Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/80/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122202755
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3122202755.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a sudcov
JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 2, IČO: 00151866, proti
žalovanej G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., ul. J. W. XXX/XXX, o zaplatenie 104,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín č. k. 17C/23/2022 - 9 zo dňa 09.08.2022

takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie 104,- eur s príslušenstvom

s tým, že po právoplatnosti uznesenia vec postupuje Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva
Žilina. V odôvodnení uviedol, že dňa 25.04.2022 bolo súdu doručené podanie žalobcu označené ako
"Návrh na vydanie platobného rozkazu", ktorým sa proti žalovanej domáha rozhodnutia súdu o splnení
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 104,- eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy. Právne
vec súd posúdil podľa § 9, § 10 ods. 1 Civilného sporového poriadku; § 6 ods. 3 písm. l), § 58 ods.
2, ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a

doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že v predmetnej veci sa podľa znenia žaloby žalobca domáhal
náhrady nákladov za stravu, ktorá mala byť žalovanej poskytnutá počas nariadenej karantény v období
od 26.04.2020 do 04.05.2020, a to podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., ktorý je
označený (nazvaný) ako "Náhrada nákladov". Súd preskúmajúc svoju právomoc v tejto veci zistil, že
podľa ustanovenia § 6 ods. 3 písm. l/ zákona č. 355/2007 Z. z. je právomocný na uloženie povinnosti
nahradiť náklady podľa § 56 až 58 tohto zákona príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva.

Procesné podmienky predstavujú súhrn daností, ktorými musí súd disponovať na to, aby vec mohol
prejednať a rozhodnúť. Právomoc súdu je pritom procesnou podmienkou na strane súdu, na ktorú súd
prihliada ex offo (z úradnej povinnosti) a to počas celého konania. Súd zistil, že nemá právomoc na
uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., pričom túto právomoc zveruje uvedený
zákon v ustanovení § 6 ods.3 písm. l/ regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Preto súd konanie
zastavil a vec postúpil miestne príslušnému Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Žilina na

ďalšie konanie. Miestnu príslušnosť úradu súd určil na základe skutočnosti, že paušálne náklady na
stravu žalovanej počas jej pobytu mali byť hradené v obvode tohto úradu, v obci Strečno, okres Žilina,
kde bola žalovaná podľa žaloby v karanténe.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal porušenie práva na
spravodlivý proces, pretože nemal možnosť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom vyjadriť.

Uviedol, že žalobu podal ako návrh na vydanie platobného rozkazu a o takomto návrhu mal súd
rozhodnúť v súlade s § 265 CSP a vydať platobný rozkaz alebo postupovať podľa § 168 ods. 1 CSPa nariadiť predbežné prejednanie sporu. Tam by mohli byť odstránené pochybnosti súdu o právomoci
konať. Žalobca poukázal na to, že pri správe majetku štátu je povinný využívať všetky právne prostriedky
na vymoženie pohľadávky štátu (§ 4 zákona č. 374/2014 Z. z.). Pretože faktúra, ktorá je podkladom

uplatneného nároku, nie je priamo exekučným titulom, bolo nevyhnutné, aby žalobca pre vymáhanie
získal exekučný titul, a to súdne rozhodnutie. Právomoc súdu rozhodnúť vo veci je podľa žalobcu
jednoznačnedanánazáklade§3CSP.Vďalšomobsahuodvolaniažalobcauviedolokolnostivyhlásenia
mimoriadnej situácie v súvislosti s COVID-19 od 12.03.2020 a s tým súvisiace nariadenie Úradu
verejného zdravotníctva SR, na základe ktorého sa všetkým osobám vstupujúcim na územie SR od

20.04.2020 nariadila izolácia v zariadeniach určených štátom. Týmto zariadeniam (určeným subjektom)
potom Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením Vlády SR č. 77.2020
Z.z.uhradilonáklady,ktorévzniklisostravouaubytovanímosôbsnariadenouizoláciou.Vtejtosúvislosti
však žalobca zdôraznil, že ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. určuje okruh osôb, ktoré sú povinné
uhrádzať náklady spojené s plnením povinností podľa zák. č. 355/2007 Z. z., no nerieši prípady, kedy
náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa uvedeného zákona. Súd prvej inštancie sa

podľa žalobcu nevysporiadal s rozlíšením uloženia povinnosti v súvislosti s nariadenou karanténou a
vznikom nákladov na poskytnutú stravu a ubytovanie. Za významné žalobca považoval, že fyzické osoby
neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Súd
prvej inštancie teda podľa žalobcu nesprávne posúdil to, že náklady vznikli priamo žalobcovi z iného
titulu, ako na základe ustanovení zák. č. 355/2007 Z. z. Povinnosť poskytnúť stravovanie osobám v

karanténe totiž nebola uložená rozhodnutím podľa zák. č. 355/2007 Z. z., ale v súvislosti s nariadenou
karanténou.Podľažalobcusaust.§58ods.2zák.č.355/2007Z.z.nevzťahujenasituáciu,kedynáklady
vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Keďže stravovanie nezabezpečoval úrad
verejného zdravotníctva, nemohol byť ani príslušný na rozhodovanie o povinnosti tieto náklady nahradiť.
Tiež nemôže byť prijímateľom plnenia za náhradu nákladov stravovania. Uvedené odvolacie námietky

sumarizoval žalobca tak, že podanou žalobou vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže
za žalovanú plnil to, čo mala podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaná sama. Podľa žalobcu
by si žalovaná potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom
zariadení, a preto postupoval v súlade s právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečil. V ďalšom
obsahu odvolania citoval žalobca nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021,

v ktorom Ústavný súd SR prijal záver, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.
z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom osobe, ktorá je
povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s Ústavou SR. Žalobca tiež citoval z rozhodnutí iných súdov
SR, ktoré o obdobnom nároku vecne rozhodli. V závere odvolania namietal nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť. Napokon pre prípad, že súd nebude

akceptovať argumentáciu žalobcu, žalobca uviedol, že uplatnený nárok je možné posúdiť aj ako nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia a citoval ust. § 451 ods. 2 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP
a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správne potvrdiť z nasledovných dôvodov:

5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že súd nemá právomoc na uloženie
povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., keď túto právomoc zveruje uvedený zákon v
ustanovení § 6 ods. 3 písm. l) regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, a preto súd konanie podľa

§ 9 CSP v spojení s § 10 ods. 1 CSP zastavil a postúpil Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva
Žilina, v obvode ktorého mali byť hradené paušálne náklady na stravu žalovanej počas jej pobytu v
karanténnom zariadení.

6. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s

odôvodnením napadnutého uznesenia v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho
správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:7. Podľa § 11 ods. 4 nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej
mobilizácie, subjekt hospodárskej mobilizácie, určený rozhodnutím alebo písomným príkazom na
vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 2 až 10 pre iný subjekt hospodárskej mobilizácie,

si uplatňuje finančné prostriedky u tohto subjektu.

8. Podľa § 6 ods. 3 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“), Regionálny úrad verejného
zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady

podľa § 56 až 58.

9. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

10. Čo sa týka vecnej správnosti posúdenia právomoci, žalobca argumentuje, že subjektom, ktoré boli
štátom určené na realizáciu karantény osôb vstupujúcich na územie SR, bolo Ministerstvo vnútra SR
povinné uhradiť náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním týchto osôb, a to na základe nariadenia
Vlády SR č. 77/2020 Z.z. Tieto náklady tak vznikli priamo žalobcovi z iného titulu, ako na základe
ustanovení zák. č. 355/2007 Z.z.

11. V posudzovanej veci predstavuje žalobou uplatnený nárok peňažnú náhradu za stravovanie, ktoré
bolo poskytnuté žalovanej počas nariadenej karantény v zariadení ŽSR SIP Strečno za obdobie od
26.04.2020 do 04.05.2020. Karanténa bola žalovanej nariadená z dôvodu ochrany verejného zdravia
na základe zákona 355/2007 Z. z. Stravovanie poskytnuté žalovanej počas karantény teda jednoznačne

predstavovalo náklady, ktoré vznikli tým, že žalovaná plnila povinnosť zotrvať po príchode na územie SR
v karanténe. Vzhľadom na to sa na povinnosť ich náhrady vzťahuje uvedené ustanovenie § 58 ods. 2
zák. č. 355/2007 Z. z., ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku je na tomto
právnom posúdení založená aj žaloba a sám žalobca na uvedené ustanovenie poukazuje a odkazom
na nález Ústavného súdu zmieňuje jeho súlad s Ústavou SR.

12. Vychádzajúc z uvedeného, teda že žalobou uplatnené náklady stravovania žalovanej v karanténe
sú nákladmi podľa § 58 zák. č. 355/2007 Z. z., je tak priamo z textu ustanovenia § 6 ods. 3 písm.
l) zák. č. 355/2007 Z. z. jednoznačné, že povinnosť nahradiť takéto náklady ukladá Regionálny úrad
verejného zdravotníctva. To zakladá jeho právomoc rozhodovať v tejto veci a tým vylučuje právomoc

súdu prejednať žalobou uplatnený nárok (§ 3, § 4 a Čl. 1 CSP).

13. Na uvedenom závere nemení nič ani žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že náklady stravovania
zaplatil zariadeniu žalobca, ktorému táto povinnosť vyplývala z iného právneho predpisu ako zo zák. č.
355/2007 Z.z., a to z uvedeného nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z.z., a že od žalovanej tak žiada iba to,

čo bolo plnené za ňu. Uvedený názor žalobcu predpokladá existenciu priamej povinnosti žalovanej voči
zariadeniu, v ktorom vykonávala karanténu. Teda, že žalovaná bola povinná uhradiť náklady karantény,
v tomto prípade stravovania, priamo zariadeniu ŽSR SIP Strečno. Práve uvedené nariadenie vlády
SR však uvedenú konštrukciu vylučuje. Je zrejmé, že štát nariadil karanténu osôb prichádzajúcich
v rozhodnom období na územie SR formou umiestnenia týchto osôb v zariadeniach, ktoré pre tento

účel určil, a ktoré stanoveným spôsobom financoval. Právne bolo zabezpečenie karantény preto vecou
štátu. Preto ani osoby umiestnené v karanténe nemohli byť z hľadiska nákladov karantény v žiadnom
právnomvzťahusosamotnýmizariadeniami,kdekaranténuabsolvovali,alejedinesoštátomsamotným.
Neprichádza tak do úvahy právna konštrukcia, že by osoby umiestnené v karanténe mali uhradiť náklady
karantény týmto zariadeniam. Nie je teda možné uvažovať o danom právnom vzťahu tak, že pokiaľ

žalobca platil tomuto zariadeniu za zabezpečenie karantény určených osôb, plnil tým za tieto osoby, a
tieto osoby by v dôsledku toho mali byť povinné nahradiť to, čo bolo plnené za nich.

14. Z uvedeného vyplýva, že v tomto konaní uplatnený nárok na zaplatenie je jednoznačne nárokom na
úhradu nákladov karantény uplatnený priamo tým, komu tieto náklady karantény vznikli, teda nárokom

vyplývajúcim z ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. a nie z iného právneho vzťahu, napr. z
bezdôvodného obohatenia.15. Napokon sa nemožno stotožniť ani s názorom žalobcu, že ust. § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z.
sa nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Z
uvedeného ustanovenia v spojení s ust § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z. totiž uvedený právny

záver dovodiť nemožno. Právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je totiž uvedenými
ustanoveniami vymedzená výlučne z hľadiska ukladanej povinnosti bez ohľadu na to, v prospech koho
má byť táto povinnosť splnená. Úrad verejného zdravotníctva má tak ohľadom nákladov podľa § 58 ods.
2 zák. č. 355/2007 Z. z. právomoc konať nielen vo veciach, v ktorých by bol sám oprávnený, ale aj vo
veciach, v ktorých je oprávneným na úhradu nákladov iný subjekt, či orgán verejnej moci, ako je tomu aj

v tomto prípade. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nemusí byť prijímateľom úhrady
nákladov, hoci o nej bude rozhodovať. V tomto je správny názor žalobcu, podľa ktorého úrad verejného
zdravotníctva nemôže byť v tomto prípade prijímateľom plnenia za náhradu nákladov stravovania. Ako
však bol uvedené, to nie je podmienka danosti jeho rozhodovacej právomoci v tejto veci.

16. Význam pre riešenie otázky právomoci nemá to, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s

povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Rozsah, v akom je uplatnené právo na
úhradu nákladov podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z.z. nemá žiaden dopad na to, že takto uplatnené
právo má stále základ v citovanom ustanovení, a teda ani žiaden dopad na právomoc Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva z toho vyplývajúcu podľa § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z.z.

17. Na tomto mieste je tiež potrebné zdôrazniť, že nedostatok právomoci súdu konať vo veci je
neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Neprichádza tak do úvahy, aby strany akýmkoľvek
postupom vo veci dosiahli, aby súd mohol prejednať žalobu uplatňujúcu taký nárok, o ktorom súd
rozhodovať nemôže pre nedostatok svojej právomoci. Súd v takomto prípade nemôže v konaní urobiť
v zásade nič iné, ako konanie zastaviť a v prípade existencie právomoci správneho orgánu vec

tomuto orgánu postúpiť. Danosť právomoci je základnou podmienkou konania súdu, a preto bez
nej neprichádzalo do úvahy ani vydanie platobného rozkazu, eventuálne nariadenie predbežného
prejednania sporu alebo pojednávania, ako sa domnieva žalobca v odvolaní.

18. Žalobca tiež namieta, že pre vymáhanie pohľadávky štátu uplatnenej v tomto konaní je nevyhnutný

exekučný titul a plniac si povinnosti správcu majetku štátu je žalobca povinný exekučný titul, v tomto
prípade súdne rozhodnutie, zabezpečiť. Túto skutočnosť odvolací súd nespochybňuje a nespochybnil
ju ani súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím. To nekonštatuje, že o uplatnenej pohľadávke
nie je možné vydať rozhodnutie, na základe ktorého by mohla byť vymáhaná exekučne. Napadnuté
rozhodnutie iba prijalo záver, že takéto rozhodnutie nie je oprávnený vydať súd. Súčasným postúpením

veci správnemu orgánu súd zároveň vyriešil pre žalobcu otázku, kto má právomoc o jeho nároku
rozhodnúť. Po postúpení veci bude správny orgán ďalej konať o uplatnenom nároku žalobcu. Napadnuté
rozhodnutie tak nijako nepopiera možnosť žalobcu získať exekučný titul, ale konštatuje nevyhnutnosť
získať ho správnym procesným postupom a súčasne tento postup uvádza. Exekučným titulom nie je len
rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie orgánu verejnej správy (§ 45 ods. 2 písm. f) exekučného poriadku).

19. Zároveň neobstojí námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, prečo súd prijal záver, že nemá
právomoc vo veci konať. Uplatnený nárok posúdil ako náklady, ktoré vznikli keď žalovaná plnila svoju
povinnosť byť izolovaná v štátom určenom zariadení. Právne tieto náklady kvalifikoval podľa § 58

ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., citujúc ust. § 6 ods. 3 písm. l) zák. č. 355/2007 Z. z. (Regionálny
úrad verejného zdravotníctva ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa § 56 až 58) a prijal záver, že
predmetným ustanovením je právomoc na rozhodnutie o uplatnenom nároku zverená Regionálnemu
úraduverejnéhozdravotníctva.Ztohopotomnazáklade§10ods.1CSPprijalzáverozastaveníkonania
a postúpení veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak dostatočne a jednoznačne odôvodnené a nie

je nepreskúmateľné. V prospech záveru o preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia svedčí aj to, že
v prípade nepreskúmateľného rozhodnutia by žalobca nedokázal v odvolaní formulovať tam uvedené
vecné argumenty proti rozhodnutiu, pretože by nebolo zrejmé prečo súd rozhodol tak ako rozhodol.

20. Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo spočívať v

odopretí možnosti vyjadriť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom. Súd prvej inštancie pre
potreby napadnutého rozhodnutia žiadne dôkazy nevykonával, ale vychádzal výlučne z tvrdení žalobcu
uvedených v žalobe. Tie boli dostatočné na posúdenie otázky právomoci súdu, ako základnej podmienky
konania. Vzhľadom na to sa súd prvej inštancie nemohol dopustiť žiadnych pochybení v dokazovaní.Keďže nerozhodoval o veci samej, nemal ani povinnosť oboznámiť strany sporu o predbežnom právnom
posúdení veci (§ 171 ods. 1 CSP). Súd prvej inštancie tiež nepochybil, pokiaľ nenariadil predbežné
prejednanie sporu podľa ust. § 168 a nasl. CSP, pretože nedostatok právomoci súdu bol zrejmý zo

žaloby. Nebol tak dôvod ani na zisťovanie splnenia tejto podmienky konania v súčinnosti so stranami
sporu pri predbežnom prejednaní sporu (§ 170 ods. 1 CSP).

21. Čo sa týka žalobcom citovaných rozhodnutí iných okresných súdov SR, ktoré o obdobnom nároku
vecne rozhodli, v žiadnom z nich nebola otázka právomoci súdu riešená výslovne a odvolací súd má

zato, že implicitne v nich nebola vyriešená správne. Rozhodnutia okresných súdov neodôvodňujúcich
danosť právomoci súdu rozhodnúť o typovo identickom nároku nepovažoval odvolací súd za prekážku
rozhodnúť s náležitým odôvodnením o otázke právomoci odlišne.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správne potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods. 1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná. Z obsahu spisu nevyplýva, že
by žalovanej vznikli trovy odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).