Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. február 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/176/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711205500
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1711205500.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: V. Q. G. D. R. Á. K.
P. G. F. Á. , M. R.J. XX.XX.XXXX, A. Q. F. Q., Q. Č.. XXX/XX, zastúpená JUDr. Vlastou Kovalančíkovou,
CSc., Senec, Mierové nám. č. 3, proti žalovanému: T. U. J. U. U. , M. R. XX.X.XXXX, A. Q. F. Q., Q.
Č.. XXX/XX, o žalobe žalobkyne o vypratanie nehnuteľnosti a vzájomnej žalobe žalovaného o určenie
vlastníctva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 25. októbra 2017,
č. k. 6 C 133/2011-189, v znení opravného uznesenia zo dňa 12. októbra 2020, č. k. 6 C 133/2011 -
234, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 25. októbra 2017, č. k. 6 C 133/2011-189, v znení
opravného uznesenia zo dňa 12. októbra 2020, č. k. 6 C 133/2011-234, vo výroku I. a III. p o t v r d z
u j e , vo výroku II. m e n í tak, že vzájomnú žalobu žalovaného zamieta, vo výroku IV. m e n í tak,
že žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania právo a vo výroku V. m e n í tak, že štátu p
r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a voči žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.10.2017, č. k. 6 C 133/2011-189, v znení opravného
uznesenia zo dňa 12.10.2020, č. k. 6 C 133/2011-234, žalobu žalobkyne o vypratanie nehnuteľnosti
zamietol (výrok I.), určil, že žalovaný je v podiele 1/1 výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich
sa v okrese P., obec F. Q., katastrálne územie F. Q., vyznačených v geometrickom pláne Ing. D. B. číslo
XC/XXX/XXXX, zo dňa 22.6.2016, úradne overeného dňa 28.8.2017, ako: pozemok parcela registra
„C“, parcela č. XXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o
výmere 16 m2; pozemok parcela registra „C“, parcela č. XXX/XX, druh pozemku záhrada o výmere 2

m2. Geometrický plán Ing. D. B. číslo XC/XXX/XXXX, zo dňa 22.6.2016, úradne overený dňa 28.8.2017,
tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku (výrok II.); v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovaného
zamietol (výrok III.); žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (výrok IV.) a štátu voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok
V.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 126 ods. 1, § 132a ods. 1, § 129
ods. 1, § 130 ods. 1, § 135a ods. 1, 2, 3, 4, § 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 31 ods. 1,
§ 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k

nehnuteľnostiam(katastrálnyzákon)vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonč.162/1995Z.z.“).V
odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa spoločne so svojim manželom A. Q., narodeným dňa XX.X.XXXX,
zomrelým dňa XX.X.XXXX (ďalej len „bývalý manžel“) domáhala, aby súd zaviazal žalovaného vypratať
časť pozemkov parcela č. XXX/XX a parcela č. XXX/XX, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľnostiKatastrálneho úradu v Bratislave, správa katastra P., obec F. Q., k. ú. F. Q., na LV č. XXX, vyznačených
na vytyčovacom náčrte č. XXX/XXXX na vytýčenie hranice medzi pozemkami č. XXX/XX, XX a XXX/
XX, XX, vypracovanom I.. L. C. dňa 24.4.2001, a zároveň zaviazal žalovaného k náhrade trov konania.

Vzhľadom k tomu, že v priebehu vedenia súdneho konania bývalý manžel zomrel a dedičkou
pozemkov parcela č. XXX/XX, parcela č. XXX/XX v k. ú. F. Q. sa stala žalobkyňa, súd prvej
inštancie v konaní pokračoval iba so žalobkyňou. Žalobkyňa v konaní uviedla, že na základe dohody o
zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 18.7.1972 sa s bývalým manželom stali užívateľmi
parcely č. XXX/XX. V roku 1972 im bola rozhodnutím Okresného národného výboru Bratislava-vidiek

č. Výst. XXXX/XX, zo dňa 12.12.1972, povolená výstavba dvojpodlažného rodinného domu na parcele
č. XXX/XX. Približne v rovnakom období a na rovnakom právnom základe realizoval výstavbu svojho
rodinného domu i žalovaný, a to na pozemku parcela č. XXX/XX. Žalovaný je výlučným vlastníkom
susediacich nehnuteľností v k. ú. F. Q., zapísaných na LV č. XXX ako pozemok parcela č. XXX/XX
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2, pozemok parcela č. XXX/XX - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 422 m2 a rodinný dom so súpisným číslom XXX, ktorý je postavený na parcele

č. XXX/XX. Oplotenie medzi susediacimi nehnuteľnosťami bolo realizované neskôr, koncom 70-tych
rokov. Ohraničenie susediacich parciel pevným oplotením však bolo realizované v rozpore so skutočným
stavom, a to tak, že žalovaný zabral (a doposiaľ užíva) i časť pozemkov parcela. č. XXX/XX a č. XXX/XX,
ktoré sú vo vlastníctve žalobkyne. Po tom, ako žalobkyňa s bývalým manželom zistili túto skutočnosť,
snažili sa so žalovaným dohodnúť na spôsobe vyporiadania pozemkov tak, aby reálny stav zodpovedal

i stavu právnemu. Žalovaný však nebol ochotný spornú časť pozemkov vypratať a vrátiť
ju žalobkyni a jej bývalému manželovi, nebol ochotný ju ani odkúpiť a ani uzavrieť so žalobkyňou a jej
bývalým manželom nájomnú zmluvu, ktorej predmetom by bol nájom sporných častí parciel. Z vyššie
uvedených skutočností je teda zrejmé, že žalovaný v súčasnosti užíva časti pozemkov patriacich do
vlastníctva žalobkyne (parcely č. XXX/XX a č. XXX/XX) bez akéhokoľvek právneho titulu, pričom nie je

ochotný ich dobrovoľne vypratať a vydať.
1.2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne žiadal, aby súd
na základe znaleckého posudku určil hranice medzi pozemkami parcely č. XXX/
XX, XXX/XX a parcely č. XXX/XX/, XXX/XX tak, že v prípade disproporcie hranice medzi pozemkami v
prospech žalovaného tento rozdiel vo výmere pozemkov, určenej znaleckým posudkom, je vo vlastníctve

žalovaného a rozdiel vo výmere pozemkov sa pričleňuje k pozemkom parcela č.
XXX/XX a parcela č. XXX/XX, ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. F. Q.. Žalovaný sa
procesne bránil tvrdením, že rozhodnutím Finančného odboru ONV Bratislava-vidiek v Bratislave, čís.
Fin. 4-1489/73, zo dňa 20.3.1973, a na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemkov
medzi Československým štátom v správe MNV vo F. Q. bol T. U., nar. XX.X.XXXX, a jeho manželke B.,

rod. C., nar. X.XX.XXXX (ďalej len „bývalá manželka“), pridelený pozemok parcela č. XXX/XX, k. ú. F. Q..
Geometrickým plánom č. XXX-XXX-XXXX/XX Geodéziou n. p. Bratislava, oddiel XXX, Bratislava-vidiek,
zamerané dňa 26.2.1987, overené a schválené Správou geodézie a kartografie Bratislava, Stredisko
Geodézie Bratislava-vidiek, bola parcela č. XXX/XX rozdelená, zameraná a vytýčené hranice
pozemkov na parcele č. XXX/XX o výmere 373 m2 druh pozemku zastavaná plocha a parcele č. XXX/XX

o výmere 422 m2, druh pozemku záhrada, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX, k.
ú. F. Q.. Týmto geometrickým plánom boli určené hranice pozemkov medzi parcelami č. XXX/XX, XXX/
XX vo vlastníctve žalovaného a parcelami č. XXX/XX, XXX/XX vo vlastníctve žalobkyne.
Tento pokojný stav trval 28 rokov t. j. do 4.9.2001, kedy sa A. Q. a manželka V. Q. ako navrhovatelia
obrátili na Okresný súd Bratislava III., kde v konaní sp. zn. 31 C 126/01 žiadali súd, aby rozhodol o

vyprataní nehnuteľnosti podľa vytyčovacieho náčrtu č. XXX/XXXX zo dňa 25.4.2001, ktorý vyhotovil
Ing. L. C.. Dňa 26.11.2002 vzali navrhovatelia návrh na začatie konania späť a žiadali konanie zastaviť,
preto súd konanie uznesením zo dňa 26.11.2002 zastavil. Žalobca poukázal na to, že sama žalobkyňa
v žalobnom návrhu uviedla, že oplotenie medzi spornými pozemkami bolo realizované koncom 70-
tych rokov. Do roku 1981 sa technika zameriavania pozemkov geodetmi riadila základnou mapou

veľkýchmierok,čopredstavovalourčitúdisproporciuzhľadiskatechnikyzameriavaniapodľamoderných
prístrojov dnes používaných geodetmi. Ak by súd mal rozhodovať o žalobe na základe doloženého
vytyčovacieho náčrtu mohlo by sa stať, že žalovanému by sa výmera jeho pozemkov znížila a žalobkyňa
by získala neoprávnene väčšiu výmeru ako jej v skutočnosti patrí. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že
do Občianskeho zákonníka bol zákonom č. 131/1982 Zb. reaktivovaný inštitút vydržania. Účelom tohto

inštitútu je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav oprávnenej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po
stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve. Oprávnený držiteľ sa
stáva vlastníkom nehnuteľnosti, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov (§ 134 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný poukázal na to, že časť nehnuteľnosti, ktorú žiada žalobkyňavypratať, mal v držbe nepretržite a v dobrej viere viac ako 28 rokov, preto sa dovoláva vydržania spornej
časti nehnuteľností.
1.3. Vzájomnou žalobou doručenou súdu dňa 5.8.2016, zmenenou v podaní doručenom súdu dňa

25.10.2017 sa žalovaný proti žalobkyni domáhal vydania nasledovného rozsudku: „Súd určuje, že
vlastníkom novovytvorenej parcely číslo XXX/XX druh pozemku zastavaná plocha o výmere 16 m2
a parcely číslo XXX/XX druh pozemku záhrada o výmere 2m2 je žalovaný. Okresný úrad Senec
katastrálny odbor zapíše zmenu v prospech žalovaného na liste vlastníctva číslo XXX v okrese Senec
obecF.Q.,katastrálneúzemieF.Q..Súdurčuje,žehranicemedzinehnuteľnosťamivokreseSenecobec

F. Q., katastrálne územie F. Q. zapísané u Okresného úradu Senec, katastrálny odbor na liste vlastníctve
č. XXX ako parcela číslo XXX/XX druh pozemku zastavané plocha o výmere 446 m2 a parcela číslo XXX/
XX druh pozemku záhrady o výmere 354 m2( vo vlastníctve žalobcu) a na liste vlastníctva číslo XXX ako
parcela číslo XXX/XX druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2 a parcela číslo XXX/
XX záhrady o výmere 422 m2( vo vlastníctve žalovaného) prechádza bodmi 1-7-6-5-8 podľa
grafickej prílohy znaleckého posudku znalca Ing. D. B. č. 7/2016 zo dňa 8.2.2016 ustanoveného súdom

uznesením č.k. 6C/133/2011-101 zo dňa 8.2.2016. Súd návrh žalobkyne na vypratanie nehnuteľnosti zo
dňa 26.4.2001 zamieta. Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania“. V rámci procesného útoku
žalovaný poukázal na to, že v geometrickým plánom č. XC/XXX/XXXX, zo dňa 22.6.2016,
ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. X/XXXX zo dňa 22.6.2016, vyhotoveného znalcom z odboru
geodézie a kartografie Ing. D. B., bola od parcely č. XXX/XX, druh pozemku zastavané plochy o výmere

446 m2, oddelená parcela označená parcelným č. XXX/XX, druh pozemku zastavaná plocha o výmere
16 m2, a od parcely č. XXX/XX, druh pozemku záhrada o výmere 354 m2, bola oddelená parcela č.
XXX/XX druh pozemku záhrada o výmere 2 m2 a zopakoval, že tieto oddelené parcely mal v
držbe nepretržite a v dobrej viere viac ako 28 rokov.
1.4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vzájomnej žalobe uviedla, že výsledky doterajšieho konania nie je

možné použiť pre konanie o vzájomnej žalobe, ktorou sa žalovaný domáha určenia vlastníckeho práva
vydržanímanavrhla,abysúdovzájomnejžalobežalovanéhopostupovalpodľaustanovenia§138C.s.p.
Žalobkyňa sa procesne bránila skutkovým tvrdením, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že spornú
časťpozemkov„pokojne“užíval28rokov.Žalobcovia(pôvodneajbývalýmanželžalobkyne)sadlhodobo
pokúšali so žalovaným dohodnúť na vyriešení existujúcej situácie, v uplynulých rokoch navrhovali

žalovanému uzavretie nájomnej zmluvy, prípadne boli ochotní mu spornú časť parciel odpredať.
Žalovaný však nebol ochotný túto otázku riešiť a napriek tomu, že vedel, že mu sporná časť parcely
nepatrí, nechal na tejto časti vybudovať časť žumpy, prívod plynu a plynové merače. Poukazovala na
to, že za účelom určenia hranice pozemkov bolo vyhotovených niekoľko zameraní a geometrických
plánov. Pre sústavné napádanie ich nesprávnosti zo strany žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu

súd nariadil znalecké dokazovanie vyhotovením znaleckého posudku č. X/XXXX, ktorý vypracoval Ing.
D. B., znalec z odboru geodézia a kartografia, odvetvie geodézia. Znalecký posudok bol vyhotovený
dňa 22.6.2016. Z predmetného znaleckého posudku, rovnako ako aj zo všetkých geometrických plánov
a zameraní založených v spise sp. zn. 6 C 133/2011 vyplýva, že oplotenie medzi parcelami žalobkyne
a žalovaného je posunuté voči vlastníckej hranici vedenej v katastri nehnuteľností a

vytvorenej v geometrickom pláne č. XXX-XXXX-XXX-XX, na ktorý sa odvoláva aj sám žalovaný. Vo
vypracovanom geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. X/XXXX, sú vytvorené
parcely č. XXX/XX o výmere 16 m2 a parcely č. XXX/XX o výmere 2 m2, ktoré predstavujú pozemky
vo vlastníctve žalobkyne ležiace a užívané v súčasnosti v lokalite žalovaného. Žalobkyňa sa odvolávala
na listinné dôkazy založené v spise sp. zn. 6 C 133/2011, z ktorých je podľa nej zrejmé, že žalovaný

nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Poukazovala tiež na to,
že predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je splnenie predpokladov stanovených
zákonom, ku ktorým okrem iného patrí i oprávnenosť držby. Oprávnená držba je faktické ovládanie veci
alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi, v dobrej viere, že držiteľovi veci
alebo vykonávateľovi práva tieto patria. Tvrdenia žalovaného v časti dobromyseľnosti držby sú však

nepravdivé-žalovanýtotižužvčasevýstavbyoploteniavedel,resp.vzhľadomnavšetkyokolnostimusel
vedieť, že neoprávnene zabral i časť susediacich parciel. Tento fakt v konečnom dôsledku preukazujú
všetkyvspisezaloženégeometricképlány.Dokoncasisámžalovanýnechalnavlastnúžiadosťvyhotoviť
v roku 2002 zameranie užívateľského stavu parciel č. XXX/XX a XXX/XX, v ktorom sa konštatuje:
„Oplotenie parciel nebolo vykonané v súlade s registrom C KN, nakoľko rad ďalších susedných parciel

má oplotenie podľa pôvodného geometrického plánu (viď príloha I.) na vytvorenie stavebných pozemkov
(iba predmetné parcely vykazujú stav odlišný od pôvodného geom. plánu -posun pletivového plotu do
susedných pozemkov p.č. XXX/XX, XX podľa náčrtu). Navrhujem preto posun plotu podľa vytýčenia, aby
tak stav zodpovedal pôvodnému geometrickému plánu....Meranie bolo vykonané pre vlastné potrebypána U., ktorý sa chcel presvedčiť o tom, akú plochu v skutočnosti užíva...“. Žalobkyňa taktiež poukázala
na judikatúru (R X/XXXX), podľa ktorej tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako
s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie

držiteľabolopocelúvydržaciudôvodné.Dobromyseľnosťakosubjektívnyprvok,akopsychickávnútorná
kategória sa má objektivizovať s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s
vecou ako s vlastnou. Z týchto okolností spravidla vyplynie, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať,
že mu vec alebo právo naozaj patrí. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať existenciu dobromyseľnosti,
musí v spore preukázať držiteľ veci - musí preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu

nadobudnutiaveci,resp.práva,nestačídobromyseľnosťakovnútornépresvedčenie(tedaakopsychický
stav). Oprávneným držiteľom nie je ten, u koho by táto subjektívna stránka nekorešpondovala so
všetkými danými okolnosťami, ktoré majú objektívny charakter. Ďalej žalobkyňa poukázala na judikát
R X/XXXX, podľa ktorého: „Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne. Nestačí
jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ
práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho

požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo,
ktoré vykonáva, patria“. Žalobkyňa argumentovala aj tým, že samotná detencia k vydržaniu nepostačuje
a má za to, že žalovaný vlastnícke právo k sporným častiam parciel nikdy nevydržal, keďže od počiatku
vedel, že svoje oplotenie vybudoval bez akéhokoľvek právneho titulu na parcele žalobkyne.
1.5.1. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na skutkový stav zistený vykonaným

dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne je nedôvodná a vzájomná
určovacia žaloba žalovaného je dôvodná len čiastočne. Zhodnotením skutkového stavu dospel k súd
k záveru, že k posunutiu reálnej užívacej hranice medzi predmetnými pozemkami oproti vlastníckej
hranici evidovanej v katastri došlo v dôsledku toho, že žalobkyňa a jej nebohý bývalý manžel si svoj
rodinný dom na parcele č. XXX/XX postavili v rozpore so stavebným povolením, a

to o 0,50 m až 0,79 m ďalej od vlastníckej hranice susedného pozemku parcely č. XXX/XX, vytýčenej
v roku 1970 geometrickým plánom číslo XXX-XXXX-XXX-XX. V stavebnom povolení zo dňa 12.
decembra1972jetotižjasneuvedené,žerodinnýdomžalobkyneajejbývaléhomanželamalbyťnaľavej
strane pozemku od hranice suseda umiestnený vo vzdialenosti 2 metre ako aj to, že osadenie stavby
na pozemok prevedie odborný pracovník, ktorý je zodpovedný za vytýčenie stavby podľa vydaného

stavebnéhopovolenia.ZnaleckýposudokIng.D.B.taktiežjasnenastrane5posudkuuvádza,žerodinný
dom nie je osadený v zmysle rozhodnutia pre povolenie stavby, pričom umiestnenie rodinného domu v
súčasnosti zodpovedá osadeniu od vlastníckej hranice pozemku s parcelou č. XXX/XX v kótach 2,79 m
a 2,50 m a osadeniu rodinného domu od oplotenia 2,03 m a 2,12 m. Bývalý manžel v priebehu vedenia
súdneho sporu skutkovo tvrdil, že žalovaný potom, ako došlo k vytýčeniu hraníc medzi pozemkami v

teréne pomocou kolíkov a špagáta, túto hranicu mohol posunúť. Svoje tvrdenie však ani bývalý manžel,
ani neskôr žalobkyňa ničím nepreukázali a v tomto smere teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno.
Takéto tvrdenie súd považoval za účelové a vyslovené iba v snahe docieliť úspech v spore. Okrem
toho uviedol, že toto tvrdenie je nelogické, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ako prví
si svoj rodinný dom stavali od decembra roku 1972 žalobkyňa so svojím bývalým manželom a nie

žalovaný so svojou bývalou manželkou, ktorým právo osobného užívania susedného pozemku vzniklo
až v apríli roku 1973. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s
istotou v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vytyčoval hranice medzi pozemkami parcely č XXX/
XX a parcely č. XXX/XX pracovník odboru výstavby a územného plánovania ONV Bratislava- vidiek s
priezviskom D., ktorý je t. č. nebohý a to pomocou železných kolíkov a špagáta, a ktorý ich vytýčil odlišne

od geometrického plánu č.XXX-XXXX-XXX-XX, o čom svedčí aj to, že žalobkyňa s bývalom manželom
si svoj rodinný dom v decembri roku 1972 začali budovať v súlade so stavebným povolením práve
vo vzdialenosti 2 m od takto vytýčenej hranice. Záver o neskoršom odlišnom vytýčení hranice medzi
pozemkami parcely č XXX/XX a parcely č. XXX/XX železnými kolíkmi pritom podporuje aj to, že podľa
geometrického plánu č. XXX-XXXX-XXX-XX boli v dňoch 20.-21. júla 1970 hranice medzi pozemkami

vytyčované drevenými kolíkmi. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania sa
nepodarilo zistiť, či pracovník odboru výstavby a územného plánovania ONV Bratislava-vidiek p. D., bol
zároveň tou osobou, ktorá mala podľa stavebného povolenia vydaného pre žalobkyňu a jej bývalého
manžela vytýčiť umiestnenie stavby ich rodinného domu, resp. či touto osobou bol J. L., ktorý mal
podľa stavebného povolenia vykonávať stavebný dozor. Bolo však povinnosťou žalobkyne a jej bývalého

manžela, ako stavebníkov dodržať na ľavej strane od hranice susedného pozemku vzdialenosť stavby
2 metre, a pokiaľ túto vzdialenosť pri stavbe dodržali, pričom až v roku 2001 pri zameraní geodetom
Ing. M. C. zistili, že takýmto umiestnením stavby sa len pri pôdoryse stavby na pozemku ukrátili o 0,5 m
až 0,79 m pozemku, uplynula medzitým zákonom stanovená doba na to, aby žalovaný vydržal časť ichpozemku, ktorú v dobrej viere medzičasom užíval. Súd prvej inštancie konštatoval, že vo svojej žalobe
žalobkyňa s bývalým manželom uvádzali, že oplotenie medzi pozemkami bolo vybudované až koncom
sedemdesiatych rokoch minulého storočia, čo potvrdil i žalovaný, ktorý uviedol, že plot (sčasti murovaný

a sčasti tvorený pletivom) vybudovali žalobkyňa s jej bývalým manželom. Žalovaný skutkovo tvrdil, že
z prednej časti si svoj pozemok oplotil murovaným plotom sám v roku 1976, pričom rešpektoval hranicu
vymedzenú kolíkom na dva metre od hranice pozemku žalobkyne a jej bývalého manžela, toto skutkové
tvrdenie nebolo zo strany žalobkyne nijako spochybnené. Bývalý manžel v priebehu vedenia súdneho
sporu skutkovo tvrdil, že žalovaného hneď potom, ako si žalovaný vybudoval v prednej časti pozemku

plot (t. j. v roku 1976), vyzýval na vypratanie pozemku, keďže už vtedy sa mu zdalo, že ich pozemok
je akýsi úzky. Toto svoje tvrdenie však ani bývalý manžel, ani neskôr žalobkyňa ničím nepreukázali a v
tomto smere teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Takéto tvrdenie súd prvej inštancie považoval
za účelové a vyslovené iba v snahe docieliť úspech v spore. Okrem toho súd uviedol, že toto tvrdenie je
nelogické, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že oplotenie medzi pozemkami, ktoré na južnej
strane pozemku nadväzuje na plot vybudovaný žalovaným, vybudovali koncom sedemdesiatych rokoch

minulého storočia práve žalobkyňa so svojím bývalým manželom. Pokiaľ by teda žalobkyňa so svojím
bývalým manželom už v roku 1976 vedeli, že žalovaný svoj plot vybudoval zle, pričom ich ukrátil na
pozemku o jeden meter, určite by o pár rokov neskôr nebudovali plot medzi pozemkami tak, aby na
južnej strane pozemku nadväzoval na plot vybudovaný žalovaným, ale vybudovali by ho ďalej smerom
k pozemku žalovaného, a to na hranici pozemkov vytýčenej geometrickým plánom č. XXX-XXXX-XXX-

XX. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že po prvýkrát sa tak žalobkyňa, ako aj žalovaný
mohli preukázateľne dozvedieť o existujúcom nesúlade medzi hranicami ich pozemkov až v apríli roku
2001, keď boli pozemky zamerané geodetom Ing. C.. O tom, že sa žalobkyňa s bývalým
manželom o existujúcom nesúlade medzi hranicami pozemkov dozvedeli až v apríli roku 2001 a nie skôr
(v roku 1976, ako tvrdil bývalý manžel) svedčí aj to, že ako navrhovatelia sa až v septembri roku 2001

obrátili na Okresný súd Bratislava III. s návrhom, v ktorom sa proti žalovanému, ako odporcovi domáhali
vypratania časti nehnuteľnosti parcely č. XXX/XX o výmere 446 m2 a parcely č. XXX/XX, zapísaných
na LV č. XXX, k. ú. F. Q.. Súd prvej inštancie dospel tak záveru, že žalovaný minimálne od pridelenia
pozemkov do osobného užívania dňa 16. apríla 1973 až do zamerania hranice
Ing. C. dňa 24. apríla 2001 v dobrej viere nerušene držal a užíval časti pozemkov parcely č. XXX/XX a

parcely č. XXX/XX vo vlastníctve žalobkyne, ktoré boli identifikované geometrickým plánom znalca Ing.
B. ako pozemok parcela č. XXX/XX, zastavené plochy a nádvoria o výmere 16 m2 a pozemok parcela
č. XXX/XX, záhrada o výmere 2 m2.
1.5.2.Súdprvejinštanciekonštatoval,žepodľaprávaplatnéhodo31.decembra1950bolanaSlovensku
vydržacia doba 32 rokov a v českých krajoch 30 rokov. Zákon č. 141/1950 Zb., ktorý

nadobudol účinnosť 1. januára 1951, ustanovil na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov,
pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím
pôvodnejlehoty,najneskôrvšakdo 31.decembra1960(§566zákonač.141/1950Zb.).
Vydržanie bolo do 31. decembra 1950, s výnimkou vydržania medzi manželmi a od 1. januára
1951 do 31. marca 1964, s výnimkou nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve,

prípustné voči každému. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba, pričom za dobromyseľného
sa držiteľ považoval vtedy, keď so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že mu
vec patrí. Právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri
nastúpení do držby, kým podľa zákona č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého plynutia vydržacej
doby. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý nahradil zákon č.141/1950 Zb. priniesol obrat vo vývoji

právnej úpravy inštitútu vydržania na území Slovenska (vtedajšieho Československa). Zákon vôbec
nezahŕňal právnu úpravu držby, ergo v ňom nemohlo byť upravené ani vydržanie, nakoľko toto je na
držbe založené. Do právneho poriadku bol však zavedený nový inštitút osobného užívania pozemkov.
Až zákonom č. 131/1982 Zb. bol do Občianskeho zákonníka zavedený nový § 135a, ktorý stanovoval,
že držiteľ veci, ktorý túto držal nepretržite v držbe po dobu 3 rokov (u vecí hnuteľných) alebo 10 rokov

(u vecí nehnuteľných), stal sa ich vlastníkom. Zákonodarca sa však nevrátil k úprave držby a vydržania
v zmysle zákona č. 141/1950 Zb. Túto problematiku upravil odlišne. O držbe sa zákon zmieňoval iba
ako o držbe oprávnenej, chýbala prezumpcia oprávnenosti držby. Chýbala aj úprava ochrany detencie.
Vydržať nebolo možné veci v socialistickom vlastníctve (napr. pozemky vo vlastníctve štátu náležiace
ku štátnym nemocniciam). Mohlo dôjsť i k vydržaniu pozemku alebo jeho časti, no len takého, ktorý sa

mohol stať predmetom osobného užívania pozemku. Vlastnícke právo k vydržanému pozemku však v
takom prípade získaval štát a vydržateľovi vznikol nárok na zriadenie práva osobného užívania
k tomuto pozemku. Súčasná právna úprava inštitútu vydržania stanovuje, že vlastníkom nehnuteľnosti
sa počínajúc dňom 1. januára 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržitepo dobu 10 rokov, a to aj v prípade, keď sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992.
Možno konštatovať, že súčasné zákonom ustanovené podmienky vydržania sú koncipované v podstate
totožne, ako v rímskom práve, a patria medzi ne: a) existencia faktickej držby veci (corpus possessionis)

z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou (animus possidendi) a či je so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere (bona fides), že mu vec patrí; b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má
oprávnený držiteľ vec v držbe (trojročná doba pri hnuteľných veciach, desaťročná doba pri nehnuteľných
veciach); c) spôsobilosť predmetu vydržania (res habilis).
1.5.3. Súd prvej inštancie uviedol, že v posudzovanej veci sa žalovaný domáhal vydržania pozemkov,

teda spôsobilých predmetov vydržania a určenia vlastníctva k nim, jeho povinnosťou bolo teda
preukázať, že spĺňa podmienku ich oprávnenej držby po dobu najmenej 10 rokov. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný minimálne od pridelenia pozemkov do osobného užívania dňa
16. apríla 1973 až do zamerania hranice medzi pozemkami Ing. C. dňa 24. apríla 2001 v dobrej
viere nerušene držal, užíval časti pozemkov parcely č. XXX/XX a parcely č. XXX/XX vo vlastníctve
žalobkyne, ktoré boli identifikované geometrickým plánom znalca Ing. B. ako pozemok parcela č.

XXX/XX, zastavené plochy a nádvoria o výmere 16 m2 a pozemok parcela č. XXX/XX, záhrada o
výmere 2 m2. O dobrej viere žalovaného ohľadom oprávnenosti jeho držby svedčí aj to, že
žalovaný sa stal držiteľom pozemku až potom, čo si žalobkyňa so svojim bývalým manželom na svojom
pozemku vybudovali základy svojho rodinného domu, ktorý mal podľa stavebného povolenia stáť dva
metre od hranice jeho pozemku, ako aj to, že oplotenie medzi pozemkami strán vybudovali koncom

sedemdesiatych rokoch minulého storočia práve žalobkyňa so svojím bývalým manželom, pričom
žalovaný vždy iba rešpektoval týmto oplotením vymedzenú užívaciu hranicu. K námietke žalobkyne, že
žalovaný od počiatku vedel, že svoje oplotenie vybudoval bez akéhokoľvek právneho titulu na parcele
žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že táto žalobkyňou tvrdená skutočnosť bola v celom rozsahu
vyvrátená vykonaným dokazovaním. Pokiaľ aj žalovaný v roku 1976 vybudoval v prednej časti svojho

pozemku murovaný plot, ktorým zabral 1 m pozemku žalobkyne, bolo preukázané, že žalovaný bol
subjektívne presvedčený, že plot vybudoval správne a na svojom pozemku, nakoľko rešpektoval hranicu
vymedzenú v tom čase železným kolíkom, ktorý tam osadil pracovník odboru výstavby a územného
plánovania ONV Bratislava-vidiek p. D. a žalovaný, ktorý nie je sám geodetom, ani objektívne nemal
prečo mať pochybnosti o tom, že hranica jeho pozemku s pozemkom žalobkyne bola vytýčená správne.

So zreteľom na okolnosti prípadu súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný v sedemdesiatych rokoch
minuléhostoročiaobjektívnenemoholrozpoznať,žepracovníkodboruvýstavbyaúzemnéhoplánovania
ONVBratislava-vidiekp.D.vytýčilhranicupozemkovodlišneodhranicevytýčenejgeometrickýmplánom
č.XXX-XXXX-XXX-XXatedaaninemoholmaťpochybnostiotom,žepozemok,ktorýfaktickyovláda,mu
aj právom patrí. Za toho stavu súd rozhodol tak, že určil, že žalovaný je výlučným vlastníkom pozemkov

nachádzajúcich sa v okrese Senec, obec F. Q., katastrálne územie F. Q., vyznačených v geometrickom
pláneIng.D.B.čísloXC/XXX/XXXX,zodňa22.6.2016,úradneoverenéhodňa28.8.2017,ako:pozemok
parcela registra „C“, parcela č. XXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere
16 m2; pozemok parcela registra „C“, parcela č. XXX/XX, druh pozemku záhrada o
výmere 2 m2, ktoré určenie malo za následok, že žalobu žalobkyne o vypratanie nehnuteľnosti zamietol

ako nedôvodnú. Okrem toho bolo ďalším dôvodom na zamietnutie žaloby žalobkyne i to, že v priebehu
vedenia súdneho sporu žalovaný stratil pasívnu vecnú legitimáciu v spore v dôsledku
toho, že nehnuteľnosti evidované na LV. č. XXX darovaním vlastnícky previedol na svoju dcéru. Táto
skutočnosť pritom vyšla najavo až na súdnom pojednávaní konanom dňa 25. októbra
2017, kedy si súd postupom podľa § 185 ods. 2 C.s.p. overoval z verejne prístupného registra na

internetovomportáliwww.katasterportal.skskutkovétvrdeniažalobkyneotom,žežalovanýjevlastníkom
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, vedenom pre k. ú. F. Q., pričom zistil, že nehnuteľnosti na LV
č. XXX sú od 31. augusta 2017 v podiele 1/1 vlastnícky evidované na Y. D., r. U., t. j. dcéru
žalovaného, a to titulom darovacej zmluvy. Súd dôvodil, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už
aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti

na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma
vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Súdom zistený
nedostatok ( či už aktívnej alebo pasívnej) vecnej legitimácie pritom vždy vedie k zamietnutiu žaloby.
Za toho stavu súd dospel k záveru, že žalobu žalobkyne bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu,
že v priebehu vedenia súdneho sporu žalovaný stratil pasívnu vecnú legitimáciu a žalobkyňa na tento

stav procesne nijako nezareagovala. Súd uviedol, že na pojednávanie konané dňa 25. októbra 2017
predvolal advokátku žalobkyne, advokáta žalovaného a znalca Ing. B., pričom na toto pojednávanie
sa dostavili žalovaný, advokát žalovaného a znalec. Advokátka žalobkyne, ktorej bolo predvolanie
na pojednávanie doručené dňa 27. septembra 2017 sa na pojednávanie nedostavila, pričom svojuneprítomnosť včas neospravedlnila, ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenia pojednávania.
Dodatočne, dňa 26. októbra 2017 doručila advokátka žalobkyne súdu ospravedlnenie z neúčasti na
pojednávaní, čo zdôvodnila tým, že v kalendári a záznamníku mala uvedený nesprávny termín na

27. októbra 2017. Súd dospel k záveru, že pokiaľ žalobkyňa pri neúčasti svojej advokátky objektívne
nemohla na súdom zistenú stratu pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného adekvátne procesne
zareagovať (t.j. návrhom na zmenu na strane žalovaného podľa § 80 C.s.p.), musí niesť procesný
následok v podobe zamietnutia jej žaloby práve žalobkyňa. Pokiaľ sa advokátka žalobkyne pri podaní
žaloby predložením plnomocenstva zo dňa 5. apríla 2011 prihlásila vo vzťahu k súdu ku svojej odbornosti

advokáta, súd v zmysle ustanovenia článku 11 ods. 3 C.s.p. predpokladal, že advokátka žalobkyne mala
v dobe od 31. augusta 2017 do 25. októbra 2017 dostatok času na to, aby si z verejne prístupných
registrovvrámciprípravynapojednávaniezistila,ženastalaprávnaskutočnosť,sktorousaspájaprevod
povinností, o ktorých sa koná a mohla v mene žalobkyne navrhnúť, aby do konania namiesto žalovaného
vstúpila jeho dcéra, na ktorú boli tieto povinnosti prevedené.
1.5.4.Vprevyšujúcejčastivzájomnúžalobužalovaného,ktorousadomáhaldeklarovaniatejskutočnosti,

žeOkresnýúradSenec,katastrálnyodbor,zapíšezmenuvlastníckehoprávavjehoprospechdokatastra
nehnuteľností, podľa hranice prechádzajúcej bodmi 1-7-6-5-8 z grafickej prílohy znaleckého posudku
znalca Ing. D. B. súd prvej inštancie zamietol ako nadbytočnú a nedôvodnú. Dospel k záveru, že v
spore o priebehu vlastníckej hranice pozemku sa žalobca môže žalobou za
splnenia podmienok podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhať buď vypratania

predmetnej časti pozemku žalovaným, alebo určenia, že pozemok vymedzený geometrickým plánom,
resp. jeho časť, je v jeho vlastníctve. Otázku, kadiaľ vedú hranice pozemkov, určenia vlastníctva ktorých
sa žalovaný v posudzovanej veci domáhal, súd pritom posudzoval ako otázku prejudiciálnu, pričom
dospel k záveru, že v posudzovanej veci bola táto prejudiciálna otázka v plnej miere zodpovedaná v
geometrickompláneIng.D.B.čísloXC/XXX/XXXX,zodňa22.6.2016,úradneoverenéhodňa28.8.2017,

o ktorom súd v už rozhodol, že tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Zároveň súd pripomenul, že
súdne rozhodnutie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmien v
zápisoch katastra nehnuteľností (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo
163/2005), čo nepochybne vyplýva aj z ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v spojení s
§ 34 ods. 1 cit. zákona. Keďže súd už vo výroku I. rozsudku rozhodol, že geometrický plán Ing. D. B.

číslo XC/XXX/XXXX, zo dňa 22.6.2016, úradne overený dňa 28.8.2017, tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto
rozsudku, a rozsudok bude po nadobudnutí právoplatnosti zaslaný Okresnému úradu Senec na zápis
vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností, bolo podľa názoru súdu nadbytočné opakovane
tieto skutočnosti deklarovať v zmysle žalobcom požadovaného určenia aj v ďalších výrokoch rozsudku.
1.5.5. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v spore

úspešnému žalovanému priznal voči v spore neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.
1.5.6. V priebehu konania vznikli štátu trovy konania, ktoré pozostávali zo sumy (nepokrytej preddavkami
strán) znaleckej odmeny, ktorú súd zaplatil znalcovi zo štátnych finančných prostriedkov, keďže suma
preddavkov zložených stranami na trovy znaleckého dokazovania bola na vyplatenie celkovo priznanej

znaleckej odmeny nepostačujúca. O nároku štátu na náhradu trov súd rozhodol podľa čl. 4 ods. 2 C.s.p.
pričomdospelkzáveru,žepokiaľvC.s.p.absentujeustanovenieotom,akomábyťrozhodnutéotrovách
konania štátu, ktoré v priebehu sporu štát zaplatil, zvolil by súd, pokiaľ by bol sám zákonodarcom,
právnu normu nasledovného znenia: „Štát má podľa pomeru úspechu strán vo veci proti stranám právo
na náhradu trov konania, ktoré platil.“; nakoľko takáto právna norma je nielen v súlade s

princípom všeobecnej spravodlivosti, ale aj v súlade s princípom, na ktorom spočíva C.s.p. (§ 255),
pričom výsledkom jej použitia bude rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce tak stav a
poznatky právnej náuky, ako aj ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. V spore bola v
plnej miere neúspešná žalobkyňa, preto súd priznal štátu proti neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu
trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa. Dôvodila, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365
ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Mala za to, že jej nárok
bol preukázaný výpoveďami strán sporu ako aj listinnými dôkazmi. Namietala, že súd prvej inštancierozhodnutím v prejednávanej veci porušil jej základné práva deklarované Ústavou Slovenskej republiky,
Občianskymzákonníkom,Dohovoromoochraneľudskýchprávaslobôdakoajmravnéprincípy,ktorésú
štátne orgány povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať. Uviedla, že všetky listinné dôkazy,

ktoré mal súd k dispozícii, vypovedajú v jej prospech. Konštatovala, že od roku 1970 bolo za účelom
geodetického zamerania dotknutých parciel vyhotovených niekoľko meraní a geometrických plánov,
pričom tieto opakovane preukazujú, že žalovaný zasiahol do jej vlastníckeho práva a že došlo k posunu
oplotenia v južnej časti medzi parcelou č. XXX/XX (parcela žalovaného) a parcelou č. XXX/XX (parcela
žalobkyne). Geodetické merania boli uskutočňované v rokoch 1970, 1974, 1982, 1986, 2000 a 2016.

Uviedla, že súd mal z výpovede účastníkov preukázané, že nezrovnalosti, týkajúce sa
výmery susediacich pozemkov riešili účastníci vzájomne prvýkrát už v r. 1976, kedy nebohý žalobca A.
Q.vyslovilpochybnostiosprávnostifaktickéhorozdeleniasusediacichparciel.Taktiežmalprvoinštančný
súd preukázané, že žalobkyňa (spolu s nebohým žalobcom) sa minimálne od roku 1976 opakovane
pokúšali zmierlivo vyriešiť spornú situáciu a niekoľkokrát žiadali žalovaného o vypratanie nehnuteľností.
Už v roku 2001 boli žalobcovia prvýkrát nútení obrátiť sa so svojimi nárokmi až na súd (návrh na začatie

konania však napokon vzali späť). Podľa odvolateľky dôkazné bremeno neuniesol žalovaný, ktorý od
počiatku vedel, že mu časť parciel č. XXX/XX a XXX/XX nepatrí, no napriek tomu ich svojvoľne i naďalej
užíval a systematicky podnikal kroky smerujúce k tomu, aby parcely získal do vlastníctva. Odvolateľka
uviedla, že so stavbou začali žalobkyňa s manželom skôr ako žalovaný, ale nakoniec žalovaný postavil
stavbu skôr a následne pozemky oplotil. Žalobkyňa s manželom museli plot z ich strany viesť tak, aby

sa stretol s plotom žalovaného z ulice. V súvislosti s faktom, že žalovaný zabral pri stavbe plotu časť
parcely žalobcov je irelevantné, či žalobkyňa s manželom postavila dom o 0,50 m
ďalej od hranice pozemku než bolo uvedené v stavebnom povolení. V konečnom dôsledku bol dom
skolaudovaný. Predpísaná vzdialenosť 2 m bola podľa stavebného zákona minimálnou vzdialenosťou
od hranice susedného pozemku. To však neoprávňovalo žalovaného, aby neoprávnene zasiahol do

vlastníckeho práva žalobcov. Preto sa, podľa odvolateľky, nezakladá na pravde konštatovanie súdu, že
žalovaný minimálne od pridelenia pozemkov do osobného užívania dňa 16. apríla 1973 až do zamerania
hranice Ing. C. dňa 24. apríla 2001 v dobrej viere nerušene držal a užíval časti pozemkov parcely č.
XXX/XX a parcely č. XXX/XX, ktoré sú vo vlastníctve žalobkyne a ktoré boli identifikované
geometrickým plánom znalca Ing. B. ako pozemok parcela č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria

vo výmere 16 m2 a pozemok parcela č. XXX/XX, záhrada vo výmere 2 m2. Uvedené potvrdzuje aj
znalecký posudok Ing. D. B., ktorý na str. 7, bod 3.2 uvádza, cit.: „Meraním a znaleckým prešetrovaním
sa jednoznačne preukázal posun oplotenia voči vlastníckej hranici medzi parc. č. XXX/XX, XXX/XX a
XXX/XX, XXX/XX. V severnej časti na styku parciel navrhovateľky a odporcu je vlastnícka hranica v
teréne stabilizovaná oplotením korektne podľa údajov katastra. V južnej časti lokality smerom od hlavnej

cesty posun predstavuje vzdialenosť 1,03 m. Preto bol v geometrickom pláne vyznačený takto vzniknutý
stav dvomi novovzniknutými parcelami, a to p.č. XXX/XX o výmere 16m2 a druhom pozemku zastavané
plochy a nádvoria a p. č. XXX/XX o výmere 2m2 a druhom pozemku záhrada. Dôkaz pre posun bol
jednoznačne potvrdený na základe primárneho technického podkladu - geometrického plánu č. XXX-
XXXX-XXX-XX spracovaného fy. Geodézia n.p. Bratislava, na základe ktorého p.č. XXX/XX a XXX/XX

pôvodne vznikli". Odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že priznal žalovanému vlastnícke právo
vydržaním v absolútnom rozpore so zásadami inštitútu vydržania. Poukázala na to, že vydržanie je
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním, musia byť splnené súčasne tri zákonné predpoklady, a to: 1/ držba veci musí byť
oprávnená po celú vydržaciu dobu, 2/ musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania

počas zákonom ustanovenej doby a 3/ musí ísť o spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo
patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na

okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda
vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak
si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí,

alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Odvolateľka poukázala na to, že zo spisového
materiálu je nepochybne zrejmé, že u žalovaného absentovali dva z troch zákonných predpokladov
vydržania - a to dobromyseľnosť i oprávnenosť držby. Žalovaný bol od počiatku ten, kto v roku 1973
nadobudol právo osobného užívania (neskôr vlastnícke právo) k novovzniknutým parcelám č. XXX/XX a č. XXX/XX, osobne participoval na výstavbe svojho rodinného domu i oplotenia, od počiatku
mal k dispozícii primárny geometrický plán č. XXX-XXXX-XXX-XX, a taktiež bol
osobne zúčastnený pokusov zo strany žalobcov smerujúcich k vyriešeniu celej situácie a urovnaniu

vzájomných práv - pričom táto otázka je v kontexte celého sporu zásadná (pozn.: je totiž rozdiel, či
osoba, ktorá má byť subjektom vydržania, je prvopočiatočným užívateľom predmetu vydržania, alebo
či ho napr. v dobrej viere sekundárne nadobudla od iného právneho predchodcu). V danom prípade
je nepochybné, že žalovaný nikdy nebol dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo k zabratým
častiam pozemku patrí, a tieto nikdy ani nemal v oprávnenej držbe. Neobstojí argumentácia súdu,

že žalovaný bol pri výstavbe oplotenia (a teda de facto zabratí cudzieho pozemku) presvedčený o
oprávnenosti svojho konania vzhľadom na polohovú (geodetickú) situáciu rodinného domu žalobcov,
ktorý bol oproti schválenému plánu výstavby posunutý o 0,5 až 0,79 m, a ani argumentácia vyslovená
prvoinštančným súdom o potencionálne nesprávnom vytýčení hraníc pozemkov pracovníkom ONV
Bratislava-vidiek p. D. v r. 1970, pretože všetky ostatné susediace pozemky zameriavané a vytyčované
v tom istom čase a podľa toho istého geometrického plánu, sú vytýčené správne a jediný posun

hraníc je zaznamenaný len u žalovaného. Poukázala na to, že pochybnosť o správnosti vytýčenia
hraníc p. D. si dovolil súd prvej inštancie vysloviť bez existencie akéhokoľvek dôkazu, ktorý by tomu
nasvedčoval. Odvolateľka konštatovala, že v odôvodnení rozsudku (odsek 15.) súd prvej inštancie
poukazuje na okolnosti vedúce k zmene vecnej legitimácie účastníka konania na strane žalovaného,
ku ktorej došlo prevodom vlastníckych práv k nehnuteľnostiam zo žalovaného T. U. na dcéru D. Y., rod.

U.. Poukázala na to, že napriek zistenému statusu účastníkov a takto skonštatovanému procesnému
postupu, súd prvej inštancie zamietol jej žalobu, avšak - hoci žalovaný v priebehu sporu stratil pasívnu
vecnú legitimáciu - jeho protinávrhu vyhovel a určil, že žalovaný (teda osoba bez pasívnej legitimácie)
je výlučným vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných vo výrokovej časti rozsudku. Uvedené počínanie
prvoinštančného súdu a z neho vyplývajúce meritórne rozhodnutie považuje za absolútne

neprijateľné, nezákonné a v konečnom dôsledku i amorálne. Odvolaciemu súdu navrhla, aby
rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 6 C 133/2011, zo dňa 25.10.2017, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby sám vo veci konal a rozhodol.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

uviedol, že o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu by išlo vtedy, ak by porušenie práva na spravodlivý
proces dosiahlo takú intenzitu, že celé konanie by sa javilo ako nespravodlivé. Z priebehu dokazovania
však vyplýva, že k žiadnemu pochybeniu súdu nedošlo. Žalovaný poukázal na to, že predvolanie
na pojednávanie dňa 25.10.2017 mu bolo doručené dňa 18.9.2017, je pravdepodobné, že v tomto
termíne bolo doručené predvolanie aj právnej zástupkyni žalobkyne. Napriek doručenému predvolaniu

sa pojednávania nezúčastnila žalobkyňa ani jej právna zástupkyňa. Vzhľadom na dôvod neprítomnosti
právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní (nesprávny termín zaznamenaný v kalendári), pričom
sa pojednávania nezúčastnila ani žalobkyňa, súd prvej inštancie právom rozhodol v neprítomnosti
žalobkyne. Žalovaný namietal, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadny relevantný dôkaz, ktorý by
spochybňoval postup súdu a jeho rozhodnutie. Podľa žalovaného súd mal k dispozícii všetky relevantné

dôkazy, ktoré bolo možné vo veci zadovážiť. Žalobkyňa okrem pochybného vytyčovacieho náčrtu Ing.
C. nepredložila žiadny iný dôkaz. Žalovaný namietal, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadnu vadu
v konaní, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V priebehu dokazovania
bolo jednoznačne preukázané, že hranicu medzi spornými pozemkami vybudovali pevným základom
žalobcovia v priebehu rokov 1973 a až do roku 2001 sa spor o túto hranicu nikdy neviedol. Ak by

mal žalovaný vypratať nehnuteľnosť v zmysle žalobného návrhu, musel by zbúrať plot, ktorý bol a je
vlastníctvomžalobcov,čímbysadopustiltrestnéhočinupoškodzovaniacudzejveci.Žalovanýpovažoval
žalobný návrh žalobcov za nevykonateľný. Poukázal na to, že ako uviedol Krajský súd v Bratislave v
uznesení č. k. 2 Co 161/2012-44, „Žaloba o určenie priebehu hranice pozemkov je jedným z druhov
vlastníckej žaloby a jej podstatou je vyriešiť otázku vlastníctva k spornej ploche pozemku“, o čom súd,

okrem iného, rozhodol. Nie je mu tak známe, v čom je vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Ďalej poukázal na to, že jednotlivé parcely, vrátane sporných, boli vymerané z
parcely č. 393/4 k. ú. F. Q., ktoré boli pôvodne vo vlastníctve Československého štátu. V rokoch 1970
až 1973 bolo vymeraných 14 parciel, pričom výmera ani jednej parcely nezodpovedá stavu zapísanému
na listoch vlastníctva. Podľa žalovaného súd vychádzal pri rozhodovaní z existujúcej dôkaznej situácie

a dospel k záveru o dobromyseľnosti a oprávnenosti držby sporných parciel žalovaným. Pokiaľ ide o
vecnú legitimáciu, súd ju skúma vždy a to aj bez návrhu. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že k jeho podaniu nemôže zaujať
kvalifikované stanovisko, keďže sa nevyjadril ku skutočnostiam obsiahnutým v odvolaní. Ide o fabulácie
bez reálneho základu, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu ani z obsahu odvolania. Vyjadrenie sa k nim

považuje za neúctu k súdu.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. februára
2023; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom
(§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch

I. a III. ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), vo výroku II. zmenil a vzájomnú
žalobu žalovaného zamietol. Odvolací súd zmenil aj výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania a výrok V. o trovách štátu.

7. Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáhala uloženia povinnosti žalovanému vypratať časť

pozemkov parcely č. XXX/XX a parcely č. XXX/XX v k. ú. F. Q.. Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal
určeniavlastníctvapozemkovnachádzajúcich savokreseSenec, obec F.Q., katastrálne územie F.Q.,
vyznačených v geometrickom pláne Ing. D. B. číslo X C 133/2011, zo dňa 22.6.2016, úradne overeného
dňa 28.8.2017, ako: pozemok parcela registra „C“, parcela č. XXX/XX, druh pozemku zastavané plochy
a nádvoria o výmere 16 m2; pozemok parcela registra „C“, parcela č. XXX/XX, druh pozemku záhrada

o výmere 2 m2. Zároveň sa domáhal deklarovania tej skutočnosti, že Okresný úrad Senec, katastrálny
odbor, zapíše zmenu vlastníckeho práva v jeho prospech do katastra nehnuteľností, podľa hranice
prechádzajúcej bodmi 1-7-6-5-8 z grafickej prílohy znaleckého posudku znalca Ing. D. B..

8. V priebehu konania súd prvej inštancie zistil, že žalovaný nehnuteľnosti v k. ú. F. Q., zapísané na LV

č. XXX ako parcely registra „C“ parcela č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere
373 m2, parcela č. XXX/XX - záhrada o výmere 422 m2 a rodinný dom so súpisným č. XXX, ktorý je
postavený na parcela č. XXX/XX, previedol darovacou zmluvou na svoju dcéru D. Y., rod. U.. V dôsledku
prevodu vlastníctva uvedených nehnuteľností, konštatujúc nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na
strane žalovaného, súd prvej inštancie žalobu žalobkyne o vypratanie nehnuteľností, časti pozemkov

parcely č. XXX/XX a parcely č. XXX/XX v k. ú. F. Q., aj z tohto dôvodu zamietol. Zároveň určil, že
žalovaný je v podiele 1/1 výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v okrese Senec, obec F.
Q., katastrálne územie F. Q., vyznačených v geometrickom pláne Ing. D. B. číslo X C XXX/XXXX, zo dňa
22.6.2016, úradne overeného dňa 28.8.2017, ako: pozemok parcela registra „C“, parcely č. XXX/XX,
druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 16 m2; pozemok parcela registra „C“ , parcela

č. XXX/XX, druh pozemku záhrada o výmere 2 m2 .

9. Vzájomná žaloba, ktorou sa žalovaný domáhal určenia vlastníctva vyššie uvedených pozemkov
je určovacou žalobou. Podľa § 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o
určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie

je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Všeobecným predpokladom úspešnosti
určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Podľa uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 590/2017, zo dňa 6.10.2017 „Je preto
primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali
najprvsotázkou(ne)existencienaliehavéhoprávnehozáujmužalobcu.Ovecnejopodstatnenostižaloby

môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej
judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú
o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého
právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania
[spravidla žalovaného (II. ÚS 382/2010)].“ Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie v

rámci odvolacieho prieskumu zistil, že súd prvej inštancie sa otázkou existencie naliehavého právneho
záujmunaurčenívlastníctvadotknutýchnehnuteľností,ktoréhourčeniasažalovanýdomáhalvzájomnou
žalobou, vôbec nezaoberal, čím v zmysle citovaného rozhodnutia ústavného súdu porušil právo
žalobkyne ako protistrany.10. K otázke existencie naliehavého právneho záujmu odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle
rozhodovacej praxe súdov je naliehavý právny záujem daný (okrem iného) aj vtedy, ak evidovaný stav

(t. j. zápis v katastri nehnuteľností) nezodpovedá skutočnému právnemu stavu. Rozhodnutie súdu je
v tomto prípade potrebné na zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Tento právny záver zaujal
Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 56/2003, publikovanom v
časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2004, v ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri
nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho

vlastníckeho práva. „Naliehavý právny záujem na určení nie je daný, ak sa práva, ktoré má byť ohrozené
alebo neisté, dotýka ďalšia právna zmena. Rozhodujúci je preto stav daný v čase vyhlásenia rozsudku.
Naopak, naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav
objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 110/2009, zo dňa 25.5.2010)“. „Z hľadiska procesného je

základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie skutočnosť, že žalobca má na požadovanom
určení naliehavý právny záujem. Existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať
žalobca,pričomnaliehavýprávnyzáujemmusíexistovať(byťpreukázaný)nielenvčasezačatiakonania,
ale aj v čase, kedy bol rozsudok súdu vyhlásený (§ 154 ods. 1 OSP). Nedostatok naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení je dôvodom na zamietnutie žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou

v jej merite (tento nedostatok bráni zaoberať sa vecou z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku).
Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia
boloprávožalobcuohrozenéalebokdebysabeztohtourčeniastaloprávnepostaveniežalobcuneistým,
pričom žaloba o určenie nie je spravidla opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti
[§ 80 písm. b) OSP]. Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení môže byť daná

aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho vzťahu, o ktoré v konaní ide, priaznivo
(prípadne nepriaznivo) ovplyvní právne postavenie žalobcu voči žalovanému (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2009, zo dňa 22.9.2010)“.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaný nemal

naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníctva dotknutých pozemkov, keďže už nebol
vlastníkom susediacich nehnuteľností v k. ú. F. Q., zapísaných na LV č. XXX ako parcely registra „C“
č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 373 m2, parcela č. XXX/XX - záhrada o
výmere 422 m2 a rodinný dom so súpisným č. XXX, ktorý je postavený na parcele č. XXX/XX,
ktoré previedol darovacou zmluvou na svoju dcéru a stav jeho objektívnej právnej neistoty tak pominul.

Keďžežalovanýužniejevlastníkompozemkovsusediacichspozemkami,kuktorýmsadomáhalurčenia
vlastníctva, jeho postavenie sa požadovaným určením vlastníctva nijako nezmení. Zároveň absentuje
aj potreba zosúladenia evidovaného a skutočného právneho stavu. Keďže nedostatok naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení je dôvodom na zamietnutie žaloby, odvolací súd výrok
rozsudku súdu prvej inštancie II., ktorým tento určil vlastníctvo žalovaného k pozemkom parcely registra

„C“ č. XXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 16 m2; parcely registra „C“ č. XXX/
XX, druh pozemku záhrada o výmere 2 m2 v k. ú. F. Q., zmenil a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.

12. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol
žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vypratania časti pozemkov parcely č. XXX/XX a parcely

č. XXX/XX, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľnosti Katastrálneho úradu v Bratislave, správa
katastraSenec,obecF.Q.,k.ú.F.Q.,naLVč.XXX,atozdôvodunedostatkupasívnejvecnejlegitimácie
na strane žalovaného, ktorý susediace pozemky spolu s rodinným domom previedol darovacou zmluvou
na svoju dcéru. Skutočnosť, že by naďalej pozemky, ktoré boli predmetom sporu o vypratanie užíval,
v konaní preukázaná nebola.

13. Odvolací súd odmietol odvolanie žalobkyne proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
tento vzájomnú žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Keďže žalobkyňa podala odvolanie proti výroku rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorý bol v jej prospech, bolo potrebné odvolanie proti tomuto výroku, postupom

podľa § 386 písm. b) C.s.p. odmietnuť.

14.VýrokomIV.súdprvejinštancierozhodoltak,žeúspešnémužalovanémupriznalvočižalobkyninárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Keďže odvolací súd zmenil výrok II. rozsudku súdu prvejinštancie tak, že vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a potvrdil výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým tento žalobu žalobkyne zamietol, bolo potrebné zmeniť aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o
trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo z dôvodu, že ani jedna zo

strán sporu nemala v konaní úspech (§ 255 ods. 2 C.s.p.).

15. Vzhľadom na to, že ani jedna zo strán nebola v konaní pred súdom prvej inštancie úspešná, odvolací
súd zmenil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku štátu na náhradu trov konania tak, že štátu
priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a voči žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 50 %.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom
konaní čiastočný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 257
C.s.p., prihliadajúc na správanie žalovaného v konaní, ktoré ovplyvnilo aj rozhodnutie odvolacieho súdu.
Odvolací súd v tomto smere považuje za potrebné uviesť nasledovné. Len výnimočne nemusí súd

strane, ktorá má nárok na náhradu trov konania podľa všeobecných zásad rozhodovania o nároku
na náhradu trov konania, túto náhradu trov konania priznať. Môže tak urobiť podľa ustanovenia §
257 C.s.p. (predtým 150 O.s.p.), podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia
vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov

konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p.
preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania
o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný

prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávnenej strany. Taktiež je potrebné prihliadať na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na

súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Aj judikatúra
konštatovala, že ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho
voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej

vecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoréjepotrebnépristanovenípovinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Podľa
názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade boli naplnené podmienky použitia ustanovenia §

257 C.s.p. Odvolací súd prihliadol na to, že konanie v prejednávanej veci prebiehalo od apríla 2011, v
priebehukonaniažalovanýdarovacouzmluvouzodňa31.8.2017(č.l.173spisu)previedoljemupatriace
nehnuteľnosti na svoju dcéru, uvedenú skutočnosť oznámil až na pojednávaní konanom v prejednávanej
veci dňa 25.10.2017, pričom toto jeho správanie (prevod vlastníctva dotknutých nehnuteľností, s tým
spojený nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní o vypratanie nehnuteľností a nedostatok

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníctva uplatnený vzájomnou žalobou) malo
zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu (viď odôvodnenie rozhodnutia v bode 9.)

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýška príslušenstvavčasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženoualebozriadenounaochranu spotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).