Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. apríl 2023

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/25/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3620200620
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3620200620.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu DPS financial consulting, s. r. o., so sídlom v
Trnave, Tomaškovičova 17/2742, IČO: 46 713 930, zastúpeného PETKOV & Co, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, proti žalovanej K. P., bývajúcej v F., H. XX/X, zastúpenej
JUDr. Kornéliou Múkerovou, advokátkou, so sídlom v Banskej Bystrici, ČSA 25, o zaplatenie 145 826,35
eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Zvolen sp. zn. 14Cpr/5/2020-365, o dovolaní žalobcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. júna 2021 č. k. 12CoPr/1/2021-390, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uznesením z 12. novembra
2020 č. k. 14Cpr/5/2020-365 zastavil konanie a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu
trov v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 256
ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a právne tým,
že žalobca pred otvorením pojednávania voči žalovanej vzal žalobu späť v celom rozsahu, súd konanie
zastavil podľa § 144 a § 145 ods. 1 CSP. Súhlas žalovanej so späťvzatím žaloby sa nevyžadoval, pretože
k späťvzatiu žaloby došlo pred otvorením pojednávania. Žalobca späťvzatím žaloby procesne zavinil
zastavenie konania, preto sa mu uložila povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %
podľa § 256 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) uznesením zo 17.
júna 2021 sp. zn. 12CoPr/1/2021 uznesenie okresného súdu vo výroku II. potvrdil (výrok I.) a
žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
odvolanie žalobcu nebolo dôvodné. Žalobca žiadnym spôsobom argumentami uvádzanými v odvolaní
nespochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúce sa náhrady trov konania. V danom
prípade nebol daný dôvod aplikovať § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o trovách prvostupňového
konania. To, že sa žalobca rozhodol ďalej neuplatňovať nárok voči žalovanej po tom, ako už o
jeho nároku bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Partizánske z 25. augusta 2020 sp. zn.
3C/17/2019-285, hoci ako sám tvrdil sa vo vzťahu k žalovanej domáhal spoločného a nerozdielneho
plnenia, späťvzatím žaloby voči žalovanej procesne zavinil zastavenie konania, a teda mal povinnosť
nahradiť trovy konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že po
rozhodnutí Okresného súdu Partizánske o priznaní jeho nároku voči jednej zo solidárnych škodkýň, sa
uspokojil s tým, že na plnenie bola rozsudkom Okresného súdu Partizánske právoplatne zaviazaná iba
jedna škodkyňa Z. T., hoci v zmysle § 438 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej
len „Občianskeho zákonníka“) boli zodpovedné za škodu obe škodkyne spoločne a nerozdielne, nebolo
dôvodom hodným osobitného zreteľa a teda dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP. Nič nebránilo žalobcovi,
aby po tom, ako rozsudok Okresného súdu Partizánske z 25. augusta 2020, sp. zn. 3C/17/2019, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 17. októbra 2020 a ktorým bola Z. T. zaviazaná na plnenie celej žalovanej
sumy spolu so všetkým príslušenstvom, ďalej pokračoval aj v konaní proti žalovanej ako spoločne a
nerozdielne zodpovednej škodkyni za škodu. Pokiaľ sa žalobca ale rozhodol vziať žalobu voči žalovanej
späť, procesne zavinil zastavenie konania. Odvolací súd mal za to, že povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu trov konania v rozsahu 100 % aplikujúc § 256 ods. 1 CSP, rozhodol okresný súd správne.

3. Proti výroku II. uznesenia odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 420 písm. f/ CSP tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne
a v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení CSP je prítomný prvok svojvôle a
extrémny rozpor s princípom spravodlivosti, spočívajúcom v povinnosti súdu usporiadať procesné vzťahy
spravodlivo, čo prinieslo pre žalobcu nespravodlivý (ústavne neudržateľný) verdikt o nároku na náhradu
trov konania. Extrémne nedostatočné odôvodnenie napádaného uznesenia vo vzťahu k podstatnej
odvolacej argumentácii „Účastník konania, ktorý svojím protiprávnym konaním zapríčinil, že druhá strana
musí brániť svoje práva v súdnom konaní, zásadne ponesie sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy
konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti“. Žalobca sa svojou žalobou domáhal ako právny
nástupca poškodeného od žalovanej Z. T. a K. P. náhrady škody spôsobenej trestným činom, za ktorý boli
právoplatne odsúdené. Žalobca svoj nárok uplatňoval dôvodne, na čo odvolací súd vzal zreteľ. Boli to
práve obidve žalované, ktoré zapríčinili vznik sporu. Príčinou vzniku sporu bolo ich protiprávne konanie
(spáchanie trestného činu), za ktoré boli právoplatne odsúdené. Podľa dovolateľa boli v konaní splnené
podmienky (dané dôvody) na to, aby o trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s § 257 CSP a teda
tak, aby trovy konania neboli priznané žiadnej strane sporu. Súdy zaťažili práve žalobcu povinnosťou
náhrady trov konania preto, že vzal svoju žalobu voči žalovanej späť, v dôsledku čoho bolo konanie
o žalobe voči žalovanej zastavené. Stalo sa to za stavu, keď žalobca využil svoje právo podľa § 511
ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňovať solidárny dlh voči jednej solidárnej dlžníčke, pričom žalobca
svojim konaním (vzatím žaloby späť) privodil žalovanej dobrodenie v podobe upustenia od domáhania sa
svojho dôvodného nároku od nej v súdnom konaní a to z dôvodu, že sa už právoplatne v súdnom konaní
domohol judikovania svojho nároku (náhrady škody spôsobenej trestným činom) od solidárnej dlžníčky
žalovanej, pričom od žalovanej ani nežiadal nárok na náhradu trov. Žalobca už v odvolaní poukazoval
na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016, II. ÚS 577/2018,
ale k tejto procesnej argumentácii žalobcu súd nezaujal žiadne stanovisko, žiadnym spôsobom sa s ňou
nevysporiadal a žalobca nevie, prečo je táto argumentácia nesprávna. Dovolateľ navrhol, aby dovolací
súd zrušil uznesenie krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zároveň si uplatnil
voči žalovanému právo na náhradu trov dovolacieho konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP“), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu,
v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpenej v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba
odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené
v nasledovných bodoch.

6. Dovolateľ v prvom rade vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420
písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

8. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94). Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti)
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných
práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho
práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie
práva na spravodlivý proces.

10. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)
až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci
samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

11. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v
uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil: „Ustanovenie
§ 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré
síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej,
ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym
(hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie)
je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí,
avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno
zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do
skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej
otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako
jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho
konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí
prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací
súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených
v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné
odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov
konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke
nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí,
pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom
konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.“ Ústavný súd z týchto záverov
vychádzal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (por. napr. nález I. ÚS 47/2021).

12. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri
poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom
(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), porušiť základné právo strany sporu na súdnu

ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom
poriadku účinnom od 1. júla 2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o
náhrade trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného
práva na súdnu ochranu. Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia
byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí
sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému
nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia
trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy
právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné
vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník
(sporová strana) nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo
každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby (viď. II. ÚS 78/03,
III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).

13. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal procesný
postup pri rozhodovaní o trovách konania pre dôvody osobitného zreteľa; rozhodnutie odvolacieho súdu
je arbitrárne a zmätočné; a odôvodnenie rozhodnutia nedalo odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces
v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov.
I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019,
3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

17. Dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd v tomto kontexte ďalej uvádza, že prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie
veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už

podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že
dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú
vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo so všetkými podstatnými odvolacími
námietkami žalobcu a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí
uviedol, že v danom prípade nie je daný dôvod aplikovať § 257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o trovách
prvostupňového konania. To, že sa žalobca rozhodol ďalej neuplatňovať nárok voči žalovanej po tom,
ako už o jeho nároku bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3C/17/2019-285
zo dňa 25. augusta 2020, hoci ako sám tvrdí sa vo vzťahu k žalovanej domáhal spoločného a
nerozdielneho plnenia, späťvzatím žaloby voči žalovanej procesne zavinil zastavenie konania, a teda
má povinnosť nahradiť trovy konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Argumentácia žalobcu spočívajúca v
tom, že po rozhodnutí Okresného súdu Partizánske o priznaní jeho nároku voči jednej zo solidárnych
škodkýň, sa uspokojil s tým, že na plnenie bola rozsudkom Okresného súdu Partizánske právoplatne
zaviazaná iba jedna škodkyňa Z. T., hoci v zmysle § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka boli zodpovedné
za škodu obe škodkyne spoločne a nerozdielne, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa a teda
dôvodom pre aplikáciu § 257 CSP. Nič nebránilo žalobcovi, aby po tom, ako rozsudok Okresného súdu
Partizánske sp. zn. 3C/17/2019 zo dňa 25. augusta 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. októbra
2020 a ktorým bola Z. T. zaviazaná na plnenie celej žalovanej sumy spolu so všetkým príslušenstvom,
ďalej pokračoval aj v konaní proti žalovanej ako spoločne a nerozdielne zodpovednej škodkyni za škodu.
Pokiaľ sa žalobca ale rozhodol vziať žalobu voči žalovanej späť, procesne zavinil zastavenie konania. Z
odôvodnenia odvolacieho súdu je však jasné, v čom spočíva základná premisa podstatná pre aplikáciu
paragrafu 257 CSP, a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa.

19. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky
rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré
prijal. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru
dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393
CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v
odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama
osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Dovolací súd uviedol, že podľa § 257 CSP každé rozhodnutie súdu, ktorým sa úspešnej sporovej
strane neprizná náhrada trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým
na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe
prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné
osobitného zreteľa“, avšak odvolací súd rozhodoval o trovách konania s oporou v ustanovení § 256 ods.
1 CSP (ustanovenie upravujúce postup v prípade zastavenia konania).

21. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj
zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa
ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva
na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle
dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009 zo

dňa 28. januára 2010, sp. zn. 5Cdo/67/2010 zo dňa 9. júna 2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012 zo dňa 9.
januára 2014) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

22. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov na neúspešnú stranu. Nejde o automatické
pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 292/07, či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,
nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 727/2000).
Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie
úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti
za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP).

23. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa ustanovenia §
447 písm. c) CSP ako neprípustné odmietol.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.