Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoCsp/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215193
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2116215193.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek
senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo
so sídlom v Trnave, so sídlom Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00 175 480, zastúpeného
splnomocnenkyňou: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Mliekárenská 2,
Bratislava, IČO: 36 662 291, proti žalovanej: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina,

IČO: 31 575 951, zastúpenej splnomocnenkyňou: advokátska kancelária SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 9.010,46 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 27C/36/2017-516 zo dňa 18. októbra
2021, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý II. a III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie r u š í a v zrušenom rozsahu v r
a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy 1.288,07
Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.092,42 Eur od 27.6.2016 do zaplatenia, zo
sumy 195,65 Eur od 23.4.2020 do zaplatenia zastavil, II. výrokom žalobu zamietol, III. výrokom priznal
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 502 ods. 1 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2 písm. a), § 2 písm.
a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch), § 24a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v aktuálnom znení, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až
3, ods. 4 písm. i), ods. 5, ods. 12, § 53a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov (ďalej len „ZoVB”) (v znení účinnom do 31.10.2018), § 8b ods. 3 ZoVB (v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 9 ods. 7 ZoVB (v znení účinnom od 1.11.2018), s poukazom
aj na procesné ustanovenia § 144, § 145 ods. 2 veta prvá, § 146 ods. 1, § 255, § 256, § 257 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie vecne dôvodil, že predmetom konania po čiastočnom zastavení zostal nárok
na zaplatenie istiny 7.722,39 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.294,11 Eur
od 27.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.443,142 Eur od 23.4.2020 do zaplatenia, zo sumy 985,14
Eur do 25.8.2020 do zaplatenia. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná (banka) ako veriteľ (pod
obchodným menom Dexia banka Slovensko a.s.) a žalobca (Bytové družstvo so sídlom v Trnave, ktorý
ako správca zastupoval vlastníkov bytov a nebytových priestorov) uzavreli dňa 13.11.2008 Zmluvu o

termínovanom úvere č. 06/074/08 (na strane „klienta“ ju podpísal A. B. C., ako prokurista Bytového
družstva so sídlom v Trnave/správcu). Na základe zmluvy bola dojednaná výška úveru a účel úveru.Pokiaľ ide o charakter uzavretej zmluve o úvere, uzavrel ho správca z titulu svojho oprávnenia
vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), ako aj
zo znenia článku III. Zmluvy o výkone správy č. 44. Je však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej

zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov v predmetnom bytovom dome, tak ako to vyplýva aj zo súčasného
znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch, kým správca je ich zákonným zástupcom. Právny
vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je
nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.),
ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka). Žalovaná pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako podnikateľ, ktorý
koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, ktorý poskytol úver v rámci
svojho podnikania. Daný úver pritom bol poskytnutý v súvislosti s vykonaním obnovy a zateplenia
bytového domu, a teda za účelom zveľadenia majetku fyzických osôb - spotrebiteľov. Na strane dlžníka
tak vystupovali spotrebitelia, ktorým nebol úver poskytnutý v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že za nich na základe zákonného splnomocnenia

konal správca bytového domu, pretože subjektom základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol
správca bytového domu, ale jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov. S poukazom na vyššie
uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna
úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť
pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvný vzťah

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Hoci teda v prípade zmluvy o úvere nejde s poukazom na
§ 1 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy)
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (pozn. v súčasnosti uvedené vylučuje § 1 ods. 3 písm. r/ zákona
č. 129/2010 Z. z.), vzťah medzi vlastníkmi bytov ako dlžníkmi a bankou ako veriteľom bolo potrebné
posúdiť ako spotrebiteľský vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie považoval

znenie bodu 5.5. zmluvy za určité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané (§
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario). Zo znenia bodu 5.5. zmluvy o úvere za použitia
interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že žalovaná je oprávnená
jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, pričom zmena miery rizika
klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta alebo so zmenou rizikovej váhy klienta.

Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu podľa názoru okresného
súdu zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“ sa pritom nepoužíva len v uvedenom bode
5.5., ale aj v bode 5.7. zmluvy, ktorý rieši možnosť prehodnotenia miery rizika na žiadosť klienta,
pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika klienta s aktuálnymi
skutočnosťami (pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú ekonomickými pojmami, ktorých význam

musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý). Na určitosti zmluvného dojednania
nič nemení ani to, že v bode 5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k
zmene úrokového rozpätia - sadzbu EURIBOR (predtým BRIBOR) neurčuje totiž žalovaná, ale príslušná
európska inštitúcia, a preto ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia,
nie na zmenu základnej sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej.

Zrozumiteľnosť a určitosť ustanovenia bodu 5.5. dodatku vyplýva aj z dokazovania oboznámením sa
s výpoveďami svedka A. B. C. v konaniach vedených na okresnom súde (zápisnice čl. 373, 409, 413
a 424), ktorý bol prokuristom žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a zmluvu o úvere, ako aj
viaceré iné zmluvy o úvere počas vykonávania funkcie prokuristu v období od 5.8.1996 do 1.2.2014
podpísal. Z výpovede tohto svedka vyplýva, že v rámci kontraktačného procesu boli žalobcovi posielané

návrhy zmlúv na pripomienkovanie, pričom dostal čas, aby sa vyjadril alebo ho podpísal s tým, že
buď sa podpíše alebo sa bude upravovať a ak boli v zmluve ustanovenia, ktoré považoval žalobca
za neurčité, tieto sa upravovali. Svedok tiež uviedol, že vedel, že v zmluve bolo písané, že banka
môže jednostranne meniť maržu. Z uvedeného okresnému súdu vyplývalo, že ohľadom zmluvy prebehol
riadny kontraktačný proces, po ktorom nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité. Pokiaľ ide o

stanovisko Národnej banky Slovenska (NBS), súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že NBS
sa v stanovisku, ktoré pre súd nie je záväzné, žiadnym spôsobom nevyjadruje k citovanému bodu
5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1. zmluvy (uplatnenie sankčného zvýšenia), na základe ktorého
ustanovenia však k zvýšeniu úrokového rozpätia v tu prejednávanej veci neprišlo. Pokiaľ ide o rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/563/2015 zo dňa 10.2.2016 (čl. 102), uvedené rozhodnutie je na

tu prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádza z iných skutkových okolnosti. Predovšetkým,
v uvedenom konaní nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy
bytového fondu, v ktorej by ako dlžníci vystupovali vlastníci bytov zastúpení správcom, v uvedenom
konaní bola posudzovaná zmluva o poskytnutí úveru s odkladacou podmienkou, do splnenia ktorej saposkytnutý úver nepovažoval za hypotekárny, v ktorej ako dlžníci vystupovali obyčajné fyzické osoby
bez zastúpenia, a teda išlo o iný typ zmluvy ako v tu prejednávanej veci, s iným počtom ustanovení.
Naviac, znenie bodov 4.6. a 5.5. ani nie je totožné, keďže je inak definovaná zmena miery rizika klienta.

Vzhľadom na uvedenú odlišnosť skutkových okolnosti oboch prípadov a odlišné znenie dojednaní zmlúv
nie je možné automaticky prihliadať na to, že Krajským súdom v Žiline bolo určené, že ustanovenie bodu
4.6.zmluvyoposkytnutíúveruč.99/589/05zodňa29.9.2005jeneprijateľnoupodmienkou ajeneplatné,
t.j. nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobca predložil aj
stanovisko NBS zo dňa 5.10.2021, ktoré sa však netýka konkrétnej zmluvy, ktorá je predmetom konania,

v ňom poukázala NBS na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline 7Co/13/2018 zo dňa 18.4.2018, ktoré sa
však týka individuálnej spotrebiteľskej zmluvy, nejde o zmluvu uzatvorenú s vlastníkmi bytov. Žalobca
v žalobe označil ustanovenia bodu 5.5. a bodu 12.1.1.1. zmluvy za neprijateľné zmluvné podmienky, a
preto neplatné. K bodu 12.1.1.1. zmluvy okresný súd uviedol, že na základe uvedeného ustanovenia
nedošlo v prejednávanej veci k zvýšeniu úrokového rozpätia, a preto je posudzovanie jeho prijateľnosti
alebo neprijateľnosti ako zmluvnej podmienky nadbytočné, keďže aplikácia sankčnej úrokovej sadzby

nie je predmetom tohto konania. Ak by aj bola v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutá taká podmienka,
ktorá by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná, nepôjde o neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania toho, že zmluvná podmienka bola individuálne
dojednaná, nesie dodávateľ, v tomto prípade žalovaná. Z vykonaného dokazovania oboznámením

s výsluchom svedka A. B. C. v iných konaniach vedených na tunajšom súde (čl. 373, 409, 413 a
424) mal súd prvej inštancie za preukázané, že uzatváranie zmlúv so žalovanou prebiehalo takým
spôsobom, že žalobcovi ako správcovi bol zaslaný návrh na pripomienkovanie, pričom dostal čas,
aby sa vyjadril alebo ho podpísal, s tým, že buď sa podpíše alebo sa bude upravovať. Z uvedeného
vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale správca (ktorý

je odborne spôsobilou osobou) mal možnosť ovplyvniť obsah dodatku. Nie je pritom podstatné, že
si boli znenia viacerých zmlúv podobné, čo je akceptovateľné, keďže išlo o uzatváranie obdobných
zmlúv za obdobným účelom. Rozhodujúce je, že kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako
bankou a žalobcom ako správcom, ktorý bol odborne spôsobilou osobou, a ktorý mal možnosť do
znenia zmluvy resp. dodatku zasiahnuť. Vzhľadom na uvedené dospel prvoinštančný súd k záveru,

že spotrebitelia mali prostredníctvom žalobcu ako správcu možnosť zmluvné podmienky si dohodnúť,
zmluvné podmienky tak boli individuálne dojednané, a preto žiadnu z nich (a teda ani bod 5.5. zmluvy)
nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na skutočnosť, že o neprijateľnú
zmluvnú podmienku nejde ani vtedy, ak ide o cenu plnenia, pričom v prípade úroku možno hovoriť o
cene plnenia. Prvoinštančný súd tiež dodal, že za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm.

a) Občianskeho zákonníka (účinné od 1.6.2010) umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo
strany dodávateľa a nepovažuje ho za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i)
Občianskeho zákonníka. Odhliadnuc od uvedeného, ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje zmenu
úrokovej sadzby aj v prospech spotrebiteľa (keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť, nielen
zvýšiť, úrokovú sadzbu), a preto tu chýba značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa. Zo svedeckých výpovedí svedka A. B. C. v iných konaniach vedených
na okresnom súde, ktorý bol prokuristom žalobcu v období od 5.8.1996 do 1.2.2014 a oprávneným konať
vo veciach týkajúcich sa úverových zmlúv, bolo preukázané, že žalobca vedel o zvýšení úrokového
rozpätiaužvčasejehozvýšenia,totozvýšeniebolopredmetomrokovanísožalovaným,pričomnakoniec
žalobca zvýšenie úrokového rozpätia akceptoval. Súd prvej inštancie mal tak za preukázané že žalobca

vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia a voči tomuto postupu po rokovaniach so
žalovaným už nenamietal, hoci mal viacero možností riešiť situáciu inak (nesplácanie úveru alebo jeho
splácanie len do výšky pôvodného úroku, predčasné splatenie úveru, prechod do inej banky, uplatnenie
bodu 5.7. zmluvy). Súd prvej inštancie dodal, že skutočnosť že zmluva umožnila žalovanej zmenu
úrokového rozpätia, nesúvisí so zmenou majiteľa spoločnosti žalovanej v roku 2011, ale s dojednaním

bodu 5.5. v čase uzatvorenia zmluvy. V prejednávanej veci teda došlo k zmene ratingu klienta, čím sa
naplnil jeden z dôvodov, ktorý si strany ako dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali
v bode 5.5. zmluvy. Zároveň je možné zvýšenie úrokového rozpätia považovať za adekvátne, a to
vzhľadom na to, že ustanovenie bodu 12.1.1.1. umožňuje za určitých podmienok zvýšenie úrokového
rozpätia až do 6M BRIBOR + 4,87 % p.a. Bod 5.5. zmluvy pritom ani nemá hornú hranicu zvýšenia,

napriek tomu žalovaná úrokové rozpätie zvýšila iba na hodnotu 2,50 % p.a., čo ani zďaleka nedosahuje
úroveň možného zvýšenia dojedaného podľa bodu 12.1.1.1. dodatku. Podľa okresného súdu nebolo
preukázané, že by v čase zvýšenia úrokového rozpätia žalobca namietal neadekvátnosť zvýšenia.
Podľa tvrdenia žalobcu voči použitiu ustanovenia bodu 5.5. zmluvy namietal až o niekoľko rokov potom, čo došlo k postupu žalovanej podľa zmluvy. Avšak už v čase použitia tohto ustanovenia žalobca
o použití bodu 5.5. zmluvy vedel a zmieril sa s jeho použitím, hoci mal aj iné možnosti riešenia.
Ak potom žalobca voči jeho použitiu namietal až o niekoľko rokov neskôr, možno to podľa názoru

okresného súdu považovať za účelové a odôvodnené zrejme iba zmenou v osobe prokuristu. Okresný
súd poukázal na povinnosť žalobcu ako správcu v zmysle § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), a síce pri obstarávaní služieb dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali
dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Skutočnosť, že následne došlo
k zmene v osobe prokuristu, nič nemení na tom, že išlo stále o toho istého správcu, ktorý bol povinný

dodržiavať ustanovenie § 8b ods. 3 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). S ohľadom
na uvedené nebolo možné považovať bod 5.5. zmluvy za neprijateľnú zmluvnú podmienku, súd prvej
inštancie preto nemohol dospieť k záveru, že by žalovaná prijala bezdôvodné obohatenie na úkor
vlastníkov bytov, pretože jej bolo plnené na základe uvedeného platného ustanovenia. S ohľadom na
uvedené okresný súd žalobu vo výroku II. rozsudku zamietol v časti istiny, ako aj úroku z omeškania,
keďže žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala. Keďže sa žalovaná bezdôvodne neobohatila,

bolo by nadbytočné podrobne sa zaoberať otázkou premlčania časti uplatneného nároku a vznesenou
námietkou premlčania, keďže žalobcovi, resp. vlastníkom bytov voči žalovanému žiadny nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol.

4. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku,

a žalovanej, ktorá bola v konaní v celom rozsahu úspešná, a to aj v časti zastavenia konania, ktoré zavinil
žalobca nesprávnym výpočtom uplatneného nároku, priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
Okresnýsúdnezistildôvodyhodnéosobitnéhozreteľapreaplikáciu§257Civilnéhosporovéhoporiadku,
keďže žalobcom v konaní neboli tvrdené.

5. Proti rozsudku výlučne výrokom II. a III. podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie zmeniť a priznať žalobcovi nárok, alternatívne zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného
sporového poriadku. Argumentoval tým, že rozsudok je nespravodlivý, odporujúci účelu a významu
spotrebiteľského práva, je nejasný, právne neudržateľný, svojvoľný, arbitrárny a vykonštruovaný, bez

akejkoľvek opory v platnej legislatíve. Súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, nevykonal právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky vôbec. Nevykonanie právnej
kvalifikácie je základom zásadnej vady celého súdneho konania. Citoval § 53 ods. 4 písm. i), j)
Občianskeho zákonníka s tým, že článok 5.5 obsahuje obe špeciálne skutkové podstaty neprijateľných
zmluvných podmienok upravené v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, čo okresný súd vôbec

nevyhodnotil.Jednásaošpeciálneklauzulyneprijateľnejzmluvnejpodmienkyvzmysle§53ods.4písm.
i), j) Občianskeho zákonníka, ktoré sú vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, i keby
boliindividuálnedojednané.Nejednásaogenerálnuklauzuluneprijateľnejzmluvnejpodmienkyuvedenú
v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri ktorej je možné posudzovať individuálne dojednanie, ale o
osobitné skutkové podstaty neprijateľných zmluvných podmienok uvedené v § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka, ktoré sú neplatné ex lege v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (v súlade s Prílohou
smernice 93/13/EHS tzv. Grey list). Cieľom právnej úpravy podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
je úprava generálnej neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá oprávňuje podrobiť súdnemu prieskumu
aj ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky neobsiahnuté v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a v
Prílohe Smernice obsahujúcej Grey List neprijateľných zmluvných podmienok. Teda ust. § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka reaguje na „kreativitu“ dodávateľov pri tvorbe nových a nových neprijateľných
zmluvných podmienok a dopĺňať ich o „novinky“ vytvorené v budúcnosti dodávateľmi pri honbe za
dosahovaním zisku. Okresný súd vo svojom odôvodnení vyslovene tápa, pričom vytrhuje z kontextu
všetky skutkové podstaty neprijateľných zmluvných podmienok, či už sa jedná o generálnu klauzulu v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo špeciálne klauzuly v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho

zákonníka,anásledneichspájadojednejneprijateľnejzmluvnejpodmienkyaztohtodôvodupokračujev
právnom nezmysle, nakoľko posudzuje aj „predmet plnenia resp. ceny plnenia“ a „značnú nerovnováhu“
ako pri generálnej neprijateľnej podmienke. Uvedený právny záver súdu prvej inštancie je nesprávny,
nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zmluvná podmienka podľa čl. 5.5
sa netýka predmetu plnenia alebo ceny plnenia (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platný v čase

uzatvorenia zmluvy) a hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny (§ 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka platný v čase rozhodnutia okresného súdu), ale týka sa jednostrannej možnosti zmeny
predmetu plnenia alebo ceny plnenia dodávateľom (§ 53 ods. 4 písm. j/ Občianskeho zákonníka
platný v čase uzatvorenia zmluvy, („dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb beztoho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je
podstatne prekročená v čase splnenia“) ako i prípadu podľa § 53 ods. 4 písm. i) zmena zmluvy bez
neexistujúceho dôvodu a § 53 ods. 15 písm. a), b) Občiansky zákonníka platný v čase rozhodnutia

okresného súdu), a tento prípad je predmetom sporu. Okresný súd nepochopil, že predmetom konania
je neprijateľná zmluvná podmienka umožňujúca zmenu „hlavného predmetu plnenia resp. ceny plnenia“,
a predmetom sporu nie je pôvodne dojednaný hlavný predmet plnenia resp. ceny plnenia. Dal
do pozornosti potrebu správneho výkladu pojmu „značná nerovnováha“ v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v zmysle Rozhodnutia ESD C-415/11 Aziz. Zdôraznil, že

bod 5.5 zmluvy umožňuje zmeniť banke jednostranne úrokovú sadzbu, kedykoľvek, automaticky bez
dodatku, na základe vlastného rozhodnutia, zatiaľ čo bod 5.7 zmluvy umožňuje spotrebiteľom jedenkrát
ročne a za poplatok určený v Sadzobníku poplatkov požiadať banku o prehodnotenie miery rizika,
o ktorom však rozhoduje zase len banka, nie spotrebitelia. Uvedené ustanovenie aj po formálnej aj
po materiálnej stránke spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, nakoľko spotrebiteľ nemôže sám jednostranne rozhodnúť o zmene, tak ako je

to v prípade banky, ale musí splniť nasledujúce podmienky: 1. Písomne požiadať, 2. Zaplatiť poplatok
určený v Sadzobníku poplatkov, 3. Len 1 x ročne , 4. Rozhoduje banka, či vyhovie alebo nie, 5. Banka
má svojvôľu, rozhoduje sa na základe neexistujúcich /netransparentných pravidiel a netransparentným
spôsobom. Tieto zmluvné podmienky, tak ako sú koncipované, sú nejasné a neprimerané a jednoznačne
stavajú spotrebiteľa do nevýhodnejšej pozície oproti veriteľovi, a to osobitne pokiaľ ide o právo banky sa

rozhodnúť o zvýšení svojej vlastnej marže – teda zisku. Z dôvodov, ktoré sú formulované príliš široko,
nejednoznačne a môžu byť zo strany banky uplatnené svojvoľne. Predmetné zmluvné podmienky sú v
dôsledku uvedeného netransparentné, a preto neprijateľné. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) z 23.4.2015 vo veci C-96/14 Jean Claude Van
Hove proti CNP Assurances SA, v ktorom SD EÚ spresnil, že požiadavka transparentnosti zmluvných

podmienok stanovená Smernicou 93/13 nemôže byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho
a gramatického hľadiska. Naopak, keďže systém ochrany zavedený Smernicou 93/13 vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä
pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko (obdobne
aj v rozsudku Kásler a Káslerné Rábai, C-26/13, ako aj Matej, C-143/13). Ďalej SD EÚ rovnako

zdôraznil, že zmluvné podmienky možno považovať za sformulované jasne a zrozumiteľne, ak sú pre
spotrebiteľa zrozumiteľné nielen z gramatického hľadiska, ale zároveň transparentne opisujú konkrétne
fungovanie poistného mechanizmu s prihliadnutím na zmluvný rámec, do ktorého patria, aby spotrebiteľ
bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho
pre neho vyplývajú. Pokiaľ to tak nie je, vnútroštátny súd môže posúdiť prípadný klamlivý charakter

dotknutej podmienky. SD EÚ pritom ustálil, že zmluvné podmienky musia byť „vždy“ formulované jasne
a zrozumiteľne (Kásler a Káslerné Rábai, C-26/13).

6. Základným princípom civilného práva je princíp pacta sunt servanda (zmluvy sa majú dodržiavať),
z neho vyplýva zásada nezmeniteľnosti zmluvy jednostranným úkonom zmluvnej strany (vyjadrená

najmä v § 493 a § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorej existujú zákonné výnimky, ktorých
účelom je prispôsobenie existujúceho kontraktu zmeneným podmienkam (nastolenie rovnováhy plnenia
a protiplnenia). V rámci zmluvnej voľnosti si strany taktiež môžu dohodnúť ďalšie podmienky, za ktorých
jedna alebo obe strany môžu zmeniť obsah zmluvy jednostranným úkonom. Akákoľvek jednostranná
zmena musí mať základ buď v zákone alebo v zmluve. Základným kritériom posudzovania oprávnenosti

nároku na vykonanie jednostrannej zmeny je prijateľnosť zmenovej klauzuly v zmysle § 53 Občianskeho
zákonníka a ďalej tiež súlad s požiadavkami osobitných zákonných predpisov. Dôvod zmeny musí
byť dostatočne transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený. Nestačí preto, aby zmluvná
podmienka len zopakovala všeobecný zmluvný pojem vecného dôvodu. Vecnosť dôvodu znamená,
že má objektívnu povahu, teda príčina leží mimo konania dodávateľa, je nezávislá od jeho vôle. Táto

príčina by nemala predstavovať riziko, ktoré by z povahy zmluvy mal znášať dodávateľ. Prípady zlej
praxe – klauzuly, ktoré umožňujú zmenu zmluvy z dôvodu: „vecného dôvodu“, zmeny obchodnej politiky,
rozhodnutia predstavenstva. Neprijateľnosť v dôsledku v zmluve príliš neurčito vymedzeného dôvodu
zmeny nemožno konvalidovať tým, že dodávateľ dôvod konkretizuje následne v oznámení. O existencii
vážneho objektívneho dôvodu je poskytovateľ povinný informovať v oznámení tak, aby mohol spotrebiteľ

uvážiť, či tento dôvod skutočne existuje. Pre splnenie podmienky tohto ustanovenia je potrebné, aby
klauzula ukladala poskytovateľovi povinnosť v oznámení tento dôvod poskytnúť. Nestačí, že dôvod
v čase oznámenia objektívne existoval. Aby zmenová klauzula prešla testom prijateľnosti a splnila
požiadavky pre výnimku podľa § 53 ods. 15 a) alebo b) Občianskeho zákonníka musí v nej byť explicitnezakotvené všetko, čo predmetné ustanovenie vyžaduje. Nepostačuje iba faktické naplnenie požiadaviek
pri uskutočňovaní jednostrannej zmeny. Z Občianskeho zákonníka je možné indukciou odvodiť zásadu,
že zmluvnú stranu môžu zaväzovať iba také zmluvné ustanovenia, s ktorými mala možnosť sa vopred

oboznámiť. Toto pravidlo je chránené proti zmluvnému prelomeniu zákazom zmluvných podmienok,
ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými nemal možnosť sa oboznámiť pred uzavretím zmluvy (§ 53 ods.
4 písm. a/ Občianskeho zákonníka) alebo ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých
spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný (§ 53 ods. 4 písm. v/ Občianskeho
zákonníka). Oznámenie o vykonaní tohto oprávnenia je preto nutnou podmienkou zmeny obsahu

zmluvy. Pokiaľ sa pre zmenu vyžaduje existencia aprobovaného dôvodu, je nevyhnutnou obsahovou
náležitosťou oznámenia aj dostatočne určité a zrozumiteľné objasnenie dôvodu zmeny. Na základe
oznámenia by mal byť spotrebiteľ schopný posúdiť, či došlo k naplneniu dôvodu uvedeného v zmenovej
klauzule. Pokiaľ zo zmenovej klauzuly vyplýva právo na výpoveď zmluvy, musí byť táto skutočnosť
uvedenávoznámení.Oznámenieozmenenemusínutneobsahovaťcelúzmenuvjejúplnosti.Musívšak
obsahovať podstatné informácie o vykonanej zmene. Pokiaľ oznámenie obsahuje podstatné informácie,

je možné na oznámenie detailov využiť techniku odkazu podobne, ako je to pri inkorporácii všeobecných
obchodných podmienok. Odkaz však nesmie spotrebiteľovi neprimerane sťažiť získanie kompletnej
informácie. Poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-26/2013 Árpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai
proti OTP Jelzálogbank Zrt a rozsudok RWE Vertrieb, C-92/11, EU:C:2013:180, bod 44.

7. Okresný súd poprel účel a význam spotrebiteľského práva v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a v zmysle § 3 ods. 3 zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom základnou
povinnosťou žalovanej v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je,
že nesmie používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.
Tiež poprel význam smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998

o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/
zv. 4; Ú. v. ES L 166, 11. 6. 1998) v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z
25. mája 1999 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 4; Ú. v. ES L 171, 7. 7. 1999), smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2000/31/ES z 8. júna 2000 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv.
25; Ú. v. ES L 178, 17. 7. 2000), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra

2002 (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 6/zv. 4; Ú. v. ES L 271, 9. 10. 2002), smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, 11. 6. 2005). Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice
Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 11. 6.
2005), Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 2; Ú. v. ES L 95, 21. 4. 1993), Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských
záujmov (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 110, 1. 5. 2009), Smernica Európskeho parlamentu a Rady

2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/
EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/
EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 22. 11. 2011) a judikatúry
SD EÚ zakotvujúcej koncept ex offo ochrany spotrebiteľa. Teda, ak by aj bola neprijateľná zmluvná
podmienka individuálne dojednaná (čo však žalobca popiera), mala podstúpiť súdnemu prieskumu,

či zmluvná podmienka upravená spotrebiteľskou zmluvou sa neodchyľuje od ustanovení Smerníc
a Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Okresný súd mal teda vykonať právnu kvalifikáciu
neprijateľnej zmluvnej podmienky, uviesť a vysvetliť prečo použil danú právnu kvalifikáciu a následne sa
vysporiadať s potrebou individuálneho dojednávania.

8. Právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnutej v právoplatnom rozhodnutí súdov
SR, na ktoré žalobca už pri podanej žalobe poukázal, okresný súd nevykonal. Nevykonanie právnej
kvalifikácie resp. jej nesprávna právna kvalifikácia je základom zmätočnosti celého súdneho konania.
Žalobca citoval § 53a ods. 1, § 53d Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 10 zákona 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a poukázal na závery rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa

30.1.2019, Uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020-21 zo dňa 15.4.2020, pričom v
celom rozsahu odkázal na argumentáciu vyššie menovaných súdov, v ktorom už súdy vyhlásili zmluvnú
podmienku za neprijateľnú. V tomto prípade súdy posudzovali čl. 4.6 zmluvy o úvere, avšak jednoznačne
prezentuje postoj vyšších súdnych autorít k pojmom „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ vo vzťahuk žalovanému aj jeho zmluvám. Ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 24.9.2015
sp. zn. 14C/295/2014, ktorý II. výrokom určil, že bod 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 z
10.5.2005 uzatvorenej medzi žalobcami a žalovanou v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom

meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta.
Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel
stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce
skutočnosti platné v čase podpisu Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase
vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky,

bez dodatkov k Úverovej zmluve“. V prejednávanom prípade zmluva obsahuje čl. 5.5 s nasledovným
znením: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene
miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta
stanoveného Bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou
bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v
čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu

úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka
predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi.“. Rozdiely sú v tom, že podľa bodu 5.5.
Zmluvy je možné dokonca alternatívne meniť úrokovú sadzbu aj z dôvodu „zmeny ratingu Klienta
stanoveného Bankou“, pričom na rozdiel od vyhláseného neplatného ustanovenia čl. 4.6 obsahuje
ešte najurčitejšie a nezrozumiteľnejšie pojmy („v čase ich ostatného posúdenia“ alebo „s aktuálnymi

rozhodujúcimi skutočnosťami“). Zmluva neobsahuje definíciu pojmov „miera rizika klienta“ a ani „zmena
ratingu klienta“. Znenie čl. 4.4 (alebo poprípade čl. 4.6 viď rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 11Co/471/2015) a čl. 5.5 zmlúv nemusí byť formalisticky totožné s odkazom na § 53a ods. 1
Občianskeho zákonníka. Má za to, že článok 5.5. je ešte viac neurčitý, ako článok 4.6, nakoľko odkazuje
na variantnosť dôvodov zmeny úrokovej sadzby, na neurčité časové ohraničenie („v čase ich ostatného

posúdenia“) alebo na neurčité parametre, od ktorých sa odvíja zmena úrokovej sadzby („s aktuálnymi
rozhodujúcimi skutočnosťami“). Záver prvoinštančného súdu je zjavne nesprávny. Právna kvalifikácia
obidvoch zmlúv je totožná, obe zmluvy boli uzatvorené podľa § 497 Obchodného zákonníka. Obe
zmluvy boli uzatvorené medzi spotrebiteľmi, dokonca v prejednávanom prípade s väčším množstvom,
ktorí sa ani osobne nezúčastnili kontraktačného procesu. Obe zmluvy sa týkali aj financovania bývania

prípadne obnovy bývania, pričom okresný súd nesprávne vec právne kvalifikoval s poukazom na §
24a ZoSÚ. Zastúpenie správcom nemá žiadny vplyv na postavenie spotrebiteľov, resp. spotrebiteľský
prvok v súlade s § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Napriek zákonnej povinnosti dodávateľa
zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v
zmluvách so všetkými spotrebiteľmi, v prípade existencie súdneho rozhodnutia, okresný súd túto

skutočnosť neskúmal a preklenul ju nezrozumiteľnou argumentáciou v bode 33 odôvodnenia rozsudku,
pričom svojvoľne skonštatoval, že nie je možné aplikovať § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka z
dôvodu „neaplikovateľnosti daných rozsudkov kvôli iným skutkovým okolnostiam“ (iný účel, zastúpenie
správcom, znenie článkov 4.6 a 5.5 nie je totožné ), sám si vytvoril vlastnú výnimku z Občianskeho
zákonníka. Okresný súd nevykonal žiadne posúdenie, či si plní dodávateľ túto zákonnú povinnosť v

kontexte s § 305 a 306 Civilného sporového poriadku neposúdil, či neexistujú aj iné rozsudky súdu, ktoré
by sa týkali konkrétnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom a nevyhľadal judikatúru,
ktorou bola inými súdmi uložená povinnosť žalovanému vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie,
nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Okresný súd mal zistiť postupom
podľa § 305 a 306 Civilného sporového poriadku, kedy boli iné rozsudky obsahujúce neprijateľnú

zmluvnú podmienku podľa čl. 5.5 alebo podmienku s rovnakým významom právoplatné a minimálne
od tohto dňa priznať žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, z dôvodu § 53a ods. 1
Občianskeho zákonníka a Smernice 93/13/EHS.

9.Okresnýsúdnesprávneprávneposúdilvecvzmysle§53ods.2Občianskehozákonníka,hocižalobca

na túto skutočnosť opakovane počas súdneho konania poukazoval a nahradil zákonnú požiadavku
individuálneho dojednávania zmluvy so spotrebiteľmi, teda možnosť spotrebiteľa oboznámiť sa so
zmluvnými podmienkami pred samotným podpisom zmluvy a možnosť ovplyvniť obsah zmluvy pred
podpisom zo strany spotrebiteľa, možnosťou tretej osoby oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami
(správcu), čo však nemá oporu v § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľom sú bez pochyby jednotliví vlastníci bytov a nebytových
priestorov,niesprávca,aleboinýzákonný,prípadnezmluvnýzástupca.Vprípade,akbyplatilahypotéza
predostretá okresným súdom, na zbavenie sa spotrebiteľských záväzkov by postačilo napríklad
zastúpenie spotrebiteľov zamestnancom banky pri dojednávaní úveru, čo je absurdné. Okresný súdpreklenul nedostatok individuálneho dojednávania spotrebiteľmi cez priebeh „kontraktačného procesu“
medzi zamestnancami banky a zástupcom správcu, čo je neprípustné a nemá oporu v ustanoveniach
Občianskeho zákonníka. Dokonca v zmysle § 54 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka: „Spotrebiteľ

sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu
spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“. Teda ani podpisom zmluvy o
výkone správy, prípadne plnomocenstva si spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje postavenie. Okresný súd
nesprávne právne vec posúdil § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorý v žiadnom prípade nemoderuje z dôvodu zákonného zastúpenia správcom spotrebiteľský prvok a

postavenie spotrebiteľov, čo okresný súd uvádza ako jeden z hlavných argumentov zamietnutia žaloby.

10. Prvoinštančný súd nesprávne právne vec posúdil absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej
podmienky zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (neplatnosť pre nezrozumiteľnosť a neurčitosť
neprijateľnej zmluvnej podmienky) a § 39 Občianskeho zákonníka (neplatnosť pre rozpor neprijateľnej
podmienky so zákonom a dobrými mravmi), hoci neplatnosť súd posudzuje bez návrhu ex officio.

Nesprávne právne posúdenie podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nevykonanie právneho
posúdenia podľa § 39 Občianskeho zákonníka malo vážny dopad na vady celého súdneho konania.
Zarážajúce a tendenčné je vyjadrenie okresného súdu v bode 31 odôvodnenia rozsudku, kde okresný
súd konštatuje, že neskoršie spochybňovanie určitosti ustanovenia čl. 5.5 zmluvy považuje za účelové.
Pokiaľ má okresný súd za účelové konanie argumentáciu právnymi predpismi v rámci procesného

útoku v záujme spotrebiteľov, tak je to nepochopiteľné, ak nadôvažok túto povinnosť má sám súd
ex officio - bez nutnosti upozorňovať na túto skutočnosť zo strany žalobcu. Skúma sa, či zmluvná
podmienka je formulovaná zrozumiteľne v širšom kontexte v súvislosti so smernicou 93/13/EHS „in
plain intelligible language“, t.j. jasne a zrozumiteľne. (Vah Hove, C 96/2014) Ak je zmluvná podmienka
nezrozumiteľná alebo nejasná a ak nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky spôsobuje

hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, možno ju
vyhodnotiť ako NZP a nie je potrebné pokračovať v skúmaní ďalších dôvodoch neprijateľnosti. (Matei V
143/2013, Kásler C 26/2013, Van Hove C 96/2014) Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok
stanovená smernicou 93/13 by teda nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a
gramatického hľadiska (podobne rozhodnutie SD EÚ vo veci C-96/2014 Jean Claude Van Hove proti

CNPAssurancesSA,rozsudokvoveciC-143/2013BogdanMatei,IoanaOfeliaMateiprotiSCVolksbank
România SA). Okresný súd chabo vysvetľuje zrozumiteľnosť a určitosť v bode 32 odôvodnenia cez
nesprávne použitie interpretačného pravidla podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sám okresný
súd nezrozumiteľne a nevysvetliteľne vysvetľuje pojem „miera rizika klienta“ a „rating klienta“, ktorý mal
byť správcovi (teda vlastne pánovi Odkladalovi) zrejmý, čo vyplynulo z jeho výpovede (podotýka, že

záver okresného súdu je absurdný a z výpovedí svedka vyplýva pravý opak). Ďalej argumentuje okresný
súd, že nakoľko prebehol kontraktačný proces, neostalo žiadne ustanovenie nezrozumiteľné a neurčité.
Nerešpektujúc ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka okresný súd aplikoval výkladové pravidlo podľa
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré nie je možné aplikovať na spotrebiteľskú zmluvu vôbec, čo
vylučuje práve § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nevyložil obsah zmluvy zákonným spôsobom, teda

priaznivejším pre spotrebiteľa.

11. Článok 5. 5. okresný súd neposúdil s ohľadom jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti podľa § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď vychádzal z výsluchu A. B. C. z iných súdnych konaní, avšak
jeho výpoveď nemá žiadny vplyv na neurčitosť resp. nezrozumiteľnosť článku 5.5. zmluvy. Absolútna

neplatnosť je objektívna, nemá nič spoločné s vnímaním strán, teda súd ju má posúdiť priamo z textu
predloženej zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie sa snažil tento nedostatok preklenúť cez tvrdenie,
že „akože dohoda“ A. D. a A. C. odstraňuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvy, a tým pádom je
dojednanie čl. 5.5. zmluvy zrozumiteľné a určité. Nezaoberal sa ani rozporom s dobrými mravmi podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka žalovanou predložených neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorý

v rámci procesnej obrany upozorňoval opakovane. Ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých
mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť
úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu
neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu. Súd prvej inštancie zjavne
nevykonal právne posúdenie čl. 5.5 a logicky a konzistentne nevysvetlil, prečo považuje čl. 5.5 za určitý a

zrozumiteľný, teda ako si spotrebitelia mohli vyložiť toto ustanovenie a či mali vedomosť v každom čase,
v akom rozsahu je žalovaná ako banka oprávnená pristúpiť k zmene úrokového rozpätia a na základe
akých skutočností a podmienok. Teda článok 5.5 bol neplatný už v čase jeho predloženia dodávateľom
správcovi pre rozpor s platným zákonom. Napriek skutočnosti, že vôbec nebolo potrebné preukazovaťindividuálne dojednávanie, prvoinštančný súd sa neúčelne zaoberal dokazovaním individuálneho
dojednávania medzi správcom a žalovanou, pričom sa nezaoberal individuálnym dojednávaním medzi
spotrebiteľmi (vlastníkmi bytov a nebytových priestorov) a žalovanou (bankou). Tento medzistupeň

okresný súd zjavne opomenul a teda porušil § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

12.Hocižalovanánepredložilažiadnylistinnýaleboinýrelevantnýdôkaz,ktorýbypreukázalindividuálne
dojednávanie zmluvy o termínovanom úvere č. 06/039/07 zo dňa 19.12.2007 (zrejme mal na mysli
zmluvu o termínovanom úvere č. 06/074/08 zo dňa 13.11.2008, pozn. odvolacieho súdu), súd prvej

inštancie mal za preukázané individuálne dojednanie zmluvy, pričom vyslovene porušil ustanovenie §
53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd tvrdil bez opory vo vykonanom dokazovaní, že
prebehol kontraktačný proces, pričom je evidentné, že žiadny vlastník (spotrebiteľ) túto zmluvu pred
podpisom nevidel, nemal o nej žiadnu informáciu a nepoznal jej obsah. Tvrdenie A. D. ako bývalého
zamestnanca banky je v súdnych konaniach rozdielne, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal.
Okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam, nakoľko sa nezaoberal listinnými dôkazmi,

ktoré žalobca predložil. Neoboznámil sa s podstatnou časťou žalobcom predložených dôkazov, a
nevykonaldokazovanievtomtosmere,apretodospelknesprávnymskutkovýmtvrdeniam,ktorénemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Nevykonal dokazovanie a preklenul dokazovanie len listinnými
dôkazmi z iných súdnych konaní obsahujúcich výpovede A. D. a A. C., ktoré sú neurčité a vágne. A.
D. nemal skutočnú vedomosť a ani nevypovedal ku skutočnostiam, či by spotrebitelia mali možnosť

oboznámiť sa s obsahom zmlúv a aj reálne ovplyvniť jej obsah. A. C. v tomto smere nevypovedal, popísal
len, čo vykonával on, ale či informoval pred podpisom vlastníkov ako spotrebiteľov, z jeho výpovedí
vyplýva len okrajovo. A. C. vo svojej výpovedi potvrdil, že nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Žalovaná
nepreukázala individuálne dojednávanie zmlúv a nepredložila žiadny dôkaz. Banka nepredložila ani
jednu mailovú správu alebo záznam z rokovania, že by vôbec kontraktačný proces prebiehal, dokonca v

tomto smere žalovaná sa ani nevyjadrila, že by navrhovala dôkaz a tvrdila, že zmluva bola individuálne
dojednaná. Túto skutočnosť popreli samotné protichodné vyjadrenia A. C. a A. D. uvedené v ich
svedeckých výpovediach. Ako vyplýva zo samotnej výpovede A. D., na začiatku zmluvy neobsahovali
článok 5.5 a postupne sa sprísňovali. Súd prvej inštancie tiež nesprávne, resp. vôbec nevyhodnotil
listinný dôkaz (zápisnicu z členskej schôdze obyvateľov bytového domu E. F. XX-XX G. H., konanej

6.12.2007). Skutkové tvrdenia okresného súdu v bode 39 odôvodnenia rozsudku ohľadom dôvodov
dôvodnostipoužitiebodu5.5,považuježalobcazanesprávne,nakoľkoneexistovalracionálnyazmluvne
dojednaný dôvod na zvýšenie úrokového rozpätia a žalovaná pristúpila bezdôvodne a svojvoľne s
úmyslom zvýšiť svoj zisk na úkor spotrebiteľov k zvýšeniu úrokového rozpätia.

13. Okresný súd v odôvodnení v bode 41 uvádza, že „je potrebné tiež poukázať na povinnosť žalobcu
akosprávcuvzmysle§8bods.3ZoVB(vzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy),asícepriobstarávaní
služieb dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome.“ a poukazuje tým na nesplnenie povinností správcu, teda vlastne správca
je vinný za nezákonné predloženie neprijateľných zmluvných podmienok dodávateľom – žalovanou.

Žalobca konštatoval, že danú zákonnú povinnosť si správca v celom rozsahu splnil, nakoľko podmienky
dojednal v čase uzatvorenia zmluvy najvýhodnejšie, ako vyplýva zo svedeckých výpovedí, iné banky
totižto ani úvery na zatepľovanie neposkytovali a teda ak vlastníci chceli zatepľovať alebo obnovovať
bytové domy, tak inú možnosť ani nemali. Okresný súd evidentne „zabudol“ na základné povinnosti
dodávateľa – banky v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 3 ods. 3 zákona

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom základnou povinnosťou žalovanej v zmysle § 4 ods.
2 písm. c) zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je, že nesmie používať nekalé obchodné
praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Správca v žiadnom prípade nemôže
za jednostrannú aplikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky na základe jednostranného rozhodnutia
žalovanej (banky) v priebehu rokov 2011 a 2012. Až na základe svojvoľného rozhodnutia žalovanej

došlo k zvýšeniu úrokového rozpätia a tým pádom k nevýhodnosti pôvodne dojednaných podmienok
správcom, čo by malo byť logicky okresného súdu zrejmé.

14. Okresný súd nezaujímal ani právny názor NBS, ktorá svoj postoj jasne definovala vo svojich
stanoviskách, pričom táto úloha prislúcha NBS ako najvyššiemu kontrolnému orgánu nad bankovým

trhom v zmysle § 23 ZoSÚ. Posledné vyjadrenie NBS zo dňa 5.10.2021 sa veľmi jasne vyjadruje k čl. 5.5,
ktorý je predmetom súdneho konania, ako k neprijateľnej zmluvnej podmienke pre jej netransparentnosť.15. Prvostupňový súd vykonával svojou činnosťou procesnú obranu žalovanej, ktorá viedla k porušeniu
princípu „rovnosti zbraní“, nakoľko neplatnosti čl. 5.5 z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa ani
nevenoval. V konečnom dôsledku sa venoval znením čl. 5.5 z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti,

ale podrobne hľadal dôvody a skúmal kontraktačný proces (aj bez návrhu žalovanej, bez predloženia
jedného relevantného listinného dôkazu), pričom stačilo zodpovedať právnu otázku, či je vôbec platné
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, resp. postupovať podľa § 53a a 53d Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie neprípustným spôsobom nahrádzal dôkaznú povinnosť žalovanej tým, že vlastnými
úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného

bremena žalovanej, a to najmä neúčinným popretím skutkových tvrdení žalovanou. Následne odkázal
na uznesenie NS SR zo dňa 21. júla 2010, sp. zn. 5 Cdo/122/2010 a znenie ust. čl. 15 ods. 1, § 191
ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 CSP.

16. Žalovaná odvolanie nepodala. K odvolaniu žalobcu uviedla, že napadnutý rozsudok navrhuje ako
vecne správny potvrdiť a priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K žalobcom uvedenému

odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že súd prvej inštancie sa s námietkami
žalobcu v rozsudku dostatočne vysporiadal. To, že žalobca s názorom okresného súdu nesúhlasí,
nepostačuje na záver, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces alebo došlo k inej procesnej
vade. Prvoinštančný súd neporušil rovnosť zbraní a spor rozhodol zákonne, na základe riadne
vykonaných dôkazov a relevantnej právnej úpravy. Obom stranám dal rovnaký priestor na navrhovanie

dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol po vykonaní všetkých navrhnutých
dôkazov. Rozhodnutie bolo prijaté výlučne na základe dôkazov navrhnutých stranami sporu a súd prvej
inštancie bral v súlade s čl. 11 ods. 4 CSP do úvahy všetko, čo vyšlo v spore najavo. Listiny a svedecké
výpovede, z ktorých pri rozhodnutí vychádzal, boli predložené resp. navrhnuté stranami. To, že z nich
abstrahoval skutkový dej inak, ako ho prezentoval žalobca, nemožno považovať za procesnú vadu

ani porušenie rovnosti zbraní. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktorý mal
spočívať v tom, že prvoinštančný súd sa nezaoberal právnym posúdením a názormi Najvyššieho súdu
SR, Ústavného súdu SR resp. Súdneho dvora EÚ a nevzal do úvahy rozhodovaciu prax súdov vyšších
inštancií v obdobných veciach, žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí konzistentne a
detailne posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti. Jednoznačne zdôvodnil, prečo sa nezaoberal názormi

Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v sporoch, ktoré sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a
neobsahujú ustanovenie čl. 5.5 v prejednávanom znení. Mal za to, že ak okresný súd dospel k záveru, že
ustanovenieniejeneprijateľnouzmluvnoupodmienkou,pretožeboloindividuálnedojednané,niejedaný
základnároku.Vtomtoprípadenemohlovzniknúťbezdôvodnéobohateniažalovaného,ktorýpostupoval
v súlade so zmluvou. Preto ani nemusel posudzovať ďalšie námietky strán. K odvolaciemu dôvodu

podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP uviedol, že bývalý zamestnanec žalobcu potvrdil, že ako ich zástupca
mal možnosť zmluvu pripomienkovať, pripomienkoval ju jeho právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli.
Nepredloženie žalobcom vymienenej komunikácie o priebehu kontraktačného procesu neznamená, že
kontraktácia nebola preukázaná. Naopak, vzhľadom na výpovede jej účastníkov nemožno o jej priebehu
pochybovať. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nevyžaduje, aby boli zmluvné ustanovenia

výsledkom procesu zmien zmluvy. Pre individuálnu dohodu stačí potvrdenie skutočnosti, že správca
reálne zasiahol do zmluvných rokovaní a mohol ovplyvniť obsah zmluvy. Ak táto možnosť bola
jednoznačne potvrdená svedeckými výpoveďami, okresný súd správne považoval zmluvu a jej jednotlivé
ustanovenia za individuálne dojednané. K skúmaniu určitosti a zrozumiteľnosti čl. 5.5 zmluvy uviedol,
že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zápisnicami o výsluchoch svedkov B. C. a I. D., ktorí konali

za strany pri podpise zmluvy. Obaja svedkovia potvrdili, že žalobca ako zákonný zástupca vlastníkov
mal možnosť zmluvu pripomienkovať a pýtať sa na obsah zmluvy a to, že ustanovenia v čase podpisu
za určité nepovažoval. V konkrétnom prípade tak okresný súd nemal dôvod sám nahrádzať vôľu strán
výkladom a skúmaním, či je alebo nie je ustanovenie určité, keďže určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení
zmluvy v čase jej podpisu bola potvrdená samotnými zmluvnými stranami. Žalovaná poukázala na

to, že žalobca nerozlišuje, že čl. 4.6 zmluvy o úvere bol dohodnutý v zmluve o úvere na bývanie,
uzavretej medzi fyzickými osobami (spotrebiteľmi), ktorí neboli pri uzavretí zmluvy zastúpení správcom,
ani iným kvalifikovaným subjektom. Súd prvej inštancie v tomto prípade nemohol skúmať, ako by obsah
zmluvy interpretoval neskúsený spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval skúsený a odborne spôsobilý
správca, teda profesionál. Pri rokovaniach tak reálne absentovala slabšia strana. Mal za to, že absurdne

vyznieva argument žalobcu, že vlastníkov bytov treba ako spotrebiteľov chrániť viac, pretože ich je
viac ako dlžníkov v individuálnych zmluvných vzťahoch. Zákon o spotrebiteľských úveroch pritom túto
kategóriu dlžníkov chráni v menšom rozsahu, keďže ochranu spotrebiteľov v kontraktačnom procese
má zabezpečiť odborne spôsobilý správca. V údajne totožných zneniach čl. 4.6 a čl. 5.5 úverovýchzmlúv, žalobca sám vyznačil rozdiely, z ktorých vyplýva, že nejde o rovnaké ustanovenia, je medzi nimi
rozdiel napríklad aj v dôvode zmeny úrokovej sadzby. Okresný súd riadne preskúmal všetky predložené
listiny a skutkové tvrdenia. To, že čiastočne našiel ďalšie dôvody nad rámec argumentácie žalovanej,

pre ktoré považoval nárok žalobcu za nedôvodný, nemožno považovať za vadu rozhodnutia, svojvôľu
súdu alebo porušenie rovnosti zbraní. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP v časti,
že čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere už bol opakovane určený za neprijateľnú zmluvnú podmienku
v rozsudku sp. zn. NS SR 6Cdo/127/2017 spolu s uznesením ÚS SR sp. zn. III. ÚS 124/2020 uviedol,
že sporné ustanovenie nie je rovnaké ako zmluvná podmienka posudzovaná uvedenými súdmi. Čl.

5.5 zmluvy o termínovanom úvere doposiaľ nebol vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V
spore sa celkom jednoznačne preukázalo, že čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere nie je neprijateľnou
podmienkouspoukazomna§53ods.1,2a3Občianskehozákonníka.Bolopreukázané,žeustanovenie
je individuálne dojednané a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta
(ako to bolo medzi stranami dohodnuté). V čase uzavretia zmluvy aj v čase zvýšenia úrokovej sadzby
ho žalobca považoval za určité a zrozumiteľné. V spore sa tiež bez pochybností preukázalo, že žalobca

o oprávnenosti zvýšenia úrokového rozpätia vedel a akceptoval ho. Na margo rozporu so zisteniami
NBS žalovaný dodal, že súd prvej inštancie správne deklaroval, že ide o irelevantné skutočnosti, keďže
záver NBS nie je pre súd záväzný, preto nie je dôvod na to, aby mal v tomto spore akúkoľvek relevanciu.
Navyše aj NBS vo svojom stanovisko poznamenala, že vec môže záväzne vyriešiť iba súd.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
„CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použili zákonom prípustné odvolacie dôvody

(§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že

odvolaniu žalobcu je možné priznať úspech, preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý
II. a III. výrok zrušil a vrátil v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

18. Výrok I. napadnutého rozsudku nebol napadnutý odvolaním strán, preto nadobudol právoplatnosť.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku
i jednotlivé argumenty žalobcu predostreté ním v odvolacom konaní, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie
rozhodol správne, ak II. výrokom žalobu zamietol (suma 7.722,39 Eur s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 5.294,11 Eur od 27.6.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.443,142 Eur od 23.4.2020
do zaplatenia, zo sumy 985,14 Eur do 25.8.2020 do zaplatenia) a III. výrokom rozhodol o nároku na

náhradu trov konania.

20. Podľa § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (v znení k 28.2.2010) spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľné podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet

plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

21. Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, ktorá nie je pre členské štáty Európskej únie priamo záväzná, avšak predstavuje významné
interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
v zmysle článku 2 písm. a/ nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 bod 1 citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa bodu
2 článku 3 tejto smernice sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou.22. V zmysle článku 4 citovanej Smernice bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť
zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva

uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky
ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

23. Podľa článku 6 citovanej Smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité
v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich

vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Smernica
súčasne v prílohe vypočítava pre členské štáty ako vzor niektoré zmluvné podmienky, ktoré odporúča
transponovať do vnútroštátnych predpisov.

24. V spotrebiteľských zmluvách je potrebné zásadne vychádzať zo základnej požiadavky, že každá

spotrebiteľská zmluva má vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského
práva, a to náležitou obsahovou aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo
svojom súhrne nenarušujú zmluvnú rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Práve jednoznačnosť
a určitosť zmluvných podmienok má zásadne vyvážiť silnejšie postavenie dodávateľa pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy.

25. Nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial, C-168/05 Mostaza Claro).

26. V súvislosti s ex offo súdnou kontrolou zmluvných podmienok je potrebné poukázať aj na Uznesenie
Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, obsahujúce
jednoznačnú požiadavku na ochranu spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých
okolností. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať
nekalú povahu zmluvnej podmienky (C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones). Táto možnosť priznaná

súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom
na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich
uplatnením (C-168/05 Mostaza Claro, C-473/00 Cofidis).

27. S poukazom na uvedené národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách a musí ich skúmať ex offo (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial, C-243/08 Pannon GSM).

28. V prejednávavej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvná podmienka uvedená v bode
5.5 predmetnej zmluvy sa týka predmetu plnenia, resp. ceny plnenia, a preto je zo zákona vylúčené jej

určenie za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

29. Žalobca preto dôvodne namietal absenciu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa ust. §
53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka (za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky

bez dôvodu dohodnutého v zmluve), ktorá sa týka možnosti jednostranne zmeniť zmluvnú podmienku
(nejdeoposúdeniedohodnutéhopredmetuplneniaaceny).Možnosťpreskúmaťneprijateľnosťzmluvnej
podmienky v bode 5.5 zmluvy z hľadiska ust. § 53 ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka vyplýva
aj z ust. § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľnú podmienku podľa § 53
ods. 4 písm. i) Občianskeho zákonníka sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ finančných

služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez oznámenia
zmeniť úrokovú sadzbu (alebo výšku iných poplatkov za finančné služby podľa osobitného predpisu,
ktoré má platiť spotrebiteľ alebo dodávateľ), ak sa súčasne dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu
o tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak
spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu (teda ustanovenie sa

týka jednostrannej zmeny úrokovej sadzby).

30. Posúdenie nekalosti môže zahŕňať posúdenie primeranosti ceny a úhrady alebo vzťahu kvalita/
cena tovaru alebo dodávaných služieb, keď príslušné podmienky nie sú transparentné. Naopak,nekalosť ostatných aspektov, ktoré sa týkajú ceny alebo odmeny, ako je možnosť alebo mechanizmus
jednostrannej zmeny nákladov, sa má posúdiť aj vtedy, ak sú príslušné podmienky úplne transparentné
(porov.OznámenieKomisieUsmerneniekvýkladuauplatňovaniuSmerniceRady93/13/EHSonekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Úradný vestník Európskej únie 2019/C 323/04, ďalej len
„Oznámenie Komisie“). Doložky o zmene zmluvy, aj keby sa týkali ceny alebo predmetu zmluvy, nie
sú z tohto dôvodu vylúčené z kontroly neprijateľnosti (porov. Jednostranné zmeny zmluvy o finančných
službách, doc. JUDr. Kristián Csach PhD., LL.M, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C – 143/2013
Bogdan Matei a Ioana Ofelia Matei proti SC Volksbank Romania SA).

31. Ustanovenie § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka (pôvodne odsek 12) sa stalo súčasťou piatej
hlavy Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách účinnosťou zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (čl. II. bod 4) dňa 1. júna 2010, avšak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách obsahovala v zozname nekalých podmienok

v prílohe pod bodom 2 písm. b) ustanovenie k pododseku j) (umožniť predajcovi alebo dodávateľovi
jednostranne meniť zmluvné podmienky bez právneho dôvodu, ktorý je uvedený v zmluve), podľa
ktorého nebráni uplatneniu podmienok, podľa ktorých si dodávateľ finančných služieb vyhradí právo
zmeniť úrokovú sadzbu platenú spotrebiteľom (alebo finančnú službu spotrebiteľovi alebo sumu iných
poplatkov za finančné služby) bez oznámenia, ak na to má právny dôvod, za predpokladu že sa od

dodávateľa vyžaduje ihneď o tom informovať druhú zmluvnú stranu alebo strany pri najbližšej príležitosti
a že druhá strana má možnosť ihneď odstúpiť od zmluvy.

32. Citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj Smernice, teda umožňujú jednostrannú
zmenu úrokovej sadzby dodávateľom finančných služieb, avšak za splnenia zákonných podmienok.

Súčasne z nich vyplýva možnosť jednostrannej zmeny úrokovej sadzby ak je kompenzovaná
právom spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy (podľa Občianskeho zákonníka vypovedať zmluvu bezplatne
a s okamžitou účinnosťou).

33. Ako vyplýva z dôvodovej správy (bod 4) k ustanoveniu § 53 ods. 10 až 13 Občianskeho zákonníka,

teda k oneskorenému prijatiu ustanovenia § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka (v aktuálnom znení
odsek 15), išlo o chýbajúcu transpozíciu niektorých ustanovení Smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a preto bolo potrebné chýbajúce
ustanovenia prebrať do právneho poriadku SR.

34. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú sa vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva, t. j. jeho výklad v súlade so Smernicou, aby sa tak zabezpečil reálny účinok Smernice bez
ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu
môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu
samotnými ustanoveniami Smernice.

35. Vnútroštátnemu súdu preto prináleží overiť, či môže dospieť k výkladu vnútroštátneho práva
(zohľadňujúc vnútroštátne právo ako celok), uplatnením výkladových metód, s cieľom dôjsť k riešeniu,
ktoré je v súlade s účelom sledovaným Smernicou.

36. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských
štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný Smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom
poriadku. Keďže v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice v zásade vylúčený,
vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom
vykladať eurokonformne. Zásada eurokonformného výkladu teda vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii

vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným Smernicou
a zaručuje jej úplnú účinnosť.

37. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom, aby

sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr.
rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International de Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národnéhopráva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle
textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).

38. Vzhľadom na nadradenosť práva Európskej únie ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
Smernice, bolo potrebné aby súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetného zmluvného dojednania
a rešpektovaní zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, aplikoval aj
metódu eurokonformného výkladu, zohľadňujúc tiež to, že výpočet neprijateľných podmienok v ust. §

53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je demonštratívny (neúplný), k čomu nedošlo. Za nekalé možno tak
považovať aj podmienky, ktoré sa vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok nenachádzajú.

39. Súd prvej inštancie dospel tiež k záveru (bez použitia eurokonformného výkladu), že predmetnú
zmluvnú podmienku nie je možné považovať za neprijateľnú, z dôvodu, že zmluvné podmienky boli
individuálne dojednané. Podľa záveru súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania,

najmä výsluchom svedka A. B. C. (bývalého zamestnanca žalobcu) a svedka A. I. D. (bývalého
zamestnanca žalovaného), ktorých výpovede vyhodnotil v odsekoch 36 až 39, vychádzajúc zo zápisníc
so zachytenými výpoveďami svedkov v iných konaniach, týkajúcich sa obdobných sporov, žalobca ako
správca a odborne spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvňovať obsah predmetnej zmluvy.

40. Odvolací súd sa nemohol bez ďalšieho stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že spotrebitelia
mali prostredníctvom žalobcu ako správcu možno zmluvné podmienky si dohodnúť, zmluvné podmienky
tak boli individuálne dojednané (teda aj bod 5.5). Skutočnosť, že kontraktačný proces prebehol medzi
žalovanou ako dodávateľom finančných služieb a žalobcom ako správcom a zákonným zástupcom
vlastníkov bytov a nebytových priestorov ako spotrebiteľov, ktorý mal možnosť do znenia zmluvy

zasiahnuť, neznamená, že mohol aj ovplyvniť obsah konkrétneho zmluvného ustanovenia. Rozhodujúce
je pritom vyhodnotenie splnenia si informačnej povinnosti dodávateľa finančnej služby (žalovaného)
informovať spotrebiteľa (žalobcu ako zástupcu) o zmluvnom dojednaní, v danom prípade týkajúcom sa
zmeny úrokovej sadzby, a to spôsobom, aby druhý zmluvná strana bola spôsobilá posúdiť dôsledky
jednostrannej zmeny a vyvodiť o tom pre seba príslušný záver.

41.Dodávateliamusiaspotrebiteľomposkytnúťzrozumiteľnéinformácieozmluvnýchpodmienkachaich
dôsledkoch pred uzatvorením zmluvy. Informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch uzavretia
zmluvy, poskytnuté pred uzavretím zmluvy, majú pre spotrebiteľa zásadný význam. Na základe týchto
informáciísaspotrebiteľrozhoduje,čichcebyťviazanýpodmienkami,ktorédodávateľvopredvypracoval

(porov. Oznámenie Komisie)

42. Ak boli určité aspekty, podmienky alebo niektorá konkrétna podmienka dohodnutá individuálne,
neznamená to, že ostatné zmluvné podmienky boli takisto individuálne dohodnuté, pričom podpis na
konci zmluvy nenaznačuje, že zmluvné podmienky boli individuálne dohodnuté (porov. Oznámenie

Komisie Usmernenie k výkladu a uplatňovaniu Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, Úradný vestník Európskej únie 2019/C 323/04).

43. Dôkazné bremeno tvrdenia, že zmluvná podmienka bola dohodnutá individuálne nesie dodávateľ
finančnej služby, ktorý o tom musí podať dôkaz (porov. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, článok 3

bod 2 Smernice).

44.Priposudzovanírovnováhysílmedzizmluvnýmistranamijedôležitéprihliadaťnakritériáspočívajúce
v informovanosti, súmernosti informácií, ako i odborných znalostí (porov. Oznámenie Komisie).

45. Právne významným v prejednávanej veci bolo preto to, či individuálne dojednanie sa týkalo aj
konkrétneho zmluvného dojednania bod 5.5 predmetnej zmluvy, s vyhodnotením rovnováhy síl medzi
zmluvnými stranami, vrátane preukázania poskytnutia informácií dodávateľom vo vzťahu k dôsledkom
vyplývajúcim z dotknutého zmluvného ustanovenia, a tiež porovnanie odbornosti dodávateľa finančnej
služby a zmluvného partnera, keďže (väčšie) znalosti a profesionálne zručnosti správcu bytového

domu (vyplývajúce zo zákonnej úpravy ZoVB) nediskvalifikujú vlastníkov bytov a nebytových priestorov
(ako druhej zmluvnej strany) z pozície spotrebiteľa na účely aplikácie noriem na ochranu spotrebiteľa
a dosiahnutia cieľov Smernice.46. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že súd prvej inštancie vykonal vyhodnotenie
dokazovania vo vzťahu k posúdeniu individuálneho dojednania predmetnej zmluvnej podmienky
vyššie uvedeným spôsobom, ako ani, že použil metódu eurokonformného výkladu (porov. Oznámenie

Komisie Usmernenie k výkladu a uplatňovaniu Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, Úradný vestník Európskej únie 2019/C 323/04).

47. Požiadavka určitosti a zrozumiteľnosti, najmä transparentnosti zmluvných podmienok podľa
Smernice,niejeobmedzenálennaichzrozumiteľnosťzformálnehoagramatickéhohľadiska,alemábyť

chápaná tak, aby zmluva transparentným spôsobom vyjadrovala konkrétne fungovanie mechanizmu,
na ktoré sa odvoláva dotknutá podmienka, aby ho bol spotrebiteľ schopný posúdiť z hľadiska
ekonomických dôsledkov, ktoré z toho pre neho vyplývajú (preto dodávatelia musia spotrebiteľom
poskytnúť zrozumiteľné informácie o zmluvných podmienkach a ich dôsledkoch pred uzatvorením
zmluvy; porov. Oznámenie Komisie).

48. V tejto súvislosti nemožno prehliadať, že právo jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu vyžaduje
splnenie podmienky existencie právneho dôvodu na uvedený postup zo strany dodávateľa finančnej
služby (príloha k smernici, bod 2, písmeno b/), pričom ustanovenie § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka
(ktorým bola smernica transponovaná) obsahuje predpoklad vážneho objektívneho dôvodu, ktorý
legitimuje dodávateľa finančných služieb k jednostrannej zmene úrokovej sadzby.

49. Vzhľadom na snahu zákonodarcu o širšiu záväznosť výroku rozhodnutia o neprijateľných zmluvných
podmienkach aj pre iné veci (napr. § 53d Občianskeho zákonníka) bolo potrebné sa vysporiadať i s
rozhodnutím Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/21/2017-500 zo dňa 13. augusta 2020 (v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/90/2020 zo dňa 24. novembra 2021), ktorým

ustanovenie bodu 5.5 zmluvy o termínovanom úvere medzi žalovanou a žalobcom ako správcom
zastupujúcim a konajúcim na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súp. č. 365
Vrbové, v totožnom znení, určil za neprijateľnú podmienku.

50. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním

obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam
z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho
súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.

51. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd

dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.
v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04). Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).

52. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne
odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220

CSP. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
apresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutiasúdu,ktorésavysporiadaisošpecifickýminámietkami
účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
právanatentoargument(porov.rozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS410/03).

53. Súd, ktorý sa vysporiadáva s argumentáciou strany konania, nemôže ju odmietnuť len pre
nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Rozhodujúcou skutočnosťou
tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné a
s ktorými sa súd musí vyrovnať (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 18. mája2010 Vetrenko v. Moldavsko, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi je nezlučiteľné s ideou
spravodlivého procesu).

54. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nenaplnil požiadavky
plynúce zo základného práva na spravodlivý proces, z dôvodu chýbajúceho argumentačného základu,
týkajúceho sa posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k zmluvnému dojednaniu bod
5.5, na základe aplikácie a interpretácie vnútroštátnych právnych noriem eurokonformne, teda vo svetle
práva Európskej únie, keďže súd je povinný skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu

zodpovedajúcej právnej regulácii, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov
práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, niekedy aj nad vôľu zákonodarcu (porov. napr.
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016).

55. Odvolacia námietka žalobcu o porušení práva na spravodlivý proces bola tak dôvodná.

56. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je Smernica záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód
sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. V prípade, že vnútroštátny zákonodarca si dôsledne svoju
povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho a nepriameho účinku
smerníc. Keďže smernica zásadne nemôže sama o sebe ukladať povinnosti jednotlivcom a ustanovenia

smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom, nastupuje nepriamy účinok smerníc, ktorý
zakladá rozhodnutie súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89), s odvolaním sa na prejudikatúru
vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácií vnútroštátneho práva
je súd povolaný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smerní, aby sa
dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní

Európskejúnie.(uvedenéužodznelovobdobnejvecivuzneseníKSvTrnavesp.zn.10CoCsp/25/2022).

57.Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdpodľa§389ods.1písm.b)CSPzrušilrozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom II. (zamietajúcom) výroku a III. výroku (o náhrade trov konania) a
vec vrátil (v zrušenom rozsahu) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže nesprávnym procesným

postupom bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť v
odvolacom konaní, ktoré nenahrádza konanie pred súdom prvej inštancie.

58. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov

odvolacieho súdu, na základe vykonaného dokazovania, použitím metódy eurokonformného výkladu
predovšetkým posúdiť definičné znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, dôsledným vyhodnotením
rovnováhy práv a povinností zmluvných strán, ako aj žalovanou tvrdené individuálne dojednanie
predmetnej zmluvnej podmienky, a postupovať v zmysle ostatných vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu.

59. Požiadavka zvýšenej ochrany spotrebiteľa a potreba zabezpečenia rovnosti zmluvných strán
v spotrebiteľských vzťahoch majú za následok, že aj samotné zmluvné dojednanie v zmluve umožňujúce
jednostrannú zmenu pôvodných zmluvných podmienok, môže mať (pri zohľadnení konkrétnych
okolností uzavretia zmluvy) charakter neprijateľných podmienok, hoci takýto dôvod jednostrannej zmeny

bol dohodnutý v pôvodnej zmluve (porov. Krajčo, J., Občiansky zákonník pre prax, komentár, Judikatúra
NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP, komentár, Bratislava : EUROUNION, 2015, 726 s.).

60. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali
do úvahy a stranám konania, vrátane žalobcu, poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty,

aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného
súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

61. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP

a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil
a rozhodol. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými
námietkami strán konania.62. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

63. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).