Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/98/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318205874
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1318205874.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: I. G.Y., J. XX, W.,
G. U. X.. X. Z., X. X, O., proti žalovanému: I. G., I. X, W., G. U. X.. P. Z., P. X, O., o zaplatenie 7.000
eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03.11.2021, č.k.
60C/110/2018-122, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

7.000 eur v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne samostatným
uznesením, po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 26.09.2018 domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 7.000 eur dôvodiac tým, že v roku 2013 mu na základe ústnej
dohody požičal finančnú hotovosť v uvedenej sume na obdobie dvoch mesiacov. Vzhľadom na to, že

žalovaný si povinnosť vrátiť pôžičku v dohodnutej lehote nesplnil, a to ani napriek viacerým ústnym
výzvam žalobcu, požiadal ho žalobca o písomné zdokumentovanie zapožičania finančnej hotovosti
formou zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti (ďalej aj ako „zmluva“); tá potvrdila, že v roku 2013 žalobca
poskytol žalovanému finančnú hotovosť v sume 7.000 eur. Po jej podpísaní žalovaný odmietol vrátiť
požičané finančné prostriedky, nebol dokonca prístupný ani na vzájomnú dohodu o určení nového
termínu vrátenia, a preto ho žalobca výzvou, zaslanou dňa 13.12.2016, písomne vyzval na splatenie
dlhu, stanoviac termín vrátenia finančnej hotovosti na 31.01.2017. Hoci žalovaný predmetnú výzvu

žalobcu prevzal, nereagoval na ňu a peniaze mu nevrátil.

3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobca viackrát požičal žalovanému
peňažné prostriedky, bez písomného potvrdenia (papiera), do ruky, tak ako i v danom prípade, keď
mu začiatkom roka 2013 poskytol bez prítomnosti svedkov, doma, v garáži, sumu 5.000 eur, potom
sumu 2.000 eur, t.j. spolu 7.000 eur. Žalobca následne žalovaného vyzýval ústne, telefonicky alebo pri
osobnom kontakte na jej vrátenie. Strany sporu medzi sviatkami koncom roka 2013 podpísali zmluvu o

pôžičke finančnej hotovosti, v ktorej vystupoval žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník. Jej predmetom
bolo poskytnutie finančnej hotovosti v sume 7.000 eur. Podľa bodu 2. až 4. zmluvy veriteľ poskytol
dlžníkovi pôžičku v sume 7.000 eur v roku 2013, ktorej prevzatie potvrdil podpisom dlžník a zaviazal sa
ju vrátiť veriteľovi. Žalobca výzvou zo dňa 12.12.2016 vyzval žalovaného na splatenie dlhu, t.j. finančnejhotovosti 7.000 eur najneskôr do 31.01.2017; predmetnú výzvu prevzal žalovaný dňa 14.12.2016.
Žalobca zopakoval výzvu na neodkladné vrátenie dlhu 7.000 eur s lehotou do 20.04.2017 listom zo dňa
21.03.2017, upozorniac súčasne žalovaného, že ak si svoju povinnosť v stanovenej lehote nesplní, bude

svoje práva na vrátenie finančnej hotovosti uplatňovať súdnou cestou.

4. S ohľadom na vykonané dokazovanie, za súčasnej aplikácie § 488, § 489, § 494, § 558, § 563 a § 657
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), súd prvej inštancie ustálil,
že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili začiatkom roka 2013 ústnu dohodu o pôžičke, na

základe ktorej žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky v hotovosti v celkovej sume 7.000 eur,
na obdobie dvoch mesiacov od jej uzavretia; žalovaný žalobcovi pôžičku v stanovenej lehote nesplatil.
Súdprvejinštanciesanestotožnilsargumentácioužalobcu,želehotadvochmesiacovpredstavovalalen
očakávaný termín vrátenia peňazí, nakoľko žalobca už v podanej žalobe tvrdil, že žalovanému poskytol
sumu 7.000 eur na obdobie dvoch mesiacov. Ďalej uviedol, že sporové strany uzavreli koncom roka
2013 písomnú zmluvu o pôžičke, obsahom ktorej bolo nielen potvrdenie žalovaného o prevzatí pôžičky

v sume 7.000 eur od žalobcu ako veriteľa, ale i jeho uznanie záväzku s prísľubom, že žalobcovi túto
pôžičku splatí. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti podotkol, že žalovaný prevzatie sumy 7.000 eur
začiatkom roka 2013, ani podpísanie zmluvy koncom roka 2013 nepoprel, naopak, potvrdil, a to v podaní
zo dňa 11.02.2020. V tejto súvislosti doplnil, že pokiaľ by táto čiastka nebola reálna, strany by zmluvu
ani nepodpísali.

5. So zreteľom na uzavretú zmluvu o pôžičke, ako i na právny úkon zachytený v zmluve o pôžičke
finančnej hotovosti, spísanej stranami sporu na konci roka 2013, sa súd prvej inštancie zaoberal
námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Žalovaný ju založil na tom, že pohľadávka žalobcu v sume
7.000 eur vznikla ešte v roku 2013, pričom túto mal vrátiť do dvoch mesiacov, a preto pokiaľ si žalobca

uplatnil nárok na jej zaplatenie žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 26.09.2018, uplatnil ho po
uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ mal žalovaný vrátiť žalobcovi sumu
7.000 eur do dvoch mesiacov od uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke, berúc zreteľ na to, že začiatkom roka
2013 sa rozumie obdobie od 01.01.2013 najneskôr do 30.04.2013, žalovaný mal žalobcovi predmetnú
sumu vrátiť do termínu 30.06.2013; v takom prípade uplynula premlčacia doba v zmysle § 100 ods.

1 a § 101 Občianskeho zákonníka dňa 01.07.2016 a celý žalobcom uplatnený nárok, vychádzajúci z
ústnej zmluvy o pôžičke, bol premlčaný. Avšak, počas plynutia premlčacej doby nastala ďalšia právna
skutočnosť,atouznaniedlhužalovanýmvzmysle§558Občianskehozákonníkapodľazmluvyopôžičke
finančnej hotovosti z konca roka 2013.

6. Súd prvej inštancie zdôraznil, že uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací inštitút zakladajúci
vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Uznaním dlhu sa posilňuje procesná
pozícia veriteľa a prechádza dôkazné bremeno na dlžníka, ktorý v zmysle rozhodovacej praxe súdov
má možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu preukázaním skutočnosti, že dlh nevznikol. Hoci
uznanie dlhu má predstavovať písomný jednostranný úkon dlžníka, nie je vylúčené, aby tento nemohol

byť inkorporovaný do dvojstranného právneho úkonu zmluvných strán, za predpokladu, že sú v ňom
obsiahnutéjehonáležitosti,atoprísľubžalovanéhoakodlžníkadlhzaplatiť,uvedeniedôvodudlhuajeho
výšky. Posudzujúc uvedené, súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvu o pôžičke finančnej hotovosti
podpísali tí istí účastníci ako boli účastní i ústnej zmluvy o pôžičke a žalobca uznanie dlhu akceptoval.
Bolo pritom bez právneho významu ako strany označili právny úkon, resp. že ho uzavreli formou zmluvy,

pretože ani tak nestratilo uznanie dlhu žalovaným charakter jednostranného právneho úkonu v zmysle
§ 558 Občianskeho zákonníka. Žalovaný totiž uznal svoj dlh voči žalobcovi v sume 7.000 eur, t.j. čo
do dôvodu a výšky, pričom dlh vznikol požičaním uvedenej sumy v roku 2013 a v čase uznania nebol
premlčaný. V dôsledku uznávacieho prejavu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby a začala plynúť
nová desaťročná premlčacia doba v zmysle § 110 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka, a to

odo dňa, keď k uznaniu došlo. Z obsahu písomného prejavu žalovaného pritom bolo podľa mienky
konajúceho súdu zrejmé, že žalovaný si bol vedomý svojej povinnosti plniť, resp. bol na plnenie dlhu
pripravený, a preto jeho uznávací úkon považoval za dostatočne určitý. Vzhľadom na to, že žalovaný v
konaní potvrdil prevzatie finančných prostriedkov od žalobcu začiatkom roka 2013 a podpísanie zmluvy
najehokonci,konajúcisúdsanestotožnilsjehotvrdeniamiohľadnenezrozumiteľnostizmluvy.Zdôraznil,

že hoci si strany sporu nepamätali presné dátumy uzavretia tak ústnej zmluvy o pôžičke, ako ani
písomnej zmluvy, napokon zhodne potvrdili, že k spísaniu zmluvy došlo na konci roka 2013. S ohľadom
na uvedené súd prvej inštancie ustálil čas uznania dlhu tak, že pokiaľ by zohľadnil, že koncom roka sa
rozumie obdobie od 01.09.2013 do 31.12.2013, premlčacia doba začala plynúť najskôr od 01.09.2013 anajneskôr od 31.12.2013. Pokiaľ žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 7.000 eur žalobou podanou
dňa 26.09.2018, uplatnil ho pred uplynutím novej desaťročnej premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1,
vetadruháObčianskehozákonníka,t.j.včas;námietkupremlčaniavznesenúžalovanýmpretovyhodnotil

za nedôvodnú. V ďalšom súd prvej inštancie doplnil, že hoci žalobca neurčil lehotu splatnosti dlhu pri
uzavretí zmluvy, pričom táto nemusí byť v listine o uznaní dlhu ani uvedená, pokiaľ vyzval žalovaného
v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka výzvou zo dňa 12.12.2016 na splnenie dlhu najneskôr do
31.01.2017, urobil tak v rámci plynutia premlčacej doby; v čase uznania dlhu žalovaným nebol nárok
žalobcu premlčaný.

7. Súd prvej inštancie sa zaoberal i procesnou obranou žalovaného ohľadne existencie neformálnej
dohody, podľa ktorej žalobca nemal od žalovaného požadovať vrátenie sumy 7.000 eur, resp. sa mali
procesné strany dohodnúť na zániku pohľadávky žalobcu; túto vyhodnotil za nedôvodnú. Podľa mienky
konajúceho súdu žalovaný bližšie neuviedol, o akú dohodu medzi stranami išlo, pričom ani následne
svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal, a to ani pokiaľ išlo o zánik dlhu iným spôsobom. Ďalšie

argumenty procesných strán považoval za nadbytočné, bez potreby sa s nimi vysporiadať, keďže tieto
nemali pre vec podstatný a relevantný význam (s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 251/2004, sp. zn. III. ÚS 209/2004, a sp. zn. II. ÚS 200/2009).
Súd prvej inštancie nevykonal ani výsluch žalovaného, ktorý sa na nariadený termín pojednávania bez
dôležitého dôvodu a relevantného ospravedlnenia nedostavil a nežiadal o jeho odročenie, pričom ani

jeho právna zástupkyňa netrvala na jeho výsluchu.

8. Sumarizujúc, že žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia o uzavretí zmluvy o pôžičke so
žalovaným, o odovzdaní finančnej hotovosti žalovanému, pričom preukázal dôvodnosť ním uplatneného
nároku i s ohľadom na uznávací prejav žalovaného, ktorý naopak nepreukázal, že by peňažné

prostriedky v celej sume žalobcovi vrátil, súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a žalovaného
zaviazal na zaplatenie sumy 7.000 eur. V súlade s ustanovením § 232 ods. 2 a ods. 3 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) súd prvej inštancie určil žalovanému na
splnenie povinnosti dlhšiu ako zákonnú trojdňovú lehotu. Prihliadal pritom k výške priznaného plnenia,
ako i ku skutočnosti, že uloženie povinnosti plniť v trojdňovej lehote by mohlo ohroziť uspokojovanie

základných potrieb žalovaného.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému, ktorý úspech
nemal, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Mal za to, že konajúci súd vyhodnotil po právnej
stránke nesprávne písomnú zmluvu o pôžičke z konca roka 2013 ako iný právny úkon, konkrétne
uznanie dlhu. Žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že peňažné prostriedky požičiaval tak žalovanému,

ako aj jeho matke, pričom nebolo sporné, že v danom prípade mu peniaze požičal začiatkom roka
2013, so splatnosťou v lehote dvoch mesiacov od ich poskytnutia. Zároveň uviedol, že keďže mu
peniaze nevracal, rozhodol sa „dať to na papier“. Prejavom vôle žalobcu teda nebolo uznanie dlhu, ale
iba zdokumentovanie reálneho úkonu, t.j. odovzdania finančnej hotovosti žalovanému začiatkom roka
2013. Uvedené malo korešpondovať i s ďalšou časťou výpovede žalobcu, v ktorej potvrdil, že žalovaný

odmietol podpísať nejaké potvrdenie, určenie splatnosti alebo nejaký termín. Až po podpísaní listiny o
právnom úkone, t.j. zmluvy, mal podľa mienky žalovaného žalobca záujem spísať listinu obsahujúcu
termín splatnosti, ktorá by predstavovala uznanie dlhu. Vzhľadom na to, že jediným účelom zmluvy
o pôžičke finančnej hotovosti bolo zlepšenie dôkaznej situácie na strane žalobcu, a nie uznanie dlhu
žalovaným, predstavovala predmetná zmluva len zdokumentovanie reálneho právneho úkonu strán

zo začiatku roka 2013, vrátane lehoty splatnosti dvoch mesiacov. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
nedôvodne aplikoval na vec i ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka.

11. Ďalej žalovaný uviedol, že vzhľadom na dlhší časový odstup, pokiaľ sa aj začiatkom roka
2013 rozumie časový úsek od 01.01.2013 do 30.04.2013, najneskorší termín splatnosti poskytnutých

finančných prostriedkov bol do 30.04.2013; prvým dňom, kedy si žalobca mohol uplatniť svoju
pohľadávku voči nemu bol potom 01.07.2013, a preto premlčacia doba uplynula v súlade s § 101
Občianskeho zákonníka dňa 01.07.2016. Vzhľadom na uvedené si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie
sumy 7.000 eur na súde prvej inštancie až po uplynutí premlčacej doby.12. Žalovaný v ďalšom podotkol, že ak by vychádzal čisto zo slovného spojenia uvedeného v bode
4 zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti, podľa ktorého „dlžník sa podpisom zmluvy zaväzuje splatiť

veriteľovi pôžičku“, posudzujúc ho ako zmenu lehoty splatnosti pôžičky na neurčito, i tak by bola
pohľadávka žalobcu premlčaná. Z judikátu prijatého Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod č.
R 28/1994 totiž vyplýva záver, podľa ktorého, ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, ani inak
ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu. Splatnosť dlhu síce
vyvolá veriteľ tým, že dlžníka požiada o plnenie a dlžník je potom povinný plniť prvého dňa potom ako

ho veriteľ o splnenie požiada, avšak v prípade, že má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu,
disponuje i právom vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Žalobca už počas svojho výsluchu
potvrdil, že ho neustále vyzýval na úhradu jeho záväzku a on ho mal odbiť tým, aby mu neznepríjemňoval
život; na uvedenom základe mal žalovaný za to, že ani písomná výzva žalobcu zo dňa 12.12.2016
nemohla predstavovať prvú výzvu, ktorá vyvolala splatnosť dlhu. Pre účely premlčania je totiž významný
prvý objektívny okamih, kedy tak môže veriteľ urobiť a požiadať o plnenie. V danom prípade ho mohol

žalobca požiadať o vrátenie pôžičky najneskôr dňom 01.01.2014, nasledujúcim dňom (02.01.2014) mal
povinnosť žalobcovi plniť, a preto sa mohol dostať do omeškania počnúc od 03.01.2014. V súlade s
týmto predpokladom potom posledný deň premlčacej doby pripadol na 03.01.2017, kedy si žalobca
mohol uplatniť svoju pohľadávku na súde; pokiaľ žalobca podal žalobu na súde prvej inštancie až dňa
26.09.2018, je zrejmé, že ju podal oneskorene. Na uvedenom základe žalovaný navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil.

13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval napadnutý rozsudok za zákonný,
vychádzajúci z riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. V konaní
nebolo sporné, že žalovaný od neho prevzal pôžičku v sume 7.000 eur, ako i že túto sumu mu nevrátil.

Spornou zostala len splatnosť pôžičky, pri ktorej posúdení zaujal súd prvej inštancie správny právny
názor. Súčasťou zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti, i napriek jej pomenovaniu, bolo uznanie dlhu
žalovaným, nakoľko dokument obsahoval údaj o vymedzení dlhu, čo do právneho dôvodu a jeho výšky.
Jej podpísaním žalovaný ako dlžník deklaroval a uznal, že mu žalobca poskytol pôžičku a zaviazal sa
ju splatiť; v opačnom prípade nemal dôvod zmluvu podpisovať. V tejto súvislosti žalobca poukázal i na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Cdo 55/1998, podľa ktorého právne
účinky uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka má aj dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne
potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu. Podpísaním zmluvy sporové strany nemali v úmysle založiť
nový zmluvný záväzok.

14. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s právnym posúdením zmluvy o pôžičke finančnej
hotovosti ako uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, mal žalobca za to, že ňou došlo
ku kumulatívnej novácii, t.j. k úprave obsahu doterajšieho záväzku spôsobom, pri ktorom strany neurčili
splatnosť poskytnutej pôžičky. V tomto smere zdôraznil, že i keď žalovaný už pri ústnej pôžičke vyjadril
predbežný odhad o schopnosti vrátiť ju približne do dvoch mesiacov, uvedené nemalo za následok

dohodu o splatnosti pôžičky. Žalovaný len účelovo zneužil to, že ako osoba bez právneho vzdelania
zle naformuloval túto skutočnosť, pričom i uplatnením námietky premlčania sa usiloval o svoj finančný
prospech.Podpísanímzmluvyžalovanýcelkomzjavneuznal,žeprevzalfinančnúhotovosťvsume7.000
eur a túto žalobcovi ostal dlžný. Na uvedenom základe žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

15. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na dôvodnosti podaného odvolania, majúc za to, že spísaním
zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti procesné strany len zdokumentovali, že uzavreli ústnu dohodu
o pôžičke, a teda nedošlo ňou k uznaniu dlhu. Tento dokument pritom nemožno považovať ani za
kumulatívnu nováciu v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako uvádzal žalobca; napokon i v

takom prípade by jeho pohľadávka bola premlčaná s ohľadom na judikát č. R 28/1994.

16. Žalobca v odvolacej duplike zopakoval skutočnosti uvedené vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného,
nestotožniac sa pritom s jeho právnym posúdením zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti len ako
potvrdenia o pôžičke. Žalovaný jeho vyjadrenie „dať na papier“ vytrhol z kontextu, bez spojitosti s

uznaním dlhu. Pritom v zmluve písomnou formou a celkom jasne deklaroval svoj záväzok existujúci dlh
splatiť. V ostatnom sa žalobca pridržal i možného právneho posúdenia daného právneho úkonu ako
kumulatívnej novácie. Ústne pripomínanie dlhu žalovanému ako dlžníkovi pritom nepovažoval za výzvu
na určenie splatnosti dlhu.17. Žalovaný v reakcii vo vyjadrení zo dňa 01.09.2022 zopakoval odvolaciu argumentáciu, považujúc
tvrdenia žalobcu za nesprávne. Podotkol pritom, že i keby odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o

pôžičke finančnej hotovosti predstavovala kumulatívnu nováciu, ktorou došlo k zmene vzájomných práv
a povinností, i v takom prípade by pohľadávka žalobcu bola premlčaná.

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie(§383C.s.p.)dospelkzáveru,žeodvolaniežalovanéhodôvodnénieje.Odvolacísúdrozsudok
verejne vyhlásil dňa 31.01.2023 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

19. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie

tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

20. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

21. Preskúmaním súdneho spisu, so zohľadnením odvolacej argumentácie žalovaného, sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa zaoberal
posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie sumy 7.000 eur, na podklade skutkových
tvrdení uvádzaných žalobcom, ním predložených a vo veci vykonaných dôkazov, zohľadniac pritom i

procesnú obranu žalovaného. Berúc zreteľ na nesporné skutočnosti týkajúce sa uzavretia ústnej zmluvy
o pôžičke začiatkom roka 2013, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky v
sume 7.000 eur, a tento mu ich v dohodnutej lehote dvoch mesiacov nevrátil, ako i tie ohľadne uzavretia
písomnej zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti z konca roka 2013, si podľa mienky odvolacieho súdu
konajúci súd zadovážil pre svoje rozhodnutie potrebné dôkazy, tieto vykonal a následne vyhodnotil

zákonom predpísaným spôsobom, dospejúc k záveru o dôvodnosti podanej žaloby; jeho právne závery
vychádzali zo správnej aplikácie a výkladu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

22. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorou konajúcemu súdu vytýkal
nesprávneprávneposúdeniezmluvyopôžičkefinančnejhotovostiakoinéhoprávnehoúkonu,konkrétne

ako uznanie dlhu žalovaným.

23. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka
možno považovať za zabezpečovací inštitút, ktorý zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii
dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu tak z procesného hľadiska poskytuje veriteľovi nesporný právny

základ pri vymáhaní jeho pohľadávky. Na to, aby uznanie dlhu vyvolalo zamýšľané účinky je potrebné,
aby dlžník uznal písomne, že zaplatí dlh a aby tento dlh bol určený čo do dôvodu a výšky; uznanie
existencie dlhu pritom predpokladá prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. Samotný prísľub
dlžníka, že svoj dlh zaplatí, pritom nemusí byť striktne formalistický, t. j. stačí, ak z jeho písomného
prejavu vyplýva vôľa splniť dlh, bez ohľadu na jeho formu.

24. Vychádzajúc zo zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti, ktorú podľa zhodných tvrdení procesných
strán tieto uzavreli koncom roka 2013, jej obsahom bola nielen deklarácia, že žalobca ako veriteľ
poskytol žalovanému ako dlžníkovi v roku 2013 pôžičku v sume 7.000 eur a túto žalovaný prevzal,
ale i vyhlásenie žalovaného, že tento dlh z pôžičky žalobcovi splatí. Z písomného prejavu žalovaného

možno teda vyvodiť nielen jeho vedomosť o existencii dlhu vyplývajúceho z poskytnutej pôžičky v sume
7.000 eur, ale i jeho vôľu tento dlh žalobcovi splniť, t.j. jeho prísľub na plnenie. Pritom podľa ustálenej
judikatúry (R 35/93) požiadavku určitosti uznávacieho prejavu, čo do dôvodu a výšky, možno považovať
za splnenú i bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu“, pokiaľ z okolností prípadu je nepochybné,
že išlo o uznávací prejav. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žalobcu, na ktoré sa jeho právna zástupkyňa

odvolávala ako pre vec rozhodujúce (viď zápisnica z pojednávania dňa 04.10.2021 na č.l. 116), pritom
nepoprel, že by v čase spísania zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti nemal vedomosť o pôžičke v
sume 7.000 eur zo začiatku roka 2013, túto neprevzal a ani to, že by sa nezaviazal túto žalobcovi
splatiť; žalovaný teda nepoprel úmysel splatiť žalobcovi svoj v tom čase existujúci dlh v sume 7.000eur titulom pôžičky. Napokon, žalovaný neuviedol a neozrejmil, z akého iného dôvodu by pristúpil k
vyhláseniu v bode 4. zmluvy, ak by ním nemienil vyjadriť záväzok splniť svoj dlh voči žalobcovi. Na
uvedenépritomnemalžiadenvplyvpoukazžalovanéhonačasťvýpovedežalobcu,vktorejvsúvislostiso

zmluvou o pôžičke finančnej hotovosti použil spojenie „dať to na papier“. Rozhodujúce bolo zachytenie
prejavu vôle zmluvných strán, resp. žalovaného v celom dokumente, z ktorého obsahu je zrejmé, že
ním nemienil(i) (len) potvrdiť uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke; napokon, v takom prípade by tomu
prispôsobili i znenie zmluvy (napr. uviedli by, že potvrdzujú uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke a prevzatie/
odovzdanie peňazí). Predmetnú listinu a právny úkon v nej obsiahnutý tak podľa mienky odvolacieho

súdu možno vyhodnotiť ako uznávací prejav žalovaného v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, majúci
za následok nielen presun dôkazného bremena ohľadne záväzku na zaplatenie sumy 7.000 eur zo
žalobcu na žalovaného, ale i pretrhnutie plynutia premlčacej doby, resp. založenie novej desaťročnej
premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka, ako správne konštatoval
súd prvej inštancie. So zreteľom na obdobie uzavretia zmluvy o pôžičke finančnej hotovosti (najneskôr
31.12.2013), ktoré žalovaný v odvolaní, a napokon ani v priebehu celého konania na súde prvej inštancie

nespochybnil, začala najneskôr počnúc dňom 31.12.2013 plynúť nová premlčacia doba v trvaní desať
rokov, v rámci ktorej žalobca uplatnil svoj nárok voči žalovanému na súde; jeho nárok preto nebol
premlčaný.

25. Pokiaľ konajúci súd v tejto súvislosti podotkol, že v rámci plynutia premlčacej doby žalobca

písomnou výzvou zo dňa 12.12.2016 vyzval žalovaného na splnenie dlhu, stanoviac lehotu na plnenie
do 31.01.2017, z jeho odôvodnenia bez ďalšieho nevyplýva, že by túto výzvu a v nej stanovenú lehotu
považoval za určujúcu pre splatnosť dlhu. Napokon, predmetná výzva žalobcu by mohla mať vplyv
len na posúdenie prípadného omeškania žalovaného s úhradou jeho záväzku a možnosťou vzniku
s tým súvisiacich nárokov (napr. na úrok z omeškania), ktoré si však žalobca v konaní neuplatnil. V

tomto smere preto na právne posúdenie premlčania žalobcovho nároku nemala vplyv argumentácia
žalovaného týkajúca sa záverov vyslovených v judikáte Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R
28/94.

26. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalovaný v odvolaní neuviedol také skutkové

tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozhodnutia, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

27. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní
úspech, priznal proti žalovanému, ktorý úspech nemal, plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).