Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2020

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 25Cb/303/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116217525
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Valocká

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2020:2116217525.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Dagmar Valockou v právnej veci žalobcu: AMOS SK s.r.o., IČO:

36 809 136, Námestie sv. Michala 1, 920 01 Hlohovec, právne zastúpený: Mgr. Mgr. Pavol Sojka, PhD.,
advokát, Námestie Matice Slovenskej 4262/23, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Mesto
Hlohovec,IČO:00312509,M.R.Štefánika1,92001Hlohovec,právnezastúpený:JUDr.LuciaJurgová,
advokátka, Kováčska 28, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, v konaní o zaplatenie 7 353,32
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 01.08.2016 bol podaný návrh na začatie konania o určenie povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 7 353,32 eur z titulu užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území S.,
okres S., obec S., evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX ako pozemok, parc. č. XXXX/X 0 výmere
3.594 mi druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parcela registra „C" (ďalej len pozemok),
na ktorom sa nachádza stavba vo vlastníctve žalovaného - miestna verejná asfaltová komunikácia,

ktorá je využívaná prevažne obyvateľmi Mesta Hlohovec. Predmetná stavba vo vlastníctve žalovaného
výrazne zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu k pozemku, na ktorom je umiestnená a zásadným
spôsobom obmedzuje až vylučuje žalobcu v jeho ďalšom využívaní. Obmedzením vlastníckeho práva
žalobcu k pozemku, vznikol žalobcovi nárok voči žalovanému na zaplatenie finančnej náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva. Legitímnosť nároku žalobcu je podporovaná aj ustálenou súdnou
praxou a početnými rozhodnutiami súdov v danej oblasti. Napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10Co/134/2012 zo dňa 04.12.2013. V zmysle súdnej praxe sa v prípadoch užívania nehnuteľností

inou osobou ako vlastníkov resp. obmedzenia vlastníckeho práva vlastníkov nehnuteľností pri stanovení
výšky finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vychádza z výšky nájomného
dojednaného v nájomnej zmluve obvyklej v danom mieste a v čase k obdobnej nehnuteľnosti. Za účelom
stanovenia výšky primeranej finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vypracoval
dňa 01.07.2015 znalec v odbore Stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľností Ing. Ján Miklánek
znalecký posudok č. 128/2015, v ktorom určil všeobecnú hodnotu nájmu pozemku na sumu 2,046
Eur/m2/rok. Žalobca v snahe o vyriešenie vzniknutej situácie mimosúdnou cestou opakovane vyzval

žalovaného na vysporiadanie vzájomných vlastníckych vzťahov. Nakoľko zo strany žalovaného nedošlo
k akceptácii návrhu žalobcu ani určeniu inej možnosti pre mimosúdnu dohodu, žalobca výzvou zo dňa
30.06.2016 vyzval žalovaného na zaplatenie finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva v
lehote do 5 dní od jej doručenia. Žalobca sa týmto návrhom domáha zaplatenia finančnej náhrady zaobmedzenie jeho vlastníckeho práva v období od 16.06.2015 do 15.06.2016, pričom pri určení jej výšky
vychádza zo znaleckého posudku, ktorý tvorí prílohu tohto návrhu. S poukazom na vyššie uvedené
žalobca určil výšku finančnej náhrady na sumu 7.353,32 Eur t.j. 2,046 Eur/m2/rok x 3.594 m. Nakoľko sa

žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku, vznikol nám súčasne nárok na zaplatenie
príslušenstva, a to úrokov z omeškania zo sumy 7.353,32 Eur odo dňa 07.07.2016 do zaplatenia (t.j. odo
dňa nasledujúceho po splatnosti nároku - neuhradenia istiny do 5 dní od doručenia výzvy žalovanému).

2. K žalobe pripojil Znalecký č. 128/2015 znalca Ing. Jána Miklánka, Výzvu na zaplatenie finančnej

náhrady zo dňa 30.06.2016.

3. Súd vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 25Cb/303/2016 - 31 zo dňa 30.09.2016, ktorým vyhovel
žalobe v celom rozsahu. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný včas odôvodnený odpor, preto súd
platobný rozkaz zrušil uznesením zo dňa 07.02.2017.

4. V odpore žalovaný uviedol, že žalovaný so žalobným návrhom žalobcu nesúhlasí čo do výšky
uplatneného nároku ani čo do úplnosti a pravdivosti opísaného skutkového stavu predmetnej veci zo
strany žalobcu. Poukázal na tú skutočnosť, že stavba - verejná komunikácia, ktorá ako uviedol aj
samotný žalobca vo svojom návrhu, slúži obyvateľom Mesta Hlohovec - teda aj žalobcovi. Žalobca
nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti až 16.06.2014, t.j. v čase, keď verejná

komunikácia na pozemku už bola postavená a žalovaný si bol teda v čase kúpy tohto pozemku plne
vedomý skutočnosti, že bude s ohľadom na existujúcu stavbu obmedzený vo využívaní tohto pozemku.
Žalovaný považuje za dôležité poukázať na okolnosti, za ktorých žalobca nadobudol v roku 2014
nehnuteľnosť - pozemok - parcelu č. XXXX/X na ul. C., za ktorého užívanie si v tomto konaní uplatňuje
nárok. Mestské zastupiteľstvo v Hlohovci Uznesením č. 15 zo dňa 24.04.2014 v bode 3.A) až 3.D)

schválilo žiadosť žiadateľov - právnych predchodcov žalobcu - v tom čase vlastníkov nehnuteľnosti,
parcela registra C č. XXXX/X, druh pozemku zastavaná plocha o výmere 3594 m2 v kat. území
Hlohovec, zapísanej na LV č. XXXX, zastavanej stavbou miestnej komunikácie na ul. Timravy o zámenu
predmetného pozemku s pozemkom vo vlastníctve Mesta Hlohovec v extraviláne kat. územie S., parcela
reg. E č. XXX, druh pozemku orná pôda o výmere 4409 m2 s odôvodnením, že žiadatelia sú vlastníkmi

pozemku v kat. územie S., parcela registra C č. XXXX/X, druh pozemku zastavaná plocha o výmere
3594 m2, zapísaného na LV č. XXXX, zastavaného stavbou miestnej komunikácie na ul. Timravy, pričom
v predmetnej časti miestnej komunikácie je umiestnené plynárenské zariadenie vo vlastníctve Mesta
Hlohovec, ktoré bolo vybudované v súvislosti s výstavbou rodinných domov na ul. Timravy, pričom určilo
stratu účinnosti tohto uznesenia, ak nedôjde k zámene do 31.12.2014. Dva mesiace po schválení tohto

Uznesenia MsZ č. 15 zo dňa 24.04.2014 nehnuteľnosť parcela č. XXXX/X druh pozemku zastavaná
plocha o výmere 3594 m2 nadobudol kúpnou zmluvou od podielových spoluvlastníkov predmetnej
nehnuteľnosti žalobca, a to kúpnou zmluvou zo dňa 16.06.2014, po tom, čo žiadosti žalobcu o odpredaj
pozemkov vo vlastníctve Mesta Hlohovec žalobcom, ktoré užíval žalobca, resp. konateľ žalobcu Q. M.,
boli opakovane neschválené Mestským zastupiteľstvom v Hlohovci v rokoch 2012 a 2013. Žalovaný tiež

zdôraznil, že medzi stranami sporu prebehla rozsiahla písomná komunikácia ako aj osobné rokovania,
na ktorých strany definovali svoje vzájomné záväzky a nutnosť ich vysporiadania, ktoré žalovaný založil
dospisu.Osobitnepoukázalžalovanýnalistzodňa03.11.2015,ktorýminformovalžalobcu,že:-namieta
výšku žalobcom vyčísleného nároku podľa Znaleckého posudku č. 128/2015 zo dňa 01.07.2015 znalca
J.. Q. V., ktorý žalobca predložil do spisu a od ktorého odvodzuje výšku svojho nároku aj v tomto

konaní, - poukázal na skutočnosť, že žalobca pokiaľ ide o nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na ul. C. v
S. predložil žalovanému v priebehu necelých 4 mesiacov dva diametrálne odlišné Znalecké posudky s
významnýmirozdielmi[47%]vzáverochznalcovourčenívšeobecnejhodnotypredmetnejnehnuteľnosti,
a to znalecký posudok č. P-110/2014 zo dňa 25.06.2014, znalca Ing. Róberta Gergiča, ktorým bola
stanovená všeobecná hodnota nehnuteľnosti vo výške 131.935,74 € a č. 128/2015 zo dňa 01.07.2015

znalcaIng.JánaMiklánka,ktorýmbolastanovenávšeobecnáhodnotanehnuteľnostivovýške89.310,90
€, - žalovaný si dal vypracovať vlastný Znalecký posudok č. 111/2015 zo dňa 05.10.2015, znalca Ing.
Františka Orsága, ktorým bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľnosti vo výške 82.662,- € s tým,
že všeobecná hodnota predmetného pozemku činí nájom vo výške 0,863 €/m2/rok, čomu zodpovedá
vzhľadom na výmeru pozemku všeobecná hodnota nájmu vo výške 3.101,62 € ročne.

Pokiaľ ide o žalovaným namietanú výšku uplatneného nároku, žalovaný uvádza: žalobca predložil súdu
znalecký posudok č. 128/2015 zo dňa 01.07.2015, znalca Ing. Jána Miklánka, ktorým bolo stanovené
nasledovné: - všeobecná hodnota nehnuteľnosti vo výške 89.310,90 €, t. j. 24,54 €/m2, - nájom vo
výške 2,046 €/m2/rok, - nájom za predmetný pozemok - všeobecná hodnota nájmu vo výške 7.353,32 €ročne. Žalovaný si vzhľadom na prebiehajúce rokovania s žalobcom dal vyhotoviť tiež znalecký posudok
č. 111/2015 zo dňa 05.10.2015, znalca Ing. Františka Orsága, ktorým bolo stanovené nasledovné: -
všeobecná hodnota nehnuteľnosti vo výške 82.622,- €, t. j. 23,- €/ m2, - nájom vo výške 0,863 €/

m2/rok, - nájom za predmetný pozemok - všeobecná hodnota nájmu vo výške 3.101,62 € ročne. Z
uvedených posudkov je zrejmé, že znalci prišli k porovnateľnému výsledku čo do stanovenia všeobecnej
hodnoty pozemku za m2. Výrazne odlišné sú však závery znaleckých posudkov týkajúce sa stanovenia
všeobecnej hodnoty nájmu. Tento rozdiel je spôsobený najmä v dôsledku odlišného určenia obdobia
návratnosti investície, ktoré: - znaleckým posudkom žalobcu bolo určené na 15 rokov,

- znaleckým posudkom žalovaného bolo určené na 35 rokov. Žalovaný uviedol, že pri určení dĺžky
obdobia návratnosti investície sa pri stanovení výšky hodnoty ročného nájmu vychádza z vyhlášky
492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, podľa ktorej obvyklé obdobie návratnosti
investície sa pohybuje v intervale 15 až 40 rokov v závislosti od ekonomických, polohových a
fyzických faktorov. Spodná hranica uvedeného intervalu je vhodná najmä pre pozemky s vysokým
predpokladom návratnosti /očakávaný vysoký nájom, umiestnené v dobrej polohe (v centre sídla)/,

s dobrými fyzickými charakteristikami (možnosť zástavby viacpodlažnými budovami podľa platného
územného plánu, pripojenie na technickú infraštruktúru a pod.). Horná hranica uvedeného intervalu je
vhodná najmä pre pozemky s nízkym až žiadnym predpokladom návratnosti [očakávaný nízky až žiadny
výnos], umiestnené v nevhodnej polohe a to v sídle aj mimo neho (spravidla pozemky v odľahlých,
nie však rekreačných polohách), s nevhodnými fyzickými charakteristikami (bez možnosti zástavby,

nevhodný tvar pozemku a pod.). Predmetné pozemky sa nachádzajú na ul. C. v S., v zástavbe rodinných
domov. Na pozemku je vybudovaná prístupová komunikácia k rodinným domom, v ktorej sú vybudované
inžinierske siete. Z uvedeného je zrejmé, že pozemok nie je možné využívať na iný účel, než akému
slúži, nie je možné na pozemku uskutočňovať akúkoľvek inú ďalšiu výstavbu, preto očakávaný výnos z
pozemku je nízky skoro až žiadny. Žalovaný má za to, že stanovenie dĺžky obdobia návratnosti investície

na 15 rokov v zmysle znaleckého posudku č. 128/2015 zo dňa 01.07.2015 je nesprávne, nevychádza z
reálnych možností využitia a reálneho možného / očakávaného výnosu z pozemku. Naopak posudok č.
111/2015 zo dňa 05.10.2015 považuje za objektívny so zohľadnením všetkých existujúcich faktorov
ovplyvňujúcich stanovenie dĺžky obdobia návratnosti investície, ako aj tej skutočnosti, že nie je reálny
predpoklad zmeny využitia pozemku. Žalovaný tiež poukazuje na to, že celá nehnuteľnosť vo vlastníctve

žalobcu - pozemok parcela č. XXXX/X o výmere 3.594 m2 je zaťažená zákonným vecným bremenom
spočívajúcom v práve vedenia - inžinierskych sietí na predmetnej parcele, keďže cez predmetnú parcelu
v súčasnosti vedú najmä nasledovné inžinierske siete: elektrické vedenie, plynové vedenie, vodovodné
potrubie, kanalizačné potrubie. Grafické zobrazenie všetkých inžinierskych sietí vedených pozdĺž celej
ul. C. podľa digitálnej technickej mapy žalovaný súdu predložil. V súvislosti so vznikom vecných bremien

súvisiacichsvedeníminžinierskychsietížalovanýuviedol,žepríslušnéprávnepredpisyviažusuložením
inžinierskej siete vznik vecného bremena zo zákona (napr. zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č, 351/2011 Z.z. o
elektronických komunikáciách). Z uvedeného vyplýva, že na predmetnej parcele č. XXXX/X na ul. C.
vzniklo uložením uvedených inžinierskych sietí zákonné vecné bremeno, čo podľa názoru žalovaného

má vplyv na stanovenie výšky všeobecnej hodnoty pozemku a je nevyhnutné uvedenú skutočnosť
zohľadniť pri určení výšky primeranej náhrady. Žalovaný aj s ohľadom na vyššie uvedené má za
to, že stanovenie dĺžky obdobia návratnosti investície v zmysle znaleckého posudku č. 111/2015 zo
dňa 05.10.2015 je objektívne a správne. K odporu priložil Návrh na majetkovoprávne vysporiadanie
nehnuteľností a vzájomných záväzkov zo dňa 12.10.2015, Stanovisko žalovaného zo dňa 03.11.2015

k návrhu žalobcu zo dňa 12.10.2015, Znalecký posudok č. 111/2015 zo dňa 05.10.2015, znalca Ing.
Františka Orsága, Výzvu na predloženie dokumentov zo dňa 09.12.2015, Predžalobnú výzvu zo dňa
16.12.2015, Odpoveď žalovaného zo dňa 16.12.2015 na Predžalobnú výzvu navrhovateľa zo dňa
16.12.2015, Grafické znázornenie inž. sietí na pozemku parc. č. XXXX/X na ul. Timravy.

5. Žalobca sa k odporu vyjadril a k vzniku bezdôvodného obohatenia uviedol, že medzi stranami
sporu je nesporné, že na pozemku vo vlastníctve žalobcu sa nachádza stavba miestnej komunikácie vo
vlastníctve žalovaného. Rovnako nie je medzi stranami sporu sporné, že žalovaný za užívanie pozemku
vo vlastníctve žalobcu žalobcovi neposkytuje žiadnu náhradu. Ako už žalobca uviedol vo svojej žalobe,
poukazujúc inter alia na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/134/2012 zo dňa 04.12.2013

v analogickej veci, dochádza na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu predstavujúcemu
majetkový prospech získaný plnením (v zmysle vynúteného trpenia stavu užívania pozemku žalobcu
žalovaným) bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) , ktoré je
žalovaný povinný vydať (vo forme relutárnej náhrady). K výške bezdôvodného obohatenia uviedol, žežalobca na preukázanie ním uplatneného nároku predložil znalecký posudok Ing. Miklánka. Žalovaný
rovnako predložil iný znalecký posudok. Keďže závery oboch znalcov sa líšia, žalobca za účelom
jednoznačného stanovenia výšky náhrady za užívanie pozemku navrhuje ako dôkaz znalecky posudok

súdom určeného znalca: Ing. Tibora Škripca, znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie: pozemné stavby,
odhadhodnotynehnuteľností,evid.č.XXXXXX,W.XXX/XX,XXXXXF.K.,znaleckyposudok,ktorýbude
znalcom vypracovaný v konaní vedenom na tunajšom súde v analogickej veci - sp. zn. 36Cb/629/2015.
V predmetnom konaní bol znalec ustanovený za účelom určenia všeobecnej hodnoty nájmu pozemku
pare. č. XXXX/X, kat. úz. S., za obdobie 16.06.2014 do 15.06.2015. V tomto konaní sa uplatňuje

nárok na zaplatenie za užívanie toho istého pozemku, avšak za obdobie bezprostredne nasledujúce,
t.j. od 16.06.2015 do 15.06.2016. Na zistenie skutočnosti, či by výška bezdôvodného obohatenia
bola vzhľadom na iné obdobie odlišná, žalobca z dôvodu hospodárnosti konania žiada len vypočuť
ustanovenéhoznalcakvypracovanémuznaleckémuposudkuvovecisp.zn.36Cb/629/2015. Vprípade,
ak by žalovaný rozporoval znalcom určenú výšku za užívanie pozemku s poukazom na odlišné časové
obdobie, žalovaný bude trvať na ustanovení znalca Ing. Tibora Škripca v tomto konaní a podaní nového

znaleckého posudku. Ustanovením totožného znalca by sa podľa názoru žalobcu mala dosiahnuť
jednotná metodika pri určení výšky bezdôvodného obohatenia (tak na strane žalobcu, ako aj žalovaného
v obdobných veciach), čo môže prispieť nielen k odstráneniu budúcich rozporov, ale snáď aj k možnosti
mimosúdneho urovnania sporov medzi žalobcom a žalovaným.

6. V duplike žalovaný k replike žalobcu uviedol, že žalovaný konštatuje, že žalobca vo vyjadrení
neuviedol žiadne nové skutočnosti. Žalovaný svoje námietky k žalobnému návrhu uviedol vo svojom
odpore a predložil aj dôkazy, o ktoré svoje tvrdenia opiera. Žalovaný spolu s odporom predložil aj
Znalecký posudok č. 111/2015 Ing. Františka Orsága, pričom aj odôvodnil, prečo považuje uvedený
posudok za objektívny a správny. Žalobca na tvrdenia žalovaného uvedené v odpore ani na predložený

Znalecký posudok vo svojom vyjadrení vôbec nereagoval, iba uviedol, že závery oboch znalcov
(znaleckého posudku, ktorý predložil žalobca a znaleckého posudku, ktorý predložil žalovaný) sa líšia a
bez uvedenia konkrétnych skutočností a námietok navrhol vykonať ako dôkaz znalecký posudok, ktorý
má byť vypracovaný v inom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.: 36Cb/629/2015. Podľa § 151
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne

nepoprela, sa považujú za nesporné. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca výslovne nepoprel tvrdenia
žalovaného uvedené v odpore, najmä tie, ktoré sa týkajú určenia výšky nájmu za predmetný pozemok
podľa Znaleckého posudku č. 111/2015 predloženého žalovaným, a teda sa týkajú aj výšky náhrady za
užívanie jeho pozemku žalovaným, a to napriek tomu, že súd ho vyzval, aby sa k odporu žalovaného
vecne vyjadril (teda žalobca mal možnosť na tvrdenia protistrany vecne reagovať, no neurobil tak), má

žalobca za to, že tvrdenia žalovaného uvedené v odpore sa v zmysle § 151 ods. 1 CSP majú považovať
za nesporné. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje za nadbytočné vykonať žalobcom navrhnutý
dôkaz - znalecký posudok, ktorý má byť vypracovaný v inom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.
zn.: 36Cb/629/2015. Žalobca vo svojom vyjadrení tiež uviedol, že v prípade, ak by žalovaný rozporoval
znalcom určenú výšku za užívanie pozemku s poukazom na odlišné časové obdobie, žalobca bude

trvať na ustanovení znalca Ing. Tibora Škripca v tomto konaní a podaní nového znaleckého posudku,
nakoľko ustanovením toho istého znalca by mala byť dosiahnutá jednotná metodika pri určení výšky
bezdôvodného obohatenia. Žalovaný má za to, že strany v konaní dôkazy navrhujú a súd rozhoduje o
tom, či navrhnutý dôkaz vykoná a v prípade, ak strana navrhne vo veci vykonať znalecké dokazovanie,
súd rozhoduje o tom, ktorého konkrétneho znalca ustanoví na vykonanie znaleckého úkonu (§ 207 ods.

1 CSP). Žalovaný konštatuje, že každý znalec je povinný pri výkone svojej činnosti postupovať nestranne
a nezaujato podľa najlepšieho svedomia a vedomia a je povinný využívať všetky svoje odborné znalosti,
preto žalovaný nepovažuje za nevyhnutné, aby v prípade, ak žalobca navrhne v danej veci ustanovenie
znalca do konania, bol ustanovený práve znalec Ing. Tibor Škripec, ale navrhuje, aby prípadný výber
a ustanovenie znalca do konania, bolo vykonané na základe rozhodnutia súdu v súlade s príslušnými

ustanoveniami CSP. Žalovaný aj s ohľadom na vyššie uvedené má za to, že stanovenie dĺžky obdobia
návratnosti investície v zmysle znaleckého posudku č. 111/2015 zo dňa 05.10.2015 je objektívne a
správne.

7. Dňa 21.01.2020 na pojednávaní doručil advokát žalovaného písomné vyjadrenie žalovaného k

podaniam žalobcu, v ktorom právne posúdil veci podľa zákona č. 66/2009 Z. z. - vznik zákonného
vecného bremena a konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca sa v konaní domáha nároku
na zaplatenie sumy vo výške 7.353,32 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
7.353,32 € od 07.07.2016 do zaplatenia z titulu finančnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckehopráva v období od 16.06.2015 do 15.06.2016, nakoľko žalovaný užíva nehnuteľnosť žalobcu bez
právneho dôvodu. Tak ako uviedol žalobca vo svojom žalobnom návrhu, na pozemku žalobcu sa
nachádza stavba vo vlastníctve žalovaného - miestna verejná asfaltová komunikácia. Žalovaný má za

to, že v danej veci je potrebné vec právne posúdiť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce
a vyššie územné celky, podľa ustanovení ktorého: - (§ 1 ods. 1) Tento zákon upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku,
ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov (t. j. zákon

č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov; zákon č.
138/1991 Zb. o majetku obci v znení neskorších predpisov; zákon č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších
územných celkov v znení neskorších predpisov) vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a
využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len pozemok pod stavbou). - (§ 4 ods. 1) Ak nemá
vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo,
vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto

zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba
a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu
povolenúpodľaplatnýchprávnychpredpisov,ktoráprešlazvlastníctvaštátunaobecalebovyššíúzemný
celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis
nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

- (§ 4 ods. 2) Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Zároveň žalovaný
poukazuje na Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 19.03.2019 (sp. zn.: 25Co/257/2018), podľa
ktorého: - na pozemku vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.. Priamo zo
zákona vznikajú vecné bremená v prípadoch, v ktorých to osobitný predpis výslovne ustanovuje, pričom

ich obsah je určený kogentnou právnou normou. V prípade, že špeciálne predpisy nemajú osobitnú
úpravu, riadi sa režim všeobecnou úpravou občianskeho práva. Pri vzniku práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu sa poskytne za obmedzenie vlastníctva pozemku primeraná náhrada zodpovedajúca
rozsahu obmedzenia. Náhrada sa poskytuje v peniazoch, pokiaľ zákon neustanoví, že ju možno
poskytnúť aj inou formou (bod 4 Rozsudku). - obsah vecného bremena je daný zákonom č. 66/2009

Z. z., pričom spočíva v držbe a užívaní pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo
zmenu stavby (bod 5 Rozsudku); - súd dospel k záveru, že za vzniknuté zákonné vecné bremeno
žalobkyniam patrí jednorazová náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktorú bolo potrebné
kvalifikovane ohodnotiť znaleckým posudkom. Z charakteru jednorazovej náhrady nepriamo vyplýva, že
nárok na ňu vznikol dňa 01.07.2009, čo korešponduje s dňom vzniku zákonného vecného bremena (bod

6 Rozsudku); - podstata vzniku zákonného vecného bremena zaťažujúceho pozemok je zákonom č.
66/2009 Z.z. vymedzená ako povinnosť vlastníka strpieť výkon tohto práva, pričom momentom vzniku
vecného bremena (01.07.2009) vzniklo aj právo na náhradu za vecné bremeno. Z právnej normy je
zjavné, že vecné bremeno bude pozemok zaťažovať nepretržite a bez časového vymedzenia, preto ani
náhrada nemôže mať charakter opakujúceho sa plnenia, alebo plnenia viažuceho sa ku konkrétnemu

časovému obdobiu (samozrejme po 01.07.2009). (bod 6. Rozsudku) ; - náhrada za zriadenie vecného
bremena či už zriadeného súdom alebo zákonom nie je ničím iným, než náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Obmedzenia spočívajúce v povinnosti žalobkýň strpieť stavbu na pozemku sú
samotným obsahom a podstatou vecného bremena. (bod 9 Rozsudku); - právo na zaplatenie finančnej
náhrady za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle §

100 a nasl. OZ, a to vo všeobecnej premlčacej dobe troch rokov, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy
sa právo mohlo po prvý raz vykonať, za ktorý deň v danom spore treba považovať deň nadobudnutia
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ktorým bolo vecné bremeno zriadené, t. j. 01.07.2009. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že trojročná všeobecná premlčacia doba v danej veci
uplynula dňa 01.07.2012. Pre účely posúdenia premlčania nárokov uplatnených podanou žalobou v

preskúmavanej veci bolo rozhodujúce v prvom rade zodpovedanie otázky, či nárok na náhradu za
zriadenie zákonného vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z. treba považovať za jednorazový,
alebo ide o opakované plnenie, ako v spore argumentovali žalobcovia. V tomto smere ide o náhradu
jednorazovú. Zákon č. 66/2009Z.z. totiž otázku náhrady za obmedzenie vlastníka pozemku zaťaženého
zákonným vecným bremenom neupravuje vôbec, a preto, pokiaľ ide o obsah práv a povinností zo

zriadeného vecného bremena, je nevyhnutné použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných
bremenách, z ktorých vyplýva, že peňažná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá
charakter opakovaného plnenia. (bod 11 Rozsudku). S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti má
žalovaný za to, že v danom prípade sa jedná o zriadenie zákonného vecného bremena k pozemkužalobcu, ktorý je povinný strpieť držbu a užívanie pozemku pod stavbou žalovaného, vrátane práva
uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby. Zároveň má žalovaný za to, že nárok na zaplatenie finančnej
náhrady za zriadenie vecného bremena, je premlčaný, nakoľko tento si vlastník pozemku mohol uplatniť

do 01.07.2012, pričom žaloba bola podaná až 01.08.2016.Konanie žalobcu - nadobudnutie vlastníctva
k pozemku v rozpore s dobrými mravmi: Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný už v podanom odpore poukázal na
okolnosti, za ktorých žalobca nadobudol v roku 2014 nehnuteľnosť - pozemok - parc. č. XXXX/X na

ul. C., za ktorého užívanie si v tomto konaní uplatňuje svoj nárok. Žalovaný opätovne zdôrazňuje,
že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti až 16.06.2014, t.j. v čase, keď
verejná komunikácia na pozemku už bola postavená a žalovaný teda v čase kúpy tohto pozemku vedel,
že na pozemku stojí stavba a bude s ohľadom na existujúcu stavbu obmedzený vo využívaní tohto
pozemku. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že stavba - verejná komunikácia, slúži obyvateľom
Mesta Hlohovec - teda aj žalobcovi (rovnako to uviedol aj samotný žalobca vo svojom žalobnom návrhu).

Žalovaný uvádza, že Mestské zastupiteľstvo v Hlohovci Uznesením č. 15 zo dňa 24.04.2014 v bode
3.A) až 3.D) schválilo žiadosť žiadateľov - právnych predchodcov žalobcu - v tom čase vlastníkov
nehnuteľnosti, parc. registra C č. XXXX/X, druh pozemku zastav. plocha o výmere 3594 m2 v kat. úz. S.,
zapísanej na LV č. XXXX, zastavanej stavbou miestnej komunikácie na ul. C. o zámenu predmetného
pozemku s pozemkom vo vlastníctve Mesta Hlohovec v extraviláne kat. úz. Hlohovec, parc. reg. E č.

XXX, druh pozemku orná pôda o výmere 4409 m2 s odôvodnením, že žiadatelia sú vlastníkmi pozemku
v kat. úz. Hlohovec, parc. registra C č. XXXX/X, druh pozemku zastav. plocha o výmere 3594 m2
zapísaného na LV č. XXXX, zastavaného stavbou miestnej komunikácie na ul. C., pričom v predmetnej
časti miestnej komunikácie je umiestnené plynárenské zariadenie vo vlastníctve Mesta Hlohovec, ktoré
bolo vybudované v súvislosti s výstavbou rodinných domov na ul. C. pričom určilo stratu účinnosti

tohto uznesenia, ak nedôjde k zámene do 31.12.2014. Dva mesiace po schválení tohto Uznesenia
MsZ č. 15 zo dňa 24.04.2014 nehnuteľnosť s parc. č. 4036/2 druh pozemku zastav. pl. o výmere 3594
m2 nadobudol kúpnou zmluvou od podielových spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti žalobca, a to
kúpnou zmluvou zo dňa 16.06.2014, po tom, čo žiadosti žalobcu o odkúpenie pozemkov vo vlastníctve
Mesta Hlohovec žalobcom, ktoré užíval žalobca, resp. konateľ žalobcu Ján Vidlička, boli opakovane

neschválené Mestským zastupiteľstvom v Hlohovci v rokoch 2012 a 2013. Žalovaný považuje konanie
žalobcu za účelové, špekulatívne a rozporné s dobrými mravmi, pričom v tomto smere poukazuje
na: - Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2009 (II. ÚS 389/09-20), v
ktorom súd skúmal, či rozhodnutím všeobecných súdov neboli porušené práva sťažovateľa garantované
ústavou, pričom citoval z preskúmavaného Rozsudku Krajského súdu v Prešove z 15.06.2009, sp.

zn.: 7Co 15/2009 nasledovné: „Odvolací súd sa ďalej stotožňuje aj s právnym záverom súdu prvého
stupňa, že priznanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu vo
výške trhovéhonájomného bolo dôvodné zamietnuť pre rozpor s ust. § 3 OZ s tým, že žalovaný nie
je podnikateľským subjektom a pozemné komunikácie nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale k
bezplatnému uspokojovaniu verejných potrieb. V danej veci sa jedná o verejnú komunikáciu slúžiacu

širokej motoristickej verejnosti, užívanie ktorej žalovaný zo strany užívateľov nespoplatňuje, ale naopak
vynakladá finančné prostriedky na jej opravu a údržbu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na tú
skutočnosť, že žalobca predmetnú nehnuteľnosť nadobudol spolu s ďalšími podielovými spoluvlastníkmi
kúpou na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.8.2000 a vklad vlastníckeho práva bol povolený dňa 6.12.2000
a zmluvou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva a o zriadení vecného bremena zo

dňa 6.3.2002, ktorej vklad bol povolený Správou katastra P. 2.4.2002 (č. l. 107 spisu). Z uvedeného
teda jednoznačne vyplýva, že predmetná cestná komunikácia bola vystavaná pred tým, než nadobudol
vlastnícke právo k predmetnému pozemku žalobca, a teda žalobca vedel, resp. mohol vedieť a mal
vedieť, že na nehnuteľnosti, ktorú nadobúdal je zriadená cestná komunikácia vo vlastníctve právneho
predchodcu žalovaného. Za takejto situácie, keď námietky žalobcu sú neopodstatnené, odvolací súd

v súlade s ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil. - Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 07.07.2011 (IV. ÚS 94/2011-44), v ktorom súd skúmal, či rozhodnutím všeobecných
súdov neboli porušené práva sťažovateľa garantované ústavou, pričom citoval z preskúmavaného
RozsudkuKrajskéhosúduvPrešovez26.05.2010,sp.zn.:2Co53/2009nasledovné:„Podobnesprávne
sú závery súdu prvého stupňa poukazujúceho na nemožnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na

strane žalovaného v súvislosti s užívaním a vlastníctvom cesty nachádzajúcej sa na pozemku žalobcov.
Výkonsubjektívnychprávvyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovmožnovnímaťakoprávokaždého
správaťsaspôsobom,ktorýmuumožňujezákonaleboktorývyplývazozmluvy,čizrozhodnutiaštátneho
orgánu a možnosť domáhať sa svojich práv. Výkon práv alebo povinností predpokladá existenciutakéhoto práva, či povinnosti. Výkon práv a povinností však nemožno chápať absolútne a neobmedzene.
Obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právom na výkon subjektívnych práv
iných subjektov. Nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého druhu alebo nie. Každý je teda pri

výkone svojho práva povinný dbať aj na to, aby neznemožnil, či nerušil výkon práv iných. Zákon teda
ustanovuje, že výkon práv a povinností nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných osôb a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ). Parcela žalobcov KN XXXX/
XX je zastavaná cestnou komunikáciou, ktorá slúži širokej verejnosti a žalovanému, ktorý sa stará o jej
údržbu, neprináša žiadne bezdôvodne obohatenie. Priznanie žiadaných nárokov žalobcov v súvislosti s

užívaním tejto stavby na ich nehnuteľnosti, by preto bolo v rozpore s princípom dobrých mravov, na čo
aj správne poukázal súd prvého stupňa. Nemožno v tejto súvislosti zároveň opomenúť, že predmetná
cestná komunikácia bola vystavaná predtým, ako žalobcovia nadobudli spoluvlastnícke oprávnenia
k pozemku KN XXXX/XX a teda mohli, resp. mali vedieť, že táto časť nehnuteľnosti je zastavaná
cestou, v dôsledku čoho budú obmedzení v jej užívaní. Možno preto dôvodne predpokladať, že túto
skutočnosť zohľadňovala aj podstatne nižšia kúpna cena, za ktorú žalobcovia okrem iného aj spornú

nehnuteľnosť zmluvne nadobudli, než bola hodnota prevádzaných nehnuteľností ocenená znalcom Ing.
A. N. v znaleckom posudku č. 19/1998. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva, ktorý zverejnil dňa
25.07.2019 svoje rozhodnutie z 02.07.2019, ktorým v prípade Jarkovský proti Slovenskej republike
rozhodol v prospech Slovenskej republiky, „zdôraznil, že v posudzovanom prípade bol sťažovateľov
nárok zamietnutý pre rozpor s dobrými mravmi, a to vzhľadom na veľmi špecifické okolnosti, najmä

dobrovoľné nadobudnutie majetku s plným vedomým jeho stavu a uplatňovanie podobných nárokov
v mnohých iných prípadoch, bez skutočnej snahy o úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním.
Poukázal na to, že v čase rozhodovania vnútroštátnych súdov už bol aspoň jeden podobný prípad, v
ktorom súdy na všetkých stupňoch aplikovali § 3 ods. 1 OZ a teda po celý čas konania bol úspech
sťažovateľovej žaloby otvorene podmienený absenciou okolností rozporu s dobrými mravmi. Za týchto

okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné, než špekulatívny občianskoprávny nárok
bez legitímnej nádeje na úspech a teda nemal „majetok" chránený článkom 1 Protokolu č. 1. ESĽP,
preto zvyšnú časť sťažnosti podľa tohto ustanovenia odmietol ako nezlučiteľnú ratione materiae s
ustanoveniami Dohovoru. Vzhľadom na uvedené ESĽP odmietol aj námietku podľa článku 13 Dohovoru
a sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú." Žalovaný má za to, že vykonanie znaleckého dokazovania v konaní

v zmysle podania žalobcu zo dňa 20.09.2019 je nadbytočné a neopodstatnené a navrhuje, aby súd
žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko nárok žalobcu je premlčaný a je v rozpore
s dobrými mravmi.

8. K vyjadreniu žalovaného doručil žalobca stanovisko, v ktorom uviedol, že žalobca s tvrdením

žalovaného o premlčaní nároku na zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena kategoricky
nesúhlasí. Podľa právneho názoru žalobcu nepriznanie práva na poskytnutie primeranej náhrady za
nútené obmedzenie vlastníckych práv žalobcu by bolo v rozpore s ochranou vlastníckeho práva,
ktoré priznáva vlastníkovi Ústava SR. Žalobca na podporu svojej právnej argumentácie poukázal na
rozhodnutia súdov, ktoré sa zaoberajú priznaním odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena,

resp. práva na poskytnutie primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv: Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/512/2013 zo dňa 12.11.2014: - S poukazom na účel uvedeného
zákona súd prvého stupňa uzavrel, že vecné bremená zriadené na základe zákona sú špecifické tým,
že sa v nich spája prvok verejnoprávny (ingerencia štátu, ochrana spoločenských verejných záujmov),
ktorý vyplýva zo spôsobu ich vzniku i účelu, ktorému slúžia a ich súkromnoprávnou povahou, keďže

zasahujú do práva iného vlastníka veci, ktoré ho obmedzujú v tom, že je povinný niečo strpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať. Mal za to, že ak špeciálna úprava (zákon, ktorým vecné bremeno bolo
zriadené), nemá inú zvláštnu úpravu pre zákonné vecné bremená sa analogicky uplatňujú ustanovenia
občianskoprávnej úpravy. Má za to, že ak by zákonom alebo jeho účelom bolo vylúčené poskytnutie
primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme, išlo by o úpravu v rozpore

s ústavnou ochranou vlastníctva. Pripustil, že vecné bremeno zriadené na základe dohody vlastníkov
môže mať charakter bezodplatný. Mal však za to, že v tomto prípade vecné bremeno na nehnuteľnosti
žalobcov nevzniklo dohodou, ale núteným obmedzením ich vlastníckeho práva vo verejnom záujme
zákonom. Aby toto obmedzenie bolo ústavne akceptovateľné, je prijateľné len v nevyhnutnej miere a
za primeranú náhradu. ... Do času vykonania pozemkových úprav, do ktorej doby je vlastník pozemku

pod stavbou povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, má právo na poskytnutie
primeranej náhrady za nútené obmedzenie svojich vlastníckych práv. Pri svojom závere o oprávnenosti
základu nároku žalobcov poukázal súd prvého stupňa na judikatúru súdov (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 4Cdo/52/09). - Odvolací súd považuje za vecne správne a výstižné aj dôvody prvostupňovéhorozsudku, na ktoré v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje a s poukazom na obsah odvolacích
námietok žalovaného k týmto považuje za potrebné dodať: Otázkou náhrady za vecné bremená sa
súdnapraxzaoberalavoviacerýchprípadochazaujalavtomtosmerezáver,ževecnébremenázriadené

na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na ktorých základe boli
zriadené Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému
slúžia, nemožno prehliadnuť, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje
vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný
niečo strpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Takzvané zákonné vecné bremená majú tento

charakter taktiež. /.../ Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy
občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu,
riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. - Z citovaného zákonného ustanovenia je
nesporné, že vecné bremeno predstavuje obmedzenie vlastníka nehnuteľnej veci a takéto obmedzenie
sa riadi všeobecnou úpravou ust. § 128 ods. 2 OZ. Podľa tohto ustanovenia vo verejnom záujme
možno vec vyvlastniť, alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len

na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. V tomto ustanovení je premietnutý čl. 20 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v
nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona za primeranú náhradu. - Pokiaľ zo
strany žalovaného dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov formou realizácie vecného
bremena (aj keď zriadeného zákonom) zakladá to zásadnú povinnosť poskytnúť vlastníkom náhradu

za takéto obmedzenie. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/117/2012 zo dňa
03.12.2012: - Nebol však správny záver súdu prvého stupňa, ktorým vyslovil, že žalobcom nevznikol
nárok na náhradu za užívanie predmetných pozemkov. Odvolací súd je názoru, že nárok žalobcov na
náhradu za užívanie predmetných pozemkov za obdobie od 1.7.2009 je potrebné posúdiť podľa zák. č.
66/2009 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2009. Nie je sporné, že cintorín Slávičie údolie zriadený

na predmetných pozemkoch prešiel do vlastníctva žalovaného 1/ v zmysle zák. č. 138/1991 Z. z. o
majetku obcí. Vzhľadom na to žalovanému 1/ dňom 1.7.2009 vzniklo k predmetným pozemkom v jeho
prospech právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie predmetných
pozemkov (§ 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z.). Žalobcom vznikol v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 66/2009
Z. z. nárok na to, aby im žalovaný 1/ zámennou zmluvou poskytol náhradný pozemok, ktorý je v jeho

vlastníctve. Ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku
pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu, ktorým
je zák. č. 330/1991 (§ 2 ods. 2 zák. č. 66/2009). Odvolací súd má za to, že zák. č. 66/2009 Z. z.
žiadnym spôsobom neupravuje stav do doby, než je vlastníkovi pozemku pridelený náhradný pozemok,
resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou v konaní o pozemkových úpravách

v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Toto ustanovenie však
nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania
pozemkovýchúprav,nevznikloprávonaposkytnutienáhradyzavecnébremeno,ktorýmjejehopozemok
zaťažený zo zákona. Bolo by v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi

pozemkuneprislúchalanáhradazazákonomzriadenévecnébremenozaťažujúcejehopozemok.Okrem
toho zák. č. 66/2009 Z. z. v § 2 ods. 1 neustanovuje obci, resp. vyššiemu územnému celku žiadnu lehotu,
v ktorej obec, resp. územný celok môže vlastníkovi pozemku poskytnúť náhradný pozemok a ani lehotu,
v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. (§ 2 ods. 2 zák. č. 66/2009
Z. z.). Mohlo by teda dôjsť k tomu, že obec resp. vyšší územný celok vlastníkovi pozemku po dlhú

dobu trvajúcu i viac rokov neposkytne náhradný pozemok, prípadne konanie o pozemkových úpravách
bude trvať po dlhú dobu. V takom prípade by vlastník pozemku bol nútený po vopred neurčenú dobu
trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve zo strany obce, resp. vyššieho územného celku z titulu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu bez nároku na akúkoľvek náhradu. To by znamenalo zvýhodnenie
postavenia obce, resp. vyššieho územného celku na úkor postavenia vlastníka. Možno argumentovať

i tým, že ak by zákonodarca mienil zákonom č. 66/2009 Z. z. zriadiť v prospech obce, resp. vyššieho
územného celku právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezúplatne, vyjadril by to expressis verbis
priamo v tomto zákone. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/423/2016 zo dňa
19.09.2017: - Na základe uvedeného, preto skutočnosť, že zákon žiadnym spôsobom neupravuje stav
do doby, kým je vlastníkovi pozemku pridelený náhradný pozemok, resp. budú usporiadané vzťahy k

pozemku pod stavbou v konaní o pozemkových úpravách a zároveň žalobkyňa je povinná výkon práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu strpieť do okamihu vykonania pozemkových úprav, nemožno
chápať tak, že žalobkyni nevzniklo a nepatrí právo na náhradu za vecné bremeno, ktoré zaťažuje jej
nehnuteľnosť. Podľa jeho názoru nie je možné pripustiť výklad, že pokiaľ zákonodarca ich odplatnosťnestanovil, bez ďalšieho im táto náhrada nepatrí. Je pravdou, že § 151n a nasl. OZ nestanovuje
odplatnosť vecných bremien, a preto môžu byť aj bezodplatné, tak ako dôvodí žalovaný, súd však
odplatný charakter zákonných vecných bremien odvodzuje z ústavy a § 128 ods. 2 OZ. Nič to nemení

na závere, že zmluvné vecné bremená môžu byť aj bezodplatné. Ak však vznikajú inak ako na základe
dohody, resp. bez súhlasu povinného z vecného bremena, musí byť poskytnutá náhrada. Aj vo všetkých
žalovaným vymenovaných prípadoch zákonov upravujúcich zákonné vecné bremená, náhrada za vecné
bremeno povinným z týchto vecných bremien patrí a zákony ju výslovne stanovujú. To, že tak nerobí
zákon v tomto prípade, je s poukazom na obmedzenie vlastníckeho práva povinných osôb, neprijateľné.

Dôsledkom tohto zákona je nútené obmedzenie vlastníckeho práva, za ktoré podľa úpravy § 128 ods.2
OZ a teda aj čl. 20 ods.4 Ústavy SR patrí náhrada, pričom je irelevantné, že sa tak stalo priamo zákonom,
keď hoci takého obmedzenie môže nastať len na základe zákona. K nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva bez ohľadu na spôsob jeho vzniku (zákonom alebo na základe zákona) došlo a súd je povinný
na toto obmedzenie, pokiaľ sa žalobkyňa za dôsledky ním vyvolané domáha náhrady, prihliadnuť a
zabezpečiť ochranu vlastníckeho práva v súlade s čl. 20 ods.1 Ústavy SR. Nie je možné opomenúť

ani skutočnosť, že celé riešenie situácie zveril zákonodarca do rúk práve a výlučne tým, ktorí sú z
takéhoto vecného bremena oprávnení. - Dočasnosť vecných bremien zriadených zák. č. 66/2009 Z.z.
úzko súvisí aj s povahou ich odplatnosti, teda či náhrada má jednorazový alebo opakujúci sa charakter.
Pri spôsobe, akým zákonodarca vymedzil dočasné trvanie týchto vecných bremien, je podľa jeho názoru
spravodlivá práve náhrada spočívajúca v opakujúcom sa plnení, ktoré svojím spôsobom s ohľadom

len na zákonom predpokladanú aktivitu žalovaného pri riešení užívania pozemku, ho núti (alebo by
malo) k usporiadaniu vzťahov s vlastníkom pozemku. - Naopak v tomto prípade je hranica existencie
vecného bremena určená okamihom úpravy vzťahov, ale nie je možné vopred stanoviť čas, kedy tak
nastane a v tomto smere aj prispôsobiť výšku prípadnej jednorazovej náhrady, a preto primeranou a
spravodlivou je len náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia, ktoré reálne zohľadní a pokryje obdobie,

počas ktorého vlastník pozemku tento nemohol užívať, čo pri jednorazovej odplate v prípade tohto
zákona nie je možné zabezpečiť a teda rozhodnúť, že výška odplaty je konečná. - Bolo by v rozpore
so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zákonom
zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok. Podľa Rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6Co/154/2012 zo dňa 28.05.2012: - Žalovaný však nevzal do úvahy, že zák. č. 66/2009 Z.z.

žiadnym spôsobom neupravuje stav do doby, než je vlastníkovi pozemku pridelený náhradný pozemok,
resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou v konaní o pozemkových úpravách.
V zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. je vlastník pozemku pod stavbou povinný strpieť výkon
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Toto ustanovenie však
nemožno chápať tak, že by vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania

pozemkovýchúprav,nevznikloprávonaposkytnutienáhradyzavecnébremeno,ktorýmjejehopozemok
zaťažený zo zákona. Bolo by v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi
pozemkuneprislúchalanáhradazazákonomzriadenévecnébremenozaťažujúcejehopozemok.Okrem
toho, zák. č. 66/2009 Z.z. v § 2 ods. 1 nestanovuje obci, resp. vyššiemu územnému celku žiadnu lehotu,
v ktorej obec, resp. územný celok môže vlastníkovi pozemku poskytnúť náhradný pozemok, a ani lehotu,

v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám v zmysle zák. č. 330/1991 Zb. (§ 2 ods. 2 zák. č. 66/2009
Z.z.). Mohlo by teda dôjsť k tomu, že obec, resp. vyšší územný celok vlastníkovi pozemku po dlhú
dobu trvajúcu i viac rokov neposkytne náhradný pozemok, prípadne konanie o pozemkových úpravách
(ktoré možno začať na návrh obce, resp. vyššieho územného celku, ale i na návrh vlastníka pozemku)
bude trvať po dlhú dobu. V takom prípade by bol vlastník pozemku nútený po vopred neurčenú dobu

trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve zo strany obce, resp. vyššieho územného celku z titulu práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu bez nároku na akúkoľvek náhradu. To by znamenalo zvýhodnenie
postavenia obce, resp. vyššieho územného celku na úkor postavenia vlastníka. Možno argumentovať
i tým, že ak by zákonodarca mienil zákonom č. 66/2009 Z.z. zriadiť v prospech obce, resp. vyššieho
územného celku právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezúplatne, vyjadril by to expressis verbis

priamo v tomto zákone. Z uvedeného vyplýva, že žalobca má právo na náhradu za vecné bremeno,
ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v jeho vlastníctve. Preto súd prvého stupňa postupoval správne,
keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi za obdobie od 1. 7. 2009 do 21. 12. 2010 náhradu
za vecné bremeno. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo/ 2/2014 zo dňa 23.04.2015:
- Ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav,

teda na dobu neurčitú, nie je možné a v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je
jednorazová a konečná. - Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní okrem
iného namietal neodôvodnenie právnych záverov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa ohľadom
nepriznania náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti za obdobie od 1.1.2010 do10.8.2011 napriek tomu, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že k pozemkovým úpravám podľa zákona
č. 330/1991 Zb. doteraz nedošlo. - Keďže súdy žalobu žalobcov na zaplatenia náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v celom rozsahu zamietli pričom žiadnym spôsobom neodôvodnili

svoj právny názor, na základe čoho (ktorého právneho ustanovenia) sú žalobcovia povinní od času
zákonom zriadeného vecného bremena až do vykonania pozemkových úprav, trpieť obmedzenie
vlastníctva bez akejkoľvek náhrady, odôvodnenie mimoriadnym dovolateľom napadnutých rozhodnutí
prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu tak neobsahuje náležitosti ustanovené v § 157 ods. 2 OSP
a navyše takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a

v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom. - Zákon č. 66/2009 Z.z. je zákonom,
ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá OZ - zriadenie vecného bremena zákonom.
Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami
vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom
problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo
nerieši, avšak v ustanovení § 4 odkazuje na úpravu v ustanoveniach § 151n až § 151p OZ, pri riešení

otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení vychádzať. - Nie
je totiž možné opomenúť, že zákon č. 66/2009 Z.z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod
stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej
zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho
na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod

stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o
nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj
v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou
vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady,
avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok. - Ak potom zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva

vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom
zaťažených zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli
užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami
OZ, Listinou základných práv a slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky. Odplatou za zriadenie

zákonného vecného bremena sa zaoberal i Ústavný súd v svojom Náleze PL. ÚS sp. zn. 42/2015 zo dňa
12.10.2016: - Náznakom potenciálneho smerovania k zmene, k odklonu od zaužívanej súdnej praxe je
uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a na odvolací súd
vrátil vec, v ktorej žalobca v konaní o priznaní náhrady za zriadenie vecného bremena uplatnil právo
na opakované plnenie (rentu), no súd prvého ani druhého stupňa žalobcovi nevyhovel (uznesenie sp.

zn. 4 M Cdo 2/2014 z 23. apríla 2015). - V doterajšej rozhodovacej činnosti zašiel najďalej ústavný
súd, ktorý konštatoval: «...Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k jednorazovému vyplateniu
náhrady, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách „primeranej náhrady“ počas
trvania núteného obmedzenia.» (III. ÚS 237/09). - Účelom podmienky primeranej náhrady zároveň
je kompenzovať vlastníka za ujmu na jeho právach náležiacich k obsahu vlastníckeho práva. Pri

vyvlastnení aj pri nútenom obmedzení vlastníckych práv dôjde k zásahu, ktorý bude v súlade s ústavou
len vtedy, ak sa splní účel poskytnutia „primeranej náhrady“. - Podmienkou primeranej náhrady ústava
zaručuje vyššiu ochranu vlastníctva, aká sa priznáva dohovorom aj listinou. „Podmienky odškodnenia
sú podstatné pre úvahu, či namietnutá úprava rešpektuje spravodlivú rovnováhu medzi záujmami,
ktoré sú v hre, a najmä či sťažovateľov nezaťažuje neprimerane veľkým bremenom.“ (Sporrong and

Lőnnroth v. Sweden, séria A, č. 52, 1982, body 69 a 73; Case of James and Others, séria A, 1986, č.
98, bod 54.) «Odňatie vlastníctva bez vyplatenia sumy, ktorá je v rozumnej relácii k hodnote, obvykle
zakladá disproporčný zásah, ktorý nie je v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu. - Ústava výslovne
určuje podmienku náhrady a výslovne ustanovuje aj kvalitu náhrady - podľa ústavy nestačí akákoľvek
náhrada. V súlade s ústavou je iba taká náhrada, ktorá je primeraná. Interpretáciou čl. 20 ods. 4 ústavy

treba určiť, aká náhrada a kedy, za akých podmienok je primeraná. - Ústavný súd sa po vyhodnotení
tvrdení oboch strán prikláňa k argumentácii navrhovateľa, podľa ktorého výstavbu rozvodov tepla treba
pokladať za nútené obmedzenie vlastníkov na dlhý, hoci vopred presne neurčiteľný čas. V období,
keď nútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie rozvodov
cez svoju nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí dochádza k pohybom vo

výške plnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich obmedzenie nemá (a priori nemôže
mať) povahu primeranej náhrady za obmedzenie, ktorému sú podľa zákona podrobení. Žalovaný vo
svojom vyjadrení zo dňa 20.01.2020 v bode II. Konanie žalobcu - nadobudnutie vlastníctva k pozemku
v rozpore s dobrými mravmi ďalej uvádza, že „považuje konanie žalobcu za účelové, špekulatívne arozporné s dobrými mravmi“. Je to práve naopak, keďže žalovaný využíva nehnuteľnosť vo vlastníctve
žalobcu bez náležitej náhrady a súčasne nie je ani známe, kedy dôjde k vysporiadaniu vlastníckeho
práva pod nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobcu. Je práve v rozpore s dobrými mravmi nepriznanie

opakujúcej sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Žalobca poukazuje na Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 1/2016 zo dňa 23.06.2016, v ktorom sa okrem iného uvádza:
- Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že rozsudky oboch súdov trpia nedostatočným odôvodnením,
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté
rozsudky spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/, c/ OSP).

Uviedol, že cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je vysporiadať doteraz nevysporiadané vlastnícke vzťahy k
pozemkompodstavbami,ktorébolidelimitovanénaobceavyššieúzemnécelkyvrámcireformyverejnej
správy, upravuje spôsob usporiadania týchto pozemkov a nesporne z neho vyplýva, že ním upravené
vecné bremeno je dočasným, nie definitívnym riešením do času, kedy vlastník stavby vyrieši stav buď
zámennou zmluvou alebo pozemkovými úpravami. Keďže tento zákon nerieši poskytovanie náhrady za
vzniknuté vecné bremená a zároveň expressis verbis neustanovuje bezodplatnosť zákonného vecného

bremena, je namieste poskytnutie náhrady odvodiť priamo z čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, resp.
§ 128 ods. 2 OZ. Zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva povinnosť žalobcov znášať na svoj
úkor plnenie verejnoprospešnej funkcie odporcu. Názor súdu, že v prípade, ak by vyhovel návrhu, došlo
by v budúcnosti po vykonaní pozemkových úprav k duplicite uspokojenia nárokov žalobcov, nie je v
rozhodnutíodôvodnený.Oduplicitubyišloibapodľagenerálnehodovolateľavtedy,akbyžalobcoviamali

k dispozícii a v užívaní náhradný pozemok a súčasne by titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva poberali finančnú náhradu. Tvrdenie súdu, že návrh bolo potrebné zamietnuť z dôvodu domáhania
sa opakovaného plnenia a nie jednorazovej náhrady tiež nie je odôvodnené. Žalobcovia svoj nárok
ohraničili obdobím od 1. 1.2010 do 10.8.2011 a domáhali sa náhrady za toto obdobie. Nebolo v
možnostiach žalobcov vyčísliť svoj nárok do budúcnosti, keď nemôžu vedieť, kedy bude konanie o

pozemkových úpravách ukončené. Ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu do
vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie je možné a v súlade s dobrými mravmi
rozhodnúť,ževýškaodplatyjejednorazováakonečná.Jepotrebnéprijaťzáver,žepokiaľzák.č.66/2009
Z. z. ako špeciálny predpis upravuje vznik a rozsah zákonného vecného bremena, ale neupravuje otázku
náhrady a tiež ju výslovne nevylučuje, vzťahuje sa na vzniknutý právny stav ust. § 128 ods. 2 OZ a

to povinnosť poskytnúť náhradu za zásah do vlastníckeho práva. Konajúce súdy tak porušili zákon,
keď takúto náhradu žalobcom bez náležitého odôvodnenia nepriznali a odôvodnenia rozsudkov oboch
súdov sú v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Mimoriadne
dovolanie podáva z dôvodu, že uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon, vyžaduje si to ochrana
práv a právom chránených záujmov účastníkov konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami než mimoriadnym dovolaním. Žalobca uviedol, že už od roku 2012 (!) sa pokúša vyššie
uvedenú situáciu vyriešiť, opakovane žiadal mesto o zámenu pozemkov. Naposledy v decembri 2018
na základe záverov z osobného stretnutia s primátorom ponúkol žalovanému zámenu pozemkov. Túto
žiadosť následne opakovane urgoval. Žalovaný na túto žiadosť už viac ako rok nijako nereagoval! Je
pravdou, že v čase nadobudnutia pozemku bol už pozemok zastavaný stavbou. Táto argumentácia

žalovaného je však prima facie účelová. Sám žalovaný žaluje žalobcu o vydanie bezdôvodného
obohatenia za užívanie pozemkov žalovaného pod stavbou žalobcu, pričom aj žalovaný tieto pozemky
nadobudol už čase, keď tieto boli zastavané stavbou. Žalobca tak považuje argumentáciu žalovaného
s poukazom na dobré mravmi prinajmenšom za nenáležitú. Žalobca trvá na podanej žalobe v celom
rozsahu a žiada súd, aby jej vyhovel.

9. Žalovaný k podaniu žalobcu poskytol vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení
neuviedol žiadne nové skutkové tvrdenia, poukázal na niekoľko súdnych rozhodnutí, avšak neuviedol,
aké závery z nich vyvodzuje vo vzťahu k prejednávanému sporu a uplatnenému nároku. Žalovaný
v celom rozsahu trvá na skutkových a právnych tvrdeniach uvedených v podaní zo dňa 20.01.2020,

má za to, že na predmetnú vec je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.
z., pričom v danom prípade sa jedná o zriadenie zákonného vecného bremena k pozemku žalobcu,
ktorý je povinný strpieť držbu a užívanie pozemku pod stavbou žalovaného, vrátane práva uskutočniť
stavbu alebo zmenu stavby. Žalovaný má za to, že nárok na zaplatenie finančnej náhrady je nárokom
jednorazovým v zmysle všeobecnej úpravy príslušných ustanovení OZ upravujúcich práva vyplývajúce

z vecného bremena. Žalovaný poukazuje v tomto smere aj na Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
14.04.2016, sp. zn.: 3 Cdo 49/2014, podľa právnej vety ktorého: „Bez ohľadu na to, či vlastník pozemku,
ktorému 1.9.1993 [dňom účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z.] vzniklo právo na jednorazovú náhradu
za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle § 23 ods. 5 tohto zákona, túto náhradu uplatnil aleboneuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku
[bez ohľadu na to, kto ním je] nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie
jeho vlastníckeho práva." V uvedenom prípade ide síce o aplikáciu iného právneho predpisu (zákona

č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), avšak princíp a podstata prejednávanej
veci je rovnaký, pričom spočíva v uplatnení si nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva a vznik vecného bremena ex lege. V Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.04.2016, sp.
zn.: 3 Cdo 49/2014 sa súd odvolal na závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku zo dňa
24.03.2015, sp. zn.: 7 Cdo 26/2014, podľa ktorého: „Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je

nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné
vecné bremeno vzniká „in rem", vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová: nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
malnovýmajiteľzaťaženéhopozemkunovýnároknafinančnúnáhraduzaužvzniknutévecnébremeno."

Rovnako Ústavný súd SR (ÚS 320/2011) konštatoval, že je ústavne akceptovateľný názor, podľa ktorého
finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová. Zároveň žalovaný zotrváva aj na námietke
premlčania, nakoľko nárok na náhradu za užívanie nehnuteľnosti je nepochybne právom majetkovej
povahy, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe [§ 101 OZ]. S ohľadom
na uvedené, má žalovaný za to, že nárok na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného

bremena si vlastník pozemku mohol uplatniť najneskôr do 01.07.2012, pričom žaloba bola podaná až
01.08.2016. Žalovaný predložil súdu rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva sp. zn.: 4014/12
v slovenskom jazyku, v ktorom ESĽP rozhodoval v obdobnej veci a poukazuje najmä na - [bod 6]
Posudzovaná sťažnosť sa konkrétne týka štyroch pozemkov, na ktorých boli v sedemdesiatych rokoch
vybudované cesty a chodníky, ktoré teraz patria mestu Prešov. -(bod 7) Sťažovateľ kúpil pozemky v

roku 2007 od fyzickej osoby, ktorá ich zdedila v roku 1986, ako uznali súdy v roku 2006. - (bod 9)
Sťažovateľ si uplatnil na Okresnom súde Prešov proti mestu Prešov nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. - (bod 11) Okresný súd žalobu zamietol a okrem iného konštatoval, že užívaním pozemkov
mesto uspokojuje verejné potreby a poskytuje služby verejnosti, ktoré nespoplatňuje. Robí tak na
svoje náklady bez dosahovania zisku. Výkon práv sťažovateľa bol preto v rozpore s dobrými mravmi

v zmysle § 3 ods. 1 OZ a v dôsledku toho musela byť jeho žaloba zamietnutá. Sťažovateľ sa voči
rozhodnutiu odvolal. - [bod 13] Krajský súd odvolanie zamietol a potvrdil napadnutý rozsudok. Najmä
rozhodol, že pôvodný zásah do predmetných nehnuteľností a akékoľvek nároky z neho potenciálne
vyplývajúce sa týkali pôvodného vlastníka nehnuteľností a nie sťažovateľa. On nadobudol vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam kúpou až v roku 2007. Je pravdou, že v príslušnom období [od 24.1. do

19.11.2007] pokračovali obmedzenia v užívaní nehnuteľností, za ktoré je zodpovedný žalovaný. Pri
absencii právneho dôvodu z jeho strany sa bezdôvodne obohacuje a normálne by musel takto získaný
prospech vrátiť sťažovateľovi. Za špecifických okolností prípadu sa však musela venovať pozornosť
skutočnosti, že sťažovateľ nadobudol nehnuteľnosti z vlastnej slobodnej vôle, plne si vedomý jeho stavu.
Hoci predávajúca urobila vyhlásenie v tom zmysle, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne ťarchy,

bolo zjavné a zreteľne odrazené v kúpnej cene, že strany si boli plne vedomé obmedzení spojených s
nehnuteľnosťami. Súd z iných spisov vedel, že tak ako v posudzovanom prípade, sťažovateľ uplatňoval
podobné nároky v mnohých ďalších prípadoch, bez skutočnej snahy o usporiadanie vzťahu medzi
vlastníctvom a užívaním. Výkon jeho vlastníckych práv za takýchto okolností bol preto v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ a jeho nárok musel byť zamietnutý. (bod 19) - Dňa 10.1.2013

občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium Krajského súdu v Prešove prijalo stanovisko s cieľom
zosúladiť existujúcu prax v tejto záležitosti, podľa ktorého, ak obec vlastní pozemnú komunikáciu
umiestnenú na pozemku niekoho iného a neboli urobené žiadne iné opatrenia, podľa zákona, ktorý
nadobudol účinnosť od 1.3.2009 [zákon č. 66/2009 Z. z.], došlo ex lege k zriadeniu vecného bremena
v prospech obce. Hoci zákon neupravuje otázku náhrady, niet žiadnej zákonnej prekážky, aby sa

priznala vlastníkom dotknutých pozemkov podľa všeobecných zásad upravujúcich vecné bremená.
(bod 50,53,55,56) V rámci samotného posúdenia veci ESĽP konštatoval, že sťažovateľov nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia v posudzovanom prípade sa zakladal na skutočnosti, že (i) je
vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti; (ii) ako taký je obyčajne oprávnený požívať plody a úžitky z
predmetu svojho vlastníctva podľa § 123 OZ a (iii) akceptovaný spôsob uplatnenia tohto nároku je

podľa pravidiel o bezdôvodnom obohatení podľa § 451 OZ. V posudzovanom prípade má mimoriadny
význam, že sťažovateľov nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol zamietnutý výslovne na
základe korektívu dobrých mravov a že toto pravidlo bolo aplikovateľné na jeho nárok vzhľadom na
veľmi špecifické okolnosti, za akých bol tento nárok vznesený a uplatňovaný. Krajský súd najmäkonštatoval, že sťažovateľ nadobudol nehnuteľnosti z vlastnej slobodnej vôle, plne si vedomý jeho stavu
a uplatňoval podobné nároky v mnohých ďalších prípadoch, bez skutočnej snahy o usporiadanie vzťahu
medzi vlastníctvom a užívaním. Práve pre tieto 3 okolnosti sa korektív dobrých mravov vzťahoval na

sťažovateľov nárok a ten musel byť zamietnutý podľa § 3 ods. 1 OZ. Následný vývoj v judikatúre, zdá sa,
išiel opačným smerom [vid' odseky 19, 20 a 29 rozhodnutia]. To však nemá žiadny vplyv na záver, že keď
nadobudnutím predmetných nehnuteľností sťažovateľ získal akcesorické právo požadovať náhradu za
ich užívanie, ako aj po celý čas trvania konania, bol úspech jeho nároku otvorene podmienený absenciou
okolností pokrytých korektívom dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 OZ a zo žiadnych faktorov nevyplývalo,

že bol „dostatočne preukázaný, aby bol vymáhateľný“ v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Za týchto
okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňovať niečo viac než špekulatívny občianskoprávny nárok
bez legitímnej nádeje na úspech v zmysle článku 1 Protokolu č. 1. Z tohto dôvodu nemal „majetok"
chránený týmto ustanovením. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že nárok žalobcu je uplatnený
v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko vlastnícke právo k nehnuteľnosti, za ktorej obmedzenie práva si
uplatňuje nárok na finančnú náhradu, nadobudol z vlastnej slobodnej vôle, plne si vedomý jej stavu.

Rovnako žalovaný konštatuje, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že od roku 2012 sa pokúša situáciu
vyriešiť a opakovane žiadal mesto o zámenu pozemkov, nakoľko pozemok nadobudol na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 16.06.2014 (v roku 2012 boli pozemky vo vlastníctve iných osôb). Žalovaný poukazuje na
§ 193 CSP, podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie
je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti. Žalovaný zotrváva na svojom návrhu, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol

ako nedôvodnú, nakoľko - nárok žalobcu je premlčaný, - nárok žalobcu má charakter jednorazového
plnenia, ktorý si mohol uplatniť iba pôvodný vlastník nehnuteľnosti, - nárok žalobcu vo forme náhrady
za obmedzovanie jeho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti - pozemku vo výške primeraného
nájomného nemá oporu v zákone nárok žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi.

10. Žalobca v ďalšom vyjadrení uviedol, že žalovaný podľa názoru žalobcu ďalšie nové skutočnosti
vo Vyjadrení neuvádza. Žalobca nerozporuje tvrdenia žalovaného o aplikovateľnosti zákona č. 66/2009
Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Sám žalobca v Stanovisku zo dňa 24.02.2020
cituje ustanovenia § 4 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 66/2009 Z. z.. Žalovaný vo vyjadrení poukazuje na

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, pričom žalovaný uvádza,
že „ V uvedenom prípade ide síce o aplikáciu iného právneho predpisu (zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov), avšak princíp a podstata prejednávanej veci je rovnaký,
pričom spočíva v uplatnení si nároku žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a vznik
vecného bremena ex lege.“ Žalobca sa absolútne nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že princíp

a podstata prejednávanej veci je v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 3
Cdo 49/2014 rovnaký ako v tomto súdnom konaní. Predmetné rozhodnutie vo svojich záveroch nie je
aplikovateľné (per anologiam) v prejednávanej veci, a to práve vzhľadom na osobitnú (odlišnú) právnu
úpravu. Žalobca uvádza, že v § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov zákon rieši úpravu vlastníckych vzťahov pri trvalom obmedzení vlastníctva majiteľa pozemku

pod stavbou, avšak pri usporiadaní vlastníckych vzťahov podľa Zákona č. 66/2009 Z. z. sa nejedná o
trvalé obmedzenie vlastníctva majiteľa pozemku, ale práve Zákon č 66/2009 Z. z. mal nútiť vlastníka
stavby k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemku, pričom tento zákon priamo upravuje formy
poskytnutia náhrady za takéto pozemky. Naopak, žalobca vo svojom Stanovisku I. poukázal na niekoľko
rozhodnutí súdov, ktoré sa týkali priamo aplikovateľnosti Zákona č. 66/2009 Z.z.. Podľa žalobcom

uvádzaných rozhodnutí, je náhrada za zriadenie vecného bremena podľa Zákona č. 66/2009 Z. z.
legitímnym nárokom žalobcu. V prípade úpravy vlastníckych vzťahov podľa Zákona č. 66/2009 Z. z.
ide iba o dočasné obmedzenie vlastníctva majiteľa pozemku s následným možným vysporiadaním s
vlastníkom stavby, a podľa názoru žalobcu by nemala prislúchať za takéto obmedzenie iba jednorazová
finančná náhrada. Žalobca opakovane poukazuje na Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

28.05.2012, sp. zn. 6Co/154/2012, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2012, sp.
zn. 6Co/117/2012, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.11.2014, sp. zn. 1Co/512/2013
a Nález PL. ÚS zo dňa 12.10.2016, sp. zn. 42/2015. Žalobca v predchádzajúcom Stanovisku I.
podrobnejšie poukázal na vyššie uvedené rozhodnutia súdov, pričom nie je dostatočne zrozumiteľnétvrdenie žalovaného vo Vyjadrení, že žalobca neuviedol, aké závery vyvodzuje z daných súdnych
rozhodnutí vo vzťahu k prejednávanému sporu a uplatnenému nároku. Žalobca opätovne poukazuje
na Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.09.2017, sp. zn. 5Co/423/2016, ktorý je na daný

súdny spor medzi žalobcom a žalovaným plne aplikovateľný a rieši obdobnú, ak nie podľa názoru
žalobcu rovnakú situáciu, ako v prípade tohto sporu. Len na okraj uvádza, že žalovaný sa s týmito
žalobcom predloženými rozhodnutiami nijako nezaoberal, mlčky ich vo svojich podaniach ignoroval,
čím im implicitne len pridal na relevantnosti. K tvrdeniu žalovaného, že nárok žalobcu má charakter
jednorazového plnenia, ktorý si mohol uplatniť, poukazuje žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR, ktorý v Uznesení zo dňa 23.04.2015, sp.zn . 4 MCdo/ 2/2014 judikoval : „Ak zákon stanovuje
dobu platnosti vecného bremena na dobu do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú,
nie je možné a v súlade s dobrými mravmi rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a konečná.
ŽalovanývoVyjadrenípredložilsúdurozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképrávazodňa02.07.2019,
sp. zn. 4014/2 Peter JARKOVSKÝ proti Slovenskej republike (ďalej len „Rozhodnutie ESĽP"). Žalobca
poukazuje na skutočnosť že v Rozhodnutí ESĽP sa v bode 4 . uvádza : „ Sťažovateľ podal dvadsaťjeden

sťažností podľa Dohovoru. Ich obsah svedčí o tom, že systematicky nadobudol vlastnícke právo k
početným pozemkom v meste Prešov a jeho okolí, na ktorých boli pred zmenami v roku 1989 postavené
budovy, cesty a iné stavby a zariadenia." V závere Rozhodnutia ESĽP v bode 56. sa uvádza „ Za týchto
okolností nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo viac než špekulatívny občianskoprávny nárok
bez legitímnej nádeje v úspech v zmysle článku 1 Protokolu č. 1. Z tohto dôvodu nemal „majetok“

chránený týmto ustanovením. Podľa názoru žalobcu nie je aplikovateľné Rozhodnutie ESĽP v danom
súdnom spore z dôvodu, že žalobca nekonal v rozpore s dobrými mravmi pri nadobudnutí vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, ktorú využíva žalovaný. Žalobca v žiadnom prípade nepostupoval spôsobom ako
pán Jarkovský, t.j. že by účelovo nadobúdal do svojho vlastníctva pozemky, na ktorých stoja stavby
žalovaného. Žalobca absolútne nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že jeho konanie je v rozpore s dobrými

mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ. Na strane druhej, v čom má spočívať konanie žalobcu majúce mať
povahu contra bonos mores, žalovaný v žiadnom svojom podaní dostatočne nesubstancoval. Žalovaný
vo Vyjadrení ďalej uvádza : „ Na základe uvedeného má žalovaný za to, že nárok žalobcu je uplatnený
v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko vlastnícke právo k nehnuteľnosti, za ktorej obmedzenie práva si
uplatňuje nárok na finančnú náhradu, nadobudol z vlastnej slobodnej vôle, plne si vedomí jej stavu.“ Ako

už žalobca uviedol vo svojom Stanovisku I. s poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
23. 06. 2016, sp. zn . 4 MCdo 1/2016 : „Ak zákon stanovuje dobu platnosti vecného bremena na dobu
do vykonania pozemkových úprav, teda na dobu neurčitú, nie je možné a v súlade s dobrými mravmi,
rozhodnúť, že výška odplaty je jednorazová a konečna. Podľa právneho názoru žalobcu, ak v tejto veci
niekto koná v rozpore s dobrými mravmi, tak je to práve žalovaný, ktorý dlhodobo ignoruje žiadosti

žalobcu o konečné vyriešenie veci, vôbec nerieši (riešiť nechce) odkúpenie alebo zámenu pozemku
žalobcu a každoročne podáva žaloby na žalobcu o zaplatenie bezdôvodného užívania pozemkov
žalovaného, na ktorých sa nachádza stavba žalobcu. Žalobca sa tak stal rukojemníkom oportunistických
záujmov žalovaného. Žalobcovi nedá na tomto mieste nepoukázať na očividnú konfúznosť tvrdení
žalovaného, keď s poukazom na účelovo vybrané rozhodnutia súdov SR tvrdí na strane jednej, že

žalobca žiaden nárok nemá (ide o jednorazovú náhradu, ktorá je už premlčaná...), na strane druhej
poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Peter Jarkovský proti Slovenskej republike, kde je jednoznačne
a na viacerých miestach konštatované, že tu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je, avšak
za daných okolností vo veci je v rozpore s dobrými mravmi, a práve a len z tohto dôvodu ho priznať
nemožno. Žalovaný tak súčasne argumentuje, že tu na strane žalobcu žiaden nárok daný nie je, ale

súčasne že uplatnený nárok je v rozpore s dobrými mravmi, t.j. že tu existuje, ale s poukazom na dobré
mravy ho priznať nemožno (?!). Uvedená argumentácia žalovaného sa v logických konzekvenciách
vzájomne vylučuje... Žalobca nerozumie poukazu žalovaného na § 193 CSP, keďže v tejto veci (sp. zn.
25Cb/303/2016)žiadnerozhodnutieÚSSRaniESĽPvydanénebolo.Tunajšísúdniejeviazanýžiadnym
so žalovaným citovaných rozhodnutí V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 36Cb/164/2018

bol v rovnakej právnej veci medzi stranami tohto sporu, len za iné časové obdobie (v tomto konaní
uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 16.06.2015 do 15.06.2016, v
konaní sp. zn. 36Cb/164/2018 nárok uplatnený za obdobie od 16.06.2016 do 15.06.2018) vypracovaný
znalecký posudok Ing. Dezidera Csenkyho č. 93/2020, stanovujúci výšku ročného nájomného (čo
korešponduje rozsahu požadovaného bezdôvodného obohatenia) vo výške 9.013,75 Eur, t.j. o 1.660,43

Eur viac, ako požaduje žalobca touto žalobou. Žalobca znalecký posudok Ing. Dezidera Csenkyho č.
93/2020 zo dňa 08.06.2020 označuje ako dôkaz, ktorým preukazuje, že nárok uplatnený touto žalobou
je v celom rozsahu dôvodný. Žalobca predmetný dôkaz z objektívnych dôvodov nevedel predložiť skôr,
keďže bol vypracovaný až 08.06.2020 a doručený žalobcovi dňa 16.06.2020. Závery predmetnéhoznaleckého posudku sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj v tomto konaní, keďže tak východisková
hodnota pozemku ako aj žiaden z koeficientov (str. 4 posudku) sa v porovnaní medzi rokmi 2015-2016 a
2016-2018 nezmenil. S poukazom na vyššie uvedené žalobca v celom rozsahu trvá na podanej žalobe,

ako aj na všetkých skutočnostiach uvedených v Stanovisku I zo dňa 24.02.2020.

11. K podaniu žalobcu podal žalovaný stanovisko, kde uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na
tvrdeniach uvedených v predchádzajúcich písomných podaniach. Námietka žalobcu, že žalovaný v
žiadnom svojom podaní dostatočne nesubstancoval, v čom má spočívať konanie žalobcu majúce

povahu contra bonos mores, je nepravdivá. Konanie žalobcu majúce povahu contra bonos mores,
žalovaný v podaniach špecifikoval, a to už v podanom odpore proti žalobnému návrhu. Žalovaným
namietaný rozpor s dobrými mravmi má spočívať v tom, že žalobca nadobudol pozemok od
predchádzajúcich vlastníkov v čase, keď na pozemku už miestna komunikácia bola desaťročia
postavená, po tom, čo miesta komunikácia na základe zákonnej úpravy prešla do vlastníctva
žalovaného, a teda žalobca vedel, že s ohľadom na existujúcu stavbu na pozemku bude vždy

obmedzený vo využívaní tohto pozemku, resp. že pozemok nebude môcť užívať, keďže na ňom stojí
miestna verejná komunikácia. Zároveň žalobca predmetný pozemok nadobudol preto, aby si tak mohol
voči žalovanému uplatňovať svoje finančné nároky voči žalovanému po tom, čo si žalovaný začal
najprv voči konateľovi žalobcu (pôvodnému vlastníkovi nehnuteľností) a následne aj voči žalobcovi
uplatňovať po odmietnutí uzatvorenia nájomných zmlúv žalobcom a konateľom žalobcu Q. M. a po

vznášaní nereálnych požiadaviek žalobcu na výšku nájomného súdnou cestou nároky za užívanie
nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného, ktoré nehnuteľnosti konateľ žalobcu [a následne žalobca]
užíval bez právneho dôvodu už od roku 2006. Konania vedené na tunajšom súde iniciované Mestom
Hlohovec ako žalobcom za užívanie nehnuteľností spoločnosťou AMOS SK s.r.o. ako žalovaným a
konateľom žalovaného sp. zn.: 17C/216/2013 a sp. zn.: 23Cb/82/2015 nie sú doposiaľ právoplatne

skončené, žalobca [AMOS SK s.r.o.] napáda každé rozhodnutie súdu ohľadom minulého užívania
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného žalobcom opravnými prostriedkami. Pokiaľ ide o tvrdenie
žalobcu, že žalovaný ignoruje žiadosti žalobcu o konečné vyriešenie veci a vôbec nerieši jeho žiadosti o
odkúpenie alebo zámenu pozemku, žalovaný uvádza, že už v roku 2015 žalovaný súhlasil so zámenou
pozemkov 1:1, čo písomne oznámil žalobcovi listom zo dňa 05.11.2015 priloženým k odporu. Dôvodmi,

pre ktoré v tom čase, a ani na základe ďalšej žiadosti žalobcu z roku 2018, nedošlo k uzatvoreniu
vzájomnej dohody o zámene pozemkov žalobcu a žalovaného bolo, že žalobca žiadal v tom čase
a aj následnými žiadosťami doplatok od žalovaného, podmieňoval uzatvorenie dohody ajprevodom
ďalších nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného do vlastníctva žalobcu v rádovo desaťtisícových
hodnotách [na ul. B. a na ul. H.] tvrdiac, že uvedená zámena bude lenvyrovnávať „nepomer"

vo všeobecných hodnotách nehnuteľností v prospech žalobcu a rovnako tak dohodu podmieňoval
skončením všetkých sporov za užívanie nehnuteľností žalobcom iniciovaných žalovaným, v ktorých
mal žalovaný už neprávoplatne judikované pohľadávky. Pre úplnosť žalovaný uvádza, že žalobca
žiadosťou zo dňa 03.06.2020 doručenou dňa 03.06.2020 (nepodpísanou zo strany žalobcu, ale tento bol
vyzvaný žalovaným prísť ju dodatočne podpísať), nazvanou ako žiadosť o odkúpenie pozemkov mesta,

navrhol žalovanému uzatvorenie zámennej zmluvy, na čo žalobcovi žalovaný listom zo dňa 03.07.2020
číslo 34341/2020/1619/PEM oznámil, že uvedená žiadosť bude zaradená do programu mestského
zastupiteľstva žalovaného, ktoré sa bude konať dňa 30.07.2020. Pohnútky žalobcu v roku 2014, po tom,
čo žalobca opakovane odmietal uzatvorenie nájomnej zmluvy na pozemky žalovaného ním a konateľom
žalobcuužívanéodroku2006,investovaťfinančnéprostriedkydokúpynehnuteľnosti,ktoroujepozemok

podmiestnouverejnoukomunikáciouvybudovanoudesaťročiapredtýmakoprístupovácestakrodinným
domom, považuje žalovaný za len špekulatívne a účelové, aj vzhľadom na časový rámec uskutočneného
prevodu. Žalovaný tiež už viackrát vo svojich podaniach uviedol, že žalobca nadobudol pozemok s parc.
č. XXXX/X druh pozemku zastavaná plocha o výmere 3594 m2 do svojho vlastníctva kúpnou zmluvou
od podielových spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti, dva mesiace po schválení Uznesenia MsZ

v Hlohovci č. 15 zo dňa 24.04.2014, ktorým zastupiteľstvo schválilo prevod predmetného pozemku z
podielových spoluvlastníkov na žalovaného a to kúpnou zmluvou zo dňa 16.06.2014, pričom stalo sa tak
potom,čožiadostižalobcuoodkúpeniepozemkovvovlastníctveMestaHlohovecžalobcom,ktoréužíval
žalobca,resp.konateľžalobcuQ.M.,boliopakovaneneschválenéMestskýmzastupiteľstvomvHlohovci
v rokoch 2012 a 2013. Podľa názoru žalovaného išlo teda o čisto účelové konanie zo strany žalobcu s

cieľom takýmto spôsobom prinútiť žalovaného k pristúpeniu na neprimerané podmienky a požiadavky
žalobcutýkajúcesazámenypozemkužalobcuspozemkamižalovaného,naktorýchjepostavenástavba
vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný má za to, že v prejednávanom prípade žalobca postupoval rovnako ako
p. Jarkovský v prípade, o ktorom rozhodoval ESĽP, pričom pre právne posúdenie veci nie je podstatnéa rozhodujúce, či konanie žalobcu bolo jednorazové alebo opakované. Žalovaný nevidí ani rozpornosť
svojichtvrdenípokiaľideoaplikáciuzákonač.66/2009Z.z.vspojenísrozhodnutiami,naktorépoukázal
a závermi, ku ktorým dospel ESĽP v súvislosti s aplikáciou § 3 ods. 1 OZ a konaním žalobcu v rozpore

s dobrými mravmi. Žalobcove tvrdenie je vytrhnuté z kontextu. Žalovaný netvrdí, že nárok na náhradu
za užívanie predmetného pozemku pod miestnou komunikáciou nikdy neexistoval alebo nebol daný,
ale s ohľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, bol uplatnený tento nárok na
súde neskoro - po uplynutí premlčacej doby, zároveň - bol uplatnený nesprávnym subjektom, pretože
tento nárok si mohli podľa názoru žalovaného uplatniť len pôvodní spoluvlastníci pozemku, zároveň s

ohľadomnaspôsobadôvodynadobudnutiapozemkužalobcom,jepotrebnékonaniežalobcupovažovať
za rozporné s dobrými mravmi, a preto mu nie je možné poskytnúť ochranu. Žalobca predložil súdu
spolu s písomným podaním ako dôkaz znalecký posudok č, 93/2020 za účelom preukázania, že nárok
uplatnený touto žalobou, je v celom rozsahu dôvodný. V prvom rade žalovaný uvádza, že úlohou znalca
bolo stanoviť všeobecnú hodnotu nájmu za predmetný pozemok. Uvedené však v žiadnom prípade
nepreukazuje, že nárok uplatnený touto žalobou, je dôvodný. Žalovaný konštatuje, že v konaní vedenom

na tunajšom súde pod sp. zn.: 36Cb/164/2018, v ktorom bol vyhotovený znalecký posudok č. 93/2020
súdom ustanoveným znalcom Ing. Deziderom Csenkym, žalovaný podal námietky voči znaleckému
posudku, a v tomto smere sa aj v tomto konaní vyjadruje k žalobcom predloženému dôkazu, a to z
uvedených dôvodov: V zmysle záverov znaleckého posudku č. 93/2020 bola stanovená všeobecná
hodnota nájmu pozemkov špecifikovaných v žalobnom návrhu za obdobie od 16.06.2016 do 15.06.2018

vo výške 18.000,- €. Znalec pri stanovení všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov vychádzal z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty v
znení neskorších predpisov a to z prílohy č. 3 k vyhláške - Postup stanovenia všeobecnej hodnoty
nehnuteľností a stavieb, Všeobecná hodnota pozemkov je upravená v časti E. vyhlášky s tým, že znalec
priurčeníhodnotynájmupoužilmetódupolohovejdiferenciácie[bodE.3vyhlášky],priktorejsakoeficient

polohovej diferenciácie vypočíta ako súčin koeficienta všeobecnej situácie, koeficienta intenzity využitia,
koeficienta dopravných vzťahov, koeficienta obchodnej alebo priemyselnej polohy, koeficienta technickej
infraštruktúry pozemku, koeficienta povyšujúcich faktorov a koeficienta redukujúcich faktorov. Žalovaný
namietol a nesúhlasil so stanovením hodnoty koeficienta povyšujúcich faktorov v hodnote 3,00. Podľa
vyhlášky povyšujúcimi faktormi sú: pozemky určené územným plánom na vyššie využitie, než na aké

slúžia v súčasnosti ( napríklad nezastavané stavebné pozemky, zmena funkcie zóny sídla a pod.), -
obchodné pozemky v miestach so silným turistickým ruchom, ak to nebolo zohľadnené v koeficiente
všeobecnej situácie, - pozemky s výrazne zvýšeným záujmom o kúpu, ak to nebolo zohľadnené vo
zvýšenej východiskovej hodnote, - iné faktory [napríklad tvar pozemku, výmera pozemku, druh možnej
zástavby,sadovéúpravypozemkuapod.]Povyšujúcefaktorymožnopoužiťibavprípadoch,akužneboli

zohľadnenévovýchodiskovejhodnotealebovpredchádzajúcichkoeficientochstým,žeaksapovyšujúci
faktornevyskytuje,koeficientpovyšujúcichfaktorovje1,00,inaksastanovívrozmedzíod1,01do3,00.V
prejednávanom prípade nie je podľa názoru žalovaného možné uplatniť ani jeden z vyššie menovaných
povyšujúcich faktorov, nakoľko, pozemok je zastavaný stavbou - miestnou asfaltovou komunikáciou, ide
o prístupovú cestu k rodinným domom, v ktorej sú vybudované inžinierske siete. Žalovaný má za to, že

záver znalca, že ide o pozemok so zvýšeným záujmom o kúpu, ktorý ako dôvod stanovenia hodnoty
koeficienta povyšujúcich faktorov uviedol znalec vo svojom znaleckom posudku, a to dokonca v jeho
najvyššej hornej hranici/hodnote 3,00, je vylúčený [takmer nulový]. Naviac žalovaný opäť uvádza, že
žalobcanadobudolpozemokdosvojhovlastníctvavčase,keďužbolzastavanýmiestnoukomunikáciou,
teda vedel, že pozemok nebude môcť využiť na iný účel. Žalovaný s ohľadom na uvedené konštatuje,

že koeficient povyšujúcich faktorov mal byť stanovený v hodnote 1,00, teda, že sa povyšujúci faktor s
ohľadom na vlastnosti pozemku nevyskytuje. Žalovaný ďalej v Znaleckom posudku namietol a nesúhlasil
so stanovením dĺžky obdobia návratnosti investície znalcom na 20 rokov. Žalovaný má za to, že pri
určení dĺžky obdobia návratnosti investície, sa pri stanovení výšky hodnoty ročného nájmu vychádza
z vyhlášky 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, podľa ktorej obvyklé obdobie

návratnosti investície sa pohybuje v intervale 15 až 40 rokov v závislosti od ekonomických, polohových
a fyzických faktorov. Spodná hranica uvedeného intervalu je vhodná najmä pre pozemky s vysokým
predpokladom návratnosti [očakávaný vysoký nájom], umiestnené v dobrej polohe (v centre sídla),
s dobrými fyzickými charakteristikami [možnosť zástavby viacpodlažnými budovami podľa platného
územného plánu, pripojenie na technickú infraštruktúru a pod.]. Horná hranica uvedeného intervalu je

vhodná najmä pre pozemky s nízkym až žiadnym predpokladom návratnosti (očakávaný nízky až žiadny
výnos), umiestnené v nevhodnej polohe, a to v sídle aj mimo neho (spravidla pozemky v odľahlých,
nie však rekreačných polohách), s nevhodnými fyzickými charakteristikami (bez možnosti zástavby,
nevhodný tvar pozemku a pod.). Keďže predmetné pozemky sa nachádzajú v zástavbe rodinnýchdomov, na pozemku je vybudovaná prístupová komunikácia k rodinným domom, v ktorej sú vybudované
inžinierskesiete,jemožnékonštatovať,žeuvedenýpozemokniejemožnéaaninebudemožnévyužívať
na iný účel, než akému slúži, nie je možné na pozemku uskutočňovať akúkoľvek inú alebo ďalšiu

výstavbu, preto očakávaný výnos z pozemku je nízky, skoro až žiadny. Žalovaný má za to, že stanovenie
dĺžky obdobia návratnosti investície na 20 rokov v zmysle znaleckého posudku č. 93/2020 je nesprávne,
nevychádza z reálnych možností využitia a reálneho možného / očakávaného výnosu z pozemku. S
ohľadom na uvedené skutočnosti žalovaný má za to, že Znalecký posudok č. 93/2020 je vyhotovený v
rozpore s vyhláškou č. 492/2004 Z. z.. Žalovaný tiež poukazuje na rozsudok Okresného súdu Trnava

zo dňa 15.03.2019, sp. zn.: 36Cb/629/2015, v ktorom súd rozhodoval o rovnakom nároku žalobcu,
medzi tými istými stranami sporu, týkajúceho sa toho istého pozemku, rozdiel spočíval v rozhodnom
období, za ktoré si žalobca uplatnil svoj nárok, pričom v danom konaní bolo rovnako vykonané znalecké
dokazovanie [Znalecký posudok č. 75/2018 vyhotovený znalcom Ing. Tiborom Škripcom], ktorý stanovil
všeobecnú hodnotu nájmu pozemku za obdobie od 16.06.2014 do 15.06.2015 vo výške 2.980,- €, čo je
viac ako trojnásobne nižšia hodnota nájmu ako stanovil znalec v tomto konaní za jeden rok (9.000,- €).

Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich
písomných podaniach, navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.

12. Na pojednávaní dňa 24.09.2020 advokát žalobcu uviedol, že žalobca trvá na podanej žalobe v
celomrozsahu,pričomvzhľadomnanovúargumentáciužalovanéhouvádza,ženárok,ktorýjeuplatnený

touto žalobou je nárokom na náhradu za užívanie pozemku žalobcu pod stavbou žalovaného z titulu
zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.. Žalobca vo svojich
stanoviskách poukázal na množstvo súdnych rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že tento nárok nie je
nárokom jednorazovým, ale mal by sa priznávať vo forme opakujúceho sa plnenia. Nárok žalobcu tak
nemôže byť a ani nie je premlčaný. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného s poukazom na vec Jarkovský

proti SR, k tomu uvádza, že závery tohto rozhodnutia nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec a to
vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti prejednávaných prípadov, žalobca kategoricky popiera, že by
postupoval v rozpore s dobrými mravmi, žalobca na presadenie svojich oprávnených záujmov použil
len právom aprobované správanie. Zámerom žalobcu pri kúpe nehnuteľnosti nikdy nebolo inkasovanie
náhrad za užívanie predmetného pozemku, jeho zámerom bolo len efektívne urýchlenie rokovaní so

žalovaným s cieľom vyriešenia predmetnej situácie. Keď stavba žalobcu na pozemku žalovaného bola
a je až doposiaľ nevyriešená. Stavba žalobcu na pozemkoch žalovaného bola pritom postavená ešte
v 90 rokoch 20 storočia, pričom pozemky žalovaného žalovaný nadobudol bezodplatne na základe
delimitačných zákonov. Žalobca poukázal, že žalovaný počas 15 až 20 rokov nežiadal od právnych
predchodcov žalobcu za užívanie pozemkov žalovaného pod stavbou žalobcu žiadne nájomné, rovnako

aj cenu pozemkov, za ktoré žalovaný chcel previesť pozemky na žalobcu, boli neprimerane vysoké a
nereflektovali skutočnosť, že pozemky žalovaného v celom rozsahu zastavané stavbu žalobcu sa nedajú
využiť na žiadny iný účel. Nič nebránilo žalovanému, aby v súlade so zákonom č. 66/2009 Z. z. tieto
vlastnícky usporiadal s vlastníkom pozemku, t.j. žalobcom. Žalovaný ani v priebehu 11 rokov od účinnosti
predmetného zákona nezabezpečil jeho realizáciu, t.j. buď zámenu pozemkov, alebo inicioval konania

o nariadení pozemkových úprav. Podľa právneho názoru žalobcu je to práve správanie žalovaného,
ktoré zapríčinilo tento nežiadúci právny stav, ktorý trvá doposiaľ. Pokiaľ ide o vec Jarkovský proti SR,
p. Jarkovský si uplatňoval nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia v mnohých ďalších prípadov a
to bez skutočnej snahy o usporiadaní vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním, ako konštatuje aj ESĽP,
práve to bol dôvod prečo okrem iného aj súdy SR neposkytli právnu ochranu nárokom uplatňovaným

p. Jarkovským, to za žiadnych okolností nie je prípad žalobcu, ktorý od počiatku viacerými návrhmi
opakovane žiadal zámenu pozemkov a vyriešenie predmetného sporu. Žalobca rovnako kategoricky
popiera tvrdenia žalovaného, že pri riešení otázky zámeny pozemkov kládol neprimerané podmienky
alebo požiadavky, pôvodný návrh zámeny s finančnou kompenzáciou vyplýval výlučne zo ZP, z ktorého
vyplývalo, že hodnota pozemku žalobcu je vyššia ako hodnota dotknutých pozemkov žalovaného, že v

súčasnosti žalobca nepožaduje už žiadnu finančnú kompenzáciu, nie je v žiadnom prípade potvrdením
neprimeranosti jeho pôvodných požiadaviek, ale skôr výrazom ochoty žalobcu sa dohodnúť za cenu
výrazných ústupkov a ekonomickej nevýhodnosti zámen. Žalobca na okraj uvádza, že na základe
uznesenia mestského zastupiteľstva žalovaného zo dňa 30.07.2020 mesto Hlohovec - žalovaný schválil
po viac ako 8 rokov od prvotnej žiadosti žalobcu zámenu pozemkov, ktorá by sa mala realizovať do

31.12.2020. Pokiaľ ide o návrhy na dokazovanie, podľa právneho názoru žalobcu medzi účastníkmi nie
je sporné, že pozemok žalobcu je v celom rozsahu zastavaný stavbou žalovaného. Pokiaľ ide o právny
základ uplatňovaného nároku, ten bol špecifikovaný najneskôr na dnešnom pojednávaní, pokiaľ ide o
výšku žalobou uplatňovaného nároku, má žalobca za to, že tento nárok závisí od odborného posúdeniaa preto už pri samotnom podaní žaloby výšku svojho nároku preukazoval predložením ZP Ing. Miklánka,
ďalej v konaní navrhol, aby bol aj v tomto konaní vykonaný ZP Ing. Škripca, ktoré znalecké dokazovanie
bolo nariadené v obdobnej veci. A napokon navrhol vykonanie dôkazu ZP Ing. Csenkyho, ktorý ZP

žalobca predložil vo svojom predchádzajúcom písomnom podaní, v prípade, ak by mal súd pochybnosti
o záveroch z ktoréhokoľvek ZP, žalobca vo svojich predchádzajúcich podaniach navrhol, aby aj súd v
tomto konaní ustanovil nového znalca. Žalobca iné návrhy na vykonanie dokazovania, ako tie, ktoré
uviedol už vo svojich predchádzajúcich podaniach nemá.

13. Advokát žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava doterajších podaní vo veci. Pokiaľ
žalobca na dnešnom pojednávaní tvrdí, že nárok si uplatňuje titulom náhrady za užívanie pozemku
žalobcupodľazákonač.66/2009Z.z.,poukazujenapodanúžalobu,vktorejsižalobcanárokuplatnilako
výšku finančnej náhrady vychádzajúcu z výšku nájomného, dojednaného v nájomnej zmluve obvyklej
v danom mieste a čase, v obdobnej nehnuteľnosti a teda žalovaný má za to, že prednes žalobcu je
podstatnou zmenou skutočnosti tvrdených v žalobe a teda ide o zmenu žaloby, ktorá však nie je podľa

CSP možné urobiť na pojednávaní. V ostatných veciach má žalovaný za to, že nárok treba posúdiť
podľa zákona č. 66/2009 Z. z., pričom má rovnako za to, že nárok žalobcu je premlčaný, pretože, ak by
si aj žalobca bol uplatnil nárok na náhradu za vecné bremeno pozemku, ide o majetkové právo, ktoré
sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. K otázke začiatku jej plynutia a premlčania
sa vyjadril už vo svojich písomných podaniach. Ak súd uzná, že zdôvodnenie žalobcu o nároku, resp.

právnom titule, na základe ktorého sa domáha zaplatenia žalovanej sumy, nie je zmenou žaloby, tak
poukazuje na to, že dôkazné bremeno ohľadom tvrdení žalobcu má žalobca a žalobca v tomto konaní
nevyprodukoval žiaden dôkaz a ani takýto dôkaz nenavrhuje, ktorým by bola ustálená hodnota náhrady
za vecné bremeno k pozemku, pretože ZP č. 93/2020, ktorý v tomto konaní žalobca predložil je ZP
vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu k pozemku a nie vo veci stanovenia náhrady za vecné

bremeno. K ostatným námietkam voči tomuto ZP zotrváva na písomnom podaní. Keď žalobca tvrdí, že
žalovanému nič nebránilo, aby vlastnícky vysporiadal pozemky podľa zákona č. 66/2009, tu by poukázal
na tvrdenia žalovaného uvedené v odpore, kde žalovaný poukázal na to, že práve v r. 2014 vykonal kroky
k vlastníckemu vysporiadaniu týchto pozemkov zámenou podľa zákon č. 66/2009, pričom potom, čo bola
táto zámena pozemkov medzi žalovaným a právnymi predchodcami žalobcu schválená zastupiteľstvom,

tieto pozemky odkúpil žalobca. Taktiež popiera tvrdenia žalobcu o tom, že by žalovaný nemal snahu
vysporiadať pozemky zámenou podľa zákona č. 66/2009, pretože kroky k tomu urobil ešte predtým, ako
sa žalobca stal vlastníkom týchto pozemkov. Rovnako tak nie je pravdou ani to, že by žalovaný tieto
pozemky so žalobcom vysporiadal až po 8 rokoch, pretože samotný žalobca ich nadobudol v r. 2014,
čo ešte nie je 8 rokov, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalobca opakovane žiadal o zámenu pozemkov,

poukázalnalistinypriloženékodporu,zktorýchvyplýva,žeeštepredpodanímakýchkoľvekžalôbnaOS
TT, v r. 2015 žalovaný uviedol, že súhlasí so zámenou pozemkov 1:1, ktorá sa napokon uskutoční až na
základe uznesenia z r. 2020 a aj zdôvodnil prečo nároky žalobcu na doplatky považuje za neprimerané.
Naďalej trvá na námietke, ktorú v tomto konaní vzniesli a má za to, že konanie žalobcu je treba posúdiť
aj ako v rozpore s dobrými mravmi, v tejto veci poukazuje na písomné podania. Žalovaný nemá žiadne

ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. So ZP 128/2015 Ing. Mikláneka je oboznámený, bol mu
doručovaný. Aj sa v odpore k nemu vyjadril. So ZP 75/2018 Ing. Tibora Škripca v konaní 36Cb/629/2015
je oboznámený tiež, so ZP 93/2020 Ing. Csenkeyho je oboznámený tiež. Nepotrebuje ho oboznamovať
v tomto konaní, podávali k nemu písomné stanovisko. Namieta, že smerujú k stanoveniu všeobecnej
hodnoty nájmu a nie vecného bremena. Priložil do súdneho spisu dve vyhotovenia uznesení mestského

zastupiteľstva mesta Hlohovec, tak ako boli zverejnené na web stránke a to číslo 146 až 149, predmetu
prevodu sa týka uznesenie č. 146/2020 - spôsobu prevodu 147/2020.

14. Sudkyňa v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 CSP určila, ktoré zo skutkových tvrdení strán sporu
považuje v prejednávanej veci za nesporné a to obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu vznikom

vecného bremena na pozemku vo vlastníctve žalobcu podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Za sporné medzi
stranami určila skutkové tvrdenia týkajúce sa nároku na odplatu za vecné bremeno, výšky odplaty a
jeho premlčanie. Predbežný právny názoru súdu bol: na pozemku vo vlastníctve žalobcu vzniklo vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. od 01.07.2009, žalobca nadobudol vlastníctvo k pozemku s
vedomímexistencievecnéhobremenazaúčelomdosiahnutiavýhodnejšiehopostaveniaprirokovaniach

so žalovaným o kúpe pozemkov vo vlastníctve žalovaného pod stavbami žalobcu v čase, keď pôvodní
vlastníci sporného pozemku a žalovaný sa dohodli na odkúpení pozemku žalovaným od pôvodných
vlastníkov. Takéto konanie nie je v súlade s dobrými mravmi a viedlo k vzniku viacerých súdnych konaní.
Odplata za zriadenie vecného bremena je jednorazová a v prejednávanej veci je nárok na odplatupremlčaný. Dokazovanie výsluchom a ustanovením znalca na určenie výšky odplaty za vecné bremeno
nevykoná, keďže ide o premlčaný nárok a bola vznesená námietka premlčania. Podľa názoru súdu
nedošlo k zmene žaloby, nakoľko aj v žalobe je uvedené, že žalobca sa domáha finančnej náhrady

za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, čo je obsahom vecného bremena. Iný právny titul v žalobe
uvedený nie je.

15. Advokát žalobcu uviedol, že žaloba má rovnako za to, že nejde o zmenu žaloby, žalobca od
počiatku uplatňoval nárok z titulu užívania pozemku žalovaným, čím došlo k zásahu a obmedzeniu jeho

vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného smerujúceho k realizácii zákonných povinnosti
podľa zákona č. 66/2009, žalobca uvádza, že žalovaný od r. 2014 nevykonal žiadny úkon v zmysle
zákona č. 66/2009. Pokiaľ ide o závery ZP podľa právneho názoru žalobcu, určená všeobecná hodnota
nájmu, ktorá by zodpovedala výške bezdôvodného obohatenia v plnom rozsahu korešponduje s výškou
nárokov aj z titulu vecného bremena. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že žalobca nenavrhoval žiadne
dôkazy, opakovane uvádza, že navrhol vykonanie znaleckého dokazovania.

16. Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.

17. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

18. Podľa § 128 ods. 2 OZ, vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť,

ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

19. Podľa § 151n ods. 1, 2, 3 OZ (1) Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech
niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce
vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. (2)

Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.
(3) Pokiaľ sa účastníci nedohodli inak, je ten, kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu oprávnený užívať cudziu vec, povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy;
ak však vec užíva aj jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať podľa miery spoluužívania.

20. Podľa § 151o ods. 1 OZ (1) Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu
v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného
orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom
práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho
vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

21. Podľa § 100 ods. 1, 2 OZ (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než

zabezpečená pohľadávka.

22. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

23. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (1) Tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce
alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím

umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").

24. Podľa § 2 ods.1, Zákona č. 66/2009 Z.z. (1) Obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal
podľa osobitných predpisov vlastníkom stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovoprávnehousporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len "vlastník stavby"), môže poskytnúť zámennou zmluvou
vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v
primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne

vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území,
náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce. (2) Ak sa neuplatní postup podľa odseku
1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení
pozemkových úprav podľa osobitného predpisu.

25. Podľa § 3 ods.1 Zákona č. 66/2009 Z.z. (1) Konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu
usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na žiadosť
vlastníka stavby. Pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom podľa tohto zákona sa prihliada
na potreby vlastníka stavby. (3) Usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná
formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom katastrálnom
území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia

obce,vprimeranejvýmere,bonitearovnakéhodruhu,akobolpôvodnepozemokpredzastavaním,alebo
formou finančnej náhrady, ak a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia
náhrady,
b) ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2,
c) o to požiada vlastník pozemku.

26. Podľa § 4 ods. 1, 2 Zákona č. 66/2009 Z.z. (1) Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku
pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,

vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v
prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. (2) Vlastník pozemku pod stavbou
je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav

v príslušnom katastrálnom území.

27. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

28. Podľa § 151 ods. 1,2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujúsanesporné.(2)Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

29. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. Súd ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie finančnej náhrady vykonal dokazovanie písomnými a
ústnymi vyjadreniami právnych zástupcov žalobcu a žalovaného, výpisom z katastra nehnuteľností LV č.
XXXX kat. úz. S., znaleckými posudkami č. 128/2015 Ing. Jána Mikláneka, č. 111/2015 Ing. Františka

Orsága, č. 93/2020 Ing. Dezidera Csenkyho, Výpisom uznesení a nariadení z rokovania Mestského
zastupiteľstva v Hlohovci zo dňa 24.04.2014, 30.07.2020, Návrhom na majetkovoprávne vysporiadanie
nehnuteľností a vzájomných záväzkov zo dňa 12.10.2015, Stanoviskom Mesta Hlohovec zo dňa
05.11.2015, Žiadosťou o odkúpenie pozemkov mesta zo dňa 03.06.2020, Odpoveďou Mesta Hlohovec
zo dňa 03.07.2020, s obsahom elektronických spisov Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Cb/629/2015,

36Cb/164/2018, 17C/216/2013, ostatným spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový a právny
stav:

31. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej
sa v katastrálnom území S., okres S., obec S., evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX ako pozemok,

parcela č. XXXX/X o výmere 3 594 m2 druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parcela
registra „C", na ktorom sa nachádza betónová prístupová komunikácia, v ktorej sú vybudované
inžinierske siete ako voda, elektrina, plyn, kanalizácia a chráničky na rozvod telekomunikačných
sietí vo vlastníctve žalovaného, ktorá je využívaná prevažne obyvateľmi Mesta Hlohovec. Stavba jeumiestnená v zastavanom území obce a je verejne prístupná. V miestnej komunikácii sa tiež nachádza
plynárenské zariadenie vybudované v súvislosti s výstavbou rodinných domov na ul. C.. Predmetná
stavba vo vlastníctve žalovaného výrazne zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu k pozemku, na

ktorom je umiestnená a zásadným spôsobom obmedzuje až vylučuje žalobcu v jeho ďalšom využívaní.
Obmedzením vlastníckeho práva žalobcu k pozemku, vznikol žalobcovi nárok voči žalovanému na
zaplatenie finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Dňa 01.08.2016 podal žalobca
návrhnazačatiekonaniaourčeniepovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovi7353,32eurztituluužívania
nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu v období 16.06.2015 do 15.06.2016. Pri stanovení výšky finančnej

náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobca vychádza z výšky nájomného určeného
znaleckým posudkom.

32. Dňa24.04.2014schváliloMestskézastupiteľstvovHlohovcinadobudnutiepozemkuparcelaregistra
C č. XXXX/X, zastavané plochy o výmere 3 594 m2, zapísaného v LV č. XXXX vo vlastníctve právnych
predchodcov žalobcu do vlastníctva Mesta Hlohovec formou zámeny za pozemok vo vlastníctve Mesta

Hlohovec, parcela reg. E č. XXX, orná pôda o výmere 4 409 m2 bezodplatne.

33. Žalobca nadobudol predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou zo dňa 16.06.2014 od spoluvlastníkov
a jeho vlastníctvo bolo do katastra nehnuteľností vložené dňa 17.07.2014 a k zámene pozemkov podľa
uznesenia Mestského zastupiteľstva medzi Mestom Hlohovec a právnymi predchodcami preto nedošlo.

Dôvod kúpy tohto pozemku žalobca v žalobe neuviedol, až na pojednávaní advokát žalobcu uviedol, že
„Zámerom žalobcu pri kúpe nehnuteľnosti nikdy nebolo inkasovanie náhrad za užívanie predmetného
pozemku, jeho zámerom bolo len efektívne urýchlenie rokovaní so žalovaným s cieľom vyriešenia
predmetnej situácie.“ Napriek tomuto tvrdeniu, žalobca podal na súd tri žaloby o určenie náhrad za
užívanie predmetného pozemku.

34. Žalobca je tiež vlastníkom stavby postavenej na pozemku vo vlastníctve Mesta Hlohovec a pred
nadobudnutím vlastníctva nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, sa žalobca a jeho konateľ
v rokoch 2012 a 2013 pokúšali neúspešne získať vlastníctvo pozemku, na ktorom je stavba v jeho
vlastníctve, od Mesta Hlohovec.

35. V konaní tunajšieho súdu sp. zn. 36Cb/629/2015 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 7 353,32 eur titulom bezdôvodného obohatenia ako finančnej náhrady za obmedzenie jeho
vlastníckeho práva v období od 16.06.2014 do 15.06.2015 vo výške všeobecnej hodnoty nájmu určenej
znaleckým posudkom Ing. Jána Mikláneka č. 128/2015. Súd žalobe čiastočne vyhovel a určil povinnosť

žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2 980 eur s príslušenstvom, pričom vychádzal zo znaleckého
posudku Ing. Tibora Škripca č. 75/2018, pričom posúdil v zmysle žaloby užívanie pozemku vo vlastníctve
žalobcu žalovaným ako užívanie bez právneho dôvodu, ako bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný
žalovaný vydať žalobcovi. Rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť 06.04.2019, keďže strany nepodali
odvolanie voči tomuto rozsudku.

36. V konaní tunajšieho súdu sp. zn. 36Cb/164/2018 sa žalobca domáha od žalovaného zaplatenia
bezdôvodného obohatenia ako finančnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva v období od
16.06.2016 do 15.06.2018 vo výške všeobecnej hodnoty nájmu. Konanie nie je skončené.

37. Taktiež medzi stranami nie je sporné, že na predmetnom pozemku vo vlastníctve žalobcu vzniklo
vecné bremeno na základe Zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, a to podľa § 4 ods. 1 tohto zákona, s účinnosťou od 01.07.2009.
Na predmetnej nehnuteľnosti sú aj ďalšie vecné bremená v súvislosti s inžinierskymi sieťami, ktoré

sú na tejto nehnuteľnosti, ale toto nie je predmetom tohto sporu. Z uvedeného vyplýva, že stavbu na
pozemku ešte právnych predchodcov žalobcu zriadil predchádzajúci vlastník stavby a nie žalovaný a do
vlastníctva žalovaného sa dostala na základe zákona č. 66/2009 Z.z.. Ide o stavbu slúžiacu verejnému
záujmu ako prístupová cesta užívaná nielen obyvateľmi mesta Hlohovec, ale aj inými osobami, dokonca
i žalobcom. O cestu je povinný sa starať žalovaný. Žalovaný tak neužíva vec vo vlastníctve žalobcu

bez právneho dôvodu a nezískava bezdôvodné obohatenie, preto súd vec nemohol posudzovať podľa
zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení.38. Sporné medzi stranami však boli žalobcom tvrdené skutočnosti a to, že finančná náhrada za
užívanie nehnuteľnosti inou osobou ako vlastníkom je pravidelne sa opakujúcim plnením a vo výške
zodpovedajúcej nájomnému dojednanému v nájomnej zmluve obvyklej v danom mieste a v čase k

obdobnej nehnuteľnosti.

39. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. síce skoršie, takýmto zákonom regulované a
predtým neupravené vzťahy užívania pozemkov pod stavbami vlastníkmi stavieb, získali potrebný
právny rámec a nároky vlastníkov pozemkov pod stavbami tak prestali byť vzťahmi posudzovateľnými

podľa zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení, to však nemohlo vlastníkov pozemkov
obmedzených uzákonením vecných bremien zbaviť práva i v takomto čase požadovať náhradu za
pretrvávajúce (a zákonodarcom zlegalizované) obmedzenie. Ak potom súčasťou ústavne konformného
výkladu úpravy v zákone č. 66/2009 Z.z. musí byť tiež hľadanie aj nájdenie vyváženejšieho modelu
práv a povinností oboch strán takýmto zákonom nastoľovaného vzťahu (než by šlo dovodiť iba
mechanickým vyjdením z obsahu tzv. pozitívneho práva) vrátane mechanizmu schopného čeliť

možnosti diktovania podmienok vlastníkovi pozemku pod stavbou zo strany vlastníka stavby, je to
práve možnosť požadovania náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku vecným
bremenom, ktorá môže prispieť k riešeniu uspokojivému aj pre vlastníka pozemku (náhrada za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva, vyjadrená vo forme všeobecného ekvivalentu, teda v peniazoch).
Nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k pozemku nastalo v dôsledku výstavby cesty, ktorej

význam pre obyvateľov Mesta Hlohovec a aj všetkých prechádzajúcich po ceste je nepochybný a
opakovane zdôrazňovaný žalobcom aj žalovaným. Verejný záujem je potrebné chápať ako záujem,
ktorý možno označiť ako všeobecne prospešný záujem. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom
prevahy verejného záujmu vzťahujúceho sa k určitému chodu alebo zariadeniu nad záujmom jednotlivca
bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka a bez

toho, aby existencia obmedzenia vyplývajúca z vecného bremena bola zrejmá zo zápisu v katastri
nehnuteľností. Medzi požiadavkami verejného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných
práv jednotlivca musí byť dosiahnutá „spravodlivá rovnováha“. Na jednej strane stojí Ústavou chránené
vlastnícke právo žalobcu, ktoré je nepochybne trvalo obmedzené zastavaním pozemku cestným
telesom, pričom by bolo v rozpore ústavnoprávnymi princípmi hľadieť na toto obmedzenie bez nároku

na primeranú náhradu. Na strane druhej stojí verejný záujem spoločnosti na významnom cestnom
prepojení, tento záujem však nemožno chápať v kontexte nároku znemožniť vlastníkovi užívať pozemok
akýmkoľvek spôsobom bez toho, aby z neho mal akýkoľvek prospech.

40. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne. V konaní

bolo ustálené a medzi stranami sporu nesporné, že na pozemku vzniklo zákonné vecné bremeno v
zmysle zák. č. 66/2009 Z.z.. Priamo zo zákona vznikajú vecné bremená v prípadoch, v ktorých to
osobitný právny predpis výslovne ustanovuje, pričom ich obsah je určený kogentnou právnou normou.
Keďže úprava zákonných vecných bremien nie je komplexná, nie je vylúčené použitie všeobecnej
úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Z tohto teda vyplýva, že v prípade že špeciálne

predpisy nemajú osobitnú úpravu, riadi sa režim všeobecnou úpravou občianskeho práva. Pri vzniku
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne za obmedzenie vlastníctva pozemku primeraná
náhrada zodpovedajúca rozsahu tohto obmedzenia. Náhrada sa poskytuje v peniazoch, pokiaľ zákonne
ustanoví, že ju možno poskytnúť aj inou formou. Obsah vecného bremena je daný zákonom č. 66/2009
Z.z., pričom spočíva v držbe a užívaní pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo

zmenu stavby. Súd dospel k záveru, že za vzniknuté zákonné vecné bremeno vlastníkovi pozemku
patrí jednorazová náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktorú bolo potrebné kvalifikovane
ohodnotiť znaleckým posudkom. Z charakteru jednorazovej náhrady nepriamo vyplýva, že nárok na
ňu vznikol dňa 01.07.2009, čo korešponduje s dňom vzniku zákonného vecného bremena, a nie je
možné ju viazať na konkrétne časové obdobie (čo by ostatne poprelo význam a charakter jednorazovosti

náhrady). Je zjavné, že zákon č. 66/2009 Z.z., ako právna norma, pomerne stručne zakotvuje vznik
zákonného vecného bremena, pričom o odplate za vecné bremeno sa právna norma „nezmieňuje“
vôbec. Čiastočne je možné charakterovo pripodobniť iné zákonné vecné bremená, napr. podľa §23 ods.
5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastnícke bytov a nebytových priestorov alebo zákonné vecné bremeno podľa
zákona o energetike, avšak v žiadnom prípade ich nie je možné zamieňať, alebo vychádzať z uvedených

osobitných predpisov upravujúcich tieto zákonné bremená ako smerodajných ( i keď aj na predmetnom
pozemkuviaznuajďalšievecnébremenáokremvecnéhobremenažalovaného,aletieniesúpredmetom
tohto konania). Podstata vzniku zákonného vecného bremena zaťažujúceho pozemok je zákonom č.
66/2009 Z.z. vymedzená ako povinnosť vlastníka pozemku strpieť výkon tohto práva, pričom momentomvzniku vecného bremena (01.07.2009) vzniklo aj právo na náhradu za vecné bremeno. Z právnej normy
je zjavné, že vecné bremeno bude pozemok zaťažovať nepretržite a bez časového vymedzenia, preto
anináhradanemôžemaťcharakteropakujúcehosaplnenia,aleboplneniaviažucehosakukonkrétnemu

časovému obdobiu (samozrejme po 01.07.2009). Že vlastník vecným bremenom zaťaženého pozemku
(v prípade, že vecné bremeno k pozemku vzniklo zo zákona a na dobu neurčitú - ako tomu bolo aj v tomto
prípade)mánároklennajednorazovúfinančnúnáhraduzaobmedzeniejehovlastníckehoprávavecným
bremenom poukazujú v tejto súvislosti rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyhlásený v
konaní vedenom pod sp. zn. 7Cdo 26/2014 ako aj R 73, rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní sp.

zn. I. ÚS 474/2013, rozsudok Krajského súd v Bratislave, zo dňa 28.03.2017, sp. zn. 8Co/158/2015,
rozsudok Krajského súd v Bratislave, zo dňa 28.03.2017, sp. zn. 8Co/158/2015, rozsudok Krajského
súdu Trnava 25Co 257/2018 zo dňa 19.03.2019.

41. Pre súd je v danom smere nepodstatné, či žalobca argumentačne odôvodňoval svoj nárok spočiatku
odlišne, podstatné je len to, či v rozhodnom období mal žalobca uplatnený nárok spočívajúci v tom, že

žiada finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva. Nakoľko obmedzenie vlastníckeho práva
je samotnou podstatou vecného bremena, súd konštatuje, že takýto nárok žalobcu uplatnený mal už v
žalobe. Bolo by príliš formalistické a v rozpore s ústavnoprávnymi princípmi a so zásadami CSP, keby
každú argumentačnú zmenu žalobcu súd vykladal ako upustenie od toho, čoho sa domáhal od začiatku
súdneho konania, a to finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je a aj v čase podania

žaloby bola svojou podstatou odškodnením za vznik vecného bremena na pozemku zo zákona.

42. Právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré
podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. OZ, a to vo všeobecnej premlčacej dobe v trvaní troch rokov,
ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo po prvý raz vykonať, za ktorý deň v danom spore treba

považovať deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., ktorým bolo vecné bremeno zriadené,
t.j. 01.07.2009. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že trojročná všeobecná premlčacia
doba v danej veci uplynula dňa 01.07.2012. Pre účely posúdenia premlčania nárokov uplatnených
podanou žalobou v preskúmavanej veci bolo rozhodujúce v prvom rade zodpovedanie otázky, či nárok
na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. treba považovať

za jednorazový, alebo ide o opakované plnenie. Súd je názoru, že v tomto smere ide o náhradu
jednorazovú. Zákon č. 66/2009 Z.z. totiž otázku náhrady za obmedzenie vlastníka pozemku zaťaženého
zákonným vecným bremenom neupravuje vôbec, a preto, pokiaľ ide o obsah práv a povinností zo
zriadeného vecného bremena, je nevyhnutné použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných
bremenách, z ktorých vyplýva, že peňažná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá

charakter opakovaného plnenia za obmedzenie ich vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
zo strany žalovaného. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva musí byť adekvátna obmedzeniu,
ktoré vecné bremeno spôsobilo vlastníkovi a to v čase jeho vzniku a nie je možné ju priznávať každému
novému vlastníkovi nehnuteľnosti a v prejednávanej veci je potrebné posúdiť aj okolnosti nadobudnutia
vlastníctvanehnuteľnostižalobcomaskutočnosť,žežalobcovibolaumožnenázámenapozemkutakako

to predpokladá zákon č. 66/2009 Z.z., ktorým bolo vecné bremeno zriadené, a teda došlo k dohode strán
o poskytnutí náhrady za zriadené vecné bremeno na pozemku žalobcu iným spôsobom ako peňažným
plnením.

43. Žalobca uplatňoval nárok na už žalobou uplatňovanú finančnú náhradu za obmedzenie ich

vlastníckeho práva z titulu zo zákona vzniknutého vecného bremena až po uplynutí premlčacej lehoty a
žalovaný vzniesol námietku premlčania v konaní, preto súd žalobu zamietol.

44. Jepotrebnéuviesť,ženároknafinančnúnáhraduvznikolprávnympredchodcomžalobcuapremlčal
sa už pred odkúpením pozemku žalobcom. A tiež to, že žalovaný sa snažil riešiť spor mimosúdne

podľa zákona č. 66/2009 Z.z. zámenou pozemkov, ktorá však nebola realizovaná práve pre odkúpenie
pozemku žalobcom až po schválení zámeny Mestským zastupiteľstvom v Hlohovci. Mesto sa stalo
vlastníkom už postavenej verejnej komunikácie na základe zákona, ale nie je podnikateľským subjektom
a pozemné komunikácie nevlastní za účelom dosiahnutia zisku, ale k bezodplatnému uspokojovaniu
verejných potrieb a naopak má výdavky na jej udržiavanie. Z predložených písomných dokumentov

vyplýva,žesataktiežsožalobcompokúšaloMestoHlohovecrokovaťomimosúdnejdohodeaajktakejto
dohode nakoniec už došlo. Žalobca uviedol, že odkúpil predmetný pozemok od pôvodných vlastníkov
len z dôvodu efektívneho urýchlenia rokovaní so žalovaným s cieľom vyriešenia predmetnej situácie,
ale skutočnosť, že tak urobil napriek dohode pôvodných vlastníkov pozemku s Mestom Hlohovec nazámene pozemkov a potom, čo sa neúspešne domáhal odkúpenia iných pozemkov od žalovaného, na
ktorých má on postavené stavby ( postavené právnym predchodcom žalobcu ), dáva za pravdu tvrdeniu
žalovaného,žepredmetnýpozemokodkúpilprávepreto,abymalvýhodnejšiupozíciupriodkúpeníalebo

zámene pozemkov od žalovaného, teda aby to využil pri vytváraní neprimeraného (bez opory v zákonnej
úprave) nátlaku na žalovaného pri realizovaní svojich vlastných požiadaviek na žalovaného. Hlavne
keď vedel, že na pozemku sú vecné bremená a pozemok nie je využiteľný na iné účely ako verejná
komunikácia, ktorá tam už je postavená, a taktiež to nie je vec slúžiaca na dosiahnutie podnikateľského
zisku,ažalobcajepodnikateľskýsubjekt,ktoréhocieľomjeprávedosahovaniezisku,tedakúpatakéhoto

pozemku nemohla viesť k podnikateľskému zisku na základe podnikateľskej činnosti žalobcu v súlade
s jeho podnikateľským zámerom a v súlade s podnikateľským oprávnením. Takéto správanie nie je v
súlade dobrými mravmi a ani v súlade so zásadami poctivého obchodného styku a nemôže požívať
právnu ochranu, preto aj ak by súd vyhodnotil, že náhrada za vecné bremeno má opakujúci sa charakter,
nemohla by byť opakujúca sa náhrada za vecné bremeno žalobcovi priznaná z tohto dôvodu.

45. Taktiež je potrebné uviesť, že vzhľadom na iné právne posúdenie veci tunajším súdom v
konaní 36Cb/629/2015, bolo už žalobcovi priznané plnenie od žalovaného za obmedzenie užívania
predmetného pozemku, takže nemôže žalobca tvrdiť, že za zákonom zriadené vecné bremeno nebola
žalobcovi poskytnutá žiadna náhrada, i keď mu bola priznaná na základe iného právneho titulu súdom.

46. Keďže súd žalobu zamietol pre účinne vznesenú námietku premlčania, nevykonal dokazovanie
navrhované žalobcom vykonaním znaleckého dokazovania a nezaoberal sa ani s dôvodnými
pripomienkami žalovaného k znaleckým posudkom predkladaným v tomto konaní, ktoré sa zaoberali
určením výšky nájomného za pozemok a nie odplaty za vecné bremeno.

47. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

48. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a zásadou úspechu,
pričom súd dospel k záveru, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Keďže
žalovaný bol úspešný na 100% a neúspešný žalobca nebol úspešný vôbec, t.j. čistý úspech žalovaného
predstavuje 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).