Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. jún 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115222107
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8115222107.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: T.. O. P., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom T. XXXX/XX, XXX XX L., právne zastúpený advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti žalovanej: U. G. - T. U.i U. G., so
sídlom G. XX, XXX XX X., N.: XXXXXXXX, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 20C/348/2015-428 zo dňa 25.03.2022
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a.

II. O d m i e t a odvolanie proti výroku I..

III. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III. v spojení s opravným uznesením zo dňa 15.02.2023
č.k. 20C/348/2015-491.

IV. Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Vo svojom vyjadrení uviedla, že predpokladmi zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú orgánom sú: nezákonné rozhodnutie (príp. nesprávny úradný postup), vznik
škody a príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím (príp. nesprávnym úradným
postupom) a vzniknutou škodou. Uvedené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené
kumulatívne.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol cit.:

„I. Návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Žalobu zamieta.

III.Žalobcajepovinnýnahradiťžalovanejtrovykonaniavovýške100%,oktorýchvýškebuderozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovenia § 27 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z., podľa
§ 1 ods. 1 a § 1 ods. 2, podľa § 2, podľa § 4 ods. 1, podľa § 9 ods. 1, podľa § 10 a podľa § 20 Zákona
č. 58/1969 Zb..4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalovaná so žalobou nesúhlasila.
Vo svojom vyjadrení uviedla, že predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom
sú: nezákonné rozhodnutie (príp. nesprávny úradný postup), vznik škody a príčinná súvislosť medzi

namietaným nezákonným rozhodnutím (príp. nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou.
Uvedené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené kumulatívne. Pokiaľ ide o
nezákonné rozhodnutie, tak podľa názoru žalovanej nie je možné za nezákonné rozhodnutie považovať
žiadnerozhodnutievtrestnomkonanížalobcu,keďžežiadnerozhodnutieneboloposvojejprávoplatnosti
zrušené pre nezákonnosť a nespĺňa preto atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje vyššie

citované ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Nezákonným je iba rozhodnutie, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a následne bolo zrušené, pričom muselo byť zrušené pre nezákonnosť. Pre existenciu
nezákonného rozhodnutia nepostačuje len samotné zrušenie právoplatného rozhodnutia, k takémuto
zrušeniumusídôjsťprejehonezákonnosť.Súčasneniejepreukázané,žebyakýkoľvekorgánvtrestnom
konaní nedovoleným spôsobom zasiahol do práv žalobcu. Pokiaľ tieto orgány vykonávali dôvodné
procesnéúkonypredpokladané(dovolené)právnymporiadkom,pričomneprekročilizákonomstanovené

medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov. Postup orgánov v prípravnom
konaní ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá sa v priebehu trestného konania dokazuje,
resp. preveruje. Zastavenie trestného stíhania automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom
konaní postupovali nesprávne, resp. nezákonne, preto nemožno z uznesenia o zastavení trestného
stíhania vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania, resp. nesprávnosť ich postupu. Podľa Európskeho súdu

pre ľudské práva „ďalej je potrebné poznamenať, že skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod
obžaloby, sama o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od počiatku inak
vadné. Dôkazné požiadavky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou (bežne
označované ako dôkaz nad rozumnú pochybnosť), sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné
splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (v tomto prípade sú bežne označované ako dôvodné

podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného
podozrenia, ktoré v súdnom konaní nevyústia v odsúdenie nad rozumnú pochybnosť.“ (rozsudok
ESĽP Lavrechov vs. Česká republika zo dňa 20.06.2013, sťažnosť č. 57404/08) Žalovaná poukázala
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 251/2010- 103 z 22.05.2012, v ktorom súd dospel k
záveru, že „v konaní nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v

§ 2 Tr. poriadku vyšetrovateľom alebo orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia neboli v prípravnom konaní zrušené ako
nezákonné a i keď v danom prípade bola trestná vec navrhovateľky postúpená súdom z dôvodu, že súd
sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou skutku prokurátorom v obžalobe postúpená Obvodnému úradu,
Odboru všeobecnej a vnútornej správy B. na prejednanie a rozhodnutie o priestupku a následne bolo

konanie o priestupku zastavené, pričom tento postup v zmysle ustálenej judikatúry má v zásade rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť,
nemožnopriposudzovanínárokunanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,ktorénebolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, vychádzať len z týchto uvedených
dôsledkov zastavenia konania o priestupku bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej

veci.... nezákonnosť predmetného uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľky nemožno vyvodiť len
zo skutočností, že následne bola trestná vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie o priestupku,
ktoré konanie bolo zastavené, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo zistené porušenie
zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že
zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností

je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo skutočnosti, že
preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania vykonávaného pred súdom.“ Ústavný súd
odmietol ústavnú sťažnosť voči uvedenému rozhodnutiu. Žalovaná tiež poukázala na nález Ústavného
súdu ČR sp. zn. III. ÚS 165/2002, podľa ktorého „ústavní soud zdůrazňuje, že jeho rozhodnutí v této
věci nelze v žádném případě interpretovat tak, že by každé vznesení obvinění, které nevyústilo v

pravomocný odsuzující rozsudek, bylo možno paušálně považovat za nezákonné.“ Z obsahu obvinení,
ako aj z obsahu ostatného spisového materiálu vyplýva existencia dôvodného podozrenia, že žalobca
sa dopustil trestného činu a za daného stavu boli orgány činné v trestnom konaní povinné ho stíhať. V
predmetnej trestnej veci žalobcu, pokiaľ došlo k zastaveniu trestného stíhania uznesením Okresného
súdu Prešov sp.zn. 6T138/2005 zo dňa 29.07.2013, je typické, že trestné stíhanie žalobcu bolo

zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané. Zo systematického a jazykového výkladu súdom
aplikovaného ustanovenia zákona č. 300/2005 Z.z. vyplýva, že premlčanie trestného stíhania je jedným
z prípadov zániku trestnosti činu (vyplýva to výslovne z citovaného ustanovenia, ktoré je zaradené
do tretej hlavy označenej ako „zánik trestnosti a trestu“). Z odôvodnenia uznesenia Okresného súduPrešov sp.zn. 6T 138/2005 zo dňa 29.07.2013 vyplýva, že trestné stíhame nebolo premlčané v čase
vzneseniaobvineniaanivčasepodaniaobžaloby,alekpremlčaniudošloažpočassúdnehokonania,ato
konkrétnedňa27.08.2010.Zuzneseniaozastavenítrestnéhostíhaniavdanejsituáciipretoniejemožné

odvodiť nezákonnosť obvinenia, keďže uznesenie o zastavení trestného stíhania dôvodnosť obvinenia v
žiadnom prípade nespochybňuje a trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že došlo k zániku trestnosti
činu, a to po vznesení obvinenia. Žalobca mal možnosť napriek premlčaniu svojho trestného stíhania
podľa citovaných ustanovení trvať na prejednaní svojej trestnej veci a mohol dosiahnuť oslobodzujúci
rozsudok, pokiaľ si bol istý svojou nevinou. Nevyužitím tejto možnosti sám zmaril vecné prejednanie

trestnej veci a možnosť jeho prípadného oslobodenia z iných dôvodov ako z dôvodov premlčania. V
prípade, ak by trval na prejednaní svojej veci, aj v prípade odsudzujúceho rozsudku by mu nehrozil
trest. Žalobca, pokiaľ by mienil svoj nárok odvodzovať od nezákonného rozhodnutia, nepreukázal
využitie riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiu, ktoré by prípadne považoval za nezákonné.
Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť a škodu žalovaná poukázala na ustanovenie § 151 ods. 1 zákona
č. 141/1961 Zb. (Trestný poriadok). Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že trovy obhajoby znáša

sám žalobca a úmyslom zákonodarcu celkom zjavne nebolo a nie je zaväzovať štát na náhradu trov
obvineného (obžalovaného). Pokiaľ by zákonodarca mal takýto úmysel, tak by to výslovne ustanovil
v Trestnom poriadku či v zákone č. 58/1969 Zb. Uvedené zákonné ustanovenie vylučuje možnosť
existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním a trovami obhajoby. V
prípade žalobcu nešlo ani o prípad nutnej obhajoby, a teda nebolo nevyhnutné, aby žalobca vynakladal

prostriedky na svoju obhajobu. Bolo teda jeho slobodným rozhodnutím zvoliť si právneho zástupcu a
takýmto spôsobom naložiť so svojím majetkom. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (príp.
nesprávnym úradným postupom) by mohla vzniknúť iba taká škoda spočívajúca v trovách obhajoby,
ktorá by predstavovala uhradenú odmenu a náhrady za skutočne vykonané a riadne vyúčtované úkony
právnej služby. V opačnom prípade nemôže byť na úkor štátu, že žalobca prípadne uhradil odmenu

a náhrady, na ktoré obhajcovi nárok nevznikol. Voči žalobcovi bolo vznesených niekoľko obvinení, o
ktorých bolo vedené spoločné konanie. Trestná vec žalobcu, pokiaľ išlo o obvinenie K.W.-XX/C.-XXXX
zo dňa XX.XX.XXXX, bola vylúčená na samostatné konanie (vylúčená časť bola ďalej vedená pod
K.: L. - XX/.XXXX a na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 31T 126/2008). K vylúčeniu veci došlo
uznesením L. L. zboru, E. boja proti korupcii U., X. X. K.:L.-XX/X.XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. V prípade

ostatných obvinení sa ďalej viedlo spoločné konanie a bola podaná spoločná obžaloba, o ktorej bolo
konané na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 6T 138/2005, kde došlo uznesením zo dňa 29.07.2013
k zastaveniu trestného stíhania. Obhajca si v predmetných konaniach účtoval odmenu napriek vedeniu
spoločného konania niekoľkokrát za každé obvinenie samostatne a vždy za totožné úkony právnej
služby a v súvislosti s jednotlivými obvineniami podal žalobca voči štátu vždy samostatnú žalobu na

náhradu škody. V súčasnosti je tak vedených niekoľko súdnych konaní o náhradu trov obhajoby za
totožné úkony právnej služby majúcich pôvod v totožnom trestnom konaní Žalobca bol trestne stíhaný na
základe piatich obvinení a toto trestné konanie sa viedlo ako spoločné konanie (po čiastočnom vylúčení
jednej z vecí na samostatné konanie boli predmetom spoločného konania 4 obvinenia), a teda išlo
o konanie spojené zo zákona podľa § 20 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Odmena obhajcu za úkony

právnej služby preto mohla byť určená výlučne podľa § 17 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR č. 163/2002 Z.z., resp. podľa § 13 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z.,
a to tak, že obhajca mal pri výpočte odmeny vychádzať z tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota je
najvyššia. Z porovnania trestných sadzieb trestu odňatia slobody, ktoré bolo možné uložiť, vyplýva vždy
rovnaká 2 ročná maximálna sadzba trestu odňatia slobody, a teda obhajca mohol vychádzať pri určení

výšky tarifnej odmeny z ktoréhokoľvek obvinenia, avšak odmenu a náhrady si mohol za úkon právnej
služby účtovať iba raz. Podľa takto prezentovaného výkladu by mohla byť spomedzi označených žalôb
na náhradu škody spočívajúcej v tarifnej odmene obhajcu JUDr. Igora Šafranka dôvodná iba jediná,
pričom touto by mala byť zrejme tá, v ktorej sa uplatňuje odmena zaplatená z časového hľadiska ako
prvá. Ak by sa súd s uvedeným výkladom nestotožnil, bude potrebné skúmať, s ktorým z 5 známych

obvinení každý konkrétny úkon právnej služby súvisel a iba v prípade, ak by úkon súvisel výlučne s
obvinením na základe uznesenia Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Z. K.:
W.-XX/.XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, mohol by byť v tejto časti nárok dôvodný. Nie je možné pripustiť,
aby si obhajca účtoval odmenu za totožný úkon právnej služby niekoľkokrát za každé obvinenie bez
ohľadu na vecný súvis úkonu s obvinením. Žalovaná dala tiež do pozornosti, že obhajca si v prípade

každého obvinenia uplatňoval odmenu za totožné úkony právnej služby aj po vylúčení veci, a to vo
vzťahu k obvineniu, ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie aj vo vzťahu k obvineniam, ktoré
ostali v spoločnom konaní. Je zrejme. že úkony právnej služby po vylúčení veci sa nemohli dotýkať aj
vylúčenej veci aj spojeného konania. Obhajca vo veci vykonával spoločné úkony týkajúce sa viacerýchspoluobvinených (žalobcu a T.. Y. J.), a teda jeho odmena sa mala znižovať aj podľa § 17 ods. 2 vyhlášky
č. 163/2002 Z.z. , podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2010 a v znení
účinnom od 01.06.2010. Žalovaná spochybnila úkony, ktoré neboli v tabuľke, ktoré uviedla vo vyjadrení.

K hotovým výdavkom a režijným paušálom uviedla, že mechanizmus, akým je vypočítaná náhrada
hotovýchvýdavkovnacestovnéanáhradazastratačasu,jezmätočný,neprehľadnýanepreskúmateľný.
Dochádza k uplatneniu parciálnych častí týchto výdavkov, a to buď vo výške 1 alebo 1 , avšak vôbec
nie je zrejmé, ako došlo k určeniu tohto pomeru. Prípadné cesty museli byť vykonané aj v súvislosti s
obhajobou spoluobvineného T.. Y. J., ktorý sa na náhrade hotových výdavkov mal podieľať pomerne (viď

citované ustanovenie). Obhajca mal navyše cestovať za účelom vykonania porady za klientmi (za T..
Y. J., prípadne za žalobcom) a takýmto spôsobom si účtovať náhradu hotových výdavkov za cestovné
a náhradu za stratu času, čo považuje žalovaná za neúčelné a takéto náklady je vylúčené prenášať
na štát. V súvislosti s cestovaním obhajcu do L. dáva žalovaná do pozornosti, že obhajca má trvalý
pobyt v L. (viď napr. osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, prešovské evidenčné čísla
vozidiel, s ktorými mal obhajca cestovať). Ak sa teda úkony právnej služby mali vykonávať v mieste

trvalého pobytu obhajcu, žalovanej sa javí ako absurdné, aby za takéto úkony prislúchala náhrada za
stratu času. Uvedené by nezodpovedalo účelu a charakteru inštitútu tejto náhrady. Označené cesty
pritom nie vždy zodpovedajú jednotlivým úkonom právnej služby (dňa 11.04.2004 sa nemal podľa
špecifikácie uskutočniť žiaden úkon právnej služby). Žalovaná namietala, že sa o daň z pridanej hodnoty
zvyšuje iba odmena advokáta (obhajcu), nie náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

V niektorých trestných veciach žalobcu dochádzalo k úhrade trov právneho zastúpenia za žalobcu zo
strany Odborového zväzu polície v SR. Žalobca nepreukázal úhradu uplatnenej sumy a nepreukázal, za
ktoré konkrétne úkony právnej služby mal prípadne zaplatiť. Faktúry, ktoré žalobca doložil k žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, nepreukazujú úhrady a už vôbec z nich nevyplýva,
akého konkrétneho záväzku sa dotýkajú (trestná vec je identifikovaná len spisovou značkou, ktorá ako

už žalovaná uviedla vyššie, sa vzťahovala na niekoľko obvinení, kde si obhajca účtoval odmenu vždy
samostatne, a preto nie je preukázané, že sa faktúra vzťahuje práve k obvineniam, od ktorých je v
tomto konaní odvodený nárok). Žalovaná poukázala na neurčitosť žaloby aj v časti uplatnených úrokov
z omeškania, keďže tieto nie sú uplatnené v žiadnej matematicky vyčísliteľnej sume, v dôsledku čoho
je petit nevykonateľný a žaloba je neúplná, nejasná, resp. nezrozumiteľná. Okresný súd L. rozsudkom

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 %
ročne zo sumy 1.991,64 eur od 21. mája 2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a priznal žalovanej proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu
59,08 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením. Proti tomuto
rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania podal

v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. K namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam tvrdil, že
jediným dôvodom, pre ktorý bola jeho žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, bolo zistenie súdu prvej
inštancie, že odmena za jeho obhajobu bola uhradená Odborovým zväzom polície Slovenskej republiky,

pričom mal za to, že platby uhradené jeho obhajcovi je potrebné považovať za jeho platby. Súčasne
pripomenul, že Odborový zväz polície Slovenskej republiky nebol s jeho obhajcom v žiadnom právnom
vzťahu, z čoho vyplýva, že nemali žiadny právny dôvod platiť za seba, teda platili zaňho, a jeho obhajca
nemohol tieto platby prijať a zúčtovať inak ako odmenu za obhajobu od neho ako svojho klienta, a preto
sa domnieval, že ak mu chce peniaze vrátiť, jediný možný spôsob je predchádzajúca náhrada škody

žalovanou. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením žiadal, aby bolo o náhrade
trov konania rozhodnuté podľa § 257 CSP a v dôsledku toho, aby žalovanej nebola priznaná náhrada
trov konania, keďže podľa neho predstavuje dostatočný dôvod hodný osobitého zreteľa skutočnosť,
že na základe piatich obvinení trvajú trestné stíhania dvanásť rokov, pričom ani v jednej veci nebol
uznaný za vinného. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Proti rozsudku v rozsahu výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.991,64
eur s príslušenstvom a výroku o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná. Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s porušením práva
na spravodlivý proces žalovaná tvrdila, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s otázkou,
či v danej veci došlo ku kumulatívnemu naplneniu všetkých zákonných predpokladov zodpovednostištátu za škodu vo vzťahu k vznesenému obvineniu z 9. decembra 2003. Podľa žalovanej z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či žalobca využil možnosť podať voči tvrdenému nezákonnému
rozhodnutiu opravný prostriedok a rovnako z neho nevyplýva, že by súd skúmal alebo sa zaoberal tým,

či v prípade žalobcu bolo možné vzhliadnuť prípady hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k vznesenému
obvineniu. Mala za to, že ak bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené z dôvodu, že zanikla trestnosť
činu v čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby (t. j. nie z dôvodu, že sa skutok nestal, že
skutok nie je trestným činom, že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca a pod.), o to dôraznejšie odmieta
akékoľvek extenzívne výklady, že orgány činné v trestnom konaní vydali voči žalobcovi nezákonné

rozhodnutie. Zároveň ako na osobitnú okolnosť, na základe ktorej nebolo možné na uznesenie o
vznesení obvinenia nahliadať ako na nezákonné rozhodnutie, poukazovala na skutočnosť, že žalobca
mal možnosť vyvrátiť dôvodnosť vzneseného obvinenia v prípade, ak by trval na vecnom prejednaní veci
(bez hrozby trestu aj v prípade odsudzujúceho rozsudku). Za okolnosť svedčiacu v neprospech výkladu
o nezákonnom rozhodnutí, ktorú súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil žalovaná
považovala to, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené uznesením Okresného súdu Prešov, sp. zn.

6T 138/2005 z 29. júla 2013, z dôvodu premlčania trestného stíhania. Žalovaná tiež namietala, že v
napadnutom rozsudku súd neozrejmil, akým myšlienkovým postupom sa riadil pri závere o dôvodnosti
nárokužalobcunanáhraduškodyprišpecifickomzastavenítrestnéhostíhaniazdôvoduzánikutrestnosti
činu. Rovnako súd podľa názoru žalovanej neposkytol odpoveď na jej rozhodujúcu námietku, či postup
obhajcu, ktorý trestnú vec pri výpočte odmeny napriek spoločne vedenému konaniu izoloval podľa

jednotlivých obvinení, považoval z hľadiska potreby preukázania príčinnej súvislosti a z hľadiska škody
ako takej, za vecne správny. Čo sa týka žalovanou namietaných nesprávnych skutkových zistení,
za takéto považovala tvrdenie, že žalobcovi vznikla škoda vo výške 1.991,64 eur. V tejto súvislosti
pripomenula, že v priebehu konania bolo podaním Odborového zväzu polície Slovenskej republiky
z XX. H. XXXX preukázané, že tento subjekt na základe schválenej právnej ochrany uhradil za

žalobcu náklady na právnu ochranu v celkovej výške 11.188,52 eur, a to v súvislosti so všetkými
trestnými stíhaniami vedenými voči žalobcovi. Žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
tvrdil, že náklady na obhajobu uhrádzal sám postupne v rokoch 2004 a 2005 a tieto úhrady v celkovej
výške 9.958,18 eur v podaní z 8. septembra 2016 aj špecifikoval. Avšak na pojednávaní konanom 7.
novembra 2016 žalobca už pôvodne prezentované skutkové tvrdenia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu upravil tak, že trovy obhajoby uhrádzal „z požičaných peňazí, ktoré je povinný vrátiť“. Popritom
žalovaná podotkla, že ak by teoreticky existoval záväzok žalobcu na náhradu zaplatenej odmeny voči
Odborovému zväzu polície Slovenskej republiky, bol by premlčaný. Ohľadom nesprávneho právneho
posúdenia veci žalovaná namietala, že omeškanie v prípade náhrady škody nastáva až okamihom
neplnenia na základe judikovanej povinnosti, a preto nie je možné priznať nárok na úroky z omeškania.

Na základe uvedených skutočností žalovaná žiadala odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamieta, alternatívne aby rozsudok v napadnutom rozsahu
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne sám vo veci
rozhodol. Zároveň žalovaná, v prípade potvrdenia rozsudku v merite veci, žiadala, aby odvolací súd
zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že určí na plnenie podľa rozsudku 30-dňovú paričnú

lehotu. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozhodol o podaných odvolaniach rozsudkom, č. k.
25Co/22/2017-343z27.marca2018tak,žepotvrdilrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuopovinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur s príslušenstvom a zrušil ho vo výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení tohto rozsudku odvolací súd zopakoval konštatáciu

súdu prvej inštancie, v súlade s ktorou žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým
prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004, a rovnako aj predtým
platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dostatočne
dôvodila, že v zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi ako fyzickej osobe, bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dostatočne dospel aj k záveru, že došlo k
zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom toto odôvodnenie vychádza z rozsudkov
Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodujúcim meradlomopodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného zákona
(správne stíhania). Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že sa s touto konštatáciou v celom rozsahu
absolútne stotožňuje, pretože vychádza zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v tomto prípade

ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavení trestného stíhania,
ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,

má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí, a to
znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená (a to z akéhokoľvek dôvodu), že všetky trestné konania ukazujú, že nejde
o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, a vyšla
tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny

základ nároku jedinca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať
nielen v ustanovení článku 46 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj vo všeobecnej rovine, a to v
článku1ods.1základnéhozákona,tedaprincípovmateriálnehoprávnehoštátu.Akmábyťštátskutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú

vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo jeho ideálnej interpretácie. Na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať, stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do
základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu

škody v tomto prípade je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a rovnako
aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti

občanovi, bola odčinená. V preskúmavanej veci preto odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v
napadnutej časti správne aplikoval na daný prípad uvedené zákonné ustanovenia a správne posudzoval
zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Vo vzťahu k
výrokom, ktoré týmto rozsudkom zrušil, odvolací súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že podľa
jeho názoru žalobca má nárok aj na ďalšiu náhradu, ktorá spočíva v náhrade trov konania, ktoré mu ako

poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Mal za to, že náhrada
škody zahŕňa aj odmenu za obhajobu, ktorá bola uhradená odbormi. Vychádzal pritom aj z oznámenia
Odborového zväzu polície Slovenskej republiky z 19. apríla 2016, podľa ktorého tento subjekt poskytuje
finančné prostriedky na právne služby v rámci právnej ochrany svojím členom a predpokladá, že budú
v jednotlivých prípadoch úspešní a súdom oslobodení a v takých prípadoch majú členovia povinnosť

finančné prostriedky, ktoré sú im priznané ako odškodnenie za nezákonný postup štátneho orgánu
vrátiť na účet fondu právnej ochrany. Z uvedeného potom vyplýva, že ak tieto finančné prostriedky
budú žalobcovi uhradené, bude jeho povinnosťou tieto finančné prostriedky Odborovému zväzu polície
Slovenskej republiky vrátiť. Námietka o možnosti premlčania tohto nároku vznesená žalovanou, je
v tomto štádiu nedôvodná a predčasná. Úlohou súdu prvej inštancie bude doplniť dokazovanie v

naznačenom smere a presne zistiť a ustáliť, aké sumy boli Odborovým zväzom polície Slovenskej
republiky žalobcovi v súvislosti s jeho trestným stíhaním vyplatené, ako boli použité, akým spôsobom,
prípadne komu inému boli uhrádzané, či žalobcovi, či priamo jeho advokátovi, ďalej, či v tomto prípade
išlo o obhajobu iba jeho osoby, či aj o obhajobu iných osôb. Bude taktiež potrebné, aby tieto úkony
obhajoby žalobca, na ktorom dôkazné bremeno zostáva aj podrobne špecifikoval. Taktiež bude potrebné

posúdiť účelnosť týchto trov obhajoby žalobcu. Až následne bude môcť súd prvej inštancie rozhodnúť
aj o výške požadovanej náhrady. Podľa názoru odvolacieho sudu, je tak základ nároku žalobcu daný.
Proti rozsudku v celom rozsahu podala v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaná. Vo vzťahu
k výroku, ktorým odvolací súd potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur s príslušenstvom namietala, že súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenie právnej otázky, pri
ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súduešte nebola vyriešená. Vo vzťahu k výroku, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania namietala, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týka namietaného porušenia práva
na spravodlivý proces tvrdila, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej viacerými pre vec podstatnými a
závažnými námietkami, ergo jeho rozhodnutie neposkytuje požadované zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie. Ďalej žalovaná prezentovala názor, že pre splnenie podmienky stanovenej
v § 422 ods. 1 písm. a) CSP je potrebné vziať do úvahy nárok uplatnený žalobcom ako taký, ergo sumu

9.106,70 eur, nakoľko právne otázky, ktoré žalovaná v dovolaní formuluje (zodpovednosť štátu za škodu
a nárok na náhradu škody, z nej vyplývajúci v prípade zániku trestnosti činu na základe premlčania
trestného stíhania, nepodanie opravného prostriedku žalobcom), smerujú do základu nároku a budú mať
v budúcnosti veľký význam nielen v tomto konaní (v časti, v ktorej má ďalej konať súd prvej inštancie),
ale aj v ostatných konaniach žalobcu vedených proti žalovanej a rovnako aj v konaniach vedených
L. Y. J. ako žalobcom proti totožnej žalovanej. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho

súdu ešte nebola vyriešená považovala dovolateľka otázku ne/zákonnosti trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené z dôvodu zániku trestnosti činu kvôli premlčaniu trestného stíhania. Mala za to, že závery
o existencii nezákonného rozhodnutia v podobe obvinenia nie je možné rozhodne prijímať paušálne a
automaticky,alejepotrebné,bapriamažžiaducevkaždejveciprihliadaťnakonkrétneokolnostiprípadu,
obzvlášť v prípade žalobcu, nakoľko trestnosť činu zanikla v čase po vznesení obvinenia a po podaní

obžaloby z dôvodu premlčania, nie z dôvodu, že sa skutok nestal, že skutok nie je trestným činom,
že sa nedokázalo, že ho spáchal žalobca a pod., ale z dôvodu obligatórnej skutočnosti, ktorú musel
nielen súd, ale i prokurátor rešpektovať. Podľa jej názoru by vylúčenie zodpovednosti štátu v prípade
zániku trestnosti z dôvodu premlčania trestného stíhania malo byť motivované tým, že tieto okolnosti
nepopierajú zákonnosť vedeného trestného stíhania, čo možno aplikovať aj pri posúdení podmienok

existencie,resp.neexistencienezákonnéhorozhodnutia.Navyšezaosobitnúokolnosť,nazákladektorej
nebolo možné na uznesenie o vznesení obvinenia nahliadať ako na nezákonné rozhodnutie označila
aj skutočnosť, že žalobca mal možnosť vyvrátiť dôvodnosť vzneseného obvinenia v prípade, ak by
trval na vecnom prejednaní obžaloby (bez hrozby trestu aj v prípade odsudzujúceho rozsudku), čo
však nevykonal. Tvrdila, že až na základe ďalej vedeného trestného konania a jeho výsledku by bolo

možné ustáliť, či vo veci žalobcu existuje také uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré má vlastnosti
nezákonného rozhodnutia v zmysle súdmi aplikovanej judikatúry, teda či skutočne orgány činné v
trestnom konaní postupovali pri vznesení obvinenia a trestnom stíhaní žalobcu chybne. Za otázku, pri
riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu považovala
žalovaná otázku nepodania opravného prostriedku. Pritom poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo 71/2008 z 30. septembra 2008 a sp. zn. 1Cdo 43/2008 z 29. júna
2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 173/2015 z 26. októbra 2016,
v zmysle ktorých predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie
možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky a zároveň poznamenala,
že žalobca v konaní nepreukázal využitie riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiu, ktoré by

prípadne považoval za nezákonné, čím nebola splnená zákonná podmienka a žalobcovi nebolo možné
priznať akýkoľvek nárok na náhradu škody (ani v časti 1.991,64 eur). Na základe uvedených skutočností
žalovaná žiadala dovolací súd, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (prípadne, aby zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak to považuje
za potrebné a nápravu nemožno dosiahnuť inak), alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak,

že žalobu v celom rozsahu zamieta. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodol o
dovolaní žalovanej uznesením, sp. zn. 5Cdo 168/2018 z 29. júna 2020, tak že zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a v rozsahu zrušenia mu vec
vrátil na ďalšie konanie a odmietol dovolanie žalovanej vo zvyšku. V odôvodnení tohto uznesenia súd
uviedol, že dovolateľka v odvolaní výslovne namietala, že súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na

náhradu škody nezohľadnil skutočnosť, že trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené z dôvodu, že zanikla
trestnosť činu v čase po vznesení obvinenia a po podaní obžaloby pre premlčanie, ktorý dôvod podľa
jeho názoru vylučuje zodpovednosť štátu. Napriek tejto pre posúdenie veci rozhodujúcej námietke ju
neriešil ani odvolací súd. V odôvodnení jeho rozhodnutia nie je ani zmienka o tejto otázke. Odvolací
súd v bodoch 17 a 18 svojho rozhodnutia posudzoval danosť zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia z pohľadu všeobecného, teda ak bolo
trestné stíhanie zastavené. Nevyporiadal sa však už s konkrétnou námietkou, že v danom prípade
bolo trestné stíhanie zastavené pre premlčanie trestnosti činu. Pre rozhodnutie je táto otázka kľúčová.
Trestné konanie je postavené na zásade oficiality, takže orgány činné v trestnom konaní nesmú začaťtrestné stíhanie, ak sú tu okolnosti, ktoré robia trestné stíhanie neprípustným, čo je aj prípad, ak je
trestné stíhanie premlčané (§ 9 ods. 1 písm. a) TP). Pokiaľ trestnosť činu zanikla pred uznesením o
vznesení obvinenia sú orgány činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia konkrétnej osoby povinné

dôsledne sa zaoberať otázkou dôvodnosti vzneseného obvinenia a ex offo preskúmať, či vedeniu
trestného stíhania nebránia zákonné prekážky. Jednou z nich je nepochybne aj premlčanie trestného
stíhania. V danom prípade však trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po
právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia a práve s touto námietkou sa súdy v základnom konaní
nevyporiadali, neriešili ju vôbec. Naopak za nedôvodnú považoval dovolací súd námietku týkajúcu

sa preukázania existencie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pretože zo
spisu vyplýva, že dôkaz o podaní opravného prostriedku bol žalobcom produkovaný (č. l. 289) a
doručený žalovanej. Žalovaná tento dôkaz nerozporovala (č. l. 293 - 294), a preto túto skutočnosť možno
považovať za preukázanú. Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je pre nedostatok
dôvodov uvedených v bode 14. nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla
riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f)

CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho
dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej
vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa
dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu.
vo vzťahu k výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, dovolací súd konštatuje neprípustnosť dovolania. Poukazuje na rozhodnutie
č. R 19/2017 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky 3/2017, podľa ktorého dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu
vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Dovolanie preto v tejto časti odmietol. Ak

dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. Odvolací
súd uznesením zo dňa 06.05.2021, sp. zn. 11Co/17/2020 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.991,64 eur s príslušenstvom a v rozsahu zrušenia vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 1Cdo/167/2016 z 23. júla 2018, v odôvodnení ktorého súd uvádza, hoci analogická
aplikácia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z. by mohla na prvý pohľad evokovať
záver podsúvaný žalobcom, t. j. že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania
právo na náhradu škody nevznikne len vtedy, ak trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného
stíhania zanikla po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, zohľadnenie vyššie spomenutého

spoločného zmyslu ustanovení § 8 ods. 6 písm. c) až g) zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhnutne vedie
ku konštatovaniu, že právo na náhradu škody nevznikne ani v situácii, ktorá nastala v prejednávanej
veci, teda ak trestné stíhanie bolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v
obdobnom prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky
pre nepríčetnosť osoby v čase spáchania činu) vznik práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez

zreteľa na to, že po správnosti obvinenie ani nemalo byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania
sa potom popri názore, že v prípade zániku trestnosti činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku
ktorému došlo ešte pred vydaním rozhodnutia, bolo úmyslom zákonodarcu v predmetnom ustanovení
právo na náhradu škody priznať, opodstatnenejším javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s
takouto situáciou pre jej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi v súvislosti s rozhodnutím

o vznesení obvinenia nastane, napr. z dôvodu neskoršieho prekvalifikovania skutku (ako tomu bolo
v predmetnej veci), podľa názoru dovolacieho súdu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z
hľadiska vzniku práva na náhradu škody posudzovať inak, ako prípad premlčania trestného stíhania,
ku ktorému došlo až po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v
takýchtoprípadochkpriznaniuprávananáhraduškodylenspoukazomnazastavenietrestnéhostíhania

a princíp prezumpcie neviny, celkom zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a
jeho uplatnenie v praxi by mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by
bolovpriamomrozporesdobrýmimravmiakoajsozásadouexiniuriaiusnonoritur(zbezprávianemôže
vzísť právo). Pokiaľ teda žalovaná namietala, že v danom prípade bolo trestné stíhanie zastavené pre
premlčanie trestnosti činu, odvolací súd považuje túto jej námietku za dôvodnú, a preto sa nestotožňuje

s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím vo výške 1.991,64 eur s príslušenstvom. Zároveň odvolací súd uviedol, že
za týchto okolností je právny záver vyslovený v jeho predchádzajúcom rozhodnutí vydanom v danej
veci pre súd prvej inštancie irelevantný. Uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej políciePZ Z. K.: W.-XX/C. - XXXX zo dňa X.XX.XXXX bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný
čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a pre trestný
čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa

§ 9 ods. 2 Tr. zákona. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.7.2013, sp. zn. 6T/138/2005
bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané. Žalobca pred
podaním žaloby požiadal žalovanú, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti SR, o náhradu škody v
rámci predbežného prerokovania nároku, a to písomným podaním zo dňa 18.11.2013. Nárok na náhradu
škody žalobca špecifikoval ako náhradu trov obhajoby v sume 9.106,70 eura a súčasne požiadal o

trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 628,18 eura. Ministerstvo spravodlivosti SR, listom zo
dňa 14.5.2014 žiadosť žalobcu o náhradu škody odmietlo. Odborový zväz polície Slovenskej republiky
podaním zo dňa 19.4.2016 oznámil, že na základe schválenej právnej ochrany uhradil náklady za právnu
ochranu v celkovej výške. Žalobca podaním zo dňa 8.9.2016 špecifikoval úhrady za obhajcu a to dňa
28.4.2004 zaplatil sumu 995,82 eura, dňa 6.9.2004 sumu 995,82 eura, dňa 29.3.2005 sumu 995,82
eura, dňa 5.4.2005 sumu 995,82 eura, dňa 10.5.2005 sumu 995,82 eura, dňa 14.6.2005 sumu 995,82

eura, dňa 4.7.2005 sumu 995,82 eura, dňa 8.8.2005 sumu 995,82 eura, dňa 23.9.2005 sumu 995,82
eura a dňa 4.10.2005 sumu 995,82 eura. Spolu 9.958,18 eura. Podľa peňažného denníka a výpisu z
účtu na č.l. 171 - 173 žalobca uhradil obhajcovi spolu sumu 60000,- Sk (1.991,64 eura). Zvyšné sumy
uvedené vyššie boli podľa výpisov z účtu uhradené Odborovým zväzom polície Slovenskej republiky.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že žalobca si podanou žalobou uplatnil
proti žalovanej nárok na náhradu škody z právneho dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní. Zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla v dôsledku
nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní je svojou povahou občianskoprávny vzťah. Vyššie citovaný
zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, a preto

ak tento špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom.
Nárok na náhradu škody je potrebné vždy vopred prerokovať, a ak predbežné prerokovanie nevedie
k uspokojeniu nároku, poškodený má právo obrátiť sa so svojim nárokom na súd. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu je objektívnou zodpovednosťou /bez ohľadu
na zavinenie/, ktorej sa nie je množné zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch

podmienok, a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia a vznikom škody. Všetky tieto podmienky musia byť splnene súčasne. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície PZ Z. K.: W.-
XX/C. - XXXX zo dňa X.XX.XXXX bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a pre trestný čin obmedzovania

osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr.
zákona. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 29.7.2013, sp. zn. 6T/138/2005 bolo trestné
stíhanie právoplatne zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané. Odvolací súd vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí považoval za dôvodnú námietku žalovanej, že trestné stíhanie bolo zastavené
pre premlčanie trestnosti činu, a preto nie je dôvodný nárok žalobcu na náhradu škody. Odvolací súd

citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/167/2016 z 23. júla 2018,
ktorý uviedol: „Hoci analogická aplikácia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z. by
mohla na prvý pohľad evokovať záver podsúvaný žalobcom, t. j. že v prípade zastavenia trestného
stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne len vtedy, ak trestnosť činu
v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia,

zohľadnenie vyššie spomenutého spoločného zmyslu ustanovení § 8 ods. 6 písm. c) až g) zákona
č. 514/2003 Z.z. nevyhnutne vedie ku konštatovaniu, že právo na náhradu škody nevznikne ani
v situácii, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak trestné stíhanie bolo premlčané už v čase
vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v obdobnom prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu,
že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky pre nepríčetnosť osoby v čase spáchania činu) vznik

práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez zreteľa na to, že po správnosti obvinenie ani nemalo
byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania sa potom popri názore, že v prípade zániku trestnosti
činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo ešte pred vydaním rozhodnutia, bolo
úmyslom zákonodarcu v predmetnom ustanovení právo na náhradu škody priznať, opodstatnenejším
javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s takouto situáciou pre jej neobvyklosť jednoducho nerátal.

Ak už ale v praxi v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia nastane, napr. z dôvodu neskoršieho
prekvalifikovania skutku (ako tomu bolo v predmetnej veci), podľa názoru dovolacieho súdu niet
rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z hľadiska vzniku práva na náhradu škody posudzovať
inak, ako prípad premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo až po právoplatnosti uznesenia ovznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k priznaniu práva na náhradu
škody len s poukazom na zastavenie trestného stíhania a princíp prezumpcie neviny, celkom zjavne
protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho uplatnenie v praxi by mohlo viesť aj k

odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore s dobrými mravmi
ako aj so zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzísť právo)“. Súd je viazaný vyššie
uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky aj v rozhodnutí zo dňa 29.04.2020, sp. zn. 6Cdo/50/2019. Ustálená súdna prax považuje
nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik

nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.
Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu,
že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že
skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však
nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania
závisí len od splnenia objektívne zákonom ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej

doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Pokiaľ
je obvinený toho názoru, že trestné stíhanie bolo bez ohľadu na jeho premlčanie proti nemu vedené
nedôvodne, nič mu nebráni, aby v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku ďalej trval na pokračovaní
trestnéhostíhaniaanáslednedosiaholtakývýsledoktrestnéhokonania,ktorýbudeznamenaťjehoúplnú
rehabilitáciu a zároveň mu otvorí cestu k náhrade škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným

stíhaním. Súd preto má za, že v danom prípade nebol splnený prvý predpoklad pre priznanie nároku na
náhradu škody a to nezákonnosť rozhodnutia. Súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 a § 257 Civilného sporového poriadku
s tým, že úspešnej sporovej strane teda žalovanej priznal plný úspech náhrady trov konania v rozsahu

100%.

7. Súd prvej inštancie zároveň zamietol návrh na prerušenie konania, pričom tento odôvodnil tým, že
do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo zrušené nálezov Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod sp.zn. IV.ÚS 273/2021 návrh zamietol z dôvodu, že v tomto štádiu konania nie

je zrejmé, či Najvyšší súd Slovenskej republiky po zrušujúcom rozhodnutí Ústavného súdu sa odkloní od
vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu a na základe toho sa rozhodne aj predložiť vec veľkému
senátu a z tohto pohľadu je prerušenie konania podľa súdu prvej inštancie nehospodárne. Zároveň
vzhľadom na viazanosť súdu rozhodnutím odvolacieho súdu a s poukazom na ním citované rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje súd prvej inštancie prerušenie konania za nedôvodné.

8. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
napáda v celom rozsahu, pričom poukazoval na predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v posudzovanej veci pod sp.zn. 5Cdo/168/2018 z 29.06.2020, ktorým bol rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 27.03.2018 vo vyhovujúcej časti zrušený. Odvolateľ je toho názoru, že ani

odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení zo dňa 06.05.2021 ani prvoinštančný súd v napadnutom
rozsudku sa nevysporiadali s otázkou nastolenou uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod sp.zn. 5Cdo/168/2018 z 29.06.2020, ktorým bol zrušený prvší potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu z 27.03.2018, a to s otázkou premlčania trestného stíhania po právoplatnosti uznesenia o
vznesení obvinenia vo vzťahu k nároku na odškodnenie za trestné stíhanie. Rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 1Cdo/167/2016 z 23.07.2018, na ktorý sa odvoláva odvolací
súd v zrušovacom uznesení zo dňa 06.05.2021 ako aj prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku
však posudzoval prípad, keď trestné stíhanie bolo premlčané už pred vznesením obvinenia. Ak došlo
k premlčaniu trestného stíhania ešte pred vznesením obvinenia, tak žiaden orgán činný v trestnom
konaní ani súd premlčanie nezavinili a nejde o následok jeho konania čo sa týka príčinnej súvislosti.

Ak však došlo k premlčaniu trestného stíhania až po vznesení obvinenia, tak k tomu nemôže dôjsť
inak ako minimálne nedbanlivostným zavinením orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu a len
v príčinnej súvislosti s ich konaním, na ktorom sa obvinený nijakým spôsobom nepodieľa a takéto
premlčanie trestného stíhania nie je v žiadnej príčinnej súvislosti ani s konaním obvineného ani
obvinenému nemožno za takéto premlčanie trestného stíhania pripísať žiadne zavinenie. Premlčanie

trestného stíhania po vznesení obvinenia nie je v takom prípade dôsledkom objektívnej skutočnosti,
ale výlučne dôsledkom protiprávneho zlyhania štátnych orgánov, teda v konečnom dôsledku štátu
ako žalovaného. Bolo by neprijateľným paradoxom, aby sa žalovaný zbavil svojej zodpovednosti tým,
že porušil právo, keď svojím zavineným konaním spôsobil premlčanie trestného stíhania. Ohľadneodôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ uviedol, že ak by mal po 12 rokoch trestného
stíhania iniciovať pokračovanie v trestnom konaní s niekoľko tisíc stranovým spisom a s predstavou,
že sa bude konať ďalších x rokov, už žalobca nemal ani psychické ani fyzické sily. Poukázal pritom

aj na dĺžku tohto konania, keď podstatnú časť jeho aktívneho života bol ponechaný na pospas moci
štátu. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a
priznať mu náhradu trov konania za celé konanie. Zároveň predložil s podaným odvolaním aj návrh na
prerušenie konania, ktorý odôvodnil tým, že nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky bude rozhodovať
o veci tých istých strán založenej na totožných skutkových a právnych okolnostiach, ktoré bude potrebné

opätovne posúdiť tú istú právnu otázku, a to dôvodnosť žaloby na náhradu škody, ak bolo trestné
stíhanie premlčané, ale po vznesení obvinenia opätovne navrhuje konanie prerušiť do právoplatného
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle zrušovacieho nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, pričom uviedla, že považuje názor súdu prvej inštancie

v bode 32 napadnutého rozsudku za správny. Za pravdu žalovanej dávajú aj právne závery uvedené
v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.2020 pod sp.zn. 6Cdo/50/2019, v
ktorom zo skutkového stavu v bode 1.1 vyplýva, že „žalobca uviedol, že voči nemu bolo vznesené
obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ustanovenia § 158 ods. 1
písm./ Zákona č. 300/2005 Z.z. trestného zákona v platnom znení (ďalej len „trestný zákon“) a pre trestný

čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 trestného zákona vo forme spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 trestného zákona podal proti nemu sťažnosť, ktorá bola 21.01.2004 zamietnutá
prokurátorom P. obvodnej prokuratúry X. X.. Dňa 26.05.2005 bola Okresnému súdu Prešove podaná
žaloba, a to obžaloba zo strany P. obvodnej prokuratúry X. X. pod č. C Uznesením Okresného
súdu Prešov z 29.07.2013 sp.zn. 6T/138/2005 bolo trestné stíhanie žalobcu právoplatne zastavené z

dôvodu premlčania trestného stíhania. Z obsahu citovaného uznesenia vyplýva, že posledným úkonom
súdu, ktorý smeroval k trestnému stíhaniu žalobcu bolo podanie žaloby. Ďalším takýmto úkonom
bolo nariadenie hlavného pojednávania na 16. a 17. februára 2012. Okresný súd Prešov zastavil
trestné stíhanie žalobcu, pretože bolo premlčané, a to z dôvodu uplynutia zákonnej 5-ročnej premlčacej
doby, čím došlo k zániku trestnosti činu“. To znamená za stavu, keď bolo trestné stíhanie zastavené

po vznesení obvinenia odkázal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na právne závery
žalobcom namietaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/167/2016,
pričom konštatoval, že vzhľadom na vyššie uvedený výklad Najvyšší súdu uzatvára, že dovolateľom
nastolenáprávnaotázkaužboladovolacímsúdom,atopredovšetkýmrozsudkomsp.zn.1Cdo/167/2016
vyriešená tak, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania nemá rovnaké

dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť a teda v danom
prípade nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., t.j. zrušenie právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Napokon
žalovaná odmietla aj snahu žalobcu o dezinterpretáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pod sp.zn. 1Cdo/167/2016, z ktorého zvýrazňuje žalobca časť nepodstatnú. Z predmetného
rozhodnutia totiž vyplýva, že v posudzovanom prípade nezákonné rozhodnutie, to znamená uznesenie
o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť 23.12.2009, pričom trojročná premlčacia doba skutku
teda činu, pred ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie začala plynúť v priebehu augusta 2005 a
uplynula najneskôr 31. augusta 2008. So zreteľom na to, že v predmetnej veci trestnosť činu zanikla

nepochybne ešte pred právoplatnosťou uznesenia o vznesení obvinenia mal za to, že nie je možné
použiť ani spomínaný dôvod negatívneho vymedzenia nároku na náhradu škody. To znamená, že
dovolateľ tvrdil, že už existujúca výluka zo zodpovednosti na jeho prípad nemôže dopadať práve
z dôvodu, že trestný čin bol premlčaný ešte pred vznesením obvinenia respektíve právoplatnosťou
uznesenia o vznesení obvinenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto námietke výslovne uviedol,

že „právo na náhradu škody nevznikne ani v situácií, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak trestné
stíhanie bolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia“, čím uzavrel, že otázka momentu premlčania
pred alebo po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia nie je podstatná teda v oboch prípadoch
zodpovednosť štátu za škodu nevzniká. K prerušeniu konania sa žalovaná vyjadrila, že nie je zrejmé, či
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zrušujúcom rozhodnutí Ústavným súdom Slovenskej republiky sa

aj vo svojom ďalšom rozhodnutí odkloní od predchádzajúcich rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spôsobom, že vec predloží veľkému senátu, a preto by bolo prerušenie konania z pohľadu
žalovanej nehospodárne.10. Sporové strany podanie odvolacej repliky a dupliky v písomnej forme nevyužili.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po

zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto

postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu potvrdiť.

12. V zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP možno konštatovať, že procesné podmienky (podmienky
konania) definuje samotný Civilný sporový poriadok (§ 161 ods. 1) ako podmienky, za ktorých môže
súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky
(kvalifikovaný spôsob začatia konania - t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti),
podmienky na strane súdu [právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu - vada tejto podmienky

je však reglementovaná samostatne v ust. § 365 ods. 1 písm. c)], procesné podmienky na strane
účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom,
spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky
(prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia procesných podmienok
je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania. Určitou výnimkou je skúmanie splnenia

podmienky všeobecnej miestnej príslušnosti a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktoré
súd skúma len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí (§ 41 CSP).
Zistenie nedostatku procesnej podmienky (ktorý je prítomný už v momente začatia konania alebo k
nemu dôjde neskôr v priebehu konania) je procesnou úlohou súdu (bližšie k tomu pozri aj komentár k
§ 161). Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť

takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu v konaní a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do
zastavenia konania. Nedostatky iných procesných podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení
nedostatkuprocesnejpodmienkysapokúsitentonedostatokodstrániť(vlastnýmpostupomalebovýzvou
strane sporu na odstránenie nedostatku). V prípade neodstránenia odstrániteľného nedostatku súd
konanie zastaví (za výnimky z tohto pravidla však v určitej miere považujeme poplatkovú povinnosť, pri

nesplnení ktorej v niektorých prípadoch súd konanie nezastaví, ako aj povinné zastúpenie advokátom,
pri nedostatku ktorého nebude následkom zastavenie konania, ale neprihliadanie súdu na úkony strany,
čo následne vyústi do straty sporu - pozri § 92 ods. 2). O vadu konania na súde prvej inštancie v podobe
nedostatku príslušnosti súdu pôjde v prípade, keď v konaní neboli dodržané ustanovenia o vecnej
príslušnosti, osobitnej výlučnej miestnej príslušnosti alebo kauzálnej príslušnosti (pozri ustanovenia §

12, § 20 - 33 a komentár k týmto ustanoveniam).

13. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa nesprávneho postupu súdu, spôsobujúceho porušenie
práva odvolateľa na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. b, námietka
nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva

na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa

so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúcirealizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom

prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva
odvolateľa.

14. K námietke inej vady ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci § 365 ods. 1
CSP písm. d) odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia

v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za
predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť
nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie
viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim
rozhodnutím príslušného orgánu. Žalovaný však v podanom odvolaní konkrétne pochybenie súdu prvej
inštancie spadajúce pod uvedený odvolací dôvod „inej vady“ neuviedol, čo malo za následok, že na

základe tohto odvolacieho dôvodu nemohlo dôjsť k preskúmaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

15. Keďže v podanom odvolaní žalobca opätovne navrhol prerušiť konanie, v tomto prípade odvolacie
konania, až do ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci, kde Ústavný
súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vrátil mu na

ďalšie konanie odvolací súd v zhode s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie zamietol návrh
na prerušenie odvolacieho konania z rovnakých dôvodov ako súd prvej inštancie, pričom naviac k
uvedenému návrhu odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, či v odvolateľom uvádzanej veci po zrušení
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky prehodnotí svoj
právny záver, ktorý sa odkláňal od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

alebo sa rozhodne zotrvať na svojom predchádzajúcom právnom závere a vec predloží veľkému senátu
vzmysleinštrukcieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky.Predloženieveciveľkémusenátupredpokladá
skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zotrvá na svojom predchádzajúcom právnom závere,
ktorý je rozporný so skoršou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť
však nie je možné automaticky predpokladať a z tohto dôvodu hodnotí aj odvolací súd návrh na

prerušenie odvolacieho konania zo strany žalobcu ako nehospodárny a nedôvodný. Prerušenie konania
patrí medzi výnimočný inštitút civilného procesu, ktorého aplikáciu je potrebné veľmi citlivo zvažovať.
Samotný dohad o možnom zotrvaní NSSR na svojom predchádzajúcom právnom závere po vydanom
rozhodnutí ÚSSR je však v čase rozhodovania odvolacieho súdu založený iba na teoretickej rovine
a nezakladá sa na preukázaní reálneho procesného postupu senátu NSSR smerujúceho k vyvolaniu

konania pred veľkým senátom NSSR a tým podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje pre kladné
vyhodnotenie návrhu na prerušenie odvolacieho konania.

16. Zároveň odvolací súd odmietol odvolanie proti výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým
návrh na prerušenie konania pred súdom prvej inštancie tento zamietol, a to z dôvodov uvedených v

ustanovení § 357 písm. n/ Civilného sporového poriadku, kde proti takémuto rozhodnutiu, ktorým súd
návrh na prerušenie konania zamietol odvolanie nie je prípustné. V zmysle ustanovenia § 357 písm. n/
CSP je odvolanie prípustné iba v prípade, ak by súd prvej inštancie návrhu vyhovel a konanie prerušil.

17. K potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. odvolací súd naviac uvádza

nasledovné.

18. Podstatnou v posudzovanej právnej veci bolo zodpovedanie otázky, či premlčanie trestného stíhania
v štádiu po vznesení obvinenia vylučuje náhradu škody alebo ju nevylučuje. Svoj právny názor na
túto skutočnosť už Krajský súd v Prešove ako súd odvolací vyjadril vo svojom zrušujúcom rozhodnutí

sp.zn. 11Co/17/2020-383 zo dňa 06.05.2021, a to najmä v odstavci svojho rozhodnutia č. 13, kde
poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/167/2016 z 23.07.2018. Tu
jepotrebnékonštatovať,ževzhľadomnapredmetnézrušujúceuzneseniebolsúdprvejinštanciepovinný
rešpektovať právny názor nadriadeného súdu a z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne vo svojom
rozhodnutí napadnutom odvolaním č.k. 20C/348/2015-428 zo dňa 25.03.2022 súd prvej inštancie

konštatoval,žejeviazanýprávnymnázoromodvolaciehosúduanaviacpoukázalkrozhodnutiu,naktoré
poukázal odvolací súd aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí z 29.04.2020
sp.zn. 6Cdo/50/2019. Z tohto pohľadu možno konštatovať, že právny závery súdu prvej inštancie boli
správne.19. Čo sa týka odlišného posudzovania nastolenej právnej otázky tak ako ju špecifikoval odvolací súd
v tomto rozhodnutí vyššie, odvolací súd uvádza, že samotné rozhodnutie 8Cdo/55/2019 z 26.0852020,

ktoré bolo zrušované rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky IV.ÚS 273/2021-41 zo dňa
07.12.2021 považuje odvolací súd za ojedinelé rozhodnutie, ktoré aj v zmysle predmetného nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo natoľko výnimočné a odkláňajúce sa od ostatných rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že takéto vydané byť nemalo a v prvom rade malo byť
predložené veľkému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na základe § 48 ods. 1 Civilného

sporového poriadku. Už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Cdo/167/2016 z 23.07.2018 a na odklonenie sa od
týmto rozhodnutím prezentovaných právnych záverov odvolací súd ani toho času nevidí žiadne dôvody.
Rovnako je možné konštatovať, že pokiaľ nezasadne veľký senát v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1
Civilného sporového poriadku a neodkloní sa od predchádzajúcej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktoré okrem iného reprezentujú aj rozhodnutia sp.zn. 1Cdo/167/2016 a sp.zn.

6Cdo/50/2019 nevidí odvolací súd priestor pre priklonenie sa k ojedinelému rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a právnym názorom v ňom uvedených pod sp.zn. 8Cdo/55/2019, ktoré
bolo rozhodnutím Ústavného súdu zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie. K uvedenému teda
odvolací súd v rámci ním prezentovaných záverov dodáva, že sa plne stotožňuje s doterajšou ustálenou
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ktorú reprezentujú aj rozhodnutia sp.zn.

1Cdo/167/2016 a 6Cdo/50/2019. Nastolená právna otázka už teda bola dovolacím súdom ustálene
vyriešená týmito rozhodnutiami keď tento uzatvoril, že : „rozhodnutie o zastavení trestného stíhania
z dôvodu jeho premlčania nemá rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
jeho nezákonnosť, a teda v danom prípade nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

- t. j. zrušenie právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť
príslušným orgánom.“ Niet žiadneho rozumného dôvodu aby uvedený právny názor nebolo možné
aplikovať aj na posudzovaný prípad, keď trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania
zanikla po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie svojho rozhodnutia v predmetnej veci č.k. 11Co/17/202-383 zo dňa 06.mája 2021 a to

konkrétne na odstavec č. 13 odôvodnenia predmetného rozhodnutia v ktorom, už odvolací súd uviedol:
„V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
1Cdo/167/2016z23.júla2018,vodôvodneníktoréhosúduvádza,hocianalogickáaplikáciaustanovenia
§ 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z. by mohla na prvý pohľad evokovať záver podsúvaný
žalobcom, t. j. že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu

škody nevznikne len vtedy, ak trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po
právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, zohľadnenie vyššie spomenutého spoločného zmyslu
ustanovení § 8 ods. 6 písm. c) až g) zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhnutne vedie ku konštatovaniu,
že právo na náhradu škody nevznikne ani v situácii, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak
trestné stíhanie bolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v obdobnom prípade

zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky pre nepríčetnosť
osoby v čase spáchania činu) vznik práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez zreteľa na to, že
po správnosti obvinenie ani nemalo byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania sa potom popri
názore, že v prípade zániku trestnosti činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo
eštepredvydanímrozhodnutia,boloúmyslomzákonodarcuvpredmetnomustanoveníprávonanáhradu

škody priznať, opodstatnenejším javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s takouto situáciou pre
jej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia
nastane, napr. z dôvodu neskoršieho prekvalifikovania skutku (ako tomu bolo v predmetnej veci),
podľa názoru dovolacieho súdu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z hľadiska vzniku práva
na náhradu škody posudzovať inak, ako prípad premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo až

po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k
priznaniuprávananáhraduškodylenspoukazomnazastavenietrestnéhostíhaniaaprincípprezumpcie
neviny, celkom zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho uplatnenie v praxi
by mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore s
dobrými mravmi ako aj so zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzísť právo).“ Správne

konštatoval aj súd prvej inštancie skutočnosť, že nič nebránilo žalobcovi, aby v zmysle § 9 ods. 3
trestného poriadku ďalej trval na pokračovaní trestného stíhania a následne dosiahol taký výsledok
trestného konania, ktorý by znamenal jeho úplnú rehabilitáciu a zároveň tak otvoril cestu k náhrade
škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním.20. Z uvedených dôvodov keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa

ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1, pričom odvolanie žalobcu bolo vyhodnotené ako plne nedôvodné, a preto bol
priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej proti neúspešnému žalobcovi v plnom

rozsahu.

22. Toto rozhodnutie prijal senátu Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).