Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. február 2023

Súd: Okresný súd Bratislava V
Spisová značka: 72C/16/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1522203243
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Mikuš

ECLI: ECLI:SK:OSBA5:2023:1522203243.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava V v konaní pred sudcom JUDr. Štefanom Mikušom, v právnej veci žalobcu:

Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866,
Pribinova 2, Bratislava proti žalovanej: H. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, U., o zaplatenie
91 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej súd n e p r i z n á v anárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žaloboudoručenousúdudňa12.4.2022sažalobcadomáhal,abysúdžalovanúzaviazalnazaplatenie
sumy 91 Eur s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavuje vyfakturované náklady za stravovanie

počas nariadenej karantény v karanténnom zariadení Školský internát, Medická 2, Košice za obdobie
od 23.1.2020 do 19.5.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007
Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „zákon o ochrane verejného zdravia“).
Predmetnéustanovenieumožňujeobmedziťvlastníctvofyzickejosobyvrozsahunákladov,ktorévzniknú
pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady
je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov

za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení.
Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená
v karanténnom zariadení. Žalobca v žalobe uviedol, že je povinný využívať všetky právne prostriedky
na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č.
374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu. Žalobca k žalobe priložil faktúru číslo XXXXXXXXXX a výzvy na
úhradu pohľadávky štátu.

2. Žaloba spolu s prílohami a výzvou na vyjadrenie sa k nej bola žalovanej doručená dňa 19.5.2022.
Žalovaná sa k podanej žalobe žiadnym spôsobom nevyjadrila.

3. Súd vo veci rozhodol podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 177 ods. 2 písm. c) CSP bez nariadenia
pojednávania, nakoľko ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie
sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 Eur. Rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 7.2.2023 o 10:50 hod.

4. Súd z listín založených v spise zistil nasledovný skutkový stav: žalobca vystavil žalovanej dňa
22.9.2020 faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 91 Eur za náklady za stravu počas nariadenej karantényv karanténnom zariadení Školský internát, Medická 2, Košice za obdobie od 23.1.2020 do 19.5.2020.
Žalobca výzvami vyzval žalovanú na úhradu fakturovanej sumy, ktorú žalovaný neuhradil.

5. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani
neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane

verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá

zahŕňaodkazna§12,akoajna§48ods.4,aleajvýslovnýmprepojením§48ods.4písm.n)na§12ods.
2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a
§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2
písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje

ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou
zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6
ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej
slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne

legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i
legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej
§ 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa
§ 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich

formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v
tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov
tejto kompetencie zákonodarcom.“

6. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, bolo účelom zákonodarcu, aby osoby,
ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením
UVZ znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157
nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej

osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska
rozsahu je obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická
osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie

atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR
v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má
výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov,
ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá
možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou

povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods.
2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu,
ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady
s tým spojené. Uvedené ustanovenia dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli (kúpa
rúšok, respirátorov, dezinfekcie...). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov vzniká v okamihu uzavretia

súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením
ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58
ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V
prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplateniakúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona
o ochrane verejného zdravia. To platí aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanej, kde oprávnenie
domáhať sa zaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní netvrdil

a nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovanú, resp. že bol prevádzkovateľom zariadenia,
ktoré stravu žalovanému poskytlo. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by
mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovanej. Netvrdil ani iné skutočnosti
preukazujúce oprávnenie domáhať sa plnenia žalovanej pohľadávky. Svoj nárok preukazoval len
vystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení a ďalších dôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok

žalobcu voči žalovanej. Z dôvodu pasivity žalovanej sa síce na skutkové tvrdenia žalobcu nazerá ako na
nesporné, avšak pokiaľ tieto tvrdenia nepreukazujú žalobcov nárok uplatnený žalobou voči žalovanej,
tak súd má za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Preto súd žalobu zamietol.

7. Z dôvodu zamietnutia žaloby možno pripočítať procesný úspech v spore žalovanej, avšak pre jej
pasivitu v konaní nemá súd preukázané, že by jej vznikli trovy súvisiace s konaním, a preto nárok na

ich náhradu žalovanej nepriznal.

Poučenie:

Podľa § 362 ods. 1 CSP proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
písomného doručenia na tunajší súd, písomne, dvojmo.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1,2,3 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa z. č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.