Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/52/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3721010987
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3721010987.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Milana Straku a JUDr. Michala Eliaša, v trestnej veci proti obžalovanému E. D., nar. XX.X.XXXX v W.,
trvale bytom F.. E. XX, W., Česká republika, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody vo Väznici Plzeň,
Klatovská 202, Plzeň, Česká republika, trestne stíhanému pre prečin porušovanie domovej slobody
podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., na verejnom zasadnutí dňa 27.4.2023 prejednal odvolanie

obžalovaného E. D. proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29.6.2022, sp. zn.
12T/88/2021 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29.6.2022, sp. zn. 12T/88/2021, bol obžalovaný
E. D. uznaný vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2

písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. e), Tr. zákona na tom skutkovom základe, že v presne
nezistenom čase od 17.00 h, dňa 08.11.2019 do 13.10 h dňa 11.11.2019, preliezol uzamknuté oplotenie
pozemku rodinného domu č. 249 v obci Lednica, okres Púchov, kde s použitím nájdenej železnej tyče
poškodil zámok uzamknutých vchodových dverí domu v podielovom spoluvlastníctve L. T. a D. H.,
neoprávnene vošiel dnu, kde nezisteným spôsobom poškodil zámok uzamknutých dverí na spálni domu,
ktorú prehľadal, následne na mieste skonzumoval bonboniéru zn. Maraska a vypil 2 ks pív zn. Zlatý

Bažant '73 v sklenených fľašiach a napokon z miesta odcudzil 3 ks plechovkových pív zn. Zlatý Bažant
'73, fľašu alkoholu zn. Jim Beam o objeme 0,71,3 ks doma vyrobených dýk o dĺžke asi 25 cm v kožených
puzdrách a plastovú baterku čierno-červenej farby nezistenej značky a typu, čím spôsobil L. T., trvale
bytom K. 1. E. XXX/XX, H., odcudzením bomboniéry, pív a fľaše alkoholu zn. Jim Beam škodu celkom
15,63 €, T. T., trvale bytom K. 1. E. XXX/XX, H., odcudzením dýk a plastovej baterky a vypitím pív škodu
celkom 50,60 € a L. T. a D. H., trvale bytom A. XXX, okres H., poškodením zariadenia domu škodu

celkom 75,62 €.

Za to bol odsúdený podľa § 194 ods. 2, § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. l), n), § 37 písm. m), m) Tr. zákona na
trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, na výkon ktorého trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm.
b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Súčasne bol obžalovanému podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona uložený trest prepadnutia veci - 1
ks dreveného dláta a podľa § 287 ods. 1 bol obžalovaný zaviazaný nahradiť trestným činom škodu
spôsobenú poškodenej L. T. vo výške 91,25 € a T. T. vo výške 50,60 €.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože obžalovaný prostredníctvom
svojho obhajcu podal v zákonnej lehote proti nemu písomne odvolanie proti výrokom o treste. Obhajobav úvode písomného odôvodnenia odvolania poukázala na obsah výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Ďalej uviedla nasledovné:

„Mám za to, že Rozsudkom uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 rok nie je primeraný vzhľadom na
špecifické okolnosti daného prípadu a moje osobné pomery založené v čase spáchania skutku, ktoré
odôvodňujú mimoriadne zníženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby trestu
odňatia slobody podľa ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona.

V prvom rade poukazujem na to, že predmetného skutku som sa síce dopustil vedome, nie však s
úmyslom spôsobiť škodu poškodeným, či seba nezákonne majetkovo obohatiť, ale primárne z dôvodu,
že som bol celý premočený, uzimený a značne ustatý z cesty, ktorú som v priebehu štyroch dní
absolvoval pešo, v nepriaznivom jesennom počasí, až z Tatier.

Zohľadňujúc pritom mieru spoločenskej nebezpečnosti môjho konania, je zrejmé, že tá je s ohľadom na
následky skutku, výšku spôsobenej (výlučne materiálnej) škody, či spôsob spáchania skutku, nepatrná,
resp. určite nie vyššia ako malá. V tejto súvislosti poukazujem aj na výšku vyčíslenej škody, ktorá ani v

súčte nedosahuje výšku malej škody v zmysle ust. § 125 ods. 1 Trestného zákona.

Vychádzajúc z toho, som ochotný znášať následky môjho konania, ktoré bolo v podstate vynútene
opísanými objektívnymi faktormi prameniacimi z mojej, v tom čase, značne nepriaznivej a v podstate

bezvýchodiskovej životnej situácie (bezdomovectva), to však v rozsahu primeraného a spravodlivého
trestu.

Ako som už spomenul, keďže som v čase spáchania skutku bol bezdomovcom, a teda nemal som

možnosti ani prostriedky na to, aby som si po niekoľkodňovej pešej ceste z Vysokých Tatier (v
nepriaznivom počasí), dojednal ubytovanie, prípadne našiel iné prístrešie, kde by som sa v teple
prezliekol, vysušil a ohrial, bol som de facto odkázaný vstúpiť do predmetného domu poškodených, v
ktorom som zotrval len nevyhnutne potrebný čas.

Poukazujem tiež na skutočnosť, že dom sa v čase spáchania skutku z vonku javil ako opustený, resp.
neobývaný, nevstupoval som doň s úmyslom obohatiť sa o cudzie veci, ale výlučne z dôvodu odpočinku
a zabezpečenia aspoň elementárnych životných potrieb, teda ako

na miesto poskytujúce možnosť na prespatie a aspoň dočasné zabezpečenie sucha a tepla.

Žiadnym spôsobom tým nejdem znižovať svoju zodpovednosť za predmetný skutok, avšak jediné, čo
v danom trestnom konaní legitímne požadujem je, aby tieto výnimočné okolnosti, pre ktoré som sa

opísaného konania dopustil, súd náležite vyhodnotil a reflektoval pri uložení trestu, k čomu podľa môjho
názoru doposiaľ nedošlo v dostatočnej, resp. spravodlivej miere.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v tomto odvolaní považujem za relevantné poukázať na

aplikačnú prax, resp. zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 44/2017, v zmysle
ktorého:

„Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť
trest podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu,
možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu
a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1písm. b/, c/ Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako
obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo
akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu.“

A zároveň poukazujem aj na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu Nitra zo dňa 04.06.2019,
sp.zn. 1To/45/2019, v zmysle ktorého:

„Pri uznaní viny obžalovaného spôsobom predpokladaným v § 257 Trestného poriadku, na mimoriadne
zmiernenie trestu nemusia byť nevyhnutne naplnené kritériá výnimočnosti v takej intenzite ako to
predpokladá v § 39 odsek 1 Trestného zákona.“

Nadväzujúc na citované rozhodnutia, je na mieste zdôrazniť, že som sa k spáchaniu skutku výslovne
priznalužvrámcimojejprvejvýpovedevpredmetnomtrestnomkonaní(užvrámciprípravnéhokonania),
a spôsob spáchania skutku som detailne popísal a oľutoval.

V konaní pred súdom, som z dôvodu mojej neúčasti na hlavnom pojednávaní (na konanie ktorého som,
ale dal svoj súhlas), síce z právno-formálneho hľadiska nemohol spraviť vyhlásenie v zmysle ust. § 257
Trestného poriadku o vine, avšak opätovne akcentujem, že od mojej výpovede sa k spáchaniu skutku
v celom rozsahu priznávam a som ochotný akceptovať trest, ktorý bude primeraný a spravodlivý, a
teda ktorý bude zohľadňovať všetky okolnosti a osobitosti daného prípadu, tak ako to vyžaduje zásada

individualizácie a proporcionality ukladaného trestu, resp. ostatné zásady ukladania trestov v zmysle
ust. § 34 Trestného zákona.

V tejto súvislosti tiež poukazujem na to, že prostredníctvom môjho ustanoveného obhajcu som

písomným podaním zo dňa 22.07.2021 sám aktívne inicioval začatie konania o dohode o vine a treste,
ktorého obligatórnou zákonnou podmienkou je priznanie sa k spáchaniu skutku.

Napriek tomu, že v zmysle písomnej odpoveď zo strany Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici zo

dňa 26.07.2021, bol môj podnet založený do vyšetrovacieho spisu, som o prípadnom začatí konania o
Dohode o vine a treste informovaný nebol, naopak, zo strany Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici
bola na súd podaná obžaloba v danej veci.

Rovnako tak v rámci hlavného pojednávania bolo konanie o dohode o vine a treste odmietnuté zo strany
prokurátora, preto akákoľvek moja prípadná snaha, či vôľa v tomto smere ostala bez reálneho významu.

Pritom aj samotné konania o dohode o vine a treste môže byť v zmysle ust. § 39 ods. 2 písm. d)

Trestného zákona dôvodom na mimoriadné zníženie trestu pod zákonom ustanovenú spodnú hranicu
trestnej sadzby, ktorému nie z dôvodov na mojej strane napokon nedošlo, avšak v zmysle citovaného
rozhodnutia R 44/2017 NS SR pripustil možnosť použitia per analógiam ustanovenia § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu aj v prípadoch, keď k dohode o vine a treste napokon
nedošlo.

V neposlednom rade, vychádzajúc zo zásad ukladania trestov v zmysle ust. § 34 Trestného zákona,
ako aj zo zásad plynúcich z právnej teórie a rozhodovacej praxe súdov, poukazujem na absenciu
proporcionálnej časovej následnosti medzi spáchaním skutku a uložením trestu.

Akcentujúc požiadavku spravodlivosti, resp. z nej plynúci princíp včasnosti ukladania trestov, teda
primeranej časovej následnosti medzi skutkom a trestom, poukazujem na to, že k spáchaniupredmetného skutku došlo v čase od 08.11.2019 do 11.11.2019; pričom k vzneseniu obvinenia mojej
osobe došlo uznesením zo dňa 07.10.2020 a k vyhláseniu (toho času neprávoplatného) Rozsudku
na súde prvého stupňa, a tým aj k uloženiu trestu, došlo až dňa 29.06.2022, teda skoro dva roky od

vznesenia obvinenia a takmer tri roky po spáchaní skutku, a to v pomerne skutkovo jednoduchej trestnej
veci.

Akcentujúc tieto okolnosti, objasnenie predmetného skutku, ani uloženie trestu nemožno považovať za

včasné, pričom aj v tejto súvislosti opätovne dávam do pozornosti odvolacieho súdu, že už pri mojom
prvom výsluchu zo dňa 08.07.2021, som sa k skutku v celom rozsahu priznal a tento som pomerne
detailne opísal, čo ešte väčšmi mohlo orgánom činným v trestnom konaní napomôcť k včasnému
ukončeniu vyšetrovania a následnému prejednaniu veci súdom v primeranom čase, k čomu ale z
neznámych a mnou nezapríčinených dôvodov nedošlo.

Svojim konaním som nielenže nezdržoval, ale ani inak negatívne neovplyvňoval postup OČTK, naopak,
aktívne som prispel svojou výpoveďou k objasneniu skutku. Nariadených procesných úkonov som sa
osobne, alebo prostredníctvom ustanoveného obhajcu vždy riadne zúčastňoval a vyšetreniu skutku
som napomáhal, čo priznal aj konajúci súd v rámci odôvodnenia svojho Rozsudku, kedy na mojej

strane vzhliadol poľahčujúcu okolnosť aj v zmysle ust. § 36 písm. n) Trestného zákona, čím sa pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností preklopil v prospech poľahčujúcich okolností v pomere 2 : 1.

Medzi spáchaným skutkom a uloženým trestnom preto absentuje primeraná časová následnosť, čím

je narušený účel ukladaného trestu, čo možno tiež považovať za dôvod pre aplikáciu ust. § 39 ods. 1
Trestného zákona, a teda pre mimoriadne zníženie trestu pod zákonom ustanovenú spodnú hranicu.

Prezentovaný postulát ohľadne korelácie medzi neprimeranou dĺžkou trestného konania a založením

dôvodu na aplikáciou mimoriadného zníženia ukladaného trestu opieram okrem iného o rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR pod č. R 10/2011, v rámci ktorého NS SR uviedol nasledovné:

„Dĺžka konania, ktoré s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a
procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku
konaniavporovnateľnýchveciach,jetakouokolnosťouprípadu,ktorámôžeodôvodniťpriukladanítrestu
použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára
2006 (teraz § 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby

ustanovenej zákonom.“

Vychádzajúc aj z citovaného súdneho rozhodnutia, mimoriadne zníženie trestu možno kvalifikovať ako
osobitný prostriedok „kompenzácie“ za nerešpektovanie práva obvineného na spravodlivý súdny proces,

ktoré v sebe obsahuje aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote.

Je pritom nepochybné, že čím dlhšie trvá trestné konanie, tým viac sa narušuje časová väzba medzi
trestným činom a ukladaným trestom, a tým v priamej úmere klesá sledovaný účel trestu v podobe

účinnej výchovy páchateľa.

Napokon, pokiaľ súd v napadnutom Rozsudku poukazuje na to, že v mojom prípade nie je dôvod na
mimoriadne zníženie trestu aj vzhľadom na potrebu ochrany spoločnosti (pred prípadným pokračovaním

v trestnej činnosti), zastávam názor, že konajúci súd nepostupoval v súlade s primeranou aplikáciou
subsidiarity trestnej represie (ukladania trestov), pretože v prípade, ak považoval za nevyhnutné chrániť
spoločnosť v rámci svojej jurisdikcie, bolo tento účel možné dosiahnuť aj menej významným zásahom
do mojich základných ľudských práva, teda nie automaticky uložením trestu odňatia slobody, ale napr.uložením iného druhu trestu obmedzujúceho primárne slobodu pohybu a zotrvania na území cudzieho
štátu (keďže som občanom ČR a teda cudzincom), či prípadne postupom v administratívnom konaní
podľa príslušných ust. zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov.

Na dosiahnutie súdom notifikovaného účelu trestu nie je preto nevyhnutné a ani primerané uloženie
trestu odňatia slobody (bez podmienečného odkladu), ale tento súdom sledovaný účel bolo možne
dosiahnuť aj menej závažnými prostriedkami zásahu do mojich základných ľudských práv.

V tomto smere si dovoľujeme poukázať aj na obsah Nálezu pléna Ústavného Súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28.11.2012, sp.zn. PL ÚS 106/2011, v rámci ktorého sa plénum ÚS SR vyjadrilo síce primárne
k aplikácii asperačnej zásady, podporne však tiež k požiadavke individualizácie a primeranosti trestov,
pričom ÚS SR uviedol nasledovné:

„Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho trestnému činu
bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti, pričom zahraničné kriminologické
a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo preukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej
represie, ktoré obvykle (pod vplyvom médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt
emocionálnej a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v

podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú chronicky preplnené väznice
a rastúci index väzenskej populácie.

Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé konštanty moderného

demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho základné ľudské práva a slobody
(vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa trestného činu), a to predovšetkým požiadavku
primeranosti, zásadu pomocnej úlohy trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku ultima
ratio, ako aj princíp humanity trestného práva.

Taktiež možno konštatovať, že v prípade, ak by súd v danej veci ukladal súhrnný trest, bolo by možné
uvažovať o naplnení podmienok pre aplikáciu upustenia od uloženia trestu v zmysle ust. § 44 Trestného
zákona, keďže už uložený trest (súdom ČR), ktorý aktuálne riadne vykonávam v ústave na výkon trestu
v Plzni, a ktorý by mal trvať až do 05.06.2023, by bol vzhľadom na svoju povahu a dĺžku dostatočný pre

naplnenie účelu trestu, a to aj vo vzťahu k predmetnému skutku, ktorý sa mi kladie za vinu. Aplikácia ust.
§ 44 Trestného zákona pritom nie je možná výlučne z dôvodu, že som bol odsúdený súdom cudzieho,
resp. môjho domovského štátu.

Opätovne preto zdôrazňujem, že som sa predmetného skutku nedopustil s úmyslom či pohnútkou
obohatiť sa na úkor poškodených, prípadne spôsobiť im škodu, ale výlučne z dôvodu čo i len dočasného
uspokojenia svojich elementárnych ľudských potrieb, čo je podľa môjho názoru determinujúce pre
mieru závažnosti predmetného skutku, ktorú skutočnosť súd v rámci svojho rozhodnutia nereflektoval
dostatočne, výsledkom čoho bolo uloženie neprimeraného, a teda aj nespravodlivého trestu.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tento napádam z dôvodu, že nárok poškodených nebol dostatočne
zistený, ustálený, resp. preukázaný.
Údajne odcudzenú prenosnú plastovú baterku /“svítilnu“/, som z predmetného objektu (rodinného

domu / chaty) nevzal a rovnako tak som žiadnym spôsobom nepoškodil vnútorné dvere v objekte
vedúce do spálne, tak ako to uviedli vo svojich výpovediach poškodený, pričom nebola v konaní
dostatočne preukázaná príčinná súvislosť medzi spáchaným skutkom a údajnou škodou notifikovanou
poškodenými.

Teda uplatnený nárok poškodených na náhradu škody výslovne popieram ako riadne nepreukázaný a
neustálený, pričom z dôvodu primeranej opatrnosti tento namietam v celom jeho rozsahu a voči obom
poškodeným.S poukazom na vyššie uvedené, mám za to, že trest uložený napadnutým Rozsudkom nebol uložený v

súlade so zásadami ukladania trestov podľa § 34 ods. 1, ods. 4 v spojení s ust. § 38 ods. 2 Trestného
zákona,najmäsozreteľomnaokolnosti,zaktorýchdošlokspáchaniutohtoskutku,jehonásledky-výšku
spôsobenej škody, závažnosť, pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností a v konečnom dôsledku
ani s ohľadom na moje pomery ako páchateľa.

Uvedomujem si zodpovednosť za svoje vlastné konanie, ktorej zodpovednosti sa nevyhýbam, naopak
túto som ochotný prevziať, napriek tomu však nepovažujem Rozsudkom uložený trest za spravodlivý
ani za zákonný.

Vkontextestýmnavrhujemazdvoriložiadamodvolacísúd-KrajskýsúdvTrenčíne,abyzrušilRozsudok
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29.06.2022, č. k. : 12T/882021-227 /podľa § 321 ods. 1 písm.
b) a e) Trestného poriadku, a to v časti napadnutých výrokov a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku,
po zrušení tohto rozsudku (v napadnutej časti), vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol; alternatívne, aby v zmysle ust. § 322 ods. 3 Trestného

poriadku vo veci rozhodol sám odvolací súd.“

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor nasledovne:

S vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 12T/88/2021 zo dňa
29.06.2022 sa v celom rozsahu stotožňujem, pretože tento bol vyhlásený v intenciách záverečnej reči a
návrhuprokurátoraintervenujúcehonahlavnompojednávaní.Kargumentuobhajoby,žesúdpriukladaní
trestu odňatia slobody neaplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. považujem za potrebné uviesť, že

súd postupoval v súlade so zásadami na ukladanie trestov v zmysle § 34 Tr. zák.

Obžalovaný Milan Jelínek bol v čase skutku nezamestnaný a bezdomovec, ako uviedol vo svojej
výpovedi. Doposiaľ bol v Českej republike odsúdený celkovom 24 krát, z toho 23 krát v období

od roku 1991 do roku 2014. Viaceré z jeho odsúdení sa týkajú práve majetkovej trestnej činnosti.
Naposledy bol odsúdený Okresným súdom Prostějov v Českej republike pod sp. zn. 3T/48/2020 dňa
26.05.2020, rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.06.2020, za obdobnú trestnú činnosť',
na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý v súčasnosti vykonáva vo väznici Plzeň, Česká republika.

Ako v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatovala aj samosudkyňa, v prípade obž. E. neboli
zistené žiadne mimoriadne okolnosti odôvodňujúce aplikáciu § 39 Tr. zák., ktorých rozsah a význam by
prekračoval hranice bežné pre priznanie statusu poľahčujúcich okolností akceptovaných súdom.

Obžalovaný napriek svojej kriminálnej minulosti snahu zmeniť svoj život, riadne sa zamestnať a
uspokojovať svoje životné potreby zákonným spôsobom nepreukázal, práve naopak, trestnej činnosti
obdobného charakteru sa dopúšťa opakovane aj v súčasnosti, čo z hľadiska ochrany spoločnosti pred
ním samým a potreby zabránenia mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti vylučuje uloženie iného trestu

než trestu odňatia slobody, ako to navrhuje v odôvodnení svojho odvolania.

Pokiaľ sa týka napadnutého výroku o povinnosti nahradiť' poškodeným škodu v rozsahu priznanom
súdom, nestotožňujem sa so záverom obžalovaného, že nárok poškodených nebol dostatočne zistený,

ustálený, resp. preukázaný. Práve naopak, tento bol v priebehu trestného konania preukázaný
výpoveďami poškodených L. T., T. T. a D. H., v kontexte zápisnice o obhliadke miesta činu s
fotodokumentáciou, ako aj odborným vyjadrením spoločnosti JHS, s. r. o. k výške spôsobenej škody.Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Krajský súd Trenčín odvolanie obž. E. D. podané prostredníctvom
jeho obhajcu JUDr. T. R., podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.“

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie
obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť. Obhajoba zotrvala na podanom odvolaní
a jeho dôvodoch a navrhla mu vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre rozhodnutie podľa § 316 Tr.por., na podklade
podaného odvolania na verejnom zasadnutí preskúmal v rozsahu a z dôvodov podľa § 317 ods. 1 Tr.
por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných

chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Na základe vykonania svojej prieskumnej povinnosti v uvedených zákonných medziach odvolací súd

dospel k záveru, že odvolania obžalovaného nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného
napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu o uloženom treste odňatia slobody, z obsahu dôvodov

odvolania vyplýva, že v odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom
odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní
nevytýkaných, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Z podaného odvolania obžalovaného a jeho dôvodov vyplýva, že obžalovaný namieta neprimeranú
prísnosť uloženého trestu v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku a nepreukázaný nárok
poškodených na náhradu škody v zmysle § 321 ods. 1 písm. f) Tr. poriadku. S uvedenými odvolacími
námietkami sa odvolací súd nestotožnil.

Na základe preskúmania veci odvolací súd zistil, že okresný súd pri prevahe poľahčujúcich okolností
podľa § 36 písm. l), n) Tr. zákona (obžalovaný sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne
oľutoval a napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti ) nad priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm.
m) Tr. zákona (obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený) uložil obžalovanému trest odňatia slobody na

dolnej hranici zákonom upravenej (zníženej) trestnej sadzby trestu odňatia slobody v rozpätí od 1 roka
do 3 rokov a 8 mesiacov. Pri ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd zohľadňoval predovšetkým
osobu obžalovaného, jeho doterajší spôsob života a závažnosť konania obžalovaného, na ktorého bolo
v minulosti opakovane, ale neúspešne, pôsobené výkonom nepodmienečných trestov odňatia slobody.
Okresný súd z uvedeného vyvodil záver o potrebe uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody,

pričom okresný súd súčasne nezistil žiaden dôvod na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1
Tr. zákona.

Po preskúmaní správnosti a zákonnosti odvolaním obžalovaného napadnutých výrokov o treste

sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o potrebe uloženia
nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému. Z hľadiska možnosti naplnenia účelu trestu
podľa§34ods.1Tr.zák.jepodľanázoruodvolaciehosudurozhodné,žeobžalovanýmávregistritrestov
z Českej republiky 24 záznamom prevažne pre úmyselnú trestnú činnosť, za ktorú mu boli opakovane
ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody. Zo zistení okresného súdu tak vyplýva, že doterajšie

výkony trestov odňatia slobody neviedli k dosiahnutiu výchovného účelu trestu u obžalovaného v zmysle
§ 34 ods. 1 Tr. zák. a neodradili ho od páchania ďalšej úmyselnej trestnej činnosti. Podľa názoru
odvolacieho súdu uvedené skutočnosti svedčia o zjavnej neúcte obžalovaného k záujmom chráneným
Trestným zákonom, u ktorého zistená dlhotrvajúca recidíva značne zvyšuje mieru závažnosti jehokonania. Preto z hľadiska ochrany spoločnosti a nemožnosti dosiahnutia nápravy u obžalovaného v
zmysle 34 ods. 1 Tr. zákona by uvedené skutočnosti v zásade odôvodňovali uloženie nepodmienečného
trestu odňatia slobody pri hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Ak okresný súd napadnutým rozsudkom uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici
zákonom upravenej trestnej sadzby, podľa odvolacieho súdu tak konal v prospech obžalovaného v
dôsledku nesprávneho vyhodnotenia pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Podľa názoru

odvolacieho súdu okresný súd nesprávne ustálil danosť poľahčujúcej okolnosti na strane obžalovaného
podľa § 36 písm. l) Tr. zákona. Záver okresného súdu o úprimnom oľutovaní trestného činu obžalovaným
v zmysle § 36 písm. l) Tr. zákona je v rozpore so zistenou viacnásobnou recidívou úmyselnej trestnej
činnosti vyplývajúcej zo sklonov obžalovaného k nerešpektovaniu záujmov chránených Trestným
zákonom. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že uložený trest odňatia slobody
vzhľadom na okresným súdom ustálený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a nemožnosť

nápravy obžalovaného nesie práveže znaky zrejmej neprimeranej miernosti. Uvedené pochybenie v
prospech obžalovaného však odvolací súd nemohol odstrániť pre absenciu odvolania prokurátora proti
napadnutému rozsudku v neprospech obžalovaného.

Podľa názoru odvolacieho súdu okolnosti prípadu a pomery obžalovaného bezpochyby neodôvodňovali
použitie § 39 ods. 1 Tr. zákona. Okolnosti, za ktorých bol stíhaný skutok spáchaný a predovšetkým
doterajší spôsob života obžalovaného, ktorý svedčí o jeho sklonoch páchať úmyselnú trestnú činnosť,
nemožno považovať za okolnosti prípadu alebo pomery obžalovaného predpokladané v § 39 ods. 1 Tr.
zákona. Aplikácia § 39 ods. 1 Tr. poriadku by tiež odporovala účelu trestu vyjadrenému v §34 ods. 1

Tr. zákona, predovšetkým represívnej funkcii trestu, vrátane požiadavky výchovného pôsobenia trestu
(jeho druhu a výšky) na ostatných členov spoločnosti.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou obžalovaného o značnom časovom odstupe medzi

okamihom spáchania stíhaného skutku a časom uloženia trestu odôvodňujúcom postup podľa § 39 ods.
1 Tr. zákona. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že počas
trestného konania sa obžalovaný nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody v Českej republike. A
práve s tým spojená potreba vykonávania úkonov medzinárodnej právnej pomoci viedla k predĺženiu
celkového času trvania trestného konania. Vzhľadom k uvedenému podľa názoru odvolacieho súdu

nemožno dávať za vinu orgánom činným v trestnom konaní a ani okresnému súdu dlhšie trvajúce
objasňovanie predmetnej trestnej veci.

Odvolací súd preto v zhode s názorom okresného súdu dospel k záveru, že v prípade obžalovaného,

ktorého správanie podľa registra trestov vykazuje znaky dlhodobej recidívy, je vylúčená aplikácia
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona. Z tohto dôvodu okresný súd pri prejednávaní trestnej veci
obžalovaného nekonal v rozpore s rozhodnutiami slovenských súdov, na ktoré obhajoba poukázala v
písomných dôvodoch odvolania.

Ak teda okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené rozhodné skutočnosti napadnutým rozsudkom uložil
obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom zníženej trestnej sadzby, podľa názoru
odvolacieho súdu, takýto trest nevykazuje znaky neprimeranej prísnosti v zmysle § 321 ods. 1 písm.
e) Tr. poriadku.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd nepochybil ani pri zaradení obžalovaného na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b)
Tr. zákona, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo

výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Odvolací súd nezistil pochybenie ani v súvislosti s uloženým trestom prepadnutia veci a ani pri
rozhodovaní okresného súdu o nárokoch poškodených na náhradu škody. Nároky na náhradu škodyboli poškodenými včas a riadne uplatnené a súčasne boli podložené dôkazmi tvoriacimi obsah trestného
spisu, čo vylučuje danosť obžalovaným namietanej vady v zmysle § 321 ods. 1 písm. f) Tr. poriadku.

Následne odvolací súd preskúmal správnosť a zákonnosť napadnutých výrokov rozsudku okresného
súdu aj z hľadiska existencie prípadných chýb, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania.

Z tohto hľadiska odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
dovolanie možno podať, ak
a) vo veci rozhodol nepríslušný súd,
b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
d) hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na

to neboli splnené zákonné podmienky,
e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa podľa zákona vyžaduje,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť,

j) bolo uložené ochranné opatrenie, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
k) proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné,
l) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, alebo
zobral na vedomie späťvzatie odvolania obhajcom alebo osobou uvedenou v § 308 ods. 2 napriek tomu,
že obvinený nedal výslovný súhlas na späťvzatie odvolania,

m) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote
uvedenej v § 364 ods. 3,
n) bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné
prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Na základe preskúmania napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu z uvedených dôvodov
odvolací súd v prejednávanom prípade nezistil existenciu vád napadnutého rozsudku, uvedených v
ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Tr.por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je
dôvodné, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.