Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. február 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoCsp/36/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120203718
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4120203718.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Olivera Kolenčíka a JUDr. Vladimíra Novotného, v spore žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., so sídlom Žižkova 11, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 854 140, proti žalovanej:
J. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J. XXX/X, R., zastúpená: Advokátska kancelária Mgr. Ondrej
BARNA, so sídlom Zámocká 529/34, Stropkov, IČO: 52 824 837, o zaplatenie sumy 31.838,32 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 31. marca 2022 č.
k. 18Csp/25/2020-148, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku a v časti výroku o

náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobcovi voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nitra) rozsudkom zo dňa 31.3.2022 č. k. 18Csp/25/2020-148,
pri právnom posúdení podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov, § 1 ods. 2 písm. a/, b/, § 3 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §
52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 14, § 54, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 517 ods. 1, 2, § 565 Občianskeho
zákonníka uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 31 838,32 eur spolu s úrokmi

a úrokmi z omeškania bližšie špecifikovanými vo výrokovej časti rozsudku a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP s tým, že ich náhradu pomerne rozdelil.
Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 35.934,68 eur (istina, úroky, úroky z omeškania, poplatky 100
%). Žalobca bol úspešný v časti zaplatenia sumy 35.884,68 eur (99,86 %), úspech žalovanej bol 0,14
%. Čistý úspech žalobcu je v rozsahu 99,72 %. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 99,72 %. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci smej, súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
uviedol, že strany sporu uzatvorili dňa 4.7.2013 Zmluvu o OTP refinanc úvere, ktorá bola zabezpečená
záložným právom k nehnuteľnosti, preto z uvedeného dôvodu s poukazom na ustanovenie § 1 ods.
3 zákona č. 129/2010 Z. z. ako aj s poukazom na ustanovenie § 24 a § 2 uvedeného zákona sa

na uvedený zmluvný vzťah nepoužijú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Teda zmluvný
vzťah medzi stranami sporu súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca ako dodávateľ
koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnenínekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zákon ustanovuje súdom z úradnej
povinnosti preskúmavať neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, avšak toto
preskúmanie je vždy viazané na konkrétny nárok, ktorého sa žalobca v spore domáha; môže ísť o nárok

na plnenie, náhradu škody alebo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4. Žalovaná namietala, že zmluvná pokuta v bode 9.1 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v úverovej
zmluve, avšak zo strany žalovanej nebolo preukázané reálne odôvodnenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky ako i jej uplatnenie žalobcom v zmluve a preto súd nepovažoval námietku žalovanej za

dôvodnú.

5. V danom prípade mal prvoinštančný súd za preukázané, že žalovaná ako spotrebiteľ nemá možnosť
zmluvné podmienky nejakým zásadným spôsobom (resp. v mnohých prípadoch žiadnym spôsobom)
ovplyvniť. Podobne je to aj s výškou poplatkov, ktoré stanovuje žalobca bez toho, aby spotrebiteľ mal
možnosťichvýškuovplyvniť.Vychádzajúczpovahyprávnehovzťahuakovzťahuspotrebiteľského,ktorý

súdna prax ako aj právna teória považuje za vzťah nerovnocenný čo do vyjednávacej sily, znalostí a
skúsenostísposkytovanímtovarovčislužiebamožnostidodávateľaurčovaťvopredzmluvnépodmienky
a pod., súd sa zaoberal aj otázkou, či takáto výška poplatkov nie je v rozpore s požiadavkami dobrej
viery. Súd konštatuje, že v dôsledku porušenia tejto požiadavky došlo k ujme spotrebiteľa a tým
pádom k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach strán. Zmluvné dojednanie o poplatkoch je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 OZ, pretože za tento poplatok neposkytuje dodávateľ
spotrebiteľovi žiadnu službu, predstavuje iba skrytú sankciu a majetkový prospech dodávateľa, a teda
zmluvné podmienky sú neplatné. Z neplatnej zmluvnej podmienky potom žalobca nemôže uplatňovať
svoj nárok na zaplatenie poplatku, a preto žalobcovi súd nepriznal nárok na zaplatenie poplatku vo výške
50 eur.

6. Súd konštatoval, že výška úrokovej sadzby nie je v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere
súd poukazuje predovšetkým na článok I. bod 2 ods. 1 Zmluvy o úvere, keď bol úver poskytnutý za
pohyblivú úrokovú sadzbu s fixáciou na 3 roky a hrubej marže vo výške 0,60 % ročne, základná úroková
sadzba bola stanovená vo výške 2,69 % a výsledná úroková sadzba bola ku dňu zmluvy stanovená

vo výške 2,89 %, čo súd nepovažoval za neprimerane vysokú úrokovú sadzbu. Súd mal za to, že
nebolo preukázané ani konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, ktoré by zakladalo absolútnu
neplatnosť zmluvy, keď boli s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti splnené podmienky a zákonné
náležitosti uzatvorenia úverovej zmluvy medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom. Zo
strany žalovanej bola vznesená námietka premlčania, súd však nepovažoval túto námietku premlčania

za dôvodnú, nakoľko nebolo preukázané, že by v spore bola úverová zmluva neplatným právnym
úkonom. Najstaršou neuhradenou splátkou bola splátka splatná dňa 20.3.2017, žaloba bola podaná
súdu dňa 16.3.2020. Žalobca svoj nárok uplatnil v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a §
565 Občianskeho zákonníka, keď došlo k vyhláseniu úveru za predčasne splatný s účinnosťou ku dňu
31.3.2018.

7. Súd prvej inštancie s poukazom na vyjadrenia žalovanej, že žalobca neskúmal schopnosť žalovanej
splácať úver tak, ako mu to prikazuje zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zák. č.
483/2001 Z. z. o bankách, keď v čase poskytnutia úveru bola žalovaná nezamestnaná a bez príjmu,
uviedol, že na právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou, ktorý vznikol na základe zmluvy sa nevzťahujú

ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného preto nie je možné aplikovať ust. §
7 Zákona o spotrebiteľských úveroch ani ohľadne rozsahu skúmania schopnosti splácať úver. Súd
poukázal na žiadosť žalovanej, keď žalovaná v žiadosti o poskytnutie úveru deklarovala zamestnanie
- sprostredkovateľ, pracovný pomer dohodnutý na dobu neurčitú, adresa zamestnávateľa bola totožná
s adresou jej pobytu a v čestnom vyhlásení uviedla výšku príjmov 900 eur mesačne. Žalovaná v

postavení žiadateľa o poskytnutie úveru svojím podpisom na žiadosti prehlásila, že vo všetkých bodoch
žiadosti o poskytnutie spotrebného úveru sú úplné a pravdivé informácie, bola oboznámená a súhlasí
s obchodnými podmienkami OTP Banky Slovensko, a.s. pre poskytovanie spotrebných úverov a
Cenníkom za poskytovanie peňažných a iných služieb v OTP Banke Slovensko, a.s.

8. Za účelom preukázania poskytnutia úveru žalovanej, ako aj za účelom preukázania splácania úveru
zo strany žalovanej bol zo strany žalobcu predložený výpis z úverového účtu č. XXXXXXXX/XXXX, na
ktorom žalobca vedie úver, za obdobie odo dňa poskytnutia úveru od 7.3.2015. Žalovaná na pojednávaní
potvrdila, že finančné prostriedky boli zaslané na jej účet. S poukazom na vykonané dokazovanie malsúd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná porušila danú zmluvu o úvere tým, že nesplácala úver v
zmysle podmienok dohodnutých v zmluve o úvere. Súd žalobu žalobcu považoval za dôvodnú a zaviazal
žalovanú na zaplatenie istiny vo výške 31.838,32 eur, čo predstavuje rozdiel poskytnutej istiny úveru vo

výške 35.500 eur a sumy započítanej na istinu vo výške 3.661,68 eur. Žalobca má nárok na zaplatenie
nezaplateného úroku vo výške 2.173,56 eur (od 20.3.2017 do 5.3.2020), úroku z omeškania vo výške
1.872,80 eur (od 20.3.2017 do 5.3.2020). Vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide
o nárok žalobcu na zmluvný úrok aj po vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, veriteľovi patrí zmluvný
úrok z istiny aj v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške, akú by pri riadnom plnení

povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 42/2020, sp. zn. 6Cdo
56/2020 z 28.10.2010 a sp. zn. 7Cdo 186/2020 z 25.11.2020). Súd poukázal, že v zmluve o úvere
bola konečná splatnosť úveru dohodnutá na deň 19.9.2031. Do tohto dňa bola žalovaná podľa zmluvy
povinná vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky spolu s dohodnutými úrokmi. Žalobca rozhodol
o predčasnej splatnosti celého úveru, žalovaná po zosplatnení žalobcovi nič nezaplatila. To znamená,
že žalovaná s poskytnutými peňažnými prostriedkami naďalej disponovala, preto bola povinná naďalej

platiť aj dohodnuté úroky, ako odplatu za poskytnutý úver, a to do doby dohodnutej ako doba riadneho
splácaniaúveru.Žalobcovipretopatriazmluvnéúrokyvsúladesdojednanímvzmluveatodo19.9.2031.

9. Zároveň prvoinštančný súd žalobcovi priznal i úrok z omeškania s poukazom na § 517 ods. 1, 2 Obč.
zák. a § 3 vl. nar. č. 87/95 Zb. a to od 7.3.2020, teda odo dňa, kedy sa žalovaná dostala do omeškania,

ako i s poukazom na čl. IV. bod 6 Zmluvy o úvere.

10. Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k I. výroku o čiastočnom vyhovení žalobe a voči súvisiacemu
III. výroku o trovách konania podala žalovaná odvolanie z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej inštancie. Žalovaná uviedla, že súd prvej

inštancie v prejednávanej veci vlastnú hodnotiacu úvahu koncentroval do bodov 24. a nasl. napádaného
rozsudku. Úvodom definoval posudzovaný vzťah ako spotrebiteľský, avšak nie taký, ktorý sa riadi
zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

11. Žalovaná uviedla, že s týmto názorom súdu prvej inštancie sa podľa jej názoru nemožno stotožniť

z dôvodu, že v konaní nebolo pochybnosťou, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o OTP refinanc
úvere zo 4.7.2013 bol úverom poskytnutým na zaplatenie skorších spotrebiteľských úverov jej matky, nie
žalovanej. Nejde teda o tú istú fyzickú osobu. Ak teda bolo účelom uhradiť spotrebiteľský úver, je aj táto
zmluvaspotrebiteľskýmúverom.Nerozumie,akojemožnévsúladesozákonomuzavrieťzmluvuoúvere
s účelovým názvom a obsahovo účelovo viazanú na refinancovanie úverov iného subjektu práva (podľa

čl. III bod 1.1. zmluvy), inej fyzickej osoby. Akým právnym inštitútom došlo k vzniku takých právnych
účinkov, že sa mohol vyplatiť z právneho hľadiska cudzí úver mojím úverom bez predchádzajúceho
pristúpenia k dlhu? Nič z toho, čo by znamenalo opak, nebolo v konaní preukázané. Žalobca nepredložil
a súd nepreskúmal zmluvu, ktorá mala byť refinancovaná. Na výzvu súdu žalobca dokonca nepredložil
ani dôkaz o tom, v akej výške a kedy bola istina poskytnutého úveru vyplatená. Poznamenala, že

nikdy žiadne skoršie spotrebiteľské úvery resp. zmluvy nemala. Preto žalobca v skutočnosti nemohol
refinancovať žiadne jej úvery. Reálny účel zmluvy sa preto prieči základným skutkovým okolnostiam,
ktoré vykladá súd prvej inštancie ako nepochybné, pritom ich v konaní namietla a spochybnila.

12. Poukázala opätovne na skutočnosť, že je preukázané, že nikdy v čase pred uzavretím zmluvy

nepracovala. Nepracuje ani teraz a neustále je evidovaná ako dlhodobo nezamestnaná. Listinu, ktorou
má čestne prehlasovať výšku svojho príjmu nevypisovala, iba ju na pokyn pracovníčky banky podpísala.

13. Opäť nerozumie, ako je možné, aby banka mala za preukázaný príjem spotrebiteľa len akýmsi
čestným prehlásením, bez akýchkoľvek ďalších vlastných zisťovaní banky. V tomto smere poukázala

na § 27 Zákona o bankách, ktorý definuje základné povinnosti banky vo vzťahu k uzatváraniu zmlúv
so spotrebiteľmi. Navyše, nielen rozhodovacia prax súdov, ale aj Súdny dvor EÚ definuje pojem
odborná starostlivosť dodávateľa, pri poskytovaní služieb alebo predaji tovarov. V tomto konaní je úplne
evidentné, že banka, žalobca, flagrantne a exemplárne pochybil, keď nijako neskúmal jej reálne príjmy a
výdavky. Dokonca z jeho vlastnej iniciatívy došlo k podpisu len akéhosi čestného prehlásenia. Uviedla,

že nemusí byť znalcom na ľudský rukopis, aby mohla skonštatovať, že pracovníčka banky podpísaná
na zmluvných dokumentoch vypísala aj čestné prehlásenie o výške príjmu. Ako úplne účelové a výlučne
v záujme banky sa javí aj zmluva o záložnom práve, ako zabezpečovací záväzok. Keďže žalobca
vedel, že žalovanej mama vlastní nehnuteľnosť, bez akéhokoľvek ostychu chcel úver poskytnúť. Vedeltotiž, že aj keď existuje extrémne vysoké riziko hraničiace s istotou, že tento úver sa nebude vedieť
zaplatiť (jej mama nebola schopná splácať už skorší úver a žalovaná bola bez príjmu), tak sa uspokojí
speňažením hodnotnej nehnuteľnosti. Podľa názoru žalovanej neplatnosť zmluvy je daná súhrnom

skutkových a právnych skutočností, ktoré nemožno prehliadať len preto, že sa banka domáha istiny,
ktorú z vlastných čisto zištných dôvodov poskytla. Uviedla, že žiadnymi z týchto okolností sa dostatočne
súd prvej inštancie nezaoberal a v tomto smere je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

14. V závere odvolania poukázala aj na skutočnosť, že súd nepostupoval v súlade s § 298 CSP, keď v

odôvodnení jednoznačne definoval zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, avšak ju nevyhlásil vo výroku
rozhodnutia, hoci túto povinnosť má danú vyššie uvedeným zákonným ustanovením. Z uvedených
dôvodov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. K predmetnému odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaná namieta, že

Zmluvou o úvere č. 248/3001/14SU zo dňa 25.9.2014 sa refinancoval skorší úver v OTP Banke
Slovensko, a.s. č. 094/3001/10SU vedený na jej matku, zabezpečený nehnuteľnosťou - rodinný dom
v k. ú. U. K., vo vlastníctve matky žalovanej. Nový úver žalovanej č. 248/3001/14SU splatil úver č.
094/3001/10SU a zabezpečenie ostalo totožné, rodinný dom v k ú. U. K., vo vlastníctve matky žalovanej.
Oba úvery boli vedené na jediného dlžníka, a to J. T.. Nie je teda pravdou, a žalovaná svoje tvrdenia

ničím nepodložila, že úver č. 094/3001/10SU bol vedený na matku žalovanej ako dlžníčku (uvedené
aj žalobca preukáže, keď mu bude doručená uvedená úverová zmluva z archívu). Novým úverom si
žalovaná refinancovala a aj navýšila svoj vlastný skorší úver v banke (žalovaná úver č. 094/3001/10SU
riadne splácala, nebola v omeškaní), t. j. starší úver sa splatil a časť z nového úveru dostala žalovaná
na svoj účet na využitie bez uvedeného účelu.

16. Žalobca vo vyjadrení poznamenal, že v článku III zmluvy o úvere č. 248/3001/14SU bod 1.1
sa uvádza, že dlžník pred čerpaním úveru predloží banke právne relevantné doklady preukazujúce
zabezpečenie úveru v zmysle čl. II, vrátane žiadosti o predčasné splatenie úverovej pohľadávky banky
s príslušenstvom zo zmluvy o úvere č. 094/3001/10SU (ďalej len pôvodná úverová zmluva). Časť úveru

bude použitá na predčasné splatenie úverovej pohľadávky banky s príslušenstvom z Pôvodnej úverovej
zmluvy v zmysle aktuálneho zostatku uvedenej pohľadávky s príslušenstvom. Zvyšok bude bezúčelovo
prevedený na účet dlžníka. Z výpisu účtu č. 1 (číslo výpisu 1/2015 - priložené k žalobe) vyplýva, že
5.2.2015 bolo ako predčasná splátka na úver č. 094/3001/10SU poukázaných 28 769,98 €, a na účet
žalovanej bolo poukázaných 6 730,02 €.

17. Žalovaná znovu spochybňuje skutočnosť, že úverová zmluva č. 248/3001/14SU sa nespravuje
zákonom o spotrebiteľských úveroch. Tu žalobca opätovne uvádza, že úver, zabezpečený
nehnuteľnosťou, v zmysle platnej legislatívy, nie je spotrebiteľským úverom, a teda neriadi sa zákonom
o spotrebiteľských č. 129/2010 Z. z.

18. Žalobca uviedol, že ako veriteľ k uzavretiu úverového obchodu disponoval čestným vyhlásením
žalovanej zo dňa 8.9.2014, vlastnoručne podpísaným, kde čestne vyhlasuje, že má mesačný príjem 900
€ a tento plne postačuje na splácanie splátok úveru. Žalovaná navyše svoj skorší úver č. 094/3001/10SU
riadne splácala, nebola v omeškaní. Žalobca svoj podiel obchodu dodržal, úver poskytol. Žalovaná úver

skonzumovala a vo vyjadreniach k tejto žalobe začala spochybňovať svoje vlastné konanie a vyhlásenia
predposkytnutímúveru,azodpovednosťzasvojenesplácanieúverupresúvanabanku.Všetkynámietky
žalovanej a jej snahu presunúť zodpovednosť za svoje osobné zlyhanie na ťarchu žalobcu ako veriteľa
považuje žalobca za nedôveryhodné a účelové. Spotrebiteľ v zmysle ustálenej praxe nemôže byť
považovaný za nesvojprávnu osobu so zníženým prahom vnímania v čase vybavovania a čerpania

úveru.

19. V závere vyjadrenia žalobca uviedol, že ak sa žalovaná dovoláva neplatnosti úverovej zmluvy,
poukazuje na § 40a Občianskeho zákonníka: Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa
ustanovení § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za

platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti
sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil. Žalobca dodatočne doložil dokumenty na preukázanie
pravdivosti svojich tvrdení (a nepravdivosti tvrdenia žalovanej), t. j. Zmluvu o EASYOTP úvere č.
094/3001/10SU, Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti ako aj kúpnu zmluvu, ako podkladúčelu úveru. V zmysle uvedeného žalobca navrhol, aby dovolací súd odvolanie žalovanej odmietol a
rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdil.

20. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie v danej veci bolo podané
oprávnenou osobou v rámci zákonnej lehoty pre podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie vo vyhovujúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania, viazaný pritom
rozsahomadôvodmipodanéhoodvolania(§379a§380CSP)beznariadeniaodvolaciehopojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Následne odvolací súd dospel k tomu záveru, že podané odvolanie

žalovanej nie je dôvodné, a preto rozhodol o ňom tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

22. Odvolací súd pri viazaní svojou zákonnou povinnosťou skúmať, či v danom prípade odvolaním
žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z
procesných vád zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP, prijal ten záver, že napadnutý rozsudok ani

jednou z procesných vád v zmysle § 389 ods. 1 CSP netrpí, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje na rozsah a predovšetkým obsah odôvodnenia
napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie v súvislosti s
rozhodovaním o uplatnenom žalobnom nároku žalobcu v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý
aj následne správne posúdil podľa odcitovaných ustanovení všeobecného hmotnoprávneho predpisu

(Obč. zákonníka) uvedených v rámci bodov 17. až 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Takisto aj
proces vyhodnotenia dôkazov v tomto konaní zo strany prvoinštančného súdu je potrebné posúdiť ako
súladný s obsahom ust. § 191 ods. 1 CSP, t. j. že predmetné dôkazy boli vyhodnotené jednotlivo, ako aj
v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

23.Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudkuodvolacísúdpoznamenáva,žesaplnestotožňuje
s konštatovaním prvoinštančného súdu v tom smere, že s poukazom na ust. § 1 ods. 3, § 2 a § 24 zák.
o spotrebiteľských úveroch nie je možné vzniklý právny vzťah medzi účastníkmi konania posudzovať
podľa zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch, pretože ide o úver, ktorý je zabezpečený
záložným právom, k nehnuteľnosti (§ 1 ods. 3 písm. c/ zák. č. 129/2010 Z. z.), ale že predmetný

právny vzťah je potrebné posúdiť podľa § 52 a nasl. Obč. zák.. Ďalej je potrebné stotožniť sa aj s
konštatáciou prvoinštančného súdu ohľadom toho, že v danom prípade nebolo zistené konanie žalobcu
v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka), ktoré by malo zakladať absolútnu neplatnosť
uzatvorenej úverovej zmluvy. Takisto je potrebné aj stotožnenie sa so zaujatým právnym záverom súdu
prvej inštancie, čo sa týka stanovenia úrokovej sadzby vo výške 2,89 %, ktorá nie je vzhľadom na

čas uzatvorenia úverovej zmluvy neprimeraná. Vzhľadom na splatnosť najstaršej neuhradenej splátky
splatnej dňa 20.3.2017, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 31.3.2018 a dátumu podania
žaloby na Okresný súd Nitra dňa 16.3.2020, súd prvej inštancie správne vznesenú námietku premlčania
žalovanou nepovažoval za opodstatnenú.

24. Takisto nie je možné považovať za opodstatnenú ani odvolaciu námietku žalovanej spočívajúcu
v tom, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o OTP refinanc úvere zo dňa 4.7.2013 (zrejme zo dňa
25.9.2014) bol úverom poskytnutým na zaplatenie skorších úverov matky žalovanej, a nie samotnej
žalovanej, pretože túto námietku vyvracia práve obsah čl. III. Zmluvy o úvere zo dňa 25.9.2014, v
ktorom je uvedené, že dlžník pred čerpaním úveru predloží banke relevantné doklady preukazujúce

zabezpečenie úveru podľa čl. II. vrátane žiadosti o predčasné splatenie úverovej pohľadávky banky s
príslušenstvom zo zmluvy o úvere č. 094/3001/10SU. O tom, že zmluva č. 094/3001/10SU bola pôvodná
úverová zmluva, v ktorej ako dlžník figurovala samotná žalovaná, a nie jej matka, ako sa tvrdí v podanom
odvolaní preukazuje aj samotný obsah tejto v poradí prvej úverovej zmluvy uzatvorenej dňa 8.12.2010,ktorá bola práve refinancovaná druhou úverovou zmluvou zo dňa 25.9.2014, ktorou bol navýšený skorší
úver poskytnutý žalovanej.

25. Na margo vznesenej odvolacej námietky žalovanej týkajúcej sa nedostatočného skúmania jej
solventnosti splácať poskytnutý úver, je potrebné vychádzať z toho, že samotná žalovaná predložila
veriteľovi vlastnoručne podpísané vyhlásenie, že poberá netto mesačný príjem 900 eur, čo poskytovateľ
úveru vyhodnotil za postačujúce pre splácanie splátok úveru. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť,
že žalovaná nemala problémy so splácaním splátok prvého úveru (č. 094/3001/10SU). V kontexte

uvedeného súd aj túto námietku nepovažoval za opodstatnenú.

26. Na základe týchto dôvodov odvolací súd považoval podané odvolanie žalovanej za nedôvodné,
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil vo vyhovujúcom výroku a v
súvisiacom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.

27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 s
tým, že nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % priznal úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní voči
neúspešnej žalovanej. O výške tohto nároku rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

28. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).