Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/56/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2021200189
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2021200189.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu z predsedu senátu JUDr.

PavlaLaczaasudcovJUDr.ĽubomíraBundzelaaJUDr.PetraDumana,vprávnejvecižalobcu:VIREMA
TRADE s. r. o., so sídlom Cukrovarská 1476, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 247 651, právne zastúpený:
Vestenická & BD advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, 851 01 Bratislava, IČO:
50 217 020, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 42 499 500, vo veci žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100912479/2021 zo dňa
26.5.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 100912479/2021 zo dňa 26.05.2021 a

rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č. 102002742/2020 zo dňa 17.12.2020 a vec
vracia prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava, pobočka Galanta podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe

daní v znení neskorších predpisov nepriznal žalobcovi úrok vo výške 85.747 eur na DPH zo sumy
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2013.

2. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo spisového materiálu daňového
subjektu VIREMA TRADE s. r. o. vyplýva, že pri výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie október 2013 nebola dodržaná
lehota podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov. Správca

dane na základe týchto skutočností zastavil vyrubovacie konanie podľa ust. § 62 ods. 1 písm. h) zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov z dôvodu, že odpadol dôvod daňového
konania, nakoľko nie je možné pokračovať vo vyrubovacom konaní a na základe nezákonne zistených
prostriedkov vo veci rozhodnúť.

3. Následne Daňový úrad Trnava, pobočka Galanta vydal rozhodnutie č. 102039641/2018 zo dňa
15.10.2018, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. h) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov daňové konanie zastavil, nakoľko
odpadol dôvod daňového konania. Rozhodnutie o zastavení konania bolo daňovému subjektu doručené
6.11.2018 a nadobudlo právoplatnosť 6.12.2018.4. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku
2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy

daňového preplatku, ak jeho výška presiahne 5 eur. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od
doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Z tohto ustanovenia daňového poriadku vyplýva, že rovnako
správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného
odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná
daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Rozhodnutie o priznaní úroku podľa § 79 ods. 3 daňového

poriadku vydáva správca dane z úradnej moci, t. j. bez žiadosti daňového subjektu, a to len v prípade,
ak sú splnené zákonné podmienky pre priznanie tohto úroku. V prípade, ak nie sú splnené zákonné
podmienky pre vznik nároku na úrok, správca dane nebude rozhodovať na nepriznaní úroku, ale na
žiadosť daňového subjektu má reagovať len listom, v ktorom uvedie, že daňovému subjektu nárok na
úrok nevznikol.

5. Podľa § 79 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného
predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.

6. Z dôvodu, že vo vyrubovacom konaní bolo vydané rozhodnutie o zastavení konania, nadmerný

odpočet bolo potrebné vrátiť v súlade s § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov najneskôr do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o zastavení vyrubovacieho konania, ak ho nemožno použiť podľa § 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku.
V zmysle uvedeného mal správca dane vrátiť nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2013
do 16.12.2018.

7. Správca dane po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vrátil daňovému subjektu dňa 14.12.2018
neodpočítanú časť nadmerného odpočtu v sume 174.749,80 eur.

8. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 14.01.2021 odvolanie, v ktorom namietal v podstate

rovnaké skutočnosti aké sú predmetom žalobného návrhu.

9. Žalovaný Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím č. 100912479/2021 zo dňa 26.05.2021
potvrdil prvostupňového rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta č. 102002742/2020 zo
dňa 17.12.2020.

10. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zo znenia § 79 ods. 3 zákona o správe daní vyplýva,
že úrok podľa § 79 ods. 3 zákona o správe daní sa priznáva v prípade, ak správca dane vráti daňový
preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj
v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené

jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. V danej veci
správca dane z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, vo vyrubovacom
konaní vydal rozhodnutie č. 102039641/2018 zo dňa 15.10.2018, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. h)
zákona o správe dani zastavil vyrubovacie konanie z dôvodu, že odpadol dôvod daňového konania,
pretože nie je možné pokračovať vo vyrubovacom konaní. Rozhodnutie č. 102039641/2018 zo dňa

15.10.2018 nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2018 a správca dane neodpočítanú časť nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie október vrátil daňovému subjektu dňa 14.12.2018, t.j. v lehote do 10
dni odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia č. 102039641/2018 zo dňa 15.10.2018. Správca
dane preto postupoval správne, keď daňovému subjektu nepriznal úrok podľa § 79 ods. 3 zákona o
správe daní. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na

vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. l, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do
uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.
1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z
nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok
z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálne banky

platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej
sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo
výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia
šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §79 ods. 1,2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. Podľa § 79a ods. 5 zákona o DPH ak platiteľ počas
daňovej kontroly nadmerného odpočtu opakovane neplnil povinnosti pri daňovej kontrole, opakovane
nepreberal písomnosti, opakovane sa bez ospravedlnenia nedostavil na predvolanie daňového úradu

alebo opakovane nebol zastihnuteľný na adrese sídla, miesta podnikania a ani na adrese prevádzkarne,
nemá nárok na úrok z nadmerného odpočtu, o čom daňový úrad vydá rozhodnutie. Podľa § 85ke zákona
o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a aj keď daňová kontrola v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 začala pred 1. januárom 2017 ak 1.
januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie

nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
V súvislosti s namietanou aplikáciou únijného práva Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že samotná
smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2016, ktorá bola transponovaná do vnútroštátneho právneho
predpisu-zákona o DPH nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje
ani to, či a za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany správcu
dane v prípade. ak je správca dane v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu, pričom členské štáty si

môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, avšak musia dodržiavať základné
zásady fungovania systému DPH, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval
vo svojej judikatúre ESD. V danej súvislosti je potrebné poukázať tiež na rozsudky ESD vo veci C-l07/10
a C-251/16, z ktorých vyplýva, že spoločnosť má nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku na
kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia spojeného s vrátením nadmerného odpočtu DPH, avšak

až po uplynutí primeranej lehoty. Výpočet úrokov z nadmerného odpočtu sa v zmysle novelizovaného
zákona o DPH účinného od 01.0l.2017 stanovuje percentom zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej
platiteľovi dane za každý deň zadržania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom nároku na úrok z
nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Úrok sa vypočíta vo výške dvojnásobku základnej

sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok z nadmerného odpočtu
počíta vo výške 1,5 %, ak v danom kalendárnom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5 %. Prechodné
ustanovenie § 85ke zákona o DPH stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu
podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,
2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Vyššie citované

ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podl'a §
79 ods. l, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane, čo je daná vec, preto predmetná
vec nespadá pod právnu úpravu o priznaní úroku, pričom nie je v kompetencii odvolacieho orgánu
posudzovať súlad tejto právnej úpravy s čl. 183 Smernice a jej výkladom. Finančné riaditeľstvo SR
v súvislosti s daňovým subjektom požadovaným úrokom vo výške ročnej úrokovej sadzby 10 % uvádza,

že zásadu neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu
DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle citovanej judikatúry ESD nesmie byť daňový
subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly
spojený so zadržaním nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ekonomickú
výhodu. Priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržiavanej sumy od uplynutia zákonných lehôt

na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha daňový
subjekt, je nepochybne neprimeranou výhodou pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými
daňovýmisubjektmi,uktorýchkontrolavykonanánebola.Zúročeniezadržanýchfinančnýchprostriedkov
uvedenou sadzbou by totiž znamenalo také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo
možné na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná úroková sadzba 10 % totiž prevyšuje priemerné úrokové

miery nielen z vkladov fyzických a právnických osôb, ale aj z úverov v relevantnom čase na slovenskom
bankovom trhu. Správca dane postupoval správne, keď daňovému subjektu nepriznal nárok na úrok
podľa § 79 ods. 3 zákona o správe dani ani podl'a § 79a zákona o DPH. Správca dane postupoval
v zmysle zásady zákonnosti, ktorá je uvedená v ustanoveniach článku 2 ods. 2 Ústavy SR a v ustanovení
§ 3 ods. l zákona o správe dani, neporušil ani zásadu neutrality á proporcionality, aplikoval platné a

účinné ustanovenia vnútroštátnych predpisov, ktoré vychádzajú z primárnych a sekundárnych aktov
Európskej únie. V konaní zo strany správcu dane neprišlo ku kolízii vnútroštátnej normy s normou
komunitárneho práva.

II. Žaloba a žalobné dôvody11. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa
28.7.2021 žalobu, v ktorej namietal, že dňa 24.11.2013 podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie
obdobie október 2013, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 255.156,57 eur. Dňa 18.12.2013

podal žalobca daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie november 2013, v ktorom vykázal
vlastnú daňovú povinnosť vo výške 80.406,77 eur. Časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie
október 2013 žalobca odpočítal od vlastnej daňovej povinnosti v zdaňovacom období november 2013.
Neodpočítaná časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2013 vo výške 174.749,80 eur
bolasplatnávzmysle§79ods.1zákonaoDPHdo30dníodpodaniadaňovéhopriznaniazazdaňovacie

obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, t. j. 17.01.2014.
Správca dane vrátil žalovanému časť nadmerného odpočtu v sume 174.749,80 eur až dňa 14.12.2018.
Dňa 18.01.2014 sa dostal žalovaný do omeškania, ktoré trvalo až do 14.12.2018. t. j. celkovo 1794
dní a za toto obdobie žalobcovi vznikol nárok na úrok vo výške 85.747 eur za oneskorené vrátenie
nadmerného odpočtu z DPH.

12. Žalobca v žalobe poukázal, že správca dane už v minulosti sa snažil spochybniť tento nárok
daňového subjektu, pričom žalobca na podporu svojho tvrdenia, že jeho nárok je oprávnený poukázal
na judikáty, najmä na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. 4Sžf 57/2016 zo dňa 06.06.2017, 8Sžf 114/2014
zo dňa 25.10.2016 a ďalšie.

13. V uvedených rozhodnutiach súdy Slovenskej republiky deklarovali, že pravidlá práva EÚ sú
v Slovenskej republike priamo záväzné, a to pre každý orgán nielen pre súdy aj pre daňové orgány
a ich pracovníkov, ktorí sú povinní vykladať právo eurokonformným spôsobom a nie na základe svojich
dohadov, domnienok a pocitov, prípadne nezákonným interpretovaním právnych noriem a interných
pokynov.

14. Žalovaný v rozhodnutí poukazuje, že ním namietané skutočnosti, že nadmerný odpočet vrátil
žalobcovi do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH, a teda, že
žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu. Žalobca ale dáva do
pozornosti, že svojou pôvodnou žiadosťou si neuplatňoval nárok za prekročenie 10-dňovej lehoty na

vrátenie nadmerného odpočtu v počítaní od skončenia daňovej kontroly.

15. Žalobca poukazuje, že inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
je vo vnútroštátnom práve upravený v § 79a zákona o DPH, avšak od 01.01.2017 podľa § 85ke zákona
o DPH ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu

podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. Uvedené znamená,
že pred 01.01.2017 pri daňových kontrolách ukončených do 31.12.2016 existovalo právne vákuum
a že v týchto prípadoch by daňový subjekt nemal právo na úroky, resp. na náhradu zadržiavaného
nadmerného odpočtu z dôvodu výkonu daňovej kontroly. Uvedená skutočnosť by bola v rozpore s vyššie
citovanými rozsudkami ako aj so záväznou smernicou v čl. 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry

SD EÚ. Tá totiž platila a bola záväzná pre slovenské štátne orgány a súdy aj pred 01.01.2017, teda aj
v čase pred výslovnou úpravou predmetného inštitútu v slovenskom zákone o DPH a preto je potrebné
v týchto prípadoch, kedy bola daňová kontrola skončená do 31.12.2016 aplikovať záväznú interpretáciu
čl. 183 DPH smernice Súdnym dvorom EÚ presne tak, ako o tom pojednávajú žalobcom spomenuté
rozsudky Najvyššieho súdu SR, poprípade krajských súdov.

16. Ďalej v žalobe žalobca poukazuje na ust. § 79 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 zákona o DPH.

17. Článok 183 smernice o DPH stanovuje, že ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane
prevyšujevýškusplatnejDPH,členskéštátymôžurozdielbuďpreniesťdonasledujúcehoobdobia,alebo

ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť
rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

18.ObdobnúúpravupoznalaajpredchádzajúcašiestasmernicaRadyzodňa17.05.1977oharmonizácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu – spoločný systém dane z pridanej

hodnoty: jednotný základ dane (77/388/EHS) viď čl. 18 ods. 4. K uvedenej právnej úprave existuje
niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ako napr. rozhodnutie č. C-286/94, C-340/95, C-401/95
a C-47/96, v ktorých sa Súdny dvor EÚ zaoberal okrem iného aj otázkou úročenia štátom zadržiavaného
nadmerného odpočtu po dobu zadržiavania v prípade, že belgické vnútroštátne právo úrok priznávalolen v prípade, že nadmerný odpočet nebol platcovi vyplatený do 31. marca roku nasledujúceho po roku,
v ktorom vrátiteľný nadmerný odpočet vznikol. Súdny dvor takúto právnu úpravu posúdil ako nezlučiteľnú
so zásadou proporcionality.

19. Žalobca ďalej poukázal, že súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú slobodu pri stanovovaní
podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu
neutrality daňového systému DPH a tým, že zdaniteľná osoba bude podľa nich povinný v celom rozsahu
alebo v časti znášať DPH. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľným

osobám za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplateného nadmerného odpočtu, čo znamená,
že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným
spôsobom a spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne
finančné riziko. V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že súdny dvor spresnil, že členské štáty majú
oprávnený záujem na prijatí primeraných opatrení na ochranu svojich finančných záujmov a boja proti
daňovým únikom, obchádzania alebo zneužívania daňových povinností, ktorý je cieľom podporovaným

šiestou smernicou o DPH.

20. Žalobca ďalej poukázal, že nadmerný odpočet predstavuje vo svojej podstate negatívnu daňovú
povinnosť, ktorá vzniká ako logický následok toho, že v určitých časových intervaloch je u platcu daň
na vstupe vyššia než daň na výstupe. Nadmerný odpočet musí byť v súlade so zákonom uplatnený,

pričom takýto majetkový nárok proti štátu predstavuje za bežných okolností skutočnosť, ktorá ovplyvňuje
hospodárenieplatcuadotýkasajeholegitímnychzáujmov.Uvedenýnárokpritomvyplývazozákladných
princípov DPH, na ktorých je daň postavená. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo
všeobecnej lehote 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po
zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na

podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Najvyšší súd SR v rozhodnutí
č. 4Sžf 65/2014 a 4Sžf 68/2014 konštatoval, že uvedená všeobecná 30-dňová lehota je sama o sebe
v súlade s čl. 183 smernice o DPH.

21. Zákon o DPH platný a účinný v čase rozhodnom pre posúdenie veci neobsahoval osobitné
ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného
nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly resp. počas nadväzujúceho
vyrubovacieho konania, ktorých dôsledkom je zistenie, že bol tento odpočet uplatnený oprávnene.
Inštitút náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona o DPH

zakomponovaný až s účinnosťou od 1.1.2017. V zmysle § 79a novelizovaného zákona o DPH má platiteľ
nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu v podobe úroku z nadmerného odpočtu vo
výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5 %
ročne zo sumy vráteného odpočtu za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 až do jeho vrátenia. Podľa prechodného

ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 1.1.2017 sa však § 79 neuplatní, ak daňová kontrola
bola skončená do 31.12.2016. Je nesporné, že na predmetnú vec nedopadá predmetná úprava, ktorá je
účinná od 1.1.2017 a je potrebné teda aplikovať zákon č. 222/2004 Z. z. a zákon 569/2009 Z. z. v znení
platnom v čase rozhodovania správcu dane.

22. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora č. C-120/2015 zo dňa 21.10.2015 vo veci
Kovozber, kde Súdny dvor v tomto rozhodnutí uviedol, že článok 183 prvý odsek smernice o DPH
sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet
úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení
daňovej kontroly. Správny súd konštatuje, že v uvedenej právnej veci išlo o spor o vydaní úrokov

z omeškania za zadržiavanie nadmerného odpočtu prostredníctvom daňovej kontroly. Práve z dôvodu,
že naša vnútroštátna úprava neobsahovala úpravu priznania úrokov z omeškania za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu a chýbala definícia okolností, za ktorých sa vrátenie nadmerného odpočtu
považuje za oneskorené sa konajúci krajský súd vo veci obrátil na Súdny dvor s predbežnými otázkami
a Súdny dvor k týmto položeným otázkam sa vyjadril formou uznesenia, postupom podľa čl. 99

rokovaciehoporiadku.Zuvedenéhojezrejmé,žeotázkuúrokovsúvisiacichspreverovanímuplatneného
odpočtu považuje za jednoznačne judikovanú. Uvedeným potvrdil, že sa otázkami, ktoré boli predmetom
sporu v prejednávanej veci zaoberal už vo svojej predchádzajúcej judikatúre, pričom v dôvodoch tohto
rozhodnutia odkázal na staršiu judikatúru najmä na Enel Maritsa, body 51, 52, 53, ďalej RafinăriaSteaua Română C-431/12 bod 23 a ďalšie. V rozhodnutí Kovozber v podstate iba citoval zásadné
závery. Z uvedeného rozhodnutia ako aj zo staršej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že súdy ako aj
správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej

v rozhodnom období v tejto otázke, nakoľko takémuto uplatneniu bráni článok 183 Smernice o DPH.
Naopak boli a sú povinné k uvedenej problematike pristupovať v súlade s únijným právom tak ako bolo
vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Článok 183 Smernice o DPH musí byť aplikovaný
aj v slovenskom právnom prostredí. Tento článok pritom Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre
vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu

úrok. Uvedený úrok nie je možné pritom chápať ako sankciu pre správcu dane, ale ako paušalizovanú
kompenzáciu majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky
v sume zadržiavaného odpočtu.

23. Žalobca ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Sžf 65/2014 a 4Sžf 68/2014,
ktorá sa týka tiež rozhodovania žalovaného, ktorým bol žalobcovi priznaný úrok v zmysle § 79 ods. 6

zákona č. 222/2004 Z. z., pričom žalobca sa v tejto veci v rámci opravného prostriedku ako aj správnej
žaloby domáha zaplatenia úroku aj za zadržiavanie odpočtu počas daňovej kontroly. V uvedenom
rozhodnutí najvyšší súd skonštatoval, že: „...so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo
k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie („SD
EÚ“) je rozhodujúcou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých

preskúmavaným záležitostiach.“ Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto
nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami
členských štátov EÚ. V súvislosti s touto problematikou žalobca pokladá za jeden z najvýznamnejších
rozhodnutí, ktorý poskytol výklad a záväznú povahu rozhodnutia, rozhodnutie prípad Costa verzus Enel.
V predmetnej veci dospel súd k záveru, že Finančné riaditeľstvo SR sa malo pri rozhodovaní o nároku

žalobcu zaoberať a zohľadniť aj judikatúru Súdneho dvora, ak tak neučil, vec nesprávne právne posúdil.
Z tohto dôvodu bolo rozhodnutie finančného riaditeľstva zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že finančné
riaditeľstvo už v minulosti najvyšší súd zaviazal aplikovať na vec rozhodovania o nároku daňového
subjektu o priznaní úroku na zadržiavanie odpočtu čl. 183 Smernice o DPH v zmysle jeho výkladu
podaného Súdnym dvorom.

24. Na základe vyššie uvedenej skutočnosti a v kontexte celej žaloby žalobca považuje postup
žalovaného za nesprávny, nezákonný, ktorý nezohľadňuje správne všetky skutočnosti tak ako to
ustanovujú platné právne predpisy a zároveň vážne porušuje a ohrozuje základné práva a právom
chránené záujmy žalobcu. Vydaním rozhodnutia žalovaného došlo z právneho hľadiska k nesprávnemu

právnemu posúdeniu a vyhodnoteniu skutočností a zároveň žalovaný postupoval protiprávne a porušil
viaceré ustanovenia platných právnych predpisov.

25. Žalobca dáva do pozornosti aj upozornenie Krajskej prokuratúry Nitra č. Kd 159/15/4400-5 zo dňa
17.9.2015, ktorým krajský prokurátor už v roku 2015 upozorňoval daňové úrady na právo daňových

subjektov na uplatňovanie nárokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, jeho ročnú úrokovú
sadzbu vo výške minimálne 10 % ročne za nesprávne stotožňovanie nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných prostriedkov, pričom
konštatuje,žetakýtopostupsprávcudanenevyplývazozákonaoDPHanizdaňovéhoporiadkuanaviac
je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR.

26. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiada zrušiť rozhodnutia žalovaného ako aj
rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Galanta a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu
na ďalšie konanie.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika

27. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 19.1.2022, pričom k jednotlivým námietkam uvedeným
v žalobe uviedol nasledovné: Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa zadržiavania nadmerného odpočtu

od 18.1.2014 do 14.2.2018 tak v tejto súvislosti žalovaný uviedol, že v danej veci správca dane
z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní vydal
rozhodnutie zo dňa 15.10.2018, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. h) zákona o správe daní zastavil
vyrubovacie konanie z dôvodu, že odpadol dôvod daňového konania, pretože nie je možné pokračovaťvovyrubovacomkonaní.Rozhodnutienadobudloprávoplatnosť6.12.2018asprávcadaneneodpočítanú
časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2013 vrátil žalobcovi dňa 14.12.2018, t. j.
v lehote 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti. Správca dane postupoval správne, keď žalobcovi

nepriznal úrok podľa § 79 ods. 3 zákona o správe daní.

28. Pokiaľ ide o námietku, že na uvedené konanie sa nevzťahuje § 79a zákona č. 222/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov žalovaný uviedol, že výpočet úrokov z nadmerného rozpočtu sa v zmysle
novelizovaného zákona o DPH účinného od 1.1.2017 stanovuje percentom zo sumy nadmerného

odpočtu vrátenej platiteľovi dane za každý deň zadržiavania až do jeho vrátenia. Počiatočným dňom
nárokunaúrokznadmernéhoodpočtujedeňnasledujúcipouplynutí6mesiacovododňanasledujúceho
po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Úrok sa vypočíta vo výške dvojnásobku základnej
sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok nadmerného odpočtu počíta
vo výške 1,5 %, ak v danom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5 %. Prechodné ust. § 85ke zákona
o DPH stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a aj keď daňová

kontrola v lehote na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH začala pred
1.1.2017 a k 1.1.2017 nebola skončená. Ust. § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 bola skončená do 31.12.2016 vrátane, čo je daná vec, a preto
predmetná vec nespadá pod právnu úpravu nepriznania úroku ako uvádza žalobca.

29. V súvislosti s namietanou aplikáciou únijného práva žalovaný uvádza, že samotná Smernica Rady
2006/112/S z 28.11.2016, ktorá bola transponovaná do vnútroštátneho správneho predpisu zákona
o DPH neustanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani tak či a za
akých podmienok platiteľ dane žalobcovi prizná nárok na úrok z omeškania zo strany správcu dane
v prípade, ak je správca dane v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu, pričom členské štáty si

môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, avšak musia dodržiavať základné
zásady fungovania systému DPH, najmä zásadu neutrality, zásadu proporcionality, ktoré interpretoval
vo svojej judikatúre Európsky súdny dvor. V danej súvislosti je potrebné poukázať tiež na rozsudky
Európskeho súdneho dvora vo veci C-107/10, C-251/16, z ktorých vyplýva, že spoločnosť má nárok
na priznanie tzv. kompenzačného nároku na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia spojeného

s vracaním nadmerného odpočtu, avšak až po uplynutí primeranej lehoty.

30.Vsúvislostisnámietkou,žežalobcasižiadosťouneuplatňovalnároknaprekročenie10-dňovejlehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu počítanej od skončenia daňovej kontroly, ale úrok zo zadržiavania
nadmerného odpočtu za celé obdobie odo dňa, kedy by bol žalobcovi vrátený v prípade ak by nebola

začatá daňová kontrola, t. j. žiada finančnú náhradu za dočasnú nemožnosť užívať svoje finančné
prostriedky.

31. Žalovaný v tomto smere uvádza, že žalobcom uplatnený nárok zo zadržiavania nadmerného odpočtu
za obdobie odo dňa, kedy bol žalobcovi vrátený v prípade, ak by nebola daňová kontrola začatá do

dňa jeho vrátenia vo výške ročnej úrokovej sadzby 10 %, nemal oporu v zákone o DPH ani v zákone
osprávedaní.Žalovanývsúvislostisožalobcompožadovanýmúrokomvovýškeročnejúrokovejsadzby
10 % uvádza, že zásada neutrality má byť rešpektovaná aj pri výške kompenzácie za zadržiavanie
nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle judikatúry Európskeho
súdneho dvora nesmie byť žalobca výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže

byť ani výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním nadmerného odpočtu chápaný tak, aby priniesol
daňovému subjektu daňovú výhodu.

32. V súvislosti s argumentáciou, že žalobca tvrdí, že obdržal riadne a oprávnene uplatnený nadmerný
odpočet so značným časovým odstupom od podania svojho daňového priznania, žalovaný uvádza,

že žalobca podal daňové priznanie 24.11.2013 za zdaňovacie obdobie október 2013 a uplatnil si
nadmerný odpočet na DPH 255.156,57 eur. Dňa 18.12.2013 podal žalobca daňové priznanie za
zdaňovacie obdobie november 2013, v ktorom deklaroval vlastnú daňovú povinnosť vo výške 80.406,77
eur. Časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2013 žalobca odpočítal od vlastnej
daňovej povinnosti v zdaňovacom období november 2013. Neodpočítaná časť nadmerného odpočtu

za zdaňovacie obdobie október 2013 vo výške 174.749,80 eur bola splatná podľa § 79 ods. zákona
o DPH do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom
období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, t. j. do 17.1.2014. Dňa 13.1.2014 správca dane podľa §
46 ods. 2 zákona o správe daní začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenienadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie október 2013 na základe oznámenia
odaňovejkontrolezodňa23.12.2013.Rozhodnutímč.9210401/5/4170784/2014/BaTizodňa10.9.2014
bola daňová kontrola prerušená z dôvodu zaslania žiadosti o MVI. Z vykonanej daňovej kontroly bol

vyhotovený protokol č. 103059615/2016 zo dňa 3.5.2016, ktorý bol daňovému subjektu doručený dňa
20.5.2016 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu. Na základe vykonanej daňovej kontroly správca
dane v protokole nepriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie
obdobie október 2013 v sume 255.156,77 eura a bola vyčíslená vlastná daňová povinnosť 125.818,76
eura. Nemožno teda prisvedčiť, že bez pochybností obdržal uplatnený nadmerný odpočet. Správca dane

po doručení protokolu vykonal aj ďalšie úkony vo vyrubovacom konaní.

33. Z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa ust. § 46 ods. 1 zákona
o správe daní, správca dane vydal rozhodnutie č. 102039641/2018 zo dňa 15.10.2018, ktorým podľa §
62 ods. 1 písm. h) zákona o správe daní, zastavil daňové konanie vo veci vyrubenia DPH za zdaňovacie
obdobie október 2013. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6.12.2018. Po nadobudnutí právoplatnosti

tohto rozhodnutia správca dane vrátil žalobcovi neodpočítanú časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie v sume 174.749,80 eur dňa 14.12.2018.

34. K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadril žalobca dňa 14.9.2022, ktorej uviedol, že argumentácia
žalovaného vo vyjadrení, ako aj v samotných rozhodnutiach je nesprávna a svojvoľná. Žalovaný neberie

do úvahy zákonnú úpravu a jednoznačnú interpretáciu prijatú v konštantnej judikatúre Európskeho
súdneho dvora a Najvyššieho súdu SR. Žalobca v replike uvádza, že považuje za potrebné vysvetliť
žalovanému problematiku nároku na vyplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty za dobu vykonávania daňovej kontroly vo svetle slovenskej právnej úpravy
európskej i slovenskej judikatúry za účelom budúceho predchádzania nezákonného postupu dane aj

v budúcich prípadoch. Na tento účel dokonale poslúži, podľa názoru žalobcu, citácia rozsudku Krajského
súdu Trenčín v konaní 13S 1/2017 zo dňa 26.4.2017. Žalobca v uvedenej replike cituje ust. tohto
rozhodnutiaspoukazomnaaplikáciučl.183SmerniceoDPH,ktorejpoužitiepodrobneopísalvsamotnej
žalobe. Žalobca opätovne poukazuje na to, že práve skutočnosť, že vnútroštátna úprava neobsahovala
úpravu priznania úrokov z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a chýbala definícia

okolností, za akých sa vrátenie nadmerného odpočtu považuje za oneskorené, sa konajúci krajský súd
obrátilnaSúdnydvorspredbežnýmiotázkamitak,akotopopísalažalobcavžalobe.Záver,ktorýžalobca
vyslovil je, že v danom prípade je povinnosť vnútroštátnych súdov, ako aj správnych orgánov neaplikovať
vnútroštátne predpisy a namiesto neho musia aplikovať príslušné únijné právo čl. 183 Smernice, a tento
musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom prostredí. Tento článok pritom Súdny dvor vo

svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet
prináleží daňovému subjektu úrok, uvedený úrok nie je možné pritom chápať ako sankciu pre správcu
dane, ale ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže
používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že negatívne majetkové dopady dlhého čakania na nadmerný odpočet
v zásade predstavujú pri platcoch DPH závažný zásah do garantovaného práva vlastniť majetok ako aj
práva na podnikanie je potrebné, aby nad rámec tejto doby obdržal od štátu kompenzáciu predstavujúcu
paušalizovanú náhradu za majetkovú ujmu spočívajúcu v nemožnosti disponovať s prostriedkami
v hodnote nadmerného odpočtu.

36. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.

IV. Relevantná právna úprava

37. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

38. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetomsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

39. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

40. Podľa § 79 ods. l zákona o DPH (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného)

ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od
vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ
nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom
období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní
od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom
nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ

nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. l) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom
období v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom
zdaňovacom období v ktorom prestal byť platiteľom nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od
uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa
nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie

obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

41. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného)
daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania
za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa

je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením
kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 6 kalendárnych
mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové
nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných
odvodoch poistného podľa osobitných predpisov 29b) v súhrne viac ako 1 000 eur.

42. Podľa § 79 ods. 3 zákona o DPH (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného)
platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

43. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného)
ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku l alebo 2 je zaslaná výzva na odstránenie
nedostatkov v podanom daňovom priznaní, výzva na podanie kontrolného výkazu alebo výzva na
odstránenie nedostatkov v podanom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov.

44. Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného), ak
platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním
podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období,
v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú

sa zvýšil nadmerný odpočet do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým
priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet do 30 dní od podania
dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na
odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov

v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa
doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov.

45. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH (v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania žalovaného) ak
daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú

kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej
daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel
medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným
podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtomuvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový
úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad
daňovoukontrolou,ktorúzačalvlehotenavrátenienadmernéhoodpočtupodľaodseku1,2aleboodseku

5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový
úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa
jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo
výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. Podľa

§ 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku
2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy
daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5,- eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala
byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej

úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za
každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku.

46. Podľa čl. 183 Smernice o DPH ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevýši

výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť
v súlade s podmienkami, ktoré určia.

47. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu
predstavuje zanedbateľnú sumu.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

48. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa preskúmal v rozsahu uplatnených
žalobných dôvodov napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia,
za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania

a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP
v spojení s § 137 ods. 4 SSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu a dospel
k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

49. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že žalobca podal dňa 24.11.2013 daňové
priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2013, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet na DPH vo
výške255.156,57eura.Dňa18.12.2013podalžalobcadaňovépriznanienaDPHzazdaňovacieobdobie
november 2013, v ktorom vykázal vlastnú daňovú povinnosť 80.406,77 eura. Časť nadmerného odpočtu
za zdaňovacie obdobie október 2013 žalobca odpočítal od vlastnej daňovej povinnosti v zdaňovacom

období november 2013. Neodpočítaná časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie október 2013
vovýške174.749,80eurbolasplatnávzmysle§79ods.1zákonaoDPHdo30dníodpodaniadaňového
priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet
vznikol, t. j. 17.1.2014. Správca dane vrátil žalobcovi časť nadmerného odpočtu v sume 174.749,80 eur
dňa 14.12.2018.

50. Spornou otázkou, ktorá je predmetom tohto súdneho konania je otázka, či platiteľovi DPH, t. j.
žalobcovi vzniká nárok na úroky z omeškania nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej
kontroly na overenie správnosti uplatneného odpočtu DPH.

51. Ďalej krajský súd zo spisového materiálu zistil, že dňa 18.1.2014, podľa názoru žalobcu, došlo
k počiatočnej lehote, kedy sa dostal žalovaný do omeškania v súvislosti s vrátením nadmerného odpočtu
a tento stav trval až do 14.12.2018, a teda podľa názoru žalobcu, žalovaný, resp. správca dane bolv omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu 1794 dní, za čo mu, podľa názoru žalobcu vznikol nárok
na úrok vo výške 85.747 eur.

52. V tomto konaní teda súd preskúmava rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe žiadosti žalobcu
o priznanie úroku správcom dane z vráteného zadržiavaného nadmerného odpočtu za obdobie október
2013.

53. Z obsahu spisového materiálu krajský súd ďalej zistil, že žalovaný stotožňuje nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z omeškania z takto zadržiavaných
prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH ani z daňového poriadku a je
v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

54. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že zákon o DPH platný a účinný v čase rozhodovania
v danej veci pre posúdenie veci neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť

daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej
kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že bol tento
odpočet uplatnený oprávnene. Inštitút náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej
kontroly bol do zákona o DPH zakomponovaný až s účinnosťou od 1.1.2017.

55. V zmysle § 79 novelizovaného zákona o DPH, ktorý je účinný od 1.1.2017 má platiteľ nárok
na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu v podobe úroku z nadmerného odpočtu vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5 % ročne zo
sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 až do jeho vrátenia. Podľa prechodného

ustanovenia v uvedenej právnej úprave účinnej od 1.1.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola
bolaskončenádo31.12.2016.Jetedanesporné,ženadanúvecnedopadánovelazákonaoDPHúčinná
od 1.1.2017, a to konkrétne ustanovenie § 79a a je zrejmé, že na danú situáciu treba aplikovať zákon č.
222/2004 Z. z. v znení zákona č. 569/2009 Z. z. účinnom v čase, kedy došlo k rozhodovaniu o danej veci.

56. Krajský súd sa ďalej stotožňuje aj s právnym názorom žalobcu, že pokiaľ vnútroštátna právna úprava
neupravuje niektorú z otázok týkajúcu sa aj otázky úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu,
tak treba vychádzať z judikatúry Európskeho súdneho dvora a všetky vnútroštátne orgány, teda nielen
súd, ale aj správne orgány sú povinné vykladať eurokomfortne, t. j. v súlade s právom Európskej únie.
Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomfortne je orgán aplikujúci právo

toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány
vydali preskúmavané rozhodnutie bola v rozpore so záväznou interpretáciou čl. 183 Smernice o DPH
vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

57. Správny súd v tomto smere poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora

Európskej únie, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky
úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu. Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu
silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi
normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t. j. bez ohľadu na to, či boli prijaté
vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo či sa jedná o normy skoršie

alebo neskoršie.

58. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých
oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky
vnútroštátne právne odvetvia.

59. Vnútroštátny súd (rovnako aj orgán štátnej správy) nemôže aplikovať ustanovenie vnútroštátneho
práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti
na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne
malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. Prednosť komunitárnej normy je nutné

vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna právna norma.60. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale
priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktorá sa stáva súčasťou právneho
poriadku a uplatňuje sa na území každého členského štátu.

61. V tejto súvislosti krajský súd s poukazom na rozsudok Európskeho súdneho dvora č. C-107/10
ohľadom výkladu článku 183 Smernice o DPH, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má

vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok,
že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upravené článok 183 Smernice o DPH v zásade patria do
procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená
zásadami ekvivalencie a efektivity

62. Podľa ustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu
ochrany legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH
a v zásade ho nemožno obmeniť. Toto právo sa predovšetkým uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré
zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe.

63.Pokiaľideoaplikáciučlánku183SmerniceoDPHvyplývaznej,abybolodpočetDPHbuďprenesený
do nasledujúceho obdobia alebo vrátený. Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu
pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať
zásadu danej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom
rozsahu alebo sčasti.

64. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných
podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa
uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý
spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko.

65. Krajský súd v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorá je prezentovaná v rozsudku
č. 4Sžf 57/2016 uvádza, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatnený
žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ pokiaľ ide o stanovenie
podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH je v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako

aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii.
Ku vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá sama o sebe
je v súlade s článkom 183 Smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy
vzniká až po uplynutí tejto lehoty.

66. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto
každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH
bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať
a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť v zásade

predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za
neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto
daňovej kontroly.

67. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo

výške nadmerného odpočtu DPH je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené
dodržiavanie zásady daňovej neutrality.

68. Krajský súd zastáva názor, že keby daňovému subjektu, u ktorého bola uskutočnená daňová

kontrola bol vrátený daňový odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly v neprimeranej lehote a bez
akejkoľvek kompenzácie bolo by to v rozpore s princípmi právneho štátu. Práve na tento účel slúži
štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu až do jej vrátenia. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na to, žezdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať s finančnými prostriedkami, ktoré sú jej zadržiavané vo
výške nadmerného odpočtu DPH a je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť
kompenzované práve zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality.

69. Krajský súd zastáva názor, že správca dane, resp. žalovaný po tom, ako rozhodovali o žiadosti
žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu a následne o jeho žiadosti na zaplatenie úroku za zadržiavaný
nadmerný odpočet mali postupovať pri svojom rozhodovaní v súlade s právom únie a eurokonformným
výkladom. Takémuto výkladu nemôže brániť skutočnosť, že správca dane, resp. žalovaný nevedia aké

ustanovenie zákona treba uviesť vo výrokovej časti, na čo sa žalovaný, resp. správca dane odvoláva
ako aj tvrdenie správcu dane, že zaplatením úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného
odpočtu by získal daňový subjekt, teda žalobca, daňovú výhodu je nesprávne a je v rozpore s európskou
judikatúrou.

70. Podľa názoru krajského súdu negatívne majetkové dopady dlhého čakania na nadmerný odpočet

predstavujú pri platcoch DPH závažný zásah do ich garantovaného práva vlastniť majetok ako aj do
práva na podnikanie a je potrebné uviesť, že takýmto zadržiavaním nadmerného odpočtu dochádza
k nemožnosti daňového subjektu disponovať s prostriedkami v hodnote tohto nadmerného odpočtu.

71. Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že rozhodnutie správcu dane, resp. žalovaného v prípade

otázky, či žalobca ako daňový subjekt, má nárok na úrok z omeškania za oneskorené vrátenie
nadmerného odpočtu je v rozpore s európskou judikatúrou a je teda nezákonné. Na druhej strane
však krajskému súdu neuniklo pozornosti ani tá skutočnosť, že v súvislosti s výškou tohto úroku je
judikatúra Najvyššieho súdu SR nejednotná a krajský súd má v danom prípade vedomosť aj o tom,
že v rámci tejto otázky dochádza k zjednocovaciemu procesu ohľadne právneho názoru týkajúceho sa

výšky úroku, a preto je potrebné, aby správne orgány v ďalšom konaní postupovali v súlade s právnym
názorom vysloveným krajským súdom v tomto rozsudku ohľadne otázky oprávnenosti nároku na úrok
z omeškania z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu a následne až po priznaní tohto úroku sa
zaoberali otázkou jeho výšky, pričom pri tejto otázke je potrebné, aby vychádzali z najnovšej judikatúry
Najvyššieho súdu SR, resp. judikatúry Súdneho dvora EÚ.

72. Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

73. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi priznal

nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

74. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od

doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie

rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.