Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. február 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/120/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112010583
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1112010583.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov
JUDr. Karola Kováča a Mgr. Michala Kačániho PhD., v trestnej veci obžalovaného T. D., pre trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v
čase spáchania skutku, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.
k. 1T/49/2012-750 z 26. novembra 2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. februára 2023,

pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného T. D., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/49/2012 z 26.11.2021 bol obžalovaný
T. D. uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona č.
140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku, na skutkovom základe, že

24.02.2003vpresnenezistenomčasevBratislavenaW.námestíč,XvhoteliN.vylákalodpoškodeného
I.. T. F. pod zámienkou vybavenia bankových garancií pre kapitalizáciu finančných prostriedkov na
výstavbu kliniky Medical centre PCC Žilina finančnú čiastku vo výške 30.000,- 6 (kurz Národnej banky
Slovenska z 24.02.2003 - 1,0,- €742,201,- Sk) a od poškodeného I.. R. L. pod rovnakou zámienkou
finančnú čiastku vo výške 30.000,- 6 (kurz Národnej banky Slovenska z 24.02.2003 - 1,0,- €/42,201,-

Sk), ktoré prevzal na základe zmeniek vystavených v ten istý deň splatných 27.03.2003 a zmlúv o
pôžičkách, pričom zmenka poškodeného I.. T. F. bola nahradená zmenkou vystavenou obžalovaným
nezisteného dňa v jeho kancelárii na Q. ulici číslo XX v U. v Českej republike, splatná 27.04.2003, pričom
obžalovaný žiadne bankové garancie pre poškodených nevybavil a ani to pri preberaní uvedených
finančných prostriedkov nemal v úmysle, uvedené finančné prostriedky poškodeným nevrátil, ale si ich
ponechal pre svoju vlastnú potrebu, čím poškodenému I.. T. F. spôsobil škodu vo výške 1.266.030,- Sk

(čo v súčasnosti predstavuje škodu vo výške 42.024,50,- €) a poškodenému I.. R. L. spôsobil škodu vo
výške 1.266.030,- Sk (čo v súčasnosti predstavuje škodu vo výške 42.024,50,- €),

Obžalovanému T.ovi D.ovi bol podľa § 250 ods. 4 Trestného zákona č 140/1961 Zb. s použitím § 40
ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, výkon
ktorého mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na

skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku boli poškodení I.. R. L., nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom W.
XX, S. a dedičia poškodeného I.. T. F., nar. XX.XX.XXXX vo F. D., zomrelý dňa 08.01.2019, naposledy
bytom Q. XX, S., s nárokom na náhradu škody odkázaní na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný T. D. prostredníctvom obhajcu, ihneď po jeho vyhlásení na
hlavnom pojednávaní odvolanie, ktoré odôvodnil samostatným písomným podaním doručeným súdudňa 06.07.2022 a v jeho mene poskytol odvolacie námietky aj obhajca podaním doručeným súdu dňa
10.12.2021.

V dôvodoch odvolania obžalovaný T. D. poukázal na svoje vyjadrenia a obranné argumenty s tým, že k
týmto predložil aj písomné doklady. Má za to, že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a vyložil ich v jeho
neprospech.

Poukázal na zhromaždené dokumenty, ktoré do spisu doložil a doplnil, že dodatočne zistil, že v spise

sú zmenky, ktoré predložili poškodení (jedna je prázdna), čo považuje za podvod, ktorým sa ale súd
nezaoberal.

Dodal, že má vedomosť o tom, že poškodení zmenky pred 15 rokmi predali, čo súd podľa neho vedel, a
teda mal zastaviť trestné konanie a poškodení nemali žiadne právo požadovať peniaze od neho naspäť.

Vytýka súdu, že rozsudok obsahuje skutočnosti doslova prevzaté z trestného rozkazu a už v tomto boli
uvádzané skutočnosti nepravdivé, nepresné a nedostatočne objasnené.

Odkázal na svoje predchádzajúce obhajobné vyjadrenia konštatujúc, že na tieto súd odmietal prihliadať.

Obhajca v mene obžalovaného uviedol, že okresný súd nesprávny procesným postupom a rozhodnutím
porušil práva obžalovaného na spravodlivý súdny proces, porušil zásadu kontradiktórnosti konania,
svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonal relevantné dôkazy a
tie, ktoré by boli schopné preukázať, že obžalovaný sa skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, nedopustil.

Vytýka súdu, že rozsudok je chybný, nesprávny, nezákonný a je tiež nepreskúmateľný, nakoľko nie je
súdom vysvetlené, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia a tiež nie sú k dispozícii úvahy, ktorými
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Podľa jeho názoru mal byť obžalovaný spod obžaloby
oslobodený, pretože prokurátor neuniesol dôkazné bremeno. Dal do pozornosti zásadu in dubio pro reo
a požiadal aby bol obžalovaný T. D. spod obžaloby oslobodený.

Na podklade rozvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného
oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok a ani to, že skutok je trestným činom.

V doplnení odvolania vypracovaného obhajcom obžalovaného a súdu doručeného dňa 12.05.2022

obhajca, okrem už skôr doručeného zdôvodnenia odvolania, dodal, že na podklade rozsiahleho
dokazovaniavyplynulo,ževdanomprípademalbyťaplikovanýprincípultimaratio,zvlášťkeďpoškodení
disponovali zmenkami, ktoré mali kryť vrátenie sporných peňažných súm a napriek tejto skutočnosti
nepodali civilnú žalobu, resp. návrh na vydanie zmenkových platobných rozkazov. Obhajoba má
za to, že poškodení sa nesprávali tak, že by sa z ich konania dalo usúdiť vynaloženie náležitej

starostlivosti, tj. nemožno usudzovať dodržanie obvyklej miery opatrnosti a vec mala byť riešená len ako
občianskoprávny spor. Teda zo strany poškodených nebola dodržaná minimálne všeobecná prevenčná
povinnosť vyplývajúca z § 415 Občianskeho zákonníka. Poškodeným tiež obhajca vytýka, že zvolili
nezodpovedajúci zmluvný typ - zmluvu o pôžičke, pričom záväzok nezabezpečili ručením prípadne
záložným právom. Odvolateľ tiež zdôraznil, že peniaze neboli obžalovaným použité pre vlastnú potrebu,

ale nemožnosť obstarania bankových záruk bola spôsobená dôvodmi na strane poškodených, ktorí
neodovzdali príslušné doklady.

Zastáva názor, že konanie uvádzané v obžalobe by pri vynaložení náležitej opatrnosti zo strany
poškodených nebolo spôsobilé privodiť akýkoľvek ich omyl.

Rozobral základné znaky trestného činu podvodu s dôrazom na „uvedenie do omylu s konštatovaním,
že v danej veci išlo o konanie nespôsobilé uviesť niekoho do omylu a spôsobilým sa stalo len a výlučne
vďaka zjavnému porušeniu obvyklej miery opatrnosti zo strany poškodených.

Navrhol aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a aby vec vrátil prvostupňovému súdu s tým, aby
ju znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol, alternatívne aby obžalovaného spod obžaloby
oslobodil konštatujúc, že nebolo dokázané, že sa stal skutok a ani to, že skutok je trestným činom.Vec bola krajskému súdu predložená na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku, predkladacou
správou, dňa 09.09.2022.

Na verejné zasadnutie sa obžalovaný T. D. nedostavil, upovedomenie o termíne verejného zasadnutia
prevzal dňa 20.01.2023. Písomnosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.02.2023 oznámil, že podľa
pripojenej lekárskej správy je po amputácii prstov pravej nohy v liečbe a v sústavnom pozorovaní, z
ktorého dôvodu sa nemôže zúčastniť zasadnutia. Doplnil, že vo veku 80 rokov nie je schopný absolvovať
niekoľkodňovú cestu zo Švajčiarska do Bratislavy a požiadal by uvedené vzal súd do úvahy.

Krajský súd zastáva názor, že boli splnené zákonné podmienky na vykonanie verejného zasadnutia v
neprítomnosti obžalovaného (§ 293 ods. 5 Trestného poriadku), nakoľko obžalovanému bolo doručené
upovedomenie o konaní verejného zasadnutia, ktoré mu bolo riadne a včas doručené dňa 20.01.2023
a v obsahu upovedomenia bol poučený o možnosti vykonať verejné zasadnutie v jeho neprítomnosti
a predmetom je trestný čin, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody,

ktorého horná hranica trestnej sadzby neprevyšuje 10 rokov (k tomu pozri Trestný poriadok v znení
zákona č. 262/2011 Z.z. účinnom od 01.09.2011 s akcentom, že obžaloba bola podaná dňa 04.07.2012),
síce hodnoverným spôsobom ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí, ale súčasne v
písomnosti nepožiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo výlučne v jeho prítomnosti (§ 293 ods. 8
Trestného poriadku), tj. nevyhradil si právo účasti na verejnom zasadnutí tým, že nepožiadal o jeho

odročenie.

Totiž v prípade ospravedlnenej neúčasti obžalovaného na verejnom zasadnutí súdu zo zdravotných
dôvodov je povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje
účasť na úkone bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu.

Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd).

Podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto
je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným
spôsobom.

Podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 18 Trestného poriadku konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon.
Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla
ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala.

Podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí
alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní
vykonané, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona č. 140/1964 Zb. účinného do 31.12.2005

(1) Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo
využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody
až na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci.
(4) Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce,
b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.

Podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1964 Zb. účinného do 31.12.2005
(1)Ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie
trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a
že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú

hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku(1)Akpodľavýsledkudokazovanianiejepodkladnavysloveniepovinnostinanáhraduškodyaleboakby
bolo treba na rozhodnutie o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje
potreby trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na civilný proces, prípadne

na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho menom a priezviskom,
dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska. Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť
jej obchodným menom alebo názvom, sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom
registri, živnostenskom registri alebo inom registri.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré
z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §
317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného T.a D.a, nie
je dôvodné.

Zo spisového materiálu vyplýva, že rozsudok prvostupňového súdu bol napadnutý odvolaním len
obžalovaným T.om D.om a to ohľadom výroku o vine a treste.

Z pripojeného spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Na obžalovaného T.a D.a
bola Okresnou prokuratúrou Bratislava I pod č.k. 3Pv 1255/09-26, dňa 04.07.2012 podaná obžaloba:

pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona účinného v čase
spáchania skutku (zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005), na skutkovom základe opísanom
v obžalobnom návrhu.

Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním výpovedí obžalovaného

T.a D.a, poškodených - svedkov I.. R. L. a I.. T. F., svedka I. B., ako aj s oboznámením a
prečítaním všetkých listinných dôkazov, ktoré sú zadokumentované v spisovom materiáli, ako aj celým
spisovým materiálom na vec sa vzťahujúcim a na podklade vykonaných dôkazov rozhodol napadnutým
rozsudkom. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne a k týmto
argumentoval: „Súd vyhodnotil vykonané dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán tak, ako to má na mysli ust.
§ 2 ods. 12 Tr. por. a dospel k záveru, že skutkový stav bol jednoznačne preukázaný predovšetkým
na základe svedeckých výpovedí oboch poškodených, ktorí vo svojich výpovediach zhodne popísali
okolnosti, za akých požičali peniaze, obžalovanému a za akým účelom, pričom tento nesplnil to, k čomu

sazaviazal,následnesaimvyhýbalafinančnéprostriedkyimnevrátil,ichvýpovedepotvrdzujeajsvedok
I. B. a navyše s nimi plne korešpondujú aj vyššie uvedené listinné dôkazy (najmä zmenky, zmluvy
o pôžičke, výzvy na vrátenie finančných prostriedkov), navyše pri vykonanej rekognícií poškodený I..
T. F. bez akýchkoľvek pochybností opoznal obžalovaného T.a D.a). Obhajobu obžalovaného T.a D.a
súd vyhodnotil ako účelovú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, navyše táto nebola podložená

žiadnymi relevantnými dôkazmi, okrem listinných dôkazov tak, ako je vyššie uvedené, pričom nemožno
vylúčiť, že tieto listiny si účelovo dodatočne vyfabrikoval. K obrane obžalovaného súd dodáva, že je
evidentne vyfabulované jeho tvrdenie, že mal úmysel zabezpečiť bankové garancie pre kapitalizáciu
finančných prostriedkov na výstavbu kliniky prostredníctvom UBS, ktorá mala disponovať fondom
v Bruseli, z ktorého noví členovia Európskej únie získavali finančné prostriedky, keďže Slovenská

republika sa stala členským štátom Európskej únie až 01.05.2004, teda v čase skutku jej nemohla byť
poskytnutá podpora z tohto fondu ako novému členskému štátu Európskej únie. Rovnako neobstojí ani
tvrdenie obžalovaného o tom, že predmetné finančné prostriedky mal zložiť do úschovy advokátovi, čo
zdôvodnilsvojouobavouzpraniašpinavýchpeňazí,nakoľkopovinnosťouobžalovanéhobolopredmetnéfinančné prostriedky v prípade ich nepoužitia vrátiť poškodeným. Nakladanie s finančnými prostriedkami
iným spôsobom z jeho strany bolo neoprávnené. Navyše poškodený Ing. L. vo svojej výpovedi na
hlavnom pojednávaní potvrdil, že o tejto skutočnosti ho obžalovaný nijakým spôsobom neinformoval,

nemal o tom vedomosť a dozvedel sa o tom až na hlavnom pojednávaní. O účelovosti tohto jeho
tvrdeniasvedčíajskutočnosť,žekeďodpoškodenýchpreberalfinančnéprostriedky,zjavnemunevadilo,
keďže ich prebral v hotovosti, že by mohlo ísť o pranie špinavých peňazí, ale až vtedy, keď tieto mal
poškodeným vrátiť, vyrukoval s touto obavou. Obžalovaný T. D. ako trestne zodpovedný subjekt tým, že
na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom

majetku značnú škodu, naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250
ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutku a to po stránke
objektívnej i subjektívnej. Stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného je daný súhrnom
kritérií uvedených v ust. § 3 ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a to najmä
významomchránenéhozáujmu,ktorýboltrestnýmčinomdotknutý,pričomvdanomprípadeideozáujem
spoločnosti na ochrane vlastníckeho práva pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných subjektov.“

Teda pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na
základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a
ústnosti ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v
rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na
hlavnom pojednávaní. Súd prvého stupňa pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre
zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo ako aj v celom ich

súhrne logicky a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodnil spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel
stanovených pre hodnotenie dôkazov tak, ako sú uvedené v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
nemožno nič vytknúť.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku

podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé,
ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného T.a D.a a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa
preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového

súdu.

Teda odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného
činu (podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005), je
napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom

nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové
zistenia prvostupňového súdu tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to, odvolací
súd v otázke skutkových zistení, odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého
stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil (už vyššie citované). Súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Je potrebné uviesť, že obžalovaný T. D. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby
použitých v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd
prvéhostupňavrozhodnutíriadnevysporiadalanenechalotvorenúžiadnuspornúotázku,riešeniektorej

by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných
v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne a zodpovedne tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného
poriadku, teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým

zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne
rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a dostatočným
spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne

závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní.

Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto
je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

Z dôvodov súdu prvého stupňa (už vyššie v tomto rozhodnutí citovaných) jasne vyplýva spôsob, akým sa

vysporiadal s obhajobou obžalovaného, v ktorej obžalovaný naďalej pokračuje aj v dôvodoch odvolania.
Závery súdu prvého stupňa si odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a nemá zákonný dôvod na zmenu
týchto záverov.

V naznačenom smere aj judikatúra ústavného súdu konštatuje, že do práva na spravodlivý proces však

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96 ,
III. ÚS 197/02 , III. ÚS 284/08 ). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (III. ÚS 877/2016 z
13.12.2016)

Tedaprávonaspravodlivýprocesneznamenáaniprávonato,abybolastranakonaniapredvšeobecným
súdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,predstavamiaprávnyminázormi.
Súdneporušížiadneprávastranyvkonaní,aksineosvojíňounavrhnutýspôsobhodnoteniavykonaných
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ
primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní.

V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného T.a D.a
nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine.

ReagujúcnaodvolacienámietkyobžalovanéhoT.aD.aatopredostretéajobhajcom,krajskýsúduvádza,

okrem súdom prvého stupňa už správne vyargumentovaného, nasledovné: Ak odvolateľ primárne
vytýka, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá ustanoveniu § 168 ods. 2 Trestného
poriadku a považuje ho za nepreskúmateľné, tak odvolací súd tento názor nezdieľa a dodáva, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zhrnul vykonané dôkazy a ich vyhodnotenie a posúdenie
odôvodnil síce stručne, ale rozhodne výstižne, jasne popisujúce v čom vidí podvodné konanie zo strany

obžalovaného aj ako sa vysporiadal s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného a tiež rozviedol prečo uveril
tvrdeniam poškodených.

Ku konštatovaniu odvolateľa, že pretrvávajú rozumné a dôvodné pochybnosti o tom, že sa obžalovaný
dopustil žalovaného skutku, odvolací súd sa s týmto záverom nestotožňuje. Totiž obaja poškodení I..

T. F. a I.. R. L. vo všetkých svojich výpovediach popisovali stretnutie a aj jeho účel s obžalovaným
T.om D.om rovnako, zhodne a nemenne a na hlavnom pojednávaní sa rovnako vyjadril aj Ing. R. L.
(čl. 654), ktorý uviedol, že s obžalovaným ich nakontaktoval I. B. a dohodli spoločný projekt, pričom
obžalovaný im prisľúbil bankové garancie a na základe javiacej sa ďalšej spolupráce obaja poškodeníobžalovanému odovzdali finančné prostriedky (každý 30000 €), obžalovaný im vystavil zmenky a spísali
zmluvu o pôžičke.

Z výpovedí poškodených je zrejmé, že obžalovaný garancie nezabezpečil a finančné prostriedky im
nevrátil, začal sa im vyhýbať a prestal s poškodenými komunikovať. Obaja poškodení nemali vedomosť,
že by ich peniaze boli uložené do notárskej úschovy.

Podľa svedka I. B., tento bol prítomný pri odovzdaní finančných prostriedkov, ktoré mali obžalovanému

slúžiť na podporu získania finančného krytia pre spoločný projekt, ale obžalovaný nič nezabezpečil a
peniaze poškodeným nevrátil a odmlčal sa.

Čo sa týka výpovede samotného obžalovaného T.a D.a, ten pri výsluchu (čl. 75) potvrdil, že finančné
čiastky spolu vo výške 60000 € prijal od poškodených s úmyslom pomôcť pri financovaní zdravotníckeho
zariadenia v Žiline a o odovzdaní peňazí spísali zmluvu o pôžičke a vystavili zmenky. Obžalovaný

sa bránil tým, že v súvislosti s projektom zlyhali poškodení, ktorí mali doložiť doklady a projektové
dokumenty, čo nedoložili. Potvrdil, že žiadali od neho vrátenie peňazí na účet, čo on odmietol, pretože z
jeho pohľadu „by išlo o pranie špinavých peňazí“. Obhajoval sa tvrdením, že peniaze vložil do úschovy
notárovi a o tom poškodených informoval.

Na hlavnom pojednávaní (čl. 417) vypovedal obdobne s tým, že mal snahu projekt realizovať, ale v
banke (vo Švajčiarsku) od neho požadovali doklady, ktoré mu poškodení neodovzdali. Obhajoval sa tým,
že poškodenými nebol vyzývaný na vrátenie peňazí, naopak on poškodených vyzýval aby mu oznámili
čísla účtov, na ktoré by peniaze vrátil, ale poškodení mu čísla účtov neoznámili.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je možno výpovede obžalovaného vyhodnotiť ako účelové, nelogické
a nepodložené žiadnymi relevantnými dokladmi.
Odvolací súd dáva do pozornosti rozdielnosť obhajobných tvrdení, keď obžalovaný zároveň uvádzal,
že kontaktoval poškodených aby mu oznámili čísla účtov, na ktoré by peniaze vrátil a keďže mu ich
neoznámili, peniaze vložil do notárskej úschovy, pričom poškodení popierali, že by ich obžalovaný v

súvislosti s vrátením peňazí akokoľvek kontaktoval.

K uvedenému obžalovaný zdôrazňuje doklady, ktoré súdu predložil a k tým aj odvolací súd dodáva, že
jeho tvrdenia nie sú relevantnými dôkazmi preukázané. Totiž jeho výzvy poškodeným na oznámenie
účtu neboli podložené tak, aby bolo nepochybné, že ich skutočne aj odoslal a je nutné dodať, že listiny,

ktoré majú podľa neho preukazovať založenie peňazí do notárskej úschovy nie sú opatrené pečiatkou
notára a teda verifikované notárom a ani kópie príjmových dokladov, že platil poplatky úschovy, nie sú
jednoznačné a reálne nepreukazujú, že tieto boli vystavené úradnou osobou (notárom), zvlášť keď ani
jeden z týchto „výdajných dokladov“ nemá číslo a nie sú k nemu doložené príjmové doklady zo strany
úradnej osoby, tj. nie je verifikovaný ich príjemca.

K uvedenému krajský súd konštatuje, že za správne považuje aj úvahy okresného súdu o vine
obžalovaného, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje bez potreby ich mechanického opakovania.

Na podklade rozvedeného potom odvolací argument, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú

nesprávne, neúplné a nezodpovedajú výsledkom dokazovania, nemožno akceptovať.

Naopak so zreteľom na vykonané dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku
okresný súd, ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd
pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení prvostupňového súdu. Krajský súd sa plne

stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril súd prvého
stupňa v písomnom vyhotovení svojho rozsudku. Obhajoba obžalovaného bola vykonanými dôkazmi
jednoznačne vyvrátená.

Podľa krajského súdu nebol už dôvod ani na doplnenie dokazovania, keďže skutkový stav bol riadne a

presvedčivo preukázaný už vyššie uvedenými dôkazmi.

Vnadväznostinauvedenépotomokresnýsúdnazákladeuvedenýchskutočnostíkonanieobžalovaného
správne právne posúdil ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákonaúčinného v čase spáchania skutku (zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005), keďže bolo
bezpochybne preukázané, že tento na škodu cudzieho majetku sa obohatil tým, že uviedol iného do
omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu.

Je na mieste pripomenúť, že predpokladom toho, aby určité konanie naplnilo znaky skutkovej podstaty
trestného činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 je na jednej strane
úmyselné uvedenie niektorých nepravdivých alebo skreslených informácií alebo zamlčanie určitých
podstatnýchskutočnostípáchateľomanadruhejstranezisteniepríčinnejsúvislostimedziomylomďalšej

osoby resp. jej neznalosť všetkých podstatných skutočností a majetkovou dispozíciou urobenou v omyle
resp. urobenou s uvedenou neznalosťou a ďalej príčinnej súvislosti medzi touto dispozíciou na jednej
strane a škodou na cudzom majetku a obohatením páchateľa, alebo inej osoby na druhej strane. Škoda
môže spočívať v takom prípade jednak bezprostredne v odčerpaní určitej majetkovej hodnoty z majetku
poškodeného bez poskytnutia náležitej protihodnoty, teda v zmenšení majetku poškodeného, jednak v
tom, že na jeho majetku nedošlo k prírastku. Do omylu v zmysle ustanovenia § 250 Trestného zákona

účinného do 31.12.2005 môže páchateľ uvádzať poškodeného už tým, že ho neinformuje o všetkých
skutočnostiach významných z hľadiska dojednávanej veci a tiež, že tak robí s vedomím toho, že len
čo získa dojednané plnenie nebude schopný načas splniť svoje záväzky. Bude postačovať zamlčať
skutočnosti podstatné pre rozhodnutie druhej strany (klienta) a uvádzať ho do omylu ohľadne svojej
schopnosti naplniť v dohodnutej dobe záväzky, na ktoré sa zaviazal. Trestnoprávna zodpovednosť za

trestný čin podvodu môže byť založená tiež predstieraním okolností, ktoré nie sú v súlade so skutočným
stavom veci, poskytnutým sľubom, ktoré sú nesplniteľné, alebo ktorých splnenie závisí od neistých
budúcich udalostí a zatajením niektorých dôležitých údajov, ktoré by druhej strane umožnili vytvoriť
si ucelenú a skutočnému stavu zodpovedajúcu predstavu o skutočnostiach vzťahujúcich sa k danej
záležitosti, pričom poškodení mohli na ponuku reagovať úplne inak, keby poznali skutočný stav veci.

Ak sa obhajca domáha uplatnenia princípu ultima ratio s tým, že vo veci sa jedná o civilný spor a
súd prvého stupňa sa týmto vôbec nezaoberal, odvolací súd k danému uvádza: Princíp ultima ratio
úzko súvisí so zásadou subsidiarity trestnej represie, pričom právna teória i prax uznáva, že zo zásady
subsidiarity trestnej represie plynie, že trestnoprávne riešenie predstavuje krajný prostriedok (ultima

ratio) aj pre súdy. Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým
komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete, definuje predovšetkým
objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov charakterizujúcich konanie
a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide

o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako
zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa; tejto zásady má byť trestné právo
použite len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských
vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych
odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti

aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto chápaného prostriedku ultima ratio - musia
byť akcentovane právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu,
napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lége či zásada in dubio pro reo. (napr. I. ÚS 316/2011).
Vyžaduje sa teda aby vina bola autoratívne konštatovaná len v prípade takého konania, o ktorom
mohol páchateľ v dobe keď sa ho dopúšťal, dôvodne predpokladať, že ide o konanie trestné, a to

vzhľadom na obsah účinného trestného zákona, alebo tam, kde je to potrebné vzhľadom na ustálenú
a všeobecne dostupnú judikatúru všeobecných súdov, ktorý záver korešponduje aj s judikatúrou ESĽP
(napr. Kokkinakis v. Grécko - 14307/88, Cantoni v. Francúzsko - 17 862/91). Odvolací súd akceptuje,
že princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú
súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch aj súd musí vykladať znaky skutkových podstát

trestných činov s vedomím, že uvedený princíp je neoddeliteľnou súčasťou formálnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu a má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a je potrebné tiež náležite
zvážiť, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito
inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Vo veci konajúci
senát dodáva, že aj aplikácia ultima a zásada subsidiarity trestnej represie má svoje „mantinely“ a nie

je ich možné zneužívať v prípadoch, keď ide o závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré
už zjavne vybočujú z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov, presahujú ich rámec a napĺňajú už
znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu. Aplikácia princípu ultima ratio je teda predovšetkým
viazaná na konkrétny prípad a vyžaduje starostlivé posúdenie, či je možné považovať súkromnoprávnuochranu poškodeného pred použitím prostriedkov verejného práva a či je to predovšetkým poškodený,
kto je vyňatý z okruhu subjektov chránených trestným zákonom. Samotný účel Trestného zákona, hoci
nie je expressis verbis uvedený v žiadnom konkrétnom ustanovení Trestného zákona, možno dôvodiť

podľa obsahu jednotlivých častí, predovšetkým časti všeobecnej a vychádzajúc z uvedeného, účelom
Trestného zákona je chrániť spoločnosť a jednotlivca pred škodlivými konaniami, spravodlivo potrestať
páchateľov a umožniť im opätovné zaradenie sa do spoločnosti, poskytnúť zadosťučinenie osobám,
ktoré boli trestným činom poškodené, a to na základe ustanovení uvedených v Trestnom zákone a
postupmi podľa Trestného poriadku.

Ak bol spáchaný trestný čin, ktorého skutková podstata bola bezo zvyšku vo všetkých znakoch
naplnená, tak ako je tomu v posudzovanom prípade, nemôže štát rezignovať na svoju úlohu pri ochrane
oprávnených záujmov fyzických osôb poukazom a existenciu žalôb v civilnom konaní, ktorými možno
zaistiť navrátenie finančných prostriedkov, k úbytku ktorých prostredníctvom trestného činu došlo.
Akcentácia princípu ultima ratio nemôže úplne znemožniť aplikáciu základného vyššie naznačeného

princípu - účelu trestného konania. Je potrebné vziať do úvahy, že celé trestné konanie nie je možné
poňať ako saturáciu prípadne vzniknutej škody poškodenému, ale má rozhodne rozmer morálny, etický a
hodnotový. Zmyslom trestného konania je okrem iného snaha orgánov činných v trestnom konaní zistiť,
či bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal a akým spôsobom.

Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odvolateľa, že súd neprihliadol na prípadnú existenciu
súkromnoprávneho vzťahu, k čomu zdôraznil, že na ochranu svojich majetkových záujmov mali dbať
predovšetkým účastníci právneho vzťahu, mali postupovať obozretne a dodržať elementárne zásady
opatrnosti, ktoré zlyhanie v tomto smere pripisuje poškodeným, krajský súd dodáva, že odkaz na princíp
subsidiarity trestnej represie vo vzťahu k zásade ultima ratio považuje odvolací súd v prejednávanom

konkrétnom prípade obžalovaného T.a D.a za úplne nevhodný, a to jednak s ohľadom na vyššie
naznačený účel trestného konania, samotné okolnosti prípadu s prihliadnutím najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie a pohnútku, pričom aplikácia princípu ultima ratio v rozsahu
ako sa domáha obžalovaný, by znamenala neprípustný posun samotnej funkcie trestného práva. Vo
svojich dôsledkoch by to vlastne znamenalo, že trestnej represii by pravdepodobne nemohli podliehať

žiadne majetkové trestné činy, ale napr. by sankcia trestného práva nemohla byť použitá ani v prípadoch
ublíženia na zdraví a pod..

Záverom k uvedenému súd konštatuje, že konanie obžalovaného vybočilo z rámca bežných
súkromnoprávnych vzťahov, dotklo sa záujmov poškodených spoločností, ktoré sú chránené trestným

zákonom, a preto plne dôvodne boli použité prostriedky trestnoprávnej represie.

Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom Najvyššieho súdu uvádzaným v rozhodnutí sp. zn. 2Tdo
35/2013(ZbierkastanovískNSasúdovSRč.6/2014),podľaktorého„Akpáchateľsvojimkonanímnaplní
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a

súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“
možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona,
teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch.“

V súlade s vyššie uvedeným judikátom odvolací súd teda záverom konštatuje, že námietka obhajoby

argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ nie je dôvodná. Je pravdou,
že ochrana záväzkových vzťahov má byť uplatnená predovšetkým prostriedkami občianskeho a
obchodného práva a z „neúspechu“ obchodnoprávneho vzťahu nemožno vyvodiť trestnú zodpovednosť
voči obchodnému partnerovi, avšak tu platí, že obchodnoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený
ustanoveniami Obchodného zákonníka a v jeho zmysle (§ 1 ods. 2) subsidiárne aj ustanoveniami

Občianskeho zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k
naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a
následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Materiálny
korektív, je v prípade dotknutého činu nepochybne naplnený v intenzite charakteristickej pre trestný čin,
predovšetkým je určený výškou škody.

Ak teda odvolateľ naznačuje (značne rozsiahlou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní), že zo
strany poškodených nebola dodržaná minimálne všeobecná prevenčná povinnosť a teda z ich strany
nebola dodržaná potrebná miera opatrnosti, krajský súd dodáva: Je pravdou, že štát ako osobaoprávnená a povinná vyvodzovať trestnú zodpovednosť a ukladať tresty za spáchané trestné činy,
požadovať pri vykonávaní majetkových dispozícií fyzickými alebo právnickými osobami určitú bežnú
(nevyhnutnú) mieru opatrnosti z ich strany, ktorá zodpovedá bežnej miere nebezpečenstva (rizika),

ktoré možno v tom-ktorom prípade predvídať. Ak sa tak zo strany osoby vykonávajúcej majetkovú
dispozíciu nestane, a to aj napriek tomu, že bežnými (ľahko dostupnými) prostriedkami mohla omyl
zistiť (eliminovať), mala by si takáto osoba niesť zodpovednosť za spôsobený následok primárne sama
a mala by sa domáhať ochrany svojich práv cestou iných právnych prostriedkov ako trestného práva.
Miera opatrnosti musí byť pritom odstupňovaná podľa konkrétnych okolností každého jednotlivého

prípadu (objektívne hľadisko) a podľa možnosti každej jednotlivej osoby uvádzanej do omylu predvídať
možnosť spôsobenia následku (subjektívne hľadisko). V podstate pôjde o zhodné kritériá, na ktorých
je postavené nedbanlivostné zavinenie, s tým, že toto zavinenie sa bude vzťahovať na osobu konajúcu
v omyle, pričom všeobecná (bežná) miera opatrnosti sa bude vyžadovať od každého rovnaká (napr.
pri súkromno-právnych vzťahoch sa bude z hľadiska objektívneho kritéria posudzovať dodržanie
všeobecnej prevenčnej povinnosti ustanovenej na predchádzanie škodám, ak nebude na posudzovaný

prípad dopadať konkrétna prevenčná povinnosť). Vyššia miera opatrnosti sa musí vyžadovať od osôb,
ktoré vykonávajú určité povolanie, s ktorým sú spojene aj rizikové majetkové dispozície (napr. pracovníci
správy katastra, pracovníci bánk), reap, vykonávajú podnikateľskú činnosť spojenú s možným rizikom pri
vykonávaní majetkových dispozícií (napr. vykupovanie ojazdených motorových vozidiel a ich následne
prenajímanie na základe tzv. spätného leasingu, podnikateľská činnosť zameraná na poskytovanie

pôžičiek a pod.).

Možno preto zhrnúť, že podľa okolností prípadu sa bude určovať miera opatrnosti buď všeobecne, t. j.
prirodzenými, pre každého ľahko poznateľnými následkami konania, alebo individuálne, t. j. úradným
stavom, povolaním alebo zamestnaním konajúceho. V rámci posudzovania miery opatrnosti bude preto

potrebné vychádzať aj z občianskoprávnej úpravy, pretože povinná miera opatrnosti, ktorú možno
vyžadovať od každého subjektu práva v súkromnoprávnych vzťahoch, vyplýva najmä z viacerých
ustanovení Občianskeho zákonníka, a to v prvom rade z ustanovenia § 415, ktoré ustanovuje všeobecnú
prevenčnú povinnosť s tým, že každý je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám,
okrem iného, aj na majetku. Predmetné ustanovenie upravuje princíp generálnej prevencie, ktorý

sa týka každého subjektu súkromného práva. Každý je teda povinný zachovávať vždy taký stupeň
opatrnosti(pozornosti),ktorýmožnoodnehovzhľadomnakonkrétnučasovúamiestnusituáciurozumne
požadovať a ktorý, objektívne povedané, je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac znížiť riziko
vzniku škôd na majetku. Ustanovenie o prevenčnej povinnosti však neukladá povinnosť predvídať
každý v budúcnosti možný vznik škody (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 25. februára 2003, sp.

zn. Cdo 618/2001 - občianskoprávna vec). Na uvedené ustanovenie nadväzuje § 417 ods. 1 OZ,
ktoré ustanovuje, že komu hrozí škoda, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným
okolnostiam ohrozenia. Ide o všeobecnú povinnosť každého počínať si v konkrétnej situácii natoľko
obozretne a pozorne, aby nespôsobil škodu nielen inému, ale ani svojej vlastnej osobe.

Premietnúcuvedenénadanýkonkrétnyprípadnemožnokonštatovať,žepoškodenínedodržalipotrebnú
mieru opatrnosti. Veď jednak nemohli a nemali možnosť bežnými prostriedkami omyl identifikovať ani
zistiť a o úkone - odovzdaní peňazí spolu vo výške 60 000 € obžalovaným T.om D.om boli vyhotovené
zmenky a uzatvorené zmluvy o pôžičke. Rozhodne poškodení nemohli v danom okamihu predvídať
každý v budúcnosti možný vznik škody, ani zhodnotiť, že sú uvádzaní do omylu. Ani tento odvolací dôvod

nebolo možné akceptovať.

Čo sa týka výroku o treste, súd prvého stupňa jeho uloženie odôvodnil nasledovne: „Pri úvahe o
druhu a výmere trestu súd vychádzal z ust. § 23 ods. 1, § 3i ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov, prihliadol na stupeň spoločenskej "nebezpečnosti konania obžalovaného, jeho

osobné pomery a možnosti nápravy, pričom do úvahy musel vziať aj skutočnosť, že od spáchania skutku
uplynula doba takmer 19 rokov. Priťažujúce okolnosti súd u obžalovaného žiadne nezistil. Súd však
prihliadol na jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 33 písm. g/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov - obžalovaný pred spáchaním činu viedol riadny život. S poukazom na ust. § 40 ods. 1 Tr. zák.
č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov súd mimoriadne znížil trest u obžalovaného pod dolnú

hranicu trestnej sadzby, keďže mal za to, že použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto
zákonom by bolo neprimerane-prísne a účel trestu by bolo možné dosiahnuť i trestom kratšieho trvania
a to najmä s poukazom na okolnosti prípadu, neprimeranú dĺžku konania, ktorú nezavinil obžalovaný.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 rok spodmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Súd má za to, že takto uložený
trest je dostatočný a splní si svoj účel tak, ako to má na mysli ust. § 23 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961
Zb. v znení neskorších predpisov. Účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov,

zabrániť od s úde nemu v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny
život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Počas skúšobnej doby súd bude
skúmať správanie obžalovaného a v prípade, ak sa nedopustí žiadneho protispoločenského konania,
súd rozhodne, že sa osvedčil a bude sa na neho hľadieť, ako by nebol odsúdený. V opačnom prípade, ak
poruší podmienky podmienečného odsúdenia, súd rozhodne, že uložený trest odňatia slobody vykoná.“

Odvolacísúdkonštatuje,žesuloženýmdruhomavýmeroutrestusastotožnilajprokurátor,ktorýopravný
prostriedok voči prijatému výroku nepodal.

Súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu keď obžalovanému s
prihliadnutím na stupeň spoločenskej nebezpečnosti (§ 3 ods. 4 Trestného zákona účinného v čase

spáchania skutku - zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005), na možnosti nápravy a pomery
obžalovaného (§ 31 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku - zákona č. 140/1961
Zb. účinného do 31.12.2005) uložil trest odňatia slobody vo výmere jedného roka, ktorého výkon
podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jeden rok, keďže ide o trest primeraný a spôsobilý
naplniť účel trestu v zmysle § 23 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku - zákona

č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005).

Pri tomto postupe súd zohľadnil, že obžalovaný T. D. nebol doposiaľ súdne trestaný.

Výrok o náhrade škody prvostupňový súd odôvodnil nasledovne: „V rámci adhézneho konania si

poškodení I.. T. F. a I.. R. L. uplatnili nárok na náhradu škody riadne a včas, avšak vzhľadom ku
skutočnosti, že medzičasom I.. T. F. zomrel a súdu sa ku dňu konania hlavného pojednávania nepodarilo
zistiť dedičov menovaného, od ktorých by bolo možné okrem iného zistiť, či si medzičasom obžalovaný
svoju povinnosť nesplnil a obdobne to platí aj ohľadne poškodeného I.. R. L., ktorý nebol prítomný na
hlavnom pojednávaní, naposledy bol vypočúvaný cca pred tromi rokmi a teda súd nemal vedomosť

o torn, či aj v jeho prípade nedošlo k uspokojeniu jeho pohľadávky obžalovaným, pričom za týmto
účelom by muselo byť vykonávané ďalšie dokazovanie, ktoré by ešte viac predĺžilo toto konanie (už
teraz neprimerane dlhé), preto podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd rozhodol, že poškodených (resp. dedičov)
s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.“

Odvolací súd k tomuto výroku konštatuje, že je v súlade so skutkovým stavom a vzniknutá škoda je v
príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného. Nárok na náhradu škody bol riadne a včas uplatnený a
preto krajský súd aj tento považuje za správny.

S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového

súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného T.a D.a ako
nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.