Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. júl 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/182/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118202553
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4118202553.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcov: 1/ R. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. F. XXX/XX, XXX XX J., 2/ J. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX X. K., zastúpených
advokátskou kanceláriou BANÍK & Partners, s.r.o., so sídlom Košická 4984/46, 821 08 Bratislava, proti
žalovaným: 1/ FORMICA, spol. s r.o., so sídlom Spojovacia 521/7, 949 01 Nitra, IČO: 31 408 168,
zastúpenejMgr.PetromMesárošom,advokátomsosídlomBottova34,94901Nitra,a2/KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585
441, zastúpenej JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02

Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 12C/19/2018-152 zo dňa 13.02.2019 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcom 1/, 2/ priznáva voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných 1/, 2/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
13.000 eur a žalobcovi 2/ sumu 15.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu jeho plnenia. Vzhľadom na to,

že žalobcovia boli v spore úspešní, súd im v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) priznal voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v
plnej výške s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu
jeho plnenia. Súd v odôvodnení uviedol, že žalobcovia podali žalobu na tom základe, že dňa 07.07.2015
došlo k dopravnej nehode, v dôsledku ktorej utrpela ich matka zranenia, ktorým na mieste nehody
podľahla. Žalovaný 1/ bol prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorého prevádzkou došlo k zásahu
do ich osobnostných práv, a pôvodca zásahu bol zamestnancom žalovaného 1/. Žalovaný 2/ bol v čase

poistnej udalosti poistiteľom žalovaného 1/. Tragická nehoda ukončila život matky žalobcov, s ktorou
mali harmonické vzťahy. Žalobca 2/ žil s matkou aj v spoločnej domácnosti a po tragédii obaja žalobcovia
prežívajúopodstatnenútraumu,zúfalstvo,smútok,citovúujmu,súochudobneníorozvojcitovýchväzieb.
Smrťou matky bolo zasiahnuté do ich rodinného a súkromného života, preto sa domáhajú ochrany
osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že zmluva o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v sebe zahŕňa aj poistenie nemajetkovej ujmy a
žalobcovia ako poškodení si môžu uplatniť svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy priamo proti
poisťovni. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, v ktorom je
uvedené, že v čase nasledujúcom po rozhodnutiach NS sp. zn. 4Cdo/168/2009 a 3Cdo/301/2012spornú právnu otázku riešil (a tiež vyriešil) Ústavný súd SR. Ten nielenže už vo viacerých ním dosiaľ
posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní namietajúcich porušenie svojich základných práv
rozhodnutiami všeobecných súdov, ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej umy pozostalých poistením podľa

ZoPZP, ale dokonca pri rozhodovaní v rámci odôvodnenia uznesenia z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS
666/2016 uzavrel, že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „zákon o povinnom
zmluvnom poistení“) je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa
aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s

cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej úniovej regulácie. Takýto záver treba
mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1/ krytia
nárokovpozostalýchpoobetiachdopravnýchnehôdnanáhradunemajetkovejujmypovinnýmzmluvným
poistením zodpovednosti za škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v
konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi. Pre posúdenie otázky pasívnej
legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v

zákone o povinnom zmluvnom poistení). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne
v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po
blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na
súkromný a rodinný život.

3. Vo vzťahu k námietke o absencii priamej príčinnej súvislosti súd uviedol, že existuje priama
príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a nemajetkovou ujmou, ktorú utrpeli žalobcovia, pretože
pokiaľ by k takejto udalosti nedošlo, nedošlo by ani k zásahu do súkromnej sféry žalobcov. Povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovejujmyspôsobenejblízkymosobámobetíusmrtenýchpridopravnejnehode.Medziškodami,
ktoré musia byť kryté, sa nachádza najmä ujma na zdraví. Pod pojem ujma na zdraví pritom patrí
akákoľvek ujma spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú
traumu.

4. Žalovaného 1/ považoval súd za pasívne vecne legitimovaného z dôvodu, že bol zamestnávateľom
vodiča E. L., ktorý viedol motorové vozidlo zn. J. L. EČ: X.-XXX D.. Sám vodič však nenesie
zodpovednosť za spôsobenú škodu, či nemajetkovú ujmu, zodpovednosť nesie jeho zamestnávateľ -
žalovaný 1/ s poukazom na ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sám
vodič ako fyzická osoba za škodu nezodpovedá, ale zodpovedá právnická osoba, ktorá ho použila

na činnosť, pri ktorej vznikla škoda. Analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka na
právne vzťahy z ochrany osobnosti je možné s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené, sa spravujú ustanoveniami
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie, a tiež s poukazom na
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1509/2011, 30Cdo/73/2003, 28Cdo/932/2002.

5. Súd prvej inštancie urobil záver, že zamestnanec žalovaného 1/ svojím konaním zasiahol výrazným
spôsobom do práva na ochranu osobnosti žalobcov, pričom súčasťou práva na súkromie a rodinný
život je i právo na spolužitie s inými osobami, najmä členmi rodiny. Súdna prax považuje za zásah
do súkromia aj spôsobenie smrti niektorej z blízkych osôb. Smrťou matky žalobcov sa nepochybne

rozvrátil ich rodinný život, do rodiny bola vznesená trauma traumu, bolesť a smútok. Strata matky je
nenapraviteľná, nezabudnuteľná, bude žalobcov sprevádzať po celý zvyšok ich života, navždy budú
musieť žiť s pocitom a vedomím straty blízkej osoby. Vzťahy medzi nebohou X. Z. a žalobcami súd
zhodnotil ako veľmi silné a intenzívne, pričom žalobca 2/ s matkou žil aj v spoločnej domácnosti.
Žalobkyňa 1/ zase bola s matkou v neustálom kontakte, či už telefonickom alebo osobnom, navštevovali

sa, trávili spolu víkendy, dovolenky, chodievali na výlety, matka jej pomáhala s deťmi. Smrť matky obaja
žalobcovia silne a intenzívne prežívajú. Žalobkyňa 1/ musela vyhľadať lekársku starostlivosť. Stratili
možnosť viesť s matkou súkromný život a sú od jej smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov
s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. Nemajú už ani otca, ktorý zomrel asi dva roky pred
ich matkou. Protiprávnym konaním zamestnanca žalovaného 1/ prišlo k nezvratnej deštrukcii týchto

medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým aj k zásahu do
ich osobnostných práv. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov fakticky neodstrániteľná. Zásah do
osobnostných práv žalobcov dosahoval takú intenzitu, ktorá požíva právnu ochranu podľa citovaných
zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka.6. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy - v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Závažnosť ujmy treba posudzovať aj vzhľadom

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky,
ktoré vznikli. Titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovia požadovali zaplatenie sumy 13.000 eur
a 15.000 eur. Výšku nemajetkovej ujmy určuje súd na základe voľnej úvahy, pri rozhodovaní berie do
úvahy závažnosť ujmy, ku ktorej došlo a okolnosti, za ktorých k ujme došlo. Súd mal za to, že v danom
prípade došlo k vážnemu a výraznému zásahu do osobnostných práv žalobcov, pričom zohľadnil, že

žalobca 2/ tvoril s nebohou spoločnú domácnosť a žalobkyňa 1/ už mala založenú vlastnú rodinu, a preto
im nepriznal nemajetkovú ujmu v rovnakej výške. Žalobcami požadovanú sumu 13.000 eur a 15.000
eur považoval súd za primeranú. Prihliadol na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ktorú v danom
prípade vyhodnotil ako veľmi závažnú, intenzívnu a v podstate stále pretrvávajúcu, pretože strata rodiča
- matky, je neodstrániteľná a nenapraviteľná ujma. Uviedol, že každý, aj dospelý človek chce mať pri
sebe rodičov čo najdlhšie, a stratiť matku za takýchto okolností je kruté. Z výpovedí žalobcov ako aj

svedkyne dospel k názoru, že vzťahy v rodine navzájom boli veľmi intenzívne, trávili spolu svoj voľný
čas, pomáhali si, rozumeli si, vychádzali spolu veľmi dobre. Súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že
nebohá X. Z. mala v čase nehody 55 rokov a žalobcovia sa doteraz s jej smrťou nevyrovnali, chýba im.
Súd zobral do úvahy aj správanie sa samotného žalovaného 1/, ktorý podľa tvrdení žalobcov nevyjadril
ľútosť a neospravedlnil sa im. Až na poslednom pojednávaní v trestnej veci uviedol, že je mu to ľúto.

Taktiež hodnotil aj správanie sa samotnej dotknutej osoby, ktoré je pri neoprávnenom zásahu právne
významné, a vyhodnotil ho tak, že nebohá nijakým spôsobom nevyvolala a nezapríčinila dopravnú
nehodu; bola len jej obeťou. Priznaná suma zodpovedá aj výške ujmy, ktorú priznali súdy v obdobných
veciach (napr. NS SR sp. zn. 4Cdo139/2011). Primárnym významom nemajetkovej ujmy je satisfakčná
funkcia, teda vyvážiť, resp. zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pretože nemajetková

ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a
rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné ani presne kvantifikovať a vyčísliť. Svoje rozhodnutie
súd oprel o ustanovenia čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - zákona č. 460/1992 Zb., § 11, § 13
ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. O trovách
konania rozhodol podľa úspechu vo veci s odkazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP).

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/, ktorý navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Podľa jeho názoru nie je možné
aplikovať ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade spáchania trestného činu.

Zodpovednosť zamestnávateľa nie je možné univerzálne aplikovať na akúkoľvek škodu spôsobenú
zamestnancom pri plnení pracovných úloh. Za akúkoľvek škodu, prípadné iné nároky a ujmy, ktoré
vznikli v dôsledku spáchania trestného činu, si nesie zodpovednosť výlučne páchateľ trestného činu a
nie zamestnávateľ páchateľa. Je potrebné rozlišovať právny základ nárokov poškodených osôb a podľa
takéhoto rozlíšenia následne individuálne vyhodnocovať vecnú pasívnu legitimáciu osôb zodpovedných

za vzniknutú škodu, resp. iné nároky a prípadné ujmy spojené s protiprávnym konaním. Pre posúdenie
zodpovednosti nie je rozhodné, či páchateľ trestného činu bol v pracovnom pomere alebo nie. Ujma
na právach, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, je ujmou, za ktorú zodpovednosť nesie práve
odsúdený páchateľ. Zamestnávateľ nie je zodpovedný za konanie svojich zamestnancov v trestno-
právnej rovine a konanie zamestnancov v tomto smere ani nevie žiadnym spôsobom ovplyvniť. Od

existencie pracovného pomeru nemožno odvodiť zodpovednosť zamestnávateľa za nároky vzniknuté v
dôsledku spáchaného trestného činu zamestnanca. Domnieva sa, že nie je vecne pasívne legitimovaný
vtomtosúdnomkonaní,pretožemierujehozodpovednostinemožnoodvodiťodpracovnéhopomerusE.
L.. Zamestnávateľ ako prevádzkovateľ vozidla nesie zodpovednosť výlučne za prevádzku motorového
vozidla, avšak nie za ujmu spôsobenú trestným činom svojho zamestnanca. Poukázal na ustanovenie §

428 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje liberačné dôvody prevádzateľa vozidla. Dopravná nehoda,
pri ktorej vodič E. L. spáchal trestný čin, nie je krytá inštitútom objektívnej zodpovednosti prevádzateľa
motorového vozidla. Konanie, ktoré má priamy súvis s dopravnou nehodou a úmrtím X. V., súvisí
jednoznačne s konaním vodiča motorového vozidla, ktorý toto motorové vozidlo viedol, a s jeho
trestnoprávnou zodpovednosťou. Prevádzateľ motorového vozidla nemal žiadnu možnosť ovplyvniť

konanie svojho zamestnanca, ktorý v danom čase viedol motorové vozidlo, a ani nemal žiadnu inú
možnosť toto konanie svojho zamestnanca ovplyvniť. V prípade, že sa odvolací súd nestotožní s jeho
argumentáciou, poukázal na ustanovenie § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení, v zmysle ktorého
je povinným na úhradu akejkoľvek škody a ujmy, ktorá vznikne poškodeným pri dopravnej nehode,práve žalovaný 2/, ako poisťovateľ. Nemajetková ujma uplatňovaná žalobcami v tomto konaní je krytá
uzatvoreným povinným zmluvným poistením. Žalobcovia by podľa neho nemali záujem o vypočutie
si ospravedlnenia z jeho strany, a preto sa ospravedlnil a úprimnú ľútosť prejavil práve C. L., sestre

zosnulej. Poukázal na rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná nemajetková ujma v nižšej výške, aj
keď išlo o osoby, ktoré boli výživou odkázané na zomrelého.

8. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný 2/, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie a inú vadu
konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok navrhol

zmeniť a žalobu zamietnuť. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dostatočne nevysporiadal s jeho právnou
argumentáciou a konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke
týkajúcej sa absencie priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do
osobnostných práv žalobcov, čím zaťažil rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V tejto
súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR z 29.03.2007 sp. zn. 3Cdo/32/2007, podľa ktorého vzťah
príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný,

ako aj ďalšie rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/129/2008, sp. zn. 5Cdo/126/2009, sp. zn. 6Cdo/89/2011,
sp. zn. 6MCdo/7/2013, sp. zn. 2Cdo/73/2006. Aj priamo z § 5 ods. 1 písm. h) zákona o povinnom
zmluvnom poistení vyplýva, že „poistiteľ nenahradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za
škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou.“ Vzhľadom na skutočnosť, že
vo vzťahu k nemu je poistnou udalosťou dopravná nehoda, a zásah do osobnostných práv žalobcov

nastal sprostredkovane v dôsledku reakcie na už primárne a priame následky tejto dopravnej nehody
- úmrtie ich rodinného príslušníka, neexistuje vo vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme
priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou v zmysle § 5 ods. 1 písm. h) zákona o
povinnom zmluvnom poistení. Na podporu vyššie uvedených záverov poukázal na rozsudok ESD zo
dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14 Z., v ktorom ESD v otázke ujmy pozostalých súvisiacej s úmrtím

osoby pri dopravnej nehode túto opakovane a na viacerých miestach označuje ako „nepriame následky
tejto nehody“, pričom „škodu (priamu) predstavuje ujma na zdraví s následkom smrti dcéry pána Z..
Ujmu, ktorú utrpeli jej rodinní príslušníci, treba ako takú považovať za nepriame následky nehody“.
Z vyššie uvedených dôvodov má za to, že aj v prípade akceptovania premisy, že pod škodu na
zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poisťovateľ

priamo zo zákona o povinnom zmluvnom poistení de facto aj de iure oslobodený od povinnosti plniť
za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s
poistnou udalosťou, keďže žalobcovia neboli priamym účastníkom dopravnej nehody. Príčinná súvislosť
musí byť priama a nestačí, aby bola iba sprostredkovaná, pretože pri akceptácii takého výkladu by
bolo možné ju odvodzovať „donekonečna“. Práve z uvedeného dôvodu zákon o povinnom zmluvnom

poistení obsahuje zákonnú výluku z povinnosti plniť za poisteného, pokiaľ škoda nie je v priamej príčinnej
súvislosti s dopravnou nehodou vo všeobecnosti. Povinnosť poisťovateľa hradiť za poisteného tak zákon
o povinnom zmluvnom poistení obmedzuje na nároky vzniknuté výlučne v priamej príčinnej súvislosti
s dopravnou nehodou, t. j. jej priamym účastníkom, alebo osobám, ktorým v dôsledku dopravnej
nehody vznikla škoda, avšak opäť priamo, na majetku (napr. poškodené zvodidlá, dopravné značenie,

iné hnuteľné či nehnuteľné veci priamo poškodené škodovým dejom atď.). Takýmito osobami však
žalobcovia nie sú.

9.Žalovaný1/vovyjadreníkodvolaniužalovaného2/uviedol,žeskúmaniepríčinnejsúvislostijeotázkou
skutkovou a v tomto prípade je jednoznačné, že škoda vznikla práve v priamej a príčinnej súvislosti

so vzniknutou dopravnou nehodou. Ujma, ktorá vznikla žalobcom je priamym následkom dopravnej
nehody, resp. protiprávneho konania vinníka dopravnej nehody - pána L.. Pri posudzovaní skutkového
stavu s ohľadom na určenie príčinnej súvislosti je zrejmé, že príčinou zásahu do osobnostných práv
žalobcov bola samotná dopravná nehoda. Preto pri posúdení hlavnej príčiny vzniku škody (dopravná
nehoda) a škodou (ujmou žalobcov) možno dospieť výlučne k záveru, že dopravná nehoda je hlavnou

príčinou vzniknutej škody žalobcov, a preto je daná príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a
vzniknutou škodou. K otázke priamej príčinnej súvislosti sa vyjadril aj samotný Súdny dvor v rozsudku
zo dňa 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, v ktorom uviedol, že členské štáty majú zaručiť, aby náhrada
škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú
utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným

poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. Z citovaných
bodov rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že príčinná súvislosť vzniknutej ujmy, ktorá je krytá
uzatvoreným povinným zmluvným poistením je jednoznačne daná. Samotný Súdny dvor by ani nemohol
dospieť k záveru, že uvedená ujma je krytá povinným zmluvným poistením, pokiaľ by neexistovalapríčinná súvislosť. K rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd SR, ktorý uviedol: „Vo svetle uvedeného
eurokonformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí,
že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto odporca 2/ je ako
poisťovateľ zodpovednosti odporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na
základe § 15 ods. 1 veta prvá zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu
navrhovateľom...“.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219
ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto
tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po
prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na podklade skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, a tak na dôvažok
uvádza len nasledovné:

11. Podľa obsahu spisu predmetom tohto sporu je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom v
súvislosti dopravnou nehodou, ktorú spôsobil zamestnanec žalovaného 1/, a následkom ktorej nastala
smrť matky žalobcov. Vodič E. L., zamestnanec žalovaného 1/, ktorý viedol vozidlo v čase nehody, bol
rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 3T/91/2016-378 zo dňa 11.11.2016 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To/29/2017-396 zo dňa 11.05.2017 uznaný vinným z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona. Žalovaný 1/ namietal svoju pasívnu vecnú
legitimáciuvsporezdôvodu,žeonakoprevádzateľmotorovéhovozidlanemalžiadnumožnosťovplyvniť
konanie svojho zamestnanca, ktorý viedol motorové vozidlo. Domnieval sa, že mieru jeho zodpovednosti
nemožno odvodiť od pracovného pomeru s E. L..

12. Súd prvej inštancie správne konštatoval danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ v danom
spore. Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, koho použila
na realizáciu svojej činnosti právnická osoba, znáša táto právnická osoba v súlade s analogickým (§
853) použitím § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovednosť za zásah do osobnostných práv

bezprostredne spôsobený fyzickou osobou, konajúcou v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená
právnickou osobou. Rovnaký právny názor zaujal aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/47/2011
zo dňa 21.11.2013, v ktorom uviedol, že „analogicky (§ 853 v spojení s § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým,
kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto

zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť,
je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti)“. Rovnako
rozhodol aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 137/07 z 23.08.2007, v ktorom
uviedol, že „podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti
za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za

ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou
osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka)“. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri výkone zamestnania
podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva aj z rozhodnutí NS ČR sp. zn. 25Cdo/1855/2012,
28Cdo/2231/2010, 25Cdo/482/2005, 25Cdo/2777/2004, pričom v rozhodnutiach sa súdy zaoberali aj

excesom, ktorý vylučuje zodpovednosť zamestnávateľa. „O exces sa jedná, ak bola škoda spôsobená
pri takej činnosti, ktorej škodca sledoval vlastné záujmy či potreby, popr. záujmy iných osôb. Škodou
spôsobenou právnickou osobou v zmysle. § 420 ods. 2 Obč. zák. teda nie je, ak jej zamestnanec škodu
spôsobil pri činnosti, ktorou sledoval výlučne uspokojenie svojich záujmov, hoci k nej došlo v pracovnej
dobe na pracovisku, a v takom prípade zodpovedá poškodenému priamy škodca“.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že zamestnanec žalovaného 1/ bol podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a)
Trestného zákonníka rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 3T/91/2016-378 zo dňa 11.11.2016 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To/29/2017-396 zo dňa 11.05.2017 uznanýza vinného z prečinu usmrtenia, keď ako vodič z nedbanlivosti spôsobil smrť závažnejším spôsobom
konania porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. Od okolnosti konkrétneho prípadu
záviselo, či je daný predpoklad, že škoda bola spôsobená pri činnosti právnickej osoby. Keďže vodič

spôsobil škodu pri vykonávaní činnosti pre svojho zamestnávateľa (žalovaného 1/), je podľa § 420 ods.
2 Občianskeho zákonníka daná aj pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/. Aj z dôvodu, že škoda
nebola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, treba zodpovednosť posúdiť podľa
§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a nie podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie
§ 428 Občianskeho zákonníka, ktorým argumentoval žalovaný 1/ v odvolaní umožňuje zbaviť sa

zodpovednosti iba vtedy, ak bola škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1), ale
nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428). Zamestnávateľ sa môže svojej
zodpovednosti zbaviť len v prípade, ak by preukázal, že osoba (zamestnanec), ktorá škodu spôsobila,
konala vo svojom vlastnom záujme a jej konanie by sa nedalo považovať za činnosť právnickej osoby. V
predmetnom konaní však nebolo sporné, že vodič motorového vozidla E. L. bol v čase dopravnej nehody
v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným 1/ a k nehode došlo počas jazdy vykonávanej v rámci plnenia

jeho pracovných povinností. Pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ je tak v tomto spore nesporne
daná.

14. Žalovaný 2/ namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou priamej príčinnej
súvislosti medzi zásahom do práv žalobcov a poistnou udalosťou ako takou v zmysle zákona o povinnom

zmluvnom poistení. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa však súd zaoberal aj otázkou príčinnej
súvislosti medzi dopravnou nehodou a nemajetkovou ujmou, pričom konštatoval, že ak by daná udalosť
nenastala, nedošlo by ani k zásahu do súkromnej sféry žalobcov. Žalovaný 2/ síce poukázal na viaceré
rozhodnutia NS SR o vzťahu príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a
nestačí, ak je iba sprostredkovaný, no odvolací musel konštatoval, že uvedené rozhodnutia sa netýkali

problematiky príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou, ktorá vznikla pozostalým v dôsledku smrti
blízkej osoby spôsobenej dopravnou nehodou.

15. Žalovaným 2/ uvádzané rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/32/2007 sa týkalo zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rovnako tak

rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/129/2008 sa zaoberalo vecou skutkovo odlišnou, než aká je prejednávaná vec;
zaoberalo sa totiž problematikou vzniku škody, ku ktorej nedošlo bezprostredne, neprerušene, priamo
nesprávnymúradnýmpostupomžalovaného,aleažnímnáslednevydaným(nezákonným)rozhodnutím,
v dôsledku čoho nemožno založiť zodpovednosť žalovaného za škodu podľa § 18 zákona č. 58/1969
Zb. Tiež z rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/126/2009 vyplýva, že žalobcovia v konaní nepreukázali existenciu

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom orgánov polície a znížením ich majetku.

16.Vrozhodnutísp.zn.6Cdo/89/2011zaseNSSRvprejednávanejveciprijalzáver,že„samotnápovaha
zisteného ďalšieho ochorenia žalobkyne a jeho konkrétne prejavy postačovali pre záver o existencii
adekvátnej príčinnej súvislosti medzi psychickým ochorením žalobkyne a utrpeným úrazom. Príčinnú

súvislosť nemožno totiž vylúčiť tým, že diagnostikovateľné následky poškodenia zdravia žalobkyne z
hľadiska psychiatrie začali na ňu doliehať až neskôr, keď si začala uvedomovať nezvratnosť následkov
telesných poškodení jej zdravia. Naopak v konaní nebol produkovaný dôkaz, ktorého výsledkom by bolo
skutkové zistenie, že psychické ochorenie s jeho konkrétnymi prejavmi by nastalo aj bez utrpeného
úrazu“.

17. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/7/2013 sa tiež týkalo náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že „príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v

logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik
škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či
okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by

škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky
právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by to tak bolo,
príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť
je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnymdôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny
nebolanastala“.Ajkeďsauvedenérozhodnutietýkaloskutkovoodlišnejveci(náhradyškodyspôsobenej
nesprávnym úradným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom), závery o príčinnej súvislosti

medzi protiprávnym konaní a vznikom škody (v našom prípade nemajetkovej ujmy) je možné aplikovať
aj na tento spor. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd konštatoval, že nemajetková ujma by
žalobcom bez toho, aby došlo k dopravnej nehode, následkom ktorej bola smrť ich matky, nevznikla.

18. Rozhodnutie sp. zn. 2Cdo/73/2006 sa zaoberalo nárokom žalobcov na náhradu škody podľa § 444

(konkrétne sťažením spoločenského uplatnenia) a § 445 Občianskeho zákonníka (stratu na zárobku),
ktoré si uplatňovali v súvislosti so smrteľným úrazom ich syna. NS SR v závere skonštatoval, že
„žalobcovia sa teda podľa platnej právnej úpravy nemohli s úspechom domáhať odškodnenia ich ujmy
na zdraví, ktorá im v dôsledku smrti ich syna zavinenej žalovaným nepochybne vznikla, formou žaloby
o náhradu škody“.

19. Po oboznámení sa s vyššie uvedenými rozhodnutiami, na ktoré poukázal žalovaný 2/ na podporu
svojho tvrdenia o absencii príčinnej súvislosti, odvolací súd urobil záver, že žalovaní v tomto smere
dôkazné bremeno neuniesli. Žiadne z uvedených rozhodnutí záver o nedostatku príčinnej súvislosti
medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov nepodporilo. Z
viacerých rozhodnutí vplýva práve opak. Súdy totiž priznávajú blízkym osobám po obetiach dopravných

nehôd náhradu nemajetkovej ujmy. Existencia priamej príčinnej súvislosti vyplýva aj z rozsudku NS
SR z 31.07.2017 sp. zn. 6MCdo/1/2016, ktorý bol predmetom rokovania občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR dňa 09.10.2018 a ktorým bol prijatý záver o pasívnej vecnej legitimácii poisťovne.
Toto rozhodnutie bolo prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR v znení
právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, F. P. proti K. J. a L. P., ako aj uznesenia Ústavného súdu SR č. k.

III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016 a č. k. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17. 8.2016, z ktorých vyplýva,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Treba povedať, že opačný názor, ktorý popieral pasívnu legitimáciu žalovaného

2/ bol prezentovaný napr. aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 301/2012, avšak tento
právny názor a rozhodnutie jedného zo senátov dovolacieho súdu nebol publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR.

20. V uvedených rozhodnutiach sa síce rieši pasívna vecná legitimácia poisťovne, ale zároveň tieto

rozhodnutia dávajú odpoveď aj na námietku žalovaného 2/ ohľadne príčinnej súvislosti medzi vznikom
nemajetkovej ujmy a dopravnou nehodou, ktorou bola nemajetková ujma pozostalým obete spôsobená,
keď pri dopravnej nehode došlo k jej usmrteniu.

21. Žalovaný 1/ okrem svojej pasívnej vecnej legitimácie namietal aj výšku náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorú súd prvej inštancie žalobcom priznal. Vytýkal, že súdy nepriznávali ujmu v takej výške
ani maloletým osobám, ktoré boli výživou odkázané na zosnulého rodiča. „Určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je v zmysle
§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vecou voľnej úvahy, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať základ v
skutkových zisteniach, ku ktorým sa dospelo v priebehu dokazovania. Priznaná výška tejto náhrady musí

byť primeraná závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti, šírke a oblasti negatívneho dopadu, možnostiam
eliminácie dôsledkov a pod.) vzniknutej ujmy a musí zohľadňovať okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva tak na strane toho, do chránených práv koho bolo zasiahnuté, ako aj na strane toho, kto do týchto
práv zasiahol“ (NS SR sp. zn. 1Cdo/47/2011).

22. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, a vzniknutú situáciu zhodnotil
komplexne. Postupoval v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a náležite
zohľadnil závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy ako aj všetky okolnosti, za ktorých došlo k zásahu doosobnostných práv žalobcov. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s ohľadom
na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Treba zohľadniť aj to, že posudzovaný zásah vyvolal ujmu dlhotrvajúcu,
rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú. Závažnosť ujmy treba posúdiť aj s ohľadom na intenzitu a

charakter vzťahu pozostalých a zomrelého z pohľadu blízkosti rodinných vzťahov, trvania a osobitných
psychických väzieb. Smrťou matky žalobcov došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb, pričom tento následok
je už trvalý a nezvratný. Súd prvej inštancie sa v bode 14. odôvodnenia podrobne zohľadniac všetky
okolnosti prípadu venoval výške nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom priznal. Zohľadnil intenzívnosť
vzťahu každého zo žalobcov k zosnulej matke jednotlivo. Prihliadol aj na vek nebohej matky X. Z. a jej

správanie v čase dopravnej nehody, pričom konštatoval, že táto bola len obeťou a nehodu nezapríčinila.
Priznaná nemajetková ujma je teda primeraná okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti žalobcov došlo, ako aj intenzite zásahu a jeho dopadu na ich ďalší život.

23.Vovzťahukrozhodnutiamonemajetkovejujmepriznanejmaloletýmdeťomodvolacísúdkonštatoval,
že súdy priznali v iných prípadoch aj vyššie sumy ako žalovaný 1/ namietal v odvolaní (Krajský súd v

Trnave sp. zn. 9Co/423/2012, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/465/2014). Výška priznanej
nemajetkovejujmyvtomtoprípadesavýraznenelíšiodbežnepriznávanýchnáhradzaobdobnéprípady,
či už plnoletým alebo maloletým osobám. (Krajský súd Bratislava sp. zn. 4Co/470/2011, Krajský súd
Trnava sp. zn. 11Co/116/2013, sp. zn. 24Co/479/2012, Krajský súd Žilina sp. zn. 8Co/264/2013, NS SR
sp. zn. 3Cdo/18/2016).

24. S ohľadom na uvedené odvolací súd po prejednaní veci posúdil odvolanie žalovaných ako
neopodstatnené a z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvej išntancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie (§ 387 ods. 2 CSP).

25. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcom, ktorí boli v odvolacom
konaní úspešní, priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §

420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).