Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. jún 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104134070
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1104134070.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členov

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcov: Xa) A. K., C.
K.. XX, F. B. Q., H. K. Q., Xb) G. K., C. K.. XX, F. B. Q., H. K. Q. (S. H. S. Ž. Z.É. K., H. XX.X.XXXX,
T. XX.X.XXXX), X) S. Š., C. Y. XX, C., X) Ľ. Š., C. Y. XX, C., X) K. K., C. E. V. XXX/XX, S., X)
F. D.N., C. S. Š. XXX (S.N. H. S. Ž. N. X. Q. F. Š., H. X.X.XXXX, T. XX.X.XXXX), X) P. T.N., C.
X. XXX (S. H.K. S. Ž. N. X. Q. B. Š.N., H. X.XX.XXXX, T. X.X.XXXX) X) M. K., C. R.B. XX, C.,
proti žalovaným: 1) Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava,
2) Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, 3) Slovenská republika -

MinisterstvofinanciíSR,Štefanovičova5,Bratislava,4)Slovenskárepublika-Ministerstvohospodárstva
SR, Mierová 19, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov v 2. až 7. rade proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, č. k. 16C/318/2004-145 zo dňa 30.10.2006, takto

r o z h o d o l :

I: Odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 16C/318/2004-145 zo dňa
30.10.2006 p o t v r d z u j e .
II: Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I, rozsudkom č. k. 16C/318/2004-145 zo dňa 30.10.2006 výrokom I. zamietol
návrh žalobcov na prerušenie konania, výrokom II. zamietol žaloby žalobcov a výrokom III. žalovaným

nepriznal náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1) až 7) sa v predmetnej
súdnej veci domáhali zaplatenia istiny spolu 730.000,- Sk (24.231,56 eur) titulom náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa § 18 a nasl. zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom s poukazom na nimi vložené finančné prostriedky do nebankových subjektov.
Žalobkyňa 1) si uplatnila náhradu škody vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 eur) , žalobca 2) vo výške

100.000,- Sk (3.319,39 eur), žalobca 3) vo výške 50.000,- Sk (1.659,70 eur), žalobca 4) vo výške
30.000,- Sk (995,82 eur), žalobca 5) vo výške 50.000,- Sk (1.659,70 eur), žalobca 6) vo výške
100.000,- Sk (3.319,39 eur), žalobca 7) vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 eur). Podľa žaloby uzavreli
s nebankovými subjektmi (B.M.G. INVEST, s.r.o., BDV družstvo, SPOROINVEST, a. s.) zmluvy o
pôžičke a zmluvy o tichom spoločenstve, ktorými investovali svoje finančné prostriedky vo forme
vkladu a účasti na podnikateľskej činnosti. Žalobcovia tvrdili, že tieto zmluvy uzavreli okrem iného
na základe reklamy v médiách, v ktorej nebankové subjekty sľubovali výnosy, resp. zhodnotenie

investovanej sumy o výnos, ktorý v tej dobe prevyšoval úroky poskytované bankami. Nebankové
subjekty prestali plniť, resp. nesplnili svoje záväzky a uzatvorili prevádzky, z dôvodu úpadku bol
na ich majetok vyhlásený konkurz. Žalobcovia 1) až 7) nadobudli presvedčenie, že investujú svoje
peňažné prostriedky v súlade so Zákonom o kolektívnom investovaní, resp. do bankových subjektov.Nebankové subjekty prijímali vklady, vykonávali teda bankovú činnosť bez požadovanej licencie, čím
porušovali Zákon o bankách. Národná banka Slovenska, v ktorej kompetencii bolo zasiahnuť do
10.10.1999, nevyužila svoju právomoc a voči nebankovým subjektom, ktoré vykonávali bankovú

činnosť v rozpore so zákonom, nezasiahla. Nekonanie a zanedbanie povinností zo strany žalovaných
1) až 3) malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových subjektov nadobudla nebývalé rozmery,
Slovenská republika prostredníctvom svojich orgánov nepodnikla nič, aby odvrátila protiprávny stav,
nepodnikla ani kroky smerujúce k obmedzeniu podnikania. Konaním osôb oprávnených konať v mene
nebankových subjektov dochádzalo počas ich podnikania k spáchaniu viacerých trestných činov, okrem

iného trestného činu neoprávneného podnikania, porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho
styku a podvodu. Napriek dostatku známych skutočností orgány činné v trestnom konaní nezasiahli
adekvátne, až po uzavretí prevádzok nebankových subjektov. Nekonanie a zanedbanie povinností zo
strany žalovaného 4), ako orgánu nadriadenému Slovenskej obchodnej inšpekcii, malo za následok, že
na základe klamlivej reklamy žalobcovia vložili svoje finančné prostriedky do nebankových subjektov.
Slovenská republika tak nesprávnym úradným postupom a svojou nečinnosťou spôsobila žalobcom

škodu, ktorá sa rovná hodnote investovanej sumy do nebankových subjektov. Žalobcovia argumentovali,
že pokiaľ by štát včas, razantne a v súlade s právomocou zverenou jeho orgánom zákonom voči
nebankovým subjektom zakročil a pozastavil ich činnosť už v čase, keď na protizákonnosť stavu
poukazovala ministerka financií a štátu boli známe aj podvody a bankroty iných nebankových subjektov,
neboli by im zverili svoje peniaze.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané uzavretie uvedených zmlúv s tým,
že predmetnými zmluvami žalobcovia investovali svoje finančné prostriedky vo forme vkladu, pôžičky;
pri každom žalobcovi osobitne uviedol, akú zmluvu uzavrel a s akou spoločnosťou, akú sumu žalobca
poskytol. Predmetnými zmluvami bolo dojednané vyplácanie úrokov, prípadne podielu na zisku. Vo
vzťahu k žalovanému 3) súd prvej inštancie konštatoval, že mohol pri výkone štátneho dozoru v

rámci svojej kompetencie zakázať neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa zákona č.
248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch môžu vykonávať iba investičné
spoločnosti alebo investičné fondy. V prejednávanej veci však zo strany nebankových subjektov o
zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom, a to predajom
podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií, nešlo. Ich inú činnosť nebolo v právomoci

žalovaného 3) zakázať, a preto nemohla táto nečinnosť zo strany žalovaného 3) založiť z jeho
strany nesprávny úradný postup. Zdôraznil, že ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké
možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané, pričom ich nemožno
nútiť, aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom bolo umožnené
obchodným spoločnostiam ako podnikateľom vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním

zmlúv o pôžičke, tichom spoločenstve a pod. Žalobcovia v súlade s princípom zmluvnej autonómie
rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s
obchodnými spoločnosťami, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na
seba práva a povinnosti vyplývajúce z uzatvorených zmlúv, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí,

že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t. j. do slobodného súkromného
rozhodovania fyzických a právnických osôb. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa zákona č.
385/1999 Z.z. v období od 1.1.2000 (účinnosť zákona) do 1.11.2000 (účinnosť zákona č. 329/2000
Z.z. o Úrade pre finančný trh) bola daná kompetencia žalovaného 3) podľa § 62 ods. 4 zák. zakázať
vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť

alebo depozitár, pričom činnosť ako predmet zákona (§ 1 písm. b/) bola vymedzená v § 5 ods.
1, pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť ako zhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe
verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom (§ 11) a z takto
zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať nútenú správu podielových
fondov, a teda ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť obchodnej spoločnosti B.M.G. Invest s.r.o.

činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti. Súhlasil so žalovaným 3/ v tom, že už v čase
uzavretia väčšiny zmlúv bol kompetentný pre výkon štátneho dozoru Úrad pre finančný trh. V danom
prípade nebankové subjekty pôsobili, t.j. podnikali na základe ustanovení Obchodného zákonníka a
v zmysle platných právnych noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných
vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré sú uvedeným

ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka. Nebola preto
daná kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv bolo mimo
rámca dozoru NBS. Okrem toho žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné
vyvodiť, že NBS v tom čase mala vedomosť o uzatváraní takýchto zmlúv, keď žalobcovia zmluvydo 10.11.1999 s nebankovým subjektom neuzavreli. Pokiaľ novela Zákona o bankách č. 252/1997
Z. z. s účinnosťou od 11.10.1999 túto kompetenciu NBS v § 26 ods. 3 zrušila, bolo tak v dôsledku
koncentrácie kompetencie NBS ukladať sankcie iba voči bankovým subjektom, pretože iné subjekty,

ktoré vykonávajú činnosti bez povolenia pôsobiť ako banka, by mali byť postihované za nedovolené
podnikanie. Dodal, že žiaden zo žalobcami označených žalovaných nie je v časti, v ktorej sa dovolávali
žalobcovia nečinnosti NBS v rámci výkonu jej kompetencie, pasívne legitimovaným. Vo vzťahu k
žalovaným 1) a 2) žalobcovia poukazovali na zásadu oficiality uloženú orgánom činným v trestnom
konaní. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré

by nasvedčovali nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní, spočívajúcej v opomenutí robiť všetky
potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako
všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia
povinnosti urobiť konkrétne opatrenia, a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia
podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere žalovaný 2) preukázal
listinnýmidôkazmiksvojmuvyjadreniu,žeorgányčinnévtrestnomkonanívenovalipozornosťzisťovaniu

skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej činnosti, a teda nezostali
nečinnétak,žebytobolomožnékvalifikovaťakonesprávnyúradnýpostup,vpriamejpríčinnejsúvislosti,
s ktorým uzatvorili žalobcovia zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke a vložili tak na ich základe
do nebankového subjektu svoje peňažné prostriedky. V prejednávanej veci nemohlo Ministerstvo
spravodlivosti SR samo, či prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov súdnej moci, v

rámci svojej kompetencie zakázať podnikateľskú činnosť nebankovým subjektom, či uzavretie zmluvy
o tichom spoločenstve a o pôžičke, resp. ovplyvniť začatie trestného stíhania vo veci nebankových
subjektov. Nemohla preto táto nečinnosť z jeho strany založiť nesprávny úradný postup v spojení s
uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali
v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať, či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú

činnosť, či uzatváranie zmlúv s občanmi. Taktiež skutočnosť trestného stíhania zodpovedných
štatutárnych zástupcov nemohla ovplyvniť vymožiteľnosť pohľadávky navrhovateľov, táto len môže
založiť ich občianskoprávnu zodpovednosť za škodu spôsobenú trestnou činnosťou voči navrhovateľom
ako poškodeným touto trestnou činnosťou, pokiaľ sa preukáže. Preto ani nemožno uvažovať o príčinnej
súvislosti medzi postupom trestného konania a vznikom škody v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky.

Súd prvej inštancie vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného 4), do pôsobnosti ktorého patrí aj ochrana
spotrebiteľa, poukázalnato,žežalobcovia v samotnomnávrhuneuviedližiadnerelevantnéskutočnosti,
ktoré by nasvedčovali tomu, že reklama nebankových subjektov v médiách naplnila skutkovú podstatu
klamlivej reklamy (§ 45 Obch. zák.). Takýmto znakom nie sú ani sľubované výnosy z vkladov, keďže
vzhľadom na predmet podnikateľskej činnosti nebankových subjektov, zapísaný v Obchodnom registri,

takéto zisky nevylučovali, pričom je všeobecne známe, že spočiatku nebankové subjekty dohodnuté
zisky riadne vyplácali. V tomto smere neboli teda žalobcovia uvedení do omylu, nebola zneužitá ich
dôvera, či nedostatok skúseností alebo vedomostí. Žalobcovia totiž vedeli, že sa nejedná o bankové
subjekty, ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky, v snahe dosiahnuť vyššie výnosy z vložených
peňazí si museli byť vedomí, že je s tým spojené adekvátne riziko, uzatvorené zmluvy o pôžičke a o

tichom spoločenstve riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na ktorých pochopenie
nebolo potrebné, aby disponovali odbornými vedomosťami, či skúsenosťami. Aj v ďalšom prisvedčil
žalovanému 4), že v danom prípade išlo o verejnú výzvu na zhromažďovanie peňažných prostriedkov od
verejnosti, eventuálne verejný návrh na uzavretie zmluvy, nie o reklamu ako prezentáciu tovarov, služieb
a iných práv a záväzkov súvisiacich s podnikaním, a žalobcov nemožno považovať za spotrebiteľa v

zmysle § 2 ods. 1, písm. a/ zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Aj vo vzťahu k žalovanému 4)
vyvodil, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nečinnosťou Slovenskej obchodnej inšpekcie a vznikom
škody, pretože táto nevznikla žalobcom tým, že vložili finančné prostriedky do nebankových subjektov
v dôsledku klamlivej reklamy, ale im môže vzniknúť jedine v dôsledku neschopností nebankových
subjektov splniť svoj záväzok z uzavretých zmlúv z dôvodu ich nepriaznivej finančnej situácie. Zo

skutkových okolností prípadu súd prvej inštancie dôvodil, že to boli práve samotní žalobcovia, ktorí
svojou nedbalosťou zanedbali prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musia následky s tým
spojené znášať sami. Mohli sa totiž pred uzatvorením zmluvy presvedčiť, napr. na základe výpisu
z Obchodného registra, že obchodná spoločnosť, s ktorou vstúpili do záväzkového vzťahu, nie je
investičnou spoločnosťou, ani fondom, keďže nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu

obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a na základe predložených zmlúv o
pôžičke a o tichom spoločenstve mohli poznať (bez právnych a iných odborných znalostí), že sa
nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov, či formou akcií. Mali
postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a zvážiťmožnú mieru rizika. Súd prvej inštancie poukázal na to, že neznalosť zákona žalobcov podielu viny
nezbavuje, keďže už v žalobe uviedli, že v období rokov 1997-2002 už viaceré renomované inštitúcie
upozorňovali na nereálnosť sľubovaných výnosov. Súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ si žalobcovia

uplatnili pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať tieto ako škodu,
pretože ešte môžu byť v rámci konkurzu uspokojené. Uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi
a zároveň jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia
pohľadávky môže privodiť vznik škody. Podľa súdu prvej inštancie si teda v prvom rade žalobcovia
musia vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si

môžu uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy, ak právo žalobcov na plnenie nebolo, a už nemôže ani
byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne
domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma
veriteľovi vznikla, teda pred vysporiadaním pohľadávky žalobcov voči vyššie uvedeným spoločnostiam
zo zmlúv, ktoré s nimi žalobcovia uzatvorili, a to buď v rámci konkurzného konania alebo po jeho

skončení zo zostatku majetku. Na uvedenom základe súd prvej inštancie mal za to, že žaloba je
podanápredčasne.Zodpovednosťžalovaných niejedanáanipodľa§415Občianskehozákonníka,lebo
porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969
Zb., tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine
všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu

práve osobitnou úpravou zákona. Nakoľko teda žalobcovia nepreukázali nesprávny úradný postup zo
strany žalovaných ani vznik škody, nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a
nesprávnym úradným postupom. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie s poukazom na § 18 zákona
č. 58/1968 Zb. žaloby zamietol. Na záver súd prvej inštancie poukázal na to, že pri rozhodovaní vo veci
vychádzal zo skutkového stavu zisteného dokazovaním vykonaným listinnými dokladmi založenými v

spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu (§ 120 ods. 1 OSP). Žalobcovia v žalobe
boli povinní v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť
dôkazy, ktorých sa dovoláva a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním
potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 101 ods. 1 OSP. Súd prvej
inštanciepretovecprejednalv intenciáchtvrdeníuvádzanýmižalobcamivžalobe, ktorýmiodôvodňovali

svoj žalobný návrh a prednesov na pojednávaní.
4. Vo vzťahu k výroku o zmietnutí návrhu žalobcov na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho
procesu prijímania Zákona o odškodnení klientov nebankových subjektov v Národnej rade Slovenskej
republiky a z dôvodu konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky vo veci sťažnosti proti
porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie uviedol, že z predmetného návrhu neboli

zrejmé dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku,
žalobcami nebolo preukázané, že v inom konkrétnom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie v predmetnej veci. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1
OSP. V konaní úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal, keďže si ju neuplatnili.
5. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia 2) až 7). Žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pretože nevykonal nimi navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností, neúplne zistil skutkový stav a na základe toho vec nesprávne právne posúdil.
Tvrdia, že na súdnom pojednávaní ich právny zástupca navrhol vykonanie dôkazov (citujú “Predstúpila
PZ navrhovateľov, ktorí v rámci ďalšieho dokazovania žiadajú, aby súd vypýtal bývalej ministerky..“), a
pretoniejepravdivétvrdeniesúduprvejinštancie,že upustilodďalšiehodokazovaniananávrhžalobcov

(§ 120 ods. 1, 4 OSP) nakoľko považoval skutkový stav za dostatočný pre právne posúdenie veci, teda
PZ žalobcov sa ďalšieho dokazovania nevzdal a navrhol ďalšie dokazovanie. Zamietnutím ďalšieho
dokazovania im bolo znemožnené uplatniť v súdnom konaní zákonom a ústavou garantované procesné
práva, a to najmä ich právo na spravodlivé súdne konanie, keď okrem iného by vzhľadom na priebeh
dokazovania mohli upresniť žalobný návrh, ako aj navrhnúť vykonanie ďalších konkrétnych dôkazov

ktorými nedisponujú, ale ktoré existujú a nie sú v ich dispozícií, pretože ide o dôkazy, ktoré majú podľa
vyjadrení žalovaných utajený charakter a ktoré mohol konfrontovať a doplniť listinnými dôkazmi, ktoré
žalobcovia majú vo svojej dispozícií. Navrhnutými dôkazmi chceli preukázať, že nebankové subjekty
nevykonávali podnikateľskú činnosť, vyplácali výnosy nie ako to tvrdí súd prvej inštancie z podnikania,
ale z vkladov a že išlo vlastne o pyramídový efekt a nedovolené podnikanie od samotného začiatku ich

činnosti až po skončenie ich činnosti. Žalobcovia 2) - 7) namietajú tvrdenie, že išlo o zmluvy o pôžičke
a o tichom spoločenstve, a teda išlo o obchodnoprávne vzťahy, do ktorých štát nemohol zasiahnuť,
sa taktiež nezakladajú na správnom posúdení veci. Samotné zmluvy o tichom spoločenstve sú podľa
názoru žalobcov neplatné a nejde v danom prípade o zmluvy o tichom spoločenstve, pretože preurčenie, či skutočne ide o zmluvu o tichom spoločenstve, nie je rozhodujúce jej označenie, ale obsah,
ktorý musí zahŕňať podstatné časti zmluvy upravené v základnom ustanovení pre tento typ zmluvy.
Podstatnou náležitosťou zmluvy o tichom spoločenstve je podieľanie sa tichého spoločníka na podnikaní

podnikateľa, pričom jeho zisk alebo podiel na strate nemôže byť určený vopred, ale závisí od výsledku
podnikania. V prejednávaných veciach nejde o zmluvy o tichom spoločenstve, pretože jej účelom
je získanie vopred dohodnutého výnosu z vložených finančných prostriedkov, vyjadreného pevnou
percentuálnou sadzbou z vkladov. Ide teda o zastretý právny úkon, ktorý má svojím obsahom najbližšie
ku zmluve o vkladoch. V danom prípade teda ide o činnosť, ktorú mohli v danom prípade vykonávať

len banky. Navrhované dôkazy mali preukázať skutočnosť, že boli podané trestné oznámenia, že išlo
o nedovolené podnikanie, že už samotné audítorské správy a daňové priznania, ako aj zistenia kontrol
urobených v rozhodnom období Úradom pre finančný trh, ako aj samotná správa SIS upozorňovala
na to, že sa jedná o činnosť, ktorá je nedovolená a má znaky nedovoleného podnikania. Pokiaľ ide o
samotné tvrdenia a vyjadrenia MV SR ako štátneho orgánu, pod ktorého právomoc spadajú orgány
činné v trestnom konaní (ďalej aj OČvTK) a uvedenie ich opatrení, resp. ich úradného postupu je

nedostačujúce, nakoľko ich tvrdenie je v rozpore s dôkazmi, ktoré poukazujú na ich nečinnosť najmä
vo vzťahu k Ústrednému daňovému riaditeľstvu, ktoré v písomných vyjadreniach uvádza, že OČvTK
nikdy nežiadali či už ÚDR SR alebo Daňové úrady o vykonanie daňovej kontroly, pričom MV SR
vo svojom vyjadrení tvrdí opak, rovnako je vyjadrenie MV SR v rozpore aj s vyjadrením MF SR. V
samotnom vyjadrení Ministerstva financií SR je uvedené, že MF SR a NBS podalo podnet na prešetrenie

podnikania na Úrad finančnej polície PZ SR. Na toto oznámenie dostalo odpoveď pod č. 0198 zo dňa
25.7.2001. Obsah týchto listov je však utajený. Rovnako je nesporné a súd prvej inštancie zamietol
vykonať dôkaz a oboznámiť sa s obsahom podaní bývalej ministerky financií SR B. Schmögnerovej.
V dôkazoch navrhovaných na samotnom pojednávaní zástupca žalobcov žiadal, aby sa súd prvej
inštancie oboznámil s týmito podaniami a následne ich chceli žalobcovia konfrontovať s vyjadrením

ďalších žalovaných, a to najmä s vyjadrením a dôkazmi, ktoré uvádzalo vo svojom vyjadrení MV SR, keď
tvrdilo, že neboli podané trestné oznámenia, a že činnosť nebankových subjektov monitorovala a nebol
dôvod na začatie trestného stíhania skôr ako došlo k bankrotom nebankových subjektov. Žalobcovia 2)
- 7) namietajú aj záver súdu prvej inštancie ohľadom posúdenia klamlivej reklamy. Tvrdenie o tom, že
predmety činnosti zapísané v OR nevylučovali také vysoké zisky a tvrdenia o tom, že sa vyplácali úroky

riadne, sú protichodné s tvrdeniami MF SR a MV SR, ktorí uviedli, že činnosť nebankových subjektov
monitorovali a dokonca, že MF SR podalo trestné oznámenia a podania pre nedovolené podnikanie
a podvody. Žalobcovia chceli okrem iného dať v priebehu súdneho konania cestou súdu vyžiadať
predložiť audítorské správy a daňové priznania, ktoré boli niektoré nebankové subjekty povinné robiť,
a ktoré by jednoznačne preukázali, že výnosy neboli výnosmi, ale vyplácali sa vklady na pyramídovom

princípe a že činnosť, ktorú vyvíjali nebankové subjekty, boli len zastretými činnosťami a v čase, keď
ponúkali vysoké výnosy, boli dlhodobo v strate, pretože v opačnom prípade by taktiež akékoľvek terajšie
trestné stíhanie bolo bezpredmetné. Tým, že súd prvej inštancie nepripustil a nevykonal dokazovanie,
nemohol dostatočne zistiť skutkový stav veci a prejudikovať, že výnosy boli vyplácané z podnikania a
že takéto sľubované výnosy boli reálne. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením, že v danom prípade nešlo

o reklamu voči spotrebiteľovi, nakoľko jednotlivé zmluvy boli zastreté a svojím obsahom jednoznačne
nasviedčali tomu, že ide o zmluvy o vkladoch a nebankové subjekty uskutočňujú činnosť, ktorú mohli
vykonávať len banky, a teda ponúkali výnosy. Žalobcovia 2) - 7) argumentujú, že pokiaľ by súd prvej
inštancie pripustil a vykonal nimi navrhnuté dôkazy, mohli predložiť ďalšie listinné dôkazy, ktorými
disponujú a ktoré v konaní chceli predložiť a mohli byť konfrontované s výsledkami kontrol, podaní

a samotných tvrdení uvádzanými vo vyjadreniach žalovaných. Žalobcovia 2) - 7) namietajú aj záver
súdu prvej inštancie, že nevymožiteľnosť nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánov štátu ale vo
finančnom hospodárení, pretože pokiaľ by tomu tak bolo, nebol by dôvod na terajšie trestné stíhanie
pre nedovolené podnikanie. Žalobcovia 2) - 7) tvrdia, že nebankové subjekty nevykonávali hospodársku
činnosť, ale vyplácali výnosy z vkladov, preto akékoľvek uloženie sankcií by neohrozilo vymožiteľnosť

vkladov, ale zabránilo by ďalšiemu tunelovaniu spoločností. Tieto závery by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť
jedine dôkazy, ktoré navrhli vykonať a ktoré súd prvej inštancie ako nadbytočné zamietol. Žalobcovia 2)
- 7) nesúhlasia ani so záverom, že jedine samotní žalobcovia sú tí, ktorí zavinili škodu, pretože neboli
dostatočne obozretní, keď sa mali presvedčiť z výpisov v OR, že nejde o banky a že napriek tomu
investovali do nebankových subjektov podstupujúc riziko, keď samotné banky ponúkali nižšie úroky.

Poukázali na to, že navrhnutými dôkazmi by bolo preukázateľné, že ponúkané výnosy neboli reálne,
a teda reklama, ktorá bola uverejňovaná, bola klamlivá a agresívna, pretože samotné nebankové
subjekty simulovanými právnymi úkonmi a vyplácaním výnosov z predchádzajúcich vkladov sa snažili
docieliť pocit, že ich výnosy sú reálne a táto reklama ponúkla možnosť zhodnotenia investícií aj napriekskutočnosti, že v roku 2000 prijala vláda uznesenie č. 10 na riešenie problému nedovoleného podnikania
nebankových subjektov a B. Schmögnerová podala oznámenie na prokuratúru, pričom skutkový stav
činnosti nebankových subjektov sa až do uzavretia jednotlivých pobočiek a začatiu trestného stíhania

jednotlivých konateľov nebankových subjektov nijako nezmenil. O spoluzodpovednosti štátu svedčí
podľa žalobcov 2) - 7) aj fakt, že samotný Zákon o odškodnení poškodených klientov nebankových
subjektov prešiel v NR SR do druhého čítania. Rovnako záver, že vyplácanie takých vysokých výnosov v
tomobdobíboloreálnebezvykonaniadokazovanianeobstojí,pretožedosiahnutietakvysokýchvýnosov
bolo v tom období nereálne, čo je možné preukázať napr. vypracovaním analýzy, resp. znaleckého

posudku okrem iných inštitúcií aj Inštitútom pre prieskum trhu. K záveru súdu prvej inštancie, že neurčili,
ktoré konkrétne orgány činné v trestnom konaní porušili svoje povinnosti, poukázali na samotnú úpravu
zodpovedných osôb, ktoré vymedzuje zákon č. 58/1956 Z. z. v § 1 ods. 1 v nadväznosti na § 9 a ktorými
sú aj príslušné ústredné orgány štátnej správy. K záveru súdu prvej inštancie, o nedostatku pasívnej
legitimácie NBS poukázali na to, že táto nebola v spore žalovaná, nakoľko zodpovednosť, za jej konanie
a jej nesprávny postup spadá podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb. ods. 1b) pod kompetencie Ministerstva

spravodlivosti SR.
6. Žalobkyňa 1) počas konania dňa 23.3.2006 zomrela, jej právni nástupcovia odvolanie proti rozsudku
súdu prvej inštancie nepodali.
7. Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo hospodárstva SR vo svojich vyjadreniach k odvolaniu žalobcov
2) až 7) žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Ministerstvo

vnútra SR osobitne poukázalo na to, že v danom prípade nie je možné považovať postup útvarov
Policajného zboru za nesprávny, pričom chýba aj príčinná súvislosť medzi konaním útvarov Policajného
zboru a škodou, ktorá žalobcom vznikla. Žalovaný 2) tvrdí, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno
a nepredložili jediný dôkaz, ktorý by preukazoval nesprávny úradný postup útvarov Policajného zboru
voči nebankovým subjektom. Naopak žalovaný 2) predložil listinné dôkazy preukazujúce postup

útvarov Policajného zboru voči nebankovým subjektom, pri ktorom útvary Policajného zboru využili
všetky zákonné prostriedky, ktoré mali k dispozícií. Žalobcom vznikla škoda tým, že po tom čo
spoločnosti B.M.G.-INVEST, s.r.o. Košice a BDV Družstvo Banská Bystrica uzavreli svoje pobočky,
im neboli vrátené vklady, ktoré do menovaných spoločností vložili na základe uzavretých zmlúv.
Tento právny úkon žalobcovia urobili na základe vlastného rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že

občania Slovenskej republiky boli aj prostredníctvom tlače upozorňovaní na veľké riziko spojené s
vložením peňažných prostriedkov do tzv. nebankových subjektov a na zlé hospodárske výsledky
týchto spoločností. Slovenská republika prostredníctvom príslušných ústredných orgánov štátnej správy
nemôže v žiadnom prípade niesť zodpovednosť za konanie fyzických osôb, ktoré napriek viacerým
upozorneniam uzavreli s týmito spoločnosťami záväzkové vzťahy a zverili im dobrovoľne svoje peňažné

prostriedky.
8. Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo financií SR sa k odvolaniu žalobcov 2) -
7) nevyjadrili.
9. Podľa § 470 odsek 1 zákona č. 99/1963 Zb. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 odsek 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na
konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia
tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej
koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

11. Odvolací súd s poukazom na vyššie označené ustanovenie § 470 odsek 1, 2 CSP preskúmal a
prejednal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolania podľa § 379 a § 380 odsek 1 CSP, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
12. Žalobcovia sa náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu domáhali proti označeným
žalovaným 1), 2), 3) a 4). Hoci štát ako jediný zodpovednostný subjekt môže mať v konaní procesné

postavenie žalovaného len jedenkrát (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo
149/2011, zo dňa 26.9.2012), odvolací súd v preskúmavanej veci uvedené označenie ponechal.
13. Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym

úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného
postupu neobsahuje. Môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, z funkciealebo z cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu
smeruje.
14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď zameral svoje dokazovanie na zisťovanie zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho
orgánov podľa uvedeného zákonného ustanovenia, ktorá je daná, ako jedna z foriem zodpovednosti
štátu bez ohľadu na zavinenie, vtedy, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky, a to existencia
škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej

inštancie, že v súdenej veci sa nepreukázal nesprávny úradný postup štátu (orgánu štátu), ako jedna
z podmienok zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb.,
spočívajúci v jeho nečinnosti ohľadne dozoru a dohľadu, ktorý vykonával nad činnosťou investičných
spoločností, investičných fondov, správcovských spoločností prostredníctvom Ministerstva financií a
Úradu pre finančný trh, ktorých činnosť mohli vykonávať len tieto spoločnosti v súlade s príslušnými
zákonmi. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobcovia slobodne, z vlastnej vôle, v rámci

zmluvnej autonómie vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami alebo s družstvom,
s ktorými uzavreli zmluvy neodporujúce ustanoveniam Obchodného či Občianskeho zákonníka a tým
boli žalobcovia povinní znášať aj riziko z prípadného finančného neúspechu z tohto záväzku. Štát v
zásade nemal možnosť zasiahnuť do občiansko, resp. obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej
autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov nad rámec ochrany

zaručenej Ústavou SR, keďže platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). V prípade
preukázania neplatnosti právnych úkonov, prípadne ich simulácie je daná zodpovednosť podľa platných
právnych predpisov len na samotných účastníkoch zmlúv. V danom prípade, nebola teda splnená
jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu

podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorou je nesprávny úradný postup orgánu štátu, a preto
žalovaný 3) za škodu podľa citovaného zákonného ustanovenia § 18 zák. č. 58/1969 Zb. nezodpovedá.
Nebola preukázaná ani nečinnosť žalovaných 1) a 2), ktorú by bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť
zakladajúcu ich nesprávny úradný postup. Neboli preukázané žiadne skutočnosti nasvedčujúce ich
opomenutiu robiť potrebné opatrenia na odhalenie trestnej činnosti a zistenie páchateľov formulované

ako všeobecná povinnosť. Jej porušenie pritom možno vyvodiť až na základe zistenia porušenia
povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a postupy predpísaným postupom za splnenia podmienok
uložených konkrétnou právnou normou. Orgány činné v trestnom konaní venovali pozornosť zisťovaniu
skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozrenie z páchania trestnej činnosti, a teda nezostali
nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v priamej príčinnej súvislosti,

s ktorým žalobcovia uzatvorili zmluvy a na ich základe vložili do nebankového subjektu svoje peniaze.
Nie je daná ani príčinná súvislosť medzi nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a vznikom
škody. Škoda totiž žalobcom nevznikla uzavretím zmluvy a ani ako dôsledok postupu, či nečinnosti
orgánov činných v trestnom konaní, ale nevrátením vložených peňazí. Žalovaní 1) a 2), ani orgány
patriace do ich pôsobnosti, nemohli zakázať v rámci svojej kompetencie vymedzenej im zákonom

podnikateľskú činnosť uvedeného nebankového subjektu, či uzavretie zmlúv, alebo dokonca ovplyvniť
začatie trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Preto takáto nečinnosť z ich strany ani
nemohla založiť nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním a vykonávaním ich právomoci
vymedzenej zákonom. Preukázaný taktiež nebol ani vznik škody v dôsledku klamlivej reklamy, za ktorý
by mal podľa žalobcov zodpovedať žalovaný 4) nakoľko škoda mohla žalobcom vzniknúť jedine v

dôsledku neschopnosti nebankového subjektu splniť si svoj záväzok zo zmluvy uzavretej so žalobcami
z dôvodu jeho nepriaznivej finančnej situácie. V prejednávanej veci žalobcovia 2) až 7) uzatvorili zmluvy
s tzv. nebankovým subjektom - B.M.G. INVEST, s.r.o., BDV družstvo, SPOROINVEST, a.s., z ktorých
zmlúv si nebankový subjekt nesplnil povinnosti. Tento tzv. nebankový subjekt nie je spoločnosťou, ktorá
by na základe zák. č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a neskôr

na základe zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní bola správcovskou spoločnosťou, ktorá
by kolektívne investovala, teda zhromažďovala peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej
výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do majetku
vymedzeného daným zákonom, ktorá by vytvárala a spravovala podielové fondy a vykonávala nútenú
správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to, že by žalobcovia 2) až 7) boli investorom, a teda

že by štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval, mal vo vzťahu k žalobcom 2) až 7) a k daným
subjektom práva a povinnosti vyplývajúce zo Zákona o investičných spoločnostiach a investičných
fondoch, resp. zo Zákona o kolektívnom investovaní. Uvedené závery rovnako platia aj pre tvrdenúskutočnosť, že predmetný tzv. nebankový subjekt vykonával činnosť v zmysle zákona č. 21/1992 Zb.
o bankách.
15. V súvislosti s vyhodnotením výsledkov dokazovania je neopodstatnená námietka žalovaného

ohľadom vedenia konania a postupu súdu prvej inštancie pri výkone dokazovania v predmetnej veci;
súd prvej inštancie právo žalobcov 2) - 7) na spravodlivý proces neporušil. Žalobcovia 2) - 7) v súdnom
spore dostali možnosť využiť svoje právo zúčastniť sa pojednávania nariadeného na deň 30.10.2006
a obhajovať svoje práva, ktoré na základe vlastného subjektívneho rozhodnutia nevyužili. Z obsahu
súdneho spisu vyplýva, že dňa 21.8.2006 (č.l. spisu 137) prevzal právny zástupca žalobcov 2) až 7)

predvolanienapojednávanienariadenésúdomprvejinštancienadeň30.10.2006.Dňa16.10.2006podal
právny zástupca žalobcov 2) až 7) návrh na odročenie pojednávania a návrh na prerušenie sporu z
dôvodu konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky a z dôvodu prebiehajúceho procesu
prijímania zákonov o odškodnení klientov nebankových subjektov. Žiadosť o odročenie pojednávania
právny zástupca žalobcov 2) až 7) vecne nezdôvodnil. Žalujúca strana, respektíve jej právny zástupca
sa pojednávania dňa 30. 10.2006 nezúčastnil. Podľa § 101 odsek 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho

súdneho poriadku (procesný predpis platný do 1.7.2016, ďalej aj OSP) pokračuje súd v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z
dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Označený postup žalobcov 2) - 7),
podložený len procesným návrhom na prerušenie konania, nebol súd prvej inštancie v danom prípade

povinný akceptovať ako vážny dôvod neúčasti žalujúcej strany na pojednávaní a súd prvej inštancie
postupoval správne, keď pojednávanie nariadené na deň 30.10.2006 vykonal a vo veci rozhodol aj v jej
neprítomnosti. Uvedené pre danú vec znamená, že žalobcovia 2) až 7) neopodstatnene namietajú, že
súd prvej inštancie odmietol vykonať nimi navrhnuté dôkazy, keď vykonanie iných dôkazov, ako tých,
na ktoré sa odvolali v žalobe, ktoré súd prvej inštancie vykonal, nenavrhli. K uvedenému odvolací súd

navyše prednáša, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán sporu, a ani nemá
povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Napokon súd prvej inštancie v rozsudku aj zdôvodnil,
ako ustálil rozsah dokazovania a aké dokazovanie vo veci vykonal. Žalobcovia 2) až 7) preto neuniesli
dôkazné bremeno, nepreukázali, že by im štát v zastúpení štátnych orgánov spôsobil škodu, že by pri
vykonávaní činnosti spojenej s výkonom právomoci štátneho orgánu boli porušené pravidlá stanovené

právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo porušili poriadok, ktorý vyplýva z povahy, z
funkcie alebo z cieľov danej činnosti, alebo aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho
orgánu smeruje. Nebola potom preukázaná ani príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom.
16. Na záver ešte odvolací súd poukazuje aj na správny záver súdu prvej inštancie, že už len v dôsledku

predčasnosti podania žaloby v čase jej podania, resp. v čase rozhodovania súdom prvej inštancie žalobe
nebolo možné vyhovieť, vzhľadom na neukončené konkurzné konania voči nebankovým subjektom,
keď uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi zo záväzkového vzťahu a zároveň jej uplatnenie
ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú, a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže
privodiť vznik škody. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne

domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma
veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky žalobcov voči nebankovým subjektom zo zmluvy
o tichom spoločenstve a o pôžičke, či voči družstvu, a to buď v rámci konkurzného konania alebo po
jeho skončení zo zostatku majetku. Správny bol preto v podmienkach súdenej veci aj záver súdu prvej
inštancie, že až keď budú vyčerpané všetky zákonné možnosti na uspokojenie nárokov žalobcov, bude

možné konštatovať či škoda vznikla a ustáliť tak jej výšku.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil; napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1, v spojení s §
396 ods. 1 CSP. Úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal, pretože im v odvolacom konaní

žiadne trovy nevznikli. Ak strane podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli, je v súlade s článkom 17
základných zásad Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje procesnú ekonómiu súdneho konania,
rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 7Cdo/14/2018).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).