Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. november 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/92/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313218414
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313218414.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek
senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci: MCST, a.s., Vajnorská 136,
832 61 Bratislava, IČO: 35 779 365, zast. GHS Legal, s.r.o., Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47
232 544, proti žalovanému: Obec Chorvátsky Grob, Nám. Josipa Andriča 17, 900 25 Chorvátsky Grob,
IČO: 00 304 760, zast. Advokátska kancelária VOZÁR s.r.o., Trenčianska 56/D, 821 09 Bratislava, IČO:

47 234 628, o žalobe o určenie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.
23Cb 90/2013-375 zo dňa 9.2.2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb 90/2013-375 zo dňa 9.2.2015
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť

žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 828,34 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobou zo dňa 19.9.2013 sa žalobca domáhal, aby súd
určil, že žalovaný nemá právo brániť žalobcovi pri užívaní vlastníckeho práva žalobu disponovaním
s nehnuteľnosťou, nachádzajúcou sa na parcele registra P. s parcelným číslom XXXX/XX o výmere

3.424 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, katastrálne územie P. Z., obec P. Z., okres I.,
evidovanejSprávoukatastraI.nalistevlastníctvač.XXXX,keďžepredmetnánehnuteľnosťanižiadnajej
časť nie je miestnou komunikáciou a neexistuje zákonný dôvod na to, aby bola ako miestna komunikácia
užívaná. Žalobca zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

3. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom parcely registra P. s parcelným

číslom XXXX/XX o výmere 3424 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, katastrálne územie
P. Z., obec P. Z., okres I., evidovanej Správou katastra I. na liste vlastníctva č. XXXX. Žalovaný je
obec Chorvátsky Grob. Žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy
zo dňa 10.7.2009. Časť nehnuteľnosti je súčasťou T. P., zvykovo využívanej aj širokou verejnosťou
ako dopravná komunikácia z lokality medzi Pezinkom, Slovenským Grobom - časťou Čierna Voda a
Ivankou pri Dunaji, hoci bola v minulosti určená výlučne ako súčasť vnútroareálovej komunikácie v rámci

bývalého Hydinárskeho štátneho majetku. Vlastníkom celého areálu bývalého HŠM na Triblavine a aj
vlastníkom cestného telesa od okrajov parcely č. XXXX/XX v smere od časti Č. C. (parcela č. XXXX/X
a ďalšie), resp. v smere na cestu 1. triedy č. I/61 (I. I. P. - parcela č. XXXX/X a ďalšie) bola neskôr aj
spoločnosť VHŠ, a.s. ktorá dňa 25.9.2002 vstúpila do likvidácie. Od spoločnosti VHŠ, a.s. v likvidácii
odkúpila areál Bývalého HŠM na T. spoločnosť AGROLIPT spol. s r.o., so sídlom Družstevná 32,
Dubová, a to vrátane pozemku s parc. č. XXXX/XX, na ktorom je dvor - vnútroareálová komunikácia v

rámci celého areálu o výmere približne 1000 m2 so samostatnými časťami s označeniami Hydináreň
a Sušička. Od spoločnosti VHŠ, a.s. v likvidácii odkúpil žalovaný v roku 2003 cestné teleso od okrajaparcely č. XXXX/XX v smere do časti Čierna Voda, nachádzajúce sa na parcele č. XXXX/X a ďalšie.
Cestné teleso od okraja parcely XXXX/XX (na parcele č. XXXX/X a ďalších) bolo odkúpené ďalšou
právnickou osobou, odlišnou od žalobcu, jeho obchodných partnerov a žalovaného. Žalobca sa od

druhej polovice roka 2010 aktívne snažil hľadať riešenie dopravnej situácie v lokalite T. a minimálne
od mája 2011 žalobca aktívne spolupracoval so žalovaným na procese tzv. „legalizácie" užívania
Triblavinskej cesty na celom jej úseku verejnosťou, ktorá by mala byť dosiahnutá usporiadaním cestnej
siete zaradením predmetnej časti nehnuteľnosti do cestnej siete ako ucelenej verejnej spojovacej
komunikáciemedzicestouI.triedyč.I/61(známapodoznačenímStaráseneckácesta)acestouIII.triedy

č. III/5021, prechádzajúcou cez časť Čierna Voda obce Chorvátsky Grob, kde sú dva úseky tejto cesty
III. triedy č. III/5021 označené ako C., resp. N. ulica. V rámci snáh žalobcu o legalizáciu predmetného
úseku nehnuteľnosti ako cesty prebehla medzi žalobcom a kompetentnými orgánmi na strane verejnej
správy intenzívna komunikácia spojená s rozsiahlou korešpondenciou, ktorá však neviedla k dosiahnutiu
zámeru žalobcu, keďže na návrh etapovitého usporiadania cestnej siete v dotknutej lokalite, predložený
žalobcom (list č. MCST/OChG-1492102-ŠS zo dňa 21.2.2013) žalovaný ako jediný z oslovených

orgánov relevantne nereagoval, ani napriek opakovaným urgenciám žalobcu. Naopak žalovaný trval
na svojom finálnom návrhu zo dňa 12.3.2013, ktorý spočíval v darovaní časti nehnuteľnosti, zvykovo
užívanej ako cesta o výmere približne 1000 m2 z plochy 65.000 m2 celého areálu v lokalite T. vo
vlastníctve žalobcu v hodnote približne 60.000,- eur žalobcom žalovanému so súčasným obmedzením
užívania celej zostávajúcej plochy areálu na určito nevymedzenú dobu do dobudovania dopravného

prístupu na uvažované diaľničné kolektory s predpokladaným začiatkom výstavby v roku 2015.

4. Vzhľadom na neadekvátny prístup zo strany žalovaného bol žalobca nútený využiť nehnuteľnosť na
iné účely v rámci svojej podnikateľskej činnosti a predmetný úsek nehnuteľnosti - T. P. - dňa 15.4.2013
uzavrel, čo nepovažoval žalobca za neprimerané nakladanie so svojim majetkom s ohľadom na to, ako

žalobca interpretoval obsah viacerých písomných usmernení zo strany orgánov žalovaného k premávke
na T. ceste. Žalovaný na postup žalobcu reagoval najskôr vykonaním Štátneho odborného dozoru
zo dňa 15. 04. 2013, z ktorého bol vyhotovený zápis pod č. ŠOD-5122013-Bk-1- TRIB a následne
vydaním rozhodnutia č. SOD-512-2013-BJ-3-TRIB zo dňa 19.4.2013. V tomto rozhodnutí žalovaný
nariadil žalobcovi, aby odstránil cestnú prekážku - nepovolenú stavbu - betónové zátarasy na verejnej

účelovej komunikácii (T.) v katastri obce P. Z. v lehote 24 hod. od doručenia rozhodnutia. Žalobca
na vydané rozhodnutie žalovaného č. ŠOD-512-2013-BJ-TRIB reagoval oznámením o neakceptovaní
protizákonného konania žalovaného, porušujúceho všeobecne platné zákony Slovenskej republiky a
najmä porušujúce ústavné práva žalobcu ako vlastníka nehnuteľností a taktiež podaním podnetu na
Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR na preverenie postupu žalovaného. Konanie

žalovanéhopriprerušenípriechodnostinehnuteľnostipredopravnúpremávkuverejnosti,ktorérealizoval
žalobca dňa 15.4.2013, bolo neskôr na základe prešetrovania podnetu žalobcu dokumentované
aj viacerými vyjadreniami dotknutých orgánov, a to konkrétne stanoviskami Obvodného úradu pre
cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Senci, Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné
komunikácie v Bratislave. Zároveň s podaním podnetu na MDVaRR SR žalobca inicioval verejné

prerokovanie problematiky usporiadania T. cesty, ktoré sa uskutočnilo dňa 25.4.2013 na Obecnom úrade
Chorvátsky Grob za účasti zástupcu MDVaRR SR, Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., Okresného
dopravného inšpektorátu OR PZ v Senci, ako aj zástupcov žalovaného a taktiež zástupcov vlastníkov
nehnuteľnostínaT..Totostretnutieaverejnéprerokovaniedalopodľanázoružalobcuodpoveďnavšetky
otvorené otázky pre ďalší postup jednak pre usporiadanie/legalizáciu T. cesty, ale aj pre umožnenie

využívať areál žalobcu, čo okrem predchádzajúcich stanovísk dotknutých orgánov a organizácií
dodatočne svojimi oficiálnymi písomnými vyjadreniami potvrdili aj MDVaRR SR, NDS, a.s. Prihliadnuc
na záväzné vyjadrenia prítomných predstaviteľov orgánov a organizácií na verejnom prerokovaní T.
cesty preto žalobca dňa 26.4.2013 predmetné betónové panely na parcele č. XXXX/XX odstránil.
Uznesením č. 29/2013 z rokovania dňa 9.5.2013 schválilo Obecné zastupiteľstvo žalovaného plánované

vydávanie územno-plánovacích stanovísk, v ktorých bude „uvedená podmienka zabezpečenia prístupu
podnikateľských areálov na T." počas výstavby a prevádzky dopravných napojení v tejto oblasti, pričom
z uznesenia ďalej vyplývalo, že podnikateľské subjekty - obchodní partneri žalobcu, ako aj sám žalobca
- nebudú môcť využívať predmetný úsek nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu na dopravné účely pre
prístup po T. ceste ku ceste III. triedy III/5021 v časti Čierna Voda a k ďalším nehnuteľnostiam vo

vlastníctve žalobcu v centrálnej zóne časti Čierna Voda, hoci celý tento „zakázaný" úsek T. cesty bol
pôvodne vybudovaný ako prepojenie areálov vo vlastníctve žalobcu.5. Žalobca sa prihliadnuc na uvedený vývoj situácie od zverejnenia Uznesenia OcZ žalovaného
č. 29/2013 okolo dňa 20.5.2013 viacerými písomnými výzvami na prerokovanie neprimeraných
diskriminačných dôsledkov dotknutého uznesenia na využívanie areálu žalobcu na T., vrátane žiadosti

podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, snažil vyriešiť rozpory v interpretácii
podstatných právnych skutočností medzi žalobcom a žalovaným. Všetku snahu žalobcu na zmierlivé
a právne odôvodnené vyriešenie situácie však žalovaný opakovane odmietal, čo je potvrdené aj
stanoviskom v liste č. 1397/2013-lvKe zo dňa 25.7.2013. Preto listom č. MCST/OChG-1993107-ŠS -
Oznámenie o ďalšom postupe MCST, a.s. v súvislosti s využitím areálu na T. a aj s užívaním T. cesty

zo dňa 31.7.2013, a to s ohľadom na opakované vyjadrenia žalovaného, na základe ktorých možno
predpokladať, že žalobcovi nebude umožnené využívať ani T. cestu, ani areál na T. podľa už druhého
podnikateľského zámeru, prepracovaného podľa podmienok žalovaného, žalobca oznámil žalovanému
svoje zmenené rozhodnutie vo veci predtým rozpracovaných návrhov na usporiadanie cestnej siete v
dotknutej lokalite. V zmysle vynúteného nového využitia areálu na T. bol žalobca nútený už tretíkrát
zmeniť svoj podnikateľský zámer využitia tohto areálu. Žalobca preto žalovanému zároveň oznámil,

že súčasťou novo uvažovaného spôsobu využitia nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu bude
využitie predmetnej nehnuteľnosti s vylúčením priameho napojenia na T. cestu smerom na časť Čierna
Voda a s pripojením celého areálu na pripravovanú diaľničnú križovatku na T. odpočívadle, a že
pre žalobcu prestáva byť prioritou vytváranie potrebných predpokladov pre splnenie podmienok pre
pripojenie T. cesty na pripravované diaľničné kolektory.

6. Nakoľko z reakcií obyvateľov obce Chorvátsky Grob na informácie o pripravovanej zmene využívania
úseku komunikácie T. cesta na parc. č. XXXX/XX najmä na stránke obce Chorvátsky Grob, umiestnenej
aj na sociálnej sieti, vyplynulo, že obyvatelia majú iný názor ako vedenie žalovaného, pokúsil sa žalobca
opätovne vyriešiť rozpory v interpretácii súvisiacich právnych skutočností medzi ním a žalovaným

tak, že adresoval vedeniu žalovaného, ako aj poslancom Obecného zastupiteľstva žalovaného výzvu
na prerokovanie dotknutých rozporov v liste č. MCST/OChG-2062308-ŠS, a zároveň realitný partner
žalobcu - spoločnosť MITAN, s.r.o. v tom istom záujme osobne vyzvala starostu ako predstaviteľa
žalovanéhokrokovaniuotýchtorozporoch.Žalovanývšaknavšetkypísomnéiniciatívyžalobcureagoval
odpoveďou na oznámenie o ďalšom postupe MCST, a.s. v súvislosti s využitím areálu na T. a aj s

užívaním T. cesty zo dňa 23.8.2013, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 30.8.2013, a v ktorej žalovaný
okreminéhouviedol,ževprípadeakbudežalobcanakladaťsnehnuteľnosťouakovlastnouaopakovane
preruší priechodnosť predmetnej komunikácie na parcele č. XXXX/XX, bude žalovaný postupovať
uložením najvyššej možnej sankcie v súlade so zákonom č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách
(cestný zákon), ako aj so zákonom č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Napriek negatívnemu obsahu

uvedeného listu žalovaného č. 1542/2013-IvKe zo dňa 23.8.2013 reagoval žalobca opätovnou výzvou
žalovaného na vysvetlenie si rozporov v interpretácii súvisiacich právnych skutočností v liste č. MCST/
OChG-2083008-ŠS zo dňa 30.8.2013, ktorý bol s ohľadom na okruh adresátov listu žalovaného taktiež
odoslaný všetkým dotknutým orgánom a organizáciám a bola o ňom s ohľadom na verejný záujem
informovaná aj verejnosť prostredníctvom komunitného webu. Ani spoločná snaha žalobcu a realitného

partnera spoločnosti MITAN, s.r.o. neviedla k zmierlivému vyriešeniu rozporov okolo legalizácie T. cesty
a užívania areálu žalobcu na T., čo vyplývalo aj z obsahu zápisnice z rokovania zástupcov vedenia
žalovaného, žalobcu a spoločnosti MITAN, s.r.o. zo dňa 12.9.2013.

7. V zmysle všetkých vyššie uvádzaných skutočností a predkladaných dôkazov žalobca odvodzoval

svoju vecnú legitimáciu od výlučného vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a vecnú legitimáciu
žalovaného od jeho presvedčenia, že je oprávnený sankcionovať žalobcu za výkon svojho výlučného
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti užívaním nehnuteľnosti. Tak žalobca, ako aj žalovaný
získajú právoplatným rozhodnutím súdu príslušného konať v tejto veci pevný právny základ pre svoje
budúce postavenie a odstráni sa tým súčasný stav ich právnej neistoty. Naliehavý právny záujem

na požadovanom určení je v tomto prípade nepochybne daný, pretože bez určenia, či je predmetná
nehnuteľnosť súčasťou siete miestnych komunikácii je ohrozený nerušený výkon vlastníckeho práva
žalobcu, ako aj disponovanie s predmetnou nehnuteľnosťou bez hrozby sankcií zo strany žalovaného.
Bez požadovaného určenia nebude odstránená právna neistota žalobcu a nejednoznačnosť právneho
postavenia predmetnej nehnuteľnosti. Určovacia žaloba je v tejto právnej veci opodstatnená aj z toho

dôvodu, že preventívny charakter určovacej žaloby by odstránil právnu neistotu dotknutých subjektov
v čase, keď ešte nedošlo k uloženiu sankcií zo strany žalovaného, a teda nedošlo k výraznému
narušeniu oprávnených záujmov žalobcu. Naplnením svojho preventívneho charakteru a cieľu určovacej
žaloby by došlo k zabráneniu ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi. I keď v tejto právnejveci nejde o zhodu medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, keďže z
historického pohľadu je zrejmé, že na predmetnej nehnuteľnosti nebolo k predmetnej časti dvora, na
nej sa nachádzajúceho a zvykovo využívaného ako komunikácia, nikdy v minulosti zriadené právo

zodpovedajúce vecnému bremenu ani iné ťarchy, ktoré by obmedzovali výlučné vlastnícke a dispozičné
právo žalobcu s nehnuteľnosťou, z uvedenej citácie možno vidieť obdobnosť naliehavého právneho
záujmu vyplývajúcu z právnej neistoty v situácii opisovanej v citácii a v situácii, ktorá vznikla medzi
žalobcom a žalovaným. Určením, že nehnuteľnosť nie je súčasťou miestnej komunikácie a že žalovaný
nemá právo hroziť žalobcovi uložením sankcie za uzavretie časti nehnuteľnosti, by znamenalo v tejto

veci úplné vyriešenie obsahu spornosti právneho stavu vyplývajúceho zo vzniknutej situácie a pevný
právny základ pre budúce právne vzťahy účastníkov tohto sporu a zároveň by sa takýmto určením mohlo
predísť budúcim žalobám na plnenie podľa ust. § 80 písm. b) O.s.p.

8. Naliehavosť právneho záujmu žalobcu je podľa žaloby daná aj tým, že žalobca má v úmysle s
predmetnou nehnuteľnosťou v čo najskoršej možnej dobe nakladať spôsobom, ktorý je nezlučiteľný

so skutočnosťou, aby bola časť nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve naďalej využívaná ako
komunikácia, keďže samotný žalobca, resp. jeho obchodní partneri nemôžu podľa ich interpretácie
písomných vyjadrení žalovaného nehnuteľnosť využívať ani ako komunikáciu. Nešetrné mocenské
zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj
s ústavnou hodnotou personálnej autonómie jednotlivcov. Vlastnícke právo má u každého vlastníka

rovnaký zákonný obsah a požíva rovnakú ochranu. Oprávnenie vec užívať, ktoré požíva vlastník,
môže predstavovať individuálnu alebo výrobnú (podnikateľskú) spotrebu predmetu vlastníctva. Nútené
obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom do vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Nútené
obmedzenie môže spočívať v dočasnom určení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo odňatí časti
práv, ktoré sú obsiahnuté v práve vlastniť majetok. Nielen vyvlastnenie, ale aj nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je dovolené iba vtedy, ak sa uskutoční v súlade so štyrmi kumulatívne určenými
podmienkami čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Zásah do vlastníctva je možný iba v nevyhnutnej miere, ak je
vo verejnom záujme, uskutoční sa na základe zákona a za primeranú náhradu. Ak dôjde k nesplneniu
čo i len jednej z uvedených podmienok, zásah do vlastníctva nemožno označiť za také vyvlastnenie
alebo obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je v súlade s Ústavou SR. Je teda zrejmé, že v uvedenom

prípade, kedy by žalovaný mohol brániť v užívaní žalobcovho vlastníckeho práva, nemôže ísť o nútené
obmedzenievlastníckehopráva,keďženebolikumulatívnesplnenézákonompredpokladanépodmienky
na obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Ako vyplýva z právnych predpisov platných na území
Slovenskej republiky, iné zásahy do vlastníckeho práva žalobcu nie sú dovolené, keďže majetok žalobcu
nebol nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov, a teda nejde o opatrenie

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti
alebo práv a slobôd iných.

9. Podľa názoru žalobcu v tejto právnej veci ide nepochybne o zásah do pokojného užívania majetku
žalobcu, pričom nejde o prípad, kedy by bol zásah do vlastníckeho práva ospravedlniteľný z dôvodu

verejného záujmu, čo možno vyvodiť z analogického výkladu nálezu Ústavného súdu SR, z ktorého
vyplýva, že každá komunikácia nie je automaticky vo verejnom záujme, a teda neexistuje dôvod
na nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, aj keď by mohlo ísť o záujem väčšej skupiny
dotknutých osôb, ktoré predmetnú nehnuteľnosť ako komunikáciu využívajú. Nálezy Ústavného
súdu SR zdôrazňujú oprávnenie vlastníka disponovať s majetkom spôsobom a k účelu, na ktorý bol

nadobudnutý. Žalobca nadobudol majetok v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou a v rámci
ďalšieho nakladania s jeho majetkom je preňho nepredstaviteľné, aby bol využívaný ako komunikácia.
Taktiež zabránením použitia technického prostriedku na zabránenie vjazdu dopravného prostriedku sa
vlastníkovi proti jeho vôli znemožňuje užívanie jeho majetku.

10. Súd poukázal na čl. 20 ods. 1, 2, 3 Ústavy SR, § 1 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4, § 123, § 124,
§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 a 3, § 3d ods. 3, 4 a 5 písm. d), § 4b ods. 1, § 22
ods. 1 a 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), § 6 ods. 1 vyhlášky č.
35/1984 Zb. a § 43a ods. 3 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona a na základe vykonaného
dokazovania zistil nasledovný skutkový stav.

11. Podľa argumentácie súdu, hoci sa žalobca v petite žaloby výslovne domáhal, aby súd určil, že
žalovaný nemá právo brániť žalobcovi pri užívaní jeho vlastníckeho práva, teda domáhal sa určenia
neexistencie práva žalovaného v zmysle ust. § 80 ods. c) O.s.p., čo potvrdil aj preukazovanímnaliehavéhoprávnehozáujmu,súdpredmetnúžalobuprávnekvalifikovalakozapieraciužalobuvzmysle
ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože zmyslom predmetnej žaloby bola snaha žalobcu
domôcť sa ochrany svojho vlastníckeho práva pred zásahmi (rušením) zo strany žalovaného (udelenie

pokuty v prípade opätovného ohradenia pozemku vo vlastníctve žalobcu), a teda išlo o to, aby sa
žalovaný ako rušiteľ zdržal určitého konania, ktoré by zasahovalo do výkonu vlastníckeho práva žalobcu.
Pri takomto type žaloby je aktívne legitimovaný vlastník a pasívna legitimácia patrí osobe rušiteľa. Súd
považoval za nesporné, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/XX (ďalej len „pozemok“)
a že žalovaný je rušiteľ, ktorý zasiahol žalobcovi do výkonu jeho vlastníckeho práva k pozemku

tým, že ako správny orgán uložil žalobcovi pokutu za ohradenie pozemku v jeho vlastníctve, pričom
hrozil, že v prípade opätovného ohradenia predmetného pozemku bude zo strany žalovaného uložená
žalobcovi ďalšia pokuta. Taktiež bolo nesporné, že na tomto pozemku je umiestnená inžinierska stavba
v zmysle ust. 43a ods. 3 stavebného zákona (cesta, resp. miestna alebo účelová komunikácia), pôvodne
vybudovaná ako vnútroareálová komunikácia v rámci bývalého areálu HŠM, š.p. (poľnohospodárskeho
družstva) a verejnosťou zvykovo využívaná ako súčasť dopravnej spojnice medzi obcou Chorvátsky

Grob a Ivanka pri Dunaji, nazývaná tiež T. cesta.

12.Súdakopredbežnúotázkumuselvyriešiťprávnukvalifikáciuuvedenejinžinierskejstavby-pozemnej
komunikácie na pozemku vo vlastníctve žalobcu a jej zadefinovanie v zmysle cestného zákona, keďže
v súčasnosti neexistuje žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré by T. cestu ako celok, resp. jej

časť prechádzajúcu pozemkom vo vlastníctve žalobcu právne kvalifikovalo, resp. definovalo, a preto
súd využil možnosť v zmysle ust. § 135 ods. 2 O.s.p. a túto otázku právnej kvalifikácie predmetnej
pozemnej komunikácie posúdil sám. Miestne komunikácie sú v zmysle ust. § 4b ods. 1 cestného
zákona definované ako všeobecne prípustné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné
priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácii, pričom sieť

miestnych komunikácií pre územie obce tvoria v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky federálneho
ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. všeobecne prístupné a užívané pozemné komunikácie nezaradené
do cestnej siete, ktoré navzájom spájajú dve obce, prípadne časti obce a sú pre toto spojenie dopravne
významné a zároveň platí, že v zmysle ust. 4d ods. 3 cestného zákona sú takéto miestne komunikácie
vo vlastníctve obce. Účelové komunikácie v zmysle ust. § 22 ods. 1 cestného zákona slúžia k spojeniu

výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami
alebo komunikačným účelom v uzavretých priestoroch alebo objektoch, pričom sa v zmysle ust. § 22
ods. 2 cestného zákona delia na verejné a neverejné (účelové komunikácie v uzavretých objektoch).
Podľa ust. § 22 vyhlášky federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. účelovými komunikáciami sú
najmä poľné a lesné cesty, príchodové cesty k závodom, staveniskám, lomom, baniam, pieskovniam a

k iným objektom a cesty v uzavretých priestoroch a objektoch.

13. Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledovné skutočnosti:
- z listu žalovaného žalobcovi zo dňa 12.3.2013 vyplývalo, že terajší vlastník T. cesty ako stavby
je v dôsledku rôznych okolností z minulosti právne neidentifikovateľný, resp. je zdokladovaná len tá

časť komunikácie, ktorá je umiestnená na parc. č. XXXX/X (vo vlastníctve obce), ale zostávajúca časť
komunikácie ako stavby právne neexistuje (nebola povolená stavebným povolením a skolaudovaná
kolaudačným rozhodnutím);
- z listu NDS žalovanému zo dňa 30.3.2011 vyplývalo, že žalovaný požiadal o napojenie účelovej
komunikácie Čierna voda - Ivanka pri Dunaju na diaľnicu D1 a že účelová komunikácia Čierna voda -

Ivanka pri Dunaju nie je zaradená do cestnej siete;
- z listu obce Ivanka pri Dunaji žalobcovi zo dňa 13.3.2013 vyplývalo, že obec nehodnotila zaradenie
účelovej komunikácie do cestnej siete ako prioritu. Táto obec uviedla, že komunikácia bola vybudovaná
ako prístup k intenzívne obrábanej poľnohospodárskej pôde a poľnohospodárskym objektom a obec nie
je vlastníkom stavby ani pozemkov pod stavbou;

- z listu žalobcu žalovanému zo dňa 14.3.2013 vyplývalo, že T. cesta je identifikovateľná ako viacero
nasledujúcich samostatných úsekov:
a) úsek od Vajnorskej cesty (cesta III. triedy/5021) po okraj mostíka ponad potok Čierna Voda (po okraj
pozemku s parc. č. XXXX/X),
b)úsekodokrajamostíkaponadpotokČiernaVoda(okrajpozemkusparc.č.XXXX/X)pookrajnadjazdu

nad diaľnicu D1,
c) úsek samotného nadjazdu ponad diaľnicu D1 a
d) od nadjazdu až po starú seneckú cestu (cesta I. triedy I/61),-aďalej,žeúseknaparc.č.XXXX/XXbolvybudovanýakovnútroareálovákomunikáciavrámcibývalého
areálu HŠM, š.p., a od určitej doby je „zvykovo“ s tichým súhlasom vlastníkov pozemku užívaná ako
verejná účelová komunikácia;

- z listu (stanoviska) Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave
žalobcovi zo dňa 9.9.2013 vyplývalo, že tento úrad bol toho názoru, že sporná cesta, prechádzajúca
pozemkom s parc. č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu je pozemnou komunikáciou miestneho významu
podľa zákona č. 135/1961 Zb., nakoľko táto reálne existuje a je využívaná verejnosťou, pričom podľa
ust. § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb. nemusí byť zaradená do cestnej siete a jej vlastníkom

je v zmysle ust. § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. žalovaný;
- z listu (stanoviska) Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Senci žalobcovi
zo dňa 1.8.2013 vyplývalo, že T. cesta nie je zaradená do cestnej siete, a z dôvodu, že navzájom spája
dve obce a je pre toto spojenie dopravne významná, spĺňa požiadavku miestnej komunikácie;
- z návrhu súdneho zmieru vyplývalo, že parc. č. XXXX/XX je integrálnou súčasťou areálu vo vlastníctve
žalobcu, pričom tvorí vstupnú časť zo systému vnútroareálových komunikácií a časť parc. č. XXXX/XX

je od určitého času dočasne využívaná aj ako prechod z účelovej komunikácie od časti Čierna Voda na
účelovú komunikáciu v smere na Ivanku pri Dunaji a starú seneckú cestu;
-zostanoviskaMinisterstvadopravyzodňa18.8.2014vyplývalo,žeT.cestaniejeevidovanávcentrálnej
evidencii podľa ust. § 3h cestného zákona, nakoľko nie je diaľnicou, rýchlostnou cestou alebo cestou I.
- III. triedy, pričom ak by mala byť miestnou komunikáciou, mali by ju mať vo svojich evidenciách obce,

ktorých katastrálnym územím prechádza.

14. Z vyššie uvedených listinných dôkazov, ako aj zo skutočností, ktoré medzi účastníkmi konania v
zmysle ust. § 120 ods. 3 O.s.p. neboli sporné je teda zrejmé, že pozemná komunikácia na pozemku
vo vlastníctve žalobcu bola vybudovaná ako vnútroareálová komunikácia v rámci bývalého areálu

družstva a zvyšok pozemnej komunikácie (teda zvyšok T. cesty) ako prístup k intenzívne obrábanej
poľnohospodárskej pôde a poľnohospodárskym objektom, čo vyplývalo z listu obce Ivanka pri Dunaji
žalobcovi zo dňa 13.3.2013, ako aj z listu žalobcu žalovanému zo dňa 14.3.2013 a návrhu súdneho
zmieru, a teda možno mať za to, že T. cesta v minulosti slúžila ako účelová komunikácia v zmysle ust.
§ 22 ods. 1 cestného zákona. Neskôr sa však táto pozemná komunikácia začala verejnosťou využívať

ako dopravná spojnica medzi obcami Chorvátky Grob a Ivanka pri Dunaji, pričom aj samotný súd mal
na základe ohliadky zo dňa 17.1.2014 preukázané, že daným úsekom cesty prechádza množstvo áut.
Význam T. cesty pre verejnosť a široké okolie preukazuje aj snaha žalobcu ako vlastníka pozemku, cez
ktorý časť tejto T. cesty prechádza, o jej napojenie na diaľnicu D1, čo by výrazne zlepšilo dopravnú
situáciu v danej oblasti (čo vyplývalo z listinnej komunikácie žalobcu a žalovaného). Žalovaný listinnými

dôkazmi (zmluvy o údržbe) preukázal, že sa o danú T. cestu stará. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti súd dospel k záveru, že T. cestu, vrátane jej časti prechádzajúcej pozemkom vo vlastníctve
žalobcu treba chápať ako miestnu komunikáciu, keďže ide o všeobecne prístupnú a užívanú cestu
s asfaltovým (teda spevneným) povrchom, slúžiacu miestnej doprave, resp. všeobecne prístupnú a
užívanú pozemnú komunikáciu, ktorá nie je zaradená do cestnej siete, spája dve obce a je pre toto

spojenie dopravne významná, pričom v zmysle ust. § 4d ods. 3 cestného zákona je vlastníkom takejto
miestnej komunikácie príslušná obec, teda žalovaný.

15. S uvedenou právnou kvalifikáciou, resp. definíciou predmetnej pozemnej komunikácie sa stotožnil
aj Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave listom zo dňa 9.9.2013,

podľa ktorého sporná cesta, prechádzajúca pozemkom s parc. č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu, je
pozemnou komunikáciou miestneho významu podľa cestného zákona, nakoľko táto reálne existuje a
je využívaná verejnosťou, pričom podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb. nemusí byť
zaradená do cestnej siete a jej vlastníkom je v zmysle ust. § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. žalovaný.
K rovnakému záveru dospel aj Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Senci,

ktorý v liste zo dňa 1.8.2013 uviedol, že T. cesta nie je zaradená do cestnej siete, a preto z dôvodu,
že navzájom spája dve obce a je pre toto spojenie dopravne významná, spĺňa požiadavku miestnej
komunikácie. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy sa pozemok a stavba na ňom stojaca považujú za
dve samostatné veci, a preto môže nastať situácia, že subjektom vlastníckeho práva k stavbe je osoba
odlišná od vlastníka pozemku, na ktorom je stavba zriadená.

16. V zmysle všetkých vyššie uvedených skutočností bol súd toho názoru, že žalobca ako vlastník
pozemku by mal strpieť užívanie cesty vo vlastníctve žalovaného nachádzajúcej sa na jeho pozemku
a prechod cez tento pozemok, pretože právo žalovaného na užívanie predmetnej T. cesty, vrátane jejčasti prechádzajúcej cez pozemok žalobcu, ktorým síce dochádza k zasahovaniu do vlastníckeho práva
žalobcu, prevažuje nad vlastníckym právom žalobcu, a preto žaloba na ochranu vlastníckeho práva
žalobcu nemôže mať úspech. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu ako

nedôvodnú zamietol.

17. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 828,34 eur za 11 úkonov právnej služby podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z.

18. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. b), d), f) a a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. účinného do 30.6.2016
a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, alebo aby odvolací súd tento rozsudok zmenil v súlade so žalobným návrhom doručeným na
súd dňa 19.9.2013.

19. Podľa názoru žalobcu súd nedostatočne zistil skutkový stav, o čom svedčí časť odôvodnenia
rozhodnutia, kde súd považoval za nesporné, že žalovaný je rušiteľ, ktorý zasiahol žalobcovi do výkonu
jeho vlastníckeho práva k pozemku tým, že ako správny orgán uložil žalobcovi pokutu za ohradenie
pozemku v jeho vlastníctve, pričom hrozil, že v prípade opätovného ohradenia predmetného pozemku

bude zo strany žalovaného uložená žalobcovi ďalšia pokuta. Žalobca ani žalovaný však nepredložili
v konaní žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť uvedený skutkový stav a takýto dôkaz
ani neexistuje, pretože žalovaný ako správny orgán žalobcovi pokutu za ohradenie pozemku v jeho
vlastníctve nikdy neuložil. Súd z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav, a teda predpokladal, že
žalovaný zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu, tým že mu uložil pokutu za ohradenie pozemku v jeho

vlastníctve,vodôvodnenírozhodnutianepoužilsprávneustanovenieprávnehopredpisuaprekvalifikoval
návrh žalobcu ako zapieraciu žalobu podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré podľa ustáleného
právneho názoru, ani podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR nemožno aplikovať na právny
stav, kedy účastník konania nezasiahol do vlastníckeho práva iného účastníka konania, ale takýmto
konaním účastníkovi konania zatiaľ len hrozí, čím súd vec nesprávne právne posúdil.

20. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2162/99 a namietal, že
súd počas celého priebehu konania až do vyhlásenia rozhodnutia nenaznačil, že nesúhlasí s právnou
kvalifikáciou právnej veci žalobcom a vo svojich vyjadreniach až do vyhlásenia rozhodnutia označoval
túto právnu vec ako žalobu o určenie, pričom prvý náznak súdu, že konanie vedie ako konanie o ochrane

vlastníckeho práva žalobcu vyplýva až z písomného vyhotovenia rozhodnutia vo veci samej. A to napriek
tomu, že žalobca počas priebehu súdneho konania na pojednávaní žiadal súd o vyslovenie právneho
názoru súdu podľa § 100 ods. 1 O.s.p., ako sa mu javí právne posúdenie veci a taktiež, či má súd za
to, že petit v podobe, v akej je naformulovaný v žalobnom návrhu možno pojať do rozhodnutia vo veci
samej, čo súd nepoprel. Žalobca zámerne zvolil právny inštitút určovacej žaloby, aby predišiel budúcim

žalobám na plnenie a najmä aby odstránil nastolený stav právnej neistoty, ktorý jednoznačne vyplýva z
nespočetných protichodných názorov príslušných správnych orgánov, ktoré vyslovujú vlastné názory o
právnej povahe predmetnej časti komunikácie, so záujmom získať rámcové rozhodnutie súdu, v ktorom
určuje aké úkony môže, či nemôže vykonať žalovaný v súvislosti s predmetnou nehnuteľnosťou vo
vlastníctve žalobcu, teda v súvislosti so zasahovaním do vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej časti

nehnuteľnosti.

21. Žalobca s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 mal za to, že predmetné
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a tzv. prekvapivé. Odôvodnenie samotné pozostáva z definícii

vybraných ustanovení cestného zákona a definícii vybraných vykonávacích predpisov v rámci riešenia
predbežnej otázky o právnej kvalifikácii predmetnej časti nehnuteľnosti žalobcu, zvykovo užívanej ako
komunikácia, pričom súd následne vymenúva dikcie listinných dôkazov so zjavne rozpornými názormi
o povahe komunikácie (označovanej na niektorých miestach ako účelovej, na niektorých miestach
ako miestnej, na niektorých miestach ako pozemnej komunikácie miestneho významu a na niektorých

miestach ako vnútroareálovej komunikácie) a z uvedených listinných dôkazov, bez toho aby podrobne
odôvodnil, prečo nepovažuje za správne ostatné listinné dôkazy, súd prevzal z listinných dôkazov
tie, z ktorých vyvodil právny záver, že nielen že predmetná časť nehnuteľnosti žalobcu je miestnou
komunikáciou, ale že je uvedená miestna komunikácia dokonca vo vlastníctve žalovaného. A to napriektomu, že nebol predložený jediný priamy dôkaz o existencii stavby - cestného telesa na pozemku parc.
č. XXXX/XX, ktorý by preukázal rozpor s evidenciou Katastrálneho odboru Okresného úradu I., v ktorej
pre k.ú P.T. Z. nie je na liste vlastníctva č. XXXX na pozemku parc. č. XXXX/XX evidovaná žiadna

stavba, a taktiež s viacerými dôkazmi zo súdneho spisu, z ktorých priamo nevyplýva existencia žiadnej
samostatnej stavby na pozemku parc. č. XXXX/XX a ani na jej časti, teda ani existencia cestného telesa
na parc. č. XXXX/XX.

22. Následne súd vyslovil názor že žalobca by mal ako vlastník pozemku strpieť užívanie cesty vo

vlastníctve žalovaného nachádzajúcej sa na jeho pozemku a prechod cez tento pozemok, pretože
právo žalovaného na užívanie predmetnej časti nehnuteľností žalobcu prevažuje nad vlastníckym
právom žalobcu, a preto žaloba na ochranu vlastníckeho práva žalobcu nemôže mať úspech. Žalobca
sa argumentačne zaoberal aplikáciou v odôvodnení uvedených predpisov, z ktorých súd nesprávne
vyvodil záver, že ide o miestnu komunikáciu, už v samotnom žalobnom návrhu, ako aj v nasledovných
písomných vyjadreniach, napr. zo dňa 26.11.2013 a 4.3.2014, avšak súd sa v rozhodnutí nevyjadril

k žiadnym v podaniach uvedeným argumentom. Takýmito argumentmi sú napríklad, ako žalovaný
nadobudol vlastníctvo k uvedenej časti nehnuteľnosti žalobcu; ako mohol žalovaný odkúpiť zvyšné časti
T. cesty, ktoré vedú od hraníc nehnuteľností žalobcu do obcí Chorvátsky Grob a Ivanka pri Dunaji, keď
už mal byť podľa cestného zákona ich vlastníkom; ako mohlo dôjsť k vyvlastneniu, resp. k nútenému
obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej časti nehnuteľnosti v jeho vlastníctve bez toho,

aby boli kumulatívne splnené všetky Ústavou SR stanovené podmienky vyvlastnenia, resp. núteného
obmedzenia vlastníckeho práva; ktorým momentom mal žalovaný nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej
časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu.

23. Súd sa taktiež nevyjadril k úvahe žalobcu ad absurdum, či hneď ako vybuduje vlastník pri dome

na svojom pozemku asfaltovú komunikáciu a táto komunikácia zhodou okolností spája dve obce,
vybudoval vlastník na svojom pozemku miestnu komunikáciu a z toho dôvodu je bez splnenia náležitostí
vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva automaticky nútený strpieť premávku cez
jeho nehnuteľnosť, pretože užívacie právo osôb, ktoré po nej prechádzajú, prevyšuje nad vlastníckym
právom žalobcu. Bez logického vyjadrenia sa k uvedeným rozhodujúcim argumentom žalobcu nemôže

rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie obstáť a až do momentu vysporiadania sa s uvedenými otázkami
nebude rozhodnutie požívať kvalitu a status preskúmateľného rozhodnutia, ktoré zaručuje žalobcovi
jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces. Opätovne pritom žalobca poukázal na skutočnosť, že
celé konanie bolo zo strany súdu vedené ako určovacia žaloba, a v žiadnom momente súd účastníkom
konania nenaznačil (ani na vlastných písomnostiach, ktoré označoval ako právnu vec o určenie), že

právnu vec prekvalifikoval, napriek tomu, že žalobca počas konania žiadal o vyslovenie právneho názoru
podľa § 100 ods. 1 O.s.p. Pritom ide o tzv. prekvapivosť rozhodnutia súdu, ktoré svojou intenzitou
rozhodne nie je obhájiteľné existujúcim právnym názorom, podľa ktorého práve úvahy, názory a zaujaté
závery je súd povinný vysvetliť až v rozsudku, resp. že pred vydaním rozhodnutia nie je povinnosťou
súdu informovať procesné strany o tom, aké úvahy v ňom vyvolávajú ich prednesy a ako ich priebežne

posudzuje a vyhodnocuje.

24. Podľa názoru žalobcu súd z predložených listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov dospel
nevysvetliteľne k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný ako správny orgán uložil žalobcovi
pokutu za ohradenie nehnuteľností v jeho vlastníctve. Žalovaný však neuložil žalobcovi pokutu ani pri

jednom z prípadov, kedy žalobca ohradil svoje nehnuteľnosti. Žalovaný žalobcovi uložením sankcie
iba hrozil. Zároveň súd po zhodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a to o povahe predmetnej časti nehnuteľnosti, ktorú charakterizuje ako pozemok,
na ktorom údajne existuje stavba - cestné teleso a túto stavbu označuje vo svojom odôvodnení za
miestnu komunikáciu a taktiež o význame predmetnej časti nehnuteľnosti žalobcu pre obce, ktoré by

nehnuteľnosť žalobcu mala spájať, hoci jedna z týchto obcí (Ivanka pri Dunaji) celú T. cestu (ďalej
tiež len „TRBC") za takýto typ významnej miestnej komunikácie nepovažuje a označuje ju ako účelovú
komunikáciu.

25. Pri formulovaní rozhodnutia mal súd s ohľadom na stanovisko Ministerstva dopravy, výstavby a

regionálneho rozvoja SR zo dňa 18.8.2014, na ktoré sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva
aj samotný súd, vziať do úvahy v prvom rade neexistenciu dôkazu o výpise z evidencie miestnych
komunikácií na strane žalovaného, ktorý by preukazoval existenciu TRBC ako ucelenej miestnej
komunikácie. Žalobca pritom poukázal na to, že všetky dotknuté orgány a organizácie vydali opakovanepísomné stanoviská, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ani žalovaný - obec Chorvátsky Grob a ani obec
Ivanka pri Dunaji nepovažujú TRBC v súčasnom stave za pozemnú komunikáciu miestneho významu.
Konkrétne sa jednalo o kópie nasledovných podkladov: listu Obce Ivanka pri Dunaji č. 689/2013 z

13.3.2013 a listu od Obce Ch. Grob č. 2013/276/5526/LM z 27.5.2013, ktorých kópie sú súčasťou
súdneho spisu.

26. Aj keď žalobca nepovažuje cestný zákon, ani jeho vykonávacie predpisy za predpisy takej právnej
sily, ktoré by automaticky robili z časti asfaltom spevneného povrchu miestnu komunikáciu vo vlastníctve

žalovaného, pretože by museli byť nadradené Ústave SR, ktorá taxatívne vymenúva, za akých
podmienok možno vyvlastniť, resp. nútene obmedziť vlastnícke právo, z uvedeného podľa názoru
žalobcu jednoznačne formálne vyplýva, že TRBC nie je miestna komunikácia, a teda sa k nej nemôže
vzťahovať odkaz na § 3d ods. 3 cestného zákona zo záveru prvej strany listu č. A/2013/04326/BCH,
ktorý je použitý súdom v rozhodnutí ako jeden z hlavných argumentov, keďže by išlo o výklad cestného
zákona a jeho vykonávacích predpisov v rozpore s Ústavou SR.

27. Nedoriešené majetkovoprávne záležitosti / vzťahy v tomto prípade vyvolali viacero sporných situácií
a do dnešného dňa k nim bolo dotknutými subjektmi prezentovaných viacero protichodných tvrdení, v
prípade tvrdení žalovaného - Obce Chorvátsky Grob dokonca protichodných vyjadrení aj s písomnými
tvrdeniami jej vlastných špeciálnych orgánov, ktoré zakladajú stav právnej neistoty medzi žalobcom a

žalovaným. Žalobcovi a aj žalovanému je známe, že existujú tri zmluvné dokumenty (kúpno-predajné
zmluvy) medzi VHŠ, a.s. v likvidácii ako preukázateľným vlastníkom častí cestného telesa a/alebo
pozemkov pod dotknutou komunikáciou TRBC a tromi samostatnými právnickými osobami, na ktoré
prešli vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, priamo súvisiacich, resp. ovplyvňujúcich majetkovoprávne
vysporiadanie TRBC.

28. K termínu podpisu kúpnej zmluvy so žalovaným a so spoločnosťou UMIT, s.r.o. bola vlastníkom
dvoch cestných úsekov účelových komunikácií v rámci tzv. TRBC spoločnosť VHŠ, a.s. v likvidácii, na
ktorú prešlo toto vlastníctvo od predchádzajúcich vlastníkov Hydinárskeho štátneho majetku, š.p. Je
preto z právneho hľadiska logické, že nemohlo vlastníctvo k tým istým cestným telesám prejsť podľa

akýchkoľvek zákonov aj na žalovaného - Obec Chorvátsky Grob alebo na Obec Ivanka pri Dunaji, v
ktorých J..Ú.. sa časti cestných telies nachádzajú. K termínu podpisu kúpnej zmluvy so spoločnosťou
Agrolipt, s.r.o. nebolo na parcele č. XXXX/XX evidované žiadne cestné teleso, ale iba v rámci svojho
dvora predchádzajúci vlastník vybudoval vnútro areálovú komunikáciu pre zabezpečenie prístupu zo
všetkých objektov v areáli HŠM, š.p. pri diaľnici D1 do ďalších poľnohospodárskych objektov v smere

do Obce Ch. Grob časť Čierna Voda (objekt poľného hnojiska na T. ceste, areál HŠM v centrálnej zóne
časti Čierna Voda a aj cesta III/5021) a aj v smere na Ivanku pri Dunaji (poľnohospodárske družstvo v
Ivanke pri Dunaji a aj cesta 1/61 I. I. cesta).

29. Obec Ivanka pri Dunaji označuje TRBC v rámci svojho k.ú ako účelovú komunikáciu pre

zabezpečenie prístupu aj do poľnohospodárskych areálov, ktoré sú aktuálne vo vlastníctve žalobcu
- MCST, a.s. Pričom Obec Ivanka pri Dunaji zároveň konštatuje, že nemá záujem legalizovať TRBC
ako miestnu komunikáciu. Po uzavretí priechodnosti dvora žalobcu - MCST, a.s. na parcele č. XXXX/
XX v apríli 2013 a po následnom verejnom prerokovaní problematiky TRBC dňa 25.4.2013 aj za
účasti MDVaRR SR, Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., ako aj za prítomnosti zástupcov vlastníkov

viacerých nehnuteľností a aj zástupcov žalovaného spracovali orgány žalovaného pre potreby obecného
zastupiteľstva Obce Ch. Grob (ďalej len „OcZ Obce Ch. Grob") dôvodovú správu, v ktorej je dokonca
priamo uvedené, že „pozemky a samotné teleso komunikácie sú alebo v rozdielnych vlastníctvach, alebo
sú neznáme, alebo sa vedú spory o ich vlastníctvo“, a taktiež to, že „nemá verejná účelová komunikácia
(teda nie miestna komunikácia) reálneho správcu zo zákona".

30. Na tomto mieste žalobca zdôraznil, že pri podaní žaloby v tejto právnej veci považoval žalobca
za jednoznačný skutkový stav, že predmetná časť nehnuteľnosti v jeho vlastníctve v žiadnom prípade
nemôže byť považovaná za miestnu komunikáciu. Práve preto žalobca v tomto konaní nežiadal
výlučne o určenie povahy predmetnej časti nehnuteľnosti, ale uvedené považoval v tomto konaní za

jednoduchú predbežnú otázku, ktorá je súčasťou tohto súdneho sporu, a preto tak aj viedol toto
súdne konanie svojimi návrhmi a vyjadreniami v tejto veci. Žalobca mal za to, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v niektorých prípadoch
súd na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu a v iných prípadoch súd aplikovalsíce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne. Súd prvej inštancie pri posúdení
právnej kvalifikácie predmetnej častí nehnuteľností aplikoval síce správnu právnu normu (cestný zákon
a príslušné vykonávacie predpisy), ale jej obsah nesprávne interpretoval, čo viedlo k jeho záveru, že

predmetná časť nehnuteľnosti je miestnou komunikáciou vo vlastníctve žalovaného. Počas priebehu
tohto konania sa žalobca dôsledne zameriaval na výklad ustanovenia § 4b ods. 1 cestného zákona a
podrobne analyzoval, prečo nemožno vykladať uvedené ustanovenie tak, že toto ustanovenie priznáva
vlastnícke právo k miestnej komunikácii, ale že len pomenúva skutkový stav, že keď už raz nejaká
komunikácia prešla procesom zaradenia do siete miestnych komunikácií, musí byť logicky vo vlastníctve

obce, keďže prevod vlastníctva ku komunikácii na obec, je jednou z obligatórnych podmienok jej
zaradenia do siete miestnych komunikácií.

31. Žalobca poukázal na to že ObÚCDaPK v Bratislave, ako aj ObÚCD Senec a následne aj súd
sa opiera o obsah písmena § 6 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorá nepoznala iné, než štátne
vlastníctvo. Opakovane však zdôraznil, že v zmysle čI. 20 ods. 4 Ústavy SR je vyvlastnenie alebo

nútenéobmedzenievlastníckehoprávamožnélenzakumulatívnehosplnenianasledovnýchpodmienok:
ide o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe
zákona a za primeranú náhradu. Podľa názoru žalobcu v žiadnom prípade nemožno čo i len uvažovať
o tom, že by vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným došlo k splneniu uvedených náležitostí, ktoré
pripúšťajú nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Poukazoval pritom na skutočnosť, že v

zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (nález PL. ÚS 19/09 z 26.1.2011), verejný záujem
nemožno chápať automaticky (teda, že každá cesta je vo verejnom záujme) ani aritmeticky (oprávnený
záujem väčšiny prevažuje nad oprávneným záujmom jednotlivca). S prihliadnutím na uvedené, časť
odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, a síce že: „žalobca ako vlastník pozemku by mal strpieť
užívanie cesty vo vlastníctve žalovaného nachádzajúcej sa na jeho pozemku a prechod cez tento

pozemok, pretože právo žalovaného na užívanie predmetnej T. cesty, vrátane jej časti prechádzajúcej
cez pozemok žalobcu, ktorým síce k zasahovaniu do vlastníckeho práva žalobcu, prevažuje nad
vlastníckym právom žalobcu, a preto žaloba a ochranu vlastníckeho práva žalobcu nemôže mať úspech“
nemôže v žiadnom prípade obstáť, keďže podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy SR iné zásahy ako vyvlastnenie
a nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu nemožno s prihliadnutím na všetky okolnosti dovoliť.

Uvažovať o tom, že by užívacie právo žalovaného mohlo prevyšovať nad vlastníckym právom žalobcu
teda nemá akýkoľvek právny základ, najmä s prihliadnutím na vyjadrenia Obce Ivanka pri Dunaji, z
ktorých vyplýva, že Obec Ivanka pri Dunaji nemá záujem, resp. dokonca priamo nechce riešiť TRBC
ako komunikáciu medzi časťou Čierna Voda a Ivankou pri Dunaji.

32. V zmysle preukázaného právneho stavu, že pre Obce Chorvátsky Grob a Ivanka pri Dunaji
nepredstavuje T. cesta dopravne významné spojenie ani pre vzájomné spojenie dvoch obcí, a ani
pre časti jednej obce, že pozemok na parcele č. XXXX/XX, a ani betónovo-asfaltová vnútro areálová
komunikácia na nej nie sú definované ako verejne prístupné, neexistuje žiadny právny predpoklad na
to, aby žalovaný mohol brániť žalobcovi v užívaní jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti

alebo akejkoľvek jej časti, bez ohľadu na Ústavou SR definované predpoklady takéhoto vyvlastnenia,
resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu, a taktiež neexistuje žiadny logicky, jasne,
zrozumiteľne, preskúmateľne a v súlade s právnym stavom v Slovenskej republike odôvodnený
argument, prečo predmetná časť nehnuteľnosti nie je neverejnou účelovou komunikáciou, ktorú proti
vôli žalobcu užíva verejnosť, ale by mala byť miestnou komunikáciou, a to bez akéhokoľvek procesu,

ktorým by bola do siete miestnych komunikácii zaradená, alebo ktorý by žalobcu odbremenil od daňovej
povinnosti za daň z nehnuteľnosti nachádzajúcej sa pod takouto miestnou komunikáciou, ktorú daň
žalobca musí platiť, bez ohľadu na to, že mu nebol ozrejmený spôsob ani proces, akým mal stratiť
vlastníctvo k predmetnej časti nehnuteľnosti, na ktorej sa údajne nachádza miestna komunikácia vo
vlastníctve žalovaného.

33. K odvolaniu žalobcu sa dňa 27.3.2015 písomne vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za správny s tým, že dôvody odvolania
nie sú podľa jeho názoru opodstatnené.

34. Žalobca sa svojim podaním zo dňa 9.8.2016 vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.3.2015 a
opätovne poukázal na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, v ktorom sa súd nevysporiadal so základnými
otázkami prejednávanej veci: ako (žalobca mal na mysli spôsob - modus nadobudnutia vlastníckehopráva) žalovaný nadobudol vlastníctvo k uvedenej časti nehnuteľnosti žalobcu; ako mohol žalovaný
odkúpiť zvyšné časti T. cesty, ktoré vedú od hraníc nehnuteľnosti žalobcu do obcí Chorvátsky
Grob a Ivanka pri Dunaji, keď už mal byť podľa cestného zákona ich vlastníkom; ako mohlo

dôjsť k vyvlastneniu, resp. k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej časti
nehnuteľnosti v jeho vlastníctve bez toho, aby boli kumulatívne splnené všetky Ústavou SR stanovené
podmienky vyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva; ktorým momentom mal
žalovaný nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu - jej
vybudovaním, spevnením jej povrchu asfaltom, nadobudnutím účinnosti cestného zákona, resp. jeho

vykonávacích predpisov a noviel, z dikcie ktorých ustanovení má vyplývať, že miestne komunikácie
sú vo vlastníctve obce, alebo momentom, keď ju začne využívať iná osoba, alebo niekoľko iných
osôb bez ohľadu na súhlas vlastníka nehnuteľnosti; načo existuje proces zaraďovania komunikácií do
siete miestnych komunikácií, keď sú komunikácie, ktoré spájajú dve obce prípadne časti obce, alebo
ktoré spájajú obec so železničnou stanicou, železničnou zastávkou, letiskom alebo prístavom, alebo ak
spájajú obec s cintorínom, automaticky zo zákona miestne komunikácie.

35. Žalobca ďalej argumentoval, že súd nevyhodnotil rozsiahlu komunikáciu, ktorá je súčasťou spisu,
s príslušnými verejnými orgánmi, ktoré nepovažujú spornú časť nehnuteľnosti za miestu komunikáciu.
Súd pritom bez preskúmateľného a presvedčivého právneho odôvodnenia konštatoval, že žalovaný
je vlastníkom predmetnej časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, bez splnenia Ústavou SR

garantovaných predpokladov na vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, a
že žalobca je povinný strpieť právo užívania predmetnej časti nehnuteľnosti verejnosťou, pretože je toto
právo užívania nadradené vlastníckemu právu žalobcu s tým, že predmetná časť nehnuteľnosti je pre
žalovaného dopravne významná.

36. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobcu bolo
podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 16.11.2016, teda po nadobudnutí
účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval
tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorých sa počnúc účinnosťou CSP ruší úprava

Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP sa počnúc
dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP.

37. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov
a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 CSP), a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

38. Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci nebol dôvod na to, aby súd o podanej žalobe

rozhodoval ako o žalobe podľa § 126 Občianskeho zákonníka, t.j. o žalobe negatórnej (zapieracej),
ktorá má povahu žaloby o plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p., pretože žalobca si v tejto veci podal
určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, na ktorej počas konania
zotrvával, a ktorej cieľom bolo predísť prípadným budúcim žalobám o plnenie a odstrániť stav právnej
neistoty vyplývajúci z nespočetných právnych názorov, ktoré o právnej povahe predmetnej časti

nehnuteľnosti vyslovujú žalobcom označené orgány verejnej správy. Na zapieraciu žalobu podľa §
126 Občianskeho zákonníka navyše neboli splnené predpoklady, keďže, ako to aj žalobca vo svojom
odvolaní uvádza, zo strany žalovaného nebol vykonaný žiadny zásah do vlastníckeho práva žalobcu
(žalovaný neuložil žalobcovi sankciu, iba mu pohrozil jej uložením v prípade opätovného zahradenia
pozemku), a teda nebol tu dôvod rozhodovať priamo o povinnosti žalovaného zdržať sa zásahov

do vlastníckeho práva žalobcu, čo by bolo predmetom negatórnej žaloby podľa § 126 Občianskeho
zákonníka.

39. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne predmetnú
žalobu posúdil ako zapieraciu žalobu podľa § 126 Občianskeho zákonníka, pričom taktiež nesprávne

procesne postupoval, pokiaľ o podanej žalobe prekvapivo rozhodol ako o zapieracej žalobe bez toho,
aby predtým umožnil stranám sporu vyjadriť sa k možnej aplikácii iného ustanovenia, resp. inštitútu na
zistený skutkový stav, s ktorým sa súd dosiaľ nezaoberal. Napadnuté rozhodnutie o negatórnej žalobe
podľa § 126 Občianskeho zákonníka nebolo predvídateľné, keďže mu nepredchádzal predvídateľnýpostupsúduprikonaníarozhodovanívpredmetnejveciastranámsporuneboladanáprocesnámožnosť
tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska právneho názoru súdu a prípadne navrhnúť na ich preukázanie
dôkazy. Tým došlo v predmetnej veci k nerešpektovaniu práva strán sporu argumentovať po samotné

rozhodnutie a predvídať možné rozhodnutie súdu, t.j. v danej súvislosti aj k nerešpektovaniu ich práva
na spravodlivý súdny proces.

40. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie vyslovené závery, ktoré tvorili právny základ jeho rozhodnutia
o zamietnutí predmetnej žaloby, odvolací súd aj s ohľadom na obsah odvolania žalobcu poukazuje

na to, že všeobecným súdom neprináleží v civilnom konaní určiť, že určitá komunikácia je miestnou
komunikáciou, a to tak, ako to urobil súd prvej inštancie s poukazom na § 135 ods. 2 O.s.p. v znení
účinnom do 30.6.2016, t.j. bez toho, že by bolo ohľadom predmetnej otázky vedené riadne správne
konanie. Vychádzajúc z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania možno nepochybne konštatovať,
že v prípade predmetnej časti nehnuteľnosti išlo o účelovú komunikáciu (pôvodne vybudovanú len pre
potreby bývalého HŠM) s poukazom na § 22 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách

(cestný zákon), ktorá časom získala znaky miestnej komunikácie, avšak súd prvej inštancie sa v
danej súvislosti nevysporiadal s otázkou vlastníctva obce k predmetnej komunikácii, ktoré je zákonným
atribútom miestnej komunikácie v súlade s § 4b ods. 1 a 3d ods. 3 cestného zákona v spojení s § 6
ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb, a ktoré musí byť preukázané na základe výsledkov vykonaného
dokazovania, t.j. nie len na základe strohého odkazu na § 3d ods. 3 cestného zákona.

41. So zreteľom na uvedené a z dôvodu, že uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred
odvolacím súdom a taktiež nie je účelné doplniť dokazovanie v uvedenom smere v štádiu odvolacieho
konania, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa súd prvej inštancie

postupujúc v súlade s procesnou úpravou CSP musí pridržiavať určovacieho petitu požadovaného
žalobcom, ak je tento vykonateľný, prípadne vykonať potrebné úkony smerujúce k odstráneniu vád
žalobného návrhu a rozhodnúť o určovacom petite po dôkladnom zisťovaní naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. V novom rozhodnutí o veci súd rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj
o náhrade trov odvolacieho konania.

42. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).