Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. jún 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201471
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8619201471.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne Q. Q., rod. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XXX, W., zastúpenej JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom
Nám. SNP 7, Stropkov, proti žalovanej Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, Bratislava,
zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Bajkalská 5, Bratislava, o
ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Svidník zo dňa 06.10.2022 č.k. 4C 36/2019-152, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni istinu 110 eur, v

prevyšujúcej časti mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu
110 eur zamieta.

Priznáva žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú
ujmu vo výške 3.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol, žalobcovi
priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná na účely uzavretia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších
činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu.
Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu
a žalovaná takéto oprávnenie môže pre účely uzavretia a plnenia zmluvy o pripojení odvodiť zo zákona
a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri
porušení ochrany jeho osobných práv, súvisí so zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere
nemôže byť spor. Zistil, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, pričom táto skutočnosť je v danom

prípade podružná, pretože právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z
iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva o pripojení. Právo na
ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany jeho osobných
údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným
zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami
telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytla žalobcovi na základe zmluvy o pripojení a v jej
rámci. Súd preto považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský. Vyporiadal sa ďalej s námietkou

miestnej príslušnosti so zdôraznením, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda, jej
súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastavala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom
úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola sporná, a teda miestna príslušnosť Okresného
súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Námietku miestnejnepríslušnosti žalovanej považoval za nedôvodnú, a preto na ňu neprihliadol. Ďalej zdôraznil, že v
konaní bolo preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti
s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol

predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov SR. Následne Úrad
rozhodnutím z 22.12.2017 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej za porušenie
povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu
v sume 5 000 eur.
Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie

povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov), z dôvodov nachádzajúcich sa v
súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností o správnosti postupov žalovanej v súvislosti so
zabezpečením ochrany osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. Dokumentácia
s osobnými údajmi žalobcu bola dlhé obdobie bez povšimnutia na prevádzke obchodného zastúpenia
žalovanej v Stropkove. Je evidentné, že potrestaný obchodný zástupca žalovanej túto dokumentáciu
nevytvoril a ani písomne neprebral, napriek tomu dal pokyn svojmu pracovníkovi skartovať túto

dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu originálov písomností ale v
konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná dokumentácia súvisiaca s
bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej
v Stropkove, a to napriek tomu, že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom
mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status. Ak teda v aplikácii Archivnet

existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz
dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 dní,
je ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa len tak stratila z pozornosti žalovanej a ostala
nepovšimnutá 3 roky. Súd prvej inštancie ďalej mal za preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej.
Bez ohľadu na výsledky administratívnych konaní je daná občianskoprávna zodpovednosť žalovanej,

pretože táto je založená na objektívnom princípe. Žalobca odovzdal svoje osobné údaje na spracovanie
žalovanej v súvislosti so zmluvou o pripojení uzatváral za žalovanú jej obchodný zástupca, či to, že
osobné údaje žalobcu nezákonným spôsobom likvidoval iný obchodný zástupca. Žalobca bol v právnom
vzťahusožalovanouaosobnéúdajeodovzdalvsúvislostisposkytovanýmitelekomunikačnýmislužbami
práve žalovanej. Je preto nepodstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných

zástupcov. Právny vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu,
vznikol na zákonnom podklade len medzi žalobcom a žalovanou, preto iba žalovaná musí niesť za
porušenie ochrany osobných údajov žalobcu občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach
súkromnoprávnejochranyosobnostnýchprávžalobcu,založenánaobjektívnomprincípe,atedavplnom
rozsahu. Žalovaná tvrdila, že žalobca nešpecifikoval v čom by mala ním tvrdená morálna ujma spočívať

a dokonca zastáva stavisko, že v tomto prípade z povahy osobných údajov žalobcu žiadna morálna ujma
prípadným zneužitím jeho osobných údajov ani len nemohla vzniknúť. Súd prvej inštancie zdôraznil, že
takéto tvrdenie žalovanej je v rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí z 9.3.2018 o
rozklade spoločnosti ELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný
incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov. Predsedníčka Úradu v odôvodnení tohto rozhodnutia

v odôvodnení tohto rozhodnutia výstižne pomenovala negatívne následky neoprávneného sprístupnenia
osobnýchúdajovneobmedzenémupočtuosôbapopísalaajmieruzávažnostibezpečnostnéhoincidentu
z prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas trvania protiprávneho konania a kategóriu
neoprávnene sprístupnených osobných údajov. S poukazom na to nie sú individuálne pocity žalobcu
rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti ujmy, vzniknutej na jeho právach, ale dôležitý je

objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by bolo popisovaným spôsobom
zasiahnuté do jej práv. Už samotný počet dotknutých osôb, ale najmä rozsah bezpečnostného incidentu,
miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória neoprávnene sprístupnených
osobnýchúdajovanegatívnenásledky,odôvodňujúoprávnenosťnárokužalobcunarelutárnusatisfakciu
za zásah do jeho práva na súkromie. Zdôraznil, že svojim obsahom a povahou možno právo na ochranu

osobných údajov a právo na súkromný život, zaradiť medzi základné ľudské práva a slobody. Súčasťou
práva na rešpektovanie súkromného života je aj ochrana osobných údajov. Ide o mimoriadne citlivú
oblasť spoločenských vzťahov, do ktorých bolo protiprávnym konaním, za ktoré zodpovedá žalovaná,
zasiahnuté. Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšku relutárnej náhrady zohľadnil rozsah incidentu,
počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobcu, aj významné postavenie

žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 300 eur
ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky náhrady použiť
prepočet podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z. z., pretože na základe citovaného zákona ide o systém
odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu prizná obetiam trestnýchčinov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva.
Žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže žalobca bol úspešný, čo do preukázania
základu nároku a výška nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

3. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom I. a III., podala včas odvolanie žalovaná, ktorá navrhla,
aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Nesúhlasí predovšetkým s tým, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vyporiadal s námietkou miestnej
príslušnosti Okresného súdu Svidník. Má za to, že súd si zamieňa dve rozdielne právne skutočnosti,

a to právny základ spracúvania osobných údajov a právny základ vzniku práva na ochranu osobnosti.
Žalovaná konštatuje, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je samostatné právo, ktoré
nie je možné podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu.
Súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec, konkrétne otázku, či v prípade žaloby žalobcu na ochranu
osobnosti ide o spor spotrebiteľský alebo nie, a tým je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP. Dôsledkom tohto nesprávneho právneho posúdenia veci je skutočnosť, že neboli

splnené procesné podmienky konania, požadované príslušnými ustanoveniami CSP, nakoľko vo veci
konal a rozhodoval miestne nepríslušný súd. Zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol,
aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným, došlo k porušeniu základného práva žalovanej
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Žalovaná ďalej zastáva stanovisko, že nie je
v tomto konaní pasívne legitimovaná tak, ako to ustálil súd prvej inštancie. Zdôrazňuje, že podľa §

1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov, tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb
neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní osobných údajov a zároveň podľa
písm. b) tohto zákona upravuje práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov
fyzických osôb. Poukazuje na § 5 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať
iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8 tohto zákona, sprostredkovateľ je povinný

dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi, potom podľa § 19 zákona sprostredkovateľ vo
vzťahu k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov,
pričom v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých
osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením,
poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania.

Súd pri určení pasívnej legitimácie žalovanej túto otázku nesprávne právne posúdil. Skutočnosť,
že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu
osobných údajov žalobcu, skonštatoval právoplatne Úrad, a to rozhodnutiami z 23.8.2018 a z 18.9.2018.
Úrad skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracovaním osobných údajov dotknutých osôb, v
súvislosti s týmto incidentom, vrátane žalobcu, neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane

osobných údajov. V tejto súvislosti poukázala na potrebu aplikácie ust. § 194 ods. 2 CSP. Záver súdu
prvej inštancie, že keď žalovaná svoju občianskoprávnu zodpovednosť za bezpečnostný incident vo
vzťahu k iným dotknutým osobám nenamietla, je táto daná, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Konštrukcie súdu, ktorý exaktné nevyjadrenie sa žalovanej k otázke jej zodpovednosti považuje za
konkludentný súhlas žalovanej s existenciou zodpovednosti, prestavujú nesprávnu právnu interpretáciu

tohto právneho úkonu žalovanej - list právneho zástupcu žalovanej dotknutým osobám z 28.2.2018. Súd
prvej inštancie pri svojich záveroch o existencii právnej zodpovednosti žalovanej, ktoré sú založené na
opodstatnených pochybnostiach súdu, nedostatočne zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil,
ignoroval rozhodnutia Úradu, ktorý sa týmito skutočnosťami zaoberal, a tým sú dané odvolacie dôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Ďalej uvádza, že žalobca do dnešného dňa ani len nedokázal

identifikovať nie to ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, akú
mápovahuaintenzitualeboakosaprejavila,čiprípadnestáleprejavujevjehonemajetkovejsfére,včom
spočíva jej závažnosť a podobne. Žalobca teda neuniesol ohľadom existencie údajnej jemu vzniknutej
nemajetkovej ujmy svoje dôkazné bremeno. Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu sú pritom porušenie právnej povinnosti a existencia nemajetkovej ujmy na strane

žalobcu,akoajpríčinnásúvislosťmedziporušenímprávnejpovinnostianemajetkovouujmouvzniknutou
žalobcovi. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi nemajetková ujmy vznikla, akú ma
povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, či naďalej pretrváva,
resp. sa prejavuje, ale uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej
ujmy, dokonca závažnej, došlo u žalobcu už iba tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv

žalobcu, ale priamo k ich porušeniu, má za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.
Žalovaná priznanú peňažnú náhradu vo výške určenej súdom prvej inštancie považuje za neprimeranú,
neadekvátnu, neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, v ktorých sa priznávalistranám konania či sťažovateľom nemajetkové ujmy za podstatne iných okolností a v inom rozsahu a
aj z toho je podľa jej názoru zrejmé, že priznaná peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je celkom zjavne
premrštená. Žalovaná nesúhlasí ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom výroku o trovách

konania. Má za to, že vo veci s ohľadom na charakter sporu bolo opodstatnené postupovať podľa § 257
CSP a naviac, súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške aj napriek tomu,
že v spore bol len čiastočne úspešný. Na základe všetkých týchto dôvodov navrhla žalovaná podanému
odvolaniu vyhovieť.

4. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Podrobným spôsobom
vo svojom vyjadrení (č.l. 199 a nasl.) poukázala na to, že súd prvej inštancie sa správnym spôsobom
vyporiadal s námietkou miestnej príslušnosti súdu, pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v spore,
existenciou zásahu do súkromia žalobkyne namietaným konaním zo strany žalovanej, výšku prisúdenej
relutárnej náhrady a nárokom žalobkyne na plnú výšku trov konania.

5. Písomným podaním zo 17.01.2023 sa žalovaná vyjadrila k stanovisku žalobkyne a zotrvala na
podanom odvolaní a dôvodoch tam uvedených.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení z 08.02.2023 zotrvala na uvádzanej argumentácii vo vzťahu k predmetu sporu
anavrhla,abyodvolacísúdoodvolanížalovanejrozhodolspôsobomnavrhovanýmvrámcijejvyjadrenia

k odvolaniu.

7. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda vo výrokoch I. a III. v zmysle zásad
vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP),
spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385

CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti opodstatnené.

8. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, odvolací súd
sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. V danom
prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a

§ 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to
vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C - 22/2012, kedy obdobne
aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti
za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním
možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom podľa § 19 písm. b) CSP, kedy
popri všeobecnom súde žalovanej je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

9. Z dokazovania vyplynulo, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako
nemajetkovejujmy,nastalavobvodeOkresnéhosúduSvidník.Tátoskutočnosťohľadomúnikudokladov
s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní sporná, preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu
prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného
súdu Svidník je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19CSP. Z toho dôvodu nie je relevantné

tvrdenie žalovanej o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

10. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Uvedené však neplatí vo vzťahu k otázke
primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy žalobcu.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).12. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b CSP) odvolací súd
uvádza, že táto námietky nebola zo spisu zistená.

13. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý

proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním
súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené
všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľa na spravodlivý proces.

14. Pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah osobných údajov, ktoré vo vzťahu k žalobcovi boli
predmetom potencionálneho zneužitia, nie je potom relevantné to, ako žalobca subjektívne vnímal túto
hrozbu pre určenie rozsahu primeraného finančného odškodnenia (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn.
4Cdo 81/2011). V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pre

úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením v § 11 Občianskeho zákonníka. Nevyžaduje sa
vyvolanie následkov. (Z III. str. 176 ods. 6).

15. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje

s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 23 - 42 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho
vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná aj keď
konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že
nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje

citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou
právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto
právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo
v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je

relevantnépoužitieustanovenízákonaoochraneosobnýchúdajov,nakoľkopriamozuvedenéhozákona
vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca
v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu
osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo
vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel

odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je
nedôvodná.

16. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

17. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti

priznanej nemajetkovej ujmy.

18. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedydošlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do ich
práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na závažnosť
okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú

ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s
presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním
všetkých osobných údajov žalobcov bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej značným spôsobom
poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes
nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho

dvoraEurópskejúnieakoajEurópskehosúdupreľudsképrávaspoukazomnačlánok8Dohovoruakoaj
na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná
spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu,
a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej
osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené
nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne

dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná
a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje
dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého
došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho

princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie
príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna
zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany
osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne
ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri

priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto:

- dĺžka protiprávneho konania,
- reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,
- dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu,

- škandalizácia osoby,
- opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,
- úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

19. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru,
že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho
konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti
ponechané v príručnom sklade. Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide
len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy

sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu.
Tátoskutočnosťjepodľanázoruodvolaciehosúdudôležitápreposudzovanievýškyprimeranejfinančnej
náhrady. Vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na
funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané priznať žalobcom nárok na finančnú náhradu.

20. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy,ktoráupravujenárokypoškodenýchztrestnýchčinov.Vovzťahuktaktostanovenejvýškenároku
na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej

inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy
pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v
priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto
priznané sumy ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov,
je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa

názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných
trestnýchčinov(4.350,-eur).(§12ods.3Zákonač.274/2017Z.z.).Zároveňjenutnébraťdoúvahyto,že
v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti
ichohrozenia,čonepochybneodôvodňujeďalšiezníženieminimálnenahodnotu50%zvyššieuvedenejúvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani ďalšie dôvody (škandalizácia žalobcu,
opakovanie či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného...), čím je dôvodné túto sumu
ponížiť o 50 %, t.j. na 110,- eur. Ani odvolaciemu súdu (rovnako ako žalovanej) sa nepodarilo nájsť

obdobný prípad, ktorý by bol riešený súdmi Slovenskej republiky, a to ani na nižších stupňoch, preto je
možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 sp.zn. 22Co 147/2019, ktorý
potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy
však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto boli uniknuté
do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v prípade žalobcu.

Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca 370,.- eur, odvolací
súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,- eur je vzhľadom na charakter
veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov v digitálnom prostredí s
listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel musí byť zohľadnený pri
výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné rozhodnutie prešlo aj
kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného

súdu Českej republiky II.ÚS4015/19 zo dňa 09.01.2020.

21. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 110,- eur potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP
a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (§ 388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu

ako nedôvodnú zamietol.

22. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

23. O výške týchto trov rozhodne následne súd prvej inštancie samostatným uznesením postupom podľa
§ 262 ods. 2 CSP.

24. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).