Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. apríl 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/64/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314212169
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4314212169.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a

členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobcu: Prima
banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: I. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. - B., K. A. XX/X, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so
sídlomKošice,Kuzmányho29,IČO:47234466,ozaplatenie1.840,96euraspríslušenstvom,oodvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 12C/52/2015-749 zo dňa 7. júla 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o nároku na
náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v záhlaví označeným rozsudkom (v poradí 2.) uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 19,90 % p.a. zo sumy 1.840,96 eura od 13.05.2014 do 11.06.2014,
z istiny vo výške 1.839,80 eura od 12.06.2014 do 12.06.2014, z istiny vo výške 1.790,33 eura od
13.06.2014 do 09.07.2014, z istiny vo výške 1.739,70 eura od 10.07.2014 do 07.08.2014, z istiny vo
výške 1.689,07 eura od 08.08.2014 do 09.09.2014, z istiny vo výške 1.645,67 eura od 10.09.2014 do
08.10.2014, z istiny vo výške 1.602,27 eura od 09.10.2014 do 21.04.2015, z istiny vo výške 1.350,94

eura od 22.04.2015 do 04.05.2015, z istiny vo výške 1.340,65 eura od 05.05.2015 do 16.03.2020, a to
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalobu v časti zaplatenia úroku vo výške
19,90 % p.a. z istiny vo výške 1.340,65 eura od 17.03.2020 do zaplatenia zamietol (výrok II.). Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovanému rozsahu 100
% (výrok III.).

1.1. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ustanovením § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods.

3 Obchodného zákonníka.

1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom dokazovania, po zrušení rozsudku súdu prvej
inštancie zostalo dokazovanie ohľadne nároku žalobcu na priznanie zmluvného úroku vo výške 19,90 %
ročne, v napadnutej vyhovujúcej časti, t. j. povinnosti zaplatiť žalovanému žalobcovi úrok vo výške 19,90
% ročne z nezaplatenej istiny tak, ako je špecifikované vo výroku odvolacieho súdu, t. j. priznaných
úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorá predčasná splatnosť bola vyhlásená dňa

12.05.2014.

1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového
vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za nedohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a
aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá, ako doba riadneho splácania úveru, keďže
dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie povinnosti platiť zmluvné

úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok
platiť úrok rovnaký, aký v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi platí úrok v rovnakej výške a za
rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka splatením úveru došlo alebo nedošlo.
Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž

spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s platením splátok úveru do omeškania musel
v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú, ako náhradu za poskytnutie
peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie, na vopred dohodnuté obdobie,
tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie,
koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník nemá v

prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny, bez jej presného ohraničenia. Keďže
spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku
zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená
cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým
sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení

predčasnej splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa a teda takéto dojednanie je porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania
nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho
právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu

paušalizovanej náhrady škody.

1.4. Súd poukázal, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či
Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti
dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník ani Občiansky zákonník

nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku, v prípade omeškania dlžníka s
platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech spotrebiteľa. Za situácie, že dlžník z úverového
vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné
dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré
sú odplatou za poskytnutý úver a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol peňažnými prostriedkami,

resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia
povinnosti profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú z pravidla vyššie, ako úroky z omeškania. Pre
spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny, dojednanie ktorého obsahom je
plateniedohodnutýchúrokovaždozaplateniaistiny,jehopostaveniezhorší. Pokiaľbysatotižspotrebiteľ
dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti

úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu
neprimerane vysokú, ako náhradu za poskytnutie peňazí.

1.5. Súd sa opätovne zaoberajúc s nárokom žalobcu na priznanie zmluvných úrokov vo výške 19,90 %
dohodnutých v úverovej zmluve, po zosplatnení úveru, t. j. od 13.05.2014, aj s poukazom na čiastočné

plnenia zo strany žalovaného, po uvedenom termíne a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Cdo/42/2020, 2Cdo/13/2020 nároku žalobcu v tejto časti vyhovel, avšak priznal žalobcovi nárok
na zmluvný úrok, po vyhlásení mimoriadnej splatnosti, t. j. od 13.05.2014 do 16.03.2020 vzhľadom na
dohodnutý termín konečnej splatnosti úveru 16.03.2020, na ktorý zmluvný úrok podľa názoru súdu má
žalobcapovyhlásenímimoriadnejsplatnostidotermínukonečnejsplatnostisplácaniaúveru16.03.2020,

v ktorej časti žalobe vyhovel Žalobu zamietol v časti zaplatenia úroku vo výške 19,90 % ročne z istiny,
aj s poukazom už na čiastočné späťvzatie žaloby, ktoré konanie bolo právoplatne zastavené, t. j. z
istiny 1.340,65 eura od 17.03.2020 do zaplatenia, nakoľko mal za to, že od 17.03.2020 žalobcovi nárok
na zaplatenie zmluvných úrokov neprináleží, keďže vyhodnotil, že žalobca má nárok na zaplatenie
zmluvných úrokov len do konečnej splatnosti úrokov určenej v zmluve, t. j. dňa 16.03.2020.

2. Proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný,
ktorý navrhol rozsudok zrušiť vo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal porušenie práva na spravodlivýproces, inú vadu konania, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Nesúhlasil
s názorom súdu prvej inštancie, keď priznal žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvných úrokov do
okamihu, kedy malo dôjsť ku konečnej splatnosti poskytnutého úveru a zároveň nárok na zaplatenie

úrokov z omeškania. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 a sp. zn.
2Cdo/13/2020. Uviedol, že vychádza zo záverov prijatých súdnym dvorom Európskej únie v spojených
veciach C-96/16 a C-94/17, ktoré pripúšťal kumuláciu zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania. On
ale poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 10.06.2021 vydané vo veci C-192/20, v ktorom
vyslovil,ženiejeuplatniteľnásmernicarady93/13EHSz05.04.1993navnútroštátneustanovenia,podľa

ktorých spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu o úvere, nemôže byť povinný
na základe ustanovení tejto zmluvy v prípade predčasného zosplatnenia úveru zaplatiť predajcovi
alebo dodávateľovi bežné úroky za obdobie od rozhodnutia o tomto zosplatnení až do skutočného
splatenia požičanej sumy, pokiaľ zaplatenie úrokov z omeškania iných zmluvných pokút podľa úverovej
zmluvy umožňuje kompenzáciu skutočnej škody, ktorý predajca alebo dodávateľ utrpel. Uvedeným
rozhodnutím tak súdny dvor dospel k záveru, že smernica rady 93/13/EHS nevyžaduje, aby vnútroštátny

súd neuplatnil okrem podmienky vyhlásenej za nekalú podmienky, ktoré neboli kvalifikované ako nekalé.
Preto skôr citované rozsudky Európskeho súdneho dvora sa majú vykladať tak, že bránia vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá neumožňuje predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý uzavrel zmluvu o úvere so
spotrebiteľompožadovaťvprípadepredčasnéhozosplatneniaúveru,abyboliokremúrokovzomeškania
zaplatené aj bežné úroky za obdobie od rozhodnutia o tomto zosplatnení až do úplného splatenia

požičanej sumy. Preto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nepovažuje za správne. Na tieto skutočnosti
poukazoval pred súdom prvej inštancie viacerými podaniami a boli podstatné pre rozhodnutie vo veci
ale súd sa s nim i dostatočne nevysporiadal, preto rozhodnutie vykazuje aj znaky arbitrárnosti.

3.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniunavrholuznesenievodvolanímnapadnutejčastiavýrokuo

trovách konania ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na 77 rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v ktorých
posudzoval nárok žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru. Najvyšší súd SR dospel k rovnakým
záverom ako súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozhodnutí, konkrétne, že žalobca má nárok
na zaplatenie úroku aj po zosplatnení úveru v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti veriteľovi náleží
úrok z istiny vo výške ako by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

4. Žalovaný v replike zotrval na dôvodoch odvolania a odvolacom petite. Vyjadril nesúhlas s tvrdeniami
žalobcu, ktorý síce poukazuje na množstvo rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré majú tvoriť ustálenú
rozhodovaciu prax ohľadom nastolenej otázky, avšak rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C/192/20 bolo
vydané neskôr ako predmetné rozhodnutie 10.06.2021 a preto žiadne z nich nie je možné v danej veci

aplikovať.

5. Žalobca v duplike zotrval na svojich predošlých vyjadreniach. Opätovne poukázal na rozsiahlu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v nastolenej otázke a žiadal rozsudok potvrdiť.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté (žalovaným), v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania
(§ 359 CSP, 362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a
odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to
dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu smerujúce len voči výroku I. a III. je nedôvodné.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7.1. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd platobným rozkazom zaviazal
žalovaného mu zaplatiť istinu vo výške 1.840,96 eura, úroky vo výške 146,89 eura, sankčné poplatkyvo výške 4,63 eura, úrok vo výške 19,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 23.05.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 15.05.2014 do
zaplatenia, poplatky za upomienky vo výške 60 eur a náhradu trov konania, ktorú žalobu odôvodnil tým,

že dňa 20.03.2013 uzatvoril žalobca so žalovaným úverovú zmluvu č. XXXX, na základe ktorej žalobca
poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2.000 eur na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý
úver a úroky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver
aj s príslušenstvom bol žalovaný povinný platiť do 16.03.2020 s tým, že po vyčerpaní poskytnutého
úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti a preto bol listom zo dňa 22.04.2014 vyzvaný na

predčasné splatenie poskytnutého úveru do 14.05.2014. Žalobca v žalobe uviedol, že ku dňu podania
žaloby tak predstavuje pohľadávka žalobcu sumu 2.052,48 eura, ktorá pozostávala z nezaplatenej istiny
poskytnutého úveru vo výške 1.840,96 eura, úrokmi vo výške 146,89 eura, sankčnými poplatkami vo
výške 4,63 eura a poplatkami vo výške 6 eur, pričom istina poskytnutého úveru a nezaplatené úroky
sú od 15.05.2014 sankcionované sankčnou províziou vo výške 5 % ročne.

8.1. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom (prvým v poradí) č. k. 12C/52/2015 - 346 zo dňa 17.
januára 2019, kde zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.340,65 eura, nezaplatené
vyčíslené úroky 135,70 eura, nezaplatený vyčíslený úrok z omeškania 1,61 eura, úrok vo výške 19,90
% p.a. z nezaplatenej istiny vo výške 1.840,96 eura od 13.05.2014 do 11.06.2014, z nezaplatenej istiny
vo výške 1.839,80 eura od 12.06.2014 do 12.06.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.790,33 eura od

13.06.2014 do 09.07.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.739,70 eura od 10.07.2014 do 07.08.2014,
z nezaplatenej istiny vo výške 1.689,07 eura od 08.08.2014 do 09.09.2014, z nezaplatenej istiny vo
výške 1.645,67 eura od 10.09.2014 do 08.10.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.602,27 eura od
09.10.2014 do 21.04.2015, z nezaplatenej istiny vo výške 1.350,94 eura od 22.04.2015 do 04.05.2015,
z nezaplatenej istiny vo výške 1.340,65 eura od 05.05.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5

% p. a. z nezaplatenej istiny vo výške 1.840,96 eura od 13.05.2014 do 11.06.2014, z nezaplatenej istiny
vo výške 1.839,80 eura od 12.06.2014 do 12.06.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.790,33 eura od
13.06.2014 do 09.07.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.739,70 eura od 10.07.2014 do 07.08.2014,
z nezaplatenej istiny vo výške 1.689,07 eura od 08.08.2014 do 09.09.2014, z nezaplatenej istiny vo
výške 1.645,67 eura od 10.09.2014 do 08.10.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.602,27 eura od

09.10.2014 do 21.04.2015, z nezaplatenej istiny vo výške 1.350,94 eura od 22.04.2015 do 04.05.2015,
z nezaplatenej istiny vo výške 1.340,65 eura od 05.05.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške
5 % p.a. z nezaplatených úrokov 135,70 eura od 13.05.2014 do zaplatenia a to v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Konanie v časti zaplatenia istiny 500,31 eura a príslušenstva v
rozsahu zmluvných úrokov 19,90 % p. a. z nezaplatenej istiny vo výške 1,16 eura od 13.05.2014 do

11.06.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 49,47 eura od 12.06.2014 do 12.06.2014, z nezaplatenej
istiny vo výške 50,63 eura od 13.06.2014 do 09.07.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 50,63 eura od
10.07.2014 do 07.08.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 43,40 eura od 08.08.2014 do 09.09.2014, z
nezaplatenej istiny vo výške 43,40 eura od 10.09.2014 do 08.10.2014, z nezaplatenej istiny vo výške
251,33 eura od 09.10.2014 do 21.04.2015, z nezaplatenej istiny vo výške 10,29 eura od 22.04.2015

do 04.05.2015, úrokom z omeškania 5 % p.a. z nezaplatenej istiny vo výške 1,16 eura od 13.05.2014
do 11.06.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 49,47 eura od 12.06.2014 do 12.06.2014, z nezaplatenej
istiny vo výške 50,63 eura od 13.06.2014 do 09.07.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 50,63 eura od
10.07.2014 do 07.08.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 43,40 eura od 08.08.2014 do 09.09.2014, z
nezaplatenej istiny vo výške 43,40 eura od 10.09.2014 do 08.10.2014, z nezaplatenej istiny vo výške

251,33 eura od 09.10.2014 do 21.04.2015, z nezaplatenej istiny vo výške 10,29 eura od 22.04.2015
do 04.05.2015, zastavil (výrok II.).

8.2. V dôsledku odvolania podaného žalovaným voči vyššie uvedenému rozsudku (prvom v poradí) súdu
prvej inštancie odvolací súd uznesením č. k. 8Co/205/2019 - 390 zo dňa 25. júna 2020 rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok
vo výške 19,90 % p. a. z nezaplatenej istiny vo výške 1.840,96 eura od 13.05.2014 do 11.06.2014, z
nezaplatenej istiny vo výške 1.839,80 eura od 12.06.2014 do 12.06.2014, z nezaplatenej istiny vo
výške 1.790,33 eura od 13.06.2014 do 09.07.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.739,70 eura od
10.07.2014 do 07.08.2014, z nezaplatenej istiny vo výške 1.689,07 eura od 08.08.2014 do 09.09.2014,

z nezapletenej istiny vo výške 1.645,67 eura od 10.09.2014 do 08.10.2014, z nezaplatenej istiny vo
výške 1.602,27 eura od 09.10.2014 do 21.04.2015, z nezaplatenej istiny vo výške 1.350,94 eura od
22.04.2015 do 04.05.2015, z nezaplatenej istiny vo výške 1.340,65 eura od 05.05.2015 do zaplateniazrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie s tým, že uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v dôsledku
skutočnosti, že odvolaním napadnutý nebol nadobudol právoplatnosť.

8.3. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol v záhlaví
tohto rozhodnutia citovaným rozsudkom (druhým v poradí), v ktorom žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 19,90 % p. a. zo sumy 1.840,96 eura od 13.05.2014 do 11.06.2014,
z istiny vo výške 1.839,80 eura od 12.06.2014 do 12.06.2014, z istiny vo výške 1.790,33 eura od
13.06.2014 do 09.07.2014, z istiny vo výške 1.739,70 eura od 10.07.2014 do 07.08.2014, z istiny vo

výške 1.689,07 eura od 08.08.2014 do 09.09.2014, z istiny vo výške 1.645,67 eura od 10.09.2014 do
08.10.2014, z istiny vo výške 1.602,27 eura od 09.10.2014 do 21.04.2015, z istiny vo výške 1.350,94
eura od 22.04.2015 do 04.05.2015, z istiny vo výške 1.340,65 eura od 05.05.2015 do 16.03.2020, a to
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V časti o zaplatenie úroku vo výške 19,90 %
p. a. z istiny vo výške 1.340,65 eur od 17.3.2020 do zaplatenia, žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100

% (výrok III.).

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie (druhému v poradí) podal žalovaný odvolanie, keď
rozsudok napadol vo vyhovujúcom výroku (výrok I.) a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov
konania (výrok III.), preto tieto tvoria predmet odvolacieho prieskumu. V dôsledku skutočnosti, že

zamietajúci výrok (výrok II.) nebol napadnutý odvolaním, tento netvorí predmet odvolacieho prieskumu.
Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že vo veci konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam ako aj to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

9.1. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký (medzi jeho zložky možno zaradiť najmä
právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo
na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o
procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k

nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo
na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového
práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa
nejaví ako spravodlivé s tým, že konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.).

9.2. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej

praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

9.3. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.10. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). V tejto časti sa odvolací súd plne stotožňuje s

dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne,
a preto ich nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje
za správne skutkovo a právne zdôvodnené s tým, že následne sa odvolací súd obmedzil už len na
doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa zároveň
spolu s podstatnými tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní ďalej v zmysle § 387 ods. 3 CSP

zaoberal podstatnými vyjadreniami žalovaného prednesenými v konaní pred súdom prvej inštancie, s
ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

11. Odvolateľ predovšetkým v podanom odvolaní namietal, nesprávnosť právneho záveru súdu prvej
inštancie, v zmysle ktorého súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 a sp. zn. 2Cdo/13/2020 má žalobca nárok na zmluvný úrok po

vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru od 13.05.2014, avšak len do 16.03.2020, t. j. do konečného
termínu splatnosti úveru vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. V tejto súvislosti žalovaný s poukazom na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-192/20 mal za to, že skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/42/2020 a sp. zn. 2Cdo/13/2020, na ktoré súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia odkazoval sú v rozpore s právnym záverom plynúcim z vyššie citovaného rozhodnutia

súdneho dvora. Namietol, že ak konajúci súd sa vo veci opieral o vyššie citované rozhodnutia
najvyššieho súdu, jeho právne závery nie je možné považovať za správne, pretože tieto rozhodnutia
najvyššieho súdu odporujú neskoršiemu rozhodnutiu Súdneho dvora vo veci C-192/20.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predmetom odvolacieho prieskumu je nárok žalobcu na

zmluvný úrok a jeho kumulácia s úrokom z omeškania, resp. otázka, do akého časového okamihu má
žalobca nárok na zmluvný (bežný) úrok po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru a či má nárok na
zmluvný úrok po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ktoré otázky boli predmetom právneho riešenia
neraz aj na úrovni Najvyššieho súdu SR, a to nie len v rámci už vyššie citovaných rozhodnutí dovolacieho
súdu.

13. Súdny dvor EÚ v rozsudku 10. júna 2021 vo veci C-192/20, Prima banka Slovensko a.s. proti HD,
na ktorý odvolateľ poukazoval, vyslovil, že s výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu
súdu, sa má smernica Rady 93/13/EHS vykladať v tom zmysle, že nie je uplatniteľná na vnútroštátne
ustanovenia, podľa ktorých spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu o úvere,

nemôže byť povinný na základe ustanovení tejto zmluvy v prípade predčasného zosplatnenia úveru
platiť predajcovi alebo dodávateľovi bežné úroky za obdobie od rozhodnutia o tomto zosplatnení až
do skutočného splatenia požičanej sumy, pokiaľ zaplatenie úrokov z omeškania a iných zmluvných
pokút splatných podľa uvedenej zmluvy umožňuje kompenzáciu skutočnej škody, ktorú predajca alebo
dodávateľ utrpel.

13.1. V nadväznosti na vyššie uvedené je teda zrejmé, že vyššie citované rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ vo veci C-192/20 na prejednávanú vec nedopadá, čo jednoznačne vyplýva zo záveru uvedeného
v predmetnom rozhodnutí Súdneho dvora, kde bola riešená otázka odlišná od tej, ktorá je podstatná
pre prejednávanú vec. V rozhodnutí Súdneho dvora bolo okrem tej skutočnosti, že smernica Rady

93/13/EHS nie je uplatniteľná na vnútroštátne ustanovenia, podľa ktorých spotrebiteľ, ktorý uzavrel s
predajcom alebo dodávateľom zmluvu o úvere, nemôže byť povinný na základe ustanovení tejto zmluvy
v prípade predčasného zosplatnenia úveru platiť predajcovi alebo dodávateľovi bežné úroky za obdobie
od rozhodnutia o tomto zosplatnení až do skutočného splatenia požičanej sumy, dôležité práve to, že v
prípade riešenom Súdnym dvorom išlo o posudzovanie kumulatívneho plnenia zmluvných úrokov spolu

s úrokmi z omeškania do skutočného splatenia požičanej sumy. Naopak, v danom prípade súd prvej
inštanciedospelkzáveruomožnejkumuláciítýchtoúrokovdočasukonečnejsplatnostispotrebiteľského
úveru.Jetedazrejmé,žesúdprvejinštancieanineriešilotázkukumulatívnehoplneniazmluvnýchúrokov
a úrokov z omeškania do skutočného splatenia požičanej sumy ako to bolo nastolené v konaní pred
Súdnym dvorom EÚ vo veci C-192/20, na ktorú otázku však súdny dvor nedal odpoveď vzhľadom na

skutočnosť, že posudzovanie nekalosti uvedenej otázky prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, pretože
smernica 93/13 nie je uplatniteľná na vnútroštátne ustanovenia, podľa ktorých spotrebiteľ, ktorý uzavrel
s predajcom alebo dodávateľom zmluvu o úvere, nemôže byť povinný na základe ustanovení tejto
zmluvy v prípade predčasného zosplatnenia úveru platiť predajcovi alebo dodávateľovi bežné úrokyza obdobie od rozhodnutia o tomto zosplatnení až do skutočného splatenia požičanej sumy, pokiaľ
zaplatenie úrokov z omeškania a iných zmluvných pokút splatných podľa uvedenej zmluvy umožňuje
kompenzáciu skutočnej škody, ktorú predajca alebo dodávateľ utrpel.

13.2. V odvolateľom namietaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 a sp.
zn. 2Cdo/13/2020, dovolací súd na rozdiel od vyššie citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci
C-192/20 riešil otázku dopadajúcu aj na prejednávaný prípad. Najvyšší súd SR vyslovil, že za situácie,
že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu

veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť
úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol.
Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti
porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako
úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho
existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena,

záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na
ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný
základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť
platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho
dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k

omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.

13.3. Záverom dovolací súd vo vyššie citovaných rozhodnutiach zaoberajúc sa časovým okamihom
dokedyjespravodlivýodspotrebiteľapožadovať,abyplatilzmluvnéúroky,akdošlovdôsledkuporušenia
jeho povinnosti úver splácať riadne a včas k mimoriadnemu zosplatneniu, vyslovil, že je pre spotrebiteľa

nevýhodné, aby platil úroky až do úplného zaplatenia istiny, pretože dojedanie, ktorého obsahom je
plateniedohodnutýchúrokovaždozaplateniaistinyjehopostaveniezhorší.Vtejtosúvislostikonštatoval,
že pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do
omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až
do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za

poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté
obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne
vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ
nemávprípadedojednania,ktoréumožňujenavyšovanietejtocenybezjejpresnéhoohraničenia.Keďže
spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku

zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená
cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým
sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení
predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods.1 OZ.

Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v
prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda jeho právo zostáva
zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej
náhrady škody.

14. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd teda sumarizuje, že odvolacia argumentácia
žalovaného, v rámci ktorej mal za to, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-192/20, je v
rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2020 a sp. zn. 2Cdo/13/2020 nemôže
byť správna, a to najmä z dôvodu, že v rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré odvolateľ označil za
prekonané neskorším rozhodnutím Súdneho dvora EÚ C-192/20 dovolací súd konštatoval, že platenie

zmluvných úrokov a úrokov z omeškania v ich kumulácií nie je možné do skutočného splatenia požičanej
sumy, preto za racionálny a správny (ako pre dlžník tak aj pre veriteľa) považoval záver, ktorým sa riadil
aj súd prvej inštancie, v zmysle ktorého kumulácia platenia týchto úrokov je prípustná najneskôr do
lehoty konečnej splatnosti úveru (ktorou otázkou sa Súdny dvor EÚ vo veci C-192/20, nezaoberal, preto
uvedené rozhodnutie súdneho dvora nemôže mať vplyv na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho

súdu v rámci posudzovania vyššie nastolených otázok).

15. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaného zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.Ústavnýsúdvosvojichrozhodnutiachuvedené
konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr.
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav a
vec i správne právne posúdil v súlade s aktuálne platnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR,
ako i Súdneho dvora EÚ.

17.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdvzmysle §396ods.1CSPa
§ 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).