Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/34/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8617201063
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8617201063.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, sudkyňa spravodajkyňa, v spore žalobkyne: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom X. mája XXX/X, XXX XX B., zastúpená Mgr. Petrom Troščákom, advokátom,
so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, IČO: 50 003 500, proti žalovanej: ANKOMA, s. r. o., so sídlom
MUDr. Pribulu 2057, 089 01 Svidník, IČO: 36 515 396, zastúpenej JUDr. Jánom Škrabom, advokátom,
so sídlom Sovietskych hrdinov 200, 089 01 Svidník, IČO: 42 032 288, za účasti intervenienta na strane
žalovanej Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO:
00 151 700, o náhradu škody vo výške 17.328,71 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a

žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník, č. k. 3C/10/2017-285 zo dňa 7. apríla 2022 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomIII.výroku,ktorýmzamietolnárokžalobkyne
na úrok z omeškania za obdobie od 23.2.2017 do 10.3.2017.

Mení rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom III. výroku tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.113,51 eur od 11. marca 2017 do 24. februára
2019.

Mení rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom IV. výroku tak, že žalobkyňa má nárok voči žalovanej
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% z prisúdenej istiny.

Žalobkyňa m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 3C/10/2017-285 zo dňa 7. apríla
2022 v I. výroku zastavil konanie v časti nad sumu 3.113,51 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne
od 23. februára 2017 do zaplatenia, v II. výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.113,51

eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 25. februára 2019 do zaplatenia všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, v III. výroku zamietol žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 3.113,51 eur za obdobie od 23. februára 2017 do 24. februára 2019 a v IV.
výroku nepriznal stranám sporu trovy konania.

Žalobkyňa sa proti žalovanej domáhala náhrady škody z titulu ublíženia na zdraví a na sťažení
spoločenského uplatnenia celkom vo výške 17.328,71 eur s príslušenstvom z dôvodu nesprávneho

poskytnutia zdravotnej starostlivosti konštatovanej Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Žalovaná namietala nárok žalobkyne čo do dôvodov, ale aj do jeho výšky.Dňa 06.06.2018 obchodná spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. IČO: 00 151 700 oznámila
súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 82 ods. 1 CSP vstup do konania ako intervenient na strane
žalovanej.

V priebehu konania na návrh žalovanej súd prvej inštancie uznesením pod č. k. 3C/10/2017-83 zo dňa
15.10.2018 nariadil znalecké dokazovanie a na posúdenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné
znalosti a ustanovil znalkyňu z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvie stomatológia (čeľustná
ortopédia a stomatologická protetika) C. C. D..

Žalobkyňa po doručení znaleckého posudku č. 1/2019 zo 16. januára 2019 vypracovaného znalkyňou
z odboru zdravotníctva a farmácie odvetvie stomatológia (čeľustná ortopédia a stomatologická protetika)
C. C. D. podaním z 1. marca 2019 vzala žalobu v časti prevyšujúcej sumu 3.113,51 eur s 5 % úrokom
z omeškania ročne od 23.02.2017 späť.

Súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobkyne na čiastočné späťvzatie žaloby a následne rozhodoval
o zvyšku nároku žalobkyne na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda o sume
3.113,51 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 23.02.2017 do zaplatenia. Znaleckým posudkom
mal súd prvej inštancie ustálenú výšku istiny predstavujúcej sumu 1.145,- eur titulom bolestného,
sumu 1.145,- eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a sumu 823,51 eur titulom účelných

nákladov spojených s liečením a zároveň zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že poškodenie zdravia
malo preukázateľne nepriaznivé následky pre bežné životné úkony poškodenej, preto bolo určené aj
primerané zvýšené bodové hodnotenie o 30 bodov.

Čo sa týka omeškania žalovanej, súd prvej inštancie aplikoval ust. § 517 Občianskeho zákonníka

a žalobkyni priznal i požadovaný zákonný úrok z omeškania, ale nie od času, od ktorého ho požadovala
žalobkyňa, teda od 23.02.2017, pretože súd prvej inštancie nemal preukázanú doručenie výzvy
žalovanej. Súd prvej inštancie vzhľadom na povahu peňažného dlhu uviedol, že pre omeškanie
týkajúceho sa náhrady škody na zdraví je pre určenie, kedy dochádza k omeškaniu dlžníka, rozhodujúca
povaha požadovaného súdom priznaného odškodnenia, len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o

primeranomzvýšeníodškodneniazabolesťasťaženiespoločenskéhouplatnenia,takakotobolourčené
znaleckým posudkom znalkyne zo dňa 16.01.2019. Keďže znalecký posudok bol doručený zástupcovi
žalovaného dňa 24.01.2019, súd prvej inštancie rozhodol o priznaní uvedeného úroku z omeškania od
25.02.2019, čiže až po obdŕžaní znaleckého posudku zástupcom žalovaného. K uvedenému súd prvej
inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.05.2011 sp. zn. 6Cdo/16/2010, podľa

ktorého aj postupoval a vo zvyšnej časti úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.113,51 eura
za obdobie od 23.02.2017 do 24.02.2019 žalobu zamietol ako nedôvodnú.

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 251 a § 257 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ako „CSP“) a účastníkom sporu náhradu trov

konania nepriznal. Vychádzal z toho, že na jednej strane žalobkyni vznikol nárok za bolesť a sťaženie
spoločenskéhouplatnenia,avšakvpriebehuceléhokonaniažalobkyňasvojnárokopieralalenotvrdenia
auvedenénepreukázalažiadnymidokladmi,lensapripojilaknávrhužalovanejnavykonanieznaleckého
dokazovania, a na strane druhej bol práve znaleckým posudkom preukázaný enormný rozdiel medzi
sumou, ktorú žalobkyňa žiadala priznať a sumou, ktorú uviedla súdna znalkyňa. Súd prvej inštancie

k uvedenému dodal, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať trovy konania žalovanej strane a
to podľa pomeru úspechu trov vzhľadom k tomu, že síce žalobkyni vznikol nárok na bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ale si ho uplatnila v neprimeranej výške. Taktiež intervenient, ktorý vstúpil do
konania na strane žalovanej, nemá podľa súdu prvej inštancie právo na náhradu trov konania.

V zákonom stanovenej lehote proti III. a IV. výroku rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to
z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP.

Čo sa týka námietok voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým bol čiastočne zamietnutý jej nárok
na úroky z omeškania, žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil argumentáciu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutú v uznesení sp. zn. 6Cdo16/2010 z 26. mája 2011,
keďže v danom prípade nešlo o prípad priznania mimoriadneho odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré by bolo závislé na voľnej úvahe súdu, ako to umožňovalo ust. § 7 ods.
3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Preto je žalobkyňa toho názoru, že sa má vychádzať z toho, že žalovaná akoškodca je povinná nahradiť škodu v prvý deň po tom, čo ju žalobkyňa ako veriteľ požiadal o plnenie,
pričom poukázala na ust. § 563 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie R 19/1972. Síce žalobkyňa
k predžalobnej výzve nemala k dispozícii doručenku o tom, kedy bola predžalobná výzva doručená

žalovanej, z časových súvislostí vyplýva, že vedela, kedy táto výzva bola žalovanej doručená, pričom
čakalanato,žežalovanábudeplniťsvojzáväzokvlehoteuvedenejvovýzveakeďsataknestalo,podala
žalobu, v ktorej uviedla, že požaduje úrok z omeškania od 23. februára 2017, čo je deň nasledujúci po
dni, kedy uplynula lehota na plnenie v zmysle predžalobnej výzvy.

Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobkyňa uviedla, že napadnutý rozsudok v tejto časti je zjavne
neodôvodnený, nepreskúmateľný, svojvoľný a arbitrárny. Žalobkyňa v tomto smere namietala porušenie
jej práva na spravodlivý proces v dôsledku absencie riadneho a zrozumiteľného odôvodnenia, čím jej
zároveň bola odňatá možnosť, aby proti dôvodom rozhodnutia predložila svoje argumenty. S poukazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/67/2010 zo dňa 9.6.2010 a sp. zn. 6MCdo/5/2011 zo
dňa 18.1.2012 podľa žalobkyne súd prvej inštancie nemohol zistiť žiadnu výnimočnosť prípadu, pričom

dôvody uvedené súdom prvej inštancie nie sú žiadnym relevantným dôvodom, pretože neexistuje taká
právna úprava, že v konaniach o náhradu škody, ktorá sa v žalobe odhadne a neskôr sa ustáli znaleckým
posudkom, sa náhrada trov konania nepriznáva. Žalobkyňa dodala, že ide o absolútne bežnú vec, kedy
sa po vypracovaní znaleckého posudku upravuje žaloba (napr. sa berie v časti späť), pričom súd pri
trovách konania nevychádza z prvotne žalovanej sumy, ale vychádza z upravenej sumy, čo zohľadňuje

stav veci a aj ochraňuje žalovaného. Ďalej s poukazom na odbornú literatúru, ako aj nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018 zo dňa 18.7.2018 žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie pred
rozhodnutím neoznámil, že zamýšľa použiť ust. § 257 CSP v otázke náhrady trov konania, čím jej bolo
znemožnené sa k tomu riadne a včas vyjadriť.

V odvolaní ďalej žalobkyňa uviedla, že v tomto spore bola úspešná čo do základu ako aj výšky
nároku v sume 3.113,51 eur, pričom určenie konkrétnej výšky odškodnenia (bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia, ako aj účelných nákladov spojených s liečením) záviselo od znaleckého
posudku, a keďže platná právna úprava neurčuje konkrétnu výšku odškodnenia, žalobkyňa nie je
takou osobou, ktorá by presne „trafila“ takú výšku, ktorú nakoniec aj súd (po vykonanom znaleckom

dokazovaní) prizná.

Žalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v III. výroku tak, že
žalovaná je povinná uhradiť žalobkyni sumu vo výške 3.113,51 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od
23. februára 2017 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku

IV. tak, že žalobkyni prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň, aby jej priznal náhradu
trov odvolacieho konania.

V zákonom stanovenej lehote proti IV. výroku rozsudku podala včas odvolanie aj žalovaná s uvedením
názoru, že sa nejedná o dôvod hodný osobitného zreteľa, kde by úspešnej žalovanej súd výnimočne

nemal priznať náhradu trov konania, a náhrada trov konania mala byť žalovanej priznaná aplikujúc ust. §
255ods.1CSP.Žalovanápoukázala,žežalobkyňabezpredloženialistinnéhodôkazuurčilavýškuškody
na zdraví a účelne vynaložených nákladov, a to až na sumu 17.328,71 eur s príslušenstvom, pričom proti
takto podanej žalobe bola žalovaná nútená účelne vynaložiť nielen náklady na právne zastúpenie, ale
aj náklady na znalecké dokazovanie, ktoré bolo v konečnom dôsledku podkladom pre rozhodnutie vo

veci. Výška nákladov žalovanej na znalecké dokazovanie a trovy právneho zastúpenia presahujú podľa
uvedenia žalovanej aj výšku priznanej náhrady škody. Žalovaná navrhla odvolaciemu súdu rozsudok
v napadnutej časti zmeniť tak, že žalovanej prizná náhradu trov konania v súlade s ustanovením § 255
ods. 1 CSP a zároveň si pre prípad úspechu uplatnila aj trovy odvolacieho konania.

K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že odvolanie žalovanej je zjavne
nedôvodné, pretože žalovaná v spore nebola úspešná.

Ďalšie vyjadrenia strany sporu a ani intervenient v odvolacom konaní nepredložili.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenými
osobami (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalobkyňou a žalovanou, a preskúmal rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 anasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci
samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§

378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP)
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné a odvolanie žalovanej nie
je dôvodné.

K odvolaniu žalobkyne

Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ale nie od času, od ktorého tento nárok
žiadala priznať žalobkyňa, ale odo dňa po dni doručenia znaleckého posudku vyhotoveného v súdnom
konaní právnemu zástupcovi žalovanej s poukazom na závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/16/2010 zo dňa 26.05.2011. Preto žalobkyňa podala odvolanie aj čo do zamietajúceho
výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok na úroky z omeškania zo sumy 3.113,51 eur od

23.2.2017 do 24. februára 2019.

Podľa ust. § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „Občiansky
zákonník“) príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady
spojené s jej uplatnením.

Podľa ust. § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

Odvolací súd odôvodnenie súdu prvej inštancie čo do zamietnutia zvyšku nároku žalobkyne na úroky
z omeškania nepovažuje za správny a je toho názoru, že je tu odvolací dôvod nesprávneho právneho

posúdenia veci, pričom nesprávne súd prvej inštancie pochopil aj závery Najvyššieho súdu SR uvedené
v uznesení sp. zn. 6Cdo 16/2010.

Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd poukazuje, že v danom prípade bolo predmetom súdneho konania priznanie nároku na
náhradu škody spôsobenej na zdraví. Nárok na náhradu škody je nárokom, pri ktorom nie je čas plnenia
určený dohodou ani právnym predpisom. Súdna prax z tohto dôvodu splatnosť nároku posudzuje podľa
ust. § 563 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že škodca – dlžník sa dostáva do omeškania deň
nasledujúci po dni doručenia žiadosti poškodeného – veriteľa o náhradu škody, prípadne po uplynutí

lehoty, ktorú poškodený škodcovi v žiadosti poskytol.

Odvolací súd poukazuje, že aj Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že úroky
z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania a vzhľadom
k tomu, že v Občianskom zákonníku pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas splnenia,

treba podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť
prvý deň po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal a ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za
kvalifikované požiadanie považovať žalobu, pričom dňom splatnosti pohľadávky uplatnenej v žalobenebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému (pozri
R 55/1973, R 27/1977, rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 99/2007).

Aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo 16/2010 vyplývajú rovnaké vyššie
uvedené závery, ktorý sa však tiež venuje aj otázke priznania úroku z omeškania v prípade priznania
primeraného zvýšenia odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré primerané
zvýšenie bolo upravené vo vyhl. 32/1965 Zb.. Najvyšší súd SR za rozhodujúce považuje povahu
požadovaného a súdom priznaného odškodnenia. Tak ako poukazuje žalobkyňa vo svojom odvolaní,

v danom prípade žalobkyňa žiadala náhradu škody spôsobenej na zdraví titulom bolesti, sťaženia jej
spoločenského uplatnenia a titulom náhrady účelných nákladov spojených s liečením, a teda tieto nároky
na rozdiel od primeraného zvýšenia odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia,
nezávisiaodúvahysúdu,kedysanárokkonštituujejehorozhodnutím.Pretoajvtomtoprípadezhľadiska
určenia času splnenia je potrebné vychádzať z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na skutkových zisteniach sa
v odvolacom konaní nič nezmenilo, bez potreby zopakovania dokazovania odvolací súd v súlade s ust.
§ 388 CSP zmenil napadnutú časť rozsudku, tak že priznal žalobkyni nárok na úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 3.113,51 eur, avšak len za obdobie od 11. marca 2017 do 24. februára 2019.

Za obdobie, od ktorého žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania, teda od 23.2.2017 do 10.3.2017
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, keďže žalobkyňa nedokázala súdu preukázať, kedy
bola predžalobná výzva žalovanej doručená. Za týchto okolností je pre určenie dňa, od ktorého má
žalobkyňa nárok na úroky z omeškania, rozhodujúci deň, kedy bola žalovanej doručená žaloba. Žaloba
bola žalovanej preukázateľne doručená dňa 10.3.2017.

K odvolaniam žalobkyne a žalovanej

Obe strany sporu podali tiež odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal účastníkom
konania nárok na náhradu trov konania.

Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa

druhého odseku tohto ustanovenia ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

Podľa § 262 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Súd v zmysle právnej úpravy je povinný rozhodnúť o trovách konania bez návrhu, keďže trovy konania
predstavujú súčasť celého súdneho procesu. Rozhodovanie o náhrade trov konania prebieha v dvoch
samostatných fázach. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, teda rozhodnutie
o tom, ktorá strana sporu má alebo nemá nárok voči druhej strane sporu nárok na náhradu trov
konania. V prípade rozhodnutia, že sa strane sporu priznáva voči druhej strane sporu nárok na náhradu

trov konania, nastupuje po právoplatnosti tohto rozhodnutia druhá fáza a to rozhodovanie vyššieho
súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške tejto náhrady trov konania samostatným
uznesením.

Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila náhradu škody a to titulom bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia a taktiež žiadala náhradu účelných nákladov spojených s liečením. V danom prípade súd
prvej inštancie pri určení rozsahu škody vychádzal zo znaleckého posudku.Civilný sporový poriadok vypustil ustanovenie z predchádzajúcej právnej úpravy, podľa ktorej aj keď mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech
v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo

od úvahy súdu (§ 143 ods. 2 OSP).

Právna veda k absencii takéhoto ustanovenie sa vyjadrila tak, že „nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno ho zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.

Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela
výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku). Žalobcovi teda bude priznaná náhrada trov
konania z prisúdenej sumy, avšak v plnej výške“ (pozri Števček, M., Ficová S., a Baricová, J. a kol.:
Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926)

Podľaodvolaciehosúdukonania,vktorýchrozhodnutieovýškeplneniazávisíodznaleckéhoposúdenia,
či úvahy súdu, predstavujú výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Pre
priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu
sporovej strany (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a to ani to, akú sumu v pomere k súdom
priznanej sume strana uplatňovala. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou

výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu alebo od výsledkov znaleckej činnosti. (pozri rozsudky Krajského
súdu v Prešove napríklad sp. zn. 13Co/49/2018 zo dňa 28.1.2019, sp. zn. 3Co/127/2019 zo dňa
12.5.2020)

Keďže zásadu úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) je potrebné uplatniť aj na konania, ktorých výška
závisela od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, podľa odvolacieho súdu nepostupoval súd prvej
inštancie správne, ak o trovách konania rozhodol, tak že ich nepriznal žiadnej zo strán sporu. Súd prvej
inštancie výrok o trovách konania modifikoval použitím ust. § 257 CSP, keďže bol toho názoru, že sú
tu okolnosti hodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne aj žalovanej spočívajúce ich procesným

postupom v súdnom konaní týkajúceho sa navrhnutia vykonania znaleckého dokazovania.

Všeobecne odvolací súd poukazuje, že ust. § 257 však nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek
bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej
strane, vždy musí ísť o výnimočný prípad. Podľa súdnej praxe pri posudzovaní okolností hodných

osobitného zreteľa treba prihliadať na pomery všetkých strán, na okolnosti, ktoré viedli strany k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. Toto
ustanovenie je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú

rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy.

Je vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie

o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Keďže ide o odchýlku zo
zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu, použitie § 257
CSP je odôvodnené predovšetkým tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania
mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti.

Žalobkyňa uvádzala, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval predmetné ustanovenie dôvodiac, že
daný prípad nie je taký výnimočný, aby tu existoval dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie
náhrady trov konania. Na druhej strane žalovaná taktiež nesúhlasila, aby jej nebola priznaná náhrada
trov konania, keďže sa preukázal enormný rozdiel medzi sumou, ktorú žalobkyňa žiadala v žalobe
a sumou, ktorá bola preukázaná znaleckým dokazovaním.

Odvolací súd k uvedenému uvádza, že jedným zo základných princípov civilného sporového konania
je povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia dôkazmi tak, ako to upravuje čl. 8 CSP. Každý má teda v konaní tvrdiť tie skutočnosti, ktoréspôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinností, pričom všeobecne platí, že skutočnosti
navodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťapreukázaťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesú
záležitosťoužalovaného(napr.rozsudokNajvyššiehosúduSR,sp.zn.3Cdo/2/2016zodňa11.04.2017).

Preto odvolací súd okolnosť spočívajúcu v posúdení, ktorá strana sporu navrhla vykonať dôkaz na
preukázanie svojich tvrdení, nepovažuje za dôvod hodný osobitného zreteľa k nepriznaniu náhrady
trov konania. Návrh na vykonanie konkrétneho dôkazu je tak realizáciou nielen práva, ale aj povinnosti
strany sporu odstrániť spornosť konkrétnych skutočností dôkazmi. V danom prípade sa žalovaná bránila
voči uplatnenému nároku nielen čo do výšky, ale aj čo do základu, pričom aj na základe znaleckého

dokazovania bola spornosť odstránená a preukázaná nielen výška nároku, ale aj základ nároku
konštatujúcneposkytnutiesprávnejlekárskejstarostlivostizostranyžalovanej.Užlentátookolnosť,teda
porušenie povinností žalovanej pri výkone poskytovania lekárskej starostlivosti, podľa odvolacieho súdu
vylučuje akúkoľvek možnosť priznania náhrady trov konania žalovanej, poukazujúc aj na zásadu nemo
turpitudinem suam allegare potest, čo znamená, že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého
správania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
vec aj čo do rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania aplikujúc ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie
mal vyhodnotiť úspech strán sporu a keďže nemožno žalobkyňu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku sporu na základe posúdenia výsledkov odbornej činnosti, správnym riešením malo

byť priznanie nároku žalobkyni na plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej, nie zo žalovanej
sumy. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu
úspechu vo veci, keďže ten sa skúmal čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.
Odvolací súd v súlade s ust. § 388 CSP zmenil aj IV. výrok napadnutého rozsudku, tak že žalobkyni ako
úspešnej strane priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej istiny, teda zo sumy

3.113,51 eur s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 CSP, podľa ktorých žalobkyňa ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní

plný úspech, má nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalovanej, ktorá v odvolacom konaní
úspech nemala. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací

návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa,

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.