Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. november 2021

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 34C/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118200884
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Oros Nemešová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2021:7118200884.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v spore žalobkyne: H.. P. Q., K..

XX.X.XXXX, O. S.Ý. D., Z. XXXX/XXX, zastúpená Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., advokát so sídlom
v Bratislave, Tichá 45, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni sumu 13.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.1.2018 žiadala súd, aby zaviazal žalovanú
zaplatiť jej sumu 81.759,- Eur titulom majetkovej ujmy a sumu 100.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy,
ktorá vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci spolu s príslušným úrokom z omeškania. Neskôr žalobkyňa špecifikovala úrok z omeškania ako 5%
ročne z uplatnených nárokov odo dňa 24.8.2017 (od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody) do zaplatenia. Žalobkyňa zároveň žiadala súd, aby jej priznal náhradu vzniknutých
trov konania.

2. Žalobkyňa v žalobe označila Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v prvom rade ako subjekt
konajúci v mene žalovanej Slovenskej republiky a Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky v druhom
rade ako subjekt konajúci v mene žalovanej Slovenskej republiky a zároveň žiadala, aby súd rozhodol,
ktorý z nich je vo veci podľa zákona orgánom konajúcim v mene štátu.

Žalobkyňa odôvodnila vznik škody nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím,
ktoré bolo vydané dňa 8.12.2008. V danom prípade ide o uznesenie vyšetrovateľa 4. inšpekčného
oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa
8.12.2008, sp. zn. Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX, ktorým jej bolo vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo
zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 20, ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods.
2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona. K skutkovému
stavu uviedla, že uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie

kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 9.9.2008, sp. zn. Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX
bolo začaté trestné stíhanie za zločin prijímania úplatku podľa ust. § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona, za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods.
2 písm. a) Trestného zákona, za účastníctvo vo forme pomoci na prečine porušenia predpisov oštátnych technických opatreniach na označovanie tovaru podľa ust. § 21 ods. 1 písm. d), ust. § 279
ods. 1 Trestného zákona za prečin podplácania podľa ust. § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona. Uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly

a inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 15.10.2008, sp. zn. Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX bolo
začaté trestné stíhanie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 326 ods. 1
písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom podielnictva podľa ust. § 231 ods.
1 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podala sťažnosť.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie zo dňa 11.12.2008 sp. zn. BB-Tp 51/2008 bola vzatá do väzby.

Proti uzneseniu o vzatí do väzby podala sťažnosť. Jej sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia bola uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry zo dňa
19.12.2008, č.k. VII/2 Gv 190/08 - 82 zamietnutá. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
21.1.2009, sp. zn. 2 Tošs 1/2009 jej sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietol. Uznesením
zo dňa 15.1.2009 vydaným pod č.k. VII/1 Gv 190/08-118 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry ju prepustil z väzby na slobodu. Dňa 10.2.2012 prokurátor Okresnej prokuratúry

Trebišov na ňu podal Okresnému sudu Trebišov obžalobu. Uznesením Okresného súdu Trebišov zo
dňa 26.4.2012 vydaným pod sp. zn. 3T/26/2012 bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 5.6.2012 podal sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu
Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci. Sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov
dňa 5.6.2012 bola uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.12.2012 vydaným pod č.k.

4 To 61/2012 - 847 zamietnutá. Dňa 7.10.2014 prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov opätovne
podal na ňu Okresnému súdu Trebišov obžalobu za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa ust. § 20, ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa
5.3.2015 vydaným pod sp. zn. 1T/42/2014 bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 24.3.2015 podal sťažnosť proti uzneseniu Okresného
súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa
21.12.2015 vydaným pod č.k. 8To/31/2015-1442 bolo uznesenie napadnuté prokurátorom zrušené.
Rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016 vydaným pod sp. zn. 1T/42/2014 bola podľa
ust. § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodená spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo

dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bola trestne stíhaná. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov
proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016 podal odvolanie. Krajský súd v Košiciach
uznesením zo dňa 13.3.2017 vydaným pod č.k. 8To/148/2016 podľa ust. § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku Okresného súdu Trebišov.
Rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016 vydaným pod sp. zn. 1T 42/2014 v spojení s

uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.3.2017 vydaným pod sp. zn. 8To/148/2016 nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.3.2017. Z uvedených dôvodov ako poškodená podala žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako aj nároku
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle ust. § 15 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov. Listom zo dňa 13.12.2017 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ju
upovedomila, že ňou uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí z dôvodu, že nie sú dané zákonné
dôvody a zákonné podmienky na jeho uspokojenie.
Žalobkyňa má za to, že orgán verejnej moci, vyšetrovateľ 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej
služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky tým, že vydal

uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 8.12.2008 pod sp. zn. D.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX, na základe
ktorého bola kriminalizovaná viac ako 8 rokov (presne 99 mesiacov), sa dopustil nezákonného
rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. Zároveň za nesprávny úradný postup považuje
zamietnutie svojej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátorom Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry, podanie obžaloby prokurátorom Okresnej prokuratúry Trebišov a

odvolania zo strany Okresnej prokuratúry Trebišov. Keďže trestné stíhanie v jej prípade sa skončilo
oslobodzujúcim rozsudkom, možno konštatovať, že všetky rozhodnutia vydané v trestnom konaní a
vykonané úkony boli nezákonné. V konaní si uplatňuje nárok na náhradu skutočnej škody, ktorá spočíva:
1/ v ušlom zisku (čistý príjem) v sume 68 508,- Eur [99 mesiacov (doba trvania trestného stíhania) x 692
Eur (čistý mesačný príjem colníka: funkčný plat - 317,67 Eur, prídavok za výsluhu rokov - 95,60 Eur,

hodnostný príplatok - 124,48 Eur, osobný príplatok - 132,78 Eur, príplatok za zmennosť - 21,58 Eur)], o
ktorýsamoholskutočnezväčšiť(rozmnožiť)jejmajetok,kčomuvšakvdôsledkunezákonnéhotrestného
stíhanianedošlo,pretožebolavpodstatezdôvodutrestnéhostíhaniaprepustenázoslužobnéhopomeru
colníka, 2/ alebo v ušlom zisku v sume 79 200,- Eur [99 mesiacov (doba trvania trestného stíhania) x800 Eur (tabuľkový plat, ktorý by jej prináležal, ak by pracovnú pozíciu rozpočtárky získala)], o ktorý
sa mohol skutočne zväčšiť (rozmnožiť) jej majetok, k čomu však v dôsledku nezákonného trestného
stíhania nedošlo, pretože v mesiaci apríl 2009 sa zaujímala cez www.ponuky.sk o pracovnú pozíciu

rozpočtárky na Školskom internáte Antona Garbana v Košiciach, asi trikrát bola aj na zaúčaní, avšak
telefonicky bola kontaktovaná, že z dôvodu trestného stíhania ju nemôžu na túto pracovnú pozíciu prijať.
Podľa tabuľkových platov by jej prináležalo 800,- Eur mesačne alebo 3/ v ušlom zisku v sume 81 759,-
Eur, o ktorý sa mohol skutočne zväčšiť (rozmnožiť) jej majetok, podľa výšky priemernej mesačnej mzdy v
hospodárstve Slovenskej republiky, ktorá bola za jednotlivé roky, kedy bola trestne stíhaná nasledovná:

v roku 2009 vo výške 745,- Eur [12 mesiacov x 745 Eur = 8 940 Eur], v roku 2010 vo výške 769,-
Eur [12 mesiacov x 769 Eur = 9 228 Eur], v roku 2011 vo výške 786,- Eur [12 mesiacov x 786 Eur = 9
432 Eur], v roku 2012 vo výške 805,- Eur [12 mesiacov x 805 Eur = 9 660 Eur], v roku 2013 vo výške
824,- Eur [12 mesiacov x 824 Eur = 9 888 Eur], v roku 2014 vo výške 858,- Eur [12 mesiacov x 858
Eur = 10 296 Eur], v roku 2015 vo výške 883,- Eur [12 mesiacov x 883 Eur= 10 596 Eur], v roku 2016
vo výške 912,- Eur [12 mesiacov x 912 Eur = 10 944 Eur], v roku 2017 (1.-3. Q) vo výške 925,- Eur [3

mesiace x 925 Eur = 2 775 Eur], spolu vo výške 81 759,- Eur.
Ušlý zisk si žalobkyňa uplatnila vo výške priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej
republiky, za jednotlivé roky, kedy bola trestne stíhaná, pretože táto suma je v porovnaní so sumami
uvedenými v bodoch 1/ a 2/ najvyššia, avšak rozhodnutie ponechala na zvážení súdu.
K uplatnenej nemajetkovej ujme v peniazoch vo výške 100.000,- Eur uviedla, že počas doby

nespravodlivého trestného stíhania bola vo väzbe, musela sa zúčastňovať na úkonoch prípravného
konania tzv. policajného vyšetrovania a po podaní obžaloby aj na konaniach pred súdom. Väzobné
stíhanie, účasť na výsluchoch počas policajného vyšetrovania a účasť na hlavnom pojednávaní pred
súdom rovnako ako hrozba trestu odňatia slobody u nej zanechali trvalé následky a spôsobili jej
neopísateľné stresy a psychickú traumu, čo sa prejavilo aj na jej zdraví. Musela navštíviť psychiatra.

Stresy, ktoré prežívala a rovnako psychická trauma mali za následok, že mala problémy s otehotnením,
musela podstúpiť umelé oplodnenie, ktoré však bolo úspešné až na tretí pokus. Počas tohto obdobia
neustále čelila nepríjemnostiam, každý sa na ňu pozeral ako na zločinca z radov colníkov a svojim
príbuzným, kamarátom a známym musela, a žiaľ i dodnes, musí vysvetľovať, že trestne stíhaná bola
nezákonne. To, že sa žiadneho skutku nedopustila, a teda bola nezákonne trestne stíhaná, musela

vysvetľovať nielen svojej rodine, ale aj blízkym priateľom a známym. Dôsledky tohto trestného konania
a v neposlednom rade väzobného stíhania boli v rozsahu, ktoré mali za následok absolútny úpadok
kvality jej života, a to profesionálneho a aj spoločenského, rodinného, finančného. Prišla o pravidelný
mesačný príjem, pretože na základe tohto trestného stíhania bola prepustená zo služobného pomeru
colníka, teda istotu, že dokáže zabezpečiť svoje každodenné potreby. Po prepustení zo služobného

pomeru bola evidovaná na úrade práce, avšak bez nároku na podporu v nezamestnanosti, pretože 3
roky poberala výsluhový príspevok cca 90,- Eur, ktorý však nepostačoval ani na pokrytie jej základných
a nevyhnutných potrieb. Trestné stíhanie malo za následok pokles jej životného štandardu. Každé
trestné stíhanie, navyše väzobné a v rámci neho aj hroziaci trest odňatia slobody predstavujú závažný
zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na osobný život a životný

osud. Výrazne zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, sú preto
spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantované Čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie na ochranu súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, tak ako to zaručuje Čl. 19 ods. 1 a ods. 1 ústavy. Je
preukázané, že jej trestné stíhanie bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom,

a preto je spôsobilé vyvolať vedľa vzniknutej majetkovej škody aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére
osobnostných práv. Počas trestného stíhania sa ocitla v izolácii vo všetkých oblastiach života, či už
verejného, rodinného alebo pracovného. Napriek právoplatnému oslobodeniu v očiach mnohých ľudí
zostane stále zločincom. V dôsledku trestného stíhania sa nemohla plne pracovne realizovať v rámci
svojich schopností a možností, t.j. nemohla naďalej pracovať v štátnej správe. Bola colníkom, avšak v

dôsledku trestného stíhania prestala byť bezúhonnou osobou a bola prepustená zo služobného pomeru.
Následne mala v dôsledku trestného stíhania vážne problémy pri hľadaní zamestnania a napokon z
uvedeného dôvodu vo viacerých prípadoch nedošlo k podpísaniu pracovnej zmluvy u potencionálneho
zamestnávateľa. V mesiaci apríl 2009 sa zaujímala cez www.ponuky.sk o pracovnú pozíciu rozpočtárky
na Školskom internáte Antona Garbana v Košiciach, asi trikrát bola aj na zaúčaní, avšak telefonicky

bola kontaktovaná, že z dôvodu trestného stíhania ju nemôžu na túto pracovnú pozíciu prijať. Podľa
tabuľkových platov by jej prináležalo cca 800,- Eur. Požadovanú sumu ako náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch považuje za primeranú, vzhľadom na skutočnosť, že jej môže byť poskytnutá náprava (za
neoprávnené vedenie trestného stíhania) zo strany štátu jedine poskytnutím finančnej satisfakcie, ktorúzákon pozná pod pojmom nemajetková ujma, ktorú špecifikovala s prihliadnutím na intenzitu zásahu a
na obrovské dopady na jej súkromný, rodinný ako aj profesijný život. Nemajetková ujma podľa žalobkyne
spočíva v odškodnení morálnej ujmy za jej psychické (najmä stres, frustrácia, citová úzkosť, trauma) a

fyzické utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia a poškodenia
jej povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Došlo k narušeniu jej dobrej povesti a občianskej cti,
k opovrhnutiu zo strany jej okolia, narušeniu kontaktov a kladných vzťahov k tretím osobám. Rovnako
došlo k narušeniu vzájomných vzťahov v oblasti jej rodinného života.
V rámci prostriedkov procesného úkonu žalobkyňa predložila a označila tieto dôkazy: Uznesenie

vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby
ministerstva vnútra zo dňa 9.9.2008, sp. zn. Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX, ktorým bolo začaté trestné
stíhanie za zločin prijímania úplatku podľa ust. § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, za zločin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, za účastníctvo vo forme pomoci na prečine porušenia predpisov o štátnych technických
opatreniach na označovanie tovaru podľa ust. § 21 ods. 1 písm. d), ust. § 279 ods. 1 Trestného

zákona za prečin podplácania podľa ust. § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, Uznesenie
vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby
ministerstva vnútra zo dňa 15.10.2008, sp. zn. Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX, ktorým bolo začaté trestné
stíhanie za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods.
2 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom podielnictva podľa ust. § 231 ods. 1 písm.

a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, Uznesenie vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru
inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra zo dňa 8.12.2008, sp. zn.
Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX, ktorým žalobkyni bolo vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 20, ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.
a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, Uznesenie sudcu pre

prípravné konanie zo dňa 11.12.2008 vydané pod sp.zn. BB - Tp 51/2008, ktorým bola žalobkyňa
vzatá do väzby, Uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky zo dňa 19.12.2008 vydané pod č.k. VII/2 Gv 190/08 - 82, ktorým prokurátor zamietol sťažnosť
obvinenej žalobkyne, Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.1.2009 vydané
pod sp. zn. 2 Tošs 1/2009, ktorým sťažnosť obvinenej žalobkyne proti uzneseniu o vzatí do väzby

zamietol, Uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky zo dňa 15.1.2009 vydané pod č.k. VII/1 Gv 190/08-118, ktorým prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry obvinenú žalobkyňu prepustil z väzby na slobodu, Obžalobu
prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov zo dňa 10.2.2012, Uznesenie Okresného súdu Trebišov
zo dňa 26.4.2012 vydané pod sp. zn. 3T/26/2012, ktorým bola obžaloba odmietnutá a vec vrátená

prokurátorovi, sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov zo dňa 5.6.2012 proti uzneseniu
Okresného súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci, Uznesenie Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 31.12.2012 vydané pod č.k. 4 To 61/2012 - 847, ktorým bola sťažnosť prokurátora zamietnutá,
Obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov zo dňa 7.10.2014 za spolupáchateľstvo zločinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 20, ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm.

a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, Uznesenie Okresného
súdu Trebišov zo dňa 5.3.2015 vydané pod sp. zn. 1T/42/2014, ktorým bola obžaloba odmietnutá
a vec vrátená prokurátorovi, sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov zo dňa 24.3.2015
proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci, Uznesenie Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 21.12.2015 vydané pod č.k. 8To/31/2015-1442, ktorým bolo uznesenie

napadnuté prokurátorom zrušené, Rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016 vydaný pod
sp. zn. 1T/42/2014, ktorým bola obžalovaná žalobkyňa podľa ust. § 285 písm. a) Trestného poriadku
oslobodená spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bola
trestne stíhaná, Odvolanie Prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku Okresného súdu
Trebišov zo dňa 23.11.2016, Vyjadrenie obžalovanej žalobkyne k odvolaniu prokurátora, Uznesenie

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.3.2017 vydané pod sp.zn. 8To/148/2016, ktorým súd podľa ust.
§ 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov proti rozsudku
Okresného súdu Trebišov, Žiadosť žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo
dňa 24.8.2017, Postúpenie žiadosti na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2017
sp.zn. KM - OPS1 - P - 130/2017, Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa

13.12.2017 sp.zn. VI/4 Gc 156/17/1000 - 7 o neuspokojení uplatňovaného nároku na náhradu škody.

3. Žalobkyňou označená žalovaná zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky v podaní zo
dňa 16.5.2018 vzniesla námietku nedostatku svojej procesnej spôsobilosti na zastupovanie Slovenskejrepubliky v konaní o náhradu škody. Žiadala súd, aby ustálil, že orgánom oprávneným konať v mene
Slovenskej republiky je v tomto prípade Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Poukázala na
skutočnosť, že nie je podstatné, ktorý orgán prerokoval žiadosť o predbežné prerokovanie, ak je splnená

podmienka jej prerokovania, pričom podstatné je, aby v konaní pred súdom zastupoval štát orgán na to
príslušný. Z uvedeného dôvodu sa nevyjadrila ani k obsahu žaloby.

4. Žalovaná zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky podaním zo dňa 17.5.2018
žiadala žalobu zamietnuť. Poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa v žalobe nepreukázala existenciu

nezákonného rozhodnutia či nesprávneho postupu, na základe ktorých by jej prináležal nárok na
náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. V predmetnej veci totiž podľa nej neexistuje
právny titul, ktorý zakladá nárok žalobkyne na náhradu uplatňovanej škody. Nezákonné rozhodnutie
nebolo v trestnom konaní vedenom proti žalobkyni vydané, pričom ním nemôže byť ani ňou označené
uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, nakoľko v čase jeho vydania boli splnené všetky
zákonné podmienky upravené Trestným poriadkom na jeho vydanie. Obdobne o sťažnosti žalobkyne

ako obvinenej voči uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodol prokurátor po posúdení napadnutého
uznesenia a jemu predchádzajúceho konania, podľa skutkového stavu zisteného z dôkazov vykonaných
do vznesenia obvinenia. V čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia z dovtedy vykonaného
dokazovania bolo dôvodné predpokladať, že sa skutok stal, že má znaky trestného činu a existovalo
dôvodné podozrenie, že daný skutok spáchala žalobkyňa. Nezákonným sa vyššie označené uznesenie

o vznesení obvinenia nestalo len preto, že žalobkyňa bola následne v danej trestnej veci v
konaní pred súdom spod obžaloby prokurátora oslobodená. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom náleze zo dňa 13.11.2013,
č. k. II ÚS 163/2013-50 konštatoval, že „Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez
ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania

existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila." Aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.7.2008, sp.
zn. 3 Cdo 201/2007 vyplýva, že: „Podľa názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie
z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej

osoby sú vykonávané v medziach zákona, na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne
aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k
oslobodeniu spod obžaloby." V zmysle uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
orgány činné v trestnom konaní zákonným konaním v rámci trestného konania nemôžu neoprávnene
zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby a teda fyzickej osobe následne ani nemôže vzniknúť nárok

na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti.
RovnakoEurópskysúdpreľudsképrávavovecisťažnostič.57404/08,LavrechovprotiČeskejrepublike
vo svojom rozhodnutí zo dňa 20.6.2013, v bode 50 konštatoval, že: „Skutočnosť, že vydaním uznesenia
o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v
ktoromsatrestnékonanievedieužprevyššístupeňpravdepodobnosti,žeprešetrovanýskutokspáchala

konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestne konanie sa presúva do štádia zisťovania
skutočnosti rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak
vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na
vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo
zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno považovať za nezákonné, resp.

za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila." Obdobný právny názor
prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 165/2002. Konštrukciu
spočívajúcu v tom, že nezákonným je každé uznesenie o vznesení obvinenia, pretože žalobkyňa nebola
odsúdená, nie je možné akceptovať a to s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu

v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len
rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. Tento právny názor
je vyjadrený vo viacerých ďalších rozhodnutiach, napr. v rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 15.10.2015, č.k. 8C 10/2013-154, rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.7.2015, č.k.
19C/181/2013-140, rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.10.2016, č.k. 10C 191/2014-185,

rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.12.2015 č. k. 19C/71/2014-95, ktoré bolo potvrdené
rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.5.2016, sp. zn. 6Co 162/2016, rozsudku Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 12.1.2018, sp. zn. 19C/80/2016, rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 42
C 412/2015-2017. Absencia právnej úpravy tejto konštrukcie - uznesenia o vznesení obvinenia, ktorénebolo dovŕšené odsudzujúcim rozsudkom ako nezákonného rozhodnutia v normatívnom texte nemá
za následok medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale je vyjadrením vôle normotvorcu
takúto konštrukciu ani neuzákoniť. Vzhľadom k tomu neprináleží súdom vytvárať takúto konštrukciu v

rámci ich rozhodovacej činnosti. V zmysle jednotlivých ustanovení Trestného poriadku vyšetrovateľ
alebo poverený príslušník Policajného zboru nemá v prípade, ak je na podklade trestného oznámenia
alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin
spáchala určitá osoba (ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku) inú zákonnú možnosť iba vydať uznesenie
o vznesení obvinenia, pokiaľ sa nechce sám vystaviť nebezpečenstvu trestného stíhania pre trestný

čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 326 Trestného zákona či marenia úlohy
verejným činiteľom podľa ust. § 327 Trestného zákona. Dôsledné vyšetrovanie vykonané vo verejnom
záujme, v prípade dostatočne odôvodneného záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba, by nebolo
možné vykonať bez predchádzajúceho vydania rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. Má za
to, že v danej veci nie je splnená základná podmienka vzniku nároku na náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z a to existencia nezákonného rozhodnutia, nakoľko absentuje právny titul

vzniku zodpovednostného vzťahu štátu a poškodenej osoby. Zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje pojem
„nezákonné rozhodnutie", možno ho však interpretovať ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v
rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi
z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti
zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. „Zákonnosť" je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym

právom (nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne alebo nedostatočne zistený skutkový stav, vada
konania)podliehajúcaposúdeniukonkrétnychokolnostíprípadu.Nezákonnosťrozhodnutianiejemožné
preskúmavať v samotnom konaní o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť
rozhodnutia musí v čase prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý
je v zmysle príslušných procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť.

Potom nevyhnutne platí, že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať zákonnosť / nezákonnosť rozhodnutia, v ktorého dôsledku došlo k vzniku škody. Túto otázku
nemôže riešiť ani ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukazne vyriešil orgán určený platnými
právnymi predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody.
Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v posudzovanom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné,

zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. Z uvedeného dôvodu
jezmenaalebozrušenierozhodnutia(ust.§6zákonač.514/2003Z.z.)ďalšímpredpokladomuplatnenia
tohto nároku, v žiadnom prípade však samo o sebe nepreukazuje nezákonnosť zrušovaného alebo
zmeneného rozhodnutia. Je potrebné v tejto súvislosti veľmi precízne identifikovať dôvody zmeny,
resp. zrušenia rozhodnutia, na podklade ktorého sa poškodený domáha náhrady škody, z hľadiska

toho, či dôvodom tejto zmeny alebo zrušenia je skutočne jeho nezákonnosť, a to osobitne v prípade
vydania iného ako odsudzujúceho rozsudku z dôvodu zmeny skutkového stavu. Rozhodne sa nemožno
stotožniť s názorom, aby každá zmena alebo zrušenie rozhodnutia (v danom prípade každé oslobodenie
spod obžaloby) znamenalo nezákonnosť zmeneného alebo zrušeného rozhodnutia (v danom prípade
uznesenia o vznesení obvinenia). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

vyvoláva iba také právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nezákonnosti, pričom
tento dôvod nemusí byť v každom prípade výslovne uvedený vo výroku zrušujúceho rozhodnutia, avšak
na druhej strane musí byť nezákonnosť rozhodnutia v odôvodnení rozhodnutia, ktorým je pôvodné
rozhodnutie zrušené alebo zmenené, konštatovaná. V trestnej veci vedenej proti žalobkyni bola táto
oslobodenáspodobžaloby,pretožesúdneakceptovalusvedčujúciobrazovo-zvukovýzáznamanatento

dôkaz nadväzujúce dôkazy, čo však neznamená, že sa predmetného skutku žalobkyňa nedopustila.
V danom prípade je teda nepochybná nielen absencia samotného nezákonného rozhodnutia ako
obligatórnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu (ust. § 3 písm. a/ a ust. § 5 zákona č.
514/2003 Z. z.), ale aj absencia zákonného predpokladu uplatnenia takéhoto nároku (ust. § 6 zákona
č. 514/2003 Z. z.). Žalobkyňa sa v žalobe domáha náhrady skutočnej škody pozostávajúcej z

ušlého zisku (príjmu) v sume 81 759,- Eur, o ktorý sa mohol skutočne zväčšiť jej majetok podľa výšky
priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za jednotlivé roky, kedy bola žalobkyňa
trestne stíhaná. V súvislosti s uplatňovanou náhradou skutočnej škody bola podľa žaloby žalobkyňa
zo služobného pomeru colníka prepustená v podstate z dôvodu jej trestného stíhania. Žalobkyňa
však svoje prepustenie zo služobného pomeru nepreukázala rozhodnutím o prepustení zo služobného

pomeru, preto sa nevie relevantným spôsobom vyjadriť ku skutočným dôvodom prepustenia žalobkyne
zo služobného pomeru. Taktiež nie je zo žaloby zrejmé, či žalobkyňa využila všetky dostupné právne
prostriedkynápravyrozhodnutiaojejprepustenízoslužobnéhopomerucolníka.Môžesaibadomnievať,
že žalobkyňa bola prepustená zo služobného pomeru pre porušenie služobnej prísahy a služobnýchpovinností zvlášť hrubým spôsobom. V tejto súvislosti je však potrebným podotknúť, že porušenie
služobnej prísahy a služobnej povinnosti nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou.
Porušenie služobnej prísahy a služobných povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemusí dosiahnuť

intenzitu ani znaky trestného činu a dôvody na prepustenie zo služobného pomeru colníka môžu
byť napriek tomu splnené. Ide o dve odlišné konania, upravené odlišnými právnymi predpismi.
Správne orgány vo veciach služobného pomeru policajtov majú totiž zákonom danú kompetenciu
konať samostatne, nezávisle od výsledkov iného napr. trestného konania. Ani samotný záver orgánov
činných v trestnom konaní o vine resp. nevine zo spáchania trestného činu nemôže mať žiaden vplyv

na závery orgánov v personálnom konaní. Prípadný oslobodzujúci rozsudok taktiež neznamená, že
nedošlo k porušeniu služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože
takéto porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinností nemusí dosahovať intenzitu trestného
činu. Súd sa v konaní o náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím teda nemôže zaoberať
skutočnosťou, akou je nezákonnosť prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru a s tým súvisiacimi
negatívnymi následkami v oblasti pracovnej a ekonomickej, keďže neexistuje priama príčinná súvislosť

medzi rozhodnutím o vznesení obvinenia a stratou na zárobku. V tejto súvislosti dala do pozornosti súdu
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia sp. zn. 1Szž 113/2008, 1Szž
385/2009, 4Szž 10/2011, 8MCdo 9/2015) v obdobných veciach, ale aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV US 296/2014, podľa ktorého v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo
služobného pomeru ide o personálne opatrenie za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti,

ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy nemusí
dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného
pomeru môžu byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie príslušníka
Policajnéhozboruneposudzujezhľadiskavykazovaniaznakovtrestnéhočinu,aleakokonanievrozpore
so služobnou prísahou. Nie každé porušenie zákona musí byť trestným činom alebo priestupkom.

V súvislosti s uplatňovanou náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur poukázala žalovaná na
ust. § 17 ods. 4 zákon č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa
odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným právnym predpisom je zákon č. 274/2017 Z. z. o
obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v ust. § 13 upravuje maximálnu

sumu odškodnenia. V súlade s citovaným ustanovením celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, čo predstavuje sumu 24 000,- Eur. Vzhľadom na vyvažovanie
hodnôt, kde je hodnota ľudského života a zdravia tou najvyššiu, je totiž neprimerané poskytovať náhradu
nemajetkovej ujmy v rámci ochrany osobnosti vo výrazne vyššej sume, ako je najvyššia prípustná
výška odškodnenia priznávaná obetiam násilnej kriminality. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské

práva by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná
iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené
napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a lltalehti v. Fínsko). Podobne sa podľa žalovanej vyjadril aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k
bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných

právach (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.4.2006).
Žalovaná tiež uviedla, že žalobkyňa v žalobe dostatočným spôsobom nezdôvodnila opodstatnenosť
výšky požadovanej nemajetkovej ujmy.
V rámci prostriedkov procesnej obrany poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa
9.5.2016, sp.zn. 10C/108/2011, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.12.2015 sp.zn.

19C/71/2014, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.10.2016 sp.zn. 10C/191/2014, rozsudok
Okresného súdu Košice II zo dňa 19.9.2016 sp.zn. 42C/412/2015, rozsudok Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 12.1.2018 sp.zn. 19C/80/2016, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.12.2016 sp.zn.
1Co/575/2015.

5. Žalobkyňa v replike zo dňa 13.6.2018 uviedla, že naďalej zastávala názor, že orgánom procesne
spôsobilým konať v mene Slovenskej republiky je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Uviedla,
že nesprávny úradný postup orgánov prípravného konania (vyšetrovateľa Policajného zboru a
dozorujúceho prokurátora) bol potvrdený najmä uznesením vyšetrovateľky inšpekčnej služby zo dňa
13.6.2014, sp.zn. Č.: W.---. Z predmetného uznesenia nepochybne vyplýva, že pplk. Ing. Ladislav Brada

nebol osobou oprávnenou nazrieť do vyšetrovacieho spisu sp.zn. Č.: W.- XX/ISXVXXXX---( pôvodne Č.:
W.----XXXX), čo mimo iného znamená, že nemohol sa oboznámiť s obrazovo - zvukovým záznamom,
ktorá skutočnosť však tiež znamená nezákonnosť a neprípustnosť využitia tohto videozáznamu pre
účely správneho konania vo veci jej prepustenia zo služobného pomeru. Nesprávny úradný postuporgánovprípravnéhokonaniaspočívajúcehovprieťahochvkonanískonštatovalajprokurátorgenerálnej
prokuratúry vo svojom liste zo dňa 3.4.2014, sp.zn. IV/1 GPt 79/14/1000-13. Napokon nesprávny
úradný postup orgánov prípravného konania bol vyslovený aj v Náleze Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 28.3.2018, sp.zn. I. ÚS 100/2017 - 67. Na podporu svojej argumentácie na preukázanie
svojich tvrdení žiadala súd, aby zabezpečil, resp. pripojil jej personálny spis, ktorý nemôže sama
zabezpečiť a ktorého obsahom je aj rozhodnutie o jej prepustení zo služobného pomeru colníka. V danej
súvislosti poukázala aj na skutočnosť, že subjektívnu lehotu aj objektívnu lehotu na podanie návrhu na
obnovu konania, v ktorom by sa domáhala zrušenia rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru

colníka zmeškala nie z vlastnej viny, ale z dôvodu, že jej trestné stíhanie skončilo až právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v ust. § 234 zákona č. 200/1998 Z.
z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Ak by trestné konanie nebolo poznačené závažnými prieťahmi zapríčinenými vyšetrovateľom
Policajného zboru a dozorujúcim prokurátorom, vydanie oslobodzujúceho rozsudku v trojročnej lehote
by nepochybne pre ňu predstavovalo dôvod pre obnovu konania. Toto svoje zákonné právo objektívne

a to bez svojho zavinenia v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemohla uplatniť, pričom táto
skutočnosť mohla mať podstatný vplyv na rozhodnutie o jej prepustení zo služobného pomeru colníka.
V čase, kedy oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť, uplynula trojročná objektívna lehota na
podanie návrhu na obnovu konania, a teda sa nemohla domôcť reparácie rozhodnutia. K prepusteniu
zo služobného pomeru došlo z dôvodov, ktoré sú totožné s uznesením o vznesení obvinenia, resp. s

obžalobou. Rozhodnutie o jej prepustení zo služobného pomeru colníka sa opiera jedine o uznesenie o
vznesení obvinenia a z týchto dôvodov jej vznikla škoda, ktorá je bližšie špecifikovaná v žalobe.
K replike žalobkyňa pripojila odkazovaný Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.3.2018,
sp.zn. I. ÚS 100/2017 - 67.

6. Žalovaná Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v duplike
zo dňa 19.7.2018 zotrvala na svojej právnej argumentácii. Opakovane uviedla, že vo veci neexistuje
nezákonné rozhodnutie, a ani žalobkyňa relevantným spôsobom v žalobe nedefinovala nezákonný
postup orgánov činných v trestnom konaní v priebehu jej trestného stíhania, ktoré by boli predpokladom
na náhradu ňou požadovanej škody.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s podaniami a vyjadreniami strán sporu, výpoveďami
strán sporu, výpoveďami svedkov, vyžiadaním si osobného spisu žalobkyne, ktorý vedie Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky ako bývalý služobný úrad žalobkyne a zistil skutkový stav totožný s
opisom skutkového stavu žalobkyňou a uvedeným v bode 2. tohto rozsudku. Žalovaná tento skutkový

stav nerozporovala žiadnym spôsobom, a preto súd mal za to, že ide o nesporné skutkové tvrdenia a
z týchto aj pri meritórnom rozhodovaní vychádzal.

8. Žalobkyňa na pojednávaní súdu uviedla, že po ukončení vysokej školy sa riadne zamestnala na
colnom úrade, viedla normálny rodinný život. Život nielen pracovný ale aj osobný sa jej otočil po vznesení

obvinenia a podaní obžaloby. Ľudia sa jej vyhýbali, prípad bol medializovaný, a bolo to horšie o to, že
ľudia si neuvedomovali súvislosti, stačilo im len to, že bola obvinená. V januári 2009 bola prepustená zo
služobného pomeru colníka. Jej snaha zohnať si prácu bola obmedzená, nakoľko musela v dotazníkoch
a na pracovných pohovoroch uvádzať, že je trestné stíhaná. Konkrétne sa jej to stalo v Trebišove v
cukrovare, kde sa zaujímala o prácu ekonómky, neskôr bezúspešne sa zaujímala o pracovnú pozíciu

finančného poradcu v Michalovciach. Asi najhoršiu skúsenosť mala, keď sa zaúčala v Košiciach na
vyštudovanej pozícii ekonómky internátnej školy, pričom na konci musela vyplniť dotazník, či sa viedlo
trestné stíhanie voči jej osobe. Nechcela klamať, a preto odpovedala pravdivo, a následne jej bolo
oznámené, že ju z dôvodu vedeného trestného stíhania nemôžu prijať do riadneho pracovného pomeru.
Nakoniec sa zamestnala v poisťovni za minimálny plat 300,- Eur, a tam pôsobila asi jeden a pol roka.

Potom si našla prácu kultúrneho referenta s príjmom okolo 400,- Eur. Na materskú dovolenku išla v roku
2012 a v roku 2014 po ukončení rodičovskej dovolenky sa zamestnala v školstve. Po ukončení trestného
stíhania sa nemohla vrátiť späť do práce, pretože rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce o jej
prepustení zo služobného pomeru nebolo zrušené. Má pocit, že zo stíhaných kolegov dopadla najhoršie,
pretože do poberania výsluhového dôchodku jej v danom čase zostávali odpracovať už len tri roky.

Vedené trestné stíhanie a tiež neprimeraná dĺžka stíhania zanechali stopy a trvalé následky na jej
zdraví. Navštevovala psychiatra za účelom predpísania liekov na spanie. Psychická trauma, stresy v
jej prípade mali za následok, že nevedela prirodzene otehotnieť a musela podstúpiť umelé oplodnenie,
ktoré bolo úspešné až na tretíkrát. Trestné stíhanie výrazne ovplyvnilo aj jej rodinný život. Nevychádzalaz domu, pretrhla kamarátske väzby, dokonca sa nekontaktovala ani so sestrou, s ktorou dovtedy mala
veľmi blízky vzťah.

9. Manžel žalobkyne B. Q. vo veci vypovedal, že obdobie trestného stíhania jeho manželky možno
považovať za obdobie veľmi hektické. Aj keď v našom štáte platí prezumpcia neviny, žiaľ ich život
dokázal niečo iné. Žalobkyňa bola prepustená zo služobného pomeru, ale vzhľadom na skutočnosť, že
bola v tom čase trestné stíhaná, vyhliadky na získanie akejkoľvek práce boli v jej prípade mizivé. Čo sa
týka medziľudských vzťahov, svojim spôsobom prišli o väčšinu známych a priateľov, pretože sa od nich

priatelia odvrátili. Svedok uviedol, že Slovensko je malá republika a východné Slovensko taká menšia
provincia, kde každý pozná každého, a veľa sa toho nezmenilo ani od starých rímskych čias, že ľudia
potrebujú chlieb a divadlo. Ľudia si zgustli na nešťastnom divadle, ktoré sa rozprúdilo na Colnom úrade
v Čiernej nad Tisou a už dopredu avizovali, že aj keď súd obžalovaných colníkov oslobodí a nebudú tak
odsúdení, bude to len kvôli tomu, že si nakradli toľko peňazí, že si kúpia celú justíciu. Čiže podliehajúc
týmto tlakom a takýmto negatívnym emóciám naozaj mali čo robiť, aby to so žalobkyňou ustáli. Snažili

sa tejto téme vyhýbať, a nie príliš často sa k nej vracať, a nakoniec nemôže zostať bez povšimnutia, že
on a rodičia žalobkyne túto situáciu znášali veľmi zle. Krutá realita a nespravodlivosť trestného stíhania v
tom čase ešte jeho družky, teda žalobkyne ho dohnalo do zúfalých situácií, a boli to situácie bolestné, a
aj napriek tomu, že je chlap, musí priznať, že po večeroch zúfalo plakal a vzlykal, a musela ho utešovať
jeho matka. Takto žili vyše osem rokov s neistým výsledkom, či bude manželka nakoniec oslobodená

spod obžaloby. Svedok poukázal tiež na skutočnosť, že trestné stíhanie malo výrazný dopad nielen na
psychiku manželky, ale aj na jej osobnosť, pretože sa stala melancholická, zarmútená, uzavrela sa do
seba, a možno povedať, že celý proces ňou otriasol v úplných základoch. Našťastie do života ju vrátilo
narodenie ich syna.

10. Svedkyňa A. D., matka žalobkyne na pojednávaní pred súdom uviedla, že nezabudne na moment,
keď otvorila dvere príslušníkom Policajného zboru, ktorí odviedli jej dcéru bez akéhokoľvek vysvetlenia.
Jej manžel bol v tom čase po mozgovej príhode, a preto to manželovi nemohla v tom čase ani povedať.
Neskôr sa dozvedela, že dcéra je vo väzbe, teda medzi vrahmi a zločincami. Bolo to strašné obdobie aj
preto, že sa to stalo v období vianočných sviatkov a dcéru prepustili z väzby niekedy v januári. Keďže ju

prepustili z práce, musela si hľadať prácu. Žili v spoločnej domácnosti, pretože žalobkyňa v čase začatie
trestného stíhania ešte nebola vydatá. Žalobkyňa sa veľmi zmenila, bola smutná, nevychádzala z domu,
bola nervózna, pretože si nevedela nájsť zamestnanie.

11. Sestra žalobkyne U. D. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že začiatkom decembra jej volala

mama, že žalobkyňu vzali do väzby. To boli najhoršie Vianoce pre celú rodinu. Snažila sa psychicky
podporovaťnielenžalobkyňu,alepodporovaťajcelúrodinu. Bolanavštíviťžalobkyňuajvoväzbe.Kauza
bola medializovaná, skutočnosti týkajúce sa trestného stíhania a vzatia do väzby svojej sestry, teda
žalobkyne, musela vysvetľovať nielen príbuzným a vo svojom okolí, ale aj na pracovisku. Celé trestné
stíhanie bolo zdĺhavé, podľa svedkyne trestné stíhanie vyústilo do psychických problémov žalobkyne.

Ďalejuviedla,žeichmamatoznášalaťažšie,pretožeotecbolpomozgovejpríhodeanerozprával.Mama
musela byť silná, pretože Vianoce prežívali po prvýkrát za týchto okolností a bez žalobkyne. Na Silvestra
chcela prísť mamina sestra, ale mama povedala, že chce byť sama, že nevládze a nechce oslavovať,
keď nemá vlastne čo oslavovať. Pretože žila v tom čase v Bratislave, so žalobkyňou mala prevažne
telefonický kontakt. Po prepustení z väzby už nebol telefonický kontakt medzi nimi tak intenzívny ako

predtým a v rozhovoroch bola žalobkyňa taká nijaká.

12. V konaní vypovedala svedkyňa U. O., ktorá pred súdom uviedla, že je blízkou priateľkou žalobkyne,
boli spolužiačky na gymnáziu. O vzatí žalobkyne do väzby sa dozvedela nielen od rodiny žalobkyne a
od jej manžela, ale aj z médií. Bola v šoku, neverila, že by sa žalobkyňa dopustila skutku, z ktorého

bola obvinená a vzatá do väzby, neverila, že by žalobkyňa brala úplatky. Trestné stíhanie žalobkyňu
zmenilo. Predtým chodili na kávu, dôverne sa rozprávali, a preto vedela o plánoch žalobkyne vydať sa,
založiť rodinu a mať deti. Po jej prepustení z väzby sa pokúšala žalobkyňu kontaktovať aj osobne, avšak
žalobkyňa sa odmietala s ňou stretnúť, pretože celá vec pre žalobkyňu bola ponižujúca a hanbila sa.
Uzavrela sa, nechcela chodiť do spoločnosti, dokonca žalobkyňu pozvala na divadelné predstavenie,

čo žalobkyňa odmietla. Mnohí ľudia boli dokonca vo vzťahu k žalobkyni škodoradostní.

13.SvedokB.V.napojednávanísúduvosvojejsvedeckejvýpovediuviedol,žesožalobkyňousaspoznal
v roku 1996, kedy nastúpila do zamestnania na colnej správe. Neskôr boli obaja zamestnaní v Čiernejnad Tisou, kam spoločne dochádzali. Práve tam sa zblížili a skamarátili. V čase, kedy bola žalobkyňa
vzatá do väzby a prevalila sa táto kauza, bol už na výsluhovom dôchodku. O vzatí žalobkyne do väzby
sa dozvedel od sestry, ktorá pracovala v Čiernej nad Tisou ako colná deklarantka. Celá situácia bola

medializovaná, ľudia sa im otáčali chrbtom, boli označovaní za zločincov a skorumpovaných. Zazlieva
štátu, že umožnil obviniť z ničoho a bez jasných dôkazov a zničil takto životy iných. Po prevalení kauzy
žalobkyňu vôbec nestretával, podľa toho, čo sa dopočul, žalobkyňa musela navštevovať psychiatra.
Stretol ju až v poisťovni, kde bola zamestnaná. Zo spoločenského života sa žalobkyňa akoby vytratila
a uzavrela sa do seba.

14. V konaní vypočutá svedkyňa U. V. uviedla, že je v priateľskom vzťahu so žalobkyňou. V čase,
keď sa žalobkyňa dostala na colnicu ako vedúca oddelenia ekonomiky a logistiky, bola žalobkyňa v
hodnosti plukovník a mala našliapnutú kariéru. Na colnici ako riaditeľ pôsobil v tom čase Ing. Ladislav
Beda, banský inžinier, ktorý zamiešal karty na colnici a v celom regióne tak, že výsledkom bolo vzatie
28 ľudí do väzby. Tento zásah podľa svedkyne bol neadekvátny. Ona sama bola dňa 2.12. zatknutá,

a tak so žalobkyňou boli v rovnakom čase vo väzbe na Floriánskej ulici v Košiciach a vzájomne sa
podporovali. Prepustená bola pred Vianocami dňa 20.12., žalobkyňa bola prepustená o mesiac neskôr
až v januári. Po jej prepustení z väzby bola v kontakte s manželom žalobkyne, s ktorým dve hodiny
plakali. Celý postup voči nim považuje za vykonštruovaný, pretože v tom čase boli dokonca odmenené
a ani netušili, že je vypísané výberové konanie na ich pracovné pozície. Trestné stíhanie žalobkyňu

výrazne ovplyvnilo. Predtým bola sebavedomá a jediné, čo ju po vznesení obvinenia držalo pri sile, bol
jej súčasný manžel Viktor. V meste ich každý odcudzoval, ona dokonca chodila s pokrývkou hlavy, aby
ju ľudia nespoznávali. Nechodili do spoločnosti, do divadla, ak aj išla do kostola, stála vzadu. Bola to
obrovská zmena.

15. Z osobného spisu žalobkyne vedeného Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky ako bývalým
služobným úradom žalobkyne súd zistil, že žalobkyňa bola dňom 1.7.1998 zaradená do prípravnej
štátnej služby rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Čierna nad Tisou vo funkcii colného čakateľa s
miestom výkonu štátnej služby Čierna nad Tisou. Žalobkyňa zložila služobnú prísahu colníka v štátnej
službe dňa 1.7.1998. Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Čierna nad Tisou bola žalobkyňa dňom

15.9.1998 zaradená do stálej štátnej služby do funkcie colný špecialista s miestom výkonu štátnej služby
Čierna nad Tisou. Z rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 13.1.2009 súd zistil, že
žalobkyňa bola podľa ust. § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o
zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov prepustená zo služobného
pomeru colníka vzhľadom k skutočnosti, že zvlášť hrubým spôsobom porušila základné povinnosti

colníka stanovené v § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h) zákona a to tým, že dňa 6.11.2008 na stanovisku č. 1
nahranicimedziSRaUAvČiernejnadTisounevydalarozhodnutieozaistení,zhabaní,prepadnutíalebo
úschove dvoch krabičiek cigariet zn. Marlboro, o ktorých bolo pri colnej kontrole cestujúceho zistené, že
sa na územie Slovenskej republiky dovážajú v rozpore s colnými predpismi. Po zistení, že sa cestujúci
dopustil colného priestupku nepostupovala podľa ust. § 72 a nasl. ustanovení zákona č. 199/2004 Z.z.

colného zákona, ani tento tovar nezaevidovala do príslušnej evidencie vedenej na Pobočke colného
úradu Čierna nad Tisou, čím umožnila, aby tento tovar unikol spod colného dohľadu. Prvostupňový
správny orgán považoval za preukázané, že týmto konaním žalobkyňa porušila služobnú prísahu a
služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jej ponechanie v služobnom pomere by tak bolo na
ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Služobný pomer podľa ust. § 185 ods. 3 zákona skončil dňom

doručenia rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia je tiež zrejmé, že dňa 7.1.2009 umožnil vyšetrovateľ
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby,
4. inšpekčné oddelenie riaditeľovi Colného úradu Michalovce nahliadnuť do spisu žalobkyne, ktorej bolo
vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa a zo spisového materiálu vyhotoviť výpisky zo zápisnice z
výsluchu obvinenej žalobkyne zo dňa 9.12.2008. Z odôvodnenia rozhodnutia tiež vyplýva, že riaditeľovi

ColnéhoúraduMichalovceboltiež sprístupnenýzvukovýaobrazovýzáznamzvýkonuslužbyžalobkyne
ako colníčky, ktorým malo byť protiprávne konanie žalobkyne jednoznačne preukázané.

16. Podľa ust. § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje

na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.17. Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi
(zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom).

18. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004.

19. Podľa ust. § 1 citovaného zákona tento zákon upravuje

a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu

spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

20. Podľa ust. § 2 citovaného zákona na účely tohto zákona

a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

21. Podľa ust. § 3 ods. 1 a ods. 2 citovaného zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

22. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak
v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného

zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

23. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

24. Podľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

25. Podľa ust. § 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 citovaného zákona ak tento zákon neustanovuje
inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak
ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré

je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

26. Podľa ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a

d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

27. Podľa ust. § 9 ods. 3 citovaného zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej

správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v
zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa
finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.

28. Podľa ust. § 9 ods. 4 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

29. Podľa ust. § 15 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

30. Podľa ust. § 16 ods. 1 citovaného zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada,
ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda

vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je
poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu
škodu spôsobil.

31. Podľa ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

32. Podľa ust. § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

33. Podľa ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutímalebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

34. Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

35. Podľa ust. § 17 ods. 4 citovaného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

36. Podľa ust. § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok
minimálnej mzdy.

37. Podľa Článku 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom.

38. Podľa Článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich

prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného súdom v
súlade 8 9 so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre

dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za
účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní;
d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán;
e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.
Každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok
na odškodnenie.

39. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu strán sporu, vykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, výsluchom svedkov, pripojeným osobným spisom
vedeným Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky ako bývalým služobným úradom žalobkyne a
vec právne posúdil takto:

40. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa označila v žalobe ako žalovanú v 1. rade Slovenskú
republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a v druhom rade Slovenskú republiku,
v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Žalobou sa domáha náhrady škody
(majetkovej i nemajetkovej) podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v súvislosti so žalobkyňou označeným nesprávnym
úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo vydané dňa 8.12.2008, konkrétne
uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly
a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, vydané pod sp.zn. ČVS:SKIS - 130/IS - 4-V-2008, ktorým bolo
žalobkyni vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa ust. § 20, ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. §
138 písm. h) Trestného zákona.41. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňou označené rozhodnutie bolo vydané po nadobudnutí účinnosti
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (účinnosť
nadobudol zákon dňa 1.7.2004), vychádzajúc z prechodného ust. § 27 ods. 1 citovaného zákona, súd

po právnej stránke predmetnú vec posudzoval podľa tohto zákona.

42. Predtým ako súd pristúpil k meritórnemu prerokovaniu nároku žalobkyne skúmal vecnú legitimáciu
strán sporu, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci, pričom nositeľom
aktívnej legitimácie je žalobca a pasívnej legitimácie žalovaný. Sporové strany musia disponovať vecnou

legitimáciou. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav podľa hmotného práva, podľa ktorého strana sporu je
subjektom práv alebo povinností, ktoré sú predmetom sporu. Nedostatok pasívnej legitimácie znamená,
že niekto, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti nie je. Určenie právneho subjektu, ktorý v danom prípade je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti má zásadný význam z hľadiska určenia vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného.

43. V danom prípade je daná pasívna legitimácia Slovenskej republiky. Posúdenie, ktorý orgán je
príslušný konať v mene štátu, má však len procesný význam z hľadiska predmetu sporu.
Teda inak povedané označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej
pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou
štátu nesúvisí.

44. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán,
ktorý bude za štát konať (ust. § 135 ods. 1 Civilného sporového poriadku). V prípade, že žalujúca strana
síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho
orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom,

nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania.
Z ust. § 73 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie
obsiahnuté v žalobe - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenejosobitnýmipredpismialeboprávnickáosoba,ktorájeoprávnenápodľaosobitnéhopredpisu
a konať len s takýmto oprávneným subjektom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 6Cdo/149/2011 zo dňa 26.9.2012).

45. Súd tak musí z úradnej moci konať s tým štátnym orgánom, do ktorého kompetencie vec spadá,
nakoľko povinnosť konať s takto oprávneným subjektom mu vyplýva priamo zo zákona.

46. Podľa ust. § 73 Civilného sporového poriadku na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia
osobitného predpisu o konaní za štát.

47. Podľa ust. § 135 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak je stranou štát, v žalobe sa označuje
uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná.

48. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickým a právnickým osobám nezákonným konaním
svojich orgánov ich rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom vyplýva z čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a predstavuje integrálnu súčasť práva jednotlivca na súdnu ochranu. Podmienky
odškodňovania ustanovuje zákon č. 514/ 2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (predtým to bol zákon č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom účinný do 30. 6. 2004).

49. Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

mociaozmeneniektorýchzákonovupravuje,ktorýorgánkonávmeneštátu,čovyplývaajzosamotného
znenia tohto ustanovenia „ Orgán konajúci v mene štátu.“

50. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak
v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného
zboru, a1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora.

51. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom

konaní alebo správnom konaní.

52. Vyššie citované zákonné ustanovenia určujú nielen vecnú legitimáciu štátu ako subjektu
zodpovedného za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ale určujú aj štátny orgán, ktorý v mene
štátu koná, konkrétne v ust. § 4 citovaného zákona, pričom v mene štátu koná vždy iba jeden štátny
orgán uvedený v ust. § 4 v závislosti od charakteru uplatneného nároku.

53. Súd sa preto prioritne zaoberal otázkou, ktorý z orgánov štátu je oprávnený konať v mene štátu.
Vzhľadom na dikciu ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero orgánov konajúcich
v mene štátu, sa súd musel zaoberať, či v danom prejednávanom prípade je orgánom konajúcim v mene
Slovenskej republiky Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky.

54. Už vyššie citovaným zákonom č. 412/2012 Z. z. bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z., pričom
zákon nadobudol účinnosť dňa 1.1.2013. Keďže novelou nebolo dané prechodné ustanovenie, a ide o
predpis, ktorý upravuje zastupovanie Slovenskej republiky, tak sa bude aplikovať aj na daný prípad a

pre určenie príslušného orgánu sa uplatní zásada lex posterior derogat legi priori.

55. Do novelizácie zákona č. 514/ 2003 Z. z. zákonom č. 412/ 2012 Z. z. bola povinnosť Ministerstva
vnútra vymedzená tak, že koná v mene štátu vtedy, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
alebo poverený orgán policajného zboru. Oprávnenie a povinnosť Generálnej prokuratúry konať za štát

bola vymedzená v súčasnosti účinnom znení zákona. Za právneho stavu pred novelizáciou ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/ 2003 Z. z. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 3Cdo
194/2010 zo dňa 30.3.2011 vyslovil názor, že vo veci náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní v
štádiu prípravného konania prichádza do úvahy ako orgán konajúci v mene štátu Ministerstvo vnútra
SlovenskejrepublikyakoajGenerálnaprokuratúraSlovenskejrepubliky,pričomzhľadiskaurčenia,ktorý

z nich je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mne štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola
podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a ak žiadosť bola podaná na oboch
z nich, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Zákonom č. 412/ 2012 Z. z. bolo ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b/ zmenené tak, že Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky koná za štát, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného

zboru alebo poverený príslušník policajného zboru a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej
veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník
policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
Zo samotného obsahu zmeny právnej úpravy aj z dôvodovej správy k zákonu č. 412/2012 Z.

z. vyplýva, že účelom novelizácie bolo precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so
zodpovednosťou za nezákonné rozhodnutie a riešiť „kompetenčný spor“ medzi Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v tých prípadoch, kedy škoda
bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov činných v
trestnom konaní v prípravnom konaní. Podľa novelizovanej právnej úpravy Ministerstvo vnútra koná za

štát len v prípade, ak sú kumulatívne splnené podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona
č. 514/ 2003 Z. z., teda ak 1. škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník
policajného zboru, 2. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru
alebo povereného príslušníka policajného zboru a 3. nepodal obžalobu príslušnému súdu.

56. Súd pri svojom rozhodovaní, ktorý orgán bude konať v mene štátu aplikoval nielen ust. § 4
citovaného zákona, ale najmä ustálenú judikatúru, pričom vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.10.2015, sp.zn. 8Cdo/289/2014, podľa ktorého „Ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť protiuzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v
trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa
§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v
takomto konaní súd z úradnej povinnosti.“

57. K ustáleniu tohto štátneho orgánu zo strany súdu došlo z dôvodu, že trestná vec žalobkyne

dospela na základe obžaloby prokurátora do štádia súdneho konania, ktoré skončilo jej oslobodením
spod obžaloby (rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016, sp.zn. 1T/42/2014 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.3.2017, sp.zn. 8To/148/2016). Nakoľko v prípravnom
konaní nedošlo k pochybeniu vyšetrovateľa, resp. iného povereného orgánu Policajného zboru, tieto
orgány nevydali rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť, naopak sťažnosť obvinenej
žalobkyne voči uzneseniu o vznesení obvinenia bola prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky dňa 19.12.2008, sp.zn. VII/2 GV 190/08 zamietnutá, vo
veci bola podaná opätovne obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 7.10.2014 sp.zn.
1 Pv 62/12/8811, je vylúčené, aby orgánom konajúcim v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky (ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z.).

58. Zhrnúc vyššie uvedený chronologický postup v trestnom konaní je zrejmé, že neboli naplnené
zákonom stanovené podmienky v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 514/2003 Z.z. Škoda
nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu (písm. a), preto orgánom konajúcim v mene štátu nemôže
byť Ministerstvo spravodlivosti. Žalobkyňou označené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky by bolo
orgánom príslušným konať v mene štátu v tom prípade, ak by prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nezamietol sťažnosť obvinenej žalobkyne proti uzneseniu
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a nepodal by vo veci obžalobu príslušnému súdu (písm. b).

59.Vzhľadomnavyššiecitovanéustanoveniazákonač.514/2003Z.z.auvedenéskutočnostisúddospel
k jednoznačnému záveru, že orgánom konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky.

60. Predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu majetkovej ujmy a nemajetkovej ujmy.
Žalobkyňa odôvodnila vznik škody nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím.
V danom prípade za nezákonné rozhodnutie žalobkyňa v žalobe označila uznesenie vyšetrovateľa

4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva
vnútra zo dňa 8.12.2008, sp. zn. Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX, ktorým jej bolo vznesené obvinenie za
spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 20, ust. § 326 ods. 1
písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona.
Vo veci nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa 4. inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej služby

sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 8.12.2008, sp. zn.
Č.:W.-XXX/IS-X-B.-XXXX bolo žalobkyni vznesené obvinenie za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania
právomociverejnéhočiniteľapodľaust.§20,ust.§326ods.1písm.a),ods.2písm.a)Trestnéhozákona
s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu o vznesení obvinenia
podala žalobkyňa sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry zo dňa 19.12.2008 zamietnutá. Nebolo tiež v konaní sporné, že uznesením sudcu pre
prípravné konanie zo dňa 11.12.2008 bola žalobkyňa vzatá do väzby. Proti uzneseniu o vzatí do väzby
podala žalobkyňa sťažnosť, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 21.1.2009
zamietol. Uznesením zo dňa 15.1.2009 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
žalobkyňu prepustil z väzby na slobodu. Dňa 10.2.2012 prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov na

žalobkyňu podal Okresnému súdu Trebišov obžalobu, ktorá bola uznesením Okresného súdu Trebišov
zo dňa 26.4.2012 odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov
dňa 5.6.2012 podal sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení
veci, ktorá bola uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.12.2012 zamietnutá. Dňa 7.10.2014
prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov opätovne podal na žalobkyňu Okresnému súdu Trebišov

obžalobu za spolupáchateľstvo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 20,
ust. § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h)
Trestného zákona, ktorá bola uznesením Okresného súdu Trebišov zo dňa 5.3.2015 odmietnutá a
vec vrátená prokurátorovi. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trebišov dňa 24.3.2015 podal sťažnosťproti uzneseniu Okresného súdu Trebišov o odmietnutí obžaloby a vrátení veci, pričom uznesením
zo dňa 21.12.2015 bolo krajským súdom uznesenie napadnuté prokurátorom zrušené. Rozsudkom
Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016 bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby prokurátora

z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bola trestne stíhaná. Krajský súd v
Košiciach uznesením zo dňa 13.3.2017 zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trebišov
proti rozsudku Okresného súdu Trebišov. Rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016 v spojení
suznesenímKrajskéhosúduvKošiciachzodňa13.3.2017taknadobudolprávoplatnosťavykonateľnosť
dňa 13.3.2017. Žalobkyňa ako poškodená podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako aj nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v zmysle ust. § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky, ktoré postúpilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Listom zo dňa 13.12.2017 Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky žalobkyňu upovedomila, že ňou uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí

z dôvodu, že nie sú dané zákonné dôvody a zákonné podmienky na jeho uspokojenie. Trestné stíhanie
žalobkyne tak začalo dňa 8.12.2008 a skončilo dňa 13.3.2017.

61. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri

výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody.

62. Prostredníctvom práv priznaných čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenská republika poskytuje ústavnú záruku,
žeorgánverejnejmocibudeoprávachoprávnenýchosôbrozhodovať vsúladesozákonom,ažepostup

uskutočnený v mene orgánu verejnej moci bude správny. V prípade odklonu od tejto záruky Slovenská
republika určuje, že poškodená osoba dostane náhradu za spôsobenú škodu. Účelom základných práv
zaručenýchčl.46ods.3Ústavyniejeposkytnutiesatisfakciekaždému,komuorgánverejnejmociporušil
jeho ochranu priznanú právnym poriadkom. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, aj základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa

vymedzuje a identifikuje so škodou.

63. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, ak k takému
rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké

dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená., že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať
nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v

čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením,
je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a túto nemožno odmietnuť
len z dôvodu, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vzatí žalobkyne do väzby bolo zákonné,
pretože v tom čase nebol postup orgánov činných v trestnom konaní a neskôr postup súdu v rozpore

so zákonom. Súd má za to, že uvedenú situáciu je nutné posudzovať extenzívne nielen v súlade s
európskou judikatúrou a zásadami ústavnoprávneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
striktne povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv.

64. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je

predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov
smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa
nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti.V preskúmavanej veci žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody odvodzovala z uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré neúspešne napadla sťažnosťou. Jej trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim
rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa 8.9.2016, ktorým bola oslobodená spod obžaloby

prokurátora z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bola trestne stíhaná. Krajský
súd v Košiciach uznesením zo dňa 13.3.2017 zamietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry
Trebišov proti rozsudku Okresného súdu Trebišov, a preto rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa
8.9.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.3.2017 nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 13.3.2017.

65. Keďže toto uznesenie o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa ust. § 4
ods. 1 citovaného zákona, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže
mať z hľadiska ust. § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri
posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do
úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného

konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom
predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej
osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené
obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a

trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú.

66. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je
základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tak

ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona.

67. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že
nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo

nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je splnená
prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

68. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením

trestného stíhania voči svojej osobe v celkovej výške 100.000,- Eur, súd pri určovaní rozsahu náhrady
škody a to nároku na úhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne vzniknutej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia postupoval podľa ust. § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý nadväzuje na
všeobecnú občianskoprávnu úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku v znení neskorších právnych
predpisov, v zmysle ktorej v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková
ujma v peniazoch. Pokiaľ však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako
už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady.
Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. § 17 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či
zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením)
a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho konania resp. trestného
stíhania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného

rozhodnutia,najmädoosobnostnejintegritypoškodeného.Peňažnákompenzáciajevzákoneoznačená
za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú
ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie
porušenia práva.

69. Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného
činu, predstavuje závažný zásah od osobnostných práv fyzickej osoby chránených ust. § 11 Obč.
zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv vymenovaných
v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnosti platí, žetakéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej
činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do
osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný osud

jednotlivca. Na tohto je okamihom zastavenia trestného stíhania resp. okamihom oslobodenia spod
obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou
pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti
a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie

a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je
garantované v čl. 10 Listiny základných práv a slobôd.

70. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného
poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou
ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným

právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda, ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,
je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

71. Trestné stíhanie žalobkyne trvalo odo dňa 8.12.2008, kedy jej bolo vznesené obvinenie a skončilo
dňa 13.3.2017 nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti oslobodzujúceho rozsudku v spojení s
rozhodnutím krajského súdu o odmietnutí odvolania prokurátora.

72. V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer

8 rokov a 3 mesiace trestné stíhanie, kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným úkonom zo
strany orgánov činných v trestnom konaní (ako osoba obvinená, neskôr obžalovaná), toto sa nakoniec
skončí zastavením trestného stíhania resp. oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že skutok sa nestal,
že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek
tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie

nemajetkovej ujmy.

73. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané,
s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá

porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

74. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v
spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom

prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie.

75. Kritériá, na ktoré má súd prihliadať pri určení výšky peňažnej náhrady sú stanovené v ust. § 17
ods. 3 cit. zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom

na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné
pre určenie výšky náhrady. Prihliadať má najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej
sféry poškodeného nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života a
podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú
považované za porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka

samotného, či išlo o záležitosti osobného stavu alebo rodinnoprávne, prípadne pracovnoprávne.

76. V každom prípade však určenie výšky nemajetkovej ujmy súdom musí byť vzhľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha súdu nemôže byť svojvoľná
a nepreskúmateľná. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že

zadosťučineniepodľaprvéhoodsekuust.§17zákonač.514/2003Z.z.niejepostačujúce,predovšetkým
z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej
postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 12. decembra 2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011).77. Z vykonaného dokazovania a to z výpovedí žalobkyne a svedkov nepochybne vyplynulo, že
samotné trestné stíhanie, kedy žalobkyňa bola aj vo výkone väzby, negatívne ovplyvnilo osobný,

pracovný, spoločenský a rodinný život žalobkyne, ako aj jej najbližších rodinných príslušníkov, teda v
dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne na ochranu
jej súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Je nepochybné, že z
dôvodu začatia trestného stíhania resp. v priamej súvislosti s ním sa žalobkyni zmenil osobný, rodinný,
spoločenský a pracovný život a dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by v

danom prípade nebolo dostatočným zadosťučinením.

78. K priznanej výške nemajetkovej ujmy súd uvádza, že moderná európska judikatúra povinnosť
dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra. Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 137/2008 spočíva právo na súkromie
v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú

byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na
ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej
osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Dôsledkom neoprávneného
zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej
miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom závažnosti ujmy

spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená ujma,
procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a
dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež prejudikoval, že
dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené
len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že

nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. Trendom sa tak stáva skutočnosť, že nemajetková
ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do oblasti práv a slobôd každého človeka. Preto
nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo
vzťahu k tretím osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila dôstojnosť človeka v očiach iných.
Takýto prístup označuje Európsky súd pre ľudské práva za príliš formalistický (porovnaj rozhodnutie

ESĽP vo veci Danev c. Bulharsko z 2.9.2010, sťažnosť číslo 9 411/05, § 5).

79. Aj napriek uvedenému súd aj v tejto časti na návrh žalobkyne vykonal rozsiahle dokazovanie. Z
výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že k zásahu do práv žalobkyne došlo nepochybne v jej
osobnom a rodinnom živote, v okruhu jej priateľov a rodinných známych a v pracovnej oblasti.

Treba uviesť, že trestné stíhanie je vážnym zásahom do osobnostných práv, najmä ak sa jedná o trestné
stíhanie väzobné, čo je najzávažnejší zásah do základných ľudských práv a slobôd (hneď po pozbavení
života).Vkonaníbolonepochybnepreukázanéajto,žetrestnéstíhanienevynímajúcajväzobnéstíhanie
žalobkyne výraznou mierou nepriaznivo zasiahlo do dôstojnosti, cti, dobrej povesti a súkromia žalobkyne
a nepriaznivo ovplyvnilo aj jej osobný, rodinný, spoločenský a pracovný život.

Vykonaným dokazovaním najmä výsluchmi svedkov bolo preukázané, že trestné stíhanie žalobkyne
a väzba žalobkyne negatívnym spôsobom ovplyvnila aj vzťahy žalobkyne s priateľmi a známymi, keď
sa množstvo priateľov a známych od žalobkyne po jej pobyte vo väzbe a vznesení obvinenia doslova
odvrátilo a v podstate sa jej vyhýbajú. V tejto súvislosti súd musel prihliadnuť na skutočnosť, že
predmetná kauza zasiahla do citlivej oblasti života žalobkyne, do oblasti jej občianskej bezúhonnosti,

cti, vážnosti a dobrého mena a dobrej povesti. Dovtedy netrestaná žalobkyňa žije v malej obci, kde sa
ľudia navzájom dobre poznajú, v prostredí, kde je nízka anonymita, a preto informácie o jej trestnom
stíhaní nezostali len v úzkom okruhu rodiny, či na jej pracovisku, ale tieto informácie sa dostali a preberali
na verejnosti. Žalobkyňa sa v tom čase objektívne nevedela a nemohla proti takto šíreným informáciám
brániť, hanbila sa, a preto sa stránila spoločnosti, utiahla sa do seba, nekomunikovala so známymi,

dokonca obmedzila kontakt so sestrou, s ktorou mala dovtedy veľmi intenzívny vzťah. Na tomto mieste
jevšaknutnépoznamenať,žesvedkoviavypočutínapojednávaníneuverili,žebysažalobkyňadopustila
skutkov, z ktorých bola obvinená a neskôr obžalovaná, nechceli so žalobkyňou styky z tohto dôvodu
prerušiť, a bola to práve žalobkyňa, ktorá sa im vyhýbala, nakoľko táto situácia bola pre žalobkyňu
ponižujúca.

80. Čo sa týka závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobkyni v spoločenskom uplatnení, aj tu možno
predpokladať, že novinové články a reportáže prezentujúce celé trestné konanie ako aj väzbu, mohli
negatívnym spôsobom ovplyvniť verejnú mienku o žalobkyni, nakoľko boli verejne publikované. Súdvšak na tomto mieste poznamenáva, že len ťažko možno preukázať to, že sa z dôvodu medializácie
prípadu od žalobkyne niekto odvrátil, a že ju práve z tohto dôvodu negatívne vníma, nakoľko je len
málo pravdepodobné, že by sa takáto osoba zúčastnila pojednávania a potvrdila by danú skutočnosť.

Vo vzťahu k medializácii prípadu žalobkyne je tak nutné uviesť, že žalobkyňa nepreukázala existenciu
bezprostrednejapriamejpríčinnejsúvislostisuplatnenounáhradounemajetkovejujmyvtakomrozsahu,
ako sa dožadovala, resp. možno hovoriť o nepriamej súvislosti. Ak mala žalobkyňa za to, že média
nesprávne, zavádzajúco či klamlivo informovali verejnosť, mala a mohla podať žalobu proti konkrétnym
médiám o ochranu osobnosti.

81. V súvislosti s nemajetkovou ujmou žalobkyne možno istotne a bez akýchkoľvek pochybností však
predpokladať, že trestné stíhanie a výkon väzby musel výrazne zasiahnuť žalobkyňu a musel zanechať
negatívne následky na jej fyzickom zdraví a na jej psychike. Náhla zmena života, neistota a aj
prebiehajúci súdny spor, umiestnenie do väzobnej cely, podrobenie sa úkonom prípravného konania a
po podaní obžaloby aj účasť na pojednávaniach súdu, ale najmä hrozba odňatia slobody, kedy človek

neustále myslí na vzniknutú situáciu a v danom momente pre neho ťažko aj riešiteľnú, to všetko musí
nepochybne veľmi zasiahnuť človeka, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný, a ani umiestnený do väzby.
Súd preto nepopiera tú skutočnosť, že to všetko negatívne zasiahlo žalobkyňu a odrazilo sa na jej
fyzickom a psychickom zdraví.

82. Je však nevyhnutné zároveň dodať, že žalobkyňa má v konaní nielen povinnosť tvrdenia, ale
aj dôkaznú povinnosť. Súd tak neprihliadol na tvrdené následky trestného stíhania vo sfére jej
zdravotného stavu (liečba psychických problémov, problém s otehotnením), nakoľko žalobkyňa v spore
neprodukovalažiadnedôkazypreukazujúcedanéskutkovétvrdenia(vpodobelekárskychspráv),apreto
možno konštatovať, že v tomto smere žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, a preto jej tvrdeniam

o nepriaznivých zdravotných následkoch súvisiacich s trestným stíhaním vzniknutých len jedine z
tohto dôvodu, nemohol prihliadnuť. O zdravotných ťažkostiach vypovedali svedkovia spôsobom, že
žalobkyňa situáciu zle znášala a vyhľadala odbornú pomoc.

83. Súd opakuje a dopĺňa, že pokiaľ ide o kritéria náhrady, vzhľadom k právnej úprave, ktorá pri

rozhodovaníovýškerelutárnejnáhradyneposkytujesúdompresnévodítkaprejejvyčíslenie,jepotrebné
prihliadať k judikatúrou ustáleným kritériám pre jej určenie. Ide o kritéria, ktoré možno posudzovať ako
na strane poškodeného tak na strane škodcu (zodpovednej osoby).

84. Okolnosti na strane osoby zodpovednej (pôvodca zásahu), sú napr. jeho postoj (ľútosť, náhrada

škody, ospravedlnenie a i.). Je úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom
ovplyvniť vnímanie ujmy poškodeným; ústretové správanie, ospravedlnenie, či prejavená ľútosť škodcu,
môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia ju môže ešte prehĺbiť.
Je nutné prihliadať aj na jeho majetkové pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia
priznaných nárokov [k zoznamu kritérií a ďalším okolnostiam vo vzťahu k tomuto druhu odškodneniu

podrobnejšie najmä Švestka, J., Dvořák, J., Fiala, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár. Zväzok VI.
Praha: Wolters Kluwer, 2014, s. 1117-1120 (komentár k § 2959 P. Vojtek) a k doktríne odškodnenie
duševných útrap bližšie Hulmák, M. a kol. Občiansky zákonník VI. Záväzkové právo. Osobitná časť (k
§ 2055-3014). Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2014, s. 1717-1723 (komentár k § 2959 P.
Bezouška)].

85. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška
odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Ústavný súd Českej republiky konštatuje, že
pri určení výšky sumy relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež tým spôsobom, že
všeobecnésúdyporovnajúsumytejtonáhradyprisúdenejvinýchprípadoch,atonielenvobdobných,ale

ajvďalších,vktorýchišloozásahdoinýchosobnostnýchpráv,atonajmädoprávanaľudskúdôstojnosť.
Inými slovami spôsobom, ako možno dosiahnuť relatívne spravodlivého vyčíslenie výšky relutárnej
náhrady, je zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných konaniach (pozri nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/2014 zo dňa 22. decembra 2015).

86. V kontexte uvedeného žalovaná v spore ani len netvrdila, že sa ako pôvodca zásahu do
osobnostných práv žalobkyne žalobkyni ospravedlnila, nahradila jej škodu resp. prejavila nejakým
spôsobom ľútosť.87.Nadruhejstranepodľanázoru súdu,primeranosťnemajetkovejujmyzároveňtrebavždyposudzovať
resp.určovať(okreminého)ajvkontextezohľadneniaďalšíchprávnychpredpisovupravujúcichobdobnú
problematiku ako napríklad ust. § 5 ods. 1 druhá veta zákona č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého ak bola

trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat
násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia,
sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku
minimálnej mzdy.

88. Aj keď súd prvej inštancie nie je viazaný ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
od 1.1.2013, priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vyššej ako výška odškodnenia obetí násilného
trestného činu s následkami smrti (v súčasnosti 31.150 Eur, vychádzajúc zo zákona č. 663/2007 Z.z.
o minimálnej mzde, kde bola určená výška minimálnej mzdy na r. 2021 ako suma 623,- Eur) by bolo v
rozpore s dobrými mravmi. Nemajetková ujma žalobkyne totiž nie je väčšia v porovnaní so smrteľným
následkom trestného činu, resp. morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho

násilia alebo sexuálneho zneužívania.

89. V kontexte uvedeného súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý v uznesení zo dňa 24.7.2018 sp. zn. 3Cdo 19/2018 dospel k záveru, že všeobecný súd je
povinný určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím po

zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj
judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia
ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende
legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

90. V rámci voľnej úvahy je povinnosťou súdu posudzovať primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte
s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko), Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 zo dňa 30. septembra 2013).

91. V prejednávanom prípade žalobkyňa poukázala na neprimeranú dĺžku trvania trestného konania
v dĺžke 99 mesiacov a s tým spojené vystavenie stíhanej osoby prirodzeným negatívnym dopadom
trestného stíhania. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na
hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy,

ktorá žalobkyni vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu.
Súd má zato, že žalobkyňa síce preukázala zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s trestným stíhaním
v jej osobnom, súkromnom, rodinnom a pracovnom živote, avšak súd v civilnom konaní nie je
oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti a
dôvodnosti vykonávaných úkonov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31.10.

2005 sp. zn. 30 Cdo 57/2005, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 2.2.2004 sp. zn. II ÚS
299/03), a preto ani nemá oprávnenie vyjadrovať sa k hodnoteniu postupu orgánov činných v trestnom
konaní z dôvodu, že tieto nekonali s dostatočným urýchlením, čím vznikli prípadne neodôvodnené
prieťahy. Súd uvádza, že zákonným kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy je konštatovanie, že
samotné konštatovanie tejto skutočnosti nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného a zásah

je takej intenzity, že poškodenému prináleží náhrada nemajetkovej ujmy, ktorej vznik musí preukázať
poškodený, teda žalobkyňa. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý
spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je podstatné, v akom rozsahu bola
znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osobe práve v súvislosti s vedením trestného stíhania.
V danom prípade žalobkyňou nastolená otázka prieťahov v trestnom konaní patrí do kompetencie

ústavného súdu, ktorý aj na podklade sťažnosti žalobkyne svojím Nálezom sp.zn. I. ÚS 100/2017 zo dňa
28.3.2018 skonštatoval, že základné právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní vedenom
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej

služby, odborom inšpekčnej služby východ (pôvodne 4. inšpekčné oddelenie) Bratislava pod Č.B.: W.-
XX/IS-X-B.-XXXX (pôvodne pod Č.: W.-XXX/IS-X-B.-XXXX) a Okresnou prokuratúrou Trebišov pod
sp.zn. 1 Pv 62/12 a Okresným súdom Trebišov pod sp.zn. 1 T 42/2014 porušené boli a žalobkyni priznal
finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur.92. V danej súvislosti súd musí poukázať na obdobné rozhodnutia týkajúce sa náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nezákonným úradným

postupom napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 4/2018 zo dňa
27.2.2019, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok
Okresného súdu Košice - okolie, ktorý uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.063,13
Eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 4Cdo 191/2017 zo dňa 13.8.2018, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým

krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie Okresného súdu Trenčín, ktorý rozsudkom uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 11.000,- Eur, rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 177/2017 zo dňa 26.1.2019, ktorým najvyšší súd
odmietol dovolanie vo veci, ktorým súd druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Rimavská
Sobota, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 8.500 Eur, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 156/2017 zo dňa

9.11.2017, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie vo veci, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie, ktorý rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 10.000,- Eur, rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp.zn. 7Co 325/2012 zo dňa 16.1.2013,
ktorým rozsudokOkresnéhosúduRužomberokzmeniltak,žežalovanúzaviazalžalobcovizaplatiťsumu
13.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5M

Cdo 4/2015 zo dňa 31.5.2016, ktorým najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie vo veci, ktorým súd
druhej inštancie potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica, ktorý rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17.600,- Eur, rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 21.1.2016 sp.zn. 16C/219/2014, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výše 7.420,- Eur, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené

po dobu 9 rokov.

93. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie má za to, že priznaná výška nemajetkovej
ujmy v dôsledku trestného stíhania žalobkyne vo výške 13.000,- Eur je primeraná aj s prihliadnutím na
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a

Európskeho súdu pre ľudské práva. Výška nemajetkovej ujmy je daná úvahou súdu. So zreteľom na vek
poškodenej, jej osobu, doterajší život (bezúhonnosť), závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov,
ktoré jej vznikli v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, ktoré sa nepochybne zhoršilo, súd
považuje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 13.000,- Eur za primerané finančné zadosťučinenie.

94. Súd je toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a
následkami je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali.

95. Z tohto dôvodu súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 13.000,- Eur a v prevyšujúcej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobu zamietol.

96. Žalobkyňa ďalej v žalobe uvádzala, že prepustením zo služobného pomeru stratila pravidelný
mesačný príjem ako aj ďalšie sociálne výhody spojené s výkonom funkcie colníka a aj z tohto dôvodu
žiadala priznanie majetkovej ujmy vo výške 81.759 Eur, predstavujúcu skutočnú škodu spočívajúcu

v ušlom zisku predstavujúcom priemernú mesačnú mzdu v hospodárstve Slovenskej republiky za
jednotlivé roky, kedy bola trestné stíhaná, even. sumu 68.508,- Eur predstavujúcu škodu spočívajúcu v
ušlom zisku predstavujúcom jej čistú mesačnú mzdu vo výške 692,- Eur za 99 mesiacov, alebo v ušlom
zisku vo výške 79.200,- Eur, ak by získala pracovnú pozíciu rozpočtárky, nakoľko v mesiaci apríl
2009 sa zaujímala cez stránku www. Ponuky.sk o pracovnú pozíciu rozpočtárky na Školskom internáte

Antona Garbana v Košiciach, a podľa tabuľkových platov by jej prináležala suma 800,- Eur mesačne.

97.Vprejednávanomprípadebolopotrebnétakvyriešiťotázku,čibolisplnenépredpokladyprepriznanie
nároku na náhradu škody žalobkyni titulom majetkovej ujmy. Súd vyhodnotil zistený skutkový stav v
súladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamiadospelkzáveru,žežalobavčastiuplatnenejmajetkovej

ujmy nie je nedôvodná.
Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pre priznanie nároku na náhradu škody titulom uplatnenej
majetkovej ujmy, a to skutočnosť, že jej vznikla škoda. Žalobkyňa v replike zo dňa 13.6.2018 tvrdí, že jej
škodavzniklanesprávnymúradnýmpostupomorgánovprípravnéhokonania,kedydovolilineoprávnenejosobe nazrieť do vyšetrovacieho spisu Č.: W. - XX/IS-X-B.-XXXX (pôvodne Č.: W.-XXX/IS-X-B.-XXXX)
a dovolili jej oboznámiť sa s obrazovo zvukovým záznamom, na základe ktorého bola aj prepustená zo
služobného pomeru colníka.

98. Z predložených listinných dôkazov žalobkyňou vyplýva, že žalobkyňa zastúpená advokátom podala
dňa 19.1.2009 odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - riaditeľa Colného úradu
Michalovce z 13.1.2009 z dôvodov, že napadnuté rozhodnutie nepovažovala za zákonné, pretože
nevychádza zo zásady prezumpcie neviny. Tiež jej nebolo bez pochybností preukázané, že porušila

prísahu alebo služobnú povinnosť. Podľa jej názoru sa v danom prípade malo aplikovať ust. § 42 zákona
o štátnej službe o dočasnom pozbavení z výkonu štátnej služby.
Generálny riaditeľ Colného riaditeľstva Slovenskej republiky ako odvolací orgán rozhodnutím vydaným
dňa 2.3.2009 zamietol odvolanie žalobkyne a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že vyhodnotil dôkazy vykonané prvostupňovým správnym
orgánom a z nich vyvodil záver, že správny orgán prvého stupňa postupoval v súlade s platnou právnou

úpravou. Neakceptoval námietky žalobkyne obsiahnuté v podanom odvolaní. Konštatoval, že v danom
prípade nedošlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny, pretože prvostupňový správny orgán objektívne
a bez pochýb zistil, že žalobkyňa zvlášť hrubým spôsobom porušila základné povinnosti colníka a tým
aj služobnú prísahu a po to to zistení rozhodol o jej prepustení zo služobného pomeru. Vyslovil názor, že
je nesprávne predpokladať, že služobný pomer žalobkyne môže skončiť len právoplatným skončením

trestného stíhania, pretože trestné konanie a konanie vo veciach služobného pomeru sa riadia rôznymi
právnymi predpismi. K námietke týkajúcej sa postupu podľa ust. § 42 zákona o štátnej službe colníkov
uviedol, že keďže v správnom konaní bolo jednoznačne preukázané zvlášť hrubé porušenie základných
povinností colníka a služobnej prísahy, nebolo účelné využívať tento inštitút.
Žalobkyňa žalobou o preskúmavanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia a postupu správneho

orgánu zo dňa 6.5.2009 žiadala príslušný Krajský súd v Košiciach, aby svojím rozhodnutím zrušil
rozhodnutie Generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej republiky o odvolaní zo dňa 2.3.2009
zn. 8457/09 - 1409 rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce o prepustení zo služobného pomeru
zo dňa 13.1.2009 číslo R -10/2009 - 5334, a aby vec vrátil žalovanému Colnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 28.10.2010 vydaným pod sp.zn. 7S/50/2009 žalobu
žalobkyne zamietol (I. výrok rozsudku) a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal (II. výrok rozsudku).
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na skutočnosť, že trestné konanie a správne
konanie sú konaniami, ktoré sa spravujú osobitnými právnymi predpismi. Aby v trestnom konaní
mohla byť vyslovená vina zo spáchania zločinu, musia byť splnené podmienky stanovené Trestným

zákonom, t.j. naplnené všetky znaky skutkovej podstaty tohto zločinu. Tieto však nemusia byť totožné
s podmienkami, ktoré ako porušenie služobnej disciplíny alebo služobnej povinnosti stanovuje zákon o
štátnej službe colníkov. Správne konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru nie je výsledkom
trestného konania podmienené, pretože konanie, ktoré nie je zločinom, môže zakladať disciplinárnu
zodpovednosť, resp. byť konaním, ktoré je dôvodom pre postup podľa ust. § 183 ods. 1 písm. d) zákona

č. 200/1998 Z.z. Aj podľa názoru súdu v danom konaní bolo či už listinnými dôkazmi, obrazovým i
zvukovým záznamom a v neposlednej miere aj samotnou výpoveďou žalobkyne zo dňa 9.12.2008,
nepochybne preukázané, že žalobkyňa dňa 6.11.2008 svojím konaním, ako bolo popísané v rozhodnutí
správneho orgánu prvého stupňa, zvlášť hrubým spôsobom porušila základné povinnosti colníka
stanovenévust.§44ods.3písm.a),b),g)ah)zákonaoštátnejslužbecolníkov,akoajslužobnúprísahu.

Súd poukázal tiež, že nebol v konaní oprávnený posudzovať účelnosť využitia ust. § 42 ods. 1 zákona č.
200/1998 Z.z. o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby až do právoplatného skončenia trestného
stíhania,resp.účelnosťvyužitiainštitútuprepusteniacolníkazoslužobnéhopomeru,pretožejehoúlohou
boloibaposúdiť,čibolisplnenézákonnépredpokladypreprepusteniežalobkynezoslužobnéhopomeru,
ktoré podľa jeho názoru splnené boli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 29.9.2010 vydaným pod sp.zn. 4Sžo/13/2010
potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach. Najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal rozhodnutie
žalovaného Colného riaditeľstva Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktoré
mu predchádzalo a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, vychádzajú
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, majú požadované formálne i obsahové náležitosti a sú

dostatočne odôvodnené.

99. Na tomto mieste súd uvádza, že nie je možné nahrádzať v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom činnosť správnych orgánov a rozhodnutia správnych súdov. Súd sinemôže predbežne právne posúdiť otázky, ktoré uvádza žalobkyňa, keďže ich posúdenie a rozhodnutie
o nich bolo vykonané už v správnom súdnictve, a ich ďalšie preskúmanie nie je prípustné. Vydané
rozhodnutia týkajúce sa prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru colníka sú platné a pre súd

záväzné, preto nevenoval pozornosť preskúmaniu námietok, ktoré zhodne ako v správnom súdnom
procese už boli raz Krajským súdom v Košiciach ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky
preskúmané.

100. V danej súvislosti je však potrebné poukázať aj na príčinnú súvislosť. Príčinná súvislosť je v

aplikačnej praxi a právnej teórii pojmovo označovaná rôzne a to ako kauzálna súvislosť, súvislosť
príčinná a následku kauzálny nexus. Ide o objektívnu kategóriu vyjadrujúcu vzájomnú súvislosť medzi
konaním(alebojavom)aúčinkamikonania,tedaostav,priktoromkonanívyvolávaurčitéúčinky.Akideo
náhradu škody vyžaduje sa existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu vyvolávajúce následok
v podobe škody. Vyžaduje sa teda príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a škodou. V prípade
zodpovednosti za škodu, ktorej predpokladom je protiprávne konanie nestačí, že je daná príčinná

súvislosť konania škodcu a škody, ale vyžaduje sa príčinná súvislosť protiprávneho konania a škody
(následku).Nestačípreto,akjedanápríčinnásúvislosťkonaniaškodcuaškodyakonanieškodcunebolo
protiprávne. Ešte zložitejšia situácia pre posúdenie príčinnej súvislosti nastáva v prípade, ak dochádza
k reťazeniu súvislosti. Preto nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, teda
iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou, ale vyžaduje sa jej nepochybná

existencia. Vyžaduje sa, aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku škode nedošlo. Ak je však viac
príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby
reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený,
že už spôsobenie prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého
následku (rozhodnutia vo veci sp.zn. 25Cdo 1462/2003, 25Cdo 818/2005, 25Cdo 2706/2012, R 54/2003

NS ČR, 6Mcdo 7/2013 NS SR).

101. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný
následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu
tak bolo, príčinná súvislosť by nebola daná. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná

súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti
adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez
tejto príčiny nebola nastala (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 28Cdo 4808/2010).

102. Nemožno prijať a stotožniť sa s argumentáciou žalobkyne, že žalobkyňa prišla o pravidelný

mesačný príjem, pretože na základe trestného stíhania bola prepustená zo služobného pomeru colníka.

103. Ako už konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 29.9.2010
sp.zn. 4Sžo/13/2010 o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.4.2010
č.k. 7S/50/2009 - 67 žalobkyňa bola prepustená zo služobného pomeru colníka nie na základe výsledkov

trestného konania resp. z dôvodu začatia trestného stíhania resp. vznesenia obvinenia, pretože z
listinných dôkazov predložených žalobkyňou je zrejmé, že rozhodnutie o prepustení žalobkyne zo
služobného pomeru colníka bolo vyvolané a zapríčinené konaním jej samotnej, keďže zvlášť hrubým
spôsobom porušila základné povinnosti colníka stanovené v ust. § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h)
zákona o štátnej službe colníkov, ako aj služobnú prísahu, čo bolo v správnom konaní preukázané

nielen obrazovo zvukovým záznamom, ale aj listinnými dôkazmi a v neposlednej miere aj samotnou
výpoveďou žalobkyne zo dňa 9.12.2008. Ani prípadný oslobodzujúci rozsudok ako je to v tomto prípade
neznamená, že žalobkyňa sa nedopustila porušenia služobnej prísahy resp. služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, pretože porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí dosahovať
intenzitu trestného činu (pozri rozhodnutia 1Sžo 113/2008 zo dňa 26.5.2009, 1Sžo 385/2009 zo dňa

22.3.2011, 4 Sžo 10/2011 zo dňa 23.3.2011).

104. Na základe uvedeného súd žalobu žalobkyne v časti priznania majetkovej ujmy ako
neopodstatnenú zamietol, nakoľko tu absentuje okrem vyššie uvedených skutočností aj príčinná
súvislosť medzi trestným stíhaním vedeným voči jej osobe a jej prepustením zo služobného pomeru

colníka.105. Na záver súd uvádza, že čo sa týka žalobkyňou navrhovaného dôkazu v replike zo dňa 13.6.2018, a
to pripojenia si trestného spisu týkajúceho sa trestného konania vedeného na Okresnom súde Trebišov
pod sp. zn. 1T/42/201, súd nepristúpil k jeho vykonaniu.

106. Súd totiž sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie strán sporu.
Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, preto patrí vždy výlučne súdu, ak
súd prípadne a rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto že sú pre vec nevýznamné, alebo

nadbytočné),nemôžetobyťpovažovanézapostupodnímajúcistranesporumožnosťkonaťpredsúdom.

107. V danom prípade vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočným a nehospodárnym, nakoľko
skutočnosti týkajúce sa a viažúce sa na trestné stíhanie žalobkyne, ako aj všetky rozhodnutia orgánov
činných v trestnom konaní relevantné pre meritórne rozhodnutie súdu boli buď predložené žalobkyňou
v spore alebo boli preukázané v spore iným spôsobom.

108. Popri istine sa žalobkyňa domáhala aj zaplatenia príslušenstva k istine.

109. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

110. Uplatnený úrok z omeškania súd žalobkyni nepriznal, nakoľko povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba plnenia. Až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Uvedený
záver vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.6.1998 sp.zn. 1Co 15/97,

uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 45/2000.
Tento názor Najvyšší súd Slovenskej republiky následne potvrdil aj v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo 185/2011
zo dňa 14.3.2012.

111. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

112. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

113. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

114. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva

zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude
musieťnepochybnezaplatiť,pričombyichnemuselazaplatiť,akbytuneexistovalsporpredvšeobecným
súdom.

115. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo

o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer
proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp.
76809/01).

116. Zásada úspechu v spore sa premieta v ust. § 255 Civilného sporového poriadku. Zásada úspechu
v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná
nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva.

117. O trovách konania súd rozhodol podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd zohľadnil
skutočnosť, že žalobkyňa bola v základe nároku na náhradu škody titulom majetkovej ujmy neúspešná,
čo predstavuje úspech žalovanej. V základe nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bola zase žalobkyňa
plne úspešná, pričom výška plnenia závisela od úvahy súdu. Zároveň však súd musel zohľadniť ajskutočnosť, že žalobkyňa si uplatňovala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- Eur,
pričom týmto rozhodnutím jej bola priznaná suma 13.000,- Eur.

118. V zmysle citovaného ust. § 255 Civilného sporového poriadku v sporovom konaní je kritérium
procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania. Súdna prax však ustálila,
že aj za účinnosti Civilného sporového poriadku podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov
konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške.
Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.

119. V súlade už s uvedeným súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania ohľadom nemajetkovej ujmy
rozlíšil, čo bolo v danom prípade základné a čo sprevádzajúce, keď za základné považuje rozhodnutie,
že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté a výška ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. Vzhľadom na
vyššie uvedený výrazný rozdiel medzi požadovanou sumou 100.000,- Eur a priznanou výškou finančnej
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 13.000,- Eur, žalobkyňu v prejednávanom prípade nebolo možné

považovať za plne procesne úspešnú. Možno konštatovať, že úspech oboch strán bol v zásade rovnaký
(v prípade náhrady škody titulom majetkovej ujmy bola žalobkyňa neúspešná a v prípade náhrady
nemajetkovej ujmy bola žalobkyňa úspešná čo do základu a žalovaná čo do stanovenia výšky náhrady),
a preto súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch
písomných vyhotoveniach.

Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania
( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací

návrh).

Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie

možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,

možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti).