Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. január 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/219/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110226679
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3110226679.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a sudcov JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD., v spore žalobcov: 1/ M.. P.E. I., nar.
XX. M. XXXX, bytom T., C.. G. XXX/X, 2/ M. I., nar. XX. U. XXXX, bytom tamtiež, obaja zastúpení JUDr.
Jozefom Kováčikom, advokátom so sídlom Trenčín, Horný Šianec 3137, proti žalovanému: Nemocnica
s poliklinikou Ilava, n.o., so sídlom Ilava, Štúrova 3, IČO: 36 119 385, zast. Mgr. Erikou Ranušovou,
advokátkousosídlomDubnicanadVáhom,Moyzesova1200/12,onáhraduškodyanemajetkovejujmys
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12C/334/2010, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 20. mája 2021, č. k. 5Co/88/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcom 1/, 2/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Trenčín (ďalej tiež „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 11. mája
2020, č. k. 12C/334/2010-251, žalobu žalobcov - ktorou sa domáhali od žalovaného náhrady škody
spojenej s pohrebom mal. M. I. vo výške spolu 802,43 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
po 150.000,- eur každému zo žalobcov 1/,2/ podľa § 11 a 13 Občianskeho zákonníka a náhrady trov
konania - v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 802,43 eur zamietol (výrok I.), žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur do 3 mesiacov po
právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne 1/ o zaplatenie nemajetkovej ujmy
vo výške 110.000,- eur zamietol (výrok III.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur do 3 mesiacov po právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), vo
zvyšnej časti žalobu žalobcu 2/ o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 110.000,- eur zamietol (výrok
V.) a zároveň rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania (výrok VI.).
1.2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu 22.10.2010

domáhali zaplatenia náhrady škody spojenej s pohrebom mal. M. I. vo výške 802,43 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 150.000 eur každému zo žalobcov. Žalobcovia 1/ a 2/ boli rodičmi syna mal. M. I., nar.
XX.XX.XXXX a zomrelého dňa XX.XX.XXXX. Dňa 12.12.2009 mal maloletý od rána vysokú teplotu,
a preto ho žalobkyňa 1/ zobrala na vyšetrenie do detskej ambulancie Lekárskej služby prvej pomoci
žalovaného. O 14:04 hod. syna vyšetrila službukonajúca lekárka M.. N. W. so záverom, že sa jedná o
nešpecifikovaný akútny zápal mandlí a predpísala mu aj príslušný liek, ktorý začal syn užívať. Keďže
sa jeho stav nezlepšil, jeho teplota neklesala a začal chrčivo sťažene dýchať, opätovne ho žalobkyňa

1/ zobrala na vyšetrenie. Po vyšetrení tou istou lekárkou M.. N. W. o 18:30 hod. táto konštatovala
ten istý záver a odporučila pridať ďalšie lieky. Na druhý deň 13.12.2009 o 07:45 hod. žalobkyňa 1/
zistila, že syn nedýcha, preto privolala rýchlu lekársku pomoc. Následne lekár konštatoval jeho úmrtie.
Z podnetu lekára, vykonávajúceho pitvu, vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou(ďalej aj „ÚDZ“) šetrenie v predmetnej veci so záverom z 15.04.2010, že synovi žalobcov nebola
poskytnutá zdravotná starostlivosť v súlade s ust. § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení ku dňu smrti mal. M., nakoľko neboli správne vykonané všetky zdravotné
výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom jeho uzdravenia.
Dňa 27.12.2009 podala aj žalobkyňa 1/ sťažnosť na ÚDZ a odpoveď bola rovnaká. Voči M.. N. W.
bolo vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona.
V priebehu trestného stíhania bol vypracovaný znalecký posudok M.. B. C., O.., ktorý potvrdil závery

ÚDZ, nakoľko neboli správne vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby v dôsledku
podcenenia zdravotného stavu syna žalobcov s tým, že jeho včasnou hospitalizáciou, kompletným
vyšetrením, stanovením diagnózy a následnou intenzívnou liečbou boli predpoklady úspešnej liečby,
čím sa mohlo zabrániť jeho úmrtiu. Žalobcovia 1/ a 2/ vyzvali 07.09.2010 žalovaného k mimosúdnej
dohode. Žalovaný v odpovedi uviedol, že si majú svoj nárok uplatniť priamo u poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti, ktorým je M.. N. W. ako držiteľka povolenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,

vykonávajúcej službu prvej pomoci na základe Zmluvy o zabezpečení odbornej zdravotnej starostlivosti
zo dňa 01.01.2009 a poskytovanej zdravotnej starostlivosti ich synovi na základe rozpisu, určeného
samosprávnym krajom. Na ich dopyt im Trenčiansky samosprávny kraj (ďalej aj „TSK“) uviedol, že
prevádzkovateľom ambulancie lekárskej služby prvej pomoci pre deti a dorast bol dňa 12.12.2009
žalovaný a M.. N. W. v uvedený deň plnila u neho povinnosť vykonávať lekársku službu na základe

rozpisu, určeného TSK. Z tohto im vyplynulo, že jedine žalovaný bol oprávnený prevádzkovať lekársku
službu prvej pomoci pre deti a dorast, pretože M.. N. W. takéto oprávnenie nemala a pre žalovaného
zabezpečovala výkon lekárskej služby k plneniu úloh žalovaného, t. j. Lekárska služba prvej pomoci
(ďalej aj „LSPP“). Žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na to, že prevádzkovanie ambulancie a prevádzkovanie
LSPP sú 2 úplne rozdielne činnosti a ich vykonávatelia nie sú totožné osoby a každá z nich nesie za

svoje konanie samostatnú zodpovednosť.
1.3. Žalobcovia 1/ a 2/ sa okrem náhrady škody spojenej s pohrebom maloletého domáhali zaplatenia
nemajetkovej ujmy spolu vo výške 300.000 eur z dôvodu zásahu do ich osobnosti. Do dňa
podania žaloby sa žalobcom nikto neospravedlnil. Závažnosť vzniknutej ujmy videli predovšetkým v
neodstrániteľnom následku úmrtia im najbližšej osoby 4-ročného syna. Okolnosťami, za ktorých došlo

k porušeniu ich práva, boli hlavne podcenenie zdravotného stavu mal. M., ktorého ochorenie nebolo
nevyliečiteľné a v prípade riadneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti mohol byť vyliečený a bez
následkov ďalej žiť. Žalovaný bol názoru, že zodpovedným za škodu ako aj za náhradu za nemajetkovú
ujmu za zásah do osobnosti žalobcov 1/ a 2/ je priamo poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, a to M..
N. W., ktorá vykonávala v zariadení žalovaného lekársku službu prvej pomoci na základe zmluvy o

zabezpečovaní odbornej zdravotnej starostlivosti zo dňa 01.01.2009.
1.4. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 12C/334/2010-106 z 27.09.2012 prerušil konanie do
právoplatného skončenia veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 4T/127/2010 vo veci trestného
stíhania M.. N. W.. V zmysle rozsudku Okresného súdu Trenčín z 11.05.2015, č. k. 4T/67/2014-698 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 25.01.2016, č. k. 2To/113/2015-744, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňom 25.01.2016, bola M.. N. W. oslobodená spod obžaloby pre trestný čin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona z dôvodu, že aj napriek v rozhodnutí uvedeným
konštatovaniam o preukázaných pochybeniach obžalovanej ako lekárky pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, nebolo nepochybne preukázané, že toto malo rozhodujúci vplyv na následok, teda smrť u
maloletého M. I.. Žalobcovia 1/ a 2/ boli odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianske

súdne konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“) svojim
uznesením z 12.06.2019, sp. zn. 2Tdo/57/2016, dovolanie ministerky spravodlivosti SR voči uvedenému
rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne odmietol. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdni znalci
dospeli k rozdielnym záverom pri určení príčiny smrti pacienta. Bez rozporov bolo však zistené, že
pri vykonávaní pitvy zosnulého mal. M. nebol zabezpečený výsledok virologického a bakteriologického

vyšetrenia - ktorý diagnostický nedostatok už nebolo možné odstrániť, a teda zopakovať, keďže bola
vykonaná iba zdravotná pitva - a absentovala základná diagnostika, teda presná príčina choroby
maloletého zosnulého, ktorá nebola presne dostatočne určená a špecifikovaná. NS SR poukázal na
najpresvedčivejšie vysvetlenie príčiny smrti, a to závery znaleckej organizácie forensic.sk, podľa ktorej
najpravdepodobnejšie došlo k smrti maloletého v dôsledku akútnej asfyktickej príhody na základe

spazmu horných dýchacích ciest pri zápalovom postihnutí pľúc, náhlej poruchy dýchania.
1.5. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 7 ods. 1 až 3, § 10
ods. 1 až 3, § 68 ods. 1. písm. a), § 68 ods. 2, § 11 ods. 2 písm. a), § 79 ods. 1 písm. v) zákona č.
578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení ku dňu smrti maloletého (ďalej „zák.č. 578/2004 Z. z.“) § 7 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu smrti
maloletého (ďalej „zák. č. 576/2004 Z. z.“), § 449 ods. 2, 3, § 420 ods. 1 až 3, § 11, § 13 ods. 1 až

3 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“), čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 17 ods. 1, 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného
paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Uviedol, že prevádzkovanie lekárskej služby
prvej pomoci v zmysle cit. ustanovení, či už pre dospelých alebo pre deti a dorast, je možné len na
základe povolenia pre zdravotnícke zariadenie, ktoré vydáva podľa § 11 ods. 2 samosprávny kraj.

Ustanovenie § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. však rozlišuje medzi povolením a licenciou. Lekár na výkon
svojej samostatnej zdravotníckej praxe potrebuje licenciu (§ 68 ods. 1 písm. a/), ktorú vydáva slovenská
lekárska komora a zároveň táto samostatná zdravotnícka prax nie je poskytovanie lekárskej služby prvej
pomoci. Na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci je potrebné povolenie podľa § 7 ods. 2 zák.
č. 578/2004 Z. z., ktoré vydáva samosprávny kraj podľa § 11 ods. 2 písm. a) cit. zákona. Zároveň na
prevádzkovanie špecializovanej ambulancie, kam patrí aj pediatria a dorastové lekárstvo, je potrebné

povolenie samosprávneho kraja. Podľa iného zákona, a to zákona č. 576/2004 Z. z. (§ 7 ods. 6) sa
lekárska služba prvej pomoci tiež vykonáva lekármi, ale tiež za tej istej podmienky ako podľa zákona
č. 578/2004 Z. z., že to môže byť v zdravotníckom zariadení takého poskytovateľa, ktorý má povolenie
na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci. Ustanovenia zákona č. 576/2004 Z. z. a ani zákona
č. 578/2004 Z. z. neumožňujú lekárom vykonávať samostatne lekársku službu prvej pomoci svojim

menom, alebo svojou s.r.o. bez špeciálneho povolenia na výkon lekárskej služby prvej pomoci na ich
meno alebo ich s.r.o.. Ak by ošetrujúca lekárka M.. N. W. mala byť pasívne vecne legitimovaná v tomto
spore a mala by byť nositeľom povinností v zmysle hmotného práva, mala by mať dve povolenia od
samosprávneho kraja, či už samostatné alebo v jednom rozhodnutí obsiahnuté, a to jedno povolenie
na prevádzkovanie svojej ambulancie v špecializovanom odbore pediatria a dorastové lekárstvo a

druhé povolenie na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci pre deti a dorast. Z rozhodnutia
Trenčianskeho samosprávneho kraja zo dňa 11.05.2011, č. TSK/2011/05157/zdrav. vyplýva, že lekárka
M.. N. W. mala vydané povolenie prevádzkovať iba ambulanciu v špecializovanom odbore pediatria
a dorastové lekárstvo. V tomto rozhodnutí a ani v žiadnom inom rozhodnutí nebolo lekárke povolené
prevádzkovať aj lekársku službu prvej pomoci. Takéto povolenie na prevádzkovanie lekárskej služby

prvej pomoci bolo vydané iba žalovanému rozhodnutím TSK zo dňa 25.11.2009, č. TSK/2009/06718/
zdrav. Z uvedeného vyplýva, že nositeľom práv a povinností z právneho vzťahu poskytovania lekárskej
služby prvej pomoci je bez pochybností žalovaný.
1.6. Žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali náhrady škody ako vecnej škody vo výške 802,43 eur, pričom súd
prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko v trestnom konaní nebolo bez

pochybností preukázané zavinenie ošetrujúcej lekárky M.. N. W. ako osoby použitej žalovaným ako
prevádzkovateľom LSPP pri tejto činnosti a nebola tak splnená jedna zo zákonných podmienok vzniku
zodpovednosti žalovaného. Žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali aj zaplatenia nemajetkovej ujmy za zásah
do ich osobnosti, a to do ich práva na súkromie vo výške každému po 150.000 eur. V prejednávanej
veci bolo bez pochybností zistené, že mal. M. I. bol 2 razy ošetrovaný pri vykonávaní LSPP a po týchto

2 vyšetreniach došlo k smrti maloletého a v znaleckom dokazovaní v trestnom konaní nebolo zistené
spoluzavinenie žalobcov 1/ a 2/ (rodičov) pri starostlivosti o maloletého v tejto súvislosti. Tým došlo k
zásahu zo strany žalovaného do práva na ochranu súkromia žalobcov 1/ a 2, /, to konkrétne do ich práva
na rodinný život stratou ich 4-ročného syna. V trestnom konaní ani nebolo bez pochybností zistené, že
išlo o postup lekárky lege artis. Súd nepovažoval primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia

sa a ani samotné trestné stíhanie ošetrujúcej lekárky za postačujúce vzhľadom na závažnosť vzniknutej
ujmy a uznal právo žalobcov 1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy. Z ich výsluchu bolo nepochybné,
že nečakanou stratou syna, po krátkej chorobe došlo k podstatnej zmene v ich rodinnom, a teda i
súkromnom živote. Pritom išlo o nezvratný stav, pričom žalobcovia 1/ a 2/ prišli o radosť zo života, zmyslu
v časti ich života, prišli o časť rodiny stratou jedného z členov rodiny, a to za stavu, že už boli poznačení

predchádzajúcou stratou ďalšieho syna, v dôsledku čoho boli ich citové väzby na mal. M. o to silnejšie.
Žalobcovia1/a2/vdôsledkustratysynanepochybneprežilišok,mnohofyzickéhoipsychickéhotrápenia
s následkami až doteraz, v dôsledku ktorých je znížená kvalita ich osobného i spoločenského života. V
neposlednom rade súd zohľadnil i fakt, že k neoprávnenému zásahu, za ktorý je zodpovedný žalovaný
ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, došlo pri výkone jeho povolenej činnosti, na vykonaní ktorej

sa podieľala ošetrujúca lekárka.
1.7. Súd pri určení výšky náhrady zohľadnil skutočnosť, že samotný žalovaný pri realizácii ošetrenia
lekárskej služby prvej pomoci nemal dosah na kvalitu tohto výkonu. Súd tiež prihliadol na postoj
žalovaného a ošetrujúcej lekárky M.. N. W., prezentovaný v súdnom konaní, ktorým absolútne abezvýnimočne odmietli pripustiť akýkoľvek podiel zodpovednosti na ujme na osobnostných právach
žalobcov 1/ a 2/. Do vyhlásenia tohto rozsudku sa výslovne neospravedlnili za nespornú skutočnosť, že
pri poskytovaní lekárskej služby prvej pomoci žalobcovia 1/ a 2/ utrpeli ujmu na osobnostných právach.

Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd určil s prihliadnutím na judikatúru ESĽP pre SR, rodinné a osobné
pomery žalobcov 1/ a 2/, príbuzenský vzťah medzi žalobcami 1/ a 2/ a maloletým, že žalobcovia 1/ a 2/
nezanedbali osobnú starostlivosť o syna počas jeho liečby. Súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej
ujmy každému vo výške 40.000 eur, pretože uvedený zásah do ich práva na súkromie, ktorého súčasťou
je aj rodinný život, stále trvá a bude trvať od smrti ich syna nepretržite do konca ich života. Súd priznanú

náhradu vzhľadom na intenzitu zásahu nepovažoval za neprimeranú. Vo zvyšnej časti žalobu o náhradu
nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodnú. Podľa § 255 ods. 2 CSP súd nepriznal stranám sporu
náhradu trov konania pre čiastočný úspech vo veci.

2. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II. a IV., podal včas odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s
konštatovaním súdu prvej inštancie, že je pasívne legitimovaný v tomto spore, nakoľko jemu bolo vydané

povolenie len na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci a je tak nositeľom práv a povinností z
právneho vzťahu poskytovania lekárskej služby prvej pomoci. Zdravotnú starostlivosť dňa 12.12.2009
synovi žalobcov poskytovala lekárka v ambulancii LSPP M.. N. W., a to vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť, čoho dôkazom je aj zdravotný záznam z vyšetrenia, na ktorom je uvedená pečiatka a
podpis menovanej lekárky. Za správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti zodpovedá poskytovateľ,

ktorým bola M.. N. W.. Lekársku službu prvej pomoci vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú
ambulantnú starostlivosť a špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom
zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu
lekárskej služby prvej pomoci. Žalovaný preto nemôže byť považovaný za subjekt zásahu, lebo sa
nedopustil toho, čo podľa žalobcami tvrdených skutkových okolností viedlo k vzniku nemajetkovej

ujmy. Pokiaľ išlo o oprávnenosť nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, k vzniku
občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
fyzickej osoby podľa § 13 OZ musia byť splnené hmotnoprávne podmienky, pričom v danej veci
neexistuje neoprávnenosť zo strany žalovaného, spočívajúca v zavinenom porušení povinností, ktoré by
boli v priamej príčinnej súvislosti so smrťou dieťaťa žalobcov. Zároveň poukázal na výsledky vykonaného

dokazovania v trestnom konaní sp. zn. 4T/67/2014 proti M.. N. W., v ktorom bola oslobodená spod
obžaloby pre trestný čin usmrtenia, kde súd konštatoval, že za nepredvídateľný následok v podobe
smrti nemôže niesť lekár zodpovednosť, ak inak poskytol nebohému pacientovi lekársku starostlivosť
zodpovedajúcu ním zistenému ochoreniu, pretože medzi konaním lekára a smrťou pacienta v tomto
prípade nie je príčinná súvislosť. Žalovaný mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že nedostatky zo

strany lekárky M.. N. W. boli objektívne spôsobilé privodiť smrť M. I., teda za zásah do osobnostných
práv žalobcov nemôže byť zodpovedný žalovaný. Zároveň namietal priznanú výšku nemajetkovej ujmy.
Vzhľadom na uvedené navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu zamietne.

3.1. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 5Co/88/2020 z 20. mája 2021 na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín z 11. mája 2020, č. k. 12C/334/2010-251, rozhodol tak, že
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch II., IV. a VI. potvrdil (výrok I.). Zároveň
rozhodol, že žalobcovia 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v
rozsahu 100 % (výrok II.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V., odvolaním napadnutý

nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v týchto výrokoch právoplatné a rozhodnutím
odvolacieho súdu nedotknuté.
3.2. Uviedol, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil
správnyprávnypredpis,správnehovyložilanadanýskutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúd
sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd
aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
3.3. Predmetom odvolacieho konania zostal nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 80.000 eur (každému zo žalobcov po 40.000 eur). Žalobcovia svoj nárok odôvodnili tým,
že boli rodičmi maloletého M. I., nar. XX.XX.XXXX a zomr. dňa XX.XX.XXXX, pričom dňa 12.12.2009
v detskej ambulancii Lekárskej služby prvej pomoci u žalovaného (Nemocnica s poliklinikou Ilava,
n.o.) bol maloletý dvakrát v priebehu toho istého dňa ošetrený, z dôvodu ochorenia službukonajúcoulekárkou M.. N. W.. Dňa 13.12.2009 maloletý podľahol ochoreniu a bola konštatovaná smrť. Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vykonal šetrenie v predmetnej veci a ustálil, že v prípade
vyšetrení maloletého neboli správne vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so

zabezpečením včasnej a účinnej liečby. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ako i v podanom
odvolaní namietal pasívnu vecnú legitimáciu.
3.4.1. Odvolací súd poukázal na ustanovenie § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z., ktoré
výslovne uvádza poskytovateľov, ktorí majú povinnosť slúžiť lekársku službu prvej pomoci. Poskytovateľ,
ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je

povinný (ak v odseku 3 nie je ustanovené inak) vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu
určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú
starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria
a poskytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť. V spojitosti
na uvedené, ustanovenie § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. taxatívne vymedzuje, že poskytovateľom je
predovšetkým fyzická osoba (podnikateľ) alebo právnická osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na

základe povolenia alebo povolenia na poskytovanie lekárskej starostlivosti podľa osobitného predpisu,
fyzická osoba (podnikateľ) poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe.
3.4.2. Podľa § 7 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z. z. lekársku službu prvej pomoci vykonávajú
poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a špecializovanú zubno-lekársku

ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na základe
vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci. Lekárska služba prvej
pomoci sa vykonáva podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ktorý obsahuje miesto výkonu
lekárskej služby prvej pomoci, čas vykonávania lekárskej služby prvej pomoci a zoznam poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti s uvedením dátumov vykonávania lekárskej služby prvej pomoci v období, na

ktorý sa tento rozpis vyhotovuje.
3.4.3. Podľa zákona č. 576/2004 Z. z., a to § 7 ods. 6 sa LSPP tiež vykonáva lekármi, ale tiež za tej
istej podmienky ako podľa zák. č. 578/2004 Z. z., že to môže byť v zdravotníckom zariadení takého
poskytovateľa, ktorý má povolenie na prevádzkovanie LSPP. Ustanovenia tohto zák. č. 576/2004 Z. z.
a ani zák. č. 578/2004 Z. z. neumožňujú lekárom vykonávať samostatne LSPP svojim menom, alebo

svojou s.r.o. bez špeciálneho povolenia na výkon LSPP na ich meno alebo ich s.r.o.
3.5. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie odvolací súd zistil, že rozhodnutím
Trenčianskeho samosprávneho kraja z 31.07.2006, č. TSK/2006/03209/zdrav.-2 lekárka M.. N. W.
získala povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulancie v odbore pediatria a
dorastové lekárstvo, miesto prevádzkovania W. XXX/X, G. V., v zmysle ktorého sa podľa ustanovenia

§ 4 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. stala poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Lekárka M.. N. W.
bola z dôvodu udelenia uvedeného povolenia na prevádzkovanie ambulancie a z dôvodu poskytovania
zdravotnej starostlivosti povinná v rámci všeobecnej ambulantnej starostlivosti poskytovať aj lekársku
službu prvej pomoci (v prílohe rozhodnutia v bode 2 je jednoznačne uvedené, že držiteľ povolenia je
povinný zúčastňovať sa služieb LSPP podľa pokynov organizátora LSPP). Lekárka M.. N. W. nemala

povolenie prevádzkovať LSPP u žalovaného v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2, 3 v spojení s § 11 ods.
2 zákona č. 578/2004 Z. z., uvedené povolenie na prevádzkovanie LSPP bolo vydané Nemocnici s
poliklinikou Ilava, n.o., ako žalovanému, na základe rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja
č. TSK/2009/06718/zdrav.-2 zo dňa 25.11.2009 (v prílohe 2 k rozhodnutiu v bode 2 je jednoznačne
uvedené, že držiteľ povolenia je povinný poskytovať LSPP podľa rozpisu schváleného Trenčianskym

samosprávnym krajom ), pričom za účelom poskytovania lekárskej služby prvej pomoci mala lekárka
M.. N. W. uzatvorenú so žalovaným zmluvu o zabezpečení odbornej starostlivosti zo dňa 01.01.2009,
v zmysle ktorej vykonávala LSPP u žalovaného. Prevádzkovateľom LSPP je Nemocnica s poliklinikou
Ilava, n.o. ako žalovaný, u ktorého sa podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, vykonávala LSPP
na základe povolenia udeleného rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja zo dňa 25.11.2009

v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2, 3 zákona č. 578/2004 Z. z.. Súd prvej inštancie taktiež správne
ustálil, že v predmetnej veci bol žalovaný nositeľom zodpovednosti za výkon lekárskej služby prvej
pomoci v prípade úmrtia maloletého M. I.. Lekárka M.. N. W. vykonávala LSPP u prevádzkovateľa
žalovaného, teda u iného subjektu, avšak bola len poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zmysle
udeleného povolenia v zariadení ambulancie v odbore pediatria a dorastové lekárstvo. Za stavu, že M..

N. W. nedisponovala ďalším potrebným povolením na poskytovanie LSPP v zmysle ustanovenia § 7
ods. 2, 3, § 11 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., nemohla byť nositeľom práv a povinností z právneho
vzťahu poskytovania LSPP. Za takéto povolenie nemožno považovať uzatvorenú zmluvu o zabezpečení
odbornej starostlivosti z 01.01.2009 s Nemocnicou s poliklinikou Ilava, n.o. ako žalovaným. V žiadnom zrozhodnutí predloženého súdu prvej inštancie teda nebolo preukázané, že by tejto lekárke bolo povolené
prevádzkovať aj LSPP. Námietku žalovaného, že zdravotnú starostlivosť poskytovala dňa 12.12.2009
synovi žalobcov lekárka v ambulancii LSPP M.. N. W., ktorá túto poskytovala vo vlastnom mene a

na vlastnú zodpovednosť, odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko v zmysle § 10 ods.
3 zák. č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je poskytovanie LSPP.
Žalovaná nemala povolenie aj na prevádzkovanie LSPP, ktoré mal žalovaný, preto nemohla vykonávať
poskytovanie zdravotnej starostlivosti LSPP vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Odvolací
súd preto nepovažoval námietky žalovaného týkajúce sa pasívnej vecnej legitimácie za opodstatnené,

nakoľko v predmetnej veci bol výlučne žalovaný nositeľom práv a povinností z právneho vzťahu
poskytovania LSPP, bol teda zodpovedný za poskytovanie LSPP v prípade vyšetrenia a poskytnutia
zdravotnej starostlivosti maloletému M. I. dňa 12.12.2009, a to i s poukazom na udelené povolenie
prevádzkovať a poskytovať LSPP. V predmetnom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy bola teda aj
podľa odvolacieho súdu daná pasívna vecná legitimácia u žalovaného (Nemocnica s poliklinikou Ilava,
n.o.), nakoľko zodpovedným subjektom za poskytovanie LSPP u maloletého bol žalovaný.

3.6. Odvolací súd uviedol, že z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy však § 13 OZ zakotvuje taxatívne dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka
peňažného zadosťučinenia) a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej

osoby došlo, pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj
na strane postihnutej osoby. V prejednávanej veci bolo dokazovaním vykonaným pred súdom prvej
inštancie aj podľa odvolacieho súdu bez pochybností zistené, že mal. M. I. bol 2 razy ošetrovaný pri
vykonávaní LSSP žalovaného a po týchto 2 vyšetreniach došlo k náhlemu úmrtiu maloletého, syna
žalobcov 1/, 2/, pričom ich spoluzavinenie pri starostlivosti o maloletého v tejto súvislosti zistené nebolo.

Došlo tak k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov 1/ a 2/ chráneného § 11 OZ, ktorého
súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov rodiny neodčiniteľnou
ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny. Ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného, pri
ktorej sa nevyžaduje zavinenie, teda postup v rozpore s lege artis. Primeraným zadosťučinením v
danom prípade bola aj podľa odvolacieho súdu i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle

§ 13 ods. 2 OZ.. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby. Odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie považoval stratu syna žalobcov 1/, 2/ za hlboko traumatizujúci zásah do ich rodinného, a tým
aj súkromného života bez možnosti obnovenia tejto straty. Pri rozhodovaní zohľadnil to, že v tomto
prípade bolo náhle a neočakávane zasiahnuté právo na súkromie a rodinný život žalobcov 1/, 2/ stratou

veľmi mladého, zdravého syna (v tom čase 4-ročného). Súd prvej inštancie správne neprihliadal len
na subjektívne pocity žalobcov 1/, 2/, ale aj na objektívne hľadisko a dospel k správnemu záveru, že
predmetnú ujmu by obdobne vnímala aj každá iná fyzická osoba a považovala by ju za ujmu závažnú.
Rovnako správne zohľadnil i fakt, že k neoprávnenému zásahu, za ktorý je zodpovedný žalovaný ako
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, došlo pri výkone jeho povolenej činnosti, na vykonaní ktorej sa

podieľala ošetrujúca lekárka. Správne súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady zohľadnil skutočnosť,
že samotný žalovaný pri realizácii ošetrenia LSPP nemal dosah na kvalitu tohto výkonu a všimol si
skutočnosť uvedenú v rozhodnutí NS SR o dovolaní, že v danom prípade bola vykonaná iba tzv.
zdravotná pitva a nebola vykonaná pitva za účelom odberov na zabezpečenie výsledku virologického a
bakteriologického vyšetrenia pre zistenie príčiny smrti. Taktiež správne prihliadol na postoj žalovaného

a ošetrujúcej lekárky M.. N. W., prezentovaný v súdnom konaní, ktorým absolútne a bezvýnimočne
odmietli pripustiť akýkoľvek podiel zodpovednosti na ujme na osobnostných právach žalobcov 1/, 2/.
Do vyhlásenia rozsudku sa výslovne neospravedlnili za nespornú skutočnosť, že pri poskytovaní LSPP
žalobcovia 1/, 2/ utrpeli ujmu na osobnostných právach.
3.7. Súd prvej inštancie správne zohľadnil všetky skutočnosti relevantné z hľadiska závažnosti a vzniku

nemajetkovej ujmy, intenzity zásahu a jeho dopadov na chránené osobnostné práva, ako aj okolnosti, za
ktorých došlo k zásahu. Správne ustálil výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcom 1/ a 2/,
pričom prihliadol aj na okolnosti, za akých došlo k úmrtiu maloletého. Aj napriek skutočnosti, že lekárka
M.. N. W. bola oslobodená spod obžaloby pre trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a), b)
Trestného zákona, a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 4T/67/2014-698 zo dňa 11.05.2015

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/113/2015-744 zo dňa 25.01.2016, z
výsledkov šetrenia Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako aj z vykonaného znaleckého
dokazovania vyplynulo, že lekárka dňa 12.12.2009 pri vyšetrení maloletého, v rámci poskytovania
lekárskej služby prvej pomoci u žalovaného, nepostupovala správne, nezhodnotila správne zdravotnýstav maloletého, neodoslala maloletého na hospitalizáciu, kde bola možnosť komplexného vyšetrenia
a liečby, čím by sa pravdepodobne zmiernil priebeh infekcie v dýchacích orgánoch. Lekárka tak
nezohľadnila súčasné poznatky lekárskej vedy, pri diagnostike nevyužila viaceré rutinné vyšetrenia,

neodoslala dieťa na detské oddelenie, preto zdravotná starostlivosť službukonajúcej lekárky nebola
poskytnutá v súlade so zákonom o zdravotnej starostlivosti. Preto bolo potrebné prihliadnuť aj na
skutočnosti uvedené v trestnom konaní, kedy boli konštatované pochybenia na strane lekárky M.. N.
W. pri poskytovaní lekárskej služby prvej pomoci, i keď táto bola spod obžaloby oslobodená, avšak na
základezásadyindubioproreo,ktorájeplatnáibavtrestnomkonaní.Žalovanýsatýmtooslobodzujúcim

rozsudkom zodpovednosti nezbavil. Súd prvej inštancie teda pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy správne vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, správne prihliadal predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku náhleho
úmrtia maloletého M. I., syna žalobcov 1/ a 2/, na okolnosti za ktorých došlo k smrti maloletého a taktiež
zohľadnil výsledok trestného konania a tvrdenia v ňom konštatované. Odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je primeranou výška nemajetkovej ujmy 40.000 eur

vo vzťahu k žalobkyni 1/ a výška nemajetkovej ujmy 40.000 eur vo vzťahu k žalobcovi 2/.
3.8. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výrokoch II., IV. a VI. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. O nároku na náhradu trov
odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V
odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/ a 2/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

4.1. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 421 ods. 1 CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľ právne posúdenie v otázke vecnej legitimácie
žalovaného, posúdenie zásahu zo strany žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcov 1/ a 2/
ako neoprávneného, ako aj výšku žalobcom 1/ a 2/ priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, pokladal za
nesprávne.
4.2. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, že je pasívne legitimovaným v

predmetnej veci, nakoľko len jemu bolo vydané povolenie na prevádzkovanie LSPP, teda je nositeľom
práv a povinností z právneho vzťahu poskytovania LSPP. Dovolateľ mal za to, že s poukazom
na platnú právnu úpravu ku dňu poskytovania zdravotnej starostlivosti synovi žalobcov 1/ a 2/ nie
je pasívne legitimovaný v tomto spore. Zdravotnú starostlivosť poskytovala dňa 12.12.2009 synovi
žalobcov mal. M. I. lekárka v ambulancii LSPP M.. N. W. ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti vo

vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, čoho dôkazom je aj zdravotný záznam z vyšetrenia, na
ktorom je uvedená pečiatka a podpis menovanej lekárky. Rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho
kraja z 31.07.2006 č. TSK/2006/03209/zdrav.-2 uvedená lekárka získala povolenie na prevádzkovanie
zdravotného zariadenia ambulancie v odbore pediatria a dorastové lekárstvo, v zmysle ktorého sa
stala poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorý podľa § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. je

povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Za správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti
zodpovedá jej poskytovateľ, ktorým bola M.. N. W.. LSPP v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti
M. I. bola definovaná podľa § 2 ods. 20 zák. č. 576/2004 Z. z. ako zdravotná starostlivosť, ktorou sa
zabezpečuje nepretržitá dostupnosť všeobecnej ambulantnej starostlivosti pre dospelých, všeobecnej
ambulantnej starostlivosti pre deti a dorast a špecializovanej zubno-lekárskej ambulantnej starostlivosti.

Dovolateľ s poukazom na ust. § 79 ods. 1 písm. v) zák. č. 578/2004 Z. z., § 7 ods. 6 zák. č. 576/2004
Z. z. LSPP uviedol, že nemôže byť považovaný za subjekt zásahu, lebo sa nedopustil toho, čo podľa
žalobcami 1/, 2/ tvrdených skutkových okolností viedlo k vzniku nemajetkovej ujmy. Nedostatok vecnej
legitimácie vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím.
4.3. Dovolateľ zároveň nesúhlasil so záverom súdov nižšej inštancie, že z jeho strany došlo k

neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti - do súkromia žalobcov 1/, 2/, ktorého súčasťou
je i rodinný život. Poukázal na právnu úpravu v ustanovení § 13 OZ a zdôraznil, že v danej veci
neexistuje neoprávnenosť zo strany žalovaného, spočívajúca v porušení povinností, ktoré by boli v
priamej príčinnej súvislosti so smrťou dieťaťa žalobcov 1/, 2/. Zároveň poukázal na výsledky vykonaného
rozsiahleho dokazovania v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 4T/67/2014

proti M.. N. W., v ktorom súd oslobodil menovanú spod obžaloby pre trestný čin usmrtenia. Uviedol,
že v zmysle platnej právnej úpravy o neoprávnený zásah do súkromia pozostalých nepôjde, ak smrť
poškodeného nastala bez toho, aby v príčinnej súvislosti k nej existovalo protiprávne konanie tretej
osoby. Pre vyslovenie zodpovednosti určitého subjektu za neoprávnený zásah do osobnostných právinej osoby je nevyhnutné, aby príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnostných práv a
konaním subjektu, ktorému sa má za to pričítať zodpovednosť, bola jednoznačne preukázaná. V konaní
nebolo preukázané, že nedostatky zo strany lekárky M.. N. W. boli objektívne spôsobilé privodiť smrť

M. I., teda za zásah do osobnostných práv žalobcov 1/, 2/ - do súkromia, ktorý vznikol náhlym úmrtím
ich syna M. I., nemôže byť zodpovedný žalovaný.
4.4. Dovolateľ výšku súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom 1/ a 2/, každému 40.000,-
€ považoval za neprimerane vysokú, a to aj s poukazom na predložené doklady týkajúce sa finančnej
situácie žalovaného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, za likvidačnú. S poukazom na § 13

OZ výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určuje voľnou úvahou, avšak s prihliadnutím
na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti
konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
4.5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu a rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov II., IV. a VI. zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. Zároveň dovolateľ žiadal o odklad vykonateľnosti uvedených rozsudkov do
právoplatného skončenia konania o dovolaní.

5. Žalobcovia 1/, 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že odvolací súd v predmetnej právnej veci
rozhodol zákonne, a preto navrhli dovolanie zamietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

8. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaný odôvodnil dovolanie tým, že rozsudok odvolacieho súdu a
súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že prípustnosť dovolania
je daná splnením podmienok ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte riešená,
alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolateľ pokladal za nesprávne právne posúdenie

veci v otázke jeho pasívnej vecnej legitimácie, posúdenie zásahu zo strany žalovaného do práva na
ochranu osobnosti žalobcov 1/ a 2/ ako neoprávneného, ako aj výšku žalobcom 1/ a 2/ priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy.

9.Podľa§421ods.1CSPdovolaniejeprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom
prípade nie otázka skutková). Civilný sporový poriadok v § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako

má dovolateľ dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia vymedziť. Dovolateľ je povinný uviesť právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

11. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ v prvom rade namietal nesprávne právne posúdenie
jeho pasívnej vecnej legitimácie v predmetnej veci. Neuviedol síce jednoznačne, podľa ktorého písmena

ustanovenia § 421 ods. 1 CSP dovolanie vyvodzuje (a/ alebo b/), čo však nebránilo dovolaciemu súdu
vo veci rozhodnúť.12. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie
tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka

hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd
riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v

rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1
CSPmusíbyťprocesnoustranounastolenávdovolaní,atojasným,určitýmazrozumiteľnýmspôsobom.

13.1. K dovolateľom nastolenej právnej otázke, týkajúcej sa jeho pasívnej legitimácie v predmetnej
veci, dovolací súd uvádza, že dovolateľ nastolil takú právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorou sa odvolací súd, vrátane súdu prvej inštancie, zaoberal a ktorá ešte nebola
dovolacím súdom riešená. Za tohto stavu dovolací súd skonštatoval prípustnosť dovolania dovolateľa,
lebo predmetom dovolania bolo rozhodnutie odvolacieho súdu závisiace od vyriešenia právnej otázky,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP).
13.2. Za právnu otázku bolo možné považovať „či bola daná pasívna legitimácia žalovaného, ktorý

disponoval povolením na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci za stavu, že maloletého M.
ošetrovala M.. W., ktorá nedisponovala povolením na poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci v
zmysle ustanovenia § 7 ods. 2, 3, § 11 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. a so žalovaným mala uzatvorenú
zmluvu o zabezpečení odbornej starostlivosti“.
13.3. Dovolací súd v súvislosti s uvedenou právnou otázkou uvádza nasledovné. Rozhodnutím

Trenčianskehosamosprávnehokrajaz31.07.2006č.TSK/2006/03209/zdrav.-2lekárkaM..N.W.získala
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulancie v odbore pediatria a dorastové
lekárstvo, miesto prevádzkovania W. XXX/X, G. V., v zmysle ktorého sa podľa ustanovenia § 4 písm. a)
zákona č. 578/2004 Z. z. stala poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Uvedená lekárka bola z dôvodu
udelenia povolenia na prevádzkovanie ambulancie a z dôvodu poskytovania zdravotnej starostlivosti

povinná v rámci všeobecnej ambulantnej starostlivosti poskytovať aj lekársku službu prvej pomoci (v
prílohe rozhodnutia v bode 2 je jednoznačne uvedené, že držiteľ povolenia je povinný zúčastňovať sa
služieb LSPP podľa pokynov organizátora LSPP). M.. N. W. nemala povolenie prevádzkovať lekársku
službu prvej pomoci u žalovaného v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2, 3 v spojení s § 11 ods. 2 zákona
č. 578/2004 Z. z. Povolenie na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci bolo vydané Nemocnici s

poliklinikou Ilava, n.o., ako žalovanému, na základe rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja č.
TSK/2009/06718/zdrav.-2 z 25.11.2009 (v prílohe 2 k rozhodnutiu v bode 2 je jednoznačne uvedené, že
držiteľ povolenia je povinný poskytovať LSPP podľa rozpisu schváleného Trenčianskym samosprávnym
krajom ), pričom za účelom poskytovania lekárskej služby prvej pomoci mala lekárka M.. N. W.
uzatvorenú so žalovaným zmluvu o zabezpečení odbornej starostlivosti z 01.01.2009, v zmysle ktorej

vykonávala lekársku službu prvej pomoci u žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že prevádzkovateľom
lekárskej služby prvej pomoci v predmetnej veci bola Nemocnica s poliklinikou Ilava, n.o. - žalovaný.
13.4. Za stavu, že M.. N. W. nedisponovala potrebným povolením na prevádzkovanie lekárskej služby
prvej pomoci, nemohla vystupovať ako pasívne legitimovaný subjekt v predmetnej veci. Nositeľom
práv a povinností z právneho vzťahu poskytovania lekárskej služby prvej pomoci je subjekt disponujúci

povolením na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci.

14. Pokiaľ dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie neoprávneného zásahu do práva na
ochranu osobnosti žalobcov 1/ a 2/, ako aj výšku im priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, dovolacia
argumentácia dovolateľa nezodpovedá požiadavkám stanoveným v § 421 ods. 1 písm. a/ v spojení

s § 431 až 435 CSP, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom neuviedol (konkrétnu)
právnu otázku riešenú odvolacím súdom a ako ju odvolací súd riešil, ani to ako mala byť (konkrétna)
právna otázka správne riešená. Dovolací súd poznamenáva, že samotné spochybňovanie správnosti
skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu
alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri

právnom posudzovaní žalobou uplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v
§ 421 ods. 1 CSP a § 431 až § 435 CSP.15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd dovolanie žalovaného ako nedôvodné podľa § 448
CSP zamietol.

16. Žalobcovia 1/, 2/ boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešní (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol im
nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd
podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

17. K návrhu žalovaného na odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd uvádza,
že nezistil splnenie podmienok pre rozhodnutie podľa § 444 ods. 1 CSP, o čom v súlade s ustálenou
súdnou praxou (pozri napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/144/2019 alebo 4Cdo/108/2019)
nevydal samostatné rozhodnutie.

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.