Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/85/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200258
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2021200258.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnaveakosúdsprávnyvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PavlaLaczaasudcov

JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: PPS one, s. r. o., so sídlom
Galvaniho 1591/8, 821 04 Bratislava, IČO: 36 824 798, právne zastúpený: ADAUS, s. r. o., so sídlom
Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného číslo: 101288960/2021 zo dňa 21.07.2021, takto

r o z h o d o l :

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

Daňový úrad Trnava, pobočka Senica ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo
100339077/2021 zo dňa 25.2.2021 podľa § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov
vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.196 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
október 2017.

Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle
dokazovanie pri ktorom zistil, že žalobca nenadobudol plnenie od dodávateľa spoločnosti WM
Finance, s. r. o., nakoľko žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane
z predložených faktúr, keďže nepreukázal reálne dodanie tovaru a služieb týmto dodávateľom.

V posudzovanom prípade správca dane založil svoje závery prioritne na skutočnostiach zistených
v rámci obchodno-právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a jeho dodávateľom.
V danom prípade je teda jadrom problému spochybnenie priameho plnenia, ktoré malo byť uskutočnené
pre kontrolovaného platiteľa dane.

Vyhodnotením všetkých skutočností správca dane skonštatoval, že zo strany daňového subjektu došlo
k porušeniu ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretože daňový subjekt si uplatnil právo
odpočítať daň z tovarov a služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1, 2 zákonač. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov z titulu ich dodania, keďže daňový subjekt jednoznačne
a vierohodne nepreukázal, že tovar a služby boli spoločnosťou WM Finance, s. r. o.

Správca dane v predmetnej veci uviedol, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno na daňovom
subjekte čo vyplýva z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku. V zmysle tohto ustanovenia daňový subjekt
musí preukázať všetky skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Dôkazná povinnosť je spojením
povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi.

Správca dane v daňovom konaní postupoval v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi chránil záujmy štátu a pritom dbal aj na zachovanie práva právom

chránených záujmov kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane hodnotil všetky dôkazy v zmysle
§ 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, t. j. dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na
všetko čo pri správe daní vyšlo najavo v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
v znení neskorších predpisov keď pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy

skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie dane. Na právny úkon
alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých
výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia,
na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej
povinnosti sa pri správe daní neprihliada.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 16.4.2021 elektronicky odvolanie, v ktorom
namietal rovnaké skutočnosti aké sú predmetom žalobného návrhu.

Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím č. 101288960/2021 zo dňa 21.7.2021
potvrdilo prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Senica č. 100339077/2021 zo
dňa 25.2.2021.

Odvolací orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že
došlo k dodaniu, resp. k uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou WM Finance, s. r. o.,
čo znamená, že nebolo preukázané, že uvedenému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle
ust. § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, napriek tomu, že daňový subjekt predložil faktúry, z ktorých bol

dodávateľ povinný sumu DPH uvedenú na týchto faktúrach priznať a odviesť. Uvedené doklady sú
dôkazom len vtedy, ak boli takéto doklady vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie
však bol daňový subjekt povinný preukázať. Rozhodné v danej veci je aj to, že daňový subjekt neprijal
žiadne opatrenia na účely preverenia osoby A. B., s ktorými mal realizovať sporné zdaniteľné obchody,
a ktorý bol oprávnený konať za dodávateľa, neoveril si jeho totožnosť na základe osobného dokladu

a to v situácii, keď z Obchodného registra musel zistiť, že konateľom vyššie uvedenej spoločnosti
WM Finance, s. r. o. je cudzí štátny príslušník. Daňový subjekt, podľa svojho vyjadrenia nebol ani
v sídle, či sklade týchto spoločností a tak nevyužil jednu z dostupných možností na preverenie svojich
obchodných partnerov. Daňový subjekt prijal ponuku splnomocneného zástupcu uvedenej spoločnosti,
ktorý žalobcu oslovil a spoločnosť bola teda novým obchodných partnerom žalobcu, pričom žalobca

si túto spoločnosť žiadnym spôsobom nepreveril. Bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že vynaložil
všetky rozumné opatrenia a s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti konal
tak, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov bolo spochybnené s ohľadom
na osobu dodávateľa.

Odvolací správny orgán okrem toho poukázal, že počas daňovej kontroly, ani počas vyrubovacieho
konania nepredložil žalobca správcovi dane fotokópiu plnej moci, ktorou mal konateľ spoločnosti pán C.
C. splnomocniť A. B., aby v mene tejto spoločnosti vystavoval faktúry, uzatváral zmluvy.Okrem toho, odvolací orgán poukázal na to, že konateľ dodávateľskej spoločnosti WM Finance, s. r. o.

pán C. C. je neexistujúca osoba. Keďže sa túto osobu, ktorá je poľským občanom nepodarilo stotožniť
ani poľským daňovým orgánom.

Žalovaný ďalej uviedol, že v priebehu daňovej kontroly nebolo preukázané, či faktúry, na základe ktorých

si žalobca uplatnil nárok odpočet DPH boli zaúčtované dodávateľmi v ich účtovníctve, či majú riadne
zaúčtované doklady o obstarávaní tovaru alebo služby, a teda či k riadnemu dodaniu fakturovaných
tovarov aj v skutočnosti došlo, a to z dôvodu, že miestne zisťovania za účelom preverenia sídla
spoločnosti WM Finance, s. r. o. o sporných zdaniteľných obchodoch skončili so záverom, že sídlo na
adrese uvedenej v Obchodnom registri táto spoločnosti nemá.

V súvislosti s dodaním tovaru, správca dane preveroval aj adresu skladu, ktorá bola uvedená ako sklad,
kde došlo k dodaniu a prevzatiu tovaru žalobcom, pričom na adrese skladu Gajary – Dolečky 1129,
vykonal správca dane šetrenie dňa 1.8.2019, pričom zistil, že na uvedenej adrese sa nenachádzajú
priestory, ktoré by si prenajala spoločnosť žalobcu a sídlo spoločnosti, resp. skladové priestory v tejto

spoločnosti sa v danom objekte nenachádzali.

Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane
daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania DPH, a ktorý si aj tento nárok uplatnil, a preto je

jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnenie a za zákonom stanovených podmienok.
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade,
ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len
formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi nie sú
predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Dokazovaniezostranysprávcudaneslúžinanáslednúverifikáciuskutočnostiadokladovpredkladaných
daňovým subjektom. Ak správca dane spochybní, že daňový subjekt nadobudol tovar práve od
deklarovaného dodávateľa nie je jeho povinnosťou zisťovať, ktorý dodávateľ v skutočnosti tovar dodal,

ale dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. Zároveň správca dane v prípade spochybnenia reálneho
obchodu, a to aj vo vzťahu k osobe dodávateľa má právo žiadať od daňového subjektu, aby preukázal,
či vynaložil všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti.

Žalovaný v súvislosti s preverovaním splnomocnenej osoby A. B. preveroval túto osobu na základe
údajov, ktoré poskytol správcovi dane žalobca a na základe telefónnych čísel, ktoré boli poskytnuté ako
telefónne čísla tejto osoby, pričom číslo, ktoré bolo uvedené ako číslo splnomocnenej osoby A. B. patrilo
spoločnosti Winston Consulting, s. r. o. a túto spoločnosť sa v rámci daňovej kontroly takisto nepodarilo
identifikovať, pretože na výzvy správcu dane nereagovala a nepreberala si ani listové zásielky.

Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že po preskúmaní spisového materiálu, ako aj rozhodnutia
správcu dane zistil, že tento vec posúdil správne, skutkový stav vyhodnotil vo vzťahu ku všetkým
vykonaným dôkazom, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je jasné a zrozumiteľné

a dostatočne zrejmé, že daňovému subjektu sa nepodarilo preukázať, že tovar uvedený na sporných
faktúrach bol dodaný práve dodávateľom WM Finance, s. r. o. Správca dane vykonal rozsiahle
dokazovanie, pričom mu vznikli opodstatnené pochybnosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí podrobne
uviedol. Správca dane na základe všetkých zhromaždených dôkazných prostriedkov v zmysle zásad
uvedených v § 3 ods. 1 a ods. 3 daňového poriadku a s aplikovaním § 63 ods. 2 daňového poriadku

vydal napadnuté rozhodnutie. Odvolací orgán nesúhlasí s námietkou, že napadnutým rozhodnutím boli
porušené zásady správy daní, ale konštatuje, že správca dane postupoval v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a získané dôkazy vyhodnotiljednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní
vyšlo najavo.

II. Žaloba a žalobné dôvody

Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 14.10.2021
žalobu.

Žalobca v žalobe poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR na základe právoplatného rozhodnutia
č. 10108079/2020 zo dňa 1.7.2020, ktorým odvolací orgán zrušil rozhodnutie Daňového úradu Trnava,

pobočka Senica č. 100692260/2020 zo dňa 17.3.2020 týkajúce sa zdaňovacieho obdobia október
2017, vrátilo vec daňovému úradu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca dane vo vyrubovacom
konaní po zrušení prvostupňového rozhodnutia a vrátení veci nevykonal riadne ďalšie dokazovanie
a nepreveril ďalšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v kontrolovanom zdaňovacom
období, nepredvolal na výsluch svedka, konateľa spoločnosti dodávateľa spoločnosti WM Finance, s.

r. o. a nedostatočne zistil údaje týkajúce sa spoločnosti WM Finance, s. r. o, keď skonštatoval, že táto
spoločnosť sa nenachádza v Obchodnom registri Poľskej republiky. Žalobca má za to, že žalovaný po
vydaní napadnutého rozhodnutia v konaní porušil zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní, keď sa riadil iba
subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou starostlivosťou skutkový
stav veci a presunul v rozpore so zákonom rozsah daňového bremena na žalobcu.

Žalobcavžalobenamietal,žesprávcadanenevykonaldostatočnedokazovanievoveci,keďsauspokojil
s tým, že pri neuznaní odpočítania dane u dodávateľa WM Finance, s. r. o. nepredvolal konateľa tejto
spoločnosti C. C.. Ako dôvod nepredvolania správca dane uviedol, že v rámci preverovania zistil, že

uvedená osoba sa v databázach poľskej daňovej správy, ani v evidencii obyvateľstva nenachádza.
Žalobca namieta, že správca dane nevykonal dopyt na príslušnú finančnú správu v zahraničí, aby zistil
trvalý pobyt tejto osoby a následne zabezpečil aj jeho vypočutie. Žalobca ďalej poukázal na to, že
Finančné riaditeľstvo SR vedie niekoľko zoznamov daňových subjektov, ktoré sú považované za rizikový
daňový subjekt, avšak spoločnosť WM Finance, s. r. o. medzi tieto spoločnosti nepatrila.

Žalobca poukázal, že protokol musí podľa § 47 písm. h) daňového poriadku obsahovať preukázané
kontrolné zistenia a vykonávanie dôkazov. Z protokolu daňového úradu je zrejmé, že zo strany správcu
dane nebolo takéto dôsledné preverenie skutkového stavu vykonané. Dokazovanie bolo vykonané

povrchne, keď žalobca poukázal na skutočnosť, že v konaní nebol vypočutý ani svedok A. B., ktorý
vystupoval za dodávateľa WM Finance, s. r. o. na základe riadnej plnej moci.

Žalobca ďalej poukázal, že tovar od dodávateľa bol prevažne dodávaný, vrátane dopravy priamo do

skladu daňového subjektu, kde ho riadne prebral a prevzatia sa zúčastnil vedúci skladu a následne bol
tovar prekontrolovaný aj konateľom daňového subjektu. V niektorých obchodných prípadoch sa tovar
preberápriamovskladochdodávateľaWMFinance,s.r.o.vGajaroch–Dolečky,č.1129,areálbývalého
družstva. V súvislosti s týmto skladom v Gajaroch – Dolečky č. 1129 žalobca poukázal, že správca dane
síce preveroval vzťah spoločnosti WM Finance k týmto priestorom, avšak je nepochybne zistené, že pán

D., ktorý mal uzavretú zmluvu s inou spoločnosťou mohol mať uzatvorený vzťah aj v rámci podnájomnej
zmluvy aj so spoločnosťou WM Finance, čo správca dane nijako nepreveroval. Žalobca ďalej v žalobe
poukázal, že v konaní nebol vypočutý ani svedok E. A., ktorý mal vedomosť o obchodných aktivitách
žalobcu a tohto svedka žalobca navrhol v rámci daňovej kontroly vypočuť. Okrem toho žalobca uvádza,
že riadne uhrádzal faktúry za dodaný tovar a v súlade s právnymi predpismi bankovým prevodom, čo

možno preveriť aj na výpisoch z bankových účtov.Žalobca uvádza, že podľa ust. § 45 ods. 2 písm. a) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia, ale musí byť zo strany správcu dane na takýto úkon vyzvaný, pričom

však z výzvy musí byť zrejmé, aké pochybnosti a akým spôsobom majú byť zo strany daňového
subjektu tieto nejasnosti odstránené, z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že dôkazné bremeno
znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí avšak za určitých podmienok. Každé
plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť
zmenenázdôvodupredchádzajúcichalebonasledujúcichudalostí.Vtietosúvislostižalobcapoukázalna

rozsudok Súdneho dvora vo veci C354/03 Optigen LTD. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že daňový
subjekt má povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených
spoločnosťou dodávateľa, a to spôsobom a formou určenou správcom dane v súlade so zákonnou
úpravou platnou v Slovenskej republike. Z protokolu však vyplýva, že správca dane svoje závery, ktoré
viedli k nepriznaniu odpočítania dane zo sporných faktúr založil výhradne na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu a nedostatkov v komunikácii s dodávateľmi. Tieto však ani nie je možné

považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti daňového subjektu. V danom prípade správca dane
pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné
bremeno.

Žalobca poukazuje na to, že napadnuté rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené, bolo vydané na
základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho posúdeného skutkového právneho
stavu a v rozpore so zákonom. V danom prípade neboli vypočuté osoby, ktoré boli v čase realizácie
obchodných prípadov štatutárnymi orgánmi dodávateľov a odberateľov žalobcu.

Žalobca považuje za neodôvodnené rozhodnutie žalovaného preto, lebo požiadavka v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia nebola zo strany žalovaného ani
správcu dane, riadne naplnená. Skutková stránka odôvodnenia má obsahovať opis podstaty veci
a nielen reprodukciu znenia konkrétnych ustanovení zákona. Daňový subjekt uvádza, že aj keď navonok

pôsobí obsah odôvodnenia rozhodnutia dane bohato, na prezentáciu skutkových okolností a prijatých
právnych záverov, jeho ťažiskom je iba sumarizáciou rozporuplných dôvodov. V rozhodnutí sú navyše
popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu
porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za
rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania

dane.

Žalobca ďalej poukázal, že podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku správca dane v odôvodnení uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového

subjektu a aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Týmto ustanovením sa správca dane ani žalovaný dôsledne neriadili. V rozhodnutí sú navyše popísané
rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo
ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre
prijatie svojich skutkových a právnych záverov.

Žalobca riadne uskutočnil zdaniteľné plnenie v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval
riadnou účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou,
riadne uskutočnenými platbami, bezhotovostným stykom, všetko riadne v súlade s platnými predpismi.

Daňový subjekt preto navrhol vykonanie miestneho zisťovania v skladoch a priestoroch, kde bol tovar
priebežne uskladňovaný. Daňový subjekt, t. j. žalobca cituje z rozsudku Najvyššieho súdu SR č.
5Sžf/108/2009 „zo zákona o správe dani vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie
daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na základe ktorých preukázaní bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov uvedených daňovým subjektom. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásahu realizovať sú
vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej
v § 2 ods. 3 zákona o správe daní. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúcez vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať
tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav veci a pri
svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.“

Aktedapodľasprávcudanetovarnedodalaspoločnosťuvedenánafaktúre,pričomtovarreálneexistoval
musela ho dodať iná spoločnosť, daňový subjekt preto žiada, aby správca dane jednoznačne vysvetlil
kto podľa neho, ako a na základe akých podmienok tento tovar dodal. Žalobca je nútený konštatovať,

že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v predmetnom zdaňovacom období bola spochybnená
len a len tvrdením správcu dane, slovným vyjadrením, nie však nejakým relevantným dôkazom. Práve
naopak daňový subjekt bez pochybnosti preukázal dodanie deklarovaných tovarov.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je daná tým, že rozhodnutie je založené na nedostatku dôvodov,

skutkových, o ktoré sa správny orgán opiera a ktorými dôvodí svoje rozhodnutie. Za nedostatok dôvodov
je možné považovať prípady, keď správca dane svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré
v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, ide aj o taký stav, keď správny orgán svoje
úvahy obsiahnuté v rozhodnutí založil nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako
podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR, 5Sžf/108/2009).

Žalobca v súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na
judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR
3Sžf/1/2011, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs/131/2004 zo dňa 25.03.2005, rozsudky

Najvyššieho súdu SR 8Sžf/14/2012, 5Sžf/22/2009, 3Sžf/1/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR
5Sžf/108/2009, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 21.6.2012 vo veci Mahagében Kft. proti
Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága C80/11 a Péter Dávid
proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alföldi Regionális Adó Főigazgatósága C-142/11. Z judikatúry
Európskeho súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť práva na odpočet:

ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne
kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka platiteľom dane a hospodárska činnosť,

v prípade, že dodávka bola uskutočnená platiteľom dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť,
že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného predávajúcim, má sa smernica vykladať
v tom zmysle, že bráni pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého zrušenie kúpnej zmluvy podľa
vnútroštátneho občianskeho práva, ktoré postihuje túto zmluvu absolútnou neplatnosťou ako zmluvu,
ktorá je v rozpore s verejným poriadkom pre nezákonný dôvod na strane predajcu má za následok

stratu práva na odpočet DPH zaplatenú týmto platiteľom. V tejto súvislosti je nepodstatná otázka, či táto
neplatnosť vyplýva z podvodu vo vzťahu k DPH alebo z iných podvodov,
naopak, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa
dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou
podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet

DPH tomuto platiteľovi dane.

Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že nemožno opomenúť ani rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 7
Sžf/4/2013, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých
dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto

subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená. Nemožno rozširovať preukázanie akýchkoľvek
skutočností na žalobcu, na ktoré nemá žalobca vplyv a týkajú sa povinnosti iného subjektu, ktoré
žalobca nemôže sám ovplyvniť. Nesprávny je záver žalovaného ako aj správcu dane, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno. Z ust. § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov a § 49 ods. 1,
2 zákona o dani z pridanej hodnoty nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy

týkajúcesajehododávateľaadodávateľovýchsubdodávateľov.Tietoskutočnostinemôžutvoriťdôkazné
bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.
Z uvedených ustanovení zákona ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že
dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C354/03 Optigen Ltd. (bod 47) okrem iného uvádza, že každé

plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže
byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí. Ak neuniesli svoje dôkazné
bremeno dodávatelia daňového subjektu a nepreukázali konkrétne skutočnosti vo vzťahu k svojim
subdodávateľom, nie je možné vylúčiť, aby v samostatnom konaní voči daňovému subjektu táto
skutočnosť preukázaná bola.

PodľaustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚpojemdodanietovaruvuvedenomustanoveníneodkazuje
na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí uplatniteľných vnútroštátnym právom, ale zahŕňa
všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným
majetkom akoby bola majiteľom tohto majetku (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/78/12 vo veci Evita – K).

Z uvedeného rozsudku je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ
uvedený na faktúre, a teda daňový subjekt takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii
plnenia, o ktorom správca dane nepochybuje, ale aj k osobe dodávateľa.

Žalobca ďalej namieta, že správca dane nedostatočne a spoľahlivo zistil skutkový stav. Správca dane
nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1-3, § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Záver správcov
dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je predčasný
a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Daňový subjekt má pocit, že správca dane namiesto toho, aby
riadne viedol dokazovanie jednoducho skopíroval poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval

do protokolu z daňovej kontroly. Nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov,
ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní
musí byť takáto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu v súlade s ustanoveniami
daňového poriadku. Je tiež zrejmé, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre
ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, a teda je porušené ust. § 63 ods. 3 zákona č.

563/2009vzneníneskoršíchpredpisov,pretožeodôvodnenierozhodnutianeobsahuje,ktoréskutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké
úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Záverom žalobca uvádza, že postup správcov dane v celom konaní sa javí ako diskriminačný voči
daňovému subjektu, nakoľko správca dane nepriznáva žalobcovi právo na odpočítanie dane z tovarov

a služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. V rozpore
s týmto konaním daňového úradu je konštatovanie, že daň z uskutočnených zdaniteľných obchodov
za dodanie tovaru a poskytnutie služby ponechal z dôvodu jej uvedenia na faktúrach, pretože bolo
spochybnené dodanie tovaru a služieb pri prijatých zdaniteľných plneniach. Uvedený nezákonný postup
správcu dane je opätovne vytýkaný správcom dane Finančným riaditeľstvom SR (rozhodovacia prax

odvolacieho orgánu).

III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika

K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 29.11.2021, pričom k jednotlivým námietkam žalobcu
uvedených v žalobnom návrhu uviedol, že pokiaľ sa týka námietky, že správca dane odpočítanie dane
neuznal, výhradne na základe toho, že jeho dodávateľ, spoločnosť WM Finance, s. r. o. nepreberal

zásielky a nereagoval na tieto zásielky, tak žalovaný uviedol, že správca dane v prvostupňovom
rozhodnutí popísal vykonané dokazovanie, na základe ktorého odôvodnil svoje rozhodnutie a odôvodnil
aj porušenie zákona zo strany žalobcu. Rozsah dokazovania a prijaté závery na základe tohto
dokazovania zo strany správcu dane považuje žalovaný za súladné so zákonom.

V súvislosti s nepredvolaním konateľa spoločnosti WM Finance, s. r. o. pána C. C. žalovaný vo vyjadrení
popísal ako sa správca dane snažil túto osobu zabezpečiť až nakoniec došiel k záveru, že ide o osobu,
ktorá neexistuje.Pokiaľ ide o vypočutie svedka A. B., obchodného zástupcu spoločnosti WM Finance, s. r. o., ktorý mal

vystupovať na základe plnej moci a svedka F., vedúceho skladu, na ktorom vypočutí trvá, tak žalovaný
uvádza, že pokiaľ ide o osobné údaje A. B., ktoré boli uvedené na splnomocnení, tak preverovaním
bolo zistené, že takáto osoba s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli uvedené na plnomocenstve sa
nenachádza v Registri občanov SR a správca dane nemohol teda toho svedka predvolať za účelom
objasnenia sporných obchodov.

Žalovaný uvádza, že svedok bol v konaní vypočutý, jednalo sa o vedúceho skladu žalobcu. Svedok
však vo svojej výpovedi uviedol, že konateľov ani splnomocnených zástupcov spoločnosti dodávateľov
nepoznal a on len preberal tovar.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že spoločnosť WM Finance mala uzatvorenú rámcovú zmluvu so
žalobcom tak žalovaný uvádza, že ide len o formálny doklad, pričom nesplnenie podmienok uvedených
v § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH je možné odpustiť len na základe takých dokladov, z ktorých
bolo zistené, že osoby, ktoré boli na dodacích listoch podpísané sú v skutočnosti osobami, ktoré konali

za dodávateľské, resp. za odberateľské firmy, čo sa však v danom prípade nepodarilo preukázať, keď
osoby, ktoré vystupovali za dodávateľa spoločnosť WM Finance, s. r. o. boli osobami, ktoré sa nepodarilo
v rámci daňovej kontroly riadne identifikovať.

V súvislosti s prenesením dôkazného bremena na žalobcu zo strany správcu dane, žalovaný uviedol, že
podľa žalovaného je primárnou skutočnosťou pri uplatnení si nároku na odpočet DPH uniesť dôkazné
bremeno na strane žalobcu, ktorý si svoj nárok na odpočet DPH uplatnil, a preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov, ktoré žalobca predloží pri tom,

ako tento nárok uplatňuje na príslušnom daňovom úrade. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno
svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je

a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je

b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je

a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa

§ 8, vrátane

a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe

zákona.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ
môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods.
2 až 4, 7 a 9 až 12

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť
daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji
daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych

predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s

daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené

daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 45 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len
"kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie
1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
2.služobnéhopreukazuzamestnancasprávcudane,okremzamestnancasprávcudane,ktorýmjeobec,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi

správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho
prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie,h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol,
ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak
je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume,
ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú
si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu

protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon
neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia
takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole
a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak
je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa
daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov

zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na
vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie
daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom
konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom,
ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

V. Konanie pred správnym súdom a právne posúdenie veci súdom

Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a obsahom administratívneho spisu
orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania
predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom za splnenia podmienok, keď účastníci požiadali o nariadenie
pojednávania, nariadil pojednávanie na deň 9.3.2023 podľa § 107 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že

žaloba nie je dôvodná.

Právny zástupca žalobcu, ani poverená zástupkyňa žalovaného sa na pojednávaní nezúčastnili.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu
daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2017 na základe oznámenia o daňovej
kontrole č. 100640514/2019 zo dňa 15.3.2019. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane
protokol č. 100393003/2020 zo dňa 11.2.2020, ktorý bol doručený daňovému subjektu 14.2.2020.

Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 100692260/2020 zo dňa 17.3.2020, ktoré bolo zo strany
žalobcu napadnuté odvolaním dňa 7.4.2020, pričom Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán
rozhodnutím č. 101108079/2020 zo dňa 1.7.2020 zrušilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec

mu vrátilo na ďalšie konanie.

Krajský súd ďalej zo spisového materiálu zistil, že daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017, faktúry č. 111017002 zo dňa 11.10.2017

vystavené spoločnosťou WM Finance, s. r. o. v celkovej sume 7.176 eur, z toho základ dane 5.980
eur, 20 % DPH je predstavujúca sumu 1.196 eur, pričom sa jednalo o dodanie tovaru – kartónu
samoskladacieho.Finančné riaditeľstvo SR v zrušujúcom rozhodnutí č. 101108079/2020 zo dňa 1.7.2020 skonštatovalo,
že zistený skutkový stav zo strany správcu dane bol nedostatočný v súvislosti s tým, že správca

dane vo svojom rozhodnutí nedospel k ustálenému záveru, či tovar deklarovaný faktúrami znejúcimi
na meno dodávateľa spoločnosti WM Finance, s. r. o. existuje, a či bol daňovému subjektu skutočne
dodaný alebo či správca dane spochybnil skutočnosť, že tovar daňovému subjektu dodaný nebol práve
deklarovaným dodávateľom. Ďalej finančné riaditeľstvo skonštatovalo, že správca dane nepreveril nárok
na odpočítanie dane z predmetných faktúr ani v nadväznosti na ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH,

a to či bol predmetný tovar ďalej použitý na uskutočnenie zdaniteľných obchodov kontrolovaného
daňového subjektu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sa s týmito skutočnosťami vysporiadať a prijať
jednoznačný záver.

Správca dane v predmetnej veci vykonal ďalšie dokazovanie a pričom vo svojom rozhodnutí č.

100339077/2021 zo dňa 25.2.2021 skonštatoval, že nespochybňuje samotnú existenciu dodaného
tovaru, čo však neznamená automaticky opodstatnenosť nároku na DPH, pretože dokazovaním
bolo spochybnené reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, keď nebol preukázaný reálny prechod
vlastníctva tak, aby bolo možné dodávateľa daňového subjektu považovať za subjekt, ktorý má k tovaru
vlastnícke právo ako je uvedené v ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH i keď formálne boli náležitosti

splnené. Z uvedeného vyplýva, že správca dane nespochybňuje materiálnu existenciu tovaru, ale
spochybňuje skutočnosť, že tento tovar bol dodaný spoločnosťou WM Finance, s. r. o., a to s ohľadom
na preverovanie osôb oprávnených konať pri obchodných transakciách.

Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný ako druhostupňový správny orgán na základe podaného
odvolania zo strany žalobcu prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým opätovne rozhodol
o vyrubení rozdielu dane v sume 1.196 eur za zdaňovacie obdobie október 2017, a to na dani z pridanej
hodnoty potvrdil.

V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených
daňových dokladov (faktúr) správny súd súčasne poukazuje na to, že uskutočnenie zdaniteľných plnení
jeekonomickáčinnosťplnepodkontroloudaňovéhosubjektuapretomádaňovýsubjektakoplatiteľdane
možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečenia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle
§ 24 ods. 1 daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podať podľa
osobitných predpisov, ďalej je povinný preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a musí preukázať vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktorú je povinný viesť.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca

dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správneurčeniedane.Dokazovaniejeprocesnýpostupnazákladektoréhosprávcadanezískapoznatky
a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové
konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne,
ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých

dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad
sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžfk/4/2016 zo dňa
27.9.2018).

Je ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok 6Sžfk/30/2017 zo
dňa 31.1.2018 publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdnych rozhodnutí SR 4018 pod číslom
39), že správca dane má právo preveriť pôvod tovaru aj doplnením dokazovaním odstráni vzniknuté
pochybnosti.V súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti WM Finance, s. r. o. krajský súd poznamenáva,

že dôležitou skutočnosťou, ktorá spochybňuje dodanie tovaru a služieb od tohto dodávateľa pre žalobcu
je, že počas celého konania v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo
identifikovať osobu C. C., konateľa spoločnosť WM Finance, s. r. o. Správca dane v doplňujúcom
dokazovaní na základe pokynu odvolacieho orgánu požiadal poľskú daňovú správu, aby na základe
údajov, ktoré vyplývali zo spisového materiálu predvolali osobu C. C. a vypočuli ho k dodávkam

tovaru a služieb pre spoločnosť žalobcu, avšak na základe údajov, ktoré mal slovenský správca dane
k dispozícii sa nepodarilo poľskej finančnej správe túto osobu nájsť v registri daňových subjektov,
občiansky preukaz s uvedeným číslom nepatril žiadnemu poľskému daňovému subjektu. Tu nemožno
súhlasiť s námietkou, že správca dane sa nedostatočne zaoberal otázkou predvolania tejto osoby, keďže
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osoba C. C. s identifikačnými údajmi uvedenými správcom
dane,aktoréboliposkytnutévrámcidaňovejkontrolyajzostranyžalobcu,neexistujevpoľskejdatabáze

a poľský doklad č. APR969183 nepatrí žiadnej osobe, ktorá by sa nachádzala v poľských databázach
daňových subjektov.

Ďalšie pochybnosti súvisiace so spoločnosťou WM Finance, s. r. o. sú aj v tom, že osoba, ktorá mala byť

splnomocnená na uzatváranie obchodov so žalobcom za spoločnosť WM Finance, s. r. o., svedok A. B.
takisto nebol identifikovaný podľa údajov, ktoré boli predložené na plnomocenstve, ktoré malo zakladať
právomoc tohto subjektu uzatvárať zmluvy a vystavovať faktúry za spoločnosť WM Finance. Osoba
s takýmito osobnými údajmi, ktoré boli v plnomocenstve uvedené sa nenachádza v Registri obyvateľov
SR a správca dane teda nemohol ani túto osobu predvolať na objasnenie sporných zdaniteľných

obchodov.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že konateľ spoločnosti WM Finance, s. r. o. pán C. C. je osobou,
ktorú sa nepodarilo identifikovať ani na základe údajov, ktoré obsahovali listiny, ktoré boli predložené zo

strany daňového subjektu, pričom v danom prípade bolo potrebné, aby v záujme preukázania sporných
daňových obchodov žalobca vyvinul iniciatívu, ktorej výsledkom by bolo zabezpečenie dokladov, resp.
údajov, ktoré by dostatočným spôsobom identifikovali osobu konateľa, keďže v prvom rade žalobca
musí mať záujem na tom, aby údaje, ktoré predkladá daňovému úradu ako správcovi dane zodpovedali
skutočnosti.

V súvislosti s námietkou prenesenia dôkazného bremena na žalobcu krajský súd poznamenáva, že
vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu tovaru, resp. uskutočneniu zdaniteľných
obchodov spoločnosťou WM Finance, s. r. o. tak, ako to deklaroval žalobca a nebolo preukázané, že

uvedeným dodávateľom vznikla daňová povinnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH napriek
tomu, že žalobca predložil faktúry, z ktorých bol dodávateľ povinný sumu uvedenú na faktúrach priznať
a odviesť. Uvedené doklady sú dokladmi len vtedy, ak odrážajú reálnu skutočnosť. Na ťarchu žalobcu
v danom prípade je tá skutočnosť, že si dostatočným spôsobom nepreveril osobu, ktorá jednala za
dodávateľskú spoločnosť, a to A. B., s ktorým mal žalobca jednať pri uzatváraní obchodov. Túto osobu

dostatočne neidentifikoval, pričom bývalý konateľ spoločnosti žalobcu E. A. uviedol, že pri uzatváraní
obchodov s touto osobou im postačoval telefónny kontakt, poprípade vizitka spoločnosti. Tu treba
na ťarchu žalobcu uviesť, že žalobca nekonal s dostatočnou opatrnosťou pri uzatváraní obchodných
vzťahov, čo má za následok, že nemohol byť žalobcovi priznaný nárok dodávateľských faktúr od
spoločností, ktoré žalobcovi tovar a služby nemohli podľa výsledkov dokazovania dodať.

V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR zákonnú ochranu používa len poctivý obchodný styk,
ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa
znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, s ktorými spolupracuje a s ktorými uzatvára obchodné

vzťahy.V súvislosti s námietkou žalobcu, že pokiaľ správca dane nespochybňuje existenciu tovaru, tak mal
preukázať, kto žalobcovi tovary a služby dodal, keď to nebola dodávateľská spoločnosť, ako tvrdí
správca dane a žalovaný, tak krajský súd poznamenáva, že nie je úlohou správcu dane ani daňových

orgánov preukazovať pôvod tovaru, pretože táto povinnosť je na strane žalobcu, teda daňového
subjektu, ktorý si uplatňuje nárok.

Správca dane na základe vyhodnotenia dôkazov získaných počas daňovej kontroly spochybnil

deklarované obchodné transakcie vykonané žalobcom. U dodávateľa deklarovaného na sporných
faktúrach sa nepreukázalo, že by v rozhodnom období disponoval materiálnym plnením, ktoré by
mohli dodať daňovému subjektu a že by reálne vykonávali ekonomickú činnosť. Kontrolovaný daňový
subjekt tieto pochybnosti nevyvrátil, v posudzovanom prípade nepreukázal vznik daňovej povinnosti u
dodávateľa WM Finance, s. r. o. pri dodaní tovaru a služieb v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH
a preto mu nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51

zákona o DPH. V súvislosti s návrhom žalobcu, aby bol vo veci vypočutý E. A. ako svedok, správny
súd uvádza, že jeho vypočutie v postavení svedka nebolo možné, keďže táto osoba bola konateľom
spoločnosti žalobcu a táto osoba bola vypočutá dňa 3.12.2018, pričom k obchodnej spolupráci medzi
žalobcom a spoločnosťou WM Finance, s. r. o. nepodala žiadne vyjadrenie, ktoré by potvrdilo obchodnú
spoluprácu medzi týmto subjektom.

V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane, resp. žalovaný, založil svoje rozhodnutie na
subjektoch, s ktorými žalobca nebol v priamom kontakte, v priamom obchodnom vzťahu, teda na
subdodávateľoch, tak táto námietka je podľa názoru krajského súdu zavádzajúca, pretože správne

orgány v rámci vykonaného šetrenia spochybnili práve subjekt dodávateľa, a to zo spoločnosti WM
Finance, s. r. o., keď spochybnili najmä tú skutočnosť, že osoba, ktorá mala za túto spoločnosť
vystupovať v rámci obchodných vzťahov za túto spoločnosť skutočne vystupovala, a teda že uzatvorila
reálne obchody so žalobcom, tak ako ich deklaroval žalobca v uplatnenom nároku.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že predložil reálne dôkazy o uskutočnení predmetných obchodov, teda účtovné
doklady, potvrdenia od dodávateľov, odberateľov, potvrdenie o preprave, tak krajský súd, podobne ako
žalovaný, z obsahu spisového materiálu zistil, že takéto tvrdenia sú zavádzajúce a nepravdivé, pretože
daňový subjekt nepotvrdil žiadne potvrdenia od dodávateľov, žiadne dôkazy o preprave sporného tovaru,

nepodarilo sa žalobcovi dostatočným spôsobom identifikovať osoby, s ktorými jednal pri uzatváraní
obchodných vzťahov.

V súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukazuje žalobca v podanej žalobe krajský súd poznamenáva,

že táto judikatúra nemá vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu relevanciu a je pre daný prípad
neaplikovateľná. Správca dane, ako aj žalovaný, založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré sa
zakladajú na priamom vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a nie na vzťahoch, ktoré vyplývajú
zo subdodávateľských spoločností, s ktorými žalobca priamo nebol v kontakte a s ktorými neuzatváral
priame obchodné transakcie. Okrem toho v súvislosti s príslušnou judikatúrou, na ktorú poukázal

žalobca, krajský súd poznamenáva, že ide o judikatúru, ktorá nepopiera právo žalobcu uplatniť si právo
na odpočet DPH, avšak z tejto judikatúry, ktorá bola argumentačne predložená žalobcom jednoznačne
vyplýva, že v danom prípade nedošlo zo strany správnych orgánom k prenosu dôkazného bremena na
žalobcu, ale bolo potvrdené, že v danom prípade žalobca neposkytol potrebnú súčinnosť pri preverovaní
dôkazov, ktoré mali potvrdiť oprávnenosť jeho nároku v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď

nedostatočným spôsobom identifikoval osoby, s ktorými vstupoval do obchodných vzťahov.

Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3
ods. 2 daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver,
ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o
DPH. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, na ktorú poukazoval, týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutéhorozhodnutia, tak k uvedenému správny súd uvádza, že táto námietka neobstojí, keďže z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s
nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave

veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu spisového materiálu.

S poukazom na vyššie uvedené správny súd postupom podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy
konania nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy v rámci správneho súdneho konania náhrada trov v
zásade neprináleží.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.