Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117200920
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7117200920.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: Wüstenrot poisťovňa, a.s.,
Karadžičova 17, 825 22 Bratislava 26, IČO: 31 383 408, zastúpený spoločnosťou SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186 proti žalovaným: v 1. rade: TRI H
STAV, s. r. o., Opatovská cesta 41/1758, 040 01 Košice – Vyšné Opátske, IČO: 46 814 019, v 2. rade:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/XX, XXX XX E., obaja zastúpení: JUDr. Milan Szőllőssy, advokát,
Mlynská 28, 040 01 Košice, o zaplatenie 2.794,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 16.02.2018, č. k. 26Cb/5/2017-133, takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v jeho napadnutých výrokoch, t. j. vo výroku, ktorým súd žalovaných v 1. a 2. rade
zaviazal zaplatiť žalobcovi 2.794,47 eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.794,47 eur od
18.03.2017 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného, a to všetko do 3 dní od právoplatností rozsudku tak, že žalobu zamieta a vo výroku
o trovách konania tak, že žalovaní majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

Žalovaní majú nárok proti žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zaviazal žalovaných v 1.
a 2. rade zaplatiť žalobcovi 2.794,47 eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.794,47
eur od 18.03.2017 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol; o trovách rozhodol tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovaným v 1.
a 2. rade v rozsahu 100 %.

Rozhodol tak o nároku uplatnenom žalobou doručenou súdu dňa 19.01.2017 ako časti poistného plnenia
žalobcom poskytnutého poškodenej pri dopravnej nehode. Žalobca dôvodil, že so žalovaným v 1.
rade uzatvoril poistnú zmluvu číslo 610/073633-9 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla typu F. G., evid. č. E. so začiatkom poistenia od
29.05.2013. Dňa 21.06.2013 došlo ku škodovej udalosti tak, že žalovaný v 2. rade zaparkoval motorové
vozidlo typu F. G., evid. č. E. pred garážami na ul. Turgenevovej, pričom ho dostatočne nezabezpečil,

dôsledkom čoho došlo k jeho samovoľnému pohybu a jeho predná časť pritlačila chodkyňu p. E. H.
(ďalej len poškodenú) o druhé vozidlo, čím došlo k jej zraneniu. Žalobca vyplatil spoločnosti Dôvera
zdravotná poisťovňa, a.s. poistné plnenie za poškodenú, predstavujúce náklady zdravotnej starostlivosti
vo výške 3.503,90 eur, Sociálnej poisťovni poistné plnenie predstavujúce náhradu nemocenských dávokvyplatených poškodenej vo výške 1.142,- eur a poškodenej náhradu škody titulom bolestného vo výške
4.669,- eur. Žalovaný v 1. rade je pasívne legitimovaným podľa § 427 Občianskeho zákonníka, žalovaný
v 2. rade podľa § 420 OZ. Keďže žalovaní písomne oznámili žalobcovi vznik škodovej udalosti až dňa

04.09.2013, teda nesplnili si svoju zákonnú povinnosť voči poisťovateľovi, uplatnil si žalobca nárok na
vrátenie poistného plnenia (iba pomerne).

Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť, argumentujúc, že nárok poisťovateľa na náhradu plnenia vzniká

vždy v nadväznosti na porušenie konkrétnej právnej povinnosti zo strany poisteného rôznej závažnosti.
Argumentovali, že aj keď zákon č. 381/2001 Z. z. v ust. § 12 bližšie neupravuje v akom rozsahu
poisťovateľovi vzniká nárok na náhradu plnenia voči poistenému, neznamená to, že v prípade
akéhokoľvek porušenia právnych povinností si môže podľa ľubovôle stanoviť výšku postihového nároku
voči poistenému. Aj vznik tohto nároku je totiž potrebné podriadiť pod všeobecný právny princíp
proporcionality, ktorého cieľom je spravodlivé usporiadanie dvoch kolíznych práv a to kolíziu práva

poisteného, aby poisťovateľ za neho nahradil škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
práva poisťovateľa na náhradu plnenia, ktoré za poisteného poskytol poškodenému z titulu škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Základom pre skúmanie proporcionality by malo byť
kritérium závažnosti porušenia konkrétnej právnej povinnosti a vplyv tohto porušenia na samotný vznik
škody, jej rozsah, resp. priebeh jej šetrenia. Žalovaní dôvodia, že v prípade poisteného, ktorý porušil

právnu povinnosť minimálnej závažnosti, ktorej porušenie nemalo vplyv ani na vznik škody, ani na
zväčšenie jej rozsahu a nespôsobilo poisťovateľovi ťažkosti ani pri šetrení poistnej udalosti je namieste,
aby bola uplatnená sankčná funkcia tohto nároku len v minimálnej výške. V tejto súvislosti zdôraznili,
že oznámili vznik poistnej udalosti skôr, ako si ktorýkoľvek z poškodených uplatnil u žalobcu nároky
na náhradu škody. Teda v čase, keď boli u žalobcu uplatnené nároky poškodených na náhradu škody,

mal žalobca k dispozícii písomné oznámenie žalovaných o vzniku poistnej udalosti a nič mu nebránilo v
tom, aby poistnú udalosť riadne prešetril a poskytol poškodeným náhradu ich oprávnených nárokov na
náhradu škody. Tvrdili, že za uplatneným nárokom žalobcu možno hľadať jedine účelovú snahu zbaviť sa
vpodstatnejmierepovinnostinahradiťzapoistenýchnáhraduškodyspôsobenúprevádzkoumotorového
vozidla, a to v rozpore so základným zmyslom a účelom právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach

zákona č. 381/2001 Z. z., pretože porušenie ich právnej povinnosti nahlásiť poistnú udalosť v lehote 15
dní bolo minimálnej závažnosti a malo len formálny význam. V ďalšom dôvodili, že sú u nich dôvody
hodné osobitného zreteľa, v dôsledku ktorých žalobcovi nárok na náhradu ním poskytnutého poistného
plnenia nevznikol.

Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:

žalobca a žalovaný v 1. rade uzatvorili Poistnú zmluvu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. PZ: 600 1437400;

žalobca vyplatil spoločnosti Dôvera zdravotná poisťovňa, a.s. poistné plnenie za poisteného,
predstavujúce náklady zdravotnej starostlivosti vo výške 3.503,90 eur, Sociálnej poisťovni poistné
plnenie predstavujúce náhradu nemocenských dávok vyplatených poškodenej vo výške 1.142,- eur a
poškodenej náhradu škody titulom bolestného vo výške 4.669,- eur. Spolu teda vyplatil poistné vo výške

9.314,90 eur;
žalovaní v 1. a 2. rade nenahlásili žalobcovi vznik škodovej udalosti včas (v lehote do 15 dní po jej
vzniku), čím porušili svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona;
žalovaný v 1. rade oznámil poškodenému poistnú udalosť dňa 04.09.2013;
v sprievodnom liste k oznámeniu poškodeného o poistnej udalosti zo dňa 05.09.2013 podpísaného

žalovaným v 2. rade sa tento ospravedlnil za oneskorené nahlásenie poistnej udalosti s poukazom na
to, že v deň nehody došlo k ťažkému poškodeniu zdravia veľmi blízkej osoby, ktoré malo na neho ako
vinníka nehody traumatizujúce následky. Keďže nedošlo k žiadnej škode na majetku, t. j. na vozidlách
zúčastnených na nehode, v tom čase si neuvedomil, že je potrebné nahlásiť aj škodu na zdraví, preto
žiadal o prihliadnutie na uvedené okolnosti. Zároveň čestne prehlásil, že oneskoreným nahlásením

nedošlo k zvýšenému rozsahu škody ani k žiadnemu prípadnému súdnemu sporu.

Za nespornú súd prvej inštancie považoval skutočnosť, že dňa 21.06.2013 došlo ku vzniku žalobcom
popísanej škodovej udalosti a že táto bola nahlásená žalobcovi až dňa 04.09.2013.Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 2, 4, 10, 12 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“), § 420 OZ (právna úprava všeobecnej zodpovednosti
za škodu), § 427 OZ (právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov), § 517 OZ (právna úprava omeškania dlžníka), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
(právna úprava výšky úrokov z omeškania) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody oneskoreného oznámenia škodovej udalosti uvedené
žalovaným v 2. rade v liste zo dňa 05.09.2013 nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa vo vzťahu
k porušeniu povinnosti včas oznámiť vznik škodovej udalosti. Argumentuje, že takýmito dôvodmi by
boli napr. zdravotné problémy žalovaného v 2. rade a nie jeho blízkej osoby. V tejto súvislosti súd

nespochybnil nepriaznivú životnú situáciu, v ktorej sa ocitol žalovaný v 2. rade v súvislosti s ujmou na
zdraví, ktorú utrpela poškodená. Nešlo však o okolnosti, ktoré by mu znemožňovali riadne splnenie
zákonných povinností spojených so vznikom poistnej udalosti, keď navyše sám uviedol, že si v tom
čase neuvedomil, že je potrebné nahlásiť poisťovni aj škodu na zdraví, nielen škodu na majetku. V
tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria

len bdelým“ a to v súvislosti s tým, že ak žalovaní pri realizácii svojich práv a povinností z povinného
zmluvného poistenia nekonali s náležitou obozretnosťou, dobrovoľne sa vystavili riziku, ktoré tak museli
znášať. Súd prvej inštancie na základe uvedeného uzavrel, že žalobca má právo uplatňovať regresný
nárok a jeho vyčíslenie zodpovedá vzniknutej situácii.

Súd prvej inštancie neuveril obrane žalovaného v 1. rade vo vzťahu k oneskorenému ohláseniu škodovej
udalosti (že sa o nej dozvedel len niekoľko dní pred doručením oznámenia žalobcovi), nakoľko vyššie
uvedená skutočnosť nebola žalobcovi oznámená v čase doručenia oznámenia o poistnej udalosti, ale
uviedol ju až štatutárny zástupca žalovaného v 1. rade vo svojej výpovedi pred súdom.

Uzavrel tak, že na základe porušenia povinnosti zo strany žalovaných bez dôvodov hodných osobitného
zreteľa, žalobcovi vznikol nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za nich vyplatil z
dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla (§ 12 ods. 1 písm. g) a § 12 ods. 2 písm.
g) zák. č. 381/2001 Z. z.).

Žalobe vyhovel aj pokiaľ ide o úroky z omeškania, avšak až odo dňa 18.03.2017, t. j. dňom nasledujúcim
po doručení platobného rozkazu žalovanému v 2. rade, ktorý prevzal platobný rozkaz neskôr ako
žalovaný v 1. rade a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal súdu doručenie výziev na úhradu dlhu
žalovaným v 1. a 2. rade. V prevyšujúcej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP s tým, že neúspech žalobcu predstavuje len pomerne
nepatrnú časť uplatnenej pohľadávky, preto má žalobca nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %.

Proti rozsudku – výroku o povinnosti zaplatiť istinu s prísl. a výroku o trovách konania, podal včas
odvolanie žalovaný v 1. rade z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

Žalovaný v 1. rade dôvodí, že v prejednávanej veci neboli naplnené zákonné podmienky pre uplatnenie
postihového nároku žalobcu, vychádzajúc zo znenia § 12 ods. 1 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z. z. Tvrdí,
že poisťovateľ má proti poistníkovi postihový nárok spočívajúci v práve na náhradu poistného plnenia
za splnenia podmienky, že spôsobil škodu motorovým vozidlom a podmienky, že bez dôvodov hodných
osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4 zákona č. 381/2001 Z. z. Argumentuje, že

nebola splnená predovšetkým prvá zákonná podmienka, a to spôsobenie škody motorovým vozidlom
zo strany žalovaného v 1. rade. Totiž nie je sporné, že žalovaný v 1. rade bol poistníkom a zároveň
aj prevádzateľom motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda, a teda v zmysle §
427 a nasl. OZ ako prevádzateľ zodpovedá za vzniknutú škodu, avšak zákonná podmienka uplatneniapostihového práva žalobcu v zmysle § 12 ods. 1 písm. g/ predpokladá spôsobenie škody samotným
poistníkom, čo je nepochybne užší pojem ako zodpovednosť, či zodpovedanie poistníka za vzniknutú
škodu, nakoľko subjekt môže zodpovedať aj za škodu, ktorú svojim konaním nespôsobil. Argumentuje,

že pokiaľ by bola v zmysle § 12 ods. 1 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z. z. postačujúca len zodpovednosť
poistníka za vzniknutú škodu, predmetné ustanovenie by vo svojom znení muselo uvádzať výraz
„zodpovedá za škodu“ a nie len „spôsobil škodu motorovým vozidlom“. Výraz „spôsobil“ totiž podľa
odvolateľa vyžaduje podieľanie sa osoby na vzniku škody svojím konaním, čo v danom prípade nebolo
splnené. V čase poistnej udalosti totiž žalovaný v 1. rade motorové vozidlo požičal žalovanému v 2. rade

za účelom jeho súkromných záležitostí, pričom žalovaný v 2. rade nebol ani zamestnancom žalovaného
v 1. rade, ani inou osobou konajúcou za žalovaného v 1. rade alebo v jeho mene. Konanie žalovaného v
2. rade, v dôsledku ktorého došlo ku vzniku samotnej poistnej udalosti, nemožno považovať za konanie
žalovanéhov1.rade,ktorýbytýmtospôsobilškodu.Žalovanýv1.radetaknenaplnilzákonnúpodmienku
pre uplatnenie postihového práva uvedeného v § 12 ods. 1 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z. z.

V ďalšom dôvodí, že u neho nedošlo ani k naplneniu druhej zákonnej podmienky a to, že by porušil
povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4 bez dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto podľa odvolateľa boli
dané tým, že sa o samotnej poistnej udalosti dozvedel len niekoľko dní pred jej oznámením žalobcovi
(svoju povinnosť teda nemohol splniť, nakoľko o jej vzniku nevedel). Ak súd prvej inštancie v tejto

súvislosti dôvodí, že neuveril tvrdeniu žalovaného v 1. rade, odvolateľ zdôrazňuje skutočnosť, že zo
strany žalobcu toto tvrdenie nebolo popreté. Súd mal preto povinnosť z neho vychádzať a nemal vôbec
posudzovať jeho hodnovernosť.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiada, aby súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol.

Proti rozsudku – výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť istinu s prísl. a výroku o trovách konania, podal
včas odvolanie žalovaný v 2. rade a to z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

Dôvodí, že u neho nedošlo k naplneniu druhej zákonnej podmienky uvedenej v § 10 ods. 2 písm.
g/ zák. č. 381/2001 Z.z., ktorá vyžaduje, aby poistený porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4 bez
dôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa.Tietodôvodyhodnéosobitnéhozreteľapodľaodvolateľaspočívajú

v tom, že pri poistnej udalosti došlo k veľmi vážnemu zraneniu E. H. - vtedajšej družky a súčasnej
manželky žalovaného v 2. rade, ktorá bola dlhodobo hospitalizovaná vo vážnom zdravotnom stave,
pričom žalovaný v 2. rade sa staral o ich spoločného syna, ktorý bol vo veku 3 rokov, čo pre neho bolo
mimoriadne stresujúce, kedy nedokázal racionálne uvažovať a svoju pozornosť uprel na svoju rodinu a
na vážny stav svojej družky. Stresujúcu situáciu žalovaného v 2. rade navyše umocnilo aj to, že počas

hospitalizácie jeho družky jej bol zistený onkologický nález na obličke.

Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu voči nemu zamietol.

Žalobca žiadal žalobu ako vecne správnu potvrdiť.

Odvolatelia reagujúc na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, zotrvali na argumentácii uvedenej už v odvolaní.

Na úvod je potrebné uviesť, že odvolací súd už o odvolaní žalovaných rozhodol rozsudkom č. k.
2Cob/146/2018-178zodňa31.mája2019tak,žerozsudoksúduprvejinštancievnapadnutýchvýrokoch
potvrdil ako vecne správny, keďže dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie a to, že sú splnené

zákonné podmienky na uplatnenie postihového práva vo vzťahu k žalovaným. Ústavný súd Slovenskej
republiky Nálezom č.k. III. ÚS 90/2021-36 zo dňa 30. novembra 2021 rozhodol, že rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 2Cob/146/2018-178 z 31. mája 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatoval, že smerom k regresnému nároku bolo napádané rozhodnutie v spojení
s rozsudkom okresného súdu z pohľadu Ústavného súdu SR ústavne neudržateľne interpretované,
pričom dôvodnosť priznania, a teda logicky aj výška regresu sa mu zdala ako neadekvátna
a neproporcionálna. Preto konštatoval, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho napadnutého rozsudku

postupovalnedôsledne,formalisticky,vdôsledkučohodošlokporušeniuuplatnenýchprávsťažovateľov.
Ako ústavne akceptovateľnú označil úvahu, že regresná náhrada má plniť výchovný účel a má tiež
zohľadniť okolnosti, za ktorých k vzniku škody došlo. Vzhľadom na to možno primeranosť náhrady podľa
názoru Ústavného súdu SR ustáliť skúmaním výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia (pri zohľadnení
či ide o sumu konečnú, alebo o sumu, ktorá sa bude v budúcnosti zvyšovať), zohľadnením okolností,
za ktorých škoda vznikla a tiež skúmaním pomerov toho, kto škodu spôsobil. Až posúdením týchto

komponentov, možno dospieť k záveru o tom, či regresná náhrada je dôvodná a v kladnom prípade aj
zodpovedanie otázky, či je aj primeraná. Zohľadnenie pomerov toho, kto škodu spôsobil potom následne
umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila výchovný účel a vyhnúť sa tomu, aby
výška regresnej náhrady nebola príliš nízka, keď svoj účel nenaplní a na strane druhej, aby nebola
ekonomickylikvidačná.ÚstavnýsúdSRzdôraznil,žejetopráveotázkaproporcionality,ktorújepotrebné

skúmať zo strany všeobecného súdnictva, pričom uplatnenie regresu jednoznačne musí byť zo strany
poisťovateľa riadne zdôvodnené. Pokiaľ mierne oneskorenie nespôsobí žiaden negatívny následok
a k danej situácii pristúpia dôvody hodné osobitného zreteľa, nesmie ich súd opomenúť, pretože právo
v sebe musí mať aj aspekt empatie, pričom priznávanie obdobných nárokov, ako v posudzovanej veci,
môže často narážať na samú podstatu dobrých mravov.

Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil, odvolací súd opätovne
prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas, oprávnenými osobami, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario,

v rozsahu vyplývajúcom z § 378 – § 380 CSP a dospel k záveru, že je dôvodné.

V prvom rade sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či dôvody uvádzané odvolateľmi sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolatelia ako odvolací dôvod uvádzajú

dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný

právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o

tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.11.2022 o 10.30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. 210/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli

zverejnené na Úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP. Pretože neboli
splnené podmienky na potvrdenie rozsudku ani na jeho zrušenie; odvolací súd ho zmenil (§ 388 CSP)
a žalobu v odvolaním napadnutých výrokoch zamietol.Spornou skutočnosťou v konaní je to, či žalobcovi vznikol nárok na náhradu poistného plnenia alebo
jeho časti, ktoré za žalovaných vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a ak

áno, v akej výške.

Podmienky zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla upravujú ustanovenia § 427 až 431 OZ;
vodič motorového vozidla zodpovedá podľa § 420 OZ. Rozsah a spôsob náhrady upravujú ustanovenia

§ 442 - § 499 OZ.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o PZP, povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom motorovom vozidle
ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten, kto je v dokladoch
vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, v ostatných prípadoch ten,

kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom.

Podľa§2písm.e),poistníkomjeten,ktouzavrelspoisťovateľomzmluvuopoistenízodpovednosti(ďalej
len „poistná zmluva“). Poisteným sa rozumie ten, na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti (písm. f).

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

Podľa § 420 ods. 1 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 427 ods. 1 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú

osobitnou povahou tejto prevádzky.

Podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP poisťovateľ má proti poistenému nárok na náhradu poistného
plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového

vozidla, ak spôsobil škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil
povinnosti podľa § 10 ods. 1 až ods. 4.

Podľa § 12 ods. 2 písm. g/ cit. zákona, poisťovateľ má proti poistenému, ktorý nie je poistníkom,

nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla, ak spôsobil škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných
osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4.

K naplneniu zákonných podmienok pre uplatnenie postihového práva vo vzťahu k žalovanému v 1. rade
odvolací súd udáva:

Odvolateľ v 1. rade argumentuje, že napriek tomu, že ako prevádzateľ motorového vozidla zodpovedá

objektívne za škodu vyvolanú prevádzkou motorového vozidla, túto škodu nespôsobil vlastným konaním
ani konaním osôb konajúcich za neho, resp. v jeho mene, preto nenaplnil zákonnú podmienku pre
uplatnenie postihového práva podľa § 12 ods. 1 písm. g/ zák. o PZP (... „ak spôsobil škodu motorovým
vozidlom ...“).

Odvolací súd udáva, že tento názor odvolateľa nie je správny. Pokiaľ totiž bola škoda spôsobená
prevádzkou motorového vozidla (ako tomu je v prejednávanej veci) zodpovedá za ňu tak žalovaný
v 2. rade, ako vodič motorového vozidla, ktorý poistnú udalosť spôsobil a zavinil (§ 420 OZ) akoaj žalovaný v 1. rade ako prevádzateľ vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, a to podľa § 427
OZ. Zodpovednosť vodiča je zodpovednosťou subjektívnou, teda nevzniká v prípade, ak vodič škodu
nezaviní, zodpovednosť prevádzateľa je zodpovednosťou objektívnou, ktorá vzniká spôsobením škody

motorovým vozidlom a zodpovednostným subjektom je prevádzateľ bez ohľadu na to, či škodu spôsobil
alebo nie. Ak teda zákon o PZP v § 12 ods. 1 písm. g/ hovorí o spôsobení škody, jej predpokladom nie
je skutočnosť, či bola táto škoda spôsobená vlastným konaním prevádzateľa, resp. jeho zavinením, ale
objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla a
poistník za túto škodu zodpovedá podľa § 427 a nasl. OZ. Preto to, či si poisťovňa, ktorá poškodená

plnila, môže uplatniť regresný nárok aj proti prevádzateľovi, nie je závislé od skutočnosti, či škodu
spôsobil priamo on.

Pokiaľ ide o naplnenie druhej zákonnej podmienky odvolací súd (rešpektujúc závery Ústavného súdu
SR) udáva:

Ako vyplýva z už vyššie cit. § 12 ods. 2 písm. g) zákona o PZP, ďalšou podmienkou pre priznanie
postihového práva (vo vzťahu k žalovanému v 1. rade) je, že tento bez dôvodov hodných osobitného
zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až ods. 4 (v prejednávanej veci konkrétne neoznámil

žalobcovi vznik škodovej udalosti do 15 dní po jej vzniku).

Je nesporné, že poistná udalosť sa stala 21.6.2013. Žalovaný v 1. rade splnil svoju vyššie uvedenú
povinnosť Oznámením doručeným žalobcovi dňa 4.9.2013, t.j. 74 dní od jej vzniku. Dôvody hodné
osobitného zreteľa vzhliada žalovaný v 1. rade v skutočnosti, že o existencii škodovej udalosti nevedel,

pretože samotné motorové vozidlo poškodené nebolo a žalovaný v 2. rade sa mu o nej nezmienil (teda
nemal čo nahlásiť). Táto obrana žalovaného v 1. rade bola prednesená na prvom pojednávaní vo veci
konanom dňa 7.11.2017 (ako odpoveď na priamu otázku právneho zástupcu), pričom tvrdenie o tejto
nevedomosti nebolo protistranou v konaní vyvrátené iným dôkazom.

Je potrebné zdôrazniť, že účelom ustanovenia § 10 ods. 1 – 4 zákona o PZP (povinnosti poisteného) je
umožniťpoisťovateľomefektívne(včasaúplne)plneniesvojichzáväzkovzozmluvnéhopoistenia,najmä
bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť poistné
plnenie (§ 11 ods. 6 zákona o PZP) a poskytnúť poistné plnenie poškodenému v zákonom alebo súdom

určenej lehote. Sankciou za nesplnenie povinností v § 10 vymedzených je potom možnosť uplatnenia
postihového práva – náhrady poskytnutého poistného plnenia; ktorá sankcia má plniť predovšetkým
výchovný účel. Uplatnenie postihového práva za situácie, keď žalovaný v 1. rade o existencii poistnej
udalosti nemal vedomosť sa míňa výchovnému účelu sledovanému § 10 zákona o PZP a je preto
potrebné túto skutočnosť (nevedomosť o poistnej udalosti) subsumovať pod „dôvody hodné osobitného

zreteľa“, pri existencii ktorých je nárok poisťovateľa na náhradu vyplateného poistného plnenia (resp.
jeho časti) vylúčený.

Keďže odvolací súd dospel k záveru, že sú na strane žalovaného v 1. rade dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré došlo k oneskorenému nahláseniu poistnej udalosti, rozsudok súdu prvej inštancie vo
vzťahu k nemu zmenil a žalobu zamietol (§ 388 CSP).

Vo vzťahu k nároku uplatnenému voči žalovanému v 2. rade odvolací súd udáva:

Žalovaný v 2. rade ako poistený (vodič motorového vozidla) si nesplnil svoju povinnosť nahlásiť poistnú
udalosť v lehote 15 dní, v dôsledku čoho má voči nemu žalobca nárok na náhradu poistného plnenia
(resp. jeho časti). Žalovaný v 2. rade tvrdí, že sú na jeho strane dôvody hodné osobitného zreteľa,

spočívajúcevtom,žepridopravnejnehodespôsobilvážnezranenieE.H.(vtedajšiadružka,vsúčasnosti
manželka), v dôsledku čoho bola dlhodobo hospitalizovaná; pričom sa musel starať o spoločného
trojročného syna, ktorá traumatizujúca udalosť bola ešte umocnená tým, že v čase hospitalizácie jejbol zistený onkologický nález na obličke. Na preukázanie tohto tvrdenia žalovaný v 2. rade predložil
lekárske správy.

Odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosti ním uvádzané možno subsumovať pod „dôvody hodné
osobitného zreteľa“, existencia ktorých uplatnenie postihového práva zo strany žalobcu ako poisťovateľa
vylučuje. Bolo totiž v konaní preukázané (lekárskymi správami), že zranenia spôsobené dopravnou
nehodou (škodovou udalosťou) boli vážne, spôsobujúce dlhodobú hospitalizáciu, keď aj pri tejto

hospitalizáciizistenýonkologickýnáleznepochybnesústredilpozornosťžalovanéhov2.radenariešenie
„akútnych“ situácii a riešenie starostlivosti o maloletého syna. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu
k nemu preto zmenil a žalobu zamietol.

Vo vzťahu k obom žalovaným odvolací súd zdôrazňuje aj skutočnosť, že nenahlásenie škodovej udalosti

nespôsobilo zväčšenie rozsahu škody, nemalo žiaden vplyv na vznik povinnosti žalobcu plniť a nemalo
vplyv ani na riadne zistenie okolností, za ktorých došlo k vzniku poistnej udalosti, nakoľko táto bola
šetrená orgánmi Policajného zboru SR (z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
odvolací súd uvedené udáva len pre úplnosť; keďže tieto skutočnosti sú rozhodujúce až pri stanovení
výšky regresu).

Odvolací súd zmenil aj výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie (§ 396 ods. 2 CSP) tak, že
nárok na ich náhradu majú v konaní úspešní žalovaní (§ 255 ods. 1 CSP).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak,
že nárok na ich náhradu majú v odvolacom konaní úspešní žalovaní.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
zvonu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).