Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. február 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/35/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200142
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3022200142.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AlenyRadičovejačlenovsenátu

JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Márie Vrtochovej, v právnej veci žalobcu: T.. O. Y. B. s M. O.
L. XXXX/XX,
XXX XX O. K., T.: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Bohumilom Novákom, ml., advokátom so
sídlom Horná 27, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100403000/2022 zo dňa 2.
marca 2022, takto

r o z h o d o l :

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd") dňa 11.05.2022
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj
ako „napadnuté rozhodnutie"), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj
ako „správca dane") č. 101394537/2021 zo dňa 04.08.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie"),
ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok") vyrubený rozdiel dane v
sume 2.056,52 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH") za zdaňovacie obdobie apríl 2017.

2. Podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako
aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a o vrátenie veci správcovi dane z dôvodov uvedených v
§ 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „SSP"). Protokol

z daňovej kontroly č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.09.2020, ako aj všetky úkony vykonané v daňovej
kontrole a vo vyrubovacom konaní správcom dane považoval žalobca za nulitné, t. j. nevyvolávajúce
žiadne právne účinky, pretože boli vydané neexistujúcim subjektom. Podľa platnej právnej úpravy
pobočka daňového úradu nie je orgánom finančnej správy a zákon jej ani nedovoľuje konať ako
samostatný verejný orgán, preto nemôže ani vydávať protokoly z daňovej kontroly, ani žiadne
rozhodnutia, a to ani rozhodnutia procesného charakteru. Pobočka daňového úradu je zriadená len
na zabezpečenie (nie vykonávanie) kompetencií daňového úradu (na rozdiel napríklad od pobočiek

Sociálnej poisťovne, ktoré majú zverenú rozhodovaciu kompetenciu explicitne v § 178 ods. 1 písm. a)
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov). Zákon teda neumožňuje
žiadnej pobočke alebo kontaktnému miestu navonok vystupovať ako verejný orgán. Pobočky daňového
úradu a kontaktné miesta majú slúžiť len na materiálno-technické a personálne zabezpečenie činnostidaňových úradov Pri každom úkone správcu dane musí byť uvedené, ktorý orgán tento úkon robí, a to
uvedením názvu orgánu a jeho sídla. V každom úkone v daňovej kontrole aj v protokole
z daňovej kontroly je týmto orgánom pobočka daňového úradu. Potvrdením toho, že pobočka daňového

úradu vystupuje ako verejný orgán, je okrem uvedenia jej sídla
v záhlaví oznámenia aj pripojenie pečiatky tohto orgánu v protokole z daňovej kontroly aj v procesných
rozhodnutiach a úkonoch. Správca dane nemôže odkazovať ani na interné dokumenty finančnej správy,
ako napr. Organizačný poriadok daňových úradov. Tieto dokumenty nie sú všeobecne záväzné, sú len
internými právnymi aktmi, ktoré určujú vnútornú organizáciu daňových úradov, daňový subjekt ich nie

je povinný poznať a nie je nimi viazaný. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadny právny
predpis, na základe ktorého by pobočka daňového úradu mala kompetenciu vystupovať ako verejný
orgán a vydávať rozhodnutia. Takýto predpis neexistuje. Z týchto dôvodov považuje žalobca všetky
úkony v daňovej kontrole, vo vyrubovacom konaní, ako aj protokol
z daňovej kontroly za nulitné podľa ustanovenia § 64 ods. 2 písm. a) daňového poriadku.

3. Žalobca ďalej namietal, že z rozhodnutia správcu dane nie je možné zistiť, čo správca dane považuje
za dôkazy a čo za informácie, pretože uviedol len čo všetko vo svojom postupe údajne obstaral s takmer
doslovným opisom obsahu spisu. Takýto postup je
v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 daňového poriadku, teda práva daňového subjektu na úzku
spoluprácu a súčinnosť so správcom dane pri správe daní. V prvostupňovom rozhodnutí nie je označený

ani jeden dôkaz a už vôbec žiadne jeho hodnotenie jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Tým je podľa
žalobcu prvostupňové rozhodnutie zmätočné
a nezrozumiteľné. Ide o veľmi podstatnú skutočnosť, ktorá má vplyv na práva daňového subjektu a
ovplyvňuje výsledok konania. Ak totiž správca dane stále neuviedol, ktoré skutočnosti považuje za
dôkazy, nemôže ich potom hodnotiť ani jednotlivo a už vôbec nie vo vzájomnej súvislosti, pri dodržaní

všetkých práv, ktoré má pri dokazovaní daňový subjekt. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí
uviedol, a toto následne prebral aj žalovaný, že „zhodnotil všetky získané dôkazy (svedecké výpovede,
súčinnosť účastníkov konania), každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy podľa správnej úvahy
vo vzájomných súvislostiach, pričom správca dane prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo
a zároveň zvažoval, či navrhované dôkazné prostriedky postačujú, a ktoré ďalšie bolo treba uplatniť, aby

bol čo najviac preukázaný skutkový stav." Napriek tomu nikde v napadnutom rozhodnutí podľa žalobcu
nie je uvedené, ktoré dôkazy správca dane hodnotil a ako ich hodnotil jednotlivo a už vôbec nie vo
vzájomnej súvislosti. Ide teda
o porušenie základnej zásady správy daní podľa ustanovenia § 3 ods. 3 daňového poriadku.

4. Podľa žalobcu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a teda nezákonné z toho dôvodu, že jeho
obsah je v rozpore s § 63 ods. 5 daňového poriadku, pretože
v napadnutom rozhodnutí nie je nikde uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, a ani
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu. Prvostupňové rozhodnutie je len súpisom správcom
dane vybratých ustanovení daňového poriadku bez akejkoľvek súvislosti, čo rozhodnutie vôbec nemá

obsahovať a doslovným opisom obsahu spisu. Nikde v prvostupňovom rozhodnutí nie je uvedené, ktoré
dôkazy svedčia
v prospech a ktoré dôkazy svedčia v neprospech žalobcu, hoci je to základná skutočnosť pri hodnotení
dôkazov a podľa žalobcu nestačí, že správca dane uviedol, že zhodnotil všetko podľa svojej úvahy.
Správca dane je povinný všetky svoje úvahy, dôkazy a ich hodnotenie v prospech aj neprospech

daňovéhosubjektu,akoajvšetkočovdaňovejkontroleavnáslednomvyrubovacomkonanívyšlonajavo
aj skutočne uviesť
v samotnom rozhodnutí. Inak je takéto rozhodnutie nepreskúmateľné, a preto zmätočné. Žalovaný v
napadnutom rozhodnutí potvrdil, že správca dane uviedol v rozhodnutí iba jeho zistenia a úkony, ktoré
vykonal. Nikde však nie je uvedené, ktoré z týchto zistení sú aj dôkazmi (zistenie a dôkaz nie sú

právne totožné pojmy), pretože nie všetky zistenia správcu dane sú dôkazmi. Dôkazmi môžu byť iba
tie zistenia, ktoré boli získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, teda vykonané
v úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom zachovávajúc jeho práva vyplývajúce najmä z § 3 daňového poriadku. Všetky
zistenia správcu dane ale nemožno považovať za dôkazy nakoľko buď neboli vykonané pred daňovým

subjektom vôbec, alebo neboli získané v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom (v súlade najmä s
ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, a 8 daňového poriadku), ktorý má podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR právo
vyjadrovať ku všetkým vykonávaným (nie už vykonaným) dôkazom, tieto zistenia ako dôkazy neboli
získanév súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi tak, ako to stanovuje § 24 ods. 1 daňového
poriadku.

5. Žalobca poukázal na to, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí spochybnil skutočnosti
uvedené žalobcom, že pri objednávke tovaru komunikoval s pánom K. a že ten nebol štatutárnym
zástupcom dodávateľov. Žalobca v súvislosti s uvedeným namietal, že správca dane nikdy v daňovej
kontrole pána K. nevypočul, hoci na to žalobca upozorňoval počas celej daňovej kontroly. Pán K. tvrdil,
že uvedené spoločnosti zastupuje a všetok objednaný tovar v mene týchto spoločností reálne dodal a

žalobca zaň riadne zaplatil, a to aj vrátane DPH. Tieto skutočnosti vo veci nie sú sporné a potvrdzuje ich
tak správca dane, ako aj žalovaný. Pán K. tvrdil, že uvedené spoločnosti zastupuje, prijal objednávky
žalobcu, dodal mu tovar, za ktorý vystavil aj faktúry v mene a na účet dodávateľov, ktoré žalobca
následne na určený účet aj zaplatil spolu s daňou uvedenou na faktúre. Z uvedeného dôvodu nebol
dôvod pochybovať o oprávnení pána K.. Ak tým prekročil pán K. svoje oprávnenia, zodpovedá za takéto
prekročenie podľa ustanovení § 33 a nasl. zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Žalobca je toho názoru, že si splnil
všetky svoje daňové povinnosti, tovar mu bol reálne dodaný podľa objednávok a preto zaň zaplatil cenu
aj s DPH a následne na výstupe splnil aj všetky podmienky na odpočítanie dane, čo rovnako uznáva aj
správca dane. Tvrdenia správcu dane, že žalobca neprijal všetky opatrenia, nie sú ničím preukázané.
Všetky prijaté opatrenia viedli k tomu, že žalobca reálne tovar dostal a následne ho využil pre svoje

vlastné zdaniteľné plnenie. Tým splnil všetky podmienky, ktoré zákon stanovuje pre priznanie práva na
odpočítanie dane. Tvrdenia správcu dane prevzaté doslovne žalovaným, že nebolo preukázané dodanie
od označených dodávateľov, sú podľa žalobcu nesprávne, pretože správca dane v daňovej kontrole
nezistil ani základný skutkový stav. Úkony, ktoré správca dane vykonával, neboli v tejto veci vôbec
potrebné a na vec nemajú žiadny vplyv. Pokiaľ teda žalovaný opiera svoje závery o to, že žalobca

dôkazné bremeno neuniesol, musí mu predtým umožniť toto bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním
navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodávok. Správca dane však
v daňovej kontrole nevykonal rozhodujúce dôkazy v tejto veci navrhované žalobcom, preto nebol vo veci
riadne zistený ani základný skutkový stav.
S týmito rozhodujúcimi skutočnosťami sa nevysporiadal ani žalovaný v napadnutom rozhodnutí a preto

je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne.

6. Žalobca taktiež namietal, že v rovnakej veci, len za iné zdaňovacie obdobie, a to za jún 2017, žalovaný
zrušil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Považská Bystrica č. 100404326/2022 zo dňa
02.03.2022 z dôvodu jeho nezákonnosti, nakoľko nebol

v daňovej kontrole dostatočne zistený skutkový stav, pretože postup správcu dane bol
v daňovej kontrole nezákonný. Žalovaný v uvedenom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že svedok V.
V. nebol riadne vypočutý, ale bola len použitá jeho výpoveď z iného konania. Závažnejším pochybením
je najmä nevypočutie pána K., ktorého žalobca už na začiatku označil ako osobu, ktorá vystupovala
za dodávateľov a ktorý žalobcovi aj reálne tovar dodal, čo správca dane ani nikdy nespochybnil.

Nezákonnosť daňovej kontroly spočíva podľa žalobcu v tom, že správca dane nerešpektoval taxatívne
príkazové ustanovenie § 24 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého, mal zistiť skutkový stav čo
najúplnejšie, ako ani ustanovenia § 3 ods. 2
a 3 daňového poriadku. Dôvodmi zrušujúceho rozhodnutia samotného žalovaného v inej veci je
jednoznačne preukázané, že správca dane vôbec nezisťoval v daňovej kontrole ani základný skutkový

stav. Daňový poriadok nedovoľuje takéto závažné porušenie základných procesných predpisov
správcom dane v daňovej kontrole nahradiť v daňovom vyrubovacom konaní, preto je postup správcu
dane v tejto veci svojvoľný, teda nezákonný.

7. Podľa žalobcu je z doterajšieho konania zrejmé, že v daňovej kontrole nebol zistený ani základný

skutkový stav. Žalobca navrhoval vypočuť svedkyne (účtovníčky), a to vo svojom vyjadrení zo dňa
19.02.2020, teda v rámci daňovej kontroly. Správca dane tieto návrhy správneho orgánu v daňovej
kontrole úplne odignoroval a nijak sa k nim nevyjadril. Následne vykonal tieto dôkazy až na opakované
návrhy žalobcu vo vyrubovacom konaní. Postup správcu dane, keď vo vyrubovacom konaní vypočúval
svedkov, ktorých navrhoval žalobca vypočuť už v daňovej kontrole, je preukázaním nezákonného

postupu správcu dane v daňovej kontrole, nedostatočné zistenie skutkového stavu správcom dane, a
tým aj porušenie ustanovenia § 24 ods. 2 daňového poriadku.
Z týchto dôvodov je daňová kontrola nezákonná a protokol z takejto kontroly nemožno použiť ako
podklad pre rozhodnutie vo vyrubovacom konaní.8. Žalobca ďalej poukázal na tvrdenie správcu dane uvedené v protokole, že dodávatelia žalobcu
nevyvíjali ekonomickú činnosť. Uvedené závery správcu dane podľa žalobcu preukazujú neobjektivitu

a svojvôľu vykonávania celej daňovej kontroly. Takéto závery sa totiž už v prvostupňovom rozhodnutí
vôbec nevyskytujú, pretože sú nepravdivé, nevyplývajú zo zisteného skutkového stavu, správca
dane si ich zjavne vymyslel, aby zdôvodnil svoje závery z vykonanej daňovej kontroly. Preukázaním
neodbornosti
a svojvôle správcu dane v tejto veci v protokole z daňovej kontroly je aj poukazovanie na rozsudok

Súdneho dvora EÚ vo veci C-73/06. V citovanom rozsudku vo veci O. rieši Súdny dvor EÚ otázku
určenia sídla ekonomickej činnosti, keď spoločnosť mala oficiálne sídlo v jednej členskej krajine a
bežnú prevádzku vykonávala v inej členskej krajine. Vo veci nejde teda o posúdenie ekonomickej
činnosti odberateľa, ale určenie sídla daňového subjektu, čím je určené jurisdikciou ktorého štátu
sa má spravovať. Preto je skutkový stav v uvedenom rozsudku úplne odlišný od stavu v tejto veci,
a teda rozsudok vo veci O. je v tejto veci neaplikovateľný a záver správcu dane sa vôbec netýka

prejednávanej veci a ide iba o účelové vytrhávanie viet zo skutkovo nesúvisiacich rozsudkov. Uvedený
záver správcu dane v protokole preukazuje neodbornosť, neprofesionalitu, zaujatosť a svojvôľu správcu
dane prejavujúcu sa v daňovej kontrole, ako aj vo všetkých vyrubovacích konaniach, a to tým, že si
úmyselne vymýšľa nesúvisiace argumenty len s cieľom nepriznať žalobcovi právo na oslobodenie od
dane bez akéhokoľvek právneho dôvodu.

9. Žalobca taktiež namietal, že postup a rozhodnutia daňových orgánov sú v rozpore so smernicou
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty vykladanej
judikatúrou SD EÚ. Týmito námietkami sa daňové orgány doteraz vôbec nezaoberali. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13 MaksPen EOOD, ktoré je plne

aplikovateľné aj v prípade žalobcu, pretože o dodaní reálne existujúceho tovaru niet pochýb, čo
viackrát potvrdil správca dane aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Naopak, pochybnosti správcu
dane spočívajú iba v osobe dodávateľa, a teda v tom, či bol zastúpený osobou, s ktorou sa žalobca na
obchodedohodol,alebočimaltentododávateľzrealizovanýobchodzaevidovanývosvojomúčtovníctve.
Správca dane nikdy nespochybnil dobromyseľnosť žalobcu, rovnako nespochybnil ani predložené

účtovné doklady a v plnom rozsahu uznal dodanie tovaru žalobcom na výstupe. Správca dane už vôbec
v daňovej kontrole nepreukazoval skutočnosti, ktoré by preukazovali podvodné konanie v reťazci, o
ktorom by vedel alebo mal vedieť aj žalobca. Z uvedeného vyplýva, že dôkazné bremeno preukázania
podvodného konania je na správcovi dane, ktorý ho ale v tejto veci vôbec ani neuplatňoval.

10. Žalobca namietal nezákonný postup správcu dane pri daňovej kontrole, tak ako mu to prikazuje § 46
ods.5daňovéhoporiadku,ktoréurčujesprávcovidanepovinnosť,akomápostupovaťprivýkonedaňovej
kontroly. Tento zákonom určený postup je pre správcu dane záväzný, pričom jeho záväznosť vyplýva z
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a § 3 ods. 1 daňového poriadku a nedodržanie tohto zákonom určeného postupu
znamená porušenie základných ustanovení cit. právnych noriem a ustanovení, v dôsledku čoho je takýto

postup správcu dane nezákonný. Toto ustanovenie patrí k procesným ustanoveniam daňového poriadku
zásadného právneho obsahu a významu, pretože obsahovo navodzuje pre daňový subjekt v priebehu
daňovej kontroly úplne nový stav vyššej miery dôkaznej povinnosti voči správcovi dane v právnych
medziach dokazovania podľa § 24 daňového poriadku. V tejto veci správca dane po tom, ako žalobca
predložil všetky doklady, ktoré správca dane od neho na výkon daňovej kontroly požadoval, svojvoľne

a nezákonne bez akejkoľvek žalobcovej vedomosti a súčinnosti vykonával rôzne dôkazy, čo aj sám
potvrdil.Týmvlastnevykonávalvyhľadávaciučinnosť,ktorúvrámcidaňovejkontrolynemôževykonávať,
pretože by išlo súbežne o dva samostatné postupy, ktoré sa vzájomne vylučujú. Vyhľadávacia činnosť
správcu dane je iným inštitútom oprávnení správcu dane než daňová kontrola. Daňový poriadok, ktorý
upravuje samostatne postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly, nedovoľuje správcovi dane

vykonávať vyhľadávaciu činnosť. Ak teda správca dane takúto činnosť vykonával v rámci daňovej
kontroly, postupoval nezákonne. Takýto nezákonný postup správcu dane pri výkone daňovej kontroly
je takým vážnym zákonným pochybením, ktoré porušuje základné ústavné práva daňového subjektu,
ako i základné zásady správy daní. Podľa názoru žalobcu v dôsledku uvedeného nezákonného postupu
trpí priebeh daňovej kontroly závažnými vadami porušujúcimi základné zásady správy daní, v dôsledku

čoho je celá daňová kontrola nezákonná. Správca dane doteraz nevyzval žalobcu podľa § 46 ods. 5
daňového poriadku a neoznámil, aké má pochybnosti o predložených dôkazoch a neoznámil to ani
v protokole, čím znemožnil žalobcovi vyjadriť sa k týmto pochybnostiam, navrhnúť dôkazy na ich
odstránenie, príp. dôkazy priamo predložiť.11. Žalobca konštatoval, že mu nebolo vôbec umožnené brániť sa proti nezmyselným výmyslom správcu
dane. Výzva podľa ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku je zákonnou povinnosťou správcu dane

a nemôže ju ničím nahradiť, ani nechať daňový subjekt aby ju vyvodzoval z iných úkonov správcu dane.
Taký postup je svojvoľný
a preto nezákonný. Správca dane účelovo v neprospech žalobcu uvádzal tvrdenia
a zamlčoval skutočnú podstatu a stav veci. V prípade, keď správca dane nemá žiadne pochybnosti
o dôkazoch predložených žalobcom, niet spornej skutočnosti, preto niet čo dokazovať a žalobcovi by

potom musel priznať právo, ktoré si uplatnil podaním daňového priznania. Je povinnosťou správcu
dane, vyplývajúcou z § 24 ods. 3 daňového poriadku, túto zákonnú povinnosť preukázať. V tejto veci
žiadna takáto výzva žalobcovi nikdy doručená nebola, z čoho vyplýva, že správca dane nemal žiadne
pochybnosti
o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov, ktoré v daňovej kontrole žalobca predložil, a tak jeho
následný postup, v ktorom dospel k záveru o porušení zákona

v súvislosti s priznaním odpočítania dane, je v rozpore nielen so skutkovým stavom, ale
i so zdravým rozumom a základnými princípmi logiky. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí
uviedol, že bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu predkladať
v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobca si svoju povinnosť podľa §
24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku splnil predložením všetkých dokladov, ktoré je podľa zákona

povinný viesť. Správca dane nikdy nespochybnil existenciu tovaru, ani to, že ho žalobca použil pre svoje
zdaniteľné plnenie. Dôkazné bremeno o tom, že žalobca vedel o podvodnom konaní iných subjektov v
reťazci je na správcovi dane.

12. Žalobca namietal, že v daňovom vyrubovacom konaní konala zamestnankyňa správcu dane, daňová

kontrolórka Ing. Eva Belásová, ktorá bola vo veci jednoznačne zaujatá
a sama mala ex offo navrhnúť svoju zaujatosť podľa ustanovenia § 60 ods. 3 daňového poriadku.
Žalobca nenamietal zaujatosť podľa ustanovenia § 60 ods. 4 daňového poriadku. Žalobca uviedol, že
procesným postupom došlo k porušeniu žalobcových základných práv tým, že sama zamestnankyňa
správcu dane nenamietala svoju zaujatosť v súlade s ustanovením § 60 ods. 3 daňového poriadku

v nadväznosti na § 60 ods. 1 daňového poriadku, keď už v daňovej kontrole vyhodnocovala dôkazy
a dospela k záveru vo veci samej, mala teda taký pomer k veci, ktorý vylučoval jej nezaujatosť vo
vyrubovacom konaní. Táto zamestnankyňa ako kontrolórka vykonávala daňovú kontrolu na základe
písomného poverenia a účinky tohto poverenia trvali len počas daňovej kontroly do jej ukončenia, t. j.
do doručenia protokolu daňovému subjektu podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku. Po ukončení

daňovej kontroly teda nemala už možnosť vo veci ďalej konať, a to i vzhľadom na to, že celý výkon
daňovej kontroly vykonávali zamestnanci chaoticky, neprofesionálne, zaujato a sústavne v žalobcov
neprospech. Dôkazom preukazujúcim opodstatnenosť vylúčenia zamestnankyne je samotný protokol
z daňovej kontroly, v ktorom sa nachádzajú časti, v ktorých táto zamestnankyňa vyhodnocuje zistené
skutočnosti do konkrétneho záveru, že nám nepriznáva právo na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.

Keďže v tejto veci táto zamestnankyňa konala vo vyrubovacom konaní, pričom bola poverená len na
výkon daňovej kontroly a z jej pracovného zaradenia vyplýva, že sa môže zúčastňovať na správe daní
len pri výkone daňovej kontroly, bolo zákonnou povinnosťou tejto zamestnankyne neodkladne oznámiť
príslušnému nadriadenému zamestnancovi skutočnosti, že vo veci už konala v daňovej kontrole, čím si
vytvorila skutkový a právny názor, a teda tým prejavila vzťah k veci, ako i k účastníkovi konania, tak ako

to ustanovuje § 60 ods. 3 daňového poriadku.

13. Podľa žalobcu z uvedeného vyplýva, že zamestnankyňa správcu dane bola povinná ex offo
sama navrhnúť svoju zaujatosť v súlade s ustanovením § 60 ods. 3 daňového poriadku, pretože už
vykonávaladaňovúkontroluavnáslednomdaňovomkonaníužpretonemôžebyťnezaujatá,čímporušili

ustanovenie § 60 ods. 1 daňového poriadku,
a tým aj základné práva žalobcu. Ako odôvodnenie konania a rozhodovania tých istých kontrolórov v
daňovej kontrole a aj vo vyrubovacom konaní nemožno použiť ustanovenia § 68 daňového poriadku, v
ktorom je uvedené, že rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý daňovú kontrolu
začal. Toto ustanovenie sa netýka zamestnancov správcu dane, ale určuje sa ním miestna príslušnosť

správcu dane, ktorý má vo vyrubovacom konaní konať a vydať rozhodnutie. Podstatou tejto námietky je,
že zamestnankyňa správcu dane nemohla postupovať v tomto vyrubovacom konaní objektívne, pretože
tým, že vykonávala daňovú kontrolu, už mala znalosť o relevantných skutočnostiach, na základe ktorých
si vytvorila k veci vzťah vyjadrený právnymia skutkovými závermi uvedenými v protokole z daňovej kontroly. Žalobca poukazoval na skutočnosť,
že už len pochybnosť o tom, že zamestnanec nebude postupovať nezaujato stačí na vylúčenie
zamestnanca. Pri posudzovaní, či má byť zamestnanec vylúčený, nemožno posudzovať iba jeho osobný

vzťah k veci, teda či sa ho vec osobne dotýka, alebo iba vzťah k osobe daňového subjektu alebo
jeho zástupcu, teda či k nim má priateľský alebo nepriateľský vzťah. Doručením protokolu z daňovej
kontroly sa daňová kontrola skončila a nasledujúci deň sa začalo vyrubovacie konanie, v ktorom sa má
preskúmavať postup správcu dane v daňovej kontrole, ako aj závery uvedené v Protokole z daňovej
kontroly. Ak vo vyrubovacom konaní konajú rovnakí zamestnanci ako

v daňovej kontrole posudzujú svoj vlastný postup a svoje vlastné závery. Pri takomto postupe je
objektívnosť takéhoto posúdenia, a tým aj celého vyrubovacieho konania, absolútne vylúčená. Zásada
hospodárnosti nemôže mať prednosť pred právom daňového subjektu na spravodlivé konanie, teda
konanie pred orgánom, ktorého zamestnanci sú vo veci nezaujatí. Toto právo daňového subjektu je
nadradené zásade hospodárnosti konania. Rozhodnutie správcu dane je nezákonné, pretože vo veci
konala zamestnankyňa, ktorá konala už v daňovej kontrole, čím bola z konania zo zákona (ex offo)

vylúčená. Týmto nezákonným postupom bolo porušené žalobcove právo na spravodlivé súdne konanie,
teda konanie pred nezávislým a nestranným orgánom, podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy SR, ako aj § 60 ods.
1 daňového poriadku.

14. Žalobca záverom žaloby uviedol, že daňová kontrola trvala od 10.12.2018 do 29.09.2020, čiže vyše

21 mesiacov. Daňová kontrola bola prerušená od 14. 06. 2019 do 13. 05. 2020, takže 11 mesiacov, a
to z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii.
O uvedenej výmene informácií nie je v prvostupňovom rozhodnutí žiadna zmienka, táto výmena
informáciivskutočnostianivôbecneprebehlaajejzáverystoutovecouvôbecnesúvisia.Podľa§23ods.
1 daňového poriadku do písomností, na základe ktorých sa vykonáva dožiadanie podľa § 21 daňového

poriadku alebo podľa osobitného predpisu (napríklad zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci
a spolupráci pri správe daní v znení neskorších predpisov), je daňový subjekt alebo jeho zástupca
oprávnený nazrieť najskôr po tom, ako sa získa výsledok takéhoto dožiadania, ktorý je použiteľný ako
dôkaz pri správe daní. Písomnosti týkajúce sa dožiadania správcu dane v daňovej kontrole žalobcu do
dnešného dňa nie sú súčasťou spisu, preto je zrejmé, že spis nebol riadne vedený a žalobca nemal

možnosť dozvedieť sa obsah skutočností zistených v daňovej kontrole. Z uvedeného je podľa žalobcu
zrejmé, že správca dane svojim postupom porušil ustanovenie § 3 ods. 2 daňového poriadku, a v tejto
daňovej kontrole vôbec nepoužil najvhodnejšie prostriedky na správne určenie dane. To má za následok
nezákonné prerušenie daňovej kontroly a nesplnenie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly
správcom dane.

15. Žalovaný sa k správnej žalobe žalobcu písomne vyjadril, pričom navrhol, aby súd žalobu zamietol
ako nedôvodnú. K námietke žalobcu ohľadne nulitnosti všetkých úkonov vykonaných v daňovej kontrole
a vo vyrubovacom konaní žalovaný uviedol, že v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej
správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

finančnej správe") daňový úrad vykonáva svoju pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak § 6 ods. 1 alebo
osobitný predpis neustanovuje inak. V zmysle § 5 ods. 6 zákona o finančnej správe na zabezpečenie
výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky
daňového úradu a kontaktné miesta na návrh riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident.
Daňový úrad Trenčín má zriadené 4 pobočky a 3 kontaktné miesta, ktoré zabezpečujú výkon činností

daňového úradu. Jednou z pobočiek zriadených v zmysle § 5 ods. 6 zákona o finančnej správe je
aj pobočka Považská Bystrica so sídlom Centrum 2408/43, Považská Bystrica. Keďže Daňový úrad
Trenčín, pobočka Považská Bystrica, bola zriadená v súlade s § 5 ods. 6 zákona
o finančnej správe na zabezpečenie činností daňového úradu, súčasťou ktorých je aj správa daní podľa
daňového poriadku, pobočka je oprávnená vykonať daňovú kontrolu. V nadväznosti na toto oprávnenie

DaňovýúradTrenčín,pobočkaPovažskáBystrica,vydalprotokol,ktorýobsahujevhlavičkeDaňovýúrad
Trenčín, pobočka Považská Bystrica, Centrum 2408/43, 017 01 Považská Bystrica, čo nie je v rozpore s
ustanovením § 47 písm. a) daňového poriadku a protokol spĺňa zákonom vymedzené náležitosti. Taktiež
vyrubovacie konanie musí vykonať správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Keďže v danom prípade
daňovú kontrolu začal Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica, v zmysle ustanovenia § 68

ods. 1 (veta druhá) daňového poriadku, vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa §
46 ods. 8 daňového poriadku musel vykonať a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydať Daňový úrad
Trenčín, pobočka Považská Bystrica. V danom prípade pobočka (Považská Bystrica) daňového úradu
(Trenčín) vykonala daňovú kontrolu a vydala protokol, na čo nepotrebuje právnu subjektivitu, nakoľkoustanovenie § 5 ods. 6 zákona o finančnej správe prenáša na pobočku oprávnenie vykonávať činnosti
daňového úradu vymedzené v ustanovení § 5 ods. 5 zákona o finančnej správe, t. j. správu daní, ktorej
obsahom je aj výkon daňovej kontroly, preto nemožno považovať úkony vykonané v daňovej kontrole,

vo vyrubovacom konaní, ako aj protokol z daňovej kontroly a rozhodnutie za nulitné. Žalobca predmetnú
námietku v odvolaní nepodal a preto sa s ňou žalovaný ani
v rozhodnutí nemohol zaoberať, a nezaoberal sa s ňou ani správca dane, čiže tvrdenie žalobcu, že
správca dane nemôže odkazovať ani na interné dokumenty finančnej správy (organizačný poriadok
daňových úradov), ktoré nie sú všeobecne záväzné, a že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol

žiadny právny predpis, na základe ktorého by pobočka daňového úradu mala kompetenciu vystupovať
ako verejný orgán a vydávať rozhodnutia, nie sú dôvodné. Žalobca predmetné námietky však uviedol
aj v žalobe, týkajúcej sa iného zdaňovacieho obdobia (november 2015), ktorú Krajský súd v Trenčíne
rozsudkom č. k. 11S/59/2020-142 zo dňa 24.06.2021 zamietol. V predmetnom rozsudku správny súd
námietky spochybňujúce zákonnosť dokumentov opatrených informáciou
s obsahom odkazujúcim na pobočku Považská Bystrica Daňového úradu Trenčín vo forme vytlačeného

textu alebo odtlačku pečiatky považoval za nedôvodné.

16. Žalovaný ďalej konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane obsahovalo na stranách 3
až 13 nielen jednotlivé zistenia resp. získané dôkazy správcu dane, ale aj vyhodnotenie jednotlivých
dôkazov. Na stranách 13 až 15 prvostupňového rozhodnutia sa správca dane vysporiadal s námietkami

žalobcu, ktoré uviedol do Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100862050/2021 zo dňa 19.05.202. S
pripomienkami a dôkazmi žalobcu
k zisteniam uvedeným v protokole sa správca dane podrobne vysporiadal v Zápisnici
o ústnom pojednávaní č. 101095418/2021 zo dňa 24.06.2021, ku ktorým ako súčasť zápisnice žalobca
predložil svoje písomné stanovisko. Na stranách 16 a 17 prvostupňového rozhodnutia sa správca dane

vyjadril k predmetnému stanovisku žalobcu. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný v napadnutom
rozhodnutí potvrdil, že správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí iba svoje zistenia a úkony, ktoré
vykonal. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na stranách 4 až 8 zhrnul úkony, ktoré správca dane za
účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu počas daňovej kontroly
a vyrubovacieho konania vykonal a aj jednotlivé zistenia správcu dane, poukázal na správcom dane

vyhodnotenie výpovedí svedkov M. W. a T.. G.F., R.., konateľov spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. (od
17.08.2019 s obchodným meno LPH Slovakia, s.r.o. v likvidácii), so sídlom Galvániho 2/A, 821 04
Bratislava (od 17.08.2019 so sídlom Peterská 15199/20, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov),
IČO: 35 905 590 (ďalej len „LPH Slovakia, s.r.o."), vyhodnotenie svedeckých výpovedí K. K. a T., ktoré
spracovávali účtovníctvo spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. a aj na všetky zistenia, na základe ktorých

správca dane prijal záver, že nebolo hodnoverne preukázané reálne dodanie tovaru deklarovaného
na sporných faktúrach dodávateľom LPH Slovakia, s.r.o., čiže u dodávateľa nebol preukázaný vznik
daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH"). Žalovaný na stranách 8 až 15 napadnutého rozhodnutia vyhodnotil
rozhodnutie správcu dane v súvislosti s námietkami žalovaného v odvolaní. K námietke žalobcu, že v

rozhodnutí daňových orgánov nie je možné zistiť, čo považujú za dôkazy a čo za informácie, žalovaný
poukázal na bod 77. rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/59/2020-142 zo dňa 24.06.2021,
v ktorom súd uviedol, že dôkazy svojou povahou sú vlastne informáciami získanými orgánmi verejnej
moci v rámci zákonom upraveného konania s využitím vopred stanovených procesných pravidiel, kedy
sa zisťujú a objasňujú skutočnosti, ktoré sú následne podkladom pre rozhodnutie orgánu verejnej moci.

Dôkaz je teda poznatok (informácia) získaný v procese dokazovania, slúžiaci sám osebe alebo v spojení
s inými poznatkami na preukázanie existencie alebo neexistencie určitej skutočnosti, alebo pravdivosti
určitého tvrdenia. Daňové orgány podľa názoru správneho súdu v uvedenom rozhodnutí, v danom
prípade dôkazné prostriedky a z nich vyplývajúce dôkazy v odôvodneniach svojich rozhodnutí nielen
označili, ale ich v rámci voľnej úvahy aj primeraným spôsobom vyhodnotili.

17. Podľa žalovaného žalobca v odvolaní nenamietal, že správca dane počas daňovej kontroly
nevypočul pána K., od ktorého mal v mene spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. nakúpiť deklarovaný tovar.
Žalobca ako daňový subjekt bol povinný v zmysle obchodného práva vykonávať svoju obchodnú činnosť
s náležitou starostlivosťou

a obozretnosťou, ktorá sa dá predpokladať v obchodnom styku. Taktiež bol povinný, aj vo svojom
vlastnom záujme, zistiť si všetky okolnosti súvisiace s dodávateľom
aslužbami,ktoréposkytuje,abysauistil,žesanestanesúčasťouobchodnéhoreťazca,ktorýpodvodným
spôsobom narúša systém neutrality DPH. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov privstupovaní do obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektami, žalovaný poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/59/2020-142 zo dňa 24.06.2021, rozsudky NS SR sp. zn.
4Sžfk/4/2019 a sp. zn. 3Sžf/105/2014. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že žalobca si spoločnosť

LPH Slovakia, s.r.o. pred začatím vzájomnej obchodnej spolupráce dostatočne nepreveril, nezisťoval si,
kto je konateľom spoločnosti, nepreveril si u konateľa spoločnosti, či táto spoločnosť s daným tovarom
(materiálom na zváranie) obchoduje a či konateľ splnomocnil na uzatváranie obchodov za spoločnosť
LPH Slovakia, s.r.o. pána K. (ktorého žalobca ani bližšie neidentifikoval). Žalobca sa spoľahol na to,
že pán K. sa na výstavisku, kde sa stretli, predstavil ako obchodný zástupca viacerých spoločností

predávajúcich materiál na zváranie, pričom ani od neho nežiadal žiadny listinný dôkaz, na základe
ktorého danú spoločnosť zastupuje.

18. K námietke žalobcu ohľadne nedostatočného zistenia skutkového stavu žalovaný uviedol, že
žalovaný zrušil rozhodnutie správcu dane, týkajúce sa zdaňovacieho obdobia jún 2017 z dôvodu, že
správca dane rozhodol predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ale v danom

prípade mala byť dodávateľom zváracieho materiálu spoločnosť DES TECHNOLOGY s.r.o., so sídlom
Špitálska 9, 811 08 Bratislava, IČO: 47 477 237 (ďalej len „DES TECHNOLOGY s.r.o."). V žalobou
napadnutom rozhodnutí mala byť dodávateľom spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o., kde správca dane
vypočul konateľov tejto spoločnosti M., ktorí popreli obchodovanie so žalobcom, ktorého ani nepoznajú,
pričom popreli aj vystavenie (aj podpísanie) sporných faktúr č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX za

zdaňovacie obdobie apríl 2017 (a aj
č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX za zdaňovacie obdobie máj 2017). Rovnako popreli, že bankový
účet č. A., uvedený na sporných faktúrach, patril spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. Žalovaný preveril v
informačnom systéme Finančnej správy bankové účty spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. a zistil, že vyššie
uvedený účet nemala spoločnosť evidovaný, ale mala evidované bankové účty, ktoré uviedli konatelia

spoločnosti vo svojich výpovediach. Správca dane vypočul ako svedkov aj B. K., M. C. a T., ktoré
spracovávali účtovníctvo spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o., ktoré uviedli, že spoločnosť sa zaoberala
odpadmi, že podpis na predložených faktúrach nie je ani konateľa T., ani neskoršieho konateľa
M. a ani účtovníčok a nesedí predmet činnosti. V danom prípade správca dane dostatočne zistil skutkový
stav, aby mohol prijať záver, že žalobcovi nebol deklarovaný tovar dodaný spoločnosťou LPH Slovakia,

s.r.o.

19. K námietke žalobcu ohľadne skutočnosti, že dodávatelia žalobcu nevyvíjali ekonomickú aktivitu a k
rozporu postupu daňových orgánov so smernicou Rady 2006/112/ES
z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty žalovaný uviedol, že

v danom prípade nebolo preukázané, že žalobcovi bol tovar deklarovaný spornými faktúrami dodaný
spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. (čiže dodávateľom uvedeným na faktúre), naopak, ako je vyššie
uvedené, bolo zistené, že spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. sporné faktúry pre žalobcu nevystavila (ani
konatelia a ani účtovníčky), deklarovaný tovar nedodala (s predmetným tovarom neobchoduje, žalobcu
nepozná a ani s ním neobchoduje) a nikto nebol splnomocnený vystupovať a konať za túto spoločnosť.

Správca dane v danom prípade preveroval splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku
na odpočítanie dane a nie účasť žalobcu na daňovom podvode

20. K námietke žalobcu, v ktorej namietal porušenie § 46 ods. 5 a 24 ods. 3 daňového poriadku zo strany
správcu dane žalovaný uviedol, že správca dane vyzval podľa § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku

žalobcu, aby predložil všetky dostupné dôkazné prostriedky, ktorými by vierohodne preukázal, že právo
uplatnené na odpočítanie dane
z preverovaných faktúr bolo uplatnené oprávnene, pričom poukázal aj na § 24 ods. 1 daňového poriadku
a aj na § 46 ods. 5 (Výzva na predloženie dôkazov
č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 05.06.2020). Správca dane oboznámil žalobcu so zistenými

skutočnosťami v Oznámení č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.08.2020, pričom vzniesol pochybnosti o
tom, či údaje uvedené na predložených faktúrach odrážajú skutočnosť a či dodávatelia na nich uvedení
sú aj reálnymi dodávateľmi tovaru žalobcovi. Zároveň vzhľadom na kontrolné zistenia vyzval žalobcu v
zmysle § 45 a § 46 daňového poriadku, aby sa k uvedeným zisteniam vyjadril, prípadne predložil ďalšie
dôkazy. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku a žalobcu oboznámil

so všetkými vykonanými úkonmi vo vyrubovacom konaní, ktoré súviseli s vyjadreniami žalobcu k
protokolu, v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101095418/2021 zo dňa 24.06.2021. Správca dane
je oprávnený zákonným spôsobom získať a použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, tzn. správca dane pri dôkaznej povinnosti žalobcuuplatnil prejednávaciu zásadu, nie vyhľadávaciu. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb
nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konanie vyhľadávacím.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcim dokazovanie a je na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná,
akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, akú dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery
vyplývajúce z realizovaného dokazovania
z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré

už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane postupoval v zmysle § 3, § 24, §
44, § 45, § 46 a § 68 daňového poriadku.

21. K námietke zaujatosti zamestnanca správcu dane žalovaný poukázal na § 60 ods. 1 a ods. 2
daňového poriadku a konštatoval, že u zamestnankyne T.. K. nevznikli dôvody na vylúčenie v zmysle
uvedených ustanovení. Táto zamestnankyňa sa nezúčastnila daňového konania ako zamestnanec

orgánu iného stupňa, nakoľko daňovú kontrolu
a vyrubovacie konanie vykonáva správca dane ako prvostupňový orgán. Žalobca dňa 24.03.2019 podal
námietku voči priebehu ústneho pojednávania, uskutočneného dňa 20.03.2019 voči T.. K., u ktorej
zaujaté správanie spozoroval už predtým. Vedúca oddelenia daňovej kontroly T.. M. A. podľa § 60 ods.
6 daňového poriadku na základe námietky zaujatosti žalobcu nevylúčila T.. K. z daňovej kontroly DPH

za zdaňovacie obdobia roka 2017 (Rozhodnutie č. 100822023/2019 zo dňa 08.04.2019). Vyrubovacie
konanie je upravené v § 68 daňového poriadku. Predmetné ustanovenie daňového poriadku upravuje
postup správcu dane vo vyrubovacom konaní. Žalovaný citujúc 68 ods. 1 druhá a posledná veta a ods.
3 daňového poriadku konštatoval, že jednotlivé ustanovenia § 68 daňového poriadku nedeklarujú, že
by sa vo vyrubovacom konaní preskúmaval postup správcu dane počas daňovej kontroly, neurčuje,

ktorý zamestnanec správcu dane vykoná následné vyrubovacie konanie a nezakazuje, aby vyrubovacie
konanie vykonal ten istý zamestnanec správcu dane, ktorý vykonal aj daňovú kontrolu. Zamestnanci
vykonávajúci vyrubovacie konanie postupovali v zmysle
§ 68 daňového poriadku. Týmto konaním nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivé konanie, teda
konanie pred nezávislým a nestranným orgánom.

22. Žalovaný k námietke žalobcu ohľadne prerušenia daňovej kontroly v súvislosti so zaslaním žiadosti
o medzinárodnú výmenu informácii (ďalej len „MVI") uviedol, že aj keď MVI nesúvisela so zdaňovacím
obdobím apríl 2017 a v rozhodnutí správcu dane za zdaňovacie obdobie apríl 2017 sa skutočnosti
ohľadom MVI nenachádzali, žalovaný ako odvolací orgán sa týmito skutočnosťami vo svojom rozhodnutí

zaoberal. Správca dane vykonával daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia január až december
2017, pričom nárok na odpočítanie dane neuznal žalobcovi za zdaňovacie obdobia apríl 2017, máj 2017
a jún 2017, o čom bol vypracovaný Protokol z daňovej kontroly
č. 101463950/2020 zo dňa 21.09.2020, v ktorom sa nachádzali aj informácie o MVI. Rovnako sa
informácie o MVI nachádzali aj v rozhodnutí správcu dane za zdaňovacie obdobie jún 2017, ktoré

žalovaný ako odvolací orgán zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (MVI sa týkalo preverenia
spoločnosti DES TECHNOLOGY s.r.o.). Vzhľadom na námietky žalobcu v odvolaní, žalovaný v rámci
odvolacieho konania preveril komunikáciu s chorvátskou daňovou správou a zistil, že predmetná žiadosť
o MVI bola zaslaná chorvátskej daňovej správe dňa 10.06.2019 a urgencie boli zaslané
v dňoch 22.10.2019 a 03.02.2020. Dňa 18.11.2019 bola odstúpená chorvátskej daňovej správe

informácia správcu dane zo dňa 13.11.2019 s tým, že zároveň požiadalo o zaslanie ich stanoviska
prostredníctvom SCAC formulára a dňa 10.12.2019 bola opakovane požiadaná chorvátska daňová
správa o zaslanie ich odpovede oficiálnym spôsobom teda prostredníctvom eFCA aplikácie vo formáte
XML, avšak konečná odpoveď z chorvátskej daňovej správy doručená nebola. Nakoľko chorvátska
daňová správa napriek urgenciám

a vyššie uvedeným žiadostiam konečnú odpoveď na MVI prostredníctvom SCAC formulára nezaslala,
nemôže sa v spise nachádzať „kompletne a riadne vyplnený formulár tejto žiadosti" v takom stave, v
akom sa tam nachádzajú konečné odpovede na žiadosti
o MVI, na ktoré poukazoval žalobca.

23. Žalobca sa písomne replikou vyjadril k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na dôvodoch podanej
žaloby a v stručnosti zopakoval argumentáciu uvedenú v žalobe.24. Žalovaný sa písomne duplikou vyjadril k vyjadreniu (replike) žalobcu, pričom sa pridržiaval zistených
skutočností ako aj dôvodov rozhodujúcich pre vydanie napadnutého rozhodnutia, zotrval na svojom
právnomnázoreuvedenomvnapadnutomrozhodnutí,akoajnasvojomstanoviskukpredmetnejžalobe.

25. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu
a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná

riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote
a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva,
vec prejednal na riadne nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 SSP). Po oboznámení sa so žalobou,
s vyjadrením žalobcu ako aj s vyjadreniami žalovaného a s pripojeným administratívnym spisom
predloženým žalovaným dospel
k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

26. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 100403000/2022 zo dňa 02.03.2022, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č.
101394537/2021 zo dňa 04.08.2021, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku
vyrubený rozdiel dane v sume 2.056,52 eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2017 z dôvodu, že

porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona o DPH.

27. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že správca dane
vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2017, ktorá bola
zameraná na dodržiavanie zákona o DPH a o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 101463950/2020 zo

dňa 21.09.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Protokole doručený
žalobcovi dňa 29.09.2020.

28. Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2017 uplatnil okrem iného nárok na
odpočítanie DPH spolu vo výške 2.056,52 eur z faktúr od dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o., a to konkrétne

z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2017 za dodanie materiálu na zváranie v zmysle objednávky
č. U. zo dňa 03.04.2017 v celkovej hodnote 6.415,20 eur (z toho základ dane v sume 5.346,00 eur a
DPH vo výške 20 % v sume 1.069,20 eur) a z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 24.04.2017 za dodanie
materiálu na zváranie v zmysle objednávky č. U. zo dňa 14.04.2017 v celkovej hodnote 5.923,92 eur
(z toho základ dane v sume 4.936,60 eur a DPH vo výške 20 % v sume 987,32 eur). Žalobca podal

dňa 25.05.2017 daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2017, v ktorom vykázal daňovú
povinnosť vo výške 48,20 eur.

29. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že konateľom spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. bol do
15.05.2017 T.. J. a od 15.05.2017 do 25.07.2019 bol konateľom M.. W.. Dňa 25.07.2019 spoločnosť

vstúpila do likvidácie, pričom likvidátorom je spoločnosť I.
30. Z výpovede svedka M. W. konateľa spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. uskutočnenej dňa 20.03.2019
vyplýva,žejekonateľomuvedenejspoločnostiod15.05.2017,avšakpočasvýkonujehofunkciekonateľa
spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. nespolupracovala so žalobcom. Taktiež uviedol, že žalobcu nepozná,
preverované faktúry č. XXXXXXXXXX

a č. XXXXXXXXXX nevystavil a ani podpis na týchto faktúrach nie je jeho, spoločnosť LPH Slovakia,
s.r.o. nemá predmetné faktúry zaevidované v účtovníctve a preto daň z týchto faktúr v príslušnom
zdaňovacom období nebola priznaná ani odvedená, daňové priznanie DPH a kontrolný výkaz DPH za
zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2017 boli odovzdané. Svedok nikoho nesplnomocnil na zastupovanie
spoločnosti pri uzatváraní

dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Faktúry za spoločnosť vystavovala K.. K. a on ich podpisoval,
pričom bankové prevody uskutočňoval osobne. Spoločnosť nemá zamestnancov, ani skladové priestory.
Na otázku žalobcu, či LPH Slovakia, s.r.o. prijala úhrady na bankový účet č. A., ktorými žalobca uhradil
predmetnéfaktúry,svedokuviedol,žetentobankovýúčetnepatríaaninepatrilspoločnostiLPHSlovakia,
s.r.o., spoločnosť je majiteľom a disponentom účtu vedeného v Tatra banke, a.s., ktorého číslo je A..

Žalobca sám počas výpovede svedka uviedol, že si je vedomý, že so svedkom nikdy nejednal.

31. Z výpovede svedka T.. J., bývalého konateľa spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. uskutočnenej dňa
23.05.2019 vyplýva, že bol konateľom uvedenej spoločnosti od 29.10.2004 do 15.05.2017. Svedokuviedol, že spoločnosť nesplnomocnila žiadnu osobu na jej zastupovanie, faktúry podpisoval svedok
osobne a vystavovala ich M. C., ktorá mala splnomocnenie na styk s daňovým úradom. Taktiež
osobne zabezpečoval aj styk s bankou. Spoločnosť pracovala len s odpadmi, pracovala pre spoločnosť

Volkswagen a dva Renaulty Kastler z Bratislavy, v roku 2017 už nevykonávala žiadnu činnosť, pričom
do mája 2017, kedy T.. J. skončila funkcia konateľa
v spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o., si táto spoločnosť uplatnila len náklady s bežnou prevádzkou. Svedok
uviedol, že žalobcu nepozná, nikdy sa s ním nestretol a spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. počas jeho
výkonu jeho funkcie konateľa s ním neobchodovala. Faktúry č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX, na

ktorých bola deklarovaná dodávateľská spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o., nevystavil, podpis na týchto
faktúrach nie je jeho a ani pečiatka nepatrí spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. Faktúry im uhradené
neboli. Predmetné faktúry nemala spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. zaevidované v účtovníctve, pričom
spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. viedla účtovníctvo počas jeho funkcie konateľa do mája 2017. Bankový
účet, uvedený na predmetných faktúrach, spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. nikdy nepatril, spoločnosť
disponovala účtom vedeným v UniCredit Bank, a.s. Svedok predložil Zmluvu o prevode obchodného

podielu zo dňa 15.05.2017, Rozhodnutie spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia zo
dňa 15.05.2017 a vzor podpisu konateľa a pečiatky spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o.

32. Z informácie z analytického systému kontrolných výkazov DPH vyplýva, že žalobca si uplatňoval
odpočítanieDPHoddodávateľaLPHSlovakia,s.r.o.vzdaňovacomobdobíapríl2017vcelkovejhodnote

2.056,52 eura z dvoch faktúr. Z informačného systému Finančnej správy, vyplýva, že deklarovaný
dodávateľ LPH Slovakia, s.r.o. podal za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2017 daňové priznanie DPH a
kontrolný výkaz DPH.
Z kontrolného výkazu spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. vyplýva, že uvedená spoločnosť
v zdaňovacom období 2. štvrťrok 2017 nedeklarovala v kontrolnom výkaze DPH uskutočnenie

zdaniteľných obchodov pre žalobcu v zmysle preverovaných faktúr.

33. Z podania žalobcu zo dňa 10.08.2020 vyplýva, že žalobca konateľov jeho dodávateľa LPH Slovakia,
s.r.o. M. W. a T.. J. nepozná, pričom za túto spoločnosť podľa jeho vyjadrenia vystupoval pán K., s ktorým
sa nakontaktoval na výstavisku v Nitre a ktorý podľa jeho vyjadrenia zastupoval viacero spoločností

predávajúcichmateriálnazváranie.NajskôrmupánK.dodávaltovarodspoločnostiLPHSlovakia,s.r.o.,
neskôr mu ten istý tovar dodával od spoločnosti V., pričom objednávanie tovaru a dodávky boli vždy
rovnaké. Po poslednej dodávke mu pán K. povedal, že mu už nemôže dodávať tovar, nakoľko mešká
s platbami. Žalobca všetky faktúry za tovar, ktorý mu vozil pán K., uhradil bankovým prevodom, len na
poslednú faktúru č. XXXXXXXX od spoločnosti V. mu vystavil zmenku.

34.ZvýpovedesvedkaK..K.,ktorámalapodľavyjadreniaM.W.vystavovaťfaktúryainédaňovédoklady
za spoločnosť LPH Slovakia s.r.o. uskutočnenej dňa 23.04.2021 vyplýva, že pre uvedenú spoločnosť
nepracovala, pomáhala len
s administratívnymi prácami, vystavovala faktúry a odpisovala na e-maily v rámci kamarátskych vzťahov.

Dostala podklady a pokyn k vystaveniu faktúr, ktoré vystavila
a e-mailom zaslala účtovníčke T.. V., konateľke účtovnej spoločnosti Q., (spoločnosť ex offo vymazaná
z obchodného registra dňa 23.11.2021 - pozn. súdu). Zároveň uviedla, že si nepamätá, či vystavila
odberateľskú faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2017 pre žalobcu ako odberateľa, nevedela, kto
ju vystavil, podpis nepoznala. Nepotvrdila, že na faktúre je podpis M. W., uviedla, že si myslí, že to nie

je jeho podpis. Faktúry, ktoré vystavovala ona, na základe splnomocnenia aj podpisovala. Nevedela
sa vyjadriť o aký tovar sa na preverovanej faktúre jedná, pretože spoločnosť LPH Slovakia s.r.o. sa
zaoberalaodpadmi.Zamesačnéobdobievystavilamenejako10faktúr,dokladypriprevodeobchodných
podielov spoločnosti LPH Slovakia s.r.o. si riešili sami konatelia. Nemala nijakú vedomosť o účtoch
spoločnosti LPH Slovakia s.r.o. v bankách.

35. Z výpovede svedka M. C., ktorá mala podľa vyjadrenia T.. J. vystavovať faktúry za spoločnosť LPH
Slovakia s.r.o. a mala splnomocnenie na styk s daňovým úradom uskutočnenej dňa 23.04.2021 vyplýva,
že uvedená spoločnosť sa zaoberala odpadovým hospodárstvom a predmet faktúr predložených k
nahliadnutiu nezodpovedá predmetu činnosti, ktorú vykonávala uvedená spoločnosť. Zároveň uviedla,

že podpis na predmetných faktúrach nie je ani jej a ani konateľa T.. J.. Pre spoločnosť LPH Slovakia
s.r.o. v čase, keď bol konateľom T.. J., pracovala ako externá ekonómkaa účtovníčka. Faktúry, ktoré jej boli predložené k nahliadnutiu nevystavovala, vysoké sumy a predmet
činnosti na faktúrach nesúhlasia s predmetom činnosti spoločnosti LPH Slovakia s.r.o. Dňa 26.04.2021
svoju výpoveď doplnila elektronickým podaním,

v ktorom predložila splnomocnenie konateľa spoločnosti LPH Slovakia s.r.o.
T.. N. J. zo dňa 11.05.2009, ktorým bola splnomocnená k zastupovaniu ako daňového zástupcu, k
zastupovaniu pri registračných povinnostiach v inštitúciách zdravotného a sociálneho poistenia za
spoločnosť LPH Slovakia s.r.o. Uviedla, že
z databáz v PC zistila, že za I. štvrťrok 2017 podávala daňové priznanie DPH ešte ona

a všetky doklady boli odovzdané konateľovi T.. J..

36. Z výpovede svedka T.. V., konateľky účtovnej spoločnosti AYRES s.r.o., ktorá spracovával
účtovníctvo dodávateľa LPH Slovakia s.r.o. v čase od 15.05.2017 do 25.07.2019 keď bol konateľom
uvedenej spoločnosti M.. W. uskutočnenej dňa 23.04.2020 vyplýva, že prebrala účtovníctvo od júla 2017,
ktoré bolo dobre spracované

a pokračovala na základe poskytnutých dokladov od M. W. a B. K.
a spracovávala ho do konca roka 2019. Ona nevystavovala nikdy žiadny doklad, všetko bolo posielané
prostredníctvom e-mailu, nedisponovala originálmi dokladov, vytlačila len predkontácie s tým, aby si to
sami spracovali a založili. Daňové priznania na DPH boli podávané za tieto obdobia elektronicky na
základe plnej moci. Ona nikdy nevystavovala faktúry, faktúry vždy obdržala už vystavené v čase, keď

bolo potrebné spracovať DPH. Na otázku žalobcu, s akým účtom pracovala spoločnosť LPH Slovakia
s.r.o. odpovedala, že do prevzatia účtovníctva mala uvedená spoločnosť účet v Unicredit banka a. s.,
ale potom prešli na inú banku. Vystavené faktúry prichádzali z jedného e-mailu od
B. K. alebo od M. W., faktúr bolo málo, menej ako 10 ročne. V máji 2017, keď došlo k prevodu spoločnosti
na nového konateľa, sa jej prišli opýtať, či bude spracovávať účtovníctvo, doklady jej doniesli až

neskôr a ona podávala daňové priznanie DPH v júli 2017. Od prechádzajúcej účtovníčky dostala všetky
doklady, bankové výpisy, pokladničné doklady, ale faktúr tam moc nebolo. Uviedla, že si nespomína na
predloženú faktúru č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2017, svedkyňa zaúčtovala obraty a sústredila sa
hlavne na to, aby boli správne vyplatené odvody. DPH bolo v tom čase vysporiadané.

37. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie č.
101394537/2021 zo dňa 04.08.2021, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi
rozdiel dane v sume 2.056,52 eur za zdaňovacie obdobie apríl 2017 z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a
2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona o DPH.

38. Správca dane na základe vyššie uvedených zistení spochybnil, že tovar, deklarovaný faktúrami č.
XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX, bol žalobcovi dodaný spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. Konatelia
spoločnosti od LPH Slovakia, s.r.o., M. W. a T.. J. sa vyjadrili, že spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. nikdy
neobchodovala so žalobcom, nikdy pre neho nevystavili faktúry, čiže nevystavili ani preverované faktúry
č. XXXXXXXXXX

a č. XXXXXXXXXX, čím nepotvrdili uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných plnení pre žalobcu,
pričom uviedli, že ho nepoznajú. Sám žalobca sa vyjadril, že M. W. a T.. J. nepozná, nakoľko za túto
spoločnosť obchodoval s pánom K.. Správca dane v rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že pán K.
nebolštatutárnymzástupcomtejtospoločnostiaanijejzamestnancomaanisplnomocnenýmzástupcom
dodávateľskej spoločnosti, a preto nemal oprávnenie vystupovať za túto spoločnosť. Keďže žalobca

si tieto skutočnosti nepreveril, nepreukázal akúkoľvek mieru opatrnosti v obchodnom styku a tým sa
vystavil riziku, že v danom prípade môže niesť následky neuznania nároku na odpočítanie DPH z
deklarovaných zdaniteľných obchodov. Keďže konatelia spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. M. W. a T..
J. popreli vystavenie sporných faktúr pre žalobcu, ako aj dodanie faktúrami deklarovaného tovaru
žalobcovianivkontrolnomvýkazetátospoločnosťzazdaňovacieobdobie2.štvrťrok2017nedeklarovala

uskutočnenie zdaniteľných obchodov pre žalobcu v zmysle preverovaných faktúr, dospel správca
dane k záveru, že nebolo hodnoverne preukázané reálne dodanie deklarovaného tovaru žalobcovi
spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o., čiže uvedenej spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v zmysle §
19 ods. 1 zákona o DPH z dodania tovaru. Nakoľko
k dodaniu tovaru tak, ako je deklarované na sporných faktúrach zo strany dodávateľa LPH Slovakia,

s.r.o. nedošlo, správca dane dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu práva odpočítať daň v zmysle §
49 ods. 1 zákona o DPH, preto z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH žalobcovi neuznal odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. XXXXXXXXXX
a č. XXXXXXXXXX od dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o. v sume 2.056,52 eur.39. Na základe žalobcom podaného odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný ako
odvolací orgán napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové

rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol obsah odvolania žalobcu a po jeho preskúmaní
správcom dane zistený skutkový stav v stručnosti popísal. Žalovaný konštatoval, že správca dane
postupoval v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona, dostatočne zistil skutkový stav, zaoberal
sa každým návrhom, námietkou a pripomienkou žalobcu a zákonným spôsobom zabezpečil všetky
dostupné dôkazy, ktoré posúdil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach a na základe ktorých

vyvodil právny záver. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, ktoré skutočnosti boli
podkladom rozhodnutia správcu dane, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Správca dane uviedol v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia všetky skutočnosti a úvahy, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia a dostatočne popísal
zistený skutkový stav. Žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom
procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 3 ods.

1 daňového poriadku, práva na úzku súčinnosť podľa § 3 ods. 2 a 8 tohto zákona, ako aj nebol
nikým a ničím obmedzený vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia. Žalovaný sa v
rámci napadnutého rozhodnutia vysporiadaval s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu.

40. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH") daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník.

41. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

42. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ

s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyt'platiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c
ods. 5 a § 69 ods. 2

až 4 , a 9 až 12 ,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa
§ 11 a § 11a ,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

44. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

45.Podľa§2ods.1písm.c)zákonaofinančnejspráveorgánmištátnejsprávyvoblastidaní,poplatkova

colníctva sú daňové úrady a colné úrady, ktoré sú preddavkovými organizáciami zapojenými na rozpočet
finančného riaditeľstva.

46. Podľa § 5 ods. 1 zákona o finančnej správe daňový úrad vykonáva svoju pôsobnosť
v územnom obvode kraja, ak § 6 ods. 1 alebo osobitný predpis neustanovuje inak.47. Podľa § 5 ods. 6 zákona o finančnej správe na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov
možno zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné
miesta na návrh riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident.

48. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
pri správe daní vyšlo najavo.

49. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní

neprihliada.

50. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

51. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

52. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

53. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť
k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

54. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane

povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu
daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú
hospodárske operácie
a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie,
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne

alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

55. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim

vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

56. Podľa § 47 písm. a) a h) daňového poriadku protokol musí obsahovať názov a sídlo správcu dane
a preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.

57. Podľa § 60 ods. 1 daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania
vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o
jeho nezaujatosti.58. Podľa § 60 ods. 2 daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania
vylúčený aj vtedy, ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného

stupňa.

59. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) a ods. 5 daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť,
ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto

zákona neplynú.

60. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalobcu a vyjadrení žalovaného ako aj administratívneho
spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade
so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu
dane vedúci k vydaniu napadnutého

a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle,
efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí
obsah administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje
úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav
správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v

napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane
a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o.
ako dodávateľ žalobcu dodala pre žalobcu tovar uvedený na sporných faktúrach, pričom žalobca si
neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane

z dodávateľských faktúr od uvedeného dodávateľa, je opodstatnený, plne súladný
s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu.

61. Správny súd poukazuje na to, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt
(žalobca), pričom správca dane dokazovanie vykonáva a vedie a jeho úlohou je najmä zistiť skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca
dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná,

akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom
konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, v zmysle ktorých
sú príslušné orgány povinné postupovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane
právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo
daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný

hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásadaobjektívnejpravdyovládajúcadaňovékonanienepredstavujeabsolútnupovinnosťsprávcudane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu

(žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,
dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane

v priebehu konania k dispozícii.

62. Správny súd uvádza, že je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou
je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie
obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť

nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu
podnikanie, ale aj vedomosťo subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane

o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej
v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a
poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z
hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či tovar alebo služby boli skutočne dodané zmluvným
dodávateľom.

63. Podľa názoru správneho súdu správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo
služby. Už samotné zistenie skutočnosti, že nebolo preukázané, že dodávateľ žalobcu skutočne dodal
tovar žalobcovi, konateľ dodávateľa nepoznal žalobcu, nekonal s nim ohľadne zdaniteľných plnení,
platba za dodanie tovaru nebola zrealizovaná na bankový účet žalobcu a že zdaniteľné plnenie
nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti

dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane
spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom
konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v
postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej
transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne

uvádza v daňovom priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží
predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným
smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je
boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky
z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z

21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom
uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom
odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom
stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR

zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení
s rozhodnutím ÚS SR zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).

64. Podľa správneho súdu splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1
aods.2písm.a)a§51ods.1písm.a)zákonaoDPHniejeviazanévýlučnenaichformálnepreukázanie,

ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok
na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných
právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani
pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho
zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu je potrebné

uviesť, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na
odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný (§ 9 zákona o DPH) konkrétnym
subjektom uvedeným na faktúre. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet

DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Pre vznik nároku na
odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu a to práve
osobou uvedenou na faktúre. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že došlo k dodaniu tovaru dodávateľom LPH
Slovakia, s.r.o., ako aj k uhradeniu faktúr súvisiacich s takýmto dodaním tovaru tak, ako to deklaroval v
daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou

preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane zákon o DPH stanovil. V prípade, ak
si žalobca ako daňový subjekt uplatnil nárok odpočet dane z dodávateľských faktúr, potom musí vedieť
preukázať, že plnenia,
z ktorých vyplýva uplatnenie práva na odpočet dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili
tak, ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len

formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.

65. Správny súd konštatuje, že samotné faktúry od dodávateľa sú len formálnou podmienkou uplatnenia
sinárokunaodpočítanieDPHnavstupe,nievšakpostačujúcou,pokiaľniesúodrazomreálnehoplnenia.Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva
na odpočítanie DPH zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné doklady (faktúry,
zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej podstaty,

nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia účastníkov fakturovaného
obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového
subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny nárok. Následne správca
dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ
dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na uplatnený odpočet DPH. Ak

správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je
na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na
odpočítanie dane. Žalobca v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturovaný tovar
a služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou LPH Slovakia,
s.r.o.), prípadne iným daňovým subjektom, ktorému vznikla daňová povinnosť (§ 19 - § 21 zákona o
DPH).

66. Podľa správneho súdu správca dane nadobudol pochybnosti okrem iného aj tým, že sporné
faktúry boli vystavené dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu v predmetnom zdaňovacom období,
ktorej konatelia T.. B.. (konateľom do 15.05.2017) a M. W. (konateľom od 15.05.2017 - 25.07.2019),
popreli obchodovanie so žalobcom, ktorého ani nepoznajú, pričom popreli aj vystavenie (aj podpísanie)

sporných faktúr č. 0117042017
a č. 0124042017 za zdaňovacie obdobie apríl 2017, čím oprávnene potvrdili pochybnosti správcu
dane o tom, že predmetnými faktúrami deklarované zdaniteľné planenia boli platiteľovi dodané práve
spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. Rovnako popreli, že by bankový účet č. A uvedený na predmetných
faktúrach, patril spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. Kým bol konateľom spoločnosti T.. J. spoločnosť LPH

Slovakia, s.r.o. podľa jeho vyjadrenia disponovala účtom vedeným v UniCredit Bank, a.s. Keď bol
konateľom M. W., spoločnosť disponovala účtom s iným než vyššie uvedeným číslom, vedenom v Tatra
banke, a.s. Sám žalobca sa vyjadril, že
M. W.a a T.. J. nepozná, stretol sa s nimi počas ich výpovede u správcu dane, čiže ohľadom
deklarovaných obchodov s nimi nejednal. Žalovaný v odvolacom konaní preveril tvrdenia uvedených

konateľov ohľadne účtov spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o a dospel k záveru, že účet A nemala spoločnosť
evidovaný. Počas výkonu funkcie konateľa T.. J., spoločnosť mala evidované dva bankové účty vedené
v UniCredit Bank, a.s. a od 30.08.2017, kedy bol konateľom M. W., mala evidovaný účet v Tatra banke,
a.s. tak, ako to tvrdili konatelia spoločnosti vo svojich výpovediach.

67. Správny súd konštatoval, že deklarovaný dodávateľ LPH Slovakia, s.r.o. síce podal za zdaňovacie
obdobie 2. štvrťrok 2017 daňové priznanie DPH a kontrolný výkaz DPH,
v kontrolnom výkaze v zdaňovacom období 2. štvrťrok 2017 však nebolo deklarované uskutočnenie
zdaniteľných obchodov pre žalobcu v zmysle kontrolovaných faktúr, čiže DPH, ktorú si žalobca v
zdaňovacom období apríl 2017 odpočítal z faktúr vystavených

vmenespoločnostiLPHSlovakia,s.r.o.,neboladoštátnehoodpočtuodvedená.Anizožiadnejvýpovede
účtovníčok spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o. (M. C.,
K.. K. a T.. V.) nevyplynula skutočnosť, že by vystavili sporné faktúry a že by spoločnosť LPH Slovakia,
s.r.o. mala akýkoľvek obchodný vzťah so žalobcom, pričom výsluch týchto osôb navrhol sám žalobca.
M. C. uviedla, že podpis na predložených faktúrach nie je ani jej a ani konateľa Ing. J., pričom nesedí

ani predmet činnosti, nakoľko spoločnosť LPH Slovakia, s.r.o. sa zaoberá odpadovým hospodárstvom.
B. K. sa vyjadrovala len k faktúre č. XXXXXXXXXX zo dňa 25.05.2017, pričom nevedela, kto ju
vystavil a podpis nepoznala, podľa nej to nebol ani podpis M. W.. Aj ona uviedla, že spoločnosť LPH
Slovakia s.r.o. sa zaoberala odpadmi. Z informačného systému Finančnej správy vyplýva, že daňové
priznanie DPH za II. štvrťrok 2017 podávala Ing. Dlouhá, ktorá taktiež nepotvrdila spoluprácu spoločnosti

LPH Slovakia, s.r.o. so žalobcom. Na základe zistení správcu dane, sú pochybnosti správcu dane a
žalovaného o reálnom dodaní tovaru a služieb práve dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach
oprávnené. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k
realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane za zdaňovacie
obdobie apríl 2017 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené

podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o
DPH. V tejto súvislosti je potrebné hodnotiť námietku žalobcu ohľadne nesprávneho posúdenia veci ako
neopodstatnenú, nakoľko žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o., čímporušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Právne posúdenie v danej veci
je podľa názoru správneho súdu správne.

68. K námietke žalobcu ohľadne skutočnosti, že všetky úkony vykonané v daňovej kontrole
a vo vyrubovacom konaní Daňovým úradom Trenčín, pobočka Považská Bystrica sú nulitné, t. j.
nevyvolávajúce žiadne právne účinky, pretože boli vydané niekým neexistujúcim správny súd považuje
za potrebné uviesť, že podľa § 2 ods. 1 písm. c) zákona o finančnej správe sú orgánmi štátnej správy
v oblasti daní daňové úrady.

S poukazom na ďalšie ustanovenia uvedeného zákona možno uzavrieť, že daňový úrad môže
mať zriadenú pobočku, napr. Daňový úrad Trenčín v Považskej Bystrici, táto pobočka je súčasťou
konkrétneho daňového úradu. Skutočnosť, že napr. protokol
o daňovej kontrole po zreteľnom označení, že ho vydal Daňový úrad Trenčín, obsahuje doplňujúcu
informáciu, že sa tak stalo na pobočke v Považskej Bystrici, neznamená, že by ho vydal iný subjekt
než Daňový úrad Trenčín. Daňový úrad Trenčín má zriadené 4 pobočky a 3 kontaktné miesta, ktoré

zabezpečujú výkon činností daňového úradu. Jednou z pobočiek zriadených v zmysle § 5 ods. 6 zákona
o finančnej správe je aj pobočka Považská Bystrica so sídlom Centrum 2408/43, Považská Bystrica.
Keďže Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica, bola zriadená v súlade s § 5 ods. 6 zákona
o finančnej správe na zabezpečenie činností daňového úradu, súčasťou ktorých je aj správa daní podľa
daňového poriadku, pobočka je oprávnená vykonať daňovú kontrolu. V nadväznosti na toto oprávnenie

DaňovýúradTrenčín,pobočkaPovažskáBystrica,vydalprotokol,ktorýobsahujevhlavičkeDaňovýúrad
Trenčín, pobočka Považská Bystrica, Centrum 2408/43, 017 01 Považská Bystrica, čo nie je v rozpore s
ustanovením § 47 písm. a) daňového poriadku a protokol spĺňa zákonom vymedzené náležitosti. Taktiež
vyrubovacie konanie musí vykonať správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Keďže v danom prípade
daňovúkontroluzačalDaňovýúradTrenčín,pobočkaPovažskáBystrica,vzmysleustanovenia§68ods.

1 (veta druhá) daňového poriadku, vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods.
8 správne vykonal a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydal Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská
Bystrica. Na základe uvedené správny súd konštatuje nedôvodnosť predmetnej námietky žalobcu.

69. K námietke, že z rozhodnutí daňových orgánov nie je možné zistiť, čo považujú za dôkazy a čo

za informácie, správny súd uvádza, že dôkazy sú svojou povahou vlastne informáciami získavanými
orgánmiverejnejmocivrámcizákonomupravenéhokonaniasvyužitímvopredstanovenýchprocesných
pravidiel, kedy sa zisťujú a objasňujú skutočnosti, ktoré sú následne podkladom pre rozhodnutie orgánu
verejnej moci. Dôkaz je teda poznatok (informácia) získaný v procese dokazovania, slúžiaci sám osobe
alebo

v spojení s inými poznatkami na preukázanie existencie alebo neexistencie určitej skutočnosti, alebo
pravdivosti určitého tvrdenia. Daňové orgány dôkazné prostriedky
a z nich vyplývajúce dôkazy v odôvodneniach svojich rozhodnutí nielen označili, ale ich v rámci
voľnej úvahy aj primeraným spôsobom vyhodnotili a preto správny súd konštatuje neopodstatnenosť
predmetnej námietky žalobcu.

70. Ohľadne námietky nevypočutia pána K., od ktorého mal žalobca v mene spoločnosti LPH Slovakia,
s.r.o. nakúpiť deklarovaný tovar správny súd uvádza, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného
orgánom verejnej správy Konanie v správnom súdnictve nie je „pokračovaním" správneho konania.
Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má

subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo
právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, sa má prioritne domáhať ochrany svojich
práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je
možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Z
administratívneho spisu vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že v konaní pred správcom dane

viackrát navrhoval vypočuť osobu pána K., nakoľko táto námietka nebola uvedená ani v odvolaní a ani v
jeho vyjadreniach k zisteným skutočnostiam počas administratívneho konania. Námietku o nevypočutí
pána K. žalobca uplatnil až v správnej žalobe. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, konanie v správnom
súdnictve nie je „pokračovaním" správneho konania a preto žalobca mal uvedený návrh na vykonanie
dokazovanie spočívajúceho vo vypočutí pána K. uplatniť včas, a to v rámci konania pred daňovými

orgánmi (či už v prvostupňovom alebo v odvolacom konaní). Žalobca sa spoľahol na to, že pán K. sa
na výstavisku, kde sa stretli, predstavil ako obchodný zástupca viacerých spoločností predávajúcich
materiál na zváranie, pričom od neho nežiadal ani žiadny listinný dôkaz, na základe ktorého danú
spoločnosť zastupuje. Správca dane na účely predmetu daňového konania riadne zistil skutkový stav apreto správny súd konštatuje nedôvodnosť predmetnej námietky žalobcu, keď žalobca p. K. ani bližšie
neidentifikoval.

71. Na tomto mieste správny súd považuje za vhodné doplniť, že žalobca má povinnosť prijať všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos
plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré
možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na

zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,
závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených
veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Od žalobcu možno spravodlivo
požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával
potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie
obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť

nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu
podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca
podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že na
preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy,
ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia. V danej veci si žalobca absolútne

vôbec žiadnym spôsobom nepreveril, či osoba pána K. má oprávnenie na zastupovanie dodávateľskej
spoločnosti LPH Slovakia, s.r.o., v mene ktorej vystupoval.

72. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní
z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie

záveru o nepreukázaní dodania tovaru dodávateľom LPH Slovakia, s.r.o. Na základe nimi vykonaného
dokazovania s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že
žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane
v kontrolovanom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že zdaniteľné plnenia
boli skutočne realizované dodávateľskou spoločnosťou tak, ako je deklarované na sporných faktúrach.

Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov
s osobou, ktorú si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jej materiálno-technické či
personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil
náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú
povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku.

Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa
(daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného
partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich
rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich
obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom. Zároveň

správny súd konštatuje, že základnou podmienkou pre vznik práva na odpočítanie dane je, že
dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19 - § 21 zák. o DPH). Ak nedôjde k vzniku daňovej
povinnosti dodávateľa, nevzniká ani právo na odpočítanie dane. Správny súd poukazuje na rozsudok
ESD C-154/20 Kemwater ProChemie, v zmysle ktorého dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby
dodávateľaležínaosobe,ktorásiuplatňujeodpočítaniedane.Dodávateľom-t.j.poskytovateľomplnenia

musí byť iná osoba registrovaná pre DPH. Pokiaľ sa deklarovaný dodávateľ uvedený na faktúre líši
od skutočného dodávateľa, osobe uplatňujúcej si odpočítanie dane môže byť odopreté odpočítanie
dane, ak nebude preukázané (tým, kto si právo na odpočet dane uplatňuje), že skutočný dodávateľ je
inou zdaniteľnou osobou alebo neexistujú osobitné skutkové okolnosti, ktoré preukazujú, že skutočný
dodávateľ je inou zdaniteľnou osobou. V uvedených prípadoch podľa tohto rozhodnutia ESD nie je

potrebnépreukazovaťpodvodnékonanie.Vprejednávanejvecisprávcadanepreukázal,žedeklarovaný
dodávateľ (LPH Slovakia, s.r.o.) fakturovaný tovar nedodal žalobcovi, žalobca nepreukázal, že skutočný
dodávateľ je zdaniteľnou osobou, zo skutkových okolností nevyplýva, že tovar žalobcovi mohla dodať
len iná zdaniteľná osoba.

73. K námietke ohľadne preukazovania podvodného konania, ktorého súčasťou mal byť žalobca
správny súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvoru EÚ vyplýva zásada subsidiarity skúmania
podmienky účasti (vedomosti) daňového subjektu na daňovom podvode vo vzťahu k nevyhnutnosti
splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH. Uvedenú zásadu je možnévyabstrahovať napr. z bodu 49 rozsudku Súdny dvor EÚ vo veci C-277/14 (PPUH Stehcemp): „Naopak,
pokiaľ sú splnené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet upravené šiestou
smernicou, nie je v súlade s režimom práva na odpočet upraveným touto smernicou, aby sa zamietnutím

tohto práva postihla zdaniteľná osoba, ktorá nevedela a nemohla vedieť, že dotknuté plnenie je zapojené
do podvodu spáchaného dodávateľom alebo že podvodom na DPH bolo poznačené iné plnenie tvoriace
súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádzalo plneniu uskutočnenému uvedenou zdaniteľnou
osobou alebo po ňom nasledovalo (pozri v tomto zmysle rozsudky Optigen a i., C-354/03, C-355/03
a C-484/03, EU:C:2006:16; body 51, 52 a 55; Kittel a Recolta Recycling, C-439/04 a C-440/04,

EU:C:2006:446, body 44 až 46 a 60, ako aj Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, EU:C:2012:373,
body 44, 45 a 47)." Súdny dvor EÚ teda v rozsudku vo veci C-277/14 (bod 49) vyslovene uvádza, že pre
relevanciu akýchkoľvek následných úvah smerujúcich ku skúmaniu existencie podvodného konania v
dodávateľsko-odberateľskom reťazci, ktorého súčasťou je posudzovaná zdaniteľná osoba (platiteľ DPH)
v spojení s otázkou vedomosti zdaniteľnej osoby o jej účasti na podvodnom konaní, resp. vedomosti o
tom, že zdaniteľné plnenie bolo súčasťou podvodu, je nevyhnutné, aby bolo v zmysle zásad daňového

konania konkrétneho štátu (v podmienkach Slovenskej republiky zásad potvrdzovaných judikatúrou NS
SR) preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie nároku na odpočet DPH, čo v
prípade žalobcu podľa správneho súdu jednoznačne splnené nebolo. Správny súd tiež poukazuje i na
vyššie uvedený rozsudok ESD C-154/20, v zmysle ktorého tiež nie je potrebné preukazovať podvodné
konanie, ak nie sú splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH.

74. V nadväznosti na uvedené v predchádzajúcom bode správny súd poukazuje na rozsudok NS SR
sp. zn. 1Sžfk/8/2016 zo dňa 08.06.2017, podľa ktorého „doktrínu zneužitia práva je v zmysle citovaného
rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Maks Pen (sp. zn. C-18/13, marginálny bod č. 22) možné v súdnom
konaní aplikovať iba v prípade, ak je preukázané, že zdaniteľné obchody prebehli a ich materiálne

výsledky reálne existujú." V citovanom rozsudku kasačný súd vytkol príslušnému krajskému súdu, že
pristúpil k aplikácii úniového práva prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ, keď v preskúmavanej
veci išlo o nekolízny právny stav, ktorý nasvedčoval aplikácii dotknutých ustanovení zákona o DPH.
NS SR v citovanom rozsudku ďalej uviedol, že „bolo povinnosťou správneho súdu preveriť splnenie
základných podmienok stanovených vnútroštátnym právnym poriadkom na vznik práva na odpočítanie

dane a následne, či si aj žalobca podaním daňového priznania toto právo v súlade s uvedeným právnym
poriadkom uplatnil. Medzi základné predpoklady vzniku práva na odpočítanie dane patrí vznik daňovej
povinnosti u dodávateľa tovaru (v preskúmavanej veci ide o stavbu), s čím sa spája dôkazné bremeno
žalobcu preukázať nadobudnutie tovaru od označeného platiteľa, ktorý vystupuje v úlohe jednoznačne
identifikovateľného dodávateľa tovaru." Aj Ústavný súd Slovenskej republiky, posudzujúc vec, kde sa

sťažovateľka dožadovala aplikácie právnych záverov Súdneho dvora EÚ, podľa ktorých v prípade, že
bolo zdaniteľné plnenie preukázateľne uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané dodávateľom ani
subdodávateľom, nárok na odpočet môže byť zamietnutý len za podmienky, že sa preukáže, že išlo o
súčasť podvodného jednania, o čom zdaniteľná osoba vedela alebo mala vzhľadom na okolnosti vedieť,
považuje pred pristúpením k aplikácii uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ za nevyhnutné, aby bolo

najskôr preukázané uskutočnenie zdaniteľného plnenia, z čoho jedným z aspektov je aj preukázanie
toho, že tovar alebo službu skutočne dodala zdaniteľná osoba (bližšie pozri uznesenie ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15.11.2017). Z doposiaľ uvedeného podľa správneho súdu vyplýva, že ak
nie je preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na odpočet DPH, nie je
potrebné skúmať podmienku účasti daňového subjektu na daňovom podvode, resp. otázku vedomosti

daňového subjektu na takejto účasti a preto predmetnú námietku žalobcu správny súd hodnotí ako
neopodstatnenú.

75. K námietke žalobcu, že správca dane v priebehu daňovej kontroly neoboznámil žalobcu
s nadobudnutými pochybnosťami o realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení dodávateľskou

spoločnosťou LPH Slovakia, s.r.o. a že neadresoval žalobcovi výzvu
v intenciách ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku správny súd uvádza, že toto tvrdenie žalobcu
nie je v súlade s obsahom administratívneho spisu. Správca dane vyzval podľa § 45 ods. 2 písm. e)
daňového poriadku žalobcu, aby predložil všetky dostupné dôkazné prostriedky, ktorými by vierohodne
preukázal, že právo uplatnené na odpočítanie dane z preverovaných faktúr bolo uplatnené oprávnene,

pričom poukázal aj na § 24 ods. 1 ako aj na § 46 ods. 5 daňového poriadku. Uvedené bolo uskutočnené
podaním označeným ako „Výzva na predloženie dôkazov" zo dňa 05.06.2020, ktoré bolo žalobcovi
doručené dňa 26.06.2020, pričom ide o podanie s č. XXXXXXXXX/XXXX. Správca dane oboznámil
žalobcu so zistenými skutočnosťami v Oznámení č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.08.2020, pričomvzniesol pochybnosti o tom, či údaje uvedené na predložených faktúrach odrážajú skutočnosť a či
dodávatelia na nich uvedení sú aj reálnymi dodávateľmi tovaru žalobcovi. Zároveň vzhľadom na
kontrolné zistenia vyzval žalobcu

v zmysle § 45 a § 46 daňového poriadku, aby sa k uvedeným zisteniam vyjadril, prípadne predložil
ďalšie dôkazy. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku a žalobcu
oboznámil so všetkými vykonanými úkonmi vo vyrubovacom konaní, ktoré súviseli s vyjadreniami
žalobcu k protokolu, a to v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.06.2021.
Na základe uvedeného konštatuje správny súd neopodstatnenosť predmetnej námietky žalobcu.

76. Ďalším zo žalobných bodov bola námietka smerujúca k potrebe vylúčenia zamestnancov správcu
dane z fázy vyrubovacieho konania z dôvodu, že tí istí zamestnanci už počas daňovej kontroly dospeli
k záveru vo veci samej, o čom svedčí protokol z daňovej kontroly, v ktorom sa nachádzajú časti, v
ktorých zamestnanci správcu dane vyhodnocujú zistené skutočnosti a činia konkrétne závery rezultujúce
konštatáciou nepriznania práva žalobcovi na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Žalobca dôvodil, že

zamestnanci správcu dane nemohli postupovať vo vyrubovacom konaní objektívne, pretože tým, že
vykonávalidaňovúkontrolu,užmaliznalosťorelevantnýchskutočnostiach,nazákladektorýchsivytvorili
k veci vzťah vyjadrený skutkovými a právnymi závermi uvedenými
v protokole z daňovej kontroly. Uvedenú námietku správny súd považuje za nedôvodnú. Priamo
ustanovenie § 47 písm. h) daňového poriadku ukladá správcovi dane povinnosť, aby do protokolu z

daňovej kontroly zahrnul preukázané kontrolné zistenia
a vyhodnotenie dôkazov. Analytická a právno-aplikačná činnosť sa teda u zamestnancov správcu dane
v štádiu daňovej kontroly predpokladá priamo zo zákona a nemôže byť považovaná za porušenie
zákona ani za dôvod, pre ktorý by zamestnanci správcu dane mali byť v ďalšej fáze - vyrubovacom
konaní - vylúčení. Správny súd z obsahu administratívneho spisu nezistil u zamestnancov správcu dane

existenciu takých okolností, ktoré by bolo možné subsumovať pod hypotézu právnej normy ustanovenia
§ 60 ods. 1 alebo ods. 2 daňového poriadku s následkom ich vylúčenia z daňového konania. Žiadne
zákonné ustanovenie nevymedzuje povinnosť vylúčiť v daňovom konaní zamestnanca vyrubovacieho
konania, ak vykonával daňovú kontrolu a vypracovával protokol. Skutočnosť, že títo zamestnanci sami
nenamietali svoju zaujatosť, nie je nezákonným postupom, ak nemali vedomosť o iných skutočnostiach,

pre ktoré by bolo možné mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 60 ods. 1, 2 daňového poriadku).

77. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne toho, že daňová kontrola bola prerušená z dôvodu žiadosti
o MVI, tak túto námietku správny súd taktiež považuje za neopodstatnenú. Je pravdou, že žiadosť o
MVI nesúvisela so zdaňovacím obdobím apríl 2017, ktorého preskúmania zákonnosti rozhodnutia sa

žalovaný domáhal v tomto konaní, ale týkalo sa zdaňovacieho obdobia jún 2017. Aj keď MVI nesúvisela
so zdaňovacím obdobím apríl 2017, daňová kontrola prebiehala za obdobie celého roku 2017, žalovaný
sa so skutočnosťami zistenými v MVI vo svojom rozhodnutí zaoberal. Správca dane vykonával daňovú
kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2017, pričom nárok na odpočítanie dane
neuznal žalobcovi za zdaňovacie obdobia apríl 2017, máj 2017 a jún 2017, o čom bol vypracovaný

Protokol z daňovej kontroly č. 101463950/2020 zo dňa 21.09.2020, v ktorom sa nachádzali aj informácie
oMVI.VsúvislostisozaslanímžiadostioMVIsažalovanýpodrobnevyjadrilvnapadnutomrozhodnutína
str. 12 až 14, na ktoré správny súd odkazuje. Žalovaný v rámci odvolacieho konania preveril komunikáciu
s chorvátskou daňovou správou a zistil, že predmetná žiadosť o MVI bola zaslaná chorvátskej daňovej
správe dňa 10.06.2019 a urgencie boli zaslané v dňoch 22.10.2019 a 03.02.2020. Dňa 18.11.2019 bola

odstúpená chorvátskej daňovej správe informácia správcu dane zo dňa 13.11.2019 s tým, že zároveň
požiadalo o zaslanie ich stanoviska prostredníctvom SCAC formulára a dňa 10.12.2019 opakovane
požiadalo chorvátsku daňovú správu o zaslanie ich odpovede v uvedenom zmysle oficiálnym spôsobom
teda prostredníctvom eFCA aplikácie vo formáte XML, avšak konečná odpoveď z chorvátskej daňovej
správy doručená nebola. Nakoľko chorvátska daňová správa napriek urgenciám a vyššie uvedeným

žiadostiam konečnú odpoveď na MVI prostredníctvom SCAC formulára nezaslala, nemôže sa v spise
nachádzať „kompletne
a riadne vyplnený formulár tejto žiadosti" v takom stave, v akom sa tam nachádzajú konečné odpovede
na žiadosti o MVI.

78. Čo sa týka námietky žalobcu, že daňová kontrola trvala vyše ako 21 mesiacov, tak správny
súd uvádza, že výkon daňovej kontroly začal dňa 10.12.2018. Daňová kontrola bola rozhodnutím č.
101442135/2019 zo dňa 12.06.2019 prerušená odo dňa 14.06.2019 z dôvodu, že bolo potrebné získaťinformácie podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a
boji proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty. Správca dane pri daňovej kontrole zistil skutočnosti, ktorých preverenie si vyžiadalo

zaslanie žiadosti o MVI č. 101296728/2019 zo dňa 10.06.2019. V dňoch 15.10.2019, 30.01.2020
a 04.05.2020 boli zaslané urgencie na zaslanie odpovede na žiadosť o MVI. Dňa 07.05.2020 bola
správcovi dane doručená odpoveď na zaslanú žiadosť o MVI. Dňa 13.05.2020 bolo správcovi dane
doručené doplnenie odpovede na predmetnú žiadosť o MVI, na základe ktorej pominuli dôvody, pre
ktoré sa daňová kontrola prerušila. Správca dane zaslal kontrolovanému platiteľovi dňa 22.05.2020

oznámenie č. 100931997/2020, že dňa 13.05.2020 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola DPH
za zdaňovacie obdobia január 2017 až december 2017 prerušila a správca dane pokračuje v daňovej
kontrole. Daňová kontrola bola teda od 14.06.2019 do 13.05.2020 prerušená, pričom v zmysle § 61 ods.
5 daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty neplynú. Daňová kontrola bola ukončená
doručením Protokolu č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.09.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k zisteniam uvedeným v Protokole doručený žalobcovi dňa 29.09.2020. Na základe uvedeného

správnysúdkonštatuje,žedaňovákontrolabolaukončenávzákonomstanovejlehotepodľa§46ods.12
daňového poriadku a preto správny súd považuje námietku žalobcu o nedodržaní stanovenej lehoty na
výkon daňovej kontroly za nedôvodnú. Správny súd v tejto súvislosti navyše poukazuje na rozhodnutia
Najvyššie súdu SR sp. zn. 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016 (publikovaný v Zbierke rozhodnutí NS SR
pod č. R 60/2016), sp. zn. 6Sžfk/16/2019 zo dňa 20.05.2020 a sp. zn. 2Sžf/18/2014 zo dňa 23.03.2016, z

ktorých vyplýva, že medzinárodná výmena informácie je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého
lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda
daňová kontrola bola vykonaná
v rámci zákonnej lehoty.

79. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal
v početných bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce
z daňového poriadku, zo zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné
zdôrazniť, že daňová kontrola a po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým
rozhodnutím správcu dane a naň nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už

vôbec nie bez aktívnej ingerencie žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po
celú dobu daňového konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom
práv prináležiacich mu daňovým poriadkom, vyjadroval sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku
ktorým následne správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne
oboznamoval žalobcu. Daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním

deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly
mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným
(jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.

80. Na základe uvedeného správny súd konštatuje, že záver, ktorý správca dane zo zistených

skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia
a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správca dane
ako aj žalovaný vykonaním dokazovaním preukázali, že z vyššie uvedených dôvodov v prípade žalobcu
nedošlo k splneniu podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona a preto je možné
konštatovať, že došlo k porušeniu

§ 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH zo strany žalobcu a preto
nebolo možné uznať odpočítanie dane z dodávateľských faktúr
č. 0117042017 a č. 0124042017 od dodávateľa LPH Slovakia, s.r.o. v sume 2.056,52 eur za oprávnené.
Správny súd taktiež dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli
zistené porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol

na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli
v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v
žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia
správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

81. Pokiaľ žalobca poukazoval na pojednávaní na rozhodnutie tunajšieho súdu pod sp.zn. 13S/35/2022,
ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného a správcu dane, týkajúce sa žalobcu za zdaňovacie
obdobie máj 2017, senát správneho súdu sa s týmto rozhodnutím nestotožnil, proti rozsudku bola
žalovaným podaná kasačná sťažnosť, o ktorej nebolo Najvyšším správnym súdom SR rozhodnuté.Rozsudoktunajšiehosúdu,ktorývydalinýsenát,niejezáväznýmrozhodnutímprerozhodovaciučinnosť
iných senátov, ak dospeli k inému právnemu názoru.

82. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

83. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa
§ 190 SSP žalobu zamietol.

84. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny
súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov
konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho
zastúpenia možno priznať len výnimočne.

85. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd
náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania
si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

86. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta

posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa jeho
doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v

Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP

sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený
advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o
správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.