Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/43/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8420201096
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8420201096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcov: 1/ X. F., N.. XX.XX.XXXX,
A. B. XX, XXX XX S., 2/ R. F., N.. XX.XX.XXXX, A. B. XXX, XXX XX S., 3/ J. Y., T.. F., N..
XX.XX.XXXX, A. J.-V. XXX, XXX XX S., 4/ R. F., N.. XX.XX.XXXX, A. B. XX, XXX XX S., 5/ V.
F., N.. XX.XX.XXXX, A. B. XX, XXX XX S., zastúpených MEDRECKI & PARTNERS LAW OFFICE

SPÓLKAKOMANDYTOWA,sosídlomWroclav,ul.Wyscigowa56i,Poľskárepublika,NIP:8992865255,
konajúca prostredníctvom organizačnej zložky zahraničnej osoby MEDRECKI & PARTNERS LAW
OFFICE SPÓLKA KOMANDYTOWA, so sídlom Pražská 11, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré
mesto, IČO: 528 343 95, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so
sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému JUDr. Baltazárom Mucskom,
advokátom, so sídlom Vajnorská 55, 831 03 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov v 1. až 5. rade a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Kežmarok č.k. 6C/22/2020-89 zo dňa 11.05.2022, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto cit.:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 1/.rade sumu 12.000,-eur, žalobkyni v
2./ rade sumu 2.000,-eur, žalobkyni v 3./ rade sumu 4.000,-eur, žalobkyni v 4./ rade sumu 12.000,-eur,
žalobcovi v 5./ rade sumu 4.000,-eur, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovia v 1./, 2./, 3./, 4.,/ a 5./ rade m a j ú n á r o k na náhradu trov konania proti

žalovanému, každý v rozsahu 100 % zo sumy im prisúdenej, s tým, že o ich konkrétnej výške rozhodne
súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie sa v prvom rade vyporiadal s námietkou nedostatku vecnej pasívnej
legitimácie na strane žalovaného. Konštatoval, že žalovaný je vo veci vecne pasívne legitimovaný a že
žalobcovia boli oprávnení podať žalobu aj len voči nemu. Uvedený záver vyplýva tak z platnej právnej

úpravy, ako aj z bohatej judikatúry, ktorá už aktuálne na vnútroštátnej úrovni prostredníctvom najvyšších
vnútroštátnych súdnych autorít (Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR) jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností všetky otázky, týkajúce sa základu daného nároku, ktoré žalovaný robil spornými vyriešilaa uzavrela, a to tak, že súd nemá najmenšie pochybnosti o práve žalobcov uplatniť dané nároky voči
žalovanému.
Žalobcovia sa domáhali voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená ako

pozostalým po nebohom synovi žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 4. rade a nebohom bratovi žalobcov
v 2., 3. a 5. rade, teda usmrtením osoby im blízkej pri dopravnej nehode dňa XX.XX.XXXX, ktorá bola
spôsobená podľa výsledkov trestného konania C. S..
Uviedol, že je viazaný rozhodnutím o vine vydanom v trestnom konaní sp. zn. 9C/18/2019, teda o tom, že
skutok, ktorý je prečinom usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom

na § 138 písm. h) Trestného zákona a prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a ktorý mal za následok smrť Q. F.
sa stal a kto ho spáchal. Uvedené vyplýva z právoplatného trestného rozkazu zo dňa 14.03.2019, ktorým
bol C. S. uznaný vinným zo spáchania skutku. U žalobcov došlo v dôsledku dopravnej nehody k úmrtiu
im najbližšej osoby, syna a brata a tým k zásahu do ich súkromného a rodinného života. Následky sú
trvalé a neodstrániteľné. Bola narušená celistvosť rodiny, žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 4. rade náhle

a neočakávane prišli o svojho syna a žalobcovia v 2., 3. a 5. rade o svojho brata. Následky sú nezvratné,
strata jedného člena rodiny je objektívne neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny,
najviacaletýchnajbližších,ktorísinásledkyvdôsledkutraumytýmspôsobenej,ochudobneniavcitovom
živote, strate zázemia, pocitu domova nesú so sebou po celý svoj život. Z trestného rozkazu vyplýva, že
nebohému Q. F. nemožno pričítať absolútne žiadne spoluzavinenie na predmetnom následku. Aj podľa

znaleckého posudku z trestného spisu bol v čase dopravnej nehody riadne pripútaný, sedel na prednom
sedadle vedľa vodiča a usmrtený bol v dôsledku nedbanlivostného konania vodiča. Satisfakciu vo forme
odsúdenia vodiča za prečin, keď síce pri svojom výsluchu prejavil ľútosť nad svojím konaním, avšak
sám sa žalobcom nikdy, ani na pojednávaní, na ktorom boli všetci prítomní, neospravedlnil, nepovažoval
súd prvej inštancie vzhľadom na závažnosť ujmy a jej nezvrátiteľnosť za dostatočnú. Pri strate blízkej

osoby následkom smrti žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, a preto súd
prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade
žalobcu v 1. rade ako otca nebohého a žalobkyne v 4. rade ako matky nebohého bolo namieste priznať

im v daných okolnostiach veci pri danom zistenom skutkovom stave sumu nemajetkovej ujmy každému
vo výške 12.000 eur. V prípade žalobkyne v 3. rade a žalobcu v 5. rade sumu 4.000 eur a v prípade
žalobkyne v 2. rade sumu 2.000 eur, to znamená nie vo výške nimi požadovanej sumy každému po
20.000 eur, pretože považoval za dôvodnú a preukázanú výšku nemajetkovej ujmy len do ním priznanej
sumy.

Pri určovaní výšky náhrady súd prvej inštancie prihliadal jednak na závažnosť ujmy, ale aj na okolnosti,
za ktorých ku škode došlo. Prihliadol na to, čo vyplýva z výsledkov dokazovania v rámci trestného
konania a síce na skutočnosť, že ujma bola spôsobená vodičom z nedbanlivosti, ten svoju vinu hneď
uznal, svoje konanie úprimne oľutoval, viedol pred spáchaním skutku riadny život, bola u neho zistená
jedna priťažujúca okolnosť, a to spáchanie viac trestných činov. Pri vedení vozidla nebol pod vplyvom

akejkoľvek omamnej látky, dobrovoľne sa podrobil dychovej skúške Na druhej strane z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že sám sa doposiaľ ani on, ani jeho rodičia, o ktorých tvrdil, že tak urobili,
neospravedlnili žalobcom. Ani sám vodič túto snahu nemal na pojednávaní, na ktorom sa priamo stretol
so žalobcami, pozostalými Q. F., hoci práve v tom čase mal k tomu najlepšiu príležitosť a to tvrdiac, že
sa chcel vyhnúť konfliktom a hádkam. Na druhej strane samotní žalobcovia mu nedávali žiaden dôvod

pre vyvolanie hádky.
Prihliadol na to, že poškodený v čase smrti žil v spoločnej domácnosti s rodičmi a dvomi súrodencami,
okrem žalobkyne v 2. rade, ktorá sa odsťahovala z rodného domu 31.12.2012, avšak bývala v jeho
blízkosti. Súd prvej inštancie je toho názoru, že nie je nič horšie, ako keď rodičia „prežijú“ svoje dieťa.
V dôsledku tragickej smrti syna pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme spočívajúcej v

strate milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia v 1. rade a 4. rade do budúcna ochudobnení o rodinný
život.Ointenzitevzťahužalobcuv1.radeažalobkynev4.radeakorodičovsichnebohýmsynomsvedčí
tá skutočnosť, že boli neustále v kontakte, nakoľko syn žil s nimi v jednej domácnosti. Jeho otec síce
pracoval v zahraničí, ale to nič nemení na tom, že boli v neustálom kontakte. Bol pre nich najmladším
dieťaťom, s ktorým mali veľmi blízky vzťah, pomáhal im a plánovali spolu spoločnú budúcnosť, najmä čo

sa týkalo spoločného bývania. Nebohý bol odkázaný vzhľadom svoj vek na výživu a starostlivosť svojich
rodičov, ktorí sa o neho osobne starali. Spolu v domácnosti s ním žili aj žalobkyňa v 3. rade, jeho sestra
a žalobca v 5. rade, jeho brat, ktorí spolu s nebohým tvorili fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre
vyvinutými sociálnymi a citovanými väzbami. V dôsledku smrti syna vznikla rodičom nenapraviteľná,nezvratná ujma, za ktorú primeraná náhrada nemajetkovej ujmy je podľa súdu prvej inštancie v nižšej
sume ako žalobcovia 1. rade a 4. rade žiadali, a to výške 12.000 eur pre každého z nich. Už táto suma
zohľadňuje všetky relevantné okolnosti tak na strane poškodeného, pôvodcu zásahu (nedbanlivosť,

odsúdenie, oľutovanie, ale nie ospravedlnenie, psychické problémy a pod.), ako aj z hľadiska intenzity
vzťahu žalobcov v 1. rade a 4. rade k ich synovi. Súd prvej inštancie požadovanú sumu znížil, nakoľko
o syna prišli vo veku, keď na neho ešte neboli žiadnym spôsobom odkázaní, či už finančne alebo
starostlivosťou.
Čo sa týka nárokov súrodencov - žalobcov v 2., 3. a 5. rade, tu súd prvej inštancie pri priznaní výšky

náhradyrozlíšil,čisúrodencivčasesmrtipoškodenéhožilisnímvspoločnejdomácnosti.Zichvýsluchov
bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že mali s nebohým bratom veľmi dobrý súrodenecký vzťah, tento
im bol vždy na blízku, pomáhal im, trávil s nimi čas, a preto za ním pociťujú veľký smútok. Aj oni zhodne
uviedli, že odsúdenie vodiča pre nich nebolo dostačujúce a že sa im sám nikdy neospravedlnil. Za
primeranú a všetkým vyššie uvedeným kritériám zodpovedajúcu sumu súd prvej inštancie považoval
sumu vo výške 4.000 eur pre žalobkyňu v 3. rade, ktorá mu bola aj vekom najbližšie a rovnako pre

žalobcu v 5. rade, ktorý bol jeho jediným bratom, s ktorým chodieval aj do lesa a na ryby. Pre žalobkyňu
v 2. rade, ktorá už v čase smrti nebohého nežila 6 rokov v spoločnej domácnosti, ale mala s ním veľmi
úzky a blízky vzťah, považoval prvoinštančný súd za primeranú sumu 2.000 eur. Prihliadol najmä na
to, že medzi nimi boli úzke vzájomné citové väzby. Na druhej strane však žalobcovia v 2., 3. a 5. rade
neboli na nebohého odkázaní ani výživou, ani starostlivosťou, keďže túto si už vedeli zabezpečiť sami,

dokonca žalobkyňa v 2. rade a žalobca v 5. rade už mali vlastné rodiny. Niet ale dôvodov spochybňovať,
že náhlou, nezavinenou a nečakanou smrťou ich najmladšieho brata aj u nich došlo k nezvratnej a
nenahraditeľnej ujme.
Súd prvej inštancie v súlade s § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej
len CSP) určil žalovanému na plnenie lehotu 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keďže žalobcovia v

žalobe žiadali plnenie v tejto lehote, dlhšej ako je zákonná lehota 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 CSP. Všetci žalobcovia
boli v základe nároku plne úspešní, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy súdu, a preto
III. výrokom priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z im

prisúdenej sumy.

4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov I. a III. napadnutého rozsudku podal žalovaný v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, ktoré uvádza v
odôvodnení napadaného rozsudku. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nesprávne a právne

neudržateľné. Súd prvej inštancie neprihliadal dostatočne na námietky žalovaného, ktorými poukazoval
na nepreukázanie citovej väzby medzi žalobcami a nebohým. Súd nedostatočne skúmal pomery a
okolnosti na strane osoby, ktorá priamo do práv žalobcov zasiahla. Súd nezohľadnil motiváciu žalobcov
k podaniu žaloby, kedy možno predpokladať, že základným cieľom nebolo morálne zadosťučinenie,
ale získanie finančných prostriedkov. Dôkazom je konštrukcia žaloby, ktorú považuje za v rozpore s

poslaním inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď je žalovaným len poisťovateľ, ktorý do
práv žalobcov nijako nezasiahol. Poukázal na skutočnosť, že ide o uplatnenie inštitútu ako náhrady
za zásah do osobnostnej sféry, ktorú každý prežíva rozdielne, tak ako bola aj rozdielnosť vzťahu s
nebohým. V podanej žalobe však žalobcovia paušalizovali sumy tak, ako by každý z nich mal s nebohým
totožne intenzívny vzťah a totožne prežíval zásah do osobnostnej sféry. Konajúci súd tieto skutočnosti

nereflektoval.
Má za to, že aj z imanentnej súčasti inštitútu nemajetkovej ujmy je vodič rozhodujúcou osobou, ktorá
do práv zasiahla. Preto treba skúmať pomery na strane pôvodcu, resp. jeho sféry. Vždy sú pre konanie
rozhodujúce majetkové pomery pôvodcu zásahu/vodiča a nie poisťovateľa/žalovaného, ktorý stráca
možnosť aplikovať ďalšie formy satisfakcie, ako je prejednanie veci, ospravedlnenie sa, odsúdenie v

trestnom konaní a pod. Žalovaný ako poisťovateľ má v konaní pozíciu subjektu, ktorý v prípade priznania
náhrady po zohľadnení pomerov osoby - pôvodcu zásahu za neho nahradí priznanú nemajetkovú ujmu.
Konajúci súd síce vypočul vodiča, ale nezohľadnil jeho majetkové pomery a schopnosť a možnosť
uhradiť priznanú náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri prípadnom priznaní výšky mal
ignorovať žalovaného a toho vnímať len ako subjekt, ktorý za zákonom daných podmienok priznanú

náhradu (vychádzajúcu z pomerov vodiča) uhradí. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že prípadná
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcov nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia
a nemôže byť likvidačná pre pôvodcu zásahu/vodiča. Navyše má slúžiť ako zmiernenie následkov
zásahu a nie získanie finančného prospechu.Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevyporiadal s argumentáciou žalovaného,
nedostatočne zohľadnil majetkové pomery vodiča a nesprávne právne vec posúdil vo vzťahu k
premlčaniu uplatneného nároku. Súd prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti

považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je podľa jeho názoru nepreskúmateľné.
Vzhľadom na uvedené žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak,
že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov celého
konania v rozsahu 100 %. Alternatívne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na

ďalšie konanie a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v rozsahu 100 %.

5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku II. napadnutého rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote
odvolanie. Namietali, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je nedostačujúca vzhľadom na to,
že následok spôsobený protiprávnym konaním, ktoré sa vyšetrovalo, je značný a dotkol sa žalobcov
veľmi silným spôsobom. Vzniknutý následok je nereparovateľný a zásah do osobnostnej sféry žalobcov

je veľmi citeľný. Poukázali na rozhodnutia okresných súdov v SR, napr. Okresný súd Liptovský Mikuláš
v rozhodnutí zo dňa 25.10.2011, pod sp. zn. 7C/121/2010 priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
26.500 eur, ktorá sa týkala nemajetkovej ujmy v dôsledku usmrtenia manželky žalobcu, Okresný súd
Brezno v rozhodnutí zo dňa 08.12.2017, pod sp. zn. 4C/21/2011 priznal náhradu nemajetkovej ujmy
manželke zosnulého vo výške 20.000 eur a deťom po 13.000 eur, Okresný súd Dolný Kubín dňa

13.12.2018 pod sp. zn. 6C/14/2018 priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželovi zosnulej vo výške
30.000euradeťompo24.000eur,26.000eura28.000eur.Uviedli,žerodičiavodičamotorovéhovozidla
C.Š. S. sa mali ospravedlniť žalobcom, čo nakoniec ani nespravili. To znamená, že ani samotná iniciatíva
nevzišla od samotného vodiča a ani on samotný nijakým spôsobom necítil potrebu sa žalobcom, ako
pozostalým ospravedlniť, napriek tomu, že sám C. S. potvrdil, že ich stretol a videl pri viacerých

príležitostiach. Žalobcovia ďalej uviedli, že žiadne peniaze im nevyplatil, uhradil len žalobcovi v 1. rade
náhradu vecnej škody vo výške 200 eur za mobilný telefón zosnulého Q. F.. Vodič nemal sám záujem
sa vôbec nejakým spôsobom ospravedlniť, preto nie je možné hovoriť z jeho strany o nejakej ľútosti,
keď sám mal možnosť tak urobiť na pojednávaní, čo neurobil. Vyjadroval skôr ľútosť nad tým, ako
dopadla táto udalosť na neho samotného. Na základe vyššie uvedených skutočností spolu s poukazom

na rozhodovaciu prax súdov žalobcovia žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
uloží žalovanému povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov po 20.000 eur ako náhradu nemajetkovej
ujmy vzniknutej z titulu usmrtenia Q. F..

6. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že v žalobe, aj na pojednávaniach dostatočne

preukázali citový vzťah k svojmu synovi a bratovi, pričom tohto názoru je aj samotný súd, ako vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku v bodoch 55 a 56. V dôsledku tragickej smrti syna pri dopravnej
nehode došlo k nesmierne závažnej ujme spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím sú žalobcovia
v 1. a 4. rade do budúcna ochudobnení o rodinný život. Spolu v domácnosti s ním žili aj žalobkyňa
v 3. rade, jeho sestra a žalobca v 5. rade, jeho brat, ktorí spolu s nebohým tvorili fungujúce rodinné

spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Čo sa týka tvrdenia žalovaného o
tom, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné diferencovať náhradu nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k individuálnemu posúdeniu vzťahu jednotlivých žalobcov k zosnulému členovi rodiny, toto
žalovaný predniesol v konaní pred súdom prvej inštancie a súd sa s týmto evidentne stotožnil, keď
jednotlivým žalobcom priznal rôznu výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

Vo vzťahu tvrdeniu žalovaného, že treba skúmať majetkové pomery vodiča, ktorý spôsobil dopravnú
nehodu a žalovaného vnímať len ako subjekt, ktorý priznanú náhradu uhradí uviedli, že žalovaným
nie je vodič, ale poisťovateľ. Neexistuje žiadna zákonná podmienka, ktorá by nútila žalobcov podať
žalobu nielen na poisťovateľa, ale zároveň aj na vodiča. Je potrebné vychádzať z ust. § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pasívna legitimácia
žalovaného ako subjektu povinného na náhradu nemajetkovej ujmy je daná jednak v zmysle platných
právnych predpisov, ako aj na základe rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, Najvyššieho súdu SR.
Nárokynanáhradunemajetkovejujmymožnouplatniťadomáhaťsaichupoisťovateľa,čižežalovaného,
čo bolo aj v doterajšom dokazovaní dostatočne preukázané.

Čo sa týka názoru žalovaného, že je potrebné zohľadniť okolnosti prípadu, ako aj skúmať pomery na
strane toho, kto neoprávnene do práv zasiahol, uviedli, že vodič motorového vozidla, C. S. nijakým
spôsobom neprejavil ľútosť nad spôsobenou udalosťou. Iba rodičia C. S. uhradili žalobcovi v 1. rade
náhradu vecnej škody vo výške 200 eur za mobilný telefón zosnulého Q. F.. Vodič nemal sám záujem savôbec nejakým spôsobom ospravedlniť, preto nie je možné hovoriť z jeho strany o nejakej ľútosti, keď
sám mal možnosť tak urobiť na pojednávaní, čo neurobil. Vyjadroval skôr ľútosť nad tým, ako dopadla
táto udalosť na neho samotného. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že tragickou náhlou

smrťou ich syna a brata bolo zasiahnuté do ich práva na súkromný a rodinný život v takej intenzite, že
je nutné priznať im náhradu.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov zotrval na všetkých jeho vyjadreniach uvedených pred
súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Žaloba popiera individuálnosť tohto inštitútu, kedy nie

je možné, aby všetci členovia rodiny mali rovnako intenzívny vzťah k nebohému a rovnako intenzívne
pociťovalijehostratu,resp.zásahdosvojichosobnostnýchpráv.Súdprvejinštanciesícevypočulvodiča,
ale nezohľadnil jeho majetkové pomery a schopnosť a možnosť uhradiť priznanú náhradu nemajetkovej
ujmy. Podľa žalovaného prípadná priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcov nesmie byť
prostriedkom bezdôvodného obohatenia a nemôže byť likvidačná pre pôvodcu zásahu/vodiča. Navyše
má slúžiť ako zmiernenie následkov zásahu a nie získanie finančného prospechu. Uplatňovaná výška

nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká a nekorešpondujúca so stabilnou judikatúrou.

8. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného vo vzťahu k uplatnenej výške náhrady nemajetkovej
ujmy plne zotrvali na svojich vyjadreniach v konaní, resp. v odvolacom konaní. Žalobcovia považujú
nimi uplatnené nároky za také, ktoré sú plne v súlade so súdnou praxou súdov Slovenskej republiky a

zároveň sú aj opodstatnené s ohľadom na vykonané dokazovanie. Vylúčili, že by osobné pomery škodcu
mali byť zohľadňované v konaní, ktorého škodca nie je stranou. V tomto konaní je žalovanou stranou
podnikateľský subjekt, ktorý sa slobodne rozhodol podnikať v oblasti poistenia určitých rizík, z tejto svojej
činnosti vytvára výnos a žalobcami uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy je iba veľmi malým zlomkom
z takto vytvoreného výnosu. Podľa žalobcov preto nie je namieste umožniť žalovanému účelovo sa

vyhýbať plneniam z poistenia, ktoré poskytuje za odplatu.

9. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zotrval na všetkých jeho vyjadreniach uvedených pred
súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že podané odvolania strán sporu nie sú dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov odvolateľov
v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym právnym posúdením,
nesprávnymi skutkovými zisteniami, a to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,

v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo preskúmanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým čiastočne vyhovel žalobe príbuzných (žalobcov v 1. až 5. rade) o priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi, ktorú utrpeli v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby (syna a brata)
pri dopravnej nehode spôsobenej škodcom, C. S., čím bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv, do
ich súkromného a rodinného života.

13. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými
bytosťami, najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť.
Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na
súkromný a rodinný život. Podmienky pre vznik tohto sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených

zásahov do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nejaví ako postačujúce.14. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ

hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto
právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v
prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého
je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom
úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv.
postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak
ich niet, o rodičov (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009).

15. V konaní nebolo sporné, že C. S., N.. XX.XX.XXXX, A. J. - B. XX, nesie zodpovednosť na vzniku

dopravnej nehody a na následku, ktorý postihol Q. F., syna žalobcov v 1. a 4. rade a súrodenca žalobcov
v 2., 3. a 5. rade v podobe jeho usmrtenia, o čom svedčí trestné konanie vedené pod sp. zn. 9T/18/2019
voči C. S., ktoré skončilo vydaním Trestného rozkazu Okresného súdu Kežmarok č. k. 9T/18/2019-389
zo 14.03.2019, ktorým bol C. S. uznaný vinným zo spáchania trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods.
1,ods.2písm.a)Trestnéhozákonaaztrestnéhočinuublíženianazdravípodľa§157ods.1ods.2písm.

a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 10 mesiacov
s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 4 rokov a trest zákazu vedenia všetkých
druhov motorových vozidiel na dobu 5 rokov. Tento škodový následok - usmrtenie, je v priamej príčinnej
súvislostisdopravnounehodouzXX.XX.XXXXačinnosťouC.S.akovodiča,ktorýtútodopravnúnehodu
spôsobil. Poškodení boli odkázaní s náhradou škody na civilný proces.

16. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie prijal
správny skutkový a právny záver v tom, že protiprávnym konaním C. S., ktorý pri riadení motorového
vozidla zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel Q.. F., došlo k zásahu do súkromia žalobcov v 1. až
5. rade. Súčasťou práva na súkromie a rodinný život je i právo na spolužitie s inými členmi rodiny. Je

možné bez najmenších pochybností konštatovať, že žalobcovia v 1. až 5. rade utrpeli nemajetkovú ujmu
prejavujúcu sa v ich pocitoch šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj rodinného spoločenstva
(vzťahu) s jednou z okruhu ich najbližších osôb, syna a brata. Smrť syna, resp. súrodenca žalobcov
spôsobila vážny zásah do ich súkromného a rodinného života. Nie sú pochybnosti o tom, že išlo o
súdržnú rodinu, v ktorej si jednotlivci sú a boli vzájomnou oporou. Žalobcovia v 1. a 4. rade (rodičia)

veľmi zle znášali smrť ich syna po psychickej stránke, v dôsledku čoho žalobkyňa v 4. rade navštevuje
psychiatričku a u žalobcu v 1. rade sa po dopravnej nehode zhoršil zdravotný stav. Žalobcovia v 2.,3. a
5. rade pociťovali veľký smútok a žiaľ zo straty ich súrodenca, s ktorým trávili spoločne veľa spoločného
času. Je zrejmé, že jeho smrťou stratili sociálne a citové puto vytvorené medzi nimi. Protiprávnym
konaním C. S. došlo k nenávratnému zničeniu väzieb rodinného života žalobcov.

17. K okolnostiam súvisiacim s prežívaním tragickej udalosti, ktorá žalobcov postihla, vrátane ich
citových väzieb k bývalému synovi a súrodencovi, sa títo opakovane vyjadrovali v priebehu celého
konania písomnými vyjadreniami a taktiež aj v rámci svojho výsluchu na pojednávaniach konaných dňa
14.07.2021 a 11.05.2022 (č. listu 67-69,82-87 spisu). Výsluch žalobcov na pojednávaní predstavuje v

súlade s ust. § 195 CSP jeden z dôkazných prostriedkov.

18. Nebohý Q. F. bol synom žalobcov v 1. a 4. rade a so svojimi rodičmi od narodenia až do svojej
smrti v žil v spoločnej domácnosti. Nečakaným úmrtím syna žalobcov došlo k závažnému zásahu do
ich osobnostných práv, pričom následok zásahu je nezvratný. Pri úmrtí nemôže žiadne zadosťučinenie

odčiniť vzniknutú ujmu, ktorá má absolútny charakter. Rodinné väzby žalobcov v 1. a 4. rade ako rodičov
s ich synom boli neoprávneným zásahom definitívne ukončené. Došlo k mimoriadne citlivému zásahu
do emocionálnej sféry rodičov (ale aj súrodencov), ktorí tvorili plnohodnotnú fungujúcu rodinu. Maloletý
Q. dával zmysel ich životu a jeho smrťou žalobcovia v 1. a 4. rade stratili akúkoľvek možnosť naďalej
byť súčasťou všetkých bežných či výnimočných situácií v živote ich syna. Táto udalosť zanechala v

živote rodičov trvalé následky, ktoré možno len ťažko akýmkoľvek možným spôsobom úplne odstrániť.
V konaní bolo preukázané, že aj žalobcovia v 2.,3. a 5. rade ako súrodenci zosnulého, mali s bratom
pekný súrodenecký vzťah. Prišli o svojho najmladšieho brata, s ktorým mali úzke vzájomné citové väzby.19. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní správne prijal právny záver, že z hľadiska
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný prevádzkou motorových
vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti

dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou v zmysle § 13 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka. Smrť syna/brata žalobcov predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným
následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca, a preto
súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikoval § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a vychádzal
z kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy a to závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolností, za ktorých

k porušeniu práva došlo. Žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods.1 Občianskeho
zákonníka nemôže byť v danom prípade postačujúca, k zmierneniu môže prispieť iba náhrada v
peniazoch. Právna argumentácia súdu prvej inštancie v tomto smere je presvedčivá, odvolací súd sa s
ňou stotožňuje a v plnom rozsahu odkazuje v tej súvislosti na odôvodnenie rozsudku. Žalovaný je v danej
veci aj podľa názoru odvolacieho súdu pasívne legitimovaný z dôvodu, že náhrada nemajetkovej ujmy je
predmetom poistného krytia v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. V tej súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s

eurokonformným výkladom smerníc citovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukázaním na
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Za týchto okolností nemá odvolací súd pochybnosti o zodpovednosti žalovaného
ako poistiteľa v nadväznosti na ust. § 4 a nasl. zák. č. 381/2001 Z.z.) za nemajetkovú ujmu, ktorá stratou
syna a súrodenca bola žalobcom spôsobená. Nároky na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť

a domáhať sa ich u poisťovateľa, čiže žalovaného, čo bolo aj v doterajšom dokazovaní dostatočne
preukázané.

20. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia
za vzniknutú majetkovú ujmu, vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia

je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom pri priznaní výšky odškodnenia tak, aby bol
dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality výšky peňažnej satisfakcie
nesmie byť prostriedkom na neprípustné obohacovanie a pôsobiť na škodcov likvidačne.

21. Odškodnenie pozostalých z dôvodu nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdu, pri ktorej

súd zvažuje všetky právne významné okolnosti spoluurčujúce výšku tejto ujmy. Základnými kritériami
určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti sú závažnosť vzniknutej ujmy ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu
byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). Zvažuje
sa intenzita vzťahu žalobcov so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázka hmotnej závislosti

pozostalého na usmrtenej osobe a eventuálne poskytnutie inej satisfakcie.

22. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/215/2020 z 31.01.2022 uvádza, že otázka výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými

v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na
riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ
účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte
dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu,
je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky

náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na
určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej

ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť.

23. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamoúmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v

prípade Y. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd
pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká,
akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, atiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo
svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre

ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej
náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky
tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp. zn. I.ÚS 2844/14.

24. Nadväzujúc na prípady uvádzané súdom prvej inštancie, výška priznanej nemajetkovej ujmy pre

príbuzných, a to rodičov a súrodencov bola riešená po zohľadnení špecifických okolností veci, napr.
v konaní Okresného súdu Banská Bystrica vedenom pod sp.zn. 20C/11/2015 súd rozsudkom zo dňa
06.10.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/20/2021 zo dňa
26.05.2022 za situácie usmrtenia syna v dôsledku dopravnej nehody priznal náhradu nemajetkovej
ujmy matke v sume 12.500 eur, v konaní Okresného sudu Lučenec vedenom pod sp.zn. 15C/4/2021
súd rozsudkom zo dňa 21.04.2022 za situácie usmrtenia syna v dôsledku dopravnej nehody priznal

náhradu nemajetkovej ujmy matke v sume 10.000 eur, v konaní Okresného súdu Prievidza vedenom
pod sp.zn. 18C/381/2015 súd rozsudkom zo dňa 19.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn. 17Co/322/2017 zo dňa 26.07.2018 za situácie usmrtenia syna a súrodenca v dôsledku
dopravnej nehody priznal náhradu nemajetkovej ujmy obom rodičom zvlášť v sume 15.000 eur a
súrodencovi 10.000 eur, v konaní Okresného súdu Nové Zámky vedenom pod sp.zn. 4C/119/2014 súd

rozsudkom zo dňa 04.05.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp.zn. 7Co/286/2017 zo
dňa 21.06.2018 za situácie usmrtenia syna, súrodenca a druha v dôsledku dopravnej nehody priznal
náhradu nemajetkovej ujmy obom rodičom zvlášť v sume 15.000 eur, súrodencovi 10.000 eur a družke
10.000 eur, v konaní Okresného súdu Košice II vedenom pod sp.zn. 25C/1/2014 súd rozsudkom zo dňa
03.05.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/462/2016 zo dňa 21.09.2017

za situácie usmrtenia syna a súrodenca v dôsledku dopravnej nehody priznal náhradu nemajetkovej
ujmy obom rodičom zvlášť v sume 8.000 eur a dvom súrodencom zvlášť 4.000 eur, v konaní Okresného
súdu Prešov vedenom pod sp.zn. 20C/66/2021 súd rozsudkom zo dňa 18.02.2022 za situácie usmrtenia
synaasúrodencavdôsledkudopravnejnehodypriznalnáhradunemajetkovejujmyobomrodičomzvlášť
v sume 15.000 eur a 4 súrodencom zvlášť 5.000 eur, v konaní Okresného súdu Kežmarok vedenom pod

sp.zn. 2C/47/2018 súd rozsudkom zo dňa 25.06.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp.zn.22Co/10/2020zodňa23.03.2021zasituácieusmrteniasynaabratavdôsledkudopravnejnehody
priznal náhradu nemajetkovej ujmy obom rodičom a sestre každému po 25.000 eur. Napokon osobitne
v zhode so súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje už na právoplatný rozsudok Okresného súdu
Kežmarok č.k. 5C/2/2020-197 zo dňa 04.08.2021 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č.k. 22Co/25/2022-275 zo dňa 29.11.2022. V rámci tohto konania bola matke priznaná suma
12.000 eur, maloletým dcéram a sestrám suma 6.500 eur a starým rodičom suma 5.000 eur za smrť
jej syna, ich súrodenca a vnuka B. Y., ktorý bol druhým zomrelým pri dopravnej nehode spôsobenej
vodičom C. S..

25. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne, vzhľadom na zistený skutkový stav, v závislosti
od príbuzenského stupňa medzi žalobcami, priznával náhradu nemajetkovej ujmy v diferencovanom
rozsahu, ktorá vo vzťahu ku všetkým žalobcom so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci je
primeraná, keď v tejto súvislosti nemožno opomenúť, že neexistujú žiadne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali záver o prípadnom spoluzavinení poškodeného nebohého Q. F. pri dopravnej nehode.

Strata syna v dôsledku jeho úmrtia v mladom veku bola pre žalobcov v 1. a 4. rade ako rodičov
najzávažnejšia životná ujma, preto akýkoľvek pokus o finančnú náhradu hmotným statkom s čisto
ekonomickou pominuteľnou hodnotou, je absolútne fiktívna a z povahy uvedenej disproporcie hodnôt sa
nebude zdať ako dostatočná „náhrada“ za život žiadna suma. Napriek tomu správne súd prvej inštancie
s cieľom aspoň čiastočne zmierniť žalobcom v 1. a 4. rade útrapy, zohľadnil na jednej strane vzťah

žalobcov v 1. a 4. rade ako rodičov a ich najmladšieho, nebohého maloletého syna, medzi ktorými boli
silné citové väzby, zároveň aj skutočnosť, že škodca C.Á. S. sa za spôsobenie týchto útrap žalobcom
neospravedlnil, hoci na to bola minimálne na súdnom pojednávaní príležitosť. Uhradil len časť vecnej
škody vo výške 200 eur za mobilný telefón. Zároveň správne prvoinštančný súd prihliadol aj na okolnosť,
že ich syn nebol v čase dopravnej nehody ekonomicky aktívny, od ktorého by boli žalobcovia finančne

závislí alebo že by boli odkázaní na jeho starostlivosť. Podľa názoru odvolacieho súdu správne tak
dospel k záveru, že adekvátna výška nemajetkovej ujmy v danom spore je 12.000 eur pre žalobcov v
1. a 4. rade ako rodičov, ktorí znášajú stratu syna najťažšie, a preto by im mala byť priznaná vyššia
náhradaakosúrodencom,tak,abybolrozsudokspravodlivýimplicitnesrešpektomkústavnémuprincípuproporcionality. Odvolací súd dodáva, že rovnaká suma bola priznaná aj rodičovi nebohého B. Y., a to
jeho matke vo vyššie spomínanej veci vedenej pod sp. zn. 5C/2/2020 na Okresnom súde Kežmarok, v
dôsledku tejto dopravnej nehody, ktorú spôsobil C. S.. Na základe uvedených skutočností odvolací súd

nevidel priestor pre zvýšenie požadovanej náhrady za nemajetkovú ujmu pre žalobcov v 1. a 4. rade.

26. Nepochybne žalobcovia v 2., 3. a 5. rade v čase dopravnej nehody utrpeli stratu svojho najmladšieho
brata, s ktorým mali veľmi dobré vzťahy tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania na súde prvej
inštancie a odvolací súd nemá žiadne pochybnosti, že im brat veľmi chýba. Žalobcovia v 2., 3. a 5. rade

už nemôžu rozvíjať svoj súrodenecký vzťah s bratom, v budúcnosti nebudú mať ďalšiu blízku osobu, o
ktorú sa môžu oprieť, keď sa ich rodičia pominú. Zásah do ich citovej stránky ako súrodencov nebohého
však nebol tak zásadný, ako do citovej stránky ich rodičov, ktorí prežívajú stratu dieťaťa podstatne
intenzívnejšie ako súrodenec. Zároveň vo vzťahu k žalobcom v 2., 3. a 5. rade súd prvej inštancie
správne vykonal diferenciáciu odškodnenia utrpenej nemajetkovej ujmy, a to v závislosti od spolužitia
v spoločnej domácnosti, keď žalobkyňa v 2. rade v čase smrti svojho brata už 6 rokov nežila s ním v

spoločnej domácnosti na rozdiel od žalobcov v 3. a 5. rade. Vo vzťahu k súrodencom nebohého taktiež
platí rovnako, že neboli od neho závislí, a to či už finančne alebo starostlivosťou. V čase dopravnej
nehody (XX.XX.XXXX) boli už vo veku ekonomicky samostatných ľudí (30, 29, 23 rokov). Za týchto
okolností sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, aby sa žalobcom v 2., 3. a 5. rade
dostalo odškodnenia v menšej miere ako rodičom nebohého a priznala sa žalobkyni v 2. rade suma

2.000 eur a žalobcom v 3. a 5. rade každému zvlášť po 4.000 eur.

27. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré
jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny

procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

28. Odvolací súd sa vyporiadal aj s odvolacou námietkou žalovaného ohľadne nedostatočného

odôvodnenia napadnutého rozsudku, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s jeho
argumentáciou v spore. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia
predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre
rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje

na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria
A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

29. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III.ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV.ÚS 115/03).

30. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej

inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel, i s ohľadom
na nespochybniteľnú pasívnu legitimáciu žalovaného v spore; jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, porušujúce fair trial proces, poskytol odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, s ktorými sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

31. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšieargumentácie odvolateľov, už nespôsobilé ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

32. Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené dôvody rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako
vecne správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 CSP
tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď v odvolacom konaní

nebol úspešný žiaden z odvolateľov.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).