Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. december 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/195/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119211350
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7119211350.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D.
XX, zast. JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná 8, proti žalovanému:
SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, so sídlom Bratislava, Martinská 49, IČO:
36 022 047, Odštepný závod Košice, Ďumbierska 14, Košice, o zaplatenie 6.929,28 € s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku 38C/30/2019-264 zo dňa 25.6.2020 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.929,28 € spolu s 5 % úrokmi z omeškania ročne od
17.9.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, ktoré žalovaný zaplatí na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške tejto náhrady (II.).

V celom rozsahu týmto rozsudkom vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia

sumy 6.929,28 € s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom základe, že je
výlučným vlastníkom nehnuteľností: parcely reg. C – KN č. 3302/75 - vodná plocha o výmere 203 m2
evidovanejnaLVč.XXXprekat.územieE.aparcelyreg.C–KNč.3302/76-vodnáplochaovýmere198
m2 evidovanej na LV č. XXXX pre kat. územie E., ktoré v zmysle rozhodnutia Okresného úradu Prešov,
odboru starostlivosti o životné prostredie č.j. OU-PO-OSZP3-2019/003731-04PG zo dňa 16.1.2019 sú
pozemkami, po ktorých preteká vodný tok Delňa, v preloženom koryte ako umelý vodný tok na základe
rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Prešove č.j. 1/2011/01250-007/VK z 19.10.2011,

správcom ktorého (vodného toku Delňa) je žalovaný, ktorý užíva predmetné pozemky vo výlučnom
vlastníctve žalobcu, spolu vo výmere 401 m2, bez právneho dôvodu a uzavretej nájomnej zmluvy, čím
sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje. Žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia
náhrady za užívanie pozemkov v jeho vlastníctve za obdobie od 9.10.2017 (vrátane) do 8.10.2019, t.j.
za 2 roky spätne od podania žaloby a žiadal priznať celkom sumu 6.929,28 €, z toho za rok 2017 (84
dní) - 797,34 €, za rok 2018 (365 dní) - 3.464,64 € a za rok 2019 (281 dní) sumu 2.667,30 €, vo výške
všeobecnej hodnoty nájmu pre parcely reg. E - KN č. XXX/X o výmere 203 m2 a č. XXX/X o výmere 198

m2 v k.ú. E. (z ktorých boli vytvorené predmetné pozemky na základe geometrického plánu č. 33-3/2018
zo dňa 22.10.2018 vyhotoveného Ing. Antonom Fabianom č. G1-2142/18 zo dňa 5.11.2018), stanovenej
súkromným znaleckým posudkom č. 20 zo dňa 11.9.2017 znaleckého ústavu Technickej univerzity v
Košiciach, Stavebná fakulta, Vysokoškolská 4, Košice, za rok 2017 vo výške 8,64 €/m2/rok. Žalobcapoukázal na rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 13C/20/2018 zo dňa 3.5.2019, ktorým súd vyhovel
ním podanej žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému za užívanie pozemkov v jeho
vlastníctve za iné obdobie, ako aj na geometrický plán č. 33-3/2018 dňa 22.10.2018 vyhotovený F. G.

H. v tomto konaní, taktiež na totožné spory vedené proti žalovanému na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 36C/45/2008 (rozsudok 36C 45/2008-266 zo dňa 1.4.2014 vo veci žalobcu F. F. I.) a pod sp. zn.
24C/2/2018 a na rozsudky Okresného súdu Prešov č.k. 12C/79/2011 zo dňa 18.3.2014 a 20C/14/2016
zo dňa 27.3.2017, ako aj na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.1.2013.

Žalovaný uplatnený nárok neuznával, pričom v podanom odpore proti platobnému rozkazu i v priebehu
celého konania sa bránil predovšetkým námietkou nedostatku svojej pasívnej legitimácie a aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, ktorú odôvodňoval tým, že medzi stranami sporu neexistuje právny vzťah
z bezdôvodného obohatenia, z ktorého by žalobcovi vzniklo právo na požadované peňažné plnenie
od žalovaného, nakoľko žalovaný (ako štátna organizácia Ministerstva životného prostredia SR určená
pre správu vodných tokov) neužíva pozemky vo vlastníctve žalobcu, a ani veci (objekty) na týchto

pozemkoch nie sú a nikdy neboli v jeho vlastníctve. Z obsahu žaloby a predložených listinných dôkazov
žalovanému nevyplynulo, že by k užívaniu dotknutých pozemkov malo dochádzať jeho činnosťou,
resp. že by užívanie malo spočívať v inom než v tom, že uvedenými pozemkami preteká vodný
tok s umelým korytom, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky, ktorú nemožno stotožňovať so
žalovaným. Akcentoval znenie ust. § 5 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, podľa ktorého

štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu. Okrem toho namietal, že správu vodných tokov, ktorú
vykonáva výlučne na základe vodného zákona, nemožno stotožňovať so správou majetku štátu, a preto
žalovaný ako správca vodného toku nemôže užívať pozemky bez právneho dôvodu a na jeho strane
nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že žalobca zamieňa, resp. nerozlišuje pojmy
správa vodných tokov a správa majetku štátu, čoho výsledkom je neudržateľný záver, aj v kontexte

žalobcom predložených rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR k problematike správcovstva majetku štátu -
že vodné toky by mali dokonca tvoriť obchodný majetok štátneho podniku. Žalovaný poukázal tiež na
ust. § 48 ods. 1 druhá veta zák. č. 364/2004 Z.z. o vodách (vodný zákon), vrátane poznámky pod čiarou
k odkazu 3, ktorým zák. ustanovením sa zabezpečuje vo verejnom záujme nielen ochrana výlučného a
nevyhnutnéhovlastníctvaštátukpozemkomkorytavodnéhotokuajprostredníctvomsprávyžalovaného,

ale taktiež samotné nadobudnutie vlastníctva štátu k týmto pozemkom korýt priamo zákonom (Čl. 20
ods. 2 Ústavy SR). Za platnej právnej úpravy, resp. vychádzajúc z právnej úpravy platnej v roku 1975,
sa deklarované vlastníctvo žalobcu (ako aj postupcu) javí ako neprípustné a nesprávne evidované v
katastri nehnuteľností.
Súd prvej inštancie vykonal stranami navrhnuté dokazovanie a uplatnený nárok právne posúdil podľa

ustanovení § 488, § 489, § 494, § 123, § 126 ods. 1 prvá veta, § 451 ods. 1 a 2 a § 563, §
517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4d ods. 1, § 43 ods. 1 a 2, § 45
ods. 1, § 49 ods. 2, § 50 ods. 5 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách (vodný zákon, v znení účinnom
od 1.12.2016, t.j. v čase vzniku bezdôvodného obohatenia) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal

preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v danom spore, a to zápisom jeho výlučného vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. územie E., okres C., J. C., k
parcele č. XXXX/XX o výmere 198 m2 - vodná plocha, ako aj na liste vlastníctva č. XXX k parcele č.
XXXX/XX o výmere 203 m2 - vodná plocha, preto námietku žalovaného ohľadne nedostatku aktívnej
legitimácie žalobcu považoval za nedôvodnú. Súd mal za nesporné, že na predmetných parcelách

v zmysle rozhodnutia Okresného úradu Prešov, odboru starostlivosti o životné prostredie, oddelenia
ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia zo dňa 16.1.2019, preteká vodný tok Delňa.
V súvislosti s námietkou žalovaného poukázal na súdne rozhodnutia vydané v iných obdobných
sporoch, z ktorých súdu vyplynulo, že vlastníci vodným dielom dotknutých pozemkov nielenže neboli
o zamýšľanej stavbe upovedomení, ale neboli ani účastníkmi správneho konania, v ktorom by mohli

svoje záujmy plynúce z ich vlastníctva k dotknutým pozemkom uplatniť, že vlastníctvo k zavodneným
pozemkom im nebolo (vyvlastnením) odňaté a že vodné dielo samo o sebe bolo na ich pozemku
postavené bez ich súhlasu, a teda protiprávne. Ak teda právni predchodcovia žalobcu neboli účastníkmi
žiadnych (správnych) konaní v súvislosti s vodnou stavbou a ani nedali súhlas s jej zriadením na ich
pozemkoch, rozhodnutia vydané v týchto konaniach sa nemohli dotknúť ich práv. Súd prvej inštancie

neuznal ani námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie. V tejto súvislosti za
nesporné pokladal, že žalovaný ako štátny podnik (zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku) a správca
vodného toku, je pasívne legitimovaný vo vzťahu k uplatnenému nároku, nakoľko „nielen hospodári s
majetkom štátu, ale je aj priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu a jednou z jeho kompetenciíje i oprávnenie konať v mene štátu v súdnych konaniach prejednávajúcich spory majúce pôvod v
majetku štátu. Žalovaný má teda zákonné oprávnenie konať namiesto štátu vo vzťahu k majetku štátu“.
Z uvedených dôvodov a s poukazom i na stanoviská právnej praxe k otázke vecnej legitimácie správcu

majetku štátu (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 517/2011-9 zo dňa 22.11.2011, rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 205/2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 1405/2005
zo dňa 25.10.2006, 33Odo 871/2005 zo dňa 15.12.2005, spoločné stanovisko občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove prijaté na zasadnutí dňa 10.1.2013) súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalovaný je pasívne legitimovaný v danom spore zo záväzkovo-právneho

vzťahu z titulu bezdôvodného obohatenia, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na koho úkor sa iný
subjekt bezdôvodne obohatil, a záväzok vzniká tomu, kto obohatenie získal. Dospel k záveru, že v
danom prípade žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a keďže svoj záväzok ani na základe
výzvy žalobcu zo dňa 5.9.2019 nesplnil, preto napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi za žalované obdobie od 9.10.2017 do 8.10.2019 (vrátane), t.j. za 2 roky spätne od
podania žaloby sumu 6.929,28 €. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd vyšiel zo znaleckého

posudku č. 20 zo dňa 11.9.2017 vypracovaného Stavebnou fakultou Technickej univerzity v Košiciach,
podľa ktorého všeobecná hodnota nájmu pozemku nachádzajúceho sa v kat. území E., Obec Prešov,
okres Prešov v KN - E č. XXX/X o výmere 198 m2 (za rok 2017) bola stanovená v sume 8,64 €/m2/
pozemok/rok. Nakoľko sa žalovaný preukázateľne dostal do omeškania so zaplatením žalovanej sumy,
súd priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania vo výške 5 % ročne podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády

SR č. 87/1995 Z.z. odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie uvedenej vo výzve žalobcu z
5.9.2019, t.j. od 17.9.2019 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že v spore úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, lebo ho pokladal v celom rozsahu za nesprávny

a nespravodlivý, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a nevysporiadal sa
s jeho procesnou obranou a rozsudok je nepreskúmateľný a založený na nesprávnom výklade a použití
právnych noriem. Nesúhlasil so zistením (záverom) súdu prvej inštancie, že žalovaný nesporne užíva
pozemky žalobcu, a to dokonca bez akéhokoľvek právneho dôvodu, čím sa mal bezdôvodne obohatiť
na úkor žalobcu. Z obsahu napadnutého rozsudku (podobne ani z dôkazov predložených žalobcom či

z obsahu žaloby) mu nevyplynulo, že by k užívaniu dotknutých pozemkov malo dochádzať výhradnou a
konkrétne preukázanou činnosťou žalovaného, resp. že by užívanie malo spočívať v inom než v tom, že
uvedenými pozemkami preteká vodný tok, ktorý však môže byť iba vo vlastníctve Slovenskej republiky,
teda subjektu, ktorý nemožno stotožňovať so žalovaným. Pritom v zmysle ust. § 5 ods. 2 zák. č. 111/1990
Zb. o štátnom podniku, štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu, toto zák. ustanovenie súd prvej

inštancie prehliadal a nevenoval mu žiadnu pozornosť vo svojom rozhodnutí napriek jeho nespornému
významu pre správne posúdenie sporu. Okrem toho mal za to, že pri správe vodných tokov, ktorú podľa
názoru žalovaného nemožno stotožňovať so správou majetku štátu, žalovaný ako správca vodného toku
nemôžeužívaťpozemkykorýtbezprávnehodôvodu.Podľažalovanéhojenepredstaviteľnásituácia,aby
zákonodarca opomenul upraviť vzťah k pozemkom pod vodnými tokmi (ako sa to zjavne nesprávne javí

súdu prvej inštancie), avšak na druhej strane ku všetkým pozemkom naokolo vodného toku poskytoval
správcovi vodného toku rôzne oprávnenia (napr. podľa ust. § 49 vodného zákona). Mal za to, že na jeho
strane nemôže dochádzať k bezdôvodnému obohateniu, keďže správu vodných tokov vykonáva výlučne
na základe vodného zákona, ktorý poskytuje komplexnú právnu úpravu vzťahov k vodným tokom, k
dotknutým nehnuteľnostiam nevynímajúc, pričom zákon taxatívne vymedzuje, v ktorých prípadoch za

zásahy do právnej sféry či vlastníctva tretích osôb je správca vodného toku povinný poskytnúť náhradu.
Podľa žalovaného súd prvej inštancie si zamieňa resp. nerozlišuje pojmy „správa vodných tokov“ a
„správa majetku štátu“, čoho výsledkom je neudržateľný záver aj v kontexte žalobcom predkladaných
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR k problematike správcovstva majetku štátu, že vodné toky by mali
dokonca tvoriť obchodný majetok štátneho podniku. Za tejto situácie (spôsobenej nepochybne aj tým,

že vodné toky sú špecifickým predmetom vlastníctva štátu pod špecifickou správou, mimo režimu,
resp. klasického poňatia správy majetku štátu podľa zákona o štátnom podniku) neobstojí odôvodnenie
rozsudku v odseku 39. (nie je možné aplikovať ust. § 6 zákona o štátnom podniku upravujúce
majetkové postavenie štátneho podniku). Žalovaný mal za to, že nemôže niesť viac zodpovednosti
ako mu vyplýva zo správy vodných tokov, prípadne niesť zodpovednosť namiesto niekoho iného,

či dokonca byť zodpovednostne označovaný bez jasného právneho základu aj samotným súdom.
Odôvodnenie rozsudku v odseku 39. vyznieva zmätočne a nezrozumiteľne, keďže zo strany súdu
dochádza nepochybne k nesprávnemu nakladaniu s pojmami „konať namiesto štátu“ a „konať v mene
štátu“ (súd zjavne nerozlišuje medzi nepriamym zastúpením a priamym zastúpením). V tejto súvislostisúd na jednej strane nesprávne poukazuje na ust. § 6 zákona o štátnom podniku upravujúce majetkové
postavenie štátneho podniku, a to v tom zmysle, že pri majetku (tak samotného záväzku štátu či jeho
výlučného vlastníctva vodných tokov), ktorý je predmetom sporu, by mal žalovaný vystupovať v mene

štátu, a teda ako žalovaný subjekt by mala byť označená Slovenská republika, a na druhej strane vyvodí
záver, že štátny podnik je správne označený ako žalovaný (pasívne legitimovaný). Zdôraznil v tejto
súvislosti, že ani vodné toky vo výlučnom vlastníctve štátu ani prípadný peňažný záväzok štátu spojený
s týmto vlastníctvom, netvoria majetok žalovaného štátneho podniku podľa žiadneho právneho predpisu
a žiadny právny predpis neumožňuje (neukladá) štátnemu podniku v prípade uvedeného majetku konať

za štát pred súdom ani nezakladá pre prípady obdobné prejednávanému sporu zodpovednostné vzťahy
štátneho podniku či povinnosť vysporiadavať majetkové záležitosti štátu vyplývajúce zo spochybňovania
(spornosti) jeho výlučného majetku – vodných tokov a pozemkov pod nimi, ktoré nemôže vlastniť
iný subjekt. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal vecnú
legitimáciu. Za pochybenie súdu prvej inštancie považoval aj nedostatočné zisťovanie vlastníctva
pozemkov a nerešpektovanie právnej úpravy v prospech nadobudnutia vlastníctva štátu. Pri popieraní

vlastníctva žalobcu k pozemkom pod vodným tokom zo strany žalovaného sa súd riadne nevysporiadal
nielen so znením ust. § 48 ods. 1 druhá veta vodného zákona (vrátane poznámky pod čiarou k odkazu
3), ale ani s vtedajšou právnou úpravou, podľa ktorej pozemky tvoriace korytá vodných tokov prešli
najneskôr k 1.4.1975 do vlastníctva štátu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 38/2007).
Vzhľadom na nadobúdanie vlastníctva štátu k predmetným pozemkom priamo zákonom, neobstojí ani

odôvodnenie rozsudku v odseku 36., ktoré je pre žalovaného aj mimoriadne prekvapivé, keďže súd
zisťoval pravdivosť žalobcových tvrdení nie z dôkazov či logických postupov, ale osvojením si obsahu
bližšie nešpecifikovaných tzv. obdobných súdnych rozhodnutí či cudzieho skutkového deja vyplývajúce
z iných rozhodnutí. Takýto prístup (nazeranie) súdov k ochrane tzv. výlučného vlastníckeho práva štátu
i k jeho nadobudnutiu, odmietajúci štátu právo určiť vo verejnom záujme aj priamo samotným zákonom

ako nadobúdacím majetkovým titulom, ktoré veci sú iba vo výlučnom vlastníctve štátu, poškodzuje
štátne záujmy, pričom zjavne nerešpektuje aj znenie Ústavy SR a je preto potrebné ho odmietnuť.
Taktiež vytkol súdu, že sa riadne nevysporiadal ani s jeho námietkou, že stavebné úpravy (zásahy)
na predmetných pozemkoch nevykonával ako investor, nevykonával ich ani jeho právny predchodca,
keď podľa žalobcom predložených dôkazov investorom mal byť v rokoch 1964 - 1965 Mestský národný

výbor v Prešove. Žalovaný v konaní namietal aj úmyselné zamieňanie uvedených stavebných úprav
s inými stavebnými úpravami na vodnom toku Delňa, ktoré boli uskutočnené na úplne inom úseku
vodného toku a v inom období (v 80. rokoch minulého storočia), pričom ani s touto námietkou sa
súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal, resp. nesprávne považoval právneho predchodcu žalovaného
za subjekt, ktorý požiadal o povolenie na stavebné úpravy na predmetných pozemkoch, resp. ktorý

ich vykonal a ktorému následne bolo povolené tieto úpravy užívať, i keď o tom žalobca nepredložil
žiadny hodnoverný dôkaz. V tejto súvislosti správanie žalobcu podľa žalovaného možno označiť za
zavádzajúce či marenie spravodlivosti, následkom čoho je aj nesprávne súdom uvádzané označenie
stavebných úprav (zásahov) na predmetných pozemkoch ako „Úprava Delne v Prešove“ namiesto
správneho označenia „Ochrana letného kúpaliska na Delni v Prešove - proti zanášaniu“. Okrem toho nie

je zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že k predmetným pozemkom žalobcu sa vzťahuje
rozhodnutie špecifikované v odseku 11. (z uvedeného rozhodnutia takéto zistenie nemožno vyvodiť),
pričom tento odsek je nepochybne v rozpore s odsekom 13., v ktorom sa uvádza úplne iná stavebná
akcia.Vzhľadomnauvedenéskutočnostižalovanýnavrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudok
tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice
I považuje za správny a spravodlivý, súd prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav, vysporiadal sa s procesnou obranou žalovaného, správne použil a vyložil relevantné
právne normy a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Podľa žalobcu námietky žalovaného obsiahnuté

v podanom odvolaní vo vzťahu k nedostatku jeho aktívnej legitimácie, k pasívnej legitimácii žalovaného
a nedostatočne zistenému skutkovému stavu neobstoja. V otázke pasívnej legitimácie žalovaného
sa v plnej miere stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkázal na svoju argumentáciu
prezentovanú už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Zastával názor, že súd prvej inštancie
sa správne vysporiadal s touto námietkou žalovaného so záverom, že žalovaný je pasívne legitimovaný

v danom spore, a to s poukazom na ust. § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku
a pomerne rozsiahlu judikatúru, ktorú predložil súdu. Rovnako upriamil pozornosť súdu na skutkovo
a právne totožné konania a rozhodnutia v nich vydané Okresným súdom Košice l a Okresným
súdom Prešov. Zdôraznil, že skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnousúčasťou každého súdneho konania a jej danosť je nevyhnutnou podmienkou úspechu akejkoľvek
žaloby. Z uvedeného mu vyplynulo, že aj v prípadoch, v ktorých sa súd výslovne v odôvodnení
rozsudku otázkou vecnej legitimácie (aktívnej a pasívnej) strán nezaoberá, platí, že táto otázka bola

z jeho strany predmetom prieskumu. K otázke postavenia štátneho podniku v súdnom konaní poukázal
tiež na dôvodovú správu k novele Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 273/2007
Z.z., podľa ktorej, cit.: „Od konania v mene štátu niektorou zložkou štátu na súde podľa § 21 ods.
1 treba odlišovať stav, keď nie štát, ale priamo zložka podľa osobitného predpisu, je účastníkom
konania. V uvedených prípadoch bude vecne legitimovanou osobou a účastníkom konania samotná

zložka štátu. Označenie štátu popri zložke štátu v týchto prípadoch (napríklad SR - štátny podnik)
je nadbytočné. Odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) by sa však rovnal stav, ak by súd
z takéhoto nadbytočného označenia štátu popri vecne legitimovanej právnickej osobe - príslušnej
zložke štátu, žalobu zamietol (pre nedostatok vecnej legitimácie). Už vôbec neprichádza do úvahy
pri takomto nadbytočnom označení štátu zastavenie konania pre nedostatok procesných podmienok
konania. Súdu nemôže robiť problém takéto nadbytočné označenie štátu, pretože toto možno považovať

za odstrániteľný nedostatok podania účastníka konania. O to viac to platí, keď samotná aplikačná
prax v otázke „známej pomlčky“ pri označovaní zložiek štátu v spojení so samotným označením štátu,
privodila opatrnícke postupy účastníkov konania pri označovaní zložiek štátu. V praxi takto napríklad
pretrváva nejednotnosť označovania štátneho podniku. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom
podniku „veci, s ktorými podnik hospodári sú v štátnom vlastníctve“. To mnohokrát evokuje v účastníkoch

konania uvádzať pri označovaní štátneho podniku aj štát, napríklad „SR - LESY Slovenskej republiky,
štátny podnik“. To však je nadbytočné, pretože podľa § 5 ods. 1 zákona o štátnom podniku „podnik je
právnickou osobou; vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu
z týchto vzťahov“. Tu je vidno rozdiel oproti správe majetku štátu, kedy správca vykonáva právne úkony
v mene štátu“. K namietanému skutkovému zisteniu súdu, že žalovaný nesporne užíval pozemky vo

vlastníctve žalobcu, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu, čím sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil,
žalobca poukázal na skutočnosť, že za bezdôvodné obohatenie sa považuje aj užívanie cudzej veci bez
právneho dôvodu, pričom práve o taký prípad ide v prejednávanej veci. Žalovaný v žalovanom období
užíval nehnuteľnosti žalobcu tým, že na týchto nehnuteľnostiach sa nachádza umelý vodný tok Delňa,
ktorého správcom je žalovaný. Žalovaný tak vykonáva právo nájmu cudzej veci, pričom so žalobcom

nemá uzavretú platnú nájomnú zmluvu, čoho dôsledkom je povinnosť žalovaného vydať žalobcovi
takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v prejednávanej veci nie
je potrebné dokazovať žalovanému akúsi výhradnú a konkrétne preukázanú činnosť, keďže na vznik
bezdôvodného obohatenia postačuje skutočnosť, že umelý vodný tok rieky Delňa v správe žalovaného
sa nachádza – preteká nehnuteľnosťami v jeho vlastníctve, pričom žalovaný za užívanie majetku

žalobcovi neposkytuje žiadnu finančnú náhradu. Za nedôvodnú považoval i námietku žalovaného
týkajúcu sa jeho aktívnej legitimácie v konaní, pričom k tvrdeniu, že pozemky tvoriace korytá vodných
tokov prešli najneskôr k 1.4.1975 do vlastníctva štátu, žalobca poukázal na znenie ust. § 48 ods. l
zák. č. 364/2004 Z.z., z ktorého vyplýva, že správca vodného toku, je aj správcom pozemkov korýt,
ktoré sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. To znamená, že cit. ustanovenie upravuje, kto je správcom

pozemkov korýt (tých, ktoré už sú vo vlastníctve Slovenskej republiky), ale nerieši prechod vlastníckeho
práva pozemkov korýt, ktoré nie sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, na Slovenskú republiku. To,
že pozemky, na ktorých sú korytá vodných tokov, sa stali majetkom štátu, bolo upravené v ust. § 31
zákona č. 138/1973 Zb. účinného od 1.4.1975, ktorý definoval vodný tok včítane jeho koryta. Následne
zákon č. 184/2002 Z.z. (účinný od 1.6.2002), ktorým bol zrušený zákon č. 138/1973 Zb., už vodné

koryto nedefinoval ako súčasť vodného toku. Citoval ďalej ust. § 12 ods. 2 OZ účinného od 1.6.2002
(podľa ktorého stavby, vodné toky a podzemné vody, nie sú súčasťou pozemku) a článok 20 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu. Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu

vlastníckeho práva došlo priamo zákonom, ale na základe zákona (nález pléna Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 38/95 zo dňa 3.4.1995). Za rozhodujúci v prejednávanej veci považuje žalobca právny
názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS 307/99 zo dňa 18.5.2000, ktorý vo vzťahu
k otázke potlačenia vlastníckeho práva práve ust. § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb., okrem iného
uviedol: „Základní aspekt právního posouzení, dle něhož ústavní předpis sám o sobě (čl. 8 odst. 2

úst. zák. č. 100/1960 Sb.) vede k zániku (potlačení) vlastnického práva, je neudržitelný, a to dokonce
i ve světle právního režimu totalitního státu z doby pred rokem 1989. Ústavní predpis sám o sobě
není s to zasáhnout do konkrétních individuálních vlastnických vztahu, ale jako takový predstavuje
toliko (ústavní) podklad pro následné (správní) rozhodnutí, jimž by v intencích prováděcího zákonavlastnické vztahy k následne zavodněným pozemkům jako individuálním správním aktem mohly být
změněny“. Poukázal na skutočnosť, že doposiaľ je v katastri nehnuteľností vedený ako výlučný vlastník
predmetných pozemkov, pričom v konaní nebolo preukázané, že by mu bolo odňaté toto vlastníctvo

napr. vyvlastnením. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že ako aktívne vecne legitimovaná osoba
má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému. K námietke nedostatočne zisteného
skutkového stavu odkázal aj na rozsudok Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. 36C 45/2008,
v ktorom bolo vykonané rozsiahle dokazovanie a z ktorého vyplýva, že stavba v zmysle projektovej
dokumentácie č. 14/64 „Ochrana kúpaliska na Delni proti zanášaniu'“ je totožnou so stavbou „Úprava

Delne v Prešove, I. stavba a II. stavba“, ktorej užívanie bolo povolené Povodiu Bodrogu a Hornádu
(právnemu predchodcovi žalovaného) rozhodnutím ONV v Prešove, odborom poľnohospodárstva,
lesného a vodného hospodárstva v Prešov č. Pôd.XXX/XX zo dňa 14.8.1983. Nakoľko sa jedná o tú
istú stavbu, žalobca mal za to, že ani táto námietka žalovaného nemôže obstáť. Na základe uvedených
dôvodov žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal
mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovaný na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu nereagoval.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1
CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených

odvolacích dôvodov [podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je dôvodné, pretože súd prvej inštancie v danom spore otázku pasívnej legitimácie žalovanej strany
neposúdil po právnej stránke správnym spôsobom a z tohto dôvodu je preskúmavaný rozsudok súdu
prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené, vecne nesprávny, a preto ho odvolací súd podľa ust. §

388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietol.

Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 21.12.2022 o 10:30 hod., po predchádzajúcom
oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu

v Košiciach a pri zachovaní zákonnej lehoty v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

Svojimi odvolacími námietkami žalovaný namietal správnosť zistenia skutkového stavu a spôsobu
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie ako aj porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu

nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd nevysporiadal riadne s jeho námietkami
a procesnou obranou, t.j. uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav,t.j.vyvodzujezoskutkovéhozistenia,aképrávaapovinnostimajúsporovéstranypodľapríslušného
právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci [odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1
písm. h) CSP] je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť
alebo ak aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. zo skutočností dostatočne

preukázaných vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu odvolacích námietok žalovaného
obsiahnutých v podanom odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav

veci, nesprávnym spôsobom však posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v danom spore
z dôvodu nesprávnej interpretácie a aplikácie relevantného právneho predpisu, pokiaľ dospel k záveru,
že žalovaný je nositeľom právnej povinnosti vo vzťahu k uplatnenému nároku zo zodpovednostného
právneho vzťahu titulom bezdôvodného obohatenia, a to na podklade úvahy, že žalovaný je správcom
majetku vo vlastníctve štátu, priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu v zmysle zákona č.

111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, pričom je oprávnený konať v mene štátu,
prípadne namiesto štátu v súdnych konaniach týkajúcich sa majetku štátu. Táto právna úvaha súdu
prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu ale nie je správna a odvolanie žalovaného z hľadiskauplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP považuje odvolací súd za
opodstatnené.

Vo všeobecnosti sa pojem vecná legitimácia v civilnom konaní používa pre označenie stavu
vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a druhá procesná strana
subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp.

procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Pasívnu legitimáciu má tá strana sporu, ktorá
je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, o ktorej sa v konaní rozhoduje.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania a súd vecnú legitimáciu v konaní skúma z úradnej moci, teda aj v takom prípade, ak
ju žiaden z účastníkov nenamieta. Existencia vecnej legitimácie na oboch stranách sporu predstavuje

predpoklad vyhovenia žalobe; absencia aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie naopak vedie k jej
zamietnutiu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 192/2004). Podľa záverov
právnejpraxeplatí,žeaksasúdvrozhodnutíkvecnejlegitimáciinevysloví,neznamenáto,žesaotázkou
vecnej legitimácie strán v konaní nezaoberal, pričom nie je nevyhnutné, aby túto skutočnosť v rozhodnutí
výslovne konštatoval (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 205/2009 zo dňa 29.6.2010,

tiež nález Ústavného súdu SR III.ÚS 191/2018 zo dňa 13.11.2018).

Podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 489 OZ záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z
bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 456 OZ predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak

toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Zcit.zákonnýchustanovenívyplýva,žepovinnosťvydaťbezdôvodnéobohateniepostihujesubjekt,ktorý
ho získal. V prípadoch, keď k vzniku bezdôvodného obohatenia dochádza neoprávneným užívaním,

bude týmto subjektom užívateľ príslušnej hodnoty. Jeho identifikácia je v praxi problematická vtedy,
keď k cudzej hodnote má právny či faktický vzťah hneď niekoľko osôb. O takúto situáciu pôjde aj
tam, kde neoprávnené užívanie pozemku spočíva v umiestnení neoprávnenej stavby na ňom, pokiaľ
užívateľ stavby nie je osoba totožná s jej vlastníkom. Právna teória (porovnaj napr. ELIÁŠ, J., BRIM,
L., ADAMOVÁ, H.: Bezdůvodné obohacení, Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2016, 252s) i súdna prax

(napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 1405/2005 zo dňa 25.10.2006) v tejto otázke
dospeli k záveru, že povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba,
spočíva na vlastníkovi stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva.
V spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo vlastníkovi stavby na úkor vlastníka stavbou
zaťaženého pozemku, je preto pasívne vecne legitimovaný vždy vlastník stavby a nie jej užívateľ (pozri

tiež uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 672/2012 zo dňa 3.4.2012). K tomuto riešeniu
sa pripojil tiež Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom uznesení sp. zn. 8Cdo 186/2018 zo dňa 17.6.2019
formuloval záver, že v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na
ňom, sa bezdôvodne obohacuje vlastník stavby na cudzom pozemku, kedy k jeho obohateniu dochádzauž titulom vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie užívať stavbu. Najvyšší súd SR v tomto
rozhodnutí výslovne odmietol názor, že pasívne legitimovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia
je vždy ten subjekt, ktorý skutočne pozemok užíval a v nadväzujúcej argumentácii akcentoval, že pod

užívaním pozemku, na ktorom je umiestnená stavba vo vlastníctve inej osoby než vlastníka pozemku,
je treba rozumieť už umiestnenie stavby na pozemku, bez ohľadu na spôsob jej užívania. Podľa jeho
vysvetlenia totiž už umiestnenie stavby bráni vlastníkovi pozemku tento riadne užívať. „Povinnosť
poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na
to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Z rovnakých dôvodov nie je podstatné ani to, či

prípadne komu prináša užívanie stavby zisk“.

Odvolací súd sa s uvedenými závermi právnej teórie a aplikačnej praxe v otázke vecnej pasívnej
legitimácie v prípade užívania cudzieho pozemku bez právneho titulu umiestnením stavby na ňom
stotožňuje. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto právne závery možno vztiahnuť i na prejednávaný spor,

v ktorom sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia získaného tým, že vodný tok potoka
Delňa (v umelom koryte), ktorého správcom je žalovaný štátny podnik, preteká nehnuteľnosťami vo
vlastníctvežalobcu(pozemkyžalobcutvoriakorytovodnéhotoku).Podľažalobcužalovanýtakvykonáva
právo nájmu cudzej veci, ku ktorej nemá uzatvorenú nájomnú zmluvu, čím sa na jeho úkor bezdôvodne
obohacuje a je preto povinný takto získané bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať.

V konaní nebola medzi stranami spornou skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie vo svojej úvahe celkom
opomenul, a síce, že podľa Čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky vodné toky (rovnako i nerastné bohatstvo,
jaskyne, podzemné vody a prírodné liečivé zdroje) sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Podľa ust.

§ 43 ods. 1 a 2 zák. č. 364/2004 Z.z. o vodách (vodný zákon) v znení neskorších predpisov, na
ktoré správne odkázal pri posúdení sporu aj súd prvej inštancie, vodným tokom je vodný útvar trvalo
alebo občasne tečúcich povrchových vôd po zemskom povrchu v prirodzenom koryte alebo v umelom
koryte, ktoré je jeho súčasťou, a ktorý je napájaný z vlastného povodia alebo z iného vodného útvaru.
Vodným tokom sú aj vody v slepých ramenách, mŕtvych ramenách a odstavených ramenách, ak sú

ovplyvňované hydrologickým režimom vodného toku, ako aj vody umelo vzduté v koryte. Vodným tokom
zostávajú aj povrchové vody, ktorých časť tečie pod zemským povrchom alebo zakrytými úsekmi (odsek
1). Ak preteká vodný tok po pozemku, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vodná plocha
so spôsobom využitia pozemku ako vodný tok, je tento pozemok korytom. Ak preteká vodný tok po
pozemku, ktorý nie je takto evidovaný v katastri nehnuteľností, je korytom pozemok tvoriaci dno a brehy,

v ktorých odtekajú vody až po brehovú čiaru (odsek 2).

V danej veci pre posúdenie, či sa žalovaný alebo iný subjekt na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje,
bolo podstatným zistenie otázky vlastníckeho práva vodného toku, ktorý preteká po pozemkoch žalobcu,

evidovaných v katastri nehnuteľností ako vodná plocha. Podľa názoru odvolacieho súdu týmto povinným
subjektom v danom prípade nie je žalovaný. Žalobca neoprávnenosť užívania pozemkov v jeho
vlastníctve nevyvodzoval v súvislosti s výkonom správy alebo z porušenia oprávnení či povinností
žalovaného (ako správcu majetku štátu) ustanovených zákonom vo vzťahu k zverenému majetku štátu,
pričom v žalobe ani netvrdil, že by (neoprávnené) užívanie pozemkov malo spočívať v inej skutočnosti

než v tom, že jeho pozemkami preteká vodný tok, ktorý však môže byť (je) vo výlučnom vlastníctve štátu.
V tomto spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo užívaním predmetných pozemkov
žalobcu tvoriacich koryto vodného toku Delňa, ktorý nad akúkoľvek pochybnosť je vo vlastníctve štátu, je
preto podľa názoru odvolacieho súdu vecne pasívne legitimovaným subjektom priamo štát – Slovenská
republika, bez ohľadu na to, akým spôsobom využíva svoje vlastnícke právo a nevynímajúc pritom ani

skutočnosť, že správou vodných tokov na základe zákonného zmocnenia štát poveril žalovaného (§
48 ods. 2 zák. č. 364/2004 Z.z. o vodách v znení neskorších predpisov). V otázke posúdenia svojej
pasívnej vecnej legitimácie žalovaný výstižne poukázal i na ust. § 5 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom
podniku v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu
alebo iných subjektov. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na právne postavenie štátneho podniku,

ktorý je právnickou osobou, vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť
vyplývajúcu z týchto vzťahov (§ 5 ods. 1 zák. č. 111/1990 Zb.). Majetok v správe štátneho podniku
je síce majetkom štátu, avšak v súlade s cit. ust. § 5 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. tento majetok nie
je možné použiť na úhradu tzv. „cudzích“ záväzkov štátu, t.j. na úhradu záväzkov, ktoré s činnosťoudaného štátneho podniku nesúvisia, resp. nezaväzujú priamo štátny podnik. Uvedené v zásade platí
aj naopak. Štát nezodpovedá za záväzky štátneho podniku, a to napriek tomu, že štátne podniky
spravujú majetok štátu. Vymedzenie zodpovednosti štátu za štátne podniky a naopak v predmetnom

ustanovení zodpovedá postaveniu štátnych podnikov ako samostatných subjektov práva, v zásade
oddelených od štátu (MAMOJKA, KUBINCOVÁ, MAMOJKA ml. a kol.: Postavenie a hospodárenie
štátnych podnikov, 1. vydanie, 2018. s. 431 – 434). Odvolací súd i v kontexte súvisiacej žalobnej
argumentácie žalobcu poukazuje tiež na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi

vo veciach, ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by
mal byť podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Z tohto zák. ustanovenia je zrejmé, že vo
veciach spravovaného majetku správca, v danom prípade žalovaný, koná pred súdom v „mene štátu“,
z čoho výslovne vyplýva, že v súdnom konaní, predmet ktorého súvisí s ním spravovaným majetkom
(v danom prípade vodný tok Delňa), nevystupuje vo vlastnom mene. Žalobca v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie i v podanom odvolaní na námietku nedostatku pasívnej legitimácie zo strany

žalovaného reagoval zotrvaním na svojom názore, že práve žalovaný ako správca vodného toku je
nositeľom povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia, plnenia ktorej sa žalobou domáha, a to
s poukazom na ust. § 6 ods. 2 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku (podľa ktorého podnik koná
v mene vlastníka majetku, ktorý spravuje podľa odseku 1, v konaní pred súdom a orgánmi verejnej
správy; obdobne je oprávnený konať v mene štátu vo veciach, ak vlastnícke právo štátu je sporné).

Toto zákonné ust. však žalobca interpretuje mylne v nesprávnom zmysle, keďže nerozlišuje medzi
konaním správcu „v mene štátu“ pri výkone správy majetku štátu (t.j. ak správca v konaní vystupuje len
v pozícii osoby konajúcej za štát) od stavu, kedy vecne legitimovanou osobou a účastníkom konania
– či už na strane žalobcu alebo na strane žalovaného, je priamo samotný správca, resp. zložka štátu
podľa osobitného predpisu, ktorá koná vo vlastnom mene), pričom žalobca odkázal aj na judikatúru

súdov, ktorá však na posudzovaný prípad nie je primerane aplikovateľná. Odvolací súd v tejto súvislosti
pripomína, že úvahy o vecnej legitimácii sú imanentnou súčasťou hmotnoprávneho posúdenia veci,
a preto súdu zásadne neprináleží v rámci plnenia povinnosti dávať poučenie o procesných právach
a povinnostiach (§ 160 CSP) viesť žalobcu k odlišnému vymedzeniu žalovaného subjektu. Odvolací
súd vo svojich úvahách mal na zreteli i právny názor vyslovený Ústavným súdom SR v jeho náleze

sp. zn. II. ÚS 675/2016 zo dňa 12.1.2017, vychádzajúci z povinnosti konajúceho súdu vyzvať žalobcu
na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti v prípade, ak
v nej žalobca označí ako žalovaného len štátny orgán oprávnený konať za štát, a nie štát samotný,
pokiaľ z opisu rozhodujúcich skutočností inak vyplýva, že nárok sa uplatňuje zo zodpovednosti za
škodu štátu. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na rozdiel od právnej situácie riešenej

v zmienenom rozhodnutí, kedy hoc len odkazom na zákon č. 514/2003 Z.z. zo žaloby bolo možné
jednoznačne vyvodiť, že smeruje voči štátu, keďže uplatnený nárok mal nezameniteľný pôvod v jeho
zodpovednosti za škodu upravenej v tomto zákone, v posudzovanom prípade takéhoto vodítka niet,
keďže zo žaloby nad akúkoľvek pochybnosť nevyplýva, že spôsobom vymedzenia uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia smeruje voči štátu. Inak povedané, v zmienenom prípade bola

zodpovednosť štátu podľa žaloby daná zákonom a označenie štátneho orgánu v tomto kontexte bolo
možné považovať za vadu žaloby; naproti tomu z obsahu žaloby v danej veci nemožno vyvodiť záver, že
nositeľom povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia je štát, v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie mali strany na otázku pasívnej vecnej legitimácie odlišný názor a žalobca sa plnenia peňažnej
povinnosti titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči žalovanému domáha aj v odvolacom konaní,

z čoho vyplýva, že medzi opisom rozhodujúcich skutočností, zodpovedajúcou právnou argumentáciou
žalobcu a spôsobom označenia žalovaného v prejednávanom prípade zjavného rozporu nebolo.

Na podklade uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nie je nositeľom právnej

povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním cudzieho majetku, a teda
pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore a z tohto dôvodu je preskúmavané rozhodnutie
súdu prvej inštancie vecne nesprávne a muselo byť odvolacím súdom zmenené podľa ust. § 388 CSP
tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodol
o nároku na náhradu trov celého konania, ktoré stranám vznikli v konaní pred súdom prvej inštancie
i v odvolacom konaní tak, že podľa § 255 ods. 1 CSP priznal procesne plne úspešnému žalovanémunárok na 100 % náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto
rozsudku, ktorým sa konanie kon (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnejobrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).