Uznesenie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 16. december 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 28CoE/38/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8405205314
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8405205314.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v exekučnej veci oprávneného: Krajské
riaditeľstvo PZ v Košiciach, so sídlom Kuzmányho 8, 040 01 Košice, IČO: 00 735 868, zastúpeného
JUDr. Mariánom Novikmecom, so sídlom Rázusova 125, 093 01 Vranov nad Topľou proti povinnému:
K. F., N.. XX.XX.XXXX, K. XXXX/X, XXX XX K., pre vymoženie pohľadávky vo výške 16,60 eura, trov

právneho zastúpenia vo výške 31,60 eura a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Kežmarok č.k. 3Er/713/2005-10 zo dňa 21.07.2017, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Mení uznesenie vo výroku III. tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.

II. Účastníkom konania a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdKežmarok(ďalejlen„súdprvejinštancie“alebo,,exekučnýsúd“)napadnutýmuznesením
rozhodol tak, že cit.:

I. Exekúcia vedená súdnym exekútorom JUDr. Štefanom Šviderským pod sp. zn. EX 3491/2005 sa
vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú.

II. Exekúcia vedená súdnym exekútorom JUDr. Štefanom Šviderským pod sp. zn. EX 3491/2005 sa z
a s t a v u j e.

III. Povinný je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania v celkovej výške
47,03 eur, a to v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

IV. Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že exekučný titul bol vydaný v blokovom konaní
v zmysle zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch dňa 04.04.2003, právoplatnosť nadobudol dňa
04.04.2003 a vykonateľnosť dňa 21.04.2003. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch lehota na vykonanie predmetného rozhodnutia uplynula dňa

21.04.2006. Na základe týchto zistených skutočností vyhlásil exekúciu za neprípustnú v zmysle § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, právnym následkom čoho bolo
jej zastavenie. Dodal, že o neprípustnosti exekúcie ako o predbežnej otázke a o jej zastavení rozhodol
jedným uznesením, nakoľko ide o dva vzájomne závislé výroky a osobitný spôsob rozhodovania o
neprípustnosti a následne o zastavení exekúcie by odporoval hospodárnosti a účelu exekučného
konania.3. O trovách exekúcie rozhodol súd prvej inštancie podľa § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 5
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 a § 14 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995
Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 31.03.2017.

4. O trovách konania oprávneného a povinného súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Dospel k
záveru, že v tomto prípade nemožno zavinenie na zastavení konania pričítať ani oprávnenému a ani
povinnému, keďže k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu objektívnej skutočnosti, a to uplynutia času

určeného na vykonanie rozhodnutia. Keďže žiadna zo strán zastavenie konania nezavinila, súd žiadnej
zo strán náhradu trov exekučného konania nepriznal.

5. V zákonom stanovenej lehote podal povinný odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie v rozsahu
výroku III. o trovách exekúcie. Okrem iného namietal, že súdny exekútor nesplnil pri vykonávaní
exekúcie niekoľko svojich povinností, najmä buď z hrubej neznalosti práva alebo z úplnej pasivity o

11 rokov predĺžil exekučné konanie, šikanu povinného pre 16,50 eura, ktoré malo inak skončiť ihneď
po 21.04.2006. Poukázal na stanovenie § 57 ods. 4 Exekučného poriadku, ktoré exekútorovi ukladalo
povinnosť bezodkladne predložiť vec súdu, ak nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na
zastavenie exekúcie. Pri riadnej odbornej starostlivosti dôvody na zastavenie mal a musel zistiť vtedy,
keď vznikli, teda v apríli 2006, nie až v roku 2017, čím vznikli práve jeho zásluhou jednoznačne v konaní

prieťahy, v rozpore s ústavou a Dohovorom. Bezprieťahovosť konania na súde sa totiž vzťahuje aj
na exekučné konania. Lehota na vykonateľnosť priestupkových či správnych rozhodnutí bola známa
všeobecne aj vo verejnosti, a exekútor ako osoba znalá práva a ako verejný činiteľ vykonávajúci činnosť
práve v pri výkone aj takých rozhodnutí, túto skutočnosť musel a mal nevyhnutne vedieť. Preto súd mal
jednoznačne (aj ako satisfakciu a sanáciu jeho porušených práv) použiť ustanovenia § 243j Exekučného

poriadku, podľa ktorého v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila,
môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom
alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017.
Také dôvody nepochybne existovali a existujú. Navrhol nepriznať súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie s poukazom na § 243j Exekučného poriadku.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP
preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380
CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie povinného je dôvodné.

7. Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, exekútor je povinný predložiť
vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie
exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

8. Podľa § 243j Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017, v exekučnom konaní začatom
pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na
náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone
exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57
ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017.

9. V prejednávanej veci je odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III, ktorým
súdprvejinštanciepodľa§197Exekučnéhoporiadkupriznalsúdnemuexekútorovináhradutrovkonania
voči povinnému. Výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej
zastavení odvolaním napadnuté neboli a preto ostali právoplatné a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu

nedotknuté.

10. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že exekučné konanie v tejto veci začalo dňa 12.10.2005,
kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie na vymoženie
povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu - Rozhodnutia OR PZ v B., Okresný dopravný inšpektorát

B. N. M. zo dňa 04.04.2003, č.k. P., ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 04.04.2003 a vykonateľnosť
21.04.2003. Dňa 15.12.2005 exekučný súd poveril súdneho exekútora Mgr. Štefana Šviderského na
vykonanie exekúcie oprávneného proti povinnému, na vymoženie uloženej povinnosti zaplatenia 500,-
Sk, trov právneho zastúpenia 952,-Sk a trov exekúcie.11. Dňa 22.06.2017 bol exekučnému súdu doručený podnet súdneho exekútora na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu uplynutia

trojročnej prekluzívnej lehoty podľa § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Na úhradu trov
exekúcie navrhol zaviazať povinného podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie
predmetným uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. písm. g)
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 z dôvodu uplynutia lehoty podľa § 88 ods. 1
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch na vykonanie exekučného titulu ku dňu 21.04.2006. Na náhradu

trov exekúcie zaviazal povinného.

12. Povinný v odvolaní žiada nepriznať súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie pre existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 243j Exekučného poriadku, keď tvrdí, že pri riadnej
odbornej starostlivosti súdny exekútor mal a musel zistiť dôvody na zastavenie exekúcie pre uplynutie
prekluzívnej lehoty vtedy, keď vznikli, teda v apríli 2006, nie až v roku 2017, čím vznikli práve jeho

zásluhou jednoznačne v konaní prieťahy. Podľa povinného došlo so strany súdneho exekútora k
porušeniu povinnosti podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017.

13. V zmysle citovaného ustanovenia § 243j Exekučného poriadku, súdu je daná možnosť nepriznať
exekútorovi trovy exekúcie v exekučných konania začatých pred 1. aprílom 2017 v prípade, ak

sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré nepriznanie náhrady trov
odôvodňujú. Zákonodarca demonštratívne uviedol ako dôvod to, že exekútor pri výkone exekúcie
nepostupoval v súlade so zákonom, čím sa má na mysli porušenie povinností vyplývajúcich implicitne z
Exekučného poriadku alebo ak exekútor nepredložil súdu vec na zastavenie bezodkladne po tom, ako
zistil, že sú tu dôvody zastavenia exekúcie. Prvým z uvedených dôvodov na nepriznanie trov exekúcie

podľa § 243j môže byť taký postup exekútora, ktorým napríklad spôsobuje zbytočne prieťahy v konaní,
alebo nekoná efektívne a hospodárne, čo je v rozpore s právom na súdnu ochranu garantovaným v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalším dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j
je nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po zistení dôvodov. V danom
prípade ide síce o subjektívnu kategóriu (moment zistenia skutočnosti alebo nadobudnutie pochybnosti

exekútorom), avšak objektívne zistiteľnú.

14. Odvolací súd je toho názoru, že preklúzia je kvalifikované plynutie času, kde v zákonom stanovených
prípadoch dochádza k zániku práva, pretože právo v danom čase nebolo uplatnené. Na preklúziu súd
prihliada ex offo a prekludovaná pohľadávka ex lege zaniká. V danom prípade v zmysle § 88 ods. 1

zákona č. 372/1990 Z.z. o priestupkoch účinnom v čase vydania exekučného titulu, uplynutím trojročnej
lehoty od uplynutia lehoty určenej na zaplatenie pokuty za priestupok právo na vykonanie predmetného
rozhodnutia zaniká, v jej priebehu sa musí exekučné konanie nielen začať, ale aj skončiť. Zároveň
odvolací súd poukazuje na to, že súdny exekútor ako osoba znalá práva musela vedieť, že vymáhaná
pohľadávka je prekludovaná a exekúciu na podklade predmetného exekučného titulu nie je možné ďalej

vykonávať. Keďže od vzniku uvedenej skutočnosti (preklúzie exekučného titulu dňa 21.04.2006) do
podania podnetu na zatavenie exekúcie prešla značná doba, viac ako 11 rokov, odvolací súd dospel
k záveru, že sú splnené podmienky predpokladané v ustanovení § 243j Exekučného poriadku, pričom
dôvody hodné osobitného zreteľa vidí v tom, že súdny exekútor nepostupoval v exekúcii v súlade so
zákonom, keďže nekonal hospodárne, a zároveň nepodal návrh na zastavenie exekúcie pre preklúziu

exekučného titulu v čase prekludovania.

15. Na základe uvedeného odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora
aplikoval § 243j Exekučného poriadku a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože
v tomto konaní sa vyskytujú dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré exekútor nemá nárok na náhradu trov

exekúcie spočívajúce v jeho nehospodárnom postupe, keď nepredložil súdu vec na zastavenie v súlade
s § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31.03.2017.

16. Vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. I.ÚS/51/2019-17 zo dňa 30.1.2019, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa (súdneho exekútora) ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ namietal, že porušovateľ
(exekučný súd) tým, že mu odoprel priznať náhradu trov exekúcie, nezákonným a protiústavným
spôsobom porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a právo na ochranu pred vyvlastneníma súčasne právo na súdnu ochranu, keďže zákonné rozhodnutie o trovách konania je súčasťou práva
na spravodlivý súdny proces.

17. Odvolací súd ďalej poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III.ÚS
351//07-11, IV.ÚS 236//08-12, I.ÚS 148/2010-11), kde ústavný súd zaujal stanovisko, že samotná
skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky
exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor
nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri

výkone exekúcie. Riziko spojené s výkonom profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto
profesie.

18. Obdobné stanovisko vyplýva aj z rozhodovacej praxe ESĽP, ktorý vyslovil, že nejde o povinnú alebo
nútenú prácu v prípade exekútora, ktorý sa nedomohol zaplatenia trov exekučného konania najmä preto,
že povinný (prípadne i oprávnený) bol vymazaný z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal

prostriedky na úhradu trov. Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol
dobrovoľne a bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (Mihal v. Slovenská republika č.
23360/08 a č. 31303/08 z 28.6.2011). Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň poukazuje na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983,
séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade

advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené
výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

19. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zmenil výrok III. o trovách exekúcie podľa § 388 CSP
tak, že exekútorovi náhradu trov exekúcie z vyššie uvedených dôvodov nepriznal.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť,
že v odvolacom konaní úspešnému povinnému a rovnako ani oprávnenému žiadne trovy v tomto
štádiu konania nevznikli a neúspešný súdny exekútor nemá nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku
strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za
situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i
v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).