Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. marec 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/70/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819202483
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3819202483.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcov:
1/ C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, H., právne zastúpeného:
A3 advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Partizánska 25, Trenčín, IČO: 36 735 311,
2/ I. U. S., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX S. R. M., C., T. E., O., právne zastúpenej: Advokátska
kancelária JUDr. Zuzana Čížová s.r.o., J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, IČO: 36 789 925,
proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom obrany SR, so sídlom Kutuzovova
8, Bratislava, IČO: 30 845 572 o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov 1/, 2/, proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 6C/14/2019-169 zo dňa 19. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa proti žalobcom 1/, 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia
1/, 2/ domáhali určenia, že do dedičstva po Y. U., zomr. XX.XX.XXXX patria nehnuteľnosti v k.ú. F. Y.,
zapísané na LV č. XXX ako parc.č. KNC XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 765 m2, stavba

- F. s.č. XXX, ktorý bol ku dňu smrti ich výlučným vlastníkom a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalobcom v rozsahu
100 %. Uviedol, že žalobca sa požadovaného určenia domáhal s odôvodnením, že pôvodná
pozemkovoknižná parcela č. XXX, dom čís. XX „I.“ (Y.) bola zapísaná
v pozemnoknižnej vložke č. XXX, pre k. ú. T. ako vlastníctvo rodiny U.,
a to Y. U. v podiele 1/3, H. U. v podiele 1/3 a M. U. v podiele 1/3. Dňa 19.11.1941, č.d. XXXX sa na
základe zápisnice odpísala (okrem iných parciel aj pozemnoknižná parcela č. XXX z pozemnoknižnej

vložky č. XXX a zapísala sa do novej pozemnoknižnej vložky č. XXX, k.ú. T. na vlastníka Y. U.
v celosti. V súčasnej dobe pkn parcela č. XXX a dom číslo XX „I.“ je parcela reg. „C“ č. XXXX/X -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 765 m2 a stavba F. súp. č. XXX na parc. č. XXXX/X, pre k.ú.
F. Y., zapísaná na LV č. XXX na Okresnom úrade Prievidza - odbor katastra nehnuteľností vo výlučnom
vlastníctve žalovaného. Žalobca 1/ je vnuk pôvodného vlastníka Y. U.. Z prekladu jeho nemeckého
rodného listu vyplýva, že dňa 26.09.1911 sa mu narodil syn B. X. C. Z. U., ktorý bol otcom žalobcu a
zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalobca tvrdil, že je jediným zákonným dedičom po poručiteľovi Y. U.. Z mapy

pôvodnej E-KN (pozemnoknižnej) parc. č. XXX, k. ú. F. Y. s predčíslom X je zrejmé, že v minulosti došlo
v tejto časti k zmene katastrálneho územia. Zároveň je v mape vyznačená C-KN parc. XXXX/X, k. ú. F.
Y. ako grafická identifikácia pôvodného stavu spred roka 2004. Na mape súčasného stavu C-KN parc.č. XXXX/X (pôvodne parc. č. XXX) a výpise z listu vlastníctva č. XXX, k.ú. F. Y. je vyznačená na C-KN
parc. č. XXXX/X stavba so súpisným č. XXX a popisom stavby „ZE.“. Z pozemnoknižnej vložky č. XXX,
k.ú. T. vyplýva, že vlastníkom pozemnoknižnej parc. č. XXX bol Y. U.

v celosti. Y. U. bol podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke č. XXX vlastníkom Y. na PKN parc. č. XXX
až do júla 1963, kedy podľa návrhu Krajskej vojenskej ubytovacej a stavebnej správy v Banskej Bystrici
bola odpísaná parc. č XXX do novej pozemnoknižnej vložky č. XXX na základe prídelovej listiny číslo
Pôd 213-3-3262/63, ktorú vydal Okresný národný výbor v Prievidzi dňa 27.05.1963. Majetok Y. U.
sa začal konfiškovať na základe uznesenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady, ktoré zasadalo

07.08.1945 pod č. 13052/1945 - ale len majetok zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. XXX, nie v
pozemnoknižnej vložke č. XXX. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sekcia „B“ dňa
05.02.1947 rozhodlo o odklade výkonu pozemkovej reformy a to
z dôvodu, že táto konfiškácia bola vyrieknutá na základe nedostatočných údajov. Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 10.01.1948 konštatovalo, že otázkou konfiškácie majetku
Y. U. sa zaoberala komisia zriadená uznesením NF a táto konfiškáciu majetku označila za protiprávnu,

keďže bola vyrieknutá na osobu, ktorá zomrela pred XX.XX.XXXX. Poznámka o vyznačení konfiškácie
do pozemnoknižnej vložky
č. XXX bola vložená až na základe rozhodnutia Pôdohospodárskeho odboru rady ONV
v Prievidzi v období 10/1956. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že aj keď je v ňom spomenutá okrem iných
parciel aj parcela XXX Y., nebola v tom čase účastníkom konania

Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa Banská Bystrica. Prídelová listina
Pôd 213-3-3262/1963 bola vydaná na základe žiadosti Krajskej vojenskej ubytovacej
a stavebnej správy Banská Bystrica. Aj v tejto žiadosti sa uvádza, že bývalý Y. na
parc. č. XXX v tomto období nebol dovtedy nikomu, ani vojenskej správe pridelený. Keďže neexistujú
listiny, ktoré by preukazovali konfiškáciu Y. na pozemnoknižnej parc. č. XXX a konfiškácia na nežijúcu

osobu nebola zákonná a preukázateľne do októbra 1956 nebola
v pozemkovej knihe konfiškácia vyznačená, žalobca mal za to, že v zmysle zákona
č. 104/1945 Sb. bolo vydanie prídelovej listiny Okresným národným výborom v Prievidzi pre Krajskú
vojenskú bytovú a stavebnú správu protizákonné. Žalobca si uplatnil reštitučný nárok na nehnuteľnosti,
ktoré sa nachádzali v pozemnoknižnej vložke č. XXX k.ú. T. na bývalom Pozemkovom úrade v Prievidzi,

neskôr na Obvodnom pozemkovom úrade
v Prievidzi. Obvodný pozemkový úrad priznal žalobcovi vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, resp. nárok
na náhradu za nevydávané nehnuteľnosti (rozhodnutie z 02.06.2008 sp. zn.
OPU 190-2008/883 a z 26.09.2008 sp. zn. OPU 190-2008/3942). Svoj naliehavý právny záujem
na podanej žalobe žalobcovia odôvodnili tým, že jedine právoplatné rozhodnutie súdu o určení, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi Y. U. je spôsobilým podkladom na to, aby bol vykonaný
zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti na osobu poručiteľa a následne mohli byť predmetné
nehnuteľnosti prejednané v dedičskom konaní. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V súčasnosti je stav
taký, že na čísle parcely KN-C XXXX/X- pozemok, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 765 m2, sa
nachádza stavba: F. so súpisným č. XXX, pričom predmetné nehnuteľnosti sa nachádzajú v k.ú. F. Y.,

zapísané na LV č. XXX. Podľa geometrického plánu č. 36683493-127/07 z 28.10.2007 je parc. č. XXXX/
X vytvorená nielen z parc. č. XXX, ale aj z parcely č. XXX/X (diel X). Na predmetných nehnuteľnostiach
v rokoch 1952 až 1953 vznikli nové stavebné objekty. V roku 1964 bolo vydané stavebné povolenie
Vojenským stavebným úradom Krajskej vojenskej ubytovacej a stavebnej správy Banská Bystrica
na generálnu opravu stavby - F. a dňa 23.02.2000 vydal Vojenský stavebný úrad Banská Bystrica

kolaudačné rozhodnutie č. 1181-VSÚ/2000, ktorým povolil zmenu užívania predmetnej stavby. Žalovaný
uviedol, že nehnuteľnosti, ktorých výlučným vlastníkom bol Y. U., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, nie sú
totožné
snehnuteľnosťami,ktorýchvlastníkomjeSlovenskárepublikaasprávcomMinisterstvoobrany.Uvedené
je zrejmé už len s prihliadnutím na výmeru nehnuteľností (507 m2 a 765m2) a tiež s poukazom na

skutočnosť, že na nehnuteľnostiach došlo v minulosti k výrazným stavebným úpravám, pričom sa taktiež
zmenil i spôsob ich užívania. Žalovaný spochybnil naliehavý právny záujem žalobcu a zdôraznil, že
nehnuteľnostiuvedenévpetitežalobysanachádzajúvovnútrioplotenéhouzavretéhovojenskéhoareálu
dlhodobo využívaného ozbrojenými silami SR v súvislosti s plnením úloh, ktoré vyplývajú z požiadaviek
zákona

č. 319/2002 Z. z. o obrane SR. Ide o reštitučný nárok a navrhol, aby súd požiadal pozemkový úrad o
vyjadrenie, či predmetné parcely boli riešené nejakým rozhodnutím (ktoré nie je súčasťou spisu), alebo
vôbec nemohli byť predmetom reštitučného nároku. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom
č.k. 6C/14/2019-101 zo dňa 08.07.2020 a žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právnehozáujmu žalobcov na požadovanom určení. Na základe odvolania žalobcov odvolací súd uznesením č.k.
6Co/54/2020-116 zo dňa 26.11.2020 zrušil predmetný rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na
závery Ústavného súdu SR

v náleze sp, zn. I. ÚS 482/2013 zo dňa 11.12.2013, podľa ktorého z ústavného hľadiska je
neakceptovateľný právny záver, v zmysle ktorého nedostatok právneho záujmu na určení, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je daný tým, že po úmrtí poručiteľa došlo
k ďalším právnym úkonom, predmetom ktorých bol prevod vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam a
teda určením, či nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do vlastníctva poručiteľa žiadnym spôsobom

nemôže byť dotknuté právne postavenie dediča, keďže takéto určenie nemôže viesť k zmene zápisu
vlastníkov označených nehnuteľností v katastri nehnuteľností resp. k zápisu poručiteľa či navrhovateľa
ako vlastníka nehnuteľností. Naopak, práve meritórne posúdenie existencie vlastníctva právneho
predchodcu sťažovateľa
k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť právne postavenie sťažovateľa, keďže jedine úspech
sťažovateľa v konaní o jeho návrhu mu umožní uplatnenie jeho prípadných nárokov voči subjektom,

ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej nehnuteľnosti.

1.2 Súd prvej inštancie zhrnul výsledky dokazovania vykonaného vo veci: výpisom
z LV č. XXX bolo preukázané, že žalovaný je vlastníkom nehnuteľností v k.ú. F. Y., zapísaných ako parc.
č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 765 m2

a stavby súp. č. XXX - F. postavenej na
parc. č. XXXX/X v celosti. Z predloženého geometrického plánu č. 36683493-127/07 vypracovaného
GeoGIS spol. s r.o., dňa 28.10.2007, autorizačne overeného 20.11.2007 vyplýva, že z parciel č. XXX
o výmere 507 m2 a č. XXX/X o výmere 258 m2 bola vytvorená nová parc. č. XXXX/X o výmere 765
m2. Pozemnoknižnou vložkou č. XXX bolo preukázané, že Y. U. bol v pozemnoknižnej vložke č. XXX

zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti - „Dom čís. XX “I.“ a parc. č. XXX o výmere 507 m2 (č. l. 58). Z
grafickej identifikácie je zrejmé, že parcelu č. XXX, k. ú. F. Y. (pôvodne T.) tvorila časť zo súčasnej parcely
č. XXXX/X a časť zo súčasnej parcely č. XXXX/X. Rodným listom navrhovateľa bolo preukázané, že B.
U.,nar.XX.XX.XXXXbolotcomnavrhovateľaapodľapredloženéhoúmrtnéholistuzomrelXX.XX.XXXX.
V odpise rodného listu B. X. C. Z. U., nar. XX.XX.XXXX v R. je ako jeho otec uvedený Y. B. I. I. U. z Z.

- W. u N., c.k. major vo D.. Uznesením
č. 13052/1945 vydaným predsedníctvom Slovenskej národnej rady dňa 07.08.1945 bolo preukázané,
že pre účely pozemkovej reformy bol všetok pôdohospodársky majetok Y. U. a spol. nachádzajúci sa
na k.ú. obce T. pod číslom XXX pozemnoknižnej vložky zabavený za účelom skonfiškovania podľa § 1
Nariadenia SNR zo dňa 24.08.1945

č. 104/1945 Sb. Z uznesenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
v Bratislave z 08.10.1946 vyplýva, že došlo k prideleniu kaštieľa aj s príslušenstvom, ležiaceho v k.ú.
obce S. W., politický okres C., ktorého vlastníkom bol Y. U.. Rozhodnutím o odklade výkonu pozemkovej
reformy z 05.02.1947 bolo preukázané, že predsedníctvo SNR rozhodlo dňa 07.08.1945 (č. rozhodnutia
13.052/45), že Y. U. je zradcom a nepriateľom slovenského národa a Čsl. republiky a že preto jeho

pôdohospodársky majetok na území Slovenska sa konfiškuje. V rozhodnutí sa ďalej uvádza, že možno
opodstatnene mať za to, že táto konfiškácia bola vyrieknutá na základe nedostatočných údajov, a preto
bola miestna roľnícka komisia a okresná roľnícka komisia upravená, aby vyčkali s výkonom pozemkovej
reformynapredmetnommajetkuazdržalisavšetkýchopatrenísmerujúcichkrušeniuvlastníkavdržbe,a
to do definitívneho rozhodnutia o právoplatnosti konfiškácie Komisiou zriadenou uznesením Národného

frontu z 23.01.1947. Z listiny vydanej Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy - sekcia
„B“
z 10.01.1948 (č.l. 61) vyplýva, že otázkou konfiškácie majetku Y. U. sa zaoberala revízna komisia
zriadená uznesením NF zo dňa 23.01.1947, ktorá konfiškáciu majetku označila za protiprávnu, keďže
konfiškácia bola vyrieknutá na osobu, ktorá zomrela pred 1. marcom 1945. Z listiny vydanej 22.05.1963

Krajskou vojenskou ubytovacou
a stavebnou správou Banská Bystrica (č.l. 54) vyplýva, že pre účely pozemkovej reformy nehnuteľnosti
zapísané vo vl. č. XXX parc. č. XXX vo výmere 5a 07 m2 k.ú. T. a iné boli konfiškované podľa Nar. č.
104/45 Zb. a tieto nehnuteľnosti už dlhší čas používa vojenská správa ako oplotený kasárenský objekt v
posádke F.. Y. /býv. Y./. Pretože tieto konfiškované nehnuteľnosti neboli nikomu, ani vojenskej správe ako

užívateľovi, pridelené, Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa Banská Bystrica žiadala Okresný
národný výbor v Prievidzi o vydanie prídelovej listiny na uvedené konfiškáty pre Čsl. soc. štát do správy
MNO zast. Krajskou vojenskou ubytovacou a stavebnou správou v Banskej Bystrici. Prídelovou listinouvydanou Okresným národným výborom v Prievidzi dňa 27.05.1963 bol prídel v k.ú. Nováky (bývalý
vlastník Y. U. a spol.) číslo parcely vl. č. XXX,
parc. č. XXX/X - cesta o výmere 0,1213 ha a vl. č. XXX, parc. č. XXX - dom č. XX o výmere 0,0507 ha

a parc. č. XXX/X - lúka o výmere 0,0303 ha vydaný v prospech Československého štátu v správe MNO
Krajská vojenská bytová a stavebná správa v Banskej Bystrici 1/1.
Z predloženého stavebného povolenia z 20.11.1964 a kolaudačných rozhodnutí z 23.02.2000 a
16.08.2001 je zrejmé, že došlo ku generálnej oprave stavby v F. Y. označenej ako „F.“ a zmene
jej užívania na posádkový klub posádkovej správy, časť na posádkovú ubytovňu. Z predložených

rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu Prievidza
z 26.09.2008 a 02.06.2008 vyplýva, že žalobcovi 1/ bolo podľa zákona o navrátení
vlastníctva k pozemkom navrátené vlastníctvo k viacerým tam špecifikovaným pozemkom
v k.ú. F. Y., resp. priznané právo na náhradu za pozemky (č.l. 49 - 52).

1.3 Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu s poukazom na § 137 písm. c)

CSP konštatoval, že meritórnym posúdením otázky, či nehnuteľnosti patria do dedičstva bude definitívne
vyriešené to, že žalobcovia si budú môcť uplatniť prípadne nároky voči žalovanému a odstráni sa
spornosť, že kto je vlastníkom nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu je daný naliehavý právny záujem na
predmetnej určovacej žalobe. Zdôraznil, že predmetom žaloby je určenie, že určité nehnuteľnosti
uvedené v podanej žalobe patria do dedičstva po Y. U.. Ide o tzv. určovaciu žalobu z pohľadu § 137

písm. c) CSP,
pričom predpokladom úspešnosti každej určovacej žaloby je vecná legitimácia a existencia tzv.
naliehavého právneho záujmu.

1.4 Žalobcovia svoju vecnú legitimáciu odvodzujú od toho, že sú právnymi nástupcami po nebohom Y.

U., s tým, že sú zákonnými dedičmi po Y. U.. Uvedené žalobcovia preukazovali rodným listom Y. U.,
rodným listom B. U. a rodným listom žalobcu. Na listoch vlastníctva nehnuteľností,
ktoré sú predmetom tohto konania, je ako vlastník zapísaná Slovenská republika
v zast. Ministerstvo obrany, Kutuzovova 8, Bratislava. Žalobcovia sú dedičmi po svojom otcovi B.,
ktorý bol vyhlásený za mŕtveho. B. U. bol synom Y. U.. Y. U. mal aj dcéru H., čo vyplýva aj z dôkazu

založeného na č.l. 55, ktorá mala nemeckú národnosť. H. U. nie je uvedená v okruhu subjektov
aktívne legitimovaných na podanie žaloby, i keď je dcérou Y. a teda tiež dedičkou po ňom. Žalobca
1/ tvrdí, že H. U. bola bezdetná a nevie identifikovať, či žije alebo kde sa nachádza. Žalobcovia tým,
že neoznačili H. U. alebo jej potomkov za aktívne legitimovanú žalobkyňu, nesplnili tým podmienku
uvedenia všetkých subjektov na strane žalobcov (nerozlučné spoločenstvo vyžadované zákonom), teda

podmienku nerozlučného spoločenstva na strane žalobcov vyplývajúcu
z hmotného práva a teda neuviedli všetkých dedičov po Y. U.. Povinnosťou súdu bolo brať ohľad na
hmotnoprávny charakter uplatneného nároku, z ktorého vyplýva, že ide o nárok žalobcov 1/ a 2/, ktorých
možno považovať za nerozlučné spoločenstvo. Vzhľadom na povahu žalovaného nároku je povinnosť
na strane žalobcov uviesť všetkých, ktorí majú nárok na dedičstvo po Y. U., inými slovami, ktorí budú

dotknutí na svojich právach. Žalobcovia nesplnili podmienku § 78 ods. 1 CSP, a preto žalobu zamietol.

1.5 Odhliadnuc od tejto skutočnosti, súd prvej inštancie s poukazom na výsledky dokazovania
vykonaného vo veci a zákon č. 64/1946 Zb.n. SNR konštatoval, že žaloba je nedôvodná aj z iných,
vecných dôvodov, ktoré špecifikoval v odsekoch 26. až 36. napadnutého rozsudku. Uzavrel, že v

dôsledku konfiškácie majetku, ktorý tvorí predmet tohto sporu, právny predchodca Y. U. k nim stratil
vlastnícke právo, z tohto dôvodu
v žalobe vymedzené pozemky nie je možné po ňom určiť do dedičstva. Žalobcovia nepreukázali
zachovanie vlastníckeho práva ich predchodcom, nepreukázali nulitu rozhodnutia Predsedníctva SNR
zo dňa 07.08.1945 o konfiškácii a pokiaľ žalobcami tvrdená skutočnosť nebola preukázaná bez

akýchkoľvek pochybností, neuniesli ani bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca 1/, v ktorom namietal odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobe vyhovie a uloží žalovanému povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania. Uviedol, že

súd prvej inštancie vychádzal jednak z toho, že vo veci nebol uzatvorený okruh núteného procesného
spoločenstva na strane žalobcov a jednak z toho, že po smrti poručiteľa nastali významné právne
skutočnosti, ktoré bránili vyhovieť žalobnému návrhu. Tieto závery súdu prvej inštancie podľa jeho
názoru nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, nepodporuje ich právne záväzný názor odvolaciehosúdu, k čomu pristupujú procesné vady konania, ktoré majú za následok nesprávnosť napadnutého
rozsudku. Zdôraznil, že H. U., nar. XXXX, utiekla v roku 1944 zo Slovenska do rakúskych krajín tzv.
tretej ríše a bola bezdetná. Podľa genealogických prameňov dostupných aj na internete, nie sú pri

nej uvádzané žiadne deti ani nik, kto by bol na takej príbuzenskej línii a stupni k poručiteľovi, ako sú
žalobcovia. Dokazovať negatívnu okolnosť, že po niekom nie sú narodené deti ani ďalší potomkovia,
je síce nemožné, ale na dokreslenie tejto skutočnosti dodal, že zo spomienok svojej matky vie,
že menovaná bola od mladosti homosexuálnej orientácie, čo záveru o jej bezdetnosti dáva rozmer
vierohodnosti. Opakovane zdôraznil, že H. U. v čase podania žaloby nežila, nezanechala nejakých

potomkov, predsa v čase podania žaloby by musela mať 107 rokov, ku dňu vyhlásenia rozsudku
by musela mať viac ako 109 rokov. Ak prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku namieta, že je
nespravodlivé revidovať vlastnícke pomery spred 70 rokov, javí sa ako nemiestne klásť na ťarchu
žalobcom, aby do konania ponímali fyzické osoby, o ktorých sami tvrdia, že neexistujú. Ak žalobcovia
nedisponujú informáciou o fyzickej existencii určitej osoby, respektíve vedia, že po nej neexistovali
žiadny potomkovia, tak nemožno od nich požadovať, aby do konania povolávali niekoho, o kom

nemajú nejakú istotu, či má alebo nemá právnu subjektivitu. Žalobca si splnil povinnosť, pravdivo
opísal, že sestra ich otca H. U. von Z.-W. u N. už nežije a nemala potomkov. Toto skutkové tvrdenie
nebolo žalovaným namietané, opačný dôkaz nebol predložený. Prvoinštančný súd teda vychádza iba z
vlastnej neopodstatnenej a nedokázanej hypotetickej domnienky, ktorú vyzdvihuje ako rozhodnú, hoci
je iba zástupnou, slúžiacou iba pre účely zamietnutia žaloby pre tento akoby procesný nedostatok.

Rozhodnutie súdu nemôže byť založené na okolnosti, ktorú si súd bez dôkazu vykonštruuje, potom
jej vzápätí aj sám uverí. Súdy by si tak mohli vždy domýšľať situáciu, vždy môže mať strana sporu
súrodenca, súrodencov, tí mohli mať deti, vnukov
a podobne, čím by sa nikdy neuzavrelo nútené procesné spoločenstvo. Prvoinštančný súd ani
nevysvetlil, prečo by mali byť všetci potenciálni dedičia núteným procesným spoločenstvom na

strane žalobcu podľa § 77 CSP. V skoršom rozsudku, zrušenom odvolacím súdom, toto súd prvej
inštancie žalobcom nevytýkal. Osvedčenie aktívnej legitimácie predchádza zisťovaniu naliehavého
právneho záujmu, ktorého nedostatok bol vtedy jediným dôvodom pre zamietnutie žaloby. Podstatným
pochybením súdu je zjavné nepochopenie rámca určovacieho sporu tak, ako bol ohraničený žalobcami.
Prvoinštančný súd sa dôsledne neriadil uznesením odvolacieho súdu zo dňa 26.11.2020, v ktorom bolo

vypočítaných niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré priamo procesne upravujú postup pri
tomto druhu určovacej žaloby, ktoré súd prvej inštancie nerešpektoval. Opätovne zdôraznil rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR R 32/2011, podľa ktorého v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že
určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom
tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa

a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Všetky okolnosti,
ktoré prvoinštančný súd nesprávne interpretoval v bodoch 26. a nasl. odôvodnenia, odporovali záveru
tejto právnej vety. Poukázal na to, že závery súdu prvej inštancie o tom, že žaloba nie je dôvodná,
z ktorých možno vyrozumieť, že účinky povojnového konfiškačného práva pôsobia priamo zo zákona
zrejme aj retroaktívne, nie sú správne. Právna platforma povojnových konfiškácií začala platiť až v roku

1945, teda po smrti poručiteľa v roku 1944
a z tohto hmotného práva môžu byť vyvolané jedine právne skutočnosti, ktoré nepôsobili skôr ako
ku dňu účinnosti nariadenia č. 104/1945 Sb. Právna skutočnosť, ktorá má nastať zo samotného
práva nemôže v čase predchádzať platnosť tohto hmotného práva, čo podporne vyjadruje záver
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy o odklade konfiškácie, podľa ktorého nebolo

možné skonfiškovať majetok osobe, ktorá zomrela pred 01.03.1945. Takéto spätné pôsobenie
neskorších právnych predpisov je neprípustné. Napriek tomu sa súd prvej inštancie nedôvodne snažil
účinky konfiškácie posunúť priamo ku dňu smrti poručiteľa. Smrťou poručiteľa zanikla jeho právna
subjektivita, teda aj právna spôsobilosť byť osobou spôsobilou posudzovania podľa § 1 nariadenia č.
104/1945 Sb. Podľa záverov súdu prvej inštancie malo byť na aktivite osoby, ktorej sa konfiškácia mala

priamo zo zákona týkať, aby produkoval proti zákonným účinkom § 1 nariadenia svoje protitvrdenia. V
tejto konkrétnej situácii pôsobí až bizarne, aby poručiteľ po svojej smrti mohol čokoľvek na svoju obranu
produkovať. Zdôraznil, že žiadne ďalšie rozhodnutie po roku 1948, teda potom ako boli predkovia Y. a
B. nebohí, ktorým by sa vyslovili právne účinky z § 1 nariadenia 104/1945 Sb. voči žalobcovi nebolo
vyrieknuté. Prípis Povereníctva pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy zo dňa 10.01.1948 súd prvej inštancie posúdil ako listinu, ktorá nie je rozhodnutím
zrušujúcim konfiškáciu zo dňa 07.08.1945 vydaným v administratívnom procese, ale ani z nej nevyvodil
zodpovedajúce skutkové závery. Súd prvej inštancie mal listinu posúdiť ako dôkaz, ktorej obsah
osvedčuje chod podstatných minulých udalostí. Táto listina v súvislosti s ďalšími listinami, predloženýmižalobcami, preukazuje, že konfiškácia voči poručiteľovi bola nezákonná, medzitým bola už zrušená,
respektívenemožnápodúčinkamilehotyk31.12.1946z§1ods.7nariadeniač.64/1946Sb.Postupnosť
udalostí pôsobí už len voči dedičom poručiteľa, jednoznačne svedčí o tom, že pôvodné konfiškačné

uznesenie SNR zo dňa 07.08.1945 bolo buď zrušené, alebo jeho účinky nikdy nenastali. Rozhodnutie o
odklade výkonu pozemkovej reformy Povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy zo dňa 05.02.1947 konštatuje, že definitívne o platnosti konfiškácie rozhodne
komisia zriadená NF. Ak teda mala konfiškácia nastať zo zákona, potom si súd odporuje požiadavkou na
predloženie zrušujúceho rozhodnutia voči konfiškácii poručiteľa žalobcami. Posudzované listiny nemali

byťobjektomsúdnehoprieskumu,akoskôrpodporovalipresadzovanýzáberžalobcov,žepodmienkypre
konfiškáciu majetku v roku 1945 voči poručiteľovi neboli dané. Napriek tomu bol odkaz prvoinštančného
súdu na to, že nebolo predložené konkrétne rozhodnutie, teda ďalšia posmrtná právna skutočnosť, o
zrušení konfiškácie na majetok poručiteľa, rovnako bezvýznamná. Ak nejaký právny stav mal vzniknúť
priamo zo zákona, pričom konfiškácie taký účinok mali mať, tak jednak na vznik nového právneho
vzťahu neboli splnené zákonné podmienky, a nemohlo byť k tomu vydané žiadne kasačné rozhodnutie,

ktoré prvoinštančný súd od žalobcov postrádal. Súd prvej inštancie mal zaujať civilnoprávne stanovisko
k právnej skutočnosti konfiškácie tak, že prioritne toto je po smrti poručiteľa v takom určovacom
spore podľa procesne aplikačnej praxe bezvýznamné a sekundárne, aj keby zákon jej účinky vyvolať
nemohol, keďže poručiteľ bol nebohý pred 01.03.1945. Prvoinštančný súd posudzoval všetky neskoršie
právne skutočnosti, od konfiškácie cez prídelové listiny až po vznik štátneho vlastníctva k spornému

majetku nadbytočne, nehospodárne a v rozpore so záväzným právnym názorom nadriadeného súdu.
Podstatu pre záver, prečo by nepatril majetok ku dňu smrti poručiteľovi, neosvedčuje žiaden argument z
odôvodnenia napadnutého rozsudku, lebo prvoinštančný súd odôvodnil všetko právnymi skutočnosťami
po dátume smrti poručiteľa, ktorý bol pre rozhodnutie kľúčový. Žalovaný sa pritom popieracím prejavom
nevymedzil voči žalobnému návrhu v tom najzákladnejšom ťažisku, totiž, že by vyhlásil, že poručiteľ

nebol ku dňu svojej smrti vlastníkom tam uvedeného majetku. Toto žalovaný nepoprel, neuviedol žiadne
protitvrdenie
a sústredil sa len na skutkové tvrdenia, ktoré sa viažu po dátume smrti poručiteľa Y.. Súd prvej inštancie,
keď prihliadol len na argumentáciu žalovaného, týmto nerovným procesným postupom zvýhodnil
žalovaného, pretože napriek jeho pasivite sa venoval právnym a skutkovým otázkam, ktoré nenastolila

strana sporu.

3. Žalobkyňa 2/ podala proti rozsudku súdu prvej inštancie taktiež včas odvolanie, obsahovo totožné
s odvolaním žalobcu 1/, v ktorom namietala odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h)
CSP a žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie a uloží

žalovanému povinnosť nahradiť jej trovy odvolacieho konania, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zruší
a vec mu vráti na ďalšie konanie. Nad rámec dôvodov odvolania žalobcu 1/, ktoré v odvolaní všetky
zhodne uviedla, zdôraznila
(ods. 17 odvolania), že predmetné nehnuteľnosti boli skonfiškované v roku 1945, no v roku 1947 sa
zistilo, že konfiškácia bola v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou, lebo sa realizovala voči osobe,

ktorá už bola mŕtva. V tej dobe nebolo možne platne robiť konfiškáciu s osobou, ktorá už nežila. Preto
bolo uznesenie o konfiškácii zrušené s tým, že sa potom malo následne rozhodnúť, či sa podmienky
konfiškácie podľa platnej právnej úpravy vzťahujú aj na právnych nástupcov Y. U., ale žiadna ďalšia
konfiškácia voči právnym nástupcom nebohého sa neuskutočnila. Z tohto dôvodu nebolo možné ani
uplatniť reštitučný nárok a do úvahy prichádzalo jedine podanie žaloby v znení navrhovaného petitu.

Ďalej záverom nad rámec dôvodov uvádzaných v odvolaní žalobcom 1/, namietala, že vzhľadom
k tomu, že predmetné rozhodnutie bolo vydané vo forme upovedomenia, je otázkou, či vôbec došlo k
rozhodnutiu o skonfiškovaní majetku, či nešlo len o deklaratívny akt, ktorý mal
v danom čase deklarovať stav vyplývajúci z nariadenia SNR č. 104/1945. Mala za to, že štátne
orgány jednoznačne svojimi rozhodnutiami, teda aj prostredníctvom Obvodného pozemkového úradu v

Prievidzi, potvrdili nimi tvrdený skutkový a právny stav, nakoľko na základe tých istých listín, ktoré boli
žalobcami 1/, 2/ predložené aj v tomto súdnom spore, konštatovali nezákonnosť konfiškácie a navrátili
vlastníctvo žalobcovi 1/. Bolo by v rozpore
s princípom spravodlivosti, keby všetky nehnuteľnosti, ktoré boli skonfiškované, boli žalobcom vrátené
okrem jednej, resp. dvoch. Takáto výnimka nemá žiadny právny základ. Nemožno povedať, že niečo

z celého majetku skonfiškované bolo a niečo zase nebolo, nakoľko aj deklaratívne rozhodnutie z roku
1945 hovorí o celom majetku Y. U.. Zo skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že parcela XXX bola
vo vlastníctve Y. U., čo potvrdzuje i skutočnosť, že časť tejto parcely bola jeho právnemu nástupcovi ajvrátená. Jedine na základe rozhodnutia súdu, ktorým bude určené, že Y. U. bol vlastníkom nehnuteľností
v čase smrti, je možné ho zapísať ako vlastníka
v katastri nehnuteľností a následne pristúpiť k náhradnému dedičskému konaniu po jeho osobe.

4. Žalovaný sa k odvolaniam žalobcov 1/, 2/ nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),

t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcov 1/,
2/ nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to
nevyžadoval dôležitý záujem.

7. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

10. Žalobcovia 1/, 2/ v odvolaní namietali odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP,
teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa najprv len žalobca 1/ a neskôr, na základe uznesenia
Okresného súdu Prievidza č.k. 6C/14/2019-85 zo dňa 10.02.2020, ktorým bolo pripustené, aby do
konania na návrh žalobcu 1/ vstúpila žalobkyňa 2/ ako ďalší

účastník, i žalobkyňa 2/, domáhali určenia, že do dedičstva po Y. U.,
zomr. XX.XX.XXXX patria nehnuteľnosti v k.ú. F. Y., zapísané na LV č. XXX ako parc.č. KNC XXXX/X -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 765 m2, stavba - F. s.č. XXX, s tým, že Y. U. bol ku dňu smrti
ich výlučným vlastníkom. Súd prvej inštancie žalobu napadnutým rozsudkom zamietol predovšetkým zdôvodu nedostatku vecnej legitimácie, keď s poukazom na § 78 CSP konštatoval, že žalobcovia nesplnili
podmienku uvedenia všetkých subjektov na strane žalobcov (nerozlučné spoločenstvo vyžadované
zákonom), teda podmienku nerozlučného spoločenstva na strane žalobcov vyplývajúcu z hmotného

práva, keď neuviedli všetkých dedičov po Y. U.. Z vykonaných dôkazov totiž súd prvej inštancie zistil, že
Y. U. mal aj dcéru H., ktorú žalobcovia neoznačili ako subjekt aktívne legitimovaný na podanie žaloby,
i keď je dcérou Y. a teda tiež dedičkou po ňom. Žalobcovia s týmto záverom súdu prvej inštancie v
odvolaní nesúhlasia a prioritne namietajú, že H. U. je mŕtva, zomrela bezdetná a keďže ide o negatívne
skutočnosti, tieto nemajú ako preukázať.

15. Podľa § 78 ods. 1 CSP nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis
vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu.

16. Podľa § 78 ods. 2 CSP súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov
podľa odseku 1.

17. O nútené procesné spoločenstvo v zmysle § 78 CSP pôjde vtedy, keď priamo zo zákona alebo
z povahy veci je z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo.
Inak povedané, existencia spoločenstva je v tomto prípade vynútená hmotnoprávnou úpravou. Ak
dôsledky nerozlučného spoločenstva (§ 77 CSP) vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, bez

zreteľa na ich vôľu, ide o nútené spoločenstvo (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Cdo/264/2007 zo dňa 25.11.2008).

18. Ako je uvedené vyššie, predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobcovia 1/, 2/ domáhajú určenia,
že do dedičstva po Y. U., zomr. XX.XX.XXXX patria nehnuteľnosti v k.ú. F. Y., zapísané na LV č. XXX ako

parc. č. KNC XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 765 m2, stavba - F. - C. s.č. XXX, s tým, že
Y. U. bol ku dňu smrti ich výlučným vlastníkom. Účastníkmi takéhoto konania (buď ako žalobcovia alebo
žalovaní) musia byť všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, pričom pre takéto sporové súdne konanie
treba všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov
(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov SR pod č. R 65/2003, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011,
sp. zn. 1Cdo 183/2009 a ďalšie). Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom
v rozsudku sp. zn. 2Cdo 45/2008 zo dňa 31.09.2009, ak poručiteľ zanechal viac dedičov,
a ak nebolo dedičstvo medzi nimi vyporiadané ohľadom veci, o ktorú v občianskom súdnom konaní
vedenom s osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto

veci všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov a z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci oprávnení
a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne.
V konaní, v ktorom ide o túto vec, majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov
(§ 91 ods. 2 OSP, resp. v súčasnosti § 77 CSP). Konania o takejto žalobe sa musia zúčastniť
(navrhovatelia alebo ako odporcovia) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie. Z

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 222/2010 zo 14. marca 2011 vyplýva, že určovací návrh
spočívajúci v tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi,
a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (ako vecne legitimovaný) len ten,
koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým
dedičom, prípadne jeho nástupcom. K nadobudnutiu dedičstva však nedochádza len na základe smrti

poručiteľa, keďže právna úprava vychádza
z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo musí
byť súdom prerokované a rozhodnuté. Podľa rozhodnutia o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní
dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do
potvrdenia alebo vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu tu teda nemôže byť istota, s

akým výsledkom konanie
o dedičstve skončí, a to najmä, kto bude dedičom a ako bude dedičstvo vyporiadané medzi viacerými
dedičmi. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za
vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí
alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne,

ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a
majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 OSP (pozn. - v súčasnosti § 77
ods. 1, § 78 ods. 1 CSP). Vzhľadom na tieto skutočnosti Najvyšší súd SR uzavrel, že v prejednávanej
veci záver krajského súdu o nemožnosti vyhovieť žalobe z dôvodu, že účastníkom konania nebol jedenzprávnychnástupcovporučiteľa,bolvecnesprávny.Predmetnézáverynajvyššiehosúdubolipodrobené
i prieskumu i z hľadiska ich ústavnosti, pričom Ústavný súd SR v uznesení
sp.zn. II. ÚS 260/2011 zo dňa 9. júna 2011 vyslovil, že popísaný právny názor najvyššieho súdu je v

plnom súlade s ustálenou mnohoročnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov
v danej otázke. Sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do
dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po
poručiteľovi. V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej, ako
másťažovateľka,môžesastaťžalobcomalebožalovaným.Vkaždomprípadevšakmusíbyťúčastníkom

konania,keďžerozsudokmusíbyťzáväznýprevšetkýchdedičov.Vtomtosmereodvolacísúdpoukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vyslovené v uznesení sp.zn. II. ÚS 93/2019 zo dňa 5. novembra 2019,
keď ústavný súd v súvislosti s polemikou sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa
ktorého v konaní o určenie predmetu dedičstva musia byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci
dedičia, pretože rozhodnutie v danej veci sa vzťahuje na každého z nich, konštatuje, že tento právny
názor najvyššieho súdu je v plnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov.

19. Pre úplnosť v tomto kontexte odvolací súd poukazuje i na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 9Cdo/173/2020 zo dňa 31. mája 2022, podľa ktorých ak ide
o nútené procesné spoločenstvo, teda o takú procesnú situáciu, keď hmotnoprávna úprava vyžaduje
existenciu procesného spoločenstva na úspech v konaní, pôjde vždy aj

o spoločenstvo nerozlučné. Otázka nerozlučného procesného spoločenstva tak ako bolo definovaná v
predošlej právnej úprave civilného procesu bola prevzatá obsahovo i do ustanovení Civilného sporového
poriadku, a nie je dôvod, aby vo výklade týchto pojmov nebola prevzatá doterajšia rozhodovacia prax
dovolacieho súdu.Na vecinič nemení ani fakt, že v súdenejveci žalobcovia 1/, 2/ podali žalobu nezávisle
od dedičského konania s cieľom napraviť stav, keď vlastnícke právo zrejmé z katastra nehnuteľností

svedčalo podľa ich názoru iným osobám ako tej, ktorej malo skutočne patriť. Cieľom žalobcov bolo určiť
nehnuteľnosti do vlastníctva zomrelej osoby, po ktorej by sa až následne malo otvoriť nové dedičské
konanie o znovuobjavenom majetku a daný spor preto nie je sporom vyvolaným dedičským konaním
(pôvodne § 175k OSP, v súčasnosti § 192 a nasl. CMP).

20. V žalobe, doručenej súdu dňa 10.06.2019, žalobca 1/ uvádza, že je vnukom pôvodného vlastníka
nehnuteľností Y. U., vo vzťahu ku ktorému sa domáha určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
ňom, a že bol ku dňu svojej smrti,
t.j. XX.XX.XXXX, ich vlastníkom. Ďalej uvádza, že podľa nemeckého rodného listu Z1 209 E1 Farského
úradu Reichenthal č. VIII-102 sa Y. B. I. I. U. z Z. - W. u N. dňa XX.XX.XXXX narodil syn B. X. C. Z. U.

z Z. - W. u N.. B. U. zomrel dňa XX.XX.XXXX, čo je zapísané v knihe úmrtí Matričného úradu Nováky,
zv. VIII, ročník XXXX, str. XX, por. č. XX. Žalobca 1/,
C.U.sapodľarodnéholistu,zv.OR/4,ročníkXXXX,str.XXX porč.XXX narodilotcoviB.U.amatkeI.U.
dňa XX.XX.XXXX. Žalobca je podľa žaloby jediným zákonným dedičom po poručiteľovi Y. U.. Podaním
zo dňa 13.01.2020 žalobca 1/ navrhol, aby súd do konania na strane žalobcu pripustil vstup jeho sestry,

I. U. S., rod. U.. Uviedol, že Y. U. mal dve deti, B. U., ktorý bol vyhlásený za mŕtveho a dcéru H. U., ktorá
bola vyhlásená za nezvestnú. B. U. mal dve deti, žalobcu 1/ a I. U. U.. Uznesením Okresného súdu
Prievidza č.k. 6C/14/2019-85 zo dňa 10.02.2020 bolo pripustené, aby do konania na návrh žalobcu 1/
vstúpila I. U. S., rod. U. ako žalobkyňa 2/. Z listiny, predloženej v konaní žalobcom 1/, založenej na č.l.
55 spisu, označenej 4.400/47, vyplýva, že majetok vlastníka Y. U. v 1 zdedil syn B., ktorý je nezvestný a

je „ pokračovanie vyhlásenie za mŕtveho v prúde a v 1 dcéra H. - nemeckej národnosti. Po nezvestnom
B. dediť majú mal. deti I. a C..“.

21. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal správne
za zistené, že v čase podania žaloby existovala ďalšia potenciálna dedička po poručiteľovi Y. U., jeho

dcéra H., ktorá však nevystupovala v konaní ako strana sporu. Vzhľadom na to je potrebné prisvedčiť
jeho následnému postupu, keď podľa § 78 ods. 2 CSP žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej
legitimácie, keďže účastníkmi tohto konania musia byť všetci dedičia, nakoľko rozhodnutie o vlastníckom
práve ich právnych predchodcov by sa dotýkalo ich práv a oprávnených záujmov ako dedičov.

22. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní argumentujú tým, že podľa nich je vysoko pravdepodobné, že H. U.
bola v čase podania žaloby i v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie vzhľadom na rok svojho
narodenia, XXXX, mŕtva, pričom podľa ich zistení zomrela (bez uvedenia času) bezdetná, odvolací súd
dáva do pozornosti fakt, že predmetné konanie je konaním sporovým, pričom strany sporu sú podľa§ 132 ods. 1 CSP povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 CSP).
Neunesenie dôkazného bremena v spore znamená neúspešnosť strany v spore. Samotná skutočnosť, či

strana sporu, resp. účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv
na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi sporovými stranami v spore závisí na tom,
ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti sporových strán. Obvykle platí, že žalobca je v zásade
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp.

právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a
preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Žalobcovia 1/, 2/ v súdenej veci neoznačili na
preukázanie svojich tvrdení o tom, že dcéra poručiteľa Y. U., vo vzťahu ku ktorému sa domáhajú určenia,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ňom, a že bol ku dňu svojej smrti, t.j. 31.08.1944, ich vlastníkom,
H. U., bola ku dňu podania žaloby mŕtva a ani o tom, že zomrela bezdetná. Žalobcovia 1/, 2/ netvrdili
a nepreukázali žiadnym dôkazom ani, že menovaná nezanechala po sebe žiadnych dedičov (čo môže

mať z hľadiska práva iné následky ako tvrdenie, že zomrela slobodná a bezdetná).

23. Pokiaľ žalobcovia 1/, 2/ v tomto smere argumentujú tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, t. j. pravidlom,
že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, pretože na nikom totiž
nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (negatívnu

skutočnosť - niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje), odvolací súd dáva do pozornosti, že táto teória sa
uplatní len vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia
iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna
skutočnosť je daná. V súdenej veci mohli (a mali) žalobcovia 1/, 2/ svoje tvrdenie o tom, že H. U., bola
ku dňu podania žaloby mŕtva osvedčiť inými pozitívnymi dôkazmi (napr. úmrtný list osoby, rozhodnutie

o vyhlásení osoby za mŕtvu a podobne), ako to napokon urobili - zrejme vedomí si svojej dôkaznej
povinnosti - i vo vzťahu k poručiteľovi Y. U. a ich otcovi B. U., keď predložili úmrtné listy týchto osôb.
Tvrdenie o tom, že H. U. po sebe nezanechala potomkov, mohli (a mali) preukázať napr. rozhodnutiami
vydanými v dedičskom konaní po menovanej. Argumentácia odvolateľov o tom, že H. U. bola podľa
ich informácií homosexuálne orientovaná, čo má nasvedčovať pravdivosti ich tvrdení o bezdetnosti

menovanej, je v tomto kontexte nenáležitá a nerelevantná.

24. Taktiež bez významu je argumentácia žalobcov 1/, 2/ o tom, že o nedostatku vecnej legitimácie mal
súd prvej inštancie vedomosť už v čase vyhlásenia prvého rozsudku, t.j. ku dňu 08.07.2020, pretože
tento rozsudok bol v celosti zrušený uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/54/2020 zo dňa

26.11.2020. Pre úplnosť treba uviesť, že odvolací súd v danom zrušujúcom uznesení otázke vecnej
legitimácie v konaní nevenoval pozornosť, pretože súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie zo
dňa 08.07.2020 na tomto závere nezaložil. V tomto kontexte ale treba tiež uviesť, že otázka vecnej
legitimácie vyplýva
z hmotného práva. Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex

offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť v zmysle § 160 CSP. Neposkytnutím poučenia v tomto
prípade nedochádza k odňatiu možnosti pred súdom konať lebo súd je povinný poskytnúť účastníkovi
iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má
byť podľa hmotného práva účastníkom konania; také poučenie by ale presiahlo poučovaciu povinnosť
súdu a bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.

júla 2012,
sp. zn. 3Cdo 197/2010).

25. Nie je ani relevantné, že žalovaný výslovne v konaní nepoprel tvrdenia žalobcov 1/, 2/ o tom, že H. U.
zomrela pred podaním žaloby ako bezdetná a neponúkol v tomto smere vlastné skutkové tvrdenia (§ 151

ods. 1, 2CSP). Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existenciou tvrdeného práva na strane
žalobcu, alebo pasívnej, existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou
súdneho konania (viď rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009) a súd k nej pristupuje z
úradnej povinnosti, i keď to žiadna zo strán sporu výslovne nenamieta.

26.Nazákladeuvedenýchdôvodovodvolacísúduzavrel,žesúdprvejinštanciesprávnežalobuzamietol
z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, keďže účastníkmi tohto konania musia byť všetci do úvahy
prichádzajúci dedičia po poručiteľovi Y. U.. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) totiž
vedie vždy k zamietnutiu návrhu meritórnym rozhodnutím (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SRsp. zn. 4Cdo 53/2001, sp. zn. 1Cdo 99/2012, 2Cdo 283/2013, 3Cdo 201/2007 a ďalšie). Ďalšie úvahy
súdu prvej inštancie, týkajúce sa vecnej nedôvodnosti žaloby, boli potom nadbytočné. Je totiž logické,
že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť

týka (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 358/2015).

27. Vzhľadom na uvedené, ďalšie odvolacie argumenty žalobcov 1/, 2/, týkajúce sa merita veci,
odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne
vysporiadavať, keďže samotný záver súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej legitimácie bol (i s

poukazom na § 78 ods. 1, 2 CSP) spôsobilý pre záver o nutnosti zamietnutia žaloby.

28. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za
výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, pričom svoje rozhodnutie zrozumiteľne a jasne odôvodnil.

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

30. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

32. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

34. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 396 ods. 1 v spojení

s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

35. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne v súlade s § 262
ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdub) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).