Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. február 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819010327
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3819010327.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.

Milana Straku a JUDr. Mariána Dunčka v trestnej veci proti obžalovanému U. W., nar. XX.XX.XXXX A.,
trvale bytom W. XXX, okres S., t.č. A., O., W. 3, trestne stíhanému pre prečin podvodu podľa § 221 odsek
1 Trestného zákona, na verejnom zasadnutí dňa 22. februára 2023 prejednal odvolanie obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 2T/58/2019 zo dňa 13. októbra 2021 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok vo výrokoch o uloženom
treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný U. W.

o d s u d z u j e

podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písmeno a) a § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému podmienečne odkladá

výkon trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu 3 (tri) roky.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona v aktuálne účinnom znení sa obžalovanému ukladá povinnosť, aby
v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradil škodu spôsobenú trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 13.10.2021, sp. zn. 2T/58/2019 bol obžalovaný U.
W. uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 odsek 1 Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že dňa 30.04.2018 v čase okolo 17.20 hodiny, v D. č. p. XXX, uzavrel s Bc. U.
F. ústnu dohodu, na základe ktorej mal U. W. na rodinnom dome č. XXX, nachádzajúcom sa v obci

D., vyhotoviť zateplenie uvedeného rodinného domu z troch strán a urobenie fasády v celkovej sume
4.900.- Eur, kde s prácou malo byť začaté dňa 01.05.2018 a stavebné práce mali trvať približne dva
týždne, pričom U. W. prijal dňa 01.05.2018 v obci D. č. p. XXX od Bc. U. F. finančnú hotovosť vo výške
2.650.- Eur, ako zálohu na nákup materiálu na zateplenie uvedeného rodinného domu, avšak objednaný
materiál nedodal, objednanú prácu na rodinnom dome nevykonal, pričom už od začiatku pri dohode
vedel, že uvedenú prácu nevykoná a po viacerých telefonických výzvach od poškodenej Bc. U. F. nevrátil
ani prevzaté peniaze, ktoré použil na bližšie nezistený účel, čím Bc. U. F. uviedol do omylu a na jej úkor

sa obohatil o sumu vo výške 2.650.- Eur.

Za to bol odsúdený podľa § 221 ods. 1, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody 8 (osem)
mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradený do ústavu navýkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný
zaviazaný k povinnosti uhradiť poškodenej Bc. U. F. škodu vo výške 2.650 eur.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu podal ihneď po
jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný. Podané odvolanie dodatočne písomne
zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. V úvode odôvodnenia odvolania obhajoba poukázala na
obsah výrokovej časti napadnutého rozsudku. Ďalej obhajca uviedol nasledovné:

„Uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3 To 34/2020 zo dňa 30.06.2020, bol podľa § 321 ods.
1 písm. b), písm. c), ods. 3 Trestného poriadku zrušený rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn.
2T/58/2019 zo dňa 04.12.2019 s tým, že odôvodnenie rozsudku súdu 1. stupňa nebolo dostatočne
odôvodnené a dokazovanie nedostatočné, pričom uviedol, že bude úlohou Okresného súdu Prievidza
doplniťdokazovanienahlavnompojednávaníoboznámenímtrestnéhospisuOkresnéhosúduTopoľčany
sp. zn. 3T/6/2018, doplniť dokazovanie o skutočnosť, či bolo stavebné povolenie na dohodnuté stavebné

práce potrebné, a ak áno, či bolo zabezpečené alebo nie, bude úlohou sa dôsledným spôsobom
zaoberať sa otázkou subjektívnej stránky konania obžalovaného v predmetnom prípade ako aj ostatnou
argumentáciou obhajoby tak, aby boli závery rozhodnutia okresného súdu preskúmateľné.

Prvostupňový súd je v zmysle § 327 ods. 1 Trestného poriadku viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu a je povinný vykonať dôkazy a úkony, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Rozsudokprvostupňovéhosúdupovažujemzanezákonný,atozdôvoduviacerýchpochybení.Skutkové
zistenia súdu nie sú správne. Súd ustálil skutkový stav uvedený v skutkovej vete rozsudku tak, že podľa
ústnej dohody s prácou malo byť začaté dňa 01.05.2018 a už na začiatku pri dohode s poškodenou

som vedel, že uvedené práce nevykonám. Súd tak konštatuje môj podvodný úmysel obohatiť sa na
úkor poškodenej, pričom uvedené opiera najmä o vnútorné presvedčenie súdu o vykonaní skutku
obžalovaným.

Tak, ako som už uviedol v mojej výpovedi na hlavnom pojednávaní, nikoho som nechcel podviesť a

dohodnutú robotu som mal v úmysle v prospech poškodenej vykonať. Dohodnutú prácu som nevykonal,
nie však s úmyslom podviesť poškodenú, ale z dôvodu okolnosti, ktoré nastali po uzatvorení dohody
a prevzatí zálohy.

Namietam skutočnosť, že som sa s poškodenou dohodol, že práce na jej dome budú začaté už

01.05.2018. Dohodol som sa s ňou, že stavebné práce začnem vykonávať do troch dní od zaplatenia
zálohy, pričom zálohu so prevzal dňa 01.05.2018. Sama žalovaná na hlavnom pojednávaní uviedla
že dohoda bola taká, že práce sa začnú vykonávať 02.05.2018. Svedok S. na hlavnom pojednávaní
taktiež uviedol, že na druhý deň, potom ako prevzal zálohu mal obžalovaný prísť s materiálom, mal
začať pracovať. Trvám na tom, že termín začatia prác bol podľa dohody do 3 dní od prevzatia zálohy.

Výpoveď poškodenej a svedka síce nepotvrdzuje moje tvrdenie, avšak poukazuje na nesprávnosť
skutkových zistení súdu ohľadom dohodnutého termínu začatia prác, ktorý súd ustálil v rozpore s
vykonaným dokazovaním na deň 01.05.2018. Správne ustálenie dohodnutého termínu začiatku prác je
v nadväznosti na ďalšie skutkové okolnosti prípadu dôležité pre rozhodnutie súdu vo veci a konajúci
prvostupňoví súd opätovne vôbec nezohľadnil moje námietky týkajúce sa dohodnutého termínu začatia

prác. V rozpore s uvedenými námietkami súd svojvoľne konštatuje, že vzájomne bol dohodnutý termín
01.05.2018 a poškodenú k vyplývajúcim rozporom nevypočul.

Poškodenú som informoval, že na začatie so stavebnými prácami bude potrebovať stavebné povolenie,
pričom ona ma ubezpečila, že toto vybaví z obce. Dňa 02.05.2018, teda ešte pred uplynutím

dohodnutého termínu so začatím prác, poškodená a ani svedok (partner poškodenej) už nechceli, aby
som práce vykonal a žiadali len vrátenie zálohy. Z výpovede svedka na hlavnom pojednávaní vyplýva,
že svedok so mnou jednal osobne dva krát (30.04.2018 a 01.05.2018) a telefonoval so mnou len jeden
krát, a to zrejme dňa 02.05.2018. Poškodená potvrdila, že svedok odo mňa žiadal vrátenie záloh .
Vrátenie zálohy mohol svedok odo mňa logicky žiadať až po jej prevzatí, preto z uvedeného vyplýva,

že žiadanie o vrátenie zálohy zo strany svedka muselo prebehnúť v deň, keď so mnou telefonoval
(svedkom predpokladaný deň 02.05.2018), nakoľko potom svedok už viac so mnou nekomunikoval.
Skutočnosť, že poškodená po uvedenom dni nemala záujem o vykonanie dohodnutých prác vyplýva
i zo samotnej výpovede poškodenej v prípravnom konaní (zápisnica o výsluchu svedka - poškodenejzo dňa 20.03.2019), kedy uviedla, že dňa 04.05.2018 išla na Obvodné oddelenie PZ v A. H. odkiaľ mi
volali, že mám vrátiť peniaze a že poškodená práce už nechce vykonať. Konajúci súd tieto skutočnosti
vôbec nezohľadnil a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nie možné pričítať obžalovanému

podvodný úmysel nevykonaním prác, keď samotná poškodená v čase, keď mali byť práce poskytnuté,
tieto odmietla a nemala o práce od obžalovaného už záujem.

Okresný súd v rozsudku uvádza, že starosta obce D. S. A. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní
uviedol,žestavebnépovolenienadohodnutéstavebnépráceniejepotrebné,ohlasujúsalenudržiavacie

práce. Starosta obce ďalej uviedol, že „je pravdou, že poškodená tieto práce neohlásila“ a ,,zatiaľ nebol
prípad, že by v súvislosti s nesplnením ohlasovacej povinnosti bol niekto v obci postihnutý“. Starosta
na otázku prokurátora, kto by bol v prípade nesplnenia ohlasovacej povinnosti postihnutý, odpovedal,
že majiteľ nehnuteľnosti. Ďalej starosta obce vo svojej výpovedi uviedol, že poškodená nebola v tejto
veci žiadnym spôsobom postihnutá, a na otázku obhajoby uviedol, že v prípade zatepľovania hrubším
materiálom by mohol niekto niečo namietať v súvislosti so statikou stavby. Ohlasovacia povinnosť musí

predchádzať začatiu prác.

Uvedenú výpoveď starostu obce D. ako i jeho písomné vyjadrenie zo dňa 02.10.2020 považuje súd za
jednoznačný dôkaz, ktorý vyvracia moju obranu týkajúcu sa potreby stavebného povolenia na vykonanie
práce. Mám za to, že tento záver súd je svojvoľný a navyše v rozpore s platnou legislatívou SR, pričom

platí zásada „iura novit curia“.

So závermi súdu nesúhlasím, a k uvedenému si dovoľujem uviesť, že starosta obce D. môže konať len
v medziach zákona, pričom nemôže svojvoľne rozhodovať bez opory v zákone. Z výpovede starostu
vyplýva, že starostovi obce pravdepodobne nie je obsah stavebného zákona známy a v stavebnom

konaní konal opakovane svojvoľne, alebo išlo o nepravdivú výpoveď, ktorá mala pomôcť poškodenej.

V zmysle § 55 ods. 1 Stavebného zákona: ,, Stavebné povolenie sa vyžaduje, pokiaľ tento zákon a
vykonávacie predpisy k nemu alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, pri stavbách každého druhu
bez zreteľa na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania; stavebné povolenie sa vyžaduje

aj pri zmene stavieb, najmä pri prístavbe, nadstavbe a pri stavebných úpravách.“

V zmysle § 55 ods. 2 písm. d) Stavebného zákona: ,,Ohlásenie stavebnému úradu postačí pri
udržiavacích prácach, ktoré by mohli ovplyvniť stabilitu stavby, požiarnu bezpečnosť stavby, jej vzhľad
alebo životné prostredie pri všetkých udržiavacích prácach na stavbe, ktorá je kultúrnou pamiatkou.“

V zmysle § 57 ods. 1 a ods. 2 Stavebného zákona: „Stavebník je povinný uskutočnenie stavieb,
stavebných úprav a udržiavacích prác uvedených v § 55 ods. 2 vopred písomne ohlásiť stavebnému
úradu. K ohláseniu drobnej stavby pripojí jednoduchý situačný výkres; ak ide o jednoduchú stavbu
podľa § 55 ods. 2 písm. a), pripojí podklady s náležitosťami žiadosti o stavebné povolenie a

projektovúdokumentáciu.Stavebnýúradmôžeurčiť,žeohlásenúdrobnústavbu,stavebnúúpravualebo
udržiavacie práce možno uskutočniť len na základe stavebného povolenia.“

„Stavebník môže uskutočniť stavby, stavebné úpravy a udržiavacie práce ohlásené podľa odseku 1
len na základe písomného oznámenia stavebného úradu, že proti ich uskutočneniu nemá námietky. K

písomnému oznámeniu stavebný úrad pripojí overený jednoduchý situačný výkres a ak ide o jednoduchú
stavbu podľa § 55 ods. 2 písm. a), k písomnému oznámeniu pripojí overenú projektovú dokumentáciu.
Stavebník môže začať uskutočňovať ohlásenú stavbu, stavebnú úpravu alebo udržiavacie práce do
dvoch rokov odo dňa jeho doručenia stavebníkovi, pokiaľ stavebný úrad neurčí inak.“

V zmysle § 105 ods. 1 písm. a) Stavebného zákona: ,,Priestupku sa dopustí a pokutou do 10 000 Sk
sa potresce ten, kto uskutočňuje jednoduchú stavbu, drobnú stavbu, stavebné úpravy alebo udržiavacie
práce, ktoré treba ohlásiť, bez takéhoto ohlásenia alebo v rozpore s ním.“

V zmysle § 106 ods. 1 písm. a) Stavebného zákona: ,,Stavebný úrad alebo inšpekcia uloží pokutu

do 400 000 Sk právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie, ktorá uskutočňuje
jednoduchú stavbu, drobnú stavbu, stavebné úpravy alebo udržiavacie práce, ktoré treba ohlásiť, bez
takéhoto ohlásenia alebo v rozpore s ním.“Z vyššie uvedených zákonných ustanovení Stavebného zákona vyplýva, že k vykonaniu dohodnutých
stavebných prác som mohol pristúpiť až po ohlásení prác stavebnému úradu zo strany poškodenej,
pričom nie je vylúčené, že stavebný úrad, by aj napriek predloženej dokumentácii požadoval ich

vykonanienazákladestavebnéhopovolenia.Tvrdenia,ževsúvislostisohlasovanímstavebnýchúpravv
obci D. nie sú ľudia žiadnym spôsobom sankcionovaní, resp. ani skutočnosť, že sama poškodená nebola
sankcionovaná za nesplnenie ohlasovacej povinnosti, neznamená, že v zmysle stavebného zákona sa
tak stať nemalo/nemohlo. Navyše, nemožno mi pričítať k vine, že takýto nezákonný stav v obci (ak je
pravdou, že nepokutuje neohlásené stavby) poznám. V zmysle stavebného zákona nie je stavebnému

úradu daná možnosť uložiť pokutu, ale povinnosť ju uložiť ak zistí, že stavebné práce sú vykonávané bez
stavebného povolenia, resp. ohlásenia. Taktiež nie je pravdou tvrdenie starostu obce, že sankcionovaný
by bol len majiteľ stavby, nakoľko zo stavebného zákona vyplýva opak. Vzhľadom na moju finančnú
situáciu som nemohol riskovať skutočnosť, že stavebný úrad mi môže uložiť pokutu do 400 000 Sk
(cca. do 13 000€), keď stavebné práce boli vyčíslené len na 4.900 €. Výpoveď starostu obce D. v
tomto prípade považujem za nepravdivú a tendenčnú, ktorá žiadnym spôsobom nepreukazuje, že na

stavebné práce nebolo potrebné zabezpečiť stavebné povolenie, resp. ich ohlásiť stavebnému úradu,
ako ani nevypovedá o tom, že taká dohoda medzi mnou a poškodenou bola alebo nebola. Absenciu
stavebného povolenia, resp. ohlásenia stavebných prác stavebnému úradu, som považoval za závažnú
prekážku začatia prác, kedy by som riskoval uloženie pokuty, pričom poškodená ma ubezpečila, že toto
pred začatím prác vybaví.

Uvedený postup potvrdzuje aj Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 724/ 2016-19:

„Rozhodnutím mesta (ďalej len „stavebný úrad“) č. XXX/A/XXXX-XX z 5. septembra 2011 (ďalej len
„rozhodnutie stavebného úradu“) bola sťažovateľovi podľa § 106 ods. 2 písm. b) a ods. 4 zákona

č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších
predpisov uložená pokuta vo výške 10 000 € za porušenie § 54 stavebného zákona, ktorého sa mal
dopustiť tým, že ako dodávateľ stavby „Plynová teplovodná kotolňa pre bytový dom ul.“ realizoval
stavbu pred nadobudnutím právoplatnosti stavebného povolenia vydaného stavebným úradom pod
č. XXX/XXXX/XX-HL z 26. novembra 2010.“ „Stotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že z

hľadiska vymedzenia správneho deliktu, vrátane určenia doby jeho spáchania, ktorú vzhľadom na
charakter deliktu (realizácia stavebného diela nielen bez právoplatného stavebného povolenia, ale aj
upovedomenia stavebného úradu) logicky nie je možné stanoviť kratším časovým úsekom (deň, hodina),
spĺňa požiadavku určitosti a nevzbudzuje žiadne pochybnosti o identite skutku.“ ,,Krajský súd svojím
rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí a

postupov správnych orgánov a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.“

Zákonnou povinnosťou poškodenej ako stavebníka bolo pred začatím prác tieto obci ohlásiť, pričom túto
povinnosť si nesplnila poškodená, nie ja.

Konajúci súd úplne opomenul i vyjadrenie svedka S. A., že pri zatepľovaní hrubším materiálom by niekto
mohol v súvislosti so statikou niečo namietať. Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou ako hrubým
materiálom sa zateplenie malo vykonať.

Na hlavnom pojednávaní dňa 13.10.2021 som konajúcemu súdu predložil dokument - Usmernenie

MinisterstvavýstavbyregionálnehorozvojaSR,odboruštátnejstavebnejsprávyaúzemnéhoplánovania
k problematike spôsobu povoľovania zmien dokončených stavieb - stavebných úprav súvisiacich
so zmenou tepelnej ochrany budov dodatočným zatepľovaním stavieb č. P.-XXXX-XXXXX/XXXXXX-
X:XXX/Rý zo dňa 24.08.2007 (ďalej len „Usmernenie“) z ktorého znenia jednoznačne vyplýva, že na
zatepľovanie stavieb sa v každom prípade vyžaduje minimálne ohlásenie stavebnému úradu pred

začatím vykonávania prác.

Na stavebné úpravy súvisiace so zatepľovaním budov alebo ich častí, ktoré spĺňajú kumulatívne všetky
4 kritériá podľa § 55 ods. 2 písm. c) stavebného zákona (úpravami sa podstatne nemení vzhľad stavby,
nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby, nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa

záujmy spoločnosti)
a) v prípade jednoduchých stavieb (§ 139b ods.l a 2 stavebného zákona) postačí ohlásenie v predmetnej
veci je vždy v právomoci stavebného úradu, aj v takomto prípade vzhľadom na konkrétne okolnosti askutočnosti, určiť ohlásené stavebné úpravy na stavebné konanie v takom prípade platí postup podľa
§ 7 vyhlášky č.453/2000 Z.z.
b) pri ostatných stavbách posúdenie toho, či je potrebné stavebné konanie je vecou správnej úvahy

stavebného úradu. Spravidla určí ohlásené stavebné úpravy na stavebné konanie s doplnením
dokumentácie podľa § 7 vyhlášky č. 453/2000 Z.z., v odôvodnených prípadoch aj s projektovým
hodnotením energetickej hospodárnosti budov podľa vyhlášky MVRR SR č. 625/2006 Z.z., resp. tieto
podliehajú stavebnému konaniu na základe žiadosti o stavebné povolenie.
Dôkaz:

- Usmernenie Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 24.08.2007

Konajúci súd skutočnosti vyplývajúc z Usmernenia a príslušnú právnu úpravu nezohľadnil a neaplikoval,
neuvádza ich ani v odôvodnení rozsudku, pričom pre rozhodnutie vo veci sú podstatné. V rozpore
s uvedeným súd svojvoľne konštatuje, že poškodená nepotrebovala žiadne stavebné povolenie na
vykonanie prác na svojom rodinnom dome a ide len o účelovú obranu obžalovaného. Ignorovanie platnej

právnej úpravy zo strany súdu nemôžem akceptovať a také rozhodnutie považovať za zákonné.

Trvám na tom, že moje konanie voči poškodenej nie je trestným činom. Medzi mnou a poškodenou
vznikol záväzkovo právny vzťah, na riešenie ktorého sa vzťahujú právne predpisy civilného práva,
najmä Občiansky zákonník. Poškodená sa však rozhodla riešiť civilnoprávny záväzok prostriedkami

trestného práva a orgány činné v trestnom konaní využiť vo svoj prospech v oblasti súkromného
práva. Trestné konanie je pritom konaním „ultima ratio" a nastupuje až vtedy, keď zlyhajú civilnoprávne
prostriedky. Na protiprávne konanie je potrebné reagovať prostriedkami trestného práva až v krajnom
prípade. Trestnoprávnu represiu je potrebné chápať ako ultima ratio, a pokiaľ zároveň nie sú splnené
predpoklady trestnoprávnej zodpovednosti, nemôže a nesmie slúžiť k uspokojeniu subjektívnych práv

súkromnoprávnej povahy. Vnútorne diferencovaný právny poriadok tvorí jednotu a tak je treba s
ním i zaobchádzať pri aplikácii jednotlivých ustanovení a právnych inštitútov. Pokiaľ ide o naplnenie
objektívnych znakov trestného činu, pri zohľadnení princípu trestnoprávnej represie ako prostriedku
ultima ratio nemôže byť ignorovaná civilnoprávna stránka veci. Trestné právo v zásade nemôže slúžiť
ako prostriedok nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych

vzťahov, pri ktorých závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva.
Je neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je
ochrana prevažne celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca,
ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby
prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ

nie sú popri tom splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti.

Nakoľko je trestné právo prostriedkom ultima ratio, používa sa len vtedy, keď nápravu nie je možné
dosiahnuť prostriedkami iných právnych odvetví, čo potvrdzuje i uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn 5 To 22/2012-169: „Možnosť využiť trestnoprávny prostriedok ochrany nesmie byť natoľko

jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu
ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať.“

K uvedenému si dovoľujem uviesť aj skutočnosť, že som doručil poškodenej prvú splátku vo výške 50
€, titulom vrátenia prevzatej zálohy, nakoľko vyššiu sumu som jednorazovo poslať nevedel. Poškodenej

splátky záloh posielam opakovane, avšak ona platby (poštovými poukazmi) odmieta. Mal som a aj stále
mám snahu zálohu poškodenej vrátiť v splátkach, avšak táto plnenie odmietla. Doklady preukazujúce
uvedené skutočnosť som predložil konajúcemu súdu na hlavnom pojednávaní dňa 13.10.2021. Za
predpokladu, že by sa vrátenie zálohy riešilo občianskoprávnou cestou, je veľmi pravdepodobné, že by
sombolpovinnýdlžnúsumupoškodenejsplácať,ktorejpovinnostisaanivsúčasnostinijakonevyhýbam.

Naopak poškodená nemá záujem o vrátenie záloh .

Obligatórnosť obvyklej miery opatrnosti na strane poškodeného zdôrazňuje aj Najvyšší súd Českej
republiky v jeho uznesení zo dňa 25. mája 2010, sp. zn. 7 Tdo 486/2010, ktorý okrem iného uviedol,
že ak ide o občianskoprávny vzťah, je potrebné trvať na tom, aby na ochranu svojich záujmov primárne

dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od nich je nutné požadovať, aby postupovali
obozretne a aby dodržiavali aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť v prípadoch, v ktorých sú na
toľahkodosiahnuteľnéprostriedky.Aksapoškodenýsámsvojouzjavnouneopatrnosťou,ktorejsamohol
ľahko vyvarovať, ocitol v situácii, keď v rámci súkromnoprávneho vzťahu pristúpil k neistému obchodua vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vyrovnať taktiež sám, a
to s použitím súkromnoprávnych inštrumentov. Poškodená mi bola ochotná poskytnúť zálohovú platbu
vopred, pre ňu bez akejkoľvek záruky vykonania prác. Stačilo jej, aby som reagoval na jej inzerát a prišiel

pozrieť na dom. Nevyžadovala odo mňa žiadne referencie, preukázanie personálneho a technického
vvbavenia, nič ..... stačilo jej moje dobré slovo. Pritom v súčasnej dobe internetu v prípade záujmu
dokáže človek nájsť stavebnú firmu s referenciami a zaručenou históriou behom niekoľkých minút. Touto
argumentáciou sa nesnažím zbaviť svojho záväzku vrátiť poškodenej dlžnú čiastku, avšak nie je možné
ľahkovážne konanie, zrejme v snahe ušetriť a zmenu jej názoru (že v krátkom čase už práve odo mňa

nechcela)pričítaťmnezavinu,žesommalúmyselpodvodnýmkonanímobohatiťsanaúkorpoškodenej.

Pri trestnom čine podvodu podľa § 221 Trestného zákona sa vyžaduje pre naplnenie objektívnej stránky
tohto trestného činu (i) konanie, aby páchateľ uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí omyl, (ii)
príčinná súvislosť medzi konaním a následkom, (iii) ako aj následok vo forme škody a obohatenia.
Spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využívanie

omylu iného, pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti
s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu.

Podvodný úmysel obžalovaného, že v čase uzatvárania dohody s poškodenou vedel, že prácu
nevykoná, a napriek tomu ju vedome uviedol do omylu a vylákal od nej finančné prostriedky, však nebol

preukázaný. Samotná poškodená už krátko po uzatvorení dohody nemala o objednané práce záujem
a preto ich ani obžalovaný poškodenej neposkytol. Súd videl úmysel obžalovaného obohatiť sa na
úkor poškodenej v tom, že napriek opakovaným výzvam obžalovaný peniaze poškodenej nevrátil, aj
napriektomu,žepeniazebolipodľanázorusúdu„účelovoviazanénanákupmateriálu“.Obžalovanývšak
uviedol aj dôvod, prečo poškodenej prevzatú zálohu nevrátil. Prevzaté peniaze minul na nákup materiálu

a na osobnú spotrebu. V tejto súvislosti považujem za potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu
prax, podľa ktorej preddavok resp. záloha poskytnutá objednávateľom zhotoviteľovi diela, prevzatím
prechádza do majetku zhotoviteľa a stáva sa jeho vlastníctvom teda i na iný účel, ktorý nesúvisí so
zhotovením diela. Nevrátenie zálohy preto nemôže byť automaticky považované za preukázanie úmyslu
obohatiť sa.

Uvedené vyplýva aj z Usnesení Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 3 Tdo 1046/2003, zo dňa 14.01.2004: ,, ...
také se podává, že obsahem této smlouvy nebyla ani dohoda o tom, že prostředkv poskytované
na základě zálohových faktur (faktury) musí být někde deponovány či dokonce výlučne použity ke
konkrétnímu účelu (např. k nákupu materiálu). V té souvislosti lze souhlasit s argumentací dovolatele,

že za daného stavu věci nelze spatřovat jeho podvodný úmysl z jednání spočívající v tom, že prostředkv
získané prostředníctvím zálohované faktury na provedení onoho díla použil na jiný účel.“
,,Obecně lze totiž potvrdit, že v rámci podnikání v tržním prostředí bežne každý podnikatel či společnost
pruběžně přijímá a také poskytuje řadu plateb, které souvisí s těmi kterými obchodními aktivitami a je
prakticky a začasté téměř vyloučeno identifikovat přesně jednotlivé platby vynakládané na ruzné účely

a v ruzných sumách. Z tohoto hlediska lze odkázat i na celkem konstantní judikaturu, která (stručně
řečeno) vychází ze skutečnosti, že pokud byla záloha poskytnutá v rámci obchodních vztahu,, pak její
(jiné) použití v rámci podnikatelských aktivít stejně jako jiného příjmu nemuže být považováno za podvod
příp. zpronevěru (tak napr. i rozhodnutí Nejvyššího soudu ČR ve věci sp. zn. 4 Tz 54/99, ale i Ústavního
soudu ČR sp. zn. IV. ÚS 438/2000).“

„Pokud se potom na účtu společnosti S. objevily finanční prostředky a dovolatel je použil na jiný účel
než přímo na činnost spojenou s realizací uvedené zakázky nelze ani takto v dané chvíli dospět k
presvedčivému závěru, že tyto prostředkv podvodne vylákal s vedomím, že je již nevrátí, případne
nesplní svuj závazek plynoucí z citované smlouvy. K otázce takto zpusobené škody je potom na místě

poukázat na občanskoprávní, resp. obchodněprávní aspekt vztahu mezi oběma firmami, když v souladu
s argumentací dovolatele nelze usoudit na podvodný úmysl dovolatele nevratně zkrátit majetek PSO. O
závazku dovolatele (S.) nebylo pochyb, stejně tak je i zřejmé, že tento závazek mohl být vyrovnán užitím
celé řady relevantních právních kroku, které také dovolatel popsal a na které lze ve stručnosti poukázat.“

Považujem za potrebné poukázať aj na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14.
februára 1967 - 3 Tz 5/67:, skutečnost, že vvpujčitel nesplnil svuj závazek k vrácení peněz ve sjednané
lhutě, ač tak mohl učinit, ještě nedokazuje, že uvedl zapujčitele v omyl, aby ke škodě jeho majetku se
obohatilvesmysluustanovení§250odst.1písm.a)TZ.Knaplněnízákonnýchznakusubjektivnístránkytrestného činu podvodu podle cit. ustanovení se v tomto případě tzv. úvěrového podvodu vyžaduje, aby
bylo prokázáno, že pachatel již v dobe pujšky peněz jednal v úmyslu vypujčené peníze vubec nevrátit
nebonevrátitjevesmluvenélhutě,nebojednalalespoňsvědomím,žepenízevesmluvenélhutěnebude

moci vrátit, a že tím uvádí zapujčitele v omyl, aby ke škodě jeho majetku se obohatil. Jestliže teprve po
uzavření pujčky peněz vznikly překážky, které bránily vypujčiteli splnit závazek z pujčky a které nemohl
v době uzavření pujčky ani předvídat, když jinak byl tehdy schopen závazek splnit, nebo jestliže byl sice
schopen peníze vrátit ve sjednané lhute, ale z ruznych duvodu vrácení peněz odkládal, nebo dodatečně
pojal úmysl peníze vubec nevrátit, pak jeho jednání nelze považovat za trestný čin podvodu podle § 250

odst. 1 písm. a) TZ (teraz ustanovenie § 221 Trestného zákona)“.

Súd v rozsudku uviedol, že podvodnosť konania obžalovaného vyplýva, podľa názoru súdu, už aj z
výhovorky obžalovaného, ktorú použil v prípade, keď odôvodňoval nemožnosť zahájenia prác tým,
že musel v noci navštíviť v súvislosti so zdravotnými problémami dcéry, nemocnicu. Súd uvádza,
že preverovaním políciou bolo zistené, že obžalovaný uvedenú noc s dcérou v nemocnici nebol. Na

základe vykonania akého dôkazu dospel súd k uvedenému záveru však súd neuvádza. Súčasťou
súdneho spisu nie je žiadna listina, z ktorej by vyplývalo súdom konštatované zistenie vyplývajúce
z policajného preverovania. Na č.l. 83 sa nachádza správa J. zdravotnej poisťovne, a.s., ktorá bola
adresovaná Obvodnému oddeleniu PZ v A. H., avšak uvedená správa súdom konštatovanú skutočnosť
neobsahuje. V správe zdravotnej poisťovne nie je vôbec špecifikované rozhodné časové obdobie, ku

ktorému sa má správa vzťahovať a na ktoré sa dopytovala polícia. Žiadosť príslušného odd. PZ, na
ktorú poisťovňa odpovedala, a ktorá by obsahovala špecifikáciu dopytovaného obdobia poskytnutia
zdravotnej starostlivosti, súčasťou spisu rovnako tak nie je. Nakoľko súd označil túto údajnú výhovorku
obžalovaného za skutočnosť podstatnú pre vyvodenie záveru o podvodnosti konania obžalovaného,
rozhodnutie súdu o vine založené aj na tejto skutočnosti predstavuje potom nezákonné rozhodnutie (i)

vyplývajúce z nesprávnych skutkových zistení resp. (ii) z dôvodu j ho arbitrárnosti.

Aj vzhľadom na to, že som mal a aj mám snahu poškodenej peniaze vrátiť, mám za to, že nebol
preukázaný môj úmysel uviesť ju do omylu tak v čase uzavretia dohody s poškodenou, ani po skončení
tohto záväzku. Tento spor možno vnímať ako spor v rovine občianskoprávnej, resp. obchodnoprávnej,

pričom jeho základom bola nedostatočná obozretnosť zmluvných strán, ktoré vstúpili do zmluvného
vzťahu bez toho, aby svoje práva a povinnosti zachytili jednoznačne v písomnej podobe a aby následne
bolo možné jednoznačne preveriť obsah týchto záväzkov a následne jednoznačne potvrdiť úmysel
obžalovaného naplniť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Najmä v situácií dvoch
vzájomne si odporujúcich výpovedí, kde nie je možné preukázať pravdivosť jednej alebo druhej verzie,

je vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného nezákonným záverom.

Súdvrozhodnutítaktiežuvádzaďalšieskutočnostiaproblémysozačatímzákazky,pričomtietooznačuje
za nepravdivé a za výhovorky obžalovaného. Súd nevidí dôvod, prečo ak obžalovaný mal skutočne
záujem vedenú zákazku poškodenej zrealizovať, prečo ju nezrealizoval a v prípade, že skutočné

problémy, ktoré uvádzal na svoju obranu existovali, napriek viacerým výzvam poškodenej aj policajtov
zálohu poškodenej nevrátil, ako to opakovane sľuboval.

Dôvod, prečo som objednanú prácu nevykonal, ako som už uviedol vyššie, bol ten, že poškodená
už krátko po uzatvorení dohody vykonanie prác odmietala a nemala o ne záujem a absentovalo vo

veci stavebné povolenie/ohlásenie. Rovnako tak z vykonaného dokazovania vyplýva dôvod, prečo som
nemohol prijatú zálohu poškodenej vrátiť. V čase, keď o ňu žiadala, už som dostatočnými finančnými
prostriedkaminavráteniezálohynedisponovalazdôvodumojejnepriaznivejfinančnejsituáciisomnebol
schopný poškodenej tieto peniaze ani s odstupom času vrátiť (absencia môjho trvalého príjmu, náklady
súvisiace so zlým zdravotným stavom mojej dcéry, exekučné konania vedené voči mojej osobe). Dávam

do pozornosti súdu skutočnosť, že prijatou zálohou som bol po jej prijatí oprávnený nakladať a nemal
som dôvod v tom čase predpokladať že by som poškodenej mal túto sumu vrátiť a preto prijatou zálohou
nedisponoval. Súd tieto skutočnosti pri rozhodovaní vo veci vôbec nezohľadnil.

Súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že obžalovaný je zo spáchania trestnej činnosti priamo

usvedčený výpoveďou poškodenej a svedka. Súd uvádza ich tvrdenia, avšak nie je možné súhlasiť s
tým, že by tvrdenia poškodenej resp. svedka boli priamym dôkazom o vine obžalovaného. Poškodenú
som žiadnym spôsobom neuviedol do omylu a ani som žiaden jej omyl nevyužil, aby som sa na jej škodu
obohatil. Dohodu som s poškodenou uzatváral v úmysle dohodnutú prácu vykonať, ktorá však nakoniecvykonaná nebola z dôvodov vyššie uvedených v tomto podaní. Takýto záver vyplýva i z výpovedí
poškodenej a svedka, preto tieto výpovede nemôžu byť považované za priamy dôkaz o spáchaní skutku,
ktorý sa mi kladie za vinu.

Nahlavnompojednávanísomuviedo1,žepoškodenúsominformovalotom,ženazačatiesostavebnými
prácami bude potrebovať stavebné povolenie, pričom poškodená ma ubezpečila, že povolenie si z
obecného úradu vybaví. Absencia tohto povolenia bola tiež dôvodom, prečo sa dohodlo, že s prácami
sa nezačne hneď. Konajúci súd sa touto skutočnosťou zaoberal v rámci výsluchu S. A., starostu obce

D. ako i jeho vyjadrenia zo dňa 02.10.2020, na základe ktorých má súd za to, že ide len o účelovú
obranu obžalovaného a uvedené jednoznačne vyvracia obranu obžalovaného v tomto smere. Tak ako
som uviedol vyššie, starosta obce D. vypovedal v rozpore s ustanoveniami Stavebného zákona, pričom
absencia stavebného povolenia, resp. ohlásenia je pritom zákonnou prekážkou vykonania stavebných
prác. Z uvedeného dôvodu považujem aj túto skutočnosť (absencia stavebného povolenia/ohlásenia)
za podstatnú pre rozhodnutie súdu vo veci.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutie súdu o vine obžalovaného nie je správne a
nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Medzi účastníkmi dohody (poškodená a obžalovaný) vznikol
občiansko-právny záväzkový vzťah a nároky z neho vyplývajúce mali byť riešené v civilnom konaní, nie
prostriedkom ultima ratio, ktorý trestné konanie jednoznačne predstavuje. Ani vykonaným dokazovaním

nebol preukázaný podvodný úmysel obžalovaného, že už v čase uzatvorenia dohody vedel, že
dohodnuté práce nevykoná, čím uvedie poškodenú do omylu a na jej úkor sa obohatí. Súd nepostupoval
dôsledne a v súlade so zákonom, keď na základe vykonaného odkazovania a najmä vlastného
vnútorného presvedčenia rozhodol, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky
trestného činu podvodu.

Súd v každej trestnej veci vo všeobecnosti je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie (v zmysle
zásady in dubio pro reo"). Je preto potrebné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace
tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech, aby bolo možné vyniesť spravodlivé

rozhodnutie.

Súdu preto navrhujem, aby ma v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil. Mám za to, že v tejto veci by
môj trestný postih bol rozpore s čl. 17 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že „nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť

dodržať zmluvný záväzok“.

Vprípade,ženapriekuvedenýmnámietkambolamojavinazospáchaniaskutkupodľaodvolaciehosúdu
ustálenázákonnýmspôsobom,ďalejvodvolanínamietam,žesúdnepostupovalsprávneprirozhodovaní
o treste.

Podľa § 34 ods.4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd síce v odôvodnení
rozhodnutia toto ustanovenie cituje a uvádza, že tieto skutočnosti zobral do úvahy, postup súdu v tejto

súvislosti však nepovažujem za zákonný. Súd pri rozhodovaní dostatočným spôbom nezohľadnil moju
osobu a najmä moje osobné pomery.

K osobným pomerom súd v rozsudku len stroho konštatuje, že podľa správy z miesta bydliska má
obžalovaný v obci dobrú povesť, býva v dvojizbovom nájomnom byte spolu s priateľkou a dcérou. Takéto

zistenia sú pre rozhodnutie o treste v danej veci nedostatočné. V konaní som navrhol vykonať dopyt
na niekoľko subjektov (špecifikovaných na hlavnom pojednávaní), u ktorých som bol zamestnaný, a to
za účelom poskytnutia správy o mojej osobe a v súvislosti s výkonom práce. Súd navrhnuté dôkazy
nevykonal, pričom zdôvodnenie takého postupu v odôvodnení rozsudku opäť chýba. Súd mal vedomosť
o tom, že mám zdravotne postihnutú dcéru, avšak toto vôbec pri rozhodovaní nezohľadňoval.

S mojou priateľkou A. T. máme dve maloleté dcéry, pričom bývame v spoločnej domácnosti a spoločne
sa taktiež o naše dcéry staráme. Staršia dcéra, S. W., má 5 rokov a mladšia, D. W., má 2 roky. S.
sa narodila s poškodením mozgu a výraznými zdravotnými komplikáciami. Bola jej diagnostikovanádetská mozgová, je v sledovaní v neurologickej ambulancii a opakovane bola pre jej zdravotný
stav hospitalizovaná. Zdravotné postihnutie a liečba dcéry si vyžaduje intenzívnu fyzikálnu terapiu
a vykonávanie rehabilitačných telesných cvičení, ktoré absolvujeme každé 2-3 dni v neurologickej

ambulancii Fakultnej nemocnice v A. a opakované rehabilitačné pobyty v T. D.. Starostlivosť o dcéru
S. je veľmi časovo náročná, je nutná celodenná starostlivosť, pričom rehabilitácie dcéry absolvujeme
buď všetci spoločne, kedy dcéram a priateľke robím sprievod a cvičenia vykonáva aj mladšia dcéra,
alebo niekto z nás dvoch dospelých musí počas absolvovania cvičení S. v A. zostať doma s mladšou
dcérou. Nezanedbateľný prínos v liečbe S. predstavuje emocionálna väzba a vzájomné citové puto v

našej rodine.

Dôkazy (sú už súčasťou spisu v tejto veci):
rodný list S.
rodný list D.
lekárskej správy

Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd SR ako aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach
pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku
zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných
práv jednotlivcov, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch do

práv majúcich podobu trestných sankcií. Zákon jednoznačne stanovuje povinnosť súdu uložiť primeranú
trestnú sankciu, pričom platí princíp subsidiarity prísnejšej trestnej sankcie. Z nutnosti dodržiavať princíp
proporcionality a subsidiarity prísnejšej trestnej sankcie (princíp ultima ratio) pri ukladaní trestov možno
vyvodiť, že jedným z účelov trestu primeraného povahe a závažnosti spáchaného trestného činu je
spravodlivé potrestanie vinníka. Princíp proporcionality pritom slúži aj ako ochrana pred rýdzo účelovým

uplatňovaním trestnej represie. Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca stanovuje súdu isté mantinely
pri jeho rozhodovaní, ponecháva mu dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností
konkrétneho prípadu. Trest odňatia slobody ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok
štátneho donútenia. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto
neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie

toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý
sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny a
spravodlivý. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje
odplatu za spáchaný trestný čin. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu. Z uvedeného vyplýva,
že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako bezprávie spôsobené

trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové
bezprávie, a to voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda
negáciou práva. Trestnú represiu je nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Neprimeraný
trest nemožno považovať za spravodlivý. U páchateľa neprimerane prísny trest vedie k zatrpknutosti.
Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu,

keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu
zo strany páchateľa nemôže dôjsť. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade
stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré má
súd v záujme individualizácie trestu pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patrí okrem iného

osoba páchateľa, jeho pomery (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho
rodiny) a možnosť jeho nápravy, pričom je nevyhnutné celkové posúdenie osobnosti obžalovaného.

Podľa §34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa ods. 4 pri určovaní

druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy.

Podľa článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa musí byť najlepší záujem dieťaťa prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Je nutné zohľadniť najlepší
záujem dieťaťa pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa dieťaťa, vrátane súdneho rozhodovania. Podľa
autoritatívneho výkladu Výboru pre práva dieťaťa "vždy, keď je urobené rozhodnutie s dopadom nakonkrétne dieťa, ... musí rozhodovací proces obsahovať zhodnotenie možného vplyvu (negatívneho
alebo pozitívneho) rozhodnutia na dotknuté dieťa .... z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, že
najlepší záujem dieťaťa bol zohľadnený." Výbor pre práva dieťaťa v nadväznosti na článok 9 Dohovoru o

právach dieťaťa vydal odporúčanie o právach detí uväznených osôb. "Výbor zdôrazňuje, že pri ukladaní
trestu rodičom a hlavným opatrovateľom by malo všade, kde je to možné byť zvážené uloženie trestu
nezahrňujúceho odňatia slobody namiesto trestu, ktorý odňatie slobody zahŕňa, vrátane predsúdnej a
súdnej fázy konania. Alternatívy k odňatiu slobody by mali byť dostupné a používané od prípadu k
prípadu s plným zvážením možných dopadov rôznych trestov na najlepšie záujmy dotknutých detí." (bod

30 uvedeného odporúčania, dostupné na internetovej adrese https://goo.gl/MdQ7jN)

Obdobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zdôrazňuje, že súdy sa musia najlepším
záujmom dieťaťa zaoberať a posúdiť ho v danej konkrétnej situácii, pokiaľ rozhodujú vo veci s dopadom
na dieťa (napr. rozsudok zo dňa 28. 6. 2007 vo veci Wagner a J.M.W.L. proti Luxembursku, sťažnosť
č. 76240/01 zo dňa 26.6.2014 vo veci Mennesson proti Francúzsku, sťažnosť č. 65192/11 zo dňa

21.12.2010 vo veci Anayo proti Nemecku, sťažnosť č. 20578/07 zo dňa 20.1.2015 vo veci Gőzüm proti
Turecku). Pri aplikácii zásad pre ukladanie trestov s hodnotením rodinných pomerov páchateľa je preto
nutné zohľadniť práve aj najlepší záujem dieťaťa.

Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že súd dostatočne zohľadnil všetky okolnosti celého prípadu. Súd

sa nezaoberal okolnosťami svedčiacimi v prospech obžalovaného. V kontexte okolností prejednávanej
veci súd nesplnil svoju povinnosť riadne vyložiť a logicky s potrebnou presvedčivosťou aplikovať právo,
ako to vyžaduje čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina") a čl 6 Európskeho
dohovoru o ľudských právach (ďalej len „Dohovor"). Súd uvedené ponechal bez povšimnutia. Úplne
tým poprel zmysel práva na riadne odôvodnenie, aby účastník konania dostal odpoveď na svoje

návrhy, argumenty a námietky. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je pritom jeden
z komponentov spravodlivého procesu a predstavuje jednu zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je
arbitrárny a neprehľadný. Nedostatočne odôvodnené rozhodnutie o udelení prísnejšieho druhu trestu je
porušením práva na spravodlivý proces a zákonnej povinnosti ukladať primerané trestné sankcie.

Všetky záujmy na zvláštnu ochranu detí a rodičovstvo požívajú ústavnoprávnu ochranu podľa čl. 32
ods. 1 Listiny. Odmietnutím zohľadniť najlepšie záujmy mojich detí, a to najmä chorej dcéry S., súd
nerešpektoval princípy plynúce z článku. 3 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a z práva na zvláštnu ochranu detí a rodičovstva podľa čl. 2 ods.
1 Listiny.

Trest bude postihovať nielen moju osobu, ale aj osoby, na výživu a starostlivosť ktorých výraznou
mierou osobne prispievam. Odňatie slobody bude mať na moje deti silne negatívny dopad, čo je presne
skutočnosť, ktorú na základe uvedených ustanovení a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
musí súd vždy zohľadniť. Mal by pritom mať na pamäti aj odporúčania Výboru pre práva dieťaťa o

právach detí uväznených osôb a jeho výzvu k starostlivému zváženiu alternatív k odňatia slobody ich
rodičov. Zohľadnenie najlepšieho záujmu dieťaťa musí v úvahách súdu predstavovať popredné hľadisko.
Súd k nemu preto musí prihliadnuť a odôvodniť, prečo v prejednávanej veci (ne)preváži nad záujmom
spoločnosti na potrestaní páchateľa.

Okolnosti prípadu tiež nasvedčujú, že nebola prekročená bežná typová závažnosť trestného činu, ktorý
sa mi kladie za vinu. Moja osobnosť výrazne narušená nie, a to ani trestnou minulosťou. Je preto
možno dôvodne očakávať, že účel trestu a moja prevýchova bude lepšie zabezpečená miernejšími
výchovnými sankciami a výkonom alternatívneho trestu, napr. trestu domáceho väzenia. Uložený trest
nespĺňa výchovnú funkciu, ale len jeho represívnu funkciu. Z hľadiska možností nápravy páchateľa je

neprimerane prísny.

Súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil ustanoveniami Trestného zákona významnými pri rozhodovaní
o otázkach druhu a výmery trestu (§ 34 ods. 1, § 34 ods. 4). Súd tiež svojim postupom porušil práva na
ochranu rodičovstva, rodiny a osobitnú ochranu detí podľa článku. 32 ods. 1 Listiny a základné právo

na súdnu ochranu a spravodlivý proces zakotvené v Trestnom poriadku, Listine, Ústave SR, Dohovore
a Charte základných práv EÚ.Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, má podstatné
chyby, pretože boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo
obhajoby, napadnutné výroky rozsudku sú chybné pre neúplnosť skutkových zistení ako aj pre to, že súd

sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, napadnutý rozsudok vychádza
z nesprávne zisteného skutkového stavu a boli ním tiež porušené ustanovenia Trestného zákona.

Odvolaciemu súdu navrhujem, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu v Prievidzi sp.zn.:
2T/58/2019-252 zo dňa 13.10.2021 celom rozsahu zrušil a z dôvodu podľa § 285 psím. b) Trestného

poriadku ma spod obžaloby oslobodil.

V prípade, že nebudem spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, navrhujem odvolaciemu súdu, aby
mi bol uložený niektorý z alternatívnych trestov nespojených s odňatím slobody.“

K odvolaniu obžalovaného sa prokurátor písomne vyjadril nasledovne:

„Dňa 02.02.2022 bolo tunajšej prokuratúre doručené odvolanie U. W. zo dňa 27.01.2022 doručené súdu
dňa 28.01.2022 prostredníctvom jeho obhajcu JUDr. S. P., ktorým namietal správnosť výrokov o vine a
treste rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2T/58/2019 zo dňa 13.10.2021.

V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že rozsudok Okresného súdu Prievidza považujem za zákonný,
rovnako tak za zákonné považujem aj konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu tohto rozsudku. V konaní,
ako aj samotnom rozsudku sa súd vysporiadal so všetkými skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie
tohto rozhodnutia.
Obžalovaný svoje odvolanie pritom oprel o tvrdenie, že poškodená nemala zabezpečené stavebné

povolenie, a preto nemohol začať s realizáciou zateplenia, navyše nedošlo k preukázaniu jeho
podvodného úmyslu, pričom podľa tvrdenia obhajcu sa v danom prípade nejedná o trestný čin, pričom
poukázal na zásadu ultima ratio.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný obranu ohľadom chýbajúceho stavebného
povolenia zvolil až v konaní pred súdom, pričom v konaní prípravnom túto skutočnosť, ako okolnosť,

ktorá mu bránila k začatiu realizácie zateplenia nehnuteľnosti poškodenej vôbec nespomínal. Z výsluchu
poškodenej F., ako aj svedka S., je zrejmé, že obžalovaný ani pri dohadovaní podmienok zákazky dňa
30.04.2018, ani dňa 01.05.2018, kedy od poškodenej preberal zálohu na materiál žiadne stavebné
povolenie nepožadoval, navyše z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žiadne stavebné povolenie na
realizáciu zateplenia nehnuteľnosti nebolo potrebné. V tomto smere sa jedná len o účelovú obhajobu zo

strany obžalovaného motivovanú snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti.
Tvrdenia obžalovaného uvedené v odvolaní sa nezakladajú na pravde, z vykonaného dokazovania
je nepochybné, že sľuboval so začatím stavebných prác už od dňa 01.05.2018, pričom poškodenú
zavádzal, že už má aj naložený materiál, na čo sa začal vyhovárať, že potrebuje ďalší materiál dokúpiť,
a preto príde až 02.05.2018, následne však záväzok nijako nesplnil, pod rôznymi legendami klamal

poškodenej, opakovane sľuboval, že jej vráti aj peniaze, k čomu však doposiaľ nedošlo. Z potvrdenia
zdravotnej poisťovne J. je pritom zrejmé, že v sledovanom čase vymedzenom žiadosťou policajta, a
to od 30.04.2018 do 12.05.2018 nebola dcére obžalovaného vykázaná žiadna poskytnutá zdravotná
starostlivosť, z čoho možno vyvodiť zjavný záver, že s dcérou obžalovaný ani nemohol byť v nemocnici.

Obžalovaný tvrdil, že mal robotníkov, s ktorými bol schopný stavebné práce zrealizovať, pričom však
zo spisu je zrejmé, že v čase skutku nebol zamestnancom, živnostníkom, ani konateľom žiadnej
spoločnosti, práve naopak, je z prehľadu exekučných konaní zrejmé, že mal množstvo dlhov.
Rovnako tvrdenie, že v danom prípade sa jedná len o občiansko - právny spor neobstojí, pretože
medzi poškodenou a obžalovaným bola jednoznačná dohoda, a to tá, že peniaze - zálohu použije

na zabezpečenie materiálu, teda už zo samotnej dohody boli tieto prostriedky účelovo viazané na
nákup materiálu a nie sa úhradu osobných potrieb obžalovaného. Už aj z tejto výpovede je zjavné, že
obžalovaný konal s podvodným úmyslom použiť poskytnutú zálohu aj na úhradu vlastných potrieb.
Vzhľadom na množstvo exekučných konaní vedených proti osobe obžalovaného, ako aj jeho opakované
tvrdenia o snahe nahradiť škodu, k čomu doposiaľ ani z časti nedošlo, je viac než zrejmé, že poškodená

by len samotným uplatnením svojich práv v civilnom konaní nedosiahla náhradu škody, práve naopak,
zaradila by sa do dlhého zoznamu neuspokojených veriteľov obžalovaného. Preto tvrdenie, že na daný
prípad možno vzťahovať zásadu „ultima ratio“ vôbec neobstojí. Táto skutočnosť je zrejmá aj z toho, žeobžalovaný začal poškodenej po štyroch rokoch od spáchania skutku splácať škodu po 50 eur mesačne,
čo je zjavným dôkazom jeho nemajetnosti.
Navyše snaha obžalovaného uhradiť škodu ho nijakým spôsobom nezbavuje jeho trestnej

zodpovednosti, pričom jej úhradu ako celku, k čomu doposiaľ nedošlo, možno považovať jedine za
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. k) Trestného zákona.
V neposlednom rade poukazujem aj na odsúdenia obžalovaného, ktoré súd na hlavnom pojednávaní
oboznamoval.Ztýchtosúdnychrozhodnutíjezrejmé,žeobžalovanýužajvminulosti,atopravidelnepod
zámienkou realizácie stavebných prác spočívajúcich v zateplení, opakovane a od viacerých osôb vylákal

finančné prostriedky, pričom však požadovanú službu spočívajúcu v dodávke materiálu a realizácii
stavebných prác opakovane nezrealizoval.
Skutočnosť, že má obžalovaný postihnutú maloletú dcéru, však vedel už v čase spáchania skutku, a
preto táto okolnosť nemôže mať žiadny vplyv na druh a výšku ukladaného trestu, pretože obžalovaný
vedomý si skutočnosti, že sa stíhaného skutku dopúšťa počas plynutia skúšobnej doby, vedel o možných
následkoch, ktoré mu hrozia.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne odvolanie podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol.“

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť.
Obhajca navrhol zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Verejné zasadnutie dňa 22.2.2023, predmetom ktorého bolo prejednanie a rozhodnutie o podanom
odvolaní obžalovaného, bolo podľa § 293 ods. 5 Tr. por. vykonané v neprítomnosti obžalovaného.

Písomné upovedomenie o termíne verejného zasadnutia bolo obžalovanému doručované poštou na
adresu W. XXX, ktorú adresu obžalovaný podľa § 34 ods. 7 Tr. por. označil ako adresu na doručovanie.
Obžalovanému doručované upovedomenia o termíne verejného zasadnutia sa vrátilo odvolaciemu súdu
dňa 6.2.2023 ako nedoručené s poznámkou „adresát je neznámy“. Na základe uvedených skutočností
odvolací súd uplatnil fikciu doručenia podľa § 66 ods. 4 Tr. por. dňom 6.2.2023, ktorá fikcia doručenia

znamená u obžalovaného aj zachovanie lehoty päť pracovných dní na prípravu verejného zasadnutia
podľa § 292 ods. 4 Tr. por. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že o uvedenej fikcii doručenia
bol obžalovaný poučovaný nielen v samotnom upovedomení o termíne verejného zasadnutia (č. l.
294), ale už aj pri svojom prvom výsluchu spolu s poučením podľa § 34 ods. 5 Tr. por. účinného ku
dňu vykonávaného výsluchu o svojej povinnosti bez meškania oznámiť zmenu adresy na doručovanie.

Obžalovaný bol poučený aj podľa § 293 ods. 8 Tr. por. o tom, že súd je povinný odročiť verejné
zasadnutie, ak obvinený hodnoverným spôsobom ospravedlní svoju neúčasť na verejnom zasadnutí a
súčasne písomne požiada súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti. Obžalovaný
síce ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí dňa 22.2.2023, avšak súčasne nepožiadal, aby
sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jeho prítomnosti, ako to urobil v prípade verejného zasadnutia

odvolacieho súdu nariadeného na deň 1.6.2022. S poukazom na uvedené a na to, že v riadne a včas
doručenom uvedenom upovedomení obžalovaného o termíne verejného zasadnutia bol obžalovaný
poučený aj o možnosti vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti podľa § 293 ods. 5 Tr. por.,
odvolací súd rozhodol o vykonaní vereného zasadnutia dňa 22.2.2023, na ktorom došlo k vyhláseniu
tohto uznesenia, v neprítomnosti obžalovaného.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr. por., na podklade
podaného odvolania obžalovaného na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa §
317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku okresného súdu, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem

vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak odôvodňovali
by podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v
uvedených zákonných medziach odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku okresného

súdu, z obsahu odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že v podanom odvolaní nie sú
vytýkané konkrétne chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil v postupe
okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní obžalovaného nevytýkaných, ktoré
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. Preto sa odvolací súd nestotožnil sovšeobecnou a v dôvodoch podaného odvolania bližšie nekonkretizovanou námietkou, že by konanie,
predchádzajúce napadnutému rozsudku, trpelo podstatnými chybami konania v zmysle § 321 ods. 1
písm. a) Tr. por.

Pokiaľ ide o námietky obhajoby, podľa ktorých napadnuté výroky rozsudku okresného súdu o vine sú
chybné pre neúplnosť skutkových zistení pre to, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu
a súd nesprávne aplikoval ustanovenia Trestného zákona o zavinení, podľa názoru odvolacieho súdu

ide o námietky, ktoré sú subsumovateľné pod chyby rozsudku v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), d) Tr. por.

Ako vyplýva z vyššie citovaného obsahu dôvodov podaného odvolania, obhajoba vo svojej podstate
namieta,žebyvýsledkyvykonanéhodokazovaniapreukazovaliúmyselobžalovanéhonaplniťobjektívnu
stránku trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák.

Zo skutkovej vety napadnutého rozsudku vyplýva, že podľa skutkových zistení okresného súdu mala
byť v žalovanej dobe medzi obžalovaným a poškodenou uzavretá ústna dohoda o diele, o zateplení
rodinného domu za cenu 4.900,- eur, pred vykonaním prác mal obžalovaný od poškodenej prevziať
zálohuvovýške2.650,-eur,obžalovanýmateriálnedodal,prácenevykonalazálohupoškodenejnevrátil.
Ako vyplýva z vyššie citovaných dôvodov odvolania, obžalovaný vyššie uvedené skutkové okolnosti

nespochybňoval. Namietal, že nemal úmysel nevykonať dohodnuté dielo, pričom k nevykonaniu diela
došlo výlučne pre prekážky na strane poškodenej. Z uvedeného odvolací súd vyvodzuje, že obžalovaný
nenamieta preukázanie objektívnej stránky trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., namieta
preukázanie subjektívnej stránky tohto trestného činu, teda preukázanie jeho úmyslu spáchať tento
trestný čin.

Podľa ustálenej súdnej praxe záver o (úmyselnom) zavinení musí mať skutkový základ zistený súdom
na podklade dokazovania práve tak, ako záver o objektívnych znakoch trestného činu. Priamym
dôkazom o zavinení je jedine osobné vyjadrenie obvineného, či už priznáva alebo popiera zavinenie.
Subjektívnastránkajetotižpsychickýmvzťahom,ktorýsamozrejmenemožnopozorovaťpriamo.Tovšak

neznamená, že zavinenie nemožno zistiť aj na podklade iných dôkazov, nielen z vyjadrenia obvineného
(viď R 7/1954, R19/1971, R 60/1971).

Pokiaľ ide o otázku preukázania úmyslu obžalovaného v prejednávanom prípade za dôkaznej situácie,
že obžalovaný takýto úmysel popiera, odvolací súd dospel k záveru, podľa ktorého právny záver

okresného súdu o preukázaní úmyslu obžalovaného na základe výsledkov vykonaného dokazovania
je správny.

Podľa názoru odvolacieho súdu podstatnou okolnosťou prípadu je fakt, že obžalovaný mal podľa
ústnej dohody vykonať pre poškodenú dielo. Na tento právny vzťah sa vzťahujú príslušné ustanovenia

o ochrane spotrebiteľa, v ktorom vzťahu obžalovaný vystupoval ako dodávateľ a poškodená
ako spotrebiteľ. V zmysle povinnosti dodávateľa konať v spotrebiteľských vzťahoch s odbornou
starostlivosťou odvolací súd nepovažoval za právne významnú obranu obžalovaného v dôvodoch
odvolania, podľa ktorej obžalovaný nemohol vykonať dohodnuté dielo pre absenciu stavebného
povolenia alebo splnenia ohlasovacej povinnosti. Ak teda obžalovaný ako dodávateľ prevzal od

poškodenej ako spotrebiteľa zálohu na vykonanie diela, hoci vedel, že nie sú splnené zákonné
podmienky pre vykonanie diela, nevedel kedy a či vôbec budú tieto zákonné podmienky splnené,
s poukazom aj na všeobecnú prevenčnú povinnosť predchádzať škodám podľa § 415 Občianskeho
zákonníka musel vedieť, že nevykonaním diela pre poškodenú a nevrátením poskytnutej zálohy vznikne
poškodenej škoda, ako bola správne ustálená v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Z uvedených

dôvodov konanie obžalovaného, ustálené z vykonaných dôkazov, aj podľa názoru odvolacieho súdu
napĺňa pojmové znaky úmyslu minimálne podľa § 15 písm. b) Tr. zák. Z uvedených dôvodov odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného voči výrokom napadnutého rozsudku okresného súdu
o jeho vine nie je dôvodné.

Na základe preskúmania odvolaním obžalovaného napadnutých výrokov napadnutého rozsudku o
uloženom treste odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je odvolanie dôvodné, avšak z iných, ako
v odvolaní namietaných dôvodov.Od vyhlásenia napadnutého rozsudku do rozhodovania odvolacieho súdu došlo plynutím času k právne
významnej skutočnosti, ktorou je podľa § 50 ods. 6 Tr. zák. zahladenie odsúdenia trestným rozkazom
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1.4.2019, sp. zn. 3T/22/2019, pre existenciu ktorého odsúdenia

bol okresný súd v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku povinný aplikovať aj ustanovenie § 49 ods.
2 Tr. zák. Z uvedených dôvodov bol odvolací súd povinný podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť
napadnutý rozsudok vo výrokoch o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe preskúmania veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd správne zistil skutočnosti,

rozhodné pre uloženie trestu obžalovanému, aby odvolací súd mohol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám
rozhodnúť. Na podklade správnych zistení okresného súdu odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle §
49ods.1písm.a)Tr.zák.súvdanomprípadesplnenézákonnépodmienkypreuloženiepodmienečného
trestuodňatiaslobodyvdruhejštvrtinetrestnejsadzbysuloženímpovinnostinahradiťspôsobenúškodu,
majúc na zreteli nárok poškodenej na náhradu škody. Podľa názoru odvolacieho súdu hrozba výkonu
trestu odňatia slobody je spôsobilá viesť obžalovaného k tomu, aby v budúcnosti viedol riadny život a

aby došlo k reparácii následku, spôsobeného poškodenej trestným činom obžalovaného. Preto odvolací
súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho
výkonu na dobu 3 rokov za súčasného uloženia povinnosti nahradiť poškodenej spôsobenú škodu.
Počas skúšobnej doby bude správanie obžalovaného sledované. Ak v skúšobnej dobe bude viesť riadny
život a splní uloženú povinnosť, súd vysloví, že sa osvedčil. Inak nariadi nepodmienečný trest odňatia

slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.

Keďže s poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne
dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.