Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. marec 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/20/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118211323
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4118211323.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.
Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcov: 1. B.. F. T., nar. XX.X.XXXX,
bytomG.XXX/X,R.,2.B..E.T.,nar.X.X.XXXX,bytomQ.XXXXX/XB,R.-D.R.,3.F.T.,nar.XX.X.XXXX,
bytom G. XXX/X, R., všetci zast.: JUDr. Alžbeta BORIKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47
249 587, so sídlom Predmestská 57, Žilina, proti žalovanému: UNIQA pojišťovna, a.s., IČO: 49 240

480, so sídlom Evropská 810/136, Praha 6, vykonávajúca podnikateľskú činnosť v SR prostredníctvom
svojej organizačnej zložky UNIQA pojišťovna, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 53
812 948, so sídlom Krasovského 3986/15, Bratislava, zast.: PRK Partners s.r.o., IČO: 35 978 643, so
sídlom Hurbanovo námestie 3, Bratislava, o zaplatenie 28.757,18 eura s prísl., na odvolanie žalobcov
aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Nitre, zo dňa 3.11.-2021 č.k. 19C/97/2018-573, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti do sumy 691,50 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z uvedenej sumy od 2.1.2019 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

V ostatnej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu zamieta.
V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 9.907,78 eura,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 879,68 eura od 21.6.2017 do zaplatenia,
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.494,62 eura od 2.1.2019 do zaplatenia, a

to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o nároku na
náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 31,10%. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právna predchodkyňa žalobcov Y. T., nar.
XX.X.XXXX, zomrela dňa X.XX.XXXX, sa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy pôvodne vo výške
697,93 eura, titulom náhrady výdavkov za jej pobyt v zariadeniach sociálnej služby, ako aj titulom
výdavkov za lieky a MR vyšetrenie. Svoj návrh odôvodňovala tým, že dňa 5.10.2015 došlo v U. k
dopravnej nehode, pri ktorej bola vážne zrazená a utrpela mimoriadne vážne zranenia s extrémne

dlhou dobou liečenia a závažnými trvalými následkami. Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla škodcu, bolo v čase dopravnej nehody uzatvorené u žalovaného.
Zavinenie poisteného žalovaného je právoplatne deklarované v uznesení Okresnej prokuratúry Nitra
o schválení zmieru, sp. zn. 2Pv/592/15/4403-30 zo dňa 12.01.2017. V priebehu konania bol viackrát
menený žalobný titul a naposledy súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa
25.1.2021 č.k. 19C/97/2018-438, a to tak, že žalovaný je povinný zaplatiť 28.757,18 eura spolu s

5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.380,20 eura od 21.6.2017 do zaplatenia a s 5% úrokom
z omeškania ročne zo sumy 8.593,58 eura od 2.1.2019 do zaplatenia. V priebehu konania došlo k
úmrtiu pôvodnej žalobkyne Y. T. a súd uznesením zo dňa 12.11.2020 č.k. 19C/97/2018 -378 rozhodolo pokračovaní v konaní so žalobcami v 1. až 3. rade. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil
ust. § 420 ods. 1 OZ, § 427 ods. 1, § 449 ods. 1 a ods. 3, ako aj § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 381/2001 Z.z.), ako aj § 15
ods. 1 uvedeného zákona. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 5.10.2015 došlo k
dopravnej, ktorú zavinil vodič motorového vozidla E. W., pri ktorej bola právna predchodkyňa žalobcov Y.
T. vážne zranená. V čase dopravnej nehody bola poškodená vo veku 79 rokov a 2 mesiace. Tiež nebolo
sporným, že v čase dopravnej nehody bola zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovateľom

motorového vozidla poistená u žalovaného. Za nespornú a preukázanú považoval tú skutočnosť, že
poškodená Y. T. bola pred dopravnou nehodou celkom samostatná, žila sama v U., jej tri deti žili v
R. so svojími rodinami. Následkom ťažkých zranení zostala poškodená Y. T. pripútaná na lôžko a
dňa 10.11.2016 jej musela byť amputovaná dolná končatina v stehennej časti. Po dopravnej nehode
tak zostala nesamostatná a odkázaná na každodennú pomoc tretích osôb. Z posudku Mesta Nitra o
odkázanosti fyzickej osoby z 20.1.2016 vyplýva V. stupeň odkázanosti p. Y. T. na pomoc inej fyzickej

osoby, čo zodpovedá rozsahu 8-12 hodín denne. Podľa rozhodnutia Bratislavského samosprávneho
kraja z 28.6.2016 je Y. T. odkázaná na poskytovanie sociálnej služby v špecializovanom zariadení, v
zmysle posudku o odkázanosti jej bolo pridelených 10 bodov, čo zodpovedá VI. stupňu odkázanosti na
pomocinejfyzickejosoby. Žalobcoviasavočižalovanémudomáhajúnáhradynákladovvynaloženýchza
služby poskytnuté ich matke Y. T. ,zariadeniami sociálnych služieb, domáhajú sa tiež náhrady nákladov

za služby spojené s jej rehabilitáciami a náklady vynaložené za lieky a magnetickú rezonanciu. Žalovaný
na svoju obranu v poukazoval na nemožnosť uplatňovať si žalované nároky z povinného zmluvného
poistenia a v konaní vzniesol i námietku premlčania. Otázku premlčania posudzoval v zmysle ust.
§ 101 ods. 1, § 106 ods. 1 a § 106 ods. 2 OZ. Konštatoval, že pokiaľ ide o právo na náhradu
škody na zdraví platí len subjektívna premlčacia doba. Vylúčenie objektívnej premlčacej doby (§ 106

ods. 2 OZ) treba so zreteľom na osobitnú povahu týchto práv považovať za celkom opodstatnené. V
danom prípade nie je možné odvíjať počiatok plynutia premlčacej doby odo dňa 5.10.2015, t. j. odo
dňa, kedy sa stala dopravná nehoda, pretože v tomto čase ešte nároky, ktoré si žalobcovia podanou
žalobou voči žalovanému uplatňujú, neexistovali. Pôvodnej žalobkyni vznikla škoda až po tom, ako jej
zo strany zariadení sociálnych služieb boli tieto služby vyúčtované a skutočne ich zaplatila. Skôr ako

boli poškodenej doručené jednotlivé faktúry zariadení sociálnych služieb a sumy v nich uvedené, boli
poškodenou reálne zaplatené a premlčacia doba nezačala plynúť, preto námietku premlčania považoval
za nedôvodnú. Súd ďalej skúmal, či u žalovaného boli splnené jednotlivé predpoklady pre vznik
zodpovednosti za škodu. V nadväznosti na ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. mala poškodená
právo uplatniť si nárok na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi, teda žalovanému a žalovaný za

náhradu tejto škody zodpovedá. Rozsah povinného zmluvného poistenia je definovaný v § 4 ods. 2
zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby za neho
poisťovateľ hradil poškodenému o. i. aj preukázané nároky na náhradu škody na zdraví. V súlade s ust.
§ 449 ods. 1 OZ sa pri škode na zdraví uhrádzajú aj účelné náklady spojené s liečením. Pre posúdenie
dôvodnosti nároku uplatneného podanou žalobou bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či pod účelné

náklady spojené s liečením je možné zahrnúť aj náklady na pobyt poškodenej v súvislosti s dopravnou
nehodou vznikli. Poukázal na to, že súdna prax vykladá pojem účelne vynaložené náklady extenzívne
a pod uvedený pojem zahŕňa nielen výdavky vecného charakteru, ako sú napríklad náklady na doplnky
liečby,nákladynazdravotnéarehabilitačnépomôcky,aleajnákladyspojenéstým,žejenutnévzhľadom
na zdravotný stav poškodeného, zabezpečiť starostlivosť o neho treťou osobou. V tejto súvislosti

poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV ÚS 444/11, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 25Cso/3838/2018 zo dňa 25.6.2020 (správne malo byť uvedené 25Cdo). Vzhľadom k tomu, že
účelne vynaložené náklady spojené s liečením je potrebné vykladať extenzívne, dospel k záveru, že pod
tieto náklady je možné zahrnúť aj náklady, ktoré bola poškodená Y. T. nútená vynaložiť na zabezpečenie
starostlivosti o jej osobu a jej každodenné fungovanie, pretože toto si bez pomoci tretích osôb sama

zabezpečiť nedokázala. Nárok na úhradu nákladov za zabezpečenie týchto služieb je preto daný. Tento
však nie je možné chápať tak, že poškodená má nárok na preplatenie všetkého, čo jej zariadenia
sociálnych služieb vyúčtovali a podľa názoru súdu je nutné účelnosť a opodstatnenosť jednotlivých
položiek dôsledne zvažovať. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhajú zaplatenia nákladov za pobyt Y.
T. v zariadeniach sociálnych služieb, a to v zariadení Betánia za mesiace november 2016 - marec 2017

a v zariadení Hestia v mesiacoch marec 2017 - október 2020. Žalobcovia náklady preukázali faktúrami
zariadeníavrámcipriznanianáhradyžiadaliodjednotlivýchvyúčtovanýchsúmodpočítaťsumuvovýške
270,-eur,ktorúbyajinak,nebyťdopravnejnehody,Y.T.vynaložilanastravu,bývanievbytevU.a ďalšie
bežné mesačné výdavky. Suma týchto iných mesačných výdavkov nebola sporná, keďže žalovaný junenamietal. Z faktúr zariadenia Betánia vyplýva, že poškodenej boli vyúčtované náklady na ubytovanie,
stravu, upratovanie, pranie, odborné činnosti, doplatok za lieky a zdravotné pomôcky a hygienu. Mal za
preukázané, že poskytnutie ubytovania vedie k zlepšeniu zdravotného stavu pre jeho bezbariérovosť,

zmenšenie obytnej plochy a priestoru nutného k premiestňovaniu za účelom dosiahnutia jednotlivých
činností.Kzlepšeniuzdravotnéhostavuprispievaistrava,aodpoškodenejosobysanevyžadujenutnosť
nakupovať, variť a po príprave jedla upratovať. Uvedené možno konštatovať i vo vzťahu k položke
prania. Z faktúr, ktoré zariadenie Betánia Y. T. vystavilo, preto považoval súd za dôvodne uplatnené len
položky ubytovanie, strava, upratovanie, pranie, odborné činnosti a hygiena a pokiaľ ide o položky lieky a

zdravotnícke pomôcky, považoval tieto faktúry v rozsahu, v akom boli predložené, za nepreskúmateľné a
táto položka v nich nebola dostatočne preukázaná. Z toho, čo žalobcovia predložili, vôbec nevyplýva aké
lieky, prípadne zdravotné pomôcky mala Y. T. spotrebovať a či tieto boli spotrebované práve v príčinnej
súvislosti s dopravnou nehodou. Z faktúr zariadenia Betánia tak súd akceptoval sumu 2.216,58 eura a
po odpočítaní súm vo výške 270,- eur za každý mesiac vznikol žalobcom v súvislosti s pobytom Y. T. v
tomto zariadenínároknazaplateniesumyvovýške866,58eura(2216,58eura-1350eur=866,58eur).

Rozpis, ktorých je presne uvedené v bode 62. rozsudku. Ďalej bolo preukázané, že poškodená bola v
marci 2017 premiestnená zo zariadenia Betánia do zariadenia Hestia v Bratislave, kde boli náklady na jej
pobyt podstatne vyššie. Žalobcovia presun do zariadenia Hestia odôvodňovali zanedbaním starostlivosti
o jej osobu, tiež tým, že v zariadení Betánia jej neposkytovali rehabilitačné služby, ako aj negatívnym
pôsobením iných pacientov s duševnými poruchami na psychiku Y. T.. Vzhľadom k týmto námietkam

súd skúmal, či bolo nutné poškodenú presunúť do drahšieho zariadenia a či je dôvodné, aby tieto
zvýšené náklady takto vzniknuté hradil žalovaný. Súd dospel k záveru, že tieto zvýšené náklady nie
je od žalovaného spravodlivé požadovať. Žalobcovia nepreukázali, že zdravotná starostlivosť o Y.
T. v Betánii mala byť zanedbaná. Napriek skutočnosti, že zariadenie Betánia neposkytovalo svojim
klientom zdravotnú starostlivosť, jednotlivé služby dokázalo zabezpečiť a takýmto spôsobom mohla

byť zabezpečená i rehabilitačná starostlivosť či výmena katétra. Podľa názoru súdu nie je možné
odôvodňovať presun Y. T. do iného zariadenia z toho dôvodu, že na izbe mala istý čas osobu, ktorá bola
v horšom zdravotnom stave. Je potrebné si uvedomiť, že tieto zariadenia sú určené práve pre osoby,
ktoré sa o seba nedokážu samé postarať, zväčša trpia rôznymi poruchami, ochoreniami a bolesťami.
Z výsluchu riaditeľky zariadenia Betánia mal za preukázané, že táto bola umiestnená na poschodí, kde

bolo len 8 klientov, ktorí nemali vážne psychické postihnutia. Nijaké zanedbanie starostlivosti voči Y.
T. nepotvrdil ani fyzioterapeut G.. L. W., ktorý s ňou cvičil. Práve on sa zmienil, že mala prianie byť
v zariadení so záhradou, preto im navrhol zariadenie Hestia, do ktorého bola neskôr premiestnená.
Žalobcovia dôvodnosť presunu Y. T. do drahšieho zariadenia v Bratislave nepreukázali. Preto súd priznal
žalobcom nárok na náhradu nákladov za služby Zariadenia sociálnych služieb Hestia do výšky nákladov,

ktoré by Y. T. zaplatila aj v inom lacnejšom zariadení. Vychádzal pritom zo zariadenia Betánia a faktúrami
z tohto zariadenia mal za preukázané, že starostlivosť o ňu bolo možné zabezpečiť aj za nižšie náklady
predstavujúce sumu vo výške 464,57 eura mesačne. K tejto sume dospel spriemerovaním nákladov
vyúčtovaných so zariadením Betánia za čas, v ktorom bola umiestnená. Preto za obdobie kedy bola Y.
T. umiestnená v zariadení Hestia, súd akceptoval náklady na starostlivosť o ňu do sumy 464,57 eura,

od tejto sumy odpočítal 270,- eur, ktorú by poškodená na svoje bežné každodenné potreby vynaložila
i za situácie, že by sa dopravná nehoda nestala. Celková suma náhrady za marec 2019 až október
2020 tak činí sumu 8.336,60 eura. Podrobný rozpis je uvedený v bode 65. rozsudku. Súd sa zaoberal
argumentáciou žalovaného, že poškodená mohla byť umiestnená aj v inom, ešte lacnejšom zariadení,
prípadne na oddelení dlhodobo chorých, či v zariadení verejného poskytovateľa sociálnych služieb.

Žalovaný však možnosť umiestniť poškodenú Y. T. v inom zariadení nepreukázal. Fakultná nemocnica
Nitra v liste zo dňa 21.3.2017 uviedla, že oddelením dlhodobo chorých nedisponuje. Za dôvodný
považoval aj argument žalobcov, že si je ťažko predstaviť, že akákoľvek nemocnica či posudkový
lekár zdravotnej poisťovne povolí niekoľkoročný pobyt na oddelení dlhodobo chorých. Tieto oddelenia
sú totiž určené na to, aby pacientom poskytovali liečbu dlhodobejšiu ako len pár dní, rehabilitáciu

ako aj nácvik bežných denných činností, nie sú však určené na poskytovanie opatrovania seniorov,
prípadne i mladších osôb, ktoré sa nedokážu o seba postarať. Pokiaľ ide o možnosť umiestniť p. T.
v zariadení sociálnych služieb BORINKA v Nitre, súd mal z vyjadrenia riaditeľky preukázané, že toto
zariadenie je určené predovšetkým pre osoby s diagnostikovanou Alzheimerovou chorobou a rôznymi
typmi demencie. Súd sa stotožnil s názorom žalobcov, že umiestnenie takejto osoby v zariadení, v

ktorom by bola obklopená inými osobami s ťažkými psychiatrickými diagnózami, by určite neprospelo
k nadobudnutiu psychickej pohody a rovnováhy. Žalobcovia sa domáhali aj preplatenia nákladov, ktoré
mali byť Y. T. poskytnuté organizáciou Empatia. Pracovník tejto organizácie 2 - 3x týždenne navštevoval
Y. T. a poskytoval jej pomoc pri manipulácii s predmetmi. Za úhradu týchto služieb bola vyúčtovanásuma vo výške spolu 691,50 eura a tieto náklady súd považuje za účelne vynaložené a ich úhradu za
preukázanú.Nároknazaplateniesumyvovýške175,16euraakonákladovzaprednostnéMRvyšetrenie
súd nepovažoval za účelne vynaložený. Žalobcovia v konaní nepreukázali nevyhnutnosť vyšetrenia Y.

T. v súkromnom zariadení, a preto nie je možné považovať tento výdavok za účelne vynaložený. Nárok
na zaplatenie nákladov za lieky považoval za dôvodný len čiastočne, a to len pokiaľ ide o liek Lioton gel,
ktorý je určený na liečbu úrazov a krvných podliatin. Preto priznal žalobcom i nárok na túto úhradu vo
výške 13,10 eura. Celkovo tak žalobcom priznal náhradu sumy vo výške 9.907,78 eura (suma 866,58
eura - Betánia; suma 8.336,60 eura - Hestia, suma 691,50 eura - Empatia, suma 13,10 eura- Lioton

gel). Ďalšie nároky vzhľadom na vyššie uvedené považoval za nedôvodné, a preto žalobu vo zvyšnej
časti zamietol. Pre úplnosť sa zaoberal aj obsahom uznesenia Okresnej prokuratúry Nitra o schválení
zmieru medzi obvineným vodičom E. W. a poškodenou Y. T. z toho hľadiska, či sa poškodená uzavretím
zmieru vzdala uplatňovania akýchkoľvek ďalších nárokov na náhradu škody voči vodičovi, čo by potom
podľa žalovaného znamenalo nemožnosť žiadať náhradu od žalovaného, ktorý z povinného zmluvného
poistenia jednotlivé nároky platí za škodcu. V danom prípade poškodená v trestnom konaní vyhlásila,

že si od obvineného uplatňuje nárok na náhradu škody v sume 7. 570 eur, zároveň však vyhlásila, že
náhradu škody za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia prípadne ďalšie nároky na náhradu škody
si bude uplatňovať priamo od poisťovateľa UNIQUA poisťovňa a.s. Bratislava. Vzhľadom na uvedené
je zrejmé, že týchto nárokov sa žalovaná nemienila vzdať a preto si ich mohla uplatniť priamo voči
žalovanému v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.. Tiež sa nestotožnil s námietkou

žalovaného, že by tento mal zodpovedať za prípadnú škodu v rozsahu najmenej 50 %. Vzhľadom na vek
poškodenej, pretože Y. bola pred dopravnou nehodou celkom samostatná, nebolo nutné, aby jej stravu,
úkonysebaobsluhyaobslužnéčinnostizabezpečovaliinéosoby.Y.T.dopravnúnehodunezavinila,preto
je zohľadňovanie akejkoľvek spoluviny na jej strane celkom bezpredmetné. O úrokoch z omeškania
rozhodol podľa § 517 ods. 1,2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. O nároku na náhradu trov

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalovaný bol v konaní úspešný v zamietajúcej časti, ktorá
predstavovala 65,55% zo žalovanej sumy, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu
31,10%.

2.Rozsudoksúduprvejinštancienapadolvzákonnejlehoteodvolanímžalovaný,atovrozsahuvýrokoch

I. a III. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP, a to najmä, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch

svojho odvolania uviedol, že v konaní argumentoval, že rozsudkom priznané nároky nie sú dôvodné,
a to z dôvodu, že ide o vecnú škodu (ak vôbec ide o škodu), pretože nejde o náklady spojené s
liečením, a preto tieto náklady nie sú kryté iným zmluvným poistením, pričom zároveň sú premlčané,
nakoľko do rozšírenia žaloby uplynula trojročná objektívna premlčacia lehota, alebo ak by aj teoreticky
išlo o škodu na zdraví, žalobcovia nie sú aktívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko by sa

jednalooosobnostnénároky,ktorésmrťoupoškodenéhoneprechádzajúnadedičov.Okresnýsúdpriznal
žalobcom uplatňovaný nárok vo výške 9.907,78 eura, pričom táto suma pozostáva zo sumy 866,58 eura
- náklady vynaložené na pobyt v zariadení Betánia, 8.336,60 - náklady vynaložené na pobyt v zariadení
Hestia a 691,50 eura - náklady za služby prijaté od zariadenia Empatia. Podľa jeho názoru okresný
súd v prvom rade dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,

keď mal za preukázané, že poskytovanie služieb, ktorých náhradu nákladov si žalobcovia uplatňujú,
smerovalo k zlepšeniu zdravotného stavu pôvodne žalobkyne. Súd prvej inštancie priznal pôvodnej
žalobkyni náhrady za ubytovanie, stravu, pranie, odborné činnosti, upratovanie a hygienu, pričom cieľom
týchto sociálnych služieb nie je zlepšenie zdravotného stavu, ale ide len o uspokojovanie denných
životných potrieb, s cieľom poskytnutia určitého komfortu, ktorý rozhodne nemožno zahrnúť pod náklady

spojené s liečením. Navyše väčšina týchto nákladov by vznikla bez ohľadu na vznik škodovej udalosti.
Zdravotný stav pôvodnej žalobkyne bol ustálený, a preto ani logicky nebolo možné očakávať jeho
zlepšenie, resp. vyliečenie. Ak súd prvej inštancie poukázal na znaleckú organizáciu Lege artis, závery
tohto posudku sú nepresvedčivé, ani nepreskúmateľné. Keďže nedávajú odpoveď na hlavnú otázku,
akým spôsobom slúžia jednotlivé položky k zlepšeniu zdravotného stavu. Je tak zrejmé, že odôvodnenie

rozsudku ohľadom opodstatnenosti týchto služieb vo vzťahu k zlepšovaniu zdravia pôvodnej žalobkyne
je veľmi nepresvedčivé. Je zrejmé, že služby, ktoré pôvodná žalobkyňa prijímala v zariadení Betánia
a v zariadení Hestia, nie sú službami, ktoré by viedli k zlepšeniu jej zdravia. Treba tiež posúdiť, či
náklady na takéto služby možno považovať za náklady spojené s liečením. Podľa jej názoru okresnýsúd túto otázku nesprávne posúdil. Poukázala na ust. § 449 OZ, podľa ktorého znenia „účelné náklady,
spojené s liečením“ vyplýva, že nepôjde o akékoľvek náklady, ale musí ísť o účelne vynaložené náklady.
Požiadavka účelnosti vynaložených nákladov tak sleduje, aby sa povinnosť náhrady škody týkala iba

tých nákladov, ktoré sú skutočne potrebné k zlepšeniu zdravotného stavu poškodeného. Výdavky,
ktoré poškodenej vznikli v súvislosti s neschopnosťou postarať sa o svoje základné potreby nie je
možné považovať za účelne vynaložené náklady na liečenie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdo 2079/97, 25Cdo 3129/2011 a 25Cdo 1875/2003, ako aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 32/2010, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo

2456/2008 a nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 441/11. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje
rozhodnutie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 3838/2018, pričom tento
rozsudok vychádzal už z českého nového Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník s účinnosťou
od 1.1.2014 rozširuje definičné rozsahy náhrady tak, aby pokrýval nielen náklady samotného liečenia,
ale aj náklady na starostlivosť o zdravotne postihnutú osobu, a konečne i náklady na starostlivosť o jej
domácnosť. Závery tohto rozsudku na tento prípad nie je možné aplikovať. Nesúhlasí preto s postupom

súdu prvej inštancie, v ktorom sa úplne opomenul vysporiadať s rozsiahlejšou časťou rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu ČR, ktorá presadzuje taký výklad ustanovenia § 449 OZ, že náklady spojené
so starostlivosťou o poškodeného, nepredstavujú náklady na liečenie. Preto ak sa chcel súd odkloniť od
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, mal tento odklon vo svojom rozhodnutí riadne odôvodniť. V
ďalšom poukázal na to, že žalobcami uplatňované nároky, nie sú kryté povinným zmluvným poistením.

Poukázala na ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého žalovaný v postavení poisťovne,
je povinný nahradiť iba taxatívne uvedené nároky, v uvedenej ustanovení a v dôsledku nesprávnej
kvalifikácie žalobcami uplatňovaných nárokov tak súd nesprávne zaviazal žalovaného, tieto nároky
hradiť z titulu povinného zmluvného poistenia. Nesprávna kvalifikácia žalobcami uplatňovaných nárokov
má za následok nesprávne posúdenie námietky premlčania týchto nárokov, ktorú žalovaná v konaní

vzniesla. Podľa jej názoru v danom prípade ide o nárok na náhradu vecnej škody, uplatňuje sa preto aj
trojročná objektívna premlčacia lehota. Ku škodovej udalosti došlo 5.10.2015, preto škoda, ktorá vznikla
v dôsledku škodovej udalosti, sa v objektívnej lehote premlčala najneskôr 5.10.2018. Nároky uplatnené
nad rámec pôvodného rozsahu žaloby tak boli v čase ich uplatnenia už premlčané. Žalovaný v konaní
namietal aj neexistenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Ak žalobou uplatnené nároky predstavujú

druh náhrady škody na zdraví, má za to, že zo znenia § 449 ods. 3 vyplýva, že plnenie náhrady
liečebných nákladov je obmedzené na osobu, ktorá ich vynaložila. Smrťou pôvodnej žalobkyne preto
zaniklo neutvrdené právo na náhrady nákladov liečenia, keďže toto právo je zjavne viazané na osobu
toho, kto ich vynaložil. Vzhľadom k tomuto má za to, že postup súdu prvej inštancie, ktorý pokračoval v
konaní so žalobcami ako potencionálnymi dedičmi pôvodnej žalobkyne nebol správny, a zakladajú inú

vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný tiež v konaní namietal,
že pôvodná žalobkyňa sa svojich prípadných nárokov voči žalovanému vzdala v zmieri, v ktorom
sa vodič zaviazal uhradiť žalobkyni finančné odškodnenie v celkovej výške 7.570,- eur. Vzhľadom na
uzatvorený zmier nemôže existovať pochybnosť o neexistencii pasívnej legitimácie vodiča a v danom
prípade nie je daná ani pasívna legitimácia žalovaného ako poistiteľa vodiča. Tieto skutočnosti zakladajú

iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tiež priznal
žalobcom na náhradu nákladov za úhradu lieku Lioton gel vo výške 13,10 eura. Vo svojom rozhodnutí
však nevysvetlil, aký výsledok, t. j. konkrétne zlepšenie zdravotného stavu, užívaním tohto lieku malo
na zdravie žalobkyne. Keďže je presvedčený, že žalobcami uplatňovaný nárok je nedôvodný, je preto
nepochybné, že nie je daný ani uplatňovaný nárok na úrok z omeškania. V tejto súvislosti poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 a má za to, že žalobcom nemohol vzniknúť
nárok na úrok z omeškania. V závere poukázal, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne aj v časti o
nároku na náhradu trov konania, keďže žaloba mala byť zamietnutá, mal mu priznať nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Preto sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalobu v
časti 9.907,78 eur zamieta a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, eventuálne sa

domáhala zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3.Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním aj žalobcovia, a to voči výroku
II. a III. rozhodnutia z dôvodov podľa § 365 písm. f) a h) CSP, a to že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a zároveň vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Nesúhlasia s nepriznaním zvýšených nákladov na pobyt v zariadení Hestia,

čo súd prvej inštancie odôvodnil tým, že náhradu takto zvýšených výdavkov nemožno spravodlivo
od žalovaného požadovať. Vyslovene uviedli, že nepodávajú odvolania čo do nepriznaných nákladov
na lieky, zdravotnícke a hygienické pomôcky uvedené v jednotlivých faktúrach Betánie a Hestie, ani
čo do nepriznaných liečebných nákladov na prednostné vyšetrenie MRI a liečivá podľa bodu 69.odôvodnenia rozsudku. V dôvodoch svojho odvolania uviedli, že účelom inštitútu náhrady škody je
poskytnúť poškodenému možnosti žiť tak ako pred škodovou udalosťou; ak to nie je dobre možné
tak, aby sa čo najviac priblížil k životu pred nehodou. Primárnym dôvodov presunu bola skutočnosť,

že zariadenie Betánia neposkytovalo pôvodnej žalobkyni zdravotnú starostlivosť, ktorú si vyžadoval jej
zdravotný stav. Zariadenie Betánia jej nezabezpečovalo rehabilitačnú starostlivosť, hlavne po amputácii
dolnej končatiny v takej miere, v akej si to vyžadoval jej zdravotný stav. Toto potvrdil aj svedkyňa A.
na pojednávaní dňa 17.2.2021. Pokiaľ by zariadenie Betánia poskytovalo pôvodnej žalobkyni riadnu
rehabilitačnú starostlivosť, nebolo by nutné zabezpečovať tieto služby prostredníctvom zariadenia

Empatia,ktorésúdprvejinštancieužpovažovalzaúčelnevynaložené.ZariadenieBetániatiežnegatívne
vplývalo na jej psychiku, a to z dôvodu, že v zariadení boli umiestnení najmä pacienti s duševnými
poruchami, ako aj skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa zdieľala izbu s inou pacientkou, ktorej správanie
pre ňu bolo veľmi rušivé a to jej spôsobovalo psychickú záťaž. Negatívny vplyv žalobkyne na psychiku
bol však fakt, že Betánia nemala ani len kúsok trávnatej plochy, kde by jej klienti mohli tráviť čas vonku.
Za nespravodlivé považujú to, že žalobkyňa by mala byť zatvorená v takom priestore do konca života, a

nie to, že adekvátne zvýšené náklady na iné zariadenie by mal znášať žalovaný. Zariadenie Hestia na
pôvodnúžalobkyňuvplývaloveľmiozdravujúco,vzariadenídoslova„ožila“,nakoľkojejbolizabezpečené
jednak služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a rehabilitácie, ale aj sociálne aktivity.
Došlo k zlepšeniu zdravotné stavu aj po psychickej stránke. Toto prispelo k tomu, že bola v dobrej
celkovej pohode. Je rozdiel, keď je človek zavretý dva roky v izbe, alebo má možnosť dokonca sám

ísť do záhrady. Toto prispieva až k neuveriteľnému komfortu a psychickej pohode. Súd prvej inštancie
de facto tvrdí, že pôvodná žalobkyňa nemala ako poškodená v rámci náhrady škody nárok na život v
zariadení so záhradou a sociálnymi aktivitami, aj keď nimi pred nehodou intenzívne žila. Tento záver
považujú za nesprávny a nespravodlivý. Preto sú toho názoru, že majú nárok na náhradu nákladov
na pobyt v zariadení Hestia v plnej výške, po odpočítaní nákladov na lieky a zdravotnícke pomôcky,

ktorých nepriznanie nerozporujú. Odvolanie podávajú len do nepriznaných nákladov na pobyt v Hestii v
rozsahu 16.634,70 eura a domáhali sa zmeny rozsudku tak, že žalovaný bude povinný zaplatiť žalobcom
sumu 16.634,70 eura, spolu s úrokom s omeškania 5% ročne zo sumy 2.961,56 eura od 2.9.2000 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň im bude priznaná náhrada
trov konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich odvolacích návrhoch. Vo svojom
vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s námietkami žalovaného ohľadne
nutnosti presunu pôvodnej žalobkyne zo zariadenia Betánia do zariadenia Hestia, keď konštatoval,
že presun zo zariadenia Betánia do zariadenia Hestia nebol nutný, a preto ani náklady vzniknuté
takýmto presunom nie je možné požadovať od žalovaného. Uviedol, že trvá na tom, že presun pôvodnej

žalobkyne zo zariadenia Betánia do zariadenia Hestia nemožno považovať za účelný a nevyhnutný,
a ani vzniknutý v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, a preto žalobcom nie je možné priznať
časť náhrady, ktorá predstavuje rozdiel medzi nákladmi za pobyt v zariadení Hestia a nákladmi,
ktoré by žalobkyňa zaplatila za pobyt v zariadení Betánia. Žalobcovia nepreukázali nutnosť presunu
pôvodnej žalobkyne do zariadenie Hestia z dôvodu, že by v zariadení Hestia bola o ňu zanedbaná

zdravotná starostlivosť. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že rozsah zdravotnej starostlivosti je v
oboch zariadeniach de facto totožný. Svedkyňa A. L. uviedla, že klientom ponúkajú možnosť využívať
služby lekára, s ktorým toto zariadenie spolupracuje. Na rovnakom princípe však funguje aj zariadenie
Hestia. Toto zariadenie totiž zdravotnú starostlivosť neposkytuje priamo, ale prostredníctvom zmluvných
lekárov. Je preto toho názoru, že zariadenie Betánia bolo schopné poskytnúť rovnakú kvalitu služieb ako

zariadenie Hestia, a to vo vzťahu k zdravotnej starostlivosti. Vo vzťahu k tvrdeniu, že pôvodná žalobkyňa
mala na izbe ďalšiu osobu, ktorá ju vzhľadom na svoje psychické problémy rušila, sa stotožnil so závermi
súdu prvej inštancie. Tvrdenia o zlom zariadení Betánia a výbornom zariadení Hestia sú podložené
v zásade len výpoveďami samotných žalobcov, ktorí majú záujem na výsledku konania. Starostlivosť
o pôvodnú žalobkyňu mohla byť zabezpečená viacerými spôsobmi napr. domácou starostlivosťou jej

vlastných detí v rodinnom prostredí, zabezpečovaním opatrovateľky, ktorá by sa o pôvodnú žalobkyňu
starala, či zabezpečením opatrovateľských služieb v špecializovanom zariadení. Prirodzene každé
zariadenie má svoje vlastné špecifiká, rôzne výhody a nevýhody. Rozhodným však je, či konkrétne
zariadenie dokáže poskytnúť tie služby, ktoré pôvodná žalobkyňa potrebuje, aby jej boli poskytnuté -
a v tomto prípade ide o poskytnutie opatrovateľských služieb, ktoré rovnako kvalitne ako zariadenie

Hestia vedelo zabezpečiť aj zariadenie Betánia. Ak žalobcovia argumentujú tým, že presun bol potrebný
z dôvodu, aby sa život pôvodnej žalobkyne čo najviac priblížil k životu, ktorý viedla pred dopravnou
nehodou, je potrebné si uvedomiť, že tieto následky boli už odškodnené už v rámci poskytnutia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia.5.K odvolaniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP
napadnutý rozsudok zmenil tak, ako uviedli vo svojom odvolaní. Vo svojom vyjadrení uviedli, že súd
dospel správne k záveru, že pojem „účelne vynaložené náklady“ treba vykladať extenzívne, a teda pod

tieto náklady je potrebné zaradiť aj náklady vynaložené pôvodnou žalobkyňou na pobyt v zariadeniach.
Argumentovali, že účelne vynaložené náklady, spojené s liečením nemožno striktne a bez zohľadnenia
okolností konkrétneho prípadu považovať len tie, ktoré smerujú k zlepšeniu zdravotného stavu, ale aj
tie, ktoré de facto zachraňujú život poškodeného. Ako to bolo aj v danom prípade. Zásadne nesúhlasia
s tvrdením žalovaného, že v predmetnom prípade ide len o sociálne služby, ktoré boli poskytované

pôvodnej žalobkyni. V zariadeniach boli pôvodnej žalobkyni boli poskytované aj tzv. sociálne služby,
čo však neznamená, že náklady vynaložené na pobyt v tomto zariadení boli neúčelné, a to čo sa
týka najmä nákladov na ubytovanie, stravu, pranie, upratovanie, hygienu a iných odborných činností.
Žalovaným uvádzané tvrdenie, že zdravotný stav pôvodnej žalobkyne bol ustálený, a preto nebolo
možné očakávať jeho zlepšenie resp. liečenie je absurdné, pretože táto sa z úplne imobilnej osoby sa
pobytom v zariadeniach stala čiastočne mobilnou s chuťou opäť žiť a posúvať sa ďalej v rámci svojich

možností. Opätovne poukázali na závery znaleckej organizácie a znalca MUDr. Andráša, ktorý uviedol,
že činnosti, ktoré boli vymenované pri zdravotnom postihnutí poškodenej jej výrazne zmierňujú bolesti
pri stuhnutí chrbtice, obmedzení pohybovosti ramenného kĺbu a uľahčujú jej bežné fungovanie vzhľadom
na anatomickej strate dolnej končatiny, teda všetky tieto činnosti vedú k zlepšeniu jej zdravotného stavu.
Čo sa týka námietky žalovaného, že pri svojom rozhodnutí vychádzal z rozhodnutia českého súdu, ktoré

rozlišujú medzi nákladmi spojenými s liečením a nákladmi spojenými so starostlivosťou o nesamostatnú
osobu a jej domácnosť, poukázali na rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/46/2020, ktorý
okrem iného konštatoval, že každá zložka liečebného procesu, ktorá prispeje nielen k priaznivému
výsledku liečenia, ale aj k priaznivejšiemu priebehu, je pre liečenie účelná a účelne vynaložené sú
potom aj náklady na ňu vynaložené. Námietka žalovanej, že v prípade liečebných nákladov ide o

osobnostné nároky, viažuce sa na osobu pôvodnej žalobkyne, a preto nie je možné ich priznanie
jej právnym nástupcom, nie je v súlade s právnymi predpismi, ani ustálenou súdnou praxou. Ust. §
579 ods. 2 OZ vymedzuje výnimku, ktorá spočíva v zániku tých práv, ktoré boli obmedzené len na
osobu zomrelého poručiteľa. Zákon pritom výslovne uvádza, že smrťou zaniká aj právo na bolestné
a na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia. To však neplatí o súvisiacich nárokoch na náhradu

škody, ani o nároku na náhradu trov z konania, ktoré smrťou veriteľa nezanikajú. Čo sa týka vznesenej
námietky premlčania poukázali na bod 55. odôvodnenia rozhodnutia a konštatovali, že škoda pôvodnej
žalobkyni vznikla až vyúčtovaním zariadenia, ktoré poskytovali jednotlivé služby za ten ktorý mesiac a
ich zaplatením pôvodnou žalobkyňou. Náklady tak boli uplatnené včas a námietka premlčania nebola
vznesená dôvodne. Čo sa týka vzdania sa nároku v uzatvorenom zmieri v rámci trestného konania.

Konanie pôvodnej žalobkyne súd považoval za správne a v súlade so zákonom, čo konštatoval v bode
71. rozsudku.
6.K vyjadreniu žalobcov sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v celom rozsahu trvá na podanom
odvolaní,akoiodvolacíchdôvodochvňomuvedených.Uviedol,ževyjadreniežalobcovzväčšaobsahuje
iba opakujúce sa argumenty, ku ktorým sa už viackrát vyjadril, preto nepovažuje za účelné opakovane

uvádzať svoju argumentáciu. Uviedol, že od počiatku tvrdil, že pôvodnou žalobkyňou uplatnené
nároky nepredstavujú nárok na náhradu liečebných nákladov. Uviedol komplexnú rozhodovaciu činnosť
najvyšších súdnych autorít, tak slovenskej, ako i českej republiky, ktorej záverom je, že náklady spojené
so starostlivosťou u poškodeného, nepredstavujú náklady na liečenie podľa § 448 a § 449 OZ.
Žalobcovia ako reakciu na uvedenie komplexnej rozhodovacej činnosti poukázali len na jedno konkrétne

rozhodnutie, a to na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/46/2020. Rozsudok Krajského
súdu Prešov, nemôže predstavovať ustálenú rozhodovaciu prax a navyše tento rozsudok vychádzal zo
zásadne odlišného skutkového stavu, a preto nie je možné ho aplikovať na daný prípad. Trvá na tom,
že náklady spojené s pobytom pôvodnej žalobkyne v zariadeniach Betánia a Hestia, náhradu ktorých
si žalobcovia uplatňujú, môže nanajvýš predstavovať vecnú škodu (o škodu však ani nemusí ísť), ktorá

však nie je krytá PZP. V závere uviedol, že žalobcovia nemajú nárok ani na úrok z omeškania a na
vznesenej námietke premlčania naďalej trvá.
7.K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia, ktorí zotrvali na svojich odvolacích návrhoch a
žiadali, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil, tak ako je uvedené v ich
odvolaní. Žalovaný uvádza, že zdravotná starostlivosť v oboch zariadeniach bola de facto rovnaká, čo

bolo údajne preukázané výpoveďou svedkyne L., pričom žalobcovia tvrdia, že zariadenie Hestia, na
rozdiel od zariadenia Betánia, poskytovalo svojim klientom zdravotnú starostlivosť. Táto skutočnosť bola
preukázaná výpoveďou B.. N. na pojednávaní dňa 5.5.2021. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalovaného,
že lekári zariadenia Hestia neposkytujú reálnu zdravotnú starostlivosť, pretože títo ju reálne poskytujúpriamo v zariadení, na rozdiel od zariadenia Betánia, kde priamo v prípade pani T., pri vzniknutých
komplikáciách močových ciest, bolo potrebné privolať RZP a táto musela ísť do nemocnice. Zariadenie
Hestiatakpreukázateľneposkytovaloriadnuzdravotnústarostlivosťpriamovzariadení.Vzávereuviedli,

že účelom inštitútu náhrady škody je poskytnúť poškodenému možnosti žiť tak, ako pred škodovou
udalosťou, ak to nie je možné, potom tak, aby sa čo najviac priblížil k životu pred nehodou. Pobyt v
zariadení Betánia z vykonaného dokazovania však v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ani len ako
splňujúci základné životné potreby, ani jeho prirovnať k životu pred nehodou. Naproti tomu pobyt v
zariadení Hestia aspoň čiastočne, ale nie úplne sa k tomuto životu približoval. V žiadanom prípade však

nemožno hovoriť o nejakom nadštandarde.
8.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané oprávnenými
osobami, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP), a že spĺňajú náležitosti § 365 a nasl. CSP,
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach, je potrebné sčasti podľa § 387

ods. 1 CSP potvrdiť a sčasti podľa § 388 CSP zmeniť.
9.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom sumu 9.907,78
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 879,68 eura od 21.6.2017 do zaplatenia
a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.494,62 eura od od 2.1.2019 do zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalovanému

priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,10%. Rozsudok súdu prvej inštancie
bol napadnutý zo strany žalobcov a žalovaného. Žalobcovia napadli rozsudok súdu prvej inštancie
v zamietajúcej časti, avšak výslovne uviedli, že svoje odvolanie podávajú len v časti, v ktorej bola
zamietnutážalobavovýške16.634,70euraspoluspríslušenstvom.Výslovnevosvojomodvolaníuviedli,
že nepodávajú odvolanie čo do nepriznaných nákladov na lieky, zdravotnícke a hygienické pomôcky,

uvedené v jednotlivých faktúrach Betánia a Hestia, ani čo do nepriznaných liečebných nákladov na
prednostné vyšetrenie MRI a liečivá podľa bodu 69. odôvodnenia rozhodnutia. Z uvedených dôvodov
preto rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej zamietajúcej časti, v dôsledku absencie odvolania
nadobudlo právoplatnosť a prieskumom odvolacieho konania zostala len jeho vyhovujúca časť a
zamietajúca časť v sume 16.634,70 eura spolu s príslušenstvom.

10.V preskúmavanej veci bolo jednoznačne preukázané, že dňa 5.10.2015 došlo k dopravnej nehode,
ktorú zavinil vodič motorového vozidla zn. H. A. Y.: BL XXXJE E. W., pri ktorej bola právna predchodkyňa
žalobcov pani Y. T. vážne zranená. V čase nehody bola poškodená vo veku 79 rokov a 2 mesiace.
V konaní tiež nebolo sporným, že v čase dopravnej nehody bola zodpovednosť za škodu spôsobená
prevádzkovateľom motorového vozidla, poistená u žalovaného. Za nespornú a preukázanú považoval

súditúskutočnosť,žepoškodenáY.T.bolapreddopravnounehodoucelkomsamostatná,žilasamavU.,
jejtridetižilivR.sosvojímirodinami.DopravnánehodaživotazdravieY.T.vážneovplyvnila.Následkom
ťažkých zranení zostala poškodená pripútaná na lôžko a dňa 10.11.2016 jej musela byť amputovaná
dolná končatina v stehennej časti. Po dopravnej nehode tak zostala nesamostatná a odkázaná na
každodennú pomoc tretích osôb. Z posudku Mesta Nitra o odkázanosti fyzickej osoby z 2.1.2016

vyplýva V. stupeň odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, čo zodpovedá rozsahu odkázanosti 8 -
12 hodí denne. Podľa rozhodnutia Bratislavského samosprávneho kraja z 28.6.2016 je odkázaná na
poskytovanieslužbyvšpecializovanomzariadenívzmysleposudkovodkázanostijejbolopridelených10
bodov, čo zodpovedá VI. stupňu odkázanosti pri pomoci inej fyzickej osoby (z celkovej stupnice I. až VI.).
11.Žalobcovia sa voči žalovanému v tomto konaní domáhajú náhrady nákladov, vynaložených za služby

poskytnutéichmatkeY.T.zariadeniamisociálnychslužieb,domáhajúsatiežnáhradynákladovzaslužby
spojené s jej rehabilitáciami a náhrady nákladov vynaložených za lieky a magnetickú rezonanciu, avšak
v odvolacom konaní nie sú predmetom odvolacieho konania náklady vynaložené za lieky a magnetickú
rezonanciu, pretože v tejto časti žalobcovia odvolanie, ako bolo vyššie konštatované, nepodali.
12.Odvolací súd vyzval v zmysle ust. § 382 CSP strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ust.

§ 442 ods. 1 OZ a v tej súvislosti aj s posúdením vecnej pasívnej legitimácie žalovaného.
13.Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu písomne zaslal dňa 10.3.2023 vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby
odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti bude zamietnutý
a bude mu priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vo svojom vyjadrení uviedol,
že trvá na svojej argumentácii, uvedenej v odvolaní, ako i v ďalších vyjadreniach. Právny poriadok

Slovenskej republiky bližšie neupravuje nárok na náhradu nákladov, spojených so starostlivosťou o
osobu poškodeného alebo jeho domácnosť. V tomto sa slovenská legislatíva odlišuje od českej, a
preto takéto náklady nemožno považovať za účelne vynaložené náklady, spojené s liečením, ktorých
náhrada je právne ukotvená v § 499 ods. 1 a 3 OZ. Ďalej uviedol, že povinné zmluvné poisteniezodpovednosti za škodu, spôsobené prevádzkou motorového vozidla, nekryje všetky škody. Rozsah
poistného krytia upravuje najmä ust. § 4 Zákona o PZP. Opätovne poukázal na rozdielnu úpravu v §
6 českého zákona č. 168/1990 Zb., keď česká právna úprava upravuje povinnosť poistiteľa nahradiť

aj ujmu, ktorá poškodenému vznikla ublížením na zdraví, alebo usmrtením, ako aj náklady spojené
so starostlivosťou o zdravie zraneného zvieraťa. Podľa slovenskej právnej úpravy, povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vôbec nepokrýva
náklady spojené so starostlivosťou o zdravie zraneného dieťaťa. Slovenská právna úprava zahŕňa
len škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Česká však do rozsahu poistenia zahŕňa akúkoľvek

ujmu, ktorá vznikla v dôsledku ublíženia na zdraví alebo usmrtenia. Zákonné vymedzenie rozsahu
poistenia zodpovednosti za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla tak v Českej republike
je širšie ako v podmienkach Slovenskej republiky. Ďalej sa vo svojom vyjadrení venoval pojmom
„škoda“ a „škoda na zdraví“. A mal za to, že náklady spojené so starostlivosťou o osobu poškodeného
alebo jeho domácnosť, nemožno považovať za „škodu na zdraví“ tak ako je chápaná v prostredí
právneho poriadku Slovenskej republiky. Na druhej strane náklady spojené so starostlivosťou o osobu

poškodeného alebo jeho domácnosť, je možné posúdiť ako skutočnú škodu podľa § 442 OZ, avšak
výlučne za predpokladu, že poškodený (žalobca) riadne preukáže zmenšenie svojho majetku, ktoré
vzniklo v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, v dôsledku vynakladania primeraných
nákladov, spojených so starostlivosťou o osobu poškodeného, alebo jeho domácnosť a zároveň existuje
legitímny a primeraný dôvod na ich vynaloženie. Poukázal tiež na to, že na základe vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že pôvodná žalobkyňa sa uzavretím zmieru vzdala práva uplatňovať si
voči vodičovi akékoľvek ďalšie nároky na náhradu škody alebo inej ujmy, ktoré majú pôvod v škodovej
udalosti. Má za to, že žalobkyňa vzhľadom na dojednania o zmieri, by nebola so žalobou voči vodičovi
úspešná, a preto ani samotný žalovaný nemôže byť zaviazaný na ich zaplatenie. K posúdeniu pasívnej
legitimácie žalovaného uviedol, že náklady spojené so starostlivosťou o osobu poškodeného alebo jeho

domácnosť, nemožno považovať za škodu na zdraví a takéto náklady nemožno podradiť ani pod ďalšie
ustanovenia § 4 ods. 2 Zákona o PZP, a preto žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto
konaní, predmetom ktorého je najmä zaplatenie nákladov so starostlivosťou o pôvodnú žalobkyňu a jej
domácnosť. K vecnej škode v konkurencii s povinnosťami upravenými v Zákone o rodine uviedol, že
žalobcovia sa o svoju mamu svojpomocne nepostarali, ale starostlivosť o ňu zverili špecializovaným

zariadeniam. Ak by si boli žalobcovia splnili svoje povinnosti podľa Zákona o rodine, nemožno uvažovať
o zmenšení majetku pôvodnej žalobkyne, ani hovoriť o vzniku škody. Žalobcovia tiež neuniesli
dôkazné bremeno ohľadom výšky skutočnej škody. Čo sa týkalo príčinnej súvislosti medzi škodou a
škodovou udalosťou, poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08, ako aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/292/2006. Trvá na tom, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno,

ani nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a nákladmi spojenými so
starostlivosťou o pôvodnú žalobkyňu a jej domácnosť, ktorá tvorí jeden zo základných predpokladov
pre vyslovenie zodpovednosti za škodu. Žalobcovia tvrdili, že potreba umiestnenia pôvodnej žalobkyne
v zariadeniach sociálnych služieb bola daná z dôvodu, že jej bola amputovaná dolná končatina, čo je
následkom škodovej udalosti. Umiestnenie pôvodnej žalobkyne v zariadeniach sociálnych služieb tak

predstavuje až následok následku, a teda absentuje základný znak príčinnej súvislosti, a to je priamosť
(bezprostrednosť) vzťahu príčiny a následku.
14.Žalobcovia sa na výzvu odvolacieho súdu nevyjadrili.
15.Keďže žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie sa právne zaoberal
touto námietkou a odvolací súd sa s jej posúdením súdu prvej inštancie plne stotožňuje a ako na

vecne správne odkazuje na bod 55. odôvodnenia rozhodnutia. V tejto súvislosti taktiež odvolací súd
podotýka, že nie je možné odvíjať počiatok plynutia premlčacej doby od 5.10.2015 t. j. odo dňa kedy sa
stala dopravná nehoda, pretože v tomto čase ešte nároky, ktoré si pôvodná žalobkyňa uplatnila, neboli
vynaložené a poškodený sa dozvedá o škode postupne, akonáhle sú tieto náklady vynaložené. Preto
správne skonštatoval súd prvej inštancie, že nárok nie je premlčaný.

16.Pôvodná žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného, aby jej uhradil účelne vynaložené
náklady, spojené s jej liečením.
17.Podľa § 449 ods. 1 OZ, pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady, spojené s liečením.
18.Zákon uvádza, že sa nahrádzajú „účelné náklady“ spojené s liečením. Vzhľadom na systém
zdravotného zabezpečenia, pôjde o náklady, ktoré neboli hradné zo zdravotného poistenia

poškodeného, alebo ktoré poškodenému boli poskytnuté bezplatne. To znamená, že predpokladom
úspešného uplatnenia, je preukázanie úhrady za náklady skutočne vynaložené na liečenie. Rozsah
náhrady zákon obmedzuje na „účelne vynaložené náklady“, pričom obsah tohto pojmu sa v zákone
ďalej nerozvádza. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že súdna prax vykladá pojem „účelnevynaložených nákladov“ extenzívnym spôsobom. Zahŕňa sem nielen výdaje vecného charakteru, ako
sú náklady na doplnky liečby, náklady na zdravotné a rehabilitačné pomôcky (R III/1967), ale aj náklady
spojené s tým, že je nutné, vzhľadom na zdravotný stav poškodeného, zaopatriť pomoc tretej osoby, či

iné náklady, spojené s výkonom niektorých úkonov za účelom obnovenia alebo zlepšenia zdravotného
stavu poškodeného (rehabilitácia). Akceptuje sa, že takáto starostlivosť môže trvať niekoľko rokov a
nie je nutné, aby tieto náklady mali pozitívny výsledok, a tiež nerozhoduje, že neskôr došlo k úmrtiu
poškodeného.
19.Pri nedostatku právnej úpravy na preukázanie účelných nákladov na ošetrovanie poškodeného,

vyvoláva problémy a úvahy o povahe tejto škody. Zatiaľ, čo súdy priznávajú náklady, vynaložené počas
liečenia, po skončení liečby, keď naďalej pretrváva nepriaznivý zdravotný stav a tento nie je možné
zvrátiť už žiadnou liečbou, sa už tento nárok nepriznáva s tvrdením, že nejde o náklady liečenia.
20.Súd prvej inštancie poukázal vo svojom rozhodnutí na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS
444/11, a taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 3838/2018. Ústavný súd ČR vo
svojom náleze (sp. zn. IV. ÚS 444/11 z 5.12.2012) dospel k názoru, že jednou zo záruk na ochranu

zdravia fyzickej osoby, garantovanej v článku 31 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je princíp
plného odškodnenia za vytrpenú ujmu na zdraví, ktorý zakladá nárok na náhradu nákladov, spojených
so starostlivosťou o nesebestačnú poškodenú osobu a jej domácnosť, po ukončení liečby. Ústavný súd v
tejto súvislosti konštatoval, že ak poškodený po liečení nedosiahne sebestačnosť v starostlivosti o seba
a svoju domácnosť, je nútený vyhľadať pomoc tretích osôb, a to buď z okruhu rodinných príslušníkov,

priateľov alebo požiada o profesionálnu opateru. Podľa súdu nemožno spravodlivo trvať na tom, aby v
prípade profesionálnej starostlivosti, súdy takéto náklady uznávali, priznal a pri opatere zabezpečovanej
bezplatne rodinnými príslušníkmi odmietali. Podľa ústavného súdu ide o samostatný nárok, v rámci
odškodňovania ujmy, ktorá vznikla v súvislosti so škodou na zdraví, a na ktorý je poškodená osoba
aktívne legitimovaná bez ohľadu na to, či sa o ňu bezplatne stará alebo nestará blízka osoba. Uznesenie

Ústavného súdu (sp. z n. IV. ÚS 444/11) reaguje aj na dovtedajšiu judikatúru, v ktorej sa napríklad
uvádza, že medzi náklady vynaložené v súvislosti s liečením, nemožno zahrnúť výdaje, ktoré vznikli so
zvýšením výdavkov na zabezpečenie starostlivosti o poškodenému, či zabezpečenie prác, týkajúcich sa
chodu jeho domácnosti (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 2456/2008).
21.Ak súd prvej inštancie poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 3838/2018

treba osobitne podotknúť, že toto rozhodnutie vychádza z nového ust. § 2960 Z.č. 89/2012 Zb.
Občianskeho zákonníka, ktorý s účinnosťou od 1.1.2014 rozšíril definičné rozsahy náhrady tak, aby
pokrývali nielen: a) náklady samotného liečenia, ale i starostlivosť o zdravie ako také a ďalej b) náklady
na starostlivosť o zdravotne postihnutú osobu a konečne c) náklady na starostlivosť o jej domácnosť.
Citované ustanovenie odráža všeobecnú skutočnosť, že poškodenie zdravia človeka máva vedľa

nemajetkovej ujmy (bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia ...) dopad taktiež do jeho majetkovej
sféry, ktorá býva okrem iného znížená vynútená a mal náklady na liečenie a súvisiace úkony, pokiaľ nie
sú úplne alebo čiastočne hradené zo systému verejného poistenia.
22.Súd prvej inštancie nemohol na daný prípad aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo 3838/2018, pretože pod pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ v zmysle judikátu

R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré
sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane
vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho

súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §
421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk
vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere

rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974,1980 a 1986, čo nie je daný prípad.
23.Nákladmi, v zmysle slovenského právneho poriadku, podľa ustanovenia § 449 ods. 1 OZ, sú
predmetom odškodnenia za podmienky, že boli vynaložené na liečenie poškodeného, a že boli

vynaložené účelne a preukázateľne. Ak boli vynaložené po skončení liečebného procesu, treba zvážiť,
či nejde o skutočnú škodu v zmysle § 442 OZ. Ustanovenie § 449 ods. 1 OZ, zakladá nárok na
náhradu nákladov na liečbu, ktorých účelom je obnovenie zdravia, alebo aspoň zlepšenie zdravotného
stavu poškodeného po úraze, nie nákladov, hoci skutočne vynaložených, na zabezpečenie pomocipri životných úkonoch poškodeného alebo zabezpečenie chodu jeho domácnosti, ktoré poškodený
nemôže sám vykonávať, vzhľadom na trvalé následky poškodenia zdravia. V tejto súvislosti odvolací
súd poznamenáva, že v prípade, ak nie je možné pod náklady liečenia v zmysle ust. § 449 ods. 1 OZ

považovať aj náklady na zabezpečenie chodu domácnosti poškodenej osoby, súd sám nemôže svojím
rozhodnutím konštituovať nárok na náhradu škody, ktorý nie je upravený v zákone. Ak teda súd prvej
inštancie priznal žalobcom nárok na zaplatenie nákladov za pobyt pôvodnej žalobkyne v zariadeniach
sociálnych služieb a to v zariadení Betánia a v zariadení Hestia, jeho rozhodnutie v tejto časti nebolo
správne. Ak súd považoval za dôvodne uplatnené položky ubytovanie, strava, upratovanie, pranie,

odborné činnosti a hygiena, tieto náklady nie je možné zaradiť ako účelne vynaložené náklady, spojené
s liečením v zmysle ust. § 449 ods. 1 OZ. Odvolací súd preto dospel k záveru, že je možné žalobcom
priznať len náklady spojené v súvislosti s rahabilitačnými cvičeniami, ktoré boli poskytnuté organizáciou
Empatia, a to v sume 691,50 eura. Keďže ostatné náklady boli vynaložené po skončení liečebného
procesu, tieto by bolo možné považovať za skutočnú škodu v zmysle ust. § 442 OZ.
24.Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 381/2001 Z.z. o poistení“), má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu a škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.
25.Keďže v zmysle ust. § 449 ods. 1 OZ, pri škode na zdraví sa uhrádzajú účelné náklady, spojené s
liečením, avšak v zmysle vyššie uvedeného pod tieto účelné náklady, spojené s liečením nie je možné

považovať náklady spojené s osobnou starostlivosťou poškodeného v zariadeniach sociálnych služieb,
nie je potom možné vyvodiť ani vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného, a preto z týchto dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej vyhovujúcej časti zmenil a žalobu zamietol. V zamietajúcej
časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď
dospel k záveru, že náklady, ktoré žalobcovia požadovali od žalovaného nie je možné zaradiť pod

náklady definované v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z..
26.O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a keďže žalovaný mal neúspech len v nepatrnej časti, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu
tak prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.
27.Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).