Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/22/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2322010906
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2322010906.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov
JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného
zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 31T/59/2022-76 zo dňa
05.12.2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.03.2023 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 31T/59/2022-76 zo dňa 05.12.2022 bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D., t.č. B. X, D., uznaný vinným z prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, na tom skutkovom
základe,

že

v období od septembra 2021 do 05.12.2022 v mieste svojho bydliska B. X, D. – E. a všade tam, kde
sa zdržiaval, riadne a v plnej výške neplnil svoju zákonnú povinnosť vyživovať svoju dcéru F. G. a syna
F. G., obaja trvale bytom D. – E., A. XXXX/X, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine

v znení neskorších predpisov, ako aj z rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 17P/58/2013 zo dňa
28.05.2013, právoplatný dňa 27.06.2013, ktorým je zaviazaný prispievať na výživu svojej dcéry sumou
180 eur mesačne a rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 25C/52/2014 zo dňa 27.03.2017,
právoplatný dňa 15.12.2017, ktorým je zaviazaný prispievať na výživu syna sumou 150 eur mesačne,
vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky detí E. G., čím mu za uvedené obdobie
vznikol dlh na výživnom vo výške 4.260 eur, hoci bol zamestnaný, pričom bol rozsudkom Okresného

súdu Galanta sp. zn. 2T/24/2020 zo dňa 14.09.2021, právoplatný dňa 14.09.2021, odsúdený za prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s použitím §
38 ods. 3 Trestného zákona a s poukazom na § 36 písm. l) Trestného zákona, trest odňatia slobody
v trvaní jeden rok. Na výkon trestu odňatia slobody okresný súd obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm.

a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 76-77.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 26.07.2022 podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Galanta obžalobu na obžalovaného pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin zanedbania

povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, pričom po prednese obžaloby
na hlavnom pojednávaní prokurátor upravil skutkovú vetu obžaloby, a to vzhľadom na pokračovanietrestného činu aj po vznesení obvinenia do dňa hlavného pojednávania v časti výšky dlžného výživného.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
o tom, že je vinný zo spáchania skutku. Prokurátor navrhol vyhlásenie obžalovaného prijať, na čo

okresný súd vyhlásenie obžalovaného prijal a vykonal dokazovanie len vo vzťahu k výroku o treste.
Okresný súd zistil, že obžalovaný má v odpise registra trestov tri záznamy, pričom v prípade prvých
dvoch odsúdení sa osvedčil a hľadí sa naňho akoby nebol odsúdený. V poradí tretie odsúdenie bolo za
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona, za
čo bol obžalovaný odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky so skúšobnou dobou

3 roky a probačným dohľadom. V evidencii priestupkov obžalovaný nemá žiaden záznam. Okresný
súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, keďže sa
ku skutku priznal a svoj čin oľutoval, na druhej strane nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom
na zistenú recidívu u obžalovaného po predchádzajúcom odsúdený pre ten istý trestný čin okresný
súd nepovažoval za primerané ukladať obžalovanému alternatívny druh trestu, pričom rovnako nezistil
dôvody pre podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody. Preto súd obžalovanému uložil trest

odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby, v čom zohľadnil aj snahu obžalovaného o zaplatenie
výživného aspoň čiastočnými úhradami. Keďže obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch vo
výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, súd ho zaradil na výkon trestu do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku bezprostredne po jeho vyhlásení zahlásil odvolanie obžalovaný (č.l. 75), pričom
aj napriek písomnej výzve okresného súdu nedoplnil písomné dôvody odvolania.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 28.03.2023 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil obžalovaný ani poškodená (matka

oprávnenýchmaloletýchdetízvyživovacejpovinnosti),načoodvolacísúdvyhlásiluznesenie,ževerejné
zasadnutie sa vykoná v ich neprítomnosti. Odvolací súd na verejnom zasadnutí oboznámil prítomných
s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného ako
aj podstatným obsahom spisu. Zástupkyňa krajskej prokuratúry nevzniesla žiadne pripomienky k
oboznámeniu spisového materiálu, rovnako nemala žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie

v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o treste okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo

vysvetlil svoje úvahy o primeranosti uloženého trestu. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento
zodpovedá zákonným požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa
bez výhrad s týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd
uvádza nasledovné:

Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že obžalovaný napadol rozsudok okresného súdu výlučne čo
do výroku o treste (zahlásením odvolania po vyhlásení rozsudku, bez doplnenia písomných dôvodov
odvolania), preto predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku len vo vzťahu k tomuto
výroku. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní dňa 05.12.2022
vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania skutku,

ktorý sa mu kládol za vinu, preto okresný súd so súhlasom prokurátora vyhlásenie obžalovaného prijal.
Pretože inštitút uznania viny svojou povahou vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného
výrokom obžaloby a obžalobou určenej právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa §
257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, odvolací súd nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jehozákonnosti a odôvodnenosti. Proti výroku o vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok
nie je prípustné, tento výrok je právoplatný. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2011
zo 7. februára 2012)

V konaní bolo nepochybne preukázané a aj s poukazom na vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods.
1 písm. b) Trestného poriadku ustálené, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky znaky skutkovej
podstaty prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona.
Za tento skutok zákonodarca v § 207 ods. 3 Trestného zákona ustanovuje trest odňatia slobody

v trvaní 1 až 5 rokov. Obžalovaný aj napriek výzve okresného súdu na doplnenie písomných dôvodov
odvolania (č.l. 78) dôvody nedoplnil, a teda nešpecifikoval v čom vidí nesprávnosť výroku o treste, resp.
jeho neprimeranosť. Absenciou odvolacej argumentácie obžalovaného by tak postačovalo v písomných
dôvodoch tohto rozhodnutia odkázať na správnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre

ukladanie trestov uvedených v § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestnýchčinov,trestzároveňvyjadrujemorálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Trestmápostihovať
iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému
činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a
možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe
hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný

zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť
vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných
členov spoločnosti.

Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia
v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný

zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými
činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie,
negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.

Po preštudovaní pripojeného spisu okresného súdu krajský súd konštatuje, že okresný súd správne
zohľadnil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, pretože obžalovaný sa k
spáchaniu trestného činu priznal (a to už počas výsluchu v prípravnom konaní) a jeho spáchanie
oľutoval. Okresný súd tiež správne neaplikoval priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného
zákona, pretože odsúdenie obžalovaného rozsudkom Okresného súdu Galanta zo 14.09.2021, sp. zn.

2T/24/2020, právoplatným dňa 14.09.2021 obžalovanému už zakladá právnu kvalifikáciu podľa § 207
ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Okresný súd preto správne postupom podľa § 38 ods. 3 Trestného
zákona znížil hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody z piatich rokov na tri roky a osemmesiacov a obžalovanému ukladal trest odňatia slobody vo výmere od jedného roka do troch rokov a
osem mesiacov.

Zohľadňujúc skutočnosť, že obžalovaný trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Galanta zo 14.09.2021, sp. zn. 2T/24/2020, právoplatným dňa
14.09.2021, okresný súd obžalovanému správne uložil trest odňatia slobody ako trest nepodmienečný,
pričom vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním
trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, ho na výkon uloženého

trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Vzhľadom na spáchanie
trestného činu prakticky bezprostredne po odsúdení obžalovaného zo 14.09.2021, sp. zn. 2T/24/2020,
právoplatným dňa 14.09.2021 ako aj vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný spáchal trestný čin
z hľadiska jeho zavinenia v priamom úmysle je závažnosť činu spáchaného obžalovaným vyššia
ako nepatrná. Odvolací súd poukazuje na to, že vyživovacia povinnosť rodiča k svojmu maloletému
dieťaťu vzniká narodením. Narodením dieťaťa vzniká rodičovi povinnosť podieľať sa na výchove,

výžive a starostlivosti o svoje dieťa. Táto povinnosť nevzniká porušením právom chráneného záujmu,
ale faktickým stavom, t.j. narodením dieťaťa. Až následne neplnenie si zákonom uloženej povinnosti
vyživovať svoje dieťa zákonodarca spája s porušením právom chráneného záujmu v podobe spáchania
prečinu zanedbania povinnej výživy. Obžalovaný si bol vedomý povinnosti prispievať na svoje maloleté
deti pravidelným plnením výživného, o to viac, že osobnou starostlivosťou sa na výchove a výžive

nepodieľal. Aj napriek uvedenému si svoju zákonnú povinnosť neplnil, k úhradám výživného dochádzalo
sporadicky, možnosť dodatočného plnenia nevyužil. Argumentácia o nedostatočnom príjme nemôže
obstáť, nakoľko obžalovaný ako otec dvoch maloletých detí musí vynaložiť všetko úsilie (aj na úkor
uspokojovania svojich vlastných potrieb), aby sa na výchove a výžive svojich maloletých detí podieľal.
Pokiaľ nebolo v možnostiach a schopnostiach plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenom rozsahu

(celkom vo výške 330.-Eur mesačne na obe maloleté deti), mal možnosť podať na príslušný súd
návrh na zníženie výživného, čo však neurobil. Obžalovaný rovnako neprezentoval, a z vykonaného
dokazovania ani nebolo zrejmé, že by mu v hľadaní vhodného zamestnania, resp. vyvinutiu úsilia nájsť si
lepšie ohodnotené zamestnania bránila objektívna prekážka. Obžalovaný spáchal skutok závažnejším
spôsobom konania, keďže bol za rovnaký skutok v priebehu 24 mesiacov pred jeho spáchaním

právoplatne odsúdený. Obžalovaný nevyužil zhovievavosť súdu, ktorý mu uložil podmienečný trest
odňatia slobody, napriek riadnemu plneniu si vyživovacej povinnosti (uvedomujúc si následky nielen
v podobe hrozby výkonu trestu, ale najmä v podobe ohrozenia výživy svojich maloletých detí) si svoju
zákonnú povinnosť neplnil, čím bola vyvolaná potreba uloženia prísnejšieho, nepodmienečného trestu
odňatia slobody. Odvolací súd sa tak stotožňuje so záverom okresného súdu, že trest odňatia slobody

vo výmere 1 (jeden) rok je trestom spôsobilým naplniť účel generálnej ako aj individuálnej prevencie.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.