Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. august 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoPr/14/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217225120
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7217225120.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudkýň JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Gizely Majerčák, v pracovnom spore žalobcu: N.. Y. X., B.. X.X.XXXX,
O. X. U.. I. XX/XXX, W., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou KRAL PARTNERS s.r.o.,so sídlom
Kukučínova 7, Košice, IČO: 47 244 143, proti žalovanému: HC Košice s.r.o., Nerudova 12, Košice, IČO:
36 198 072, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou IURISTICO s.r.o., so sídlom Cimborkova 13,
Košice, IČO: 36 588 041, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 42Cpr/89/2017-312 z 1. júla 2019 a proti
uzneseniu 42Cpr/89/2017-340 z 15. augusta 2019

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.
O d m i e t a odvolanie proti uzneseniu z 15.8.2019 č.k. 42Cpr/89/2017.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj súd) určil, že výpoveď z pracovného pomeru
daná žalovaným žalobcovi listom zo dňa 19.6.2017 je neplatná (I. výrok). Ďalej rozhodol, že žalobca má
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške, ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí (II. výrok).

2. Vychádzal z toho, že z opisu rozhodujúcich skutočností v žalobe súd zistil, keď žalobca bol u
žalovaného zamestnaný v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2003 v druhu
práce ako generálny manažér. Dňa 19.6.2017 žalovaný doručil žalobcovi výpoveď zamestnávateľa pre
nadbytočnosť zamestnanca v ktorej uviedol, že na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa
zo dňa 12.6.2017 o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce vyplývajúcej z
optimalizácie pracovných miest, bude jeho pracovné miesto zrušené ku dňu 1.7.2017 na základe čoho
sa žalobca stane ku dňu 1.7.2017 pre žalovaného nadbytočným. Podľa informácií z médií, žalovaný

ako zamestnávateľ obsadil na základe zmluvy zo dňa 26.6.2017 pracovné miesto žalobcu dňom
14.7.2017 N.. G. G., ktorý vykonáva pracovné činnosti, ktoré vykonával žalobca. Žalovaný rozhodnutím
o organizačnej zmene zo dňa 12.6.2017 len predstieral prijatie organizačných zmien, t.j. zníženie stavu
zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce vyplývajúcej z optimalizácie pracovných miest.
Jeho skutočné zámery boli iné a preto ide podľa žalobcu o neplatnú výpoveď. Žalobca na preukázanie
svojho nároku súdu predložil listinné dôkazy, ktoré tvoria obsah súdneho spisu a to najmä:
- Pracovnú zmluvu zo dňa 31.12.2003

- Výpoveď zo dňa 19.6.2017
- Preberací protokol zo dňa 19.6.2017
- Oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 25.9.2017.Žalobca navrhol, aby súd vypočul svedkov (L. Z.H., N.. T. W., N.. Y.I. I., I. P., H. X., L.. I. Š., P. L., N.. G.
G.) a aby zabezpečil od žalovaného listiny a to:
- zmluvu o výkone funkcie konateľa N.. G. G., vrátane dokladu o jeho odmeňovaní

- výpis odmeňovania, poberania všetkých peňazí N.. G. od žalovaného vrátane výšky všetkých odvodov
(jednotlivo) na všetky druhy poistenia
- prehľad čerpania dovolenky N.. G. G.
- výpis odmeňovania N.. Y. X. za rok 2016 a príslušnú časť roku 2017
- pracovnú zmluvu N.. L. Z.H., vrátane pracovnej náplne a vrátanie výšky odmeňovania

- pracovnú zmluvu N.. T. W., vrátane pracovnej náplne a vrátane výšky odmeňovania
- spoločenskú zmluvu žalovaného vrátane všetkých zmien a dodatkov
- zápisnice z Valného zhromaždenia žalovaného od 2.5.2017 do 30.9.2017
- zápisnice zo zasadania Správnej rady občianskeho združenia Hokejový Club HC Košice (jediného
spoločníka žalovaného ) od 2.5.2017 do 30.9.2017.

3. Zakladateľská listina spoločnosti HC Košice s.r.o. - žalovaného upravuje postavenie konateľov a ich
práva a povinnosti v čl. 12. Podľa neho má spoločnosť najmenej 2 konateľov. Písomnosti zakladajúce
práva a povinnosti spoločnosti podpisujú vždy dvaja konatelia spoločne a to tak, že k písanému
alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripoja svoje vlastnoručné podpisy. Medzi povinnosti
konateľov patrí podľa čl. 12 bod B zakladateľskej listiny žalovaného napr.: rozhodovanie o obchodnom

vedení spoločnosti vo všetkých veciach, ktoré nepatria do pôsobnosti valného zhromaždenia; výkon
bežnej správy spoločnosti; povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas Správnej rady HC Košice k
návrhu pracovnej zmluvy generálneho manažéra HC Košice s.r.o. a jeho odmeňovaniu, ktorý udeľujú
konateľom HC Košice s.r.o. v mene Správnej rady HC Košice prezident a I. viceprezident HC Košice;
povinnosť zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctvo, povinnosť viesť zoznam

spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti; povinnosť Dozornej rade spoločnosti
oznámiť, v ktorých iných spoločnostiach sú štatutárnymi zástupcami alebo členmi Dozornej rady a ďalšie
práva a povinnosti, ktoré im vyplývajú predovšetkým zo zakladateľskej listiny, Obchodného zákonníka a
vnútorných noriem spoločnosti. Prvými konateľmi žalovaného boli N.. N. Y. H. N.. O. U.. Z Obchodného
registra SR súd zistil, že žalobca bol konateľom žalovaného od 1.1.2004 do 4.5.2017. V období do

4.5.2017 mal žalovaný dvoch konateľov N.. T. W. a žalobcu, ktorý bol z tejto funkcie odvolaný 4.5.2017. V
nasledujúcom období sa počet konateľov nezmenil, boli dvaja N.. T. W. a novovymenovaný konateľ L. Z..
Takto boli miesta konateľov žalovaného obsadené do 14.7.2017. V nasledujúcom období od 14.7.2017
do 1.4.2019bolpočetkonateľovtraja.FunkciukonateľovvykonávaliN..T.W.,L.Z.H.N..G.G.atoaždo
1.4.2019, kedy bol odvolaný L. Z. a konatelia ostali v počte dvoch. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa

31.12.2003 uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol
žalobcovi pracovný pomer s dňom nástupu do práce 1.1.2004 na výkon pracovnej pozície: Riaditeľ HC
Košice.

4.Súdcitoval§§1,42ods.1Zák.práce(ďalejajZP)adôvodil,žeprávnateóriaasúdnapraxsazjednotili

v posudzovaní otázky súbehu funkcie štatutárneho orgánu a pracovného pomeru. Členovia štatutárnych
orgánov nevykazujú všetky potrebné charakteristiky pracovného pomeru a ich výkon funkcie člena
štatutárneho orgánu nie je výkonom závislej práce v podriadenosti zamestnávateľovi. Na Slovensku
bol tento názor po prvýkrát potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR 26. novembra 1997 pod sp.zn.
5Cdo/92/1997, podľa ktorého výkon činnosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nie je druhom

práce a preto nemôže byť náplňou pracovnej zmluvy. Presadil sa teda názor, podľa ktorého nie je
prípustný súbeh pracovnoprávneho a obchodnoprávneho režimu zmluvného vzťahu výkonu funkcie
člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti. Znamená to, že výkon funkcie konateľa nie je druhom
závislej práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru s druhom dohodnutej práce: konateľ.
Takéto závery ustálenej judikatúry (ako na nich vo svojej záverečnej reči poukazuje žalovaný) súd nijako

nepopiera. Je však prípustný aj súbeh pracovnoprávneho pomeru a obchodnoprávneho režimu a to bez
toho, aby jeden nevyhnutne konzumoval druhý alebo spôsoboval jeho neplatnosť. Člen štatutárneho
orgánu môže napr. časť svojich oprávnení delegovať na iné osoby, vrátane zamestnancov. Nie je tiež
vylúčené, aby člen štatutárneho orgánu napr. konateľ, mal platne uzatvorený pracovný pomer, ale len
za podmienky, že v pracovnej zmluve bude dôsledne odlíšený druh práce, ktorý bude rozdielny od práv

a povinností konateľa spoločnosti. Prípustný je napríklad súbeh výkonu činností štatutárneho orgánu
a pracovného pomeru pri výkone funkcii tajomník generálneho riaditeľa, pri obchodnom riaditeľovi, pri
finančnom riaditeľovi. V tejto súvislosti je tak namieste položiť si otázku, či v prejednávanej veci je užalobcu (ne)prípustný aj súbeh výkonu konateľstva v obchodnoprávnom režime a výkonu generálneho
manažéra v pracovnoprávnom režime.

5. Podľa názoru súdu neexistujú zákonné prekážky na to, aby konateľ spoločnosti žalovaného nemohol
súčasne vykonávať v pracovnom pomere funkciu generálneho manažéra s tým, že obsah povinností
vyplývajúcich mu z obchodnoprávneho vzťahu zodpovedá povinnostiam tak, ako sú upravené
príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a čl. 12 Zakladateľskej listiny a obsah povinnosti z
pracovnoprávneho pomeru zodpovedá pracovnej zmluve. Na základe uvedeného súd dospel k záveru,

že pracovný pomer žalobcu bol platne založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2003. Pri tomto
závere súd vychádzal aj z ďalších skutkových okolností tohto konkrétneho prípadu. Činnosť žalobcu
bola vykonávaná pod vedením jediného spoločníka žalovaného, žalobca poberal mzdu za výkon práce,
pričom odmena za výkon funkcie konateľa mu nebola vyplatená, žalobca nevlastní žiadne podiely
žalovaného. U žalovaného bolo bežné, že konateľ spoločnosti mal súčasne uzavretú pracovnú zmluvu
(N.. T. W., L. Z.). Aj s ohľadom na posledne uvedené by nebolo logické, že žalovaný rešpektuje súbeh

funkcie u N.. T. W. konateľky a finančnej riaditeľky spoločnosti, rešpektuje súbeh funkcie L. Z.H. konateľa
a manažéra A mužstva, ale pod následkom neplatnosti pracovnoprávneho vzťahu popiera súbeh funkcie
žalobcu ako konateľa a generálneho manažéra, čím mu upiera pracovnoprávnu ochranu. V konaní
totiž nebolo preukázané, že u žalobcu neboli rozlíšené jeho povinnosti vyplývajúce z výkonu funkcie
konateľa a z výkonu funkcie generálneho manažéra. Uvedené nie je možné vyvodiť iba z vyjadrenia

právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 4.6.2018 ani z obsahu svedeckých výpovedí. Pokiaľ
žalovaný svoju obranu založil na neplatnosti pracovnej zmluvy, jeho povinnosťou bolo toto v konaní
preukázať. Pritom z obsahu pracovnej zmluvy a obsahu zakladateľskej listiny vyplýva, že sám žalovaný
už v týchto dokumentoch rozlišoval medzi výkonom funkcie konateľa spoločnosti a výkonom funkcie
generálneho manažéra na základe pracovnej zmluvy. Podľa názoru súdu neexistuje zákonný dôvod, pre

ktorý by tieto dve funkcie nemohla vykonávať tá istá osoba. V tejto súvislosti súd iba okrajovo poukazuje
na skutočnosť, že aj judikatúra súdov v otázke prípustnosti súbehu pracovnoprávneho pomeru a
obchodnoprávneho režimu prechádza vývojom. Zmäkčuje sa tým jednoznačný koncept neplatnosti
pracovnej zmluvy pri výkone činnosti spadajúcej pod činnosť člena štatutárneho orgánu. Práve prípad
súbehu pracovnej zmluvy generálneho riaditeľa a člena štatutárneho orgánu viedol k nálezu Českého

Ústavného súdu sp.zn. I US 190/15 z 13.9.2016, ktorý doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax spochybnil
a označil za ústavne neudržateľnú. Z uvedeného rozhodnutia citujem: „Při absenci výslovného zákazu
člena statutárního orgánu obchodní korporace vykonávat činnost, která prísluší statutárnímu orgánu, v
pracovneprávním vztahu, v Zákonníku práce je tak ústavne konformním výkladem pouze výklad, který
respektuje zásadu pacta sunt servanda. Jakýkoliv jiný výklad, včetne výkladu prědkládaného Nejvyšším

soudem, je v rozporu s čl. 2 ods. 3 Listiny, jenž prědstavuje ústavní garanci svobodného jednání,
autonomie vůle a smluvní svobody (...), a se zásadou priority výkladu, který nezakládá neplatnost
smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady, jež
vyvěrá z princípu právního státu zakotveného v čl. 1 ods. 1 Ústavy (...).“

6. Súd citoval §§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce a uviedol, že preskúmanie výpovedného dôvodu
podľa citovaného ustanovenia súdom sa musí sústrediť na 3 základné otázky; či ide o zmenu
úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia alebo o iné organizačné zmeny, či sa stal
zamestnanec nadbytočný a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a
organizačnými zmenami. O rozhodnutie o organizačných zmenách ide iba vtedy, ak sledovalo zmenu

úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia počtu zamestnancov za účelom zvýšenia
efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu, pomocou ktorej zamestnávateľ chce regulovať počet
svojich zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie
tak, aby zamestnával iba taký počet zamestnancov a v takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení,
aké zodpovedá jeho potrebám. V prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu

boli od počiatku sledované iné ciele a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie
organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoj skutočný zámer, nebol naplnený prvý z predpokladov
výpovedného dôvodu, čo môže mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania výslovného
právneho princípu o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. O
organizačných zmenách, ako aj o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ

sám. Súd nemôže preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd však dôsledne skúma a posudzuje
všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali.
Pri hodnotení týchto okolností prihliada aj na čl. 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkazvýkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi
(R28/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/33/2008).

7. Rozhodnutím jediného spoločníka žalovaného o personálnych zmenách zo dňa 4.5.2017, bol žalobca
odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti ku dňu 4.5.2017 a menovaný do funkcie konateľa bol ku
dňu 4.5.2017 L. Z.. Dňa 14.7.2017 žalovaný uzavrel s N.. G. G. zmluvu o výkone funkcie konateľa
spoločnosti. Podľa čl. 2 bod 2.1 mal konateľ práva a povinností stanovené v zmysle aktuálne platných
právnych noriem, najmä v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Ďalšie práva a povinnosti

konateľa vyplývajú z ustanovení Zakladateľskej listiny spoločnosti, rozhodnutí spoločníka spoločnosti
- HC Košice občianske združenie, pokynov prezidenta Správnej rady spoločníka, pokynov prvého
viceprezidenta Správnej rady spoločníka alebo pokynov spoločníka a interných predpisov spoločnosti.

8. Rozhodnutím jediného spoločníka žalovaného o personálnych zmenách zo dňa 14.7.2017 bol do
funkcie konateľa spoločnosti ku dňu 14.7.2017 menovaný N.. G. G.. Z vykonaného dokazovania vyplýva,

že v dôsledku organizačnej zmeny zo dňa 12.6.2017 bolo zrušené jedno pracovné miesto s druhom
výkonuprácegenerálnymanažératokudňu1.7.2017. Od14.7.2017sazvýšilpočetkonateľovna3.Pre
rozhodnutie vo veci bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou zákonnosti takéhoto konania žalovaného,
ktorý organizačnou zmenou zo dňa 12.6.2017 zrušil pracovnú pozíciu generálny manažér a činnosťami,
ktoré žalobca na tejto pozícii vykonával, bol poverený nový konateľ spoločnosti. V tejto súvislosti bolo

teda potrebné posúdiť, či presun manažérskych úloh na vedenie spoločnosti, ktorého dôsledkom bolo
zrušenie jedného pracovného miesta, je porušením zákona.

9. Z uvedeného je možné vyvodiť, že účelom organizačnej zmeny bolo dosiahnuť to, aby osoba
vykonávajúca doterajšie činnosti generálneho manažéra prešla z režimu pracovnoprávnej úpravy

vzťahov pod režim obchodnoprávnej úpravy, ktorá je pre výkon práce menej priaznivá. V tomto postupe
žalovaného súd vidí rozpor s dobrými mravmi. Osoba, vykonávajúca úlohy generálneho manažéra
tým stráca postavenie zamestnanca a aj ochranu, ktorú mu poskytuje Zákonníka práce. Na základe
toho súd dospel k záveru, že výpoveď zo dňa 19.6.2017 je neplatným právnym úkonom a preto
žalobe vyhovel. Súd nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom predložením výšky vyplatených odmien

a odvodov N.. G. G. a predložením zápisníc zo zasadnutia Správnej rady HC Košice od 2.5.2017
do 30.9.2017. S ohľadom na obranu žalovaného, ktorý vychádzal z neplatnosti pracovnoprávneho
vzťahu sporových strán je dokazovanie výšky odmeny nového konateľa právne bezvýznamné. Žalovaný
totiž netvrdil, že zmyslom organizačnej zmeny bola úspora finančných prostriedkov. Vo vzťahu k
zápisniciam občianskeho združenia tieto rovnako nemajú v prejednávanej veci výpovednú hodnotu. Ide

o zápisnice iného subjektu a z návrhu na vykonanie dokazovania nevyplýva, čo by malo byť ich obsahom
preukázané, a priznal podľa § 255 ods. 1 CSP strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci, bol úspešný len žalobca.

10. V podanom odvolaní, čo do veci samej uviedol žalovaný: „Žiadam rozsudok zmeniť tak, že žaloba,

ktorou sa žalobca domáha určenia, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným žalobcovi listom
zo dňa 19. júna 2017 je neplatná, sa zamieta a že žalovaný má voči žalobcovi nárok na 100 % náhrady
trov celého konania“.

11. V odvolaní okrem iného uviedol uviedol (odvolanie bolo doručené protistrane, odvolací súd vyberá z

odvolania len podstatné námietky - poznámka odvolacieho súdu), že rozsudok vychádza z iracionálneho
zhodnotenia situácie nižším súdom, Zák. práce č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov kogentne
stanovuje, že upravuje práve len „individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej
práce fyzických osôb, a to pre pre právnické osoby, aby sa teda mohol aplikovať Zákonník práce (ďalej aj
ZP), musí v danom prípade existovať výkon závislej práce. Na druhej strane Obchodný zákonník (zákon

č. 513/1991 Zb.) stanovuje tiež kogentne podľa § 263 Obch. zák., že záväzkové vzťahy medzi štatutárom
alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločností a obchodnou spoločnosťou sa spravujú
jeho treťou časťou Obch. zák. Je potom rozhodujúce, čo vlastne žalobca pre žalovaného vykonával.
Ako príklad uviedol odvolateľ rozsudok KS v Prešove 5CoPr/2/2016, lebo funkciu konateľa spoločnosti
s ručením obmedzeným možno vykonávať na základe zmluvy o výkone funkcie, a v pracovnej zmluve

by mohol mať žalobca dohodnutý druh práce - predseda družstva, žalobca okrem druhu práce -
predsedu družstva vykonával aj predsedu predstavenstva. Teda aj také príklady na č. l. 331 uvádzal
odvolateľ v odvolaní a pritom poukázal na to, že ide o identický prípad tak ako citovaný judikát, lebo
žalobca pre žalovaného v podstate závislú prácu nevykonával. Pre závery z vykonaného dokazovania(nadbytočnými) výsluchmi všetkých svedkov, ktoré súd vôbec nevyhodnotil a treba dodať, že N.. W.
vypovedala ako generálny manažér mal riadiť športovú činnosť hokeja, lebo sa venoval mládeži a
marketingu, tiež riadil sekretariát a že žalobca riadil aj ju a L. Z.H. (L. Z. ako svedok, bývalý hráč HC

Košice - poznámka odvolacieho súdu). Čisto v konkrétnosti poukázal odvolateľ na pojednávanie z 23.
mája 2019, kde N.. Y. I. vypovedal, keď žalobca mal viesť klub po finančnej marketingovej a športovej
stránke a zodpovedať za výchovu mládeže a seniorský tým (H. X. mal vypovedať podobne, Lenka
Vyrastoová vypovedala podobne a Y.. P. L. a to, že so žalovaným mal obchodný vzťah, v rámci ktorého
zabezpečoval styk s novinármi, verejnosťou a staral sa o sociálne siete.

12. Odvolateľ ďalej zvýraznil samotnú odplatnosť, ktorá nie je dostatočným rozlišujúcim kritériom
v danom prípade, lebo funkcia konateľa spočívala na určitých povinnostiach podľa Obchodného
zákonníka a Valné zhromaždenie práve výlučne cez konateľov mohlo riadiť ostatných zamestnancov,
práve štatutárny orgán v zmysle § 9 ZP odkazujúc na publikovanú judikatúru, podľa ktorej pokyny
zamestnancom nedáva spoločník (ale naopak plnenie pokynov spoločníka sa môže považovať aj

za porušenie pracovnej disciplíny - ZSP 66/2000). Žalobca formálne nesprávne bol odmeňovaný z
pracovného pomeru, hoci mal byť odmeňovaný titulom funkcie konateľa a aj výkon funkcie konateľa
je odplatný, a preto nie sú naplnené znaky závislej práce definované ZP. Opakovane v odvolaní ale
poukazuje na zákonodarcu na § 42 ods. 2 ZP, úvahy súdu nie sú mu po vôli, hodnotí úvahy súdu ako
zbytočné, nesprávne a nezákonné, lebo nerozlišuje povinnosti žalobcu ako konateľa a generálneho

manažéra, pričom toto mal preukazovať žalovaný.

13. Odvolateľ ďalej uviedol, že výkonom dokazovania malo byť dokázané, že žalobca vykonával iba
činnosti, ktoré nevykazujú znaky závislej práce, strany ani len netvrdili, aby žalobca vykonával také
činnosti - potvrdzuje to aj vyjadrenie žalobcu z pojednávania 4.6.2018 a teda ďalšie uloženie dôkazného

bremena žalovanému je v rozpore so zákonom rovnako ako opačný záver súdu prvej inštancie (porovnaj
nesprávne ustálenie skutkového stavu, čo nezodpovedá § 365 ods. 1 písm. f) v spojení s § 186 ods.
2 CSP).

14. Ďalej odvolateľ poukazuje na rozsah činnosti, ktoré mal žalobca, tieto spadajú pod riadenie, teda

sú typické pre zamestnávateľa, ktorý svojím podriadeným dáva pokyny, nesprávny je záver súdu, že
neboli rozlíšené jeho povinnosti vyplývajúce z výkonu funkcie konateľa z výkonu generálneho manažéra,
odvolateľ sa ďalej opakuje a žalobca mal čosi tvrdiť, ale žalovaný nemal najmenší dôvod preukazovať
neexistujúcu skutočnosť, čo reálna skutočnosť v HC Košice znamenala, že negatívne nemohol ani len
vykonávať závislú prácu, a takúto negatívnu skutočnosť nemožno podriadiť pod zaťaženie dôkazným

bremenom ako si to uviedol súd prvej inštancie. Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS/190/15 vychádza z
neodchýlenej judikatúry, žalobca totiž vykonával pre žalovanú spoločnosť len činnosť spadajúcu do
výkonu funkcie konateľa spoločnosti. Aj ustálená judikatúra (rozsudok NS SR 5Cdo/92/97 ako aj sp. zn.
4MCdo/6/2009) toto tvrdí, podstatou uvedenej judikatúry je však záver, že vykonávanie funkcie člena
štatutárnehoorgánuniejevýkonomprácevpracovnompomere,tentovzťahnemožnoskončiťniektorým

zo spôsobov v § 59 ods. 1 ZP uvedeným. Pracovný pomer medzi stranami teda platne neexistoval.
Mal byť len putatívny a preto mal súd prvej inštancie žalobcu zamietnuť, súd prvej inštancie si nedal
ani námahu, aby absolútne vysvetlil aký je obsah pojmu dobrý mravy v prejednávanom prípade, jeho
rozhodnutie je arbitrárne. Zákon je v rozpore s dobrými mravmi, avšak ak člen štatutárneho orgánu,
ktorý zároveň nevykonáva aj závislú prácu, tak ako žalobcu, potom zákon mu nemôže poskytovať

žiadnu pracovnoprávnu ochranu a napokon v odvolaní sa rozoberá účel organizačnej zmeny (osoba
vykonávajúca úlohy generálneho manažéra s úlohami aké vykonával pre žalovaného žalobca, nemá
podľa zákona postavenie zamestnanca a tým pádom ani ochranu, ktorú poskytuje ZP, a jasne sa
naznačuje, že žalobca v tejto činnosti zlyhal v HC Košice).

15. V odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie č. k. 42Cpr/89/2017-340 z 15.8.2019 žalovaný
zvýraznil, že nesprávne a nezákonne im bolo uložené zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 €, a to za
návrh, lebo bola rozsudkom určená výpoveď ako neplatná a podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/92 Zb. v znení
neskorších predpisov, ak je zrejme poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí
podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, t. j. protistrana v danom pracovno-

právnom spore.

16.Uznesenienapadolvcelomrozsahuzdôvodov,žeuloženieplateniasúdnehopoplatkujenezákonné.
Buď mal súd prvej inštancie rozhodnúť o povinnosti platiť súdny poplatok v rozsudku vo veci samej, kebybybolozrejmé,ženímpodanéodvolaniemáúčinkyajnavýrokopovinnostiplatiťsúdnypoplatok-ateda
bolo patričné rozhodnúť doplňujúcim rozsudkom, alebo mal súd vyčkať na právoplatnosť rozhodnutia
vo veci samej, keďže „odporca“ má platiť poplatok podľa výsledku konania, pričom však ku dňu vydania

rozhodnutia súdom prvej inštancie výsledok konania nie je známy. Pripomenul, že rozsudok vo veci
samej napadol odvolaním, a teda nenadobudol právoplatnosť. Nie je teda zatiaľ možné rozhodnúť o
tom, aby žalovaný platil súdny poplatok a také rozhodnutie je predčasné. Keďže ani jedným, ani druhým
spôsobom súd prvej inštancie nepostupoval, ale v rozpore so zákonom rozhodol predčasne, navrhol,
aby súd prvej inštancie svoje uznesenie autoremedúrou zrušil bez náhrady. Pokiaľ súd prvej inštancie

nebude postupovať navrhovaným spôsobom navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie súdu prvej
inštancie, bez náhrady.

17. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že odvolacie dôvody nie sú dané, rozsudok je vecne
správny, ide o neplatnú výpoveď. Z dokazovania vyplýva, že zakladateľská listina spoločnosti HC Košice
v čl. 12 Konatelia v časti B, Práva a povinnosti konateľa v ods. 2 upravuje, že predchádzajúci súhlas k

návrhu pracovnej zmluvy ( č. l. 367 - poznámka odvolacieho súdu), generálneho manažéra HC Košice,
s.r.o. a jeho odmeňovaniu udeľujú konateľom HC Košice, s.r.o. v menej správnej rady HC Košice
prezident a I. viceprezident HC Košice a Štatutár správnej rady Hokejový club Košice v čl. III, Práva a
povinnosti správnej rady v ods. 3 rovnako upravuje predchádzajúci súhlas správnej rady k pracovnej
zmluve generálneho manažéra. Rovnako uvedené dokumenty, vrátane ďalšieho vykonaného dôkazu

„Stanovy hokejového clubu Košice“ upravujú systém fungovania a riadenia spoločnosti žalovaného, t.
j. HC Košice, s.r.o., čo preukázalo aj vykonané dokazovanie (nemožno súhlasiť s názorom žalovaného
v časti, že žalobca vykonával iba činnosti, ktoré nevykazujú znak závislej práce - jeho nástupca N.. G.
vykonáva druh práce, ktorý znaky závislej práce jednoznačne už má).

18. Žalobca Ing. Juraj Bakoš nemohol ako konateľ nikdy konať sám, ale vždy spolu s ďalším konateľom
(funkciu vykonával v spoločnosti žalovaného spolu s druhým konateľom buď X. - W. H. W. - Z., bývalý
hráč) a až od nástupu N.. G. G. dňa 14.7.2017 potom traja, t. j. W. - G. - Z.. Konatelia sú v spoločnosti
rovnocenní, nie sú medzi nimi žiadne rozdiely a neboli ani medzi nimi rozpory, ani vnútroorganizačné
normy neupravujú konanie jednotlivých konateľov, či to bol X., W. H. Z.. S poukazom na Obch. zák.

ako aj Zakladateľskú listinu HC Košice, s.r.o. konatelia rozhodovali o obchodnom vedení spoločnosti
vo všetkých veciach, Zakladateľská listina spoločnosti upravovala o aké úkony išlo a čo potrebovali
konatelia a na čo súhlas Valného zhromaždenia dozornej rady HC Košice. Toto sa týka konateľstva
spoločnosti a z ničoho nevyplynulo, aby žalobca mal byť iný konateľ ako konateľka pôsobiaca súčasne
s ním N.. T. W.. Nesúvisí vôbec s vecou názor žalovaného podľa § 42 ods. 2 ZP (o voľbe alebo

vymenovaní k výkonu funkcie vedúceho zamestnanca), čím sa snažil ospravedlniť svoju nedôslednosť
v súvislosti so vznikom a skončením pracovného pomeru. Žalobca mal so žalovaným uzavretú riadnu
pracovnú zmluvu a vykonával druh práce: generálny manažér, čiže vykonával funkciu vedúceho
zamestnanca, ZP však nevylučuje, aby vedúci zamestnanec v tomto konaní žalobca ako generálny
manažér nemohol byť aj členom štatutárneho orgánu - konateľom. Vedúci zamestnanec je v pojme

považovaný vždy ako subkategória pojmu zamestnanec, teda pojmovo vyššie, vedúci zamestnanec
má v pracovnom práce osobitné právne postavenie a tým, že plní úlohy nielen zamestnanca, ale aj
úlohy zamestnávateľa, je medzistupňom medzi právnym statusom zamestnanca a právnym statusom
zamestnávateľa. Činnosť konateľov, ale aj generálneho manažéra spoločnosti žalovaného riadil orgán, a
to správna rada Hokejového clubu Košice, ktoré bolo občianskym združením, štatutárny orgán jediného

zakladateľa a spoločníka žalovaného. Podľa tohto štatútu správnej rady, úlohy konateľom spoločnosti
a teda žalobcu ako aj generálnemu manažérovi dávala správna rada, žalobca mal uzavretý na výkon
druh práce generálny manažér riadnu pracovnú zmluvu, pracovný pomer vznikol pred jeho zvolením do
funkcie konateľa.

19. Súd prvej inštancie to aj zvýrazňoval, žalovaný nikdy nespochybnil platnosť pracovného pomeru
žalobcu u žalovaného a preto v tomto smere nebolo vykonané ani ďalšie dokazovanie. Žalobca vo
funkcii generálneho manažéra vykonával osobitný druh práce, lebo mal určité osobitné predpoklady
a prax (bývalý hokejista so vzdelaním), ktorú za vtedy existujúcej organizačnej štruktúry nemohol
vykonávať valným zhromaždením menovaný konateľ. Na športovom úseku, ktorý riadil, vykonával

potrebné činnosti spojené s účasťou jednotlivých družstiev v súťažiach, zvlášť družstva mužov v
extralige, úlohy spoločnosti voči Slovenskému zväzu ľadového hokeja, spoločnosti Pro hokej, podľa
pokynov správnej rady plnil športové ciele spoločnosti, v kooperácii s podriadenými zamestnancami, atď.20. Vo vyjadrení žalobca sa opakuje, keď uvádza, že z dokazovania o normách spoločnosti tieto
nijako nerozlišovali a nespochybňoval to žalovaný, že neupravovali rozdelenie vykonávania druhov
práce medzi konateľmi, takto nerozlíšene oni fungovali, kde podľa výpisu z Obchodného registra a

zakladateľskej listiny za spoločnosť konali a podpisovala dvaja konatelia spoločne, čo tiež nebolo
spochybnené a pri výsluchu to potvrdila N.. W.. Systém práce spoločnosti, čo správne súd zistil a
posúdil, bol taký, že konatelia spoločnosti podpisovali za spoločnosť vždy tam, kde to vyžadoval zákon,
ostatné činnosti vykonávali operatívne v pracovnom pomere. Bol stav, kedy by aj žalobca N.. X. bol
jediným konateľom spoločnosti a zároveň generálnym manažérom spoločnosti, avšak žalovaný takéto

dokazovanie nenavrhol a ani žalobca nepoznal takýto stav, že by z dokazovania vyplynul. Nemožno
preto súhlasiť so žalovaným v odvolaní, že žalobca nedostával žiadne pokyny a že nevykonával
prácu podľa pracovného pomeru. Žalobca dostával pokyny od správnej rady, dával pokyny ako vedúci
zamestnanec svojim podriadeným. Názory a postup žalovaného považuje žalobca za zneužitie práva,
lebo žalobca nemal uzavretú zmluvu o výkone funkcie konateľa a toto ani nebolo vôľou žalobcu,
ale ani žalovaného, konanie ktorého cieľom nebolo dosiahnutie účelu sledovaného právnou normou,

bolo v rozpore s ustálenými dobrými mravmi a vedené úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu
(rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/2019/2004 ale aj 21Cdo/992/99). Podľa názoru žalobcu existujú tu aj
iné dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru okrem popísaných v rozsudku, lebo tri základné
otázky, pri ktorých sa sústredil súd prvej inštancie pri preskúmavaní výpovedného dôvodu, avšak k
tomu žalobca chce uviesť, že súd zisťuje organizačné zmeny, nadbytočnosť, príčinnú súvislosť medzi

týmito zmenami a počtom zamestnancov, avšak z dokazovania takýchto skutočností vyplýva aj dôkazné
bremenoapostihujetozamestnávateľa(okreminéhobolvtomtosmerezamestnávateľnečinný,pasívny
a konatelia žalovaného N.. W. H. L. Z., ktorí výpoveď žalobcovi dali a podpísali pri dokazovaní o tom nič
povedať nevedeli, ani vysvetliť v čom by spočívala organizačná zmena (viď zápisnica z pojednávania
z 25.3.2019).

21. Výpovedný dôvod je vo výpovedi uvedený nejasne a z výpovede nie je zrejmé, prečo sa žalobca
stal nadbytočný a v čom spočíva organizačná zmena - rozpor so Zákonníkom práce v § 61 ods. 2 ZP
ako aj proti ustálenej praxi a judikatúry. Súd môže urobiť závery iba zo samotnej výpovede, z ktorej
nevyplýva záver súdu podľa rozsudku, že účelom organizačnej zmeny bolo dosiahnuť to, aby osoba

vykonávajúca doterajšie činnosti generálneho manažéra prešla z režimu pracovnoprávnej ochrany
vzťahu pod režim obchodnoprávnej ochrany, ale toto samozrejme z výpovede nevyplýva. Vykonávanie
pracovnej povinnosti žalobcu N.. G. G.Č. znamená bez iného neplatnosť výpovede žalobcu, lebo
zánik funkcie konateľa u žalobca neovplyvnil jeho funkciu generálneho manažéra a neznamenal jej
zánik. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v obchodnoprávnom vzťahu. Správna rada Hokejového

clubu Košice dávala pracovné úlohy generálnemu manažérovi (N.. G. vykonával bežné pracovné úlohy
žalovaného, napr. zabezpečoval úlohy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, požiarnej ochrany), čo
je samozrejme tiež významné, ale toto vykonával aj predtým žalobca.

22. Vo vyjadrení však žalobca toto považuje a všetky tieto zistenia za obchádzanie zákona, pretože

nezákonne zrušili jeho pracovné miesto, pričom v práci ostali aj naďalej vykonávať túto činnosť
nový zamestnanec, nie tento však ako generálny manažér, ale ako nový konateľ, pričom ako
preukázalo dokazovanie, normálne dochádza do práce, zapisuje sa do evidencie dochádzky a plní
úlohy generálneho manažéra, pričom aj svedok N.. I., prezident občianskeho združenia HC Košice,
jediného spoločníka spoločnosti žalobcu označil za výkonného riaditeľa podľa výpovede z pojednávania

svedka I. z 23.5.2019. To v skutočnosti znamená, že N.. X. vykonával v spoločnosti závislú prácu,
v konaní nebol preukázaný opak, pričom závislá práca, je práca, ktorá je vykonávaná vo vzťahu
nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre žalovaného,
čo bolo nepochybné, a to v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

23. V replike č. l. 380 až 383 žalovaný poukázal na nesprávne výrazové hodnotenia sporu žalobcu,
ale nekomentoval súd, ale vykladal Obchodný zákonník a uvádzal argumenty, prečo nejde o závislú
prácu zo strany žalobcu u žalovaného v pracovnom pomere (dával akcent na rozsudok NS SR zo dňa
1.12.2015 sp. zn. 1Sža/37/2015 s tým, čo máme rozumieť pod pojmom obchodné vedenie).

24. Ďalej dáva akcent aj na rozsudok KS v Prešove 5CoPr/2/2016 o nejakom predsedovi družstva,
ktorý riadi rokovanie predstavenstva, atď. Žalobca závislú prácu pre žalovanú spoločnosť nevykonával
a rovnako nie je pravdou, že by žalovaná spoločnosť nenavrhla v konaní vykonanie dôkazov, lebo oni
predložili toľko listinných dôkazov, ktoré sú z hľadiska veci samej podstatné až by súd mal dospieť kzáveru, že žalobca v konaní mal možnosť vykonať rozsiahle dokazovanie, vyslúchal množstvo svedkov,
mimoriadne podrobne a mimoriadne zdĺhavo (nie je to snáď úloha súdu prvej inštancie?), toto mal však
urobiť podľa ďalšej repliky žalobca a podľa hodnotenia vyjadrenia k odvolaniu, žalobca pre žalovanú

spoločnosť nemal vykonávať závislú prácu. Zamestnávateľ nemá byť obmedzovaný pri realizovaní
organizačnej zmeny tým, aby každá organizačná zmena viedla k úsporám, a ak vo výpovedi odznelo, že
účelom organizačnej zmeny nebolo šetrenie prostriedkov, nevykonanie dôkazu zistením príjmu konateľa
spoločnosti N.. G. bolo správne a zákonné zo strany súdu prvej inštancie.

25. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - na prejednanie odvolania naridil
odvolací súd pojednávanie vždy ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to
vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP,
preskúmal rozsudok a tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil, pričom aj
odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje na čom nemení ani podané odvolanie
žalovaného.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.l písm. b) CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo
aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými

skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia.

27. V tejto športovej kauze odvolací súd poukazuje na čl. 2 ZP (zásada zmluvnosti, dobré mravy,
zneužitie práva), keďže pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so súhlasom
fyzickej osoby a zamestnávateľa.

28. Podľa čl. 2 tretia veta ZP zák. č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, výkon práv a
povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto
nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo
spoluzamestnancov.

29. Z týchto zásad zmluvnosti a dobrých mravov treba aj v ZP vychádzať podľa názoru odvolacieho
súdu a podľa komentára k Zákonníku práce IV. vydanie - Heleny Barancovej je treba vychádzať z
ustálenej judikatúry, že zamestnávateľ môže svoje oprávnenia na slobodný výber zamestnancov ako aj
spôsobilosť vykonávať len v medziach zákona, výslovným zvýraznením zásady zmluvnosti len na strane

zamestnávateľa zákonodarca ako by zvýrazňoval, že v uplatnení zásady zmluvnosti pracovnoprávnych
vzťahov dominuje zamestnávateľ a nie zamestnanec - fyzická osoba, pri súlade s dobrými mravmi
sa odvolací súd zastaví, pretože je treba vyložiť tento súlad s dobrými mravmi aj s výkonom práv
a povinností z občianskoprávnych vzťahov súvisiacich podľa § 3 OZ, zák. č. 40 /1964 Zb. v znení
neskorších predpisov.

30. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (pozri
Steiner, Salač rozpor s dobrými mravmi a jeho následky v civilnom práve, Praha, S.H. Beck: Analýza
civilního procesu jako formy existence právních vztahů, str. 47 - 51, Komentář Obč. zák. Jehlička,

Švestka, Škárová). Tieto rozpory s dobrými mravmi v súvislosti s výkonom práva v prípade jeho
stretu, kolízie s iným právom nesmú byť vykonávanú v rozpore s cieľom, ktorý právna norma pre
jeho výkon určuje aj sleduje, lebo v opačnom prípade by došlo k zneužitiu výkonu práva, ktorý nie je
dovolený (tzv. abusus - citované odvolacím súdom). Výkon práva, ktorý nie je dovolený, je potom ako
protiprávny sankcionovaný. Použitie korektívu dobré mravy pri výkone práva za účelom približovania

sa idey spravodlivosti (Ius est ars boni et equii) tzv. aequum et bonum, však nesmie na druhej strane
viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych občianskych práv stanovených zákonom, t.j. k nežiaducim
narušovaniam istoty občianskoprávnych vzťahov.

31. Napokon prechádzajúc k súladu s dobrými mravmi podľa prof. Heleny Barancovej str. 60 až 63 ZP,

Komentár IV. vydanie, je treba uviesť, že negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov, tým nemáme na mysli, že by zamestnanec bol
chránenou stranou sporu, avšak právny vývoj v Európe a naň nadväzujúca aktuálna právna úpravazvyšovala pod pojmom dobré mravy aj pojem mravnosť a morálka, pričom pojem slušnosť považovala
ako obsahovo identický pojem s pojmom dobré mravy, až aplikačná prax ukázala a aj pro futuro môže
ukázať, že nie všetky prípady správania sa oprávneného subjektu pri výkone subjektívneho práva v

rozpore s morálkou možno považovať za správanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Základným
zmyslom príkazu správať sa v súlade s dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práva hrubé porušenie
morálky.

32. V záujme zabezpečenia elementárnej slušnosti pri výkone subjektívnych práv, pojem dobré mravy

Zákonník práce však zatiaľ nevymedzil, vzájomný vzťah medzi pojmami je podľa odbornej literatúry
jedným z najobtiažnejších problémov právnej teórie a aktuálna súdna judikatúra vymedzuje pojem
dobré mravy ako súhrn etických pravidiel všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých
dodržiavanie je zabezpečené právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými
morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

33. V spore odvolací súd uzatvára, že predmet pracovnoprávneho úkonu sa prieči dobrým mravom, keď
jeho obsah a účel je v danom čase (lokálne a temporálne), prípadne s prihliadnutím na osoby účastníkov
alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov v rozpore so všeobecne uznávanými názormi na
vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom alebo medzi inými subjektmi pracovnoprávnych
vzťahov, ktoré určujú aký má byť obsah právneho úkonu, a to tak, aby zodpovedal základným zásadám

mravnosti a napokon on istým spôsobom vyjadruje princíp súladnosti pracovnoprávnych predpisov so
širším celospoločenským poriadkom.

34. Dobré mravy v právnom slova zmysle slúžia ako tzv. pozitívna hranica výkonu subjektívnych
práv. Podľa nálezu Ústavného súdu SR dobré mravy sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej

miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (IV.ÚS/55/2011
z 24.2.2011).

35. Odvolací súd nadväzujúc na citácie a názory podľa § 3 OZ zvýrazňuje to, že konanie v rozpore s
dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych

úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu, na rozdiel od zneužitia práva zásadu
contra bonos mores, možno chápať viac objektívne, konajúci nemusí si byť vedomý toho, že koná v
rozpore s dobrými mravmi, avšak zneužitie práva v porovnaní so správaním sa, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi, je viac tu prítomná subjektívna stránka konania, ale aj zavinenie. Na druhej strane
je treba uviesť, že nie každé zneužitie práva je správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ale

naopak to neplatí, lebo nie každé správanie sa oprávneného subjektu, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi, je aj zneužitím práva. Zákaz zneužitia práva súvisí aj s problémom obchádzania zákona v
tom zmysle, že konkrétne prípady zneužitia práva navonok pôsobia ako obchádzanie zákona (pojem
zneužitieprávasanajviacupínanavýkonsubjektívnychpráv,ZPvčl.2základnýchzásadZák.práceako
aj v § 13 ZP viaže sa pojem zneužitie práva nielen na výkon subjektívnych práv, ale aj na výkon právnych

povinností), objektívne právo možno zakotvuje všeobecný zákaz zneužitia práva a výkon subjektívnych
práv podriaďuje aj dobrým mravom.

36. V riešenom spore osobitosťou protiprávneho úkonu by mohlo byť, že najčastejšie nevzniká
porušením právnej povinnosti, ale vzniká hlavne pri výkone práva spôsobom, ktorý zákon zakazuje,

Zákonník práce zakazuje zneužitie práva nielen vo vzťahu k výkonu subjektívnych práv, ale aj
vo vzťahu k výkonu právnych povinností, ak tieto ustálené názory v odbornej verejnosti dáme do
súladu s prejednávaným sporom, práve prípad súbehu pracovnej zmluvy generálneho riaditeľa člena
štatutárneho orgánu viedol k nálezu, ÚS ČR I.ÚS/190/15 z 13.9.2016, ktorý doterajšiu ustálenú
rozhodovaciu prax spochybnil a označil za ústavne neudržateľnú. Ak by chýbal výslovný zákaz člena

štatutárneho orgánu obchodnej korporácie vykonávať činnosť, ktorá prislúcha štatutárnemu orgánu v
pracovnoprávnom vzťahu v Zákonníku práce, je tak ústavne konformným výkladom len taký výklad
(správny právny výklad), ktorý rešpektuje zásadu pacta sund servanda, akýkoľvek iný výklad vrátane
výkladu predkladaného Najvyšším soudem ČR je v rozpore s čl. 2 ods. 3 Listiny, ktorý predstavuje
ústavnúgaranciuslobodnéhokonania,autonómiuvôleazmluvnejslobodyasozásadoupriorityvýkladu,

ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takýmto výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, sú len
možné oba výklady, ktoré vyvierajú alebo vychádzajú z princípu právneho štátu zakotveného v čl. 1
ods. 1 ústavy (prekladané z češtiny - poznámka odvolacieho súdu). Za rozhodujúce pritom vo svojom
závere súd prvej inštancie považoval obsah čl. 12 zakladateľskej listiny žalovaného, a to prax jeho, podľaktorej konatelia spoločnosti mali súbežne uzatvorenú aj pracovnú zmluvu, odmeňovanie žalobcu mzdou
z pracovného pomeru a v konaní nespochybnenú vôľu žalovaného uzavrieť so žalobcom pracovnú
zmluvu, len v príčinnej súvislosti treba spomenúť aj fakt, že žalovaný akceptoval pracovnoprávny

pomer žalobcu od jeho vzniku od 1.1.2004, prečo toto neakceptoval v konaní o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, nie je odvolaciemu známe a od jeho vzniku od 1.1.2004 až v konaní o neplatnosť
výpovede na Okresnom súde Košice II spochybňoval až potom platnosť tohto pracovnoprávneho vzťahu
a tak súd prvej inštancie dospel k správnemu a jedinému záveru o existencii pracovnoprávneho vzťahu
žalobcu u žalovaného a v ďalšej časti sa zaoberal len otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou zo dňa 19.6.2017, s týmto výkladom súdu prvej inštancie súhlasí aj odvolací súd.

37. Keďže dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, inak jeho výpoveď je neplatná, a dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť podľa § 61 ods.
1, 2 ZP, potom po preskúmaní výpovedného dôvodu podľa citovaného ustanovenia súd prvej inštancie
správne rozhodol. Súd totiž nemohol preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa, avšak dôsledne skúmal

a posúdil všetky skutkové okolnosti, ktoré ku skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti
predchádzali (rozumej výpoveď z dôvodu nadbytočnosti), pri hodnotení týchto okolností prihliadol aj na
čl.2ZPzakotvujúcipozitívnypríkazvýkonuprávapovinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahov
(porovnaj či je to v súlade s dobrými mravmi R-28/2009 rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/33/2008, pre
dovolacie konania stále tento rozsudok platí).

38. V konaní bolo preukázané, že dňa 14:7.2017 žalovaný uzavrel s N.. G. G. zmluvu o výkone funkcie
konateľa spoločnosti a podľa čl. II. bod 2.1 mal konateľ právo a povinnosti stanovené v zmysle aktuálne
platných právnych noriem - v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, ďalšie práva a povinnosti
konateľa vyplývajú z ustanovení zakladateľskej listiny, rozhodnutí spoločníka spoločnosti HC Košice,

občianske združenie, pokynov prezidenta Správnej rady spoločníka, pokynov I. viceprezidenta správnej
rady alebo pokynov spoločníka ... .

39. Súd prvej inštancie posúdením výpovede ako každého iného právneho úkonu skúmal, či je v rozpore
so zákonom alebo aj v rozpore s dobrými mravmi a zistil, že účelom organizačnej zmeny bolo dosiahnuť

to, aby osoba vykonávajúca doterajšie činnosti generálneho manažéra prešla z režimu pracovnoprávnej
vzťahu pod režim obchodnoprávnej úpravy, ktorá je pre výkon práce menej priaznivá. V tomto postupe
žalovaného súd videl rozpor s dobrými mravmi, tzv. zastretie alebo zastierací manéver, lebo osoba
vykonávajúca úlohy generálneho manažéra tým stratila postavenie zamestnanca a aj ochranu ako
obyčajného zamestnanca, ktorú mu poskytoval Zákonník práce, pričom mal uzavretú riadnu pracovnú

zmluvu, (a plnil aj žalobca pracovné úlohy pre celoslovenskú spoločnosť Prohokej).

40. Súd prvej inštancie aj vysvetlil prečo nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom ohľadne výšky
vyplatených odmien a odvodov N.. G., lebo toto smeruje k dokazovaniu výšky odmeny nového konateľa
a je právne bezvýznamné pre spor.

41. Správne súd prvej inštancie rozhodol potom aj o trovách konania a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal
len úspešnému žalobcovi tieto trovy v plnom rozsahu, odvolací súd aj tento výrok rozsudku potvrdil ako
vecne správny podľa § 387 CPS (a argumentačne aj vysvetlil).

42. Odvolací súd odmietol odvolanie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, čo je povinnosťou žalovaného
a zvýraznil to vo svojich dôvodoch, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, lebo v
tomto ohľadne už aj napriek poučeniu zo strany súdu prvej inštancie v uznesení z 15.8.2019 sp. zn.
42Cpr/89/2019 aj keď je poučenie, že zo strany povinného poplatníka možno podať odvolanie, nie je
odvolanie prípustné, čo vychádza zo špeciálnej úpravy, ktorá je stanovená zákonom, a to zákonom

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov v spojení s § 357 CSP. S poukazom na §§ 381, 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne
odvolanie ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Vzhľadom na § 2 ods. 2 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (o súdnych
poplatkoch a poplatku ...) v spojení s § 12 ods. 2 prvej vety zák. č. 71/1992 Zb., aj keď išlo o nesprávne

poučenie o odvolaní, odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného, lebo on je práve poplatníkom
(žalovaný platí za navrhovateľa, ktorý bol úspešný v merite veci a bol oslobodený od povinnosti platiť za
návrh; pričom prípustnosť odvolania je prípustná podľa § 357 CSP); a contrario, ak nie je tam uvedenáprípustnosť odvolania proti súdnemu poplatku v § 357 písm. a) až o) CSP, potom odvolanie odvolací
súd odmietne podľa § 386 písm. c) CSP.

43. Aj toto uznesenie je vecne správne a odvolací súd by ho potvrdil, avšak keďže nie je proti nemu
prípustné odvolanie, lebo o poplatku rozhodoval sudca, sťažnosť je prípustná len proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka, preto bolo potrebné odvolanie žalovaného proti tomuto uzneseniu
odmietnuť.

44. Podľa § 396 CSP boli priznané trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi.

45. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).