Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/102/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200107
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:7021200107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného v právnej
veci žalobkyne: M. Ď., O.. XX.XX.XXXX, V. E. B.Á. XXX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.
83182-2/2020-BA zo dňa 09.12.2020, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v

Košiciach č.k. 4Sa/6/2021-37 zo dňa 31.08.2021, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
4Sa/6/2021-37 zo dňa 31.08.2021 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4Sa/6/2021-37 zo dňa 31.08.2021 zrušil rozhodnutie
žalovanej č. 83182-2/2020-BA zo dňa 09.12.2020 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 10037/2020-MI-DvN zo dňa 06.10.2020 (ďalej len
„prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil správnemu orgánu I. stupňa na ďalšie konanie.

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce (ďalej ako „prvostupňový správny orgán“) prvostupňovým
rozhodnutím rozhodla o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyni. Prvostupňový
správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1 č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“) a na ustanovenie čl. 61 ods. 1, 2,
5 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa
16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Správny orgán vyhodnotil, že žalobkyňa v posledných
štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 29.06.2016
do 28.06.2020 na území Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „SR“ alebo „Slovensko“), nepreukázala
žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a na území Spojeného kráľovstva preukázala dobu poistenia
v nezamestnanosti od 29.06.2016 do 18.06.2020, teda 1451 dní. Skonštatoval, že Spojené kráľovstvo
po vystúpení z Európskej únie uplatňuje do skončenia prechodného obdobia (31.12.2020) základné

nariadenie. Skonštatoval, že žalobkyňa sa v období trvania pracovných pomerov zdržiavala v Spojenom
kráľovstve. Pracovnú situáciu žalobkyne vyhodnotil ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský
pracovný trh. Počas pracovnej činnosti si plnila odvodové povinnosti v Spojenom kráľovstve, t. j. za
štát bydliska na odvodové účely sa považuje Spojené kráľovstvo. Skonštatoval, že žalobkyňa bývala v
Spojenom kráľovstve so svojim synom a druhom (ktorí tam tiež pracovali) v 3-izbovom byte a sťahovala
sa 5 krát do iného mesta alebo na inú ulicu. Bytovú situáciu vyhodnotil ako stabilnú. Na územie

Slovenska sa žalobkyňa vracala s druhom a synom letecky alebo autom priemerne 4 krát ročne na
dobu cca 4 mesiace, zdržiavala sa na adrese trvalého pobytu s oboma synmi, matkou a druhom.
Žalobkyňa je na území SR vlastníčkou nehnuteľnosti na bývanie, má bankový účet, osobný dôchodkovýúčet,hypotekárnupôžičku,uzatvorenýprogrampravidelnéhoinvestovania.Prvostupňovýsprávnyorgán
vyhodnotil, že celková dĺžka pobytu v Spojenom kráľovstve od roku 2010-2020, orientáciu na britský
pracovný trh, zdržiavanie sa na území Spojeného kráľovstva v pracovnom aj mimopracovnom čase,

stabilné bytové pomery, plnenie odvodových povinností v Spojenom kráľovstve svedčia o zachovaní
bydliska a o vytvorení centra záujmov a väzieb na území Spojeného kráľovstva.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom žalovaná preskúmavaným
rozhodnutím rozhodla tak, že ho v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. Bolo

by možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva
do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, ale len v
prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného
zamestnania na území Spojeného kráľovstva. Vychádzajúc zo žiadosti a vyhlásenia, žalobkyňa sa
na území Spojeného kráľovstva zdržiavala od februára 2010 do júna 2020, t. j. viac ako 10 rokov, v
Spojenom kráľovstve mala viacerých zamestnávateľov, jej posledné zamestnanie bolo od 01.04.2019

na neurčitý čas a skončilo sa 06.06.2020 dohodou. Žalovaná skonštatovala, že vzhľadom na dĺžku
zamestnania na území Spojeného kráľovstva, možno pracovnú situáciu žalobkyne na území Spojeného
kráľovstva hodnotiť ako jednoznačne stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Žalovaná
ďalej uviedla, že žalobkyňa je rozvedená a na území Spojeného kráľovstva bola so svojim druhom a
so svojim synom. Na území SR sa zdržiavajú jej blízke osoby - syn a matka. Na Slovensko chodievala

3x ročne, cestovali tam vlastným autom alebo letecky. Žalovaná preto konštatovala, že dlhodobý pobyt
v zahraničí, spoločne s druhom a jej synom svedčí o stabilnej rodinnej situácii žalobkyne a prenesení
jej silných väzieb na územie Spojeného kráľovstva. Na Slovensku žalobkyňa uviedla splácanie úveru
(vysporiadanie po rozvode), finančné produkty (napr. dôchodkové poistenie, bankový účet, pravidelné
investovanie Rytmus). V Spojenom kráľovstve žalobkyňa nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie,

bývala tam v podnájme spoločne s druhom a jej synom, ubytovanie v Spojenom kráľovstve zmenili 5 krát.
Žalobkyňa vlastní nehnuteľnosť na bývanie na Slovensku, kde aj počas pobytu na Slovensku bývala.
Žalovanápretouzavrela,žežalobkyňabolanaposledyzamestnanánaúzemíSpojenéhokráľovstva,kde
si aj plnila svoje daňové povinnosti, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje
štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo. Celková dĺžka pobytu viac ako 10 rokov na území Spojeného

kráľovstva, spoločný pobyt s druhom a jej synom, stabilita zamestnania na území Spojeného kráľovstva
(pracovné pomery na neurčitý čas), primeraná bytová situácia a daňová povinnosť na území Spojeného
kráľovstva boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (matka, syn a rodina, zachovaný trvalý
pobyt na Slovensku, deklarované návraty na územie Slovenska 3 krát ročne, finančné produkty na
Slovensku), ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby k Slovensku. Všetky tieto skutočnosti preto preukazujú

prenesenie a vytvorenie centra záujmov žalobkyne počas posledného zamestnania práve na území
Spojeného kráľovstva. Žalobkyňa sa slobodne rozhodla po dobu viac ako 10 rokov žiť (spoločne s
druhom a jej synom) a pracovať na území Spojeného kráľovstva. Žalovaná tiež dodala, že žalobkyňa
mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva.

4. Na odvolaciu námietku žalobkyne, že jej bydliskom vždy bola Slovenská republika a nepožiadala
o britské občianstvo, žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom
„bydlisko“. Bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva a v súlade s judikatúrou na zachovanie bydliska
a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu. Žalovaná
ďalej uviedla, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobkyne v rozhodnom období

bývať v Spojenom kráľovstve a nie je rozhodujúce, čo viedlo žalobkyňu k vráteniu sa na Slovensko.
K odvolacej námietke žalobkyne, že nebolo prihliadnuté na ňou podané daňové priznania k dani z
príjmov fyzickej osoby na Slovensku, žalovaná uviedla, že v čase výkonu zárobkovej činnosti na území
Spojeného kráľovstva bola žalobkyňa vo veci platenia daní z príjmu subjektom britských právnych
predpisov, preto sa za štát bydliska na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Spojené kráľovstvo

a podávaním daňových priznaní s nulovou daňovou povinnosťou si len plnila oznamovaciu povinnosť
na Slovensku.

5.Krajskýsúdpopreskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,žesprávnažalobažalobkyneje
dôvodná. Vyhodnotil, že v prejednávanom prípade nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia

bydliska žalobkyne medzi príslušnou inštitúciou Spojeného kráľovstva a Sociálnou poisťovňou, pobočka
Michalovce, pretože príslušná inštitúcia Spojeného kráľovstva za daných okolností nemala dôvod
posudzovať bydlisko žalobkyne. Žalovaná preto správne zvolila aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11
ods. 1 písm. a/ a b/ vykonávacieho nariadenia. V konaní neboli sporné skutočnosti týkajúce sa dobypoistenia v nezamestnanosti žalobkyne dosiahnuté v Spojenom kráľovstve. Sporným bolo zohľadnenie
tejto doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej v inom členskom štáte Európskej únie do celkovej
doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 na ods. 1 základného nariadenia, a to v súvislosti

s preukázaním zachovania pevných väzieb a bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky počas
výkonu posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva.

6. Správny súd mal za to, že správne orgány nevykonali dostatočným spôsobom dokazovanie na
preukázanie záveru prijatého v napadnutých rozhodnutiach, ktorý ich viedol k nepriznaniu nároku na

dávku v nezamestnanosti žalobkyni na Slovensku, uplatnenú žiadosťou zo dňa 14.07.2020 doručenú
Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce dňa 03.08.2020. Konštatoval, že v administratívnom konaní
mali správne orgány povinnosť zistiť, či žalobkyňa mala zachované bydlisko a pevné väzby na území
Slovenskej republiky a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie (čl. 11 vykonávacieho
nariadenia). Otázka centra záujmov bola správnymi orgánmi skúmaná príliš formálne, bez dostatočného
odôvodnenia, v súlade s myšlienkou, že dlhšie trvanie zamestnania v zahraničí (10 rokov v Spojenom

kráľovstve) prináša záver o tom, že centrum záujmov žalobkyne vzniklo v Spojenom kráľovstve, a to
aj bez prihliadnutia na stabilitu bytovej situácie žalobkyne v Spojenom kráľovstve (striedanie rôznych
podnájmov). Ďalej súd dodal, že ani poukázanie žalovanej na tú skutočnosť, že žalobkyňa mala v
Spojenom kráľovstve druha a syna, s ktorými žila, nie je postačujúca na prijatie záveru o tom, že centrum
záujmov žalobkyne je v Spojenom kráľovstve.

7. Správny súd preto dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov
v rozsahu a z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 191 ods. 1 písm. c/, e/ zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Bude nevyhnutné, aby správne orgány vykonali dokazovanie
v rozsahu dostatočnom na zistenie všetkých okolností a pohnútok žalobkyne v súvislosti s jej odchodom

zo Slovenska v roku 2010 do Spojeného kráľovstva a pobytom v skúmanom období v zahraničí.
Uvedené skutočnosti je nevyhnutné posudzovať individuálne, zvlášť vo vzťahu ku každej žiadosti o
dávke v nezamestnanosti, bez ohľadu na fiškálny záujem štátu. Je potrebné brať na zreteľ nielen to,
kde bude napokon preukázané, že žalobkyňa mala bydlisko v rokoch 2010 až 2020, ale najmä, kde
má najpevnejšie väzby a kde sa do budúcnosti bude chcieť usadiť (žalobkyňa vlastní rodinný dom na

Slovensku v E. B.) a cítiť najlepšie sociálne i spoločensky ukotvená, prihliadajúc najmä na rodinné,
spoločenské, ale aj pracovné väzby.
.
8. Proti uvedenému rozsudku včas podala žalovaná (ďalej tiež ako „sťažovateľka“) kasačnú sťažnosť
z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g), h) SSP a žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a

vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

9. Sťažovateľka sa nestotožnila s názorom správneho súdu o nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Bydlisko žalobkyne bolo posúdené na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií.
Sťažovateľka sa so všeobecným konštatovaním krajského súdu o nedostatočnom zistení skutkového

stavu veci v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti nemohla stotožniť najmä z dôvodu,
že krajský súd uvedené v rozsudku bližšie nešpecifikoval a neuviedol, ktoré skutočnosti mali byť podľa
jeho názoru dôslednejšie, resp. iným spôsobom zistené a preukázané, rovnako žalobkyňa nenavrhla
vykonanie žiadnych ďalších dôkazov. Podľa sťažovateľky vykonanie žiadnych ďalších dôkazov nie je
spôsobilé priniesť iné závery ako tie, ktoré vyplynuli z vyčerpávajúco zisteného skutkového stavu veci.

10. Sťažovateľka taktiež namietala, že prípad žalobkyne nemožno posudzovať ako „vypadnutie“
zo systému sociálneho zabezpečenia. Žalobkyňa mala možnosť požiadať o dávku pre prípad
nezamestnanosti v štáte, kde naposledy pracovala a bola pre tento prípad poistená (Spojené kráľovstvo)
asúčasnemohlapožiadaťotútodávkuajvštátepôvodu(Slovensko).Nesplneniezákonnýchpodmienok

nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte zamestnania a následne ani v štáte pôvodu (t. j. v štáte, kde
nebolo hradené poistné na poistenie v nezamestnanosti), nie je možné vyhodnotiť ako vyskytnutie sa
mimo systému sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov.

11. Sťažovateľka sa tiež nestotožnila s názorom správneho súdu, že otázku centra záujmov bola

skúmaná správnymi orgánmi príliš formálne, bez dostatočného odôvodnenia. Vylúčila tiež, že by v
konania o nároku na dávku v nezamestnanosti bolo prihliadané na fiškálne záujmy štátu, nároky
žiadateľov sú posudzované výlučne v zmysle príslušných právnych predpisov. Podľa právneho názoru
sťažovateľky subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu,pocit domova a pod. nemôžu prevážiť skutočnosti objektívne, definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia.

12. Žalobkyňa sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 28.11.2021, v ktorom sa s
napadnutým rozsudkom stotožnila a uviedla, že vyjadrenia žalovanej v kasačnej sťažnosti ju utvrdzujú
v tom, že sťažovateľka brala do úvahy fiškálny záujem štátu. Uviedla, že jej najbližší rodinní príslušníci
(súrodenci, syn Jaroslav, jeho dcéra) sa zdržiavali na Slovensku. Sťažovateľka svojim rozhodnutím
postavila žalobkyňu mimo systém sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov a v

podstate ju núti natrvalo opustiť Slovensko. Kasačnému súdu navrhla, aby uznal rozhodnutie krajského
súdu za právoplatné.

13.NajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyakokasačnýsúd(§438ods.2SSP)pozistení,žekasačná
sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, je prípustná a podaná v zákonom stanovenej lehote, bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), oboznámiac sa so súdnym spisom a administratívnym spisom a

po vyhodnotení sťažnostných námietok zistil, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods.
1 SSP rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

14. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie sťažovateľky zo dňa 09.12.2020, ktorým
zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce zo dňa

06.10.2020, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 základného
nariadenia rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

15. Z obsahu administratívneho a súdneho spisu kasačný súd zistil, že Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny Michalovce dňom 29.06.2020 zaradil žalobkyňu do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Dňa 03.08.2020 si žalobkyňa v Sociálnej poisťovni, pobočka Michalovce uplatnila nárok na dávku
v nezamestnanosti. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie, t. j. v období od 29.06.2016 do 28.06.2020 žalobkyňa na území SR nepreukázala
žiadne doby poistenia v nezamestnanosti. Na území iného členského štátu (Spojené kráľovstvo)
mala podľa formulára U1, osvedčeného príslušnou inštitúciou Spojeného kráľovstva, dobu poistenia

v nezamestnanosti od 19.06.2016 do 18.06.2020. Podľa vyjadrenia žalovanej sú príslušné inštitúcie
členských štátov inštruované, aby v prípade osvedčovania doby poistenia v nezamestnanosti pre SR
osvedčovali dobu poistenia v nezamestnanosti dotknutej osoby v rozsahu 4 roky. Zo žiadosti o dávku
v nezamestnanosti a Zápisnice zo dňa 18.09.2020 vyplýva, že žalobkyňa bola na území Spojeného
kráľovstva zamestnaná u 6 rôznych zamestnávateľov v nasledovných pracovných pozíciách:

- od 24.03.2010 do 01.10.2010, personálna agentúra Futurestep Resources Ltd, zamestnaná ako
operátorka výroby v meste Birmingham, pracovný pomer sa skončil z dôvodu ukončenia sezóny;
- od 04.10.2010 do 11.11.2012, personálna agentúra Encore Personnel Services Ltd., zamestnaná ako
operátorka výroby v meste Evesham, pracovný pomer bol ukončený z dôvodu zániku agentúry;
- od 12.11.2012 do 26.06.2015, personálna agentúra Fusion Personnel Limited, zamestnaná ako

operátorka výroby v meste Evesham, pracovný pomer bol ukončený z dôvodu zatvorenia fabriky;
- od 01.08.2015 do 28.05.2017, personálna agentúra Red Rock Partnership Ltd., zamestnaná ako
operátorka výroby v meste Evesham, pracovný pomer bol ukončený zo zdravotných dôvodov;
- od 29.05.2017 do 01.04.2019, personálna agentúra M&A Staff, zamestnaná ako operátorka výroby
v meste Evesham, pracovný pomer bol ukončený z dôvodu prechodu z agentúrneho na firemného

zamestnanca;
- od 01.04.2019 do 06.06.2020, Oxford Fruit Comany Ltd., zamestnaná ako operátorka výroby v meste
Evesham, pracovný pomer bol ukončený dohodou z dôvodu návratu na Slovensko.

16. Príslušná inštitúcia Spojeného kráľovstva vo formulári U1 osvedčila, že posledné zamestnanie

skončilo výpoveďou zo strany zamestnanca (bod 3.4) a žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti
podľa vnútroštátnych predpisov nevznikol (bod 6.2.2). Okrem toho mala žalobkyňa v období od
10.04.2016 do 13.06.2020 pôsobiť na území Spojeného kráľovstva ako samostatne zárobkovo činná
osoba, avšak toto obdobie nebolo obdobím poistenia bez uvedenia dôvodu (bod 2.2.2 a 2.2.3). Podľa
vyjadrení žalobkyne sa na území Spojeného kráľovstva zdržiavala od februára 2010 do júna 2020, spolu

s jej synom (nar. 02.04.1993) a druhom a na území SR zostala matka žalobkyne a druhý syn (nar.
16.07.1985). Žalobkyňa uviedla, že so synom a druhom bývali v podnájme a tvrdila, že tento mala meniť
5 krát. Z predložených potvrdení miestneho daňového a colného úradu (HM Revenue and Customs) o
príjme, daniach a poistení žalobkyne vyplýva, že súkromná adresa žalobkyne v Spojenom kráľovstvesa v období 2010 až 2012 menila každoročne a od roku 2013 do roku 2020 sa nezmenila. Na území
SR žalobkyňa vlastní nehnuteľnosť na bývanie. Žalobkyňa vo Vyhlásení a v Zápisnici uviedla, že na
územie SR sa vracala letecky a autom 3-4 krát ročne na 3-4 mesiace (okrem dovolenky mohla v práci

čerpať neplatené voľno). Žalobkyňa k svojmu tvrdeniu doložila rezervácie leteniek, z ktorých vyplýva,
že v rokoch 2017 až 2019 sa mohla na územie Slovenska pravidelne vracať na 2,5 - 3 mesiace v roku.
Cesty autom nepreukázala. Žalobkyňa ďalej doložila nasledovné doklady: potvrdenie obce E. B. zo dňa
14.7.2020 o vyplatení komunálneho odpadu za rok 2020; potvrdenie o trvalom pobyte v obci E. B. zo dňa
14.07.2020; kópie potvrdení o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2016,

2017, 2018 (všetky bez vzniku daňovej povinnosti); kópie rodných listov oboch synov; kópia rozsudku
z roku 2006 o rozvode a úprave práv a povinností k maloletým deťom; kópia zmluvy z roku 2017 o
programe pravidelného investovania Rytmus; kópia bankovej kartičky k účtu vedenému v ČSOB; kópiu
informácie z roku 2009 pre úhradu mesačných anuitných splátok k úveru; kópiu výpisu z osobného
dôchodkového účtu z roku 2017.

17. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 23.12.2020 (právoplatnosť
preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných
štyrochrokochpredzaradenímdoevidencieuchádzačovozamestnaniebolpoistenývnezamestnanosti
najmenej dva roky.

18. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré

uplatňuje.
Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy
doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného
členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté
v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

19. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila
v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

20. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej

poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo

samostatne zárobkovo činná osoba.

21. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne

zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

22. Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú
uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú
uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa

považujú za rodinných príslušníkov.

23. Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia:
j/ „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;k/ “pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

24. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo

viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

25. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako

vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

26.Kasačnýsúdnepovažujezapotrebnépodrobnesavenovaťkaždémudetailukonaniapredsprávnymi
orgánmi či pred krajským súdom a nadbytočne tak opakovať fakty, ktoré sú účastníkom konania dobre
známe, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zameria na rozhodujúce skutočnosti, majúce súvis s

kasačnými dôvodmi.

27. Z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba
viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského
štátu, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu (tu na

území Spojeného kráľovstva) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v
prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá
osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je
možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ
je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová

počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a
bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v
nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol
dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Pod pojmom
„bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov

Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné
bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako
„centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje
v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania

sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej
zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza
k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne
preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku.

28. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje na rozhodnutie Správnej komisie
pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl.
65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúce sa práv na dávky v
nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali
počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na

území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti
prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade
cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz
za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinamipôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť
oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné
zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo

svojej krajine pôvodu.

29. Kasačný súd vyhodnotil námietku sťažovateľky, smerujúcu proti názoru správneho súdu o
nedostatočne zistenom skutkovom stave a formálnom skúmaní centra záujmov, za dôvodnú. Po
preskúmaníobsahuadministratívnehospisuaobsahuvydanýchrozhodnutížalovanejaprvostupňového

správneho orgánu konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie (v spojení s prvostupňovým správnym
rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne
právne posúdené. Kasačný súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že centrum záujmov
žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Spojenom
kráľovstve.

30. V prospech vzniku nového centra záujmov v rozhodnom období (počas svojej poslednej činnosti
ako zamestnanec - čl. 65 ods. 2 základného nariadenia) v Spojenom kráľovstve, podľa kasačného
súdu, jednoznačne svedčí, že žalobkyňa sa zdržiavala od februára 2010 do júna 2020, teda viac
ako 10 rokov zvyčajne na území Spojeného kráľovstva a s ohľadom na vzdialenosť nie je reálne,
aby bola cezhraničným pracovníkom. Za podstatnú vyhodnotil kasačný súd tiež tú skutočnosť, že v

posudzovanom období, kedy žalobkyňa pracovala na území Spojeného kráľovstva, bola v súvislosti s
týmto zamestnaním na území Spojeného kráľovstva nepretržite poistená (formulár U1). Jej pracovné
pomery na seba v zásade plynule nadväzovali, bez potreby čerpať dávku v nezamestnanosti.
Predposledné zamestnanie na území Spojeného kráľovstva žalobkyňa ukončovala z dôvodu zmeny
z agentúrneho na firemného zamestnanca. Pokračovala teda v práci u rovnakého zamestnávateľa,

pre ktorého pracovala aj v predposlednom zamestnaní, pričom mala zmluvu na dobu neurčitú a k
ukončenie pracovného pomeru nedošlo zo strany zamestnávateľa, ale z iniciatívy žalobkyne. Vzhľadom
na uvedené možno považovať zamestnanie žalobkyne v Spojenom kráľovstve za stabilné, čo spolu s
plynulým zamestnávaním sa žalobkyne u rôznych zamestnávateľov v priebehu jej 10 ročného pobytu v
Spojenom kráľovstve svedčí v prospech orientácie žalobkyne na tento pracovný trh. Spojené kráľovstvo

bolo tiež miestom, kde žalobkyňa odvádzala odvody a dane a pôsobila v období od 10.04.2016 do
13.06.2020 ako samostatne zárobkovo činná osoba.

31. Tieto závery nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti v podobe rodinných väzieb,
vlastníctva nehnuteľnosti a uhrádzanie súvisiacich povinných poplatkov, či využívanie finančných

produktov na Slovensku. Skutočnosti ako plnenie daňových a poplatkových povinností, úver, životné
poistenie či bankový účet len dotvárajú obraz o finančnej situácii žalobkyne. Vlastníctvo či využívanie
finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného štátu. Existencia
daňových povinností súvisiacich s daňou z príjmu fyzickej osoby a poplatkových povinností spojených
s vlastníctvom majetku vyplýva z príslušnej legislatívy a neviaže sa na posúdenie otázky bydliska, resp.

centra záujmov podľa koordinačných nariadení.

32. Pokiaľ ide o rodinné väzby, kasačný súd konštatuje, že toto kritérium sa týka len rodinných
príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek
plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobkyňa neprodukovala žiadny dôkaz o tom, že

by jej starší syn (ktorý v čase jej odchodu do zahraničia už bol plnoletý a v súčasnosti už sám je rodičom)
bol v takej situácii, v dôsledku ktorej by bol stále nezaopatreným dieťaťom. Mladší syn žalobkyne,
ktorý jej bol po rozvode zverený do osobnej starostlivosti, v čase odchodu do zahraničia s matkou
bol maloletý, čo svedčí v prospech prenesenia centra záujmov do Spojeného kráľovstva v roku 2010.
Tento syn žalobkyne je od roku 2011 plnoletý, zotrval s ňou v Spojenom kráľovstve, zamestnal sa tam,

býval so žalobkyňou v jednej domácnosti. Vo vzťahu k matke žalobkyne kasačný súd v nadväznosti na
vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi
osobami, zároveň však poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobkyne ani nič nenasvedčovalo, že
by jej vzťah k matke bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným
faktickým prenesením bydliska žalobkyne do Spojeného kráľovstva. Ďalej kasačný súd konštatuje, že

žalobkyňa je rozvedená a v Spojenom kráľovstve dlhodobo žila v spoločnej domácnosti so svojim
druhom, t. j. s osobou, s ktorou mala vôľu žiť spoločne v Spojenom kráľovstve a spoločne sa aj vracali
na Slovensko. Rodinná situácia žalobkyne v posudzovanom období teda svedčí o centre jej záujmov
v Spojenom kráľovstve.33. Kasačný súd tiež konštatuje, že podľa formulára U2 mala žalobkyňa v období od 10.04.2016 do
13.06.2020 pôsobila ako samostatne zárobkovo činná osoba a faktom zostáva skutočnosť, že túto

činnosť vykonávala na území Spojeného kráľovstva, čo svedčí opäť v prospech orientácie žalobkyne
na centrum jej záujmov v Spojenom kráľovstve. Samotný cieľ nadobúdania financií z podnikania (napr.
zabezpečiť finančné prostriedky na návrat do SR) nie je pre posúdenie založenia centra záujmov právne
relevantný.

34. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza,
žejepotrebnéprihliadaťnaokolnostikonkrétnehoprípadu.Skutočnosť,žežalobkyňabývalavpodnájme
ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v Slovenskej republike, ale
je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Veľkej
Británie ničím neštandardným. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že podľa dokladov predložených
žalobkyňou jej adresa sa od roku 2013 do 2020 nezmenila a v podnájme žila spoločne so synom a

druhom. Iná bytová situácia by podľa názoru súdu bola spôsobilá relativizovať v predchádzajúcej vete
vyslovený záver. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti na Slovensku a že
po návrate na Slovensko býva v tejto nehnuteľnosti, taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie
centra záujmu žalobkyne na Slovensku počas jej pobytu v Spojenom kráľovstve. Návrat žalobkyne do
rodinného domu za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov

na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do
Spojeného kráľovstva.

35. Kasačný súd ako dôvodnú vyhodnotil aj námietku, že z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé, ktoré
skutočnosti mali byť dôslednejšie, resp. iným spôsobom zistené a preukázané. Správny súd opomenul

identifikovať, ktoré konkrétne skutočnosti v posudzovanom období boli objasnené nedostatočne alebo
vôbec a zároveň majú vplyv na výsledok konania. Sťažovateľka podľa názoru kasačného súdu
zhromaždila a vyhodnotila sumu dôkazov, ktorá jej umožnila urobiť záver obsiahnutý v napadnutom
rozhodnutí, pričom nezostali nijaké rozumné pochybnosti o celkovej situácii žalobkyne v posudzovanom
období. Ani sama žalobkyňa ďalšie dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o zachovaní bydliska na

území Slovenskej republiky nenavrhovala, hoci jej táto povinnosť priamo vyplýva zo zákona o sociálnom
poistení (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení), zistený skutkový stav žalobkyňa nespochybnila ani
v podanej správnej žalobe, kde namietala výhradne nesprávne právne posúdenie.

36. Kasačný súd ďalej uvádza, že sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu, že pri určovaní bydliska

je potrebné zohľadniť, kde má osoba najpevnejšie väzby, kde sa do budúcnosti bude chcieť usadiť a
cítiť sa najlepšie sociálne a spoločensky ukotvená, s prihliadnutím najmä na rodinné, spoločenské a
pracovné väzby a za týmto účelom doplniť dokazovanie. Kritériá, ktoré krajský súd žiada zohľadniť,
nezodpovedajú kritériám podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V prípade, ak by posúdenie
rôznych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, neviedlo k určeniu bydliska, za

rozhodujúci sa považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností,
najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia). Kasačný súd
konštatuje, že úmysel žalobkyne, že sa chce vrátiť na Slovensko, tohto času nie je relevantný, keďže
postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda v
prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra

záujmov i naďalej otvorená (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016). V zmysle čl. 11 ods. 2 je
to vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V
posudzovanom prípade však príslušná inštitúcia Spojeného kráľovstva a príslušná slovenská inštitúcia
nedospeli k rozdielnym záverom. Zo skutkového stavu vyplýva, že príslušná inštitúcia Spojeného
kráľovstva vo formulári U1 uviedla, že žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských

zákonov nevznikol a žalobkyňa v konaní pred správnym orgánom a ani v konaní pred súdom túto
skutočnosť nespochybňovala. Rovnako sťažovateľka uvedený záver príslušnej inštitúcie Spojeného
kráľovstva nerozporovala a následne zvolila postup priamej aplikácie kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1
vykonávaciehonariadenia(pozrinapr.rozsudokNSSRsp.zn.1Sžso/26/2016asp.zn.7/Sžsk/91/2020).
Kasačný súd ďalej poznamenáva, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je

objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej
osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska. Na tieto účely nie je rozhodujúca
na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý
plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto,kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) - pozri rozsudok NS SR sp. zn.
1Sžsk/38/2017.

37. Na odklon napadnutého rozsudku krajského súdu od vyššie uvedených rozhodnutí NS SR poukázala
v kasačnej sťažnosti aj sťažovateľka a kasačný súd sa s ňou stotožnil. Pre úplnosť však kasačný súd
dodáva, že rozhodnutia krajských súdov, označené sťažovateľkou v kasačnej sťažnosti a v jej doplnení
zo dňa 15.06.2022, nepredstavujú v zmysle ustálenej judikatúry (pozri judikát R71/2018, rozsudok NS
SR sp. zn. 1Sžrk/5/2020 a sp.zn 10Szak/1/2018) ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu.

38. Záverom kasačný súd konštatuje, že sa nestotožňuje s úvahou správneho súdu a žalobkyne o
jej postavení mimo systému sociálneho zabezpečenia. Samozrejme nie je vylúčené, že osobe nárok
na dávku v súlade s vnútroštátnymi predpismi príslušného členského štátu nevznikne a nesplní ani
podmienku zachovania bydliska v členskom štáte pôvodu (tak ako v prípade žalobkyne). To však
neznamená, že by jej mal automaticky vzniknúť nárok na priznanie inej rovnakej dávky v inom členskom

štáte.Zmyslomochranykoordinačnýchnariadenítotižnieje,abyosobamalavždynároknaurčitúdávku;
cieľom je napomáhanie voľnému pohybu osôb tým, aby osoby, na ktoré sa tieto nariadenia vzťahujú,
vždy podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu.

39. Z uvedených dôvodov kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 1

SSP z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Krajský súd
v novom rozhodnutí zohľadní vyššie uvedené korekcie kasačného súdu ohľadom posúdenia zisteného
skutkového stavu a vec nanovo právne posúdi. Pritom je viazaný právnym názorom kasačného súdu.

40. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania

(§ 467 ods. 3 SSP).

41. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.