Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. september 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/68/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215222074
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1215222074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: G. L.Z.,
U.. XX.XX.XXXX, R. I.. E. XX, E., zast. Advokátskou kanceláriou HAVRILLA & Co. s.r.o., so sídlom
Nám. Martina Benku 2, Bratislava, IČO: 36 364 606, proti žalovanému: D. R., U.. XX.XX.XXXX, R. R.
XXX, T., o zaplatenie 5.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 15. januára 2020, č.k. 23C/151/2016-163 a na odvolanie žalobkyne proti
dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 13. októbra 2021, č.k. 23C/151/2016-204, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020

v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 23C/151/2016-204 zo dňa 13.10.2021 v spojení s opravným
uznesením č.k. 23C/151/2016-206 zo dňa 13.10.2021, p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 súd prvej inštancie uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni zo sumy 5.000 eur úrok z omeškania 8,5 % ročne od
01.07.2013 do zaplatenia sumy 5.000 eur a žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 23C/151/2016-204 zo dňa 13.10.2021 v spojení s opravným
uznesením č.k. 23C/151/2016-206 zo dňa 13.10.2021 doplnil rozsudok č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa
15.01.2020 o výrok, že žalobu vo zvyšku zamieta.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 poukázal na to, že

žalobkyňa sa žalobou od žalovaného domáhala zaplatenia istiny 5.000 eur spolu s dohodnutým úrokom
vo výške 50 eur mesačne od 05.06.2012 do 05.06.2013, ako aj úroku z omeškania vo výške 9,5 %
ročne zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013 do zaplatenia. Konštatoval, že po vykonaní dokazovania v
rozsahu navrhnutých dôkazov žalobe vyhovel rozsudkom č.k. 23C/151/2016-116 zo dňa 14.06.2017,
ktorý Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 10Co/12/2018-140 zo dňa 25.07.2019 v časti uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 5.600 eur potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď mu vytkol nepreskúmateľnosť rozhodnutia o výške

priznaných úrokov z omeškania (9,5 % ročne) a o dni splatnosti žalovanej pohľadávky, resp. o dni, kedy
sažalovanýdostaldoomeškaniasjejzaplatením(05.06.2013).Odvolacísúdtiežzistilnesprávneprávne
posúdenie, keďže v období od 08.05.2013 do 12.11.2013 bola sadzba úrokov z omeškania (v právnych
vzťahoch vzniknutých do 31.01.2013) vo výške 8,5 % ročne (a nie vo výške 9,5 % ročne) a stotožnil sas tvrdením žalovaného, že splatnosť žalovanej pohľadávky nemohla nastať dňa 04.06.2013 a žalovaný
sa nemohol dostať do omeškania s jej zaplatením už dňa 05.06.2013. Súd prvej inštancie ďalej uviedol,
že po čiastočnom zrušení a vrátení veci odvolacím súdom nariadil pojednávanie, na ktoré sa žalovaný aj

napriek riadnemu predvolaniu nedostavil a nakoľko svoju neprítomnosť neospravedlnil, ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, pojednával v jeho neprítomnosti. Uviedol, že žalobkyňa
žalobu v časti dňa splatnosti pohľadávky upravila tak, že zákonné úroky z omeškania navrhla priznať
od 01.07.2013, teda od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí mesiaca jún 2013, v ktorom sa dlh stal
splatným.

3. Vec posúdil právne podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu
opätovne vyhodnotil vykonané dôkazy. Vychádzajúc z vyjadrenia žalobkyne, ktorá v priebehu konania
upravila svoj nárok v časti uplatnenia úrokov z omeškania a tieto žiadala v zákonnej výške priznať až
od 01.07.2013, dospel k názoru, že žaloba je v uvedenej časti dôvodná. Vyhodnotil, že žalovaný v
ním vlastnoručne podpísanom prehlásení o pôžičke datovanom dňom 05.06.2012 prehlásil, že si od

žalobkyne požičal finančnú hotovosť vo výške 5.000 eur na obdobie jedného roka s tým, že peniaze
vráti v mesiaci jún 2013 spolu s mesačným úrokom vo výške 50 eur koncom každého kalendárneho
mesiaca. Z uvedeného vyvodil, že splatnosť pôžičky nastala dňa 30.06.2013, teda uplynutím mesiaca
jún, v priebehu ktorého sa žalovaný zaviazal pôžičku vrátiť, a nakoľko dlh neuhradil, od 01.07.2013 sa so
zaplatením dostal do omeškania. Preto ho zaviazal k zaplateniu úrokov z omeškania z dlžnej istiny 5.000

eur od 01.07.2013 do zaplatenia pôžičky. O výške úrokov z omeškania rozhodol v súlade s nar. vlády
SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013, na základe ktorého bola výška úrokov z omeškania
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. k 01.07.2013 o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, pričom ak záväzkový vzťah vznikol pred
01.02.2013 a k omeškaniu došlo po 01.02.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi predpismi účinnými

ku dňu 31.01.2013 aj za dobu omeškania po 31.01.2013. Z dôvodu, že sa žalovaný so zaplatením
dlhu dostal do omeškania počnúc dňom 01.07.2013, súd zaviazal žalovaného k zaplateniu úrokov z
omeškania vo výške 8,5 % ročne, nakoľko v období od 08.05.2013 do 12.11.2013 bola sadzba úrokov
z omeškania v priznanej výške.

4. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala plný úspech vo
veci priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ust. §-
u 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

5. Napadnutým dopĺňacím rozsudkom č.k. 23C/151/2016-204 zo dňa 13.10.2021 v spojení s opravným
uznesením č.k. 23C/151/2016-206 zo dňa 13.10.2021 doplnil súd prvej inštancie rozsudok č.k.
23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 o výrok, že žalobu vo zvyšku zamieta. Vydanie dopĺňacieho
rozsudku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, odôvodnil tým, že mu Krajský súd v Bratislave vrátil
vec bez meritórneho rozhodnutia o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa

15.01.2020 s tým, že ak rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni zo sumy 5.000 eur úrok
z omeškania 8,5 % ročne od 01.07.2013 do zaplatenia dlžnej istiny, nerozhodol o celej prejednávanej
veci, keďže príslušenstvo bolo žalované vo výške 9,5 % ročne od 05.06.2013 do zaplatenia, a toto
pochybenie je potrebné odstrániť dopĺňacím rozsudkom. Preto o časti žaloby, ktorou sa žalobkyňa
domáhala zaplatenia príslušenstva pohľadávky vo výške 9,5 % ročne od 05.06.2013 do zaplatenia a

nárok na zaplatenie príslušenstva istiny tak uplatnila nad rámec súdom priznaných úrokov z omeškania
vo výške 8,5 % ročne z istiny 5.000 eur od 01.07.2013 do zaplatenia dlžnej sumy rozsudkom č.k.
23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020, rozhodol tak, že dopĺňacím rozsudkom žalobu vo zvyšku
zamietol. Opravným uznesením č.k. 23C/151/2016-206 z rovnakého dňa opravil uvedený dopĺňací
rozsudok vo výrokovej časti tak, že správne znenie výroku je: Súd rozsudok Okresného súdu Bratislava

IV č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 dopĺňa týmto výrokom: Súd žalobu vo zvyšku zamieta.
Vydanie opravného uznesenia zdôvodnil tým, že nakoľko pri jeho rozhodnutí dopĺňacím rozsudkom
došlo k zrejmej nesprávnosti, keďže vo výrokovej časti, ktorou žalobu vo zvyšku zamietol neuviedol, že
týmto výrokom dopĺňa rozsudok č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020, rozhodol v súlade s ust. §
224 C.s.p. o oprave.

6. Proti rozsudku č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 podal žalovaný včas odvolanie a žiadal ho
zrušiť. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že sa napriek riadnemu predvolaniu nedostavil
bez ospravedlnenia na nariadené pojednávanie, tvrdiac, že mu predvolanie nebolo doručené, keďže odmesiaca august 2019 sa na adrese D.. T. X H. R. nezdržiava a od 15.10.2019 má aj zmenené miesto
trvalého pobytu na R. Č.. XXX, T.. Mal za to, že mu súd svojím nesprávnym procesným postupom
znemožnil využiť jemu patriace procesné práva, a to predloženie nových dôkazov, čím došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivý proces. K odvolaniu žiadne nové dôkazy nepriložil (poznámka odvolacieho
súdu).

7. K odvolaniu žalovaného žalobkyňa uviedla len to, že sa pridržiava svojej výpovede zo dňa 15.01.2020,
v ktorej žiadala priznať úrok z omeškania od 01.07.2013, teda odo dňa nasledujúceho po uplynutí

mesiaca jún 2013, v ktorom sa stal dlh splatným, a to vo výške 8,05 % podľa NBS.

8. Na to reagoval žalovaný žiadosťou o predĺženie lehoty na jeho vyjadrenie tvrdiac, že lehota 10 dní
mu nepostačuje na získanie dokladu o jeho tvrdení o tom, že výška jeho dlhu voči žalobkyni je nižšia
ako je uvedené, keďže v minulosti vykonal na jej bankový účet vedený v Rakúsku prevod. O tomto
prevode nemá doklad, a preto požiadal banku, v ktorej mal bežný účet, o zaslanie výpisu o vykonaných

transakciách do Rakúska. K svojej žiadosti o predĺženie lehoty priložil svoju žiadosť adresovanú banke
zo dňa 04.01.2021 (poznámka odvolacieho súdu). Na pojednávaní dňa 13.10.2021 predložil potvrdenie
zTatrabankya.s.,podľaktoréhobolarealizovanájednaplatbasmerujúcadoRakúskazjehoúčtunaúčet
žalobkynevovýške2.500eur,atodňa30.12.2014.Žalovanýnatomtopojednávanížiadal,abybolidlžné
čiastky započítané vo výške 5,5 %, keďže takáto výška úroku z omeškania bola v čase od 18.05.2013

do 12.11.2013 zákonnou sadzbou úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch. Žiadal tiež, aby
boli úroky započítané a odpočítané z už uhradenej platby, o ktorej predložil súdu potvrdenie a vzniesol
kompenzačnú námietku (poznámka odvolacieho súdu).

9. Proti dopĺňaciemu rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie

žalobkyňa a žiadala ho zmeniť v časti uplatneného úroku z omeškania tak, že žalovanému bude uložená
povinnosť zaplatiť jej úroky z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 5.000 eur ročne od 01.07.2013
do zaplatenia. Namietala nesprávny procesný postup súdu, ktorým došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces a nepreskúmateľnosť dopĺňacieho rozsudku. Uviedla, že jej súd prvej inštancie
priznal rozsudkom č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 úrok z omeškania 8,5 % ročne od

01.07.2013 do zaplatenia sumy 5.000 eur, ale keďže pôvodne žiadala úrok z omeškania vo výške 9,5
% ročne od 05.06.2013 do zaplatenia (čo však následne upravila), musel súd dopĺňacím rozsudkom
rozhodnúť aj o zvyšku úrokov, ktoré boli uplatnené nad rámec priznaných úrokov z omeškania a
napadnutým rozsudkom žalobu vo zvyšku zamietol. Namietala, že z výroku napadnutého rozsudku
nevyplýva, v akej časti súd žalobu zamietol, a nie je jej to zrejmé ani z odôvodnenia. Nebolo jej tiež

zrejmé, či súd prvej inštancie dopĺňa výrok rozsudku č.k. 23/151/2016-116 zo dňa 14.06.2017 (ktorý
bol odvolacím súdom v časti priznanej istiny 5.600 eur potvrdený a v časti priznaného príslušenstva
zrušený a vec bola vrátená na nové rozhodnutie), alebo výrok rozsudku č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa
15.01.2020. Domnievala sa tiež, že sa súd nevysporiadal s tým, že čiastočne zobrala svoju žalobu späť a
namiesto pôvodného návrhu, v ktorom si uplatňovala príslušenstvo vo výške 9,5 % ročne od 05.06.2013

do zaplatenia, upresnila svoj žalobný petit tak, že si uplatňuje príslušenstvo vo výške 8,5 % ročne od
01.07.2013 do zaplatenia. Mala za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa nevysporiadal s
čiastočným späťvzatím žaloby, ale svojvoľne vyniesol meritórny rozsudok.

10. Na odvolanie žalobkyne reagoval žalovaný, ktorý nesúhlasil s úrokom z omeškania vo výške 8,5

% zo sumy 5.000 eur ročne od 01.07.2013 do zaplatenia, tvrdiac, že sadzba úrokov z omeškania v
občianskoprávnych vzťahoch vzniknutých po 01.02.2013, je ku dňu 01.07.2013 stanovená na 5,5 %,
a preto žiadal priznať len túto výšku. Zopakoval, že dňa 30.12.2014 zaplatil žalobkyni 2.500 eur a túto
sumu si započítava s nezaplatenými úrokmi.

11. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa a zotrvala na svojej argumentácii. S
tvrdeniami žalobcu nesúhlasila a poukázala na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu č.k.
10Co/12/2018-140, v ktorom odvolací súd uviedol, že v období od 08.05.2013 do 12.11.2013 bola
sadzba úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne (a nie vo výške 9,5 % ročne). Mala za to, že na
kompenzačnú námietku žalovaného by súd nemal prihliadať, pretože ju žalovaný neuplatnil v rámci

svojej procesnej obrany včas, nebola ani predmetom konania, ktoré prebieha už od roku 2015, a
žalovaný ju neuplatnil najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Zastávala
názor, že po vydaní rozhodnutia v merite veci už žalovaný nemôže účinne vzniesť kompenzačnú
námietku voči jej nároku.12. Žalovaný zotrval na svojich argumentoch ohľadom výšky úroku z omeškania ako i na vznesenej
kompenzačnej námietke. Ďalej uviedol, že cit. „prvoradý význam pri určení, na ktorý záväzok sa

poskytnuté plnenie započíta, má vôľa dlžníka. On svojím jednostranným vyhlásením rozhoduje o
tejto skutočnosti. Vyhlásenie dlžníka zákon časovo viaže v tom zmysle, že dlžník ho musí urobiť pri
plnení. Vyhlásenie dlžníka o započítaní plnenia urobené neskôr nemá význam, lebo pri plnení dôjde k
uplatneniu dispozitívneho pravidla. Táto úprava pritom rozlišuje pravidlá všeobecné pre všetky plnenia
a špeciálne pravidlá pre peňažné plnenia. Ak dlžník nevyužije svoje právo určiť, ktorý záväzok plní,

započíta sa plnenie na dlh najskôr splatný, a to aj v prípade, ak je tento dlh už premlčaný. Všeobecné
pravidlo vychádza z časového kritéria, t.j. plnenie sa započíta na záväzok najskôr splatný. V rámci
tejto preferencie času splatnosti sa pri čiastočnom plnení uprednostňuje príslušenstvo pohľadávky.
Príslušenstvopohľadávkytaxatívnevymedzuje§121ods.3Obč.zák..Súnímúroky,úrokyzomeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky.

13. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

14. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k.
23C/151/2016-204 zo dňa 13.10.2021 v spojení s opravným uznesením č.k. 23C/151/2016-206 zo

dňa 13.10.2021, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že ani odvolanie žalovaného proti rozsudku, ani odvolanie žalovanej proti dopĺňaciemu rozsudku nie
sú dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie č.k. 23C/151/2016-163 zo dňa 15.01.2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k.
23C/151/2016-204 zo dňa 13.10.2021 v spojení s opravným uznesením č.k. 23C/151/2016-206 zo dňa

13.10.2021 potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.

15. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v spojení
s dopĺňacím rozsudkom, ktorý bol právoplatne opravený opravným uznesením (proti opravnému
uzneseniu žiadna zo strán odvolanie nepodala), ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobkyni zo sumy 5.000 eur úrok z omeškania 8,5 % ročne od 01.07.2013 do zaplatenia sumy
5.000 eur, vo zvyšku, teda nad rámec priznaného úroku z omeškania, keďže žalobkyňa uplatnila žalobou
nárok na úrok z omeškania zo sumy 5.000 eur vo výške 9,5 % ročne od 05.06.2013 do zaplatenia, žalobu
zamietol, a žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že o žalovanej istine s dohodnutým úrokom 50 eur za
mesiac, teda spolu o žalovanej sume 5.600 eur, už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom súdu
prvej inštancie č.k. 23C/151/2016-116 zo dňa 14.06.2017, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 5.600 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur
od 05.06.2013, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a žalobkyni bola priznaná náhrada

trov konania v rozsahu 100 %, a to v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu, pretože v časti uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku odvolací
súd na odvolanie žalovaného uvedený rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 10Co/12/2018
zo dňa 25.07.2019 ako vecne správny potvrdil. Zároveň týmto rozsudkom predmetný rozsudok súdu
prvej inštancie č.k. 23C/151/2016-116 zo dňa 14.06.2017 vo zvyšnej časti, teda v časti rozhodnutia o

žalobkyňou uplatnenom úroku z omeškania (a v závislej časti o trovách konania) zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď v tejto časti odvolaniu žalovaného vyhovel.

17. Vo svojom predchádzajúcom rozsudku sp. zn. 10Co/12/2018 zo dňa 25.07.2019 sa už odvolací
súd zaoberal meritom sporu a vysporiadal sa so všetkými odvolacími námietkami žalovaného. Na

pripomenutie odvolací súd uvádza, že žalovaný v odvolaní voči „prvému“ rozsudku súdu prvej inštancie
nesúhlasil so záverom súdu, že neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ani so záverom,
že žalobkyňa v celom rozsahu svoje tvrdenia preukázala, namietal, že listina označená ako uznanie
záväzku spísaná v Bratislave dňa 25.06.2014 nespĺňa náležitosti uznania dlhu, vzniesol námietku
premlčania v celom rozsahu istiny aj príslušenstva, a napadol tiež vyhovujúce rozhodnutie o úroku z

omeškania tvrdiac, že súd prvej inštancie nerozhodol, dokedy je povinný úrok z omeškania platiť, že úrok
z omeškania priznal vo výške odporujúcej zákonu, keď argumentoval, že výška úroku z omeškania (ak
záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013 a k omeškaniu došlo po 01.02.2013) sa riadi podľa predpisov
účinných ku dňu 31.01.2013 aj za dobu omeškania po 31.01.2013, a teda zákonná výška je 8,75 %ročne, a že súd prvej inštancie nesprávne ustálil splatnosť jeho záväzku na deň 04.06.2013 a prvý deň
omeškania na deň 05.06.2013, hoci z prehlásenia o pôžičke zo dňa 05.06.2012 vyplýva, že finančná
hotovosť mala byť vrátená v mesiaci jún roku 2013.

18. Odvolací súd dospel v potvrdzujúcej časti svojho predchádzajúceho rozsudku k záveru, že súd
prvej inštancie správne vyhodnotil dôkazy, správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného vyhodnotil námietku premlčania za nedôvodnú, listinu
označenú ako uznanie záväzku zo dňa 25.06.2014, nespĺňajúcu náležitosti uznania dlhu, považoval

len za listinný dôkaz, podporujúci nárok žalobkyne, a potvrdil záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa
svoje tvrdenia o poskytnutí pôžičky preukázala a žalovaný svoje tvrdenia nepreukázal, keď zdôraznil, že
cit. „žalovaný v priebehu celého sporu poskytnutie tejto pôžičky ani nespochybňoval, jednalo sa teda o
nespornéskutkovétvrdenie.Rovnakosprávnyjezáversúduprvejinštancie,žežalovanýsvojetvrdeniao
vrátení pôžičky nepreukázal, resp. na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonať ani žiadne dôkazy.
Žalovaný v konaní ani netvrdil, že by celú pôžičku splatil, vo svojom vyjadrení zo dňa 18.04.2017 len

uviedol, že žalobkyni vrátil pôžičku v časti 600 eur a že zaplatil náklady na spoločnú dovolenku, čo malo
byť považované za úhradu pôžičky v rozsahu 1.000 eur. Tieto svoje tvrdenia však žiadnym spôsobom
nepreukázal. Na pojednávaní dňa 14.06.2017 žalovaný okrem toho uviedol, že so žalobkyňou mali aj
iné dohody, že investoval peniaze do auta a kupoval auto, aby mohli spolu chodiť na dovolenky, tieto
svoje tvrdenia však bližšie nešpecifikoval a ani nepreukázal žiadnym dôkazom. Navyše, sám žalovaný

uviedol, že voči žalobkyni nemôže nič namietať, pretože nemá žiadne doklady o úhrade. Odvolací súd
preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď
žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal svoje tvrdenia o vrátení pôžičky, resp. jej časti. Keďže v
čase vyhlásenia napadnutého rozsudku boli pôžička vo výške 5.000 eur, ako aj zmluvne dohodnuté
úroky vo výške 600 eur nepochybne splatné, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď žalovaného

zaviazal k zaplateniu sumy 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

19. V zrušujúcej časti svojho predchádzajúceho rozsudku, ktorá sa týkala žalovaného a súdom prvej
inštancie priznaného úroku z omeškania nesplatenej pôžičky, dal odvolací súd v celom rozsahu za
pravdu odvolaniu žalovaného a konštatoval v tejto časti nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej

inštancie a tiež nesprávne právne posúdenie veci. Vyjadril tiež pre súd prvej inštancie záväzný právny
názor, že v období od 08.05.2013 do 12.11.2013 bola sadzba úrokov z omeškania v právnych vzťahoch
vzniknutých do 31.01.2013 (čo je aj prípad prejednávanej veci) vo výške 8,5 % ročne, a nie vo výške
9,5 % ročne, a tiež, že splatnosť žalovanej pohľadávky nemohla nastať dňa 04.06.2013 (a žalovaný sa
nemohol dostať do omeškania s jej zaplatením už dňa 05.06.2013), pretože z prehlásenia o pôžičke

zo dňa 05.06.2012 vyplýva, že pôžička mala byť vrátená v mesiaci jún roku 2013. Z tohto dôvodu
„prvý“ rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013, zrušil a vec vrátil na nové
rozhodnutie. Súdu prvej inštancie uložil opätovne rozhodnúť o žalovanom nároku na úrok z omeškania
a jasne a zrozumiteľne vysvetliť, akými skutočnosťami sa pri určení splatnosti žalovanej pohľadávky

riadil a ako vec v časti dlžných úrokov z omeškania právne posúdil. Uložil mu teda nové rozhodnutie
riadne odôvodniť.

20. Z uvedeného je zrejmé, že okrem posúdenia dňa, kedy bola pôžička splatná, bol už skutkový stav v
prejednávanej veci riadne ustálený a na jeho základe bolo prijaté rozhodnutie o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobkyni 5.600 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pretože táto suma bola v čase
rozhodnutia bezpochyby splatná (a toto rozhodnutie je právoplatné). Nebolo tiež pochýb o tom, že sa
žalovaný dostal s vrátením pôžičky vo výške 5.000 eur do omeškania, predmetom konania bolo už len
určiť prvý deň omeškania a správnu výšku úroku z omeškania (v zmysle právneho názoru odvolacieho
súdu) a o nároku žalobkyne na úrok z omeškania rozhodnúť.

21. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom v spojení s opravným
uznesením, ktoré tvoria jeden celok, rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni zo sumy 5.000
eur úrok z omeškania 8,5 % ročne od 01.07.2013 do zaplatenia sumy 5.000 eur, vo zvyšku žalobu
zamietol (v časti uplatneného úroku z omeškania nad rámec prisúdeného) a žalobkyni priznal voči

žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd vyhodnotil toto rozhodnutie za vecne
správne a v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, a preto ho potvrdil. Súd prvej
inštancie správne určil prvý deň omeškania žalovaného 01.07.2013, pretože pôžička bola splatná v
mesiaci jún 2013 a márnym uplynutím jeho posledného dňa sa žalovaný dostal dňa 01.07.2013 jejvrátením do omeškania. Preto je povinný popri dlhu uhradiť žalobkyni až do doby zaplatenia sumy 5.000
eur z tejto sumy aj úrok z omeškania, ktorý súd prvej inštancie určil v správnej výške 8,5 % ročne. Vec aj
správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. v spojení s nar. vlády SR č. 87/1995

Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013, na základe ktorého bola výška úrokov z omeškania k prvému dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky. Ku dňu 01.07.2013 bola základná úroková sadzba ECB 0,5 % (v období
od 08.05.2013 do 12.11.2013). Súd prvej inštancie svoje právne posúdenie tiež správne vysvetlil, keď
uviedol, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013 a k omeškaniu došlo po 01.02.2013, výška

úrokovzomeškaniasariadipredpismiúčinnýmikudňu31.01.2013ajzadobuomeškaniapo31.01.2013.
Ak nad rámec priznaného úroku z omeškania žalobu zamietol, taktiež rozhodol správne a odvolací súd
s jeho rozhodnutím súhlasí.

22. Správnosť jeho rozhodnutia nemohlo spochybniť prekvapivé tvrdenie žalovaného, že správna výška
úroku z omeškania je 5,5 % ročne, pretože takáto výška úroku z omeškania by bola správna iba v

prípade, ak by záväzkový vzťah medzi ním a žalobkyňou vznikol po 01.02.2013, čo však nie je prípad
posudzovanej veci, v ktorej bola zmluva o pôžičke uzavretá v júni 2012, teda pred 01.02.2013, o čom
má predsa žalovaný vedomosť. Veď sám žalovaný v predchádzajúcom odvolaní argumentoval tým,
že výška úroku z omeškania (ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013 a k omeškaniu došlo po
01.02.2013) sa riadi podľa predpisov účinných ku dňu 31.01.2013 aj za dobu omeškania po 31.01.2013,

a teda zákonná výška je 8,75 % ročne, a nie 9,5 % ročne. Napokon, súdom prvej inštancie správne
stanovená výška úroku z omeškania 8,5 % je zrejmá tiež z prehľadu sadzieb úrokov z omeškania, ktorý
predložil do spisu aj sám žalovaný (č.l. 228). Na žalovaným na pojednávaní dňa 13.10.2013 predložené
potvrdenie z banky zo dňa 20.01.2021 o tom, že 30.12.2014 poslal na účet žalobkyne bez uvedenia
dôvodu platby 2.500 eur, nebolo možné prihliadnuť, pretože tento dôkaz z vlastnej viny, hoci vedel,

že túto sumu na účet žalobkyne poslal, nepredložil včas (§ 153 C.s.p.). Nepriložil ho ani k svojmu
odvolaniu a v odvolaní ním ani neargumentoval (v tom čase ešte ani len nežiadal banku o výpis z
jeho účtu o prevodoch). Podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému nič nebránilo v tom, aby tento
dôkaz uplatnil už v pôvodnom konaní pred súdom prvej inštancie. Použitie prostriedku procesnej obrany
spočívajúceho v dôkaze, ktorým žalovaný disponoval už 31.12.2014 (veď predsa sám prevod vykonal),

alezvlastnejvinyhovčasnepredložil,niejeprípustnéaniakonovotavodvolacomkonaní(§366písm.d)
C.s.p.).Tvrdeniežalovanéhoovzneseníkompenzačnejnámietkyžalovaným,vyhodnotilodvolacísúdza
nedôvodné. Kompenzačnou námietkou si totiž žalovaná strana v konaní mieni započítať voči žalobcom
uplatnenejpohľadávkesvojupohľadávku,aležalovanýžiadnupohľadávkuvočižalobkynianilennetvrdil.
Ak žalovaný argumentáciou uvedenou v bode 12. tohto rozsudku žiadal započítať jeho plnenie žalobkyni

zo dňa 31.12.2014 na úrok z omeškania, odvolací súd uvádza, že argumentácia, ktorú uviedol, je súdu
známa, keďže ide o už ustálený výklad ust. § 330 Obchodného zákonníka, ktorý však na posudzovanú
vec nedopadá. Sám žalovaný mal o nepoužiteľnosti ním uvedeného výkladu nepochybne vedomosť,
pretože pasáže s ustanovením § 330 Obch. zák. zámerne neuviedol. Naopak, ust. § 566 ods. 2 Obč.
zák. stanovuje, že pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu

a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak (a v našom prípade žalovaný dôvod platby v prevode neurčil).
Tvrdenímočiastočnomsplatenípôžičkyvovýške2.500eurpodporenýmdôkazomoprevodepeňazídňa
31.12.2014 mal žalovaný argumentovať včas, ale z vlastnej viny tak neurobil. V súčasnosti je už predsa o
jeho povinnosti zaplatiť žalobkyni 5.600 eur právoplatne rozhodnuté. Ani odvolacie námietky žalobkyne
neboli dôvodné. Ak žalobkyňa tvrdila, že jej nebolo zrejmé, ktorý rozsudok súd prvej inštancie doplnil

o zamietajúci výrok dopĺňacím rozsudkom, úplne opomenula opravné uznesenie, ktorým bol dopĺňací
rozsudok opravený (právoplatne), a z ktorého je zrejmé, že doplnil rozsudok č.k. 23C/151/2016-163
zo dňa 15.01.2020. Opravné uznesenie bolo jej právnemu zástupcovi doručené spolu s dopĺňacím
rozsudkom dňa 09.11.2021 (potvrdenie o doručení na č.l. 211). Ak tvrdila, že súd prvej inštancie sa mal
zaoberať jej čiastočným späťvzatím, odvolací súd uvádza, že žiadne čiastočné späťvzatie žaloby účinne

neurobila. Za riadne späťvzatie žaloby nie je v žiadnom prípade možné považovať jej vyjadrenie, že
pokiaľ nebolo odvolaciemu súdu jasné, kedy nastala splatnosť dlhu, s odstupom času už nemá energiu
toto vysvetľovať a žiada priznať úroky z omeškania od 01.07.2013. Z uvedeného vyplýva len to, že na
platení úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 05.06.2013 (do zaplatenia) už
netrvá a súhlasí s jeho priznaním od 01.07.2013. Preto, ak súd prvej inštancie jej žalobu v časti nad

rámec prisúdeného úroku z omeškania zamietol, rozhodol správne.

23. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 23C/151/2016-163 zo
dňa 15.01.2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 23C/151/2016-204 zo dňa 13.10.2021 v spojenís opravným uznesením č.k. 23C/151/2016-206 zo dňa 13.10.2021 podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

24.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolpodľaust.§255ods.1vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyni, úspešnej v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnému žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

25. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne o výške náhrady trov konania (aj odvolacieho) súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).