Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/199/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119207492
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7119207492.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov

senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne: A. A., nar. X.X.XXXX, bytom
v B., B. XX, zastúpená A. C. D., nar. X.X.XXXX, bytom v E., F. G. X a H. H. E., nar. XX.X.XXXX,
bytom v B., I. XX proti žalovanému: Slovenský vodohospodársky podnik, š. p., so sídlom v Banskej
Štiavnici, Radničné námestie 8, IČO: 36 022 047, korešpondenčná adresa Slovenský vodohospodársky
podnik, š.p., Odštepný závod Košice, Ďumbierska 14, Košice, o náhradu škody vo výške 453.409,72 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 12C/20/2019-331
zo dňa 4. augusta 2022

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. N e p r i z n á v a žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „súd") rozsudkom označeným v záhlaví tohto
rozhodnutia rozhodol v tomto znení.
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Konanie o zaplatenie sumy 24 035 eur z a s t a v u j e.
III. Žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodol tak o žalobe, ktorú žalobkyňa doručila súdu prvej inštancie dňa 01.07.2019 a ktorou sa
domáhala náhrady škody vo výške 453.409,72 eur s 5 % úrokom z omeškania z dlžnej sumy od
14.06.2019 do zaplatenia a náhrady trovy konania. Žalobu odôvodnila tak, že náhradu škody si uplatňuje
na základe zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách, keďže pozemky sa nachádzajú v ochrannom pásme II.
stupňa vodohospodárskej nádrže Starina a stali sa pre ňu nedostupné na poľnohospodárske využitie
od roku 1985, i keď je ich vlastníčkou. V katastrálnom území G. vlastní 44 763 m2, za ktoré požaduje

finančné odškodnenie vo vyčíslenej výške. K žalobe pripojila technicko-geodetickú dokumentáciu,
vyznačenie hranice ochranného pásma II. stupňa vodnej nádrže Starina a grafickú identifikáciu.
Uznesením zo dňa 01.10.2019 č. k. 12C/20/2019-14 súd vyzval žalobkyňu, aby v lehote 10 dní odstránila
vady žaloby doručenej súdu dňa 01.07.2019 podľa § 129 ods. 1 a nasl. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“). V podaní zo dňa 18.11.2019 žalobkyňa odstránila vady žaloby tak, že uviedla, že
je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Snina, katastrálny odbor
na liste vlastníctva č. XX, okres J., obec J., katastrálne územie G., ktoré opísala v podaní, pričom

vlastní spoluvlastnícke podiely na uvedených nehnuteľnostiach o celkovej výmere 49 667 m2. Z grafickej
identifikácie a vyznačenia hranice ochranného pásma II. stupňa VN Starina č. XXX-XXXX-ID zo dňa
01.04.2019 vyplýva, že všetky parcely registra E-KN evidované na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX sa nachádzajú v ochrannom pásme II. stupňa vodárenskej nádrže Starina. Parcelyregistra E-KN č. XXXX, XXX K. XXX síce nezasahujú do OP II. stupňa VN Starina, avšak tieto parcely
sú nevyužiteľné, pretože jediný prístup k týmto parcelám je cez parcely, ktoré sa v OP II. stupňa
VN Starina nachádzajú. Prevádzkovateľom vodárenskej nádrže Starina je žalovaný. Ako spoluvlastník

uvedených nehnuteľností je obmedzená v užívaní pozemkov nachádzajúcich v ochrannom pásme II.
stupňa Starina. Uvedenú skutočnosť preukazuje rozhodnutie č. ŽP-577/91-Mi zo dňa 17.01.1992 v
časti D Poľnohospodárska činnosť, bod 27. Zároveň túto skutočnosť potvrdil aj žalovaný listom zo dňa
21.07.2008 označeným ako určenie ochranných pásiem vodnej nádrže v katastrálnom území obce G..
Pred výstavbou vodnej nádrže Starina žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia predmetné pozemky

riadne užívali a obhospodarovali až do roku 1985, kedy im výstavba vodnej nádrže Starina akékoľvek
ďalšie užívanie pozemkov v spoluvlastníctve žalobkyne znemožnila. Výstavba VN Starina prebiehala v
rokoch 1981 až 1988. Znaleckým posudkom vypracovaným H. L. dňa 24.11.1997 v Snine bola hodnota
pozemkov ocenená na 80 889 Sk za hektár, t. j. 2.685,02 eur za hektár. Pri výpočte majetkovej ujmy
vychádzala žalobkyňa z tohto ocenenia znalcom, avšak pretože sa jedná iba o orientačné ocenenie,
navrhla vykonať znalecké dokazovanie. Žalobkyňa mala za to, že jej úplným obmedzením užívania

pozemkov vzniká majetková ujma vo výške 13.335,58 eur ročne. Vzhľadom na uvedené dôvody sa
žalobkyňa domáhala náhrady majetkovej ujmy vo výške 453.409,72 eur s príslušenstvom od roku 1985,
t.j. odkedy bola žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia obmedzení v užívaní pozemkov, k podaniu
pripojila informatívne výpisy z listov vlastníctva, rozhodnutie č. M./XX-Mi zo dňa 17.01.1992, grafickú
identifikáciu a vyznačenie hranice ochranného pásma II. stupňa VN Starina č. 243-2016-ID zo dňa

01.04.2019, určenie ochranných pásiem vodohospodárskej nádrže v katastrálnom území obce Zvala,
znalecký posudok zo dňa 24.11.1997. Žalobkyňa s prekážkou „res iudicata“ nesúhlasila, nakoľko v tomto
konaní vystupuje iný žalovaný, pričom žiadala, aby ako žalovaný v 2. rade v tomto konaní vystupovala aj
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom životného prostredia SR a keďže svoj návrh vzala späť,
uznesením zo dňa 05.05.2020 č.k. 12C/20/2019-153 súd prvej inštancie nekonal s týmto žalovaným.

Po oboznámení obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Košice I sp. zn. 25C/158/2005 (viď bod
10. odôvodnenia napadnutého rozsudku), súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 46 ods. 3
Ústavy SR, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov,

§ 230 Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“), § 161 ods. 1, 2 CSP
a keďže z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Košice I, Slovenský vodohospodársky podnik,
štátny podnik, odštepný závod Košice, Ďumbierska 14, Košice zistil, že stranou sporu v konaní vedenom
pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 25C/158/2005, ako aj v tomto konaní je Slovenský
vodohospodársky podnik, štátny podnik, Radničné námestie 8, Banská Štiavnica, organizačná zložka

podniku: Slovenský vodohospodársky podnik, š.p., odštepný závod Košice, Ďumbierska 14, Košice,
t.j. v oboch konaniach je stranou sporu Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, konajúci
prostredníctvom odštepného závodu Košice, Ďumbierska 14, Košice, pričom súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 25C/158/2005 rozhodol o žalobe tak, že žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 24.035,00
eur, konštatoval v tomto spore prekážku právoplatne rozhodnutej veci, a preto aj zastavil konanie o

zaplatenie sumy 24.035,00 eur pre prekážku „res iudicata“ (§ 230 CSP) podľa § 161 ods. 2 CSP.

Predmetom tohto konania tak zostal návrh na zaplatenie 429.374,72 eur s príslušenstvom s tým, že na
základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, po právnom posúdení veci v zostávajúcej časti

uplatneného nároku v zmysle ust. § 32 ods. 6, 8 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách, § 59 ods. 1 písm. a/
tohto zákona, § 8 zákona č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších zmien a
doplnkov, § 12 ods. 1, 2, 4 tohto zákona, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nie je aktívne
legitimovanou osobou oprávnenou na uplatnenie tohto nároku, ktorou je len pozemkové spoločenstvo s
tým, že ani žalovaný nie je správne pasívne vecne legitimovaný v spore, keďže žalobkyňa si neuplatnila

náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ale v zmysle § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z.
o vodách, ako aj § 48 ods. 1 až 4 § 149 ods. 1 až 6, § 59 ods. 1 písm. a) tohto zákona, § 8 zákona č.
97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších zmien s odkazom na ust. § 4 ods. 1
Ústavy SR, pričom konštatoval aj premlčanie nároku a neunesenie dôkazného bremena v spore.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 12.04.2022 č. k. 3Co/50/2022-306 zrušil prvý rozsudok
v spore a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že uložil súdu

preskúmať zdravotnú dokumentáciu o poruche sluchu a postarať sa o zabezpečenie práv žalobkyne
v civilnom sporovom konaní, zaoberať sa vecnou legitimáciou strán sporu a len v prípade, že vo veci je
daná aktívna a pasívna vecná legitimácia strán sporu, vec meritórne prejednať s posúdením, či vo veci
nie je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci podľa § 230 CSP a uplatnený nárok nie je premlčaný.
Preto po vrátení veci súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie poučil žalobkyňu v zmysle § 89 CSP, ako aj

§ 160 CSP s tým, že žalobkyňa predložila plnomocenstvo o zastupovaní v konaní svojej dcéry v zmysle
§ 89 CSP a trvala na podanom návrhu.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

Proti rozsudku podala v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalobkyňa. Uplatnila odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Trvala na tom, aby súd rozhodol v znení jej
petitu: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 453.409,72 eur spolu s 5 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 453.409,72 eur od 14.06.2019 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaný je povinný nahrádzať žalobkyni majetkovú ujmu za obmedzenie
užívania pozemkov v ochrannom pásme II VN Starina, ktoré sú evidované na LV č. XX, XXX, XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, všetky kat. územie G., vo výške 13.335,58 eur ročne vždy
ku dňu 14.06. toho - ktorého roku, počnúc rokom 2020. III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

rozsudku. Mala za to, že rozhodnutie je nepresvedčivé, nezrozumiteľné, neúplné a arbitrárne, čím
odkazovala na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Ďalej tvrdila, že súd prvej inštancie
sa vôbec nezaoberal tým, že obmedzenie užívania pozemkov žalobkyne nebolo ukončené, ale stále
trvá, a preto nárok nemôže byť premlčaný, keďže si uplatňuje nielen nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vzniknutej v minulosti, ale aj nárok na náhradu majetkovej ujmy do budúcna, čo súd nezohľadnil

a nakoľko súd nezohľadnil všetky špecifiká v danej veci, nesprávne rozhodol aj o neexistencii jej aktívnej
vecnej legitimácie v spore, pričom ignoroval závery odvolacieho súdu uvedené v bodoch 33, 39 až
41 uznesenia krajského súdu, s ktorými sa nevysporiadal, čo je zrejmým porušením ust. § 391 ods. 2
CSP. Odkazovala na ust. § 15 ods. 1 zákona o pozemkových spoločenstvách a preto ňou uplatnený
nárok nespadá do kompetencie výboru pozemkového spoločenstva a ani sa ich netýka, keďže náhradu

majetkovej ujmy žiada výlučne za svoje spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach, a preto nemá
povinnosť predkladať splnomocnenia ohľadom uplatnenia náhrady majetkovej ujmy aj od ostatných
spoluvlastníkov, pričom k týmto svojím podielom má špecifický vzťah, nakoľko sú dedičstvom po jej
rodičoch, ide o pozemky, kde vyrastala a kde prežila podstatnú časť svojho života. Ide o jediné dedičstvo
po jej otcovi, ktorý zomrel ako vojak vo vojne v období, keď žalobkyňa bola ešte malým dieťaťom

a o tieto pozemky žalobkyňa neustále prejavovala záujem. Čo sa týka nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie poukazovala na to, že v prípade, ak uplatnený nárok spočíva podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, je
povinnosťou súdu, aby poučil žalobkyňu o potrebe prevedenia zmeny v označení žalovaného, čo súd
prvej inštancie ale neučinil a rovnako ani nezohľadnil právne závery citovaných rozhodnutí najvyššieho

súdu, na ktoré odkazoval Krajský súd v Košiciach v zrušujúcom uznesení. Apelovala na to, že ide
o pozemky, ktoré sa nachádzajú v ochranných pásmach vodárenských zdrojov, nejde o pozemky, na
ktorých je postavená samotná vodárenská nádrž a preto by sa mala aplikovať prvá časť prvej vety
citovaného § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktorá hovorí o tom, že „za preukázané obmedzenie užívania
pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej

ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorý je povinný poskytnúť ten, kto odoberá vodu, alebo
ten, kto žiada o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja“, a tým je v tomto prípade žalovaný,
keďže je prevádzkovateľom vodnej nádrže, z čoho mu pramení aj zabezpečenie dodávky z vodných
tokov a z nádrží vrátane jej využitia na výrobu elektrickej energie, a preto je vo veci pasívne vecne
legitimovaný.Žalovanýajvminulostiviedolrokovaniasožalobkyňou,sčímsasúdrovnakoneysporiadal.

Taktiež sa nesprávne súd vysporiadal s existenciou prekážky právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu
k ukončenému súdnemu konaniu vedenému pod sp. zn. 25C/158/2005 podľa § 230 CSP, nakoľko
toto konanie súd z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zamietol, nakoľko žalobkyňa nevedela
identifikovať svoje pozemky, t.j., kde sa nachádzajú a v akej výmere ich užíva žalovaný titulom zriadeniavodnej nádrže Starina. Tým došlo k porušeniu jej procesných práv na spravodlivý proces. Navrhovala,
aby odvolací súd jej návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne k jednotlivým odvolacím dôvodom uviedol, že žalobkyňa
sa podanou žalobou domáha nároku na náhradu škody vo vzťahu k pozemkom, ktorých časť tvoria
tzv. spoločnú nehnuteľnosť, ktorej podielovou spoluvlastníčkou je žalobkyňa s tým, že spoločná
nehnuteľnosť fyzicky pozostáva z viacerých pozemkov, avšak vždy ide o jednu nehnuteľnú vec,

ktorú nemožno rozdeliť na viac nehnuteľných vecí s tým, že podiel žalobkyne na takejto spoločnej
nehnuteľnosti predstavuje mieru, ako sa ako spoluvlastníčka podieľa na právach a povinnostiach
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva, a preto žalobkyňa nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Čo
sa týka pasívnej vecnej legitimácie sa žalovaný stotožňuje s rozhodnutím súdu o správnej aplikácii
ust. § 32 ods. 6 vodného zákona, podľa ktorého platí, že náhradu majetkovej ujmy pri vodárenskej
nádrži, ktorou Starina nepochybne je, je možné uplatňovať si u vlastníka alebo stavebníka vodnej

stavby slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrži s tým, že žalovaný nie je vlastníkom
stavby, ani stavebníkom vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrži. Čo sa týka
neexistencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ide o nepochybne o totožné strany sporu, rovnako
nárok uplatnený v zmysle ust. § 32 ods. 6 vodného zákona, aj keď súd žalobu v spore 25C/158/2005
právoplatne zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyne v spore s tým, že bližšie

sa nevyjadroval k posúdeniu námietky premlčania. Za neopodstatnenú považoval žalovaný aj námietku
o údajnom neriadení sa závermi odvolacieho súdu, a to z dôvodu, že aplikácia zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
nie je možná pre daný prípad, keďže ten z predpisu rieši úplne iné situácie, s prejednávaným sporom
absolútne nesúvisí. Navrhoval rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrvala na skutočnostiach uvádzaných v podanom
odvolaní.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku ďalej len „CSP"),
prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru o nedôvodne uplatnených

odvolacích dôvodov.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.02.2023 o 10.30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II.p., s uverejnením dňa 31.01.2023 na úradnej tabuli a webovej

stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP je odôvodnený tým, že neboli splnené
procesnépodmienky,t.j.ideonedostatokžaloby,právomocisúdu,príslušnostisúdu,právnejsubjektivity,

procesnej spôsobilosti, prekážku začatého konania prípadne prekážku rozsúdenej veci, atď.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu
odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým
sa strane znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní
(s účinnosťou od 01.07.2016 v Civilnom sporovom poriadku) za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.

Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky vadys výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri
dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami
v tom čase účinného O.s.p.), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli

predmetom samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch
jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým
odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom
takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také

porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide
napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či
vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a
pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo
podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli
splnené podmienky a pod. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania

nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP, napr. ak súd nevykonal dokazovanie
na pojednávaní, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný
zákonným spôsobom, účastníkovi v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom
na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.

Tento odvolací dôvod je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o
inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 3.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016).

Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.) je v
sporovomkonaníodvolacímdôvodomlenzapredpokladu,žepríčinouneúplnýchskutkovýchzisteníbola
okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne

významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná
okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím
dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne
označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti,
ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne

významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP znie, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené.

Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho
je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré s dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu

prednesené, prípadne prihliadal na skutočností, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov strán
sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov
s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j.

vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil

nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, ak nárok žalobkyne zamietol,
keďže rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku v tom znení, že vo veci je daný nedostatok aktívnej, ako aj

pasívnej vecnej legitimácie strán v spore s tým, že odvolací súd čo sa týka nehnuteľností, ktorých by
žalobkyňa bola výlučnou vlastníčkou len dopĺňa, že v tomto smere ale žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno v spore, nakoľko žiadnymi dôkazmi v spore neosvedčila dôvodnosť uplatnenia nároku titulom
náhrady škody, aj keď tvrdila, že ide o nehnuteľnosti po otcovi, ktorý zahynul vo vojne s tým, že
ide o nehnuteľnosti, ktoré nemohla užívať z dôvodu, že sa stali súčasťou vodnej nádrže, prípadne

sú súčasťou pozemkov, ktoré sa nemôžu užívať, nakoľko sú v ochrannom pásme vodného toku,
ktoré ale nešpecifikovala a keďže prevažná časť nehnuteľnosti uplatneného nároku tvorí pozemkové
spoločenstvo, správne súd prvej inštancie konštatoval, že tvoria tzv. spoločnú nehnuteľnosť podľa ust.
§ 8 zákona č. 97/2003 Z.z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších právnych predpisov,
ktoré ale žalobkyňa nemôže samostatne užívať a ani hospodáriť, a preto sa ani nemôže domáhať

náhrady majetkovej ujmy mimo pozemkového spoločenstva, keďže tieto pozemky sú v podielovom
spoluvlastníctve viacerých subjektov a preto aktívne vecne legitimovanou osobou je pozemkové
spoločenstvo, keďže o hospodárení so spoločnou vecou rozhodnú spoluvlastníci väčšinou počítanou
podľa veľkosti podielov.

Podľa § 8 zákona č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších zmien a
doplnkov spoločnou nehnuteľnosťou na účely tohto zákona sa rozumie jedna nehnuteľná vec, ktorá
môže pozostávať z viacerých pozemkov a na ktorú sa vzťahovali osobitné predpisy. Podielové
spoluvlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti možno zrušiť a vyporiadať podľa osobitného predpisu.

Spoločnou nehnuteľnosťou nie je stavba. Od pozemku alebo pozemkov patriacich do spoločnej
nehnuteľnosti možno na základe rozhodnutia spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti na zhromaždení
oddeliť novovytvorený pozemok (ďalej len "oddelená časť spoločnej nehnuteľnosti"). Oddelená časť
spoločnej nehnuteľnosti prestáva byť spoločnou nehnuteľnosťou dňom zápisu v katastri nehnuteľností.
Oddelená časť spoločnej nehnuteľnosti sa stáva spoločne obhospodarovanou nehnuteľnosťou, ak

jej vlastníci nerozhodnú inak. Vznik nového pozemku patriaceho do spoločnej nehnuteľnosti nie je
oddelením časti spoločnej nehnuteľnosti.

Žalobkyňa si podanou žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody vo vzťahu k pozemkom, ktorých

časť tvoria tzv. spoločnú nehnuteľnosť, ktorej podielovou spoluvlastníčkou je žalobkyňa. Spoločná
nehnuteľnosť fyzicky pozostáva z viacerých pozemkov, avšak vždy ide o jednu nehnuteľnú vec, ktorú
nemožno rozdeliť na viac nehnuteľných vecí. Podiel žalobkyne na takejto spoločnej nehnuteľnosti
predstavuje mieru, akou sa ako spoluvlastníčka podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo
spoluvlastníctva, teda ide o tzv. ideálny podiel na spoločnej nehnuteľnosti. Tento podiel nepredstavuje

reálnu časť na veci, ale treba ho chápať ako podiel na veci, ktorý vyjadruje spoluvlastníctvo tak, že všetci
spoluvlastníci sú vlastníkmi veci ako celku a žiadny vlastník nemá určený podiel na veci konkrétne.
Ani číselné vyjadrenie výšky spoluvlastníckeho podielu neznamená, že by bol spoluvlastník výlučne
vlastníkom určitej hmotnej časti spoločnej nehnuteľnosti. Vo veci preto súd prvej inštancie správneprávne posúdil danú vec, keď aplikoval právne normy týkajúce sa pravidiel hospodárenia so spoločnou
nehnuteľnosťou a odôvodnil nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne.

Čo sa týka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, odvolací súd udáva, že
skutočným investorom výstavby vodnej stavby Starina je Slovenská republika zastúpená príslušným
ústredným orgánom štátnej správy v zmysle § 59 ods. 1 písm. a) zákona č. 564/2004 Z.z. o vodách,
a preto žalovaný nie je vlastníkom ani stavebníkom vodnej stavby a keďže uplatnený nárok vyplýva zo

zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a súvisí so zodpovednosť za náhradu majetkovej ujmy podľa ust. §
32 ods. 6 tohto zákona, neprináleží súdu vyzývať žalobkyňu na správne označenie žalovaného, nakoľko
právne posúdenie veci je vždy povinnosťou súdu a v danom prípade súd právne posúdil uplatnený nárok
ako majetkovú ujmu podľa ust. § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z. a nie podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
keďže aplikácia tohto zákona nie je možná pre daný prípad, keďže tento predpis rieši úplne iné situácie

a s prejednávanýmsporom absolútne nesúvisí, z ktorého správne vyplýva aj povinnosť súdu na vyzvanie
strany sporu na správne označenie pasívnej vecnej legitimácie, čo ale pre daný prípad nie je naplnené.

Preto v súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovaného sa odvolací súd plne stotožňuje s rozhodnutím vo

veci. Vo veci súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 32 ods. 6 vodného zákona, podľa ktorého platí,
že náhrada majetkovej ujmy pri vodárenskej nádrží, ktorou Starina nepochybne je, je možné uplatňovať
si u vlastníka alebo stavebníka vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody do vodárenskej nádrží. Nie
je teda pravdou, čo tvrdí žalobkyňa a síce, že vo veci súd prvej inštancie sa nevysporiadal s prvou
časťoupredmetnéhoustanovenia,nakoľkosúdprvejinštancieaplikovalpredmetnéustanoveniesprávne

a tvrdenia žalobkyne je možné považovať za dôsledok nesprávneho právneho výkladu predmetnej
normy. Je totiž nepochybné, že žalovaný nie je vlastníkom stavby ani stavebníkom vodnej stavby
slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrží.

Závery súdu týkajúce sa nedostatku vecnej legitimácie strán sporu, tak aktívnej legitimácie žalobkyne,
ako aj pasívnej legitimácie žalovaného odvolací súd považuje za vecne správne, riadne odôvodnené
a správne právne podložené.

Čo sa týka zastavenia konania v časti zaplatenia sumy 24.035 eur z dôvodu prekážky právoplatne
rozhodnutejvecivzmysle§230CSPa§161ods.1,2CSP,odvolacísúdsasodkazomnaust.§387ods.
2 CSP stotožňuje s právnym posúdením prekážky právoplatne rozhodnutej veci s odkazom na rozsudok
vo veci 25C/158/2005, keďže ide aj o zaplatenie sumy 24.035 eur a tým o totožnú vec, so zreteľom
na totožné označenie strán sporu, ako aj uplatnený nárok prameniaci titulom náhrady majetkovej ujmy

v zmysle ust. § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a preto neobstoja odvolacie námietka
žalobkyne v tom znení, že v tomto konaní došlo k zamietnutiu žaloby z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena v spore, nakoľko nevedela presne špecifikovať parcely tvoriace uplatnený nárok.

K posúdeniu námietky premlčania odvolací súd uvádza, že jej posúdenie súdom prvej inštancie nemalo
dopad na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Odvolací súd apeluje na to, že predmetom konania bol nárok na náhradu škody uplatnený v zmysle ust.

§ 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách z dôvodu, že žalobkyňa mala za to, že je preukázateľne
obmedzená v užívaní pozemkov, ktoré užíva žalovaný, keďže svoje pozemky nemôže užívať ani
obhospodarovať, lebo sa nachádzajú v ochrannom pásme s tým, že ide o sporové konanie, kde
žalobkyňa prostriedkami procesného útoku je povinná uniesť dôkazné bremeno v spore na preukázanie
vecnej legitimácie strán sporu, ako aj dôvodnosť uplatneného nároku s tým, že právne posúdenie veci je

vždy povinnosťou súdu. Preto aj správne súd prvej inštancie vyzval žalobkyňu, že v konaní sa môže dať
zastúpiť advokátom, pripadne inou fyzickou osobou podľa § 89 CSP a taktiež má možnosť obrátiť sa so
žiadosťou o právnu pomoc na Centrum právnej pomoci v Košiciach podľa § 160 CSP, čo ale žalobkyňaneučinila a v konaní sa dala zastúpiť len svojou dcérou, ktorá ale nemá právnické vzdelanie, ktoré by
bolo potrebné so zreteľom na povahu uplatneného nároku si zvoliť v danom spore.

Odvolací súd len dáva pozornosti, že vo všeobecnosti sa pojem vecná legitimácia v civilnom konaní
používa pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a
druhá procesná strana subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Pasívnu legitimáciu má tá strana sporu, ktorá je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z
hmotného práva, o ktorej sa v konaní rozhoduje. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane

žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd vecnú legitimáciu v konaní skúma
z úradnej moci, teda aj v takom prípade, ak ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Existencia vecnej
legitimácie na oboch stranách sporu predstavuje predpoklad vyhovenia žalobe; absencia aktívnej alebo
pasívnej vecnej legitimácie naopak vedie k jej zamietnutiu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 192/2004). Podľa záverov právnej praxe platí, že ak sa súd v rozhodnutí k vecnej

legitimácii nevysloví, neznamená to, že sa otázkou vecnej legitimácie strán v konaní nezaoberal, pričom
nie je nevyhnutné, aby túto skutočnosť v rozhodnutí výslovne konštatoval (porov. rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo 205/2009 zo dňa 29.6.2010, tiež nález Ústavného súdu SR III.ÚS 191/2018 zo
dňa 13.11.2018).

V konaní nebola medzi stranami spornou skutočnosť, že podľa Čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky, vodné
toky (rovnako i nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody a prírodné liečivé zdroje) sú vo vlastníctve
Slovenskej republiky s tým, že podľa ust. § 43 ods. 1 a 2 zák. č. 364/2004 Z.z. o vodách (vodný zákon)
v znení neskorších predpisov, vodným tokom je vodný útvar trvalo alebo občasne tečúcich povrchových

vôd po zemskom povrchu v prirodzenom koryte alebo v umelom koryte, ktoré je jeho súčasťou, a ktorý
je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného útvaru. Vodným tokom sú aj vody v slepých
ramenách, mŕtvych ramenách a odstavených ramenách, ak sú ovplyvňované hydrologickým režimom
vodného toku, ako aj vody umelo vzduté v koryte. Vodným tokom zostávajú aj povrchové vody, ktorých
časť tečie pod zemským povrchom alebo zakrytými úsekmi (odsek 1). Ak preteká vodný tok po pozemku,

ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha so spôsobom využitia pozemku ako vodný
tok, je tento pozemok korytom. Ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý nie je takto evidovaný v katastri
nehnuteľností, je korytom pozemok tvoriaci dno a brehy, v ktorých odtekajú vody až po brehovú čiaru
(odsek 2).

Preto pre posúdenie, či sa žalovaný alebo iný subjekt na úkor žalobkyne titulom náhrady škody
obohacuje, bolo podstatným zistenie otázky vlastníckeho práva vodného toku, ktorý preteká po
pozemkoch žalobkyne, evidovaných v katastri nehnuteľností ako vodná plocha, prípadne tvorí ochranné
pásmo vodného toku. Podľa názoru odvolacieho súdu týmto povinným subjektom v danom prípade nie

je ale žalovaný. Žalobkyňa tvrdila že náhradu škody si uplatňuje na základe zákona č. 364/2004 Z.z.
o vodách, keďže pozemky sa nachádzajú v ochrannom pásme II. stupňa vodohospodárskej nádrže
Starina a stali sa pre ňu nedostupné na poľnohospodárske využitie od roku 1985, i keď je ich vlastníčkou.
V katastrálnom území G. vlastní 44.763 m2, za ktoré požaduje finančné odškodnenie vo vyčíslenej
výške. K žalobe pripojila technicko-geodetickú dokumentáciu, vyznačenie hranice ochranného pásma II.

stupňa vodnej nádrže Starina a grafickú identifikáciu. V podaní zo dňa 18.11.2019 žalobkyňa odstránila
vady žaloby tak, že uviedla, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností evidovaných Okresným
úradom Snina, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XX, okres J., obec J., katastrálne územie G.,
ktoré opísala v podaní, pričom vlastní spoluvlastnícke podiely na uvedených nehnuteľnostiach o celkovej
výmere 49.667 m2. Z grafickej identifikácie a vyznačenia hranice ochranného pásma II. stupňa VN

Starina č. XXX-XXXX-ID zo dňa 01.04.2019 vyplýva, že všetky parcely registra E-KN evidované na LV
č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX sa nachádzajú v ochrannom pásme II. stupňa
vodárenskej nádrže Starina. Parcely registra E-KN č. XXXX, XXX K. XXX síce nezasahujú do OP II.
stupňa VN Starina, avšak tieto parcely sú nevyužiteľné, pretože jediný prístup k týmto parcelám jecez parcely, ktoré sa v OP II. stupňa VN Starina nachádzajú. Prevádzkovateľom vodárenskej nádrže
Starina je žalovaný. Ako spoluvlastník uvedených nehnuteľností je obmedzená v užívaní pozemkov
nachádzajúcich v ochrannom pásme II. stupňa Starina. Uvedenú skutočnosť preukazuje rozhodnutie č.

ŽP-577/91-Mi zo dňa 17.01.1992 v časti D Poľnohospodárska činnosť, bod 27. Zároveň túto skutočnosť
potvrdil aj žalovaný listom zo dňa 21.07.2008 označeným ako určenie ochranných pásiem vodnej nádrže
v katastrálnom území obce Zvala. Pred výstavbou vodnej nádrže Starina žalobkyňa, resp. jej právni
predchodcovia predmetné pozemky riadne užívali a obhospodarovali až do roku 1985, kedy im výstavba
vodnej nádrže Starina akékoľvek ďalšie užívanie pozemkov v spoluvlastníctve žalobkyne znemožnila.

Výstavba VN Starina prebiehala v rokoch 1981 až 1988. Znaleckým posudkom vypracovaným H. L.
dňa 24.11. 997 v Snine bola hodnota pozemkov ocenená na 80.889 Sk za hektár, t. j. 2.685,02 eur za
hektár. Pri výpočte majetkovej ujmy vychádzala žalobkyňa z tohto ocenenia znalcom, avšak pretože
sa jedná iba o orientačné ocenenie, navrhla vykonať znalecké dokazovanie. Žalobkyňa má za to, že
jej úplným obmedzením užívania pozemkov vzniká majetková ujma vo výške 13.335,58 eur ročne.
Vzhľadom na uvedené dôvody sa žalobkyňa domáhala náhrady majetkovej ujmy vo výške 453 409,72

eurspríslušenstvomodroku1985,t.j.odkedybolažalobkyňa,resp.jejprávnipredchodcoviaobmedzení
v užívaní pozemkov.

V tomto spore o náhrade majetkovej ujmy v zmysle zákona o vodách, ktoré vzniklo užívaním

predmetných pozemkov žalobkyne žalovaným, ktoré nad akúkoľvek pochybnosť sú ale vo vlastníctve
štátu, je preto podľa názoru odvolacieho súdu vecne pasívne legitimovaným subjektom priamo štát -
Slovenská republika, bez ohľadu na to, akým spôsobom využíva svoje vlastnícke právo a nevynímajúc
pritom ani skutočnosť, že správou vodných tokov na základe zákonného zmocnenia štát poveril
žalovaného (§ 48 ods. 2 zák. č. 364/2004 Z.z. o vodách v znení neskorších predpisov), keďže štát je

stavebníkom a je vlastníkom vodnej nádrže Starina.

V otázke posúdenia pasívnej vecnej legitimácie odvolací súd poukazuje na ust. § 5 ods. 2 zák.
č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého štátny podnik

nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných subjektov a v tejto súvislosti aj na právne postavenie
štátneho podniku, ktorý je právnickou osobou, vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie
zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov (§ 5 ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb.). Majetok v správe štátneho
podniku je síce majetkom štátu, avšak v súlade s cit. ust. § 5 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. tento majetok
nie je možné použiť na úhradu tzv. „cudzích“ záväzkov štátu, t.j. na úhradu záväzkov, ktoré s činnosťou

daného štátneho podniku nesúvisia, resp. nezaväzujú priamo štátny podnik. Uvedené v zásade platí aj
naopak. Štát nezodpovedá za záväzky štátneho podniku, a to napriek tomu, že štátne podniky spravujú
majetok štátu. Vymedzenie zodpovednosti štátu za štátne podniky a naopak v predmetnom ustanovení
zodpovedá postaveniu štátnych podnikov ako samostatných subjektov práva, v zásade oddelených od
štátu (MAMOJKA, KUBINCOVÁ, MAMOJKA ml. a kol.: Postavenie a hospodárenie štátnych podnikov,

1. vydanie, 2018. s. 431 - 434). Odvolací súd i v kontexte súvisiacej žalobnej argumentácie žalobkyne
poukazuje tiež na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa
týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa tohto
zákona alebo podľa osobitných predpisov. Z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že vo veciach

spravovaného majetku správca, v danom prípade žalovaný, koná pred súdom v „mene štátu“, z čoho
výslovne vyplýva, že v súdnom konaní, predmet ktorého súvisí s ním spravovaným majetkom (v danom
prípade vodná nádrž Starina a jej vodný tok, ale aj ochranné pásmo vodného toku), nevystupuje vo
vlastnom mene.

Žalobkyňa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie i v podanom odvolaní na námietku nedostatku
pasívnejlegitimáciezostranyžalovanéhoreagovalazotrvanímnasvojomnázore,žeprávežalovanýako
správca vodného toku je nositeľom povinnosti na náhradu majetkovej ujmy v zmysle zák. č. 364/2004
Z.z. o vodách.

Tu odvolací súd poukazuje na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku (podľa ktorého
podnik koná v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa odseku 1, v konaní pred súdom a orgánmiverejnej správy; obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je
sporné) s tým, že toto zákonné ust. netreba interpretovať mylne, keďže sa tu nerozlišuje medzi konaním
správcu „v mene štátu“ pri výkone správy majetku štátu (t.j. ak správca v konaní vystupuje len v pozícii

osoby konajúcej za štát) od stavu, kedy vecne legitimovanou osobou a stranou sporu - či už na strane
žalobcu alebo na strane žalovaného, je priamo samotný správca, resp. zložka štátu podľa osobitného
predpisu, ktorá koná vo vlastnom mene), pričom žalobkyňa odkázala aj na judikatúru súdov, ktorá však
na posudzovaný prípad nie je primerane aplikovateľná, keďže je vždy povinnosť súdu vec správne
právne posúdiť a prvé rozhodnutie v spore bolo v tomto smere nepreskúmateľné.

Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že úvahy o vecnej legitimácii sú imanentnou súčasťou
hmotnoprávneho posúdenia veci, a preto súdu zásadne neprináleží v rámci plnenia povinnosti dávať
poučenie o procesných právach a povinnostiach (§ 160 CSP) viesť žalobcu k odlišnému vymedzeniu
žalovanéhosubjektu.Odvolacísúdvosvojichúvaháchmalnazreteliiprávnynázorvyslovený Ústavným

súdom SR v jeho náleze sp. zn. II. ÚS 675/2016 zo dňa 12.1.2017, vychádzajúci z povinnosti
konajúceho súdu vyzvať žalobcu na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z
dôvodu neurčitosti v prípade, ak v nej žalobca označí ako žalovaného len štátny orgán oprávnený konať
za štát, a nie štát samotný, pokiaľ z opisu rozhodujúcich skutočností inak vyplýva, že nárok sa uplatňuje
zo zodpovednosti za škodu štátu, čo ale v danom spore nie je naplnené, keďže na rozdiel od právnej

situácie riešenej v rozhodnutiach s odkazom na zákon č. 514/2003 Z.z. zo žaloby je možné jednoznačne
vyvodiť, že smeruje voči štátu, keďže uplatnený nárok má nezameniteľný pôvod v jeho zodpovednosti
za škodu upravenej v tomto zákone, pričom v posudzovanom prípade takéhoto vodítka niet, keďže zo
žaloby nad akúkoľvek pochybnosť nevyplýva, že spôsobom vymedzenia uplatneného nároku je náhrada
škody voči štátu. Inak povedané, v zmienenom prípade bola zodpovednosť štátu podľa žaloby daná

zákonom a označenie štátneho orgánu v tomto kontexte bolo možné považovať za vadu žaloby; naproti
tomu z obsahu žaloby v danej veci nemožno vyvodiť záver, že nositeľom povinnosti je štát, pričom v
priebehu konania pred súdom prvej inštancie mali strany na otázku pasívnej vecnej legitimácie odlišný
názor a žalobkyňa sa plnenia titulom náhrady škody voči žalovanému domáha aj v odvolacom konaní,
z čoho vyplýva, že medzi opisom rozhodujúcich skutočností, zodpovedajúcou právnou argumentáciou

žalobkyne a spôsobom označenia žalovaného v prejednávanom prípade zjavného rozporu nebolo.

Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok v zmysle §
387 ods. 1 CSP ako vec správny s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a aj keď žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech proti žalobkyni,
z odvolacieho konania ale nevyplývajú žiadne trovy konania, a preto neúspešný žalovaný na ich náhradu

vočižalobkyninemáprávo,čímodpadáprocesnýpostupsúduprvejinštancievzmysle§262ods.2CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).