Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. jún 2021

Súd: Okresný súd Považská Bystrica
Spisová značka: 6C/33/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720202227
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Mišúnová

ECLI: ECLI:SK:OSPB:2021:3720202227.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Považská Bystrica sudkyňou JUDr. Dagmar Mišúnovou, v právnej veci žalobcov: 1/. T. A.,

Z.. X. X. XXXX, B. Ľ.. Š. XX/XX, B., X/ D. A., Z.. XX. X. XXXX, B. Ľ.. Š. XX/XX, B., X/ I. A., Z.. XX. X.
XXXX, B. Ľ.. Š. XX/XX, B., všetci zastúpení: JUDr. Alžbeta BORIKOVA, advokátska kancelária s.r.o. so
sídlomPredmestská57,Žilina,IČO:47249589protižalovaným:I/BADOSint.,s.r.o.sosídlomSlatinská
45/26, Beluša, IČO: 36 341 452, zastúpený JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom so sídlom Stred 60/55,
Považská Bystrica, II/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group so sídlom Štefánikova 17,
Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpená JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8/A, Bratislava, o náhradu vecnej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní 1/, 2/ súp o v i n n í zaplatiť žalobkyni 1/ 2.530,55 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 20.000 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

II. Žalobkyňa 1/ m á voči žalovaným nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy v rozsahu 100 %,
ktorú náhradu trov konania sú žalovaní povinní zaplatiť žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti uznesenia
o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník, s tým, že

plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

III. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n ízaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.000
Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

IV. Žalobca 2/ m á voči žalovaným nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy v rozsahu 100 %,
ktorú náhradu trov konania sú žalovaní povinní zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti uznesenia

o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

V. Žalovaní 1/, 2/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 13.000
Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

VI. Žalobkyňa 3/ m á voči žalovaným nárok na náhradu trov konania z priznanej sumy v rozsahu 100 %,

ktorú náhradu trov konania sú žalovaní povinní zaplatiť žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti uznesenia
o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník, s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

VII. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa 1/ sa podanou žalobou domáhala proti žalovaným 1/, 2/ náhrady nákladov spojených s
pohrebom jej manžela vo výške 2.729,30 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 Eur. Žalobca 2/

a žalobkyňa 3/ sa domáhali proti žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy každý vo výške 15.000,- Eur.
Uviedli, že Okresný súd Považská Bystrica trestným rozkazom sp. zn. 1T/34/2020-436 z 30.04.2020
uznal obvineného F.T. Š., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. B., Q. C. XXXX/XXX, H. X., za vinného z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písmeno a) Tr. zák. s poukázaním na § 138 písmeno h) Tr. zák. za
to, že ako vodič žalovaného v prvom rade 24.08.2018 v H. B. v čase okolo 04:55 hod. riadil nákladné
motorové vozidlo značky Renault Premium M. X.-XXX B. s návesom N. M. X.-XXX W., po ceste č. 1/61

smerom na X. a v kilometri 157.0, v dôsledku nevenovania sa vedeniu vozidla a situácii na ceste na
prechode pre chodcov zrazil D. A. Q.. Z.. XX.XX.XXXX (manžel žalobkyne v 1/ rade a otec žalobcov v
2/ a 3/ rade), ktorému nedal prednosť a narazil do neho, pričom D. A. Q.. utrpel zranenia nezlučiteľné
so životom, v dôsledku ktorých toho istého dňa v NsP Považská Bystrica o 8:40 hod. zomrel. Za to
súd uložil F. Š. trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na 4 roky
a povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1/ rade náhradu škody vo výške 4 721,67 €. So zvyškom nároku na
náhradu škody odkázal súd žalobkyňu v 1/ rade na civilný proces. Proti uvedenému trestnému rozkazu
podal obvinený F. Š. odpor, v ktorom podstate uznal zavinenie na dopravnej nehode, avšak domáha sa
uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom, bez uloženia trestu zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá a bez uloženia povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. Ako vyplýva z trestného spisu
Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 1T/34/2020, obvinený F. Š. pracoval ako vodič žalovaného
v 1/ rade a dňa 24.08.2018 na základe pokynu zamestnávateľa nastúpil na služobnú cestu do Dolného
Kubína s nákladným motorovým vozidlom značky J. X. M. X.-XXX B. s návesom N. M. X.- XXX W.. V
prípravnom konaní F. Š. doznal, že v H. B. jazdil s predmetným vozidlom po ceste č. 1/61 smerom na

Púchov a kilometri 157.0 na prechode pre chodcov zrazil chodca D. A. Q.. Z.. XX.XX.XXXX. Hoci bol
poškodený D. A. Q.. prevezený do NsP Považská Bystrica, tento napriek lekárskej pomoci, tohto istého
dňa o 08:44 hod zomrel. F. Š. spočiatku zavinenie na nehode popieral, avšak zrejme vzhľadom na záver
znaleckého posudku, tak znalca D.. F. P., ako aj USI Žilina, Doc. Ing. X. A. X.., zmenil svoj názor a v
podanom odpore z 08.07.2020 prehlásil, že na hlavnom pojednávaní chce urobiť vyhlásenie podľa §

257 ods. 1 písmeno b) Tr. por. (že je vinný zo spáchania skutku) a domáha sa, aby mu bol uložený trest
odňatiaslobodyspodmienečnýmodkladom,bezzákazučinnostiviesťmotorovévozidláabezpovinnosti
nahradiť spôsobenú škodu. Pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla mal žalovaný v 1/ rade, na základe poistnej zmluvy 680727249/25, motorové vozidlo Renault
Premium M.V. X.-XXX B. T. Z. N. M. X.-XXX W. na základe poistnej zmluvy 6806727249/19 poistené

u žalovaného v 2/ rade. Poistnú udalosť žalovaný v 1/ rade ohlásil u žalovaného v 2/ rade 04.09.2018.
Žalovaný v druhom rade doposiaľ svoju zodpovednosť nepoprel. Žalobkyňa 1/ titulom nákladov na
pohreb manžela D. A. Q.. zaplatila pohrebnej službe X. A. - advent 1.172,32 €, za vykopanie hrobu sumu
238 €, za zhotovenie pomníku Kamenárstvo K2 sumu 2.855 € a titulom nákladov na kar sumu 456,35 €.
Spolu zaplatila sumu 4.721,67 €. Vzhľadom na znenie § 101 zákona č. 461/2003 Z.z. v platnom znení,

si žalobkyňa 1/, titulom nákladov spojených s pohrebom D. A. Q.. uplatňuje sumu 2.729,30 €. F. Š.,
ako zamestnanec žalovaného 1/ dňa 24.08.2018 si plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z pracovnej
zmluvyapokynuzamestnávateľa.Privýkonetejtočinnostisadopustilprotiprávnehokonania,dôsledkom
ktorého bola smrť D. A. Q.. Je nepochybné, že tým zasiahol do osobnostných práv žalobcov. Pred
smrťou D. A., žalobcovia spolu s ním tvorili kompaktnú fungujúcu rodinu so silnými citovými väzbami.

Jeho násilnou a neočakávanou smrťou došlo k pretrhnutiu týchto citových väzieb a porušeniu ich práva
na spoločný život. Žalobkyňa 1/ bola veľmi citovo závislá na manželovi, pomáhala mu v podnikaní,
plánovali spolu toto podnikanie rozvíjať a rozšíriť o realitnú činnosť, čo bolo násilne pretrhnuté. Stratila
celoživotného partnera, s čím sa doteraz nevie úplne vyrovnať. Hoci od jeho smrti uplynuli už 2 roky,
stále intenzívne pociťuje jeho stratu, najmä pri rodinných oslavách, sviatkoch, spoločných stretnutiach

s deťmi a podobne. Spolu sa starali o jeho matku, ktorá zomrela v roku 2019, spolu cestovali a mali
spoločné záujmy (starali sa o psy a mačky). Doterajší spôsob života a jeho perspektívy boli činnosťou
žalovaného 1/ násilne a trvalo prerušené. Žalobca 2/ je synom D. A. Q.. a žalobkyne 1/. Vždy mali
s otcom vynikajúci vzťah, zdôverovali sa navzájom so všetkými problémami a radosťami. Otec ho
vždy podporoval, počas štúdia v Brne rodičov pravidelne navštevoval a ak nemohol pricestovať domov,

navštevoval ho otec v Brne sám, alebo s matkou. Mal partnerku, ktorú otec poznal a mal z ich dobréhovzťahu radosť. Podporoval ho v športovej činnosti a v cestovaní. Násilnou smrťou otca je jeho citový
život ochudobnený o významnú osobu a veľmi ho trápi, že matka (žalobkyňa 1/) ostala sama a taktiež
stratila perspektívu žiť naďalej v hodnotnom vzťahu s milovanou osobou. Žalobkyňa v 3/ je dcérou D. A.

st. a žalobkyne 1/. S otcom mala mimoriadne dobrý vzťah, prejavovali si navzájom lásku, podporoval
ju a držal jej palce. Veľmi sa tešil z jej vzťahu s priateľom V. C. (s ktorým plánuje svadbu), keď s ním
prišla domov, vedeli sa družne, úprimne porozprávať, spolu sledovali futbal a mala úprimnú radosť z
ich dobrého vzťahu. O ich dobrom vzťahu svedčí aj skutočnosť, že V. C. bol na pohrebe otca a toto
veľmi ťažko znášal. Pravidelne si s otcom telefonovala každý druhý deň, 2 krát do mesiaca chodila

domov a keď nemohla prísť ona, navštevoval ju otec aj s mamou. Chodili spolu na výlety a vzájomne
sa podporovali. S otcom (a taktiež žalobca 2/ a žalobkyňa 1/) mala veľmi hlboký citový vzťah, ktorý je
navždy stratený. Nikdy v živote ju nenapadlo, že by ich vzťah skončil takto tragicky. Do dnešného dňa
sa úplne so stratou otca nevyrovnala.
2. Na preukázanie svojich tvrdení k žalobe pripojili: Trestný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica
č.k. 1T 34/2020-436 zo dňa 30.4.2020, Odpor proti citovanému trestnému rozkazu zo dňa 8.7.2020,

údaje o škode č. 8005922393, príjmový pokladničný doklad zo dňa 30.8.2018, príjmový pokladničný
doklad zo dňa 3.10.2018, faktúru č. 2018020 zo dňa 3.10.2018, faktúru č.5445 vrátane pokladničného
dokladu, pokladničný doklad č. 8P0004486 a pokladničný doklad č. 20180828000021.

3. Žalovaná 1/ spočiatku súhlasila s odškodnením poisťovňou v zmysle zákona o povinnom zmluvnom

poistení. Po zvolení si právneho zástupcu uviedla, že ju mrzí celá vzniknutá situácia, avšak nemôže
sa v plnej miere stotožniť s uplatnenými nárokmi. Žalobcovia si v zmysle § 101 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení uplatnili nárok vo výške 2.729,30 € z titulu nákladov spojených s pohrebom
poškodeného D. A.. Do týchto nákladov žalobcovia zahrnuli cenu za vykopanie hrobu v hodnote 238 €
a cenu za zhotovenie pomníka 2.855 €. V tejto súvislosti dáva žalovaná 1/ do pozornosti ustanovenie

§ 2 ods. 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého: „Náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej
dosky a na úpravu hrobu sa uhrádza do výšky 663,88 eura." Rovnako žalovaná 1/ poukazuje na
ustanovenie § 101 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého: „Suma
náhrady nákladov uvedených v odseku 2 je najviac 2.324,40 eura." Vzhľadom na vyššie uvedené

sa žalovaná 1/ nemôže stotožniť s uplatneným nárokom žalobcov vo výške 2.729,30€, nakoľko do
tejto sumy je započítaná výška nákladov v rozpore s vyššie uvedeným Nariadením vlády Slovenskej
republiky a takisto v rozpore so zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Žalovaná 1/ sa
tiež nestotožňuje s výškami uplatnených nárokov z titulu nemajetkovej ujmy, nakoľko podľa jej názoru
sú neprimerane vysoké. Hlavným dôvodom neprimeranosti týchto nárokov je, že poškodený D. A.

bol podľa názoru žalovanej 1/ spoluzodpovedný za dopravnú nehodu, a teda aj za vzniknutú škodu.
Uvedené tvrdenie podopierajú závery Znaleckého posudku č. 6/2020 vypracovaného Ústavom súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 20.01.2020, v ktorom sa niekoľkokrát uvádza, že chodec
(poškodený D. A.) mal možnosť dopravnej nehode zabrániť, resp. odvrátiť kolíznu situáciu. V tejto
súvislosti dáva žalovaná 1/ do pozornosti závery Znaleckého posudku, v ktorom sa na strane 84

konštatuje: „Ak by chodec sledoval dopravnú situáciu zo smeru pohybu vozidla Renault, potom mohol
vyhodnotiť, že prechádzaním pomalou chôdzou v kombinácií s tým, že jazdná súprava neznižovala
rýchlosť jazdy vzniká kolízna situácia, a že nedokáže včas opustiť jazdný pruh vozidla. Ak by chodec
zareagoval na približujúce sa vozidlo Renault zrýchlením chôdze, dokázal by tesne opustiť koridor
vozidla Renault a k dopravnej nehode by nedošlo." S ohľadom na uvedené nepovažujeme konanie

chodca za správne. Chodec nezrýchlil svoj pohyb tak, aby dokázal odvrátiť kolíznu situáciu. Takisto sa
na str. 85 Znaleckého posudku konštatuje: „Chodec mal možnosť dopravnej nehode zabrániť tak, že by
v čase 2,5 s pred zrážkou zareagoval zrýchlením pohybu na rýchlosť 5km/h." Týmto by stihol opustiť
koridor vozidla Renault a k dopravnej nehode by nedošlo. Taktiež v Znaleckom posudku pri stanovení
príčiny dopravnej nehody z technického hľadiska je uvedené aj príčinné zavinenie dopravnej nehody

zo strany chodca (poškodeného D. A.) a to na strane 85 a 86: „Chodec nezrýchlil včas svoj pohyb tak,
aby dokázal odvrátiť kolíznu situáciu. Každý z účastníkov predmetnej dopravnej nehody mohol včasnou
a správnou reakciou na vzniknutú dopravnú situáciu reagovať tak, aby dopravnej nehode zabránil a to
nezávisle na konaní druhého účastníka dopravnej nehody." Z uvedených záverov Znaleckého posudku
podľa názoru žalovanej 1/ vyplýva, že poškodený D. A. bol spoluzodpovedný za vznik dopravnej nehody

a takisto aj za jej následky. Vzhľadom na to, že poškodený bol spoluzodpovedný za vznik dopravnej
nehody a teda aj za vznik škody, nemôže žalovaná 1/ zodpovedať za následky predmetnej dopravnej
nehody v plnej miere. Vzhľadom na uvedené dáva žalovaná 1/ do pozornosti ustanovenie § 441
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov /ďalej aj ako „OZ“\ „Ak bolaškoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne
jeho zavinením, znáša ju sám". Výška nárokov, ktorú si žalobcovia uplatnili v žalobe je neprimerane
vysoká, nakoľko sám poškodený svojim konaním spoluzavinil vznik dopravnej nehody, resp. vznik škody,

a preto uplatnené nároky žalobcov by mali byť v zmysle § 441 OZ primerane znížené. Žalovaná 1/
navrhuje súdu, aby na základe svojej voľnej úvahy primerane znížil nároky žalobcov na základe toho,
že poškodený vznik dopravnej nehody, resp. škody spoluzavinil, a teda poškodený by mal znášať škodu
pomerne. Výšku zníženia nárokov žalobcov žalovaná 1/ ponecháva na úvahe súdu. Žalovaná 1/ má
za to, že žalovaný 2/ je v predmetnej veci pasívne legitimovaný. V tejto poukazuje aj na Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/131/2018 zo dňa 30.04.2019, ktorý rozhodoval
v obdobnej záležitosti týkajúcej sa pasívnej legitimácie poisťovne a ktorý jednoznačne zhrnul aktuálny
právny stav, resp. aktuálnu súdnu prax v otázke týkajúcej sa pasívnej legitimácie poisťovne v obdobnej
veci. Vzhľadom na uvedené žalovaná 1/ navrhla, aby súd žalobu voči žalovanej 1/ zamietol a zaviazal
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy výlučné žalovanú 2/. V prípade, ak súd zaviaže žalovanú 1/ a
žalovanú 2/, žalovaná 1/ žiada, aby súd zároveň prihliadol na všetky námietky, ktoré vzniesla žalovaná

1/, a to najmä na spoluzavinenie poškodeného ako aj na obmedzujúce ustanovenie 1 101 ods. 3 zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v súvislosti s uplatnením nákladov spojených s pohrebom.

4. Žalovaná 2/ nárok žalobcov neuznala v celom rozsahu. Uviedla, že právna úprava rozsahu poistenia
zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 Zákona o PZP podáva taxatívny výpočet prípadov,

ktoré podliehajú poistnému krytiu, a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, plne v zhode
s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v OZ ustanovenou v § 442 a nasl., vrátane ust.
§ 444 OZ. Pod takto vymedzenú škodu Zákon o PZP neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej
ujmy vyplývajúcu z ust. § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne
v poistnej zmluve. Pokiaľ aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov nižších stupňov prekvapujúco

nepanuje zhoda v otázke možnosti subsumovať pod pojem „škoda na zdraví“ v zmysle Zákona o PZP
aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. OZ, je potrebné poukázať na rozhodnutie ÚS zo dňa
20.01.2011, IV. ÚS 60/2010, v ktorom uvádza: „Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 06.
decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach
je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý

nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza
aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia
súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý
zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Poukázala na
publikovaný Rozsudok NS SR z 26.09.2013, sp. zn. 3 Cdo 176/2012, zverejnený v Zbierke stanovísk NS

a súdov SR 9/2014 pod číslom 127, t.j. R 127/2014, v ktorom NS SR uvádza: „treba mať ma zreteli to, že
režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú
na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu
škody. Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v §

11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito inštitútmi je pojmová
aj obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej
povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu
škody je právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá
absolútnu, ale len relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v

peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej
výšku vyčísliť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa
platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou
sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009).“ Obdobne potom poukazujeme aj
na Uznesenie ÚS I. ÚS 137/07 z 23. augusta 2007, v ktorom sa ÚS v celom rozsahu stotožnil s
argumentáciou všeobecných súdov, ktoré dôvodili, že „Keďže zákon o zodpovednosti štátu (v našom
prípade Zákon o PZP, pozn. Žalovaného v 2. rade) bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje
rozsah jej náhrady, je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho

zákonníka) a škodu chápať vo všeobecnosti ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Keďže v zmysle uvedených skutočností štát nezodpovedá za nemajetkovú ujmu, žaloba
musela byť zamietnutá.“ A ďalej „Podľa názoru krajského súdu škoda (ako kategória občianskeho práva)sa v ustálenej súdnej praxi chápe ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného
a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a je (ak nedochádza k naturálnej
reštitúcii) napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, pričom skutočnou

škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca
majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu.
Z takto vymedzeného a chápaného pojmu škody, resp. skutočnej škody vyplýva, že za škodu, resp.
skutočnú škodu nemožno považovať aj ujmu vzniknutú pôsobením na telesnú a psychickú integritu
poškodeného, s výnimkou prípadov, kedy možno podľa výslovného ustanovenia zákona poskytnúť i tzv.

materiálnu satisfakciu (peňažné zadosťučinenie). Takto podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode
na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
Podľa § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo zadosťučinenie dostačujúce najmä pre
to, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon podľa § 442 ods. 2 Občianskeho
zákonníka pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma
v peniazoch. Najmä toto posledné ustanovenie je dostatočným argumentom pre záver, že za škodu,
resp. skutočnú škodu nemožno považovať aj nemajetkovú ujmu oceniteľnú peniazmi, lebo ak by to
tak bolo, potom by ustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo nadbytočné (obdobne ako

je tomu pri § 16 OZ, pozn. Žalovaného v 2. rade), keďže nemajetkovú ujmu v peniazoch by bolo
možné uhrádzať už podľa § 442 ods. 1.“. Keďže od roku 2001 nedošlo k žiadnej zmene relevantnej
vnútroštátnej právnej úpravy, nie je absolútne legitímny dôvod na zmenu výkladu príslušných zákonných
ustanovení a ad hoc rozširovanie účelu Zákona o PZP a jeho cieľov oproti tým, ktoré boli celkom
jednoznačne a nesporne zamýšľané a stanovené samotným zákonodarcom. Opačný postup potom

nie je možné vyhodnotiť inak, ako snahu „zhojiť“ nečinnosť zákonodarcu priamou aplikáciou smerníc
EÚ, pričom táto je vo vzťahu k Žalovanému v 2. rade, vzhľadom na jeho súkromnoprávny charakter,
vylúčená. S poukazom na argumentáciu žalovaného v 2. rade k otázke jeho pasívnej vecnej legitimácie
v predmetnom konaní (jej absencie) uviedla, že v prípade, ak by aj teoreticky pripustila, že pod pojem
škody na zdraví podľa Zákona o PZP by bolo možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu pozostalých,

bolo by zo strany súdu nevyhnutné dôsledne sa zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, t.j.
protiprávnosťoukonania,vznikomškodyvdôsledkuprotiprávnehokonania,atovovzťahukžalovanému
v 2. rade a v kontexte celého Zákona o PZP. K otázke príčinnej súvislosti pritom NS SR v Rozsudku
z 29.03.2007 sp. zn. 3 Cdo 32/2007 uviedol, že „Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi
nesprávnym úradným postupom (v našom prípade poistnou udalosťou, pozn. Žalovaného v 2. rade) a

škodou zákon č. 58/1969 Zb. (Zákon o PZP) nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.
Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená

len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných
súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj
R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979).
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.“ (mutatis
mutandis Rozsudok NS SR z 30.07.2009 sp. zn. 1 Cdo 129/2008, Rozsudok NS SR z 30.06.2010
sp.zn. 5 Cdo 126/2009, Rozsudok NS SR z 31.07.2012 sp.zn. 6 Cdo 89/2011, Uznesenie NS SR z
23.04.2014 sp. zn. 6 MCdo 7/2013 atď.). V tejto súvislosti potom poukázala na Rozsudok NS SR z 30.
januára 2007, sp. zn. 2 Cdo/73/2006, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod R 61/2008, v zmysle ktorého, „príčinná súvislosť medzi poškodením
zdravia žalobcov a protiprávnym konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v
udalosti, ktorá je už sama o sebe následkom protiprávneho konania žalovaného. O takýto prípad ide aj
vtedy, ak poškodenie zdravia žalobcov bolo výsledkom ich reakcie na smrteľný úraz ich syna.“ (rovnakonapr. R 7/1979). Uvedený princíp je obdobne premietnutý aj priamo v § 5 ods. 1 písm. h) Zákona o
PZP, v zmysle ktorého „poistiteľ nenahradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu,
ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou.“. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k

Žalovanému v 2. rade je poistnou udalosťou dopravná nehoda, a zásah do osobnostných práv Žalobcov
nastal sprostredkovane v dôsledku reakcie na už následky tejto dopravnej nehody, neexistuje vo vzťahu
k Žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou
v zmysle § 5 ods. 1 písm. h) Zákona o PZP. Aj toto je opäť len jedným z mnohých mement toho,
že úmyslom a cieľom zákonodarcu pri koncipovaní Zákona o PZP nebolo krytie nemajetkovej ujmy

pozostalých. V konečnom dôsledku na podporu vyššie uvedených záverov poukazujeme na Rozsudok
ESD zo dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14 Lazar, v ktorom ESD v otázke ujmy pozostalých súvisiacej s
úmrtím osoby pri dopravnej nehode, túto opakovane a na viacerých miestach označuje ako „nepriame
následky tejto nehody“, pričom „škodu (priamu) predstavuje ujma na zdraví s následkom smrti dcéry
pána Lazara. Ujmu, ktorú utrpeli jej rodinní príslušníci, treba ako takú považovať za nepriame následky
nehody.“. Z vyššie uvedených dôvodov mala za to, že aj v prípade teoretického akceptovania premisy,

že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých,
je potom poisťovateľ - Žalovaný v 2. rade priamo zo Zákona o PZP de facto aj de iure oslobodený od
povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej
súvislosti s poistnou udalosťou, keďže Žalobcovia neboli účastníkom dopravnej nehody. Žalovaný v 2.
rade považuje za absurdné, aby sa pri výklade „škody“ potom zo strany žalobcov všeobecne vyberali

„čerešničky“ a súdy ich bez ďalšieho nekriticky akceptovali, ale je potom potrebné k týmto nárokom ako
k škode pristupovať v celku, a so všetkými, nie len pre žalobcov vo všeobecnosti pozitívnymi dopadmi.
Vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 2.729,30,- EUR podotkla, že u Žalovaného v 2. rade
zo strany Žalobcov žiadne nároky uplatňované neboli. V zmysle § 4 ods. 2 Zákona o PZP je poškodený
povinný uplatniť a preukázať svoje nároky, pričom žalovaná v 2. rade má následne zákonnú povinnosť

skončiť šetrenie a oznámiť výsledok do 3 mesiacov odo dňa uplatnenia a preukázania nárokov. Zároveň
poukázala na to, že v zmysle § 2 ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, sa náklady na zriadenie pomníka alebo
náhrobnej dosky a na úpravu hrobu uhrádzajú do výšky 663,88,- EUR. Vzhľadom na všetku vyššie
uvedenú právnu argumentáciu, s mala za to, že voči Žalovanému v 2. rade je žaloba v časti nemajetkovej

ujmy podaná neoprávnene a bez právneho základu, nakoľko Žalovaný v 2. rade nie je podľa Zákona o
PZP pasívne legitimovaný vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy, a keby aj bol, nie je povinný takéto
nároky hradiť z titulu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Vo vzťahu k škodovým
nárokom Žalovaný v 2. rade popiera nárok žalobcu v 1. rade na úhradu nákladov za zhotovenie pomníka
nad rozsah 663,88,- EUR. Navrhla, aby súd Žalobu voči Žalovanému v 2. rade zamietol v časti náhrady

nemajetkovej ujmy, a zároveň v časti náhrady škody nad sumu 663,88,- EUR za zhotovenie pomníka.

5. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov, oboznámením údajov o škode č. 8005922393,
príjmového pokladničného dokladu zo dňa 30.8.2018, príjmového pokladničného dokladu zo dňa
3.10.2018, faktúry č. 2018020 zo dňa 3.10.2018, faktúry č.5445 vrátane pokladničného dokladu,

pokladničného dokladu č. 8P0004486, pokladničného dokladu č. 20180828000021, pripojeného spisu
Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 1T 34/2020 - najmä rozsudku Okresného súdu Považská
Bystrica č.k. 1T 4/2020-508 zo dňa 8.12.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k.
3To/62021-516 zo dňa 3.3.2021, výpovede p. Š.M. (čl. 43), výpovede žalobkyne (manželky z čl. 63 až
64), výpovede veterinárky F.. T. F. (čl. 71), záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity v Žiline č. 6/2020 zo dňa 20.1.2020 (čl. 200 až 205), fotografií, SMS správ a zistil
nasledovný skutkový stav veci:

6. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 1T 4/2020-508 zo dňa 8.12.2020 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 3To/62021-516 zo dňa 3.3.2021,ktorý nadobudol

právoplatnosť čo do viny a trestu dňa 28.12.2020 a výroku o škode dňa 3.3.2021 bol obžalovaný F. Š.,
Z.. X.X.XXXX uznaný vinným, že dňa 24. augusta 2018 asi o 04.55 h v H. B., H. X., riadil nákladné
motorové vozidlo značky zn. Renault Premium, evidenčného čísla X.-XXX B. Q. Q. Z. I.. N., M. Č. X.-XXX
W., po ceste číslo I/61, smerom na Púchov, kde v úseku cesty v kilometri 157.0, v tiahlej pravotočivej
zákrute, v dôsledku nevenovania sa plne vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, pri

rýchlosti jazdy 49 km/h, oneskorene reagovalo časovú diferenciu najmenej 0,78 sekundy na chodca
D. A. prechádzajúceho cez vozovku spolu so psom na vôdzke po priechode pre chodcov vyznačenom
zvislou dopravnou značkou, ako i vodorovným dopravným značením, a to z pravej strany cesty na ľavú
v smere jazdy vozidla, ktorému nedal prednosť a do ktorého narazil pri strede vozovky ľavým prednýmrohom vozidla, pričom chodec D. A. pri dopravnej nehode utrpel so životom nezlučiteľné zranenia, a to
zmliaždenie mozgu, krvácanie pod mäkké a tvrdú blanu mozgovú, zlomeniny spodiny lebečnej, úrazové
poškodenie tvrdej blany a opuch mozgu, ktoré utrpel spolu s inými zraneniami, pričom na následky týchto

zranení dňa 24.08.2018 o 08.44 h v Nemocnici s poliklinikou Pov. Bystrica zomrel. Obv. F. Š. porušil
ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c), f) Zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v znení neskorších zmien a
doplnkov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania
- porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, tým spáchal prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukázaním na ustanovenie § 138 písm. h) Tr. zák. Za to bol odsúdený

na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom, skúšobnou dobou 4 roky. Bol mu
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 40 mesiacov. Poškodená (žalobkyňa 1/)
bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

7. Zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 6/2020 zo dňa
20.1.2020, ktorý je súčasťou trestného spisu sp.zn. 1T 4/2020 súd zistil, že vodič viedol vozidlo Renault

H. B. po ceste I/61 v pravotočivom oblúku. Ide o úsek, kde sa nachádzajú dva priechody pre chodcov,
pričom k predmetnej dopravnej nehode došlo na druhom priechode. V čase reakcie viedol vozidlo
Renault rýchlosťou 49 km/h. V čase zrážky s chodcom bola rýchlosť vozidla Renault cca 38,5 km/h.
V úseku je najvyššia dovolená rýchlosť 50 km/h. V danom mieste sa však nachádzajú dva priechody
pre chodcov, a preto aj posúdenie primeranej rýchlosti je otázkou právneho vyhodnotenia. Ak mohol

vodič jazdiť rýchlosťou, ktorá bola v danom úseku dovolená (50 km/h), potom rýchlosť jazdy nebola
nesprávnym prvkom v technike jazdy vodiča vozidla Renault. V zmysle pravidiel cestnej premávky
chodci nie sú povinní pri prechádzaní cez vozovku po priechode pre chodcov používať reflexné prvky,
ktoré dokážu výrazne zlepšiť možnosť rozpoznania chodcov zo strany vodičov vozidiel. Často sa po
priechode pre chodcov pohybujú aj chodci v tmavom oblečení, ktorých je možné bez reflexných prvkov

rozpoznať na kratšiu vzdialenosť ako vzdialenosť, na ktorej vodič dokáže zastaviť z najvyššej dovolenej
rýchlosti v úseku. Do akej miery mal tieto skutočnosti zohľadniť vodič vozidla Renault a tomu prispôsobiť
rýchlosťjazdyjeotázkouprávnehoposúdenia.Prisprávnomvyhodnotenískutočnosti,čisapopriechode
pre chodcov pohybujú chodci bolo možné rozpoznať chodca aj na väčšiu vzdialenosť (ako 35 m -
z ktorej by vodič zabránil dopravnej nehode). V danom mieste je z pozície vodiča vozidla pozadie

chodca pomerne svetlé, čo vytvára dostatočný kontrast na spozorovanie tmavo oblečených chodcov.
Oneskorenie začiatku reakcie vodiča vozidla Renault o minimálne 0,78 až 0,83 s bolo nesprávnym
prvkom v technike jazdy vodiča vozidla Renault. Uvedený nesprávny prvok bol príčinou toho, že vodič
vozidla Renault nedokázal dopravnej nehode zabrániť. Chodec prechádzal cez vozovku z pravej strany
na ľavú (pri pohľade zo smeru jazdy vodila Renault) po priechode pre chodcov. Chodec sa pohyboval

so psom. Podľa F.. F. pes nebol schopný rýchlejšieho pohybu. Vo vzťahu k uvedenému bola rýchlosť
chodca stanovená na cca 2,5 km/h, teda pomalá chôdza. Chodec začínal vstupovať do vozovky v
čase 5,3 s pred zrážkou, kedy sa vozidlo nachádzalo 71,5 m pred miestom nehody. V tomto čase ešte
chodec nemal technické signály na to, že vodič vozidla Renault nebude včas znižovať rýchlosť jazdy tak,
aby dal prednosť chodcovi. Chodec však prechádzal cez vozovku pomalou chôdzou, prechádzal cez

vozovku rýchlosťou cca 2,5 km/h. Ak by chodec sledoval dopravnú situáciu zo smeru pohybu vozidla
Renault, potom mohol vyhodnotiť, že prechádzaním pomalou chôdzou v kombinácii s tým, že jazdná
súprava neznižovala rýchlosť jazdy vzniká kolízna situácia a že nedokáže včas opustiť jazdný pruh
vozidla. Ak by chodec zareagoval na približujúce sa vozidlo Renault zrýchlením chôdze, dokázal by
tesne opustiť koridor vozidla Renault a k dopravnej nehode by nedošlo. Za uvedených podmienok by

pravdepodobne pes nestihol opustiť koridor pohybu vozidla. S ohľadom na uvedené nepovažujeme
konanie chodca za správne. Chodec nezrýchlil svoj pohyb tak, aby dokázal odvrátiť kolíznu situáciu
vyvolanútým,ževodičvozidlaRenaultoneskorenereagovalnaprechádzajúcehochodcaanezačalvčas
znižovaťrýchlosťjazdy.VodičvozidlaRenaultmalmožnosťzrýchlosti,ktorouviedolvozidlozastaviťpred
miestomzrážkyzapredpokladu,žebynasituáciureagovalvčase2,67spredzrážkou,tedao0,83sskôr.

Chodec by stihol opustiť koridor vozidla Renault a k dopravnej nehode by nedošlo (časové zabránenie
dopravnej nehode) za predpokladu, že by vodič viedol vozidlo v čase začiatku reakcie rýchlosťou do
39 km/h. Ak by vodič reagoval na situáciu v čase 2,62 s pred zrážkou (o 0,78 s skôr), dokázal by
chodec opustiť koridor vozidla. Chodec mal možnosť dopravnej nehode zabrániť tak, že by v čase 2,5 s
pred zrážkou zareagoval zrýchlením pohybu na rýchlosť 5 km/h. Vodičovi jazdnej súpravy znemožnila

zabrániť dopravnej nehode jeho oneskorená reakcia na chodca prechádzajúceho cez vozovku po
priechode pre chodcov. V príčinnej súvislosti so vznikom nehodového deja je teda oneskorená reakcia
vodiča jazdnej súpravy.Technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bola súčinnosť nesprávnej
techniky jazdy vodiča vozidla Renault (oneskorenej reakcie na pohyb chodca po priechode pre chodcov)a tiež konania chodca (ktorý nereagoval na prichádzajúce vozidlo tým, že by zvýšil rýchlosť svojho
pohybu, čím by tesne opustil koridor pohybu vozidla). Vodič vozidla Renault reagoval na situáciu s
oneskorením minimálne cca 0,78 až 0,83 s, v dôsledku čoho nedokázal z rýchlosti, ktorou viedol vozidlo

zastaviť pred miestom zrážky, resp. chodec nestihol opustiť koridor vozidla. Chodec nezrýchlil včas svoj
pohyb tak, aby dokázal odvrátiť kolíznu situáciu vyvolanú tým, že vodič vozidla Renault nezačal včas
znižovať rýchlosť jazdy. Každý z účastníkov predmetnej dopravnej nehody mohol včasnou a správnou
reakciou na vzniknutú dopravnú situáciu reagovať tak, aby dopravnej nehode zabránil a to nezávisle na
konaní druhého účastníka dopravnej nehody.

8. Žalobkyňa 1/ v trestnom konaní vypovedala, že manžel každé ráno chodieval na prechádzky so
psíkom, rasy krížený nemecký špic. Psík je čisto bielej farby, huňatý a je vysoký cca 40 cm v kohútiku.
Manžel každé ráno chodieval so psíkom na prechádzky medzi 4,00 hod. a 5,30 hod., podľa toho, ako
sa zobudil. Chodieval na cca viac ako polhodinové prechádzky podľa toho, ako sa chcelo psíkovi,
pretože je už starý, má 14 rokov a je slepý, je dosť veľký a p. Š. si ich všimnúť mohol. P. Š. sa jej stale

ospravedlňoval a hovoril, že muž mu vbehol do cesty, že ho nevidel, že bol v tmavom oblečení. Ona na
to reagovala tak, že veď tam bol čistobiely psík, vysoký cca 40 cm. Manžel so psíkom chodieval vždy
pomaly, pretože psík je slepý a starý, a tak s ním sa rýchlo ani ísť nedá.

9. Veterinárka F.. T. F. v trestnom konaní uviedla, že sa jednalo o 14 ročného bieleho psa, kríženého,

väčšieho cca 40 cm v kohútiku. K zdravotnému stavu psa uviedla, že jeho pohybové schopnosti v čase
nehody boli veľmi spomalené. Išlo o hluchého, slepého psa. S takýmto zdravotným stavom bol pes
odkázaný na svojho majiteľa, určite sa nevedel pohybovať rýchlo.

10. Žalobkyňa 1/, manželka nebohého D. A., Q.., na pojednávaní uviedla, že s manželom mali

harmonické manželstvo, boli manželmi 30 rokov. Bol to najúžasnejší manžel, dýchal za rodinu. Každý
deň si na neho spomína a veľmi ťažko sa jej o tom hovorí. Spolu sme sa venovali turistike, chodili do
prírody, venovali sa zvieratkám. Tešili sa, že sa deti už osamostatnili a že si budú spolu nažívať. Manžel
sa tešil na svadby detí, na vnúčatká. Vždy sa deťom venoval, všetko ich učil, naučil ich aj športovať. Tešil
sa, že keď sa deti už osamostatnili, všetko toto bude učiť vnúčatá. Celá rodina sa spoliehali na manžela,

vedel sa postarať o rodinu. S manželom spolu podnikali, vykonával sprostredkovateľa pre poisťovňu
a ona pre neho vykonávala administratívu. Po udalosti sa jej celý život rozsypal, musela požiadať o
predčasný dôchodok. Všetko je už úplne inak a nevie sa s tým vysporiadať, stále tomu nemôže uveriť.
Všetko sa zmenilo. Manžel bol úžasne komunikatívny, všetko vedel zariadiť, vybaviť a teraz všetko
zostalonanej.Sestrajeonkologickýpacient,chodilajejpomáhať,terazužanitotonemôže,lebozvieratá

nemôžu zostať samé. Deti sa už osamostatnili, ale keď prišli, chodieval s nimi na kúpalisko. Syn bol
v zahraničí, ale dcéra s priateľom u nich bola každý týždeň. Mávali spoločné rodinné stretnutia. Bol to
najlepší otec. Pokiaľ žalovaní tvrdia, že manžel mohol zrýchliť chôdzu po prechode, toto je vylúčené.
Cez prechod išiel so 14 ročným psom, ktorý bol slepý v dôsledku cukrovky. Musel dostávať inzulín, bol
hluchý, tiež mal pohybové problémy. Bolo vylúčené, aby išiel rýchlejšie, čo konštatovala aj veterinárka.

Jednalo o veľkého bieleho psa, ktorý mal v kohútiku 50 cm, bol to veľký špic, a preto ho vodič musel
jasne vidieť. Manžel išiel cez prechod venčiť psa. Za prechodom sa nachádzal potok, rodinné domy,
psík tam veľmi rád chodieval, mal tam nové pachy. Aj teraz keď ho venčí, tak vidím, že by tam veľmi
rád išiel. Ona však na to miesto ani neodkáže ísť.

11. Žalobca 2/, syn nebohého D. A., Q.., na pojednávaní uviedol, že od strednej školy je v zahraničí.
Najskôr bol v Brne, potom pol roka v Nórsku, neskôr v Dánsku a potom sa vrátil do Prahy. S otcom
bol síce v kontakte menej často, avšak bol ním v intenzívnom telefonickom kontakte, volávali si 2-3x
týždenne. Vždy sa zaujímal ako sa mu darí, aké má plány. On tiež hovoril o svojich plánoch. Chcel
rozširovať s mamou realitnú činnosť. Napr. aj v období okolo nehody mal naplánované ísť do Bratislavy,

mal ísť podpisovať veľký projekt. Tešil sa, že s mamou budú spolu tráviť čas, mali blízko k dôchodku. On
tiež s otcom trávil čas, keď sa dalo, spolu športovali, chodili na turistiku. Táto udalosť pre neho bola veľký
stres, ako to celé budú zvládať, ako pomôže mame. Je celkovo ťažké o tom hovoriť. Otec ho všetko učil,
bol to človek, ktorý vedel všetko zariadiť. Nebál sa ničoho a toto ho aj naučil, že keď sa chce, všetko sa
dá zariadiť. Doteraz sa s tým nevyrovnal. Často sa mu stáva, že sa mu o otcovi sníva, že tu je a potom

sa zobudí a nie je to pravda. Veľmi mu chýba kontakt s ním. Keď mal akýkoľvek problém, tak vedel, že
sa na neho môžem obrátiť a takto prišiel o jedného z najdôležitejších ľudí v živote.12. Žalobkyňa 3/, dcéra nebohého D. A., Q.., na pojednávaní uviedla, že jej veľmi chýba kontakt s otcom,
ich spoločné aktivity. Otec ju učil všetko od malička. V r. 2016 sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti
rodičov, avšak napriek tomu veľakrát otec za ňou chodil, aj 2 až 3x za týždeň. Chodili spolu na výlety,

na kúpalisko. Obaja aj s jej priateľom boli fanúšikovia futbalu, spolu ho pozerali, plánovali ísť na zápas
do Talianska, Anglicka. S otcom chodil každú zimu lyžovať, chodili spolu na dovolenku do Chorvátska.
Napr. bola na PN s kolenom a otec sa jej venoval, chodil s ňou po doktoroch, na rehabilitácie, každý deň
si spolu volali, pomáhal jej v podstate vo všetkom aj keď niečo nevedel, tak to zistil. Keď otec zomrel,
musela si zobrať mesiac voľno v práci. Od tejto udalosti každý voľný čas, ktorý má, venuje mame, keďže

zostala sama. Odvtedy už chodia na výlety výnimočne, na dovolenky už nechodia, nakoľko sa nemá kto
postarať o zvieratá, ktorým sa rodičia venovali. Bývalo to tak, že buď ona išla s otcom na dovolenku a
mama sa starala o zvieratá alebo opačne.

13. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) Fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho

mena a prejavov osobnej povahy.

14. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 OZ Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

15.Podľaustanovenia §13ods.2 OZPokiaľbysanezdalopostačujúcezadosťučineniepodľaodseku1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

16. Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 OZ Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

17. Podľa § 420 ods.1, 2, 3 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
(2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich

činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto
zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.(3)
zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

18. Podľa § 427 ods. 1 OZ fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu

vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

19. Podľa § 4 ods. 1 Zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení (ďalej len PZP)
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poistenie zodpovednosti sa
vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného

v poistnej zmluve.

20. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení.

21. Podľa 15 ods. 1 Zákona o PZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.

22. Predmetom konania je nárok žalobkyne 1/, ktorým sa domáha proti žalovaným 1/, 2/ náhrady
pohrebných nákladov a nárok žalobcov 1/ -3/ , ktorým sa domáhajú ochrany pred neoprávneným
zásahom do ich osobnostných práv v dôsledku dopravnej nehody, pri ktorej zomrel manžel žalobkyne
1/ a otec žalobcov 1, 2 vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 11 a § 13 Obč. zákonníka).

23. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že p. D. A., Q.., ktorým bol manželom žalobkyne
1/aotcomžalobcov2,3/bolobeťoudopravnejnehody,ktorásaudialadňa24.8.2018asio4.55hod.vH.
B.,keďp.F.Š.vdôsledkunevenovaniasaplnevedeniuvozidlaasledovaniusituácievcestnejpremávke
pri rýchlosti jazdy 49 km/h oneskorene reagoval na chodca D. A. prechádzajúceho cez vozovku spolu sopsom na vôdzke po priechode pre chodcov vyznačenom zvislou dopravnou značkou ako i vodorovným
dopravným značením, a to z pravej strany cesty na ľavú v smere jazdy vozidla, ktorému nedal prednosť
a do ktorého narazil pri strede vozovky ľavým predným rohom vozidla, v dôsledku dopravnej nehody,

ktorú zavinil, spôsobil smrť, za čo bol právoplatne uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149
ods.1, 2 v spojení s § 138 písm. h) Tr. Zákona. V konaní bolo nesporné, že p. F. Š.Í. bol v čase nehody
zamestnancom žalovanej 1/, pričom trestný čin spáchal v súvislosti s plnením pracovných úloh pre
žalovaného 1/, čím je daná zodpovednosť za škodu žalovanej 1/ v zmysle citovaného ustanovenia § 420
ods.2 OZ. U žalovaného 2/ bolo uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu vo vzťahu k predmetnému

vozidlu. Zodpovednosť žalovanej 2/ je daná v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení.

24. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná 1/ nesie zodpovednosť na vzniku tejto dopravnej nehody
a na následku, ktorý postihol p. A. v podobe jeho usmrtenia. Tento škodový následok - usmrtenie
manžela a otca žalobcov je v priamej príčinnej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou a činnosťou

zamestnanca žalovanej 1/ ako vodiča, preto nemožno akceptovať námietky žalovanej 2/, že neexistuje
priama príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou žalobcov a poistnou udalosťou ako takou. O vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede. Teda protiprávne
konanie škodcu je príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Rozhodujúca je
vecná súvislosť príčiny a následku, preto otázka príčinnej súvislosti je otázkou skutkovou.

25. Pokiaľ žalovaná 2/ o.i. argumentuje rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 73/2006
z 30.01.2007, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcov a protiprávnym
konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama o sebe
následkom protiprávneho konania žalovaného, pričom o takýto prípad ide aj vtedy, ak poškodenie

zdravia žalobcov bolo výsledkom ich reakcie na smrteľný úraz ich syna, treba konštatovať, že táto
judikatúra nie je aplikovateľná v prejednávanej veci, ktorá sa týka nemajetkovej ujmy v zmysle § 11
a nasl. Obč. zákonníka, ako aj v zmysle § 4 a nasl. zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov. V tejto súvislosti treba poukázať predovšetkým

na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová C-22/12 z 24.10.2013, podľa ktorého
ustanovenia Smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS sa majú vykladať tak, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci

samej. Z hľadiska vnútroštátneho bola táto problematika upravená následne rozhodnutiami Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2015 a I. ÚS 4744/2016. Za týchto okolností nemá súd pochybnosti o
zodpovednosti oboch žalovaných (a teda aj žalovanej 2/ ako poistiteľa v nadväznosti na ust. § 4 a nasl.
zák. č. 381/2001 Z.z.) za nemajetkovú ujmu, ktorá stratou manžela a otca žalobcov im bola spôsobená.

26. Zodpovednosť žalovanej 1/ je zodpovednosťou objektívnou, t.j. zodpovednosťou bez ohľadu na
zavinenie. Na posúdenie veci nemá preto vplyv, či žalovaná 1/, resp. jej zamestnanec nehodu zavinil
z nedbanlivosti. Uzavretie poistnej zmluvy žalovanej 1/ ako páchateľa neoprávneného zásahu ho
tejto zodpovednosti nezbavuje. Poškodení majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy jednak voči
zodpovednému subjektu, ktorým je v danej veci žalovaná 1/ a na totožné plnenie majú súčasne nárok

z iného dôvodu proti poisťovateľovi (žalovanej 2/), ktorá skutočnosť sa preto prejavila aj v rozhodnutí
o povinnosti ich solidárneho plnenia.

27. Námietku žalovanej 2/ ohľadom jej vecnej pasívnej legitimácie v prejednávanej veci súd teda
vyhodnotil ako neopodstatnenú. Zásah do osobnostných práv žalobcov, v dôsledku ktorého utrpeli

psychickú ujmu, bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu uzatvoreného u žalovanej 2/. Niet pochybností, že
povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami
je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod
39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym

právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Tzv. motorové smernice (smernica
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnychpredpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.
mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako
i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej
strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej
únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s

poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na
únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva,
ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu
pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques Almeida,
C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho

práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci
osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12
Haasová, bod 55). Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami patrí aj
nemajetková ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 O. z.). Pod pojem ujma

na zdraví je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo
zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti
medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej
smernice, ako aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie
majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade

rozporu medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu
právneho predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem
„ujma na zdraví", ako aj „osobná ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy
dopĺňajú pojem „škoda na majetku" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom
posilnenia ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného,

ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 O. z., vznikla na základe dopravnej nehody a
má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová,
bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie
ustanovení § 11, § 13 O. z. k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy

zodpovednosti za škodu. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej
ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké
č. 144/13 z 24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i
priamo voči žalovanej 2/, ktorá má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe psychickej traumy. Pre

účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že
tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za
škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo

v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda, vychádzajúci z textu ZoPZP, resp.

z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých
nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné značne disproporčné majetkové
riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v tom smere, či im
prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu
nebude náhrada vymožiteľná). Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu

škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkoumotorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice
jezrejmé,žepoužívaslovnéspojenie„personalinjury"(napr.úvodbod12,článok9ods.1),teda„osobná
ujma". Komunitárne právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za

ujmu považuje majetkovú aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz). Súčasťou náhrady
škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s
liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 O. z.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje
zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z

porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym,
morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Podľa nálezu ÚS
ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a
pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú integritu poškodeného.
Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom
chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej definícii prispôsobuje. O. z.

nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§442 ods. 1). Skutočná škoda bola v zmysle
právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková škoda a preto ustanovenia o náhrade
škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra prvorepublikových najvyšších súdnych
inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo vzťahu k imateriálnej škode. Náhradou
škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj peňažná kompenzácia citovej
ujmy, utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného protiprávneho konania.
Súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Súd musí nielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí
byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky

a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou
normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte nejde
len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania,
ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský
normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z

tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov
priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická
aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju takouto
interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so
zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych predpisov

učinený žalovanou 2/ uvedené požiadavky nespĺňa. Po vydaní rozhodnutia z 31. júla 2017 sp. zn.
6Ncdo 1/2016 Najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo
založené na odlišných právnych záveroch. Otázka krytia pozostalým priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola
Najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými v uvedenom rozhodnutí, napr. u v

rozhodnutiach z 27.februára 2018 sp. zn. 6Cdo 206/2017, z 27.februára 2018 sp. zn. 6Cdo 143/2017,
zo 14.júna 2017 sp. zn. 3Mcdo 1/2016 a z 29.novembra 2018 sp. zn. 6Cdo 80/2018, sp. zn. 8Cdo
6/2018z27.septembra2018.Kotázkepasívnejlegitimáciepoisťovnevsporochonáhradunemajetkovej
ujmy bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018
uverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.júla 2017 sp. zn. 6Mcdo 1/2016

pod č. 61 s právnou vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.
V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Výskyt rozdielnych rozhodnutí v

skutkovo rovnakých prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho
systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď Nález Ústavného súdu sp.
zn. I. ÚS 51/2014). S poukazom na uvedené, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Mcdo 1 2016, 6Cdo 143/2017, 6Cdo 206/2017, 8Cdo 6/2018 odvolací súd považuje za rozhodnutia,
ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu

nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla,
od ktorej sa súd nepovažuje za dôvodné odkloniť. Touto ustálenou praxou bol zároveň prekonaný
právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 168/2009,4Cdo 139/2011, 8Cdo 219/2016, 3Cdo 172/2012 a sp. zn. 3Cdo 301/2012 (viď rozsudok KS TN
č.k.27Co/61/2020 - 118 zo dňa 25.8.2020).

28. V zmysle ust. § 11 a § 13 OZ, mal potom súd za preukázané, že v danom prípade došlo k zásahu
do osobnostného práva žalobcov. Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom na vzájomné úzke a
pevné sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby predstavovať vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie
a napĺňanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby. Smrťou manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/,3/
došlo u žalobcov k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život),

pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj
rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného, teda i
rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami,
aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby, preto
môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať
natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť

kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho
zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do
osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Preto smrť manžela a otca žalobcov predstavuje
udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska

zadosťučinenia nepostačujúca, a preto súd aplikoval § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pričom
vychádzal z kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, a to závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

29. Súd vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného v priebehu konania vykonaným dokazovaním

dospel k záveru, že konanie zamestnanca žalovanej 1/, v danom prípade predstavuje neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobcov, konkrétne do ich súkromia a rodinného života. V nadväznosti
na to, čo vyplynulo z vykonaných dôkazov, možno konštatovať, že v prípade žalobcov existovali
medzi nimi a zomrelým manželom/otcom silné citové väzby. Žalobcovia preukázali existenciu blízkych
citových väzieb s nebohým manželom a otcom žalobcov. Vzťah dvoch fyzických osôb, rodinná integrita,

spolupatričnosť, podpora, zdieľanie spoločných radostí aj trápení je nedokázateľným faktom založeným
čistonasubjektívnomprežívanídanéhovzťahujehoúčastníkmi.Jenespornéavšeobecneakceptované,
že ľudský život sa považuje za najvyššiu možnú hodnotu a to nie len na úrovni katalógu základných práv,
ale aj bežne. Strata života blízkej osoby z hľadiska významu presahuje materiálnu hodnotu zničeného
blatníka, poškodeného či zničeného hnuteľného či nehnuteľného majetku. Z tohto dôvodu mal súd za to,

že v danom prípade smrť manžela a otca predstavuje taký hlboký zásah do života žalobcov, že tento sa
nedá vrátiť späť a nie je reparovateľný. Ľudský život sa nedá oceniť peniazmi a nenavráti nikomu smrť
rodinného príslušníka. Ide o veľmi blízke citové vzťahy a skony, keď priami rodinní príslušníci, ako je to
aj v prípade žalobcov, prežili s nebohým kus života, radosti, starosti, všetko, čo k životu patrí, a preto
náhradu nemajetkovej ujmy treba pociťovať ako ujmu osobnostnú.

30. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, citované ustanovenie súdom
neustanovuje zákon žiadne medze. Výška peňažnej náhrady je teda predmetom voľnej úvahy
súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto

súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú
ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.
Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek

poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru
o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie
nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim
je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Súd zvažuje všetky právne významné okolnosti
spoluurčujúce výšku tejto ujmy, a to predovšetkým intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelým, vek

zomrelého a pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe a eventuálne
poskytnutie inej satisfakcie.31. Medzi základné princípy právneho štátu patrí aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ktorá spočíva
v tom, že súdy rozhodujú v podobných veciach analogicky, a teda zo samotného skutkového stavu je
možné očakávať podobné rozhodnutie ako v iných už rozhodnutých veciach. Na tento účel môže slúžiť

aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu v obdobných prípadoch v okolitých štátoch.

32. V prípade žalobkyne 1/ možno hovoriť o mimoriadne závažnej ujme, nakoľko s manželom mala
vytvorené výrazné citové a iné väzby. Ich vzťah bol harmonický a nepochybne medzi nimi existovalo
silné citové puto. Ich manželstvo trvalo 30 rokov, v manželstve nemali žiadne rozpory a problémy, mali

veľa spoločných záujmov, vychovali dve deti - syna a dcéru - žalobcov 2/, 3/, ktorí si zakladali svoje
rodiny a obaja sa spoločne s manželom tešili na novú etapu života. Nemožno opomenúť ani fakt, že
spoločne netrávili len manželský život, ale aj pracovný, keďže žalobkyňa 1/ vykonávala pre svojho
manžela (podnikateľa) aj pracovnú činnosť. Manžel bol pre žalobkyňu celoživotnou oporou a istotou,
plánovali rozbehnúť realitnú činnosť, neskôr si spolu užívať dôchodok, venovať sa vnúčatám, spoločným
záujmom. Od tejto udalosti sa zmenil celý život žalobkyne 1/, a to nielen rodinný ale aj v pracovnej

oblasti, keď musela nastúpiť do predčasného dôchodku.

33. Rovnaké okolnosti ustálené vykonaným dokazovaním preukázali celkom zrejmý blízky vzťah medzi
žalobcami 2/, 3/ a ich zosnulým otcom. Okrem silného citového puta a absencie nezhôd medzi nimi
možno poukázať na to, že k strate otca v prípade žalobcov došlo vo veku, kedy si zakladali rodiny,

potrebovali pomoc nielen finančnú ale aj morálnu a praktickú, ktorá by im určite, nebyť náhlej smrti otca
bola aj poskytnutá. Napriek tomu, že žalobcovia 2/, 3/ sú dospelí, vo veku 31 rokov (žalobca 2/), 28
rokov (žalobkyňa 3/) so samostatnými domácnosťami, naďalej medzi nimi a otcom prebiehal intenzívny
a pravidelný kontakt, žalobkyňa 3/ s otcom trávila dovolenky, výlety, pre oboch žalobcov bol otec silnou
oporou, istotou a osobou, na ktorú sa môžu kedykoľvek obrátiť. Pre úplnosť súd poukazuje nato,

že z vykonaných dôkazov nevyšli v priebehu konania najavo žiadne skutočnosti, ktoré by existenciu
popísaného blízkeho vzťahu žalobcov 2/,3/ zo zomrelým čo i len časti spochybňovali, pričom v tomto
smere neprezentovali žiadne námietky ani žalovaní.

34. Pre existenciu úzkych citových a ďalších väzieb medzi žalobcami a ich manželom a otcom, ktoré

existovali pred jeho úmrtím možno konštatovať, že v prípade žalobcov došlo v dôsledku konania
žalovaného k okamžitému násilnému pretrhnutiu týchto úzkych väzieb žalobcov k zomrelému manželovi
a otcovi.

35. Podľa nálezu Ústavného súdu SR 288/2018 z 5.12.2017 pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy

musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s
princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať
vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Súd teda preskúmal
rozhodnutia súdov SR v obdobných prípadoch a porovnal ich s daným prípadom. Nemajetková ujma
porovnateľná s uplatnenou výškou nemajetkovej ujmy bola priznaná napr. Okresný súd Liptovský

Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012 -
po 10.000,- eur v dôsledku úmrtia ich matky pri dopravnej nehode z nedbanlivostného trestného činu,
Krajský súd v Trenčíne sp. zn. 27Co/61/2020 - 10.000,- v dôsledku úmrtia ich matky pre nedbanlivostnej
dopravnej nehode, NS SR sp. zn. 3Cdo 18/2016 - 3 x 23.000,- smrť manžela/otca pri dopravnej nehode,
KS ZA sp. zn. 8Co 264/2013 smrť chodca na základe trestného činu usmrtenia (prečin) na prechode

- 20.000,- manželka, 23.000,- dieťa, NS SR sp. zn. 4Cdo 139/2011 smrť dcéry na základe prečinu
usmrtenia na prechode 2 x 15.000,- rodičia, 2 x 2000,- súrodenci.

36. Vyhodnotiac vyššie uvedené, súd ako primeranú sumu nemajetkovej ujmy považoval u žalobkyne
1/ uplatnenú sumu 20.000,- eur a u žalobcov 2/, 3/ u každého sumu 13.000,- eur. Aj napriek tomu, že

žalobkyňa 3/ bola v intenzívnejšom osobnom kontakte s otcom, než jej brat - žalobca 2/, súd obom
súrodencom priznal nemajetkovú ujmu v rovnakej výške. Bolo preukázané, že žalobca 2/ mal rovnako
hlboký citový vzťah k otcovi, smrť otca bola pre neho šokom, vyvolala v ňom smútok, a ich vzťah bol
dobrý. Súd má za to, že samotná skutočnosť, že nebol s otcom (vzhľadom na jeho pobyt v zahraničí)
v rovnakom osobnom kontakte ako žalobkyňa 3/ neznamená, že strata, ktorá postihla žalobcu 2/, je

menej závažná a bolestná ako u žalobkyne 3/. Obaja sa zhodne vyjadrili, že so smrťou otca sa doposiaľ
nevyrovnali. Po zvážení týchto okolností je podľa názoru súdu dôvodné, aby aj obom súrodencom
dostalo odškodnenia v rovnakej miere, pretože podľa názoru súdu nie je namieste robiť diferenciáciu
pri posudzovaní kvality vzťahu súrodencov k otcovi a diferenciáciu odškodnenia utrpenej nemajetkovejujmy. V každom prípade obaja žalobcovia rovnako utrpeli stratu svojho rodiča - otca, s ktorým mali dobré
a morálne vzťahy. Vo zvyšnej časti, t. j. nad výšku súdom určenej náhrady nemajetkovej ujmy, súd
žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

37. Podľa § 449 ods.1, 2, 3 OZ pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením, (2)
pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným
poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení, (3) náklady liečenia a náklady pohrebu sa
uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

38. Podľa § 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a
na úpravu hrobu sa uhrádza do výšky 663,88 eura.

39. Podľa § 101 ods. 2, 3, 4, 5 zákona č. 461/2003 Z.z. (2) za náklady spojené s pohrebom sa
podľa tohto zákona považujú a) náklady účtované pohrebnou službou, ktorá poskytla služby spojené so

zabezpečením pohrebu, b) náklady na spopolnenie, ak nie sú súčasťou nákladov účtovaných pohrebnou
službou, c) cintorínske poplatky, d/ náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej tabule, e) náklady na
úpravu hrobu. Suma náhrady nákladov uvedených v odseku 2 je najviac 2 324,40 eura. Na zvýšenie tejto
sumy platí § 94 ods. 4 rovnako.
(4) Fyzická osoba, ktorá s poškodeným, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z

povolania, žila ku dňu jeho smrti v domácnosti, a nezaopatrené dieťa poškodeného majú nárok na
náhradu a)jednej tretiny výdavkov vynaložených na smútočné ošatenie, najviac v sume 99,60 eura pre
každú fyzickú osobu a nezaopatrené dieťa, a b)cestovných výdavkov vynaložených na ich prepravu z
miestatrvaléhopobytunamiestopohrebuaspäť.(5)Sumanáhradyvýdavkovuvedenýchvodseku4pre
všetky fyzické osoby a nezaopatrené deti uvedené v odseku 4 je najviac 2 324,40 eura. Na zvýšenie tejto

sumy platí § 94 ods. 4 rovnako.

40. Žalobkyňa 1/ (ako osoba, ktorá náklady vynaložila) si v konaní ďalej uplatnila aj náhradu vecnej
škody z titulu pohrebných nákladov. Podľa § 449 ods. 2 O. z. pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané
náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o

nemocenskom poistení. Predpokladom priznania týchto nákladov je ich primeranosť a súčasne, že
neboli uhradené podľa predpisov o nemocenskom poistení. V rámci tohto nároku sa teda nehradia
všetky náklady vo výške, v akej boli skutočne vynaložené, ale náhrada týchto nákladov je obmedzená
hľadiskom primeranosti (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/818/2004). Vykonávací predpis k
dotknutémuustanoveniu,v§2ods.1NV(NariadenievládySRč.87/1995,ktorýmsavykonávajúniektoré

ustanovenia O. z.) v súvislosti s nákladmi na pohreb odkazuje na právnu úpravu, ustanovenie § 101
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého za náklady
spojené s pohrebom sa považujú najmä náklady účtované pohrebnou službou, ktorá poskytla služby so
zabezpečením pohrebu, náklady na spopolnenie, ak nie sú súčasťou nákladov účtovaných pohrebnou
službou, cintorínske poplatky, náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej tabule a náklady na úpravu

hrobu. Ustanovenie § 2 ods. 2 NV stanovuje maximálnu sumu, ktorú je možné považovať za primerané
náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu, a to 663,88 eur .

41. Žalobkyňa 1/ si uplatnila náhradu pohrebných nákladov pozostávajúcich z nákladov na pomník vo
výške 2.855,- Eur, nákladov pohrebnej služby vo výške 1.172,32 Eur, nákladov na vykopanie hrobu 238

Eur a nákladov na kar vo výške 456,35 Eur, celkom 4.721,67 Eur, ktorú náhradu si s poukazom na §
101 zákona č.461/2003 uplatnila len vo výške 2.729,30 Eur.

42. Pokiaľ žalovaná 1/ namietala, že maximálna možná výška priznania pohrebných nákladov
predstavuje 2.324,40 Eur, súd sa s týmto názorom nestotožnil. Vychádzajúc z ustanovenia § 101 ods. 3

z. č. 461/2003 Z.z. suma náhrady nákladov uvedených v odseku 2 je najviac 2 324,40 eura. Na zvýšenie
tejto sumy platí § 94 ods. 4
rovnako.Vzmysle§94ods.4cit.Z.Sumyuvedenévodsekoch2a3platnék31.decembrukalendárneho
roka sa zvyšujú vždy od 1. januára nasledujúceho kalendárneho roka o percento zvýšenia úrazovej
rentypodľa§89ods.8.Vzmysle

§ 89 ods.8 cit. Z. Úrazová renta vyplácaná k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a úrazová
renta priznaná od 1. januára do 31. decembra príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú o percento
medziročného rastu spotrebiteľských cien vykázaného štatistickým úradom za prvý polrok kalendárnehoroka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku. Od 1. januára 2018 sa suma náhrady nákladov
spojených s pohrebom zvýšila o 2,00 % na sumu 2 729,30 eura.

43. Súd sa však stotožnil s námietkou žalovaných, že náklady na pomník možno priznať v maximálnej
výške 663,88 Eur s poukazom § 2 nariadenia vlády č. 87/1995Z.z. Súd preto priznal žalobkyni ako
dôvodne uplatnené, primerané a preukázateľne vynaložené pohrebné náklady, ktorých vynaloženie mal
za preukázané z predložených pokladničných dokladov a faktúr, a to za zriadenie pomníka v maximálnej
výške 663,88 Eur (čl. 9 a čl. 12 spisu), náklady pohrebnej služby vo výške 1.172,32 Eur (čl. 13,14 spisu),

náklady na vykopanie hrobu 238 eur (čl. 10 spisu) a náklady na kar vo výške 456,35 Eur (čl.15 spisu)
celkom vo výške 2.530,55 Eur, ktorá suma nepresahuje s poukazom na § 101 ods. 3 z. č. 461/2003 Z.z.
v znení účinnom v čase úmrtia manžela/otca žalobcov maximálnu možnú sumu pohrebných nákladov
2.729,30 Eur. Vo zvyšnej časti uplatnených pohrebných nákladov súd žalobu zamietol.

44. Podľa § 441 OZ ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

45. Podľa § 415 OZ Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,
na prírode a životnom prostredí.
46. Podľa § 2 ods.2 písm. v) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke vodičom osoba, ktorá vedie

vozidlo.

47. Podľa § 2 ods.2 písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke chodcom účastník cestnej
premávky pohybujúci sa pešo; chodcom je aj osoba, ktorá napríklad tlačí alebo ťahá sánky, detský kočík,
vozík pre osoby so zdravotným postihnutím alebo ručný vozík s celkovou šírkou nepresahujúcou 600

mm, osoba, ktorá sa pohybuje na lyžiach, korčuliach, kolobežke bez pomocného motorčeka, skejtborde
alebo obdobnom športovom vybavení, pomocou mechanického alebo elektrického vozíka pre osoby
so zdravotným postihnutím, a osoba, ktorá tlačí bicykel, motocykel alebo kolobežku s pomocným
motorčekom, alebo vedie zviera.

48. Podľa § 4 ods.1 písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke Vodič je povinný dať prednosť
chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť;
to neplatí pre vodiča električky.

49. Podľa § 53 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke (1) Pri prechádzaní cez cestu je chodec

povinný prednostne použiť priechod pre chodcov, miesto na prechádzanie, nadchod alebo podchod.
Na priechode pre chodcov a na mieste na prechádzanie sa chodí vpravo. Chodec nesmie vstupovať
na vozovku, ak prichádza vozidlo s právom prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza na vozovke,
musí takémuto vozidlu bez meškania uvoľniť priestor na prejazd. Chodec je povinný umožniť električke
plynulý prejazd. (2) Chodci, ktorí prechádzajú cez priechod pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov

prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. To platí aj voči
vodičom odbočujúcim na cestu, cez ktorú chodci prechádzajú. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, a
to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel
nemôže cez vozovku bezpečne prejsť. Iným účastníkom cestnej premávky ako chodcom je používanie
priechodu pre chodcov zakázané, ak v § 55a ods. 2 nie je ustanovené inak.(3) Mimo priechodu pre

chodcov sa smie cez vozovku prechádzať len kolmo na jej os. Chodci smú prechádzať cez vozovku
mimo priechodu pre chodcov, len ak s ohľadom na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel
nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy.(4) Pred vstupom na vozovku sa chodec
musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi na vozovku, nesmie sa tam
bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať. To platí na priechode pre chodcov i mimo neho. Chodec nesmie

prekonávať zábradlie ani iné zábrany.

50. Vzhľadom na tvrdenia žalovaných o zavinení poškodeného pri vzniku škody poukazujúc na závery
znaleckého posudku, v zmysle ktorého technickou príčinou vzniku škody bola súčinnosť nesprávnej
techniky jazdy vozidla, ale tiež konanie chodca, ktorý nereagoval zrýchlením pohybu, súd zisťoval

existenciu zavinenia nebohého p. D. A., Q.. a skúmal, či svojím správaním prispel ku škodlivému
následku.51. Po vykonanom dokazovaní sa súd nestotožnil s právnym názorom žalovaných, že v danom prípade
je potrebné aplikovať § 441 OZ, a to spoluzodpovednosť p. D. A. za vznik škody.

52. Pri aplikácii spoluzodpovednosti poškodeného je potrebné prihliadať na celkové správanie
poškodeného pred vznikom škody, počas škodového deja, musí ísť o zavinené konanie v rozpore s
právom (napr. prechádzanie cez cestu, kde je to zakázané), konanie poškodeného musí byť jednou
z príčin vzniku škody, pričom rovnako ako u škodcu sa musí jednať len také konanie, ktoré spĺňa
všetky predpoklady pre vznik škody, musí byť preukázané protiprávne konanie poškodeného, ktoré bolo

príčinou vzniku škody (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 2233/1999).

53. V danom prípade nebola preukázaná jedna zo zložiek pre vznik zodpovednosti za škodu, a to
protiprávne konanie nebohého D. A., Q.. Pokiaľ žalovaná 1/ poukazovala na závery znalca, ktorý ako
technickú príčinu škody ustálil súčinnosť nesprávnej techniky jazdy vodiča (oneskorenej reakcie na
pohyb chodca po priechode pre chodcov a tiež konanie chodca (ktorý nereagoval na prichádzajúce

vozidlo tým, že by zvýšil rýchlosť svojho pohybu, čím by tesne opustil koridor pohybu vozidla), súd
uvádza,žesajednálenotechnickúanalýzudeja,tedasajednáotieprvkynehodovéhodeja,ktorévznikli
v rozpore s „technickým výkladom“ pravidiel cestnej premávky a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu alebo
znemožňovali zabrániť dopravnej nehode. Jedná sa o tzv. technicko-právny (podmieňovací) výklad,
resp. pomocný výklad pre bližšie pochopenie zložitej technicko-právnej problematiky, pričom sám o sebe

nie je odpoveďou na právnu otázku - vyvodenie spoluzodpovednosti poškodeného a ako taký nemôže
byť automaticky prebraný do meritórnych rozhodnutí.

54. V konaní nebolo preukázané, že by poškodený ako chodec sa pohyboval na vozovke v rozpore
s pravidlami určenými v zákone č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Bolo nesporné, že poškodený

prechádzal cez cestu priechodom pre chodcov, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 53 cit. zákona.
Aj keď bol skonštatované v znaleckom posudku, že jeho chôdzu možno hodnotiť ako pomalú, nebolo
preukázané, že by sa na priechode bezdôvodne zdržiaval alebo by zastavil. Naopak, jednoznačne
porušil svoju povinnosť vodič, keď v zmysle § 4 ods.1 písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
nedal prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádzal cez priechod pre chodcov, pritom ho

ohrozil, resp. spôsobil mu smrť. Vodič/škodca, bývajúci blízko miesta, kde sa stala dopravná nehoda,
teda znalý miestnych pomerov, síce neprekročil povolenú rýchlosť, avšak vedomý si skutočnosti, že
na danom úseku sú dva priechody pred chodcov (nehoda sa stala na druhom priechode) mal byť
jednoznačne obozretnejší a prispôsobiť rýchlosť daným pomerom, tak, aby stihol včas zareagovať.
Znalec tiež konštatoval, že v danom mieste je z pozície vodiča vozidla pozadie svetlé, čo vytvára

dostatočný kontrast na spozorovanie tmavo oblečených chodcov. Napokon poškodený prechádzal
cez prechod s veľkým bielym psom, teda nič nebránilo vodičovi zareagovať v primeranom čase na
prechádzajúceho chodcu.

55. Keď súd skonštatoval, že zo strany poškodeného p. D. A., Q.. nedošlo k protiprávnemu konaniu, súd

ďalej skúmal, či zo strany poškodeného nedošlo k zanedbaniu prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 OZ,
resp. k takému konaniu poškodeného, ktorým v dobe hroziacej škody nezakročí primeraným spôsobom
na jej odvrátenie, nekoná obozretne, tak aby mohol by predísť škode, ktoré konanie by zakladalo
jeho spoluzavinenie. Ust. § 415 Občianskeho zákonníka ukladá totiž povinnosť každému; všeobecná
prevenčná povinnosť sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, teda nielen na

škodcu, ale aj na toho, komu riziko vzniku škody hrozí. Porušenie prevenčnej povinnosti samotným
poškodeným preto môže zakladať jeho spoluzavinenie na vzniku škody (§ 441 Obč. zákonníka), pretože
je povinnosťou každého chovať sa tak, aby nespôsobil škodu, a to nielen vo vzťahu k ostatným, ale aj
voči sebe samému. Mieru spoluzavinenia chodca na vzniku škody na zdraví, pritom treba posudzovať z
hľadiska možnosti chodca predísť riziku vzniku škody na zdraví v danom mieste a čase a okolnostiam,

ktoré mohol predvídať.

56. Znalec v znaleckom posudku skonštatoval, že chodec prechádzal cez priechod pomalou chôdzou s
tým, že mohol dopravnej nehode zabrániť, tak, že by v čase 2,5 s pre zrážkou zareagoval zrýchlením
pohybu. Ďalej konštatoval, že ak by chodec zareagoval zrýchlením chôdze, dokázal by tesne opustiť

koridor vozidla a k dopravnej nehode by nedošlo. Za uvedených podmienok by pravdepodobne nestihol
opustiť koridor pohybu vozidla.57. Výpoveďou manželky poškodeného (žalobkyne 1/) ako aj veterinárky v trestnom konaní, bolo
preukázané, že poškodený prechádzal cez priechod so psom, ktorý bol hluchý, slepý a neschopný
rýchlejšieho pohybu s tým, že za takéhoto stavu bol pes plne odkázaný na majiteľa.

58. Za situácie, keď poškodený prechádzal s plne na neho odkázaným psom (slepým, hluchým, ťažko sa
pohybujúcim) cez priechod pre chodcov, vo vedomí prednosti chodca na priechode, nemožno rozumne
od poškodeného žiadať, aby sa v priebehu 2,5 sek. rozhodol ako vyrieši situáciu s nečakane sa
na neho rútiacim motorovým vozidlom, teda či zrýchli pohyb a tým obetuje život svojho „domáceho

miláčika“ (keďže podľa záverov znalca by za zrýchlenia pohybu poškodeného, pes nestihol opustiť
koridor pohybu vozidla). Do úvahy neprichádzal ani spoločný zrýchlený pohyb poškodeného a psa
vzhľadom na zdravotný stav psa a tiež bolo vylúčené, vziať si psa na ruky, keďže sa jednalo o veľkého
psa, v kohútiku 40-50 cm. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že poškodený neporušil prevenčnú
povinnosť v zmysle § 415 OZ.

59. Keďže neboli splnené podmienky aplikácie § 441 OZ o spoluzodpovednosti poškodeného, súd
zaviazal žalovaných na náhradu škody žalobcom v celom rozsahu.

60. O nároku na náhradu trov konania žalobcov súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. Žalobcovia
mali úspech čo do meritu veci , teda v otázke zásahu do osobnostných práv žalobcov, neúspech mali v

časti nepriznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej výška priznania však závisela od úvahy súdu.
Žalobkyňa 1/ mala neúspech aj čo do časti náhrady pohrebných nákladov v rozsahu 7,28 % (žiadala
2.729,30 Eur, priznaná jej bola suma 2.530,55 Eur), čo k celkovému žiadanému resp. priznanému
nároku žalobkyne 1/ predstavuje nepatrnú časť, a preto súd žalobcom priznal proti žalovaným právo
na náhradu trov konania každému v rozsahu 100 % (viď nález ÚS ČR z 22.6.2000, sp. zn. III.ÚS

170/99). Argumentácia žalovanej 1/, ktorou žiadal, aby trovy konania znáša žalovaná 2/, keďže odmietla
plniť neobstojí. Žalovaní majú v konaní postavenie samostatných spoločníkov, žalobcovia sa tak môžu
domáhať plnenia od ktoréhokoľvek žalovaného, alebo aj voči obom. Pokiaľ žalovaná 2/ odmietla plniť,
rovnako tak odmietla plniť aj žalovaná 1/. Súd preto nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by mala znášať
trovy konania len žalovaná 2/. V zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. o výške náhrady trov konania rozhodne

súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, ktoré možno podať
na Okresnom súde Považská Bystrica v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 363 CSP v podanom odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka , uvedenie spisovej značky, čo sa ním sleduje a podpis, §127 ods.
1,2 CSP ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania ( § 364 CSP ).

Ak povinný neplní dobrovoľne to, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na výkon rozhodnutia podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok).