Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/50/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118200016
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5118200016.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej,členovsenátuJUDr.RóbertaBebčákaaJUDr.ErikaVargu,vsporovejprávnejvecižalobcu:
EKOBAL,s.r.o.,sosídlom01821DolnýLieskov260,IČO:36015776,zastúpenéhoprávnymzástupcom
JUDr. Danielom Kostolanským, advokátom, so sídlom Štúrova 4, 921 01 Piešťany, IČO: 36 092 703, proti
žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36
442151, zastúpenému zástupcom: Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490
Vaduz,Lichtenštajnskékniežatstvo,právnaforma:akciováspoločnosť,číslozápisu:FL-0002.539.075-9,
zahraničná osoba konajúca na území SR organizačnou zložkou BOOM & SMART Slovakia, so sídlom

Dolná 370/6A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 096 428 - organizačná zložka zahraničnej právnickej
osoby, o zaplatenie 12.605,62 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v podaní zo dňa 10.07.2018
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/1/2018-271 zo dňa 14. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/1/2018-271 zo dňa 14. júna 2018, v napadnutom výroku,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.605,62 Eur spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 12.605,62 Eur od 15.02.2018 do zaplatenia, a to v lehote do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania m

e n í tak, že žalobu žalobcu o zaplatenie 12.605,62 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne
zo sumy 12.605,62 Eur od 15.02.2018 do zaplatenia z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.605,62 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy
12.605,62 Eur od 15.02.2018 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému

v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu
12.605,62 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu v roku 2014-2017.
Žalovaný to výslovne pred súdom potvrdil.

3. S poukazom na § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 456 Občianskeho zákonníka, § 458 ods. 1,
2, 3 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike, § 26 ods. 5 Zákona o energetike
okresný súd žalobe vyhovel.4. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov
elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto
platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej

sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy alebo nie. Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom
cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové
rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. V zmysle Vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z. mal
každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej

distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do
distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). V zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky platba
za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na
základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak
takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o

pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Dňa 22.06.2016 Ústavný
súd SR Nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 vyslovil, že, taká právna úprava je neústavná (v zvýraznenej
časti citovaného ustanovenia).

5. V zmysle Nálezu Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, právna úprava platby

za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny
uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený na vydanie
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť
platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do

distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo
všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom rozhodol
tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl.
1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe rozhodnutia Ústavného

súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky stratilo účinnosť v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca
elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“ Podľa odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR bod
„21.5Povinnosťvýrobcovelektrinyuhrádzaťurčitéplatby(ceny)zaprístupdodistribučnejsústavyvzniká
v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy

o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o
prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od
zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle
§ 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike]. Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien
za prístup do distribučnej sústavy alebo iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na

základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne
upravené. Pokiaľ potom § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť
uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto
povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do

plateniapoplatkov(cien)zaprístupdodistribučnýchsústav,akoajnadrámeczákonnéhosplnomocnenia
pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny
za prístup do distribučných sústav. Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy SR, keďže
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky
o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach.

Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o
ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike
a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v

čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii
dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe
doregionálnejdistribučnejsústavy,čímdochádzakneústavnémuzásahudozákladnéhoprávavýrobcovelektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd

konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný
zákonom o energetike a zákonom o regulácii. Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v
praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe §

26 ods. 5 zákona o energetike. Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť § 26 ods. 23
vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú s tam uvedenými
ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, ktorá ako
už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone. Na základe vyššie
uvedenéhoÚstavnýsúdSRjednoznačnekonštatoval,žejeneústavné,abyvýrobcaelektrinybolpovinný

platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade, ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol
oprávnený.

6. Okresný súd citoval z bodu 21.7, 21.5 Nálezu Ústavného súdu SR, ktorý potvrdil, že ten, kto nemal

uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup. Ústavný súd SR Nálezom
č.k. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti -
„a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny“ v
zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy

SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06 zo dňa 08.06.206, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom
stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS 1/06 - „hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné
ustanovenie o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v
týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov ex tunc.“

7. V zmysle Nálezu ÚS SR, č.k. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok za prístup do
distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu vo vyhláške
č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. od žalobcu uplatňoval,
protiústavný. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v Náleze ÚS SR č.k. ÚS 17/2014-132 zo

dňa 22.06.2016, ktorý bol publikovaný dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať
nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za
dodanú el. energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie
takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, teda nemá

uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme. „Pokiaľ ide o platby, ktoré boli
vyberané a fakturované za obdobie ešte pred týmto rozhodnutím PL. ÚS 17/2014-132, súd poukazuje,
že čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 zo dňa 17.2.1999, závery tohto
rozhodnutia už boli dávno prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane poukazuje na zjednocujúce
stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku účinkov rozhodnutia

ústavného súdu vyriešilo. Toto stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR rešpektované
a neexistuje žiadne neskoršie rozhodnutie, ktoré by jeho právne závery spochybnilo. Z odôvodnenia
tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný súd SR porovnával právne názory troch senátov Ústavného súdu
SR len a výlučne tých, ktoré súviseli s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka nijakým spôsobom
nespochybňuje správnosť právneho názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR v konaniach o súlade

právnych predpisov vždy posudzuje konkrétny právny predpis a konkrétne právne problémy ktoré sa s
jeho znením spájajú. Právne názory ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú však vždy rešpektované a
aplikované všeobecnými súdmi aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd SR vo výroku Zjednocujúceho
stanoviska k danej právnej otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne účinky nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex

tunc.“ Preto názor žalovaného je nesprávny.“

8. Dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal vyhlášku č. 221/2013
Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Vyhláška prevýrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorá sa
uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“). Žalobca uvedené platby za prístup uhradil v
celkovej výške 12.605,62 Eur, a to spôsobom zápočtu zo strany žalovaného, pričom žalobca tvrdil, že

nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe so žalovaným. Žalovaný výslovne potvrdil úhrady formou
zápočtu. Žalobca zotrval na tom, že so žalovaným má uzavretú iba Zmluvu o pripojení, pričom v žalobe
považoval danú zmluvu za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, pre nemožnosť plnenia a
pre rozpor so zákonom, resp. jeho obchádzanie, nakoľko daná zmluva neupravuje distribúciu elektriny,
plnenie zo Zmluvy o pripojení bolo v čase jej uzavretia fakticky, aj právne nemožné a zmluva o pripojení

a konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Následne pred súdom trval na tom, že zmluvu o
pripojení nemožno spájať s prístupom, už netrval na neplatnosti zmluvy.

9. Okresný súd mal preukázané, že žalobca so žalovaným uzavreli Zmluvu o pripojení zariadenia
odberateľa - výrobcu do NN distribučnej sústav zariadenia odberateľa - výrobcu do NN distribučnej
sústavy dňa 20.12.2011 (č.l. 28 obsahu spisu), pričom podľa bodu 1.1 Zmluvy žalovaný sa zaväzuje

zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia
odberateľa do distribučnej sústavy žalovaného. V prílohe č.1 danej zmluvy bola dohodnutá maximálna
rezervovaná kapacita 73,6 kW. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na prechodné ustanovenie - §
96 ods. 10 zák. č. 251/2012 Z.z., v zmysle ktorého každý, kto má už pripojené zariadenie, tak už má
zákonom garantovanú kapacitu rezervovanú.

10. Z uvedeného podľa okresného súdu vyplýva, že žalovaný umožňuje žalobcovi fyzické pripojenie do
distribučnej siete a zabezpečuje mu potrebnú kapacitu na pripojenie do distribučnej siete a v zmysle
platnej právnej úpravy o podpore výroby vlastnej energie, obnoviteľných zdrojov energie má žalobca
vlastne právo na to, aby žalovaný odoberal od žalobcu vyrobenú energiu, pričom žalovaný má túto

povinnosť s tým, že žalobca nepotrebuje prístup do distribučnej siete, ale prístup je neoddeliteľne spätý s
distribúciou a žalobca nedistribuuje energie, odovzdáva ju len na rozhraní distribučnej siete žalovanému,
ktorý preberá túto energiu, čiže vlastne žiadna zmluva o prístupe ani o distribúcii nikdy uzavretá nebola
a žalobca prístup do distribučnej siete nepotrebuje. Preto neexistuje právny základ na to, aby žalovaný
vyberal platby za prístup.

11. Pokiaľ žalobca v žalobe pôvodne trval na absolútnej neplatnosti Zmluvy o pripojení, okresný súd sa s
týmto nestotožnil, nakoľko nezistil žiadny dôvod pre posúdenie absolútnej neplatnosti, pričom následne
žalobca už netrval na neplatnosti. V zmluve o pripojení bola prejavená vôľa strán konania s riadne
špecifikovaným predmetom zmluvy, pričom zmluva bola uzavretá v zmysle platných právnych predpisov.

Zmluvu o pripojení však nemožno stotožňovať so zmluvou o prístupe, ide o dve odlišné zmluvy s rôznym
vymedzením predmetu zmlúv. Súd nezistil ani rozpor s dobrými mravmi, ani nemožnosť plnenia, keďže
v zmluve bol riadne špecifikovaný predmet plnenia v zmysle zák.č. 656/2004 Z.z. a súd nezistil ani
rozpor so zákonom, resp. jeho obchádzanie. Daná zmluva ukladala žalovanému zabezpečiť pripojenie
zariadenia odberateľa, t.j. žalobcu do distribučnej sústavy, avšak nejednalo sa o prístup v zmysle Zmluvy

o prístupe. Pod danú Zmluvu o pripojení, ktorú posúdil súd za platne uzavretú, nemožno subsumovať
Zmluvu o prístupe, ktorá nikdy nebola uzavretá.

12. Okresný súd mal nepochybne preukázané a medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný vystavil
žalobcovi faktúry za poplatok za prístup, ktorý bol uhradený formou zápočtu vo výške 12.605,62 Eur,

hoci žalobca so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe. Okresný súd však dané platby,
resp. fakturáciu za prístup, považoval za protiústavné a bez právneho základu, nakoľko boli na základe
neústavného právneho predpisu, pričom celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe
ustanovenia Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Na strane žalovaného tak došlo k
bezdôvodnému obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, a to vo výške 12.605,62 Eur.

13. Okresný súd poukázal na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č.
251/2012 Z.z. o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a
vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením
a prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné
posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán. Je nutné
rozlišovať pojmy - pripojenie a prístup, medzi ktorými je v zmysle zákonných definícií diametrálny rozdiel.
Aj ÚS SR rozlišuje medzi danými pojmami a konštatuje rozdiel a ich rozdielnu podstatu. V dôsledku tohoje nutné rozlišovať aj predmet daných zmlúv a nemožno ich zamieňať, resp. subsumovať jednu pod
druhú. Pokiaľ nebola dohodnutá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nemôže žalovaný požadovať
platby od žalobcu a ak žalovaný ich poskytoval, nebolo to zmluvne dojednaná. Pokiaľ požaduje platby za

prístup, resp. mal záujem taký prístup fakturovať, bolo v jeho záujme, aby si to zmluvne dojednal. Zmluva
je dvojstranný právny úkon, v rámci ktorého dochádza k prejavu vôle zmluvných strán, teda ak sa má
konštatovať zmluvný vzťah ohľadom prístupu, v žiadnom prípade nemôže jedna strana jednostranne
umožňovať, ukladať bez prejavu vôle druhej strany, v danom prípade žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že
zoZmluvyopripojenínevyplývaajdojednanieprístupuaZmluvuoprístupedoDSnemožnosubsumovať

pod Zmluvu o pripojení.

14. Podľa okresného súdu žalovaný účelovo vychádzal len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v
dotknutom rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to,
že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná
(prepravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu

12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike
a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé,
že vymedzenia pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný,
nekorešpondujú so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym
názorom ÚS SR, ktorý je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory

v právnej úprave akýsi vlastný inštitút „prístupu“, ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu
elektriny a jej dodávku na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu. Žalovaný
predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní kapacity
distribuční soustavy výrobci elektriny“ (č.l. 196) a ako prílohu aj znalecký posudok č. 43/2018 vo veci
posúdenia využívania distribučnej sústavy výrobcami elektriny vypracovaný STU v Bratislave (č.l. 257

spisu).

15. Okresný súd zdôraznil, že Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny je
samostatný zmluvný typ podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike. Táto zmluva je uzatváraná zo strany
distribučných spoločností. Nemôže byť nahradená zmluvami inými alebo akýmisi nešpecifikovanými

ústnymi alebo nepísomnými dohodami alebo dokonca zmluvou o pripojení. „Táto zmluva má tri povinné
obsahové náležitosti podľa § 26 ods. 5 cit.zák. - 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť
prístup a 3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené
výškou rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej jednej zmluve uzatvorenej
medzi stranami konania nebol zakontrahovaný v akejkoľvek forme, či písomnej alebo ústnej. Nález ÚS

SR jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 je v rozpore v časti: „A to aj v prípade, ak takýto
výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. ÚS SR teda jednoznačne vyslovil, že
na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzatvorená zmluva o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods.
5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzatvorená nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať.
Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o
pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Z praxe je zrejmé, že
žiadny výrobca elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ktorý má právo na podporu, minimálne do

r. 2016 nevyužíval žiadnu distribučnú službu v zmysle toho, že by žiadal prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy, aby prepravil elektrickú energiu ku koncovému odberateľovi. A nerobil to preto,
pretože mal garantovanú cenu na straty. Tá cena na straty v kombinácii s cenou podpory, s cenou
doplatku,muvždydávalagarantovanúcenuna15rokov.Takžetonedávaloprenehožiadnyekonomický
zmysel. Teda jediné, čo výrobcovia elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov robili, bolo, že dodávali

a odovzdávali v odovzdávacom mieste na začiatku sústavy, odovzdávali prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy vyrobenú elektrickú energiu a prevádzkovateľ je povinný ju prevziať a zaplatiť za ňu.
Čiže oni mali odber garantovaný a nebol dôvod využívať a nikto ju ani nevyužíval tú distribučnú službu.
Je nespochybniteľné, že v prípade, ak nie je uzatvorená medzi účastníkmi písomná zmluva podľa §
26 ods. 5 cit.zák., ani žiadna iná (inominátna, ústna a už vôbec nie zmluva o pripojení), tak v takomto

prípade táto platba nemala byť nikdy uplatňovaná. To jednoznačne vyplýva z nálezu ústavného súdu a
akýkoľvek iný výklad je v priamom rozpore s týmto nálezom ústavného súdu a je výkladom účelovým
a tendenčným.“16. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26
ods. 5 zákona o energetike. Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou
spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takú zmluvu uzatvorenú nemá. Táto zmluva

má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré nie sú v žiadnej inej
zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou
uzatvorené.

17. Okresný súd opätovne poukázal na bod 1. Zmluvy o pripojení, podľa ktorého žalovaný sa zaväzuje

zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D. Predmetom
Zmluvy o pripojení je výlučne pripojenie žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej
sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je
možné dohodnúť len v Zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Obsah, ako
aj podstatné náležitosti zmluvy o pripojení a zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny, sú odlišné. Súd poznamenáva, že aj zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom

od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon o energetike“) rozlišoval medzi pripojením do
distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy. Starý zákon o energetike (rovnako ako v
súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval zákonnú definíciu prístupu do distribučnej
sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. Starého zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie
„prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je nepochybné,

že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b), bodu 7.
„starého“ zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného
územia“. Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa predchádzajúceho znenia zákona o energetike
sa zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej

sústavy, a to výlučne len pre účely prepravy elektriny distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti
vymedzeného územia, tzn. na účely distribúcie elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako
definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny).

18. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že aj predchádzajúca právna úprava záväzne definovala

pojem prístup a vyžadovala, aby prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii umožňovala
výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala
podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zhrňujúc vyššie uvedené podľa predchádzajúceho zákona
o energetike k pripojeniu síce dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení“, ktorú bol výrobca

elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy,
avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného
elektrickéhozariadeniadosústavy.Napokonajzmluvaopripojení,ktorúuzatvorilžalobcasožalovaným,
obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy.
Z uvedeného je zrejmé, že právo prístupu do distribučnej sústavy bolo aj podľa tzv. starého zákona

o energetike výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj
z uvedených dôvodov (pojmových nejasností) došlo Zákonom o energetike k spresneniu zákonných
definícií prístupu do distribučnej sústavy a pripojenia do distribučnej sústavy. Dôvodová správa k §
2 Zákona o energetike v tejto súvislosti uvádza, že „Zmena reaguje na skutočnosť, že v aplikačnej
praxi dochádza často k zámene pojmov pripojenie a prístup.“ Tvrdenia žalovaného ohľadom toho,

že má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy na základe Zmluvy o pripojení,
nenachádzajú oporu v hmotnom práve a v konečnom dôsledku ani v samotnom predmete Zmluvy o
pripojení.

19. Strany predložili viaceré zmluvy, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Pokiaľ predložili Zmluvu

o distribúcii elektriny, či Rámcovú distribučnú zmluvu, či inú zmluvu než zmluvu o prístupe, tieto sa
týkajú výlučne zmluvného vzťahu medzi inými zmluvnými stranami, teda nejde o vzťah sporných strán.
Predložené zmluvy sa netýkajú predmetu sporu a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené
listiny nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a
žalovaným. Taktiež za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny

na krytie strát a Zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu
SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe, avšak súd nemal preukázané jej uzavretie
v žiadnej forme. Predložené zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom,ktorým nie je žalobca. Taktiež aj predložená Rámcová distribučná zmluva nie je zmluvou so žalobcom.
Súd poukazuje, že keby aj bola uzavretá Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou
novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za

zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Je zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona
o energetike). Podľa názoru súdu je absurdné, že v prípade postavenia žalobcu ako odberateľa, sa
žalovaný snaží preukázať využívanie prístupu a umožnenie prístupe a teda existenciu zmluvy o prístupe

tak, že odkazuje na iný druh zmluvy, ktorú navyše so žalobcom uzatvoril úplne iný subjekt ako žalovaný.
Žalobca od začiatku tvrdí, že nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny, a to ani ako odberateľ a opak jeho tvrdenia nebol preukázaný, ako ani
vôľa žalobcu uzavrieť takú zmluvu. Okresný súd nemal preukázaný žiadny úmysel žalobcu prejaviť vôľu
smerujúcu uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle § 266 Obchodného zákonníka.

20. Okresný súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený z dôvodu neuzavretia zmluvy o prístupe, a
preto uhradený poplatok za prístup je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi. Keďže zmluva o prístupe nebola
uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho zákonného nevyplýva a predsa vyhláška
nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný súd SR.

21. Predmetom tohto sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje
obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo
nie. Predložená technická analýza, ako ani schéma, či grafy, žiadnym spôsobom nedáva jej odpoveď
na túto právnu otázku. Táto analýza, posúdenie, nepreukazuje existenciu obchodno-právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii

elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup. Predmetný listinný
dôkaz je tak irelevantný a žiadnym spôsobom nespochybňuje legitímny nárok žalobcu na vrátenie
uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy, resp. nárok na doplatenie vystavených faktúr
za doplatok. Technicko-odborné posúdenie využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko
podstatou je právne posúdenie a technické otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom

na zákonné definície sporných pojmov a rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za
následok, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od
výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto
stav nemožno označiť za ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť
zachovaný princíp právnej istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude

neústavne zasahovať do práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za
prístup, čím bola jasne zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby
v prípade neústavného zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že
aplikáciou nálezu ÚS SR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie
je pravdivé a nemá žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca,

nie žalovaný. Nie je dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť
nadprávamižalobcu,ktorýtietoplatbybolnútenýuhrádzať.Žalobcazdôraznil,žekneproporcionálnemu
zásahu by došlo jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené
a že predsa žalobca sa nedomáha žiadnej náhrady škody, žalobca sa domáha len toho, čo bolo bez
právneho dôvodu uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby

sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený
uhrádzať. Tieto platby navyše uhrádzal žalovanému „za nič“. Prístup totiž žalobca nikdy nevyužíval,
ani nechcel využívať. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor
poškodených subjektov.

22. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné
ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe
do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako
zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou
(právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej

je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 a) zák. o energetike). Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa
uplatňovalaod01.01.2014,pričomplatbazaprístupbolamožnálennazákladezmluvnéhozáväzkového
vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu oprístupe. S poukazom na § 34 Občianskeho zákonníka, § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka okresný súd nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú zmluvu
o prístupe uzavrieť. Okresný súd skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel predmetnú zmluvu a taká

zmluva nie je ani obsiahnutá v uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o
prístupe, ako bolo vyššie uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. Predmet zmluvy bol jednoznačne
stanovený a špecifikovaný v zmluve a z ničoho nevyplýva, že by táto zmluva zahŕňala aj zmluvu o
prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd teda skonštatoval, že medzi
stranami nebola uzavretá žiadna zmluva o prístupe. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na nejakú rámcovú

zmluvu, táto nebola uzavretá medzi stranami konania, teda nejde o záväzkový vzťah medzi stranami
konania ako zmluvnými stranami. Pokiaľ žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy
o pripojení - rezervovaná kapacita, ide o náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch
zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet
týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Súd mal preukázané, že strany konania uzavreli zmluvu o pripojení,
v rámci ktorej bola určená rezervovaná kapacita, čo nemožno považovať za dojednanie aj prístupu.

23. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po tom, ako sa jednotlivé úhrady
dostali do dispozičnej sféry žalovaného. Okresný súd sa nestotožnil s názorom žalobcu ohľadom vzniku
omeškania, t.j. od momentu, kedy sa plnenia žalobcu dostali do dispozičnej sféry žalovaného, keďže
išlo o bezdôvodné obohatenie. Súd posúdil omeškanie žalovaného až od 15.02.2018, nakoľko žaloba

bola žalovanému doručená dňa 14.02.2018. Keďže nebola preukázaná žiadna predchádzajúca výzva
žalobcu na zaplatenie, v zmysle ustálenej súdnej praxe žaloba nahrádza takú výzvu a teda žalovaný
sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom po doručení takej výzvy, t.j. žaloby, teda od 15.02.2018.
Okresný súd teda priznal úroky z omeškania až od 15.02.2018, a to vo výške 8% ročne, čo je výška
stanovená od daného obdobia, pričom súd danú výšku osobitne nedokazoval v súlade s ustanoveniami

CSP, daná výška je primeraná a je známa z činnosti súdu a verejne známa, preto ju nebolo potrebné
osobitne dokazovať v zmysle CSP. Keďže žalobca si uplatnil úroky z jednotlivých súm od jednotlivých
období vo výške aj nad 8% ročne, súd žalobu v danej časti, t.j. úroky z omeškania prevyšujúce 8%
a úroky z omeškania do 14.02.2018 z jednotlivých požadovaných súm, zamietol a priznal iba úroky z
omeškania vo výške 8% od 15.02.2018 z celkovej sumy 12.605,62 Eur.

24. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP, čl. 4
CSPapriznalnáhradutrovžalobcovivrozsahu100%,atoajnapriektomu,ževčastiuplatnenýchúrokov
z omeškania za obdobie do 14.02.2018 a prevyšujúcich nad 8% ročne, zamietol. Okresný súd hoci
rozhodoval podľa pomeru úspechu a neúspechu, posúdil, že neúspech žalobcu sa týka iba časti úrokov

z omeškania, teda iba príslušenstva, a teda taký neúspech považuje súd za nepatrný. Preto okresný
súd v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s článkom 4 CSP rozhodol tak, že priznal žalobcovi
náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom súd má za to, že za týchto okolností je vhodné
a spravodlivé aplikovať čl. 4 CSP a posúdil, že ide len o nepatrný úspech žalovaného, či neúspech
žalobcu spočívajúci iba v príslušenstve, preto nebol dôvod pomerne rozdeľovať trovy. O výške náhrady

trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

25. Proti tomuto rozsudku podal rozsiahle odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a okresný súd rozhodol bez toho aby

prihliadol na návrhy žalovaného a nevykonal ani jeden z dôkazov predložených žalovaným, potrebných
na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel - aj na základe toho, že nevykonal nijaký z dôkazov -
k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku vyššie uvedených vád, následne aj rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Domáhal sa zmeny rozsudku podľa
§ 388 CSP tak, aby odvolací súd zmenil prvý výrok rozsudku, tak že žalobu zamieta, zmenil tretí výrok

rozsudku o trovách konania tak, že žalovanému prizná náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu
100%. Predmetom konania je nárok na vydanie tzv. bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane
žalovaného vzniknúť z titulu plnenia poskytnutého mu žalobcom (za prístup žalobcu do distribučnej
sústavy), účtovaného na základe cenových rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej
len „ÚRSO") a v súlade s vyhláškou ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v

elektroenergetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška"), pričom časť Vyhlášky (a to v § 26
ods. 23 Vyhlášky) bola vyhlásená za protiústavnú. „Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa
určovala podľa cenového rozhodnutia ÚRSO, pričom ÚRSO vydal nasledovné rozhodnutia:
- Cenové rozhodnutie č. 0024/2014/E zo dňa 28.11.2013,- Cenové rozhodnutie č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014,
- Cenové rozhodnutie č. 0013/2016/E zo dňa 27.11.2015,
- Cenové rozhodnutie č. 0194/2017/E zo dňa 23.02.2017.

Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 22.06.2016 vydal Nález PL. ÚS 17/2014-132, v ktorom rozhodol,
že:
1. Ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny" vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa

ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13
ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky
a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej častí návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovuje.“ Zmluva
o pripojení je právoplatným a účinným právnym úkonom, ktorý upravuje vzájomné práva a povinnosti
žalobcuažalovanéhoazktoréhojepotrebnévychádzaťpriposudzovaníexistenciezmluvyoprístupedo

distribučnej sústavy. Existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je potrebné zisťovať v súlade
so zákonom č. 656/2004 Z. z. o energetike. Súd prvej inštancie však posudzoval otázku existencie
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práva a povinnosti výrobcu elektrickej energie, ako
aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike. Okresný súd aplikoval na
prejednávaný prípad zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike a nie zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike

porušil tým základné právo žalovaného na súdnu ochranu garantovanú v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky. Žalovaný uviedol, že na prejednávaný prípad je potrebné aplikovať a následne vychádzať z §
2 písm. a) bod 23.2 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike, § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 o
energetike a zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IM Obdo V
16/ 2006-485, zo dna 26.03.2009, § 24 ods. 1 písm. d) zákona č. 656/2004 Z.z., § 27 ods. 1 zákona č.

656/2004 Z.z. o energetike, § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, § 29 ods. 1 písm.
b) zákona č. 656/2004 Z.z., § 21 ods. 1 zákona č. 656/2004 Z.z o energetike, § 2 písm. b) číslo 21 zákona
č.656/2004Z.zoenergetike, §2písm.b)číslo25zákonač.656/2004Z.z oenergetike,§2písm.b)číslo
19 zákona č. 656/2004 Z.z o energetike, § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 o energetike. Zákon č. 656/2004
o energetike spája existenciu zmluvy o distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy

výlučne s oprávneným odberateľom, dodávateľom elektriky a obchodníkom s elektrinou. Inak povedané,
z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že len označené subjekty majú zo zákona č. 656/2004 o
energetike právo uzatvoriť zmluvu o distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Na
strane druhej, zákon č. 656/2004 o energetike jasne definuje práva výrobcu elektrické; energie, pričom
medzi tieto práva neradí právo uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o distribúcii

elektrickej energie. Zákon č. 656/2004 Z.z o energetike pri výrobcovi elektrickej energie jasne stanovuje
povinnosť výrobcu uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe a o pripojení
k sústave s prevádzkovateľom sústavy. Žalobca vystupuje v právnych vzťahoch so žalovaným ako
účastník trhu s elektrinou podľa § 18 ods. 2 zákona č. 656/2004 o energetike (obdobne tak podľa § 15
ods. 2 zákona č. 251/2012 o energetike) v postavení odberateľa elektriny a tiež v postavení výrobcu

elektriny. Žalovaný však vo všetkých vzťahoch so žalobcom vystupuje len v postavení prevádzkovateľa
distribučnej sústavy (ďalej označený aj „PDS"). Odberateľom elektriny je osoba, ktorá odoberá elektrinu
z distribučnej sústavy žalovaného (PDS) a výrobca je osoba, ktorá elektrinu do distribučnej sústavy
dodáva. Elektrina je vecou v právnom slova zmysle (ovládateľná prírodná sila), ktorú nie je možné
skladovať, ale je možné exaktne zmerať. Elektrinu ako vec žalobcovi (ako odberateľovi) predáva

(dodáva) podľa spomínaného zákona dodávateľ elektriny, spoločnosť V-Elektra Slovakia, s.r.o. (t.j. iný
subjekt ako žalovaný) a rovnako od žalobcu (ako výrobcu) elektrinu vykupuje (odoberá) spoločnosť
Stredoslovenská energetika, a.s. (t.j. iný subjekt ako žalovaný). Okresný súd vôbec nerozlišoval túto
právnu a vecne preukázanú skutočnosť (teda postavenie žalobcu ako odberateľa a ako výrobcu).
Tým, že okresný súd nerozlišoval v konaní rozdielnosť právneho postavenia žalobcu voči žalovanému,

rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu elektriny, nesprávne rozlišoval aj samotný pojem
pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Hoci Okresný súd Žilina aplikoval na prejednávaný prípad
nesprávny právny predpis, a teda výklad aplikovanej právnej normy na spornú vec nemôže obstáť, nedá
sa nevyjadriť k niektorým úvahám súdu prvej inštancie nachádzajúcich sa v rozsudku.

26. Odvolateľ namietal, že napadnutý rozsudok považoval za rozporný, nakoľko okresný súd nevysvetlil,
prečo v jednom prípade vyvodzuje obsah zmluvy z kumulatívnej spojky „a" a v inom prípade tak
nerobí. V tomto smere je rozsudok ako arbitrárny. V kontexte záverov okresného súdu vyjadrených v
odseku 50. rozsudku je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dojednanie omaximálnej rezervovanej kapacite. Zmluva o pripojení je podpísaná tak žalobcom ako aj žalovaným, a
tedapredstavujúichvôľuupraviťsivzájomnévzťahyzadefinovanýmspôsobom,zčohojezrejmé,žeobe
zmluvné strany (tak žalobca ako aj žalovaný) prejavili vôľu vo výške maximálnej rezervovanej kapacity

stanovenejvpríloheč.1.Zákonč.656/2004oenergetikev§2písm.a)bod23hovoríotom,žeprístupom
do sústavy sa rozumie prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
Avšak, pokiaľ ide o náležitosti tejto zmluvy, zákon mlčí. Pokiaľ by však mal byť obsah tejto zmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vyvodenej z § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012
o energetike, tak platí, že žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa zaväzuje rezervovať

dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou
množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Prevažná väčšina odberateľov
má teda prístup a distribúciu zabezpečenú prostredníctvom svojho dodávateľa, ktorý im poskytuje
tzv. univerzálnu službu - prístup, distribúciu, dodávku elektriny - prostredníctvom zmluvy o združenej
dodávke elektriny. Takáto služba sa poskytuje z dôvodu zjednodušenia komunikácie a administratívy zo
strany odberateľov - zjednodušene povedané, aby voči ním vystupoval v pozícii zmluvného partnera (pre

fakturáciu, komunikáciu, sťažnosti a pod.) jediný subjekt, a to vybraný dodávateľ elektriny. Z princípu
fungovania trhu s elektrinou je však zrejmé, že dodávateľ neposkytuje prístup a distribúciu elektriny
samostatne. Žalobca v postavení výrobcu má zabezpečený faktický prístup do distribučnej sústavy a
tento prístup aj využíva. Inak povedané z technického a faktického hľadiska je využívanie kapacity
distribučnej sústavy zo strany žalobcu nesporné. Fakticky medzi žalobcom a žalovaným nesporne

dochádza k využívaniu distribučnej kapacity tým, že žalobca dodáva do distribučnej sústavy vyrobenú
elektrinu, a tým dochádza k využívaniu distribučnej sústavy. Predložené Technické-odborné posúdenie
je treba považovať za plnohodnotný dôkaz, pričom z neho mal vychádzať pri zodpovedaní na položenú
právnu otázku a teda, či medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy.
Napadnutý rozsudok podľa odvolateľa nespĺňa zákonné požiadavky uvedené v § 220 ods. 2 CSP.

Ústavný súd Slovenskej republike posudzoval otázku nesúladu označených ustanovení vyhlášky Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. o cenovej regulácii, okrem iných so zákonom č.
251/2012 Z. z. o energetike. Je teda zrejmé, že právna úprava obsiahnutá v zákone 656/2004 Z. z. o
energetike sa považuje za rozhodnú, nebola Ústavným súdom vôbec posudzovaná a teda Ústavný súd
SR sa vôbec nevyjadril k otázke zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v kontexte zákona č. 656/2004

Z. z. o energetike, rovnako tak neposudzoval a nevyjadril sa k otázke podstatných náležitostí takejto
zmluvy v zmysle tohto zákona a ani neposudzoval a nevyjadril sa k otázke formy takejto zmluvy v zmysle
tohtozákona.ÚstavaSR,resp.zákonč.38/1993Z.z.oorganizáciiÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „Zákon o ÚS") neobsahujú explicitnú úpravu
účinkov tohto typu rozhodnutia ústavného súdu. Zjednocujúce stanovisko sa pritom týkalo osobitnej

situácie,naktorúdopadalo§41bods.2ZákonaoÚSSR.Zjednocujúcestanovisko,naktorésaodvoláva
žalobca, teda rieši skutkovo aj právne úplne odlišnú situáciu, a teda nie je možná jeho aplikácia v tomto
spore. Pokiaľ by bola použitá, bolo by to jednoznačné absolutizovanie princípu účinnosti Nálezu ÚS
SR ex tunc, a teda plné popretie ústavného princípu, textu zákona i rozhodovacej praxe rozhodnutia
Ústavného súdu SR pôsobia vždy ex nunc - napokon potvrdili aj neskoršie rozhodnutia Ústavného súdu

SR PL.ÚS 15/08, PLUS 4/09, PL.ÚS 17/08 (ktoré sú uvedené vyššie) a ktoré predložil žalovaný ako
dôkaz. Žiadal odvolací súd, aby v zmysle § 388 CSP rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, nakoľko
je podľa žalovaného nedôvodná a zaviazal ho k náhrade trov konania v rozsahu 100%.

27. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vecí (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), a to aj z dôvodu,
že konajúci súd rozhodol bez toho, aby prihliadol na návrhy žalovaného, súd prvej inštancie nevykonal
ani jeden z dôkazov predložených žalovaným, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365
ods. 1 písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel - aj na základe toho, že nevykonal nijaký z dôkazov
- k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a v dôsledku vyššie uvedených vád,

následne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP). Z procesného hľadiska sa domáha zmeny rozsudku podľa § 388 CSP tak, aby
odvolací súd zmenil prvý výrok rozsudku tak, že žalobu zamieta, zmenil tretí výrok rozsudku o trovách
konania tak, že žalovanému priznáva náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Predmetom
konania je nárok na vydanie tzv. bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovaného vzniknúť

z titulu plnenia poskytnutého mu žalobcom (za prístup žalobcu do distribučnej sústavy), účtovaného na
základe cenových rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO") a v súlade s
vyhláškou ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška"), pričom časť Vyhlášky (a to v § 26 ods. 23 Vyhlášky) bolavyhlásená za protiústavnú. „Výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určovala podľa cenového
rozhodnutia ÚRSO, pričom ÚRSO vydal nasledovné rozhodnutia:
- Cenové rozhodnutie č. 0024/2014/E zo dňa 28.11.2013,

- Cenové rozhodnutie č. 0015/2015/E zo dňa 28.11.2014,
- Cenové rozhodnutie č. 0013/2016/E zo dňa 27.11.2015,
- Cenové rozhodnutie č. 0194/2017/E zo dňa 23.02.2017.“
Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 22.06.2016 vydal Nález č.k. PL. ÚS 17/2014-132. Súd prvej
inštancie však posudzoval otázku existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy, výklad práva a

povinnosti výrobcu elektrickej energie, ako aj výklad jednotlivých pojmov podľa zákona č. 251/2012 Z.
z. o energetike. Okresný súd sa otázkou aplikácie zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike na predmetný
prípad dôsledne nezaoberal. Pokiaľ sa zaoberal touto otázkou, tak výlučne len v ods. 40. a 41. rozsudku.
Okresný súd aplikoval na prejednávaný prípad zákon č. 251/2012 o energetike a nie zákon č. 656/2004
o energetike porušil tým základné právo žalovaného na súdnu ochranu garantovanú v čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky. Odvolateľ citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IM

Obdo V 16/2006-485, zo dna 26.03.2009 a § 24 ods. 1 písm. d) zákona č. 656/2004 o energetike, § 27
ods. 1 zákona č. 656/2004 o energetike, § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 656/2004 o energetike, § 29
ods. 1 písm. b) zákona č. 656/2004 o energetike, § 2 písm. b) číslo 21 zákona č. 656/2004 o energetike,
§ 2 písm. b) číslo 25 zákona č. 656/2004 o energetike, § 2 písm. b) číslo 19 zákona č. 656/2004 o
energetike, § 24 ods. 1 zákona č. 656/2004 o energetike a konštatoval, že je možné prijať záver, že

zákon č. 656/2004 o energetike rozlišuje práva a povinnosti výrobcov elektrickej energie ako aj práva
a povinnosti oprávnených odberateľov, dodávateľov elektriny resp. obchodníkov s elektrinou. Zákon č.
656/2004 o energetike spája existenciu zmluvy o distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej
sústavy výlučne s oprávneným odberateľom, dodávateľom elektriky a obchodníkom s elektrinou. Inak
povedané, z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že len označené subjekty majú zo zákona č.

656/2004 o energetike právo uzatvoriť zmluvu o distribúcii elektriny s prevádzkovateľom distribučnej
sústavy. Na strane druhej, zákon č. 656/2004 o energetike jasne definuje práva výrobcu elektrickej
energie, pričom medzi tieto práva neradí právo uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy
zmluvu o distribúcii elektrickej energie. Zákon č. 656/2004 o energetike pri výrobcovi elektrickej energie
jasne stanovuje povinnosť výrobcu uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o prístupe

a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom sústavy. V ďalších ustanoveniach zákon č. 656/2004 o
energetike (§ 24 ods. 1 písm. d) zákona) spája prístup do distribučnej sústavy s kapacitou sústavy, keď
zakotvuje oprávnenie žalovaného odmietnuť prístup do sústavy z dôvodu nedostatku kapacity sústavy.
Žalobca vystupuje v právnych vzťahoch so žalovaným ako účastník trhu s elektrinou podľa § 18 ods.
2 zákona č. 656/2004 o energetike (obdobne tak, podľa § 15 ods. 2 zákona č. 251/2012 o energetike)

v postavení odberateľa elektriny a tiež v postavení výrobcu elektriny. Žalovaný však vo všetkých
vzťahoch so žalobcom vystupuje len v postavení prevádzkovateľa distribučnej sústavy (ďalej označený
aj „PDS"). Odberateľom elektriny je osoba, ktorá odoberá elektrinu z distribučnej sústavy žalovaného
(PDS) a výrobca je osoba, ktorá elektrinu do distribučnej sústavy dodáva. Práve zohľadnenie zásadnej
rozdielnosti postavenia žalobcu - ako odberateľa a ako výrobcu, v predmete sporu nebolo okresným

súdom vykonané a posúdené dostatočne a tento rozdiel okresný súd vôbec nevzal do úvahy a vyhodnotil
v rozpore so zákonom č. 656/2004 a tiež s platným a účinným zákonom č. 251/2012 o energetike.
Z toho potom vyplynuli aj nesprávne právne závery súdu, že žalobca na to, aby mohol ako výrobca
elektriny využívať distribučnú sústavu, teda mal prístup k distribučnej sústave, musí mať zabezpečenú
aj distribúciu elektriny. Tento právny záver je však v rozpore so zákonom č. 656/2004 o energetike

a rovnako tak aj so zákonom č. 251/2012 o energetike) a nezohľadňuje technickú a vecnú stránku
poskytovania kapacity v distribučnej sústave. Tým, že okresný súd nerozlišoval v konaní rozdielnosť
právneho postavenia žalobcu voči žalovanému, rozdielnosť v postavení odberateľa elektriny a výrobcu
elektriny, nesprávne rozlišoval aj samotný pojem pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Žalovaný
považoval za nesprávne tvrdenie súdu (uvedené vo viacerých odsekoch odôvodnenia rozsudku), že

prístup do distribučnej sústavy je možný len na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a
distribúcii elektriny, pretože takéto tvrdenie je v rozpore s vyššie uvedeným, konkrétne v rozpore s § 21
ods.2písm.a)zákonač.656/2004oenergetike.„Vzmyslepríslušnýchustanovenízákonač.656/2004o
energetike a zákona č. 251/2012 o energetike sa - Pripojením rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity
v sústave a fyzické pripojenie, prístupom rozumie právo účastníka trhu využívať poskytnutú kapacitu

v sústave. Z vyššie uvedeného je potom potrebné vychádzať aj pri posudzovaní existencie prístupu
Žalobcu buď na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 2 písm. a) bod
23.2 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike) alebo na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave s
prevádzkovateľom sústavy (§ 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 o energetike). Je pravdou, že zákonč. 656/2004 o energetike v § 2 písm. a) bod 23.2 definuje prístup do sústavy ako prístup na základe
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Avšak, ako vyplýva z vyššie uvedeného,
právo na uzavretie zmluvy o distribúcii elektriny majú výlučne subjekty, ktorým takéto práva priznáva

zákon č. 656/2004 o energetike. Takýmto právom nedisponuje výrobca elektrickej energie. Rovnako
tak, zákon č. 656/2004 o energetike pri povinnostiach výrobcu stanovuje že tento je povinný uzatvoriť
zmluvu o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom, ide teda o iný typ zmluvy, ktorý v sebe
neobsahuje dojednanie o distribúcii elektriny. Zo zákonného znenia je zrejmé, že povinnosťou výrobcu
je mať zabezpečený prístup a pripojenie a nie distribúciu elektriny. Je potrebné zdôrazniť, že zákon č.

656/2004 o energetike nespája s výrobcom elektriny distribúciu elektriny. Vyššie uvedené je v súlade s
logickým výkladom, nakoľko, pokiaľ zákon nepriznáva právo výrobcovi elektriny na distribúciu elektriny,
nemôže mu zároveň ukladať povinnosť uzatvoriť takú zmluvu, predmetom ktorej bude právo, na ktoré
výrobca zo zákona nie je oprávnený“. Správnosť nazerania žalovaného na problematiku prístupu do
distribučnej sústavy je možné odvodiť aj zo záverov Súdneho dvora EÚ, ktorý vo veci C-239/07, bod 40.
rozsudku poskytol výklad pojmu „prístup do sústavy" nasledovne: „Pojem „prístup" sa spája s dodávkou

elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu, pravidelnosť a náklady služby." To, že žalobca dodáva
elektrickú energiu do distribučnej sústavy, je medzi stranami nesporné.

28. Napadnutý rozsudok je podľa odvolateľa rozporný, nakoľko okresný súd nevysvetlil, prečo v jednom
prípade vyvodzuje obsah zmluvy z kumulatívnej spojky „a" a v inom prípade tak nerobí. V tomto

smere je rozsudok arbitrárny. Zmluva o pripojení stanovuje, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je
okrem iného aj Príloha č. 1 - špecifikácia odberného miesta, špecifikácia odovzdávacieho miesta, doba
realizácie. Zmluva o pripojení je podpísaná tak žalobcom ako aj žalovaným, a teda predstavuje ich
vôľu upraviť si vzájomné vzťahy zadefinovaným spôsobom. Už len z tejto skutočnosti je zrejmé, že
obe zmluvné strany (tak žalobca ako aj žalovaný) prejavili vôľu vo výške maximálnej rezervovanej

kapacity stanovenej v prílohe č. 1. Nad rámec tejto skutočnosti, žalobca a žalovaný podpísali aj samotnú
prílohu č. 1, čím len deklarovali vyššie uvedené, a teda údajmi dojednanými v prílohe č. 1 chcú
byť viazaní. Práve žalobca je tým subjektom, ktorý SSD žiadal o pridelenie kapacity v distribučnej
sústave v ním stanovenom rozsahu. SSD následne iba vyhodnotila, či distribučná sústava disponuje
dostatočnou kapacitou a v kladnom prípade žiadosti žalobcu vyhovela. Neobstojí právny názor súdu

prvej inštancie, ktorý spočíva v tom, že dohodnutá výška maximálnej rezervovanej kapacity predstavuje
nejaký jednostranný akt zo strany žalovaného. Tento záver nemá oporu v predložených listinných
dôkazoch a nie je pravdivý. Pokiaľ okresný súd v rozsudku uvádza, že žalovaný v konaní nepredložil
žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, tak podľa žalovaného uvedené
tvrdenie súdu zjavne vyplýva z nepochopenia princípu fungovania trhu s elektrinou a súd bez ďalšieho

len doslovne preberá argumentáciu žalobcu. Prevažná väčšina odberateľov má teda prístup a distribúciu
zabezpečenú prostredníctvom svojho dodávateľa, ktorý im poskytuje tzv. univerzálnu službu - prístup,
distribúciu, dodávku elektriny prostredníctvom zmluvy o združenej dodávke elektriny. Takáto služba sa
poskytuje z dôvodu zjednodušenia komunikácie a administratívy zo strany odberateľov - zjednodušene
povedané, aby voči ním vystupoval v pozícii zmluvného partnera (pre fakturáciu, komunikáciu, sťažnosti

a pod.) jediný subjekt, a to vybraný dodávateľ elektriny. Z princípu fungovania trhu s elektrinou je však
zrejmé, že dodávateľ neposkytuje prístup a distribúciu elektriny samostatne. Pre zabezpečenie týchto
úkonov musí mať každý dodávateľ uzatvorenú tzv. rámcovú distribučnú zmluvu, prostredníctvom ktorej
sa prevádzkovateľ distribučnej sústavy (SSD) zaväzuje dodávateľovi zabezpečiť prístup a distribúciu
elektriny pre všetkých odberateľov, s ktorými má dodávateľ uzatvorenú zmluvu o združenej dodávke a za

tieto služby vystavuje dodávateľovi faktúry. Dodávateľ tieto faktúry následne zakomponuje do koncových
faktúr vystavených odberateľom. Pokiaľ by teda žalobca tvrdil, že zo strany SSD mu nie je poskytovaný
prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny, jednalo by sa z jeho strany o zavádzanie či
klamstvo. Za účelom preukázania uvedenej skutočnosti predložila SSD súdu zmluvu o dodávke a
distribúcii elektriny (zmluvu o združenej dodávke elektriny) uzatvorenú medzi žalobcom a vybraným

dodávateľom, kde je uvedený záväzok dodávateľa poskytnúť pre žalobcu ako odberateľa prístup
do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Dodávateľ však uvedené služby poskytuje žalobcovi
prostredníctvom prevádzkovateľa distribučnej sústavy - SSD, o čom svedčia aj rámcové distribučné
zmluvy predložené súdu. Je tak zrejmé, že práve SSD je subjektom poskytujúcim prístup do distribučnej
sústavy a distribúciu elektriny pre žalobcu. Žalobca vo vyššie popísaných právnych vzťahoch vystupuje

v postavení odberateľa a nie v postavení výrobcu elektriny. Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej
sústavy zabezpečuje pre žalobcu taký technický a fyzikálny stav vo svojej distribučnej sústave, ktorý
umožňuje výrobcovi elektriny (žalobcovi) dodávať (vpúšťať) vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy
pri dodržaní bezpečného a spoľahlivého prevádzkovania distribučnej sústavy. Úvaha súdu je založenápráve na skutočnosti, že žalobca distribučnú sústavu nevyužíva a prístup z toho dôvodu nepotrebuje.
Technické posúdenie a technicko-odborné posúdenie jednoznačne dokazujú, že toto konštatovanie nie
je pravdivé.

29. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nesprávne právne posúdenie otázky existencie zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy má za následok nesprávnu aplikáciu Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. PL. ÚS 17/2014-132 (ďalej len „Nález“ alebo „Nález ÚS SR“) na prejednávaný prípad. Vzhľadom
na aplikáciu nesprávnej právnej normy, si okresný súd osvojil závery Ústavného súdu SR vyjadrené

v Náleze, dôsledkom čoho je, že konajúci súd úplne opomenul tú skutočnosť, že v čase uzatvárania
zmluvy o pripojení bolo povinnosťou výrobcu elektriny a nie fakultatívnou možnosťou (právom) výrobcu
elektriny, tak ako to uvádza okresný súd, uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy. Ide presne o opačnú
situáciu, z ktorej vychádzal tak Ústavný súd SR ako aj Okresný súd Žilina. Z konania je zrejmé, že
žalobca sa vo vzťahu ku účinkom rozhodnutí Ústavného súdu SR odvoláva na zjednocujúce stanovisko
pléna Ústavného súdu SR publikované v Zbierke rozhodnutí Ústavného súdu SR pod č. 64/2006

(ďalej len „Zjednocujúce stanovisko"), pričom tomuto názoru žalobcu prisvedčil aj súd v napádanom
rozsudku. Žalobca však opomenul a táto skutočnosť zjavne unikla aj konajúcemu súdu v odôvodnení
napádaného rozsudku, že Zjednocujúce stanovisko sa týka prípadu, v ktorom žalobca (zdravotná
poisťovňa) požadoval od žalovaných (dlžníkov) plnenie z titulu právneho predpisu, ktorý v priebehu
konania stratil účinnosť (ako aj platnosť). Išlo teda o konanie, v ktorom dlžníci dobrovoľne nesplnili svoju

povinnosť a veriteľ sa (na základe protiústavného ustanovenia zákona) plnenia domáhal. Čo je pritom
podstatným, je fakt, že dlžníci, ktorí v danom prípade v prospech zdravotnej poisťovne plnili dobrovoľne,
sa vrátenia (vydania) svojho plnenia už domôcť nemohli. Žalovaný citoval z rozhodnutia PL. ÚS 15/08, z
rozhodnutia, PL. ÚS 17/08. Tomuto náhľadu Ústavného súdu SR, vo vzťahu ku účinkom jeho rozhodnutí
exnunc,pritomvôbecneodporovaloaniužspomínanéZjednocujúcestanovisko.Výslovnesavňomtotiž

konštatuje,že:„Vsúvislostisprávnymnázoromprvéhoadruhéhosenátujepotrebnéuviesť,žeanijeden
z nich nespochybnil právny názor tretieho senátu ústavného súdu, podľa ktorého účinky rozhodnutia
ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sú ex nunc". Zjednocujúce stanovisko,
na ktoré sa odvoláva žalobca, teda rieši skutkovo aj právne úplne odlišnú situáciu, a teda nie je možná
jeho aplikácia v tomto spore. Pokiaľ by bola použitá, bolo by to jednoznačné absolutizovanie princípu

účinnostiNálezuÚSextunc,atedaplnépopretieústavnéhoprincípu,textuzákonairozhodovacejpraxe.
Okresný súd sa s uvedenými skutočnosťami v napádanom rozsudku nevyporiadal, pričom uviedol len
toľko, že Zjednocujúce stanovisko sa údajne týka všetkých súdnych konaní, čo je však s ohľadom na
vyššie uvedené zjavný nezmysel. Zjednocujúce stanovisko sa týkalo len tých „všetkých konaní“, ktoré
boli vedené zo strany zdravotných poisťovní voči dlžníkom. Netýka sa samozrejme všetkých civilných

konaní, pretože by zaviedlo princíp retroaktivity, ktorý je neprípustný. Žiadal odvolací súd, aby v zmysle
§ 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu zamietne, nakoľko je nedôvodný a zaviaže
ho k náhrade trov konania v rozsahu 100%.

30. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380

ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaného a postupom bez nariadenia pojednávania
verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za aplikácie § 388 CSP bol rozsudok okresného súdu v
napadnutých výrokových častiach zmenený tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá. Rozhodnutie bolo
prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

31. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/50/2022-646 zo dňa
21.3.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského
súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia
krajského súdu dňa 23.3.2023 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, ako aj oznámením miesta

a času verejného vyhlásenia rozsudku krajským súdom podľa ust. § 219 ods. 3 CSP elektronickými
prostriedkami zástupcovi žalovaného, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu
rozsudku krajským súdom v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

32. Primárne krajský súd k svojmu postupu a rozhodnutiu o odvolaní žalovaného bez nariadenia

pojednávania poukazuje na to, čo bolo aj v súlade so závermi okresného súdu, že v odvolacom konaní
sa riešila právna otázka, pre vyriešenie ktorej nebolo potrebné pred krajským súdom, ako odvolacím
súdom, zopakovať dokazovanie vykonané pred okresným súdom, a tým ani nariadiť na prejednanie
odvolania žalovaného pojednávanie pred krajským súdom. Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje nazávery napadnutého rozsudku okresného súdu, príkladmo v odseku 45. odôvodnenia, keď okresný súd
zvýraznil, že predmetom sporu je výlučne právna otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje
obchodno-právny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo

nie, keď technická analýza, schéma, či grafy nedávajú odpoveď na právnu otázku; technicko-odborné
posúdenie využívania kapacity je podľa záverov okresného súdu irelevantné, pretože podstatou je
právne posúdenie, ak v danom spore ide o právnu otázku, keď zmluva o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny je podľa okresného súdu jediným právnym základom pre uhrádzanie platby
za prístup. Krajský súd poukazuje na § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nebola splnená ani jedna v

tomto zákonnom ustanovení uvedených situácií, pre ktorú by bolo potrebné nariadiť pred krajským
súdom pojednávanie, preto odvolací súd mal za to, že boli splnené zákonné podmienky k prejednaniu a
rozhodnutiu odvolania žalovaného postupom bez nariadenia pojednávania. To, že v odvolacom konaní
bola riešená len právna otázka, vyplýva aj z nižšie uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 167/2020 zo dňa 24. marca 2020.

33. Predmetom sporu tak v konaní pred okresným súdom, ako aj pred odvolacím súdom bolo
posúdenie toho, či žalobca má nárok na zaplatenie sumy 12.605,62 Eur s príslušenstvom, ktorá suma
žalobcom bola žalovanému zaplatená, či už priamou platbou alebo započítaním ako platba za prístup
do distribučnej sústavy za poskytnutých tvrdení žalobcom, že ak absentovala zmluva na prístup do
distribučnejsústavy,takžalobcabezprávnehodôvoduuhrádzalplatbyzaprístupdodistribučnejsústavy,

vydania ktorých sa domáhal podanou žalobou.

34. K žalobcom uplatnenému nároku sa uvádza, že v rámci rozhodovacej činnosti krajského súdu ako
odvolacieho súdu, aj v iných obdobných skutkových a právnych veciach bolo rozhodované, avšak v
záujme zabezpečenia princípu právnej istoty, obsahom ktorého je, aby sa na určitú právne relevantnú

otázkuvrovnakýchpodmienkachdalarovnakáodpoveď,t.j.abysaporovnateľné,resp.obdobnésituácie
posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom, bolo v odvolacom konaní prerušené aj dané
konanie o odvolaní žalovaného uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/141/2018-399 zo dňa
27.05.2019(právoplatnýmdňa11.4.2019)aždoskončeniakonaniaodovolanípodanomžalovanýmproti
rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/48/2018 zo dňa 19.09.2018, v podaní žalovaného zo dňa

23.10.2018. K prerušeniu tohto odvolacieho konania došlo v zmysle návrhu žalovaného, pretože krajský
súd s prihliadnutím na väčšie množstvo prejednávaných právnych vecí, založených na obdobnom
právnom základe, ako aj skutkovom, považoval za dôvodné, aby o rozhodujúcich právnych otázkach, na
ktorých stojí posúdenie v konaní uplatnených nárokov, bolo prioritne rozhodnuté najvyšším súdom ako
súdom dovolacím. V dovolacom konaní bola vymedzená ako podstatná otázka týkajúca sa právneho

vzťahu medzi výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, otázka
posúdenia tohto právneho vzťahu podľa zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, resp. podľa zákona č.
251/2012 Z.z. o energetike a tiež otázka aplikácie Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2014
ex nunc alebo ex tunc. Výsledkom dovolacieho konania bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Obdo/95/2018 zo dňa 29. apríla 2020, z ktorého vyplynuli závery, z ktorých práve z titulu princípu

právnej istoty bol povinný vychádzať aj krajský súd v danej odvolacej veci, keďže boli riešené spoločné
právne otázky. Krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/95/2018 zo
dňa 29. apríla 2020 (ďalej aj len „uznesenie NS SR“), ktoré je rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ako dovolací súd rieši len právnu otázku, ktorá predstavuje
právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, ktorá je významná pre posúdenie prípustnosti

dovolania, a tým riešil len otázku právneho úkonu - Zmluvu o pripojení uzavretú medzi žalobcom
Plachtice Power, s.r.o., IČO: 45 713 316 a dovolateľom, ktorá založila vzájomný právny vzťah medzi
stranami a vznikla za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
dovolací v uznesení poukázal aj na prechodné ustanovenia obsiahnuté v zákone č. 251/2012 Z.z.,
konkrétne ust. § 96 ods. 7 prvá veta zákona č. 251/2012 Z.z. a upriamil pozornosť na právny rámec

fungovania vnútorného trhu s elektrinou, ktorý je upravený v rámci práva Európskej únie, na ktorú
skutočnosť okresný súd ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach nereflektovali, v ktorej súvislosti
dovolací súd, a to NS SR poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o
spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou (ďalej „smernica“), ktorá predpokladá zabezpečenie
otvoreného prístupu na trhu s elektrinou. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení uviedol, že

„v rámci posúdenia zmluvy o pripojení, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným na základe zákona č.
656/2004 Z.z., je potrebné vychádzať aj zo smernice a v rámci interpretácie právnych noriem uplatniť
eurokonformný výklad“ (ods. 16. uznesenia NS SR).35. Z odseku 16.1., 16.2. odôvodnenia uznesenia NS SR vyplýva, že „žalovaný ako prevádzkovateľ
regionálnej distribučnej sústavy bol podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku zmluvného vzťahu
povinný na základe zmluvy umožniť pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým

výrobcom elektriny za rovných (t.j. nediskriminačných) podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného
vzťahu bezpodmienečne vyžadovaného zákonom č. 656/2004 Z.z. nemohol mať výrobca elektriny
prístup do distribučnej sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený. V zmysle zákona č. 656/2004 Z.z.
nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp.

aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe, ktorú zákon č.
656/2004 Z.z. priamo vyžadoval - by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by
nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004
Z.z. Zjednodušene povedané, aby mohol výrobca elektriny (t.j. žalobca) vyrábať elektrinu a dosahovať
zisk z predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu
a splniť všetky podmienky stanovené zákonom č. 656/2004 Z.z. vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o

pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Následne sa
výrobca elektriny nemôže s úspechom brániť tvrdením, že jeho vôľou (resp. úmyslom) nebolo uzavrieť
zmluvu o prístupe, keďže táto je obsiahnutá už v tom, že chcel ako výrobca pôsobiť na otvorenom trhu
s elektrinou, s ktorým je spojené splnenie všetkých zákonných podmienok (resp. povinností).“

36. Krajský súd ďalej poukazuje na odôvodnenie uznesenia NS SR odsek 17., 17.1., z ktorého vyplýva
záverdovolaciehosúdu,žesúdynižšejinštancienesprávneaplikovaliust. §21ods.2písm.a)vspojení
s § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z., ak vyslovili, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená
zmluva o prístupe, ak jej existencia podmieňovala oprávnenie žalobcu pôsobiť na otvorenom trhu s
elektrinou ako výrobca elektriny. Podľa Najvyššieho súdu SR zo skutkového stavu ustáleného súdmi

nižšej inštancie vyplynulo, že žalobca pôsobil a pôsobí na trhu s elektrinou ako výrobca elektriny, a teda
nepochybne pre výkon svojej podnikateľskej činnosti musel mať za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z.
so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe a o
pripojení do distribučnej sústavy, pričom rozhodnutia súdov nižšej inštancie spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení, v dôsledku čoho bolo dovolanie dôvodné; k rovnakému právnemu záveru dospeli

aj ďalšie senáty obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 3Obdo/18/2019, 1Obdo/13/2019, 1Obdo/18/2019,
1Obdo/25/2019, 2Obdo/9/2019. V odseku 18.2. odôvodnenia uznesenia NS SR bolo konštatované ...
„Vyriešenie dovolateľom nastolenej otázky je tak relevantné pre vyriešenie tých sporov, v ktorých nebola
medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorená zmluva o
prístupe do distribučnej sústavy“. Z odseku 19. odôvodnenia uznesenia NS SR vyplýva, že podľa názoru

dovolaciehosúdunálezÚstavnéhosúduSRnarozhodovanýspornedopadá,keďžeprisprávnejaplikácii
ustanovení § 21 ods. 2 písm. a) v spojení s § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z. nemožno
dospieť k záveru, že by medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej
sústavy, a preto by vyriešenie dovolacej právnej otázky ohľadne účinkov nálezu Ústavného súdu SR
malo výlučne len akademický charakter, z ktorého dôvodu dovolací súd túto dovolaciu otázku nebol

oprávnenývyriešiť.Okreminého,zuzneseniaNSSRvyplýva,žesúdynižšejinštanciesúvrámcinového
konania viazané právnym názorom dovolacieho súdu.

37. Krajský súd považoval za potrebné v odôvodnení tohto svojho rozsudku vyjadriť rozhodné a
podstatné závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho vo vzťahu k riešenej

dovolacej otázke, keďže jej riešenie považoval za významné s ohľadom aj k zvolenému postupu, a
to už spomínaného prerušenia daného odvolacieho konania až do skončenia dovolacieho konania
vyvolaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/48/2018 zo dňa 19.09.2018. Vzhľadom
k prepojenosti predmetného odvolacieho konania s dovolacím konaním, výsledkom ktorého bolo
uznesenie NS SR, potom aj krajský súd v odvolacom konaní, pri posudzovaní nároku žalobcu o

(ne)existencii zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a to zmluvy o prístupe žalobcu do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, vychádzal z právnych záverov Najvyššieho súdu SR v
uznesení.

38. V ďalšom štádiu odvolacieho konania krajský súd uznesením č.k. 14Cob/67/2020-540 zo dňa

3.2.2021, právoplatným dňa 26.2.2021, odvolacie konanie v tejto veci prerušil do skončenia konania
o sťažnosti podanej na Ústavný súd SR vo veci porušenia základných práv a slobôd rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 3Obdo/18/2019 zo dňa 20. novembra 2019, ktoré konanie
pred ústavným súdom bolo vedené pod sp. zn. Rvp 352/2020. K tomuto prerušeniu pristúpil krajskýsúd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou v iných konaniach, keď vystupujúci iný žalobca
prostredníctvom zvoleného zástupcu oznámil, že podáva na Ústavný súd SR sťažnosť podľa Čl. 127
Ústavy SR, a to vo veci porušenia základných práv a slobôd, práve uznesením Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 3Obdo/18/2019 a vec je vedená pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 352/2020. V zmysle
tohto podania v inej veci žalobca mal za to, že táto ústavná sťažnosť je spôsobilá spochybniť právne
závery dovolacieho súdu o tom, že:
- existenciu právneho titulu k platbám za prístup, ktorá bola vyhláškou č. 221/2013 Z.z. zavedená počas
režimu nového zákona o energetike, je potrebné posudzovať podľa starého a neplatného zákona o

energetike, t.j. zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike,
- v dôsledku uzatvorenia zmluvy o pripojení za účinnosti starého zákona o energetike medzi stranami
musela vzniknúť aj „zmluva o prístupe.“ Inak povedané, podľa názoru dovolacieho súdu zmluva o
pripojení,uzatvorenázaúčinnostistaréhozákonaoenergetikevsebenevyhnutnesubsumujeaj„zmluvu
o prístupe“,
- každý výrobca, ktorý mal záujem pôsobiť na energetickom trhu, musel mať vôľu uzatvoriť „zmluvu o

prístupe“, a preto sa nemôže úspešne brániť, že takáto zmluva neexistuje, keďže takúto zmluvu bol
podľa názoru dovolacieho súdu povinný uzatvoriť na základe znenia ust. § 21 ods. 2 písm. a) starého
zákona o energetike,
- podľa dovolacieho súdu „zmluva o prístupe“, ktorá mala (údajne) vzniknúť na základe uzatvorenia
zmluvy o pripojení, za účinnosti starého zákona o energetike, nie je v rozpore s novším zákonom o

energetike. Podľa názoru dovolacieho súdu zmluvné strany nemuseli „zmluvu o prístupe“ uviesť do
súladu so znením ust. § 26 ods. 5 zákona o energetike.

39. Z dôvodu obsahu podanej ústavnej sťažnosti krajský súd mal za to, že v konaní pred Ústavným
súdom SR ako podstatné sa budú riešiť otázky existujúceho, resp. neexistujúceho právneho vzťahu

medzi žalobcom ako výrobcom elektriny a žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy v
rovine posúdenia existencie, resp. neexistencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny, aplikácie právnej normy, čo boli podľa názoru krajského súdu rozhodné právne otázky, ktoré
krajský súd rieši aj v rámci tohto vyvolaného odvolacieho konania.

40. Krajský súd preto dané odvolacie konanie prerušil pre vyvolané konanie podanou ústavnou
sťažnosťou pred Ústavným súdom SR, v rámci ktorého vyriešené otázky budú mať zásadný dopad vo
vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na vrátenie platieb, o ktorých žalobca tvrdí, že boli žalovanému
vyplácané na základe ustanovenia vyhlášky č. 221/2013 Z.z., ohľadom ktorého ústavný súd konštatoval
jeho protiústavnosť (sp. zn. ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016). Na základe uznesenia o prerušení tohto

odvolacieho konania v odseku 25. odôvodnenia uznesenia sp.zn. 14Cob/67/2020 zo dňa 03.2.2021, pod
ktorou spisovou značkou pôvodne bolo vedené dané odvolacie konanie, krajský súd dospel k záveru,
že konanie pred ústavným súdom môže zasiahnuť do daného odvolacieho konania, v ktorom sa rieši
nárok na vrátenie platieb vyplatených, resp. započítaných na základe ústavným súdom konštatovaného
neústavného ustanovenia vyhlášky č. 221/2013 Z.z.

41. Výsledkom konania pred Ústavným súdom SR bolo uznesenie č.k. III. ÚS 167/2022-250 zo dňa 24.
marca 2022, ktorým ústavné sťažnosti boli odmietnuté. V odseku 19. odôvodnenia tohto uznesenia sa
uvádza, že ...„výsledkom právneho posúdenia najvyššieho súdu bol záver o tom, že povinnosť výrobcu
elektriny uzavrieť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom vyplýva z ust. § 21 ods. 2

písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z.. Po vyhodnotení týchto podstatných aspektov Najvyšší súd SR dospel
k záveru, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Skutočnosť,
že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nestačí na prijatie záveru o
zjavnej arbitrárnosti napadnutých uznesení. Tvrdenie sťažovateľov, že prístup do distribučnej sústavy
nepotrebovali, pretože výrobca vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy len dodá - „vpustí“, vyznieva

nepresvedčivo, keďže výrobou a následným predajom energie sa napĺňa podstata podnikateľskej
činnosti sťažovateľom. Sťažovatelia nepochybne nepotrebujú energiu do sústavy len tak bez jej ďalšieho
využitia vpustiť“.

42. Z odseku 20. odôvodnenia predmetného uznesenia Ústavného súdu SR vyplýva ...„Najvyšší súd

primárne posudzoval právny vzťah medzi žalovanou a sťažovateľmi podľa zákona č. 656/2004 Z.z.,
pretože zmluva o pripojení bola medzi stranami uzavretá za účinnosti tohto zákona. Jeho ustanovenia
boli relevantné pre právne posúdenie veci vrátane povinnosti uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy. Nič na tom menení ani skutočnosť, že vyhláška, ktorá zaviedla povinnosť platby za prístup,nadobudla účinnosť neskôr a žalovaná začala vyberať platbu až začiatkom roka 2014. Rozhodujúcou
skutočnosťou bolo to, či výrobca mal uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Právne
posúdenie vzťahu medzi sťažovateľmi a žalovanou, so záverom o tom, že medzi týmito stranami došlo

k uzavretiu zmluvy o prístupe, má racionálny základ, preto nie je arbitrárny, či svojvoľný“. Ďalej v odseku
21. odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR sa uvádza, že vzhľadom na právny záver o tom, že
medzi stranami bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, sa právne závery Nálezu
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.PLÚS17/2014naprávnyvzťahmedzisťažovateľmiažalovanounevzťahujú.
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2014 dopadá len na právnu úpravu, no nie na vzťah strán

založený zmluvou. To vylučuje rozpor namietaných uznesení s nálezom Ústavného súdu SR o nesúlade
časti vyhlášky. Ústavný súd mal za to, že rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR nedošlo k porušeniu
základného práva sťažovateľov podľa Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, či práva podľa Čl. 6 ods.
1 Dohovoru, a preto boli ústavné sťažnosti odmietnuté.

43. Následne po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu a Ústavného súdu SR krajský

súd podľa uznesenia č.k. 14Cob/50/2022-638 zo dňa 30.11.2022, právoplatného dňa 19.12.2022,
rozhodol o pokračovaní v odvolacom konaní. Vzhľadom k vývoju aj iných odvolacích sporových vecí
bola zo strany krajského súdu daná výzva zo dňa 30.11.2022 (č.l. 640 spisu), či žalobca trvá na podanej
žalobe alebo túto berie späť. Po doručení výzvy a po uplynutí poskytnutej lehoty krajským súdom
právnemu zástupcovi žalobcu, ktorá výzva bola doručená dňa 18.12.2022, zostal žalobca nečinný.

44. Z dôvodu už zachovaného zákonného postupu podľa ust. § 373 ods. 3, § 374 ods. 1, 2 CSP
krajský súd v záujme prehľadnosti odôvodnenia svojho rozhodnutia už nevyjadroval podania sporových
strán, ktoré boli dokladané do súdneho spisu a ktoré viacmenej mali väzbu k procesným rozhodnutiam
krajského súdu o prerušení odvolacieho konania tak z titulu vyvolaného dovolacieho konania pred

Najvyšším súdom SR a podaním ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR.

45. Žalobca sa žalobou voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, celkovo v sume
12.605,62 Eur z dôvodu, že zo strany žalovaného boli žalobcovi vystavené faktúry za prístup do
distribučnej sústavy, týkajúce sa zariadenia žalobcu za obdobie 2014 až 2017 na mesačnej báze, ktoré

vystavené faktúry žalobca uhradil, pričom vychádzajúc z § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013 Z.z. takúto
povinnosť žalobca nemal, čo vyvodzoval z toho, že so žalovaným nemal uzavretú zmluvu o prístupe. Pre
účtovanie platby za prístup do distribučnej sústavy podľa žalobcu neexistoval zmluvný podklad s tým, že
žalobca poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016. Žalobca
v žalobe poukázal na jednotlivé faktúry za prístup do distribučnej sústavy za obdobie 2014 až 2017,

ako aj potvrdenia o ich úhrade, prípadne oznámenia o realizovaní jednostranného zápočtu, čo sa stalo
prílohou žaloby žalobcu. Podstata obrany žalovaného voči žalobcovmu nároku bola v tom, že platba za
prístup do distribučnej sústavy bola žalobcovi účtovaná oprávnene, pretože zmluva o pripojení, ktorá
založila právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, bola uzatvorená za účinnosti zákona č. 656/2004
Z.z. s tým, že žalovaný poukázal na prechodné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z. a vyjadrenie, že

zmluva o pripojení subsumuje v sebe aj zmluvu o prístupe.

46. Nebolo sporné medzi žalobcom a žalovaným to, že bola uzavretá Zmluva o pripojení zariadenia
odberateľa - výrobcu do distribučnej sústavy zo dňa 20.12.2011, v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka, zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike (ďalej len „Zmluva zo dňa 20.12.2011“). Spornou

právnou skutočnosťou medzi zmluvnými stranami bolo, či medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá
zmluva o prístupe, na podklade ktorého zmluvného vzťahu vznikol právny základ pre účtovanie platby
za prístup do distribučnej sústavy a v nadväznosti na vyhodnotenie uvedeného, či teda vzniklo na strane
žalovaného bezdôvodné obohatenie alebo nie.

47. Krajský súd ako súd odvolací na základe vyriešených právnych otázok v dovolacom konaní pred
Najvyšším súdom SR a v konaní pred Ústavným súdom SR, ktoré boli spoločné a podstatné aj pre danú
odvolaciu vec, dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto vo vyvolanom odvolacom
konaní rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 12.605,62 Eur spolu s príslušenstvom, a to úrokom z omeškania a vo výroku o nároku na

náhradutrovprvoinštančnéhokonaniazmenilpodľaust.§388CSPtak,žežalobužalobcuzamietol.Bolo
nesporné, že Zmluva o pripojení zo dňa 20.12.2011 bola uzavretá za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z.
o energetike. V zmysle ust. § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike zmluvy uzatvorené podľa
doterajších predpisov zostávajú v platnosti. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenie zákona č.251/2012 Z.z. zmluva zostala v platnosti aj po nadobudnutí jeho účinnosti 01.09.2012. Podľa Zmluvy zo
dňa 20.12.2011 sa žalovaný zaviazal zabezpečiť a umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v
tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy žalovaného a odberateľ sa zaviazal

zaplatiť žalovanému pripojovací poplatok. Danou zmluvou bola dohodnutá aj maximálna rezervovaná
kapacita.

48. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou od 01.01.2014 zaviedol
pre výrobcov elektrickej energie novú platbu, a to platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-

komponent). Podľa ust. § 26 ods. 23 citovanej vyhlášky mal každý výrobca elektriny pripojený do
distribučnej sústavy povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj v prípade, ak takýto výrobca nemal s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe. Ústavný
súd SR Nálezom sp. zn. PL ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2014 rozhodol tak, že časť ust. § 26 ods. 23
citovanej vyhlášky je protiústavná. Ústavný súd SR konštatoval, že povinnosť výrobcu elektriny uhrádzať
platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe.

49. Pre uplatnený žalobcov nárok bolo podstatné právne posúdenie veci, a to uzavretie Zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným zo dňa 20.12.2011 za zaviazanosti už vyslovených a vyriešených právnych
otázok Najvyšším súdom SR ako súdom dovolacím a Ústavným súdom SR, pre konanie ktorých v danej
odvolacej veci krajský súd prerušil konanie o odvolaní žalovaného.

50. Krajský súd vo väzbe na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/95/2018 zo dňa 29. apríla
2020poukazujena§21ods.2písm.a)zákonač.656/2004Z.z.vspojenís§24ods.2písm.h)zákonač.
656/2004 Z.z., ako aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES o spoločných pravidlách
pre vnútorný trh s elektrinou, ktorá predpokladá zabezpečenie otvoreného prístupu na trhu s elektrinou.

Smernica priamo predpokladá a zaväzuje členské štáty zabezpečiť nediskriminačné tarify za prístup pre
všetkých užívateľov distribučnej sústavy. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/95/2018
zo dňa 29. apríla 2020 odsek 16.1. odôvodnenia vyplýva, že žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej
distribučnej sústavy bol podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku zmluvného vzťahu povinný na
základe zmluvy umožniť pripojenie a zároveň prístup do distribučnej sústavy všetkým výrobcom

elektriny za rovnakých (nediskriminačných) podmienok. Bez existencie takéhoto zmluvného vzťahu,
bezpodmienečne vyžadovaného zákonom č. 656/2004 Z.z. nemohol mať výrobca elektriny prístup do
distribučnej sústavy a nemohol byť ani do nej pripojený. V zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. nebolo
možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o
pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby

táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe, ktorú zákon č.
656/2004 Z.z. priamo vyžadoval - by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže
by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004
Z.z. Zjednodušene povedané, aby mohol výrobca elektriny t.j. žalobca vyrábať elektrinu a dosahovať
zisk k predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu a

splniť všetky podmienky stanovené zákonom č. 656/2004 Z.z. vrátane uzatvorenia zmluvy o prístupe a o
pripojení k sústave so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. Následne sa
výrobca elektriny nemôže s úspechom brániť tvrdením, že jeho vôľou (resp. úmyslom) nebolo uzavrieť
zmluvu o prístupe, keďže táto je obsiahnutá už v tom, že chcel ako výrobca pôsobiť na otvorenom
trhu s elektrinou, s ktorým je spojené splnenie všetkých zákonných podmienok (resp. povinností) (ods.

16.2. odôvodnenia predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR). Ďalej Najvyšší súd SR v odseku
16.3. odôvodnenia uznesenia sp.zn. 4Obdo/95/2018 zo dňa 29. apríla 2020 uvádza ...„Povinnosti
prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy umožniť výrobcovi elektriny pripojenie a prístup do
distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave predpokladanej zákonom
č. 656/2004 Z.z. (§ 21 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z.) zodpovedá

právo prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy požadovať od výrobcu elektriny odplatu za túto
poskytnutú službu. Na tejto skutočnosti nemení nič ani zmena právnej úpravy obsiahnutá v zákone č.
251/2012 Z.z., ktorý upravuje niektoré zmluvné typy medzi subjektmi vykonávajúcimi činnosť na trhu s
elektrinou odlišne od zákona č. 656/2004 Z.z.. Pokiaľ zmluva uzavretá podľa zákona č. 656/2004 Z.z. nie
je v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z.z., nebolo povinnosťou zmluvných strán uzavrieť novú zmluvu,

keďže táto zostáva platná“.

51. Najvyšší súd SR ako súd dovolací mal za to, že ak žalobca pôsobil, resp. pôsobí na trhu s
elektrinou ako výrobca elektriny, tak nepochybne na výkon svojej podnikateľskej činnosti musel mať zaúčinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. so žalovaným ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy
uzatvorenú zmluvu o prístupe a o pripojení do distribučnej sústavy. Ďalej mal za to, že Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2014 zo dňa 22. júna 2016 na rozhodovaný spor nedopadá, keďže pri aplikácii

ust. § 21 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 24 ods. 2 písm. h) zákona č. 656/2004 Z.z. nemožno dospieť k
záveru, že by medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy.

52. Krajský súd pre posúdenie danej odvolacej veci, za rešpektovania princípu právnej istoty poukazuje
aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, kde boli vyslovené totožné právne závery sp. zn.

1Obdo/25/2019 zo dňa 19.02.2020, sp. zn. 1Obdo/13/2019 zo dňa 05.03.2020, sp. zn. 2Obdo/9/2019 zo
dňa 31.03.2019, sp. zn. 2Obdo/15/2019 zo dňa 30.04.2020, sp. zn. 1Obdo/18/2019 zo dňa 19.02.2020,
sp. zn. 3Obdo/18/2019 zo dňa 20.11.2019. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR boli podrobené aj konaniu
pred Ústavným súdom SR, s výsledkom uznesenia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 167/2020-250 zo
dňa 24. marca 2020, ktorým boli ústavné sťažnosti uvedených výrobcov elektriny odmietnuté. V tomto
uznesení ústavný súd v odseku 16. odôvodnenia uviedol, že všeobecné súdy boli konfrontované s

množstvom žalôb výrobcov elektriny s obdobným predmetom konania, preto bolo nepochybne žiaduce,
aby najvyšší súd vec hmotno-právne posúdil. Najvyšší súd v rozsahu dovolacej otázky opätovne
právne posúdil právny vzťah medzi žalovaným a výrobcami elektriny, ktorý bol založený zmluvami o
pripojení. Najvyšší súd hodnotil predmet činnosti a podnikania sťažovateľov ako výrobcov elektriny, či
sťažovatelia ako výrobcovia elektriny z podstaty svojej podnikateľskej činnosti potrebovali prístup do

distribučnej sústavy, podmienky stanovené právnou úpravou, účinnou v čase vzniku právneho vzťahu
medzi stranami sporu, t.j. zákonom č. 656/2004 Z.z. Najvyšší súd dospel k záveru, že povinnosť výrobcu
elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom vyplývala z ust. § 21 ods.
2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z.. Po vyhodnotení týchto podstatných aspektov najvyšší súd dospel
k záveru, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Najvyšší súd

SR týmto nezasiahol do skutkového stavu, nevykonal žiadne nové dôkazy, ale zistený skutkový stav
právne posúdil potom, ako vyložil právne normy obsiahnuté v zákone č. 656/2004 Z.z.. To, že toto právne
posúdenie je iné ako právne posúdenie okresného súdu a krajského súdu, neznamená, že by išlo o
zásah do týmito súdmi zisteného skutkového stavu veci. Išlo o právne posúdenie nepochybne prejavenej
vôle zúčastnených subjektov tak, ako bola zachytená v písomne uzavretých zmluvách. V konaní nebolo

sporné to, s akým obsahom boli medzi stranami uzavreté zmluvy, teda nešlo o skutkový spor. Spor bol
výlučne o právnom posúdení týchto zmlúv, teda o tom, aké právne následky sa s takto uzatvorenými
zmluvami, vzhľadom na právnu úpravu, spájali. Ďalej ústavný súd v odseku 19. odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol, že výsledkom právneho posúdenia najvyššieho súdu bol záver o tom, že povinnosť
výrobcuelektrinyuzavrieťzmluvuoprístupeapripojeníksústavesprevádzkovateľomvyplývazust.§21

ods.2písm.a)zákonač.656/2004Z.z.Povyhodnotenítýchtopodstatnýchaspektovnajvyššísúddospel
k záveru, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Skutočnosť,
že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nestačí na prijatie záveru o
zjavnej arbitrárnosti napadnutých uznesení. Tvrdenie sťažovateľov, že prístup do distribučnej sústavy
nepotrebovali, pretože výrobca vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy len dodá - „vpustí“, vyznela

pre ústavný súd nepresvedčivo, keďže výrobou a následným predajom energie sa napĺňa podstata
podnikateľskej činnosti sťažovateľov. Podľa ústavného súdu sťažovatelia nepochybne nepotrebujú
energiu do sústavy len tak, bez jej ďalšieho využitia vpustiť.

53. V odseku 20. odôvodnenia uznesenia Ústavný súd SR uviedol, že Najvyšší súd SR určil, podľa

ktorého právneho predpisu sa právny vzťah bude posudzovať, a to podľa zákona č. 656/2004 Z.z., ak
zmluva o pripojení bola uzavretá za účinnosti tohto zákona, ustanovenia ktorého zákona boli relevantné
pre právne posúdenie veci vrátane povinnosti uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Nič
na tom nezmenila ani skutočnosť, že vyhláška, ktorá zaviedla povinnosť platby za prístup, nadobudla
účinnosť neskôr. Právne posúdenie vzťahu medzi sťažovateľmi a žalovaným, so záverom o tom, že

medzi týmito stranami došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe, má racionálny základ, preto nie je arbitrárny,
čisvojvoľný.Vodseku21.odôvodneniauzneseniaÚstavnýsúdSRďalejuviedol,ževzhľadomnaprávny
záverotom,žemedzistranamibolauzavretázmluvaoprístupedodistribučnejsústavy,saprávnezávery
Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2014 na právny vzťah medzi sťažovateľmi a žalovaným
nevzťahujú. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2014 dopadá len na právnu úpravu, no nie

na vzťah založený zmluvou. To vylučuje rozpor namietaných uznesení s nálezom ústavného súdu o
nesúlade časti vyhlášky.54. Krajský súd uvádza, že Najvyšší súd SR vydal rozhodnutia pochádzajúce z viacerých senátov
najvyššieho súdu založené na rovnakom právnom názore, podľa ktorého zákon č. 656/2004 Z.z., účinný
v čase uzavretia zmluvy o pripojení, podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného

uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o
pripojení k sústave, uzatvorená podľa zákona č. 656/2004 Z.z. neodporuje neskoršej právnej úprave
obsiahnutej v zákone č. 251/2012 Z.z.

55. Krajský súd poukazuje na to, že prebiehali obdobné spory vyvolané výrobcami elektriny z

obnoviteľných zdrojov energie voči prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na obdobnom
skutkovom a právnom základe, ako aj daná prejednávaná odvolacia vec. Najvyšší súd SR v
rozhodovacej činnosti na rozdiel od rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu dospel k záveru, že
povinnosť výrobcov elektriny uzatvoriť zmluvu o prístupe a pripojení k sústave s prevádzkovateľom
vyplývala z ust. § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. a že zmluva o prístupe do distribučnej
sústavy bola súčasťou zmluvy o pripojení. Najvyšší súd SR tak odlišne právne posúdil zmluvné vzťahy

medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, založené zmluvami o
pripojení uzatvorenými za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z., než boli posúdené v rámci doterajšej
rozhodovacej činnosti okresnými súdmi a odvolacím súdom. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu
SR ako súdu dovolacieho v skutkovo a právne obdobných veciach sa stala tak konštantná, ustálená, čo
znamená, že v tomto odvolacom konaní bol krajský súd povinný z tejto rozhodovacej činnosti vychádzať

a túto aplikovať.

56. Na základe vyslovených názorov, záverov Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR odvolací
súd dospel k záveru o opodstatnenosti odvolania žalovaného, a tým nesprávnosti prijatého právneho
záveru okresným súdom. Krajský súd práve pre princíp právnej istoty, vyslovených právnych názorov

Najvyšším súdom SR a Ústavným súdom SR dospel k záveru, že zmluva o prístupe do distribučnej
sústavy bola obsiahnutá, resp. bola súčasťou Zmluvy o pripojení zariadenia odberateľa - výrobcu do
distribučnej sústavy, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 20.12.2011. Žalobca, ktorý pôsobil
na trhu s elektrinou ako výrobca elektriny, nepochybne na výkon svojej podnikateľskej činnosti musel
mať za účinnosti zákona č. 656/2004 Z.z. so žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy

uzatvorenú zmluvu o prístupe a o pripojení do distribučnej sústavy. Povinnosti žalovaného umožniť
žalobcovi pripojenie a prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a o pripojení k
sústave predpokladanej zákonom č. 656/2004 Z.z. (§ 21 ods. 2 písm. a), § 24 ods. 2 písm. h) zákona
č. 656/2004 Z.z. v spojení s ust. § 96 ods. 7 zákona č. 251/2012 Z.z.), zodpovedá právo žalovaného
požadovať od žalobcu odplatu za túto poskytnutú službu, a to poplatok za prístup do distribučnej sústavy.

Poplatok za prístup do distribučnej sústavy preto mal zmluvný základ, nebol požadovaný žalovaným
v rozpore s právnou úpravou, nebolo potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzavretá nová
zmluva podľa zákona č. 251/2012 Z.z., ak bola uzavretá medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z.z.
Žalobcovi tak na základe uzavretej Zmluvy o pripojení zo dňa 20.12.2011, ktorej súčasťou bola zmluva

o prístupe, vznikla povinnosť uhrádzať žalovanému aj platby za prístup do distribučnej sústavy, tzv. G-
komponent, ktorý poplatok bol fakturovaný žalovaným v súlade s ust. § 26 ods. 23 vyhlášky č. 221/2013
Z.z. Ak žalobca bol povinný zaplatiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, tak nemohlo na strane
žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie.

57.Nazákladevyjadrenýchprávnychzáverovkrajskýmsúdom,ktorévychádzalizozáverovNajvyššieho
súdu a Ústavného súdu SR, čo viedlo k zachovaniu princípu právnej istoty, aby sa v konaní pred súdmi
na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, resp. aby sa
porovnateľné, resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom, došlo v
odvolacom konaní k zmene napadnutého rozsudku okresného súdu a k zamietnutiu žaloby žalobcu.

Krajský súd dodáva, že v zmysle obsahu spisového materiálu zástupcovi žalobcu boli doručované
podania žalovaného, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR, z ktorých rozhodnutí
vyplývajúce právne závery boli aplikované krajským súdom na danú odvolaciu právnu vec, právny
zástupca žalobcu zostal nečinný.

58. Podľa ust. § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.59. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

60. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

61. Krajský súd v odvolacom konaní zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch a
súčasne za aplikácie ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej

inštancie a odvolacích trov tak, že žalovaný ako úspešná sporová strana má voči žalobcovi nárok na
plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

62. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

63. Podľa Čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon.

64. Krajský súd pri posudzovaní výnimočnosti okolností sporu vychádzal aj z vyššie uvedeného článku

Ústavy Slovenskej republiky v spojení s Čl. 2 ods. 1 CSP s dôrazom na to, že žalobca doručením
žaloby vyvolal spor, v ktorom sa domáhal svojho práva, súdnej ochrany. Svoje právo na zaplatenie
peňažnej pohľadávky voči žalovanému uplatnil v súlade s podmienkami o súdnej ochrane, ktoré
vyplývajú z Civilného sporového poriadku. Voči nároku uplatnenému žalobcom sa žalovaný rovnako v
súlade s podmienkami o súdnej ochrane v rámci prostriedkov procesnej obrany bránil námietkou jeho

nedôvodnosti v priebehu celého súdneho konania, keď poukazoval aj na právne závery vyjadrené v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR v obdobných sporových veciach a závery vyslovené Ústavným
súdom SR v Náleze č.k. III. ÚS 257/2020-256 zo dňa 14.12.2021 a v uznesení č.k. III. ÚS 167/2022-250
zo dňa 24. marca 2022.

65. Odvolací súd posudzoval aj prípadnú výnimočnosť v okolnostiach danej veci spočívajúcou v zmene
právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku poukazuje na základný štrukturálny princíp, ktorý sa v
civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení, v ktorého
rámci obe strany vystupujú ako protistrany uplatňujúce v konaní protichodné záujmy, pričom každá
strana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného

útoku a obrany docieliť vlastného úspechu a prehry protistrany. Teda každá zo sporových strán háji
svoje práva, do ktorých iný nedôvodne zasahuje. To, či ide o dôvodný alebo nedôvodný zásah a v jeho
rámci riešenie nastolenej právnej otázky, je na posúdení príslušného súdu, a to v rámci jednotlivých fáz
konania, t.j. prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. Interpretácia a aplikácia zákonov
prislúcha všeobecnému súdu, s dôrazom na viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho

súdu pri výklade a uplatňovaní zákonov, ktoré viedli k rozhodnutiu. Úlohou ústavného súdu, tak ako v
tomto prípade, bola kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou, vo vzťahu
k sťažnosťou napadnutým rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR. Pokiaľ dovolací súd na základe výkladu
právnych predpisov dospel k právnemu záveru odlišnému od súdov prvej a druhej inštancie, a to, že
medzistranamidošlokuzavretiuzmluvyoprístupedodistribučnejsústavy,ktorývýkladpodľaústavného

súdu má racionálny základ, a preto námietky porušenia základných práv sťažovateľov zhodnotil ako
zjavneneopodstatnené,takuvedenésamoosebenepredstavujevýnimočnosťokolnostísporovejveci.V
priebehuceléhokonaniabolžalobcazastúpenýadvokátom,ktorývyužívalprostriedkyprocesnéhoútoku
a bola zrejmá aj konzistentná obrana žalovaného, a preto si žalobca musel byť vedomý aj prípadného
rizika neúspechu v konaní.

66. Krajský súd v prejednávanej veci nevzhliadol zákonné predpoklady pre použitie moderačného práva,
pretože bolo len a výlučne na úvahe žalobcu, či bude v konaní pokračovať (a vystaví sa na základe
právneho názoru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR prípadnému neúspechu v konaní, a
tým i riziku znášania trov konania svojich i protistrany) alebo vezme žalobu späť. K prijatému záveru

krajským súdom sa poukazuje primerane aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS144/2010,podľaktorého„...použitieust.§150ods.1O.s.p.musízodpovedaťosobitnýmokolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V opačnom prípade nepriznanie trov
súdneho konania je zásahom do práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.67. Krajský súd v danej veci nezistil dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by malo byť použité
ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov súdneho konania a ten tu nebol daný ani

okolnosťami veci.

68. V zhrňujúcom závere odvolací súd uvádza, že o nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj
odvolacieho konania rozhodol v zmysle zásady úspechu vo veci, pokiaľ neboli zistené dôvody postupu
v zmysle ust. § 257 CSP a žalovanému ako úspešnej sporovej strane voči žalobcovi priznal nárok na

plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

69. Len k úplnosti dodáva odvolací súd, že rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania môže súd
zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Zmyslom a účelom náhrady
trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť „úspešnému“ účastníkovi náhradu trov
konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k

vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.