Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. január 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/114/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118322318
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6118322318.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Pajštúnska č. 5, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843,
Bratislava, Pajštúnska č. 5, mene ktorej koná Mgr. Tomáš Kušnír, proti žalovanej: Z.. O. N. W. V. Q. I.
Č. F. M. H. Q. I. Á. , J. O. XX.XX.XXXX, Y. G. G., J. Č.. XXXXX/XX, o zaplatenie sumy 1.350,00 € s

príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa
31. marca 2020, č. k. 60 C 127/2018-222, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 31. marca 2020, č. k. 60
C 127/2018-222, p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 31.3.2020, č. k. 60 C 127/2018-222, uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 836,41 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
836,41 € od 28.11.2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.); vo
zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 23,92 % (výrok III.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne
ustanoveniami § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonníka“), §
52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 9, § 54 ods. 1, 2, 3, 4, § 565, § 103, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 524

ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonníka“),
§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 4, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), d), f), g) i), w),
§ 10 ods. 1 písm. a), b), c), § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 151, § 185
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie

rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v upomínacom konaní na Okresnom súde Banská Bystrica žalobou
doručenou dňa 19.8.2018 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.350,- € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 28.11.2017 do zaplatenia. Žalobu
odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.11.2017 uzavretej medzi
postupcom Československá obchodná banka, a.s. a žalobcom ako postupníkom, postúpil postupca
na žalobcu pohľadávku voči žalovanej. Postupca uzatvoril so žalovanou dňa 30.5.2013 Zmluvu č.

XXXXXXXXXR (ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu
(ďalej len „VOP“). Na základe Zmluvy postupca poskytol žalovanej peňažné prostriedky. Podmienky
čerpaniapeňažnýchprostriedkov,podmienkysplácaniapeňažnýchprostriedkov,podmienkyprineplnenízmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v Zmluve a vo VOP. Podľa žalobcu Zmluva
obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 až
§ 507 Obchodného zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovaná neplnila v stanovených termínoch

splátky, čím porušila svoju povinnosť podľa Zmluvy a tak postupca podaním zo dňa 1.9.2015 oznámil
žalovanej, že dňom 31.8.2015 vyhlásil celý úver za splatný. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu
postúpenia sumu vo výške 2.358,38 €, ktorá pozostávala z istiny vo výške 1.350,- €, z riadneho úroku
vo výške 796,85 €, z úroku z omeškania vo výške 211,53 € a z poplatkov vo
výške 0,- € v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje,

že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom
a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaná po postúpení pohľadávky
nevykonala žiadne úhrady. Žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 1.350,- €, pričom pozostáva z
neuhradenej istiny úveru, zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 1.008,38 € (riadny úrok vo výške 796,85 €
a neuhradený úrok z omeškania vo výške 211,53 €) si žalobca v tomto konaní neuplatnil. Žalobca si
uplatnil úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom 28.11.2017, t. j.

dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.
1.2. Okresný súd Banská Bystrica vydal v upomínacom konaní platobný rozkaz, proti ktorému podala
žalovaná odpor, v ktorom vzniesla námietku premlčania nárokovanej pohľadávky, ktorá sa premlčala
1/2018. Žalobca si uplatnil pohľadávku až 2/2018. Posledná kreditná úhrada žalovanou pred vyhlásením
úveru za splatný bola uskutočnená v 12/2014, po vyhlásení úveru za splatný bola vykonaná úhrada vo

výške 100,- €. Právny predchodca žalobcu po poslednej úhrade zosplatnil úver až po 9. mesiacoch a
žalobca si uplatňuje súdnou cestou zaplatenie svojej pohľadávky po 2,5 roku. Na základe Obchodných
podmienok pre povolené prečerpanie v bode II. čerpanie a splácanie úveru „v prípade nepovoleného
prečerpania Úverového limitu je čiastka, o ktorú bol Úverový limit prečerpaný, splatná ihneď“. Úverový
rámec povoleného prečerpania bol vo výške 1.350,- €. V 12/2014 sa žalovaná dostala do nepovoleného

prečerpania vo výške 1.487,20 €, teda je v nepovolenom prečerpaní a úver sa na základe vyššie
citovaného článku stal splatným ihneď. Premlčacia doba začala plynúť od 1/2015, nakoľko ide o
spotrebiteľský úver, žalobca si mohol uplatniť pohľadávku súdnou cestou do 1/2018. Z dôvodu podaného
odporu bol platobný rozkaz zrušený, žalobca podal návrh na pokračovanie v konaní, vec bola postúpená
súdu príslušnému na prejednanie veci podľa C.s.p.

1.3. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovanej o premlčaní pohľadávky. Uviedol, že žalovaná bola
právnym predchodcom žalobcu vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou označenou ako
„Oznámenie o zosplatnení úveru“ zo dňa 1.9.2015. Dňa 15.8.2018 bola podaná žaloba na súd, teda
pohľadávka žalobcu nie je premlčaná.
1.4. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 174/2016,

zo dňa 10.11.2016, R 28/1984 a R 91/2004 a uviedla, že akceptovanie názoru o viazanosti začiatku
plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi
vznikla povinnosť na plnenie, by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby (v
zrejmomrozporesúčelominštitútupremlčania)praktickynaneobmedzenúdobupodľaľubovôleveriteľa.
Na základe vyššie uvedených rozhodnutí je dôležitá pre plynutie premlčania doba, kedy vznikla dlžníkovi

povinnosť plnenia a nie čas vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.
1.5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so
žalovanou dňa 30.5.2013 Zmluvu (č. XXXXXXXXXR), na základe ktorej postupca - Československá
obchodná banka, a.s. - poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo forme povoleného prečerpania do
výšky úverového limitu 1.450,- € ako spotrebiteľský úver s tým, že úver môže byť čerpaný do 30.5.2013.

Podmienky poskytnutia úveru boli nasledovné: úroková sadzba 19,80 % a sadzba úroku z omeškania
5,5 %. Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a dlžník je podľa Zmluvy povinný úver
splatiť na požiadanie banky. Súčasťou Zmluvy sú Obchodné podmienky a VOP. Z výzvy na zaplatenie
dlžnej čiastky zo dňa 20.1.2015 súd zistil, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu
dlžnej čiastky ku dňu 19.1.2015 vo výške 25,03 €. Z opakovanej výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky zo

dňa 2.3.2015 súd zistil, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu dlžnej čiastky ku dňu
1.3.2015 vo výške 89,92 € s upozornením, že banka v prípade, ak nebude dlžná čiastka uhradená,
vyhlási celý záväzok zo Zmluvy za predčasne splatný. Z poslednej výzvy na úhradu pohľadávky zo dňa
15.5.2015 súd zistil, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu dlžnej čiastky ku dňu
14.5.2015 vo výške 133,77 € s upozornením, že v opačnom prípade bude úver vyhlásený za splatný.

Z oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 1.9.2015 súd zistil, že právny predchodca žalobcu oznámil
žalovanej vyhlásenie splatnosti celého úveru dňom 31.8.2015 s odôvodnením, že bola viackrát veriteľom
písomne vyzvaná, aby bez meškania uhradila svoj splatný záväzok zo Zmluvy. Zároveň veriteľ vyzval
žalovanú na úhradu celého dlhu vo výške 1.661,39 €. Zmluvou o postúpení pohľadávok pôvodný veriteľako postupca - Československá obchodná banka, a.s. postúpila pohľadávku voči žalovanej na žalobcu.
Postúpenie pohľadávky bolo žalovanej oznámené listom zo dňa 12.6.2017. Pokusom o zmier zo dňa
20.6.2018 bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlžnej sumy spolu vo výške 2.399,47 € do 27.6.2018.

Z priebehu čerpania a splácania úveru súd zistil, že žalovaná na bežnom účte čerpala spolu sumu
63.621,77 € (vrátane povoleného prečerpania) a spolu na účet zaplatila (a tým aj splatila na istinu,
úroky, úroky z omeškania a poplatky z úveru) sumu 62.651,59 €. Túto skutočnosť žalobca v priebehu
konania výslovne potvrdil. Posledná úhrada pred zosplatnením dňa 31.8.2015 bola vykonaná žalovanou
v mesiaci 12/2014 splátkou vo výške 1.510,89 €. V čase zosplatnenia predstavovala pohľadávky žalobcu

sumu spolu 1.661,39 €, ktorá suma pozostávala z istiny 1.450,- €, zmluvných úrokov vo výške 207,50
€, úrokov z omeškania vo výške 3,89 €. Následne v 12/2018 uhradila žalovaná sumu
100,- €, ktorú právny predchodca žalobcu započítal na istinu. V konaní si žalobca uplatnil iba istinu vo
výške 1.350,- €.
1.6.1. Z predložených listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že právny predchodca
žalobcu(ČSOB)uzatvorilsožalovanouZmluvu-zmluvu ospotrebiteľskomúveruvo

forme povoleného prečerpania účtu, na základe ktorej bola oprávnená čerpať úver do výšky úverového
limitu 1.450,- €. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaná sa dostala do omeškania s plnením
svojho záväzku podľa Zmluvy, keď posledná úhrada bola vykonaná v mesiaci 12/2014 splátkou vo výške
1.510,89 €. Zo Zmluvy je ďalej zrejmé, že žalovaná ako dlžník bola povinná úver splatiť na požiadanie
banky. V prvom rade súd prvej inštancie posudzoval žalovanou vznesenú námietku premlčania a túto

vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, poukazujúc na relevantnú judikatúru súdov (rozhodnutie Krajského
súdu Bratislava sp. zn. 9 Co 44/2018, sp. zn. 10 Co 88/2018, rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne, č. k. 17 Co 228/2016), ktorú pri rozhodovaní zohľadnil, prihliadajúc na princíp spravodlivosti a
uvedomujúc si, že existuje aj odlišná judikatúra súdov, vrátane tej, na ktorú poukazovala žalovaná.
1.6.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o splnení dlhu

v splátkach (§ 565 Občianskeho zákonníka), ako je tomu aj v prípade uzatvorenej Zmluvy, dovoľuje
veriteľovi, aby od dlžníka požadoval vždy iba zaplatenie tej splátky, ktorá sa stala zročnou (splatnou).
Každá zo splátok predstavuje totiž samostatné plnenie, čo je tiež dôvod, pre ktorý pre každú splátku
začína plynúť premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka samostatne, a to od doby zročnosti
jednotlivých splátok (v súdenej právnej veci bol dátum splatnosti dohodnutý v súlade s Obchodnými

podmienkami k poslednému dňu daného mesiaca, teda premlčacia doba by začala plynúť pre každú
jednotlivú splátku vždy k 1. dňu v nasledujúcom príslušnom kalendárnom mesiaci).
Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka ale zároveň pripúšťa dohodu medzi veriteľom a dlžníkom,
že nesplnením jednej zo splátok sa stane splatným celý dlh. Uvedené ustanovenie zakotvuje právo, nie
povinnosť veriteľa, dlh v prípade omeškania dlžníka zosplatniť, nič mu ale nebráni požadovať

plnenie jednotlivých, postupne zročných splátok úveru. V prípade jednorazového zosplatnenia dlhu
premlčacia trojročná doba pre právo na zaplatenie celého zostávajúceho (zosplatneného) dlhu začína
plynúť odo dňa, keď sa stala splatnou celá nesplnená splátka. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka modifikuje ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k
spotrebiteľským, a to tak, že podľa citovaného ustanovenia je strata výhody splátok podmienená

splnením podmienok: a) musí ísť o spotrebiteľskú zmluvu, b) strata výhody splátok nastáva až po
uplatnení tohto práva veriteľom, ktorý môže toto právo uplatniť najskôr po uplynutí trojmesačnej lehoty
od omeškania dlžníka so zaplatením splátky, c) veriteľ dlžníka upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky. T.j. v prípade spotrebiteľskej zmluvy až po uplynutí
trojmesačnej lehoty nastane strata výhody splátok upravená v § 565 Občianskeho zákonníka, ak je

splnená súčasne podmienka o upozornení dlžníka veriteľom, že veriteľ požaduje
zaplatenie celej pohľadávky. Ak by veriteľ nevyužil svoje právo požadovať splatenie celého dlhu, bol by
naďalej oprávnený požadovať len zaplatenie už splatnej splátky. Pred uplynutím uvedenej lehoty nie je
veriteľ oprávnený žiadať od dlžníka splnenie celého dlhu naraz. Súd v tejto súvislosti uviedol, s odkazom
na vyššie citovanú judikatúru, že ak by mala začať plynúť premlčacia doba celého dlhu od splatnosti

prvej omeškanej splátky, došlo by v rozpore so zákonom k posunutiu začatia plynutia premlčacej doby
pred okamih splatnosti všetkých omeškaných splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich.
1.6.3. V prejednávanej veci súd prvej inštancie poukázal na to, že bez ohľadu na § 565 Občianskeho
zákonníka bola žalovaná ako dlžník podľa Zmluvy povinná splatiť úver kedykoľvek na požiadanie
banky ako veriteľa (právneho predchodcu žalobcu) a z VOP vyplývalo jeho právo úver aj predčasne

zosplatniť. V predmetnej veci si veriteľ uplatnil právo na zaplatenie dlhu naraz listom zo dňa 31.8.2015,
keď je zrejmé, že si predmetné právo uplatnil po uplynutí trojmesačnej lehoty z dôvodu, že žalovaná
bola kontinuálne v omeškaní so splátkami za mesiace 1-7/2015. Žalobca správne namietal, že bolo
preukázané a tiež nebolo zo strany žalovanej namietané, že táto bola v čase vyhlásenia mimoriadnejsplatnosti úveru (31.8.2015) v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom
dlžná suma splátok ku dňu 14.4.2015 bola vyčíslená vo výške 133,77 €. Keďže vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti je právom prislúchajúcim veriteľovi, je preto na ňom, kedy k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti

dôjde s ohľadom na povahu konkrétneho prípadu. Súd prvej inštancie mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že ku dňu 14.5.2015, podľa poslednej výzvy na úhradu pohľadávky bola
žalovaná v omeškaní so zaplatením splátok v celkovej výške 133,77 €, ktorú
sumu (ani sumu dlžných splátok do 19.8.2015) žalobca na výzvu súdu nevedel, z dôvodov ktoré ozrejmil
(o. i. neexistencia amortizačnej tabuľky a druh úveru) rozčleniť na istinu a príslušenstvo a prípadné

poplatky. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 19.8.2018, premlčané boli jednotlivé splátky splatné
do 19.8.2015, dňa 31.8.2018 zosplatnený zostatok úveru premlčaný nebol. Z dôvodu, že žalobca si v
konaní uplatnil iba istinu, chcel súd prvej inštancie túto okolnosť zohľadniť aj pri posúdení výšky sumy,
ktorá je premlčaná v dôsledku premlčania splátok. Bremeno tvrdenia a dokazovania v tejto časti nároku
zaťažovaližalobcu,ktorývýškusplatnejistinynepreukázal(pričomvýškusplátokpreúčelyvýzievvyčísliť
právny predchodca vedel), preto súd, vychádzajúc zo zrejmých a v konaní preukázaných skutočností

zistených z obsahu spisu, prihliadol tak na prospech spotrebiteľa na premlčanie vo vzťahu k
celej výške omeškaných splátok vyčíslených k 14.5.2015 vo výške 133,77 €.
1.6.4. Súd prvej inštancie posúdením Zmluvy dospel k záveru, že ide o zmluvu, ktorá spadá pod
reguláciu zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže pôvodný žalobca poskytol žalovanej úver vo
forme povoleného prečerpania v rámci svojej podnikateľskej činnosti (ako to vyplýva z výpisu z

obchodného registra právneho predchodcu žalobcu) a zároveň žalovaná nekonala v rámci predmetu
svojho podnikania alebo povolania (v tejto súvislosti nebol tvrdený ani preukázaný opak), pričom
aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z. na tento druh úveru vyplýva z § 1 ods. 4 uvedeného zákona.
Uzatvorená Zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52
ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka, ktorá má podobu štandardnej formulárovej zmluvy typickej

tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch opakovane a žalovaná ako spotrebiteľ vzhľadom na
jej formulárovú predtlač, jej obsah nemohla žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť. Poskytnutý
úver je úverom spotrebiteľským, z čoho vyplýva, že uzatvorená Zmluva musí okrem všeobecných
náležitostí spĺňať aj osobitné (sprísnené) náležitosti ustanovené v § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. pre tento typ úveru. Dôsledná aplikácia ustanovení citovaného zákona znamená taký výklad právnej

úpravy, ktorý je pre spotrebiteľa dostatočne zrozumiteľný a poskytuje mu ochranu pred nevyváženými
zmluvnými dojednaniami v spotrebiteľskej zmluve. Súd ex offo je povinný každý zmluvný vzťah
posudzovaťzhľadiskanoriemnaochranuspotrebiteľa,tedamáskúmaťexoffo,činiektorázozmluvných
podmienok nemá charakter neprijateľných zmluvných podmienok na ujmu spotrebiteľa. Po preskúmaní
uzatvorenej Zmluvy súd prvej inštancie zistil, že Zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru (§ 10 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Jednou
z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj
o konečnej splatnosti úveru. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to
uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť.
Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a vyššie uvedených ustanovení je to, aby spotrebiteľ

už pri podpise zmluvy bol informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je
povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová
(dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných
údajov (obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,
sp. zn. 17 Co 151/2012). Súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva, okrem údaja o dobe jej trvania

na neurčito, údaj o termíne končenej splatnosti úveru neobsahuje vôbec. Absenciu uvedenej náležitosti
a ani ostatných podstatných náležitostí v žiadnom prípade nemôžu nahradiť malým písmom písané,
rozsiahle, individuálne nevyjednané VOP alebo Obchodné podmienky k Zmluve,
či iná osobitná listina. Ak totiž zákon o spotrebiteľských úveroch ako podstatnú náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere predpisuje náležitosti, s neuvedením ktorých spojil tak závažný dôsledok, akým

je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 písm. c/ zákona o spotrebiteľských úverov v
prípade úveru formou povoleného prečerpania), tak je zrejmé, že tieto museli byť jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom uvedené priamo v takejto zmluve a nemohli byť
nahradené odkazmi na všeobecné či iné podmienky, alebo osobitnú listinu, keď žalobca na tieto ohľadne
podstatných náležitostí ani neodkazoval, obmedzil sa len na konštatovanie, že Zmluva ich obsahuje.

Samotná Zmluva ani neobsahuje jednoznačné a presné odkazy na správne konkrétne ustanovenia
VOP či Obchodných podmienok veriteľa tak, aby umožnila spotrebiteľovi presne zistiť, kde sa nachádza
každá z povinných informácií podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré neboli uvedené
v zmluve o úvere. Absencia uvedenej náležitosti má pritom v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) citovanéhozákona v prípade úveru formou povoleného prečerpania za následok, že poskytnutý úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaná na bežnom účte
čerpala spolu sumu 63.621,77 € (vrátane povoleného prečerpania) a spolu na účet zaplatila (a

tým aj splatila na istinu, úroky, úroky z omeškania a poplatky z úveru vo forme povoleného prečerpania)
sumu 62.651,59 €, patrila by žalobcovi (ktorého aktívna vecná legitimácia v konaní
bola preukázaná oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 12.6.2017) suma rovnajúca sa rozdielu
medzi uvedenými sumami, t. j. suma vo výške 970,18 €. Po zohľadnení sumy vo výške 133,77 €, nárok
na zaplatenie ktorej súd vyhodnotil ako premlčaný, zaviazal súd žalovanú na zaplatenie sumy 836,41

€, a to spolu s úrokmi z omeškania (keďže žalovaná sa dostala s úhradou svojho dlhu do omeškania)
vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu omeškania (§ 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s §
3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.), t. j. vo výške 5 % ročne (súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia zrejme omylom uviedol výšku 5,15 %; poznámka odvolacieho súdu) a to
v súlade so žalobnou žiadosťou odo dňa 28.11.2017 (keďže v tom čase už žalovaná, vzhľadom na

vyhlásenie splatnosti úveru dňa 31.8.2015 - čo nebolo v konaní žiadnym spôsobom rozporované, bola v
omeškaní). Vo zvyšnej časti žalovanej sumy 513,59 € (1.350,- € - 970,18 € - 133,77 €) spolu
s príslušenstvo tejto časti pohľadávky súd žalobu zamietol. Súd prvej inštancie dôvodil, že sa nestotožnil
s argumentáciou žalovanej, že na základe Obchodných podmienok pre povolené prečerpanie v prípade
nepovoleného prečerpania Úverového limitu je čiastka, o ktorú bol Úverový limit prečerpaný, splatná

ihneď,keďúverovýrámecpovolenéhoprečerpaniabolvovýške1.350,-€,čímdôvodilapočiatokplynutia
premlčacej doby od 1/2015. Toto tvrdenie žalovanej nie je správne, keď zo Zmluvy jednoznačne vyplýva
výška úverového limitu 1.450,- €. Ani tvrdenie, že v 12/2014 sa žalovaná dostala do nepovoleného
prečerpania vo výške 1.487,20 € súd prvej inštancie nevyhodnotil ako pravdivé, keď čerpanie 1.487,20
€ nebolo prečerpaním úveru, ako je zrejmé z priebehu čerpania a splácania úveru, keď suma zostatku

úveru je rovnaká vo výške 1.450,- €. Naviac predmetom tohto konania nie je pohľadávka žalobcu z titulu
nepovoleného prečerpania, ale zaplatenie zostatku úveru vo forme povoleného prečerpania vo výške
1.450,- € poskytnutého žalovanej k jej bežnému účtu.
1.6.5. Záverom súd prvej inštancie konštatoval, že v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať
absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia (ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
158/2010 zo dňa 30.11.2011). Uviedol, že v tomto konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami,
žiadny návrh na doplnenie dokazovania nebol stranami uplatnený a ktoré dôkazy súd považoval za
potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.

1.7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p.,
v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 1.350,-
€, súd mu priznal sumu vo výške 836,41 €, žalobca mal teda úspech v konaní vo výške 61,96
% a žalovaná vo výške 38,04 %. Pomer úspechu v konaní súd zistil tak, že od percentuálneho úspechu
úspešnejšej strany, ktorou bol v tomto prípade žalobca, odpočítal úspech menej úspešnej strany, ktorou

bola v tomto prípade žalovaná a zistil, že čistý úspech žalobcu predstavuje 23,92 %.

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, podal
odvolanie žalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci
a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Odvolateľ uviedol, že v zmysle ustanovenia § 10

ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i) a w),
zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania musí obsahovať určenie doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmluvné strany
sa dohodli, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Zároveň v zmysle ustanovení zmluvy bol dlžník
(žalovaný) povinný splatiť úver kedykoľvek na požiadanie banky. Podľa žalobcu v zmluve došlo k určeniu

doby trvania zmluvy, t. j. doba neurčitá. Logicky však nebolo možné určiť termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, keďže zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, t. j. v čase jej uzavretia nebolo
možné určiť dátum konečnej splatnosti. Poukázal na to, že v konaní uviedol, že povolené prečerpanie
je druh spotrebiteľského úveru, vďaka ktorému môže dlžník čerpať financie z účtu bankového subjektu
aj nad rámec dlžníkovho aktuálneho zostatku, povolené prečerpanie môže dlžník splácať naraz alebo

priebežne postupným vkladaním finančných prostriedkov na jeho účet. Úroky platí dlžník len zo sumy,
ktorú čerpal, teda nie z celej výšky úverového rámca, ktorý mu bol poskytnutý. Na základe toho nie
je pri uzatvorení zmluvy zrejmé, akú sumu bude dlžník reálne čerpať, aká bude výška splátky dlžníka,
dokedy bude dlžník povolené prečerpanie využívať a tým určiť termín konečnej splatnosti. Dlžníkovisa neposkytuje jednorazový úver, ktorý je povinný splatiť v stanovenom čase dohodnutými splátkami
v presne určenom počte s určením termínu splatnosti tej ktorej splátky. V prípade uváženia týchto
skutočností je zrejmé, že nebolo nijakým spôsobom možné určiť termín konečnej splatnosti. Žalobca

uviedol, že zákona č. 129/2010 Z. z. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy
za účelom odstránenia faktickej nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom, s cieľom účinným
spôsobom informovať spotrebiteľa o podmienkach spotrebiteľského úveru,
na základe čoho by spotrebiteľ mohol lepšie posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho
z uzatvorenej úverovej zmluvy. Pokiaľ podľa súdu prvej inštancie v zmluve absentuje údaj o termíne

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, žalobca poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smerniceRady87/102/EHS(ďalejaj„smernica“),ktorábolatransponovanádonášhoprávnehoporiadku
práve zákonom č. 129/2010 Z. z. S poukazom na čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice, podľa ktorého
„Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza dĺžku trvania zmluvy o úvere“ dôvodil, že
je zrejmé, že táto náležitosť bola v zmluve uvedené tak, že sa uzatvára na dobu neurčitú s tým, že dlžník

(žalovaný) je povinný splatiť úver kedykoľvek na požiadanie banky. Žalobca v tejto súvislosti podporne
poukázal aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom
rozhodnutí zo dňa 9.11.2016, vo veci C- 42/15 judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť
podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak
takáto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť

spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie v predmetnom rozhodnutí ďalej
judikoval, že za primerané by sa však nemalo považovať, ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré
svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v
súlade s vnútroštátnou úpravou uplatňovať sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, čo bude
vyvolávať voči veriteľovi závažné následky. Žalobca dôvodil, že členské štáty sa snažia z

právnej úpravy vychádzajúcej z Európskej únie vyťažiť čo možno najviac, na základe čoho prevezmú
do svojho vnútroštátneho právneho poriadku úpravu, ktorá s cieľom smernice nekorešponduje, čo je aj
tento prípad. Cieľ smerníc je však záväzný pre všetky orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu
zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré majú na tento účel určité osobitné právomoci,
ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. V prípade, ak Súdny dvor Európskej únie

vysloví, že členský štát porušil úniové právo, určí, akým spôsobom môže protiprávny stav odstrániť.
Ak členský štát protiprávny stav neodstráni ani na základe rozsudku, môže Súdny dvor Európskej
únie uložiť členskému štátu paušálnu pokutu alebo dokonca opakujúce sa penále. Vzhľadom na to
možno hovoriť o záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora de facto, keďže faktickú všeobecnú záväznosť
týchto rozhodnutí je možné vyvodiť zo zásady zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil

porušením práva Únie. Nemožno teda súhlasiť s rozhodnutím súdu, keď nerešpektoval vyššie uvedenú
smernicu v spojitosti s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, C- 42/15 a nie je možné súhlasiť s
názorom súdu, že pre neuvedenie náležitosti, ktorej určenie však nebolo reálne možné, je úver potrebné
posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov a pričítať tento nedostatok na strane zákonodarcu na ťarchu
žalobcu.

2.2. Odvolateľ nesúhlasil s postupom súdu, podľa ktorého tento, po posúdení úveru ako bezúročného a
bez poplatkov, následne od sumy istiny vo výške 970,18 €, určenej ako rozdiel medzi sumou čerpaných
a uhradených finančných prostriedkov, odpočítal sumu 133,77 € vyčíslenú ku dňu 14.5.2015 ako dlh z
omeškaných splátok, v ktorej časti považoval súd nárok žalobcu ku dňu podania žaloby za premlčaný.
Suma 133,77 € bola určená ako dlh žalovaného ku dňu 14.5.2015 vo výzve zo dňa 15.5.2015 označenej

ako Posledná výzva na úhradu pohľadávky. Súd mal za to, že žalobca neupresnil, aká časť zo sumy
133,77 € tvorí istinu a aká časť príslušenstvo. Preto súd celú túto sumu vyhodnotil ako výšku dlžnej istiny,
ktorú z dôvodu premlčania odpočítal od sumy čistej istiny určenej rozdielom medzi sumou čerpaných
a uhradených finančných prostriedkov. Odvolateľ mal za to, že suma 133,77 € nie je istina a
nemožno ju v nijakom prípade započítať na sumu čistej istiny vo výške 970,18 € určenej rozdielom medzi

výškou čerpaných a uhradených finančných prostriedkov. Dôvodil, že sumu 133,77 € tvorí len úrok z
úveru a úrok z omeškania. Uvedené síce žalobca jednoznačne nešpecifikoval, avšak táto skutočnosť
je zrejmá z predloženej platobnej histórie, kde je k mesiacu 4/2015 celkový dlh
žalovaného v sume 114,77 €, ktorý pozostáva z úroku z úveru v sume 113,86 € a z úroku z omeškania
v sume 0,91 €. Následne k mesiacu 5/2015 je zrejmé, že celková výška dlhu žalovaného bola v sume

138,99 €, ktorá pozostáva z úroku z úveru v sume 137,46 € a z úroku z omeškania v sume
1,53 €. Súd sám na predmetný dôkaz vo svojom rozhodnutí poukazuje. Preto žalobca zastáva názor, že
pokiaľ súd z predmetného dôkazu vychádzal aj pri určení splátok, ktoré dlžník neuhradil, prípadne pri
posúdení vykonaných úhrad zo strany dlžníka, rovnako bolo z predmetného dôkazu zrejmé, že až od8/2015 pozostával dlh žalovaného aj z istiny vo výške 1.450,- €. Z uvedené je podľa odvolateľa zrejmé,
že dlh ku dňu 14.5.2015 vo výške 133,77 € je suma pozostávajúca len z riadneho úroku z úveru a z
úroku z omeškania, preto nie je žiaden dôvod, aby túto sumu súd odpočíval od sumy čistej istiny

určenej rozdielom čerpaných a uhradených finančných prostriedkov.
2.3. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu
zmenil tak, že žalobe vyhovie aj v časti o zaplatenie 513,59 €, resp. aby v tomto rozsahu rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku I. a III., podala odvolanie žalovaná dôvodiac, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľky nebolo možné
žalobe žalobcu vyhovieť ani čiastočne a to z dôvodu premlčania celého žalobcom uplatneného nároku.
Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmenil

tak, že žalobu zamieta a žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
100 %, resp. aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Súd prvej inštancie na posudzovanie vznesenej námietky premlčania podľa odvolateľky použil správne
ustanovenia § 53 ods. 9, § 101, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka, avšak nesprávne si tieto vyložil

na zistený skutkový stav a nesprávne ich aplikoval, v dôsledku čoho potom nesprávne právne posúdil
začiatok plynutia premlčacej doby a vo veci tak nesprávne rozhodol, keď čiastočne vyhovel žalobe
žalobcu. Odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že neskúmal, pre ktorú nezaplatenú splatnú splátku
si právny predchodca žalobcu uplatnil právo v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, čo vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania bol povinný skúmať a to riadiac sa ustanovením § 103 veta druhá

Občianskeho zákonníka, v ktorom je upravený okamih začatia plynutia premlčacej doby. Ak by súd
prvej inštancie na zistený skutkový stav riadne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a to §
53 ods. 9, § 565 a § 103 nevynímajúc jeho vetu druhú, nemohol by v takom prípade žalobe
žalobcu čiastočne vyhovieť a to z dôvodu premlčania žalobcom uplatneného nároku v celom rozsahu.
Odvolateľka poukázala na to, že z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom I. inštancie vyšli

najavo tieto skutočnosti, a to, že poslednou uhradenou splátkou bola splátka 12/2014 a že ďalšie splátky
úveru (t. j. počnúc splátkou splatnou dňa 01/2015) žalovaná pred zosplatnením celého zostatku úveru už
nevykonala; že právny predchodca žalobcu tzv. poslednou výzvu pred zosplatnením zo dňa 15.5.2015
upozorňoval žalovanú na uplatnenie práva zosplatniť úver a že v čase zasielania tejto poslednej výzvy
bola žalovaná v omeškaní po dobu viac ako troch mesiacov so splátkami: za mesiac január 2015,

február 2015, marec 2015, apríl 2015, pričom toto omeškanie pretrvávalo aj po výzve a trvalo aj v čase
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru; že právny predchodca žalobcu úver zosplatnil listom zo dňa
31.8.2015, pričom medzičasom sa stali splatnými ďalšie splátky, a to: splátka za mesiac máj 2015,
splátka za mesiac jún 2015, splátka za mesiac júl 2015. Tieto vyššie uvedené skutočnosti, ktoré v
konaní vyšli najavo, mali zásadný právny význam pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby v

zmysle § 103 Občianskeho zákonníka veta druhá. Súd prvej inštancie im však nevenoval pozornosť
a tieto z pohľadu zákonných ustanovení § 53 ods. 9, § 103 veta druhá a § 565 Občianskeho
zákonníkavôbecnevyhodnotil,atoanivovzájomnejsúvislostilistinnýmidôkazmi,atoposlednouvýzvou
pred zosplatnením zo dňa 14.5.2015 a vyhlásením úveru za predčasne splatný listom zo dňa 31.8.2015.
Odvolateľka dôvodila, že vzhľadom na zákonné podmienky v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka,

ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo dôjsť k zosplatneniu úveru, tak právny predchodca žalobcu
poslednou výzvou zo dňa 15.5.2015 mohol v tom čase upozorňovať žalovanú na možnosť využitia
práva vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru vo vzťahu k neuhradeným splátkam za mesiac január 2015,
za mesiac február 2015, za mesiac marec 2015, za mesiac apríl 2015, s ktorými bola žalovaná v tom
čase v omeškaní o viac ako tri mesiace. Žalovaná ako prvú nezaplatila splátku splatnú dňa 1/2015, a

nezaplatili ani žiadnu ďalšiu splátku. Splátka za mesiac január 2015 je teda v poradí prvou splátkou,
kvôli ktorej mohlo dôjsť k zosplatneniu úveru. Keďže právny predchodca žalobcu využil svoje právo
vyhlásiť celý úver za predčasne splatný listom zo dňa 31.8.2015, k zosplatneniu tak mohlo dôjsť len so
splátkami splatnými dňa 1/2015, 2/2015, 3/2015, 4/2015, (t. j. s poukazom k výzve zo dňa 15.5.2015
uplynuli viac ako 3 mesiace). V najkrajnejšom prípade, ak by sa počítalo trojmesačné omeškanie so

splátkami od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dňa 31.8.2015, žalovaná mohla byť v omeškaní
so splátkami 2-4/2015 (pri zachovaní trojmesačnej lehoty s omeškaním, pričom
splátky splatné 5-7/2015 neboli k 31.8.2015 v omeškaní viac ako 3 mesiace.
Trojročná premlčacia doba celého zosplatneného dlhu tak začala najskôr plynúť mesiacom 1/2015 auplynula dňom 1/2018 a najneskôr začala plynúť dňom 4/2015 a uplynula dňom 4/2018. Keďže žaloba
žalobcu bola súdu doručená dňa 19.8.2018, tak s poukazom na vyššie uvedené bola podaná po uplynutí
premlčacej doby zosplatneného zostatku úveru, ako aj zodpovedajúcich úrokov z omeškania, ktoré majú

akcesorickú povahu, preto bolo na mieste, aby súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Podľa odvolateľky záver súdu prvej inštancie,
týkajúci sa momentu začiatku plynutia premlčacej doby je v rozpore s § 103 veta druhá Občianskeho
zákonníka, z ktorého jasne vyplýva, že okamih začatia plynutia premlčacej doby je daný objektívnou
skutočnosťou, ktorou je splatnosť tej splátky, v dôsledku nezaplatenia ktorej veriteľ využil právo žiadať

zaplatenie celého dlhu. Odvolateľka poukázala na to, že v ustanovení § 103 veta druhá Občianskeho
zákonníka je vyjadrené osobitné pravidlo pre plynutie premlčacej doby zosplatneného dlhu. Premlčacia
doba práva na zaplatenie takto zosplatneného dlhu sa začína skôr ako dôjde k zosplatneniu dlhu.
Začína plynúť dodatočne už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bol dlh zosplatnený. Súd
prvej inštancie v danom prípade vzhľadom na vznesenú námietku premlčania bol povinný skúmať, pre
ktorú neuhradenú splátku, s ktorou bola žalovaná v omeškaní viac ako tri mesiace, došlo k využitiu

práva zosplatniť dlh právnym predchodcom žalobcu a až po posúdení tejto otázky následne posúdiť
premlčanie. Takto súd prvej inštancie však nepostupoval a bez ďalšieho sa len obmedzil na jednostranný
úkon veriteľa - zosplatnenie zostatku úveru, ktorý závisí od vôle veriteľa, čím tak došlo k neprípustnému
predĺženiu premlčacej doby na prospech žalobcu v rozpore s § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka.
Práve ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka je ustanovením chrániacim dlžníka pred možnou

snahou veriteľa predlžovať premlčaciu dobu otáľaním s výkonom práva zosplatniť dlh. Uplatnenie práva
veriteľa v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka má vplyv na zmenu obsahu záväzku v tom, že sa mení
lehota splatnosti tých splátok, ktoré mali byť splatné v budúcnosti, a ktoré sa stanú splatnými vyhlásením
predčasnej splatnosti, avšak začiatok plynutia premlčacej doby je daný okamihom splatnosti tej splátky,
v dôsledku nezaplatenia ktorej veriteľ, t. j. právny predchodca žalobcu využil právo žiadať zaplatenie

celého zostávajúceho dlhu, ktorá skutočnosť vyplýva priamo zo zákona (§ 103 Občianskeho zákonníka)
a teda ide o objektívnu skutočnosť. Tým, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade
s § 103 veta druhá Občianskeho zákonníka, resp. si tento nesprávne vyložil, došlo k odopretiu
súdnej ochrany žalovanej ako spotrebiteľovi, a naopak paradoxne favorizoval žalobcu, pretože plynutie
premlčacej doby neposudzoval od objektívnej skutočnosti, t. j. od splatnosti tej splátky, v dôsledku

nezaplatenia ktorej pôvodný veriteľ využil právo žiadať zaplatenie celého dlhu, ale jej plynutie založil na
vôli pôvodného veriteľa, teda na okamihu zosplatnenia zostatku úveru právnym predchodcom žalobcu.
Na podporu svojho názoru dala žalovaná do pozornosti súdu rozhodnutia a to rozsudok Krajského
súdu Bratislava sp. zn. 6 Co 30/2020, zo dňa 18.3.2020, kde sa v bode 13. posledná
veta konštatuje „splatnosť predmetného úveru nebola viazaná na jeho zosplatnenie, ale na splatnosť

poslednej splátky úveru pred jeho zosplatnením …”; rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8 Co
112/2018, zo dňa 27.9.2019, v ktorom súd vyslovil právny názor, že premlčacia doba začne plynúť
okamihom splatnosti tej splátky, v dôsledku nezaplatenia ktorej veriteľ využil svoje právo a
požiadal o predčasné splatenie celého zostávajúceho dlhu. V rozsudku sa uvádza: „ 6. § 53 ods. 9
Obč. zák.; ktorý bol prijatý na ochranu spotrebiteľa pred neprimerane krátkou dobou, v ktorej

od neho mohol veriteľ žiadať zaplatiť celý dlh naraz; nemá žiaden vplyv na plynutie doby premlčania
podľa § 103 Obč. zák., a preto, ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, sa rovnako uplatní
aj v prípade spotrebiteľských zmlúv tak, že premlčacia doba začne plynúť okamihom splatnosti tej
splátky, v dôsledku nezaplatenia ktorej veriteľ využil svoje právo a požiadal o predčasné splatenie celého
zostávajúceho dlhu. Ust. § 53 ods. 9 Obč. zák. len upravuje podmienky uplatnenia práva na predčasné

splatenie dlhu veriteľom a poskytuje dlžníkovi možnosť na dodatočné splatenia dlhu, čo nemení nič
na skutočnosti, že splátka, pre nesplnenie ktorej veriteľ zosplatní celý dlh po uplynutí 3 mesiacov
omeškania dlžníka s jej zaplatením, je tou nesplnenou splátkou, so splatnosťou ktorej § 103 Obč. zák.
spája právne následky v podobe začatia plynutia premlčacej doby pre zaplatenie celého dlhu, ktorý sa
stal splatným práve v dôsledku omeškania dlžníka s touto nesplatenou splátkou." V rozsudku je ďalej

uvedené: „7. Preto od splatnosti tejto nesplnenej splátky, a nie až splatnosťou splátky bezprostredne
predchádzajúcej splatnosti celého dlhu, plynie premlčacia doba v zmysle § 103 Obč. zák., ktorý viaže
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby na právnu skutočnosť, ktorá zakladá právo domáhať sa
splatnosti celého dlhu. bod 8.: Neopodstatnená je argumentácia žalobcu, že žalobou podanou dňa
09.05.2017 bol nárok na zaplatenie zosplatneného úveru uplatnený v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej

doby, pretože premlčacia doba pre predčasné zosplatnenie úveru začala plynúť od 21.6.2014. Uvedené
žalobca vyvodzuje zo skutočnosti, že jeho právny predchodca zosplatnil úver ku dňu 19.7.2014 pre
nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.6.2014. V tomto smere však tvrdenie žalobcu neobstojí, pretože na
podklade vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne ustálil, že právny predchodca žalobcuzosplatnil úver v dôsledku nezaplatenia splátky splatnej dňa 20.3.2014, a preto je správny i jeho záver,
že žalobcovi začala plynúť 3-ročná premlčacia doba na podanie žaloby dňom nasledujúcim po dni
splatnosti splátky splatnej dňa 20.3.2014, teda dňom 21.3.2014, uplynula dňa 21.3.2017, a pokiaľ

bola žaloba súdu doručená dňa 9.5.2017, bol nárok uplatnený po uplynutí premlčacej doby. Správne
preto žalobu vzhľadom na žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania zamietol“. Odvolateľka
poukázala na to, že v priebehu konania ona ako aj žalovaný uvádzali najstaršiu neuhradenú splátku a
to splátku splatnú v 1/2015. Žalovaná dala do pozornosti komentár: Števček, Dulák, Bajánková, Fečík,
Sedlačko, Dobašovič a kol., Občiansky zákonník (I. a II. zväzok), prvé vydanie, 2017, Nakladatelství

C. H. Beck, v ktorom sa uvádza: „Vo vzťahu k samotnej dikcii ustanovenia odseku 8 (poznámka: v
súčasnosti ide o odsek 9 §-u 53 Občianskeho zákonníka) zákonodarca hypotézu právnej
normy ustálil s ohľadom na plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach, a teda je zrejmé, že spravidla pôjde o peňažné plnenie, ktoré spotrebiteľ realizuje postupnými
platbami podľa dohody s dodávateľom. Vo všeobecnosti sa nedá vylúčiť, že uvedené ustanovenie môže
byť aktuálne aj v prípade nepeňažného plnenia, čo sa podáva aj zo všeobecnej dikcie § 565 OZ.

Podstatné je však to, že ide o prípad plnenia v splátkach, ako výhodu, ktorou disponuje spotrebiteľ pri
plnení záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy. Zákonodarca pre konanie dodávateľa a jeho právo vyhlásiť
splatnosť celej pohľadávky, a tým na strane spotrebiteľa privodiť stav straty výhody splátok, stanovil
kumulatívne zákonné podmienky pozostávajúce z oddialenia výkonu práva dodávateľa a súčasne jeho
pozitívneho konania smerujúceho k včasnému upozorneniu na uplatnenie svojho práva podľa § 565 OZ.

V poradí prvá z kumulatívnych zákonných podmienok ustanovuje, že právo na jednorazové splatenie
pohľadávky bude mať veriteľ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.
Možno považovať za pozitívne, že zákonodarca opustil počet splátok, s ktorými má byť spotrebiteľ
v omeškaní a podmienku koncipoval vzhľadom na konkrétnu lehotu a plynutie času od omeškania so
splátkou.Akzákonvymedzujepodmienkuomeškaniasplátkyspotrebiteľa,myslítýmomeškanievporadí

prvej splátky za predpokladu, že táto nebude spotrebiteľom uhradená. Vzhľadom na povahu dikcie
treba podľa našej mienky odsek 8 vykladať spôsobom, že dodatočné uhradenie omeškanej splátky
spotrebiteľom oneskorene konzumuje právo dodávateľa na jednorazové zosplatnenie pohľadávky. Tento
právny záver možno odobriť aj vzhľadom na dikciu § 565 OZ, ktorá rovnako časovo limituje dodávateľa
vykonať jednorazové zosplatnenie pohľadávky. Keďže ustanovenie odseku 8 (poznámka: v súčasnosti

ide o odsek 9 §-u 53 Občianskeho zákonníka) malo predstavovať výhodnejší právny režim oproti
všeobecnej norme § 565 OZ, je potrebné ustáliť, že právo podľa odseku 8 môže dodávateľ vykonať
len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť a len za predpokladu, že omeškanie (s prvou)
splátkou trvá. Ak uvádzame prvú splátku, máme tým na mysli aj každú ďalšiu splátku, ktorá bude
vnímaná ako prvá omeškaná splátka, napr. v prípade, ak sa spotrebiteľ omešká s tromi po sebe idúcimi

splátkami, rozhodujúca bude v poradí prvá omeškaná splátka“. Odvolateľka poukázala na to, že v
priebehukonaniakonštatovala,žeprávnypredchodcažalobcutzv.poslednouvýzvoupredzosplatnením
zo dňa 15.5.2015, upozorňoval žalovanú na uplatnenie práva zosplatniť úver a že v čase zasielania tejto
poslednej výzvy bola žalobkyňa v omeškaní po dobu viac ako troch mesiacov so splátkami: za mesiac
február 2015, marec 2015, apríl 2015, pričom toto omeškanie pretrvávalo aj po výzve a trvalo aj v čase

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo dňa 1.9.2015. Podľa odvolateľky nie je zrejmé, prečo súd
v odôvodnení rozhodnutia v bode 49. konštatuje, že žalobca správne namietal, že bolo preukázané a
tiež nebolo zo strany žalovanej namietané, že táto bola v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
(31.8.2015)vomeškanísplnenímsplátokpodobudlhšiuako3mesiace.Žalovanápočasceléhokonania
a aj písomne vo svojom vyjadrení poukazovala na to, že bola v omeškaní so splátkami od 1/2015 až

do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru.

4. Ani žalobca, ani žalovaná vyjadrenie k odvolaniu druhej strany proti rozsudku súdu prvej inštancie
nepodali.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z. účinný od 1.7.2016), ďalej
len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniam žalobcu a žalovanej nemožno priznať

úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. januára 2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli
strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1
C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvodyneobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

6. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho
spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu
prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi

jeho rozsudku, ktorým žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a vo zvyšku zamietol. Súd prvej inštancie
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil,
na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny
právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V
odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých

založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa
podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a
ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej.Súdprvejinštancieneporušilaniprávosporovýchstránnaspravodlivýproces,keďževhodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné
a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnom vyhovení žalobe a jej zvyšnom zamietnutí.
S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a

konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už
vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu
a žalovanej.

9.1. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva neobsahovala

podstatnú náležitosť a to termín konečnej splatnosti úveru. Dôvodil, že v zmluve nebolo možné určiť
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keďže bola uzavretá na dobu neurčitú. Poukázal
na to, že povolené prečerpanie je druh spotrebiteľského úveru, vďaka ktorému môže dlžník čerpať
financie z účtu bankového subjektu aj nad rámec dlžníkovho aktuálneho zostatku, povolené prečerpanie
môže dlžník splácať naraz alebo priebežne postupným vkladaním finančných prostriedkov na jeho účet.

Na základe toho nie je pri uzatvorení zmluvy zrejmé, akú sumu bude dlžník reálne čerpať, aká bude
výška splátky dlžníka, dokedy bude dlžník povolené prečerpanie využívať a tým určiť termín konečnej
splatnosti.Odvolacísúduvádza,ževprejednávanejvecinebolspornýspotrebiteľskýcharakterprávneho
vzťahu, ktorý bol založený medzi žalobcom a žalovanou uzavretím zmluvy o
povolenom prečerpaní finančných prostriedkov na osobnom účte, ktorá podľa právnej úpravy v zmysle

zákona č. 129/2010 Z. z. musela obsahovať zákonom stanovené náležitosti (§ 10 citovaného zákona).
Obligatórnou náležitosťou zmluvy je aj doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a je jednoznačné, že zmluva uzatvorená medzi
stranami sporu tieto náležitosti neobsahovala. Pokiaľ by mala byť žalovaná ako spotrebiteľ o týchto
náležitostiach informovaná vo VOP, podľa názoru odvolacieho súdu uvedené podmienky majú charakter

formulárového dojednania a tieto skutočnosti sú tak zakotvené nie do individuálneho dokumentu,
ale do dokumentu formulárovej povahy, vyhotoveného vo viacerých prípadoch, obsahujúceho iba
zovšeobecnené údaje a informácie. Tento dokument nezohľadňuje individuálny charakter
konkrétneho zmluvného vzťahu. K argumentom uvedeným žalobcom v odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to, že podstatným je skutočnosť, že vnútroštátna právna

norma - zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy výslovne ustanovila, že
obligatórnu náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona, musí zmluva o spotrebiteľskom
úvere formou povoleného prečerpania obsahovať. Vykonané dokazovanie preukázalo, že v zmluve táto
zákonom vyžadovaná náležitosť uvedená nebola, následky absencie upravuje § 11 ods. 1 písm. c), vspojení s písm. b) citovaného zákona tak, že úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový. V súhrne
uvedených súvislostí tak odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za správny.
9.2. Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že suma 133,77 €, ktorú súd prvej inštancie ustálil ako istinu,

na ktorú sa vzťahuje námietka premlčania, uplatnená v konaní žalovanou, nie je istina a nemožno
ju započítať na sumu čistej istiny vo výške 970,18 € určenej rozdielom medzi výškou čerpaných
a uhradených finančných prostriedkov. Dôvodil, že sumu 133,77 € tvorí len úrok z úveru a úrok z
omeškania, uvedené síce jednoznačne nešpecifikoval, avšak táto skutočnosť je zrejmá z predloženej
platobnej histórie. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za

preukázané, že ku dňu 14.5.2015 podľa poslednej výzvy na úhradu pohľadávky (výzva zo dňa 15.5.2015
na č. l. 37 spisu) bola žalovaná v omeškaní so zaplatením splátok v celkovej výške 133,77 € (podľa
výzvynač.l.37uvedenásumapredstavujesplátkuvrátanepríslušenstva).Odvolacísúdzpredloženého
spisu zistil, že súd prvej inštancie na pojednávaniach dňa 3.9.2019 (zápisnica na č. l. spisu 123 a nasl.)
a dňa 30.10.2019 (zápisnica na č. l. spisu 141 a nasl.) vyzval žalovaného, aby súdu oznámil, aká bola
výška splátok úveru v období od 14.5.2015 do 1.9.2015, vrátane splatnosti splátok, výšky mesačnej

splátky s jej rozčlenením na sumu započítavanú na istinu, úrok, prípadne úrok z omeškania, poplatky
alebo iné platby a s akou výškou splátok bola žalovaná v omeškaní ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru s rozčlenením na istinu a príslušenstvo. Žalobca vo svojich podaniach na č. l. spisu
130 a nasl. a 148 a nasl. na takto formulované otázky súdu neodpovedal, neurobil tak ani osobne na
pojednávaniach vytýčených v prejednávanej veci. Pokiaľ žalobca v odvolaní v tejto súvislosti poukazoval

na predloženú platobnú históriu, z odvolania nie je zrejmé, ktorý listinný dôkaz mal žalobca na mysli,
pričom odvolací súd zároveň poukazuje na to, že už v žalobe je žalobca povinný opísať rozhodujúce
skutočnosti (§ 132 ods. 1 C.s.p.), ktorých opísanie nemožno nahradiť odkazom na označené
dôkazy (§ 132 ods. 2 C.s.p.). Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd považuje za nedôvodnú.

10.1. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie v
otázke námietky premlčania ňou uplatnenej v konaní, konkrétne začiatok plynutia premlčacej lehoty v
prejednávanom prípade.
10.2. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok

stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
10.3. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa
má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní na uplatnenie tohto práva.

10.4. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
10.5. Dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o splnení dlhu v splátkach (§ 565 Občianskeho zákonníka)
dovoľuje veriteľovi, aby od dlžníka požadoval vždy iba zaplatenie tej splátky, ktorá sa stala zročnou

(splatnou). Každá zo splátok predstavuje totiž samostatné plnenie, čo je tiež dôvod, pre ktorý pre každú
splátku začína plynúť premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka samostatne, a to
od doby zročnosti jednotlivých splátok. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka ale pripúšťa dohodu
medzi veriteľom a dlžníkom, že nesplnením jednej zo splátok sa stane splatným celý dlh. V takom
prípade premlčacia trojročná doba pre právo na zaplatenie celého zostávajúceho dlhu začína plynúť

odo dňa, keď sa stala splatnou celá nesplnená splátka. Citované ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka modifikuje ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám
(ktorou je aj zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou), a to tak,
že podľa citovaného ustanovenia je strata výhody splátok podmienená splnením podmienok: a/ musí ísť
o spotrebiteľskú zmluvu, b/ strata výhody splátok nastáva až po uplatnení tohto práva veriteľom, ktorý

môže toto práva uplatniť najskôr po uplynutí trojmesačnej lehoty od omeškania dlžníka so zaplatením
splátky, c/ veriteľ dlžníka upozornil v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na zaplatenie
celej pohľadávky. T. j. v prípade spotrebiteľskej zmluvy až po uplynutí trojmesačnej lehoty
nastane strata výhody splátok upravená v ustanovení § 565 Občianskeho zákonníka, ak je splnená
súčasne podmienka o upozornení dlžníka veriteľom, že veriteľ požaduje zaplatenie celej pohľadávky. Ak

by veriteľ nevyužil svoje právo požadovať splatenie celého dlhu, bol by naďalej oprávnený požadovať
len zaplatenie už splatnej splátky. Pred uplynutím uvedenej lehoty nie je veriteľ oprávnený žiadať od
dlžníka splnenie celého dlhu naraz. V predmetnej veci si veriteľ uplatnil právo na zaplatenie dlhu naraz
listom zo dňa 1.9.2015, celý úver vyhlásil za splatný ku dňu 31.8.2015, keď je zrejmé, že si predmetnéprávo uplatnil po uplynutí trojmesačnej lehoty (posledná výzva pred zosplatnením je zo dňa 15.5.2015);
keďže žaloba bola podaná na súde dňa 19.8.2018, potom premlčané z dôvodu márneho uplynutia
trojročnej všeobecnej premlčacej doby boli len dlžné splátky vyčíslené vo výzve zo dňa 15.5.2015, pred

zosplatnením zvyšku dlhu. Je potrebné poukázať aj na to, že ak by mala začať plynúť premlčacia doba
celého dlhu od splatnosti prvej omeškanej splátky (ako to tvrdila v odvolaní žalovaná), došlo by v rozpore
so zákonom k posunutiu začatia plynutia premlčacej doby pred okamih splatnosti všetkých
omeškaných splátok nasledujúcich po splatnosti prvej z nich. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie podporeným rozhodnutím tunajšieho súdu sp. zn. 9 Co 44/2018 zo dňa

30.4.2018 ako aj rozhodnutím sp. zn. 15 Co 2016/2019, zo dňa 30.3.2022.
10.6. Na podporu svojich záverov poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach,
zo dňa 19.10.2021, sp zn. 6 CoCsp 31/2021, v ktorom sa uvádza: „29. Odvolací súd je toho názoru,
že v prípade zosplatnenia dlhu, ktorý vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy, nemožno vychádzať
z aplikácie ustanovenia § 103 veta druhá OZ bez súčasného zohľadnenia osobitosti vyplývajúcej z
novozavedenejúpravyobsiahnutej vustanovení§53ods.9OZ.Odvolacísúdvychádzaz

úvahy,ževtakomto(špecifickom)prípadepriposúdenízačiatkuplynutiapremlčacejdobyzosplatneného
dlhu (mimo už splatných splátok) je možné použitie ust. § 103 veta druhá OZ iba za súčasnej aplikácie
ust. § 565 OZ a novozavedeného ust. § 53 ods. 9 OZ pri jeho výklade. 30. Daný aplikačný
problém vyvstal práve v súvislosti s novozavedeným ust. § 53 ods. 9 OZ, ktorý tak zasiahol do dovtedy
platnej úpravy vychádzajúcej z ust. § 103, v spojení s § 565 OZ, vo vzťahu ku ktorým súdna prax bola

jednotná. Predpoklad pre zosplatnenie úveru v zmysle § 565 OZ (v prípade ak sa nejedná o
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy) spočíva v právnej skutočnosti nesplnenia úverovej splátky. V tom
prípade, môže veriteľ vyvolať predčasnú splatnosť zostávajúceho dlhu v prvý deň omeškania dlžníka so
zaplatením splátky a v tento deň si ho aj uplatniť na súde. Je preto len logické, že práve v tento deň podľa
ust. § 103 veta druhá OZ (ktorý odkazuje na ust. § 565 OZ) začína plynúť premlčacia doba pre uplatnenie

zosplatnenej časti záväzku. 31. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ však zaviedlo novú podmienku
pre aplikáciu ust. § 565 OZ, vzťahujúcu sa iba na spotrebiteľské zmluvy, keď možnosť veriteľa žiadať o
zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky je v zmysle tohto ustanovenia posunutá až
na dobu po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením tejto splátky (za súčasného splnenia
ďalšej podmienky podľa § 53 ods. 9 OZ - upozornenia dlžníka na možnosť zosplatnenia úveru aspoň

15 dní pred uplatnením tohto práva). Je preto v takomto prípade potrebné zohľadniť, že veriteľ môže
vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru až po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, pre omeškanie s
ktorou sa stal splatným celý dlh (do splatnosti najbližšej splátky nasledujúcej, ak upozornil dlžníka na túto
možnosť aspoň 15 dní pred vyhlásením). 32. Odvolací súd má za to, že pri aplikácii ustanovenia § 103
veta druhá OZ v prípadoch spotrebiteľských zmlúv, nemožno vychádzať iba z doslovného znenia tohto

ustanovenia, ale pri jeho výklade je potrebné zohľadniť špeciálnu úpravu obsiahnutú v ust. § 53 ods.
9 OZ, v dôsledku ktorej sa v týchto prípadoch k právnej skutočnosti nesplnenia úverovej splátky musí
pripojiť aj právna udalosť uplynutia troch mesiacov od omeškania s jej zaplatením. S takouto ďalšou
udalosťou však ust. § 103 OZ (rovnako ako ani § 565 OZ) explicitne nepočíta. 33. Odvolací súd tu
zdôrazňuje, že aj v tomto prípade sa uplatňuje trojročná premlčacia doba stanovená v ust. § 101 OZ a až

do uplatnenia práva na zaplatenie celej pohľadávky každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie a
veriteľ sa v prípade neplnenia povinnosti dlžníka môže domáhať (na súde) iba zaplatenia už splatných
splátok. Je nesporným, že až od uplatnenia práva v zmysle § 565 OZ (v prípade spotrebiteľského vzťahu
za splnenia podmienok stanovených v § 53 ods. 9 OZ) sa žalobca môže domáhať na súde zaplatenia
celej pohľadávky (celého zosplatneného zostatku dlhu). 34. Vychádza preto z úvahy, že aj vo vzťahu k

celému zosplatnenému zostatku dlhu nemožno obísť základné pravidlo stanovené v § 101 OZ, v zmysle
ktorého premlčacia doba plynie vždy odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť na súde) po prvý
raz.Vtejtosúvislostiodvolacísúdzdôrazňuje,žeprizosplatnenomzostatkudlhuveriteľnemoholuplatniť
celú pohľadávku skôr, ako došlo k zosplatneniu (využitiu práva podľa § 565 OZ), pričom k
takémuto zosplatneniu môže dôjsť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.

Z uvedeného teda vyplýva, že pre uplatnenie celej pohľadávky (zosplatneného zostatku dlhu) musia
byť (okrem ďalších) súčasne splnené dve podmienky, a to, že veriteľ využil svoje právo a požiadal o
splatenie celého dlhu (zosplatnil dlh) a zároveň, že dlžník je v omeškaní so zaplatením splátky po dobu
dlhšiu ako tri mesiace“. V rozhodnutí sa ďalej uvádza: „37. Vychádzajúc z vyššie
uvedených úvaha súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, odvolací súd dospel k záveru, že v

danom prípade vo vzťahu k celému zostatku pohľadávky premlčacia doba začala plynúť dňa 31.1.2018,
t. j. deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej lehoty odo dňa 30.10.2017, kedy nastala splatnosť splátky,
ktorá zosplatnenie (dňa 28.2.2018) vyvolala (§ 53 ods. 9 OZ) a uplynula dňom 31.1.2021“.10.7. Pokiaľ žalovaná v odvolaní dôvodila, že počas celého konania a aj písomne vo svojom vyjadrení
poukazovala na to, že bola v omeškaní so splátkami od 1/2015 až do vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru, odvolací súd uvádza, že využitie postupu podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka je

právom veriteľa a nie jeho povinnosťou. Odvolacie námietky žalovanej preto odvolací súd nepovažoval
za dôvodné.

11. Žalovaná podala odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací
súd ako vecne a právne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj v tomto výroku, keď súd prvej

inštancie, vzhľadom na pomer úspechu strán sporu, určil správne rozsah nároku žalobcu na náhradu
trov konania, svoje rozhodnutie o náhrade trov konania ako aj výpočet náležite odôvodnil, poukazujúc
na použité ustanovenia C.s.p.

12.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieakovecneaprávnesprávny
v celom rozsahu potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 2, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní, pričom
neúspech jednej strany bol zároveň úspechom druhej strany v odvolacom konaní, preto ani jednej zo
strán odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).