Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113219014
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8113219014.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcov: 1) STAVITEĽ KUŠNÍR s.r.o.,
v konkurze, so sídlom Priemyselná štvrť 13, 083 01 Sabinov, IČO: 36 470 678, zastúpeného správcom
konkurznej podstaty M.. A. F., F. XXX, S. D. H., 2) H. G., bytom Z. XXA, v A., právne zastúpený Mgr.
Ivanom Mazancom, advokátom, so sídlom Metodova 3331/12, Prešov, proti žalovaným: 1) O.. O. H.,
bytom v N., F. A. XX, zastúpená JUDr. Marekom Sahuľom, advokátom v Prešove, Hlavná 111, 2) M.. O.
M.,advokátka,C.XXX,XXXXXPrešov,obezastúpenéJUDr.MarekomSahuľom,advokátomvPrešove,
Hlavná 111, 3) G. O., bytom v Z., J. Y. XX, 4) L.. A. N., bytom v Z., Z. XXX/X, o určenie povinnosti na

vydanie dokladov a o náhradu škody, o odvolaniach žalobcu v 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu
Prešov sp.zn. 28C/84/2013-211 zo dňa 30.07.2015, proti uzneseniu sp.zn. 28C/84/2013-523 zo dňa
22.04.2021 a odvolaní žalobcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/84/2013-583
zo dňa 14.06.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa uznesenie sp.zn. 28C/84/2013-211 zo dňa 30.07.2015.

II. Potvrdzuje sa uznesenie sp.zn. 28C/84/2013-523 zo dňa 22.04.2021 vo výroku II.

III. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalovanou v 2. rade a žalobcom v 2. rade sa
nepriznáva.

IV. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku II. a IV.

V.Žalovanýmsapriznávanárokodžalobcuv2.radenanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100
%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku osobitným rozhodnutím.

VI. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcom v 1. rade a žalobcom v 2. rade sa
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením zo dňa 30.07.2015 uložil
žalobcovi, aby v lehote do 3 dní doplatil za návrh súdneho poplatku sumu 3.053,- eur.

2. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca, ktorý z dôvodu podania žiadosti o oslobodenie od

súdnych poplatkov žiadal vyhovieť jeho odvolaniu.

3. Súd prvej inštancie uznesením sp.zn. 28C/84/2013-278 zo dňa 20.11.2017 žalobcovi v 2. rade
oslobodenie od súdneho poplatku za návrh na určenie povinnosti na vydanie dokladov a náhradu škodynepriznal. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.12.2017. Súd prvej inštancie okrem iného svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca disponuje finančnými prostriedkami na účte, ktoré postačujú
na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň súd prvej inštancie považuje jeho majetkové pomery kedy

žalobca je schopný splácať splátky úveru v sume takmer 2.500,- eur a prihliadnuc na nadpriemernú
hodnotu nehnuteľnosti, ktorej je vlastníkom, za nadštandardné. Preto mu oslobodenie od súdneho
poplatku za návrh na určenie povinnosti na vydanie dokladov a náhradu škody vo výške 3.053,- eur
nepriznal, pretože to jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery neodôvodňujú.

4. So zreteľom na uvedené, odvolací súd za stavu pokiaľ 6 % zo sumy 50.889,- eur činí 3.053,- eur, čo je
výška súdneho poplatku za návrh, možno konštatovať, že výška súdneho poplatku súdu prvej inštancie
bola vypočítaná správne a preto nebol dôvod na iný postup než reprezentuje napadnuté rozhodnutie a
postupom podľa § 387 CSP, bolo opodstatnené uznesenie ako vecne správne potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením sp.zn. 28C/84/2013-523 zo dňa 22.04.2021 rozhodol tak,

že vo výroku I. konanie voči žalovanej v 2. rade zastavil a vo výroku II. žalovanej v 2. rade priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalobcovi 2. rade v rozsahu 100 %.
Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že podaním zo dňa 25.04.2019 vzal žalobca v 2. rade
žalobu voči žalovanej v 2. rade späť a žiadal konanie zastaviť a rozhodnúť, že žalovaná v 2. rade
nemá nárok na náhradu trov konania. Vychádzajúc z uvedených skutočností a z citovaných zákonných

ustanovení, rozhodol súd na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobcu v 2. rade o zastavení konania
voči žalovanej v 2. rade tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
V danej právnej veci žalovaná v 2. rade bola úspešná a žalobca v 2. rade zavinil zastavenie konania,
súd preto rozhodol o nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia.

6. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca v 2. rade, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnuté uznesenie vo výroku II. (vo výroku o trovách konania) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby rozhodnutie v tomto výroku zmenil a to tak, že
žalovaná v 2. rade nemá nárok na náhradu trov konania.

V odvolaní odvolateľ okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s výrokom II. predmetného uznesenia z
dôvodu, že pre dané rozhodnutie zo súdneho spisu nevyplýva žiadny podklad, ak žalovaná v 2. rade od
podania žaloby do podania návrhu na zastavenie konania voči jej osobe nerealizovala žiadnu procesnú
aktivitu, ani si svoje práva žiadnym spôsobom nebránila. Skutočnosť, že medzi podaním návrhu na
zastavenie konania voči žalovanej v 2. rade a rozhodnutím o zastavení konania voči žalovanej v 2. rade

ubehli 2 roky, nemôže byť žalobcovi v 2. rade pripisovaná k tiaži, ak žalobca v 2. rade už v roku 2019
vyhodnotil, že konanie voči žalovanej v 2. rade by bolo neúčelné.
Žalobca v 2. rade má za to, že žalovanej v 2. rade nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania
v predmetnej veci s ohľadom na existenciu okolností hodných zvláštneho zreteľa a procesnú pasivitu
žalovanej v 2. rade.

7. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti vo výroku II. o náhrade trov konania v zmysle
zásad podľa § 378 CSP a nasl. a zistil, že odvolanie žalobcu v 2. rade je neopodstatnené.

8. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého

dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami a medzi
stranami sporu navzájom. K zastaveniu konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, či už
úplného alebo čiastočného (§ 145 CSP) a z dôvodu neodstraniteľného nedostatku podmienky konania
podľa § 161 ods. 1 CSP, z dôvodu odstraniteľného nedostatku podmienky konania, ktorým sa nepodarilo
odstrániť (§ 161 ods. 3 CSP).

9. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP je súd povinný
skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu o tom, že
je splnený predpoklad na náhradu trov nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru, že sú splnené
predpoklady na aplikáciu ust. § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za daných okolností

napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, pretože
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.10. V prejednávanej veci odvolateľ však síce tvrdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa
§ 257 CSP a tieto ani nepreukázal, ale ani inak nešpecifikoval. Samotná okolnosť, že medzi podaním
návrhu na zastavenie konania a rozhodnutím o zastavení konania uplynuli 2 roky, nemôže vyvolať iné

rozhodnutie, než ku ktorému dospel súd prvej inštancie. Odvolací súd podotýka, že v prejednávanej
veci sa rozhoduje o nároku na náhradu trov konania a súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady trov
konania musí brať zreteľ na účelnosť jej náhrady.
Inak povedané nešpecifikovaná neúčelnosť len s ohľadom na časový aspekt od späťvzatia žaloby voči
žalovanej v 2. rade po rozhodnutie o späťvzatí a nerealizovaní procesných úkonov zo strany žalovanej

v 2. rade bez ďalšieho nespôsobuje existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

11. So zreteľom na uvedené odvolací súd sa so stotožnením s dôvodmi napadnutého uznesenia v
napadnutom výroku o náhrade trov konania stotožňuje. Žalobca v 2. rade evidentne zavinil zastavenie
konania voči žalovanej v 2. rade a preto je povinný nahradiť jej trovy v rozsahu 100 %, preto bolo
opodstatnené postupom podľa § 387 CSP uznesenie v napadnutom výroku ako vecne správne potvrdiť.

O trovách odvolacieho konania (výrok III.) v tejto časti medzi žalobcom v 2. rade a žalovanou v 2. rade
má svoju oporu v ust. § 396 CSP s poukazom na ust. § 255 CSP a pokiaľ úspešnej žalovanej v 2. rade
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, tak tomu zodpovedá aj výrok o ich náhrade.

12. Napokon súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom sp.zn. 28C/84/2013-583 zo dňa 14.06.2021

rozhodol tak, že:
„I. žalobu žalobcu v 1. rade voči žalovaným zamieta,
II. žalobu žalobcu v 2. rade voči žalovaným zamieta,
III. žalovaní nemajú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v 1. rade,
IV. žalovaní v 1.,3. a 4. rade m a j ú nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v 2. rade vo výške

100%.“

13. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca v 1. rade podal dňa
25.06.2013 žalobu o určenie povinnosti žalovanej v 1. rade - O. H. na vydanie dokladov a o náhradu
škody. Po výzve súdu, svoj návrh špecifikoval. Súd viac krát menil žalobný návrh a pripúšťal aj zmenu

okruhu účastníkov, v roku 2015 uznesením zo dňa 20.07.2015 súd rozhodol:

„I. pripúšťa, aby do konania na strane navrhovateľov vstúpil H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX V.,
XXX XX Prešov, ktorý bude v konaní vystupovať ako navrhovateľ v 2. rade,
II. pripúšťa, aby do konania na strane odporcov vstúpila M.. O. M., advokátka, SAK reg. Č. 2604, C. XXX,

XXX XX A., ktorá bude v konaní vystupovať ako odporkyňa v 2. rade, G. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.
G. XX, XXX XX Z., ktorý bude v konaní vystupovať ako odporca v 3. rade, L.. A. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XXX, okres A., ktorý bude v konaní vystupovať ako odporca v 4. rade,
III. pripúšťa zmenu petitu návrhu tak, že tento znie:
,,Odporkyňa v 1. rade je povinná navrhovateľovi odovzdať doklady spoločnosti Staviteľ Kušnír s.r.o.:

zoznam majetku likvidovanej spoločnosti, zoznam záväzkov likvidovanej spoločnosti, účtovnú závierku
zarok2011,2012ostatnéúčtovníctvonajmävyplateniemiezdzamestnancov,účtovnédokladyovýpočte
miezd a odvodoch.
Odporcovia v 1. až 4. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi náhradu škody
vo výške vecí 50 889 Eur, spolu s 9 % úrokom z omeškania, ušlý zisk a inú škodu, ktorej výška vyplynie

z dokazovania, od podania návrhu spolu s náhradou trov konania, trov právneho zastúpenia do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku."
Na základe návrhu žalobcu zo dňa 25.04.2019, súd svojimi uzneseniami zo dňa 22.04.2021 rozhodol,
že konanie voči žalovanej v 2. rade zastavil a ďalším svojím uznesením zo dňa 22.04.2021 pripustil
zmenu žalobného návrhu v tomto znení:

Pripúšťa zmenu žalobného návrhu v tomto znení:
„I. Žalovaní v 1. rade, 3. rade, 4. rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi v 2. rade
čiastku vo výške 12.572,16 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne z čiastky 12.572,16
€ od 25.06.2013 do zaplatenia.
II. Žalobca v 1. rade nemá nárok na náhradu trov konania.

IV. Žalobca v 2. rade má voči žalovaným v 1. rade, 3. rade, 4. rade nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 %.“
V žalobe a doplnení žaloby žalobca uviedol, že žalovaná 1. rade - O. H. neodovzdala žalobcovi doklady
a to najmä rekapituláciu miezd za zamestnancov, bez ktorých sa nedá ukončiť účtovná závierka zo rok2012, čo spôsobuje žalobcovi hrozbu sankcií a zvyšovanie škody. Čo sa týka škody, žalobca uviedol, že
škoda bola spôsobená podvodným a neodborným predajom nehnuteľností pod cenu, ktorých hodnota
predstavuje 260.000 - 700.000,- eur . Žalovaná 1. rade - O. H. ich predala za 35.000,- eur.

Žalobca v 2. rade v podaní zo dňa 03.05.2015 uviedol, že pokiaľ ide o náhradu škody, sa pokúšal
v trestných konaniach o trestný postih žalovaných v 1. rade , v 3. rade a v 4. rade, konania boli
zastavené. Žalovaná v 1. rade bola žalobcom vyzvaná na vydanie dokladov spoločností STAVITEĽ
KUŠNÍR s.r.o. Doklady mu vydala dňa 31.8.2012, avšak nekompletné a nie všetky doklady. Žalovaná
v 1. rade dosiaľ neodovzdala žalobcovi zoznam majetku likvidovanej spoločnosti, zoznam záväzkov

likvidovanejspoločnosti,účtovnúzávierkuzarok2011,2012ostatnéúčtovníctvonajmävyplateniemiezd
zamestnancov, účtovné doklady o výpočte miezd a odvodoch.
Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je teda preukázanie porušenia právnej
povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej
povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody (damnum
emergens) alebo ušlého zisku (lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením

právnej povinnosti. Škoda ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a
tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí
byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné
bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého
tvrdenie má byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť pritom

bezpečne preukázaný a bezprostredný.
Z uvedeného je zrejmé, že neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody a to, že nebola
preukázaná súvislosť medzi konaním žalovaných a vznikom škody a súd chce zvýrazniť, že nebol
preukázaný ani samotný vznik tejto škody. Tieto okolnosti potvrdzuje aj samotné trestné konanie a
predložené listinné dôkazy z trestných spisov, kde trestné oznámenia voči žalovanej v 1. rade boli

zamietnuté. Samotné znalecké posudky preukazujú, že veci boli majetkom žalobcu v 1. rade. Tieto
súpisy inventárneho majetku boli robené za účelom likvidácie žalobcu v 1. rade a teda vlastníctvo pokiaľ
aj žalobca v 2. rade tvrdil, že sú jeho, je podľa názoru súdu nepreukázané, že či boli v jeho vlastníctve
alebo vo vlastníctve žalobcu v 1. rade.
Súd prvej inštancie teda uzavrel, že nebol preukázaný ani samotný vznik škody, teda odcudzenie tohto

majetku, pretože predkladané dôkazy zo strany žalobcu v 2. rade sú len tvrdenia proti iným tvrdeniam
a najmä nebola preukázaná žiadna príčinná súvislosť medzi konaním ktoréhokoľvek zo žalovaných
a vznikom prípadnej škody a opäť súd zdôrazňuje, že aj vlastníctvo týchto hnuteľných vecí nebolo
nepochybne preukázané, či bolo žalobcu v 1. alebo žalobcu v 2. rade.
Súd prvej inštancie dobre uviedol, že nebol dôvod na vyhovenie žaloby z titulu náhrady škody, keďže

neboli splnené je zákonné predpoklady.
Na dôvažok, pochybnosť, že v kúpnej zmluve z roku 2005, resp. 2008 má byť uvedená suma v
slovenských korunách, zároveň s konverzným kurzom 30,126 SK/EUR, ktorý v tom čase nebol a
nemohol byť nikomu známy, vyjadruje tiež veľké pochybnosti k obsahu predloženého znaleckého
posudku.

Súd zamietol žalobu žalobcu v 1. rade, ktorý podal tento návrh, nie v súlade so zákonom a to citovaným
§ 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Zb. o konkurze a reštrukturalizácii platného v čase podania žaloby. Žalobca
v 1. rade, na ktorého bol vyhlásený konkurz, nemal právo takúto žalobu podať ako osoba, ktorá je
neoprávnená na takéto podanie žaloby, súd žalobu žalobcu v 1. rade zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

14.Vočitomutorozsudkupodalodvolaniežalobcav2.rade,atovočivýrokuII.aIV.Navrholodvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel jeho žalobe, alternatívne aby rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V odvolaní okrem iného uviedol, že škoda voči žalobcovi v 2. rade vznikla priamou alebo nepriamou

súčinnosťou žalovaných, kedy p. O.. H., v danom čase pôsobila ako likvidátor spoločnosti danej
hnuteľnej veci, nezahrnula do súpisu majetku a teda má priamy podiel na vzniku danej škody. P. O. je
osobou podieľajúcou sa na vzniknutej škode tým, že danú nehnuteľnosť, teda ten sklad C. nadobudol
do vlastníctva, v ktorom sa tieto hnuteľné veci nachádzali a zadokumentovanie týchto hnuteľných vecí je
súčasťoutrestnýchspisov,ktorésúajsúčasťousúdnehospisuap.N.jeosobou,ktorásprostredkovávala

túto komunikáciu a podľa vyjadrení svedkov v trestných konaniach, ktoré sú súčasťou súdneho spisu
bol osobou, ktorá sa aj podieľala na vyprataní danej nehnuteľnosti a likvidácii časti hnuteľných vecí.
Čo sa týka výšky spôsobenej škody, tak táto vyplýva z predloženého znaleckého posudku, z ktorého je
zrejmé, že žalobca v 2. rade bol vlastníkom týchto vecí, nachádzajúcich sa v sklade C., pričom znalecvšetky tieto hnuteľné veci ohodnotil na sumu 12.572,16 eura. Vlastníctvo žalobcu v 2. rade predmetných
hnuteľných vecí vyplýva priamo z Kúpnej zmluvy zo dňa 08.02.2008, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť
znaleckého posudku. Do pozornosti predkladáme obsah súdneho spisu vedeného na Okresnom súde

Prešov, pod sp.zn. 7C/46/2012.
K námietke žalovaných a súdu prvej inštancie, že pochybnosť, že v kúpnej zmluve z roku 2005, resp.
2008 má byť uvedená suma v slovenských korunách, zároveň s konverzným kurzom 30,126 SK/EUR,
ktorý v tom čase nebol a nemohol byť nikomu známy, vyjadruje tiež veľké pochybnosti k obsahu
predloženého znaleckého posudku.

Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z trestných spisov a výsluchov zúčastnených strán, ktoré súd prvej
inštancie akýmkoľvek spôsobom pri posúdení predmetného nároku žalobcu v 2. rade nezobral do úvahy
v rozsahu rozhodnutia. Do pozornosti predkladáme skutočnosť, že predmetné trestné konania žalobcu
v 2.rade odkázali na riešenie predmetnej veci na civilný proces.
Žalobca v 2. rade nemal akúkoľvek možnosť nakladať s hnuteľnými vecami počas likvidácie, keďže
najprv Žalovaný v 1. rade spolu s žalovaným v 4. rade a následne žalovaný v 3. rade ako vlastník

nehnuteľnosti skladu C. bránili žalobcovi v 2. rade k prístupu k hnuteľným veciam, pokým nebolo
následne rozsudkom Okresného súdu Prešov, pod sp.zn. 7C/46/2012 rozhodnuté o neplatnosti Kúpnej
zmluvy, ktorou bolo vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevedené Žalovanému v 3. rade. S ohľadom
na uvedené, má Žalobca v 2. rade za to, že realizovaným dokazovaním boli naplnené všetky znaky
požadované právnymi predpismi pre priznanie nároku na náhradu škody, a to vznik škody (vyplývajúci zo

znaleckého posudku) zodpovedné osoby za vznik škody, a to (žalovaní ako osoby oprávnené nakladať
s hnuteľnými vecami) ako aj príčinná súvislosť.
Žalobca v 2. rade prostredníctvom právneho zástupcu uvádza, že žalovaní nerozporovali dôkazy
predložené zo strany žalobcu v 2.rade, pričom žalobca v 2.rade ma za to, že žalovaní v celom rozsahu
neuniesli dôkazné bremeno v zmysle ustanovenia čl. 8 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku.
Záveryavýstupyprezentovanéžalobcomv2.radevpodstateneumožňujúinúprezentáciupredložených
skutočností ako ich uviedol žalobcu v 2. rade, keďže z realizovaného dokazovania je zrejmé, že
nakladanie s hnuteľnými vecami zo strany žalovaných žalobca v 2. rade nemohol ovplyvniť.
S ohľadom na vyššie uvedené, žalobca v 2.rade prostredníctvom právneho zástupcu podotýka, že

zo strany súdu prvej inštancie nebol úplne zistený skutkový stav veci, pričom máme za to, že
nedošlo k úplnému preskúmaniu skutkového stavu do dôsledku zistených okolností možností, čo v
rozsahu faktických zistení mohlo spôsobiť nesprávnosť napadaného rozhodnutia vydaného súdom prvej
inštancie.

15. K odvolaniu žalobcu v 2. rade sa vyjadrila žalovaná v 1. rade, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej trovy prvostupňového aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Vo vyjadrení poukázala na to, že dôvody odvolania sú právne irelevantné a nijakým spôsobom právne
neodôvodňujú ho podať. Pokiaľ ide o argumentáciu, že príloha ku kúpnym zmluvám bola vyhotovená len
za účelom spracovania znaleckého posudku, je zavádzajúca. V samotných zmluvách je uvedené, že v

prílohe je uvedený súpis predávaných vecí s ich cenami. Navyše jednotlivé prílohy sú datované na deň
podpísania zmlúv, čo jasne dokazuje, že tieto prílohy sú nedeliteľnou súčasťou kúpnych zmlúv a nie ako
tvrdížalobcav2.radelenpreúčelyznaleckéhoposudku.Uvedenéskutočnostijasnedokazujú,žekúpne
zmluvy neboli vyhotovené v reálnom čase uvedenom na nich a v prílohách, ale urobené dodatočne až
po začatí súdneho sporu.

16. K vyjadreniu žalovanej v 1. rade sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich dôvodoch odvolania.
Nesúhlasil s názorom prezentovaným žalovanou v 1. rade.

17. K vyjadreniu žalobcu v 2. rade sa vyjadrila žalovaná v 1. rade, ktorá poukázala na to, že argumenty

vo vyjadrení považuje za irelevantné a v žiadnom prípade nepreukazujú splnenie podmienok žalovaných
v 1. - 4. rade, aby mohli byť zodpovední za údajný vznik škody.

18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej

inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil správne právne závery a odvolanie žalobcu v 2. rade je
neopodstatnené.19. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

20. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

21. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu

nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu

nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

22. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo204/2009.

23. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

24. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej

úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo1/2010).

25. Všeobecne sa prijíma, že právo upravujúce povinnosť nahradiť spôsobenú škodu sleduje
dvojaký účel ? v prvom rade poskytnúť poškodenému spravodlivú náhradu na vyrovnanie ujmy
spôsobenej konaním alebo udalosťou. Tento účel je vyjadrením tzv. distributívnej, alebo vyrovnávajúcejspravodlivosti (distributive justice). Druhým cieľom deliktnej zodpovednosti je prevencia. Prevencia v
sebe obsahuje aj prvok odstrašenia, ktorý je výrazom donucovacej spravodlivosti (coercive justice).

26. Normatívna konštrukcia zakladajúca povinnosť nahradiť škodu spôsobenú inému vychádza z
ustanovenia § 420 ods. 1 a 3. V prvom odseku je vyjadrená zásada, že každý zodpovedá za škodu,
ktorú spôsobil inému porušením právnej povinnosti. V treťom odseku je vyjadrená doplňujúca zásada,
v zmysle ktorej sa zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. Podľa tejto konštrukcie
poškodený preukazuje porušenie právnej povinnosti inou osobou, ďalej to, že mu v majetkovej sfére

vznikla škoda a že medzi právnym deliktom a škodu je príčinná súvislosť. Na základe preukázania týchto
skutočností je škodca povinný škodu nahradiť. Takýto následok môže škodca vylúčiť, ak preukáže, že
škodunezavinil(§420ods.3).Vzhľadomnatútokonštrukciusatentoprípadoznačujeakozodpovednosť
na základe predpokladaného zavinenia.

27. Náuka a prax pri určovaní povinnosti hradiť škodu podľa ustanovenia § 420 OZ uvádzajú

predpoklady vzniku tejto povinnosti (zodpovednosti). Tradične sa vyžaduje, aby boli naplnené
nasledovné predpoklady:
- Protiprávny úkon (právny delikt).
- Škoda.
- Príčinná súvislosť medzi právnym deliktom a škodou.

- Zavinenie.

28. Pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa chápe ujma,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j.
peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí,

ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má
zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac.

29. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a
reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého

stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo
v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný
beh vecí dalo očakávať.

30. Súdne konanie je pojmovo späté s dokazovaním minulých udalostí a dejov. Dokazovať pritom

zároveň „znamená presviedčať a dokázať znamená presvedčiť“. Dokazovanie má okrem noetickej
podstaty pre právne rozhodovanie aj funkciu ďalšiu, funkciu presviedčania: „V pragmatickom pohľade
nejde o to, aby argumenty boli objektívne platné, ale hlavne o to, aby účastníci rozhovoru nadobudli
presvedčenie o váhe argumentov.“
Dokazovanie má teda viacero stránok. Má svoju stránku noetickú a stránku argumentačnú (a s ňou úzko

späté stránky eristickú i rétorickú).
Z pohľadu noetického je základnou otázkou vzťahu dokazovania a pravdivosti poznateľnosť (miera
poznateľnosti)minulýchdejovaudalostí,inýmislovami:otázka,čivôbecsmealeboniesmeschopnítieto
deje a udalosti spoznávať v tej ich úplnosti, ktorá by oprávňovala pravdivostné hodnotenie výsledkov
tohto poznania.

Hoci sú v uvedenej právnej vete atribúty hodnotenia dôkazov vymenované vedľa seba, v skutočnosti
svojím zmyslom smerujú k jedinému cieľu. Týmto cieľom je overenie pravdivosti určitej tézy.
Vierohodnosť (napr. svedka, listiny) je faktorom zvyšujúcim mieru pravdepodobnosti overovanej tézy
induktívnym úsudkom (ak ide o vierohodnú osobu, možno predpokladať, že aj jej svedectvo v danej veci
je pravdivé, rovnako ako keď ide o verejnú listinu, spojenú nielen s verejnou autoritou, ale aj s určitou

mierou overovania osvedčovaných skutočností, možno obdobne predpokladať, že jej obsah je pravdivý).
Závažnosť potom znamená objasnenie skutočnosti, či dôkaz bezprostredne vypovedá o dokazovanej
téze alebo či z neho možno na túto tézu iba sprostredkovane usudzovať (z tohto pohľadu triedime
dôkazy na priame a nepriame, pričom priamym priraďujeme vyšší vypovedajúci potenciál pravdivosti).
Zákonnosť vykonania dôkazov má byť garantom pravdivosti dokazovanej tézy. Povedané inými slovami,

férovým spôsobom vedené dôkazné konanie (v trestnom práve spojené s aplikáciou najmä zásad
rovnosti zbraní, prezumpcie neviny, práva na obhajobu, in dubio pro reo) sleduje jednak nachádzanie
pravdy v konflikte proti sebe stojacich strán, jednak snahu o minimalizáciu chýb dokazovania, justičnýchomylov a tým aj minimalizáciu prijímania nespravodlivých rozhodnutí. (prof. JUDr. Pavel Holländer, DrSc
Dokazovanie, prednáška, 13.12.2016).

31. Skutečnost prokazovanou pouze nepřímými důkazy lze mít za prokázanou, jestliže na základě
výsledků hodnocení těchto důkazů lze bez rozumných pochybností nabýt jistoty (přesvědčení) o tom,
že se tato skutečnost opravdu stala (že je pravdivá); nestačí, lze-li usuzovat pouze na možnost její
pravdivosti (na její pravděpodobnost) (pozri rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 21Cdo2682/2013,
ze dne 26.6.2014).

Žalobcovi sa v priebehu celého konania nepodarilo spravdepodobniť svoju verziu existencie
predpokladov vzniku zodpovednosti za uplatnený nárok na náhradu škody.
Uvedené okolnosti sa mu nepodarilo presadiť nielen čo do základu a výšky, avšak ani čo do
diferencovanej vzájomnej zodpovednosti žalovaných. Žalobca požadoval spoločne a nerozdielne škodu
od všetkých žalovaných, avšak ani len nespravdepodobnil opodstatnenosť nároku vo vzťahu ku
spoločnej zodpovednosti a už vôbec nie ku identifikácii buď spoločného skutku alebo jednotlivých

skutkov, ktorými mu mala byť spôsobená škoda.
Navyše nárok žalobcu je významne spochybnený nielen hore uvedeným, ale aj výsledkami vykonaného
dokazovania, napr. ceny v eurách ako príloha k zmluve z roku 2005, pričom Slovensko prijalo euro od 1.
januára 2009 (č.l. 378 spisu), areál, v ktorom sa mali nachádzať dotknuté veci bol určitý čas „nestrážený,
mohol sa tam dostať ktokoľvek „ - svedok A. (č.l. 567 spisu) alebo svedok P. (č.l. 562 spisu) - „....kotolňa

bola celá zariadená, pričom však nebola funkčná už 15 rokov a bola v dezolátnom stave....“.
V tomto smere je žalovaný nárok nepravdepodobný, nepreukázaný a tým neopodstatnený, preto bolo
nevyhnutné sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením napadnutého rozsudku najmä v bodoch 29 až
33 napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

32. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

33. Správnemu výroku vo veci zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného stavu odvolací
súd rozhodnutie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 CSP s poukazom na ust. § 396 CSP

a zásadu úspešnosti za stavu, ak odvolateľ bol neúspešný, preto úspešným žalovaným patrí nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a tomu zodpovedá aj výrok o ich náhrade. To isté platí aj vo vzťahu
k náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom v 1. rade a žalobcom v 2. rade. Za stavu, ak
úspešnému žalobcovi v 1. rade v odvolacom konaní náhrada trov nevznikla, preto povinnosť žalobcovi
v 2. rade nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcovi v 1. rade uložená nebola.

35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).