Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. október 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/147/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318201119
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1318201119.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej
a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: M. B., nar.
XX.XX.XXXX,trvalebytomL.XXXX/XX,Q.,zast.Mgr.StanislavouTichou,advokátkou,IČO:46484914,
so sídlom Zakvášov 1519/55, Považská Bystrica, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,

s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 3 341,41 eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26. februára 2019, č.k.
11Csp 7/2018-119, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i
a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od
žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia zaplatenia sumy 3 341,41 eur s príslušenstvom, a o
trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnej
výške.

2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa podanie žaloby odôvodnila tým, že ako

spotrebiteľ uzatvorila so žalovaným dňa 23.01.2012 zmluvu o revolvingovom úvere, súčasťou ktorej je
aj bod 8, ktorý obsahuje dohodu o poskytnutí služby, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť
dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok
úveru a dlžník sa zaviazal za túto službu zaplatiť poplatok vo výške 215,75 eur, respektíve 112,08 eur.
Dohodu obsiahnutú v bode 8 zmluvy považovala za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Namietala tiež,
že vo formulárovej úverovej zmluve absentuje výslovné uvedenie konečnej splatnosti úveru; údaj o

výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; údaj o splatnosti jednotlivých splátok zahŕňajúc prvú a
poslednú splátku; ako aj údaj o presnej výške úveru ako povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku označila tiež dohodu, súhlas so započítaním, obsiahnutú v
bode 10 zmluvných dojednaní, a to z dôvodu, že odporuje inštitútu úveru. Vo vzťahu k výške RPMN
poukázala na nesúlad bodu 5 zmluvy - žiadosti s bodom 6 zmluvy - akceptáciou návrhu. Uviedla, že ak
sa zmenila výška RPMN, išlo o nový návrh v časti, ktorá sa týkala tejto zmeny, z jej strany však nedošlo k

žiadnemu úkonu, z ktorého by vyplývalo, že túto RPMN akceptovala. Považovala za irelevantné, či bola
táto zmena pre spotrebiteľa výhodná alebo nevýhodná, pretože podstatná bola skutočnosť, že návrh
nebol prijatý bezvýhradne. V tejto súvislosti poukázala aj na nesprávny výpočet výšky RPMN v bode 5
a v bode 6 žiadosti, ktorého nesprávnosť mala spočívať v tom, že žalovaný nevychádzal zo skutočnej
výšky poskytnutých finančných prostriedkov. Za neprimeranú považovala tiež výšku odplaty, nakoľko
podstatne prevyšovala odplatu ustanovenú v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Na základe všetkých

týchto skutočností vyhodnotila uzatvorenú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu,
že na poskytnutý úver vo výške 1 284,25 eur a revolvingový úver vo výške 678,76 eur (spolu 1 963,01eur) zaplatila za obdobie do 29.06.2016 už sumu 5 304,42 eur, podanou žalobou sa domáhala titulom
bezdôvodnéhoobohateniavráteniarozdieluvovýške3341,41eur.Zaďalšídôvodvznikubezdôvodného
obohatenia považovala plnenie odplaty z neplatnej dohody o poskytnutí služby obsiahnutej v bode 8

zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

3. Pôvodne bola vec rozhodnutá platobným rozkazom, proti ktorému podal žalovaný odpor. Uviedol, že
žalobkyňa požiadala o úver vo výške 1 500 eur so splatnosťou 42 mesiacov pri výške mesačnej splátky
80,37 eur, pričom zmluvu s týmito údajmi aj schválil. Argumentoval, že návrh na uzavretie zmluvy a

prijatie návrhu sa nachádzajú na tej istej listine. K rozporu v údaji o RPMN uviedol, že údaj o RPMN
sa nedá dohodnúť, pretože sa určuje výpočtom na základe údajov v čase uzavretia zmluvy, nejde teda
o údaj dohodnutý, ale určený stanoveným spôsobom. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne o absencií
jednotlivých náležitosti zmluvy poukázal na článok 4 ods. 4.5 zmluvy, z ktorého vyplýva, že deň splatnosti
poslednej splátky úveru je dňom konečnej splatnosti úveru, a na článok 9 ods. 9.1 zmluvy, podľa ktorého
je zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za

podmienok ustanovených touto zmluvou. Ďalej uviedol, že deň splatnosti poslednej splátky úveru je
uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru. Trval na tom, že doba trvania zmluvy a aj termín
konečnej splatnosti sú riadne uvedené. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobkyne o neuvedení presného údaju
o výške úveru. K dohode o poskytnutí služby uviedol, že táto nebola podmienkou ani predpokladom
vzniku zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda žalobkyňa ju nemusela uzavrieť. Navyše zdôraznil, že

dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpísaná, čiže ide o individuálne dojednanie v zmysle ust. §
53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že poskytnutie odkladu splátok predpokladá konanie
dlžníka, a že neprijateľnosti tohto dojednania sa nemožno domáhať iba na základe skutočnosti, že
žalobkyňa nevyužila svoje právo. Nesúhlasil s tvrdením, že výsledná RPMN nesmie byť nižšia ako ročná
úroková sadzba, a tiež s tvrdením o neprimeranej výške odplaty, nakoľko podľa jeho názoru je v súlade s

právnou úpravou zohľadňujúcou primeranú odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu a žalobkyňa
namiesto právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy nedôvodne porovnáva štatistické údaje iného
poskytovateľa úverov za diametrálne odlišných podmienok schválenia bonity, zabezpečenia, navyše za
stavu, kedy zákonodarca výšku odplaty reguloval explicitne. Poznamenal, že priemerná výška odplaty
bola 45,66% a v zmluve nebola podstatne prevýšená.

4. Žalobkyňa v replike opäť s poukazom na nesúlad medzi RPMN uvedenou v žiadosti (70,01%) a v
zmluve (66,45%) uviedla, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná, a to bez ohľadu na to, či je
takáto zmena pre spotrebiteľa výhodnejšia. Podľa jej názoru prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky,
výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh a nejedná sa

o prípad ustanovený v bode 2.1 zmluvných dojednaní, kedy je veriteľ po vyhodnotení údajov o dlžníkovi
oprávnený výšku úveru jednostranne znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru. Mala za to,
že nedošlo k zníženiu úveru, ale k zmene RPMN. Dojednanie o RPMN nevyhodnotila preto ako platné.
V dôsledku absencie povinnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere považovala spotrebiteľský
úver za poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov. K dohode o poskytnutí služby ako neprijateľnej zmluvnej

podmienke dodala, že bola súčasťou hlavnej formulárovej zmluvy a nemala ju možnosť odmietnuť,
nakoľko zmluva takúto možnosť neposkytovala. Vo vzťahu k zmluvnému úroku 70,01% doplnila, že pri
spotrebiteľských úveroch s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov bola v januári 2012 priemerná úroková
sadzba 12,11% ročne, teda 6 násobne nižšia ako v predmetnej zmluve. Zmluvný úrok vyhodnotila
preto ako úžernícky a neplatný. Tvrdenie žalovaného, že za podstatné prevýšenie odplaty sa považuje

odklon od priemernej sadzby o 25% vyhodnotila ako účelové dôvodiac, že podľa nej je to maximálne
20%, a teda maximálna výška RPMN mohla byť 54,79%. K námietke premlčania poznamenala, že v
danom prípade je objektívna premlčacia doba desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného
je potrebné považovať sa úmyselné. Z hľadiska subjektívnej lehoty považovala za rozhodujúci deň, kedy
sa oprávnený skutočne dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne

obohatil.

5.Žalovanýargumentoval,žepriuzatváranízmluvynedošlokzmenevúdajiRPMN,nakoľkojejvýsledná
hodnota bola presne uvedená v bode 6, čo vylučuje tvrdenie žalobkyne o absencii RPMN. Uviedol,
že v návrhu zmluvy je uvedená predpokladaná RPMN s ohľadom na skutočnosť, že táto sa určí v

okamihu akceptácie návrhu zo strany veriteľa. Podľa jeho názoru neobstojí ani výklad žalobkyne o
členení splátok, a ani aplikácia desaťročnej premlčacej doby. Voči uplatnenému nároku vzniesol zároveň
námietku premlčania, a to minimálne pokiaľ ide o úhrady realizované pred 14.02.2015, t.j. v období troch
rokov spätne od momentu podania žaloby.6. Následne bez uvedenia toho, aké dokazovanie vo veci vykonal a aký skutkový stav zistil, posúdil
vec právne podľa ust. § 53 ods. 1, 4, 5, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 ods. 1, § 456 Občianskeho

zákonníka, § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne
je nedôvodná, preto ju v celom rozsahu zamietol. V prvom rade sa zaoberal námietkou premlčania
vznesenou žalovaným a konštatoval, že v danom prípade je objektívna premlčacia doba tri roky. Bez
bližšieho vysvetlenia uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že ide o prípad úmyselného

bezdôvodnéhoobohatenia,kedyjepremlčaciadobadesaťrokov.Následneuzavrel,ženárokžalobkyne,
pokiaľ ide o úhrady realizované pred 14.02.2015, je premlčaný. Ďalej naproti tomu nezrozumiteľne
uzavrel, že aj keď v spore nebolo preukázané, kedy boli jednotlivé splátky plnené, nebolo sporné
tvrdenie žalobkyne, že za obdobie do 29.06.2016 zaplatila sumu 5 304,42 eur, a preto sa zaoberal
aj dôvodnosťou žaloby v časti splátok uhradených pred 14.02.2015 (ktoré, ako je vyššie uvedené,
vyhodnotil ako premlčané). K argumentácii týkajúcej sa absencie jednotlivých náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. uviedol, že otázku interpretácie
ust. § 9 ods. 2 v spojení s ust. § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. riešil Najvyšší súd SR v jednotlivých
rozhodnutiach (sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo 17.04.2018 a sp.
zn. 4Cdo 211/2017 zo dňa 23.04.2018), v odôvodnení ktorých skonštatoval, že ust. § 9 ods. 2 písm. k) je
potrebné interpretovať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí nevyhnutne obsahovať číselné

vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t.j. istiny, úrokov a iných poplatkov). Uviedol, že
takáto interpretácia zodpovedá účelu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES zo dňa
23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, právnym
záverom uvedeným v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti
A. B. zo dňa 09.11.2016, a tiež účelu samotného ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Pokiaľ

teda ustanovenie zákona hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je
potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť uviesť v zmluve
o spotrebiteľskom úvere vyššie uvedené zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku každej jednotlivej
zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku. Keďže nemal dôvod na odklon
od tejto interpretácie a ustálenej judikatúry, postupoval v jej zmysle a argumentáciu žalobkyne ohľadom

absencie číselného vyjadrenia skladby splátky vyhodnotil ako nedôvodnú. Nestotožnil sa tiež s tvrdením
žalobkyne o absencii členenia jednotlivých splátok, pretože mal za to, že nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej
anuitnej splátky (v tomto smere poukázal opäť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018,
sp. zn. 3Cdo 146/2017). K rozporu bodu 5 a 6 zmluvy v časti týkajúcej sa výšky RPMN uviedol, že aj

keď z vykonaného dokazovania mal preukázané, že v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru bola
uvedená predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01% a v údajoch o schválenom revolvingovom
úvere RPMN vo výške 66,45%, danú skutočnosť (existenciu rozporu vo výške RPMN) považoval za
právne irelevantnú pre riadne uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nespôsobujúcu neplatnosť
zmluvy, pretože neznamená prijatie návrhu žalobkyne na uzavretie zmluvy žalovaným so zmenami,

nakoľko výška RPMN nie je podstatnou náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa účastníci zmluvy mali
konsenzuálne dohodnúť. Dôvodil, že hodnota RPMN zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a
je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného zákonom o spotrebiteľských úveroch, pričom
poznamenal, že takto zistená hodnota sa následne uvedie do akceptácie návrhu na uzavretie zmluvy o
spotrebiteľskomúverebezohľadunato,čidlžníknejakúhodnotuRPMNvosvojomnávrhuuviedol,alebo

nie. Vzhľadom na skutočnosť, že dôvod neplatnosti zmluvy spočívajúci v absencii RPMN, respektíve
v rozdielnych výškach RPMN v návrhu a akceptácii návrhu zmluvy nevzhliadol, zmluvu považoval za
platnú, neobsahujúcu neprijateľnú podmienku. Nestotožnil sa tiež názorom žalobkyne, že v zmluve
absentuje termín konečnej splatnosti úveru, a to z dôvodu, že z článku 4.5. zmluvných dojednaní, ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, jednoznačne vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru,

respektíve revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru.
Konštatoval, že z článku 9.1 zmluvných dojednaní napokon vyplýva, že zmluva je uzatvorená na dobu
neurčitú. Na základe týchto skutočností uzavrel, že doba trvania zmluvy, a tiež termín splatnosti úveru
sú uvedené riadne. Aj v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti A. B., a dodal, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nemusia byť nevyhnutne uvedené v
samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v Obchodných podmienkach alebo v
Sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Pokiaľ ide o dohodu o poskytnutí služby, túto
považoval za individuálne dojednanie, pretože bola individuálne dojednaná, samostatne podpísaná ažalobkyňa mala možnosť ju neuzavrieť, nakoľko nebola podmienkou pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. V tomto smere odkázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43CoR 5/2016. Nesúhlasil tiež s tvrdením žalobkyne, že RPMN nemôže byť nižšia ako ročná úroková

sadzba, a to z dôvodu, že RPMN je výsledkom matematického vzorca, do ktorého sa premieta aj údaj o
ročnej úrokovej sadzbe. Pokiaľ ide o výšku odplaty, stotožnil sa s tvrdením žalovaného, že v dotknutom
období zákon pripúšťal dohodnutú výšku odplaty, a teda, že ide o primeranú odplatu na finančnom, a nie
bankovom, trhu. Keďže v zmluve dohodnutá odplata takúto odplatu neprevyšovala, nepovažoval ju za
neprimeranú. Uviedol, že priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy o revolvingovom

úvere predstavovala 47,29%, pričom Ministerstvo financií SR určuje priemernú hodnotu na základe
údajov získaných za celý finančný trh. Vzhľadom k tomu, že uzatvorenú zmluvu považoval za platný
právny úkon neobsahujúci neprijateľné podmienky, a nepovažoval ju ani za zmluvu bezúročnú a bez
poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., žalobu žalobkyne o vydanie bezdôvodného
obohatenia zamietol.

7. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu zakotvenej v ust. § 255 C.s.p. tak, že žalobkyňu
zaviazal k náhrade trov konania v plnej výške vo vzťahu k žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
pričom konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa ust. § 262 C.s.p. po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a
včas odvolanie a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalovaného zaviaže k zaplateniu sumy 3 341,41 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
od 30.06.2016 do zaplatenia a jej prizná plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
Odvolanie podala z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, v ktorom konštatoval, že uzatvorená úverová zmluva
je platný právny úkon neobsahujúci neprijateľné podmienky, a že úver poskytnutý na jej základe
nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 zákona 129/2010 Z.z..
Opätovne zdôraznila, že úver z úverovej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov aj z dôvodu, že v úverovej
zmluvejeuvedenánesprávneRPMNvneprospechspotrebiteľa(§11ods.1písm.d)zákonač.129/2010

Z.z.). Uviedla, že RPMN uvedená v zmluve nekorešponduje so skutočnou RPMN, pretože nezohľadňuje
náklady uvedené v zmluve v zmysle dohody o službách ako doplnkovej služby vo výške 215,75 eur tak,
ako to ukladá ust. § 2 písm. g) a i) zákona č. 129/2010 Z.z., čo považovala za zavádzajúce (klamlivé)
voči jej osobe ako spotrebiteľovi, a tiež za v jej neprospech. Naviac skutočnosť, že v bode 6 úverovej
zmluvy je uvedený údaj o úrokovej sadzbe 70,01% a RPMN len 66,45% vyhodnotila ako matematický i

logický nezmysel dôvodiac, že RPMN nemôže byť nikdy nižšia ako je výška úrokovej sadzby. Dospela
tak k záveru, že RPMN je uvedená v zmluve nesprávne a v jej neprospech, čo má za následok ex
lege bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Ďalej poukázala na to, že v zmluve je uvedený nesprávny
údaj o priemernej RPMN podľa ust. § 9 ods. 2 písm. y), čo vyplýva i z listinného dôkazu predloženého
samotným žalovaným - súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch

veriteľmi za 3. štvrťrok 2011, v ktorých je údaj o priemernej výške RPMN 45,66% (ktorý je uvedený
aj v zmluve a v rozsudku je uvedený údaj 47,29%), avšak v dotknutom čase bola pri spotrebiteľských
úveroch so zabezpečením (podľa § 551 Občianskeho zákonníka - dohoda o zrážkach zo mzdy)
priemerná výška RPMN len 32,92%, navýšenie odplaty (RPMN) oproti priemernej výške bolo teda
až o 33,53%. Uviedla, že nedisponuje dohodou o zrážkach zo mzdy, ktorú jej žalovaný po podpise

zmluvy nezaslal, a preto predložila zúčtovanie mzdy za marec a apríl 2012, v ktorom sú uvedené dve
mínusové položky (zrážky zo mzdy vo výške 80,37 eur) a číslo účtu žalovaného. Ak by aj nebrala do
úvahy zabezpečenie formou zrážok zo mzdy, údaj o priemernej PRMN by nebol správny, nakoľko podľa
súhrnných informácii o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok
2011 (príslušný kalendárny štvrťrok) bol vo výške 45,23%, čo spôsobuje v zmysle ust. § 11 ods. 1

písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. taktiež bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Za ďalšiu vadu, ktorou
sa súd prvej inštancie nezaoberal a ktorá spôsobuje ex lege bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru,
považovala skutočnosť, že v zmluve uvedená ročná úroková sadzba vo výške 70,01% je pre rozpor s
dobrými mravmi neplatná. V tejto súvislosti uviedla, že na internetovej stránke NBS, kde sú zverejnené
priemerné úrokové sadzby bánk pri spotrebiteľských úveroch, bola pri spotrebiteľských úveroch so

splatnosťou od 1 do 5 rokov za mesiac január 2012 zverejnená priemerná úroková miera obchodných
bánk vo výške 10,58% ročne. Nepovažovala za správne porovnávať cenu úveru s inými nebankovými
spoločnosťami, ktoré ich často stanovujú v spoločensky nežiaducom rozsahu. Zároveň však považovala
za potrebné zohľadniť vyššiu mieru rizika nebankovej spoločnosti pri poskytovaní úveru, a preto utakéhoto subjektu možno akceptovať vyššie úroky ako v bankách, ale len v primeranom navýšení. V tejto
súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.09.2013, sp. zn. 3Co 151/2013,
v ktorom konštatoval, že pri nebankových spoločnostiach sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne

nie viac ako 100 % oproti priemeru bánk. Podobne aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 26.04.2012,
sp. zn. 5Cdo 26/2011 uviedol, že, cit.: „Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká
výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek“. Poznamenala, že Najvyšší súd SR dospel k záveru o úžerníckych úrokoch v prípade dvoch

zmlúv o pôžičke, pri ktorých úroky presahovali 4 a 5,5 násobne obvyklú úrokovú mieru v bankách.
Uviedla, že v danom prípade prevyšuje úroková sadzba 70,01% ročne priemernú úrokovú sadzbu
poskytovanú bankami spotrebiteľom (10,58% ročne) takmer sedemnásobne. V súvislosti s ust. § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2009, sp. zn.
1MCdo1/2009,kdesasúdzaoberalvýškouúrokovejsadzbyajejprimeranosťouvovzťahu,ktorývznikol
zo spotrebiteľskej zmluvy, kde napriek tomu, že ako žalobca vystupoval nebankový subjekt, dospel k

záveru, že úrokovú sadzbu je potrebné porovnať s úrokovou sadzbou peňažných ústavov používanou v
časeuzatvoreniazmluvy.Kzáverusúduprvejinštancietýkajúcemusatermínukonečnejsplatnostiúveru
odkazujúcemu na zmluvné dojednania uviedla, že zmluvné dojednania (ktoré by podľa čl. 7 úverovej
zmluvy mali tvoriť jej neoddeliteľnú prílohu) neboli podpísané. V tejto súvislosti s poukazom na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10.02.2015, sp. zn. 6Co 396/2014, uviedla, že úprava obsiahnutá v

Občianskom zákonníku obdobné ustanovenie ako je ust. § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka (podľa
ktorého časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované
odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú
stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené) neobsahuje s výnimkou ust. § 788
ods. 3 Občianskeho zákonníka v prípade poistnej zmluvy. Časť zmluvy uzavretej podľa Občianskeho

zákonníka (a teda aj zmluva spotrebiteľská, ktorá je svojou povahou zmluvou občianskoprávnou), preto
(okrem poistnej zmluvy) nemôže byť určená púhym odkazom na obchodné podmienky. Podľa jej názoru
bolo tak vylúčené, aby sa všeobecné zmluvné podmienky bez ďalšieho stali súčasťou zmluvy. Pokiaľ sa
teda zmluvné strany dohodnú na tom, že pre zmluvný vzťah sa budú aplikovať dojednania obsiahnuté
v obchodných podmienkach, zdôraznila, že tieto sa nemôžu stať bez ich podpísania súčasťou zmluvy.

V tomto smere poukázala tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 2Cdo
245/2010, v zmysle ktorého, cit.: „Ak nie sú obchodné podmienky podpísané, dojednania, ktoré sú v
nich obsiahnuté a pre ktoré zákon vyžaduje písomnú formu, sú pre absenciu tejto predpísanej formy
neplatné.“. Na základe uvedeného mala v zmysle ust. § 40 Občianskeho zákonníka za to, že podstatné
a zákonné náležitosti neboli písomne dojednané v úverovej zmluve, a ani v zmluvných podmienkach.

Vo vzťahu k základnej náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy - k údaju o konečnej splatnosti úveru
uviedla, že lehota splatnosti uvedená počtom 42 mesiacov nie je v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z.z., ktorého zmyslom je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný
o tom, ako dlho bude povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Argumentovala, že údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením

konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť, pretože
význam tejto zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa zo zmluvy o úvere, konkrétne s
nárokom na zmluvné úroky do splatnosti úveru a s nárokom na úrok z omeškania. Uvedený údaj preto
slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania. Uviedla,
že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva, že v prípade revolvingového úveru

nemusí zmluva obsahovať údaj o konečnej splatnosti úveru. Dohodu o poskytnutí služieb považovala
za neplatnú v zmysle ust. § 37 ods. 1, § 39, § 53 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto „doplnkové
služby“ jej boli zo strany žalovaného nanútené a nedošlo k jej slobodnému prejavu vôle. Opäť namietala,
že predmetné služby neboli s ňou individuálne dojednané a žalovaný opak nepreukázal, a okrem
toho dohoda sa prieči aj dobrým mravom. Uviedla, že v ten istý deň podpísala dva návrhy zmlúv

s identickým obsahom na rovnakú výšku úveru a s dvoma dohodami o poskytnutí služieb (konanie
vedené pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 61Csp 10/2018), ktoré žalovaný podpisoval
v rovnaký deň. Skutočnosť, že namiesto týchto dvoch úverových zmlúv znejúcich na sumu 1 500 eur
mohla byť uzatvorená len jedna úverová zmluva na sumu 3 000 eur svedčí podľa jej názoru o tom,
že faktickým účelom dohody o poskytnutí služieb bolo dvakrát od nej „vytiahnuť“ poplatok za služby

vo výške 215,75 eur, o ktorý sa potom znížili oba úvery (poplatky boli splatné už poskytnutím úverov),
a teda reálna výška poskytnutých úverov nebola 2 x po 1 500 eur, ale len 2 x po 1 284,25 eur. Na
základe predmetnej dohody bola povinná zaplatiť poplatok 215,75 eur za to, že si môže za splnenia
konkretizovaných podmienok odložiť maximálne tri splátky v celkovej sume 241,11 eur rovnajúcej satakmer výške samotného poplatku s tým, že tieto tri splátky musí aj tak následne zaplatiť. Poplatky (2 x
215,75 eur a pri revolvingu 2 x 112,08 eur) musela tak zaplatiť vopred (už pri poskytnutí úveru), a to aj v
prípade, že by reálne k poskytnutiu týchto služieb zo strany žalovaného počas trvania zmluvného vzťahu

nedošlo. Žalovaným vopred pripravené a predtlačené inkorporačné klauzuly týkajúce sa prehlásení
spotrebiteľa o dobrovoľnosti služieb nepovažovala za dôkaz o individuálnom dojednaní, pretože nemala
možnosť ovplyvniť, resp. zasiahnuť do obsahu týchto klauzúl. V tejto súvislosti poznamenala, že súdu
je napokon z jeho vlastnej činnosti známe, že spotrebitelia o takýto druh služby žalovaného reálne
nežiadali, a že keby predpripravenú formulárovú žiadosť o uzavretie takejto dohody nepodpísali, úver

by im nebol poskytnutý, čiže nemali možnosť tieto služby odmietnuť. K dojednaniu týkajúcemu sa
započítania predmetných poplatkov ku dňu poskytnutia úveru (bod 8.4 úverovej zmluvy) uviedla, že ide
opäť o neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko uvedené dojednanie bolo predpripravené na zmluvnou
formulári a je obsiahnuté v zmluvných dojednaniach, a teda nemala reálnu možnosť ovplyvniť jeho
obsah. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.11.2017, sp. zn.
5Co 130/2017, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 10C 53/2016-38 zo dňa

23.05.2017, ktorým bolo určené, že ustanovenie o odplate a jej splatnosti a započítaní je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Navyše dodala, že v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.11.2013,
sp. zn. 6Sžo 21/2013, ak veriteľ do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za
poskytnutie pôžičky, ide o postup v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol
podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe - k poskytnutiu

úveru,pričomtakétokonaniezákonodarcapovažujezanekalúobchodnúpraktikuasúčasnejuzakazuje.
Na záver poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 61Csp
10/2018 týkajúcej sa obdobnej zmluvy (s identickým obsahom návrhu zmluvy a rovnakou výškou úveru)
uzavretej v rovnaký deň ako posudzovaná zmluva, rozsudkom zo dňa 21.11.2018 rozhodol, že úver
poskytnutý na základe predmetnej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho

pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože je v celom rozsahu pre
nedostatočné a zmätočné odôvodnenie odvolacím súdom nepreskúmateľný.

11. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len

ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

12. Porušením práva na spravodlivý proces sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil strane sporu

realizáciu tých procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva, v tomto prípade právo na
riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo strany sporu, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie,
ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že
výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). Porušením práva na spravodlivý súdny proces

je preto aj vydanie arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia. To, že právo sporových
strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej závery
si osvojil aj Najvyšší súd SR (v uznesení sp. zn. 5Cdo 106/2010 zo dňa 15.07.2010). Napokon
povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok súdu ukladá aj ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. Nedostatok

riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne
konanie, pretože sa jej tým odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných
prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená,
že premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís

dospel, sú pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť pochopiteľné, a zároveň prijateľné, racionálne a
spravodlivé.13. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáha ako
spotrebiteľka od žalovaného ako dodávateľa vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3 341,41 eur s
príslušenstvom, ktoré mu malo vzniknúť tým, že preplatila istinu úverov poskytnutých na základe zmluvy

o revolvingovom úvere zo dňa 26.01.2012, ktoré sú podľa jej názoru pre absenciu základných zákonom
požadovaných náležitosti bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný nesúhlasil s tým, že úvery sú bezúročné
abezpoplatkovdôvodiac,žezmluvaorevolvingovomúvereobsahujevšetkyzákonnénáležitostianemá
neprijateľné zmluvné podmienky. Súčasne vzniesol voči uplatnenému nároku námietku premlčania.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. V odôvodnení

rozsudku najskôr vysporiadavajúc sa so žalovaným vznesenou námietkou premlčania bez bližšieho
vysvetlenia skonštatoval, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu úhrad
realizovaných pred 14.02.2015 je v dôsledku uplynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby premlčaný,
a následne naproti tomu dodal, že z dôvodu, že nebolo preukázané, kedy boli jednotlivé splátky
plnené, zaoberal sa dôvodnosťou žaloby aj v časti týchto premlčaných splátok, t.j. splátok uhradených
pred 14.02.2015. Potom po preskúmaní RPMN, ako aj ďalších žalobkyňou namietaných zmluvných

podmienok a náležitosti revolvingovej úverovej zmluvy, a to údaja o termíne konečnej splatnosti úveru;
údaja o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; a bližšie nešpecifikovanej
dohodyoposkytnutíslužbyvyslovilbezuvedeniadôkazov,ktorévykonal,askutkovéhostavu,ktorýzistil,
záver, že uzatvorená revolvingová zmluva je platná, obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti
spotrebiteľskejúverovejzmluvyaneobsahujeneprijateľnézmluvnépodmienky,apretoúveryposkytnuté

na jej základe nemožno považovať za bezúročné a bez poplatkov. Na tomto základe potom žalobu
žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia ako nedôvodnú zamietol.

14. Vzhľadom na uvedené zistenia považuje odvolací súd v prvom rade za potrebné upriamiť pozornosť
na rozporuplné a zmätočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie najskôr

skonštatoval premlčanie, i keď bližšie nekonkretizovanej časti uplatneného nároku (úhrad realizovaných
pred14.02.2015),pričomvôbecnevysvetlilsvojeprávneúvahytýkajúcesaaplikácie3-ročnejpremlčacej
doby, a následne aj napriek tomu v rozpore s týmto záverom skúmal dôvodnosť celého žalovaného
nároku (a teda aj v konštatovanej premlčanej časti). Takéto odôvodnenie rozsudku pôsobí jednoznačne
zmätočne a objektívne neobstojí pre svoju rozporuplnosť a nepochopiteľnosť. Záver o premlčaní určitej

časti žalovaného nároku bez jej presnej (číselnej) špecifikácie a riadneho odôvodnenia je taktiež úplne
arbitrárny a nemajúci žiadnu výpovednú hodnotu, navyše keď súd prvej inštancie ani vôbec nevysvetlil
akým spôsobom a prečo aplikoval iba 3-ročnú premlčaciu dobu. Pokiaľ ide o právne závery súdu
prvej inštancie týkajúce sa jednotlivých náležitosti a zmluvných podmienok revolvingovej spotrebiteľskej
zmluvy, odvolací súd uvádza, že ich správnosť nie je možné na základe žalobkyňou podaného odvolania

preskúmať, pretože z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva, ktoré dôkazy súd prvej inštancie vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aký skutkový stav z vykonaného dokazovania ustálil,
a ako zistený skutkový stav vyhodnotil. Súd prvej inštancie jednoducho len zaujal právny názor k
jednotlivým žalobkyňou namietaným náležitostiam úverovej zmluvy bez toho, aby uviedol z ktorých
konkrétnych skutkových zistení vychádzal, a na ktoré konkrétne skutkové zistenia aplikoval príslušné

právne normy, a akým spôsobom. Súdom prvej inštancie uskutočnené právne posúdenie je tak pre
absenciu uvedenia konkrétnych dôkazov a ustálenia skutkového základu bez akýchkoľvek pochybností
arbitrárne a odvolacím súdom nepreskúmateľné. V bode 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa
súd prvej inštancie zaoberal údajom o RPMN v úverovej zmluve, pričom dospel k záveru, že tento údaj
je uvedený v zmluve riadne. Odmietol argumentáciu žalobkyne o tom, že v danom prípade nedošlo k

platnému dojednaniu RPMN v zmluve, nakoľko v žiadosti o poskytnutie úveru je uvedená predpokladaná
RPMN vo výške 70,01% a v údajoch o schválenom revolvingovom úvere vo výške 66,45%. Rozdielne
uvedenie výšky RPMN v žiadosti o poskytnutie úveru a v údajoch o schválenom úvere považoval za
právne irelevantné argumentujúc, že výška RPMN nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali strany
konsenzuálne dohodnúť, pretože sa určuje na základe zákonom presne stanoveného matematického

výpočtu vychádzajúceho z dojednaných údajov o výške úveru; termíne splatnosti úveru; výške, počte
a splatnosti splátok úveru; úrokoch z úveru a ostatných nákladov úveru. Vzhľadom na argumentáciu
žalobkyne, ktorá namietala tiež nesprávnosť výšky RPMN v zmluve poukazujúc na nezohľadnenie výšky
skutočne poskytnutej sumy úverov (1 284,25 eur a revolvingu 678,76 eur) a výšky poplatkov za službu
odklad 3 splátok pri oboch úveroch (215,75 eur a pri revolvingu 112,08 eur), považoval odvolací súd

vyššie uvedené odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa RPMN za nedostatočné, pretože súd
prvej inštancie sa vôbec týmito námietkami žalobkyne nezaoberal a neuskutočnil prepočet výšky RPMN.
Odvolací súd tento prepočet za účelom zistenia reálnej výšky RPMN nemohol uskutočniť z dôvodu, že
je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, z odôvodnenia rozsudku však žiadneskutkové zistenia nevyplývajú. Nemal tak podklad, na základe ktorého by tento prepočet uskutočnil.
Napadnutý rozsudok je preto v tejto časti nedostatočne odôvodnený a pre absenciu skutkového základu
aj arbitrárny. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 27) konštatoval, že

sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že v zmluve absentuje termín konečnej splatnosti úveru, pretože
z článku 4.5 zmluvných dojednaní tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy jednoznačne vyplýva, že
deň splatnosti poslednej splátky úveru, respektíve revolvingu podľa posledného splátkového kalendára
je dňom konečnej splatnosti úveru, a z článku 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva, že zmluva je
uzatvorená na dobu neurčitú. Okrem toho, že určenie počtu splátok úveru a uzavretie zmluvy o

úvere na dobu neurčitú sa navzájom vylučuje, súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku už
bližšie neuviedol, ktorý konkrétny deň je dňom splatnosti poslednej splátky, a teda zároveň dňom
konečnej splatnosti úveru. Z takéhoto neurčitého odôvodnenia preto nemožno dospieť k záveru o
splnení zákonnej požiadavky uviesť v spotrebiteľskej úverovej zmluve termín konečnej splatnosti úveru.
Taktiež z časti odôvodnenia týkajúcej sa bližšie nešpecifikovanej dohody o poskytnutí služby (bod 29)
nemožno jednoznačne ustáliť, ktorého zmluvného dojednania sa týka (či žalobkyňou namietaného bodu

8 alebo bodu 10 úverovej zmluvy, prípadne niektorého iného zmluvného dojednania). Navyše súd prvej
inštancie opäť bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností, z ktorých vychádzal, len stroho bez
uvedenia konkrétnych právnych úvah skonštatoval, že nešpecifikovaná dohoda o poskytnutí služby
bola individuálne dojednaná, samostatne podpísaná s tým, že žalobkyňa mala možnosť ju neuzavrieť.
Takéto odôvodnenie podľa názoru odvolacieho súdu pre neurčitosť a absenciu uvedenia konkrétneho

skutkového základu a príslušných právnych úvah, ktoré ho k takému záveru viedli, neobstojí. Na
základe všetkých vytknutých nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k
jednoznačnému záveru, že právny záver súdu prvej inštancie o tom, že úvery poskytnuté na základe
preskúmavanej spotrebiteľskej úverovej zmluvy nemožno považovať za bezúročné a bez poplatkov, je v
dôsledku takéhoto vadného odôvodnenia (úplnej absencie skutkových zistení) absolútne neudržateľný.

15. Keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle ust. §
220 ods. 2 C.s.p. (neobsahuje uvedenie dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, aký skutkový stav z vykonaného dokazovania ustálil, a ako zistený
skutkový stav vyhodnotil), odvolací súd ustálil, že súd prvej inštancie neriadiac sa ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

vypracoval rozsudok spôsobom nezodpovedajúcim zákonom predpísanej forme, čo malo za následok,
že jeho rozhodnutie je v odvolacom konaní nepreskúmateľné.

16. Odvolací súd pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s

predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu
o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali
pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je takéto rozhodnutie určené.
Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na
spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky

pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti
strane konať pred súdom je porušením jej práva na spravodlivý súdny proces a dôvodom na zrušenie
napadnutého rozhodnutia.

17. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom spočívajúcim vo vypracovaní rozsudku, ktorého odôvodnenie je zmätočné, nedostatočné
(vôbec neuviedol, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal, a aký skutkový stav na ich
základe ustálil) a arbitrárne, znemožnil žalobkyni uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že porušil jej právo na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na skutočnosť, že toto procesné pochybenie

súdu prvej inštancie nie je možné v odvolacom konaní napraviť, nakoľko absentujúce a zmätočné
odôvodnenie nie je možné preskúmať, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust.
§ 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p. v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní bude preto
úlohou súdu prvej inštancie opätovne na základe stranami sporu uplatnených prostriedkov procesného

útoku a obrany (žalovaným vznesenej námietky premlčania, argumentácie žalobkyne o nesprávnej
výške RPMN, neprimeranej úrokovej sadzbe, o absencii údaju o termíne konečnej splatnosti úveru a o
neprijateľnosti zmluvnej podmienky - dohody o poskytnutí služby obsiahnutej v bode 8 úverovej zmluvy)
posúdiť dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a rozhodnúťo ňom, a v odôvodnení nového rozhodnutia riadne uviesť, ktoré dôkazy vo veci vykonal, z ktorých
dôkazovvychádzalaakoichvyhodnotil,akýskutkovýstavzvykonanéhodokazovaniaustálil,akozistený
skutkový stav vyhodnotil, ako aplikoval naň príslušné právne predpisy a akými právnymi úvahami sa

pri rozhodovaní riadil. Úlohou súdu prvej inštancie bude tiež všetky prijaté závery (týkajúce sa či už
premlčania, náležitostí úverovej zmluvy, zmluvných dojednaní alebo bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úverov) v novom rozhodnutí riadne odôvodniť tak, aby rozhodnutie spĺňalo požiadavky ust. § 220
ods. 2 C.s.p.. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že nové rozhodnutie súdu prvej inštancie musí byť
zrozumiteľné, presvedčivé a konzistentné, a jeho právne závery jednoznačné, aby naň mohli sporové

strany v prípadnom odvolaní reagovať a právne voči nemu argumentovať, a aby bolo v odvolacom
konaní preskúmateľné.

18. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že bude potrebné, aby súd prvej inštancie skúmal premlčanie
uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z hľadiska plynutia subjektívnej 2-ročnej, a
aj objektívnej buď 3-ročnej alebo 10-ročnej premlčacej doby. Pokiaľ ide o posudzovanie jednotlivých

žalobkyňou namietaných náležitosti spotrebiteľskej revolvingovej zmluvy, najmä náležitosti podľa § 9
ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia príslušnej zmluvy, t.j. f) dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru

na účely jeho splatenia, odvolací súd zdôrazňuje, že je potrebné rešpektovať výklad jednotlivých
ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“) vyplývajúci z
rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti A.
B.. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet

a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Tento čl. 10 ods. 2
písm. h) smernice sa má podľa vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). V prvom rade bude preto potrebné ustáliť,
či podmienky predmetnej revolvingovej zmluvy umožňovali žalobkyni ako spotrebiteľovi bez ťažkostí
a s istotou identifikovať dátumy jednotlivých splátok, predovšetkým dátum prvej splátky, od ktorej sa
následne odvíjajú dátumy splatnosti ostatných splátok. Zistenie dátumu prvej splátky je smerodajné aj
pre určenie dátumu poslednej splátky a tým aj pre určenie termínu konečnej splatnosti úveru, ktorý je

základnou náležitosťou zmluvy v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v príslušnom
znení.PokiaľideosprávnosťvýškyRPMN,tútobudepotrebnépreveriťnazákladepríslušnéhozákonom
ustanoveného matematického výpočtu (existujú aj kalkulačky na výpočet RPMN) s tým, že pri výpočte
bude nevyhnutné zohľadniť na základe vykonaného dokazovania zistenú skutočnú výšku poskytnutých
úverov, a aj prípadne poplatky za dojednané služby (§ 19 zákona č. 129/2010 Z.z. v príslušnom znení).

Po posúdení týchto, prípadne i ďalších náležitosti zmluvy bude potrebné zaujať jednoznačný názor k
tomu, či možno poskytnuté úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 písm.
a) zákona č. 129/2010 Z.z. v príslušnom znení. Zo strany súdu prvej inštancie bude tiež nutné dôsledne z
hľadiska právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa a príslušnej ustálenej súdnej praxe posúdiť prijateľnosť
zmluvnej podmienky obsiahnutej v bode 8 revolvingovej úverovej zmluvy, a to aj s prihliadnutím na

žalobkyňou prezentovanú argumentáciu. V súvislosti s výrokom o trovách konania dáva odvolací súd
súdu prvej inštancie do pozornosti skutočnosť, že najskôr je potrebné rozhodnúť o nároku na náhradu
trovkonaniapodľazásadyúspechualebozásadyzavinenia(§255,§256prípadne§257C.s.p.vspojení
s § 262 ods. 1 C.s.p.), pričom výrok o nároku na náhradu trov konania znie tak, že príslušnej strane
sa nárok na náhradu trov konania priznáva (má nárok) alebo nepriznáva (nemá nárok), a to v určitom

konkrétnom rozsahu. O povinnosti nahradiť trovy konania v určitej výške rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Právnym
názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (ust. § 391 ods. 2 C.s.p.).

19. O nároku na náhradu trov (aj tohto odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie v novom

rozhodnutí o veci (§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).