Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. január 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/194/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208211
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8717208211.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený Remedium Legal,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému: M. O., trvale bytom G. A. - Z. E. XX,
XXX XX G. A. - Z. E., o zaplatenie 5.000,- Eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad
pod sp. zn. 18Csp/69/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. decembra
2020 sp. zn. 5Co/127/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad rozsudkom č. k. 18Csp/69/2017-127 zo dňa 15. augusta 2019 žalobu zamietol
(výrok I.) a žalovanému priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
1.1. Predmetom žaloby bol nárok o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť 5000 eur s úrokom z
omeškania 5,05 % p. a. úrokom z omeškania od 11.12.2014 do zaplatenia žalobcovi z dôvodu, že medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá Zmluva o splátkovom úvere vo výške 46
100,- EUR, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 75,58 EUR do 30.4.2010 a od

15.5.2010 vo výške 373,40 EUR vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Žalovaný nesplácal úver včas a
riadne, a preto si právny predchodca uplatnil úhradu istiny 36 980,71 EUR a zmluvného úroku 7785,64
EUR. Dňa 22.4.2010 uzavrel právny predchodca so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky a dňa
25.11.2014 žalobca oznámil žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 25.11.2014.
1.2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust. § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., účinného ku dňu 22.04.2010.
1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že posúdil žalobu ako nedôvodnú a neopodstatnenú, nakoľko v

konaní nebolo preukázané, že bola riadne doručená výzva o mimoriadnej splatnosti zo strany právneho
predchodcu žalobcu, pričom súd zistil, že dňa 8.3.2012 právny predchodca doručoval oznámenie o
mimoriadnej splatnosti ku dňu 7.3.2012, avšak uvedená výzva nebola doručená žalovanému, ale dňa
13.3.2012 jeho mame, preto súd vyslovil názor, že bolo v danej veci potrebné zaoberať sa otázkou
vecnej legitimácie strán sporu v tomto konaní. V zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách žalobcu
zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách to, že
spoločnosť Slovenská sporiteľňa a. s., ako veriteľ písomne vyzvala žalovaného ako dlžníka na úhradu

dlhu a ten bol napriek výzve v omeškaní so splátkami nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie
tohto postupu je predpokladom postúpenia splatnej pohľadávky. Žalobca síce predložil výzvu k úhrade
zo dňa 25.11.2014, ktorú on zasielal žalovanému a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
zo dňa 8.3.2012, ktorá však nebola doručená žalovanému. V danom prípade je potrebné aplikovaťustanovenia lex specialis § 92 ods. 8 zákona č. 481/2003 Z. z., v zmysle ktorého v prípade porušenia
zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v zákone o bankách. Pokiaľ nebola

vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol, nie je možné dospieť
k záveru, že predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný, a teda nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania. Právny predchodca žalobcu sa mal správať tak, aby
spĺňal požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalobca nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému a uvedený predpoklad je zákonným

predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia pohľadávky.
Nakoľko nebola v konaní preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, preto v celosti súd žalobu zamietol.
Na margo veci súd prvej inštancie uviedol, že banka musí najskôr vyzvať klienta na úhradu peňažného
záväzku, a tak môže postúpiť pohľadávku na tretiu osobu, ktorá nie je bankou a v prípade, ak by klient,
ktorý bol v omeškaní uhradil peňažný záväzok, tak banka takto nemôže postupovať.
1.4. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)

a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému náhradu trov konania ako úspešnému v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 8. decembra 2020 sp. zn. 5Co/127/2019
rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a náhradu trov odvolacieho konania
stranám nepriznal (druhý výrok).

2.1. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dal
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu, pričom to bolo v snahe
garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivý proces. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli
naplnené očakávania odvolateľa, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom,
ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie

podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc
na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej
kvalite, i vzhľadom k skutočnosti, že sa jedná o spotrebiteľský spor.
2.2. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že žalobca aj napriek
pochybnostiam, o ktorých špekuluje v odvolaní, nepreukázal, že výzva zo dňa 08.03.2012 bola doručená

žalovanému. Názor súdu prvej inštancie, že pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru,
respektíve pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol, nie je možné dospieť k záveru, že predmetný úver bol
ku dňu postúpenia splatný, a teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom
tohto konania, podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá pravidlám formálnej logiky. Odvolací súd
súhlasil i s dodatkom súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu sa mal správať tak, aby

spĺňal požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Žalobca nepreukázal doručenie výzvy na plnenie žalovanému a uvedený predpoklad je skutočne
zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky a musí byť splnený v čase postúpenia
pohľadávky. Správne preto súd prvej inštancie z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu,
žalobu v celosti zamietol.

2.3. K odvolacej námietke žalobcu, keď poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25.04.2016, sp. zn. 3Obdo/28/2016, z ktorého vyplýva, že ak adresát zásielky splnomocnil na
jej prevzatie inú osobu, považuje sa zásielka za doručenú okamihom, kedy ju prevzal splnomocnenec
adresáta, splnomocnený na preberanie písomností preberá na seba ich adresát aj zodpovednosť za
následky spojené s prevzatím zásielky, prostredníctvom splnomocnenca (plynutie lehoty na splnenie

povinností, plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku a podobne), odvolací súd uviedol, že
toto rozhodnutie je v danom prípade nepoužiteľné. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný
splnomocnil svoju matku na preberanie zásielky. Túto skutočnosť začal tvrdiť žalobca až v odvolaní,
pričom ani v priebehu konania ani v priebehu odvolacieho konania túto skutočnosť riadne nepreukázal.
Táto nevyplýva ani z dokumentácie, ktorú predložil do spisu. Námietka žalobcu, čo do pochybenia

poštového doručovateľa, ktorý by zásielku nemal vydať matke žalovaného, nemá vo vzťahu k žalobe
právny význam. Tak, ako odvolací súd konštatoval vyššie, právny predchodca žalobcu mal riadne
zisťovať doručenie zásielky pre možnosť postúpenia pohľadávky a zistiť skutočnosti, prečo zásielka bola
doručená matke žalovaného a nie priamo žalovanému.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby
dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
3.1. Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a)
CSP.3.2. V dovolaní namietal, že súdy v základnom konaní založili svojej rozsudky na nesprávnom právnom
posúdení, pričom svojvoľným popieraním skutkových tvrdení žalobcu zároveň nesprávnym procesným
postupom mu znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné pravá v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces. Zotrval na tvrdení, že výzvu zo dňa 8.3.2012 žalovanému
doručoval,čonebolovkonanísporné.Skutočnosťonedoručenípredmetnejvýzvymoholpoprieťvýlučne
žalovaný, ktorý však v konaní neuviedol jediné tvrdenie, nakoľko bol absolútne pasívnou stranou sporu.
Žalobca namietal, že nie je mu zrejmé, akým spôsobom má dokazovať negatívnu skutočnosť, teda, či si
žalovanýustanovilsplnomocnencanapreberaniezásieloksvojumatkualebonie.Tútoskutočnosťmohol

však tvrdiť jediné žalovaný. V prípade, ak si žalovaný aj určil splnomocneného zástupcu na preberanie
zásielok, jedná sa o osobitné splnomocnenie, ktoré vyžaduje písomnú formu a úradne osvedčený
podpis. Záver súdu, že uvedené výzvy prevzala matka žalovaného, a preto ich nemožno považovať
za doručené, žalobca spochybnil, pretože táto skutočnosť v konaní sporná nebola. Dovolateľ súčasne
namietal, že je nepochybné za situácie, že uvedenú písomnosť prevzala matka žalovaného, že výzva
bola žalovanému riadne doručená, a to aj s ohľadom na to, že v zmysle § 45 ods. 1 OZ mal žalovaný

objektívnu možnosť sa s touto výzvou oboznámiť. Ak mali súdy pochybnosti o tom, či matka žalovaného
splnomocnenie na preberanie zásielok mala, a teda, či prevzala zásielku oprávnene, potom je v rozpore
so zásadou spravodlivosti, ak by táto skutočnosť mala byť za situácie predloženia dôkazu o doručení
tejto písomnosti prenesená zo strany súdu na žalobcu titulom jeho dôkazného bremena, pretože je
objektívne nemožné, aby mal žalobca vedomosť a vedel preukázať, či žalovaný splnomocnil alebo

nesplnomocnil 3. osobu na prijatie písomnosti v jeho mene, a teda, či poštový doručovateľ odovzdal
zásielku oprávnenej osobe. Z uvedených dôvodov považoval závery súdu za prekvapivé a rozporné
s vykonaným dokazovaním, nakoľko z výsledkov dokazovania vyplýva, že žalobca uniesol dôkazné
bremeno a riadne preukázal doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovanému.
3.3. Žalobca namietal aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko

odvolací súd sa pri riešení právne významnej otázky odklonil od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
SR (rozhodnutie zo dňa 25.4.2016 sp. zn. 3Obdo/28/2016), nakoľko nespojil právne účinky doručovania
s doručením splnomocnenému zástupcovi na preberanie zásielok.

4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) (ďalej aj „najvyšší súd“ príp. „dovolací
súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal,
či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a namietal, že závery súdu sú
prekvapivé a rozporné s vykonaným dokazovaním, nakoľko z výsledkov dokazovania vyplýva, že

žalobca uniesol dôkazné bremeno a riadne preukázal doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti žalovanému. Skutočnosť o nedoručení predmetnej výzvy zo dňa 8.3.2012 mohol poprieť
výlučne žalovaný, ktorý však v konaní neuviedol jediné tvrdenie, nakoľko bol absolútne pasívnou stranou
sporu.

7. Dovolací súd preto, vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom
existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv.
zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez

ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade
nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je
imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.

8. Hlavnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosťfyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou
súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie (I. ÚS 26/94). Porušením práva

na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v
zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z
ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou práva.

9. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi
zásadou formálnej pravdy a posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej
povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu
je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore.
Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho
povinnosti. Povinnosť strany sporu má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov

civilného procesu (čl. 8 Základných princípov CSP). Rozsudok v sporovom konaní zodpovedá tomu,
čo strany zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2 CSP) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu
netvrdila. Súd má však možnosť v materiálnom zmysle určitej korekcie, môže strany vyzvať na doplnenie
skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli, a takto
zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3 CSP), prípadne sa môže výnimočne

odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP). Účelom tohto korektívu je v rozumnej miere
zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.
Beck, 2016, 569 s.).

10. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Jej použitie v sporoch s
ochranou slabšej strany je limitované. Zo základného princípu zakotveného v článku 6 Základných
princípov CSP vyplýva, že ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s
cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu, je prípustné modifikovať všeobecné
pravidlo, že strany sporu majú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany v rovnakej miere. Slabšia strana (vo význame ustanovení § 290 až 323 CSP)
je zvýhodnená pri realizácii tohto procesného práva. Procesné úkony slabšej strany nepodliehajú
sudcovskej koncentrácii konania, zákonná koncentrácia v materiálnom význame de facto existuje aj v
konaniach s ochranou slabšej strany (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 579 s., 584

s.). 19. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciu ustanovenia § 151 ods. 1 a
2 CSP povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019).

11. V danom prípade súdy nižších inštancií správne postupovali, ak na preukázanie aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu v spore skúmali splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky bankou
na nebankový subjekt v súlade s § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Tento postup je súladný s judikatúrou,
podľa ktorej „V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti.
Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách
pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace

skutkové tvrdenia veriteľa“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021, sp. zn.
4Cdo/62/2020, uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 6 z roku 2022).

12. Dovolací súd nezistil pochybenie ani vo vyhodnotení skutkového stavu ohľadom záveru o
nepreukázaní doručenia výzvy z 8.3.2012 žalovanému. V danom prípade bola zásielka doručená

matke žalovaného, teda inému subjektu. Zásielka by sa považovala za doručenú žalovanému len za
predpokladu, že by sa preukázalo, že žalovaný splnomocnil svoju matku na preberanie zásielok, túto
skutočnosť mal však preukazovať žalobca (napr. vyjadrením pošty). Takýto dôkaz žalobca nepredložil,
ani v konaní nenavrhol.

13. Napadnuté rozhodnutie nemožno preto považovať za neprípustné, arbitrárne, ani rozporné s
princípomprávnejistoty.Zodôvodneniarozsudkuvyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiajúvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu jekoherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,
ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Procesný postup súdov
nižších inštancií nemožno vyhodnotiť ako rozporný s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ani v

rozpore s princípom právnej istoty (čl. 2 Základných princípov CSP), a preto dovolateľka neopodstatnene
namietala porušenie jej procesných práv. Uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP nie
je dôvodný.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

14. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Dovolateľ tvrdí, že otázkou, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri

riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, bola otázka
posúdenia právnych účinkov doručovania s doručením splnomocnenému zástupcovi na preberanie
zásielok.

15. Najvyšší súd SR ako súd dovolací vo veci sp. zn. 3Obdo/28/2016 (uznesenie z 25. apríla 2016)

riešilotázkuprávnychúčinkovdoručeniazmenkovéhoplatobnéhorozkazusplnomocnenémuzástupcovi
na preberanie zásielok. Súd prvého stupňa návrh na zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti
zmenkového platobného rozkazu zamietol z dôvodu, že návrh žalovaných neobsahoval žiadne
skutočnosti spochybňujúce doručenie zmenkového platobného rozkazu žalovanému 1/ aplikáciou
ustanovenia § 48 ods. 2 O. s. p. Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že žalovaní sami potvrdili skutočnosť,

že splnomocnili tretiu osobu na preberanie zásielok určených do vlastných rúk, čo vyplýva aj z obsahu
doručeniek, na ktorých je umiestnený nečitateľný podpis a označenie „splnm.“. Poštový úrad na výzvu
súdu oznámil, že zásielky obsahujúce zmenkový platobný rozkaz boli vydané splnomocnencovi na
základe splnomocnenia osvedčeného matrikou Mestskej časti Devínska Nová Ves, avšak pošta nemá
plnomocenstvá k dispozícii, pretože sa neuchovávajú na pošte, ale sú evidované len v osvedčovacej

knihe pod č. 515/10 a 849/11. Najvyšší súd vyslovil názor, že ak adresát zásielky splnomocnil na jej
prevzatie inú osobu, považuje sa zásielka za doručenú okamihom, kedy ju prevzal splnomocnenec
adresáta. Splnomocnením na preberanie písomností preberá na seba ich adresát aj zodpovednosť za
následky spojené s prevzatím zásielky prostredníctvom splnomocnenca (plynutie lehoty na splnenie
povinnosti, plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku a pod.).

16. V danom prípade však nebolo preukázané, že matka žalovaného bola osobou splnomocnenou
na preberanie zásielok, preto uvedené rozhodnutie je nepoužiteľné, súdy v základnom konaní z
neho správne nevychádzali a ani dovolaciu otázku nastolenú v dovolaní neriešili. Na základe vyššie
uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nie je

prípustné ani podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

17. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je vzhľadom na uvedené nedôvodné,
a preto ho dovolací súd ako celok zamietol (§ 448 CSP).

18. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 rovnakého zákona. V dovolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu dovolací súd priznal
náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

19. Tento rozsudok prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.