Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. apríl 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 19C/310/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109233974
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1109233974.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Janou Janics Bajánkovou, v právnej

veci X. Q., E. XX, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova
8, Bratislava, IČO: 30845572, 2/ Ministerstvo obrany Českej republiky, Tychonova 1, Praha 6, Česká
republika, IČO: 60162694 3/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom obrany Slovenskej republiky,
Kutuzovova 8, Bratislava, 4/ Česká republika zastúpená Ministerstvom obrany Českej republiky,
Tychonova 1, Praha 6, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný v 1/rade a žalovaný v 3/rade nemajú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

III. Žalovaný v 2/rade a žalovaný v 4/rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom podaným na Najvyšší súd SR dňa 06.07.2009, postúpeným na tunajší súd
uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn.. 3 Sž 46/2009 dňa 14.09.2009 domáhal vydania rozhodnutia,

ktorýmbysúd zaviazalžalovanýchnaodškodneniezanesprávnyúradnýpostupveliteľských,politických
a kádrových orgánov mestskej vojenskej správy Bratislava, ktorého sa dopustili tým, že po jeho
preložení ako vojaka z povolania do Bratislavy na Obvodnú vojenskú správu v roku 1981 mu
pridelili administratívnu prácu napriek tomu, že bol doposiaľ technicky zameraný. Po nástupe na
Mestskú správu v roku 1981 a pohovore bol náčelníkom MSVS Bratislave plk. Ing. Markom dočasne
pridelený na Obvodnú vojenskú správu Bratislava I ako pomocník náčelníka na úsek brancov s tým,
že po nasadení novej techniky bude zaradený na úsek technického a spojovacieho zabezpečenia. Z

neznámych dôvodov bol ponechaný na doplňovacom oddelení a jeho žiadosti o premiestnenie neboli
rešpektovanéakladneriešené,tedabolponechanýnaúplneprotikladnej odbornostinežjejehoodborné
elektrotechnické vzdelanie a 9 ročná prax v odbore a jeho záujem o elektrotechniku už od mladosti.
Nebol odborne ani právne vzdelaný a prácu, úlohy a činnosti na doplňovacom oddelení nepoznal.
Žiadne odborné školenie dlhšie ako 14 dní k činnosti na doplňovacom oddelení neabsolvoval. V roku
1984 bola na oddelení vykonaná prestavba systému vloženia evidencie osobných spisov študujúcich na
vysokých školách a brancov obvodu Bratislava I. Náčelník doplňovacieho oddelenia npor. Borka Jozef

bol dlhodobo chorý. V tejto dobe sa na oddelení stratila žalobcova guľatá pečiatka ObVS1, ktorá sa
používala na vybavovanie stránok v zmysle nariadenia náčelníka oddelenia. V priebehu rokov 1981 až
1985postupneprešielviacerýmištádiamiadaptačnémusyndrómusvyvrcholenímvnovembriroku1985,
kedy došlo k zablokovaniu systému vybavovania a operačnej pamäti v mozgu. Zablokovanie trvalo asi 4dní a ďalej asi pol roka nebol schopný riešiť zložitejšie úlohy. Asi od roku 1986 sa stav mierne zlepšil. Po
ambulantnejliečbeapodávanírohypnoluboldňa21.6.1988 obvodným vojenskýmlekáromodoslanýna
vyšetrenie do vojenskej nemocnice v Ružomberku, kde bol hospitalizovaný od 12.7.1988, teda 3 týždne,

kde však bola liečba nedostatočná. Po prepustení z nemocnice bol zaradený do evidencie v ordinácii
Q.. V. vo vojenskej nemocnici v Bratislave. Po prepustení na Obvodnú vojenskú správu sa naďalej
necítil dobre, a požiadal náčelníka o odoslanie na odborné vyšetrenie, čo on odmietol. Navrhol jeho
prepusteniedozálohy.UžvnemocnicivRužomberkumalzvýšenéhodnotybilirubinu,zvýšenátendencia
sa prejavila v roku 1989 a 1990 ako následok z novembra 1985. Nikto tieto hodnoty nerešpektoval.

Po prepustení zo služobného pomeru mu nebola poskytnutá žiadna zdravotná starostlivosť. Je toho
názoru, že stále viac sa budú prejavovať trvalé následky po prekonanom ťažkom duševnom vyčerpaní
organizmu. Nesúhlasí zo stanovenou diagnózou uvedenou v lekárskej správe zo dňa 23.4.1996. Nie je
mu známy výskyt tejto diagnózy v rodine, čo potvrdili aj jeho rodičia písomným prehlásením. Navrhovateľ
žiadal predvolať ako svedkom bývalých náčelníkov vojenskej správy v Bratislave, Mestskej vojenskej
správy v Bratislave, lekárov vojenskej nemocnie Ružomberok a Bratislava, ako aj príslušníkov, vojakov

z povolania a občianskych pracovníkov mestskej vojenskej správy Bratislava.

2. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 15.11.2010, čl. 173 vydaným na základe návrhu právneho
zástupcužalobcu súdpripustildokonanianastrane žalovanýchďalšiehoúčastníkaatoakožalovaného
v 3. rade Slovenskú republiku- zastúpenú Ministerstvom obrany SR a ako žalovaného v 4. rade Českú

republiku zastúpenú Ministerstvom obrany ČR, zároveň pripustil zmenu žalobného petitu.

3. Písomnými podaniami žalobca žiadal opraviť žalované sumy na 4.000.000,- eur.

4. Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením sa s prednesmi

zástupcov strán sporu, oboznámením s obsahom listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, vrátane
obsahu pripojeného osobného spisu žalobcu, pričom zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

5. Žalobca zotrval na písomne podanej žalobe. Uviedol, že považuje za nezákonné obdobie rokov
od 19.1.1981 do 30.11.1988, keď bol ponechaný vo funkcii pomocníka náčelníka Obvodnej vojenskej

správyBratislavaIatiežobdobieod1.12.1988do30.11.1989,keďpôsobilnaVojenskejobvodnejspráve
Bratislava IV. V tomto období zastával v armáde netechnické funkcie, čo považuje za nezákonný postup,
v dôsledku ktorého mu vznikla škoda na zdraví. K námietke premlčania sa vyjadril tak, že škoda na
zdraví sa nepremlčuje. Žalobu podal v roku 2009 z dôvodu, že skôr mu k podaniu tejto žaloby bránili
zdravotné dôvody.

6. Žalovaný v 1. a 3. rade zotrval na svojom písomnom vyjadrení, poukázal na neexistenciu nesprávneho
úradného postupu a neexistenciu nezákonného rozhodnutia. S poukazom na § 22 zákona č. 58/1969
Zb. vzniesol námietku premlčania uplatnených nárokov. Žalovaný v 2. a 4. rade namietal neexistenciu
svojej pasívnej legitimácie

7. Z Potvrdenia Vojenskej správy Bratislava zo dňa 5.decembra 1994 vyplýva, že žalobca bol vojakom z
povolania od 1.8.1972 do 30.11.1989. V dobe od 2.12.1980 do 30.11.1989 pracoval funkcii pomocníka u
miestnych vojenských správ, kde plnil úlohy v oblasti mierového doplňovania a evidencie osôb (brancov,
odvedencov a vojakov v zálohe). Táto činnosť zahrňovala podchytenie, overenie a zapracovanie

osobných údajov do pripravovaných vojenských osobných spisov a evidenčných dokladov uvedených v
kategórii osôb pred a po vykonaní vojenskej základnej služby. Skutočný výkon tejto funkcie bol v dňoch
19.1.1981 do 30.11.1989.

8. Z prepúšťacieho listu vystaveného mestskou vojenskou správou dňa 21.11.1994 vyplýva, že žalobca

bol prepustený z vojska dňom 1.8.1994, pričom službu vojaka z povolania vykonával od 1.8.1972 do
30.11.1989.

9. Z lekárskej správy vystavenej Vojenskou nemocnicou Ružomberok dňa 12.7.1988 vyplýva, že
žalobcovi bola určená diagnóza D-301 Abnormne štrukturovaná osobnosť so schizoidnými rysmi.

Z objektívnej anamnézy vyplýva, že na seba upozornil neplnením si povinností, nekritičnosťou,
pomalosťou,bezradnosťou,opúšťanímpracoviska,čovyústilokjehopotrestaniuvýstrahoupreslužobnú
nespôsobilosť. Záverom správy bolo ponechať žalobcu v evidencii psych. ambulancie VN v Bratislave,podávať Nitrazepan a Rudotel. Neplnenie povinnosti a disciplinárne priestupky riešiť podľa platných
predpisov veliteľských.

10. Zo správy z hematologického vyšetrenia zo dňa 4.6.1993 vyplýva, že žalobcovi bola v novembri
1992 prvýkrát zistená hyperoilirubinémia.

11. Z písomného stanoviska Federálneho ministerstva obrany k prepusteniu por. v zál. X. Q. G. P. X.R.
XXXX, Č..X.. XXXXX-G.-T. (čl. 314) vyplýva, že žalobca bol pred prepustením z Čs. armády opakovane

liečený ambulantne i pri hospitalizácii pre poruchu osobnosti. Pri liečení vo VN v Ružomberku v roku
1989 bol stanovený záver, že sa jedná o poruchu osobnosti, ktorá však nevyžaduje jeho prepustenie z
činnej služby zo zdravotných dôvodov. Naďalej bol sledovaný a liečený na ambulancii psych. oddelenia
Vojenskej nemocnice Bratislava.

12. Z Odpovede Mestskej vojenskej správy Bratislava č. 6735 zo dňa 12.12.1994 na žiadosť žalobcu

o doriešenie jeho zdravotného stavu zdravotným prieskumom vyplýva, že mestská správa sa odmietla
zaoberať posúdením zdravotného stavu žalobcu, pretože to nie je v kompetencii MsVS Bratislava,
odmietla sa zaoberať aj zhodnotením postupu z hľadiska podozrenia z trestnej činnosti, pretože uvedené
je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a nie v kompetencii MsVS Bratislava. Z hľadiska
dôvodu prepustenia sa vojenská správa vyjadrila, že boli žalobcovi poskytnuté peňažné dávky na

základe podmienok stanovených zákonom č. 76/1959 Zb. v platnom znení. Tieto dávky vzhľadom na
lehotu prepustenia žalobcu z armády nie je možné zmeniť.

13. Žalobca pred podaním tejto žaloby podal viacero i opakovaných žiadostí o preskúmanie
jeho prepustenia z ČSL armády na Mestskú vojenskú správu, Vyššie doplňovacie veliteľstvo mesta

Bratislavy , Obvodnú vojenskú prokuratúru, Ministerstvo obrany ČR a Ministerstvo obrany SR. Jeho
žiadosti boli vždy vyhodnotené ako nedôvodné.

14. Žalobca sa písomnou žiadosťou o revíziu jeho zaradenia a prepustenia zo služobného pomeru
v súvislosti s narušením jeho zdravotného stavu a s návrhom na jeho odškodnenie obrátil na

Ministerstvo obrany ČR, obdobnú žiadosť podal aj na Ministerstvo obrany SR. Ministerstvo obrany ČR
predmetnú žiadosť postúpilo na Ministerstvo obrany SR, o čom informoval žalobcu písomne listom
zo dňa 12.5.2004. Ministerstvo obrany SR žalobcovi listom zo dňa 25.5.2004 oznámilo, že trvajú na
svojompôvodnomstanoviskuzodňa7.5.1993,nakoľkoRozkazomMinistraobranyČSSRč.0124zodňa
9.8.1989 bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania dňom 30.11.1989 podľa § 26 ods.

1 písm. c) Zákona č. 76/1959 Zb. pre služobnú nespôsobilosť. Zo služobného pomeru bol prepustený
so zdravotnou kvalifikáciou "A" - schopný. Prepustenie žalobcu prebehlo v súlade s platným právnym
poriadkom a v konaní príslušných vojenských orgánov neboli zistené pochybenia.

15. Po takto vykonanom dokazovaní súd rozhodol rozsudkom tak, že žalobný návrh zamietol. Dospel

k právnemu záveru, že návrh na náhradu škody na zdraví a titulom nemajetkovej ujmy s odkazom
na § 13 ods. 2 obč. zák. nie je dôvodný. Dôvodil, žalobca si v konaní uplatňuje nárok na náhradu
škody pozostávajúci zo škody na zdraví, kde nie je možné aplikovať objektívnu premlčaciu lehotu, ale
len trojročnú subjektívnu premlčaciu lehotu podľa § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. Poukázal
na to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca mal o svojom zdravotnom

stave a diagnóze stanovenej psychiatrom vedomosť už v roku 1989 po hospitalizácii vo Vojenskej
nemocnici v Ružomberku a v čase jeho ambulantnej liečby na psychiatrickej ambulancii príslušných
vojenských lekárov v Bratislave. V rokoch 1992 až 1994 sa opakovane obracal na orgány v pôsobnosti
ministerstva obrany so žiadosťou o prehodnotenie ich postupu pri riešení jeho zdravotného stavu.
V roku 1993 mu bola zistená zvýšená hladina bilirubinu, avšak príčinná súvislosť tejto diagnózy, ani

diagnostikovanej psychickej poruchy so služobným zaradením žalobcu na Obvodnej vojenskej správe
Bratislava I ako vojaka z povolania, resp. akýkoľvek nesprávny úradný postup žalovaných v súvislosti
so služobným zaradením žalobcu na túto pozíciu nebol nikdy konštatovaný, tento ani nie je možné
konštatovať a v tejto súvislosti nebolo vydané ani akékoľvek nezákonné rozhodnutie. Za hlavný dôvod
podania tejto žaloby na náhradu škody po tak dlhej dobe, podľa názoru súdu, je možné považovať

skomplikovanie finančnej situácie žalobcu, čo vyplýva z ním predložených listinných dôkazov a to najmä
z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava V, č.k. 39C 222/2007 vydanými v súvislosti s neplnením si
povinností vyplývajúcich z nájmu bytu. Žalobu, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody podal až
6.7.2009, teda po márnom uplynutí trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty a desaťročnej objektívnejpremlčacej lehoty, upravených v cit. § 22 zákona č. 58/1969 Zb., žalobcovi začali plynúť najneskôr v roku
1989. Premlčaniu podľa názoru súdu podlieha aj žalobcom uplatnené právo na peňažné zadosťučinenie
spočívajúce v nemajetkovej ujme s odkazom na ustanovenie § 106 ods. 1 a 2 obč. zák. Vzhľadom na

úspešne vznesenú námietku premlčania žalovaným v 1. a 3. rade súd preto musel voči nim žalobu z
tohto dôvodu zamietnuť. Zároveň súd poukázal na to, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu prípadne nezákonného rozhodnutia a ani existenciu akejkoľvek príčinnej súvislosti
medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp. nezákonným rozhodnutím
a uplatnenou škodou. Vo vzťahu k žalovaným v 2. a 4. rade sa súd plne stotožnil s ich obranou

spočívajúcou v nedostatku pasívnej legitimácie.

16. Voči predmetnému rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov
súdneho konania právneho zastúpenia, prípadne navrhol, aby rozsudok súdu prvého stupňa odvolací
súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že žalobca sa

svojím návrhom zo dňa 6. 7. 2009 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných
na odškodnenie za nesprávny úradný postup vo výške 4.000.000,- Eur, predložil množstvo listinných
dôkazov a navrhol vykonanie ďalších dôkazov, pričom súd žiaden navrhnutý dôkaz nevykonal. Namietal,
že vydaný rozsudok obsahuje nesprávny údaj jeho vydania a to deň 22. 1. 2012. Zdôraznil, že
súd prvého stupňa pochybil, keď i napriek viacerým podaniam navrhovateľa, ktorý upozorňoval

na nesprávne uvedenie výšky požadovaného nároku a ktorými návrhmi sa domáhal opravy a
zmeny návrhu, prvostupňový súd žiadnemu z týchto návrhov žalobcu nevyhovel, naopak, v odôvodnení
konštatoval, že právny zástupca žalobcu o takúto zmenu na pojednávaní dňa 22. 1. 2013 nepožiadal.
Mal za to, že takýmto konaním súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, keď tieto
skutkové okolnosti súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil. Pokiaľ súd prvého stupňa návrh zamietol

z dôvodu premlčania, po márnom uplynutí 3-ročnej subjektívnej a 10-ročnej objektívnej premlčacej doby,
upravených v § 22 zákona číslo 58/1969 Zb. mal za to, že takýto záver súdu prvého stupňa je právne
nesprávny, nakoľko škoda na zdraví sa nepremlčuje v objektívnej 10-ročnej lehote s poukazom na ust.
§ 22 ods. 2 zákona číslo 58/1969 Zb. Z jazykového znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že objektívna
premlčacia doba neplynie v prípade škody na zdraví. Nárok na náhradu škody môže byť premlčaný iba

v rámci subjektívnej 3-ročnej premlčacej doby. Uviedol, že predmetný návrh žalobca v dôsledku svojho
zdravotného stavu nebol schopný podať skôr ako dňa 6.7.2009, pričom si do tohto dátumu nemohol byť
ani vedomý, kto mu danú škodu spôsobil, a teda subjektívna lehota začala žalobcovi plynúť až dňom
kedy sa dozvedel, že uvedená škoda na zdraví mu bola spôsobená v dôsledku nesprávneho úradného
postupu žalovaných. Mal za to, že súd prvého stupňa začiatok plynutia subjektívnej doby neskúmal,

nevyhovel jeho návrhom na vykonanie svedeckých výpovedí, ktorými by bolo možné preukázať, kedy sa
dozvedel o škode, a teda aj začatie plynutia subjektívne premlčacej doby. Nesprávne súd prvého stupňa
svoje tvrdenie o premlčanie nároku odôvodnil aj uplynutím objektívne 10-ročnej premlčacej doby, čím
nesprávne vec právne posúdil. Spolu s predmetným odvolaním právneho zástupcu navrhovateľa bolo
doručené i písomné odvolanie samotného žalobcu zo dňa 10. 3. 2013, v ktorom opätovne zdôraznil,

že predmetným návrhom si uplatňuje odškodnenie vo výške 4.000.000,- Eur, pričom opätovne poukázal
na nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa, ktorý nezabezpečil na pojednávaní bielu tabuľu,
mazacie fixky, na základe čoho nemohol názorne vysvetliť podstatu prebiehajúcich stavov ublíženia na
zdraví, zároveň opätovne poukázal na tú skutočnosť, že všetci zodpovední velitelia, i keď vedeli o jeho
vzdelaní a odbornosti, žiadosti o jeho premiestnenie nerešpektovali, čím za 8 rokov služby od roku

1981 až 1989 z výborne pripraveného vojenského elektrotechnického odborníka "urobili" komplexne
neschopného vojaka z povolania, ktorý bol následne prepustený zo služobného pomeru.
17. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný v 1. rade. Namietal, že v odvolaní žalobca neuviedol,
ktorá konkrétna udalosť bola dôvodom, na základe ktorej nadobudol presvedčenie o spôsobenej škode,
ako aj o tom, kto za prípadnú škodu zodpovedá. Mal za to, že odvolanie podané samotným žalobcom

je chaotické, žalobca ho z právnej stránky neodôvodnil ani neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo
dôkazy, a preto nepovažoval za potrebné sa k nemu vyjadriť. Zároveň poukázal na to, aby písomné
vyjadrenie žalovaného z 21. 7. 2011 odvolací súd považoval za súčasť tohto vyjadrenia. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil.
18. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný v 2. a 4. rade, ktorí navrhli, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdil.
19. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne
postupoval, keď po vydaní uznesenia zo dňa 15. 11. 2010, č. k. 19C/310/2009-173 po pripustení zmenyžalobného petitu a po následných písomných podaniach zo strany žalobcu zo dňa 26. 1. 2011, zo dňa
29. 10. 2012 neodstránil rozpor, ktorý sa týka výšky žalovanej sumy a to ešte predtým ako vo veci
samej rozhodol. Tento rozpor neodstránil postupom v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p., napriek viacerým

písomným námietkam samotného žalobcu ani na súdnom pojednávaní dňa 22. 1. 2013. V ďalšom
bude preto úlohou súdu prvého stupňa zistiť a ustáliť žalovanú výšku náhrady škody, odstrániť rozpor
a jednoznačne stanoviť, či predmetná náhrada škody mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím
alebo nezákonným úradným postupom, jednoznačne stanoviť vzhľadom na ust. § 22 ods. 2 zákona č.
58/1969 Zb., či v danom prípade objektívna premlčacia doba neplynie v prípade škody na zdraví, či

v danom prípade je potrebné uplatniť iba subjektívnu 3-ročnú premlčaciu dobu, pričom odvolací súd
dopĺňa, že právo na náhradu škody sa s poukazom na ust. § 22 ods. 1 citovaného zákona premlčí
za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, a to bez ohľadu na to, kedy sa tak
stane, napríklad aj po uplynutí 10 rokov od škodnej udalosti (od ublíženia na zdraví). Vyžaduje sa však
príčinnásúvislosťmedzivznikomškodyaškodnouudalosťou. Zasprávnepovažovalodvolacísúdúvahy
súdu prvého stupňa v súvislosti s neexistenciou pasívnej legitimácie, vzhľadom na znenie medzištátnej

dohody uzatvorenej medzi SR a ČR o prechode práv a povinností vyplývajúcich z výkonu vojenskej
činnej služby vojakov v československej ľudovej armáde.
20. Súd konal v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave.

21. Súd dopytom na žalobcu zistil, že tento sa domáha v prejednávanej veci od žalovaných zaplatenia

sumy 4 000 000 Eur, tak ako to požadoval písomne podaným návrhom na Najvyšší súd SR dňa
06.07.2009, postúpeným na tunajší súd uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn.. 3 Sž 46/2009 dňa
14.09.2009 s tým, že uvedená suma pozostáva z náhrady škody spôsobenej na zdraví vo výške 2 000
000 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 000 Eur.

22. Súd vzhľadom na uvedené ustálil, že výška žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy
požadovaná žalobcom je 4 000 000 Eur, tak ako si ju žalobca písomne podanou žalobou dňa 06.07.2009
uplatnil, pričom doposiaľ nebolo ani na uznesení č.l. 173 rozhodnuté o zvyšku žalobcom uplatneného
nároku. Z uvedeného má súd za to, že predmetom žaloby je suma 4.000.000,00 EUR.
23. Žalobca zotrval na písomne podanej žalobe. Zdôraznil, že sa v prejednávanej veci domáha od

žalovaných zaplatenia sumy 4 000 000 eur s tým, že titulom škody na zdraví požaduje 2.000.000,00 EUR
a titulom náhrady nemajetkovej ujmy 2.000.000,00 EUR. Škodu na zdraví si uplatňuje za adaptačný
syndróm, vyčerpanie pamäti a mozgových nervov, „únik“. Za adaptačný syndróm požadoval náhradu
škody vo výške 1.000.000,00 EUR, za vyčerpanie pamäti a mozgových nervov vo výške 500.000,00
EUR a za „únik“ tiež 500.000,00 EUR. Vznik nároku na náhradu škody na zdraví odvíjal od postupu

žalovaných, z toho, že od roku 1981 pri nástupe na vojenskú správu v Bratislave nesprávnym úradným
postupom veliteľských a kádrových politických orgánov kedy ho zaradili do inej odlišnej vojenskej
odbornosti, nerešpektovali číslo vojenskej odbornosti, preradenie neriešili, stále riešenie odkladali až
do kritického obdobia novembra 1985. Vysvetlil, že uvedené položky sa spolu prelínajú a spolu
súvisia, že ide o stav, ako sa vyvinul na živom ľudskom organizme až doposiaľ. Výšku náhrady

škody stanovil na základe toho, že sa jedná o zničenie života, nakoľko za 8 rokov vojenskej služby
v podriadenosti mestskej vojenskej správy Bratislava v rokoch 1981 - 1989 z výborne pripraveného
vojenského elektrotechnického odborníka velitelia Mestskej vojenskej správy Bratislava, obvodnej VS
BA I-IV „urobili“ komplexne neschopného vojaka z povolania navrhnutého na prepustenie a následne
prepusteného zo služobného pomeru na základe komplexného hodnotenia. Sumu odhadol z vývoja

spoločnosti, politických zmien z roku 1989, nakoľko v súčasnej dobe mu vypláca sociálna poisťovňa
dôchodok vo výške 322,16 EUR, s tým, že je to pomer k jeho dlhu voči Miestnemu úradu Bratislava
- Petržalka vo výške 143.000,00 EUR. Nárok na nemajetkovú ujmu odvíjal od nezákonného postupu
žalovaných spočívajúceho v tom, že mu ním vytýkaných nesprávnym úradným postupom zabránili vo
výkone odbornej elektrotechnickej profesie takým spôsobom, že v súčasnej dobe z dôvodu trvalých

následkov nemôže vykonávať svoju profesiu profesionálne, ako aj ďalších dôvodov uvedených v jeho
vyjadrení zo dňa 05.03.2019. V dôsledku uvedeného sa jeho bývalá manželka sa odsťahovala z
Bernolákova do Nových Zámkov, a tým prišiel o 2 synov, stratil životné povolanie, prišiel o zdravie,
prišiel o vojenskú výsluchu, nakoľko som bol prepustený pred dovŕšením vekovej hranice. Za nesprávny
úradný postup označil postup žalovaných - náčelníka mestskej vojenskej správy Bratislava spočívajúci

v tom, že ho zaradili pri nástupe rozhodnutím do odlišnej neznámej funkcie a neznámeho prostredia
Bratislavy, pričom uvedený ním namietaný nesprávny úradný postup považoval zároveň za nezákonné
rozhodnutie, porušenie Ústavy a vojenských predpisov. Rovnako za nesprávne považoval to, že jeho
písomné žiadosti o preradenie nerešpektovali a tiež to, že mu vo vojenskej nemocnici Ružomberok ajvo vojenskej nemocnici Bratislave nepodali žiadne účinné lieky a ani základný liek vitamín B12 1000mg.
Uviedol, že nie je možné potvrdiť, že by sa mu zdravotný stav v roku 2009 zlepšil, nakoľko zdravotný stav
sa od roku 1985 až prepustením v roku 1989 a tým, že odišiel z tej funkcie začal zlepšovať, postupne

sa mu vracali duševné sily, ale trvalé následky nezmení, pamäť sa mu nevráti. K citeľnému ustúpeniu.
Problémov došlo od polovice roku 1986, kedy začal cítiť uvoľnenie, že bol schopný vykonávať nejakú
činnosť. nakoľko do tejto doby nebol schopný plniť služobné úlohy. Voči ním namietanému nesprávnemu
úradnému postupu sa bránil tým, že podával žiadosti o preradenie, mal čakať na vyriešenie, ale jeho
žiadosti nikto nerešpektoval.

24. Žalovaný v 1. a žalovaný v 3. rade so žalobou nesúhlasili, namietali premlčanie vzneseného
nároku, poukazovali na neexistenciu nesprávneho úradného postupu a na neexistenciu nezákonného
rozhodnutia. Namietali, že žalobca podal žalobu po 20 rokoch od namietaného nesprávneho úradného
postupu, kedy už nie je možné nesprávny úradný postup konštatovať.

25. Žalovaný v 2. a žalovaný v 4. rade namietali neexistenciu svojej pasívnej legitimácie s poukazom na
znenie medzištátnej dohody uzatvorenej medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o prechode
práv a povinností vyplývajúcich z výkonu vojenskej činnej služby vojakov v Československej ľudovej
armády a zo štúdia žiakov a študentov vojenských škôl v súvislosti so zánikom Českej a Slovenskej
federatívnej republiky zo dňa 26.10.1995. Argumentovali, že uvedenou dohodu došlo k prechodu práv

a povinnosti vyplývajúcich výkonu služby vojakov z povolania vykonávaných v dobe od 1.10.1949 do
31.12.1992 na českú republiku a na Slovenskú republiku podľa miesta trvalého pobytu osoby, ktorá
mala k 31.12.1992. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má od roku 1981 trvalý pobyt na území
Slovenskej republiky, nemôže byť v zmysle tejto Dohody ČR - Ministerstvo obrany ani MO ČR pasívne
legitimovaným subjektom. Samotnú žalobu považovali za nepodloženú založenú len na subjektívnych

názoroch žalobcu. Z uvedených dôvodov žiadali žalobu zamietnuť.

26. Z listín založených do spisu v priebehu konania oboznámených súd zistil, že žalobca bol vojakom
z povolania od 1.8.1972 do 30.11.1989. V dobe od 2.12.1980 do 30.11.1989 pracoval vo funkcii
pomocníka u miestnych vojenských správ, kde plnil úlohy v oblasti mierového doplňovania a evidencie

osôb (brancov, odvedencov a vojakov v zálohe). Táto činnosť zahrňovala podchytenie, overenie a
zapracovanie osobných údajov do pripravovaných vojenských osobných spisov a evidenčných dokladov
uvedených v kategórii osôb pred a po vykonaní vojenskej základnej služby. Skutočný výkon tejto funkcie
bol v dňoch 19.1.1981 do 30.11.1989. Podľa prepúšťacieho listu vystaveného mestskou vojenskou
správou dňa 21.11.1994 bol žalobca prepustený z vojska dňom 1.8.1994, pričom službu vojaka z

povolania vykonával od 1.8.1972 do 30.11.1989. Z lekárskej správy vystavenej Vojenskou nemocnicou
Ružomberok dňa 12.7.1988 vyplýva, že žalobcovi bola určená diagnóza D-301 Abnormne štrukturovaná
osobnosť so schizoidnými rysmi. Z objektívnej anamnézy vyplýva, že na seba upozornil neplnením
si povinností, nekritičnosťou, pomalosťou, bezradnosťou, opúšťaním pracoviska, čo vyústilo k jeho
potrestaniu výstrahou pre služobnú nespôsobilosť. Záverom správy bolo ponechať žalobcu v evidencii

psych. ambulancie VN v Bratislave, podávať Nitrazepan a Rudotel. Neplnenie povinnosti a disciplinárne
priestupky riešiť podľa platných predpisov veliteľských. V novembri 1992 bola prvýkrát zistená u žalobcu
hyperoilirubinémia, čo vyplýva zo správy z hematologického vyšetrenia zo dňa 4.6.1993. Z písomného
stanoviska Federálneho ministerstva obrany k prepusteniu poručíka v zálohe X. Q. G. P. X.R. XXXX,
Č..X.. XXXXX-G.-T. (čl. 314) vyplýva, že žalobca bol pred prepustením z Čs. armády opakovane liečený

ambulantne i pri hospitalizácii pre poruchu osobnosti. Pri liečení vo VN v Ružomberku v roku 1989
bol stanovený záver, že sa jedná o poruchu osobnosti, ktorá však nevyžaduje jeho prepustenie z
činnej služby zo zdravotných dôvodov. Naďalej bol sledovaný a liečený na ambulancii psychiatrické
oddelenia Vojenskej nemocnice Bratislava. Z Odpovede Mestskej vojenskej správy Bratislava č. 6735
zo dňa 12.12.1994 na žiadosť žalobcu o doriešenie jeho zdravotného stavu zdravotným prieskumom

vyplýva, že mestská správa sa odmietla zaoberať posúdením zdravotného stavu žalobcu, pretože
to nie je v kompetencii MsVS Bratislava, odmietla sa zaoberať aj zhodnotením postupu z hľadiska
podozrenia z trestnej činnosti, pretože uvedené je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní
a nie v kompetencii MsVS Bratislava. Z hľadiska dôvodu prepustenia sa vojenská správa vyjadrila,
že boli žalobcovi poskytnuté peňažné dávky na základe podmienok stanovených zákonom č. 76/1959

Zb. v platnom znení. Tieto dávky vzhľadom na lehotu prepustenia žalobcu z armády nie je možné
zmeniť. Žalobca pred podaním tejto žaloby podal viacero i opakovaných žiadostí o preskúmanie
jeho prepustenia z ČSL armády na Mestskú vojenskú správu, Vyššie doplňovacie veliteľstvo mesta
Bratislavy, Obvodnú vojenskú prokuratúru, Ministerstvo obrany ČR a Ministerstvo obrany SR. Všetkyjehožiadostibolivyhodnotenéakonedôvodné. Žalobcasapísomnoužiadosťouorevíziujehozaradenia
a prepustenia zo služobného pomeru v súvislosti s narušením jeho zdravotného stavu a s návrhom na
jeho odškodnenie obrátil na Ministerstvo obrany ČR, obdobnú žiadosť podal aj na Ministerstvo obrany

SR. Ministerstvo obrany ČR predmetnú žiadosť postúpilo na Ministerstvo obrany SR, o čom informoval
žalobcu písomne listom zo dňa 12.5.2004. Ministerstvo obrany SR žalobcovi listom zo dňa 25.5.2004
oznámilo, že trvajú na svojom pôvodnom stanovisku zo dňa 7.5.1993, nakoľko Rozkazom Ministra
obrany ČSSR č. 0124 zo dňa 9.8.1989 bol prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania dňom
30.11.1989podľa§26ods.1písm.c)Zákonač.76/1959Zb.preslužobnúnespôsobilosť.Zoslužobného

pomerubolprepustenýsozdravotnoukvalifikáciou"A"-schopný.Prepusteniežalobcuprebehlovsúlade
s platným právnym poriadkom a v konaní príslušných vojenských orgánov neboli zistené pochybenia.

27. Podľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona číslo 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom,
v správnom konaní ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní pokiaľ

nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len
"štátny orgán").
Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Z ustanovenia § 4
ods. 1 zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je

súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Podľa §2 Zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.
Podľa § 3 z.č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti

nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 2 ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto
rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ako
aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať
s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní
ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom
Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.

Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov.
V ostatných prípadoch je týmto orgánom:
a/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti ČSSR, Federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí
odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

b/ ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, Ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí, aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa§18zákonaštát zodpovedázaškoduspôsobenúvrámciplneniaúlohštátnychorgánovaorgánov
spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto
úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona ak štát nahradí škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
má právo požadovať úhradu od osôb uvedených v § 18 ods. 1.

Podľa § 18 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa ods. 2 cit zákonného ustanovenia sa tejto zodpovednosti
nemožno zbaviť.

Podľa §20 cit. zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto
zákone Občianskym zákonníkom.Podľa § 22 ods. 1 cit. Zákona sa právo na náhradu škody podľa toho zákona premlčí za tri roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia zrušujúceho rozhodnutia. Podľa ods.

2 cit. ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo
doručené oznámené nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škody, to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví.

Podľa odseku 3 zákona číslo 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom

orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však po dobu 6 mesiacov, neplynie.
Podľa §25 cit. zákona za škodu spôsobenú rozhodnutím zodpovedá podľa tohto zákona Slovenská
republika.

Podľa § 26 cit. zákona o nárokoch podľa tohto zákona rozhodujú súdy.

Podľa článku 142 ods. 1 Ústavy SR súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestno-právnych veciach;
súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

28. Zodpovednosť spôsobená nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. je jednou z
foriem zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie a štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia
troch podmienok :

- existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia,

- vznik škody ako majetkovej ujmy
-príčinnúsúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom,resp.nezákonnýmrozhodnutímavzniknutou
škodou.

29. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie
troch podmienok a to: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu
2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy
a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím , resp.
nesprávnym úradným postupom.

30. Nesprávnym úradným postupom je konanie štátneho orgánu, pri ktorom porušil právnymi normami
predpísané pravidlá. Spravidla ide o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúviseli,
avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej
činnosti,zapredpokladu,žeúkonynesprávnehoúradnéhopostupupriamokvydaniurozhodnutianevedú

a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj iná
činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania.

31. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej
povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom.

Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku musí byť spôsobená bez pochybností
práve porušením právnej povinnosti. Škoda ani
porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce
právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byt' nielen tvrdená (domnelá), ale musí byt'
bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné

bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade
toho účastníka, ktorého tvrdenie má byt' preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi
príčinou a jej následkom musí byť pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Medzi protiprávnym
úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou

na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na
následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Nezákonné
rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a
nesprostredkovanou príčinou škody; nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonnérozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo
a nesprostredkovane spôsobená práve, resp. iba týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť

podľa stanoviska súdnej praxe nemožno robiť závislou od neobmedzenej kauzality, keďže atribútom
príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou aj následkom musí byť (bezpečne
preukázaný) bezprostredný, už konštatoval dokonca aj Ústavný súd Slovenskej republiky.
32. Ak nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, ktoré je potrebné

charakterizovať ako príčinu, má byť spôsobený následok - škoda, musí ich spájať príčinná súvislosť,
ktorá ak by chýbala, štát by nemohol niesť objektívnu zodpovednosť za majetkovú ujmu vyjadriteľnú
v peniazoch. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vtedy, ak škoda vznikla následkom nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, teda ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, by ku škode nebolo došlo. ( Nález ÚSSR sp. zn.
I. ÚS 177/08)

33. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, kauzálny nexus je podstatným prvkom
zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie/nesprávny úradný
postup a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby nezákonné
rozhodnutie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existenciu; príčinnú súvislosť

treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnejrovine,alevždyvkonkrétnychsúvislostiach.Príčinouvznikuškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol.
Základom je úvaha (test conditiosinequanon), či by škodlivý následok nastal bez nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná

nebola. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 6 Cdo 103/2011.

34. Existencia príčinnej súvislosti musí byť vždy bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

35. O vzťah príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím ide vtedy, ak je medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

36. Pokiaľ ide o škodu, zákon bližšie nedefinuje ani pojem škoda a ani neupravuje rozsah jej
náhrady. Preto treba vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442) a škodu
vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v

peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Skutočnou
škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate
o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku.
Predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby sa obnovil pôvodný stav. Ušlým
ziskom je majetkový prospech spočívajúci v tom, že nedôjde k zväčšeniu majetku poškodeného, ktoré

by bolo možné, nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.

37. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k

vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by škoda. Ide o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a zváženie všetkých príčinných súvislostí. Atribútom
príčinnej súvislosti je priame pôsobenie príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo predchádza
následku a vyvoláva ho.

38.Priposudzovaní uplatnenéhonárokusasúdzaoberalexistencioupredpokladovzodpovednostištátu
za škodu, pričom na vyvodenie zodpovednosti štátu je potrebné ich kumulatívne, t.j. súčasné splnenie.
Neprítomnosť čo i len jednej z podmienok zodpovednosti má za následok zamietnutie celého nároku,
keďže nie je daná zodpovednosť štátu za škodu.

39. Súd mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

40. Predmetom konania je posúdenie žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví a
nemajetkovej ujmy vo výške 4 000 000 Eur, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradnéhopostupu žalovaných, ktorého sa mali dopostiť voči žalobcovi v roku 1981 jeho preložením ako vojaka
z povolania na administratívnu funkciu na Mestskú vojenskú správu Bratislava, keď jeho špecializáciou
bola technická funkcia, tiež to, že jeho písomné žiadosti o preradenie nerešpektovali a napokon

to, že mu vo vojenskej nemocnici Ružomberok aj vo vojenskej nemocnici Bratislave nepodali žiadne
ním požadované účinné lieky a ani základný liek vitamín B12 1000mg. Uvedený nárok je vzhľadom
na obdobie, v ktorom navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup potrebné posudzovať v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, uplatnenú nemajetkovú ujmu v poukazom na ustanovenie § 11 až 13

Obč. zákonníka, vzhľadom na subsidiaritu Občianskeho zákonníka vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb.

41. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k právnemu záveru, že návrh na náhradu škody na zdraví a
titulom nemajetkovej ujmy s odkazom na § 13 ods. 2 obč. zák. nie je dôvodný.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že žalobca nepreukázal existenciu prvotného

predpokladu zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 59/1968 Zb. a to existenciu nesprávneho
úradného postupu a ani existenciu nezákonného rozhodnutia.

43. Zo žiadneho listinného dôkazu predloženého žalobcom nemal za preukázaný namietaný nesprávny
úradný postup a teda ani príčinnú súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a

uplatnenou škodou. Preloženie žalobcu ako vojaka z povolania na základe jeho písomnej žiadosti z
rodinných dôvodov do Bratislavy nie je možné za nesprávny úradný postup považovať, pretože prijatie
tohto záveru nemá oporu v žiadnych zákonných ustanoveniach, za nesprávny úradný postup nie je
možné považovať ani to, že bol pridelený z pôvodne technickej funkcie na administratívnu funkciu. V
tejto súvislosti nebolo vydané ani žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre jeho nezákonnosť.

44.Rovnakoniejemožnépovažovaťzanesprávnyúradnýpostup/nezákonnérozhodnutieanižalobcom
namietanú skutočnosť, že ho nadriadený na jeho žiadosť nepreradil na ním požadovanú funkciu a
to z rovnakých dôvodov, t.j., prijatie tohto záveru nemá oporu v žiadnych zákonných ustanoveniach,
nakoľko zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva garancia toho, že jedinec bude v rámci povolania

mať zákonom garantované, že v rámci výkonu svojho povolania bude zamestnávateľ, prípadne jeho
nadriadenýpovinnýmuprideľovaťlentúprácu,ktorúvykonávaťchce,respektíve,žebyhomalpovinnosť
zaradiť výlučne len na ním požadovanú funkciu. Rovnako v tejto súvislosti nebolo vydané ani žiadne
rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre jeho nezákonnosť.

45. Napokon ani žalobcom uvádzané tvrdenie, že vo vojenskej nemocnici Ružomberok aj vo vojenskej
nemocnici Bratislave mu nepodali žiadne účinné lieky a ani základný liek vitamín B12 1000mg, nakoľko
tieto jeho tvrdenia nemajú jednak oporu vo vykonanom dokazovaní, z ktorého vyplynulo, že žalobca
bol liečení tak ústavne ako aj ambulantne, pričom zo záverov lekárskej správy vystavenej Vojenskou
nemocnicou Ružomberok dňa 12.7.1988 vyplýva, že žalobcovi bola určená diagnóza D-301 Abnormne

štrukturovaná osobnosť so schizoidnými rysmi, kde záverom správy bolo ponechať žalobcu v evidencii
psychiatrickejambulancieVNvBratislave,podávaťNitrazepanaRudotel.Vnovembri1992bolaprvýkrát
zistená u žalobcu hyperoilirubinémia, čo vyplýva zo správy z hematologického vyšetrenia zo dňa
4.6.1993. Z písomného stanoviska Federálneho ministerstva obrany k prepusteniu poručíka v zálohe
X. Q. G. P. X.R. XXXX, Č..X.. XXXXX-G.-T. (čl. 314) vyplýva, že žalobca bol pred prepustením z Čs.

armády opakovane liečený ambulantne i pri hospitalizácii pre poruchu osobnosti. Naďalej bol sledovaný
a liečený na ambulancii psychiatrické oddelenia Vojenskej nemocnice Bratislava. Samotná žalobcova
nespokojnosť, že mu nebola indikovaná ním požadovaná liečba a medikácia samo o sebe nezakladajú
existenciu nesprávneho úradného postupu a ani existenciu nezákonného rozhodnutia a to z dôvodu,
že prijatie tohto záveru nemá oporu v žiadnych zákonných ustanoveniach. Žalobca nepreukázal, a

z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo, že by v súvislosti so žalobcovi poskytnutou prípadne
mu neposkytnutou liečbou a zdravotnou starostlivosťou, bolo vydané akékoľvek rozhodnutie na to
oprávneným orgánom, ktoré by existenciu žalobcom vytýkaného postupu preukazovalo, a ktoré by
konštatovalo nesprávnosť postupu vo vzťahu k žalobcovi poskytnutej zdravotnej starostlivosti.

46. Vzhľadom na uvedené možno skonštatovať, že akýkoľvek nesprávny úradný postup žalovaných v
súvislosti so služobným zaradením žalobcu na ním namietanú pozíciu a ani so žalobcom namietaným
spôsobom poskytnutia mu zdravotnej starostlivosti nebol nikdy konštatovaný, tento ani nie je možné
konštatovať a v tejto súvislosti nebolo vydané ani akékoľvek nezákonné rozhodnutie.47. Nad rámec súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca mal o
svojom zdravotnom stave a diagnóze stanovenej psychiatrom vedomosť už v roku 1989 po hospitalizácii

vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a v čase jeho ambulantnej liečby na psychiatrickej ambulancii
príslušných vojenských lekárov v Bratislave. V rokoch 1992 až 1994 sa opakovane obracal na orgány v
pôsobnosti ministerstva obrany so žiadosťou o prehodnotenie ich postupu pri riešení jeho zdravotného
stavu. V roku 1993 mu bola zistená zvýšená hladina bilirubinu, avšak príčinná súvislosť tejto diagnózy,
ani diagnostikovanej psychickej poruchy so služobným zaradením žalobcu na Obvodnej vojenskej

správe Bratislava I ako vojaka z povolania preukázaná nebola. Z uvedeného preto vyplýva, že žalobca
nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi ním špecifikovaným postupom žalovaných a ním označenej
škody a nemajetkovej ujmy.
48. Vo vzťahu k žalovaným v 2. a 4. rade sa súd plne stotožnil s ich obranou spočívajúcou v nedostatku
pasívnej legitimácie ( s čím sa stotožnil aj súd druhej inštancie vo svojom zrušujúcom uznesení) v
konanísodkazomnamedzištátnu DohodumedzivládouČeskejrepublikyavládouSlovenskejrepubliky

o podmienkach prechodu práv a povinností vyplývajúcich z výkonu vojenskej činnej služby vojakov v
Československej ľudovej armáde (Československej armáde) a zo štúdia žiakov a študentov vojenských
škôl v súvislosti so zánikom Českej a Slovenskej federatívnej republiky platnú dňom 26.10.1995 ako aj
s poukazom na Protokol medi Ministerstvom obrany České republiky a Ministerstvom obrany Slovenské
republiky o rozdelení archívnych fondov a spisových celkov Československé armády a ich spoločnom

využívaní, ktorý nadobudol platnosť dňa 26.10.1995. Žalobca má nesporne od roku 1981 trvalý pobyt,
resp. v súčasnosti naďalej platne povolený pobyt na území Slovenskej republiky, na tejto skutočnosti nič
nemení ani fakt, že je aj naďalej občanom Českej republiky. Preto vo vzťahu k ním uplatnením nárokom
sú vecne a miestne príslušné v zmysle tejto dohody príslušné štátne orgány SR. Vzhľadom na uvedený
záver súd vyhodnotil žalobu voči žalovanému v 2. a 4. rade za nedôvodnú a pre nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie ju aj voči nim zamietol.

49. Súd záverom uvádza, že zo žalobcom produkovaných dôkazov a tvrdení je možné za hlavný dôvod
podania tejto žaloby na náhradu škody po tak dlhej dobe, podľa názoru súdu, považovať skomplikovanie
finančnej situácie žalobcu, čo vyplýva z ním predložených listinných dôkazov a to najmä z rozhodnutí

Okresného súdu Bratislava V, č.k. 39C 222/2007 vydanými v súvislosti s neplnením si povinností
vyplývajúcich z nájmu bytu, čo okrem iného je možné vyvodiť aj z textu jeho vyjadrenia zo dňa
05.03.2019.
50. S poukazom na neexistenciu nesprávneho úradného postupu, respektíve nezákonného rozhodnutia,
nepreukázania akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody a nemajetkovej ujmy resp. nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a nemajetkovej
ujmy voči žalovaným v 1. a 3. rade, ako aj s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
žalovaných v 2. a 4. rade súd žalobcom navrhované dôkazy na doplnenie dokazovania nevykonal, tieto
návrhy zamietol ako nadbytočné.

51. Keďže už v tomto štádiu konania z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovi nevzniklo právo
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti so žalobcom vymedzeným a namietaným postupom
žalovaných nemohlo dôjsť ani k jeho premlčaniu, k posudzovaniu ktorej otázky by súd bol vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania povinný pristúpiť v tom prípade, ak by bolo preukázané, že žalobcovi
právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. vzniklo.

52. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
53. O trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 1. a 3. rade rozhodol súd podľa § 257 C.s.p., keď z
obsahu spisu zistil, že žalovaným, ktorí mali plný úspech vo veci žiadne trovy nevznikli.

54. O trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 2. a 4. rade súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. keď plne úspešnému žalovanému v 2. a 4. rade priznal nárok náhradu
trov konania voči žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal v rozsahu 100%. Uvedený žalovaní si nárokna náhradu trov konania v priebehu konania uplatnili a z obsahu spisu vyplynulo, že im trovy konania
aj vznikli.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).