Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. apríl 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32Cob/44/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517203803
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2517203803.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr.
Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/
XX, E., proti žalovanému: Obec Pečeňady, IČO: 312 878, Pečeňady 93, zast.: JUDr. Juraj Jurovský,
advokát, Vajanského 1955/58, Piešťany, o zrušenie obchodnej verejnej súťaže, na odvolanie žalobcu
proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany z 06.04.2022, č. k. 7Cb/65/2017-122, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobcu proti výroku I napadnutého uznesenia sa odmieta.

II. Napadnuté uznesenie sa vo výroku II potvrdzuje.

III. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I) a žalovanému priznal náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok II). Svoje rozhodnutie zastaviť konanie podľa §
145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) odôvodnil späťvzatím žaloby pred prvým
pojednávaním. O náhrade trov konania rozhodol na základe § 256 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že
žalobca zavinil zastavenie konania. V danom prípade išlo zjavne o nedôvodnú žalobu, ktorá nemala
šancu na úspech, na čo súd upozornil žalobcu hneď po podaní žaloby, keď ho vyzval v zmysle § 138

CSP, či na podanej žalobe trvá alebo ju berie v celom rozsahu späť. Z obsahu žaloby nevyplýva, že by
sa ňou žalobca domáhal ochrany ohrozených alebo porušených subjektívnych práv, ako to predpokladá
čl. 1 CSP, keďže žalobca v žalobe len poukázal na formálne nedostatky vyhlásenej obchodnej verejnej
súťaže, ktorej sa zúčastnil. Neuviedol, akým spôsobom konaním žalovaného došlo k ohrozeniu alebo
porušeniu jeho subjektívnych práv. Súd by preto žalobcovi ani nemohol poskytnúť ochranu tak, ako to
vyplýva z článku 1 a článku 2 CSP. Keďže išlo o bezdôvodnú žalobu, nemožno akceptovať tvrdenie

žalobcu, že to bol žalovaný, ktorý zapríčinil svojím konaním nevymožiteľnosť žaloby, a preto má znášať
náhradu trov konania. Iniciátorom konania na základe zjavne bezdôvodnej žaloby bol žalobca. Žalovaný
bol počas konania procesne disciplinovaný, k žalobe sa vyjadril na základe výzvy súdu, bol pripravený
zúčastniť sa vytýčeného pojednávania, teda svojím správaním nedal počas konania dôvod, pre ktorý by
súd mal žalovanému nepriznať čo i len sčasti náhradu jeho trov.

2. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie alebo zmeny napadnutého uznesenia tak, že sa žalobcovi prizná náhrada
trov konania spočívajúca v súdnom poplatku. Súd okrem toho, že ho 14.07.2017 písomne vyzval, či
trvá na podanej žalobe, alebo ju berie v celom rozsahu späť, vo veci absolútne nekonal. Názor súdu
prvej inštancie, že išlo o zjavne bezdôvodnú žalobu, považoval za subjektívny pocit, ktorý v odôvodnení
nemá čo hľadať a to, že ho súd uviedol, je trestuhodné. Žalovaný sofistikovaným spôsobom parcely

[ktorých sa týkala verejná súťaž – pozn. odvolacieho súdu] 01.08.2017 predal, a tým fakticky znemožnil
žalobu ako takú vymôcť. Medzičasom si noví majitelia na predmetných pozemkoch postavili rodinnýdom a garáž. Na dotknutom pojednávaní mal žalobca v úmysle pribrať ako jediného svedka svojho otca,
ktorý bol v čase obchodnej súťaže poslancom [v obecnom zastupiteľstve – pozn. odvolacieho súdu]
žalovaného, a mal vedomosť o nekalých postupoch vedenia obce, ako aj ostatných poslancov. Otec

žalobcu nečakane ochoreniu COVID-19 dňa 05.03.2022 podľahol. Keďže zo strany súdu prvej inštancie
sa nič nedialo, žalobca bol nútený vziať svoju žalobu v celom rozsahu späť. Len procesnou nečinnosťou
súdu sa stalo, že objektívna pravda nebola zistená a súd prvej inštancie žalobcu „potrestal“ za späťvzatie
žaloby. V súčasnosti po bezmála piatich rokoch od podania obžaloby (keď súd nedokázal zabezpečiť
ani jedno pojednávanie vo veci, pričom došlo k jasnému prieťahu v konaní) a skutočnostiach opísaných

vyššie nastala v podstate nulová vymožiteľnosť žaloby. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v tomto prípade výsluch strán.

3. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou
osobami proti uzneseniu, ktoré možno napadnúť odvolaním [§ 357 písm. a) a m) CSP], preskúmal
dotknuté uznesenie v napadnutom rozsahu (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu

sčasti nespĺňa náležitosti požadované zákonom na to, aby sa ním odvolací súd vecne zaoberal, a vo
zvyšku je nedôvodné.

4. Čo sa týka výroku I napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie konanie zastavil, z odvolania
nie je zrejmé, v čom žalobca vidí jeho nesprávnosť. Žalobca v tomto smere neprednáša žiadne výhrady,

súdu prvej inštancie nič konkrétne nevytýka. Odvolanie v tejto časti neobsahuje odvolacie dôvody, čo
znamená, že nespĺňa náležitosti upravené v § 363 CSP. Keďže na doplnenie odvolacích dôvodov súd
odvolateľa nevyzýva (§ 373 ods. 1 druhá veta CSP) a bez odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd
viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), nemožno napadnutý rozsudok v tejto časti nijako preskúmať, ide o vadu
odvolania, pre ktorú nemožno v odvolaní pokračovať. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu proti výroku

I napadnutého uznesenia podľa § 386 písm. d) CSP odmietol (výrok I).

5. Pokiaľ ide o zvyšok odvolania, ktorým žalobca namieta voči svojej povinnosti nahradiť trovy konania
žalovanému, napadnuté uznesenie vychádza z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP o náhrade trov konania,
ktoré platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. Zásada procesnej

zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že povinnosť nahradiť trovy
konania zaťažuje stranu, ktorá zavinila zastavenie konania. Pojem „procesné zavinenie“, ktorý citované
ustanovenie používa, jasne naznačuje, že zastavenie nemožno posudzovať inak, než z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie

môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Pri zodpovedaní otázky, ktorá zo strán
z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, treba vychádzať z toho, čo spôsobilo zastavenie
konania. Neskúma sa, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie.

6. V prejednávanej veci je zrejmé, že konanie bolo zastavené podľa § 145 ods. 1 CSP pre späťvzatie

žaloby pred prvým pojednávaním (bod 8 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Späťvzatie žaloby je
procesným úkonom – podaním vo veci samej (123 ods. 1 a 2 CSP), ktoré môže v konaní učiniť len
žalobca. Späťvzatím žaloby žalobca uskutočňuje svoje právo disponovať so žalobou, ktorú sa pred
tým rozhodol podať. Pokiaľ žalobca takýto úkon vykoná, súd v civilnom sporovom konaní nemá inú
možnosť, než konanie zastaviť. Výnimočne konanie nezastaví, keď tomu bráni kvalifikovaný procesný

úkon žalovaného – nesúhlas so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov (§ 146 ods. 1 CSP), čo však nebol
tento prípad. Naopak, v prejednávanej veci musel súd prvej inštancie reagovať na späťvzatie žaloby
vydaním rozhodnutia, ktorým sa konanie zastaví. Keďže zastaveniu konania predchádzal procesný úkon
žalobcu, ktorý tak tvoril dôvod a právny základ rozhodnutia o zastavení konania, procesné zavinenie
zastavenia konania nemožno pričítať nikomu inému, než žalobcovi.

7. Keďže uznesenie o zastavení konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musel súd prvej
inštancie rozhodnúť zároveň o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP). V dôsledku
procesného zavinenia zastavenia konania boli splnené podmienky na to, aby súd o nároku na náhradu
trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, a priznal ich náhradu protistrane.

8. V prípade späťvzatia žaloby teda zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a nárok na
ich náhradu patrí podľa § 256 ods. 1 CSP žalovanému. Toto ustanovenie je z obsahového hľadiska v
podstate zhodné so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý stratilúčinnosť 30.06.2016, čo tiež znamená, že ustálená judikatúra týkajúca sa § 146 ods. 2 OSP je preto
naďalej uplatniteľná (pozri nález Ústavného súdu SR z 20.03.2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017, bod 21).
Ak teda došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť

nahradiť trovy zastaveného konania, ak pre jeho správanie bola žaloba podaná dôvodne.

9. Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP sa tak riadi všeobecnou zásadou,
podľa ktorej pri späťvzatí žaloby zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a výnimkou, v
zmysle ktorej povinnosť nahradiť trovy konania zaťažuje žalovaného vtedy, keď sa inak dôvodne podaná

žaloba vzala späť pre správanie žalovaného. Ako každú výnimku, aj túto treba vykladať zužujúco.

10. Predpokladom na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému je dôvodnosť podanej
žaloby. Dôvodnosť podanej žaloby sa posudzuje na základe vzťahu správania žalovaného k
požiadavkám žalobcu a vyhodnocuje sa z hľadiska toho, či sa žalobca domohol uplatneného nároku
alebo nie.

11. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal, aby súd prvej inštancie zrušil obchodnú verejnú súťaž
vyhlásenú žalovaným dňa 15.03.2017 a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný na základe uznesenia obecného zastupiteľstva z 15.03.2017 pod
č. 8/03/2017 vyhlásil obchodnú verejnú súťaž o najvhodnejší návrh na uzatvorenie kúpnej zmluvy o

prevode vlastníctva nehnuteľnosti v katastrálnom území A. vo vlastníctve žalovaného. Išlo o pozemky
v obci A. – parcely registra „C“ č. 158/3 o výmere 295 m2, zastavané plochy a nádvoria a č. 154/69 o
výmere 99 m2, ostatné plochy, ktoré boli bez ohľadu na súčasný druh pozemkov zapísané v katastri
nehnuteľností na výstavbu rodinného domu v lokalite A. – IBV Sever. Súčasťou vyhlásenej obchodnej
verejnej súťaže boli určené aj podmienky tejto súťaže. Žalobca upozornil na nedostatky v stanovených

podmienkach, napriek ktorým sa vyhlásená obchodná súťaž aj uskutočnila. Žalobca tvrdil, že žalovaný
tieto pozemky 01.08.2017 predal a noví majitelia si na nich medzičasom postavili rodinný dom a garáž.

12. Odvolací súd už vyššie (bod 10) objasnil, z akých hľadísk sa vyhodnocuje otázka dôvodnosti žaloby,
ktorá je relevantná pri posudzovaní povinnosti nahradiť trovy konania. Z tvrdení žalobcu je zrejmé, že

žalobca sa uplatneného nároku – zrušenia obchodnej verejnej súťaže v skutočnosti nedomohol, pretože
súťaž sa uskutočnila a žalovaný pozemky previedol. Žalovaný teda zjavne nesplnil to, čo žalobca mienil
svojou žalobou dosiahnuť, práve naopak. Žalovaný svojím správaním nevyhovel požiadavkám žalobcu,
pokračoval vo svojom konaní v podstate tak, akoby žaloba ani nebola podaná. Podanie žaloby preto
nemalo žiadny vplyv na postavenie žalobcu, žalobca ňou želaný výsledok nedosiahol. Žaloba preto

z hľadiska citovanej judikatúry nebola podaná dôvodne, teda žalovaný nie je povinný znášať trovy, ktoré
vznikli v dôsledku toho, že žalobca proti nemu inicioval súdne konanie.

13. Žalobca tiež tvrdil, že žaloba sa stala nevymožiteľnou v dôsledku (ne)konania súdu prvej inštancie.
Z týchto tvrdení možno nanajvýš vyvodiť, že k späťvzatiu žaloby nedošlo (len) pre správanie žalovaného,

ale pre správanie tretej strany – v tomto prípade súdu. Správanie žalovaného teda pri späťvzatí žaloby
z tohto hľadiska nezohralo žiadnu úlohu, čo len odôvodňuje správnosť záverov odvolacieho súdu, ktoré
opísal v predchádzajúcom bode. Okrem toho, ako to vyplýva z východísk, ktoré odvolací súd vysvetlil
vyššie, odklon od pravidla, podľa ktorého trovy konania v prípade zastavenia konania pre späťvzatie
žaloby znáša žalobca, je možný len vtedy, keď sú na to dôvody na strane žalovaného. Stranami konania

sú totiž len žalobca a žalovaný (§ 60 CSP) a o náhrade trov konania sa rozhoduje v zásade len medzi
nimi. Preto ani teoretické „správanie súdu ako tretej osoby“, ktorý nie je stranou konania, nemôže založiť
nárok žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému.

14. Vychádzajúc z už spomenutej potreby vykladať každú výnimku zo všeobecnej zásady zavinenia

zastavenia konania pre späťvzatie žaloby žalobcom zužujúco, úvahy uvedené v predchádzajúcich
bodoch neumožňujú prijať záver, že by bolo na mieste odchýliť sa od všeobecnej zásady a nepriznať
nárok na náhradu trov konania strane, ktorá svojím procesným úkonom zastavenie konania nezavinila.

15. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, tým je zároveň zodpovedaná aj otázka, či má žalobca voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania. Nárok na náhradu všetkých trov konania patrí v tejto veci
žalovanému, čo zároveň vylučuje, aby mal nárok na ich náhradu žalobca.16. Pre úplnosť sa žiada dodať, že žalobca netvrdil – a ani odvolací súd nezistil – existenciu žiadnych
skutočností zakladajúce dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie alebo obmedzenie náhrady
trov konania podľa § 257 CSP, ktorý predstavuje odklon od § 255 a § 256 CSP a ktorého uplatnenie

je inak takisto len celkom výnimočné. Okolnosti, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby, ako aj jeho
počínanie a postoj žalovaného v konaní, ktorý bol procesne disciplinovaný, reagoval na výzvy súdu
prvej inštancie a bol pripravený zúčastniť sa nariadeného pojednávania s cieľom brániť svoje práva
(porov. bod 13 napadnutého uznesenia) podľa názoru odvolacieho súdu neumožňuje prijať záver, že
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Neopodstatňujú ho ani tvrdenia žalobcu

o spôsobe vedenia konania zo strany súdu. Prípadná neprimeraná dĺžka konania nie je dôvodom
hodným osobitného zreteľa, pretože nejde o okolnosti na strane žalobcu alebo žalovaného, a sú s ňou
spojené iné nároky, než tie, ktoré sa týkajú náhrady trov konania. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené
úvahy preto odvolací súd nemohol prijať záver, že by bolo namieste uplatniť § 257 CSP, odchýliť sa
od zásady vyjadrenej v § 256 ods. 1 CSP a stranám nepriznať alebo obmedziť nárok na náhradu trov
konania.

17. Keďže všetky odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené, odvolací súd nezistil žiadne dôvody,
ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie (§ 389 CSP) a neboli splnené
ani podmienky na jeho zmenu (§ 388 CSP). Odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správne potvrdil (výrok II).

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal voči celkovo
neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok III).

19. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Protitomutouzneseniujeprípustnédovolaniezapodmienok§420CSP.Dovolaniemožnopodaťvlehote
dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní
treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a

označenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiusmeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom
konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady
§ 429 ods. 2 CSP.