Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/21/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318206668
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2318206668.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banky Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline,
Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému S. P., bývajúcemu v Š., H. XXXX/XX, o zaplatenie
20.164,68 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 28Csp/93/2018, o
dovolanížalobkyneprotirozsudkuKrajskéhosúduvTrnavez24.júna2020sp.zn.24Co/224/2019,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 24. júna 2020 sp. zn. 24Co/224/2019 v potvrdzujúcom výroku (II.

výrok) a vo výroku o trovách konania (III. výrok) v spojení s uznesením Okresného súdu Galanta zo 14.
augusta 2020 č. k. 28Csp/93/2018-197 z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu
v Trnave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. mája 2019 č. k.
28Csp/93/2018-136 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 20.164,68 eur spolu

s úrokom 565,66 eur, úrokom z omeškania vo výške 9,73 eur, úrokom z omeškania 5 % ročne z
nezaplatenej istiny 20.164,68 eur od 14. augusta 2018 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po
350 eur, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že prvá splátka je splatná do 25. kalendárneho
dňa v mesiaci nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku a každá ďalšia splátka je splatná najneskôr
do 25. dňa toho ktorého mesiaca, pod stratou výhody poskytnutých splátok pri vynechaní jednej splátky
(I. výrok), žalobu vo zvyšnej časti zamietol (II. výrok) a vyslovil, že žalobkyňa má voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok). Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol,
že žalobkyňa a žalovaný uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX z 30. decembra 2015,
na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý spotrebný úver vo výške 25.000 eur, ktorý sa zaviazal
splácať v mesačných splátkach (108) po 333,25 eur. Žalovaný si svoje zmluvné povinnosti riadne a
včas neplnil, ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dňa 13. augusta 2018 uhradil iba 9.368,54
eur. Vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval súd žalobu za dôvodnú v časti uplatnenej úverovej

istiny vo výške 20.164,68 eur, zosplatnených a neuhradených zmluvných úrokov vo výške 565,66
eur, úroku z omeškania z omeškaných splátok vo výške 9,73 eur ku dňu zosplatnenia úveru. Žalobu
však zamietol ako nedôvodnú v časti zmluvného úroku vo výške 8,59 % ročne z nezaplatenej istiny
20.164,68 eur od 14. augusta 2018 do zaplatenia. Mal za preukázané, že strany si dojednali zmluvný
úrok 10,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá
ku dňu 10. decembra 2024, žalobkyňa ale v zmysle zmluvných dojednaní pristúpila k zosplatneniu

celého úveru skôr, k 13. augustu 2018. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných
prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru si pritom
nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do
vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie
a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie
od splatnosti úveru úroky z omeškania. Súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV. 476/2012 z 18. septembra 2012, v zmysle
ktorého ústavný súd odobril názor súdov nižších inštancií, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len dosplatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov
z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

Z tohto dôvodu preto žalobkyni nepriznal dohodnutý úrok z istiny do splatnosti, ktorý si uplatnila aj
po zosplatnení istiny. Pokiaľ ide o uplatnené úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených
úrokov 9,73 eur od 14. augusta 2018 do zaplatenia, žalobu zamietol z dôvodu, že pri omeškaní so
zaplatením úrokov z omeškania nie je možné požadovať úrok z omeškania z dohodnutého úroku.
Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva veriteľ nemá, pretože Občiansky zákonník

ani Obchodný zákonník neupravujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s plnením príslušenstva
pohľadávky. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka priznal
žalobkyni z nezaplatenej úverovej istiny a z neuhradených splátok do zosplatnenia úrok z omeškania vo
výške 5 %, ktorý zodpovedá výške zákonného úroku z omeškania ku dňu prvého omeškania, t. j. ku dňu
nasledujúcemu po predčasnej splatnosti úveru. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nie je schopný

zaplatiť celý dlh naraz a požiadal o plnenie v splátkach po 350 eur (ktorá suma je vyššia ako pôvodná
splátka dohodnutá v úverovej zmluve), pričom takúto výšku splátky súd prvej inštancie nepovažoval za
rozpornú s oprávnenými záujmami žalobkyne, povolil žalovanému splácať dlh v mesačných splátkach vo
výške 350 eur. Prihliadol pritom na zásadu spravodlivosti uvedenú v Čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). O trovách konania rozhodol

podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 24. júna 2020
sp. zn. 24Co/224/2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v časti splatnosti zmenil
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 20.164,68 eur spolu s úrokom 565,66 eur, úrokom

z omeškania vo výške 9,73 eur, úrokom z omeškania 5 % ročne z nezaplatenej istiny 20.164,68 eur od
14. augusta 2018 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v napadnutom výroku
II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (II. výrok)
a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (III. výrok). Po preskúmaní
veci dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné. Predmetom odvolacieho prieskumu zostala

časť napadnutého výroku I. v časti splatnosti, časť zamietajúceho výroku a závislý výrok o náhrade
trov konania rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý osobitne odvolaním napadnutý nebol. Podstatným
pre rozhodnutie o odvolaní v napadnutom výroku II. bolo to, aký má vplyv zosplatnenie úveru na
ďalšie úročenie, t. j., či má veriteľ nárok na zmluvne dohodnuté úroky z úveru aj po zosplatnení
alebo po takomto zosplatnení má nárok len na zákonné úroky z omeškania. Dôvodil, že v prípade

zmeny pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru, dlžník sa dostáva do omeškania s plnením dlhu a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania
(rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/108/2014). Povinnosť uhradiť úrok do jeho vrátenia
sa vzťahuje na časové obdobie od poskytnutia úveru do doby, pokiaľ veriteľ nevyvolá zmenu pôvodných
podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý (napr. výzvou na predčasné splatenie úveru, v dôsledku

ktorého nastupuje režim platenia úrokov z omeškania). V prípade iného záveru by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z
omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi (rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/30/2012). Konštatoval, že otázkou priznania úrokov za úver
po splatnosti pohľadávky, teda popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, sa zaoberal aj Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorého dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/143/98). V rozsudkoch súdov
sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie
zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope

úrokov z omeškania. Odvolací súd zdieľa právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, z ktorého v odôvodnení svojho rozhodnutia aj časť citoval. Ďalej
uviedol, že nemožnosť uplatňovania úrokov z úveru po zosplatnení úveru bola predmetom prieskumu
aj ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 476/2012 považoval za ústavne konformný taký
postup súdov, na základe ktorého veriteľovi neboli priznané úroky z úveru po jeho zosplatnení. Uzavrel

preto, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobkyni nepriznal úroky z poskytnutého úveru
za obdobie po zosplatnení úveru a za toto obdobie po zosplatnení úveru jej priznal zákonné úroky z
omeškania. S poukazom na § 232 ods. 3 a 4 CSP sa odvolací súd ale nestotožnil s dôvodmi rozhodnutia
súdu prvej inštancie ohľadne povolenia splátok na zaplatenie istiny ako aj výšky splátok. Argumentoval,že povolenie splátok v navrhnutej výške 350 eur (ktorá suma je oproti dohodnutej výške splátky 333,25
eur navýšená len minimálne) na uhradenie prisúdenej čiastky nie je primeraná výške žalovanej sumy a
príslušenstva pohľadávky, pretože len v časti istiny by išlo o platenie počas vyše 57 mesiacov. Žalovaný

navyše žiadnym spôsobom svoje majetkové pomery, sociálnu situáciu a ostatné okolnosti, na ktoré
sa pri možnosti povolenia splátok prihliada, nepreukázal. V danom prípade podľa názoru odvolacieho
súdu neexistovali dôvody pre povolenie splátok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom výroku v časti uloženia povinnosti plniť v splátkach podľa § 388 CSP zmenil a
v napadnutej časti výroku II. a v závislom výroku o náhrade trov konania vo výroku III. podľa § 387 ods.

1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 262 ods.
1 v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Súd prvej inštancie uznesením zo 14. augusta 2020 č. k. 28Csp/93/2018-197 rozhodol, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni trovy prvoinštančného konania vo výške 1.209,50 eur, do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia (I. výrok) a výšku náhrady trov odvolacieho konania žalovaného neurčil

(II. výrok).

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,
a to v rozsahu výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti
nároku na zmluvný úrok vo výške 8,59 % ročne zo sumy 20.164,68 eur od 14. augusta 2018 do

zaplatenia. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci zo strany odvolacieho súdu,
pretože jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Právna otázka riešená
odvolacím súdom bola otázka existencie a výšky nároku veriteľa na zaplatenie zmluvných úrokov aj po
predčasnom zosplatnení celého úveru. Odvolací súd dospel k záveru, že veriteľovi patria dohodnuté

zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatností dlhu, t. j. po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru žalobkyni neprináležia zmluvne dohodnuté úroky z úveru. Riešenie tejto právnej otázky odvolacím
súdom sa tak odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, podľa ktorej v prípade
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží zmluvný úrok z istiny vo výške, akú by pri
riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Na tomto mieste dovolateľka poukázala na

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/42/2020 zo 16. júna 2020, sp. zn. 3Cdo/113/2019 z 29. júna
2020, sp. zn. 7Cdo/111/2019 z 23. júla 2020 a sp. zn. 1Cdo/94/2019 z 18. augusta 2020. Má za to,
že daná právna otázka je vyriešená ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, nakoľko bola
vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, pričom neskoršie
vydané rozhodnutia akceptovali názory v skoršom rozhodnutí a vecne na ne nadviazali. Otázka týkajúca

sa nároku veriteľa na zaplatenie zmluvných úrokov by mala byť správne vyriešená tak, že žalobkyňa
má nárok na zmluvné úroky aj za čas po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru vo výške, akú by pri
riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí, a to aj popri úroku z omeškania. Vzhľadom
na uvedené navrhla zrušiť rozsudky súdov nižších inštancií v napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), v ktorej neprospech

bolorozhodnutieodvolaciehosúduvnapadnutejčastivydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania
(§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je prípustné i dôvodné.

7. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Dovolateľka uviedla, že podstatná právna otázka riešená odvolacím súdom bola otázka existencie
a výšky nároku veriteľa na zaplatenie zmluvných úrokov aj po predčasnom zosplatnení celého úveru.
Odvolací súd danú otázku vyriešil nesprávne, pričom sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu. Správne riešenie je také, že dovolateľka má nárok na zmluvné úroky aj za čas po
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil
ako cenu peňazí, a to aj popri úroku z omeškania. Dovolateľka tak odôvodnila dovolanie prípustným

dovolacím dôvodom - nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, pričom v dovolaní
vymedzila nielen to, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne, ale aj to, v čom namietaná
nesprávnosť spočíva (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP v spojení s § 432 CSP).

10. Dovolací súd podľa § 451 ods. 3 CSP stručne uvádza, že v danom spore ide o dovolanie podané

žalobkyňou v obdobnej veci, aká už bola v počte aspoň päť predmetom konania pred dovolacím súdom
na základe skoršieho dovolania toho istého dovolateľa. V týchto konaniach bola podrobne riešená
aj otázka prípustnosti a dôvodnosti jej dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP - porovnaj
napr. konania vedené na dovolacom súde pod sp. zn. 4Cdo/11/2021, 4Cdo/22/2021, 4Cdo/94/2021,
7Cdo/24/2021, 7Cdo/48/2021. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto
konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 452 ods. 1 CSP dovolací súd

už ďalšie dôvody neuvádza, dopĺňa iba, že dovolateľkou nastolenú právnu otázku dovolací súd riešil
rozhodnutím zo 16. júna 2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020, ktoré občianskoprávne kolégium najvyššieho
súdu na zasadnutí konanom 30. marca 2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného významu určené
na zverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.
1/2021 ako rozhodnutie č. R 5/2021. Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti

spotrebiteľskéhoúveruveriteľovináležíúrokzistinyvovýške,akúbypririadnomplnenípovinnostídlžník
zaplatilakocenupeňazí.“Nauvedenérozhodnutienadviazaliďalšierozhodnutianajvyššiehosúdu,napr.
sp. zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,
7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor
ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

Dovolateľka tak opodstatnene namietala, že zvolené riešenie odvolacieho súdu v otázke, či má veriteľ
právo na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov z poskytnutého úveru aj po predčasnom zosplatnení
celého úveru, spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 432 ods. 1 CSP).

11. S poukazom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie je prípustné a zároveň dôvodné, preto

je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť v potvrdzujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách
konania (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Z dôvodu
čiastočného zrušenia rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd zrušil aj nadväzujúce uznesenie súdu
prvej inštancie zo 14. augusta 2020 č. k. 28Csp/93/2018-197 o výške trov konania.

12. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

13. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.