Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. január 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319202814
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2319202814.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX. augusta
XXXX, trvalý pobyt C. D. E. F. XXX, 2/ G. C., nar. XX. mája XXXX, trvalý pobyt C. D. E. F. XXX, obidvaja
zastúpení: BK ADVO PARTNERS, s.r.o., Štúrova 884/24, Šaľa, IČO: 51 074 150, proti žalovaným: 1/
H. I., nar. XX. mája XXXX, trvalý pobyt C. D. E. F. XXX, 2/ J. I., nar. XX. októbra XXXX, trvalý pobyt C.
D. E. F. XXX, obidvaja zastúpení: Advokátska kancelária Valach, Kišac, s.r.o., Gogoľova 18, Bratislava,
IČO: 36 663 051, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Galanta z 3. júna 2021 č. k. 15C/28/2019-258, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovia1/,2/majúvočižalovaným1/,2/nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobcovia 1/, 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
pozemku parcela registra C č. 23/10, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 20 m2, ktorá vznikla
odčlenenímodpôvodnejparcelyregistraCparc.č.23/2,zastavanáplochaanádvorie,ovýmere209m2,
vedená na LV č. XXX, kat. úz. C. D. E., pričom k odčleneniu došlo Geometrickým plánom č. 158/2019,

vyhotovený K. C. I. a úradne overený Okresným úradom Šaľa, katastrálny odbor dňa 4.6.2019, pod č.
G1-260/2019, ktorý tvorí súčasť rozsudku (I.). Žalobcom 1/, 2/ priznal voči žalovaným 1/, 2/ právo na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.). Rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. c/ CSP (Civilný
sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods.
1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil naplnením
zákonom stanovených predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcov vydržaním. keď
nebolo sporné, že predmet vydržania je spôsobilým predmetom vydržania, ako ani to, že žalobcovia

spornú časť pozemku užívajú od roku 1988 doposiaľ. Jedinou spornou otázkou bolo, či žalobcovia
sú oprávnenými držiteľmi spornej nehnuteľnosti po celú dobu vydržania. Oprávnenosť držby tu bolo
potrebné posudzovať z hľadiska existencie právneho, hoci aj domnelého titulu, o ktorý sa opiera dobrá
viera držiteľa, nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou a dobrá viera držiteľa
vzhľadom na všetky okolnosti, že mu vec podľa práva patrí, pričom sporným v prejednávanej veci
zostalo len posledné hľadisko, (existencia domnelého titulu a nakladanie s nehnuteľnosťou žalobcami
počas celej vydržacej doby ako vlastnou sporné neboli). Dobromyseľnosť žalobcov, že sú vlastníkmi

spornej časti nehnuteľnosti sa opierala o právny titul kúpnej zmluvy z roku 1988, predmetom ktorej
bol súbor nehnuteľností s hranicami pevne vytýčenými v teréne, ktorá skutočnosť bola jednoznačne
spôsobilá vyvolať stav vnútorného presvedčenia, že žalobcovia sú vlastníkmi toho, čo je v teréne
stanovené pevnými hranicami ako oplotenie a stena rodinného domu žalovaných. Aj v prípade, akby o oprávnenosti držby existovali určité pochybnosti, ktoré nie sú takého charakteru, že by ich bolo
možné považovať za istotu, je potrebné v otázke oprávnenosti držby vychádzať z toho, že držba
oprávnená je. Vychádzajúc z vyššie uvedeného vnútorného presvedčenia žalobcov, všetky následné

informácie, ku ktorým sa žalobcovia dostali, bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na to, či tieto
mohli zásadným spôsobom vyvrátiť, či spochybniť silné vnútorné presvedčenie žalobcov. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
zásadným spôsobom vyvolať pochybnosti na strane žalobcov, že nie sú vlastníkmi nehnuteľností tak,
ako sú tieto vytýčené v teréne, preukázané neboli. Jednotlivé geometrické plány a skutočnosti nebolo

možné posudzovať oddelene, teda či niektoré mohli samy o sebe individuálne prerušiť kontinuálny
stav vnútorného presvedčenia žalobcov, ale bolo potrebné ich vyhodnocovať ako celok. Vnútorné
presvedčenie žalobcov nemohlo byť tak spochybnené len geometrickým plánom z roku 1989, keďže
následne v roku 1990 pri stavebnom konaní bolo vypracované ďalšie geodetické zameranie, ktoré
ich v presvedčení utvrdzovalo. Ďalšou významnou okolnosťou bol priebeh stavebného konania v roku
1990, v ktorom žalovaní nemali vôbec žiadne námietky. Následne boli v svojom presvedčení žalobcovia

utvrdení aj geometrickým plánom z roku 2006, v prípade ktorého nebola preukázaná dispozícia žalobcov
aj tej časti geometrického plánu, ktorá bola uložená v katastri nehnuteľností ako strana č. 387/5.
Stav dobrej viery žalobcov trval až do roku 2018, keďže žalovaní nepreukázali, že do novembra
2018 sa nejakým spôsobom domáhali formálne či neformálne vydania predmetnej časti nehnuteľnosti
užívanej žalobcami. Vnútorné presvedčenie žalobcov o vlastníctve spornej časti nehnuteľností, ktorá

bola súčasťou súboru nehnuteľností vytýčených v teréne pevnými hranicami, bolo tak počas vydržacej
doby podporené postojom a nerušeným správaním žalovaných, geodetickými zameraniami v danej
dobe. Záver jedného geometrického plánu, ktorý bol naviac vypracovaný za iným účelom než bolo
posúdenie spornej hranice pozemkov, nebol spôsobilý preukázať opak. Presah strechy rodinného
domu č. XXX nad spornú časť parcely užívanú žalobcami nepredstavoval skutočnosť spochybňujúcu

dobromyseľnosť žalobcov. Bolo potrebné prihliadať aj na obdobie, v ktorom došlo k výstavbe rodinného
domu žalovaných, teda sedemdesiate roky minulého storočia, obdobie socializmu, kedy právne
povedomie, stav rešpektovania právnych noriem neboli v uvedenej dobe také, že by takáto skutočnosť
mohla spochybniť primárne presvedčenie žalobcov. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel a určil, že
sporný pozemok je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov, ktorí vlastnícke právo k nej nadobudli

uplynutím vydržacej doby, počas ktorej mali novovytvorenú parcelu v oprávnenej držbe od roku 1988,
po dobu 10 rokov (vydržacia lehota uplynula najneskôr koncom roka 1998). Rozhodnutie o náhrade trov
konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP, keď žalobcom 1/, 2/ ako procesne
úspešnej strane sporu priznal plnú náhradu trov konania voči žalovaným. O výške náhrady trov konania
malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomu rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/, 2/ navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby
a priznaním nároku na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnili ustanovením § 365 ods. 1 písm. e)
CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ako aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 288/2016 predpokladom vydržania je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, jeho vnútorné presvedčenie,

prejavujúcesaajnavonok,zktoréhomožnovyvodiť,žesadôvodnepovažujezavlastníkaveci.Súdprvej
inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobcovia potvrdili písomne, že nenadobudli vlastnícke právo
v novovzniknutej parcele. Do podania žaloby žalobcovia nerozporovali vlastnícke právo žalovaných, boli
si vedomí toho a podľa toho sa aj správali, že novovytvorenú parcelu užívajú neoprávnene. Žalobcovia
potvrdili, že sú si vedomí, že sporný pozemok je vo vlastníctve suseda, ale s vybudovaním oplotenia

bude zabránené riadne užívanie ich pozemku. Sú ochotní predmetný pozemok odkúpiť za primeranú
cenu. Súd prvej inštancie tento žalovanými predložený listinný dôkaz nevykonal. V opačnom prípade
v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje zmienka, akým spôsobom sa s týmto dôkazom súd
prvej inštancie vyporiadal. Svedok L. M. (právny predchodca žalobcov) vo svojej výpovedi potvrdil, že
žalobcov ako kupujúcich v roku 1988 upozornil na skutočnosť, že stena rodinného domu žalovaných

netvorí hranicu medzi susednými pozemkami, keďže vypovedal, že vedľa domu bola 45 cm plocha, ktorá
patrila k domu, ktorý stál na mieste súčasného domu žalovaných. Aj žalobcovia vedeli, že tých 45 cm má
patriť k domu žalovaných, pretože to bolo, keď sa vydávalo stavebné povolenie. Žalobcovia teda od roku
1988 mali objektívnu vedomosť, že stena rodinného domu žalovaných netvorí hranicu medzi susednýmipozemkami a že neoprávnene užívajú časť pozemku vo vlastníctve žalovaných. Skutočnosť, či je držiteľ
dobromyseľný je potrebné vždy hodnotiť objektívne, keď nestačí len jeho subjektívne presvedčenie,
že mu vec patrí. Rozhodujúce je tiež, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom

na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať od každého subjektu, mal resp. mohol mať
pochybnostiotom,žemuvecpatrí.Súdprvejinštancienezdôvodnil,nazákladečohodospelkzáveru,že
žalobcovia oprávnene užívajú novovytvorenú parcelu, ktorej hraničná línia podľa geometrického plánu je
lokalizovaná 30 cm od steny rodinného domu, keď právny predchodca žalobcov tvrdil, že je umiestnená
45 cm od tejto steny (žalobcovia tvrdili, že je identická so stenou rodinného domu). Ďalšia odvolacia

argumentácia žalovaných sa týkala nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom
nanevyporiadaniesasnámietkoužalovanýchtýkajúcousageometrickéhoplánuč.26/2006zroku2006,
z ktorého vyplynulo, že žalobcovia od nadobudnutia vlastníckeho práva v roku 1988 užívajú pôvodne
evidovanú parcelu č. 35 a 36/2 o výmere 570 m2, v súčasnosti evidované ako sporná parcela č. 35/1,
parcela č. 35/2, na ktorej majú žalobcovia postavený rodinný dom a parcela č. 35/3, na ktorej majú
postavenú žalobcovia garáž. Žalobcovia za účelom jej výstavby nechali vyhotoviť tento geometrický

plán, z ktorého vyplýva, že užívajú 570 m2 pozemku, no nepreukázali na základe akého právneho titulu
sa parcela č. 35/1 mala zväčšiť o 20 m2 (t. j. o novovzniknutú parcelu). Žalobcovia faktickým konaním
odstránením okrasných stromov (tuje) z novovzniknutej parcely potvrdili, že sú si vedomí ich zasadenia
na pozemku vo vlastníctve žalovaných. Súd prvej inštancie opomenul aj tú okolnosť, že žalobcovia po
nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy z roku 1988 si nechali

vyhotoviť geometrický plán na zameranie skutočného stavu dňa 19.6.1989 K. B., z ktorého vyplýva, že
novéhranicespornýchpozemkovbolivterénevyznačenéplotomaželeznýmityčami.Najneskôrodtohto
geometrického plánu žalobcovia nadobudli vedomosť, že hranica medzi spornou parcelou č. 23/2 vo
vlastníctve žalovaných a parcelou č. 35/1 vo vlastníctve žalobcov je lokalizovaná smerom od rodinného
domu vo vlastníctve žalovaných. Najneskôr od tohto momentu sú žalobcovia neoprávnenými držiteľmi

novovytvorenej parcely. Súd prvej inštancie tak nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy vo vzájomných
súvislostiach. Žalobcovia neužívali predmetnú parcelu dobromyseľne. Žalovaní v konaní poukazovali,
že hranicu medzi parcelami 23/2 a 35/1 v časti, kde sa nachádza rodinný dom žalovaných vždy tvoril špic
parcely č. 23/2 vyčnievajúci do parcely č. 35/1, nie rovná stena rodinného domu žalovaných. Uvedené
vyplýva aj zo skutočnosti, že medzi stenou rodinného domu žalovaných a hranicou susednej parcely

musí byť odstup, inak by došlo k presahu strechy rodinného domu. Ak by bol rodinný dom postavený na
hranici parciel, stavebný úrad by nevydal stavebné alebo iné užívacie oprávnenie.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

Právne kroky na ochranu svojho vlastníckeho práva k dotknutej parcele začali vykonávať keď došlo
k reálnej zmene nákresu katastrálnej mapy, na základe predloženia nového geometrického plánu č.
39/2018 žalovynými, za účelom vybudovania ich nového oplotenia. Stavený úrad najskôr rozhodnutím
zo dňa 14. januára 2019 prerušil konanie žalovaných o povolení drobnej stavby (oplotenia), ktoré
bolo napadnuté protestom prokurátora, ktorému stavebný úrad vyhovel, zrušil rozhodnutie o prerušení

konania, voči ktorému žalobcovia podali odvolanie. Do uvedenej doby bola sporná časť pozemku
zakreslená ako súčasť parcely CKN 35/1, teda od roku 1988, kedy žalobcovia po kúpe začali užívať
nehnuteľnosti. Tvrdenie žalovaných o údajnej vedomosti žalobcov o ich vlastníckom práve k dotknutej
parcele, výslovne popreli vo vyjadrení zo dňa 29. novembra 2019, ako aj ďalších podaniach. Žalobkyňa
pri výsluchu na pojednávaní 6. mája 2021 namietala relatívnu neplatnosť listu označeného ako

vyjadrenie k vybudovaniu oplotenia zo dňa 5. januára 2019, ktoré nepodpisovala. Žalobcovia zdôraznili
okolnostizaktorýchdošlokvyhotoveniulistu,keďvoveciohláseniadrobnejstavbyoploteniaprebehlona
obecnom úrade 31. decembra 2018 stretnutie medzi žalobkyňou a žalovaným 2, povereným geodetom
žalovaných a zamestnankyňou obecného úradu ako vedúcej stavebného úradu, na ktorom žalovaný 2/
s geodetom predložil projekt pre stavebné ohlásenie stavby s novým geometrickým plánom, v ktorom

bola už hranica medzi parcelou žalobcov 35/1 a susednou parcelou vo vlastníctve žalovaných 23/2
zakreslená odlišne, ako tomu bolo doposiaľ evidované v katastri nehnuteľností, podľa geometrického
plánu 26/2006 z roku 2006. Na týchto podkladoch bola dotknutá časť dvora žalobcov zakreslená už ako
súčasť parcely žalovaných 23/2. Výlučne a len pod vplyvom týchto okolností a súčasne na naliehanie
žalovaného 2/, geodeta a odporúčanie vedúcej stavebného úradu, dal žalobca 2/ do správneho konania

o ohlásení drobnej stavby nesúhlas s vybudovaním oplotenia, kde uviedol, že si je vedomý skutkového
stavu, ktorý prezentovali žalovaní s ich geodetom. Ani jeden so žalobcov nedisponoval odborným
právnickým vzdelaním, na základe ktorého by vedeli vyhodnotiť právnu stránku veci. Do roku 2018
nemalistranykonaniaspory,ažvroku2018ukázaližalobkynitentonovýgeometrickýplán,podľaktoréhodotknutá časť dvora žalobcov patrí žalovaným. Do tohto momentu nemali žalobcovia vedomosť, že
by žalovaným dotknutá parcela mala patriť. Žalovaná pri výsluchu 6. mája 2021 potvrdila, že hranice
v prírode nikdy nemenili a postoj žalobcov pri snahe žalovaných o stavbu oplotenia bol taký, že dotknutú

časť dvora žalobcov považovali za svoje vlastníctvo. Listinný dôkaz, na ktorú poukazovali žalovaní,
nemá v konaní právnu relevanciu, keďže bol vytrhnutý z kontextu a je neplatný. Podľa judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011). Všetci

svedkovia, vrátane strán konania, zhodne potvrdili, že v prírode vytýčené hranice pozemkov sa nikdy
nemenili, ako i to, že hranice tvorili v prírode vždy plechový plot a stena rodinného domu žalovaných.
Takto sa vyjadril aj svedok L. M.. Tak ako to žalobcovia žalujú prisúdením dotknutej časti dvora podľa
geometrického plánu č. 158/2019, ktorý tvorí prílohu rozsudku, uvedené reálne sedí s popisom svedka
L. M., keďže sa od steny rodinného domu žalovaných ponecháva určitá časť pozemku v rozsahu, v akom
ju žalobcovia v skutočnosti neužívali, t. j. približne v rozsahu, v akom presahuje strecha rodinného

domu žalovaných bez odkvapu. Žalobcovia poukázali na geometrické plány z roku 1990 a z roku 2006,
z ktorých vyplývalo, že hranice tvorí stena rodinného domu. Listiny boli overené a žalobcovia nemali
dôvod pochybovať o ich správnosti, ani o správnosti skutočnej výmery nimi užívaných pozemkov. Okrem
geometrického plánu z roku 1989, ktorý zobrazoval parcelu 35/1 a 23/2 odlišne od zákresu, ako boli tieto
parcely v katastri nehnuteľností pôvodne zakreslené v roku 1988, kedy nadobudli žalobcovia vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam, následne aj v roku 1990. Až do približne prvej polovice roku 2019, žalovaní
žiadnym spôsobom nerozporovali oprávnenú držbu a dobrú vieru žalobcov, že im dotknutá parcela patrí.
Geometrickýplánzroku1989bolodlišnýodzákresuhranícpozemkovpodľamapytvoriacehoprojektovú
dokumentáciu k stavebnému povoleniu z roku 1990, ktorý zákres odzrkadľoval 1:1 aj geometrický plán
z roku 2006, ktorý sa na podklade geometrického plánu žalovaných ukázal ako nepresne zameraný.

Súd prvej inštancie preto správne aplikoval v zmysle § 130 ods. 1 O. z. predpoklad oprávnenej držby.
Uvedený záver preukazujú aj vykonané listinné dôkazy (kópia zákresu geometrickej mapy, geometrické
plány, zákresy z projektovej dokumentácie z roku 1990, fotodokumentácia, ohliadka dvora žalobcov).
Žalobcovia v priebehu desiatky rokov na svojich nehnuteľnostiach, kam patrí aj dotknutá parcela,
vykonávali viaceré stavebné konania, avšak žalovaní nikdy nevzniesli žiadne námietky, ani k stavebným

konania, ani k vlastníckemu právu, či držbe dotknutej parcely. Nevzniesli tak námietky ani voči stavbe
garáže, ku ktorej je možné sa dostať výlučne cez žalobou požadovanú časť dvora žalobcov.

Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zotrvali na svojej odvolacej argumentácii. Žalobcovia do

podania žaloby nerozporovali vlastnícke právo žalovaných k spornej časti parcely. Boli si vedomí, že ju
užívajú neoprávnene. Písomné vyhlásenie žalobcov zo dňa 5. januára 2019 má kľúčový význam pre
správne posúdenie veci a vyvodenie záveru. Tento prejav vôle je vyvrcholením sledu udalostí, ktoré
vyvracajú dobrú vieru žalobcov. Žalobcovia po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na
základe kúpnej zmluvy z roku 1988 si nechali vytvoriť geometrický plán, na zameranie skutočného stavu

v roku 1989, z ktorého vyplynulo, že hranica medzi parc. č. 23/2 vo vlastníctve žalovaných a parc. č. 35/1
vo vlastníctve žalobcov je lokalizovaná smerom od rodinného domu vo vlastníctve žalovaných. Hraničnú
líniu medzi týmito pozemkami nikdy netvorila stena rodinného domu žalovaných. Z geometrického
plánu z roku 2006 tiež vyplynula vedomosť žalobcov ohľadom priebehu hraničnej línie pozemkov, t. j.
že rodinný dom žalovaných bol nesprávne zakreslený v katastrálnej mape a je lokalizovaný smerom

od hranice pozemku parc. č. 35/1. V roku 1988 boli žalobcovia oboznámení predávajúcim L. M., že
stena rodinného domu žalovaných netvorí hranicu pozemkov v teréne. Žalobcovia si nechali vyhotoviť
geometrický plán na zakreslenie spornej novovytvorenej parcely, ktorej hranicu lokalizovali 30 cm
smerom od rodinného domu žalobcov. Z uvedeného vyplýva, že sami žalobcovia v rozpore so svojim
tvrdením zmenili hranicu pozemkov vytýčenú v prírode, a to z údajnej steny rodinného domu na hranicu

lokalizovanú 30 cm od tejto steny. Žalobcovia to odôvodnili tým, že zákres približne zodpovedá tomu,
čo uviedol svedok L. M., kde od steny rodinného domu je ponechaná určitá časť na presah strechy
domu žalovaných. Ten je však na úrovni 60 cm bez odkvapu. Žalovaní tak konali z dôvodu, aby ani
o jeden centimeter nemuseli ubrať zo svojho pozemku, na ktorom majú vyhotovenú zámkovú dlažbu.
Žalobcami predložený geometrický plán je v rozpore s tým, čo sami tvrdia, vyvracia ich dobrú vieru pri

užívaní dotknutej časti pozemku.Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných označili požadovaný nárok žalobou za riadne
preukázaný a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu za vecne správny. Žalobcovia
všetky tvrdenia žalovaných v konaní viacnásobne výslovne popreli a náležite zdôvodnili svoj právny

názor na predmetnú vec.

Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných
nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý vecne správne
rozhodol. Vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaných, odvolací súd
uvádza nasledovné:

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol listinu písomné vyjadrenie žalobcov
zo dňa 5. januára 2019 (ods. 17) a strany konania vo svojich podaniach sa k uvedenému listinnému
dôkazu aj vyjadrili. Žalobcovia zdôraznili skutočnosť, že vyjadrenie bolo podpísané len žalobcom 2,
a to v súvislosti s konaním o vybudovanie oplotenia žalovanými pred stavebným úradom, v ktorom
predložili geometrický plán z roku 2018, v ktorom sporná parcela bola graficky znázornená už ako súčasť

pozemku žalovaných parc. č. C KN 23/2, pričom do uvedenej doby bola táto sporná časť dvora žalobcov,
od nadobudnutia nehnuteľností žalobcami v roku 1988, nerušene nimi užívaná v rámci hraníc pevne
vytýčených v teréne.

Odhliadnuc od vyššie opísaných okolností podpisu listiny, odvolací súd konštatuje, že vychádzajúc
z dátumu podpisu uvedeného listinného dôkazu (5.1.2019), nebol spôsobilý ovplyvniť právne následky
vydržania v zmysle § 134 ods. 1 O. z., ktoré nastali uplynutím desaťročnej vydržacej doby, majúcej
za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (zo zákona), plynúcej od kúpy nehnuteľností
žalobcami v roku 1988. Preto aj v prípade nevykonania tohto listinného dôkazu nešlo o tzv. opomenutý

dôkaz, keďže nebol spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia do uplynutia vydržacej doby.
Žiada sa uviesť, že v konaní ani nebolo sporné tvrdenie žalovaných o podpise tejto listiny žalobcom 2,
ako ani jej obsah.

Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto nie je v rozpore s namietanou elementárnou logikou veci,
ako ani so záverom súdu prvej inštancie o dobrej viere žalobcov, preukázanej ďalšími vykonanými
dôkazmi, uvedenými súdom prvej inštancie v odsekoch 37 až 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, opierajúcej sa o právny titul kúpnej zmluvy z roku 1988, predmetom ktorej bol
súbor nehnuteľností s hranicami pevne vytýčenými v teréne. Následne o geometrický plán z roku 1990,

vyhotovený v súvislosti s výstavbou rodinného domu žalobcov, potvrdený ONV Galanta, odbor výstavby
a územného plánovania, podľa ktorého hranica medzi pôvodnou parcelou č. 35, ktorej súčasťou bola
parcela 35/1 a parcelou č. 23/2 tvorila stena rodinného domu. Podľa geometrického plánu z roku 2006
na zameranie rodinného domu a garáže žalobcov, parc. č. 35/2 a 35/3, hranicou medzi pozemkami 35/1
a 23/2 bola aj stena rodinného domu žalovaných.

Ďalšou dôležitou okolnosťou, ktorá preukazovala vnútorné presvedčenie žalobcov, že sporný pozemok
im patrí, bolo dlhodobé správanie sa žalovaných od roku 1988 (nadobudnutie súboru nehnuteľností
žalobcami), ktorí v tom čase už boli vlastníkmi susedných nehnuteľností, avšak žiadnym spôsobom

až do roku 2018 (ani neformálne) sa nedomáhali vydania spornej nehnuteľnosti, neučinili prejav
vôle k uplatneniu svojho vlastníckeho práva, neprezentovali svoje vlastníctvo k predmetnej parcele,
nevzniesli žiadne námietky v priebehu stavebného konania v roku 1990 (následne ani v roku 2006)a teda nerušili žalobcov počas celej vydržacej doby, ktorí nakladali s predmetnou parcelou ako vlastnou
(hoci tak mohli učiniť).

Podľa § 191 ods. 1 CSP súd hodnotí dôkazy podľa svoje úvahy, každý dôkaz jednotlivo, ale všetky
dôkazy aj v ich vzájomnej súvislosti (starostlivo prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo),
čo znamená, že musí zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonaním selekcie medzi nimi s vylúčením
tých, ktoré pre rozhodnutie nie sú právne významné, to zahŕňa aj rozhodnutie o tom, či určitú skutočnosť

treba ďalej v konaní dokazovať alebo nie.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie v ich
vzájomnej súvislosti, so záverom o unesení dôkazného bremena žalobcov ako nadobúdateľov, že
nekonali bezprávne ak spornú parcelu považovali za vlastnú, ktorú skutočnosť prejavovali aj navonok,

bez toho aby boli niekým rušení.

Argumentácia žalovaných v odvolaní o nesprávnych skutkových zisteniach súdom prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov, ohľadne oprávnenosti držby spornej parcely žalobcami, vyplývajúca

z výpovedí svedka L. M., nebola dôvodná. Svedok vo svojej výpovedi jednoznačne potvrdil, že hranica
medzi pozemkami bola rovnaká ako v súčasnosti, teda kopírovala stenu rodinného domu žalovaných,
pričom medzi susedmi nikdy neboli spory (jeho stará matka bývajúca v minulosti v rodinnom dome
na pozemku žalobcu mala k stene susedného domu pristavenú drevenú šopu). Pôvodný rodinný dom
stojaci na pozemku žalovaných pred rokom 1972 kopíroval novopostavený dom žalovaných, avšak

bol dlhší, pričom na konci mal nasledovať odskok asi 45 cm a malo dôjsť k napojeniu na pôvodný
dom. Z výpovede svedka tak nevyplývalo, že od steny rodinného domu žalovaných viedla hraničná
línia smerom do dvora žalobcov (ako to znázorňuje geometrický plán z roku 2019 tvoriaci súčasť
napadnutého rozsudku), pričom aj podľa geometrického plánu z roku 1989 viedla hraničná línia odlišne
až za rodinným domom na pozemku žalovaných. Výpoveď uvedeného svedka nie je rozporná ani vo

vzťahu k vymedzenej ploche šírke 45 cm (ktorá mala patriť k domu žalovaných), vzhľadom na zachovaný
odstup hranice spornej parcely od rodinného domu žalovaných podľa geometrického plánu tvoriaceho
súčasť napadnutého rozsudku.

Neopodstatnená bola aj odvolacia námietka vo vzťahu k nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku
v súvislosti s tvrdením žalovaných ohľadom geometrického plánu č. z roku 2006. Súd prvej inštancie
v odseku 23 napadnutého rozsudku vyhodnotil geometrický plán z roku 2006 ako listinný dôkaz
preukazujúci, že hranice medzi parcelami č. 35/1 a 23/2 sú vedené súbežne s existujúcim plechovým
oplotením a stenou rodinného domu súpisné č. 332 (vo vlastníctve žalovaných). Súčasne konštatoval

(odsek24),žeuvedenýgeometrickýplán(akoanipredchádzajúcegeometricképlány)nebolivyhotovené
na účelom riešenia otázky spornosti hraníc medzi nehnuteľnosťami vo vlastníctve sporových strán
(geometrický plán z roku 2006 slúžil na zameranie rodinného domu a garáže, parcely č. 35/2 a 35/3.

Listinu č. 837/5, ktorá mala byť súčasťou geometrického plánu z roku 2006 súd prvej inštancie vyhodnotil
spôsobom (odsek 25), že táto strana geometrického plánu tvorila iba súčasť spisu vedeného v katastri
nehnuteľností,noojejexistenciiaždojejpredloženiavsporenemalivedomosť(opaknebolpreukázaný).
K uvedenému je potrebné uviesť, že grafické znázornenie pozemkov na geometrickom pláne z roku
2006, nebolo spôsobilé narušiť vnútorné presvedčenie žalobcov, že pozemok parc. č. 35/1 zahŕňa aj

časť pozemku vo vlastníctve žalovaných.

Listinné dôkazy geometrické plány, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, nebolo pritom možné
hodnotiť izolovane od celkových výsledkov vykonaného dokazovania (zohľadňujúc aj výpovede ďalších

svedkov N. B. a G. C.).Hodnotenie dobrej viery je vždy vecou individuálneho posúdenia prípadu a je potrebné brať do úvahy
všetky konkrétne okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná (porov. rozhodnutie NS ČR
sp. zn. 22Cdo 1039/2012). V prospech dobrej viery držiteľa pozemku svedčí, že nadobudnutý a držaný

pozemok tvorí ohradený, ucelený, funkčný celok, ak pozemok bol preplotený k pozemku držiteľa, pričom
prístup na neho je možný len z nehnuteľnosti držiteľa. Významná je zásadne aj skutočnosť, že formálne
evidovanývlastníkpozemkupocelúdobudržbynedalnajavonesúhlasanebránilsvojevlastníckeprávo,
čo nasvedčuje záveru, že ani on nepredpokladal, že sused drží časť jeho pozemku (porov. rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 22Cdo/2451/2001).

Vychádza sa pritom z prezumpcie dobrej viery držiteľa a pripúšťa sa oprávnená držba i v prípade,
že držiteľ sa chopí i časti susedného pozemku, ktorý v skutočnosti nekúpil, pričom oprávnenú držbu
nemožno podľa okolností vylúčiť ani v prípadoch, že výmera držaného susedného pozemku dosahuje až
50% výmery skutočne kúpeného pozemku, prípadne viac. V bežnom živote dochádza k nesúladu hraníc

pozemkov vymedzených hranicou užívania, ktoré sa nezhodujú s hranicami parciel, v dôsledku toho, že
držiteľ ktorý kúpil pozemok sa omylom chopí na základe kúpnej zmluvy aj časti susedného pozemku,
ktorý v skutočnosti nekúpil v domnení, že ide o časť jeho pozemku. V takom prípade ide o domnelý, tzv.
putatívny titul, o ktorý sa držba opiera.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobcovia odstránením okrasných stromov (tuje) zo
spornej parcely preukázali svoju vedomosť o vlastníckom práve žalovaných. Výsluchom svedka G. C.,
ako aj žalovanej 1/, bolo preukázané, že žalovaní namietali vlhnutie steny polievaním trávnika, na miesto
bola preto daná dlažba a kamienky.

Žalobcovia nadobudli kúpou nehnuteľnosti tvoriace ucelený funkčný celok v roku 1988, pričom hranica
v teréne bola tvorená oplotením a stenou rodinného domu žalovaných, čomu Geometrický plán z roku
1990 vyhotovený v súvislosti s výstavbou rodinného domu žalobcov. Súd prvej inštancie preto dospel

k správnemu záveru, že samotný geometrický plán z roku 1989 nebol spôsobilý vyvolať dôvodnú
pochybnosť u žalobcov, že im sporný pozemok patrí, keďže žalovaní v roku 1990 v stavebnom konaní
udelili súhlas a nebránili svoje vlastnícke právo, ktorý stav trval až do roku 2018, kedy si dali vyhotoviť
geometrický plán podľa ktorého časť dvoru žalobcov patrí k parcele vo vlastníctve žalovaných.

Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj argument žalovaných o presahu strechy rodinného domu
súpisné číslo XXX nad parcelu užívanú žalobcami, prihliadajúc na obdobie v ktorom došlo k výstavbe
rodinného domu žalovaných (ods. 40). Žalobcovia kúpou súboru nehnuteľností prijali fakticky stav
vytvorený už právnymi predchodcami žalobcov a žalovanými, ktorí svoje vlastnícke právo k spornému

pozemku nevykonávali (pozemok ani neobhospodarovali).

Nedôvodná bola aj odvolacia námietka žalovaných poukazujúca na nepreskúmateľnosť rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská

procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, vyvodil správne právne závery, ktoré aj vysvetlil. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 252/04).

Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešných žalobcov, ktorým podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej

inštancie preto správne rozhodol, že žalobcovia 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov konania voči
žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100 % (podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí).Z dôvodu, že žalobcovia 1/, 2/ boli úspešní aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP, vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že

žalobcovia1/,2/majúvočižalovaným1/,2/nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.