Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/249/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611203451
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8611203451.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu JUDr. Michal Brožina, súdny exekútor so
sídlom exekútorského úradu vo Svidníku, Stropkovská 633/3, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, proti žalovanej Slovenská sporiteľňa,
a.s.,sosídlomvBratislave,Tomášikova48,IČO:00151653,ozaplatenie8040,77eurspríslušenstvom,
vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C/110/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/727/2014-207 z 24. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/727/2014-207 z 24. novembra 2014 z r u š u j e a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia istiny 8 040,77 eura spolu s úrokom
z omeškania titulom náhrady škody, ktorú mu žalovaná spôsobila tým, že hoci jej bol v exekúcii

vykonávanej prikázaním pohľadávky z účtu doručený príkaz na začatie exekúcie, vykonávala na účte
povinného obraty v celkovej výške 47 734,06 eura. Z uvedenej sumy bola z dôvodu exekúcie poukázaná
len suma 5 163,64 eur, a vo zvyšku 42 570,42 eura boli výbery v rozpore so zákonom. Exekúciou boli
vymáhané aj trovy exekúcie, ktoré v dôsledku konania žalovanej v rozpore so zákonom č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) neboli uhradené, čím žalobcovi

vznikla škoda, ktorú si uplatnil v pomernej časti.

2. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 10C/110/2011-122 zo 4. júna 2014 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi 8 040,77 eur spolu so 14,25 % úrokom z omeškania ročne od 11. júna 2008
až do zaplatenia a náhradu trov konania. Mal za preukázané, že žalovaná porušila svoje povinnosti,
ktoré jej vznikli doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, keď nezablokovala účet

povinného, povinnému umožnila disponovať s peňažnými prostriedkami na jeho účte, resp. nepoukázala
oprávnenému, t.j. aj žalobcovi pohľadávku a jej príslušenstvo. Žalobca náhradu takto vzniknutej škody
uplatnil riadne a včas, a preto námietka premlčania jeho práva uplatnená žalovanou nie je opodstatnená.

3. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6Co/727/2014-207 z 24. novembra 2014 zmenil odvolaním
žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania. Podľa odvolacieho súdu žalobca svoj nárok (ktorý právne
kvalifikoval ako nárok na ,náhradu škody´) vyvodzoval z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním
ako súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a bankou (ktorá bola povinná zablokovať
účet povinného na základe jeho príkazu), teda vzťahu, ktorý sa zrejme netýkal niektorej z typických
súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby. Preto na posúdenie
opodstatnenosti uplatneného nároku bolo treba ustáliť, či išlo medzi súdnym exekútorom (žalobcom)

vykonávajúcim exekučnú činnosť a bankou (žalovanou) ako povinnou plniť príkazy exekútora o vzťah
vyplývajúci zo súkromného práva, alebo o verejnoprávny vzťah, pričom treba vychádzať aj z právnehopostavenia súdneho exekútora definovaného Exekučným poriadkom. Účastníkmi exekučného konania
sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie
priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Ak banka nepostupuje tak, ako jej to ukladajú ustanovenia § 95, 96 ods. 3, 97, 98 a 99, môže sa
oprávnený na súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by mal právo, keby banka
postupovala správne, a to aj vtedy, keď už na účte povinného nie je dostatok prostriedkov (§ 103
Exekučného poriadku). Keďže ustanovenie § 103 Exekučného poriadku upravuje možnosť domáhať
sa nároku proti banke len pre oprávneného, súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na uplatnenie

si uvedeného nároku. Odvolací súd poukázal aj na pojmový a významový rozdiel medzi platením trov
konania a náhradou trov konania. Pokiaľ ide o platenie trov konania, tak trovy akéhokoľvek civilného
konania, teda aj exekučného konania znáša každý účastník tohto konania sám zo svojho a až následne
po zaplatení trov konania prichádza na rad otázka náhrady už zaplatených, resp. vynaložených trov.
Trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, od ktorého má súdny
exekútor napr. právo požadovať predbežne aj zaplatenie preddavku na tieto svoje trovy (§ 197 ods. 2

Exekučného poriadku), alebo sa môže domáhať od oprávneného zaplatenia všetkých nevyhnutných trov
exekúcie (§ 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Až následne má, tak ako to je uvedené v druhej vete §
200 ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený aj exekútor nárok na náhradu trov, ktoré už boli vynaložené
naúčelnévymáhanienároku,pričompodľa§197ods.1Exekučnéhoporiadkutietonákladyuhrádza(nie
platí) povinný. Z toho je zrejmé, že trovy exekučného konania vynaložené na vymoženie oprávneného

nároku oprávneného v prvom rade znáša, resp. platí sám oprávnený zo svojho, od ktorého sa teda
môže súdny exekútor predovšetkým domáhať ich zaplatenia za to, že pre oprávneného tento jeho nárok
vymohol. Až následne má oprávnený (kvázi veriteľ) právo na náhradu ním už vynaložených trov, a to
od povinného (kvázi dlžník), pričom v prípade vymoženia pohľadávky oprávneného prikázaním z účtu
povinného v banke sa v podstate prenáša povinnosť platiť oprávnenému z povinného (dlžník) na jeho

banku (poddlžník). Z tohto hľadiska je logickým záverom aj ustanovenie § 103 Exekučného poriadku, v
zmysle ktorého je explicitne práve oprávnenému priznané právo domáhať sa proti banke (poddlžníckou
žalobou) zaplatenia toho, čo oprávnený vynaložil zo svojho, hoci tak urobiť nemusel, keby banka (ako
poddlžník) postupovala v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku. Vzhľadom na tieto skutočnosti
odvolací súd po právnej stránke posúdil vec tak, že ide o tzv. poddlžnícku žalobu, ktorou sa v zmysle

Exekučného poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke plnenia všetkých nárokov
vrátane trov exekútora, na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré nároky by mu patrili alebo ktoré
by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade s Exekučným poriadkom (viď závery
uvedené v náleze ÚS SR sp. zn. II. ÚS 314/2011-37). Žalobcovi v prejednávanej veci chýba aktívna
vecná legitimácia. Ak by totiž aj žalovaná (banka) nepostupovala v súlade s ustanoveniami § 95 až 99

Exekučného poriadku, právo domáhať sa zaplatenia peňažnej čiastky zahŕňajúcej okrem trov exekúcie
aj samotnú vymáhanú pohľadávku, na ktorú má oprávnený právo (pri správnom postupe žalovanej),
patrí výlučne oprávnenému a nie exekútorovi (§ 103 Exekučného poriadku).

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, v dôsledku čoho nebol dostatočne zistený skutkový stav veci. Žalobca za
nenáležitý považuje poukaz odvolacieho súdu na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II ÚS 314/2011, pretože ten sa týka poddlžníckej žaloby, čo však nie je jeho prípad, nakoľko on sa
domáhal náhrady škody za to, že žalovaná nepostupovala tak, ako jej to ukladá Exekučný poriadok.

Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, že trovy každého civilného konania, teda aj trovy exekučného
konania,znášakaždýúčastníksám,pretoževexekučnomkonanítátozásadaneplatí.Poukázalnanález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 49/2003, v súvislosti s ktorým vytýkal odvolaciemu
súdu, že sa riadne nevyrovnal ani s právnym postavením súdneho exekútora. Inak by neprijal záver,
že trovy súdneho exekútora (orgánu verejnej moci) si bude v konaní o poddlžníckej žalobe uplatňovať

oprávnený (súkromná osoba). Je nemysliteľné, aby súkromná osoba rozhodovala o tom, či si uplatní
trovy orgánu verejnej moci. Žalobca v závere dovolania zdôraznil, že jeho nárok vo vzťahu k žalovanej
je nárokom na náhradu škody, ktorú mu spôsobila porušením právnej povinnosti, svojím zavinením a v
príčinnej súvislosti so svojím konaním, aj keď výška tejto škody zodpovedá výške trov exekúcie. Trovy
exekúcie môže platiť len účastník exekučného konania, náhradu škody ten, kto ju zavinil a spôsobil, v

súdenej veci je to žalovaná.

5. Vo vyjadrení k dovolaniu žalovaná navrhla dovolanie žalobcu pre jeho obsahové nedostatky
odmietnuť, resp. zamietnuť pretože jeho dôvody nie sú dané.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8 Cdo 190/2018 z 29. apríla 2020 dovolanie
zamietol. Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Dovolací súd sa stotožnil s právnymi

závermi odvolacieho súdu a zdôraznil, že so zreteľom na skutkový rámec vymedzený v žalobe, z ktorého
žalobca vyvodzoval uplatnené právo, bolo nepochybné, že takto formulovaná žaloba napĺňa znaky
žaloby poddlžníckej, a nie žaloby o náhradu škody. Žalobca okrem vymedzenia konania žalovanej, ktorá
mala porušiť svoje povinnosti, aké jej ukladajú ustanovenia Exekučného poriadku, v dôsledku porušenia
ktorých sa oprávnený môže na všeobecnom súde domáhať, aby mu banka zaplatila sumu, na ktorú by

mal právo, keby banka postupovala správne (poddlžnícka žaloba), žiadnym spôsobom nevymedzuje,
v čom podľa neho má spočívať škoda ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v
zmenšení majetkového stavu poškodeného v porovnaní k časovému medzníku, keď došlo k škodlivej
udalosti.

7. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. II. ÚS
468/2020-38 z 25. februára 2021 rozhodol, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8 Cdo 190/2018 z 29. apríla 2020 bolo porušené základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a zakladaných slobôd; rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 190/2018 z 29. apríla 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k nesprávnej a ústavne neudržateľnej
aplikácii právnych predpisov. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v právnej veci sťažovateľa
natoľko odchýlil od ustanovení dotknutého právneho predpisu, že zásadne poprel jeho účel a význam,
v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neakceptovateľný a neudržateľný, čo viedlo

ústavný súd k vysloveniu záveru o jeho arbitrárnosti. Za svojvoľný považoval záver všeobecných
súdov, že trovy exekučného konania platí, resp. znáša v prvom rade oprávnený z exekúcie, pretože
takýto záver nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd sa stotožnil so
závermi všeobecných súdov o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa, nakoľko aktívne
legitimovaným na podanie poddlžníckej žaloby je výhradne oprávnený, a preto zastáva názor, že

sťažovateľ postupoval správne, keď sa svojho nároku domáhal z titulu náhrady škody.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky príslušný na rozhodnutie o dovolaní po zistení, že dovolanie
podala v stanovenej lehote strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané, bez
nariadenia pojednávania po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti a či

sú splnené podmienky kvalifikovaného právneho zastúpenia, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k
záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné.

9. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto
zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii

konania, ak by boli v neprospech strany.

11. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 a § 470 ods. 2 Civilného sporového
poriadku dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability
procesnoprávnych noriem (§ 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku), rešpektuje ale procesný účinok

dovolaní podaných do 30. júna 2016, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§ 470 ods. 2 Civilného
sporového poriadku). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej právnej úpravy
o dovolaní a dovolacom konaní, sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od
uvedenéhodňavcelejšírkeasovšetkýmidôsledkami.Úplnáaplikabilitatýchtoustanovenínovejprávnej
úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením

právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný
zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery prijaté v rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 36/1995).12. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 Občianskeho súdneho

poriadku a proti uzneseniu § 239 Občianskeho súdneho poriadku. Dovolanie bolo prípustné proti
každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažným procesným vadám uvedeným v § 237
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

13. Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenený rozsudok súdu

prvej inštancie, a je teda prípustné podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Dovolanie
vyvolalo preto v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 Civilného
sporového poriadku). Žalobcom napadnuté rozhodnutie bolo preto možné (a tiež potrebné) podrobiť
meritórnemu dovolaciemu prieskumu.

14.Vdovolanížalobcaoponujeprávnemuzáveruodvolaciehosúdu,ževdanejvecideotzv.poddlžnícku

žalobu, ktorou sa v zmysle Exekučného poriadku iba oprávnený z exekúcie môže domáhať voči banke
plnenia všetkých nárokov (vrátane trov exekútora), na zaplatenie ktorých by mal nárok, resp. ktoré
nároky by mu patrili alebo ktoré by nemusel vynakladať zo svojho, keby banka konala v súlade s
Exekučným poriadkom, a tvrdí, že jeho žaloba je žalobou o náhradu škody.

15. Dovolací súd viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS
468/2020-38 z 25. februára 2021 v súlade s ustanovením § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o
Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (tzv. kasačnou záväznosťou) opätovne preskúmal dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu a dospel k záveru, že námietky dovolateľa sú opodstatnené.

16. V súlade so závermi ústavného súdu dovolací súd uvádza, že nárokom dovolateľa bolo potrebné
zaoberať sa tak, ako ho vymedzil v žalobe, a teda skúmať a vyhodnotiť podmienky a predpoklady v
petite žaloby vymedzeného nároku. Dovolateľ v žalobe tvrdil, že žalovaná nepostupovala v súlade s
relevantnými ustanoveniami Exekučného poriadku, a preto spôsobila dovolateľovi škodu. V súvislosti s

takto formulovaným žalobným dôvodom dovolací súd upriamuje pozornosť na závery ústavného súdu
formulované v predmetnom zrušujúcom náleze, v zmysle ktorých „exekútorovi vzniká nárok na odmenu,
ak bolo v konaní niečo vymožené. V okolnostiach prípadu (tzn. zvolený spôsob vykonania exekúcie
prikázaním pohľadávky z účtu povinného v banke) je prvým a základným predpokladom úspechu
zabezpečenie reálneho majetku povinného (to je kľúčovou úlohou, zodpovednosťou a „zásluhou“

exekútora) a druhým skutočnosť, že konanie dospeje do štádia vydania a doručenia exekučného
príkazu banke (tu vie exekútor ovplyvniť len časť predpokladov - svoj správny úradný postup). Ak sú
tieto predpoklady splnené, exekútor má legitímne očakávanie úspechu v konaní, a teda aj legitímne
očakávanie prijatia svojej odmeny. Žalovaná nespochybniteľne porušila svoju zákonnú povinnosť a
jedným z dôsledkov tohto protiprávneho konania je aj škoda vzniknutá exekútorovi v podobe ušlého

zisku, pretože jeho očakávanie prírastku majetku bolo v danom prípade legitímne.“

17. Viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze č. k. II. ÚS 468/2020-38 z 25.
februára 2021 dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 Civilného
sporového poriadku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 Civilného sporového poriadku).

18. V ďalšom konaní je odvolací súd povinný vec opätovne prejednať a rozhodnúť v súlade so závermi,
na ktoré poukázal dovolací súd v tomto rozhodnutí. Úlohou odvolacieho súdu bude teda zamerať sa na
vyhodnotenie podmienok a predpokladov uplatneného nároku, ktorého existenciu žalobca odvodzuje od
tvrdeného vzniku škody.

19. O trovách pôvodného konania a trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom
rozhodnutí vo veci samej súlade s § 453 ods. 3 Civilného sporového poriadku.

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.