Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3719200221
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivana Šlesarová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3719200221.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.IvanyŠlesarovej

a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Ivety Sopkovej
v právnej veci žalobcu: SG Equipment Finance Czech Republic s.r.o. so sídlom náměstí Junkových
2772/1, Stodůlky, 155 00 Praha 5, IČO 610 61 344, právne zastúpeného:
Mgr. Michal Chuchút, LL.M., advokát so sídlom náměstí Junkových 2772/1, Stodůlky,
155 00 Praha 5, proti žalovaným: 1/ SIXING spol. s r.o. so sídlom Námestie A. Hlinku 25/30, 017 01
Považská Bystrica, IČO 00 652 539, právne zastúpený: JUDr. Róbert Fatura,
advokát, s.r.o., so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica 017 01, IČO 46 528 644,

2/ D.. V. A., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX L. E. XX, právne zastúpený: Advokátska kancelária TIMAR
& partners, s.r.o., P. Pazmáňa 2367/17A, 927 01 Šaľa,
IČO 36 866 296, 3/ D.. F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, XXX XX X. B., právne zastúpený: JUDr.
Róbert Fatura, advokát, s.r.o., so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica 017 01, IČO 46 528 644,
4/ D.. F. T.,
nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX, XXX XX X. B., právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. ROJKO
s.r.o., Železničná 90/12, 017 01 Považská Bystrica,

IČO 47 251 794, v spore o zaplatenie 31.284,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 14Cb/16/2019-76 zo dňa
10. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v druhom výroku, ktorým bola žaloba
proti žalovanému 1/ vo zvyšku zamietnutá, ako i v súvisiacom treťom výroku o trovách konania vo vzťahu
k žalovanému 1/, p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný 1/ m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo štvrtom, šiestom a ôsmom výroku, ktorými bola
žaloba proti žalovaným 2/, 3/ a 4/ zamietnutá, m e n í tak, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ s ú p o v i n n í zaplatiť
popri žalovanom 1/ zo sumy 2.597,13 Eur s príslušenstvom, na ktorej zaplatenie bol zaviazaný žalovaný
1/ prvým výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, žalobcovi sumu 2.478,13 Eur s úrokom z
omeškania 0,05 % denne zo sumy 2.478,13 Eur od 23.07.2013 do zaplatenia s tým, že plnením jedného
zo žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/ zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plniť ostatných žalovaných a vo zvyšku

žalobu zamieta.

IV. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v piatom, siedmom a deviatom výroku o trovách
konania m e n í tak, že žalovaný 2/ m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 84,16 %. Žalovaný 3/ m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 84,16 %. Žalovaný 4/ m á proti žalobcovi nárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 84,16 %. o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému
1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.597,13 Eur a úroky z omeškania 0,05 % denne zo sumy 2.597,13

Eur od 23.07.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a druhým
výrokom žalobu voči žalovanému 1/ vo zvyšku zamietol. Tretím výrokom rozsudku priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému 1/ trovy konania
v rozsahu 83,40 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej
buderozhodnutésúdomprvejinštanciesamostatnýmuznesením,ktorépoprávoplatnostitohtorozsudku
vydá súdny úradník. Štvrtým výrokom žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a piatym výrokom priznal

žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému 2/
trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenie o výške náhrady trov konania,
o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti
tohto rozsudku vydá súdny úradník. Šiestym výrokom žalobcu voči žalovanému 3/ zamietol a siedmym
výrokom priznal žalovanému 3/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť

žalovanému 3/ trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške
náhradytrovkonania,oktorejbuderozhodnutésúdomprvejinštanciesamostatnýmuznesením,ktorépo
právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Ôsmym výrokom žalobu voči žalovanému 4/ zamietol
adeviatymvýrokompriznalžalovanému4/nároknanáhradutrovkonaniavočižalobcovi,ktorýjepovinný
nahradiť žalovanému 4/ trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške

náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby
súd zaviazal žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 150 980,52 Eur, úroky

z omeškania 0,05 % denne zo sumy 148 864,94 Eur od 23.07.2013 do zaplatenia a trovy konania.
Zo žaloby vyplýva, že žalovaných 150 980,52 Eur je súčtom rôznych súm, o ktorých žalobca tvrdí, že
má na ne nárok titulom zmluvy o finančnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o finančnom leasingu č.
XXXXX/XX, zmluvy o finančnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/
XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX,

zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX a zmluvy o
operatívnom leasingu č. XXXXX/XX. Pokiaľ ide o nároky zo zmlúv č. XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/
XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, XXXXX/XX, tieto súd po vylúčení predmetom
samostatným konaní. Čo sa týka sumy žalovanej na základe zmluvy o operatívnom leasingu
č. XXXXX/XX žalobca tvrdil, že ako leasingový prenajímateľ dňa 18.4.2007 uzatvoril so žalovaným

1/ zmluvu o finančnom leasingu s tým, že súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky.
Vstupná cena predmetu leasingu bola 69.900 Eur s tým, že leasingová zmluva bola uzatvorená na
dobu určitú - 48 mesiacov. Výška leasingových splátok bola určená v splátkovom kalendári tak, že prvá
splátka bola 1.557,13 Eur a výška ďalších splátok bola 1.557,13 Eur. Žalovaný 1/ predmet leasingu
prevzal, čo potvrdil podpisom preberacieho protokolu. Na leasingovej zmluve žalovaní 2/, 3/ a 4/ urobili

ručiteľské vyhlásenia. Žalovaný 1/ v priebehu trvania leasingovej zmluvy prestal plniť leasingové splátky
a leasingová zmluva bola preto zo strany žalobcu predčasne ukončená písomnou výpoveďou. Ku dňu
výpovede žalovaný 1/ v súvislosti so zmluvou č. XXXXX/XX dlhoval 57.568,86 Eur (2x1.557,13 Eur
+ 109,98 Eur + 54.344,62 Eur). Žalobcovi sa podarilo predmet leasingu opätovne zobchodovať, po
čom žalobca od horeuvedených 57.568,86 Eur odčítal výťažok z rekomercializácie vo výške 25.000

Eur a nespotrebovaný úrok 1.258,53 Eur, od tejto čiastky žalobca ešte odčítal platby prijaté po dátume
výpovede 1.667,11 Eur. V súvislosti so zmluvou o operatívnom leasingu XXXXX/XX vznikli aj náklady
210,63 Eur, 1.558,11 Eur a 1.430,13 Eur a celkový nedoplatok je teda 32.842,10 Eur. Žalovaného 1/
vyzval k úrade dňa 7.1.2010, žalovaných 2/ až 4/ vyzval k úhradu listom zo dňa 12.7.2013.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalobca
ako prenajímateľ dňa 18.4.2007 uzatvoril so žalovaným 1/ zmluvu o operatívnom leasingu XXXXX/XX.
Na základe tejto zmluvy vzniklo žalovanému 1/ oprávnenie užívať po dobu trvania leasingu ťahač F.
K. XX.XXX XxX B. (ďalej len ťahač) s tým, že leasingové splátky boli stanovené na 1.557,13 Eur s
DPH a zostatková predajná cena bola stanovená na 26.617,92 Eur s DPH. Na listine s leasingovou

zmluvou je uvedený aj text „Preberáme týmto v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka celkovéručenie za záväzky nájomcu vyplývajúce z tejto zmluvy“; pod týmto textom sú vlastnoručné podpisy
žalovaných 2/, 3/, 4/. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky pre finančný
leasing a žiadosť žalovaného 1/ obsahujúca jeho záväzky súvisiace s financovaním projektu Európskou

investičnou bankou. Horeuvedenú zmluvu za žalobcu podpísali P. H. a E. A., pričom žalobca dňa
15.1.2007 udelil P. H. plnú moc, aby spoločne s jedným vedúcim organizačnej zložky alebo spoločne
s jedným prokuristom alebo spoločne s pani V. alebo spoločne s pánom M. zastupovali žalobcu vo
všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom podnikania, okrem iného aj v rozsahu leasingovej
činnosti. Žalobca dňa 15.1.2007 udelil E. A. plnú moc, aby spoločne s prokuristom alebo spoločne

s ďalším splnomocneným zastupoval žalobcu vo všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom
podnikania, okrem iného aj v rozsahu leasingovej činnosti. P. H. bol v apríli 2007 zamestnancom
žalobcu. Žalobca dňa 24.4.2007 vystavil splátkový kalendár, podľa ktorého mal žalovaný 1/ zaplatiť dňa
24.4.2007 žalobcovi sumu 1,557,13 Eur a 47 splátok po 1.557,13 Eur s tým, že každá táto splátka
bola splatná v 20. deň mesiaca. Vo Všeobecných obchodných podmienkach pre finančný leasing sa
žalovaný 1/ zaviazal, že ak bude v omeškaní s leasingovou splátkou alebo inými platbami, najmä s

platbou zostatkovej predajnej ceny, je povinný uhradiť prenajímateľovi úroky z omeškania vo výške 0,05
% z dlžnej sumy brutto denne. Žalobca sa so žalovaným 1/ dohodol aj na tom, že pri predčasnom zrušení
leasingovej zmluvy z dôvodov na strane nájomcu nájomca uhradí prenajímateľovi zmluvnú pokutu,
ktorá bude vypočítaná ako súčet úhrnu leasingových splátok, na ktorý by mal prenajímateľ nárok v
prípade riadneho ukončenia leasingovej zmluvy po celú dobu jej trvania podľa splátkového kalendára a

dohodnutej zostatkovej ceny bez DPH. Vo Všeobecných obchodných podmienkach pre finančný leasing
sa strany dohodli aj na to, že prenajímateľ má ďalej preúčtovať na nájomcu dodatočne vzniknuté náklady
zdôvodupredčasnéhoukončenialeasingovejzmluvy,akýmisúnajmäpoistné,nákladynazabezpečenie
predmetu leasingu a opravy. Žalovaný 1/ od spoločnosti F. dňa 24.4.2007 prevzal ťahač F. K. XX.XXX
XxX B. s výrobným číslom N Podľa výpovede žalovaného 3/ v predmetnom čase žalovaný 1/ rozvíjal

podnikanie v oblasti automobilovej dopravy, pričom vozidlá prioritne bral od spoločnosti F. Q.. F. Q.
mal financovanie zabezpečené prostredníctvom spoločnosti SG EQUIPMENT. Po stretnutí v priestoroch
spoločnosti F. Q. žalovanému 3/ pán H. do X. B. doniesol pripravené a podpísané zmluvy. Tieto zmluvy
v tom čase už boli opatrené podpismi zo strany žalobcu. Žalovaný 3/ potvrdil, že žalovaný 1/ prevzal
do užívania všetky vozidlá a návesy, ktoré boli predmetnom leasingových zmlúv a poukázal na to, že

on nebol vopred upozornený na to, že na leasingových zmluvách budú aj ručiteľské vyhlásenia a že
skutočnosť, či by ručiteľské vyhlásenie podpísal, by musel konzultovať so svojou manželkou. Z výsluchu
žalovaného 4/ súd zistil, že v predmetnom období dochádzalo k rozširovaniu činnosti žalovaného 1/,
pričom žalovaný 1/ bral ťahače prednostne od spoločnosti F. a návesy od spoločnosti Q.. Financovanie
vozidiel bolo zabezpečované prostredníctvom žalobcu. Rokovaniami so žalobcom a so spoločnosťami

F. a Q. bol poverený D.. F. Q.. Žalovaný 4/ a ostatní spoločníci tieto leasingové zmluvy podpísali v X. B..
D.. T. uviedol, že on je ženatý od roku 2002 a jeho manželka nedala súhlas na podpis zmlúv, ktoré
sú predmetom tohto konania. Predmetné zmluvy mu neboli predložené vopred na pripomienkovanie,
pričom on nežiadal, aby mohol predmetné zmluvy pripomienkovať predtým, ako ich podpíše. Vozidlo
financované na základe zmluvy o operatívnom leasingu

č. XXXXX/XX malo evidenčné číslo X. Žalobca dňa 04.02.2009 vypovedal leasingovú zmluvu č. XXXXX/
XX z dôvodu neuhradenia leasingových splátok s tým, že žalovanému 1/ bola táto výpoveď doručená
dňa 11.2.2009. Žalobca prostredníctvom makléra J., a.s. poistil v poisťovni A., a.s. vozidlo e. č. X., za
čo uhradil poistné 18x79 Eur a 21 Eur. Spoločnosť C. Q. s.r.o. dňa 06.03.2009 vyfakturovala žalobcovi
91,63 Eur za znalecký posudok, ktorého predmetom bol ťahač F. K. e.č. X.

a žalobca zaplatil spoločnosti C. Q. s.r.o. za tento znalecký posudok dňa 12.3.2009. Spoločnosť M.
group, s.r.o. dňa 14.7.2010 vyfakturovala žalobcovi 119 Eur za znalecký posudok, ktorého predmetom
bol ťahač F. K. e.č. X. a žalobca zaň zaplatil
119 Eur dňa 19.8.2010. Spoločnosť X. vyfakturovala žalobcovi za parkovanie ťahača F. K. e.č. X.
parkovné 110,08 Eur, 132,09 Eur, 136,49 Eur a 173,38 Eur, 156,60 Eur, 173,38 Eur, 167,79 Eur, 173,38

Eur, 167,79 Eur a 39,15 Eur. Žalobca predmetné parkovné spoločnosti X., s.r.o. zaplatil. Žalovaný 1/ dňa
18.01.2011 zaplatil žalobcovi sumu 1.557,13 Eur s tým, že ako VS uviedol „XXXXXXXXXX“. Žalobca
dňa 9.7.2010 uzatvoril kúpnu zmluvu, ktorou spoločnosti K. C. predal predmetný ťahač za
25.000 Eur s DPH. Žalobca dňa 8.10.2010 vypracoval konečné vyúčtovanie zmluvy
o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX, v zmysle ktorého žalovaný 1/ dlhoval žalobcovi splátky 3.114,26

Eur, úroky z omeškania 109,98 Eur, budúce leasingové splátky 54.344,62 Eur, poistné 1.558,11 Eur,
znalečné 210,63 Eur a parkovné 1.430,13 Eur s tým, že po zohľadnení predajnej ceny 25.000 Eur bol
ku dňu 8.10.2010 nedoplatok vo výške 32.842,10 Eur. Listami zo dňa 12.7.2013 vyzval žalobca P. B.,
F. T., F. Q.a V. A., každého na zaplatenie sumy 150 980,52 Eur titulom ručenia. Z výsluchu svedkyne V. A. mal za
preukázané, že žalovaný 2/ a jeho manželka V. A. v roku 2007 vlastnili rodinný dom v L. E. a nemali
auto a ani úspory. Ich BSM bolo zrušené v decembri 2010. Žalovaný 2/ nemal v roku 2007 taký majetok,

ktorý by nepatril do BSM. Žalovaný 2/ začal podnikať niekedy v roku 1990, resp. 1991, pričom svedkyňa
svojmu manželovi v čase, keď podnikal, robila účtovníctvo. Svedkyňa samotná začala podnikať asi okolo
roku 2010. Nenapadla platnosť žiadnej úverovej, resp. leasingovej zmluvy, ktorú uzatvoril jej manžel,
nakoľko nevedela o tom, že by jej manžel takéto zmluvy uzatvoril. O tom, že jej manžel je ručiteľom
za záväzky spoločnosti SIXING voči žalobcovi, sa dozvedela vtedy, keď jej manželovi bola doručená

žaloba v tejto veci. V roku 2011 došlo
k zrušeniu BSM manželov z dôvodu, že svedkyňa sa rozhodla podnikať. Kým podnikal jej manžel,
svedkyňa nepovažovala za potrebné podať návrh na zrušenie BSM. BSM žalovaného 2/ a jeho
manželky V. A. bolo za trvania manželstva zrušené rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č.k.
8C/196/2010-12 zo dňa 08.12.2010. Z výsluchu svedkyne L. Q. súd prvej inštancie zistil, že žalovaný 3/
a jeho manželka L. Q. v roku 2007 vlastnili 3-izbový byt v hodnote okolo 50 000 Eur a mali hypotéku 74

686,31 Eur na stavbu domu, ich BSM nebolo zrušené. V roku 2007 žalovaný 3/ nemal žiadny majetok,
ktorý by patril výlučne jemu. Svedkyňa začala podnikať niekedy
v roku 2008, keď si založila spoločnosť M. Q., s.r.o., predtým mala asi aj živnostenský list. Pri prvom
výsluchu neuviedla, že je spoločníčkou spoločnosti F., s.r.o. a F., s.r.o. z dôvodu, že ju v tom čase
nenapadlo, že otázka smeruje aj k tomu, či je spoločníčkou nejakej spoločnosti. Naviac, tieto spoločnosti

nezmienila aj z toho dôvodu, že z nich vtedy nemala žiadny príjem. Žalovaný 3/ je v spoločnosti A.
zodpovedný za úsek dopravy
a mechanizácie a svedkyňa jednoducho považovala vhodné, aby na internetovej stránke bolo toto
postavenie v spoločnosti opísané slovom riaditeľ. Spoločnosť A. vykonáva vnútroštátnu a medzinárodnú
nákladnú dopravu, pričom má 1 kamión. Okrem tohto kamiónu má spoločnosť A. aj ďalšie vozidlá ako

traktorbager, sklápače a kolesový bager, celkom ide asi o 10 dopravných prostriedkov. V roku 2007
okrem mesačného príjmu cca 3 000 Sk nemala žiadny iný príjem a že jej manžel nemal vo výlučnom
vlastníctve v roku 2007 žiaden majetok, pričom všetok majetok bol spoločný. V roku 2008 mala iba
príjmy z pracovného pomeru v rozpätí od 3 000 Sk do 5 000 Sk mesačne. Hypotéku na dom si brali
spoločnepred20rokmi.Ďalejsúdprvejinštanciezistil,žeF.T.nemalmotorovévozidlo,aninehnuteľnosť

a že ešte aj v roku 2014 býval u svojich rodičov. Manželka žalovaného 4/ - D. T. počas manželstva zo
žalovaným 4/ nedala súhlas na podpis ručenia. So žalovaným 4/ sa svedkyňa rozviedla v roku 2013
a že nevie o tom, že by počas manželstva došlo k zrušeniu BSM. O vyporiadaní BSM svedkyne a jej
manžela sa neviedlo žiadne súdne konanie, nakoľko žiadny majetok nemali. Pokiaľ ide o spoločnosť
SIXING, ona vôbec nevedela, čím sa táto firma zaoberá. Vie jedine o tom, že svokor jej manžela bol

v spoločnosti SIXING a že toto v nejakom čase prepísal na jej manžela. Nevie o zmluvách, ktoré boli
uzatvorené so spoločnosťou SG Equipment Finance Czech Republic. V roku 2007 ona a jej vtedajší
manžel nemali žiadny majetok. V roku 2007 bola svedkyňa na materskej dovolenke, pričom ku koncu
roka 2007 nastúpila do práce k svojmu pôvodnému zamestnávateľovi. Svedkyňa nikdy nepodnikala.
Nevedela o tom, že by jej manžel v roku 2007 mal nejaký majetok, ktorý by nepatril do BSM.

4. Súd prvej inštancie uzavrel, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca dňa 18.4.2007
uzatvoril so žalovaným 1/ platnú zmluvu o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX;
k zmluve boli pritom priložené Všeobecné obchodné podmienky pre finančný leasing (ďalej aj „VOP“).
Pokiaľ žalovaní tvrdili, že leasingová zmluva je neplatná z dôvodu, že zmluvy sú zo strany žalobcu

podpísané osobami, o ktorých oprávnení konať za žalobcu možno mať pochybnosti, nakoľko na
zmluvách absentuje akékoľvek označenie ich funkcie, resp. identifikácia vzťahu podpísaných osôb voči
žalobcovi, súd prvej inštancie sa s týmto názorom nestotožnil. Zo žiadneho ustanovenia zákona totiž
nevyplýva, že v zmluve má byť uvedené meno a priezvisko osoby, ktorá koná za právnickú osobu, resp.
jej vzťah k tejto právnickej osobe (viď tiež uznesenie NS ČR sp.zn. 29Odo/695/2006). Posúdenie, či

osoba, ktorá v mene právnickej osoby právny úkon urobila, bola na to oprávnená, totiž nie je otázkou
dodržania písomnej formy úkonu, ale otázkou, či je právnická osoba takým úkonom viazaná (viď
uznesenie NS ČR sp.zn. 32Odo/940/2006). Podpísanie zmluvy inou osobou, akou je osoba označená
ako zmluvná strana, nie je sankcionované absolútnou neplatnosťou zmluvy, ale tým, že podľa § 33 ods.
2 Občianskeho zákonníka je z konania prípadne zaviazaná osoba, ktorá zmluvu fyzicky podpísala - a

aj to iba v prípade, ak ten, za koho sa konalo, úkon dodatočne neschváli. Je pritom zrejmé, že žalobca
sa cítil viazaný konaním P. H., E. A., F. M. a ďalších svojich zamestnancov, nakoľko žalobca na základe
zmlúv podpísanými týmito fyzickými osobami zakúpil ťahače a návesy a tieto poskytol žalovanému 1/.
Aj zo správania žalobcu po podpise zmlúv je zrejmé, že fyzické osoby, ktoré zmluvy podpísali, bolioprávnené konať za žalobcu. Na základe zmluvy a VOP žalovanému 1/ najmä vzniklo právo na to, aby
po dobu trvania leasingu užívalpredmetný ťahač (článok 1.2 VOP) a povinnosť, aby žalobcovi platil
leasingové splátky - prvú mimoriadnu vo výške

1.557,13 Eur a 47 splátok po 1.557,13 Eur. Žalovaný 1/ svoju právnu povinnosť platiť mesačné splátky
dodržal iba čiastočne - a to tak, že zaplatil iba prvých 22 splátok (t.j. splátky splatné do 20.11.2008).
Priamo zo žaloby ale vyplýva aj to, že žalovaný 1/ zaplatil aj splátku splatnú 20.12.2008. Sám žalobca
totiž v odseku IV. žaloby uvádza, že „U leasingové smlouvy číslo XXXXX/XX od pohledávky 57.568,86
Eur odečetl platby přijaté po datu výpovědi ve výši celkem 1.667,11 Eur“. Suma 1.667,11 Eur je

pritom zjavne súčtom súm uvedených vo výpovedi leasingovej zmluvy 1.557,13 Eur + 109,98 Eur.
Samotné tvrdenie žalobcu teda preukazuje, že splátka splatná 20.12.2008 vo výške 1.557,13 Eur bola
zaplatená. Žalovaný 1/ okrem horeuvedených 21 splátok zaplatil aj splátku splatnú 20.01.2009 - a to
dňa 18.01.2011. V súvislosti s touto úhradou treba uviesť, že vzhľadom na výšku zaplatenej sumy -
t.j. 1.557,13 Eur, čo je práve mesačná leasingová splátka dohodnutá práve v zmluve č. XXXXX/XX a
vzhľadom na variabilný symbol zadaný pri tejto platbe je zrejmé, že žalovaný 1/ mal

v úmysle splniť práve sumu označenú vo výpovedi ako „dlžná čiastka“. Vzhľadom na to, že leasingové
splátky zmienené vo výpovedi leasingovej zmluvy vo výške 2 x 1.557,13 Eur boli zaplatené už pred
podaním žaloby, súd žalobu v tejto časti zamietol. Ak by aj tieto splátky neboli zaplatené, žalobu by
vo vzťahu k nej bolo potrebné zamietnuť aj z dôvodu premlčania. Splátky boli splatné 20.12.2008 a
20.01.2009, žalobcovi teda objektívne vznikla možnosť podať žalobu a premlčacia doba začala plynúť

21.01.2009 a uplynula 21.01.2013. Žalobca však žalobu, ktorou sa domáha okrem iného aj zaplatenia
týchto splátok, podal až 29.07.2013, teda po uplynutí 4-ročnej premlčacej doby a podľa § 388 ObZ tak
už súd nemohol právo priznať. Pokiaľ žalobca tvrdil, že suma 1.557,13 Eur sa stala splatnou až potom,
ako žalobca vyzval žalovaného 1/ k plneniu - čo bolo v roku 2010, súd prvej inštancie uviedol, že § 340
ods. 2 Obchodného zákonníka neposúva začiatok premlčacej doby až na moment požiadania

o poskytnutie plnenia, pretože predmetné ustanovenie sa aplikuje iba vtedy, ak zmluva neurčuje čas
plnenia. Pokiaľ však ide o leasingové splátky, zmluva určovala čas, kedy mal žalovaný 1/ tieto splátky
zaplatiť a teda aplikácia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka na túto situáciu nie je možná.

5. Vo vzťahu k článku 9 bod 2 VOP pre finančný leasing ohľadne zmluvnej pokuty,

a jeho súlad či nesúlad horeuvedenej dohody o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, treba si podľa
názoru súdu prvej inštancie uvedomiť, že leasingová spoločnosť nekupuje predmet leasingu preto, aby
ho niekedy (t.j. potom, ako ho prestane používať leasingový nájomca) reálne užívala, ale kupuje ho
preto, aby ho užíval iba leasingový nájomca. Leasingová spoločnosť pritom kupuje vec nie podľa svojich
želaní, ale podľa individuálnych želaní klienta. Ak prípadne dôjde k predčasnému ukončeniu leasingovej

zmluvy a predmet leasingu sa vráti do držby leasingovej spoločnosti, leasingová spoločnosť bude mať
k dispozícii náves, hoci takéto zariadenie nikdy nechcela nadobudnúť do svojho vlastníctva. Vzhľadom
na túto príčinnú súvislosť medzi chcením žalovaného 1/ a zakúpením návesu nie je v rozpore
s dobrými mravmi, ak sa leasingová spoločnosť snaží (napr. formou zmluvnej pokuty) právne ošetriť,
aby sa jej vrátila celá obstarávacie cena predmetu leasingu. Hoci zmluvná pokuta smerujúca k tomu,

aby sa leasingovej spoločnosti vrátili všetky vynaložené prostriedky nie je v rozpore s dobrými mravmi
a teda môže byť platná, v súdenej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda o zmluvnej
pokute je neplatná. Z § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že zmluvná pokuta musí
byť dojednaná vždy písomne. Absencia písomnej formy dohody o zmluvnej pokute má za následok
neplatnosť takejto dohody. Pokiaľ je ale dohoda o zmluvnej pokute obsiahnutá v prílohe, aby bolo

táto dohoda o zmluvnej pokute platná, musí byť podpísaná zmluvnými stranami. V danom prípade
všeobecné obchodné podmienky nie sú podpísané zmluvnými stranami a dohoda o zmluvnej pokute v
nich obsiahnutá je teda neplatná (viď tiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/443/2015)
a žalobca nemá nárok na zmluvnú pokutu v uplatnenej výške
54.344,62 Eur. Horeuvedená dohoda o zmluvnej pokute je však absolútne neplatná nielen pre porušenie

§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale aj z dôvodu, že táto dohoda je v rozpore
s § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 1 totiž vyžaduje, aby v dohode bola jednoznačne
vyšpecifikovaná zmluvná povinnosť, pre prípad porušenia ktorej sa pokuta dojednáva. V danom prípade
je však vznik povinnosti zaplatiť pokutu viazaná na prípad „predčasného zrušenia leasingovej zmluvy
z dôvodov na strane nájomcu“. Vznik zmluvnej pokuty ale nie je možné viazať na zánik záväzku a v

zmysle ustálenej súdnej praxe je takáto dohoda o zmluvnej pokute neplatná (viď napr. rozsudok NS
ČR sp.zn. 23Cdo/2575/2010). Vzhľadom na neplatnosť dohody o zmluvnej pokute súd preto dospel k
záveru, že žalobca nemá nárok na sumu 54.344,62 Eur. Ak by však aj dohoda o zmluvnej pokute bola
platná, žalobu by vo vzťahu k nej bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že žalovaný 1/ vzniesoldôvodnú námietku premlčania. Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty je zodpovednostným nárokom a
vzniká ako dôsledok porušenia zmluvnej povinnosti (odsek 53), a teda začiatok plynutia premlčacej doby
treba posúdiť podľa § 393 ods. 3 Obchodného zákonníka.

K porušeniu povinnosti došlo dňa 20.12.2008 resp. 20.1.2009 a premlčacia doba teda uplynula
20.01.2013. Žalobca však žalobu, ktorou sa domáha okrem iného aj zaplatenia zmluvnej pokuty, podal
až 29.7.2013, teda po uplynutí 4-ročnej premlčacej doby.

6. Pokiaľ žalobca argumentoval v súvislosti s námietkou premlčania aj tým, že čiastočné úhrady

znamenajú uznanie aj zvyšku dlhu, súd prvej inštancie zdôraznil, že na to, aby čiastočné plnenie malo
účinky uznania zvyšku dlhu, je potrebné, aby z okolností tohto čiastočného plnenia bolo možné usúdiť,
že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Podľa názoru prvoinštančného súdu však nebolo v konaní preukázané,
že platbami 2x po 1.557,13 Eur titulom splátok dlžných k 20.12.2008, k 20.1.2009 a dlžných úrokov
z omeškania 109,98 Eur by bolo možné bez pochybnosti považovať za konkludentné uznanie celého
zvyšku peňažného záväzku.

7. Vo vzťahu k žalovanej sume 1.558,11 Eur titulom poistného, Krajský súd v Trenčíne
v odseku 54 odôvodnenia uznesenia sp.zn. 16Cob/118/17 vyslovil právny názor, že po zrušení zmluvy
zanikli práva a povinnosti strán zo zmluvy. To znamená, že pokiaľ VOP upravujú právo preúčtovať
náklady z dôvodu predčasného ukončenia leasingu, toto právo žalobcu vyplývajúce zo zmluvy po

zrušení zmluvy zaniklo. V konaní však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť
platiť leasingové splátky a toto porušenie právnej povinnosti pritom viedlo k tomu, že sa znížil majetok
žalobcu v dôsledku úhrady poistného. Zjavne teda došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktoré porušenie
spôsobilo na strane žalobcu vznik škody a súd preto žalobcovi sumu 1.048 Eur priznal titulom náhrady
škody (13x79 Eur plus 21 Eur).Poistné 5x79 Eur nebolo možné priznať, nakoľko bolo uhradené pred

29.7.2007 a vo vzťahu k týmto sumám bola námietka premlčania dôvodná. Pokiaľ žalobca žiadal
priznať titulom refundácie poistného aj sumu 115,11 Eur, nárok v takejto výške nepreukázal, preto mu ho
nebolo možné priznať. Čo sa týka znalečného 119 Eur, súd prvej inštancie uviedol, že zmluva ani VOP
neobsahujú žiadne také ustanovenie, ktoré by zakladalo povinnosť na náhradu znalečného. V konaní
však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil svoju právnu povinnosť platiť leasingové splátky. Pretože

totoporušenieprávnejpovinnostiviedloktomu,žesaznížilmajetokžalobcuo119Eur,súdžalobcovitúto
sumu priznal titulom náhrady škody. V súvislosti so sumou znalečného v výške 91,63 Eur prvoinštančný
súd uviedol, že o tejto škode sa žalobca dozvedel v marci 2009. Keďže žaloba bola podaná až dňa
29.7.2013, s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania žalobu v tejto časti zamietol. Pokiaľ sa
žalobca domáhal sumy 1.430,13 Eur titulom parkovného, opätovne súd poukázal na to, že po zrušení

zmluvy zanikli práva a povinnosti strán zo zmluvy. V konaní však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil
svoju právnu povinnosť platiť leasingové splátky, ktoré porušenie právnej povinnosti viedlo k tomu, že sa
znížil majetok žalobcu o parkovné zaplatené celkom 1.430,13 Eur. O tejto škode sa žalobca dozvedel
po 14.12.2009, a keďže žaloba bola podaná 29.7.2013, k premlčaniu tohto nároku nedošlo. Pretože
žalovaný 1/ bol v omeškaní so zaplatením leasingových splátok, žalobcovi by patrili aj vyčíslené úroky

z omeškania v nepopretej sume 109,98 Eur. Týchto 109,98 Eur však žalovaný 1/ už žalobcovi zaplatil
(v odseku IV. žaloby sa uvádza, že „U leasingové smlouvy číslo XXXXX/XX od pohledávky 57.568,86
Eur odečetl platby přijaté po datu výpovědi ve výši celkem
1.667,11 Eur“ - suma 1.667,11 Eur je pritom zjavne súčtom súm 1.557,13 Eur + 109,98 Eur
a samotné tvrdenie žalobcu teda preukazuje, že úroky z omeškania zaplatené boli, v dôsledku čoho bolo

potrebné žalobu v tejto časti zamietnuť.

8. Súd prvej inštancie následne uzavrel, že žalobca má nárok na 119 Eur titulom náhrady škody
vzniknutej zaplatením znalečného, na 1.048 Eur titulom náhrady škody vzniknutej zaplatením poistného
a 1.430,13 Eur titulom náhrady škody vzniknutej zaplatením parkovného, t.j. spolu 2.597,13 Eur. Vo

zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu uhradenia leasingových splátok ešte pred podaním
žaloby, pre neplatnosť dohody o zmluvnej pokute a pre premlčanie sumy uplatnenej titulom zmluvnej
pokuty,prepremlčanienáhradyškodyvzniknutejzaplatenímznalečného91,63Euraprenepreukázanie,
že žalobcovi sa majetok znížil aj o 115,11 Eur v súvislosti zo zaplatením poistného.

9. Pretože žalovaný 1/ je v omeškaní so zaplatením sumy 2.597,13 Eur, súd prvej inštancie ho zaviazal
aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške dojednanej vo všeobecných podmienkach. Ustanovenie
§ 369 Obchodného zákonníka nevyžaduje písomnú formu dohody o výške úrokov z omeškania a teda
čl. 8.2 VOP je platný.10. Pokiaľ ide o trovy konania vo vzťahu k žalovanému 1/, žalobcovi súd prvej inštancie
z uplatnených 31.284,97 Eur priznal iba 2.597,13 Eur a je teda zrejmé, že žalovaný mal úspech 91,7 % a

neúspech 8,3 % a súd mu preto podľa § 255 ods. 2 CSP priznal náhradu trov konania v rozsahu 83,4 %.

11. Čo sa týka žaloby smerujúcej proti žalovaným 2/ až 4/, z vykonaného dokazovania je zrejmé aj to,
že na listine s leasingovou zmluvou je uvedený aj text „Preberáme týmto
v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka celkové ručenie za záväzky nájomcu vyplývajúce z tejto

zmluvy“, pričom pod týmto textom sú vlastnoručné podpisy žalovaných 2/, 3/, 4/. Súd prvej inštancie
poukázal vo svojom rozhodnutí na nález ÚS SR sp.zn.
I. ÚS 26/2010, z ktorého vyplýva, že: pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že zmluva
opristúpeníkdlhuuzavretálenjednýmzmanželov niejeprávnymúkonomtýkajúcimsaspoločnýchvecí
a že teda aplikácia § 145 Občianskeho zákonníka na pristúpenie k dlhu je vylúčená (názory najvyššieho
súdu sú citované v odseku 13 takýto názor odôvodnenia nálezu), tak takýto záver je podľa názoru

ústavného súdu extrémne nespravodlivý
a zasahujúci do práv garantovaných ústavou (viď odsek 16 odôvodnenia nálezu). Ústavný súd v
súvislosti so zmluvou o pristúpení k dlhu poukázal na to, že i keď táto dohoda zaväzuje len manžela,
nesporne sa javí, že účinky tohto právneho úkonu sa môžu prejaviť aj vo sfére spoločných vecí
manželov (odsek 18 odôvodnenia nálezu) a že teda pri interpretácii pojmu „spoločná vec manželov“

musia všeobecné súdy zohľadniť aj možné právne účinky úkonu vo sfére spoločných vecí (odsek
19 odôvodnenia nálezu). Podľa názoru ústavného súdu by sa dohoda o pristúpení k dlhu netýkala
spoločnýchvecíibavtedy,akbymanželmalmimoBSMtakýmajetok,ktorýbypostačovalnauspokojenie
veriteľa (odsek 19 odôvodnenia nálezu). Podľa názoru ústavného súdu je v prípade, ak manžel nemá
relevantný majetok mimo masy BSM potom potrebné, aby všeobecné súd skúmali, či ide alebo nejde

o bežnú vec a či bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela na takýto právny úkon a teda či je
daný úkon relatívne neplatný (odsek 20 odôvodnenia nálezu). V odseku 21 odôvodnenia svojho nálezu
ústavný súd dokonca uviedol, že pojmovým znakom spoločnosti s ručením obmedzeným je obmedzené
ručenie spoločníka za jej záväzky a oddelenie záväzkov spoločníka a spoločnosti. Podnikateľské riziko
teda zaťažuje spoločnosť a teda javí sa ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník bez súhlasu

svojej manželky sa stane spoločným dlžníkom popri spoločnosti, pričom cieľom tohto konania je vytvoriť
možnosť exekučného uspokojenia pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť, ani
pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní záväzok splniť a nemajú vo výlučnom vlastníctve relevantný
majetok postihnuteľný exekúciou. O tom, že súdna prax rešpektuje názory vyjadrené v horeuvedenom
náleze svedčí napr. aj rozsudok Krajského súdu Trenčín sp.zn. 17Co/1322/2015. Vzhľadom na tento

právny názor ústavného súdu (t.j. že odporuje dobrým mravom, keď spoločník bez súhlasu svojej
manželky sa stane spoločným dlžníkom popri spoločnosti, čo znamená absolútnu neplatnosť právneho
úkonu) je aj pre rozhodnutie v súdenej veci relevantné, či žalovaní 2/, 3/ a 4/ mali
v čase podpísania ručiteľského vyhlásenia vo svojom výlučnom vlastníctve relevantný majetok
postihnuteľný exekúciou. Pretože v konaní nebolo preukázané, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ v roku 2007

mali nejaký majetok vo svojom výlučnom vlastníctve , je zrejmé, že v čase urobenia ručiteľského
vyhlásenia sa predpokladalo, že ručiteľský záväzok by bol prípadne exekučne uspokojovaný predajom
vecí patriacich do BSM. Urobenie ručiteľského záväzku za týchto okolností je však podľa názoru súdu
právnym úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi a teda absolútne neplatný (viď aj nález ÚS SR sp.zn.
I. ÚS 26/2010). Vzhľadom na túto absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia súd žalobu vo vzťahu

k žalovaným 2/, 3/
a 4/ zamietol. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného súdu č.k. I. ÚS 311/2016-16, z odôvodnenia tohto
uznesenia nevyplýva, že by ústavný súd prehodnotil svoje názory vyslovené v náleze ÚS SR sp.zn. I. ÚS
26/2010. Treba si totiž uvedomiť, že v rozsudku sp.zn. 8Co/368/2015-157 (ktorý rozsudok bol napadnutý
ústavnou sťažnosťou vedenou pod sp.zn. I. ÚS 31/2016) išlo

o diametrálne odlišnú skutkovú situáciu. V konaní sp.zn. I. ÚS 31/2016 išlo totiž o riešenie otázky
(ne)platnosti vyhlásenia o uznaní dlhu, ktorý dlh vznikol manželovi tým, že tento na seba nechal
postúpiť pohľadávky voči tretej osobe, za čo sa zaviazal zaplatiť odplatu vo výške nominálnej hodnoty
postúpených pohľadávok. Pokiaľ žalobca podstatný rozdiel medzi touto vecou a vecou preskúmavanou
ústavným súdom v konaní sp.zn. I. ÚS 26/2010 videl v tom, že v tejto veci nebol daný súhlas s

vykonateľnosťou notárskej zápisnice, tento aspekt
v skutočnosti nie je pre posúdenie rozporu s dobrými mravmi kľúčový. Z hľadiska rozporu
s dobrými mravmi sa totiž posudzuje už právny záväzok (v danom prípade ručenie manžela prevzaté
bez súhlasu druhého manžela) a nie až to, akým spôsobom bol na základe tohto záväzku kreovanýexekučný titul (t.j. notárskou zápisnicou alebo rozhodnutím všeobecného súdu). Pokiaľ žalobca uvádza,
že od veriteľa nemožno spravodlivo očakávať, aby pred uzavretím zmluvy skúmal, či je ručiteľ ženatý a či
má s manželom BSM, s týmto nemožno súhlasiť. Veriteľ by totiž podľa názoru súdu prvej inštancie mal

pred tým, ako poskytne dlžníkovi relevantnú sumu mal preskúmať, či je dlžník v takej kondícii, aby mu
túto sumu vrátil. Také isté skúmanie by mal pritom veriteľ vykonať aj vo vzťahu k ručiteľom. Spravodlivé
je pritom požadovať od veriteľa aj to, aby skúmal, či má ručiteľ manžela - nakoľko predsa aj pred vydaním
nálezu I. ÚS 26/2010 veriteľovi hrozilo, že ten manžel,
s ktorým veriteľ nekonal, ručenie napadne.

12. O trovách konania žalovaných 2/ až 4/ rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ mali
vo veci plný úspech a preto im podľa § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Proti tomuto rozsudku v časti vo výrokoch dva až deväť, podal žalobca včas odvolanie, v ktorom
uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uviedol, že pokiaľ ide o nález Ústavného

súdu SR sp.zn. I.ÚS/26/2010, tento vychádzal z odlišných skutkových okolností, keď v súdenej
veci žalobca v čase dojednávania leasingovej zmluvy nepodpisoval s ručiteľmi notárske zápisnice, v
ktorých by títo súhlasili s ich vykonateľnosťou. Súhlas s priamou vykonateľnosťou je neporovnateľne
tvrdším zabezpečovacím inštitútom. Manželky žalovaných 2/, 3/, 4/ nenapadli súdnou cestou neplatnosť
právnych úkonov ručenia, táto bola namietaná iba žalovanými 2/ až 4/. V čase podania žaloby bolo

BSM v prípade žalovaných 2/ a 3/ rozdelené, preto žalobou nemôže byť dotknutý majetok manželiek
žalovaných 2/ a 3/. Žalovaný 4/ bol už tiež rozvedený. Ústavný súd v tomto náleze neuvádza, že každé
ručenie bez výslovného písomného súhlasu manželky ručiteľa je neplatný právny úkon, uvádza len, že
všeobecný súd je povinný posúdiť všetky individuálne okolnosti prípadu a prihliadnuť na ne aj cez prizmu
dobrých mravov. Ústavný súd neuviedol, že by sa

v konkrétnom prípade jednalo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, možno usudzovať, že išlo o
relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery ustálenej právnej
teórie a záverov súdnej praxe počas viac ako 50 rokov platnosti znenia § 145 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, konzistentne zastávajúcich právny názor, že vybavovanie spoločných vecí zahŕňa správu
a dispozícii s majetkom. Právna možnosť každého z manželov samostatne uzavierať zmluvy, prevziať

ručenie alebo prevziať dlh však zostala zachovaná. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že medzi
vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov
(R 71/1994), ani prevzatie ručenia (R/1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby. Argumentáciu o
extrémnej nespravodlivosti § 145 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k manželom ručiteľom, resp. voči
ručiteľom samotným považujú za nepresvedčivú aj rozhodnutia súdnej praxe, vydané po publikovaní

predmetného nálezu ústavného súdu. Toto rozhodnutie ústavného súdu je tiež prekonané neskoršou
judikatúrou Ústavného súdu SR, napr. uznesením sp.zn. I .ÚS 311/2016. V tomto rozhodnutí ústavný
súd akceptoval právny názor všeobecných súdov, že je absurdné a z hľadiska praktického života
neprijateľné, aby podnikateľ, vstupujúci do právneho vzťahu
s iným podnikateľom, zisťoval pred uskutočnením právneho úkonu, či je podnikateľ ženatý

a aké sú majetkové pomery manželov, aby zisťoval, či týmto právnym úkonom môže byť postihnutý
majetok patriaci do BSM alebo či má podnikajúci manžel nejaký majetok,
z ktorého by prichádzalo do úvahy uspokojenie pohľadávky, aby ďalej zisťoval, či má druhý manžel
vedomosť o uskutočnení zamýšľaného právneho úkonu. Poukázal tiež aj na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4Cdo/234 /2010 zo dňa 29.6.2011, podľa ktorého za právne úkony týkajúce sa spoločných

vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii
s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Za predmet vlastníctva, a
teda BSM, sa nepovažujú pohľadávky a záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom
záväzkových vzťahov. V tomto kontexte poukázal aj na rozhodnutie súdneho dvora EÚ vo veci C-419/11,
kde ručenie súdny dvor mlčky aproboval

a dokonca odmietol poskytnúť ručiteľovi - štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti ochranu ako
spotrebiteľovi. Poukázal tiež na to, že manželky ručiteľov v spore mali vedomosť o podnikateľskej
činnosti manželov, napriek tomu p. Q. a p. A. rozsah BSM nezúžili až do roku 2011. Žalovaný T. začal
podnikať v roku 2005, ani jeho manželka nezrušila BSM. Svedkyňa A. podľa jeho názoru musela byť
informovaná o situácii žalovaného 1/, pretože tam bola zamestnaná ako účtovníčka, mala vedomosť o

podnikateľskej činnosti aj svojho manžela, ktorému od začiatku podnikania viedla účtovníctvo. Mal za
to, že majetkové pomery p. Q. boli v roku 2007 výrazne lepšie, čo zamlčala, tiež uviedla nepravdivé
informácie ohľadne začiatku jej podnikania.V priebehu súdneho konania bolo preukázané, že lízingová zmluva bola platne uzavretá, žalovaní 2/
až 4/ prevzali riadne ručenie za záväzky žalovaného 1/ z leasingovej zmluvy. Pokiaľ ide o námietku
premlčania, podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka je veriteľ oprávnený, ale nie povinný požadovať

oddlžníkaplnenieihneď.Formuláciatohtoustanovenianebrániveriteľovi,abyplneniepožadovalneskôr.
Až výzvou veriteľa dochádza
k záväznému stanovenie termínu splatnosti, od ktorého sa začína počítať premlčacia doba.
K obdobnému právnemu záveru došla aj odborná literatúra: „ Ak nie je doba plnenia v zmluve určená,
má právo ju určiť veriteľ v súlade s odsekom 2 tohto paragrafu ....znamená to, že veriteľ môže určiť dobu

plnenia priebežne v rozsahu doby od uzavretia zmluvy
v ktoromkoľvek ďalšom termíne. Dlžník je potom povinný záväzok splniť v takto určenom
termíne ....popísaná konštrukcia sa vzťahuje nielen na záväzky vyplývajúce zo zmlúv, ale i na
záväzky vyplývajúce z deliktov a kvázideliktov“ (Kobliha, Kalfus a kol., Obchodní zákoník, Úplný text
zákona s komentárom, Linde, Praha 2006, str. 1007). Námietka premlčania hlavného záväzku ako
aj akcesorických záväzkov ručiteľov je nedôvodná aj z dôvodu uznania záväzku z leasingovej zmluvy

čiastočným plnením záväzku žalovaným 1/. Žalovaní existenciu a výšku záväzku voči žalobcovi pred
podaním žaloby nerozporovali. V priebehu súdneho konania sa preukázalo, že žalovaný 1/ plnil pri
svojom čiastočnom plnení platbu, ktorú identifikoval číslom leasingovej zmluvy, nie číslom splátky
alebo číslom faktúry. Žalovaný 3/ pri výsluchu potvrdil, že platil platby s variabilnými symbolmi, ktoré
prináležia tej - ktorej leasingovej zmluve a neuvádzal, že by platil sumy lízingových splátok a neuznával

zvyšnú časť dlhu. Možno preto usudzovať, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť dlhu.
Skutočnosť, že predmetom sporu je plnenie z viacerých právnych titulov neovplyvňuje posúdenie, či z
úhrady možno usúdiť, že dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Úhrady dlžníka boli v rozdielnych sumách,
ktoré nezodpovedali vždy výške leasingovej splátky. V tomto smere poukázal aj na odbornú literatúru,
komentár k obchodnému zákonníku (§ 407) od JUDr. Ovečkovej a kol, vydanom Wolters Kluwer v roku

2017, str. 550: „Nie je pritom rozhodujúce, či dlžník čiastočným plnením zamýšľa spôsobiť uznanie
zvyšnej časti záväzku. Usudzovať, že dlžník čiastočným plnením uznáva zvyšnú časť dlhu možno
z rôznych písomnosti, ako je korešpondencia medzi stranami, účtovné doklady, prípadne konkrétne
správanie sa dlžníka. Pri čiastočnom plnení je preto namieste obozretnosť dlžníka. Ak nechce svojím
čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej časti dlhu, treba to výslovne vyhlásiť. V opačnom

prípade sa môže stať, že hoci to dlžník nezamýšľal, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania
zvyšnej časti záväzku. Ak dlžník zaplatí časť záväzku, ktoré spôsobí uznanie zvyšku dlhu, nemôže po
jeho zaplatení namietať premlčanie dlhu. Tak v prípade platenia úrokov ako aj v prípade čiastočného
plnenia, zákon konštruuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že ide o uznanie dlhu. Vyplýva z toho, že
ani v jednom z uvedených prípadoch nie rozhodujúci prejav vôle dlžníka uznať záväzok. Vôľa dlžníka

je irelevantná. Rozhodujúce sú objektívne hľadiska.“ Pokiaľ ide o platnosť dojednania zmluvnej pokuty,
táto bola dojednaná písomne, v súlade s ustanoveniami § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka. VOP pre
finančný leasing boli podpísané zo strany konateľov žalovaného 1/, ustanovenia týkajúce sa zmluvnej
pokuty boli prehľadne uvedené v súlade s pravidlami poctivého obchodného styku. Námietky žalovaných
sú rozporné, na jednej strane považovali leasingové zmluvy za neplatné, namietali premlčanie a na

druhej strane požiadali Q. Q., a.s. o súhlas s výmazom za záložného práva tak, aby žalobca mohol byť
uvedený ako záložný veriteľ na
1. mieste. Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaných 1/ až
4/ zaviaže zaplatiť mu sumu 31.284,97 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy
31.284,97 Eur od 23.07.2013 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu

plnenia povinnosť ostatných žalovaných a taktiež ich zaviaže zaplatiť mu náhradu trov prvoinštančného
aj odvolacieho konania.

14. Žalovaní 1/ a 3/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili podaním zo dňa 28.8.2019 tak, že so
skutočnosťami, ktoré žalobca uvádza v odvolaní, nesúhlasia a ním uvádzané právne závery popierajú

a rozporujú. Žalovaní 2/ až 4/ v čase podpisu ručiteľského vyhlásenia nemali majetok väčšej hodnoty vo
svojom výlučnom vlastníctve, teda podpis ručiteľského vyhlásenia mal dopad na majetok ich manželiek,
nakoľko v prípade výkonu rozhodnutia by bol postihnutý aj ich majetok. Rozdiel medzi zabezpečovacím
inštitútom ručenia a priamou vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemá význam pre závery týkajúce
sa majetku manžela povinnej osoby. Neplatnosť právneho úkonu v danom konaní nebolo potrebné

namietať, pretože išlo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, na ktorú prihliada súd z úradnej
povinnosti. Skutočnosť, že by BSM žalovaného /3 a jeho manželky bolo rozdelené, nevyplýva zo spisu,
pričom žalobca sám uvádza, že v prípade existencie BSM by mohlo mať uzatvorenie ručenia extrémne
nespravodlivé následky na manželku povinnej osoby. V spomínanom náleze Ústavného súdu SR sp.zn.I. ÚS 26/2010 sa ústavný súd zaoberal aj absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v súvislosti s
dobrými mravmi. Právna teória a právna prax, na ktorých závery žalobca odkazuje, sa datujú pred
rozhodnutie Ústavného súdu. Pokiaľ ide o premlčanie pohľadávok, s touto otázkou sa súd vysporiadal,

jednoznačne špecifikoval, v ktorej časti pohľadávok sú tieto premlčané a v ktorej nie. Žalovaní uviedli,
že svojím konaním nikdy nemali v úmysle uznať záväzok voči žalobcovi a vzhľadom ku skutkovému
stavu ani nemožno hovoriť o uznaní takéhoto záväzku. Taktiež sa stotožnili so závermi súdu prvej
inštancie ohľadne neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute. Argumentácia žalobcu o údajnej účelovosti
tvrdeniesvedkyneQ.jenesprávnaanepreukázaná.To,čimanželkažalovaného3/malamajetokpatriaci

do jej výlučného vlastníctva, nemení nič na závere, že samotný žalovaný 3/ takýto majetok nemal.
Prevzatím neobmedzeného ručenia spoločníkmi spoločnosti, ktorí za záväzky spoločnosti ručia len do
výšky nesplateného vkladu, by bol porušený princíp právnej istoty v obchodnoprávnych vzťahov. Žiadali,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a uplatnili si náhradu trov
odvolacieho konania.

15. Žalovaný 4/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril v podaní zo dňa 4.9.2019 tak, že listiny,
ktoré predložil žalobca, nepodpisoval v danom mieste a v danom termíne, žalobca listiny datoval podľa
svojej potreby, označil miesto vyhotovenia v B., kde žalovaný 4/ listiny podpísať nebol. S obsahom
jednotlivých zmlúv nebol oboznámený, vôbec nebol oboznámený s VOP, tieto nepodpisoval. V čase
prevzatia ručenia nedisponoval žiadnym majetkom, ktorým by sa za záväzky žalovaného 1/ mohol

zaručiť. S manželkou nemali žiadny spoločný majetok, preto by jeho vôľa, resp. úmysel ručiť za nejaké
záväzky nebola možná. Ani okolnosť, že jeho manželka súdnou cestou platnosť právneho úkonu ručenia
nenapadla, takúto neplatnosť nekonvaliduje. Z jeho strany nebola daná určitá a zrozumiteľná, resp.
vedomá vôľa prevziať na seba záväzok ručenia. Vzhľadom na počet lízingových zmlúv (9) rozsah
záväzkov (150 980,52 Eur s prísl.), nešlo o bežnú vec medzi manželmi a k prevzatiu ručenia sa

vyžadoval súhlas druhého z manželov, čo v danom prípade nebolo. Súd prvej inštancie sa dôsledne
zaoberal ručením v lízingových zmluvách, nedostatkom písomného súhlasu manželky, resp. platnosťou
či neplatnosťou právnych úkonov a individuálne posúdil každú zmluvu. Žalovaný 4/ neplatnosť právneho
úkonu nespôsobil, podmienky zmluvy, jej obsah ani VOP nevyhotovoval. Akcentovanie rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp.zn.

I. ÚS 311/2016 neobstojí, pretože sa nejedná o skutkovo a právne totožnú vec rozhodnutím
I. ÚS 26/2010. Odmietol argumentáciu žalobcu k premlčaniu, samotným označením čísla leasingovej
zmluvy pri čiastočnom plnení nedošlo k uznaniu zvyšku záväzku. V danom prípade išlo finančný leasing,
ktorý je zmluvne, účtovne a daňovo zrovnateľný s nájmom, splátky sú úhradou časti predstavujúcej
ekonomické opotrebenie vecí po dobu nájmu, nie je preto možné považovať akúkoľvek dodatočnú

splátku po skončení doby užívania za plnenie, ktoré zodpovedá ekonomickému opotrebeniu. Takouto
dodatočnou platbou nedochádza
k plneniu zodpovedajúcemu finančnému leasingu. Pokiaľ žalobca ako podnikateľ mienil svoje
pohľadávky zabezpečiť ručením, mal konať s náležitou pozornosťou a starostlivosťou. Nemožno
prehliadnuť ani skutočnosť, že na strane dlžníka bola spoločnosť s ručením obmedzením, pričom z toho

vyplývajúce právne následky nemožno prelomiť takým spôsobom, že sa spoločníci stanú neobmedzene
zodpovednými za záväzky spoločnosti.
V takom prípade by spoločnosť nadobudla charakter verejnej obchodnej spoločnosti. Bol uvedený
do omylu bez toho, aby mal úmysel zaviazať sa k ručeniu. V ostatnom sa pridržiaval argumentácie
uvádzanej prvoinštančnom konaní. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a

priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril podaním zo dňa 30.8.2019 tak, že je nesporné,
že ručenie nie právnym úkonom, ktorý by podliehal režimu ust. § 145 Občianskeho zákonníka, teda nie
je potrebné, aby na prevzatie ručenia bol udelený súhlas manželky ručiteľa (rozhodnutie R 61/1973).

Tu si však treba uvedomiť, že ak prevzatie ručenia nespadá pod citované ustanovenie Občianskeho
zákonníka, teda ide o právny úkon zaväzujúci iba manžela (ručiteľa) a nie jeho manželku, pretože nejde
o nakladanie so spoločnou vecou, potom ani nie možné, aby sa manželka ručiteľa domáhala relatívnej
neplatnosti ručiteľského záväzku podľa § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Potom ju
právny poriadok necháva bezbrannú a bez akéhokoľvek pričinenia či súhlasu tak dochádza k zásahu do

jejmajetkuamajetkovýchpráv,hocitentopodlieharežimuBSManepatrívýlučnedovlastníctvamanžela
- ručiteľa. Žalovaný 2/ vystupuje ako ručiteľ za záväzky kapitálovej spoločnosti, ktorej je konateľom
a spoločníkom, ale jeho manželka sa na konaní a podnikaní tejto spoločnosti nepodieľala a podieľať
ani nemohla. Podľa § 106 Obchodného zákonníka ručia spoločníci za záväzky spoločnosti len dovýšky nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Jeho manželka ani nemá žiadnu zákonnú
možnosť domáhať sa zrušenia BSM podľa § 148 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože tak môže
urobiťibamanželkapodnikateľa,ktorýmáoprávnenienapodnikanie.Právnyporiadoktaknedávažiadnu

možnosť manželke domáhať sa neplatnosti ručiteľského záväzku, ani domáhať sa zrušenia BSM. Taký
výklad, k takému sa snaží dospieť žalobca, je preto extrémne nespravodlivý a správne uzavrel súd
prvej inštancie, že ak spoločník kapitálovej spoločnosti prijme ručenie za záväzky spoločnosti, zasahuje
tým i do majetku podliehajúceho BSM, robí tak nad rozsah § 106 Obchodného zákonníka a zasahuje
do majetkových práv svojej manželky. Týmto dochádza k obchádzaniu zákona a k nespravodlivému

postupu a výkladu práva. Preto je potrebné skúmať každý skutkový stav individuálne tak, ako to uvádza
ústavný súd. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že by jeho manželka vedela o podnikateľskej činnosti
žalovaného 1/, manželka žalovaného 2/ v spoločnosti žalovaného 1 nikdy nepôsobila ako účtovníčka,
ale iba ako personalistka. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu voči žalovaným 2/ až 4/
zamietol.

17. Žalobca sa podaním zo dňa 7.10.2019 písomne vyjadril tak, že dopad inštitútu ručenia a súhlasu
k priamej vykonateľnosti je rozdielny. Ručenie je hmotnoprávnym inštitútom, ručiteľom je daná široká
možnosť uplatňovať námietky. Naopak, súhlas s priamou vykonateľnosťou má v prípade neplatenia a
následne exekúcie okamžite devastujúci následok na majetok v BSM. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí
akcentuje práve tento devastujúci následok. Súd prvej inštancie preto nemal k záveru o absolútnej

neplatnosti ručenia vôbec dôjsť. Pokiaľ sa žalovaní dovolávajú jeho neplatnosti, treba tento úkon
posudzovať ako pokus dovolať sa neplatnosti relatívnej, ale v takom prípade sa nikto nemôže dovolať
neplatnosti, ktorú sám spôsobil. Na posúdenie veci nemôže mať ani vplyv ani to, či BSM žalovaného 3/
a jeho manželky bolo či nebolo rozdelené. Žalobca je presvedčený, že žalovaní čiastočnými platbami
obsahujúcimi len variabilný symbol manifestovali, že platia na akúkoľvek pohľadávku z predmetnej

leasingovej zmluvy. Neuvádzali, že platia konkrétnu leasingovú splátku alebo inú čiastkovú pohľadávku.
S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti žalobca ako veriteľ tento krok legitímne vyhodnotil ako vôľu
žalovaných uznať celý dlh alebo jeho čo najväčšiu časť. Taktiež nesúhlasil s hodnotením dojednania o
zmluvnej pokute uvádzaným žalovaným 1/, 3/. Poukázal na to, že pokiaľ manželky žalovaných 1/, 3/
sú len spoločníčkami a konateľkami v obchodných spoločnostiach, táto činnosť s ohľadom na výsledky

hospodárenia spoločnosti je určite lukratívna a príjmy z titulu odmien štatutárneho orgánu či podielu na
zisku rovnako ako majetkové hodnoty predstavované podielmi na týchto spoločnostiach sú v takej výške,
že uplatnenie pohľadávky zo strany žalobcu by rodinné hospodárenie žalovaných neohrozilo. Pokiaľ sa v
závere vyjadrenia ohradzujú žalovaní 1/,3/ proti ručeniu spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzením
na základe ručiteľského vyhlásenia, táto argumentácia nie je vhodná, Obchodný zákonník v tomto

prípade hovorí pri spoločnosti s ručením obmedzeným o zákonnom ručení, nie o ručení zmluvnom alebo
prevzatom na základe jednostranného právneho úkonu. Žalovaní 2/ až 4/prevzali ručenie dobrovoľne.
Žalobca preto trval na podanom odvolaní a žiadal, aby mu odvolací súd vyhovel.

18. Žalovaní 1/, 3/ v písomnom vyjadrení zo dňa 22.10.2019 uviedli, že sa stotožňujú so závermi,

vyslovenými vo vyjadrení k odvolaniu, resp. počas celého prvostupňového konania o neplatnosti
ručiteľského záväzku žalovaných 1/, 3/ s poukazom na existenciu BSM
a rovnako tak o premlčaní žalobcom žalovaných pohľadávok. V žiadnom prípade nedošlo uznanie dlhu
zo strany žalovaných 1/, 3/. Niektoré rozhodnutia, ktoré v konaní žalobca predkladá, sú už prekonané
novými rozhodnutiami súdov v obdobných veciach.

19. Žalovaný 4/ vo vyjadrení zo dňa 11.11.2019 uviedol, že žalobca nesprávne interpretuje jeho
vyjadrenie, pretože on, žalovaný 4/ neuviedol, že by ručiteľské prehlásenie nepodpísal, ale poukázal na
to, že listiny, ktoré predložil žalobca, nepodpisoval v danom mieste a čase. Neplatnosť svojho ručenia
odôvodňoval nedostatkom vôle k podpisu ručiteľského záväzku, čo vyplývalo z toho, že zmluva bola

koncipovaná tak, že obsah ručiteľskom záväzku bolo možné prehliadnuť, nemal žiadne prostriedky
slúžiace k ručeniu a k žiadnemu ručeniu súhlas svojej vtedajšej manželky nedostal. Pri podpisovaní
listín bol uvedený do omylu, jeho vôľa nebola uzatvoriť ručiteľskú zmluvu alebo prevziať ručiteľský
záväzok. Žalovaný 4/ nevykonal žiadnu platbu, preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by akékoľvek
platby znamenali uznanie záväzku vo vzťahu k všetkým žalovaným. Zmluvná pokuta bola uvedená iba

vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nepodpisoval a nebol s nimi oboznámený. Žalobca
žiadnym spôsobom neskúmal jeho majetkové pomery v čase uzatvárania zmlúv. Žalobca svoje tvrdenia
zakladá na prísne formálnom výklade. Vo vzťahu k svojej pohľadávke nepostupoval žalobca účinnýmspôsobom, pretože mal dostatok možností vymoženiu z majetku žalovaného 1/, ale takýto postup
nahradil vymáhaním z tzv. ručenia.

20. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

21. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení
§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.

22. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie a
ktorýmbolviazaný,pričomsohľadomnaobsahodvolaniažalobcu ivyjadrenížalovaných,ktorínenavrhli
dokazovanie doplniť o vykonanie konkrétnych dôkazov, resp. ho zopakovať, nevyvstala potreba, aby
sám dokazovanie zopakoval alebo doplnil (§ 383 CSP). V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP potom
nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.

23. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

24. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

25. Žalobca v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil.

26. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

27. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolanie žalobcu je opodstatnené len čiastočne.

28. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním,

ktorý v odvolacom konaní strany nerozporovali. Žalobca ako prenajímateľ
dňa 18.4.2007 uzatvoril so žalovaným 1/ zmluvu o operatívnom leasingu
č.XXXXX/XX.Nazákladetejtozmluvyvznikložalovanému1/oprávnenieužívaťpodobutrvanialeasingu
ťahač F. K. XX.XXX XxX B. s tým, že leasingové splátky boli stanovené na 1.557,13 Eur s DPH a
zostatková predajná cena bola stanovená na

26.617,92 Eur s DPH. Na listine s leasingovou zmluvou je v spodnej časti uvedený aj text „Preberáme
týmto v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka celkové ručenie za záväzky nájomcu vyplývajúce z
tejto zmluvy“; pod ktorým textom sú vlastnoručné podpisy žalovaných 2/, 3/, 4/. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy sú podľa jej textu Všeobecné obchodné podmienky pre finančný leasing a žiadosť žalovaného
1/ obsahujúca jeho záväzky súvisiace s financovaním projektu Európskou investičnou bankou. Zmluvu

za žalobcu podpísali P. H. a E. A., pričom žalobca dňa 15.1.2007 udelil P. H. plnú moc, aby spoločne s
jedným vedúcim organizačnej zložky alebo spoločne
s jedným prokuristom alebo spoločne s pani V. alebo spoločne s pánom M. zastupovali žalobcu vo
všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom podnikania, okrem iného aj v rozsahu leasingovej
činnosti. Žalobca dňa 15.1.2007 udelil E. A. plnú moc, aby spoločne s prokuristom alebo spoločne

s ďalším splnomocneným zastupovali žalobcu vo všetkých záležitostiach súvisiacich s predmetom
podnikania, okrem iného aj
v rozsahu leasingovej činnosti. P. H. bol v novembri 2007 zamestnancom žalobcu. P. H. do X. B. doniesol
pripravené zmluvy, opatrené podpismi zo strany žalobcu. VOP pre finančný leasing tvorili teda podľa
leasingovej zmluvy jej neoddeliteľnú súčasť a žalovaný 1/ sa v nich zaviazal, že ak bude v omeškaní

s leasingovou splátkou alebo inými platbami, najmä s platbou zostatkovej predajnej ceny, je povinný
uhradiť prenajímateľovi úroky z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy brutto denne
(čl. 8. bod 2 VOP). Žalobca sa so žalovaným 1/ dohodol aj na tom, že pri predčasnom zrušení leasingovej
zmluvy z dôvodov na strane nájomcu nájomca uhradí prenajímateľovi zmluvnú pokutu vypočítanú podľačl. 9 bod 2 VOP. Ďalej sa v čl. 9 bod 3 VOP dohodli, že prenajímateľ má ďalej preúčtovať na nájomcu
dodatočne vzniknuté náklady z dôvodu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, akými sú najmä
poistné,nákladynazabezpečeniepredmetuleasinguaopravy.Žalobcadňa24.4.2007vystavilsplátkový

kalendár,podľaktoréhomalžalovaný1/zaplatiťdňa24.4.2007žalobcovisumu1.557,13Eura47splátok
po 1.557,13 Eur s tým, že každá táto splátka bola splatná v 20. deň mesiaca. Žalovaný 1/ od spoločnosti
F. dňa 24.4.2007 prevzal ťahač F. K. XX.XXX XxX B.
s výrobným číslom N Vozidlo financované na základe zmluvy
o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX malo evidenčné číslo X.. Žalobca prostredníctvom makléra J.,

a.s. poistil v poisťovni A., a.s. číslo X. za čo uhradil poistné 18 x 79 Eur a 21 Eur. Žalobca dňa
4.2.2009 vypovedal leasingovú zmluvu č. XXXXX/XX z dôvodu neuhradenia leasingových splátok a
výpoveď bola žalovanému 1/ riadne doručená dňa 11.2.2009. Žalobca zaplatil spoločnosti C. Q. s.r.o. za
znaleckýposudok,ktoréhopredmetombolťahačF.e.čX.,dňa12.3.2009sumu91,63Eur,vyfakturovanú
žalobcovi touto spoločnosťou dňa 6.3.2009. Žalobca zaplatil spoločnosti M. group s.r.o. za znalecký
posudok, ktorého predmetom bol ťahač

e.č. X., sumu 119,- Eur, vyfakturovanú žalobcovi touto spoločnosťou dňa 14.7.2010. Spoločnosť X.
vyfakturovala žalobcovi za parkovanie ťahača e.č. číslo X.. parkovné parkovné 110,08 Eur, 132,09 Eur,
136,49 Eur a 173,38 Eur, 156,60 Eur, 173,38 Eur, 167,79 Eur, 173,38 Eur, 167,79 Eur a 39,19 Eur,
pričom žalobca predmetné parkovné spoločnosti X., s.r.o. zaplatil. Žalobca dňa 9.7.2010 uzatvoril kúpnu
zmluvu, ktorou spoločnosti K. C. predal ťahač F. K. XX.XXX XxX B.

s výrobným číslom N za 25.000 Eur bez DPH. Žalobca dňa 8.10.2010 vypracoval konečné vyúčtovanie
zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX,
v zmysle ktorého žalovaný 1/ dlhoval žalobcovi splátky 3.114,26 Eur, úroky z omeškania 109,98 Eur,
budúce leasingové splátky 54.344,62 Eur, poistné 1.558,11 Eur, znalečné
210,63 Eur a parkovné 1.430,13 Eur s tým, že po zohľadnení predajnej ceny 25.000 Eur bol ku dňu

8.10.2010 nedoplatok vo výške 32.842,10 Eur. Žalovaný 1/ dňa 18.01.2011 zaplatil žalobcovi sumu
1.557,13 Eur s tým, že ako VS uviedol číslo leasingovej zmluvy. Listami zo dňa 12.07.2013 vyzval
žalobca P. B., F. T., F. Q.
a V. A., každého na zaplatenie sumy 150 980,52 Eur titulom ručenia.

29. V tomto smere súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že žalobca a žalovaný 1/ dňa 18.4.2007
uzavreli platnú zmluvu o finančnom leasingu, ktorú za žalobcu podpísali oprávnené osoby, riadne
splnomocnený zamestnanec P. H. a splnomocnenec E. A., pričom žalobca zo zmluvy riadne plnil.
Uvedený záver súdu prvej inštancie odvolaním žiadnej zo strán napadnutý nebol.

30. Súd prvej inštancie správne vykonaným dokazovaním ustálil i to, že žalovaný 1/ svoju zmluvnú
povinnosť platiť mesačné splátky dodržal iba čiastočne. Ku dňu výpovede zmluvy žalovaný 1/ konkrétne
zaplatil prvých 22 splátok. Priamo z textu žaloby súd prvej inštancie správne vyvodil i to, že žalovaný
1/ plnením sumy 1.667,11 Eur zaplatil aj splátku, splatnú po dni účinnosti výpovedi (odsek IV. žaloby,
kde žalobca uvádza, že pri leasingovej zmluve

č. XXXXX/XX od pohľadávky 57.568,86 Eur odpočítal platby prijaté po dátume výpovede, celkom
1.667,11 Eur). Suma 1.667,11 Eur je pritom zjavne súčtom súm uvedených žalobcom vo výpovedi
leasingovej zmluvy: 2x1.557,13Eur + 109,98 Eur. Žalovaný 1/ preukázateľne zaplatil aj splátku splatnú
20.01.2009 - a to dňa 18.01.2011, keď ako VS platby uviedol číslo leasingovej zmluvy.

31. Popísané skutočnosti žalobca vo svojom odvolaní nerozporoval. Záveru súdu prvej inštancie, ktorý
zamietol žalobu voči žalovanému 1/ v časti o zaplatenie dvoch popísaných leasingových splátok 2 x
1.557,13 Eur z dôvodu ich úhrady žalovaným 1/, tak niet čo vytknúť. Rovnako bolo správne rozhodnutie
súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobcom uplatnený nárok na úhradu vyčíslených úrokov
z omeškania 109,98 Eur z dôvodu ich úhrady žalovaným 1/, ako to uvádza sám žalobca v odseku IV.

žaloby, ktorý záver žalobca v odvolaní ani nespochybňuje a v tomto smere neuvádza žiadne okolnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia v tomto smere.

32. Pokiaľ ide o dojednanie o zmluvnej pokute, obsiahnuté v čl. 9. bod 2 VOP, odvolací súd sa stotožnil
s právnym záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti tohto zmluvného dojednania z dôvodu jej rozporu

so zákonom, konkrétne s ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka.33. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej
povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď
oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

34. Zmluvná pokuta je dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v
prípade porušenia povinnosti, ktorej splnenie vyplýva zo zabezpečovanej zmluvy. Dohoda o zmluvnej
pokute musí byť uzavretá písomne a musí obsahovať označenie:
a/ zmluvných strán, b/ zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje

a c/ výšky zmluvnej pokuty alebo spôsobu jej určenia. Pokiaľ ide o určenie zmluvnej povinnosti, ktorej
splneniezmluvnápokutazabezpečuje,vdohodeozmluvnejpokutemusíbyťjednoznačnešpecifikovaná
zmluvná povinnosť, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta vzťahuje. Pod zmluvnou povinnosťou má
zákon na mysli povinnosť, ktorá vyplýva jednému
z účastníkov daného zmluvného vzťahu. Ak nie je zmluvná pokuta dohodnutá pre prípad porušenia
povinnosti, ale pre prípad výkonu práva, ktoré patrilo dlžníkovi podľa zmluvy (prípadne podľa zákona),

ide o neplatné dojednanie pre rozpor s účelom zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Ide najmä
o uplatnenie práva dať výpoveď zmluvy, práva odstúpiť od zmluvy, práva odporovať právnemu úkonu,
práva vznášať námietky (napríklad námietku premlčania), práva jednostranne započítať pohľadávku
a podobne (Imrich Fekete, Martina Feketeová: Občiansky zákonník, Prehľadný komentár, EPOS,
Bratislava 2012, str. 722 -723). V nadväznosti na uvedenú právnu teóriu i súdna prax konštatuje, že ak

účastníci zmluvy
o budúcej zmluve dohodli zmluvnú pokutu pre prípad odstúpenia od zmluvy, je zmluva v tejto
časti neplatná pre rozpor so zákonom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/5/2000 zo dňa
24.08.2000, publikovaný v Zbierke rozhodnutí súdov SR a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č.
R 27 /2002). V rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/141/2000 najvyšší súd konštatoval, že kumulácia právneho

inštitútu odstúpenia od zmluvy a zmluvnej pokuty nie je možná. Pokiaľ prejavy vôle účastníkov smerovali
k dohode o zmluvnej pokute, je takéto dojednanie (pozn. - vo veci rozhodovanej najvyšším súdom
ustanovenie, podľa ktorého bol kupujúci povinný v prípade zrušenia kúpnej zmluvy zaplatiť zmluvnú
pokutu v dojednanej výške) neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho
zákonníka), pretože § 544 Občianskeho zákonníka spája zmluvnú pokutu s porušením zmluvnej

povinnosti, a nie so zánikom záväzku (či už jeho zrušením, odstúpením od zmluvy a podobne).

35. V súdenej veci bola zmluvná pokuta viazaná na prípad predčasného zrušenia leasingovej zmluvy
z dôvodov na strane nájomcu. Formulácia „predčasné zrušenie leasingovej zmluvy z akýchkoľvek
dôvodov na strane nájomcu“ však sama osebe neznamená porušenie zmluvnej povinnosti, ktorá by

vyplývala jednému z účastníkov daného zmluvného vzťahu (tu žalovanému 1/), naopak, viaže sa vo
všeobecnostinavýkonpráva,ktorépatrížalovanému1/dlžníkovipodľazmluvy(prípadnepodľazákona).
Vzhľadom na to a s poukazom na vyššie popísané závery právnej teórie i ustálenej súdnej praxe (s
ktorými napokon nepolemizuje ani žalobca v odvolaní), od ktorých odvolací súd nezistil v konaní dôvod
odchýliť sa, odvolací súd prisvedčil záveru súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti zmluvného

dojednania, týkajúceho sa zmluvnej pokuty (čl. 9 bod 2 VOP) pre rozpor so zákonom. V dôsledku
uvedeného súd prvej inštancie správne postupoval, keď uzavrel, že z dôvodu neplatnosti zmluvného
dojednania o zmluvnej pokute, žalobca nemá nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.

36. Súd prvej inštancie ďalej zaviazal žalovaného 1/ na úhradu sumy 1.048 Eur titulom žalobcom

uhradeného poistného 13x79 Eur plus 21 Eur (ods. 18 napadnutého rozsudku), ktorý výrok odvolaním
dotknutý nebol. Vzhľadom na skutočnosť, že časť poistného vo výške 5x79 Eur bola uhradená pred
29.7.2009 a bola dôvodne vznesená námietka premlčania ako aj k tomu, že v konaní nebola preukázaná
ďalšia úhrada poistného vo výške 115,11 Eur, tvrdená žalobcom, a odvolateľ tento záver súdu prvej
inštancie nespochybnil a nevyvrátil ani v odvolacom konaní, je namieste uzavrieť, že súd prvej inštancie

správne žalobu v tejto časti pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu a premlčanie nároku
zamietol

37. Súd prvej inštancie tiež zaviazal žalovaného 1/ na úhradu sumy spolu 1.430,13 Eur titulom žalobcom
uhradeného parkovného vo výške 110,08 Eur, 132,09 Eur,

136,49 Eur a 173,38 Eur, 156,60 Eur, 173,38 Eur, 167,79 Eur, 173,38 Eur, 167,79 Eur
a 39,15 Eur, ktorý výrok odvolaním dotknutý nebol. V tomto kontexte súd prvej inštancie vyhodnotil i
námietku premlčania zo strany žalovaných ako nedôvodnú, pretože k úhrade tejto časti žalovanej sumydošlo po 14.12.2009 a žaloba bola podaná dňa 29.7.2013, teda v rámci plynutia 4-ročnej premlčacej
doby.

38.Pokiaľideonáhraduznalečnéhovovýške119,-Eur,ktorévynaložil žalobcadňa28.7.2010,súdprvej
inštancie správne vychádzal z toho, že zmluva ani VOP neobsahujú ustanovenie, ktoré by zakladalo
povinnosť žalovaného 1/ na náhradu znalečného. V konaní však bolo preukázané, že žalovaný 1/ porušil
svoju právnu povinnosť platiť leasingové splátky a k znaleckému hodnoteniu ceny vozidla došlo za
účelom jeho speňaženia práve v dôsledku tohto porušenia zmluvy žalovaným 1/, čo viedlo k tomu, že sa

znížil majetok žalobcu o sumu 119,- Eur. Žalobcovi tak správne patrí táto suma titulom náhrady škody.
Táto škoda vznikla úhradou faktúry vystavenej spoločnosťou M. s.r.o. dňa 14.7.2010,
a keďže žaloba bola podaná 29.7.2013, k premlčaniu tohto konkrétneho nároku nedošlo. V dôsledku
námietky premlčania vznesenej žalovaným bol však premlčaný bol nárok žalobcu na úhradu znalečného
vo výške 91,63 Eur, ktorú sumu žalobca preukázateľne uhradil dňa 12.3.2009, premlčacia doba tak
začala plynúť dňom 13.3.2009 a uplynula dňom 13.3.2013. Keďže žaloba bola podaná 29.7.2013, došlo

k premlčaniu tohto konkrétneho nároku a súd prvej inštancie správne rozhodol, keď sumu 91,63 Eur
titulom náhrady škody žalobcovi nepriznal.

39. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa účinkov uznania záväzku čiastočným plnením záväzku
zo strany žalovaného 1/ odvolací súd uvádza nasledovné.

40. Zo skutkového stavu veci zisteného súdom prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania
nepochybnevyplynulo,žežalobcavypovedalžalovanému1/leasingovúzmluvulistomzodňa11.2.2009.
Výpoveď leasingovej zmluvy bola žalovanému 1/ doručená dňa 4.2.2009 a žalobca dňa 8.10.2010
vystavil žalovanému 1/ konečné vyúčtovanie zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX. Podľa

vyúčtovaniapohľadávkazpredmetnejleasingovejzmluvypozostávala:zleasingovýchsplátoksplatných
k dátumu výpovede vo výške
3.114,26 Eur vrátane DPH, z úrokov z omeškania splatných k dátumu výpovede vo výške 109,98 Eur,
z budúcich leasingových splátok vrátane zostatkovej hodnoty vo výške
54.344,62 Eur, z poistenia predmetu od 4.2.2009 do dátumu predaja vo výške 1.558,11 Eur, z nákladov

na vyhotovenie znaleckého posudku vo výške 210,63 Eur, z nákladov na parkovanie predmetu leasingu
od 7.10.2009 do 7.7.2010 vo výške 1.430,13 Eur a z platieb prijatých po dátume výpovede vo
výške 1.667,11 Eur s tým, že po zohľadnení predajnej ceny predmetu leasingu vo výške 25.000 Eur
predstavoval nedoplatok z predmetnej leasingovej zmluvy sumu 32.842,10 Eur.

41. Z konečného vyúčtovania leasingovej zmluvy je teda zrejmé, že žalobca si sumu 32.842,10
Eur vyčíslil ako súčet viacerých nárokov špecifikovaných uvedením právneho dôvodu a výšky. Tieto
jednotlivé nároky žalobcu zodpovedali dojednaniu obsiahnutému
v čl. 9 bod 2, 3, 4, 5 všeobecných obchodných podmienok pre finančný leasing (ďalej len VOP) tvoriacich
neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy č. XXXXX/XX.

42. Podľa čl. 9 bod 2 VOP, pri predčasnom zrušení leasingovej zmluvy z dôvodov na strane nájomcu
je nájomca povinný uhradiť prenajímateľovi zmluvnú pokutu, ktorá bude vypočítaná ako súčet úhrnu
leasingových splátok, na ktoré by mal prenajímateľ nárok v prípade riadneho ukončenia leasingovej
zmluvy po celú dobu jej trvania podľa splátkového kalendára a dohodnutej zostatkovej predajnej ceny

bez dane z pridanej hodnoty. Tento súčet má ďalej prenajímateľ právo odúročiť. Nárok na náhradu škody
vrátane ušlého zisku zostáva touto zmluvnou pokutou nedotknutý.

43. Podľa čl. 9 bod 3 VOP, prípadné škody vyplývajúce z dodatočného zvýšenia daňovej povinnosti
prenajímateľa a škody vzniknuté prenajímateľovi refinancovaním, v dôsledku predčasného ukončenia

leasingovej zmluvy, budú pripočítané k čiastke podľa ods. 2 Prenajímateľ má ďalej právo preúčtovať na
nájomcu dodatočne vzniknuté náklady z dôvodu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, akými sú
najmä poistné, náklady na zabezpečenie predmetu leasingu a opravy.

44.Podľačl.9bod4VOP,pripredčasnomukončeníleasingovejzmluvynemánájomcanároknavrátenie

alikvotnej, ešte nerozpustenej a v účtovníctve časovo rozlišovanej mimoriadnej leasingovej splátky.

45. Podľa čl. 9 bod 5 VOP, v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, alebo v prípade
riadneho ukončenia leasingovej zmluvy podľa článku 10 je nájomca povinný pokiaľ nedôjde kuzatvoreniu kúpnej zmluvy podľa článku 10 ods. 2 predmet leasingu vydať so všetkými podkladmi a
príslušenstvom v mieste na území Slovenskej republiky určenom prenajímateľom. Prenajímateľ speňaží
predmet leasingu podľa úvahy riadneho hospodára na voľnom trhu. Predmet leasingu musí byť pri

vrátení v prevádzkyschopnom stave, vrátane všetkých dokladov a ostatného príslušenstva. Náklady
na vrátenie predmetu leasingu vrátane daní, poplatkov a iných odvodov, ktoré budú vymerané alebo
uložené v dôsledku vzdania sa práva na kúpu predmetu leasingu zo strany nájomcu, znáša nájomca.
Ak pri vrátení predmetu leasingu nemôžu byť nájomcom vrátené doklady, alebo iné príslušenstvo,
je nájomca povinný zaobstarať na svoje náklady náhradné. Ak nevráti nájomca predmet leasingu

vrátane príslušenstva v lehote stanovenej prenajímateľom, dostane sa do omeškania a je povinný platiť
prenajímateľovi náhradu za neoprávnené užívanie predmetu leasingu podľa článku 4 ods. 4.

46.Medzistranaminebolosporné,žežalovaný1/podoručenívýpovedeleasingovejzmluvypoukázalna
účet žalobcu platby dvakrát po 1.557,13 Eur a 109,98 Eur zodpovedajúce sumám dlžných leasingových
splátok splatných podľa splátkového kalendára tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy k

20.12.2008 a k 20.1.2009 a dlžné úroky z omeškania.

47. Žalobca na základe úhrad vykonaných žalovaným 1/ v sumách dvakrát po
1.557,13 Eur a 109,98 Eur, realizovaných po výpovedi predmetnej leasingovej zmluvy, usudzoval,
že žalovaný 1/ poskytnutím tohto čiastočného plnenia uznal aj zvyšnú časť svojho dlhu, nakoľko po

čiastočnom plnení nevykonal taký úkon, ktorým by vylúčil uznanie zvyšnej časti záväzku z leasingovej
zmluvy.

48. Z ust. § 407 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová
štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová

premlčacia doba ohľadne tejto časti.

49. Podľa § 407 ods. 2 Obch. zák. platenie úrokov sa považuje za uznanie záväzku ohľadne sumy, z
ktorej sa úroky platia.

50. Podľa § 407 ods. 3 Obch. zák., ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania
zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

51. V zmysle § 407 ods. 4 Obch. zák. účinky uznania záväzku spôsobom uvedeným
v odseku 1 nastávajú aj v prípade, keď jemu zodpovedajúce právo bolo v čase uznania už premlčané.

52. Je zrejmé, že zákonodarca vo vyššie citovanom ustanovení vytvoril konštrukciu nevyvrátiteľnej
právnej domnienky uznania záväzku jeho čiastočným plnením, a že za predpokladu, ak dlžník výslovne
nevyhlási opak, platí, že uznáva aj zvyšok dlhu. Zároveň však tiež platí, že musí ísť o čiastočné plnenie,
ktoré je možné len pri záväzkoch s deliteľným predmetom plnenia a že o čiastočné plnenie ide len vtedy,

ak dlžník veriteľovi poskytne len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mu mal poskytnúť celé plnenie; dlžník
teda vedome platí len časť predmetu plnenia.

53. Z konečného vyúčtovania zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX vyhotoveného žalobcom
dňa 8.10.2010 však vyplýva, že žalobca si v ňom uplatnil niekoľko samostatných nárokov (neuhradené

splatné leasingové splátky, budúce leasingové splátky vrátane zostatkovej hodnoty, poistné, náklady na
vyhotovenie znaleckého posudku, náklady parkovného), ktoré nemožno považovať za jedno plnenie,
ktoré by bol podľa zmluvy žalovaný 1/ povinný žalobcovi poskytnúť celé. Ak teda žalovaný 1/ zaplatil z
takto špecifikovaných nárokov len niektoré z nich, pričom je potrebné zdôrazniť, že tie uhradil v plnej
žalobcom požadovanej výške (k dátumu výpovede splatné leasingové splátky a k dátumu výpovede

splatné úroky z omeškania), odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom dospel k názoru, že v danom
prípade nešlo o čiastočné plnenie záväzku, ale o plnú úhradu niektorých z nárokov uplatnených vo
vyúčtovaní leasingovej zmluvy. Takéto plnenie len niektorých z uplatnených nárokov pri zohľadnení
konkrétnychokolnostípretonespĺňakritériákonkludentnéhouznaniaajostatnýchžalobcomuplatnených
nárokov, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca sumy jednotlivých nárokov spočítal do výslednej

sumy
32.842,10 Eur. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého na základe úhrad súm zodpovedajúcich výške
dvoch leasingových splátok splatných pred výpoveďou leasingovej zmluvy v celkovej výške a úrokov z
omeškania splatných k dátumu výpovede leasingovej zmluvy nemožno vyvodiť aj uznanie zostatkovejhodnoty predmetu leasingu a sumy zodpovedajúcej výške budúcich leasingových splátok, je správny,
vychádzajúci zo správneho výkladu ust. § 407 Obch. zák.

54. Odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu,
podľa ktorého v zmysle ust. § 340 ods. 2 Obch. zák. bol žalobca ako veriteľ oprávnený, nie však povinný,
požadovať od dlžníka plnenie ihneď. Súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že nakoľko
suma 3.224,24 Eur predstavovala súčet leasingových splátok 2x 1.557,13 Eur (a úroku z omeškania vo
výške109,98Eur),leasingovázmluvaurčovalačasichplnenia,resp.vsplátkovomkalendáribolaurčená

ich splatnosť. Z ust. § 340 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že dlžník je povinný záväzok splniť v čase určenom
v zmluve. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ
oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez
zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Keďže obe splátky mali určenú lehotu
splatnosti v zmluve, aplikácia ustanovenia § 340 ods. 2 Obch. zák. neprichádzala do úvahy. Ak splátky
boli splatné v dňoch 20.12.2008 a 20.1.2009, a žaloba bola na súd prvej inštancie podaná až dňa

29.7.2013, súd prvej inštancie správne dôvodil tým, že by musel prihliadnuť na námietku premlčania
vznesenú žalovaným 1/ proti týmto nárokom žalobcu. Zároveň však odvolací súd uvádza, že toto
tvrdenie žalobcu je však vo vzťahu k sume 3.224,24 Eur právne irelevantné, pretože, ako to vyplýva
zo skutočností vyššie uvedených, predmetnú sumu žalovaný 1/ uhradil. Pokiaľ z tejto úhrady žalobca
následne mienil vyvodzovať účinky uznania dlhu v zmysle § 407 Obch. zák., s jeho argumentáciou sa

odvolací súd vysporiadal v odsekoch 40. až 52. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

55. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že vo vzťahu k žalovanému 1/ súd
prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu nad rámec priznanej sumy spolu vo výške 2.597,13 Eur
(ako súčet sumy náhrady poistného 1.048 Eur, sumy náhrady parkovného 1.430,13 Eur a sumy 119 Eur

náhrady škody - znalečné) vrátane úroku z omeškania 0,05 % denne z uvedenej sumy od 23.7.2013
do zaplatenia (ktorý výrok súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý nebol) zamietol ako nedôvodnú.
Pretože žalovaný 1/ je
v omeškaní zo zaplatením sumy výške 2.597,13 Eur, súd prvej inštancie ho správne zaviazal aj na
zaplatenie úrokov z omeškania vo výške dojednanej vo všeobecných podmienkach,

t. j. 0,05 % denne zo sumy výške 2.597,13 Eur od 23.7.2013 do zaplatenia. Súd prvej inštancie správne
vo vzťahu k žalovanému 1/ za aplikácie § 255 ods. 2 CSP rozhodol i o nároku žalovaného 1/ na náhradu
trov konania, keď pomer úspechu a neúspechu žalovaného 1/ v konaní predstavuje pomer 83,40 %.

56. Z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v druhom výroku,

ktorým bola žaloba voči žalovanému 1/ vo zvyšku zamietnutá, ako i v súvisiacom treťom výroku o trovách
konania vo vzťahu k žalovanému 1/ potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

57. Vo vzťahu k žalovaným 2/ až 4/ v postavení ručiteľov za záväzky žalovaného 1/ zo zmluvy zo dňa

18.04.2007 súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že urobenie ručiteľského záväzku v
súdenej veci predstavuje právny úkon, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, a teda absolútne neplatný
s poukazom na nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 26/2010.

58. Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením veci súdom prvej inštancie nestotožňuje.

59. Vo veci rozhodovanej Ústavným súdom SR sp.zn. I. ÚS 26/2010 sa sťažovateľka domáhala
určenia neplatnosti právneho úkonu - pristúpenia k záväzku, ktorú uzavrel jej manžel (žalovaný 1/) s
obchodnouspoločnosťou(žalovaný2/),aktoroupristúpilkzáväzkuspoločnosti,vktorejbolspoločníkom
i konateľom. Sťažovateľka sa dovolávala relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu, pretože s ním

nevyslovila súhlas. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 420/06 z 13.
novembra2007bolzmenenýrozsudokokresnéhosúdutak,žežalobasťažovateľkyourčenieneplatnosti
právneho úkonu - pristúpenia k záväzku, bola zamietnutá. Krajský súd rozsudok odôvodnil v podstate
tým, že pristúpením k záväzku nevznikol spoločný záväzok manželov, iba manžel sťažovateľky sa stal
spoludlžníkom, a teda individuálnym účastníkom predmetných právnych úkonov, ktoré podľa záveru

krajského súdu nezaložili sťažovateľke žiadne práva ani povinnosti a primárne sa netýkajú spoločných
vecí tak, ako to predpokladá § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa krajského súdu sa veriteľ môže
domáhať splnenia záväzku len od manžela sťažovateľky, a nie od nej samotnej.60. Ústavný súd v citovanom náleze sp.zn. I. ÚS 26/2010 zo dňa 8.12.2010 výslovne uviedol, že pre
nedostatok právomoci neprislúcha ústavnému súdu autoritatívne rozhodnúť
o tom, či konkrétny právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku, súhlas s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice) podlieha režimu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ak áno, či ide
o bežnú alebo ostatnú vec, a teda či v prípade absencie súhlasu druhého manžela ide o právny úkon
platný, relatívne neplatný (§ 145 ods. 1 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka) alebo absolútne
neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Je preto dôležité si uvedomiť,
ako sám uvádza, ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu len z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti a dospel k záveru, že najvyšší súd prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou
interpretáciou právnej normy bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospel k záverom, ktoré sú
extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do práv sťažovateľky garantovaných ústavou a dohovorom.
Zdôraznil, že pri hľadaní práva v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého
jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou
všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj

cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť
všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých
prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta. Vo vzťahu k meritu veci poukázal ústavný súd
na to, že na jednej strane stojí skutočnosť, že v zmysle staršej judikatúry (od ktorej sa najvyšší súd
neodklonil) ide len

o záväzok manžela sťažovateľky, čo viedlo najvyšší súd k záveru, že nešlo o vybavovanie vecí týkajúcich
sa spoločných vecí. Na druhej strane je však právnym dôsledkom tohto úkonu právny stav, že v prípade
nesplnenia tohto záväzku manželom sťažovateľky sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní
uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM, teda napr. predajom spoločných vecí
- hnuteľných či nehnuteľných tvoriacich masu BSM (§ 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z tohto

pohľadu sa nesporne javí, že účinky tohto právneho úkonu (pristúpenie k záväzku) sa môžu prejaviť
aj vo sfére spoločných vecí tak, ako to má na mysli práve § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na
tomto nič nemení ani skutočnosť, že samotný právny úkon (dohoda o pristúpení k záväzku) zaväzuje
len manžela sťažovateľky. Pri interpretácii obsahu normatívneho textu - ,,vybavovanie vecí týkajúcich
sa spoločných vecí“ - pritom podľa ústavného súdu všeobecné súdy nemôžu vychádzať len

z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam (tak ako to zohľadnil v záveroch rozsudku
najvyšší súd), ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére
spoločných vecí. Z okolností prípadu nevyplýva, že by manžel sťažovateľky vlastnil majetok relevantnej
hodnoty mimo BSM, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa. BSM vzniklo
uzavretím manželstva a jeho rozsah nebol následne dohodou v zmysle § 143a Občianskeho zákonníka

modifikovaný. Totiž, ak by manžel sťažovateľky mimo masy BSM vlastnil majetok relevantnej hodnoty,
ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, dalo by sa súhlasiť so záverom
najvyššieho súdu, že dohoda o pristúpení k záväzku sa netýka spoločných vecí, a preto je vyňatá
z aplikácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade je však nesporné, že účinky
dohody o pristúpení k záväzku uzavretej len jedným z manželov sa v prípade jej exekučného vymáhania

prejavia aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM. Za týchto okolností
- a to je v prerokúvanej veci rozhodujúce - sa tento právny úkon týka vybavovania spoločných vecí,
pretože sťažovateľka v dôsledku jeho účinkov môže byť v rámci exekúcie pozbavená spoluvlastníctva
svojho majetku. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že najvyšší súd mal v záujme spravodlivého
usporiadania vzťahov účastníkov konania ústavnú povinnosť skúmať, či ide, alebo nejde o bežnú vec,

a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu je, alebo nie potrebný súhlas druhého manžela, a teda či
z tohto pohľadu ide o platný, alebo relatívne neplatný právny úkon. Podľa názoru ústavného súdu však
pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo
o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam: postačí, ak ide
o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu

vo sfére spoločných vecí.. Ak už najvyšší súd odmietol odklon od doterajšej judikatúry (na čo podľa
ústavného súdu in concreto mal relevantný a obhájiteľný dôvod), mal posúdiť predmetný právny
úkon (dohodu o pristúpení k záväzku) cez prizmu dobrých mravov, pretože aj v tomto kontexte sa
javí, že môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom (contra bonos mores), a teda neplatný (§ 39
Občianskeho zákonníka). Nemožno totiž v danom prípade nezohľadniť ani tú skutočnosť, že manžel

sťažovateľky realizoval podnikateľskú činnosť nie vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, ale
účasťou na podnikaní právnickej osoby - spoločnosti s ručením obmedzeným. Pojmovým znakom tejto
obchodnej spoločnosti je práve obmedzené ručenie spoločníka za jej záväzky (§ 106 Obchodného
zákonníka) a aj oddelenie záväzkov spoločnosti a spoločníka. Kým spoločnosť zodpovedá za porušeniesvojich záväzkov celým svojím majetkom, spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho
nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri. Podnikateľské riziko spojené
s prípadnou platobnou neschopnosťou teda zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je

zákonom limitované (v prípade manžela sťažovateľky išlo o sumu 140 000 Sk). Za týchto okolností sa
javí aj ako odporujúce dobrým mravom, keď spoločník (fyzická osoba) bez súhlasu svojho manžela
(manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti
(v sume 1 115 735,40 Sk s príslušenstvom), a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri
spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia

predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú
reálne schopní korelujúci záväzok splniť
a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Pokiaľ najvyšší súd
v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto východiská, potom jeho prístup nemožno
hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na
spravodlivé súdne konanie.

61. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetný nález nie je aplikovateľný v prejednávanej veci takým
spôsobom, ako to vykonal súd prvej inštancie (a ako požadujú žalovaní 2/ až 4/). Predovšetkým si treba
uvedomiť, že v súdenej veci nejde o pristúpenie žalovaných 2/ až 4/ k záväzku žalovaného 1/, ktoré
zakladá priamy vzťah veriteľ - dlžník medzi veriteľom a pristupujúcim subjektom, a ktorý je modifikáciou

hlavného záväzku v osobe dlžníka, ale
o ručenie,ktoréjezabezpečovacíminštitútom,zktoréhovznikálenvedľajší,akcesorickýzáväzokaktorý
nemávplyvnaobsahhlavnéhozáväzkumedziveriteľomadlžníkom.Ručenieakozabezpečovacíinštitút
subsidiárnej povahy nezakladá bezprostrednú zaviazanosť ručiteľa voči veriteľovi a jeho uplatnenie
prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak záväzok riadne a včas nesplní dlžník, čo znamená, že k

plneniu záväzku ručiteľom nemusí vôbec dôjsť.

62. Ďalším podstatným rozdielom oproti veci riešenej ústavným súdom v konaní
sp. zn. I. ÚS 26/2010 je, že manželky žalovaných 2/, 3/ a 4/ ručiteľský záväzok vyplývajúci zo zmluvy zo
dňa 18.04.2007 výslovne nenamietali, právne relevantným spôsobom sa jeho relatívnej neplatnosti do

vyhlásenia napadnutého rozsudku nedovolávali a jediné subjekty, namietajúce jeho neprimeranú tvrdosť
vo vzťahu k majetku v BSM sú samotní ručitelia (žalovaní 2/ až 4/), ktorí sami taký právny úkon uzavreli.
Právny úkon, ktorý má vadu
s následkom jeho tzv. relatívnej neplatnosti v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka,
sa pritom považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten,

na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti
nedovolá. Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému
účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva
relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Bez dovolania sa
relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej ochrany bez tohto jednostranného

právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu neplatnosť (viď napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20.10.2010). Keďže relatívna neplatnosť právnych
úkonov v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka je
konštruovaná v prvom rade za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov druhého manžela,
resp. tretích osôb, právo uplatniť neplatnosť takýchto právnych úkonov má predovšetkým manžel,

ktorého súhlas bol opomenutý, a ďalej adresát právneho úkonu. Neplatnosti sa však nemôže dovolávať
ten, kto ju sám spôsobil. Vzhľadom na uvedené, keďže manželky žalovaných 2/ až 4/ sa relatívnej
neplatnostiručiteľskéhovyhlásenianedovolávali, nebolvsúdenejvecidôvodskúmať,čiide,alebonejde
o bežnú vec v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda či na realizáciu tohto právneho úkonu
je, alebo nie potrebný súhlas druhého manžela.

63. V tomto kontexte odvolací súd upriamuje pozornosť i na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2Obo/26/2009 zo dňa 28.10.2009, v zmysle ktorého vyhlásenie ručiteľa podľa
§ 303 Obchodného zákonníka je jednostranným právnym úkonom, preto je vylúčené konanie žalobcu,
ktorý nie je účastníkom tohto právneho úkonu, proti dobrým mravom.

64. Hodnotiac predmetný právny úkon (ručiteľské vyhlásenie) cez prizmu dobrých mravov v zmysle
nálezu ústavného súdu, nemožno vysloviť, že by išlo o úkon priečiaci sa dobrým mravom, ktorý by
bol neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka ani v kontexte právneho vzťahu žalovaného 1/ ažalovaných 2/ až 4/. Je pravdou, že žalovaní 2/ až 4/ boli v čase urobenia ručiteľského vyhlásenia
spoločníkmi žalovaného 1/ (resp. konateľom - žalovaný 2/), ktorý je obchodnou spoločnosťou s ručením
obmedzeným, v rámci ktorého inštitútu spoločnosť zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým

svojím majetkom
a spoločník ručí za záväzky spoločnosti len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v
obchodnom registri. Žalovaní 2/ až 4/ sa však v dôsledku právneho úkonu- ručiteľského vyhlásenia
nestali spoločnými a nerozdielnymi dlžníkmi popri spoločnosti, ako tomu bolo vo veci rozhodovanej
ústavným súdom. Naviac, v rozhodovanej veci nebolo zistené (ktoré dôkazné bremeno zaťažovalo

žalovaných), že by v čase uzavretia zmluvy dňa 18.4.2007 obchodná spoločnosť - žalovaný 1/ nebol
reálne schopný plniť záväzky zo zmluvy o operatívnom leasingu č. XXXXX/XX. Naopak, žalovaný
4/ uviedol, že v predmetnom období dochádzalo k rozširovaniu obchodnej činnosti žalovaného 1/,
tento prevzal do užívania viacero nových vozidiel. Z výsledkov dokazovania nemožno bez ďalšieho ani
vyvodiť, že by cieľom a motiváciou žalobcu pri uzavieraní zmluvy a podpise ručiteľského vyhlásenia
žalovanými 2/ až 4/ bolo vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia pohľadávky voči žalovanému 1/ z

vecí patriacich do BSM žalovaných 2/ až 4/.

65. V tejto súvislosti neobstojí obrana ani obrana žalovaného 4/, keď ručiteľské vyhlásenie na zmluve
zo dňa 18.4.2007 svojim obsahom a vizuálnou stránkou je nezameniteľné s iným právnym úkonom a
v konaní nebolo zistené, že by žalobca pri podpise ručiteľského vyhlásenia uviedol žalovaných 2/ až 4/

do omylu a akým spôsobom sa tak malo stať.

66. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uzavrel, že žalovaní 2/ až 4/ platne prevzali
ručiteľským vyhlásením podľa § 330 Obchodného zákonníka ručenie za záväzky žalovaného 1/ zo
zmluvy o finančnom leasingu zo dňa 18.4.2007 pre prípad, že tieto nesplní žalovaný 1/.

67. Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva, že žalovaný 1/ zmluvu č. XXXXX/XX dňa 18.4.2007
riadne uzatvoril, pričom súd prvej inštancie ho správne zaviazal na plnenie náhrad súvisiacich s
predčasným ukončením zmluvy z dôvodov omeškania na strane žalovaného 1/, a to o.i. náhrady
poistného 1.048 Eur, náhrady parkovného 1.430,13 Eur (viď body 36, 37 tohto rozsudku). Keďže ide o

nároky, majúce právny základ v zmluve čl. 9 bod 3 VOP pre finančný leasing, podľa ktorého prenajímateľ
má právo preúčtovať na nájomcu dodatočne vzniknuté náklady z dôvodu predčasného ukončenia
leasingovej zmluvy, ktoré žalovaný 1/ do dňa vyhlásenia tohto rozsudku dobrovoľne neplnil, odvolací
súd zaviazal žalovaných 2/ až 4/ na zaplatenie sumy 2.478,13 Eur (1.048 Eur + 1.430,13 Eur) zo sumy
2.597,13Eurspríslušenstvom,naktorejzaplateniebolzaviazanýajžalovaný1/napadnutýmrozsudkom

súdu prvej inštancie, a to titulom ručenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť ostatných plniť.

68. Pokiaľ ide o sumu nepremlčaného znalečného vo výške 119,- Eur, nárok na jeho úhradu vo vzťahu
k žalovanému 1/ nevyplýva zo zmluvy, ale bol žalobcovi správne priznaný titulom náhrady škody v

súvislosti s porušením zmluvy č. XXXXX/XX zo dňa 18.4.2007 zo strany žalovaného 1/ (viď bod 38 tohto
rozsudku). Keďže nejde o záväzok žalovaného 1/ zo zmluvy zo dňa 18.4.2007 (ale o zodpovednostný
mimozmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným 1/), nebolo možné zaviazať žalovaných 2/ až 4/ v
právnom postavení ručiteľov na jeho úhradu titulom ručenia popri žalovanom 1/.

69. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo štvrtom,
šiestom a ôsmom výroku, ktorými bola žaloba voči žalovaným 2/, 3/ a 4/ zamietnutá, zmenil podľa §
388 CSP tak, že žalovaní 2/, 3/ a 4/ sú povinní zaplatiť popri žalovanom 1/ zo sumy 2.597,13 Eur s
príslušenstvom, na ktorej zaplatenie bol zaviazaný žalovaný 1/ prvým výrokom napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, žalobcovi sumu 2.478,13 Eur s úrokom z omeškania 0,05 % denne zo sumy

2.478,13 Eur od 23.7.2013 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/ zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť plniť ostatných žalovaných a vo zvyšku žalobu zamieta.

70. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

71. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.72. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

73. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

74. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

75. Keďže žalovaní 2/ až 4/ boli v konečnom dôsledku v konaní úspešní v rozsahu
92,08 % (o zaplatenie 28.806,84 Eur s príslušenstvom) a neúspešní v rozsahu 7,92 % (o zaplatenie
2.478,13 Eur s príslušenstvom), pomer ich úspechu a neúspechu v konaní bol 84,16 %. Z tohto dôvodu
im odvolací súd každému z nich podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 84,16 %.

76. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaných 2/ až 4/ rozhodne v súlade
s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.

77. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).