Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. január 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/176/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109216534
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4109216534.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Š. S., bytom vo I. U. XXX, zastúpeného
splnomocnenkyňou JÁNSKY & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária so sídlom v Nitre, Štúrova 13,
IČO: 47 249 650, proti žalovaným 1/ S. S., bytom vo I. U. XXX, 2/ S.Á. E., bytom v J., O. X, zastúpenej
Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom vo Vrábľoch, Hlavná 1221 a 3/ I. S.V., bytom v Z. XXX, o určenie
vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19 C 136/2009, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 29. januára 2020 sp. zn. 25 Co 97/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania vo výške, o ktorej
rozhodne súd prvej inštancie.

Žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej tiež len ,,súd prvej inštancie”) rozsudkom č. k. 19 C 136/2009-732 z 12.
decembra 2018 žalobu voči žalovanej 2/ zamietol. Konanie o žalobe voči žalovanej 1/ a žalovanému
3/ zastavil. Určil, že žalobca nespĺňa podmienky oprávnenej držby nehnuteľností a to k pozemku
zapísanému Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV”) č. XXXX pre

k. ú. I. U. s parcelným č. 4984/30 (parcela registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku
orná pôda vo výmere 5 874 m2, k pozemku zapísanému Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor
vedenému na LV č. XXXX pre k. ú. I. U. s parcelným č. 5010/2 (parcela registra C evidovaná na
katastrálnej mape), druh pozemku orná pôda vo výmere 480 m2, k pozemku zapísanému Okresným
úradom Nitra, katastrálny odbor vedenému na LV č. XXXX pre k. ú. I. U. s parcelným č. 4964/5 (parcela
registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku zastavané plochy a nádvoria vo výmere 30

m2, k pozemku zapísanému Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor vedenému LV č. XXXX pre k.
ú. I. U. s parcelným č. 4964/12 (parcela registra C evidovaná na katastrálnej mape), druh pozemku
zastavanéplochyanádvoriavovýmere11m2tak, akosútietopodmienkyuvedenévNotárskejzápisnici
N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na Notárskom úrade JUDr.
Evy Žebrákovej, so sídlom v Nitre, Kupecká č. 16. Vyslovil, že žalovaní 1/ až 3/ majú voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a štát má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

2. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1. júla 2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), § 854 Občianskeho zákonníka
(zákonač.40/1964Zb.vzneníneskoršíchpredpisov),§116ods.1a2,§143a§145ods.1a2stredného
Občianskeho zákonníka (zákona č. 141/1950 Zb.), § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho

zákonníka a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že nebohý Š. S., zomrelý XX.
M.XXXX,bolkudňusmrtivýlučnýmvlastníkomnehnuteľnostínachádzajúcichsavk.ú.I.U.,zapísanýchna LV č. XXXX a to pozemku s parcelným č. 4964/5 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 30 m2,
s parcelným č. 4984/30 - orná pôda vo výmere 5 874 m2, s parcelným č. 5010/2 - orná pôda vo výmere
480 m2 v podiele 1 k celku a na LV č. XXXX pozemku parcelného č. 4964/12 - zastavané plochy a

nádvoria vo výmere 11 m2 v podiele 1 k celku, ktorej požiadavke však nešlo priznať úspech.

3. Súd prvej inštancie po zrekapitulovaní vykonaného dokazovania, vrátane znaleckého dokazovania
následne ustálil, že z evidencie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I. U. evidovaných Okresným
úradom Nitra, katastrálny odbor na LV č. XXXX zistil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom

nehnuteľností o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 3 a to pozemku parcelného č. 4964/5 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 30 m2, parcelného č. 4984/30 - orná pôda o výmere 5 874 m2 a parcelného
č. 5010/2 - orná pôda o výmere 480 m2. Z evidencie nehnuteľností vedených na LV č. XXXX vyplýva,
že syn žalobcu Š. S. a jeho manželka H. S. sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, každý
z nich vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 3/8 a to pozemku parcelného č. 4964/12 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 11 m2, ktoré nadobudli od žalobcu na základe darovacej zmluvy z 23.

februára 2009. Vlastnícke právo žalobcu k uvedeným nehnuteľnostiam (pozemky parcelného č. 4964/5,
4984/30, 5010/2, a 4964/12) v podiele 3 k celku boli zapísané do katastra nehnuteľností na základe
notárskej zápisnice N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na
Notárskom úrade JUDr Evy Žebrákovej so sídlom v Nitre. Pri skúmaní naliehavého právneho záujmu
súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca osvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, preto sa následne zaoberal vecou samou. Zdôraznil,
že podmienkou úspešnosti žaloby bolo preukázanie splnenia podmienok vydržania v zmysle platných
právnych predpisov. Za platnosti uhorského obyčajového práva sa vyžadovala nerušená držba po dobu
30 rokov, pričom dobromyseľnosť sa vyžadovala pri vstupe do užívania. Od 1. januára 1951 platila
právna úprava v zmysle stredného Občianskeho zákonníka, ktorá umožňovala vydržanie s 10-ročnou

vydržacou dobou, avšak podmienkou bola oprávnená držba počas celej vydržacej doby. Rovnako bolo
možné započítať vydržaciu dobu, ktorá začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951 a to tak, že k vydržaniu
došlo uplynutím doby 10 rokov, teda dňom 1. januára 1961. Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964
Zb. účinný od 1. apríla 1964) vydržanie neupravoval a zmena nastala až prijatím novely vykonanej
zákonom č. 131/1992 Zb. s účinnosťou od 1. apríla 1983. V priebehu konania žalobca vzal žalobný

návrh v časti týkajúcej sa pozemkov parcelného č. 4964/5 a 4964/12 späť, preto v tejto časti konanie
bolo zastavené uznesením č. k. 19 C 136/2009-501 z 24. februára 2014. Predmetom sporu zostalo
len určenie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu k pozemkom nachádzajúcim sa v k.
ú. I. U., zapísaných na LV č. XXXX a to parcelného č. 4894/30 - orná pôda o výmere 5 874 m2 a
parcelného č. 5010/2 - orná pôda o výmere 480 m2 vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1 k celku.

Následne súd prvej inštancie po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania skonštatoval, že v
sporebolonespornepreukázané,žehranicenehnuteľnostítak,akosúzakreslenégeometrickýmplánom
č. 258/2006 vyhotoveným F.. G. G., nezodpovedajú skutočnému užívaciemu stavu a nezodpovedajú ani
reálnejdeľbeuskutočnenejprávnymipredchodcamistránv30-tychrokochminuléhostoročia.Vlastnícke
právo nebolo možné určiť, pokiaľ je hranica nehnuteľností určená nesprávne. Z tohto dôvodu preto

žalobu ako nedôvodnú voči žalovanej 2/ zamietol.

4. Vo vzťahu k žalovanej 1/ a žalovanému 3/ zastavil konanie z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v
súlade s ustanovením § 144 a § 145 CSP.

5. Žalovaní sa v spore vzájomnou žalobou pôvodne domáhali, aby súd určil, že notárska zápisnica
N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na Notárskom úrade JUDr.
Evy Žebrákovej, so sídlom v Nitre je neplatná. Tvrdili, že geometrické plány, ktoré boli podkladom
pre spísanie notárskej zápisnice, nezodpovedajú pôvodnej reálnej deľbe pozemkov a to najmä v
tom smere, že sú nesprávne zakreslené hranice pozemkov medzi pozemkami žalobcu a pozemkami

žalovaných.Zdôraznili,žeprizakresleníreálnejdeľbypozemkovnestačídodržaťlenvýmerupripadajúcu
na spoluvlastnícky podiel, ale najpodstatnejším je práve určenie hranice, pozdĺž ktorej bol pôvodný
pozemokreálnemedzisusediacimivlastníkmirozdelenýanáslednetaktoajužívaný.Vpriebehukonania
súd prvej inštancie na základe procesného návrhu žalovaných uznesením č. k. 19 C 136/2009-704 z
22. augusta 2018 pripustil zmenu vzájomnej žaloby o určenie, žalobca nespĺňa podmienky oprávnenej

držby k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX pre k. ú. I. U., parcelného č. 4984/30, orná pôda o
výmere 5 874 m2 , parcelného č. 5010/2, orná pôda o výmere 480 m2 a na LV č. XXXX pre k. ú. I. U.J.
parcelného č. 4964/12, zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 m2, tak ako sú uvedené v notárskejzápisnici N 22/2009, NZ 4947/2009, NCR Is 4931/2009 spísanej 18. februára 2009 na Notárskom úrade
JUDr. Evy Žebrákovej, so sídlom v Nitre.

6. K vzájomnému žalobnému návrhu žalovaných súd prvej inštancie konštatoval osvedčenie
naliehavého právneho záujmu. Geometrickým plánom č. 258/2016 vyhotoveným F.. G. G. považoval
preukázané, že zamerané hranice nehnuteľnosti boli vykonané v rozpore s vykonanou reálnou deľbou
a v rozpore s dlhoročným užívacím stavom, preto dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky
oprávnenej držby nehnuteľnosti tak, ako boli uvedeným geometrickým plánom zakreslené, preto

vzájomnej žalobe žalovaných vyhovel.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne s odôvodnením v súlade s ustanovením § 255
ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovanej 2/ v spore. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným 1/ a 3/, súd prvej inštancie rozhodol právne s odôvodnením v zmysle ustanovenia
§ 256 ods. 1 CSP. Zároveň konštatoval, že nevzhliadol dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP na

strane žalobcu, pre ktoré by žalovaným nemal náhradu trov konania voči žalobcovi priznať.

8. Krajský súd v Nitre (ďalej tiež len ,,odvolací súd”) rozsudkom z 29. januára 2020 sp. zn. 25 Co
97/2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I., III., IV., V. ako vecne správny potvrdil v
súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP. Vyslovil, že žalovaní 1/ až 3/ majú voči žalobcovi nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

9. Odvolací súd konštatoval správne zistený skutkový stav, na základe ktorého súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil. Medzi stranami nebolo sporné, že v 30-tych rokoch minulého storočia došlo
medzi pozemno-knižnými spoluvlastníkmi k reálnej deľbe nehnuteľností na štyri rovnaké diely. Sporná

medzi nimi zostala hranica pozemkov za rodinnými domami a záhradami užívaných najprv družstvom a
v súčasnej dobe samostatne hospodáriacim roľníkom. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie,
najmä výsluchom strán sporu a svedkov bolo potvrdené, že hranice medzi pozemkami išli vždy rovno
s hranicami domov a záhrad. Na základe nariadeného znaleckého dokazovania následne bolo zistené,
že znalec F.. G. v znaleckom posudku konštatoval, že vytýčenie hraníc nie je toho času v záujme

strán sporu, pretože sporné parcely sú v užívaní poľnohospodárskeho podniku. Po vykonaní merania
dospel k záveru, že hranice pozemkov vytýčené geometrickým plánom č. 258/2006, vyhotoveným
F.. G. boli správne. Z dôvodu vznesených námietok žalovanými proti znaleckého posudku, týkajúcimi
sa nerešpektovania znalcom zadania súdu, vykonaného merania bez ich vedomia a nerešpektovania
užívacieho stavu, následne žalovaní predložili v konaní znalecký posudok č. 1/2017 vypracovaný F..

N. zadaný žalovanou 2/. K uvedenému znaleckému posudku žalobca namietal, že nie je kontrolným
znaleckým posudkom a nespochybňuje závery znaleckého posudku F.. G.. Predmetom konania bolo
určenieideálnehopodieluoveľkosti1kcelkunapozemkuparcelnéhoč.4984/30aparcelnéhoč.5010/2,
doposiaľ vedeného na nebohého I. S. (právneho predchodcu žalovaných). Odvolací súd k uplatnenej
námietke žalobcu týkajúcej sa znaleckého posudku predloženého žalovanou 2/ v spore, ktorý nemal

povahu kontrolného znaleckého posudku, citoval ustanovenie § 209 ods. 1 a 2 CSP s konštatovaním,
že procesný postup vykonávania dôkazu - súkromného znaleckého posudku je rovnaký, ako pri
znaleckom posudku vypracovanom ustanoveným znalcom súdom. Súd prvej inštancie postupoval v
zmysle vymedzených kritérií, na ktoré odvolací súd poukázal a vyhodnotil znalecký posudok F.. G. ako
nepresvedčivý, preto vychádzal zo záverov znaleckého posudku F.. N.. Odvolací súd sa s uvedeným

postupom a vyhodnotením daného dôkazu stotožnil. Posudzujúc a vyhodnotiac všetky dôkazy vykonané
v priebehu konania sa preto odvolací súd stotožnil aj so závermi rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom,
že znalecký posudok F.. G. nebol správny a nemohol byť podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho
práva právneho predchodcu žalobcu. I napriek tomu, že žalobca sa nestotožnil s rozhodnutím súdu
prvej inštancie, z uvedených dôvodov odvolania ani vo vyhovujúcej časti, odvolací súd aj v tejto časti

napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil z dôvodu neuvedenia iných dôvodov odvolania.
Zároveň sa odvolací súd stotožnil aj s výrokom o trovách konania vo vzťahu medzi stranami sporu, ktoré
považoval za vecne správne. Zdôraznil, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy len
výnimočne, na základe existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd právne rozhodol v súlade s ustanovením

§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a vecne úspechom žalovaných v spore.

10. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej tiež len ,,dovolateľ”),
ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Namietal nedostatočné odôvodnenienapádaného rozhodnutia, ktoré považoval za nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov, v dôsledku
čoho bolo porušené právo na spravodlivý proces. Zároveň nesúhlasil so skutkovými závermi súdov
nižších inštancií, ako aj s hodnotením vykonaných dôkazov. V súvislosti s namietaným neodôvodnením

napádaného rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 387 ods. 2 a 3 CSP, v zmysle ktorého je možné
vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie, avšak odvolací súd bol povinný vysporiadať sa so všetkými
podstatnými tvrdeniami uplatnenými v odvolaní i napriek vypracovanému tzv. skrátenému odôvodneniu.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací
súd” alebo ,,najvyšší súd”) sp. zn. 5 Cdo 204/2011, ako aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústavný súd”) sp. zn. I. ÚS 265/05, IV. ÚS 14/07 a III. ÚS 119/03, IV. ÚS
115/03. Zároveň podal návrh na odklad právoplatnosti rozhodnutia s odôvodnením, že existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Poukázal na dĺžku súdneho konania, kedy od okamihu podania žaloby do
rozhodnutia súdu prvej inštancie uplynulo viac ako 9 rokov, ďalej na svoj vek 83 rokov a majetkové
pomery, keďže je poberateľom starobného dôchodku. Zdôraznil, že v súvislosti s rozhodnutím o trovách
konania sa jedná o závislý výrok, ktorý súvisí s rozhodnutím vo veci samej. Navrhol dovolaním napádané

rozhodnutie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť; vzájomnú žalobu žalovaných v celom rozsahu
zamietnuť alebo napádané rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

11. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že v danom prípade nie je naplnený dovolací dôvod,
lebo nespokojnosť žalobcu s napádaným rozhodnutím je podľa povahy požiadavkou sporovej strany,

aby sa súd stotožnil s jej hodnotením dôkazov či právnymi názormi (na čo právo nie je). Zdôraznila,
že dovolateľ neuviedol konkrétne skutočnosti, s ktorými sa odvolací súd nevysporiadal v odôvodnení
napádaného rozhodnutia. Podľa jej názoru súdy nižších inštancií vysvetlili, prečo za podstatný a
správny dôkaz v konaní považovali znalecký posudok č. 1/2007 vypracovaný znalkyňou F.. N., pričom
závery znaleckého posudku boli presvedčivo a precízne uvedené nielen v znaleckom posudku, ale

aj doplnené výpoveďou znalkyne na pojednávaní. Naopak znalecký posudok č. 1/2015 vypracovaný
F.. I. G. neobsahoval náležité odôvodnenie, resp. bol v odôvodnení nepostačujúci. Napokon podotkla,
že žalobca v podanom dovolaní neuviedol žiadne také nové a podstatné skutočnosti, na ktoré by
nereagoval, resp. s ktorými by sa už predtým nevysporiadal vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie.
Žalobca v podanom odvolaní uvádzal tie isté skutočnosti ako predtým v konaní pred súdom prvej

inštancie. Podľa názoru žalovanej 2/ odvolací súd neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces,
pokiaľ sa v odôvodnení stotožnil s jeho odôvodnením, pričom zároveň dostatočne a výstižne vysvetlil
dôvody tohto svojho postupu. Ohľadne skutkového stavu, hodnotenia dokazovania, vrátane znaleckého
dokazovania, ako aj právneho posúdenia žalovaná 2/ v plnom rozsahu poukázala na doterajšie písomné
a ústne vyjadrenia svojho právneho zástupcu, na ktorých obsah odkázala. Navrhla dovolanie odmietnuť,

alternatívne zamietnuť.

12. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej 2/ k dovolaniu zotrval na dôvodoch uvedených v dovolaní,
ako aj na dovolacom návrhu.

13. Žalovaná 1/ a žalovaný 3/ dovolacie návrhy nepodali.

14. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje

zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci
dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

15. Podľa § 444 ods. 2 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže
na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230 tým

nie je dotknuté.

16. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie právoplatnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné
rozhodnutie.

17. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť

vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania
ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú,
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

18. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

19. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

21. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

22. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v

dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

23. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý

proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

24. Pojem ,,procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a

mariaci možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.

25. Podstata dovolacej argumentácie dovolateľa v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle

ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, spočívala v nepresvedčivom odôvodnení napádaného rozhodnutia
z dôvodu absencie dôvodov, na základe ktorých súdy dospeli k nesprávnemu záveru v súvislosti s
hodnotením výsledkov znaleckého dokazovania, ako aj nesúhlasil so skutkovými závermi súdov nižších
inštancií.

26. K namietaného nedostatočnému odôvodneniu napádaného rozhodnutia dovolací súd uvádza, že
odôvodnenie uvedené v bode 8. až 11. v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v
celom jeho kontexte, spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s §
393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednostijednotlivýchčastíodôvodneniaaichobsahové(materiálne)náplnezakladajúsúhrnneichzrozumiteľnosť
aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V

hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom
zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

27. Potvrdením rozhodnutia vo veci samej v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 aj 2 CSP, odvolací súd

preskúmal správnosť zistenia skutkového stavu, ako aj správnu aplikáciu a interpretáciu príslušných
hmotnoprávnych noriem na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že rozhodnutie bolo
vydané v súlade s ustanoveniami procesného práva. Z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a
prvoinštančného), chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (viď rozhodnutia ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a
dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd

a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok rozhodnutia
spôsobomzodpovedajúcimzákonu.Vdôvodochuviedol,akovovecirozhodolsúdprvejinštancie,obsah
odvolania žalobcu, vyjadrenie žalovanej 2/ k tomuto odvolaniu, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení
a právnych argumentov sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvej
inštancie považoval za vecne správny, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody,

najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami. Z ich obsahu
nevyplýva nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

28. Vysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolacom konaní odvolacím súdom

možno v tomto prípade považovať za dostatočné aj v zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP. Takéto
rozhodnutie nemožno považovať za nepresvedčivé. Aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia odvolací
súd musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania, a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, ale na zdôraznenie správnosti
doplniť ďalšie dôvody (R 56/2012, sp. zn. 5 Cdo 204/2011).

29. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napádaného rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne
právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Do
úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením

rozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska

doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Za podstatný je potrebné považovať
taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej
povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže
priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. (Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,

1296 s.).

30. Napokon aj v zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS
329/04,III.ÚS32/07).Vecnáspojitosťodôvodneniarozhodnutiasprincípomprávanaspravodlivýproces
garantujekaždémuúčastníkovikonania,ževydanýrozsudokmusíspĺňaťlimityzrozumiteľného,určitého
a logicky odôvodneného rozsudku. Iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

31. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (rozhodnutia vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

32. Rovnako ani nesúhlas dovolateľa s hodnotením dôkazov (najmä znaleckých posudkov) odvolacím
súdom (ako aj súdom prvej inštancie), nemožno považovať za porušenie jeho procesných práv. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z ustanovenia § 191 CSP znamená, že záver, ktorý sudca
urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho

vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha súdov v danom
prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
a právnym posúdením (§ 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP). Odvolací súd v bodoch 10.
a 11. odôvodnenia, sa zrozumiteľným a logickým spôsobom vysporiadal s námietkou týkajúcou sa
znaleckého posudku č. 1/2017 vypracovaného F.. N., z ktorého záverov pri posudzovaní (ne)dôvodnosti

žalobného návrhu vychádzal. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na ustálený skutkový stav súdom
prvej inštancie, ktorým bol odvolací súd zásadne viazaný (§ 383 CSP) a z ktorého vyplynulo, že
znalecký posudok vypracovaný F.. G. nebol správny, preto nemohol byť podkladom pre nadobudnutie
vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcu, pokiaľ boli spochybnené jeho závery týkajúce sa
správnosti zakreslených hraníc medzi spornými pozemkami (bod 46. odôvodnenia rozhodnutia súdu

prvej inštancie). Rozhodujúcim dôkazom potvrdzujúcim záver o nesprávnosti geometrického plánu č.
258/2006, bol znalecký posudok č. 1/2017 vypracovaný F.. N., ktorým bola preukázaná nesprávnosť
vytvorenia polohového bodu 193-28, ktorý bol určený nesprávne z dôvodu nesprávneho vytýčenia na
miestesamom.ZnalkyňaF..N.jednoznačnepotvrdila,žeskutočnáhranicazodpovedajúcavlastníckemu
aužívaciemustavuvymedzenémunamiestesamomoplotenímmedzipozemkamisparcelnýmč.4963/3

a 4964/10 polohovým bodom 193-28 neprechádza. Uvedený záver bol potvrdený aj Úradom geodézie,
kartografie a katastra Slovenskej republiky o vykonaní katastrálnej inšpekcie kontroly autorizačného
overenia geometrických plánov č. 126/2004, 178/2004, 90/2007 a č. 258/2006 (vyhotovený F.. G.).
Súradnice polohového bodu 193-28 neboli platným údajom katastrálneho operátu, preto pri vypracovaní
geometrického plánu č. 258/2006 sa jeho súčasťou stali až v roku 2012. Znalecký posudok č. 1/2015

vypracovanýF..G.sícepotvrdilsprávnosťgeometrickéhoplánuč.258/2006,avšaksúdynižšíchinštancií
ho vyhodnotili ako nedostačujúco dôvodný, preto z jeho záverov nevychádzali.

33.Doprávanaspravodlivýprocesnepatríprávoúčastníkakonania,abysasúdstotožnilsjehoprávnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením
práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako
aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu
ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusírozhodovaťvsúladesoskutkovýmaprávnymnázoromúčastníkovkonania,vrátaneichdôvodov

a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

34. Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Z. z.
Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len ,,Ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (oznámenie prijaté FMZV ČSFR č. 209/1992

Zb.) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli
riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá
aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“
v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené
a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj

podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo
veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

35. Dovolací súd už len poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal

slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávaťdokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej

inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie

zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti. Vo vzťahu k tomu však je potrebné dodať, že tieto
vady v preskúmavanej veci dovolací súd nezistil, preto prípustnosť dovolania v zmysle uplatneného
dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nie je daná.

36. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s ustanovením §
447 písm. c/ CSP, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

37. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovanej 2/ v dovolacom konaní, ktorej priznal nárok

na náhradu trov dovolacieho konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady rozhodne súd prvej
inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo im
preukázateľne žiadne trovy z obsahu spisu nevyplývajú a ani im nevznikli (R 72/2018).

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.