Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obo/10/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1000899913
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1000899913.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivany Izakovičovej a členiek

JUDr. Beaty Miničovej a Mgr. Soni Pekarčíkovej v spore žalobcu: JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič, stavebno-
obchodná firma, so sídlom Mešťanská 9, Hodonín, IČO: 10 579 281, Česká republika, zastúpeného
Advokátska kancelária JUDr. Jozef Holič s.r.o., Poľovnícka 4, 900 27 Bernolákovo, proti žalovanému:
1/ Železničné staviteľstvo Bratislava, spol. s.r.o., so sídlom Za stanicou 5, 831 04 Bratislava, IČO: 31
382 533, zastúpeného JUDr. Eduardom Veterníkom, advokátom, Viničná 20, 900 27 Bernolákovo; 2/
JUDr. Ján Benčura, správca konkurznej podstaty spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s.r.o., so sídlom
Štefánikova 15, 814 19 Bratislava, IČO: 31 328 750, v konaní o určenie vlastníctva, vydanie veci

hmotného investičného majetku a vydanie individuálneho petitu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2019, č. k. 49Cb/24/2000-1118, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19. marca 2019, č. k.
49Cb/24/2000-1118 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom zo dňa 19.03.2019,
č. k. 49Cb/24/2000-1118 prvým výrokom žalobu v celom rozsahu zamietol. Druhým výrokom priznal

žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tretím výrokom rozhodol, že
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov nepriznáva.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, že žalobou, doručenou Krajskému súdu
v Bratislave dňa 21.05.1998, požiadal žalobca o vydanie veci hmotného investičného majetku podľa
§ 126 Občianskeho zákonníka a súčasne požiadal onariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 až
78 O. s. p. V žalobe uviedol, že žalobca nadobudol vlastníctvo k predmetnému hnuteľnému majetku

sprivatizovanej jednotky Železničné staviteľstvo, š.p., Bratislava, Štefánikova 15, 811 04 Bratislava,
IČO: 00 002 984 a to Zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30.04.1992, uzavretou medzi Federálnym
fondom národného majetku ČSFR, so sídlom v Prahe 7, Nábřeží kpt. Jaroša 1000 a Stavebno-
obchodnou firmou A-Z, ul. Gorkého č. 9, Hodonín, IČO: 10 579 281, zast. JUDr. Ing. Dušanom
Ďurďovičom, zapísanou v podnikovom registri Mestského súdu v Bratislave, v odd. A, vložka 3383, a to v
zmysleHospodárskehozákonníka,dňomzápisu10.10.1991.Žalobcazmenilsvojeobchodnémeno,ato
na JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič - Stavebno-obchodná firma Hodonín, Mešťanská 9, pri nezmenenom IČO:

10 579 281, vedenom na Obchodnom registri Krajského súdu v Brne, oddiel A, vložka 3383. Žalobca
vlastníctvo k predmetným hnuteľným veciam označených pod písm. A/, por. č.1 až 37 a pod písm. B/,
por. č. 1 až 87 písomnej žaloby, nadobudol na základe vyššie citovanej zmluvy o predaji časti podniku
zo dňa 30.04.1992.3. Žalobca predmetný hnuteľný majetok vniesol do užívania spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o.,
Štefánikova 15, Bratislava. Žalobca bol v spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., spoločníkom, vo funkcii

generálneho riaditeľa. Z tohto dôvodu všetok majetok so všetkými výhodami z toho plynúcimi, užíval
ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. Dôkazom toho, že majetok bol len v užívaní je i tá skutočnosť, že predmetný
hnuteľný majetok, ktorý mal pridelené ŠPZ ešte v auguste 1995, bol vedený na sprivatizovanú
firmu Železničné staviteľstvo Bratislava, š.p., na Dopravnom inšpektoráte v Bratislave. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že v auguste 1995 spoločníci a konatelia spoločnosti ŽELSTAV, A Z, s.r.o.,

V.. U. U., V.. Z. C., riaditeľ závodu 01 v Bratislave V.. B. I. a riaditeľ závodu 02 v Žiline Ing.
I. Q., nezákonným spôsobom prepísali predmetný majetok bez súhlasu vlastníka z neexistujúcej
firmy Železničné staviteľstvo, š.p., na ŽELSTAV, A-Z, s.r.o., Štefánikova 15, Bratislava. K prepisu na
dopravnom inšpektoráte použili na odhlásenie vozidla razítko Železničného staviteľstva, š.p., ktoré už
v tom čase neexistovalo.

4. Súčasťou žalobného návrhu bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom bolo
rozhodnuté uznesením zo dňa 27.05.1998, č. k. 33Cb/349/1998-65 a uznesením zo dňa 07.07.1999, č.
k. 33Cb/39/1998. Prvé uznesenie bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo/251/99
zo dňa 19.11.1999.

5. Krajský súd v Bratislave, rozsudkom zo dňa 14.04.2016, č. k. 49Cb/24/2000-839, žalobu zamietol
s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd podrobne rozpísal všetky vydané rozhodnutia v tejto
veci, ako aj chronológiu postupov súdov. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Najvyšší súd
SR uznesením sp. zn. 2Obo/19/2016 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.04.2016 zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí okrem iného poukázal
na rozhodnutia vydané v konaniach súvisiacich s touto právnou vecou, a to rozsudky Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Obo/170/1996 a 6Obo/62/2003, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa
11.11.2008 pod sp. zn. 10C/199/1998. V predmetnom rozsudku Okresného súdu Bratislava III sa súd
zaoberal s námietkami žalobcu súvisiacimi so zmenami vykonanými v obchodnom registri a faktickým

odovzdaním hnuteľných vecí. Odvolací súd sa so závermi menovaného súdu prvej inštancie stotožnil v
plnom rozsahu, poukázal na ne. Zároveň uviedol, že existencia písomného odovzdávajúceho protokolu
nie je podmienkou prechodu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam. Z toho dôvodu nemôže obstáť
argumentácia žalobcu, že pokiaľ neexistuje písomný doklad o odovzdaní majetku, neprešlo vlastníctvo
na žalovaného 2/ a vlastníkom je naďalej žalobca. Rovnako odvolací súd zdôraznil, že nebolo možné

uznať ani argument žalobcu, že nevnesenie majetku do obchodnej spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s
r.o., IČO: 31 328 750, so sídlom Štefánikova 15, 814 19 Bratislava, potvrdzuje aj skutočnosť, že nedošlo
k zapísaniu zvýšenia základného imania tejto spoločnosti, ktoré ostalo v pôvodnej výške 200.000,- Sk.
6. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd prvej inštancie s poukazom na § 59 ods. 3, § 109 ods. 3,
§ 476 a 477 ods. 1 Obchodného zákonníka a vykonané dokazovanie zistil, že na základe rozhodnutí

príslušných orgánov vydaných podľa zákona č. 92/1991 Zb., uzavrel žalobca ako kupujúci s Federálnym
fondomnárodnéhomajetkuČSFRakopredávajúcim,Zmluvuopredajičastipodniku.Predmetomzmluvy
bol prevod vlastníckych práv ku všetkým veciam vrátane iných majetkových práv a hodnôt, slúžiacich
k prevádzkovaniu privatizovanej jednotky Železničné staviteľstvo Bratislava, stredisko Bratislava. Na
základe uvedenej zmluvy došlo dňa 29.05.1992 k podpisu Zápisu o prevzatí privatizovaného majetku

tak žalobcom, ako nadobúdateľom a to v rozsahu inventarizácie hospodárskych prostriedkov, vykonanej
ku dňu 30.04.1992.

7. Dňa 23.11.1992 žalobca spolu so svojou manželkou p. Trančíkovou, podpísali zmenu spoločenskej
zmluvy spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., kedy žalobca vniesol do spoločnosti, ako nepeňažný

vklad časť podniku Železničné staviteľstvo, Štefánikova 15, Bratislava v rozsahu, ktorý nadobudol na
základe vyššie uvedenej Zmluvy o predaji časti podniku z 30.04.1992, jej príloh a Zápisu o odovzdaní
a prevzatí vecí s výnimkou nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území Stará Lesná a
Senec. Všetci spoločníci vrátane žalobcu a jeho manželky sa dohodli, že pre spôsob určenia ceny tohto
nepeňažného vkladu je rozhodujúca kúpna cena časti podniku vo výške 455.000.000,- Kčs, ktorá je

aj cenou (hodnotou) nepeňažného vkladu. Ďalej bolo dohodnuté, že na vklad žalobcu ako spoločníka,
sa z ceny nepeňažného vkladu nezapočítava žiadna suma (t. j. výška vkladu a jeho podiel spoločníka
zostal bezo zmeny), nakoľko úver prijatý na zaplatenie kúpnej ceny vrátane úrokov, nebol do času
podpísania zmeny spoločenskej zmluvy uhradený. V bode 16 bolo ďalej dohodnuté, že štatutárnymorgánom spoločnosti sú konatelia, z ktorých každý koná samostatne. Na záver všetci spoločníci
splnomocnili konateľov predložiť návrh na zápis zmien, vyplývajúcich z tejto zmeny spoločenskej zmluvy
registračnému súdu.

8. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo od toho, že ho nadobudol
v rámci privatizácie, pričom toto svoje tvrdenie aj preukázal. Ďalej však tvrdil, že tento privatizovaný
majetok nepreviedol do vlastníctva spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., ale mu ho poskytol len
do užívania, teda zostal naďalej vlastníkom privatizovaného majetku. Toto tvrdenie s odkazom na

zmenu spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992, už však podľa krajského súdu žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázal. Existencia písomného odovzdávajúceho protokolu nie je podmienkou prechodu
vlastníckeho práva k hnuteľným veciam. Z toho dôvodu podľa konajúceho súdu nemohla obstáť
argumentácia žalobcu, že pokiaľ neexistuje písomný doklad o odovzdaní majetku, neprešlo vlastníctvo
na ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. a vlastníkom je naďalej žalobca. Súd prvej inštancie mal za to, že nemožno
sa dovolávať neplatnosti úkonu, pokiaľ neplatnosť spôsobí sám účastník, ako vyplýva z listiny a to

návrhu na registráciu zmeny spoločenskej zmluvy zo dňa 23.12.1992. Tento návrh bol vyhotovený a
podpísaný žalobcom. Žalobca preto nemôže namietať neplatnosť titulom neurčitosti podľa § 37 ods. 14
Občianskeho zákonníka.

9. Krajský súd zároveň zistil, že podľa bodu 6 Dodatku č. 1 Zmeny spoločenskej zmluvy na spoločnosť

ŽELSTAV A-Z, prechádzajú primerane všetky práva a záväzky vzťahujúce sa na nepeňažný vklad -
časť podniku podľa bodu 4 zmluvy, vrátane záväzkov z úverovej zmluvy uzavretej s STSP v Bratislave,
pobočka Bratislava a Stavebno-obchodnou firmou A -Z Hodonín (neskôr Bratislava) zo dňa 23.07.1992
azozmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiamč.XXXXXX/Xz24.07.1992,nazabezpečenie
pohľadávky vzniknutej z citovanej úverovej zmluvy č. XXXXXXX.

10. Zmenu spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992 v zmysle návrhu zo dňa 23.12.1992, registrovalo
vtedajšie Štátne notárstvo Bratislava dňa 28.12.1992 rozhodnutím č. R/587/92, ktorým pri zachovaní
vecno-právnych účinkov vlastníctvo prešlo dňom 28.12.1992 na spoločnosť ŽELSTAV A-Z, spol. s r.o.,
Štefánikova 15, Bratislava. Nemožno preto podľa krajského súdu prihliadnuť k tvrdeniu žalobcu, že

predmetom registračného konania boli iba nehnuteľnosti, a to z dôvodu, že registrovaná bola celá zmena
spoločenskej zmluvy zo dňa 23.11.1992. Tvrdenie žalobcu spočívajúce v tom, že zmena spoločenskej
zmluvy v znení Dodatku č. 1 zo dňa 23.11.1992 je neplatná, je podľa konajúceho súdu nedôvodné,
nakoľko privatizáciou - prevodom podniku, prechádzajú na nadobúdateľa všetky práva a iné majetkové
hodnoty, ktoré mal štátny podnik v čase jeho privatizácie. Ako dôvodný neuznal krajský súd ani ďalší

argument žalobcu, že nevnesenie majetku do obchodnej spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., keďže
nedošlo k zapísaniu zvýšenia základného imania tejto spoločnosti, ktoré ostalo v pôvodnej výške
200.000,- Sk. Tu súd prvej inštancie poukázal na to, že už v samotnej zmene spoločenskej zmluvy zo
dňa 23.11.1992 bolo výslovne dohodnuté, že na vklad žalobcu sa nezapočítava žiadna suma.
11. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., vznikla 23.07.1992, v ten istý

deň sa vybavil úver a v ten istý deň zaplatila Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, kúpnu cenu
privatizovaného majetku (Železničné staviteľstvo š.p. Bratislava) vo výške 454.500.000,- Sk. Preberací
protokol existuje medzi úpadcom ŽELSTAV A-Z a Federálnym fondom národného majetku ČSFR.
Hnuteľný majetok prešiel na ŽELSTAV A-Z tak, ako všetky práva, povinnosti a záväzky. Potvrdili to
audítori a daňové priznania za rok 1992, 1993, ktoré podpísal sám žalobca a žalovaný 2/ odvádzal

z vneseného majetku všetky dane, poplatky (keby nebol ich vlastníkom, nemohol by ich odvádzať),
vyplácal mzdy pracovníkom, robili sa účtovné závierky, splácal úvery. V mene úpadcu (žalovaného 2/)
odpredal niektoré hnuteľné veci svojej hodonínskej firme (čo by taktiež nemohol urobiť, keby úpadca -
žalovaný 2/, nebol ich vlastníkom).

12. Pokiaľ ide o ďalšie, resp. podrobnejšie právne závery odôvodňujúce zamietnutie návrhu, súd prvej
inštancie odkázal na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 81Cb/80/1997-859, v
ktorom súd rozhodol o návrhu žalobcu na vylúčenie inej časti privatizovaného majetku z konkurznej
podstaty úpadcu ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. V uvedenom konaní krajský súd posudzoval tú istú právnu
otázku, teda či existuje právny dôvod, na základe ktorého má žalobca nárok na vydanie privatizovaného

majetku. V konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého krajský súd dospel k
záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vlastníctvo k majetku, vydania ktorého
sa domáhal. Súd teda dospel k rovnakému záveru, že žalobca všetky hnuteľné veci, ktoré sa nachádzali
v tej časti štátneho podniku, ktorý sprivatizoval, vniesol do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. Zrovnakých dôvodov Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 24.09.2003, č. k. 6Obo/62/2003-921 tento
rozsudok potvrdil, ako vecne správny s konštatovaním, že „celý majetok, ktorý žalobca získal Zmluvou
o predaji podniku zo dňa 30.04.1992, platne a účinne vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti

ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., Bratislava.“ Následne dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením
zo dňa 29.11.2004, sp. zn. 1ObdoV/9/2004, odmietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
22.12.2004.

13. Súd prvej inštancie ďalej poukázal aj na právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa

14.05.1997, sp. zn. 2Obo/170/96, v ktorom bolo určené, že žalobca zmenou spoločenskej zmluvy zo
dňa 23.11.1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným ŽELSTAV, A-Z, vniesol majetok podľa
čl. IV bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy.
14. Súd prvej inštancie tiež poukázal aj na to, že žalobca okrem tejto žaloby, ktorou sa domáhal
vydania hnuteľných vecí, ktoré boli obsahom tejto žaloby, podal žalobu aj na Okresný súd Bratislava III,
ktorou sa taktiež domáhal vydania hnuteľných vecí, ktoré boli obsahom žaloby. Okresný súd Bratislava

III rozsudkom zo dňa 11.11.2008, č. k. 10C/199/98-339 túto žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd v
Bratislave dotknutý rozsudok potvrdil rozsudkom zo dňa 02.06.2010, č. k. 15Co/178/2008-411. V ňom
sa konštatovalo, že „je nesporné, že navrhovateľ JUDr. Ing. Dušan Ďurďovič, Měšťanská 9, Hodonín,
ČR, vniesol do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., všetok majetok, ktorý nadobudol na základe
zmluvy o predaji privatizovaného podniku Železničné staviteľstvo, š.p., Bratislava, Štefánikova 15 a to

so všetkými právami a záväzkami, vrátane záväzku zaplatiť Slovenskej sporiteľni Bratislava úver vo
výške 454.500.000,- Sk. Medzi záväzky, ktoré prevzala spoločnosť ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., patrili aj
stámiliónové dlhy a pracovnoprávne záväzky. Skutočnosť, že nebola preukázaná existencia zápisnice
o odovzdaní a prevzatí predmetného majetku, nie je dôvodom na spochybňovanie vnesenia tohto
majetku do predmetnej spoločnosti, keďže zo samotného konania navrhovateľa, ktorý bol spoločníkom

predmetnej spoločnosti a zároveň konateľom vyplýva, že užívanie majetku ako také, akceptoval.“
Následne dovolanie žalobcu Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 12.08.2013, sp. zn. 1Cdo/10/2011,
odmietol.

15. Krajský súd ďalej uviedol, že opatrením zo dňa 23.02.2004, č. k.

38K/111/95-4415 Krajský súd v Bratislave v právnej veci úpadcu: ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., Štefánikova
15, Bratislava, IČO: 31 328 750, dal správcovi súhlas na vylúčenie nevymožiteľných pohľadávok v
celkovej sume 9.975.259,- Sk a materiálových zásob, hmotného investičného majetku a drobného
hmotného investičného majetku v celkovej sume 39.711.144,- Sk z konkurznej podstaty, keďže takýto
majetok nebolo možné reálne speňažiť. Konkurzný súd podľa § 27 ods. 4 ZKV tieto nevymožiteľné

pohľadávky a veci, ktoré nebolo možné predať, vylúčil z konkurznej podstaty, keďže sa u úpadcu fyzicky
nenachádzali. Následne Najvyšší súd SR uznesenie o zrušení konkurzu na majetok úpadcu zrušil v
plnom rozsahu z dôvodu, že prebiehajú na jednotlivých súdoch v rámci SR ešte rôzne súdne konania.
Súd zároveň zistil, že žalovaný 2/ už nedisponuje žiadnym finančným, ani iným majetkom.

16. Prvoinštančný súd zdôraznil, že nevykonal doplnenie dokazovania podané žalobcom dňa
28.02.2019 na súd (na č. l. 1075) protokolom, ktorým malo dôjsť k odovzdaniu a prevzatiu HIM medzi
žalovaným 1/ a 2/, nakoľko tento dôkaz považuje vzhľadom na predmet sporu za nadbytočný. Súd prvej
inštancie nevykonal ani doplnenie dokazovania (na č. l. 1075) predložením listín zo strany žalovaného
2/ vo veci predaja HIM z dôvodu, že predmetný majetok bol opatrením Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 23.02.2004, č. k. 38K 111/95-4415, vylúčený zo súpisu konkurznej podstaty, ako aj z dôvodu, že súd
nemôže nahrádzať povinnosti žalobcu, uniesť v konaní dôkazné bremeno tvrdených skutočností. Súd
tiež nevykonal doplnenie dokazovania ohľadom účtovnej „kmeňovej knihy“ k 30.01.1992 z dôvodu, že
táto listina je súčasťou konkurzného spisu sp. zn. 38K 111/95, ktorý bol pripojený súdom ku konaniu sp.
zn. 49Cb/24/2000. Súd prvej inštancie nevykonal taktiež doplnenie dokazovania k cenám nárokovaných

položiek navrhované žalobcom, nakoľko posúdenie nároku je otázkou právnou. Na pojednávaní dňa
19.03.2019 súd prvej inštancie prijal uznesenie, že vzhľadom na to, že sporové strany nemajú žiadne
návrhy na doplnenie dokazovania, vyhlásil dokazovanie za ukončené.

17. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené nárok žalobcu nepovažoval za dôvodný, nakoľko

bolo preukázané, že žalobca nemá vlastnícke právo k hnuteľným veciam, nemá právo na ich vydanie a
rovnako tak mu nevznikol nárok na priznanie peňažnej náhrady, ktorej sa v konaní domáhal. Súd prvej
inštancie z uvedených listín vyvodil nasledovné právne závery:Tvrdenie žalobcu spočívajúce v neplatnosti zmeny spoločenskej zmluvy - Dodatku č. 1 zo dňa
23.11.1992 je nedôvodné v celom rozsahu. Tvrdenie žalobcu, že registračné konanie pred ŠN
záznamom - rozhodnutím pod č. R/587/1992 zo dňa 28.12.1992 je neplatné, je nedôvodné v celom

rozsahu.
Tvrdenie žalobcu spočívajúce v tvrdení, že predmetom navýšenia nepeňažného vkladu neboli hnuteľné
veci patriace podniku, je nedôvodné.
Žalobca nepreukázal skutočnosti, na základe ktorých by mu svedčalo vlastnícke právo k hnuteľným
veciam - hmotného investičného majetku, ktorých vlastníctva sa v konaní domáha.

18. Naopak, v konaní pred súdom prvej inštancie z obsahu spisu, listín v ňom založených, ako aj záverov
vyslovených v odôvodnení rozsudkov Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.09.2003, sp. zn. 6Obo/62/03;
zo dňa 14.05.1997, sp. zn. 2Obo/170/96; rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.06.2010, č.
k. 15Co/178/2008-411, jednoznačne vyplynul skutkový a právny záver o tom, že sám žalobca vniesol
nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., Bratislava a to celý majetok (hnuteľné

aj nehnuteľné veci) tak, ako ich nadobudol privatizáciou štátneho podniku. Podľa krajského súdu je
týmto nepochybné, že vlastníctvo k celému vnesenému majetku prešlo dňom 28.12.1992, rozhodnutím
vtedajšieho ŠN pod č. R/587/1992.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C. s. p.

20. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie v znení doplnenia zo dňa
08.05.2019, ktorými žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie
a rozhodnutie. Eventuálne žiadal žalobca napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobe vyhovie a prizná
„eventuálnu hodnotu“ cien, ktorá bola odsúhlasená a určená súdom prvej inštancie v uznesení zo dňa

18.11.2015, č. k. 49/24/2000-804 a zároveň prizná žalobcovi plnú náhradu trov konania.

21. Žalobca vzhliadol porušenie práva na spravodlivý proces v porušení niektorých kogentných
práv, porušenia zákazu svojvôle a v porušení práva vysporiadania sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami.Žalobcapoukázalnato,ževnapadnutomrozsudkuopakovaneporušil§391C.s.p.tým,

že nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutiach sp. zn. 6Obo/258/98,
6Obo/251/99 s tým, že jedine rozhodnutia správneho súdnictva sú oprávnené rozhodovať o zápisoch
vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Ďalej podľa názoru žalobcu konajúci súd nerešpektoval
ani svoj vlastný právny názor vyjadrený v rozsudku zo dňa 10.04.2001, č. k. 49Cb/24/2000-261; ako
ani právny názor vyslovený v Stanoviskách obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR č. Obpj 1/99,

Obpj 7/2002, či občianskeho kolégia č. Cpj 33/01. Napokon konanie trpí aj takou vadou, kedy súd v
konaní podľa žalobcu neskúmal nezákonnosti ohľadom straty technických preukazov za účelom predaja
motorových vozidiel s duplikátmi technických preukazov (sp. zn. 49Cb/24/2000).

22. S poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 754/2006 žalobca poukazuje odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia za nedostatočné, osobitne pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu (Dodatok
č. 1 k spoločenskej zmluve spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. zo dňa 23.11.1992 pod názvom
„Zmena spoločenskej zmluvy“, ktorý sa stal právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva
spoločnosti žalovaného 2/). Pokiaľ ide o automatické preberanie právnej kvalifikácie má odvolateľ zato,
že súdom prijaté závery odporujú ustálenej judikatúre, čím je narušený princíp právnej istoty v zmysle

znenia čl. 2 C. s. p.

23. Žalobca v podanom odvolaní opätovne konštatoval, že Dodatok č. 1 k spoločenskej zmluve
spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. zo dňa 23.11.1992 pod názvom „Zmena spoločenskej zmluvy“,
je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu neurčitosti a nedostatku obligatórnych náležitostí

vyžadovaných kogentnými právnymi normami. Táto absolútna neplatnosť nastáva ex lege, pôsobí ex
tunc a súd na ňu prihliada ex offo. Odvolateľ zdôraznil, že s prihliadnutím na čl. V je zrejmé, že Dodatok
č. 1 v sebe inkorporuje prijatý záväzok spoločníka vložiť do spoločnosti nepeňažný vklad vymedzený
spôsobom podľa čl. IV ods. 5 a súčasne prejav vôle /rozhodnutie/ všetkých spoločníkov nepeňažný
vklad prijať do vlastníctva spoločnosti (namiesto uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti o zvýšení

základného imania nepeňažným vkladom). Preto má byť táto časť Dodatku č. 1 vnímaná ako tzv. vecná
zmluva, t. j. za taký právny úkon, na základe ktorého má prejsť vlastnícke právo k (ne)hnuteľnostiam
z prevádzajúceho na nadobúdateľa za podmienok podľa právnej úpravy a registráciou štátnym
notárstvom. Vzhľadom na uvedené má žalobca zato, že Dodatok č. 1 je neurčitý pokiaľ ide o započítanieurčitej sumy, ako aj pokiaľ ide o vymedzenie predmetu nepeňažného vkladu. Túto neurčitosť podľa
žalobcu nie je možné preklenúť ani pomocou výkladových pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka
v znení do 27.12.1992.

24. Preto je žalobca toho názoru, že Dodatok č. 1 nemohol byť zákonným právnym titulom na akýkoľvek
prevod vlastníckeho práva k (ne)hnuteľnostiam, pretože ide o absolútne neplatný právny úkon. Tento
nedostatok Dodatku č. 1, resp. skúmať obsah a účel právneho úkonu pre rozpor so zákonom malo štátne
notárstvo v čase spornej registrácie pod č. Rl 587/92 zo dňa 28.12.1992 skúmať na základe zákonom

uloženej povinnosti. Vzhľadom uvedené skutočnosti nie je Dodatok č. 1 zároveň ani „vkladu-schopnou“
listinou pre účely konania na katastri nehnuteľností.

25. Inú vadu konania vzhliadol odvolateľ v tom, že súd prvej inštancie sa pri svojej formulácii
svojej právnej kvalifikácie odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.05.1997, č. k.
2Obo/170/1996, ktorý však vykazuje viaceré vady. Prvou je, že na strane žalovaného už nebol žiaden

subjekt a druhou, že výroková časť rozsudku je zmätočná a nevykonateľná. Napokon treťou vadou bolo,
že súd rozhodoval o zmenenom petite, ktorý však nijako nesúvisel s pôvodným určovacím petitom, čím
bolapodľaodvolateľaporušenázásadadvojinštantnostikonania.Žalobcazároveňnamietol,žesúdprvej
inštancie nevykonal doplnenie dokazovania k cenám nárokovateľných položiek, nakoľko „posúdenie
nároku je otázkou právnou“.

26. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/, h/ C. s. p. je podľa odvolateľa daná tým,
že súd prvej inštancie neprihliadol v konaní na právoplatný rozsudok Okresného súdu v Hodoníně zo
dňa 05.05.1997, sp. zn. 7C/669/96, ktorým súd určil, že právny úkon žalobcu o vnesení nepeňažného
vkladu do spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. je neplatný.

27. V závere odvolania poukázal odvolateľ na chyby v písaní pri konštatovaní o zápise žalobcu v
podnikovom registri Mestského súdu v Bratislave, odd. A, vložka 3383 v zmysle Hospodárskeho
zákonníka.

28. Žalovaný 2/ k podanému odvolaniu žalobcu uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za vecne
správne a so záverom súdu prvej inštancie sa stotožňuje.

29. V prvom rade žalovaný 2/ poukázal na skutočnosť, že žalobca v spore nepreukázal svoju aktívnu
legitimáciu. Zdôraznil, že žalobca majetok, ktorý získal Zmluvou o predaji časti podniku, platne a účinne

vniesol ako nepeňažný vklad do spoločnosti ŽELSTAV A-Z, spol. s r.o., IČO: 31 328 750. Na právnom
úkone zmeny spoločenskej zmluvy sa podieľali všetci vtedajší spoločníci firmy a vrátane žalobcu
uzatvoriliDodatokč.1dňa23.11.1992,čímpodľanázoružalovaného2/vlastníctvokspornýmhnuteľným
veciam žalobca stratil. Potvrdzujú to aj rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/170/1996 a sp. zn.
6Obo/62/2003 s tým, že existencia písomného odovzdávajúceho protokolu nie je podmienkou prechodu

vlastníckeho práva k hnuteľným veciam (rozhodnutie OS Bratislava III sp. zn. 10C/119/98 v spojení s
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/178/2008).

30. Žalovaný 2/ ďalej uviedol, že totožný návrh na vydanie hnuteľného majetku bol predmetom v spore
vedenomprotižalovanému1/naOkresnomsúdeBratislavaIIIpodsp.zn.10C/119/98,ktorýbolvspojení

s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/178/2008 zamietnutý, kedy bolo aj dovolanie
voči tomuto rozhodnutiu odmietnuté /sp. zn. 1Cdo/10/2011/.

31. V ostatnej časti svojho vyjadrenia žalovaný 2/ poukázal na zmeny petitov a skutočnosť, že
až spojením predmetu na spoločné konanie rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

22NcCb/505/1996, sa stal stranou sporu v tomto konaní. Napadnutým rozhodnutím konajúci súd
zamietol návrh v celom rozsahu a v spojení s petitom, ktorý žiada žalobca vydať v prebiehajúcom
odvolacom konaní, má žalovaný 2/ zato, že odvolanie bolo podané len voči zamietajúcej časti
napadnutého rozsudku, ktorou sa žalobca domáhal nároku na úhradu hodnoty vecí v čiastke 327 314,15
Eur. Zároveň je podľa názoru žalovaného 2/, odvolací petit zmätočný a neurčitý s tým, že žalobu

nemožno v odvolacom konaní meniť. Keďže žalobca uplatnil voči žalovanému 2/ nárok na úhradu
hodnoty vecí vo výške 327 314,15 Eur podaním zo dňa 18.09.2014, je žalovaný 2/ toho názoru, že je
takýto nárok žalobcu zároveň aj premlčaný, ktorú námietku vzniesol v konaní opakovane a na nej trvá
aj v odvolacom konaní.32. Pre úplnosť žalovaný 2/ dodal, že úpadca ani nedisponuje žiadnym majetkom, ktorý je predmetom
tohto sporu s tým, že predchádzajúci správca všetok majetok úpadcu speňažil. Krajský súd v Bratislave

uznesením zo dňa 12.03.2008 schválil konečnú správu o speňažení majetku a o vyúčtovaní odmeny a
výdavkov, ktorú predložil ešte predošlý správca dňa 05.12.2007. Konkurzný súd následne uznesením
zo dňa 05.05.2008 rozhodol o rozvrhu výťažku speňaženej konkurznej podstaty.

33.Žalovaný2/vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostižiada,abyodvolacísúdnapadnutérozhodnutie

potvrdil.

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) [(§ 470 ods. 1, 4 zákona
č.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“)],pozistení,žeodvolaniebolopodanévčas
(§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie,
bez nariadenia pojednávania, viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým

stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1, § 383 C. s. p.), prejednal odvolanie a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto ako vecne správne
potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 1 a 2 C. s. p.).
35. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

36. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

37. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k
záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne právne posúdil.

38. Predmetom konania v zmysle zmeneného petitu na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 06.06.2014, č. k. 49Cb/24/2000-687 v znení doplňujúceho uznesenia zo dňa 21.08.2014,
č. k. 49Cb/24/2000-697 je nárok žalobcu, ktorým sa domáha určenia, že je vlastníkom hnuteľného
investičného majetku v celkovej hodnote 219.160,15 Eur. Žalovaný je preto povinný predmetný hnuteľný
investičný majetok vydať žalobcovi vrátane technickej dokumentácie. Ďalej sa domáhal žalobca určenia,

že je vlastníkom hnuteľného investičného majetku označeného v prílohe a v uznesení bývalého
Mestského súdu v Bratislave zo dňa 04.03.1996, sp. zn. 22Cb/505/1996 a žalovaný je preto povinný
tento majetok vydať, taktiež vrátane jej technickej dokumentácie.

39. Vo svojom odvolaní žalobca namietal dôvody podľa 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p., ktorým súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p., že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; podľa § 365 ods. 1 písm.
e/ C. s. p., pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p., keďže napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

40. Z odvolania vyplýva, že súd prvej inštancie sa mal dopustiť porušenia práva žalobcu na spravodlivý
proces tým, že sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami.
41.Odvolacísúdprioritnekonštatuje,žesúdprvejinštancievďalšomkonanípovrátenívecinepochybila

dostatočne sa zaoberal nedostatkami vytknutými odvolacím súdom v ostatnom zrušovacom rozhodnutí
zo dňa 31.10.2017, č. k. 2Obo/19/2016-864. Súd prvej inštancie v zmysle intencií zrušovacieho
rozhodnutia vyžiadal spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 81Cb/80/1997 za účelom oboznámenia
sa s registračnou listinou ŠN v podobe záznamu č. Rl 587/92 zo dňa 28.12.1992, ako aj s návrhom na
registráciu zo dňa 23.12.1992. K vyžiadaniu tohto spisu došlo na základe žiadosti konajúceho súdu zo

dňa 19.02.2018 (č. l. 881 spisu). O predloženie originálu, resp. kópie predmetnej registračnej listiny ŠN
v podobe záznamu č. Rl 587/92 a návrhu na registráciu zo dňa 23.12.1992, boli vyzvané aj všetky strany
sporu, t. j. aj žalobca, a to listom konajúceho súdu zo dňa 26.02.2018 (č. l. 884 spisu). Všetky strany
sporu následne doložili do spisu kópie požadovaných listín.42. Súd prvej inštancie pokračoval v konaní a vytýčil pojednávania na dni 10.04.2018, 27.11.2018 (č.
l. 1033) a 19.03.2019 (č. l. 1110). Na pojednávaní konanom dňa 10.04.2018 je zo zápisnice (č. l. 977)

zrejmé, že konajúci súd oboznámil strany sporu s obsahom zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
zo dňa 31.10.2017, v zmysle ktorého oboznámil strany sporu s listinami založenými do spisu; a to s
registračnou listinou ŠN v podobe záznamu č. Rl 587/92 a návrhom na registráciu zo dňa 23.12.1992.
Strany oboznámil aj so zmenou spoločenskej zmluvy žalobcu v znení Dodatku č. 1 zo dňa 23.11.1992,
najmä s bodmi 5 a 6, ako aj Dodatku č. 3 zo dňa 14.12.1992, čl. IV bod 5. Žalobca zároveň na tomto

pojednávaní navrhol vykonať ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov p. U., V.. K. a p. K..

43. Na pojednávaní konanom dňa 19.03.2019 (č. l. 1110) súd prvej inštancie uznesením zamietol návrh
žalobcu na vykonanie dokazovania vypočutím svedkov menovaných vyššie, pretože skutočnosti, ktoré
mali byť vypočutím preukázané, sú v dostatočnej miere preukázané listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah
spisu a preto ich vykonanie nie je z hľadiska hospodárnosti a účelnosti konania účelné a nie je potrebné

ich zistenie. Konajúci súd dodal, že p. U. bola prítomná na predchádzajúcich pojednávaniach vo veci,
čo je zrejmé aj zo zápisnice z pojednávania (č. l. 978), čo zakladá navyše neprípustnosť jej výpovede.

44. Následne súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 19.03.2019 pristúpil k vykonaniu
dokazovania registračnou listinou ŠN v podobe záznamu č. Rl 587/92 a návrhom na registráciu zo dňa

23.12.1992; zmenou spoločenskej zmluvy žalobcu v znení Dodatku č. 1 zo dňa 23.11.1992, najmä s
bodmi 5 a 6, ako aj Dodatkom č. 3 zo dňa 14.12.1992, čl. IV bod 5. Všetky strany sporu vyzval k návrhu
na doplnenie dokazovania a uistil sa, či majú doručené všetky listinné dôkazy. Uznesením vyhlásil
dokazovanie za skončené a vyzval strany sporu na záverečné slovo.

45. Obsah vyššie uvedených zápisníc zo dňa 10.04.2018 a 19.03.2019 svedčí o tom, že súd prvej
inštancie postupoval takým spôsobom, ktorým všetkým stranám vytvoril procesnú možnosť realizovať
všetky prináležiace procesné práva, ktoré im v zmysle Civilného sporového poriadku vyplývajú. Je
bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že prvoinštančný súd vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy
všetky predložené dôkazy, ktorými sa riadne zaoberal. Odvolateľom namietaná vada, ktorou by sa

konajúci súd nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, sa neprejavila, z ktorého dôvodu
odvolateľ neopodstatnene namieta nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu, ktorým nemalo
dôjsť k vysporiadaniu sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré by mohli prispieť k náležitému
objasneniu veci.

46. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 185 ods. 1 C. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods.
1 C. s. p.).

47. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu
ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 1 92, § 193, § 205 C. s. p.).

48. Po vykonaní dokazovania krajský súd spor právne posúdil s odkazom na § 59 ods. 3, § 109 ods. 3,
§ 476 a 477 ods. 1 Obchodného zákonníka a návrh žalobcu zamietol.

49. Tak, ako v kasačnom rozhodnutí zo dňa 31.10.2017, č. k. 2Obo/19/2016-864, odvolací súd
ohľadom záverov vyvodených z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, poukazuje na
rozhodnutia vydané v konaniach súvisiacich s týmto sporom, a to rozsudky Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2Obo/170/1996 a 6Obo/62/2003, ako aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa
11.11.2008, pod sp. zn. 10C/199/1998. V predmetnom rozsudku Okresného súdu Bratislava III sa súd

zaberal aj s námietkami žalobcu, opätovne uvedenými v jeho odvolaní proti napadnutému rozsudku, a
to zmenou vykonanou v Obchodnom registri a faktickým odovzdaním hnuteľných vecí. Odvolací súd sa
so závermi menovaného súdu prvej inštancie stotožňuje v plnom rozsahu a poukazuje na ne. Zároveň
opätovne odvolací súd uvádza a zdôrazňuje, že existencia písomného odovzdávajúceho protokolu, nieje podmienkou prechodu vlastníckeho práva k hnuteľným veciam. Z toho dôvodu nemôže obstáť viackrát
uvádzaná argumentácia žalobcu, že pokiaľ neexistuje písomný doklad o odovzdaní majetku, neprešlo
vlastníctvo na žalovaného 2/, čím vlastníkom sporných hnuteľných vecí je naďalej žalobca.

50. Opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo možné uznať argument žalobcu, že nevnesenie
majetku do obchodnej spoločnosti ŽELSTAV A-Z, spol. s.r.o., IČO: 31 328 750, so sídlom Štefánikova
15, 814 19 Bratislava, potvrdzuje aj skutočnosť, že nedošlo k zapísaniu zvýšenia základného imania
tejto spoločnosti, ktoré ostalo v pôvodnej výške 200.000,- Sk. Tu odvolací súd rovnako ako Okresný

súd Bratislava III, v konaní sp. zn. 10C/199/1998, poukazuje na to, že v samotnej zmene spoločenskej
zmluvy zo dňa 23.11.1992 bolo výslovne dohodnuté, že „na vklad žalobcu sa nezapočítava žiadna suma
a výška jeho vkladu a obchodného podielu zostáva bez zmeny z dôvodu, že ešte nebol splatený úver
prevzatý spoločnosťou na splatenie kúpnej ceny privatizovaného majetku. Z tohto dôvodu ani nemohlo
dôjsť k zvýšeniu základného imania, nakoľko toto je tvorené súčtom vkladov všetkých spoločníkov a aj v
zmenenej spoločenskej zmluve zostala z týchto dôvodov pôvodná výška základného imania 200.000,-

Sk.“

51. Súd prvej inštancie po vykonaní zároveň dokazovania zdôraznil, že žalobca žiadnym relevantným
dôkazom nepreukázal, že privatizovaný majetok nepreviedol do vlastníctva spoločnosti ŽELSTAV, A-Z,
spol. s r.o., ale mu ho poskytol len do užívania, teda zostal naďalej vlastníkom privatizovaného majetku.

Konajúci súd pri skúmaní predložených dôkazov navyše uviedol, že nemožno sa dovolávať neplatnosti
úkonu, pokiaľ neplatnosť spôsobí sám účastník, ako vyplýva z listiny a to návrhu na registráciu
zmeny spoločenskej zmluvy zo dňa 23.12.1992. Totiž v zmysle Dodatku č. 1 Zmeny spoločenskej
zmluvy podľa záverov krajského súdu na spoločnosť ŽELSTAV A-Z, prechádzajú primerane všetky
práva a záväzky vzťahujúce sa na nepeňažný vklad s tým, že zmenu spoločenskej zmluvy zo dňa

23.11.1992 v zmysle návrhu zo dňa 23.12.1992, registrovalo vtedajšie Štátne notárstvo Bratislava dňa
28.12.1992 rozhodnutím č. R/587/92. Tvrdenie žalobcu spočívajúce v tom, že zmena spoločenskej
zmluvy v znení Dodatku č. 1 zo dňa 23.11.1992 je neplatná, je podľa konajúceho súdu nedôvodné,
nakoľko privatizáciou - prevodom podniku, prechádzajú na nadobúdateľa všetky práva a iné majetkové
hodnoty, ktoré mal štátny podnik v čase jeho privatizácie. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa

odvolací súd plne stotožňuje a odkazuje na ne. Odvolací súd zároveň opätovne pre úplnosť uvádza,
že tieto právne a skutkové závery vychádzajú nielen z vykonaného dokazovania spred súdu prvej
inštancie, ale aj z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. k. 81Cb/80/1997-859, právoplatného dňa
22.12.2004 (potvrdené Najvyšší súd SR dňa 24.09.2003, č. k. 6Obo/62/2003-921, resp. uznesením
zo dňa 29.11.2004, sp. zn. 1ObdoV/9/2004). Z právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa

14.05.1997, sp. zn. 2Obo/170/96, v ktorom bolo určené, že žalobca zmenou spoločenskej zmluvy zo dňa
23.11.1992 o založení spoločnosti s ručením obmedzeným ŽELSTAV, A-Z, vniesol majetok podľa čl. IV
bod 5 zmeny spoločenskej zmluvy. Z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 11.11.2008, č. k.
10C/199/98-339 (potvrdené rozsudkom zo dňa 02.06.2010, č. k. 15Co/178/2008-411, resp. rozhodnutím
Najvyššieho súd SR zo dňa 12.08.2013, sp. zn. 1Cdo/10/2011). Ako aj z rozhodnutia konkurzného súdu

vedenom pod sp. zn. 38K/111/95 na Krajskom súdu v Bratislave v právnej veci úpadcu: ŽELSTAV, A-Z,
spol. s r.o., Štefánikova 15, Bratislava, IČO: 31 328 750.

52. Odvolací súd preto po preskúmaní vznesených odvolacích námietok musí konštatovať, že na všetky
námietky žalobcu už krajský súd odpovedal a strany sporu nevzniesli žiadne nové námietky, s ktorými

by bolo potrebné sa zaoberať. Odpovede na vznesený procesný útok žalobcu sú precízne formulované
v rozhodnutí súdu prvej inštancie v nadväznosti na už vyslovené závery formulované v rozhodnutí
najvyššieho súdu v prejednávanom spore.

53. Tu len odvolací súd k žalobcom namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia a nedostatočne

zistenému skutkovému stavu uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť
zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06).

54. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami,
porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06 ).55. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

56. Z rozhodnutí ESĽP (tu najmä Hirvisaari v. Fínsko, Tatishvili v. Rusko) ako aj z nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2010 možno vyvodiť, že ak sú v odvolaní uvedené argumenty resp.
námietky smerujúce proti právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, proti nedostatočnému alebo
nepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie, proti neúplnosti alebo nesprávnosti

skutkových zistení súdu prvej inštancie alebo námietky namietajúce porušenie povinnosti súdu prvej
inštancie vyplývajúcej z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd sa
musí s týmito argumentmi v odôvodnení svojho rozhodnutia samostatne a dostatočne vyrovnať. Tento
záver však platí výlučne za situácie, že nejde o tie isté argumenty, ktoré už boli stranami sporu uplatnené
počas prvoinštančného konania a s ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí už dostatočne

vyrovnal.

57. Odvolací súd však v odvolaní žalobcu nevzhliadol žiadnu otázku, ktorá by už v konaní nebola
preskúmaná, a na ktorú by strany sporu nedostali odpoveď v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej
inštancie, pričom podstatným je, že v konaní nedošlo k žiadnej zmene zisteného skutkového stavu.

58. Odvolací súd preto vyhodnotil odvolacie dôvody žalobcu ako nedôvodné. S poukazom na to, že
súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver a
svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, nepreskúmateľné, resp. ústavne nekonformné. Za porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 365 ods. 1 písm. e/, h/ C. s. p., nemožno
považovať to, že konajúci súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď napr. I. ÚS
673/2014, II. ÚS 27/2008, III. ÚS 167/2013), a nevykonal dôkazy, ktoré považoval žalobca za relevantné
pre úplné zistenie skutkového stavu s na to nadväzujúcim právnym posúdením.

59. K odvolacej námietke, podľa ktorej mal konajúci súd opakovane porušiť § 391 C. s. p.
tým, že nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutiach sp. zn.
6Obo/258/98, 6Obo/251/99; svoj vlastný právny názor vyjadrený v rozsudku zo dňa 10.04.2001, č. k.
49Cb/24/2000-261; ako ani právny názor vyslovený v Stanoviskách obchodného kolégia Najvyššieho

súduSRč.Obpj1/99,Obpj7/2002,čiobčianskehokolégiač.Cpj33/01,čiskúmaniezákonnostiohľadom
stratytechnickýchpreukazovzaúčelompredajamotorovýchvozidielsduplikátmitechnickýchpreukazov
(sp. zn. 49Cb/24/2000); odvolací sú zdôrazňuje, že predmet tohto konania tvorí nárok žalobcu, ktorým sa
domáha určenia, že je vlastníkom hnuteľného investičného majetku, resp. vydania tohto majetku. Z tohto
dôvodu bolo kľúčovou a rozhodujúcou otázkou zistenie, či žalobca účinne vniesol nepeňažný vklad do

spoločnosti ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o., Bratislava tak, ako ich nadobudol privatizáciou štátneho podniku.
Až sekundárnou otázkou boli zistenia, na ktoré vyššie uvedenou námietkou v podanom odvolaní žalobca
odkazuje s tým, že tieto otázky bol oprávnený konajúci súd riešiť sám ako otázky prejudiciálne, ktoré
vyhodnotil zákonom akceptovaným spôsobom, a to s odkazom na závery plynúce z iných konaní. V
takomto postupe nevzhliadol odvolací súd žiadne pochybenie, čím ani takto formulované odvolacie

námietky žalobcu, nie je možné považovať za dôvodné.

60. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že konajúci súd zdôvodnil, prečo nevykonal doplnenie
dokazovania : a/ protokolom, ktorým malo dôjsť k odovzdaniu a prevzatiu HIM medzi žalovaným 1/ a
2/ (návrh žalobcu na č. l. 1075 spisu); b/ predložením listín zo strany žalovaného 2/ vo veci predaja

HIM (návrh žalobcu na č. l. 1075 spisu); c/ preskúmaním účtovnej „kmeňovej knihy“ k 30.01.1992; d/
dokazovaním cien nárokovaných položiek. Ďalej krajský súd dôrazne uviedol, prečo neakceptoval ani
návrh žalobcu na vykonanie dokazovania svedeckými výpoveďami, ktorý návrh podal na pojednávaní
dňa 10.04.2018, t. j. po zrušení skoršieho rozhodnutia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie.Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že postup súdu prvej inštancie nie je zaťažený vadou
vyvodzovanou podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p. Osobitne pritom odvolací súd odkazuje na uznesenie
krajského súdu vydané na pojednávaní dňa 19.03.2019, kedy krajský súd vzhľadom na to, že sporové

strany nemajú žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, vyhlásil dokazovanie za ukončené.

61. K ďalšej námietke žalobcu vyvodenej podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p., podľa ktorého je odvolanie
prípustné, ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
odvolací súd uvádza, že túto inú vadu vzhliadol odvolateľ v tom, že krajský súd odkazuje na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/170/1996. Uvedené rozhodnutie podľa názoru odvolateľa vykazuje tri
vady, na ktoré odvolateľ v podanom odvolaní podrobne poukázal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ani jemu,
ako ani súdu prvej inštancie neprislúcha právoplatne ukončené konanie a závery v ňom prijaté žiadnym
spôsobom revidovať či podrobiť skúmaniu, z ktorého dôvodu na takto vznesenú odvolaciu námietku
nemohol prihliadnuť. Zároveň ak odvolateľ poukázal na prípadné chyby v písaní pri konštatovaní o
zápise žalobcu v podnikovom registri Mestského súdu v Bratislave, odd. A, vložka 3383 v zmysle

Hospodárskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že takéto chyby nemajú žiadny vplyv na skutkové
a právne závery konajúceho súdu, čím nedosahujú intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces,
pretože ich náprava je možná bez zásahu odvolacieho súdu.

62. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie neprihliadol v konaní na právoplatný rozsudok

Okresného súdu v Hodoníně zo dňa 05.05.1997, sp. zn. 7C/669/96, ktorým súd určil, že právny úkon
žalobcu o vnesení nepeňažného vkladu do spoločnosti ŽELSTAV, A Z, spol. s r.o. je neplatný, odvolací
súd prioritne poukazuje na vyjadrenie žalobcu zo dňa 05.05.2018 (č. l. 990 spisu), t. j. podané v čase
po zrušení skoršieho rozhodnutia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie. V bode 42 tohto
vyjadrenia žalobca vzniesol osobitnú požiadavku, aby sa konajúci súd okrem iného vysporiadal aj s

vyššie uvedeným rozsudkom vydaným v Českej republike. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že
rozsudok Okresného súdu v Hodoníně zo dňa 05.05.1997, sp. zn. 7C/669/96 sa týkal Miry Trančíkovej
ako žalobkyne a JUDr. Ing. Dusana Durďoviča ako žalovaného, resp. sporu medzi fyzickými osobami
o určenie neplatnosti právneho úkonu. Tento rozsudok Českej republiky bol predmetom skúmania na
Najvyššom súde SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2Obo/170/1996, kedy dospel odvolací súd k záveru,

že „rozsudok Českej republiky, ktorým Okresný súd v Hodoníně určil, že úkon navrhovateľa, ktorým
vložil ako spoločník ŽELSTAV, A-Z, spol. s r.o. nepeňažný vklad do tejto spoločnosti je neplatný pre
chýbajúci súhlas manželky Miry Trančíkovej, je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky.“
Rovnako v konaní vedenom pod sp. zn. 6Obo/62/2003 dospel Najvyšší súd SR k záveru, že rozsudkom
Okresného súdu v Hodoníně zo dňa 05.05.1997, sp. zn. 7C/669/96 sa nebolo potrebné v konaní

zvlášť zaoberať, vzhľadom na jeho význam a právny dopad na meritórne rozhodnutie súdu prvej
inštancie, pretože má „nulitný význam na prijatie právnych záverov“. V tomto konaní odvolací súd
zdôraznil, že obsah rozhodnutia sp. zn. 2Obo/170/1996 bol žalobcovi doručený a je mu dobre známy
a s dotknutým rozhodnutím českého súdu sa vysporiadal Najvyšší súd SR už dvakrát. Odvolací súd
vzhľadom na uvedené dodáva, že na závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutiach zo dňa 14.05.1997,

sp. zn. 2Obo/170/1996 a zo dňa 24.09.2003, sp. zn. 6Obo/62/2003, ale aj zo dňa 12.08.2013, sp.
zn. 1Cdo/10/2011, súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozhodnutí poukázal. Keďže súčasťou
týchto rozhodnutí bolo aj posúdenie rozsudku Okresného súdu v Hodoníně zo dňa 05.05.1997, sp. zn.
7C/669/96, nebolo potrebné v napadnutom rozhodnutí krajského súdu venovať dotknutému českému
rozhodnutiu osobitnú pozornosť. A to aj vzhľadom na jeho nulitné účinky na území Slovenskej republiky,

s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje a na vyššie uvedené závery konajúcich súdov v tejto
súvislosti, v plnom rozsahu odkazuje. Týmto nie je ani tento odvolací argument žalobcu uvedený v
bode 26 tohto rozhodnutia dôvodný, pretože samotný odkaz na rozhodnutia, ktoré riešili (ne)aplikabilitu
dotknutého rozhodnutia českého súdu, je dostačujúci a takýmto postupom nemohlo dôjsť v konaní k inej
vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. nesprávne posúdenie veci.

63. S poukazom na to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj
správny právny záver, odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19.03.2019, č.
k. 49Cb/24/2000-1118, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.

64. O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262
a § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnými stranami v odvolacom konaní boli žalovaní, ktorým vzniklo právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému 1/ však žiadne trovy v súvislosti v odvolacím konaním
nevznikli a žalovaný 2/ o náhradu trov nepožiadal.65. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana

nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca
alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je podľa § 421 C. s. p.

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§
421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa
§ 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu
o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a

výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422
ods. 1 C. s. p.).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom
rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho

žalobou alebo ak do konania vstúpil (§426 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v
lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa

popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, vakom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne(dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý

za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa(§ 429 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie
prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba
tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací

dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a
uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod
nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred
odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnostipodaného dovolania (§ 435 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na podanie.