Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. apríl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/96/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8404899947
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Mederová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8404899947.4

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej
a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Lenky Praženkovej v spore žalobcu: AP-economy, s.
r. o., so sídlom Brezovica 95, 082 74 Brezovica, IČO: 52 070 298, zast. JUDr. Andrejom Patakym, so
sídlom Hlavné námestie 2, Kežmarok 060 01, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so
sídlom Mlynská 31, Košice 042 91, IČO: 36 599 361, zast. KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI

s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o náhradu škody,
vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2Cb/92/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 11. júna 2020, č. k. 6Cob/22/2019-997, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd z r u š u j e:

- rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11. júna 2020, č. k. 6Cob/22/2019-997 v časti druhého výroku,

ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Kežmarok z 22. novembra 2018, č. k. 2Cb/92/2004-836
v I. a II. výroku v častiach, v ktorých bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi jednotlivé istiny;
- rozsudok Okresného súdu Kežmarok z 22. novembra 2018, č. k. 2Cb/92/2004-836, v I. a II. výroku v
častiach, v ktorých bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi jednotlivé istiny;

II. V zrušenom rozsahu vec v r a c i a Okresnému súdu Kežmarok na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 11. júna 2020, č. k.
6Cob/22/2019-997, v prvom výroku pripustil zmenu strán konania na strane žalobcu tak, že namiesto
pôvodného žalobcu APR - economy s.r.o., so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 46 067 507,
vstupuje do konania žalobca AP-economy, s. r. o., so sídlom Brezovica 95, IČO: 52 070 298. V druhom
výroku krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Kežmarok (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej

inštancie“)z22.novembra2018,č.k.2Cb/92/2004-836,vI.aII.výrokuvčastiach,vktorýchbolžalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobcovi jednotlivé istiny. V treťom výroku krajský súd zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie v prevyšujúcej časti výrokov I. a II., v ktorých bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi úroky
z omeškania z jednotlivých istín, ako aj v celej časti výrokov IV. a V., ktorými bolo rozhodnuté o nároku
na náhradu trov konania a štátu a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

1.1. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 31.624,- Eur za mesiac november 2002, pričom podaním zo dňa 30.05.2011 rozšíril žalobný
návrh o mesiac december 2002 až december 2007. Pôvodný žalobca (APR - economy s.r.o., IČO: 46
067 507) uzavrel dňa 31.10.2002 kúpno-predajnú zmluvu so zahraničným podnikateľským subjektom
(ďalej len „kúpna zmluva“), ako kupujúcim, predmetom ktorej bola dodávka drevených obrazových líšt.
Zahraničný partner sa zaviazal na celkovú objednávku v ročnom objeme 600.000,- Eur do roku 2007 s

minimálnou cenou mesačného odberu 50.000,- Eur. Na splnenie predmetu zmluvy potreboval nerušenú
dodávku elektrickej energie. Žalobca bol odberateľom elektrickej energie na základe zmluvy uzavretejsožalovanýmč.155900.Dňa23.a24.novembra2002došlozostranyžalovanéhokprerušeniudodávky
elektrickej energie v mieste, kde mal pôvodný žalobca prevádzku z dôvodu plánovaných prác - opravy
a rekonštrukcie elektrických vedení. K uvedenému konaniu došlo bez toho, aby bol pôvodný žalobca

vopred upozornený. Vzhľadom na bezdôvodné prerušenie dodávky došlo k narušeniu špecifického
výrobného procesu a pôvodný žalobca tak nemohol splniť zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal, v
dôsledku čoho zahraničný zmluvný partner odstúpil od kúpno-predajnej zmluvy. Žalobcovi tak vznikla
škoda vo forme ušlého zisku vo výške 31.624,- eur mesačne, t. j. za celú dobu zmluvného vzťahu v
sume 1.897.440,- eur.

1.2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22. novembra 2018, č. k.
2Cb/92/2004-836, prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 31.495,- eur s
9 % úrokom z omeškania ročne od 5.4.2003 do zaplatenia ako náhradu škody - ušlého zisku za mesiac
november 2002. Druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu škody - ušlého zisku
za mesiac december 2002 v sume 31 624,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto

sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace január až december 2003 v sume 379 488,- EUR s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace január
až december 2004 v sume 373 775,40 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy
od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace január až december 2005 v sume 364 972,32 EUR s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace január až

december 2006 v sume 357 599,40 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od
5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace január až december 2007 v sume 330 390,96 EUR s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 5.4.2003. Tretím výrokom súd prvej inštancie žalobu
nad sumu 1.869.345,08 Eur zamietol. Štvrtým výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na 100
% náhradu trov konania a piatym výrokom priznal Slovenskej republike voči žalovanému nárok na 100

% náhradu trov štátu.

1.3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že pôvodný žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu na
dodávku elektrickej energie a že v dňoch 23. a 24. novembra 2002 došlo zo strany žalovaného k
prerušeniu dodávky elektrickej energie bez predchádzajúceho upozornenia. Hoci uvedené žalovaný

popieral, súd mal uvedenú skutočnosť preukázanú viacerými svedeckými výpoveďami. Uvedený záver
vyplýval aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/64/2014, v ktorom dovolací súd uviedol,
že z dokazovania vyplynulo, že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi
v zákonom stanovenej lehote. Tiež potvrdil, že bol správny právny záver, že žalobcovi vznikol nárok
na náhradu škody v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Keďže k oznámeniu vôbec nedošlo,

žalobca ani nemal možnosť odvrátiť škodlivý následok v rámci svojej prevenčnej povinnosti. Pre
splnenie dodávky, ktorá mala byť splnená do 30. novembra 2002, potreboval žalobca nerušenú dodávku
elektrickej energie. Po prerušení dodávky žalobca nemal možnosť dodržať termín splnenia prvej, nosnej
dodávky, preto zahraničný podnikateľský subjekt odstúpil od zmluvy, čím žalobcovi vznikla škoda.

1.4. Zo záverov vykonaného znaleckého dokazovania, konkrétne zo záverov znalca Ing. C. X. vyplynulo,
že žalobca bol schopný splniť objednávku, keby neprišlo k iným skutočnostiam, teda k prerušeniu
dodávky elektrickej energie, ktoré mu neumožnili zrealizovať výrobu v požadovanom termíne a
množstve.Podľaznalcaušlýziskžalobcupredstavovalzamesiacdecember2002sumu31.624,-Eur.Zo
záverov znalca Ing. Z. Z. vyplynulo, že výrobný program v objeme 27 000 bm obrazových líšt za mesiac

november 2002 bol zrealizovateľný. V dôsledku výpadku produkcie 4,5 dňa nebolo možné dodržať
dodávku celkového objednaného množstva obrazových líšt. Za účelom riadneho zistenia skutkového
stavu súd prvej inštancie požiadal odberateľa žalobcu B. F. O. M. o zodpovedanie 12 otázok, z ktorých
odpovedí bolo zrejmé, že nemal záujem o dodávku po termíne 05.12.2002 ani o dodávku menšieho
množstva tovaru v termíne. Nemal vedomosť o problémoch žalobcu v priemysle a zmluvný vzťah

ukončil k 11.04.2005. Výška škody - ušlého zisku za celé obdobie bola teda stanovená znaleckým
posudkom Ing. F., podľa ktorého ušlý zisk za mesiac december 2002 bol 31.955,80 eur, za rok 2003
bol 381.929,16 eur, za rok 2004 bol 373.775,40 eur, za rok 2005 bol 364.972,32 eur, za rok 2006 bol
357.599,40 eur, za rok 2007 bol 330.390,96 eur. Súd prvej inštancie v takejto výške ušlý zisk nepriznal,
nakoľko nemohol rozhodnúť ultra petit. Uvedený záver potvrdil aj znalec Ing. X., ktorý mesačný ušlý zisk

stanovil za november 2002 sumou 31.495,- eur, teda nepatrne inou sumou ako znalec Ing. F.. Hoci bol
znalecký posudok Ing. F. vypracovaný ako súkromný znalecký posudok, vzhľadom na vyhlásenie znalca
o vedomosti následkov nepravdivého znaleckého posudku, ho súd považoval za posudok vypracovaný
súdom ustanoveným znalcom. Neoznámenie prerušenia dodávky elektrickej energie bolo rozhodujúcou,limitujúcou príčinou, prečo došlo k vzniku škody na strane žalobcu. Keďže o odpojení od elektriny sa
žalobcanedozvedel,hoci30dnípredodpojenímbolžalovanýpovinnýoznámiťtútoskutočnosť,nemohol
žalobca prijať iné vhodné opatrenia včas a zabrániť tak vzniku škôd pri svojej podnikateľskej činnosti.

Následkom toho nemohol spracovať nakúpené suroviny na výrobky, ktoré bol povinný dodať zmluvnému
partnerovi, ktorý od zmluvy odstúpil.

1.5. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi stranami sporu podľa § 373 a nasl.
Obchodného zákonníka. Žalovaný porušil povinnosť zo zmluvy, pričom na jeho strane neboli žiadne

okolnosti, ktoré by vylučovali jeho zodpovednosť. Škodou sa rozumie samotná škoda a ušlý zisk. Ďalej
poukázal na § 415 Občianskeho zákonníka, teda všeobecnú povinnosť každého predchádzať hroziacim
škodám, ktorá platí tak pre fyzické ako i právnické osoby, ako i na ustanovenie § 420 Občianskeho
zákonníka. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie poukázal na
to, že žalovaný v spore nebol obozretný pri uplatňovaní svojich práv a nevystupoval aktívne v spore
vedenom od roku 2003 a v rámci konania na súde nechal uplynúť objektívnu premlčaciu dobu bez toho,

aby uplatnil námietku premlčania voči žalobcovi. Konanie bolo vedené viac ako 14, resp. 15 rokov odo
dňa podania žaloby a odo dňa vzniku škody ubehlo takmer 16 rokov, po uplynutí absolútnej premlčacej
doby nebolo možné vzniesť námietku premlčania.

1.6. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny. Vo

vzťahu k námietke žalovaného o premlčaní nároku na náhradu škody žalobcu odvolací súd uviedol,
že škodová udalosť, z ktorej si žalobca uplatňuje náhradu škody, sa stala v dňoch 23.11. a 24.11.
2002 a k odstúpeniu zahraničného obchodného partnera od kúpnej zmluvy so žalobcom došlo dňa
05.12.2002. Uvedeným momentom sa tak žalobca dozvedel o škode vyplývajúcej z objednávky zo dňa
02.11.2002 s dohodnutým plnením do 30.11.2002, ako aj o vzniku škody z neuzatvorenej budúcej kúpnej

zmluvy na dodávku obrazových líšt do roku 2007. Podľa odvolacieho súdu aj keď v preskúmavanej
veci išlo o porušenie tej istej právnej povinnosti, išlo o samostatné nároky na náhradu škody, ktoré
vznikali postupne. Nie je možné podľa odvolacieho súdu stotožniť udalosť, z ktorej škoda vznikla,
len so samotným protiprávnym úkonom. Žaloba o zaplatenie náhrady škody za mesiac december
2002 v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 2Cb/139/2004 bola na súde prvej inštancie podaná

dňa 30.12.2004 a rozšírenie žaloby o náhradu škody za obdobie od 01.01.2003 do 31.12.2006 bolo
podané až dňa 02.01.2007, t. j. v čase keď ešte nedošlo k dovŕšeniu škody, keď posledná objednávka
mala byť realizovaná až v 2007, nárok žalobcu preto premlčaný nebol. Odvolací súd považoval za
irelevantné aj odvolacie námietky žalovaného spočívajúce v objektívnej vedomosti žalobcu o možnosti
prerušeniadodávkyelektrinyvzhľadomnaneuhradenézáväzkyžalobcuvočižalovanému.Vkonaníbolo

preukázané, že žalovaný nesplnil povinnosť žalobcu včas informovať o plánovanej odstávke. Žalovaný
zároveň po odstávke v dňoch 23.11. a 24.11.2002 obnovil dodávky elektrickej energie žalobcovi, a to
bez toho, aby požadoval úhradu dlhu žalobcu. Námietky žalovaného ohľadom platnosti a povahy zmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom a zahraničným obchodným partnerom boli predmetom posudzovania
predchádzajúceho dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Dojednanie č. VI.

predmetnej kúpnej zmluvy znelo jasne, keď sa obchodný partner žalobcu zaviazal každoročne v prípade
dodržania kvality a termínu podpísať zmluvnú objednávku na dodávku obrazových líšt do roku 2007
v ročnom objeme 600.000,- eur. Vo vzťahu k námietke o fixnej povahe zmluvy a platnosti odstúpenia
od zmluvy odvolací súd uviedol, že s týmito námietkami sa už vysporiadal dovolací súd vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí. V zmluve bol jasne dohodnutý termín plnenia, ktorý bol stanovený na

30.11.2002 a z jej obsahu ani z následného prejavu vôle strán nemožno vyvodiť, že by lehotu na dodanie
líšt bolo možné predĺžiť.

1.7. Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalovaného, že žalobca by nebol schopný zabezpečiť
prvú dodávku tovaru v stanovenom termíne a poukázal na znalecké dokazovanie a odborné vyjadrenie.

Posúdenie tejto otázky je výlučne odbornou záležitosťou a ak znalci konštatovali dostatočnú výrobnú
kapacitu, súd musí vychádzať z ich záverov. U právneho predchodcu žalobcu neprišlo v dôsledku
škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, a to aj napriek tomu, že sa to dalo očakávať s
ohľadomnapravidelnýchodveci,keďprávnypredchodcažalobcubolschopnýzabezpečiťprvúdodávku
tovaru. Ušlým ziskom žalobcu je potom nepochybne aj strata na zárobku z dôvodu odstúpenia od kúpnej

zmluvy obchodným partnerom, ktorú by právny predchodca žalobcu dosiahol nebyť škodovej udalosti.
Skutočnosť,žeprávnypredchodcažalobcuod01.01.2003prestalvykonávaťvýrobnúčinnosťapriestory
dal do nájmu, nemôže podľa odvolacieho súdu znamenať, že by žalobca nedodržal svoje objednávky.1.8. Vo vzťahu k predvídateľnosti výšky škody upravenej v ust. § 379 zákona č. 513/1991
Zb., Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) odvolací súd
uviedol, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobcovi vznikla k 30.11.2002 škoda

vo výške 31.495,- eur. Na určenie výšky ušlého zisku nebolo potrebné využiť tzv. abstraktný ušlý zisk
v zmysle § 381 Obchodného zákonníka. Dokazovaním bola zároveň preukázaná schopnosť právneho
predchodcu žalobcu plniť aj následné objednávky. Preto nie je možné hovoriť o nepredvídateľnej škode,
keď túto mohol žalovaný predpokladať. Žalovaný vopred neohláseným odstavením dodávky elektrickej
energie do areálu, kde boli viaceré prevádzky, vrátane prevádzky právneho predchodcu žalobcu, vedel,

že môže spôsobiť škodu spočívajúcu v dočasnom prerušení priemyselnej výroby, ale aj inú škodu
spočívajúcu v zmarení nasledujúceho obchodného vzťahu. Bola jednoznačne stanovená doba, po
ktorú mal zmluvný vzťah trvať do roku 2007 s minimálnym množstvom objednávok. Preto možno
podľa odvolacieho súdu súhlasiť so záverom odvolateľa, že náhradu škody, ktorá spĺňa podmienky
predvídateľnosti je možné požadovať len v takom rozsahu, v akom je v čase vzniku záväzkového vzťahu
takisto predvídateľný, keďže v danom prípade nehovoríme o nijakom predvídateľnom záväzkovom

vzťahu, ale už o existujúcom záväzkovom vzťahu, ktorý bol zavinením žalovaného ukončený.

1.9. Žalovaným uvádzaná interpretácia zakročovacej povinnosti poškodeného nemá oporu v ust. § 384
Obchodného zákonníka. Právny predchodca žalobcu sa o odstávke elektrickej energie dozvedel až
keď mu telefonovali zamestnanci, že nemôžu pokračovať v sušení drevnej hmoty. Právny predchodca

žalobcu tak nemal možnosť sa na odstávku pripraviť. Jedinou možnosťou ako odvrátiť škodu, by
preto bolo predĺženie termínu prvej dodávky zahraničným partnerom právneho predchodcu žalobcu.
Odvolací súd zohľadnil aj krátkosť času od neohlásenej odstávky elektrickej energie (23. a 24.11.2002)
a dohodnutého termínu prvej dodávky dňa 30.11.2002. Žalobca preto neporušil svoju zakročovaciu
povinnosť. Žalovaný bol v rozhodnom čase monopolným dodávateľom elektrickej energie.

1.10. Súd prvej inštancie nerozhodol o pripustení rozšírenia žaloby v časti úroku z omeškania, preto
bez rozhodnutia o pripustení tejto časti žaloby nemohol úrok z omeškania žalobcovi priznať. Odvolací
súd z tohto dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznaných úrokov z omeškania zrušil a vec
v zrušenej časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo vzťahu k úroku z omeškania vo výške

9 % ročne zo sumy 31.495,- eur od 05.04.2003 do zaplatenia odvolací súd zrušil výrok v tejto časti z
dôvodu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal momentom splatnosti žalovanej sumy, a tým nemal zistený
ani moment omeškania.

2. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti druhého výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej

inštancie v časti priznaných istín, podal žalovaný dovolanie spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti.
Žalovaný dovolaciemu súdu navrhuje rozsudok odvolacieho súdu zrušiť alebo alternatívne zmeniť tak,
že žalobu zamietne. Žalovaný dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením, pričom vymedzil
viaceré právne otázky, ktoré mali byť odvolacím súdom nesprávne vyriešené a neboli doposiaľ riešené
dovolacím súdom [§ 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok v znení

neskorších predpisov (ďalej len „C. s. p.“)] alebo sa odvolací súd pri ich riešení odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.). Dovolateľ zároveň odôvodnil svoje
dovolanie aj skutočnosťami, ktoré sú podľa neho nesprávnym procesným postupom súdu, ktorým súd
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces.

2.1. Prvú právnu otázku vymedzil dovolateľ nesprávnym právnym posúdením začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby na základe námietky premlčania vznesenej žalovaným. Podľa názoru
dovolateľa nie je možné na tu posudzovanú vec aplikovať závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČSSR R 38/1975 a z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/118/2008,

na ktoré poukázal odvolací súd, keďže ide o rozhodnutia vydané pri rozdielnom skutkovom stave.
Podľa dovolateľa je nesporné, že najneskôr 05.12.2002 sa pôvodný žalovaný (dovolateľ mal zrejme
na mysli pôvodného žalobcu - pozn. dovolacieho súdu) dozvedel o škode. Predmetom tohto sporu
je ušlý zisk, na rozdiel od rozhodnutia R 38/1975, kde bola predmetom konania skutočná škoda.
Pôvodný žalobca sa o škode dozvedel dňa 05.12.2002, pričom už dňa 04.12.2002 si túto škodu

uplatnil u žalovaného. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/20/1990 sa týka
začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka, preto jeho závery nie je
možné aplikovať na tu posudzovanú vec. Odvolací súd podľa dovolateľa vo vzťahu k začiatku plynutia
subjektívnej a objektívnej premlčacej doby nesprávne aplikoval ust. § 106 ods. 1 a § 106 ods. 2Občianskeho zákonníka a judikatúru dovolacieho súdu s tým súvisiacu. Predmetom skúmania v tejto
veci zároveň bola otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Pôvodný žalobca sa najneskôr
na základe odstúpenia od zmluvy dňa 05.12.2002 dozvedel o vzniku celej škody a uvedený dátum je

potrebné považovať za moment začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby k celej škode. Odvolací
súd viaže moment vzniku škody k momentu, kedy mal kupujúci podpísať objednávku. Podľa dovolateľa
zo znenia kúpnej zmluvy vyplýva, že malo ísť o jednu objednávku a nie o viacero samostatných
objednávok. Vo vzťahu k objednávke za mesiac december 2002 je potrebné konštatovať premlčanie
v mesiaci november alebo december 2006. Záver odvolacieho súdu o plynutí premlčacej doby od

dovŕšenia škody je naviac v priamom rozpore s vlastnými predchádzajúcimi závermi o postupnom
premlčovaní čiastkových nárokov. Návrh žalobcu na rozšírenie žaloby o náhradu škody na obdobie od
01.01.2003 do 31.12.2006 vo výške 1.517.952,- eur bol podaný dňa 02.01.2007 a návrh na rozšírenie
žaloby o náhradu škody za obdobie 01.01.2007 do 31.12.2007 vo výške 397.488,- eur bol podaný až dňa
30.05.2011.Vprípadekaždomesačnéhointervaluobjednávokbymuselbyťminimálnenároknanáhradu
ušlého zisku za obdobie 01/2007 až 05/2007 považovaný za premlčaný. Uvedená právna otázka nebola

podľa dovolateľa dovolacím súdom doposiaľ riešená.

2.2. Druhú právnu otázku vymedzil dovolateľ nesprávnym posúdením prevenčnej a zakročovacej
povinnosti poškodeného vo vzťahu k plneniu povinností zo zmluvného záväzkového vzťahu so
zahraničným zmluvným partnerom poškodeného. Podľa žalovaného je zo skutkového stavu zisteného

odvolacím súdom zrejmé, že pôvodný žalobca mohol svojím konaním zabrániť zániku kúpnej zmluvy,
a teda zabrániť vzniku škody. Ustanovenia § 382 a 384 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 415
Občianskeho zákonníka predstavujú limitáciu výšky vzniknutej škody. Dňa 25.11.2002 doručil právny
predchodca žalobcu zahraničnému zmluvnému partnerovi Oznámenie o zmene termínu dodávky, v
ktorom uviedol, že z dôvodu technických problémov spočívajúcich v prerušení dodávky elektrickej

energie, nebude možné dodávku ukončiť a prevziať v kompletnom stave do 30.11.2002, pričom sám
určil termín na prevzatie kompletnej objednávky 05.12.2002. K odstúpeniu od zmluvy kupujúcim tak
prišlo až po uplynutí dodatočného termínu plnenia. Uvedená skutočnosť tak mala byť podľa dovolateľa
dôvodom pre odstúpenie od zmluvy. Kúpna zmluva bola platná a účinná až do 05.12.2002, dokedy bol
aj právny predchodca žalobcu povinný plniť svoje povinnosti zo zmluvy. Odvolací súd preto nesprávne

interpretoval rozsah a obsah prevenčnej povinnosti v zmysle § 382 Obchodného zákonníka a § 415
Občianskeho zákonníka a zakročovacej povinnosti v zmysle § 384 Obchodného zákonníka. Uvedená
právna otázka nebola podľa dovolateľa zatiaľ dovolacím súdom riešená.

2.3. Tretia právna otázka dovolateľa je vymedzená právnym posúdením, či obsah prevenčnej a

zakročovacej povinnosti poškodeného zahŕňa aj povinnosť zamedziť vzniku škody resp. znížiť výšku
vzniknutej škody pokračovaním vo výkone svojej podnikateľskej činnosti alebo uzatváraním náhradných
zmlúv. Odvolací súd sa podľa dovolateľa zaoberal výlučne tvrdením žalobcu, že vyrobené lišty boli
ďalej nepredajné. Odvolací súd sa ale mal zaoberať touto otázkou aj z pohľadu líšt, ktoré ešte mali byť
vyrobené v období 12/2002 až 12/2007. Žalobca mohol pokračovať vo svojej podnikateľskej činnosti

a uzatvoriť zmluvy na výrobu obrazových líšt v obdobnom rozsahu alebo aspoň v menšom rozsahu.
Prerušenie dodávky elektrickej energie malo dočasný charakter a bola následne obnovená, najneskôr
dňom 25.11.2002 mohol pôvodný žalobca pokračovať vo výkone svojej podnikateľskej činnosti. Podľa
dovolateľa bolo potrebné aplikovať ust. § 385 Obchodného zákonníka. Uvedená právna otázka nebola
podľa dovolateľa doposiaľ dovolacím súdom riešená.

2.4. Štvrtú právnu otázku dovolateľ vymedzil nesprávnym právnym posúdením objektívnej
predvídateľnosti vzniku škodovej udalosti vo vzťahu k prevenčnej povinnosti poškodeného v zmysle §
382 Obchodného zákonníka. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. ObdoV 59/2001 (R 57/2004) v zmysle záverov ktorého, je predvídateľnosť potrebné posudzovať

objektívne. Pôvodný žalobca bol dlhodobo neplatičom pohľadávok žalovaného z titulu zmluvy o dodávke
elektriny a pôvodným žalovaným bol opakovane vyzývaný na úhradu kúpnej ceny za dodanú elektrickú
energiu s upozornením na možnosť prerušenia dodávky elektrickej energie. Preto žalobca mohol
objektívne predvídať odstávku elektrickej energie, a to bez ohľadu na jej dôvod. Žalobca naviac nesie
zodpovednosť za znenie kúpnej zmluvy, ktorú sám pripravoval. Dovolateľ poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/64/2012, v ktorom dovolací súd konštatoval: Ak
si niekto neplní svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 415 Občianskeho
zákonníka, treba vyvodiť, že si neplní svoju právnu povinnosť a teda, koná protiprávne. Odvolací súd
potom nesprávnou interpretáciou rozsahu a obsahu prevenčnej povinnosti v zmysle § 382 Obchodnéhozákonníka priznal žalobcovi nárok na náhradu škody napriek skutočnosti, že si ju žalobca spôsobil
porušením svojej generálnej prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka.

2.5. Piata právna otázka je vymedzená nesprávnym právnym posúdením príčiny, medzi ktorou má
byť zisťovaná príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniknutej škode. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/17/2011 a sp. zn. 6MCdo/16/2012 (R 137/2014) je právnym
posúdením vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto
ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Odvolací súd mal podľa dovolateľa posudzovať príčinnú

súvislosť aj medzi ušlým ziskom žalobcu a neplatným odstúpením kupujúceho od kúpnej zmluvy,
znamenajúcim porušenie povinností kupujúceho z predmetnej zmluvy. Žalovaný tvrdí, že práve neplatné
odstúpenie od kúpnej zmluvy je právne významnou skutočnosťou rozhodujúcou pre vznik škody.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo/113/2007 neplatné odstúpenie
od zmluvy znamená porušenie zmluvnej povinnosti zo záväzkového vzťahu (t. j. riadne odoberanie
ponúkaného dohodnutého plnenia), čím je splnený jeden zo zákonných predpokladov vzniku práva na

náhradu škody podľa § 373 Obchodného zákonníka. Za predpokladu, že žalobcovi vznikla škoda, je
nesporná aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, ktorú si uplatňuje
vo forme ušlého zisku. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že otázku neplatnosti
odstúpenia od zmluvy musel vyriešiť vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí ako otázku prejudiciálnu
Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď rozhodoval vo veci sp. zn. 4Obdo/64/2014. Dovolací súd bol ale

viazaný rozsahom dovolania žalobcu, samotná otázka posúdenia neplatnosti odstúpenia nebola preto
podľa dovolateľa predmetom posúdenia dovolacieho súdu. Atribútom príčinnej súvislosti má byť naviac
podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2MCdo/17/2011 priama príčina, ktorá bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Záväzok
pôvodného žalobcu voči kupujúcemu mal zaniknúť splnením, keďže žalobca bol podľa deklarovaných

skladových zásob pripravený k plneniu dňa 05.12.2002, v dôsledku čoho prichádza týmto momentom
k prerušeniu, resp. ukončeniu negatívneho následku porušenia povinnosti pôvodného žalovaného
spočívajúceho v prerušení dodávky elektrickej energie. Žalovaný sa ďalej v dovolaní venoval dôvodom,
pre ktoré považuje odstúpenie od zmluvy za neplatné a výkladu znenia kúpnej zmluvy. Odvolací súd sa
v tejto otázke mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pokiaľ by dovolací súd

dospel k záveru, že táto otázka ešte nebola dovolacím súdom riešená, podľa žalovaného to dovolaciemu
súdu nebráni prejednať túto otázku podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., ako otázku doposiaľ dovolacím
súdom neriešenú.

2.6. Šiestou právnou otázkou dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie výšky škody v podobe

ušlého zisku „vzniknutého stratou šance na zvýhodnený zisk zo zaniknutého zmluvného vzťahu
pôvodného žalobcu s kupujúcim“. Žalovaný označil rozhodnutie R 55/1971,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/23/2008 a sp. zn. 1Obo/16/2006 a
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013. Odvolací súd sa priznaním celej
výšky škody mal dostať do rozporu so závermi citovaných rozhodnutí. Žalovaný tvrdí, že dočasné

prerušenie dodávky elektrickej energie nemalo za následok absolútnu stratu možnosti pôvodného
žalobcu vo zvyšku žalovaného obdobia vykonávať jeho podnikateľskú činnosť. Je potrebné rozlíšiť
obdobie, kedy bolo žalobcovi úplne znemožnené dosahovanie zisku a obdobie, v ktorom po odpadnutí
prekážky mal žalobca objektívnu možnosť vo svojej podnikateľskej činnosti pokračovať, a ktoré ja
žalovaným považované za „stratu šance na zvýhodnený zisk z konkrétneho zvýhodneného obchodu“.

Ušlým ziskom za obdobie 12/2002 až 12/2007 je možné rozumieť výlučne „stratu zvýhodneného zisku
presahujúceho pôvodným žalobcom v dotknutom žalovanom období za bežného chodu vecí objektívne
dosiahnuteľný zisk“. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/16/2006
je od požadovanej škody potrebné odpočítať všetky výhody, ktoré poškodený eventuálne v súvislosti
s porušením právnej povinnosti druhou stranou získal. Za výhodu žalobcu v tomto prípade je možné

považovať uvoľnenie technologických, výrobných, personálnych a iných prevádzkových kapacít, ktoré
mohol využiť pre iných obchodných partnerov. Ak by ku škodovej udalosti nedošlo, pôvodný žalobca
by nebol schopný súčasne dosiahnuť zisk vo výške očakávaného zisku z kúpnej zmluvy a zároveň zisk
dosiahnuteľný z bežného chodu prevádzky. Odvolací súd tak žalobcovi priznal výhodnejšie postavenie
než aké by bol dosiahol, keby nedošlo ku škodovej udalosti. Žalobca dal od 01.01.2003 prevádzkové

priestory do nájmu, čo je nezlučiteľné s výkonom výrobnej činnosti žalobcom. Žalovaný poukázal aj na
ust. § 470 Obchodného zákonníka, ktoré odvolací súd opomenul aplikovať. Pri riešení šiestej právnej
otázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.2.7. Siedma právna otázka vymedzená dovolateľom sa týka právneho posúdenia predvídateľnosti
výšky škody v podobe ušlého zisku. Právne posúdenie tejto otázky sa týka správnej aplikácie ust.
§ 379 Obchodného zákonníka. Doterajšia rozhodovacia prax dovolacieho súdu sa podľa dovolateľa

týkala posúdenia predvídateľnosti samotného vzniku škody, pričom v tejto veci je potrebné sa zaoberať
posúdením rozsahu predvídateľnej výšky škody, teda či má byť posudzovaný objektívne podľa bežného
zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku. Žalovaný v konaní namietal, že v čase
uzatvárania zmluvy o dodávke elektriny nemohol predvídať vznik škody v žalobcom uplatnenej výške.
Odvolací súd podľa dovolateľa nesprávne posúdil moment, ku ktorému sa vzťahuje predvídateľnosť

škody v zmysle § 379 Obchodného zákonníka. Ust. § 379 Obchodného zákonníka nie je možné vykladať
tak, že za vznik záväzkového právneho vzťahu je možné považovať vznik sekundárneho záväzkového
vzťahu nahradiť škodu, ktorý vznikol porušením povinnosti. Pokiaľ odvolací súd vychádzal z momentu
porušenia povinnosti žalovaným, je takéto právne posúdenie nesprávne. Podľa dovolateľa bolo možné
objektívne predvídať škodu v podobe ušlého zisku dosahovaného bežným podnikateľom pri obdobných
podmienkach ako mal pôvodný žalobca. Pôvodný žalobca bol v tomto konaní priznaný desaťnásobne

vyšší zisk oproti jeho bežnej prevádzke. Žalovaný nemohol predpokladať takéto dosiahnutie zisku
žalobcom jedným kontraktom. Odvolací súd tak podľa žalovaného nesprávne aplikoval ust. § 379
Obchodného zákonníka. Uvedená otázka nebola podľa dovolateľa doposiaľ dovolacím súdom riešená.

2.8. Žalovaný svoje dovolanie zároveň odôvodňuje aj prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ C.

s. p., a to arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, jeho vnútornou rozpornosťou a nedostatočným
odôvodnením. Odvolací súd a ani súd prvej inštancie neskúmali konkrétne skutočnosti a konkrétne
možnosti žalobcu vo vzťahu k preukazovaniu ušlého zisku. Pôvodný žalobca ukončil svoju činnosť od
01.01.2003, od tohto času už teda nedisponoval potrebnými personálnymi, výrobnými a technologickými
kapacitami. Dovolateľ ďalej v dovolaní opakuje argumenty uvádzané už pri namietanom nesprávnom

právnom posúdení pri jednotlivých právnych otázkach. Odvolací súd podľa dovolateľa neuviedol
dostatok dôvodov pre svoje rozhodnutie a spolu so súdom prvej inštancie nedostatočne skúmal skutkový
stav.Odvolacísúdsamaldopustiťajporušeniazásadyrovnostistránsporu,atonedoručenímvyjadrenia
žalobcu k vyjadreniu žalovaného v odvolacom konaní, nedoručením znaleckého posudku Ing. F. č.
16/2009, rozdielnym doručovaním uznesenia súdu zo dňa 16.07.2012 o spojení vecí, prenesením

dôkaznéhobremenaajednostrannýmvyhodnocovanímdôkazov.Dôkaznébremenoohľadomnaplnenia
podmienok vzniku zodpovednosti škodcu za škodu zaťažuje poškodeného. Žalovaný poukázal na
negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej od neho nemožno požadovať, aby v konaní preukázal
neexistenciu skutočností, z ktorých odvodzuje svoj nárok žalobca. Odvolací súd podľa dovolateľa
nesprávne aplikoval aj sudcovskú koncentráciu konania, keď neprihliadol na návrhy žalovaného na

vykonanie dôkazov.

3. Žalobca doručil súdu vyjadrenie k dovolaniu žalovaného zo dňa 28.10.2020, v ktorom uviedol, že
odvolacísúdsariadnevysporiadalsovšetkýmiproblematickýmiokolnosťamipredmetnéhosporuasvoje
rozhodnutie náležite odôvodnil. Skutočnosť, že dovolateľ nedostal odpovede na všetky svoje otázky je

v súlade s judikatúrou. V prípade prvej a druhej právnej otázky sa odvolací súd s týmito otázkami riadne
vysporiadal. V prípade tretej právnej otázky je dôkazné bremeno na strane žalovaného. Piata právna
otázka dovolateľa nemá podľa žalobcu oporu v zákone a žalovaný sa snaží preniesť zodpovednosť
za vzniknutú škodu na osobu kupujúceho. Šiesta aj siedma právna otázka bola náležite objasnená a
zdôvodnená odvolacím súdom. Dovolateľ v časti tvrdeného nesprávneho procesného postupu súdu

opakuje svoj pohľad na samotnú vec, ktorú už rozoberal v jednotlivých častiach dovolania. Aj prípadný
dovolateľom namietaný nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ust. § 420 písm. f/
C. s. p. Z uvedených dôvodov žalobca navrhuje dovolanie žalovaného podľa § 447 C. s. p., odmietnuť.

4. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu vyjadrením zo dňa 22.06.2021 spolu s podaním označeným
ako Doplnenie informácií o priebehu a stave trestného konania súvisiacich a majúcich význam pre
konanie a rozhodovanie dovolacieho súdu (ďalej len „doplnenie informácií“). Vo vzťahu k prvej právnej
otázke dovolateľ dopĺňa argumenty k rámcovému charakteru uzatvorenej kúpno-predajnej zmluvy a
tvrdí, že momentom jej zániku prichádza k vzniku celej škody pre účely posúdenia začiatku plynutia

štvorročnej premlčacej doby. Vo vzťahu k druhej až piatej a siedmej právnej otázke dovolateľ vo
vyjadrení zopakoval dôvody už uvádzané v dovolaní. Pri šiestej právnej otázke dovolateľ doplnil, že
právny predchodca žalobcu v čase, kedy dal svoj prevádzkový priestor do nájmu, dosahoval príjem z
nájomného, po priznaní ušlého zisku je preto žalobca ziskový viac, než by tomu bolo nebyť škodovejudalosti. Vo vzťahu k nesprávnemu procesnému postupu súdu a prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. f/ C. s. p., dovolateľ zopakoval dôvody uvádzané v dovolaní. V doplnení informácií dovolateľ
uviedol, že bolo začaté trestné stíhanie vo veci zločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k

§ 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona v súvislosti s údajnou fiktívnou kúpnou zmluvou uzatvorenou
medzi pôvodným žalobcom a zahraničným zmluvným partnerom Holz Schneider. Súdy v tejto veci mali
pochybiť, keď zahraničného zmluvného partnera pôvodného žalobcu v konaní ani raz nevypočuli a
vystačili si s písomnými dokladmi, pri ktorých ani nie je zrejmé, či boli vyhotovené uvedenou osobou.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal na základe návrhu dovolateľa uznesenie z 30. decembra
2020, sp. zn. 4Obdo/96/2020, ktorým odložil vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v spojení s
rozsudkom súdu prvej inštancie až do právoplatného skončenia dovolacieho konania, z dôvodu, že
vzhľadom na začatie exekučného konania na vymoženie istiny uplatnenej v tomto konaní, blokovanie
finančných prostriedkov žalovaného a zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalovaného, je riziko vzniku ujmy žalovanému väčšie ako riziko ujmy, ktoré vznikne odkladom

vykonateľnosti žalobcovi.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
C. s. p.), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 443 veta pred

bodkočiarkou C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné a aj
dôvodné.

7. Dovolateľ prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania vyvodzuje z nesprávneho právneho posúdenia
veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p., a z vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/

C. s. p. Najvyšší súd je povinný pri každej právnej otázke vymedzenej dovolateľom najprv skúmať, či
je spôsobilá naplniť prípustnosť dovolania, t. j. či ide o právnu otázku (a nie o otázku skutkovú), či od
vyriešenia danej právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.) alebo právna
otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).

8. K prvej právnej otázke dovolateľa. Dovolateľ prvou právnou otázkou namieta nesprávne právne
posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku
uviedol, že je nesporné, že subjektívna premlčacia doba je štvorročná a objektívna premlčacia doba
je desaťročná, pričom škodová udalosť, z ktorej škoda uplatnená v tomto konaní vznikla, sa stala v

dňoch 23.11. a 24.11.2002. Dňom 05.12.2002 sa žalobca na základe odstúpenia od kúpnej zmluvy mal
dozvedieť o vzniku celej škody, teda celého ušlého zisku až do roku 2007. Zároveň odvolací súd v
odôvodnení rozsudku uvádza, že v tejto veci je potrebné jednotlivé nároky na náhradu škody považovať
za samostatné nároky, ktoré vznikali postupne tak ako sa mali realizovať objednávky do roku 2007.
Dovolaciemu súdu tak nie je zrejmé, z akého dôvodu na jednej strane odvolací súd uvádza, že žalobca

sa dozvedel o celej škode už momentom 05.12.2002 a následne v bode 80. odôvodnenia rozsudku
uvádza doslovný opak, keď hovorí o nesprávnom právnom závere odvolateľa, ktorý si však v bode 78.
odôvodnenia osvojil. Odvolací súd ďalej aj napriek tomu, že dospel k záveru o viacerých samostatných
nárokoch tvoriacich škodu (ušlý zisk) uplatnenú v tomto konaní, ktoré vznikali postupne, následne v bode
81. odôvodnenia uvádza, že pre moment začatia plynutia premlčacej doby je podstatný nie vznik týchto

samostatných nárokov, ale zavŕšenie celej škody momentom poslednej objednávky, ktorá mala byť
realizovaná v roku 2007. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nekonzistentné, vnútorne
rozporné a dovolaciemu súdu značne sťažuje dovolací prieskum, keď nie je zrejmé ako bola otázka
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby namietaná dovolateľom posúdená odvolacím súdom.
Právna otázka vznesená dovolateľom je však podstatná pre rozhodnutie v tejto veci a ako taká nebola

ešte riešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, preto dovolací vzhliadol prípustnosť dovolania
žalovaného v tejto časti podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.

8.1. Pre záver o dôvodnosti dovolania žalovaného v časti prvej právnej otázky je podstatné posúdenie,
či v danom prípade ide o jeden nedeliteľný nárok na náhradu škody (ušlý zisk) alebo ide o viaceré v

čase postupne vznikajúce nároky. Žalobca podal dňa 04.04.2003 žalobu o zaplatenie ušlého zisku za
mesiac november 2002 vo výške 31.624,- eur. Pre posúdenie žaloby v ďalších častiach si najvyšší súd
vyžiadal od Okresného súdu Kežmarok súdny spis vedený pod sp. zn. 2Cb/139/2004, ktorý bol neskôrspojený s vecou sp. zn. 2Cb/92/2004, avšak súdny spis sp. zn. 2Cb/139/2004
nebol pripojený k sp. zn. 2Cb/92/2004.

8.2. Žalobca si uplatnil v konaní nárok na zaplatenie ušlého zisku spolu za obdobie od novembra 2002
do decembra 2007, pričom svoj nárok odôvodnil ušlými priemernými mesačnými ziskmi, ktoré by bol
dosiahol, nebyť protiprávnej udalosti spôsobenej žalovaným. V danom prípade tak podľa dovolacieho
súdu ide o oddeliteľné postupne vznikajúce nároky na ušlý zisk, ktoré žalobcovi vznikali postupne vždy
mesačneodnovembra2002dodecembra2007.Ajnapriektomu,žedovolateľvdovolaníriešiajzačiatok

plynutia objektívnej premlčacej doby, uvedená časť právnej otázky dovolateľa nie je podľa dovolacieho
súdu podstatná pre rozhodnutie v tejto veci, keď žalovaný v konaní doposiaľ namietal len uplynutie
štvorročnej subjektívnej premlčacej doby. Najvyšší súd sa preto bude ďalej zaoberať len momentom
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby.

8.3. Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí
sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.

8.4. Pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je preto potrebné ustáliť moment,
kedy sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu.

Problematickou v tomto konaní je otázka, kedy sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode,
keďže žalobca v konaní netvrdil, že by mal problém identifikovať žalovaného ako škodcu a svoj nárok
bezprostredne po protiprávnej udalosti začal uplatňovať u žalovaného. Pre moment začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby podľa § 398 Obchodného zákonníka je potrebný vznik samotnej škody a
vedomosť alebo možnosť vedomosti poškodeného o škode. Keďže dovolací súd už vyslovil, že nárok

na ušlý zisk v tomto konaní považuje za deliteľný postupne vznikajúci nárok za jednotlivé mesiace od
novembra 2002 do decembra 2007, a teda škoda vo forme ušlého zisku vznikala žalobcovi postupne
a nie ako celok v jeden moment, žalobca sa o nej aj postupne dozvedal, a to vždy deň nasledujúci
po skončení príslušného mesiaca, za ktorý si žalobca uplatňuje ušlý zisk, keďže až po ukončení
konkrétneho mesiaca je možné určiť, o aký ušlý zisk žalobca prišiel. Aj ušlý zisk, aj keď je kategóriou

škody pri ktorej sa vychádza z predpokladaného bežného chodu vecí, vždy závisí od konkrétnych
okolností posudzovanej veci, ktoré nemusia byť stabilne zachované po celý čas za ktorý si poškodený
náhradu ušlého zisku uplatňuje a môžu sa meniť (negatívny vývoj trhu, obmedzenie výroby alebo
ukončenie podnikateľskej činnosti, legislatívne zmeny). Ušlý zisk musí byť pre poškodeného nástrojom
ako dosiahnuť to, o čo v dôsledku protiprávnej udalosti prišiel, a nie nástrojom ako dosiahnuť zisk, ktorý

by mu z dôvodu objektívnych okolností vzniknúť nemohol. Uvedené najvyšší súd uvádza na zdôraznenie
prečo je potrebné vychádzať z toho, že žalobca sa dozvedal o vznikajúcej škode (ušlom zisku), ktorá je
v tomto prípade založená na mesačnom ušlom zisku, postupne, a to aj s ohľadom na okolnosti, ktoré
sa mohli časom meniť a nie je ich možné vopred k jednému momentu (k momentu protiprávnej udalosti)
predpokladať.

8.5. Z obsahu súdneho spisu pôvodne vedeného Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 2Cb/139/2004
najvyšší súd zistil, že nárok na ušlý zisk za mesiac december 2002 žalobca na súde uplatnil dňa
30.12.2004, vo vzťahu k tejto časti nároku preto nemohlo prísť k premlčaniu. Ďalšiu časť nároku na
ušlý zisk za obdobie január 2003 až december 2006 si žalobca uplatnil žalobou doručenou súdu

prvej inštancie dňa 02.01.2007, ani v uvedenej časti žalobcom uplatneného nároku preto neprišlo
k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby. Posledné rozšírenie žaloby o ušlý zisk za obdobie január
2007 až december 2007 však žalobca doručil súdu až dňa 30.05.2011, kedy už uplynula štvorročná
premlčacia doba vo vzťahu k nároku na ušlý zisk za mesiace január 2007 až apríl 2007. V tejto časti tak
dovolateľ dôvodne namieta nesprávne posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby a tým

aj nesprávny právny záver o nepremlčaní žalobcom uplatneného nároku.

8.6. Vzhľadom na dovolacím súdom konštatovanú prípustnosť dovolania v časti prvej právnej otázky
a zistené nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, je dovolanie žalovaného v tejto časti
dôvodné a je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 449 ods. 1 C. s. p.

9. K druhej, tretej a štvrtej právnej otázke dovolateľa. Uvedené právne otázky dovolateľa sa týkajú
zakročovacej a prevenčnej povinnosti poškodeného, najvyšší súd je vzhľadom na ich formuláciu toho
názoru, že ich je možné posúdiť spoločne. Uvedené právne otázky najvyšší súd vyhodnotil ako otázkyhypotetické, ktoré neboli podstatné pre rozhodnutie v tejto veci, keďže nimi dovolateľ napáda skutkové
zistenia odvolacieho súdu a pre aplikáciu správneho právneho posúdenia označeného dovolateľom by
musel byť odvolacím súdom zistený iný skutkový stav. Preto pokiaľ by aj najvyšší súd pri ich výklade dal

za pravdu dovolateľovi, nemalo by to vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci.

9.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že pôvodný žalovaný pôvodnému žalobcovi
neoznámil včas odstávku elektrickej energie, ku ktorej došlo v dňoch 23.11. a 24.11.2002, pričom
pôvodný žalobca mal so svojím zahraničným zmluvným partnerom dohodnutý termín plnenia dňa

30.11.2002, teda termín v krátkom čase nadväzujúci na neoznámenú odstávku elektrickej energie.
Pôvodný žalobca sa o odstávke elektrickej energie dozvedel až po jej uskutočnení, a to telefonátom
dňa 23.11.2002 od svojich zamestnancov. Podľa odvolacieho súdu sa tak pôvodný žalobca o odstávke
dozvedel v čase, kedy už reálne opatrenia na zamedzenie vzniku škody vykonať nemohol, keď ani nemal
informácie o predpokladanom trvaní odstávky elektrickej energie. Pôvodný žalobca následne informoval
svojho zmluvného partnera B. F., že dohodnutý termín nestíha s tým, že je schopný požadované

lišty vyrobiť do 05.12.2002. Odvolací súd konštatoval, že z obsahu kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
pôvodným žalobcom a jeho zahraničným zmluvným partnerom B. F. a ani z následného prejavu vôle
strán nemožno nijak vyvodiť, že by bolo možné lehotu na dodanie líšt predĺžiť a k odstúpeniu od zmluvy
prišlo bezprostredne po tom, ako pôvodný žalobca svojmu zmluvnému partnerovi oznámil, že dohodnutý
termín dodania nestihne. Podľa odvolacieho súdu bol jedinou možnosťou ako predísť vzniku škody

súhlas zmluvného partnera s predĺžením dohodnutého termínu, k čomu však neprišlo.

9.2. Vzhľadom na uvedené skutkové zistenia odvolacieho súdu, ktorými je dovolací súd viazaný (§
442 C. s. p.), najvyšší súd uvádza, že zo žiadneho skutkového zistenia odvolacieho súdu alebo súdu
prvej inštancie nevyplýva, že by bol zmluvný partner pôvodného žalobcu ochotný prijať plnenie po

30.11.2002, a nevyplýva to ani z odstúpenia od zmluvy na ktoré poukazuje dovolateľ. Najvyšší súd
poukazuje aj na skutočnosť, že odstúpenie od zmluvy zahraničným zmluvným partnerom žalobcu nie je
datované, podľa odpovede zo dňa 09.04.2012 na otázky položené súdom, ho B. F. zaslal 03.12.2002
a v neznámom dátume aj telefonicky oznamoval pôvodnému žalobcovi. Aj keď samotné datovanie a
zaslanie odstúpenia od zmluvy môže byť v tomto prípade sporné, len samotná skutočnosť, že zmluvný

partner odstúpil od zmluvy s odôvodnením v liste, že „sme do dnešného dňa neobdržali nami objednaný
tovar“, je podľa názoru najvyššieho súdu všeobecným odôvodnením odstúpenia od zmluvy a nevyplýva
z neho, že by zmluvný partner pôvodného žalobcu bol ochotný prijať neskoršie plnenie. Zároveň
medzi pôvodným žalobcom a jeho zmluvným partnerom bolo dohodnuté prevzatie tovaru na prevádzke
pôvodného žalobcu, z čoho tiež vyplýva, že uvedená formulácia „neobdržania objednaného tovaru“ nie

je úplne presná a zmluvný partner pôvodného žalobcu pokiaľ by mal záujem o neskoršie prevzatie
tovaru, mal takéto prevzatie tovaru zabezpečiť z prevádzky pôvodného žalobcu, pričom takýto pokus o
neskoršie prevzatie tovaru nebol v konaní preukázaný. Celá argumentácia dovolateľa vo vzťahu k druhej
právnej otázke, ktorá vychádza z predpokladu, že zmluvný partner pôvodného žalobcu by bol ochotný
akceptovať aj neskoršie plnenie do 05.12.2002 , je preto založená na inom skutkovom stave, než aký

bol zistený v tomto konaní. Druhá právna otázka je preto hypotetická a nemá význam pre rozhodnutie
v tejto veci.

9.3. Vo vzťahu k aplikácii § 385 Obchodného zákonníka namietanej dovolateľom, najvyšší súd uvádza,
že v uvedenom prípade ide o špeciálnu povinnosť stanovenú pre poškodeného v prípade, ak poškodený

je stranou, ktorá odstupuje od zmluvy a má možnosť uzatvoriť náhradnú zmluvu, čo v tomto prípade
splnené nebolo, keďže pôvodný žalobca nebol stranou, ktorá odstúpila od zmluvy. Je však možné dať
za pravdu dovolateľovi, že poškodený mal povinnosť odvrátiť a zmierniť hroziacu škodu. Uvedenou
povinnosťou pôvodného žalobcu sa zaoberal aj odvolací súd a uviedol, že vzhľadom na náhlu odstávku
elektrickej energie sa pôvodný žalobca nemal ako pripraviť a prijať vhodné opatrenia. Pôvodný žalobca

tak škodu zistil v čase, kedy už preventívne opatrenia nevedel vykonať a jedinou možnosťou bolo
ponúknuť zmluvnému partnerovi dohodu o predĺžení lehoty, čo aj žalobca spravil, ale predĺženie lehoty
na plnenie nebolo akceptované zmluvným partnerom. Úvahy žalovaného o možnosti znížiť škodu sú
založené na následnej podnikateľskej činnosti žalobcu a následných možnostiach uzatvárať náhradné
zmluvy na totožný tovar v obdobnom rozsahu. Najvyšší súd uvádza, že k zmierneniu škody v tu

posudzovanej veci by mohlo prísť v prípade, keby sa žalobcovi podarilo predať tie výrobky, ktoré už
vyrobil pre zmluvného partnera B. F., inému kupujúcemu, avšak možnosť takéhoto predaja aj vzhľadom
na tvrdenú vysoko špecializovanú povahu výrobkov nebola v konaní preukázaná. Nemožno od žalobcu
automaticky očakávať možnosť uzatvorenia náhradnej zmluvy, a to ani na nasledujúce obdobie, keďtakáto možnosť nebola v konaní preukázaná, a to aj s prihliadnutím na povahu vyrábaných výrobkov.
Z uvedených dôvodov preto rovnako vychádza tretia právna otázka zo skutkového stavu, ktorý nebol
zistený v tejto veci.

9.4. Dovolateľ ďalej vo vzťahu k prevenčnej povinnosti žalobcu tvrdil, že vzhľadom na riziko prerušenia
dodávky elektrickej energie z iného dôvodu, a to neplatenia pohľadávok žalovaného voči žalobcovi za
dodávky elektrickej energie, mal žalobca odstávku elektrickej energie predvídať a prijať opatrenia na
predchádzanie škodám. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej

inštancie (keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, porovnaj II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), kde vo vzťahu aj k tomuto argumentu súd prvej inštancie
uviedol, že je potrebné poukázať na výzvu žalovaného adresovanú žalobcovi z novembra 2002, v
ktorej bol žalobca vyzvaný na uhradenie dlžnej sumy za dodávku elektrickej energie v dodatočnej
lehote do 10.12.2002 s tým, že ak v uvedenej lehote neuhradí dlžnú sumu, bude mu bez ďalšieho
upozornenia prerušená dodávka elektrickej energie. Zároveň najvyšší súd zdôrazňuje skutkový stav

ustálený odvolacím súdom, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bola elektrická energia odstavená z dôvodu
plánovanej avšak žalobcovi neoznámenej odstávky elektrickej energie a nie z dôvodu dlhu žalobcu
voči žalovanému, na ktorého úhradu bola naviac žalobcovi žalovaným poskytnutá dodatočná lehota do
10.12.2002. Zároveň po odstávke elektrickej energie dňa 23.11. a 24.11.2002 bola dodávka elektrickej
energiežalobcoviobnovenábeztoho,žebyprišlokúhradedlžnejsumyžalobcomžalovanému.Odvolací

súd preto uzavrel, že žalobca nemal ako predpokladať odstávku elektrickej energie v dňoch 23.11. a
24.11.2002 a pokiaľ dovolateľ v štvrtej právnej otázke tvrdí opak, napáda tým skutkový stav zistený
odvolacím súdom a jeho právna otázka posúdenia prevenčnej povinnosti nie je spôsobilá zmeniť
rozhodnutie v tejto veci.

10. Piatou právnou otázkou dovolateľ tvrdí nesprávne právne posúdenie príčinnej súvislosti odvolacím
súdom a tým nesprávne identifikovanie príčiny vzniku škody. Dovolateľ zároveň označil uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/16/2012 (R 137/2014) a sp. zn. 2MCdo/17/2011, ktorým odôvodňuje
prečo je posúdenie príčinnej súvislosti právnou otázkou: pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym
posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)

tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Žalovaný odôvodňuje nesprávne právne posúdenie
príčinnej súvislosti nesprávnym posúdením neplatnosti odstúpenia zmluvného partnera žalobcu od
kúpnejzmluvy.Práveneplatnéodstúpenieodkúpnejzmluvymábyťpodľažalovanéhotouskutočnosťou,
ktorá zapríčinila škodu žalobcovi. Záväzok žalobcu voči zmluvnému partnerovi B. F. z kúpnej zmluvy mal
podľa dovolateľa zaniknúť splnením, preto nemohlo prísť k platnému odstúpeniu od zmluvy. Uvedená

argumentácia dovolateľa však opätovne nezodpovedá skutkovému stavu zistenému odvolacím súdom.
Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalobca sa z dôvodu vopred neohlásenej
odstávky elektrickej energie zo strany žalovaného dostal do omeškania s plnením záväzku voči svojmu
zmluvnému partnerovi B. F., s ktorým bol zmluvne dohodnutý termín plnenia do 30.11.2002. Dovolateľ
tvrdí, že nemohlo prísť k platnému odstúpeniu od zmluvy, keď záväzok žalobcu zanikol riadnym

splnením. Uvedené by bola pravda, pokiaľ by žalobca aj napriek protiprávnej udalosti bol schopný
dokončiť objednávku v riadnom termíne, t. j. do 30.11.2002. Keďže sa žalobca z dôvodu protiprávnej
udalosti dostal do omeškania, prišlo k zmene právneho vzťahu medzi žalobcom a jeho zmluvným
partnerom, pričom zmluvnému partnerovi žalobcu vzniklo vzhľadom na obsah právneho vzťahu a
prejavenú vôľu neprevziať neskôr a v neúplnom množstve vyrobené výrobky, právo od zmluvy odstúpiť.

Je možné poukázať aj na samotné znenie kúpnej zmluvy, ktoré zdôrazňuje aj pre uskutočnenie ďalších
objednávok dodržanie termínu a kvality vyrobených výrobkov v rámci prvej objednávky, čo znamená,
že pre zmluvného partnera bolo dodržanie termínu zásadné. Keďže neprišlo k včasnému vyrobeniu
výrobkov zo strany žalobcu a zmluvnému partnerovi žalobcu vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy z
dôvodu podstatného porušenia zmluvy, ktoré aj využil, nemohlo prísť k zániku kúpnej zmluvy splnením,

ako tvrdí žalovaný. Zároveň je možné poukázať na rozpor v argumentácii dovolateľa, keď pri druhej
právnej otázke dovolateľ tvrdí, že žalobca porušil svoju prevenčnú a zakročovaciu povinnosť tým, že
nevyrobil ani v dodatočnej lehote do 05.12.2002 dohodnutý tovar a následne v piatej právnej otázke
dovolateľ tvrdí, že žalobca tovar v dodatočnej lehote vyrobil a jeho záväzok zanikol splnením.

10.1. Aj samotné rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. R 137/2014 uvádza v odôvodnení, že otázka
príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou.
Rovnaký záver prijalo aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod č. R 28/2008,podľa ktorého otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže
byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Preto konkrétne okolnosti, ich zisťovanie

a vyhodnocovanie, spočívajúce v označení konkrétnej škody, konkrétnej protiprávnej udalosti a
odôvodnenie príčinnej súvislosti medzi nimi konkrétnymi skutkovými súvislosťami a zisteným dejom,
nemôžu byť otázkou právnou, ale jedine otázkou skutkovou. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní namieta, že
k vzniku škody prišlo z inej protiprávnej udalosti, na základe inej skutkovej súvislosti, namieta tým
nesprávne skutkové zistenia, ktoré nie je dovolací súd oprávnený riešiť. Preto aj vo vzťahu k tejto právnej

otázke je potrebné dospieť k záveru, že ide o otázku hypotetickú, a nie o právnu otázku, od ktorej
vyriešenia by záviselo rozhodnutie v tejto veci. Uvedená právna otázka tak nie je spôsobilá založiť
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p.

11. Šiestou právnou otázkou žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie výšky škody, pri ktorej
odvolací súd nemal vziať do úvahy skutočnosť, že žalobca mal následne možnosť vďaka uvoľneným

výrobným kapacitám dosahovať zisk a zároveň, že od 01.01.2003 prevádzkové priestory prenajal a
dosahoval príjem z nájmu z priestorov, v ktorých by inak vykonával výrobnú činnosť.

11.1. Žalovaný v tejto súvislosti označil viaceré rozhodnutia, od ktorých sa mal odvolací súd
odkloniť. Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/16/2006 by poškodený nemal na náhrade

škody profitovať. Uvedené rozhodnutie však nepredstavuje rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho, ale ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, preto nie je možné na jeho základe založiť
prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.

11.2. Najvyšší súd však dáva za pravdu dovolateľovi v tej časti, v ktorej žalovaný namieta, že odvolací

súd nevzal pri priznaní ušlého zisku dôsledne do úvahy tú skutočnosť, že žalobca od 01.01.2003
prenajímalsvojeprevádzkovépriestory.Žalobcatedatakmerpocelýčas,zaktorýžiadapriznanieušlého
zisku nedisponoval priestormi, v ktorých by mohol svoje výrobky vyrábať, keďže ich dal do nájmu. V
tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že skutočnosť, že od 01.01.2003 už žalobca nepokračoval vo svojej
podnikateľskej činnosti a dal priestory do nájmu neznamená, že žalobca by nepokračoval vo svojej

činnosti, ak by neprišlo k odstúpeniu od zmluvy jeho zmluvným partnerom. Podľa odvolacieho súdu tým,
že žalobca prenajal svoje priestory, preukazuje, že práve z dôvodu odstúpenia od zmluvy zmluvným
partnerom musel ukončiť svoju podnikateľskú činnosť. Uvedený záver je ale podľa najvyššieho súdu
predčasný a nedostatočne odôvodnený, čo však nespĺňa atribút nesprávneho právneho posúdenia.
Žalobca nedostatočné odôvodnenie záverov o schopnosti a možnostiach žalobcu dosahovať žalovaný

zisk aj v období po novembri 2002 namieta pri vytýkanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C. s.
p., z uvedeného dôvodu sa preto najvyšší súd bude touto vadou zaoberať na záver odôvodnenia tohto
rozhodnutia.

11.3. Dovolateľ sa zároveň v šiestej právnej otázke opäť venuje povinnosti poškodeného zmierniť

vzniknutúškodunáslednoupodnikateľskoučinnosťou,ktorejsauždovolacísúdvenovalpritretejprávnej
otázke dovolateľa, konkrétne v bode 9.3 tohto odôvodnenia, preto sa už k nej opakovane vyjadrovať
nebude.

11.4. Vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. II. ÚS 163/2013, ktoré poukazuje na hodnotu predmetu kúpy, ktorá zostala v majetku poškodeného,
pričom škodca bol povinný zaplatiť kúpnu cenu, čím poškodenému zostala duplicitne v majetku aj
kúpna cena aj predmet kúpy, najvyšší súd uvádza, že v tu posudzovanej veci nezostala duplicitne
žalobcovi v majetku kúpna cena vyrobených výrobkov spolu so samotnými výrobkami. Priznaným ušlým
ziskom odvolací súd priznal žalobcovi sumu, ktorá je rozdielom medzi sumou fakturovanou zmluvnému

partnerovi žalobcu a vynaloženými nákladmi na výrobu výrobkov. Suma priznaná žalobcovi tak nezahŕňa
hodnotu vyrobených líšt vyjadrenú prostredníctvom nákladov na ich výrobu, to znamená, že vo vzťahu
k objednávke za mesiac november 2002 žalobca tieto náklady vynaložil a nežiada ich náhradu od
žalovaného, od žalovaného žiada náhradu zisku, teda sumy, ktorú by pripočítal k nákladom na výrobu líšt
a následne by takúto celkovú sumu fakturoval zmluvnému partnerovi. Podľa najvyššieho súdu priznaním

ušlého zisku žalobcovi preto nezostala žalobcovi duplicitne kúpna cena a zároveň aj výrobky vyrobené
v mesiaci november 2002.11.5. Pokiaľ dovolateľ namieta aplikáciu § 470 Obchodného zákonníka, uvedené ustanovenie nie je
aplikovateľné na tu zistený skutkový stav, keďže nejde o náhradu škody uplatnenej zmluvným partnerom
žalobcu ako stranou odstupujúcou od zmluvy voči žalobcovi, ale ide o uplatnenie náhrady škody

žalobcom proti tretiemu subjektu, ktorý nebol zmluvnou stranou a ktorý zapríčinil protiprávnu udalosť,
ktorá následne zapríčinila odstúpenie zmluvného partnera žalobcu od zmluvy so žalobcom. Rovnako
v konaní nebolo preukázané, že by išlo o tovar s bežnou cenou, čo je predpoklad pre aplikáciu § 470
Obchodného zákonníka.

11.6. Vo vzťahu k šiestej právnej otázke dovolateľa preto najvyšší súd neidentifikoval takú právnu otázku,
ktorá by bola podstatná pre rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá by zároveň spĺňala niektorý z atribútov
uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C. s. p.

12. Siedmou právnou otázkou dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie predvídateľnosti škody v
zmysle § 379 Obchodného zákonníka. Žalovaný tvrdí, že v čase uzatvorenia zmluvy o dodávke elektriny

so žalobcom nemohol predvídať vznik škody v žalobcom uplatnenej výške.
12.1. Podľa § 379 Obchodného zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku
záväzkovéhovzťahuakomožnýdôsledokporušeniasvojejpovinnostipredvídalaaleboktorúbolomožné
predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala

poznať pri obvyklej starostlivosti.

12.2. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k predvídateľnosti škody uviedol,
že spôsobenú škodu mohol škodca predvídať. Žalovaný mohol predvídať, že vopred neohláseným
odstavením dodávky elektrickej energie viacerým prevádzkam v dotknutom areáli spôsobí škodu

spočívajúcu nielen v dočasnom prerušení priemyselnej výroby, ale aj inú škodu, napríklad spočívajúcu
v zmarení nasledujúceho obchodného vzťahu. V danom prípade podľa odvolacieho súdu „nehovoríme
o nijakom predvídateľnom záväzkovom vzťahu, ale už existujúcom záväzkovom vzťahu, ktorý bol
zavinením žalovaného ukončený“. Už z uvedeného odôvodnenia odvolacieho vyplýva zlé uchopenie
právneho posúdenia predvídateľnosti škody, čo aj namieta žalovaný v dovolaní, spočívajúce v

nesprávnom určení momentu, ku ktorému sa škoda predvída v nadväznosti aj na nesprávne určenie
záväzkového vzťahu, ku ktorému sa tento moment vzťahuje.

12.3. Právne posúdenie predvídateľnosti škody je podľa najvyššieho súdu právnou otázkou podstatnou
pre rozhodnutie v tejto veci, od ktorej posúdenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a táto právna

otázka nebola doposiaľ riešená v ustálenej praxi dovolacieho súdu, preto zakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.

12.4. Predvídateľnosť škody stanovená ako podmienka náhrady škody v § 379 Obchodného zákonníka
je postavená aj na objektívnom základe, nezáleží preto iba na tom, aké okolnosti veci boli škodcovi

pri vzniku záväzkového vzťahu známe, ale aj aké okolnosti veci mu pri obvyklej starostlivosti mali
byť známe. Úlohou súdu je tak vždy nahliadať na predvídateľnosť škody aj z pohľadu objektívne
predvídateľných skutočností, a to s prihliadnutím na povahu záväzkového vzťahu, povahu porušenej
povinnosti a bežné následky jej porušenia. Uvedené však neznamená, že by mal škodca automaticky
predpokladať všetky možné následky porušenia povinnosti, ktoré môžu u poškodeného nastať, ale musí

ísť o následky, ktoré je možné bežne predpokladať. Predvídateľnosť iných ako bežne predpokladaných
následkov porušenia povinnosti je možné akceptovať len v prípade, ak bolo preukázané, že škodca
o takýchto možných následkoch vedel, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto prípade
zaťažuje poškodeného.

12.5. V tu posudzovanej veci žalovaný (jeho právny predchodca) porušil povinnosť vyplývajúcu zo
záväzkového vzťahu vzniknutého medzi žalobcom a žalovaným na základe zmluvy o dodávke elektriny
s veľkoodberateľom zo dňa 01.05.1999. V súlade so znením § 379 Obchodného zákonníka je potrebné
posudzovať predvídateľnosť škody k momentu vzniku záväzkového vzťahu, t. j. k momentu uzatvorenia
zmluvy o dodávke elektriny s veľkoodberateľom dňa 01.05.1999 (ďalej len „zmluva“). Odvolací súd preto

nesprávne právne posúdil moment, ku ktorému je potrebné posudzovať predvídateľnosť škody, keď za
tento moment považoval samotnú protiprávnu udalosť.12.6. Odvolací súd zároveň vec nesprávne právne posúdil v časti vymedzenia následkov, ktoré mohol
žalovaný predvídať, keď uviedol, že právny predchodca pri neoznámení odstávky elektrickej energie
mohol predpokladať, že zmarí nasledujúci obchodný vzťah žalobcu. Podľa dovolacieho súdu je za

zisteného skutkového stavu takýto právny záver nesprávny. Odvolaciemu súdu je možné prisvedčiť,
že žalovaný neoznámením plánovanej odstávky elektrickej energie do areálu, kde sú prevádzky
priemyselnej výroby, spôsobí obmedzenie výroby, na ktoré sa odberatelia, vzhľadom na porušenie
povinnosti žalovaného včas túto odstávku oznámiť, nevedeli pripraviť. Nie je však podľa názoru
najvyššieho súdu možné automaticky predpokladať vedomosť žalovaného o tom, že neoznámením

odstávky elektrickej energie vykonanej počas dvoch dní cez víkend spôsobí zmarenie kúpnej zmluvy
dohodnutej na obdobie viac ako päť rokov, teda že spôsobí omeškanie žalobcu práve s nosnou
objednávkou, na základe čoho následne zmluvný partner žalobcu odstúpi od zmluvy. Uvedené nie je
podľa dovolacieho súdu bežným následkom porušenia povinnosti žalovaného včas oznámiť odstávku
elektrickej energie, ktorý by naviac žalovaný mohol predpokladať k dátumu 01.05.1999. Pre záver o
predvídateľnosti takejto škody, je potom potrebné dokazovaním preukázať, že aj keď nejde o bežný

následok porušenia uvedenej povinnosti žalovaného, žalovaný o takomto možnom následku vedel, čo
v konaní preukázané nebolo.

12.7. Najvyšší súd na doplnenie a pre odstránenie prípadných pochybností uvádza, že nesprávne
právne posúdenie sa netýka zmarenia samotnej objednávky, ktorá bola vyrábaná v čase, kedy prišlo k

neohlásenej odstávke elektrickej energie, teda objednávky za mesiac november 2002. V tomto prípade
moholžalovanýpredpokladať,takakoajkonštatovalodvolacísúd,ženeohlásenouodstávkouelektrickej
energie v priemyselnom areáli obmedzí výrobu žalobcu a tým spôsobí omeškanie žalobcu s plnením
aktuálnej objednávky.

12.8. Zároveň najvyšší súd zdôrazňuje, že uvedený právny názor sa dotýka aktuálne zisteného
skutkovéhostavu,čonebránižalobcovivkonanítvrdiťapreukázať,žežalovanýomožnostivznikuškody
v celom rozsahu, tak ako jej náhrada bola uplatnená v tomto konaní, vedel.

12.9. Z uvedených dôvodov je preto dovolanie žalovaného v časti siedmej právnej otázky nielen

prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., ale aj dôvodné. Vzhľadom na dôvodnosť dovolania
žalovaného je potrebné rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušiť podľa § 449 ods. 1
C .s. p. Keďže aj rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na rovnakom nesprávnom posúdení veci
a zároveň časť konania bola už rozhodnutím odvolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie súdu prvej
inštancie, pričom právny názor dovolacieho súdu ešte ponecháva nižším súdom priestor na prípadné

doplnenie dokazovania ohľadom predvídateľnosti škody, je podľa najvyššieho súdu potrebné zrušiť aj
rozsudok súdu prvej inštancie v častiach vymedzených vo výroku tohto rozhodnutia a vec v zrušenej
časti vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov nápravu nemožno podľa
najvyššieho súdu dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 2 C. s. p.), ale je
potrebné zrušiť vo vymedzenom rozsahu aj rozsudok súdu prvej inštancie.

13. Najvyšší súd zistil aj dovolateľom namietanú vadu zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu podľa
§ 420 písm. f/ C. s. p. Rozhodnutie odvolacieho súdu je vo viacerých častiach vnútorne rozporné a
nedostatočne odôvodnené, konkrétne dovolací súd poukazuje na rozpory pri odôvodnení nepremlčania
nároku žalobcu, na ktoré už dovolací súd poukázal v bode 8. odôvodnenia a na predčasný záver

odvolacieho súdu o tom, že aj pokiaľ dal žalovaný svoje prevádzkové priestory do nájmu, učinil tak
jedine z dôvodu zmarenia kúpnej zmluvy v dôsledku protiprávnej udalosti. Tento záver odvolacieho
súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nie je dostatočne odôvodnený a najvyšší súd dáva za
pravdu dovolateľovi, že pokiaľ by bolo preukázané, že žalobca by dal priestory do nájmu a obmedzil
svoju podnikateľskú činnosť aj keby neprišlo k protiprávnej udalosti, nemohol by dosahovať v období od

01.01.2003 zisk, ktorého náhradu žiada od žalovaného. Preukázanie skutočnosti, že výlučným dôvodom
prečo prišlo k obmedzeniu podnikateľskej činnosti boli následky protiprávnej udalosti, zaťažuje žalobcu,
ktorý v konaní tvrdí, že by žalovaný ušlý zisk aj v období od 01.01.2003 dosiahol.

13.1. K tvrdeniam dovolateľa o nedoručení vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného v odvolacom

konaní dovolací súd z obsahu s vecou súvisiaceho súdneho spisu zistil, že odvolanie žalovaného zo
dňa 11. decembra 2018 bolo v súlade s § 373 ods. 3 C. s. p., doručené žalobcovi na vyjadrenie, ktorý
sa k nemu vyjadril. Následne v zmysle § 374 ods. 1 C. s. p., bolo vyjadrenie doručené odvolateľovi. Z
ustanovenia § 374 ods. 3 druhá veta C. s. p., vyplýva, že ďalšie podania strán sa doručujú, len ak je topotrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces, zmyslom uvedeného ustanovenia je selektovať
cez kritérium zachovania práva na spravodlivý proces ďalšie podania v odvolacom konaní, ktoré už súd
nedoručuje. Žalobca v predmetnom nedoručenom vyjadrení len konštatoval, že vo vyjadrení žalovaného

ku ktorému sa vyjadruje, nie sú žiadne nové skutočnosti a žalobca sa už rozsiahlo vyjadril k vykonanému
dokazovaniu, preto by rozvádzanie jednotlivých svedeckých výpovedí bolo nehospodárne. S ohľadom
na obsah vyjadrenia žalobcu, preto nemohlo prísť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny
proces.

13.2. Vo vzťahu k námietke o nedoručení znaleckého posudku Ing. F. žalovanému, je potrebné dať za
pravdu dovolateľovi, že pokiaľ ide o znalecký posudok, o ktorý opiera súd svoje rozhodnutie, má sporová
strana právo sa s jeho obsahom oboznámiť a vyjadriť sa k nemu. Preto pokiaľ nebol predmetný znalecký
posudok žalovanému riadne doručený, je potrebné tento nedostatok v ďalšom konaní odstrániť.

13.3. Neskoršie doručenie uznesenia o spojení vecí sp zn. 2Cb/92/2004 a sp. zn.

2Cb/139/2004 žalovanému je síce administratívnym pochybením súdu, ktoré však podľa najvyššieho
súdu nezapríčinilo zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Rozsudok Okresného súdu Kežmarok č. k.
2Cb/92/2004-836, bol vydaný dňa 22. novembra 2018, teda po riadnom doručení uznesenia o spojení
vecí žalovanému dňa 18. apríla 2018 a nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

13.4. Vzhľadom na zistené vady rozhodnutia a postupu odvolacieho súdu, je dovolanie žalovaného
prípustnéadôvodnéajpodľa§420písm.f/C.s.p.Rozhodnutieodvolaciehosúdujepretovnapadnutom
rozsahu potrebné zrušiť aj pre zistenú vadu zmätočnosti.

13.5.Vovzťahukostatnýmdovolacímnámietkamžalovaného,najvyššísúdlenvkrátkostiuvádza,ženie

je povinnosťou súdu dať odpoveď na všetky otázky kladené sporovou stranou, ale len na tie podstatné
pre rozhodnutie veci. Rovnako nie je povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy navrhované v konaní.
Preto v ostatných dovolacích námietkach žalovaného najvyšší súd prípustnosť dovolania nevzhliadol.

14. Vzhľadom na zistenú prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 420

písm. f/ C. s. p., a § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu spolu
s rozsudkom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 449 ods. 1 a 2 C. s. p., a
vec vrátil v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

15. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie viazané právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným

v tomto uznesení (§ 455 C. s. p.).

16. O trovách dovolacieho konania a trovách pôvodného konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné dovolanie.