Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/75/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119012438
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:8119012438.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Milana Straku a JUDr. Lucie Horvátovej v trestnej veci navrhovateľa U. M. ml., nar. XX.X.XXXX, bytom
A. XXX, W. O., na vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácie U. M., nar. XX.X.XXXX vo Z. O., trvale bytom
Z. O. č. XX, nebohého od XX.X.XXXX, vo vzťahu k zbaveniu osobnej slobody v dobe od 19.8.1957 do
10.9.1957 na neverejnom zasadnutí dňa 30. marca 2023, prejednal sťažnosť obhajcu navrhovateľa U.

M. ml. proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 26. júna 2022, sp.zn. 15Nt/15/2019 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť U. M. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 23. júna 2022, sp.zn. 15Nt/15/2019 bolo rozhodnuté tak, že
podľa § 33 ods. 1 zákona číslo 119/1990 Zb. návrh na vyslovenie, že U. M. nar. XX.X.XXXX vo Z. O.
okr. P., trvale bytom Z. O. č. XX, okr. P., toho času nebohý, je účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k

zbaveniu osobnej slobody od 18.8.1957 do 10.9.1957, sa zamieta.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obhajca navrhovateľa do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď
po vyhlásení uznesenia. Následne obhajca sťažnosť písomne odôvodnil. V dôvodoch podanej sťažnosti
obhajca poukázal na to, že okresný súd zamietol návrh podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.
súc viazaný názorom nadriadeného súdu o uplynutí dvojročnej lehoty na podanie návrhu. Navrhovateľ

uvádza, že nepodal žiadnu žiadosť podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Okresný súd teda rozhodol
o niečom, čo nebolo predmetom návrhu. Zdôvodnil to odkazom na názor nadriadeného súdu. Podľa
názoru obhajoby nadriadený súd iba poskytol svoj náhľad na rôzne možnosti, ktoré ponúka zákon č.
119/1990 Zb., ale rozhodne nenútil podriadený súd, aby rozhodoval o niečom, čo nie je predmetom
návrhu. Tým bolo porušené právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Okresný súd naviac úplne opomenul špecifické okolnosti

prejednávaného prípadu. Navrhovateľ doložil, že v roku 1957 bol jeho otec odsúdený z rovnakého
dôvodu druhý krát. Došlo teda k porušeniu zásady „ne bis in idem“. Prvé odsúdenie bolo zrušené
rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 5.10.2016, sp. zn. 7Tz 48/2016 a následne bola podľa § 33
ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. vyslovená účasť navrhovateľovho otca na súdnej rehabilitácii uznesením
Mestského súdu Brno zo dňa 31.3.2017, sp. zn. 1Nt 480/2016. Toto uznesenie navrhovateľ predložil
pri podaní svojho návrhu, ale súd sa s ním v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal. Okresný súd

neuviedol žiadne dôvody, prečo v jednom prípade mohlo byť navrhovateľovi vyhovené a v druhom plne
zrovnateľnom prípade nebolo navrhovateľovi vyhovené. Tým okresný súd porušil právo na rovnosť,
garantované v čl. 1 Listiny základných práv a slobôd. Jediným dôvodom, prečo okresný súd odoprel
vyslovenie účasti na súdnej rehabilitácii, je to, že žiadosť podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č.
119/1990 Zb. platnom znení bola podaná oneskorene. Navrhovateľ zdôraznil, že nepodával žiadosť
podľa uvedeného ustanovenia a ustanovenie § 33 ods. 2 uvedeného zákona žiadnu lehotu neustanovuje

s poukazom na právne názory vyslovené v rozhodnutiach Ústavného súdu ČR zo dňa 24.4.2017, sp.
zn. I. ÚS 262/17 a zo dňa 24.7.2013, sp. zn. IV. ÚS 2853/12. K tomu navrhovateľ dodal, že podľarozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.8.2009, sp. zn. 4So 143/2008, je neprípustné, aby sa zákony
vydané v spoločnom štáte vykladali v jednom nástupníckom štáte (ČR) v prospech poškodených a v
druhom nástupníckom štáte (SR) v ich neprospech, a to za situácie, keď oba štáty sú členmi Európskej

únie. Preto obhajoba navrhla, aby nadriadený súd zrušil napadnuté uznesenie a aby vyhovel návrhu
navrhovateľa.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a/,
b/ Tr.por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto

výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť obhajcu navrhovateľa
nie je dôvodná.

Na základe preskúmania postupu konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia krajský
súd nezistil existenciu chýb procesného charakteru, ktoré by samé osebe boli dôvodom na zrušenie
napadnutého uznesenia. Krajský súd v konečnom dôsledku konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti nie je

ani namietaná existencia takýchto procesných chýb.

Pokiaľ ide o správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, v prejednávanej veci sa navrhovateľ
podaným návrhom domáha, aby súd v trestnom konaní rozhodol, že otec navrhovateľa U. M., nar.
XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení účastný

rehabilitácie vo vzťahu k zbaveniu osobnej slobody v dobe od 19.8.1957 do 10.9.1957.

V súvislosti s prejednávanou vecou krajský súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 119/1990

Zb., ak nie je uvedené inak) účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré
v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody
zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách
zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených
v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v

používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané
hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné
zákony vedome alebo hrubo porušovali. V súvislosti s aplikáciou príslušných ustanovení zákona č.
119/1990 Zb. krajský súd považuje za nutné zdôrazniť účel tohto zákona, vymedzený v ustanovení §
1 ods. 1. Týmto ustanovením zákonodarca rámcovo stanovil postup, akým sa má dosiahnuť súdna

náprava nezákonností zo strany štátu voči dotknutým osobám. Z uvedeného ustanovenia vyplýva,
že podmienkou odškodnenia dotknutých osôb je (1.) zrušenie odsudzujúcich rozhodnutí, (2.) nové
preskúmanieprípadovosôbprotiprávneodsúdenýchvtrestnomkonaní,vrámciktorého(3.)saodstránia
neprimerané tvrdosti represie. Až na základe výsledkov nového preskúmania vecí a nového rozhodnutia
v trestnom konaní môže potom nastúpiť 4. zabezpečenie spoločenskej rehabilitácie a hmotného

odškodnenia neprávom odsúdených osôb. Táto zákonom stanovená postupnosť krokov, podrobne
upravených v ustanoveniach § 2 až § 28 zákona č. 119/1990 Zb., podľa názoru krajského súdu vyjadruje
jednoznačnú a s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami súladnú vôľu zákonodarcu, ako sa má
realizovať súdna rehabilitácia dotknutých osôb podľa uvedeného zákona.

Základnáúpravazákonač.119/1990Zb.(viďdruhýažsiedmyoddiel)satýkavýlučneprípadov,vktorých
došlo k právoplatnému odsúdeniu dotknutých osôb. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č.
119/1990 Zb. sa až nové právoplatné konečné rozhodnutie v trestnej veci stáva podkladom k uplatneniu
nárokov na odškodnenie postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. S poukazom na uvedené a na čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky je nutné rozlišovať, o akých otázkach v súvislosti s aplikáciou zákona č.

119/1990 Zb. má právomoc rozhodovať súd v trestnom konaní, súd v civilnom procese a aké konkrétne
rozhodnutia umožňuje vydať súdom uvedený zákon.

S poukazom na uvedené krajský súd považuje za potrebné konštatovať, že ustanovenia § 33 ods. 1,
2 zákona č. 119/1990 Zb. predstavujú benefit zo strany zákonodarcu nad rámec účelu tohto zákona,

uvedeného v § 1 ods. 1. Podľa názoru krajského súdu zákonodarca ustanoveniami § 33 ods. 1, 2 zákona
č. 119/1990 Zb. znovu otvoril možnosť obetiam trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (§ 33 ods. 1)
a obetiam svojvôle vtedajších štátnych orgánov mimo rámec trestného stíhania (§ 33 ods. 2) nanovo
sa domáhať satisfakcie za vzniknutú ujmu, ktoré právo na satisfakciu týmto obetiam patrilo a mohliho aj využiť podľa platného právneho poriadku, účinného v čase vzniku ujmy týmto obetiam. V tejto
súvislosti krajský súd považuje za potrebné dodať, že každá právna úprava náhrady škody za väzbu v
dobe vymedzenej zákonom č. 119/1990 Zb. obsahovala priznanie nároku na náhradu škody za väzbu,

ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo obvinený bol oslobodený spod obžaloby.

Keďže zákon č. 119/1990 Zb. je zákonom súladným s ústavou (viď vyvrátiteľná zákonná fikcia
súladu zákona s ústavou, pokiaľ ústavný súd nevysloví neústavnosť), je podľa názoru krajského súdu
základnou povinnosťou súdu v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupovať striktne

podľa ustanovení uvedeného zákona. Ak zistené skutkové okolnosti prípadu sú subsumovateľné pod
konkrétne ustanovenie uvedeného zákona, je neprípustné aplikovať iné normatívne ustanovenie alebo
používať analógiu.

Z vykonaného dokazovania okresný súd správne ustálil, že trestná vec U. M., vedená na bývalom
Vojenskom obvodovom súde Košice pod sp. zn. T 118/57, sa týkala trestného stíhania menovaného

pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb.
V uvedenom trestnom stíhaní bol menovaný právoplatne odsúdený rozsudkom bývalého Vojenského
obvodového súdu Košice zo dňa 10.9.1957, sp. zn. T 118/57, v spojení s uznesením bývalého Vyššieho
vojenského súdu Trenčín zo dňa 22.10.1957, sp. zn. To 269/57. Správne sú aj skutkové zistenia
okresného súdu, podľa ktorých menovaný v rámci uvedeného trestného stíhania bol vo väzbe. V súlade

s vykonaným dokazovaním je tiež zistenie, podľa ktorého uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa
8.10.2014, sp. zn. 41Nt/10/2014, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 6.10.2015,
sp. zn. 2Tos/14/2015, bolo právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania vo veci vedenej na
bývalomVojenskomobvodovomsúdeKošicepodsp.zn.T118/57zasúčasnéhozrušeniaodsudzujúcich
rozhodnutí. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.4.2016, sp. zn. 1Tv/1/2015, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 14.5.2016, bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania menovaného pre skutok
spáchaný v auguste 1957 a obžalobou právne posúdený ako trestný čin vyhýbania sa služobnej
povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. pre neprípustnosť trestného stíhania podľa
§ 9 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Z hľadiska aplikácie zákona č. 119/1990 Zb. na prejednávaný prípad je nepochybné, že nadobudnutie
účinnosti uvedeného zákona dňa 1.7.1990 poskytlo účinný právny prostriedok U. M. k dosiahnutiu účelu
zákona podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb. vo vzťahu k jeho právoplatnému odsúdeniu rozsudkom
bývalého Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 10.9.1957, sp. zn. T 118/57, v spojení s
uznesením bývalého Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 22.10.1957, sp. zn. To 269/57. Týmto

účinným právnym prostriedkom bola možnosť podania návrhu na vykonanie prieskumného konania v
trestnom konaní podľa § 4 a nasledujúcich zákona č. 119/1990 Zb., keďže v danom prípade išlo o trestný
čin, uvedený v § 4 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona. Zákonodarca na podanie návrhu na vykonanie
prieskumného konania v ustanovení § 6 uvedeného zákona ustanovil prekluzívnu lehotu dvoch rokov
od účinnosti zákona (od 1.7.1990) s možnosťou navrátenia zmeškania uvedenej prekluzívnej lehoty z

dôležitých dôvodov najneskôr do troch rokov od účinnosti zákona (§ 6 ods. 1, 2). Navrhovateľ v tomto
konaní nielenže neosvedčil, ale ani netvrdil, že oprávnenou osobou v prekluzívnej lehote podľa § 6
zákona č. 119/1990 Zb. by bol podaný návrh na prieskumné konanie vo veci vedenej pred bývalým
Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. T 118/57.

Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 119/1990 Zb.
neboli splnené zákonné podmienky na konanie z úradnej povinnosti podľa druhého oddielu uvedeného
zákona (Zrušenie rozhodnutí zo zákona), keďže trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa §
270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. sa nenachádza medzi deliktmi taxatívne vymenovanými v
ustanovení § 2 zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedeného teda vyplýva, že z hľadiska zákonom č. 119/1990

Zb. vymedzenej právomoci súdov v trestnom konaní v čase nadobudnutia účinnosti tohto zákona
v trestnej veci proti U. M., vedenej na bývalom Vojenskom obvodovom súde Košice pod sp. zn. T
110/57, existovalo právoplatné odsudzujúce rozhodnutie, voči ktorému mohol byť v trestnom konaní
naplnený účel podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb., teda zrušenie odsudzujúceho súdneho rozhodnutia
proti menovanému a odstránenie prípadných neprimeraných tvrdostí právoplatného odsudzujúceho

rozhodnutia. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že márnym uplynutím prekluzívnej lehoty
podľa § 6 zákona č. 119/1990 Zb. na podanie návrhu na vykonanie prieskumného konania zanikla
právna možnosť dosiahnuť účel uvedeného zákona vo vzťahu k trestnému stíhaniu vo veci vedenej pred
bývalým Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. T 118/57.V súvislosti s právomocou súdu konať a rozhodovať v trestnom konaní podľa ustanovení zákona č.
119/1990 Zb. v prípade existencie trestného stíhania, ale neexistencie právoplatného odsudzujúceho

rozhodnutia,krajskýsúdpoukazujenato,ževtakýchtoprípadochbolasúdomvtrestnomkonanízverená
právomoc konať a rozhodnúť iba podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Uvedené
ustanovenie poskytlo možnosť oprávneným osobám právo požiadať, aby sa pokračovalo v trestnom
stíhaní, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo prerušené. Zákonodarca uvedeným ustanovením dal
možnosťpoškodenýmosobámvprípadezastavenéhoaleboprerušenéhotrestnéhostíhaniak 1.7.1990,

teda k momentu nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona, dosiahnuť získanie oslobodzujúceho
rozsudku, ako nevyhnutného podkladu pre odškodnenie podľa § 23 ods. 3 uvedeného zákona. Tento
právny záver vyplýva aj z obsahu prechodných ustanovení § 30 zákona č. 119/1990 Zb., upravujúcich
postup v prebiehajúcich konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch k momentu účinnosti
uvedenéhozákona.Vustanovení§33ods.1uvedenéhozákonazákonodarcalimitovalmožnosťvyužitia
tohto práva poškodených prekluzívnou lehotou do dvoch rokov od účinnosti tohto zákona.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., toto ustanovenie predpokladá situáciu,
keď došlo k nezákonnému zbaveniu osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi,
uvedenými v § 2 a § 4 uvedeného zákona, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie. Z hľadiska právomoci
súdu v trestnom konaní v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. konať a rozhodovať primerane

podľa ustanovení uvedeného zákona je nutné konštatovať, že ak nedošlo k začatiu trestného stíhania,
v rámci trestného konania podľa ustanovení uvedeného zákona nemôže prichádzať do úvahy obdobná
aplikácia ustanovení o zrušení právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona a ani aplikácia
ustanovení upravujúcich zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí v prieskumnom konaní.
Do úvahy prichádza jedine konanie a rozhodovanie o odškodnení podľa šiesteho oddielu zákona č.

119/1990 Zb., spadajúce do právomoci súdu v civilnom procese.

Z hľadiska právomoci súdu konať a rozhodovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že riešenie otázok odškodnenia v zmysle ustanovení šiesteho oddielu uvedeného
zákona je zverené súdom v rámci návrhového civilného procesu.

Hoci navrhovateľ sa podaným návrhom v tomto trestnom konaní výslovne domáhala aplikácie
ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. na podklade § 33 ods. 2 tohto zákona, podľa právneho názoru
krajského súdu okresný súd v súlade s ustanovením 62 ods. 1 Tr. por. správne ustálil, že zistené
nepochybné skutkové okolnosti súčasného stavu trestného stíhania U. M. v tomto trestnom konaní

oprávňujú súd konať a rozhodovať v trestnom konaní jedine podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.,
keďže voči menovanému sa viedlo trestné stíhanie pre trestný čin uvedený v § 4 zákona č. 119/1990
Zb. a toto trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 1Tv/1/2015. Je tomu tak preto, že aktuálny stav výsledku trestného stíhania U. M. je podľa
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podkladom pre určenie, o čom a akým spôsobom môže súd

konať a rozhodovať v trestnom konaní alebo civilnom procese podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb.
Ako bolo už vyššie uvedené, stav trestného stíhania (právoplatné zastavenie trestného stíhania) nedáva
podklad ku konaniu a rozhodovaniu súdu v trestnom konaní podľa § 2 ods. 2 (zrušenie právoplatných
odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona) a § 14 a nasl. (zrušenie právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí
v prieskumnom konaní) zákona č. 119/1990 Zb. Uvedený aktuálny stav výsledku trestného stíhania

nedáva podklad ani k rozhodovaniu súdu v trestnom konaní podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990
Zb., keďže proti U. M. sa nepochybne viedlo trestné stíhanie. Z uvedených dôvodov v tomto prípade
okresnému súdu v trestnom konaní zákon č. 119/1990 Zb. zveroval právomoc posudzovať návrh
navrhovateľa iba z hľadiska naplnenia zákonných podmienok podľa § 33 ods. 1 tohto zákona. Preto sa
krajský súd nemohol stotožniť s názorom obhajoby, podľa ktorého okresný súd v tomto trestnom konaní

napadnutým uznesením nerozhodol o podanom návrhu navrhovateľa.

Vychádzajúczobsahuustanovenia§33ods.1zákonač.119/1990Zb.bolokresnýsúdvprejednávanom
prípade zákonom zmocnený na podnet navrhovateľa posudzovať v trestnom konaní len to, či sú v danom
prípade splnené zákonné podmienky na pokračovanie právoplatne zastaveného trestného stíhania U.

M.. Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, podľa ktorého návrh navrhovateľa, podaný
na okresný súd dňa 19.12.2019, bol podaný po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty dvoch rokov od
účinnosti zákona č. 119/1990 Zb.V súvislosti s uvedeným právnym záverom o uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 33 ods. 1 zákona
č. 119/1990 Zb. si krajský súd uvedomuje, že vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia o zastavení
trestného stíhania U. M. dňa 14.5.2016 v dôsledku právoplatného povolenia obnovy konania dňa

6.10.2015 nebolo objektívne možné dodržať prekluzívnu lehotu na podanie žiadosti, aby sa pokračovalo
v trestnom stíhaní. Túto situáciu si však zavinili oprávnené osoby, ktoré v zákonných lehotách nevyužili
zákonom poskytnutú možnosť podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa svojich práv
v návrhovom trestnom konaní podľa § 4 a nasl. zákona č. 119/1990 Zb.

Krajský súd v súvislosti s prejednávaným prípadom poukazuje tiež na to, že platný právny poriadok,
účinný v čase právoplatného zastavenia trestného stíhania, poskytoval navrhovateľovi účinný právny
prostriedok na odškodnenie za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste aj v prípade
zastavenia trestného stíhania. Spory o nároku na náhradu spôsobenej škody rozhodnutím o väzbe alebo
treste však nie je oprávnený riešiť súd v trestnom konaní, ale jedine súd v rámci civilného procesu.
Preto je pre posúdenie predmetnej trestnej veci nevýznamné, že navrhovateľ osvedčil existenciu sporu

medzi štátom a navrhovateľom ohľadne voči štátu uplatneného nároku na náhradu škody na podklade
právoplatného zastavenia trestného stíhania.

S poukazom na uvedené ostatnú argumentáciu navrhovateľa nielen v dôvodoch sťažnosti, ale aj v celom
tomto trestnom konaní, považoval krajský súd za nevýznamnú pre rozhodnutie v tomto trestnom konaní.

Odhliadnuc od toho, že rozhodnutia súdov Českej republiky, na ktoré navrhovateľ poukázal v podanej
sťažnosti proti napadnutému uzneseniu, z hľadiska platného právneho poriadku nie sú záväzné na
území Slovenskej republiky, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že súhlasí s tým, že ustanovenie
§ 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. výslovne neustanovuje žiadnu lehotu. V uvedenom ustanovení
uložená povinnosť obdobne použiť ustanovenia uvedeného zákona však znamená povinnosť súdu, či

v trestnom konaní alebo civilnom procese, obdobne aplikovať aj zákonné ustanovenia o lehotách. Z
hľadiska lehôt podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd konštatuje, že návrh navrhovateľa
v prejednávanom prípade, podaný na Okresný súd Prešov až dňa 31.12.2019, bol podaný po uplynutí
všetkých zákonom ustanovených lehôt, upravujúcich povinnosť vykonať prieskumné trestné konanie na
návrh oprávnenej osoby.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s
poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľa nie je dôvodná,
bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.